invokácia

invokácia [lat.] — vzývanie, uctievanie;

1. lat. invocatio — formula úvodného protokolu skladby listiny. Krátka úvodná modlitba (vzývanie Boha, Ježiša Krista či Svätej Trojice), ktorá mala na začiatku právneho pojednávania a jeho zlistinenia zabezpečiť zdar a úspech. Mohla byť slovná (verbálna) alebo monogramatická (symbolická – kríž, grécke písmená Α a Ω), osobitou formou bol chrismon, veľmi zriedkavo bola vyjadrená obidvoma spôsobmi. Invokácia sa vyskytovala len v slávnostne vyhotovených listinách;

2. úvodná časť eposu, v ktorej básnik vzýva Múzu (J. Hollý ju nazýva Umka), aby mu bola nápomocná pri písaní diela.

Umko milá, jestľiž mňe si v mích kedi prispela pesňách

Včil najvác prispej na pomoc; ťebe všecki ťi dobre

Známí sú bojové; poňeváč sama buďto na Bílích

Ňekďe Horách, buď nad Kobilú, v tvém bidľe seďícá,

Aj na Ďevín, aj na hrozné mohla vojska si patriť.

Tehdi ma už ponadíchňi; misel tvím zjasňi mi svetlom,

A všeľikú rozplaš tmu; abich tak hodňe o tíchto,

Od žádného ze všech posaváď až veščca ňereklích,

Prospevoval pótkách; a Svatopluka z mrákot i smutnéj

Vazbi na královskú hodnosť a na prestol uvédol.

(J. Hollý: Svatopluk)