helioseizmológia

helioseizmológia [gr.] — odvetvie fyziky Slnka, ktoré skúma vnútornú štruktúru a dynamiku Slnka na základe zvukových a tiažových vĺn. Jeho začiatky siahajú do 60. rokov 20. stor., keď americký fyzik Robert (Benjamin) Leighton (*1919, †1997) v Mount Wilson Observatory objavil na povrchu Slnka oscilácie s periódou 5 minút. Neskôr sa zistilo, že oscilácie sú spôsobené zvukovými vlnami, ktoré vznikajú kolísaním tlaku pri konvektívnom pohybe slnečnej hmoty v rôznych hĺbkach pod fotosférou. Pohyby podobné vlnám nesmerujú len priamo k povrchu Slnka, ale aj do jeho vnútra, kde sa odrazia a smerujú opäť k jeho povrchu. Skúmanie vibrácií, ktoré spôsobujú, umožňuje študovať fyzikálne parametre (teplotu, hustotu, rotáciu, veľkoškálové meridiánové prúdy) a chemické zloženie vnútra Slnka (podobne ako sa na základe seizmických vĺn skúma vnútro Zeme). Na základe helioseizmologických meraní sa zistilo, že konvektívna vrstva siaha do hĺbky 200-tis. km a s hĺbkou sa zmenšujú rozdiely v rotácii medzi rovníkom a pólmi Slnka (→ diferenciálna rotácia), zmapovalo sa prostredie pod slnečnými škvrnami, bola objavená podpovrchová veľkoškálová cirkulácia hmoty pripomínajúca cirkuláciu teplých a studených morských prúdov a i.