hlava štátu

hlava štátu — najvyšší predstaviteľ politickej moci štátu, ktorý ho reprezentuje vo vnútornej i v zahraničnej politike. Hlavou štátu môže byť dedičný alebo volený monarcha, prezident (volený) alebo v špecifických prípadoch aj iný funkcionár (napr. v bývalom ZSSR bol nominálnou hlavou štátu predseda Prezídia Najvyššieho sovietu). Funkcia hlavy štátu má značný symbolický význam, aj v republikách vychádza z monarchistických tradícií a z potreby nejakej formy personifikácie štátu s konkrétnou osobou. V niektorých krajinách môže plniť aj funkcie predsedu vlády (napr. v USA) ako najvyššieho predstaviteľa výkonnej moci. Hlava štátu môže byť zastupovaná v závislosti od ústavy jednotlivých štátov napr. viceprezidentom, predsedom vlády, šéfom parlamentu, resp. regentom alebo korunným princom v monarchiách. Postavenie a právomoci hlavy štátu závisia od viacerých faktorov, napr. od kompetencií určených ústavou, od spôsobu kreácie, formulácie ústavnopolitickej zodpovednosti a právnej, najmä trestnej zodpovednosti, od vlastnej osobnostnej charizmy a politickej podpory i od zázemia. Do kompetencie hlavy štátu obyčajne patrí: 1. prerokúvanie a uzatváranie medzinárodných zmlúv; 2. zastupovanie štátu navonok; 3. vypovedanie vojny a uzatvorenie mieru; 4. vymenúvanie vysokých štátnych funkcionárov (napr. vymenúvanie predsedu vlády, veľvyslancov ap.); 5. funkcia hlavného veliteľa ozbrojených síl; 6. vyhlasovanie výnimočného stavu; 7. zvolávanie, rozpúšťanie a odročovanie rokovania parlamentu; 8. podpisovanie zákonov často spojené s právom veta; 9. udeľovanie milosti; 10. vymenúvanie a odvolávanie rektorov vysokých škôl, vysokoškolských profesorov a povyšovanie generálov; 11. vyhlasovanie referenda. Hlava štátu má právo na tradičné čestné prerogatíva (používanie vlastnej štandardy a čestnej stráže, udeľovanie a zapožičiavanie titulov, vyznamenaní a hodností, ceremoniálne funkcie, napr. otváranie zasadnutia parlamentu ap.). Zvyčajne nie je ústavnopoliticky zodpovedná a v prípade trestnoprávnej zodpovednosti je chránená rozsiahlym súborom imunít. Väčšinou ju možno súdiť len za vlastizradu a podobné trestné činy. V monarchiách je hlavou štátu monarcha s rôznou titulatúrou (cisár, kráľ, knieža, sultán, šach ap.), ktorý nastupuje na trón na základe dedičnej postupnosti v rámci panovníckej rodiny, existujú však aj prípady voľby panovníka (v minulosti v stavovských monarchiách, napr. v Poľsku a v Uhorsku). Tradične sa rozlišovalo medzi absolutistickou, konštitučnou a parlamentnou monarchiou. V európskych monarchiách má v súčasnosti monarcha len symbolické postavenie a faktická moc je v rukách volených inštitúcií a profesionálnych politikov, čo neplatí v ázijských a afrických monarchiách, napr. v Saudskej Arábii ide o panovnícky absolutizmus. V republikách je hlava štátu (prezident) volená parlamentom (v bývalom Československu) alebo špeciálnym zhromaždením voliteľov (napr. v USA), alebo priamo obyvateľstvom (napr. v Slovenskej republike). Obyčajne platí, že prezident volený priamo obyvateľstvom má tzv. silnejšie postavenie (viac kompetencií) než prezident volený parlamentom, priamo riadi zložky výkonnej moci a vláda pôsobí v podstate ako jeho zbor poradcov. Tento model (nazývaný prezidentská republika) je typický pre USA, Latinskú Ameriku a viacero krajín bývalého ZSSR. V modeli typickejšom pre európske republiky majú rozhodujúce postavenie parlament a vláda (parlamentná republika). Súčasná Slovenská republika predstavuje podľa platnej ústavy parlamentnú republiku s niektorými prvkami prezidentskej republiky.