ja

Text hesla

ja — osobné zámeno označujúce v slovenskom jazyku samého/samu seba; jeden z najdôležitejších filozofických a psychologických pojmov vyjadrujúci sebauvedomenie človeka ako indivídua a sebaidentickú totožnosť jeho vyvíjajúcej sa a premieňajúcej sa osobnosti. Začiatky filozofického i psychologického chápania ja sú späté najmä s učením R. Descarta. Pochybovanie viedlo Descarta k metodickej a hyperbolickej skepse, keď sa odhaľuje hranica samotného pochybovania; Descartom hľadanú filozofickú sebaistotu ja predstavujú jeho výroky Ale čo teda som? Vec mysliaca. Čo to je? Zrejme vec pochybujúca, rozumejúca, tvrdiaca, popierajúca, chcejúca, nechcejúca, ako aj predstavujúca si a cítiaca, ako aj výrok Myslím, teda som (Ego cogito, ego sum). Descartes pochopil ja ako relatívne samostatnú substanciu (res cogitans). Toto substančné pochopenie ja odmieta novoveká empirická filozofia, ale aj psychológia a ja považuje skôr za nositeľa individuálneho života v schopnosti prijímať a zachovávať zmyslový kontakt človeka s vonkajšou a vnútornou skúsenosťou. D. Hume preto ja označuje len za zväzok percepcií. Najvýznamnejšie rozvinutie filozofického chápania ja predstavuje v 19. stor. nemecká klasická filozofia a v 20. stor. fenomenológia. Počnúc I. Kantom sa ja vo filozofii chápe ako tvorivá jednota, prostredníctvom ktorej dostáva celá (prírodná i ľudská) skutočnosť vôbec svoju existenciu a zmysel. Ja zásadne odlišuje človeka od všetkých ostatných živých bytostí. I. Kant ako prvý rozlíšil čisté (transcendentálne) ja od individuálno-empirického ja, a tým položil základy transcendentálneho idealizmu, v ktorom medzi najdôležitejšie patrí filozofická kategória sebauvedomenia.

V psychológii predstavuje ja uvedomovanie si vlastnej identity v celoživotnom vývine ľudského jedinca. Ako odlíšenie sa od okolia sa objavuje v reči dieťaťa okolo 3. roku, ako psychoregulátor správania však funguje od obdobia pred pubertou. Ja sa utvára skúsenosťou jedinca, integruje hlavné psychické funkcie človeka, reguluje konanie osobnosti v kontexte osobnosti. Patrí k centrálnym pojmom psychológie osobnosti, osobitne motivácie. V štruktúre ja pôsobí psychické ja často odlišne od telového ja. Z hľadiska progresívneho vývinu osobnosti je dôležité ideálne ja (úmysel, akým kto chce byť) v odlišnosti od reálneho ja (vrátane hodnotenia druhými). Tripartitnú teóriu ja vytvoril jeden zo zakladateľov psychoanalýzy S. Freud: ego (lat. ja) predstavuje vedomú zložku ja napĺňanú prevažne poznávacími procesmi jedinca v protiklade s nevedomým id (ono) vychádzajúcim z pudovo-emočných tendencií, nad nimi stojí superego (osobnostno-mravnostná zložka ja). V anglickej (a novšie aj v slovenskej) odbornej literatúre sa v kontexte ja používa pojem self, v českej odbornej literatúre niekedy pojem jáství.

Text hesla

ja — osobné zámeno označujúce v slovenskom jazyku samého/samu seba; jeden z najdôležitejších filozofických a psychologických pojmov vyjadrujúci sebauvedomenie človeka ako indivídua a sebaidentickú totožnosť jeho vyvíjajúcej sa a premieňajúcej sa osobnosti. Začiatky filozofického i psychologického chápania ja sú späté najmä s učením R. Descarta. Pochybovanie viedlo Descarta k metodickej a hyperbolickej skepse, keď sa odhaľuje hranica samotného pochybovania; Descartom hľadanú filozofickú sebaistotu ja predstavujú jeho výroky Ale čo teda som? Vec mysliaca. Čo to je? Zrejme vec pochybujúca, rozumejúca, tvrdiaca, popierajúca, chcejúca, nechcejúca, ako aj predstavujúca si a cítiaca, ako aj výrok Myslím, teda som (Ego cogito, ego sum). Descartes pochopil ja ako relatívne samostatnú substanciu (res cogitans). Toto substančné pochopenie ja odmieta novoveká empirická filozofia, ale aj psychológia a ja považuje skôr za nositeľa individuálneho života v schopnosti prijímať a zachovávať zmyslový kontakt človeka s vonkajšou a vnútornou skúsenosťou. D. Hume preto ja označuje len za zväzok percepcií. Najvýznamnejšie rozvinutie filozofického chápania ja predstavuje v 19. stor. nemecká klasická filozofia a v 20. stor. fenomenológia. Počnúc I. Kantom sa ja vo filozofii chápe ako tvorivá jednota, prostredníctvom ktorej dostáva celá (prírodná i ľudská) skutočnosť vôbec svoju existenciu a zmysel. Ja zásadne odlišuje človeka od všetkých ostatných živých bytostí. I. Kant ako prvý rozlíšil čisté (transcendentálne) ja od individuálno-empirického ja, a tým položil základy transcendentálneho idealizmu, v ktorom medzi najdôležitejšie patrí filozofická kategória sebauvedomenia.

V psychológii predstavuje ja uvedomovanie si vlastnej identity v celoživotnom vývine ľudského jedinca. Ako odlíšenie sa od okolia sa objavuje v reči dieťaťa okolo 3. roku, ako psychoregulátor správania však funguje od obdobia pred pubertou. Ja sa utvára skúsenosťou jedinca, integruje hlavné psychické funkcie človeka, reguluje konanie osobnosti v kontexte osobnosti. Patrí k centrálnym pojmom psychológie osobnosti, osobitne motivácie. V štruktúre ja pôsobí psychické ja často odlišne od telového ja. Z hľadiska progresívneho vývinu osobnosti je dôležité ideálne ja (úmysel, akým kto chce byť) v odlišnosti od reálneho ja (vrátane hodnotenia druhými). Tripartitnú teóriu ja vytvoril jeden zo zakladateľov psychoanalýzy S. Freud: ego (lat. ja) predstavuje vedomú zložku ja napĺňanú prevažne poznávacími procesmi jedinca v protiklade s nevedomým id (ono) vychádzajúcim z pudovo-emočných tendencií, nad nimi stojí superego (osobnostno-mravnostná zložka ja). V anglickej (a novšie aj v slovenskej) odbornej literatúre sa v kontexte ja používa pojem self, v českej odbornej literatúre niekedy pojem jáství.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Ja [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-22]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/ja