itio in partes

itio in partes [icijó -tés; lat.] — rozdeliť sa na skupiny. Zásada, podľa ktorej ríšske stavy na sneme Svätej rímskej ríše nemeckého národa v Regensburgu rozhodovali o záležitostiach týkajúcich sa vierovyznania a ďalších zásadných otázok. Tento právny postup bol zavedený po Vestfálskom mieri (1648), keď v rámci ríšskeho snemu vznikli dve konfesionálne zoskupenia: skupina protestantských ríšskych stavov (Corpus evangelicorum) a skupina katolíckych stavov (Corpus catholicorum). Každá skupina rozhodovala alebo volila samostatne, musela však dosiahnuť jednotné stanovisko a jednotný záver celého snemu vyplynul z dohody medzi obidvoma záverečnými stanoviskami. Itio in partes sa na ríšskom sneme praktizovalo až do zániku ríše 1806.