historická geológia
historická geológia — odbor geológie zaoberajúci sa históriou Zeme a života na nej v jednotlivých geologických obdobiach. Jej odvetviami sú stratigrafia, ktorá sa zaoberá postupnosťou vzniku vrstevných sledov, faciálna analýza (náuka o → fáciách), ktorá sa usiluje o rekonštrukciu prostredia sedimentácie, paleoklimatológia, ktorá študuje podnebie jednotlivých geologických období a jeho zmeny, a paleogeografia, ktorej úlohou je rekonštrukcia fyzickogeografických prvkov v jednotlivých geologických dobách. Historická geológia využíva poznatky aj ďalších príbuzných vied, najmä paleontológie, ďalej archeológie, geochémie, geofyziky, petrológie a tektoniky. Priekopníkom stratigrafie bol dánsky lekár a kňaz N. Stensen (Steno), ktorý sformuloval pravidlo superpozície vrstiev (pri vrstvách uložených vodorovne platí, že spodná vrstva je staršia a vrchná mladšia). Vznik sedimentárnych hornín vysvetlil 1669 škótsky geológ a prírodovedec J. Hutton, ktorý predpokladal, že v minulosti pôsobili na zemský povrch tie isté sily, aké pôsobia aj dnes, čím sformuloval princíp uniformitarizmu. Z hľadiska historickej geológie malo značný význam systematické členenie horninových celkov do piatich, po sebe nasledujúcich etáp (prahory, prechodné pohoria, slojové pohoria, náplavy, vulkanické horniny), ktoré vypracoval koncom 18. stor. nemecký učenec A. G. Werner. Zakladateľom stratigrafie bol začiatkom 19. stor. anglický geológ W. Smith, ktorý pri stavebných prácach porovnával vrstvy hornín a ich skameneliny a poznatky zakresľoval do geologických máp. Odvodil pravidlo rovnakých skamenelín, podľa ktorého vrstvy obsahujúce rovnaké skameneliny majú rovnaký vek. Systematický historickogeologický výskum sa začal v 19. stor., keď vznikali v jednotlivých krajinách geologické ústavy. V 1. polovici 19. stor. boli vymedzené jednotlivé geologické útvary, v 2. polovici sa podrobnejšie rozčlenili najmä na základe skamenelín, ktoré ich vrstvy obsahovali. Zásadný význam pre historickú geológiu mal objav prirodzenej rádioaktivity hornín na začiatku 20. stor., čo umožnilo rádiometricky datovať a určovať ich absolútny vek (→ izotopový vek). V 2. polovici 20. stor. boli postupne kodifikované zásady stratigrafickej klasifikácie. V súčasnosti nastal prudký nárast poznatkov a rozvoja rôznych, v historickej geológii dosiaľ nepoužívaných metód.