gemerské nárečia

gemerské nárečia — miestne dialekty, ktorými komunikuje autochtónne obyvateľstvo žijúce v obciach niekdajšej Gemerskej stolice (→ Gemer). Začleňujú sa do juhovýchodného regiónu stredoslovenského nárečového makroareálu. Patria medzi najdiferencovanejšie slovenské nárečia, čo sa odráža aj pri ich ďalšom (vnútornom) členení. V súčasnosti sa uplatňuje ich (v istom zmysle zovšeobecňujúce) členenie na západogemerské (v okolí Sušian, v doline Rimavy a Blhu), stredogemerské (v okolí Ratkovej, v doline Muráňa a v Štítnickej doline), východogemerské (v Slanskej doline) a horehronské nárečia.

Gemerské nárečia (alebo ich jednotlivé podskupiny) sú charakteristické viacerými typickými znakmi, napr. zmenou č > š (mačka > maška), ie > ia, uo (vo) > ua (va), t. j. výslovnosťou typu viara < viera, kuan/kvan < kôň, používaním opytovacích zámen kotor alebo kotrí, príponou -mo v 1. osobe množného čísla slovies (iďemo, dámo) ap. Sú pozoruhodné aj z lexikálneho hľadiska, iba v tomto nárečovom areáli sa používajú napr. slová zimorija – krt, kolešňa – stodola, hrudi – prsia, košarina – mládza, hadzuga – lalok, ohľadžidlo – zrkadlo, bobák – červík, mutáč – topárka (piest na mútenie mlieka v dbanke) a i.