Ferenczy, Oto
Ferenczy [-ci], Oto, 30. 3. 1921 Brezovica, okres Sabinov – 3. 5. 2000 Bratislava — slovenský skladateľ, pedagóg a hudobný teoretik.
Študoval filozofiu, psychológiu a hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1949 pôsobil ako externý, v rokoch 1951 – 90 ako interný pedagóg VŠMU v Bratislave, 1953 – 55 ako dekan, 1956 – 62 prorektor, 1965 – 69 rektor Hudobnej fakulty; v roku 1965 mu bol udelený titul profesor. V období 1970 – 72 a 1982 – 86 bol predsedom Zväzu slovenských skladateľov.
Vo svojej tvorbe bol inšpirovaný Bélom Bartókom, Igorom Stravinským a Paulom Hindemithom; čerpal aj z východoslovenských ľudových piesní.
Je autorom najmä orchestrálnych, komorných a vokálnych diel. V Nevšednej humoreske (1966) vytvoril prvý typ slovenskej komickej konverzačnej opery, z inštrumentálnych skladieb patrí k najúspešnejším Hudba pre 4 sláčikové nástroje (1946), z ďalších kantáta Hviezda severu pre sólový hlas, zbor a orchester na poéziu Jána Smreka (1960), Tri sonety zo Shakespeara pre barytón a klavír (1963) a i.
Napísal teoretické práce Boj o hudobné elementy (1947), Teória harmónie, Teória foriem, Teória kontrapunktu a Teória melódie (všetky 1952).
Ferenczy [-ci], Oto, 30. 3. 1921 Brezovica, okres Sabinov – 3. 5. 2000 Bratislava — slovenský skladateľ, pedagóg a hudobný teoretik.
Študoval filozofiu, psychológiu a hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1949 pôsobil ako externý, v rokoch 1951 – 90 ako interný pedagóg VŠMU v Bratislave, 1953 – 55 ako dekan, 1956 – 62 prorektor, 1965 – 69 rektor Hudobnej fakulty; v roku 1965 mu bol udelený titul profesor. V období 1970 – 72 a 1982 – 86 bol predsedom Zväzu slovenských skladateľov.
Vo svojej tvorbe bol inšpirovaný Bélom Bartókom, Igorom Stravinským a Paulom Hindemithom; čerpal aj z východoslovenských ľudových piesní.
Je autorom najmä orchestrálnych, komorných a vokálnych diel. V Nevšednej humoreske (1966) vytvoril prvý typ slovenskej komickej konverzačnej opery, z inštrumentálnych skladieb patrí k najúspešnejším Hudba pre 4 sláčikové nástroje (1946), z ďalších kantáta Hviezda severu pre sólový hlas, zbor a orchester na poéziu Jána Smreka (1960), Tri sonety zo Shakespeara pre barytón a klavír (1963) a i.
Napísal teoretické práce Boj o hudobné elementy (1947), Teória harmónie, Teória foriem, Teória kontrapunktu a Teória melódie (všetky 1952).