Hatrík, Juraj

Text hesla

Hatrík, Juraj, 1. 5. 1941 Orkucany, dnes súčasť Sabinova — slovenský skladateľ, hudobný teoretik a pedagóg. R. 1958 – 63 študoval kompozíciu u A. Moyzesa a teóriu hudby a estetiku u O. Ferenczyho na VŠMU v Bratislave. R. 1963 – 65 pôsobil na konzervatóriu v Košiciach, 1965 – 68 ašpirant na VŠMU, súčasne študoval hudobnú psychológiu na Filozofickej fakulte UK. R. 1968 – 71 odborný asistent na Katedre hudobnej teórie VŠMU, 1972 – 90 odborný spolupracovník Slovenského hudobného fondu (dnes Hudobný fond), od 1991 vedúci Katedry kompozície na VŠMU; 1997 profesor. Schopnosť syntetizujúceho myslenia spojená s hlbokou znalosťou svetovej hudby, literatúry, filozofie a psychológie sa odráža nielen v Hatríkovej tvorbe, ale aj v pedagogickej práci na VŠMU (hudobná analýza, hudobné dielne) i v hudobnoteoretických textoch. Jeho skladateľský vývoj sa uberá od tradičných formových schém cez rozšírenú tonalitu k novším kompozično-technickým postupom a vyznačuje sa humanistickým posolstvom. Skladby Canto responsoriale (1965), Introspekcia (1967), Dvojportrét (1970), Symfónia č. 1 „Sans souci“ (1979) a Ponorená hudba (1982) sa v obsahu, ako aj v použitých kompozičných postupoch vyznačujú vzájomným pôsobením a vyrovnávaním protikladov. Jeho tvorba zahŕňa asi 150 opusov rôznych žánrov: opery Adamove deti (1974) a Šťastný princ (1977 – 78), orchestrálne, vokálne a vokálno-inštrumentálne diela, dve symfónie, zbory, komorné diela, napr. sláčikové kvartetá Stratené deti (1993) a Dolcissima mia vita... (2005), piesňovú, akordeónovú a klavírnu tvorbu. Intenzívne sa venoval aj tvorbe pre deti: cyklus hudobných rozprávok Medzi Trpaslúšikmi (1986) a Záhadné pesničky (1986 – 88), spevohry Statočný cínový vojačik (1994) a Bájky o Levovi (1999) i celý rad ďalších hudobných rozprávok a hudobno-scénických projektov s mnohostranným didaktickým využitím, a to najmä pri rozvíjaní detskej kreativity. V jeho tvorbe možno nájsť množstvo priamych súvislostí a prepojení medzi skladbami pre deti a skladbami pre dospelých, napr. v symfonickej básni podľa A. Lundkvista Litánie okamihu (2000), ako aj v koncertnej fantázii Ecce quod Natura (2002) na motívy z cyklu detských zborov Nie som človekpredsa žijem... (1997) a i. Nositeľ Ceny SOZA za najúspešnejšiu skladbu vážnej hudby roku 2006. Jeho osobnosti a dielu sú venované publikácie Evy Čunderlíkovej Hlas pamäti (2003) a Klíčenie semienok: tvorba Juraja Hatríka a jej hudobno-pedagogické kontexty (2013).

Text hesla

Hatrík, Juraj, 1. 5. 1941 Orkucany, dnes súčasť Sabinova — slovenský skladateľ, hudobný teoretik a pedagóg. R. 1958 – 63 študoval kompozíciu u A. Moyzesa a teóriu hudby a estetiku u O. Ferenczyho na VŠMU v Bratislave. R. 1963 – 65 pôsobil na konzervatóriu v Košiciach, 1965 – 68 ašpirant na VŠMU, súčasne študoval hudobnú psychológiu na Filozofickej fakulte UK. R. 1968 – 71 odborný asistent na Katedre hudobnej teórie VŠMU, 1972 – 90 odborný spolupracovník Slovenského hudobného fondu (dnes Hudobný fond), od 1991 vedúci Katedry kompozície na VŠMU; 1997 profesor. Schopnosť syntetizujúceho myslenia spojená s hlbokou znalosťou svetovej hudby, literatúry, filozofie a psychológie sa odráža nielen v Hatríkovej tvorbe, ale aj v pedagogickej práci na VŠMU (hudobná analýza, hudobné dielne) i v hudobnoteoretických textoch. Jeho skladateľský vývoj sa uberá od tradičných formových schém cez rozšírenú tonalitu k novším kompozično-technickým postupom a vyznačuje sa humanistickým posolstvom. Skladby Canto responsoriale (1965), Introspekcia (1967), Dvojportrét (1970), Symfónia č. 1 „Sans souci“ (1979) a Ponorená hudba (1982) sa v obsahu, ako aj v použitých kompozičných postupoch vyznačujú vzájomným pôsobením a vyrovnávaním protikladov. Jeho tvorba zahŕňa asi 150 opusov rôznych žánrov: opery Adamove deti (1974) a Šťastný princ (1977 – 78), orchestrálne, vokálne a vokálno-inštrumentálne diela, dve symfónie, zbory, komorné diela, napr. sláčikové kvartetá Stratené deti (1993) a Dolcissima mia vita... (2005), piesňovú, akordeónovú a klavírnu tvorbu. Intenzívne sa venoval aj tvorbe pre deti: cyklus hudobných rozprávok Medzi Trpaslúšikmi (1986) a Záhadné pesničky (1986 – 88), spevohry Statočný cínový vojačik (1994) a Bájky o Levovi (1999) i celý rad ďalších hudobných rozprávok a hudobno-scénických projektov s mnohostranným didaktickým využitím, a to najmä pri rozvíjaní detskej kreativity. V jeho tvorbe možno nájsť množstvo priamych súvislostí a prepojení medzi skladbami pre deti a skladbami pre dospelých, napr. v symfonickej básni podľa A. Lundkvista Litánie okamihu (2000), ako aj v koncertnej fantázii Ecce quod Natura (2002) na motívy z cyklu detských zborov Nie som človekpredsa žijem... (1997) a i. Nositeľ Ceny SOZA za najúspešnejšiu skladbu vážnej hudby roku 2006. Jeho osobnosti a dielu sú venované publikácie Evy Čunderlíkovej Hlas pamäti (2003) a Klíčenie semienok: tvorba Juraja Hatríka a jej hudobno-pedagogické kontexty (2013).

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Hatrík, Juraj [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-09-19]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hatrik-juraj