hermeneutická pedagogika

Text hesla

hermeneutická pedagogika — pedagogický smer vychádzajúci z hermeneutickej filozofie (→ hermeneutika) zdôrazňujúcej význam výkladu (interpretácie) a porozumenia textu a skutočnosti, súčasť tzv. duchovnovednej pedagogiky čerpajúcej z diela W. Diltheya. V tomto ponímaní potom pedagogika nie je vysvetľujúca, ale rozumejúca veda, metodológia pedagogické výskumu sa orientuje najmä na analýzu textu a reči i na skúsenostné uchopovanie údajov a toleruje sa ich subjektívne zafarbenie (kvalitatívna metodológia). Typickou hermeneutickou metódou je napr. metóda biografie, ktorá má v pedagogickom výskume napr. podobu metódy tzv. životného príbehu učiteľa, charakteristickými znakmi hermeneutickej pedagogiky sú výklad a interpretácia skúmaných javov z viacerých hľadísk a aspektov. Hermeneutická pedagogika sa sústreďuje na porozumenie zmyslu a na interpretáciu tzv. výchovnej skutočnosti a výchovného vzťahu. Výchova sa chápe ako skutočnosť, ako fakt, ktorý treba chápať a usilovať sa porozumieť jeho významu. Uskutočňuje sa však len vtedy, ak sa stretnú minimálne dve osoby, a keď chceme pochopiť jej zmysel, musíme pochopiť zmysel tohto osobného spoločenstva. Na základe postoja a teoretickej orientovanosti pri analýze a interpretácii výchovnej skutočnosti a výchovného vzťahu možno v rámci hermeneutickej pedagogiky rozlíšiť tri smery: 1. hermeneuticko-pragmatický smer, ktorý pri analýze výchovnej skutočnosti a výchovného vzťahu primárne vychádza z praktického konania aktérov výchovného vzťahu; pedagogika sa potom chápe ako veda o konaní. Najvýznamnejšími stúpencami tohto smeru boli W. A. Flitner a T. Litt; 2. dialekticko-hermeneutický smer, ktorý pri analýze výchovnej skutočnosti vychádza z heglovskej interpretácie výchovného vzťahu ako dialektického procesu medzi bytím pre seba (subjektivitou) a bytím osebe (objektivitou). Významným predstaviteľom tohto smeru bol nemecký pedagóg Josef Derbolav (*1912, †1987); 3. hermeneuticko-existencialistický smer, ktorý chápe pedagogický vzťah ako existenciálny vzťah rozdielnych bytí odohrávajúci sa v určitej pedagogickej atmosfére či citových podmienkach. Analyzujú a interpretujú sa existenciálne city a pocity účastníkov tohto vzťahu (pocit istoty či neistoty, radosti či smútku, nádeje či beznádeje ap.) a ich predpoklady alebo účinky. Najvýznamnejším stúpencom tohto smeru bol O. F. Bollnow.

Text hesla

hermeneutická pedagogika — pedagogický smer vychádzajúci z hermeneutickej filozofie (→ hermeneutika) zdôrazňujúcej význam výkladu (interpretácie) a porozumenia textu a skutočnosti, súčasť tzv. duchovnovednej pedagogiky čerpajúcej z diela W. Diltheya. V tomto ponímaní potom pedagogika nie je vysvetľujúca, ale rozumejúca veda, metodológia pedagogické výskumu sa orientuje najmä na analýzu textu a reči i na skúsenostné uchopovanie údajov a toleruje sa ich subjektívne zafarbenie (kvalitatívna metodológia). Typickou hermeneutickou metódou je napr. metóda biografie, ktorá má v pedagogickom výskume napr. podobu metódy tzv. životného príbehu učiteľa, charakteristickými znakmi hermeneutickej pedagogiky sú výklad a interpretácia skúmaných javov z viacerých hľadísk a aspektov. Hermeneutická pedagogika sa sústreďuje na porozumenie zmyslu a na interpretáciu tzv. výchovnej skutočnosti a výchovného vzťahu. Výchova sa chápe ako skutočnosť, ako fakt, ktorý treba chápať a usilovať sa porozumieť jeho významu. Uskutočňuje sa však len vtedy, ak sa stretnú minimálne dve osoby, a keď chceme pochopiť jej zmysel, musíme pochopiť zmysel tohto osobného spoločenstva. Na základe postoja a teoretickej orientovanosti pri analýze a interpretácii výchovnej skutočnosti a výchovného vzťahu možno v rámci hermeneutickej pedagogiky rozlíšiť tri smery: 1. hermeneuticko-pragmatický smer, ktorý pri analýze výchovnej skutočnosti a výchovného vzťahu primárne vychádza z praktického konania aktérov výchovného vzťahu; pedagogika sa potom chápe ako veda o konaní. Najvýznamnejšími stúpencami tohto smeru boli W. A. Flitner a T. Litt; 2. dialekticko-hermeneutický smer, ktorý pri analýze výchovnej skutočnosti vychádza z heglovskej interpretácie výchovného vzťahu ako dialektického procesu medzi bytím pre seba (subjektivitou) a bytím osebe (objektivitou). Významným predstaviteľom tohto smeru bol nemecký pedagóg Josef Derbolav (*1912, †1987); 3. hermeneuticko-existencialistický smer, ktorý chápe pedagogický vzťah ako existenciálny vzťah rozdielnych bytí odohrávajúci sa v určitej pedagogickej atmosfére či citových podmienkach. Analyzujú a interpretujú sa existenciálne city a pocity účastníkov tohto vzťahu (pocit istoty či neistoty, radosti či smútku, nádeje či beznádeje ap.) a ich predpoklady alebo účinky. Najvýznamnejším stúpencom tohto smeru bol O. F. Bollnow.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Hermeneutická pedagogika [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hermeneuticka-pedagogika