ius ducale

ius ducale [jús -ká-; lat.] — kniežacie právo, ktoré sa uplatňovalo v 9. – 10./11. stor. v raných stredovekých slovanských štátoch. Podľa neho kniežaťu patrila najvyššia moc nad ním spravovaným územím a nad miestnym obyvateľstvom spojená s právom požadovať od neho služby a dávky.