iránsky tanec

iránsky tanec — v dávnej minulosti existoval na území Iránu tanec v podobe rituálov a mystérií. Prvé zmienky pochádzajú z čias staroperzskej dynastie Achajmenovcov (asi 700 – 300 pred n. l.). Učitelia tanca vystupovali v 5. stor. pred n. l. na dvore kráľa Artaxerxa I. Makrocheira. Tanec sa rozvíjal i v Partskej ríši (od polovice 3. stor. pred n. l.), ako aj za dynastie Sásánovcov (224 – 651) po včlenení Partskej do sásánovskej ríše. Pod vplyvom islamu (od 651 bolo územie súčasťou Arabskej ríše) sa tanec nemohol verejne predvádzať, rozvíjal sa však iránsky ľudový tanec. V klasickom iránskom tanci vzniklo sedem základných pohybov vyžadujúcich dlhú profesionálnu prípravu. Známe boli religiózne (napr. tanec dervišov Movlevi), vojenské, akrobatické, erotické a groteskné tance (s maskou a bez masky) a ako ďalšia forma pohybového umenia pantomíma.

Profesionálny iránsky balet sa začal rozvíjať v 50. rokoch 20. stor. zásluhou britských pedagógov. R. 1955 založil Nedžad Ahmadzadeh (*1925/26) Akadémiu tanca (zameranú prevažne na ľudový tanec) a baletný majster W. Dollar otvoril oddelenie klasického tanca. R. 1958 tam pôsobila N. de Valois, neskôr o. i. český baletný majster a choreograf Miro Zolan (Miroslav Zlochovský, *1926, †2010), ktorý sa s manželkou Sandrou Vanovou (Vane; *okolo 1930) podieľali na formovaní baletného súboru v Teheráne. R. 1967 dostalo toto zoskupenie názov Iránsky národný balet (Iranian National Ballet), sídlo malo v Roudaki Hall Opera House v Teheráne. Na jeho čele stál britský tanečník, choreograf a baletný riaditeľ Robert de Warren (*1933, ako odborník na perzský tanec založil a 1971 – 76 viedol folklórny súbor Mahalli), 1971 viedla súbor národného baletu primabalerína Aida Ahmadzadehová (Haideh Ahmadzadeh; *1930), 1972 – 76 bol jeho posledným riaditeľom iránsky tanečník a baletný majster Ali Pourfarroch (*1938). Súbor uviedol baletné inscenácie choreografov M. M. Fokina (Vták ohnivák), G. Balanchina (Symfónia, Valčík), J. Cranka (Dáma a šašo), A. Aileyho, V. V. M. Čabukianiho (Labutie jazero), N. Beriozoffa, J. Butlera, B. R. Cullbergovej a i., ako aj balety Coppélia, Luskáčik, Šeherezáda, Pas de quatre a i. Po revolúcii 1979 zanikol. Obnovený bol 2002 vo Švédsku v Štokholme pod názvom Les Ballets Persans, pričom jeho repertoár je postavený výlučne na perzskej kultúre.