hereditas

hereditas [lat.] — v rímskom dedičskom práve viacvýznamová právna kategória:

1. dedenie, dedičská postupnosť — vstup (sukcesia) do všeobecnej právnej situácie, ktorú mal zomretý. Označuje sa výrazom univerzálna sukcesia, ktorá aj dnes znamená vstup dediča do všetkých zdediteľných práv a povinností poručiteľa (zomretého) ako do celku naraz (na základe jedného právneho úkonu), a preto sa univerzálny sukcesor nazýva dedič (heres) a zomretý zasa poručiteľ (zostaviteľ). Hereditas bola označením dedenia podľa ius civile, jeho náprotivkom bola bonorum possessio (držba dedičstva) podľa prétorského práva. Povolávanie k dedeniu alebo delácia (delatio hereditatis) sa v Ríme dialo zákonom (ab intestato) alebo neskôr z vôle poručiteľa testamentom (ex testamento). Zákon a testament boli teda tzv. delačnými dôvodmi, t. j. dôvodmi, na základe ktorých boli fyzické osoby povolávané dediť. Vzťah týchto dvoch dôvodov vyjadrovali dve právne pravidlá: a) dedenie ex testamento malo prednosť pred dedením ab intestato, b) nebolo prípustné dedenie sčasti z testamentu, sčasti zo zákona (v modernom práve je prípustné). Povolávanie k dedeniu zo zákona bolo založené na zásade príbuzenského vzťahu budúceho dediča k poručiteľovi. Povolávanie k dedeniu z testamentu bolo založené na zásade, že poručiteľ môže so svojím majetkom do značnej miery voľne, nie však úplne neobmedzene disponovať v prípade smrti, t. j. poručiteľ mohol (s určitými obmedzeniami) rozhodnúť, čo sa stane s jeho majetkom po jeho smrti.

Testament ako právny prostriedok realizácie vlastníckeho práva hlavy rodiny vzhľadom na pomery po jej smrti zohral v Ríme významnú úlohu v sociálnej a hospodárskej oblasti, a preto sa právo snažilo zachovať testament (favor testamenti), ak hrozila jeho neplatnosť či neúčinnosť. Pre platnosť testamentu bolo rozhodujúce slávnostné ustanovenie budúceho dediča (institutio heredis), ktoré tvorilo „hlavu a základ“ celého testamentu. Dispozičná majetková voľnosť poručiteľa siahala až tak ďaleko, že bol oprávnený napr. pripojiť k testamentu odkaz (legatum) ako jednotlivé majetkové poskytnutie z dedičstva tretej osobe na ťarchu dedičstva alebo ustanoviť náhradného dediča v prípade, že by hlavný dedič nemohol dediť alebo by dedičstvo odmietol (substitutio vulgaris), alebo pre prípad, že by ako hlavný dedič bol ustanovený nedospelý syn a zomrel by po svojom poručiteľovi ako nedospelý (substitutio pupillaris), alebo pre prípad, že by duševne chorý potomok pred svojou smrťou nevyzdravel (substitutio quasipupillaris), a i. Často sa stávalo, že poručiteľ dispozičnú voľnosť s majetkom zneužil voči členom vlastnej rodiny a nepovolal ich testamentom k dedeniu. Preto došlo k obmedzeniu jeho práva zavedením kategórie neopomenuteľných dedičov, ktorým patrilo najprv tzv. formálne právo, t. j. žalovateľný nárok na to, aby boli v testamente menovite ustanovení ako dedičia alebo ako vydedení, neskôr tzv. materiálne právo, t. j. žalovateľný nárok na skutočné majetkové poskytnutie z dedičstva vo forme povinného podielu (portio legitima), ktorý predstavoval časť zo zákonného podielu;

2. dedičstvo, pozostalosť — predmet dedenia, ktorým bol majetok poručiteľa a tvorili ho iba zdediteľné práva a povinnosti patriace poručiteľovi v okamihu jeho smrti. Zdediteľnými neboli osobné práva (napr. usus, ususfructus) ani osobné povinnosti (napr. povinnosti z pracovnej zmluvy). Hereditas sa nadobúdala ponúknutím (deláciou) povolaným osobám (delačný princíp) a prijatím (adíciou) ponúkaného dedičstva dedičmi (adičný princíp). V dôsledku toho sa rozlišovali domáci dedičia, t. j. členovia poručiteľovej domácnosti, ktorí nadobúdali hereditas v okamihu smrti poručiteľa (ipso iure) bez uskutočnenia adície, a cudzí dedičia, ktorí nadobúdali hereditas až jej prijatím. Preto sa za dediča považovala len tá osoba povolaná zákonom alebo testamentom na dedenie, na ktorú už prešlo dedičstvo (pozostalý majetok). Keďže budúci dedič mal možnosť rozhodnúť sa, či ponúknutú hereditas prijme alebo odmietne, v tomto medziobdobí sa nevedelo, kto je dedič, a preto sa hovorilo o tzv. ležiacej, spočívajúcej hereditas (hereditas iacens). Takúto hereditas traktovali rímski právnici nejednotne: patrila ešte zomretému, patrila už budúcemu dedičovi, bola majetkom bez pána, ale nepovažovali ju za vec nikoho, bola samostatnou právnickou osobou. Keďže dedič sa pokladal za právneho nástupcu poručiteľa, mal nárok na právnu ochranu, t. j. na dedičskú žalobu (hereditas petitio) podľa ius civile alebo na interdikt quorum bonorum podľa prétorského práva. Neopomenuteľný dedič sa mohol sťažovať na nespravodlivý testament (querella inofficiosi testamenti).