islandská hudba

Text hesla

islandská hudba — patrí do okruhu škandinávskeho hudobného umenia a je charakteristická znakmi typickými pre túto oblasť, aj keď si pritom zachováva vlastné historické a estetické špecifiká. Určujúcim faktorom bola stáročná dánska nadvláda, spod ktorej sa Island vymaňoval veľmi pomaly (→ Island, Dejiny). Islandská hudba má korene v severských mýtoch a v kresťanstve. Prelínanie severských legiend a katolíckych hymnov jej dodalo charakteristické črty a naznačuje úzku súvislosť medzi staroseverskou literatúrou a ľudovou piesňovou tvorbou.

Staršiu islandskú hudbu možno rozčleniť na dve vývinové etapy. V prvom období (od najstarších čias) prevládali dva vokálne štýly: kveða, ktorá súvisí s poéziou a vyvinul sa v nej kveðskapur alebo kvæðaskapur, a syngja (spev), ktorá sa stala štýlotvorným základom staroislandských hrdinských spevov. V tomto období sa rozvíjala aj žalmická hudba, ktorá motivicky vychádzala zo starozákonných žalmov. Najvýznamnejší je žalm Hark, stvoriteľ nebies (Heyr himna smiður, 1208), ktorého autorom je Kolbeinn Tumason (*1173, †1208). V druhom období (od začiatku 14. stor.) vznikali diatonické epické spevy, ktoré majú niekoľko podôb, napr. rímnalög (balada) a kvæðalög (poéma). Obsahujú stemmur (refrén) a určuje ich bragur (melódia). Tematicky čerpajú z tzv. Staršej (Piesňovej) Eddy (→ Edda), zbierky starých severských mýtov pripisovanej v minulosti islandskému kňazovi a učencovi Sæmundovi (Sæmundur fróði Sigfússon, *1056, †1133) a prevládajú v nich tri hlavné typy: fornalðarsögur (epický spev ságy), riddarsögur (dvorský rytiersky spev ságy) a Íslendingasögur (rodinný spev ságy). Vo všetkých spevoch sú formotvorným prvkom rýmy a aliterácie a vyznačujú sa bohatou metaforikou. Spievali sa a cappella alebo so sprievodom strunového hudobného nástroja langspil (druh citary), prípadne dvojhlasne v kvintách (fimmundasöngur). Autormi spevov nadväzujúcich na túto tradíciu boli v 18. a 19. stor. básnici Hannes Bjarnason (*1776, †1838), Jón Sigurðsson (*1853, †1922), Sigurður Breiðfjörð (*1798, †1846) a i. Prijatie reformácie na Islande (v pol. 16. stor.) prinieslo do rozvoja hymnickej hudobnej tvorby nové podnety. Skladateľom protestantských hymnických piesní bol v 17. stor. básnik Hallgrímur Pétursson (*1614, †1674), autor zbierky Pašiové žalmy (Passíusalmar, 1666).

Islandská národná hudba sa v tomto období vyvíjala pod vplyvom ťažkých spoločenských podmienok a absentovala v nej európska tradícia klasickej hudby (okrem Sveinbjörna Sveinbjörnssona, *1847, †1927, autora melódie národnej hymny Lofsöngur). Až v 19. stor. sa jednotliví tvorcovia usilovali vytvoriť zázemie na rozvoj národnej islandskej hudby. Tradičnú hudbu modernizovali Magnús Stephensen (*1762, †1833) a Pétur Gudjohnsen (*1812, †1877), a to uplatnením hudby pre organ i pre harmónium v praxi. Jónas Helgason (*1839, †1903) zložil 1862 prvú zborovú skladbu s ponáškou na islandskú ľudovú pieseň Vzdych (Andvarp). Jeho brat Helgi Helgason (*1848, †1922) založil prvý islandský dychový orchester (Lúðraþeytarafélag Reykjavíkur), ktorého bol dlhoročným dirigentom. Svojský druh jednoduchej polyfónie sa vyskytuje v spevoch tvísöngur. Z hľadiska vývoja hudobného myslenia boli významné islandské ľudové piesne, napr. pieseň Ólafur Liljurós v zbierke Íslensk þjóðlög, ktoré 1906 – 09 zozbieral Bjarni Thorsteinsson (Þorsteinsson *1861, †1938). Významným skladateľom 19. stor. bol aj S. Sveinbjörnsson inklinujúci k romantizmu.

V 20. stor. sa začala naplno rozvíjať umelá islandská hudba. Organista Páll Ísólfsson (*1893, †1974) komponoval humoresky, capricciá a intermezzá pre klavír vychádzajúce z podnetov nórskej hudby, je autorom aj početnej zborovej tvorby, napr. Kantáty o Althingu (Modern Icelandic Alþingi; Old Norse Alþing, 1930), ktorá vznikla pri príležitosti tisícročia založenia národného parlamentu (Althingu). O zrod islandskej národnej hudby sa podstatným dielom pričinil dirigent a skladateľ Jón Leifs (*1899, †1968), ktorý do svojich skladieb Sága symfónia (Sinfónía Söguhetjur, 1941 – 42), troch oratórií Edda (Sköpun heimsins, 1935 – 39; Líf guðanna, 1951 – 66; Ragnarök, 1966 – 68) a skladby Rekviem (1947) integroval folklórne hudobné prvky. R. 1926 po okružnej ceste v Nórsku s Filharmonickým orchestrom Hamburg dirigoval aj sériu prvých symfonických koncertov na Islande. R. 1930 bola v Reykjavíku založená hudobná škola (Tónlistarskólinn í Reykjavík). Jón Ásgeirsson (*1928) je autorom prvej islandskej opery Balada o Thryme (Þrymskviða, 1974). S príchodom dirigenta a klaviristu V. Ashkenazyho na Island (žije tam od 1968) sa rozvinul tamojší hudobný život a v Reykjavíku bol založený hudobný festival. Od 1980 pôsobí v Reykjavíku Islandská opera (Íslenska Óperan, od 2011 sídli v novopostavenej budove Koncertného a konferenčného centra). Podľa vzoru iných severských krajín sa aj na Islande aktívne rozvíja populárna hudba, ktorej najvýznamnejšou predstaviteľkou je rocková speváčka Björk (Björk Guðmundsdóttirová, Guðmundsdóttir, *1965), držiteľka 14 nominácií na cenu Grammy a hudobnej ceny Polar (Music Polar Prize) udeľovanej Švédskou hudobnou akadémiou.

Zverejnené v novembri 2013.

Islandská hudba [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-04-24 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/islandska-hudba