hispanistika

hispanistika [vl. m.] — vedný odbor zaoberajúci sa skúmaním španielskeho jazyka a španielskej literatúry, dejinami a kultúrou Španielska i španielsky hovoriacich krajín Latinskej Ameriky; v širšom zmysle zahŕňa aj analogické štúdium portugalčiny (→ lusitanistika) a ostatných iberorománskych jazykov (→ iberoromanistika). Označenie hispanistika (podľa latinského názvu Pyrenejského polostrova Hispania) sa začalo používať v 20. stor. v úsilí vyčleniť štúdium španielskeho jazyka a literatúry z románskej filológie (→ romanistika). V španielskej teórii sa používalo doteraz skôr označenie hispánska filológia (filología hispánica), ktorá zahŕňa štúdium španielskeho, katalánskeho a portugalského (vrátane galícijského) jazyka. Označenie hispanistika (hispanístika) je synonymom viac zaužívaného a širšieho označenia hispanismo, ktoré je viacvýznamové (zahŕňa hispanizmy a z literárnohistorického hľadiska i hispanofilné hnutie, ktoré vzniklo v USA začiatkom 20. stor.). Prvú španielsku gramatiku Umenie kastílskeho jazyka (Arte de la lengua castellana) uverejnil 1492 A. E. de Nebrija. Rozmach španielskej slovesnej kultúry (→ Zlatý vek) nastal v 16. a 17. stor. R. 1714 bola založená Španielska kráľovská akadémia (Real Academia Española), ktorá 1726 – 39 iniciovala vydávanie 6-zväzkového slovníka španielskeho jazyka Slovník autorít (Diccionario de Autoridades). R. 1771 vyšla prvá gramatika modernej španielčiny Gramatika kastílskeho jazyka (Gramática de la lengua castellana). Pre rozvoj hispánskych štúdií na americkom kontinente mal veľký význam A. Bello a jeho dielo Gramatika kastílskeho jazyka pre Američanov (Gramática de la lengua castellana destinada al uso de los americanos, 1847). Status najnovšej oficiálnej akademickej gramatiky má v súčasnosti Gramatika španielskeho jazyka (Gramática de la lengua española, 1994) od Emilia Alarcosa Lloracha (*1922, †1998). V Španielsku sa za zakladateľa hispánskej filológie ako vednej disciplíny považuje filológ a historik Ramón Menéndez Pidal (*1869, †1968), ktorý založil tzv. madridskú školu jazykovedcov a kritikov a 1926 vydal základné dielo španielskej filológie Pôvod španielčiny (Orígenes del español). Po rozlúštení iberského písma (1922; Manuel Gómez Moreno, *1870, †1970) sa do popredia historického a geograficko-lingvistického výskumu dostali otázky iberského jazykového substrátu a zároveň sa začali skúmať ostatné dialekty pôvodnej iberorománčiny a sekundárne dialekty kastílčiny. Španielska lingvistická škola si osvojila prístupy a nomenklatúru štrukturalizmu, pražskej lingvistickej školy i ruskej formálnej školy a postupne vypracovala vlastnú metodológiu a terminológiu.

K významným španielskym lingvistom patria D. Alonso, Tomás Navarro Tomás (*1884, †1979), Américo Castro (*1885, †1972), Samuel Gili Gaya (*1892, †1976), Amado Alonso (*1896, †1952), Salvador Fernández Ramírez (*1896, †1983), Joan Corominas (*1905, †1997), Alonso Zamora Vicente (*1916, †2006), Valentín García Yebra (*1917, †2010), Fernando Lázaro Carreter (*1923, †2004), Ignacio Bosque (*1951), Antonio Briz Gómez (*1958), Augustín García Calvo (*1926, †2012), Vicente García da Diego (*1878, †1978), Federico de Onís Sánchez (*1885, †1966), Rafael Lapesa (*1908, †2001), Antonio Tovar (*1911, †1984), Manuel Seco (*1928, †2021) a i. R. 1620 vznikol anglický preklad prvého dielu románu M. de Cervantesa Saavedru Don Quijote (Thomas Shelton, †asi 1650), v Nemecku sa začiatky záujmu o Španielsko a jeho kultúru datujú do 18. stor. (Friedrich Christian Diez, *1794, †1876; Friedrich Justin Bertuch, *1747, †1822), v 19. stor. sa o španielsku klasickú literatúru zaujímali romantici (A. W. Schlegel, F. Schlegel, J. L. Tieck, W. Humboldt), koncom 19. stor. sa v rámci štúdia románskych jazykov, najmä v skupine tzv. mladogramatikov, začalo vedecké štúdium španielskeho jazyka a literatúry. Ďalší hispanisti vyrástli najmä vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve, Taliansku a Rusku. V období bojov za nezávislosť v krajinách Latinskej Ameriky sa záujem o španielčinu presunul do USA. Začiatkom 20. stor. vznikli centrá hispánskych štúdií v USA (1907), vo Francúzsku (1912) a v Holandsku (1932). Významné nemecké centrá hispanistiky predstavujú Iberoamerikanisches Forschungsinstitut založený 1917 v Hamburgu, ktorého výskumy vyústili do tzv. hamburskej školy, a Iberoamerikanisches Institut založený 1930 v Berlíne (jeho knižnica predstavuje najvýznamnejšiu európsku zbierku literatúry o Španielsku, Portugalsku, Latinskej Amerike a jazykoch týchto krajín vrátane baskičtiny a indiánskych jazykov). Významné sú aj národné asociácie hispanistov. R. 1962 sa v Oxforde konal prvý kongres Medzinárodnej asociácie hispanistov, ktorá vydáva periodikum Boletín. R. 1991 bol v Španielsku založený Cervantesov inštitút (Instituto Cervantes), ktorý organizačne, kultúrne a didakticky podporuje výučbu španielskych dejín, jazyka a literatúry.

Na Slovensku začiatky prekladateľského záujmu o španielsku literatúru spadajú do obdobia osvietenstva. Z 1773 sa zachoval rukopis prekladu diela Dôverné listy (Epístolas familiares) španielskeho humanistu A. de Guevaru s názvom Listy a rozmlúvání od Severína Nozdrovického (*1712, †1782). V 19. stor. upozornil Vajanský na dôležitosť diela M. de Cervantesa Saavedru, jeho román Don Quijote (Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha, 1950) vyšiel v slovenskom preklade J. Felixa až v polovici 20. stor. V období 50. rokov 20. stor. na iniciatívu prvých priekopníkov prekladu zo španielčiny (Miloš Ruppeldt, *1881, †1943; Miloš Ruppeldt ml., *1922, †1967; Tibor Kobáň) nadviazali J. Škultéty a V. Oleríny, ktorí 1954 založili prvú katedru hispanistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (španielčina ako cudzí jazyk sa vyučovala už od 1936). O rozvoj slovenskej hispanistiky sa zaslúžili L. Trup, Nélida Noskovičová (*1940), Jana Lenghardtová (*1944), Miroslav Lenghardt (*1939), Kornélia Resutíková (*1944), Marta Biskupičová (*1946), Jarmila Srnenská (*1928, †2011), Viera Dubcová (*1938), Emília Obuchová (*1932) a Ivan Puškáč (*1943). V 70. rokoch 20. stor. sa sformovala nová generácia prekladateľov (Ladislav Franek, *1947; Oľga Hlaváčová, *1941; Elena Račková, *1944; Oľga Lajdová, *1943, †1985), ku ktorým sa v 90. rokoch 20. stor. priradili Vladimír Ruppeldt (*1953, †2015), Paulína Šišmišová (*1953), Alexandra Ruppeldtová (*1954), Eva Palkovičová (*1958), Roman Brat (*1957) a Martina Slezáková (*1963). Hispánska filológia sa vyučuje aj na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave i na viacerých slovenských univerzitách. Na Ekonomickej univerzite v Bratislave bolo 1998 založené prvé akademické Centrum iberských a latinskoamerických štúdií (CEILA). Mladšiu generáciu hispanistov tvoria Silvia Vertanová (*1971) a Bohdan Ulašin (*1979).