epicédium

Text hesla

epicédium [gr. > lat.], gr. epikédeion; aj epitaphium, carmen funebre, thrénódion — smútočná lyrická báseň; jej paralelou v próze je pohrebná chváloreč (→ laudatio funebris).

Najčastejšou formou epicédia je elegické distichon, hlavnými témami žiaľ za mŕtvym, jeho oslava, pominuteľnosť života, nevyhnutnosť smrti, útecha. V rímskej literatúre ho rozvíjali Catullus, Ovídius, Propertius, Tibullus a Vergílius. Epicédium sa stalo vzorom pre európsku humanistickú i novšiu príležitostnú poéziu a jedným z dominantných žánrov vtedajšej doby.

Najstaršou zbierkou epicédií v slovenskej literatúre sú Náreky Panónie (Luctus Pannoniae, 1544), z mnohých autorov vynikli Ján Bocatius a Ján Filický.

Už v antike vzniklo aj parodické epicédium, a to zväčša na zvieratá (pes, papagáj, opica).

Text hesla

epicédium [gr. > lat.], gr. epikédeion; aj epitaphium, carmen funebre, thrénódion — smútočná lyrická báseň; jej paralelou v próze je pohrebná chváloreč (→ laudatio funebris).

Najčastejšou formou epicédia je elegické distichon, hlavnými témami žiaľ za mŕtvym, jeho oslava, pominuteľnosť života, nevyhnutnosť smrti, útecha. V rímskej literatúre ho rozvíjali Catullus, Ovídius, Propertius, Tibullus a Vergílius. Epicédium sa stalo vzorom pre európsku humanistickú i novšiu príležitostnú poéziu a jedným z dominantných žánrov vtedajšej doby.

Najstaršou zbierkou epicédií v slovenskej literatúre sú Náreky Panónie (Luctus Pannoniae, 1544), z mnohých autorov vynikli Ján Bocatius a Ján Filický.

Už v antike vzniklo aj parodické epicédium, a to zväčša na zvieratá (pes, papagáj, opica).

Zverejnené v júli 2005.

citácia

Epicédium [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-06-24]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/epicedium