izolacionizmus

izolacionizmus [tal.] —

1. vo všeobecnom význame politická stratégia štátov spočívajúca v zámernom obmedzení aktivity štátu v oblasti medzinárodnopolitickej a vojenskej spolupráce; neintervencionizmus. Izolacionizmus môže byť spojený aj s prerušením ekonomických a kultúrnych kontaktov (ekonomický a kultúrny izolacionizmus). Oficiálne býva zdôvodňovaný ochranou pred škodlivými rozkladnými vplyvmi zo zahraničia, neužitočnosťou zahraničnopolitických záväzkov, ochranou domáceho trhu, odmietaním imperialistickej politiky, sústredením síl na domáci rozvoj ap. Izolacionizmom sa štát vzdáva vonkajších podnetov na rozvoj a viacerých nástrojov na ovplyvňovanie medzinárodného prostredia a v prípade ekonomického izolacionizmu aj ziskov z medzinárodného obchodu a spolupráce. Izolacionizmus nie je totožný s liberalistickou politikou vojensko-mocenskej neangažovanosti a s jej výzvou k odmietaniu mocenskej politiky (tzv. reálpolitiky) štátov ako zbytočnej a ohrozujúcej slobodu občanov a slobodu medzinárodného obchodu i voľný pohyb jednotlivcov cez hranice štátov. Izolacionistická politika rôzneho stupňa a zamerania sa v minulosti uplatnila v Číne, Japonsku, USA a Paraguaji, v súčasnosti ju uplatňujú KĽDR a Bhután. Slovensko sa o politiku izolacionizmu nikdy nepokúšalo;

2. v užšom význame politická stratégia v USA odmietajúca zahraničnopolitickú angažovanosť mimo amerického kontinentu (osobitne v záležitostiach Európy) a požadujúca výhradne orientáciu politiky na životné záujmy vlastného štátu. Predstavuje jednu z hlavných tendencií amerického nacionalizmu. Vychádza z tzv. ideológie WASP (White Anglo-Saxon Protestant), podľa ktorej sa Američania majú riadiť kultúrnymi, morálnymi a politickými hodnotami priekopníkov – prvých bielych anglosaských protestantských kolonistov vyznávajúcich prísny náboženský puritanizmus a liberalizmus (spája sa s tzv. obranou amerických hodnôt). Teória izolacionizmu začala vznikať už v období Americkej revolúcie (G. Washington: List na rozlúčku, 1797), jeho princípy prvýkrát formuloval a realizoval prezident J. Monroe, ktorý 1823 vo svojom posolstve Kongresu oznámil nezáujem USA o ďalší politický vývoj v Európe a od európskych štátov žiadal recipročne to isté vo vzťahu k Amerike (→ Monroeova doktrína). V zmysle praxe americkej zahraničnej politiky však bol izolacionizmus od začiatku spojený s imperializmom, o čom svedčí intervencionizmus v oblastiach považovaných za súčasť americkej sféry vplyvu (Latinská Amerika, v 20. stor. Tichomorie a Ázia). Vo vzťahu k Európe sa v politike izolacionizmu spájalo odmietanie dať sa vtiahnuť do európskych problémov so snahou presadiť americké záujmy v hospodárskej oblasti, ktorá bola pre USA prvoradá. Politika izolacionizmu bola prerušená počas 1. svetovej vojny, keď dal Kongres súhlas s nasadením americkej armády v Európe. V medzivojnovom období sa však izolacionizmus stal znova výrazným smerom v americkej zahraničnej politike. Jeho prívrženci presadili zamietnutie vstupu USA do Spoločnosti národov a požadovali dôslednú orientáciu na problémy amerického kontinentu i obmedzenie prisťahovalectva (noví prisťahovalci nie sú prispôsobiteľní modelu WASP a stávajú sa nositeľmi zhubných ideológií). Ekonomickou podstatou bolo zameranie veľkej časti amerického kapitálu výhradne na vnútorný trh. Odmietanie vziať na seba celosvetovú politickú zodpovednosť sa premietlo aj do oficiálnej neúčasti USA na významných medzinárodných konferenciách (stanovisko k otázke reparácií a masové investície najmä v Nemecku svedčia však o rozšírení tzv. dolárovej diplomacie). Politika izolacionizmu vyvrcholila v období po vypuknutí svetovej hospodárskej krízy (1929), keď bolo dosiahnuté aj finančné stiahnutie sa z Európy. R. 1935 – 37 boli prijaté zákony o neutralite (Neutrality Act), ktoré mali za cieľ zabrániť akémukoľvek, aj nepriamemu zatiahnutiu USA do vojenského konfliktu (zakazovali aj obchodovanie akéhokoľvek druhu s bojujúcimi štátmi, výnimku umožnil zákon cash and carry z 1939). Výraznú zmenu orientácie americkej zahraničnej politiky znamenal vstup USA do 2. svetovej vojny (po japonskom útoku na Pearl Harbor, 1941). V povojnovom období v súvislosti s vplyvom USA na nové usporiadanie sveta prevzala americká politická moc spoluzodpovednosť za celosvetovú politiku v meradle zodpovedajúcom ekonomickej hegemónii USA, čo znamenalo ukončenie izolacionizmu (vystriedal ho intervencionizmus v celosvetovom meradle). Tendencie k izolacionizmu sa však periodicky objavujú v niektorých politických kruhoch s odôvodnením, že je ohrozená morálna stabilita USA (napr. v 60. rokoch 20. stor. v súvislosti s vietnamskou vojnou).