hexachord

hexachord [gr.] —

1. v hudobnej praxi raného stredoveku diatonický rad šiestich tónov so stálou intervalovou štruktúrou. Skladá sa z dvoch celých tónov a poltónu, po ktorých nasledujú znova dva celé tóny, pričom poltónový krok leží vždy medzi 3. a 4. stupňom. Začiatkom 11. storočia Guido z Arezza, aby uľahčil svojim žiakom spievanie neznámych melódií z listu (bez prípravy), pridal každému základnému tónu hexachordu (c-d–e-f–g-a) solmizačné názvy (ut, re, mi, fa, sol, la). Tento systém mal dvadsaťtónový rozsah (od G po e²) rozdelený na 4 registre: nižší, nízky, vysoký a najvyšší. V jeho rozmedzí sa dalo postaviť 7 čiastočne sa prekrývajúcich hexachordov rôznej výšky s rovnakou intervalovou štruktúrou, pričom tri z nich boli hexachordum durum (tvrdý hexachord, začína sa tónom G, s tónom h na treťom stupni), dva hexachordum molle (mäkký hexachord, od tónu F, s tónom b na štvrtom stupni) a dva hexachordum naturale (prirodzený hexachord, od tónu C). Tento systém pripúšťal spájanie rôznych hexachordov pomocou tzv. mutácie (prechod z jedného hexachordu do druhého);

2. v súčasnej hudbe súbor šiestich tónov s rôznym rozmiestnením, ako aj počtom celotónových a poltónových krokov. Hexachord v tomto chápaní je segmentom chromatickej stupnice, ktorej všetky tóny sú funkčne zrovnoprávnené (ani jeden z nich nemá postavenie centrálneho tónu).