Haavikko, Paavo

Text hesla

Haavikko [há-], Paavo, 25. 1. 1931 Helsinki – 6. 10. 2008 tamže — fínsky spisovateľ, vedúca osobnosť modernizmu vo fínskej literatúre v 50. rokoch 20. stor. Písal poéziu, prózu, rozhlasové a televízne hry i operné libretá. Debutoval básnickou zbierkou Cesty do diaľok (Tiet etäisyyksiin, 1951). V lyrike tematicky čerpal z dejín od staroveku po modernú fínsku históriu. Modernistickú techniku rozvinul do jej najvykryštalizovanejšej podoby v zbierke poézie Zimný palác (Talvipalatsi, 1959). V 60. rokoch 20. stor. vydal zbierku básní Stromy a všetka ich zeleň (Puut, kaikki heidän vihreytensä, 1966) obsahujúcu politické básne, v ktorých sa vyrovnával s účasťou Fínska v 2. svetovej vojne. V neskoršej zbierke Národná línia (Kansakunnan linja, 1970) odsúdil názory krajnej pravice i ľavice a obraňoval politiku premiéra J. K. Paasikiviho. Hoci Haavikko debutoval ako modernistický básnik, niektoré z jeho najznámejších diel vychádzajú z fínskej predhistórie, folklóru a z Kalevaly, napr. poéma Dvadsať a jeden (Kaksikymmentä ja yksi, 1974), román Železná doba (Rauta-aika, 1982), ktorý sa stal predlohou 4-dielneho televízneho seriálu oceneného na festivale televíznej tvorby v Benátkach (réžia Kalle Holmberg), a dráma Kullervov príbeh (Kullervon tarina, 1982). Presvedčenie o opakovaní sa zdanlivo známych vecí a javov zachytil i v divadelných a rozhlasových hrách, v ktorých sa tiež inšpiroval históriou, častejšie však používal politické paralely, napr. v hrách Agricola a líška (A. ja kettu, 1968) a Jazdec (Ratsumies, 1974), ktorých dej sa odohráva v Rusku a vo Fínsku v 15. a 16. stor., a Kráľ odchádza do Francúzska (Kuningas lähtee Ranskaan, 1974). Na aktuálne politické udalosti reagoval zbierkou poviedok Čaša na stole sprisahancov Claudia Civilisa (Lasi Claudius Civiliksen salaliittotalaisten pöydällä, 1964). Autor básnických zbierok Básne z cesty cez úžinu (Runoja matkalta salmen ylitse, 1973), Máj večný (Toukokuu, ikuinen, 1988), Zimné básne (Talvirunoja, 1990), Čierny herbár (Musta Herbaario, 1992), Prosperovské básne (Prosperon runot, 2001), románov Súkromné záležitosti (Yksityisiä asioita, 1960), Iné nebo a zem (Toinen taivas ja maa, 1962) a i. V slovenčine vyšiel výber Haavikkových básní Cesta známou rečou (1980) v preklade D. Hivešovej-Šilanovej.

Text hesla

Haavikko [há-], Paavo, 25. 1. 1931 Helsinki – 6. 10. 2008 tamže — fínsky spisovateľ, vedúca osobnosť modernizmu vo fínskej literatúre v 50. rokoch 20. stor. Písal poéziu, prózu, rozhlasové a televízne hry i operné libretá. Debutoval básnickou zbierkou Cesty do diaľok (Tiet etäisyyksiin, 1951). V lyrike tematicky čerpal z dejín od staroveku po modernú fínsku históriu. Modernistickú techniku rozvinul do jej najvykryštalizovanejšej podoby v zbierke poézie Zimný palác (Talvipalatsi, 1959). V 60. rokoch 20. stor. vydal zbierku básní Stromy a všetka ich zeleň (Puut, kaikki heidän vihreytensä, 1966) obsahujúcu politické básne, v ktorých sa vyrovnával s účasťou Fínska v 2. svetovej vojne. V neskoršej zbierke Národná línia (Kansakunnan linja, 1970) odsúdil názory krajnej pravice i ľavice a obraňoval politiku premiéra J. K. Paasikiviho. Hoci Haavikko debutoval ako modernistický básnik, niektoré z jeho najznámejších diel vychádzajú z fínskej predhistórie, folklóru a z Kalevaly, napr. poéma Dvadsať a jeden (Kaksikymmentä ja yksi, 1974), román Železná doba (Rauta-aika, 1982), ktorý sa stal predlohou 4-dielneho televízneho seriálu oceneného na festivale televíznej tvorby v Benátkach (réžia Kalle Holmberg), a dráma Kullervov príbeh (Kullervon tarina, 1982). Presvedčenie o opakovaní sa zdanlivo známych vecí a javov zachytil i v divadelných a rozhlasových hrách, v ktorých sa tiež inšpiroval históriou, častejšie však používal politické paralely, napr. v hrách Agricola a líška (A. ja kettu, 1968) a Jazdec (Ratsumies, 1974), ktorých dej sa odohráva v Rusku a vo Fínsku v 15. a 16. stor., a Kráľ odchádza do Francúzska (Kuningas lähtee Ranskaan, 1974). Na aktuálne politické udalosti reagoval zbierkou poviedok Čaša na stole sprisahancov Claudia Civilisa (Lasi Claudius Civiliksen salaliittotalaisten pöydällä, 1964). Autor básnických zbierok Básne z cesty cez úžinu (Runoja matkalta salmen ylitse, 1973), Máj večný (Toukokuu, ikuinen, 1988), Zimné básne (Talvirunoja, 1990), Čierny herbár (Musta Herbaario, 1992), Prosperovské básne (Prosperon runot, 2001), románov Súkromné záležitosti (Yksityisiä asioita, 1960), Iné nebo a zem (Toinen taivas ja maa, 1962) a i. V slovenčine vyšiel výber Haavikkových básní Cesta známou rečou (1980) v preklade D. Hivešovej-Šilanovej.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Haavikko, Paavo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-07-24]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/haavikko-paavo