islandské divadlo

Text hesla

islandské divadlo — súčasná divadelná tradícia na území Islandu vznikla v 18. stor. Predchádzalo jej dlhodobé ústne či písomné podávanie príbehov. Prvé pokusy o interpretačné umenie sú spojené s pohanskými rituálmi z obdobia staroveku (súvisiacimi so zmenou ročných období), ako aj s neskoršími kresťanskými rituálmi. Na islandských trhoviskách (podobne ako inde v Európe) vystupovali účinkujúci zabávajúci trhovníkov. Ságy z 12. a 13. stor. obsahujú dialógy vhodné na prednes. Pojem herec (leikari) sa objavuje v právnych textoch z 12. stor. Od 16. stor. je známy tanec vikivaki spájaný s dramatickými prvkami. Súčasná divadelná tradícia sa však zrodila až v 18. stor., keď žiaci katedrálnej školy Skálholt začali oslavovať sviatok Herranót a na ceremoniál sa obliekli do kostýmov (jeden chlapec predstavoval biskupa, ostatní iné postavy). Študenti neskôr vystupovali i v hrách Sigurðura Péturssona (*1759, †1827) napísaných v duchu komédií L. Holberga, 1799 – 1820 však boli úradmi zakázané, opätovne boli uvádzané od 1846 po presťahovaní školy do Reykjavíku. Zástanca divadla, maliar Sigurður Guðmundsson (*1833, †1874), podnietil absolventov školy napísať hru na základe islandských ľudových príbehov. V hrách Štvanci (Útilegumennirnir, 1862, tlačou vyšla 1864, najhranejšia v dejinách islandského divadla) od M. Jochumssona a Silvestrovská noc (Nýársnóttin, 1871, tlačou 1907) od Indriðiho Einarssona (*1851, †1939) účinkovali gymnazisti z Reykjavíku, dekorácie, kostýmy i masky pre hercov v týchto i v ďalších hrách navrhol S. Guðmundsson. Obidvaja autori preložili do islandčiny diela W. Shakespeara a uvádzali klasické zahraničné hry. V 19. stor. sa v Reykjavíku hovorilo po dánsky a predstavenia hier v islandskom jazyku mali veľký význam z hľadiska posilňovania islandskej identity. Od 1854 pôsobilo v Reykjavíku niekoľko amatérskych skupín, z ktorých dve založili 1897 súbor Divadelný spolok Reykjavíku (Leikfélag Reykjavíkur). Hercami boli pôvodne výlučne amatéri, od 30. rokov 20. stor. (po získaní vzdelania v Kodani) tam pôsobili aj profesionálni herci, od 1963 je súbor profesionálnym divadlom, v súčasnosti pôsobí ako Mestské divadlo (pôvodne hralo v budove IÐNÓ vybudovanej 1896, od 1989 sídli v budove Mestského divadla v Reykjavíku). R. 1972 – 80 viedla divadlo dramaturgička (neskoršia prezidentka Islandu) V. Finnbogadóttirová. K významným islandským klasikom drámy začiatkom 20. stor. patril J. Sigurjónsson, ktorý písal v dánčine aj v islandčine (žil v Dánsku). Jeho hry čerpajúce z islandského prostredia mali premiéry väčšinou v Reykjavíku (napr. Eyvindur z hôr, Fjalla-Eyvindur, 1911; Čarodejník Loftur, Galdra-Loftur, 1915). Prvou islandskou hrou uvedenou v zahraničí bola hra My vrahovia (Við morðingjar, 1920) od Guðmundura Kambana (*1888, †1945). Záujem o divadelnú činnosť vzrástol v 2. polovici 20. stor. R. 1950 bola v Reykjavíku otvorená budova Národného divadla (Þjóðleikhúsið; autor Guðjón Samúelsson, *1887, †1950) s hľadiskom so 660 miestami, v ktorom pôsobí profesionálny súbor (v súčasnosti má 35 profesionálnych hercov, ktorí spolu s externistami pripravujú 10 – 14 premiér za sezónu a uvádzajú 300 – 400 predstavení). Divadlo sa predstavilo aj vo všetkých severských štátoch, v Kanade, v USA a v mnohých európskych krajinách. Islandské obecenstvo sa postupne oboznámilo s dielami W. Shakespeara, A. Strindberga, Molièra i F. Schillera a na islandských javiskách sa udomácnili desiatky zahraničných autorov. Sveinn Einarsson (*1934), 1963 – 72 riaditeľ divadla Leikfélag Reykjavíkur a 1972 – 83 Národného divadla, uvádzal hry domácich autorov zachytávajúce islandský spôsob života (udržanie národnej identity), odvtedy tvorí pôvodná islandská tvorba asi 40 % repertoáru Národného i Mestského divadla. K významným dramatikom patria autor komédií a spevohier Jónas Árnason (*1923, †1998) a autor komédií Agnar Thórðarson (Þórðarson *1917, †2006), o rozvoj absurdného divadla sa zaslúžil najvýznamnejší dramatik tohto obdobia Jökull Jakobsson (*1933, †1978, autor hry Plnou parou do prístavu, Hart í bak, 1962) a i. Zdramatizované boli i romány H. K. Laxnessa. R. 1975 – 80 uviedli divadlá 30 nových pôvodných hier, medzi nimi 5 hier od Svavy Jakobsdóttirovej (Jakobsdóttir, *1930, †2004) o postavení žien. K významným dramatikom 2. polovice 20. stor., ktorí zobrazujú historické i súdobé domáce témy, patrí najmä Birgir Sigurðsson (*1937), autor hier Deň nádeje (Dagur vonar, 1987), Hviezda želania (Óskastjarnan, 1998, uvedená aj v zahraničí na Festivale severských divadiel v Helsinkách) a Dynamit (Dínamít, 2005), ďalej Ólafur Haukur Símonarson (*1947), Guðmundur Steinsson (*1925, †1996), Kjartan Ragnarsson (*1945), Thórunn Sigurðardóttirová (Þórunn Sigurðardóttir, *1944), Guðbergur Bergsson (*1932), Einar Kárason (*1954), Ólafur Gunnarsson (*1948), Karl Ágúst Úlfsson (*1957) a Vigdís Grímsdóttirová (Grímsdóttir, *1953). R. 1975 bola v Reykjavíku založená islandská divadelná škola (Leiklistarskóli Íslands), ktorej prví absolventi založili v meste Akureyri Ľudové divadlo Althýðuleikhúsið (Alþýðuleikhúsið; dnes pod názvom Leikfélag Akureyrar, LA) s profesionálnym súborom. Island má okrem 4 profesionálnych činoherných divadiel, opery (Íslenska Óperan, založená 1980) a baletu (Íslenski dansflokkurinn, založený 1973) i sieť amatérskych divadiel (s premenlivým počtom 7 – 20), ako aj rozhlasové (od 1931) a televízne dramatické vysielanie (od 1966), 1954 – 90 pôsobilo v Reykjavíku Islandské bábkové divadlo (Íslenska brúðuleikhúsið). Hry pre deti obdobne vychádzajú z vlastnej tradície príbehov, mýtov a z islandského života.

Zverejnené v novembri 2013.

Islandské divadlo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-04-23 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/islandske-divadlo