exceptio

exceptio [-cijó; lat.] — procesná námietka, excepcia; inštitút rímskeho civilného procesného práva. Cieľom exceptio bolo odsúdiť žalovaného v druhom štádiu súdneho konania pred sudcom (apud iudicem) závislom od skutočností, ktoré tvrdil žalovaný v prvom štádiu súdneho konania pred prétorom (in iure). Bola to negatívne sformulovaná podmienka odsúdenia, ktorú prétor zo svojej jurisdikčnej právomoci udelil žalovanému tak, že ju umiestnil za časť žalobnej formuly nazývanú tvrdenie žalobcu (intentio), ale pred časť nazývanú odsúdenie žalovaného (condemnatio). Za exceptio sa považovala len taká obrana žalovaného, ktorá nepopierala právo žalobcu, iba zoslabovala jeho účinky.

Príkladom námietky môže byť uzavretie zmluvy o pôžičke (→ mutuum), pred ktorej plnením sa kontrahenti neformálne dohodli, že veriteľ nebude žalovať vrátenie požičanej veci (pactum de non petendo), ale potom dlžníka predsa len žaloval. Žalobná formula s exceptio dostala v tomto prípade takúto podobu: „Ak sa preukáže, že žalovaný má dať žalobcovi desaťtisíc sesterciov (intentio) a medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k dohode, aby tieto peniaze neboli vrátené (exceptio), sudca odsúď žalovaného v prospech žalobcu, ak sa to nepreukáže, osloboď ho (condemnatio).“

S ohľadom na štylizáciu kondemnácie bola exceptio vždy sformulovaná záporne, a ak sa žalovanému podaril dôkaz o jej obsahu, rozsudok znel na oslobodenie žalovaného, hoci aj tvrdenie žalobcu (intentio) bolo pravdivé. Ak na intenciu žalobcu reagoval žalovaný námietkou, na námietku žalovaného mohol reagovať žalobca protinámietkou (replicatio), ktorá mala podobné vlastnosti ako exceptio: nesmela ju popierať, bola umiestnená aj medzi intenciou a kondemnáciou, ale za exceptio, a jej preukázanie malo za následok odsúdenie žalovaného. Za replikáciou mohla nasledovať duplicatio žalovaného (reagoval novou námietkou), za ňou zasa triplicatio žalobcu atď. Existovali rozličné druhy exceptio a až v období kogničného procesu sa procesné námietky stali všeobecným prostriedkom ochrany žalovaného.