Heiler, Friedrich

Heiler [haj-], Friedrich, 30. 1. 1892 Mníchov – 28. 4. 1967 tamže — nemecký protestantský teológ. Po štúdiu katolíckej teológie, filozofie, psychológie, cirkevných dejín a orientálnych jazykov pôsobil od 1918 na univerzite v Mníchove. Ovplyvnený N. Söderblomom sa 1919 priklonil k protestantizmu, od 1920 prednášal cirkevné dejiny a filozofiu náboženstva na teologickej fakulte univerzity v Marburgu, od 1922 profesor, 1934 na Filozofickej fakulte v Greifswalde a 1935 v Marburgu (po 1945 jej prvý dekan), 1962 – 67 na univerzite v Mníchove. Ovládal mnohé jazyky, zaoberal sa orientálnymi náboženstvami a ich dejinami. V práci Modlitba. Nábožensko-historický a nábožensko-psychologický výskum (Das Gebet. Eine religionsgeschichtliche und religionspsychologische Untersuchung, 1918) zhromaždil rozsiahly materiál o typoch a formách modlitieb rôznych národov sveta a v rôznych historických obdobiach, modlitbu poníma ako centrum každého náboženstva. Jeho vizionárskym cieľom bola ekumenizácia náboženstiev bez dogmatických hraníc. Za jej predstaviteľov považoval arcibiskupa N. Söderbloma, pápeža Jána XXIII. a indického prezidenta a filozofa S. Rádhakrišnana. Ďalšie diela: Nové cesty k jedinej cirkvi (Neue Wege zur einen Kirche, 1963), O ekuméne (Vom Werden der Ökumene, 1967) a i.