hlbokomorské dno

hlbokomorské dno — dno oceánov zahŕňajúce oblasti hlboké viac ako 2 000 m pod hladinou mora. Dno Tichého oceána sa ako prvý pokúsil dosiahnuť v 16. stor. portugalský moreplavec F. de Magalhães, použijúc pritom 370 m dlhé lano. Prvé skutočné sondovanie oceánskeho dna uskutočnil Angličan J. C. Ross, ktorému sa podarilo lanom zmerať hĺbku 3 700 m. Počas plavby lode Glomar Challenger (1972 – 76) sa po prvý raz podrobnejšie skúmali oceánske hlbiny sondážnymi zariadeniami so závažiami a trubicovými jadrovnicami. Topografia oceánskeho dna sa dnes zisťuje zvukovou sondážou – zvukovými a ultrazvukovými signálmi. Niekoľko desaťročí sa používajú aj seizmické metódy. V súčasnosti už existujú aj mapy oceánskeho dna (Atlantického, Tichého, Indického oceána a polárnych morí). Mapovaním boli na dne oceánov objavené podmorské vrchy, podmorské sopečné pohoria s riftovými dolinami, priečne zlomy a i. K priekopníkom štúdia hlbokomorského dna patrili B. Heezen a H. H. Hess.