drevorubačstvo

drevorubačstvo — zamestnanie zahŕňajúce ťažbu (stínanie, odkôrňovanie, pílenie, štiepanie) a dopravu dreva (spúšťanie, vyťahovanie, rizňovanie, zvážanie).

Drevorubačstvo bolo fyzicky náročnou sezónnou prácou (zima, jar) spočiatku spätou s roľníctvom, ako samostatné zamestnanie sa vyvinulo v stredoveku v dôsledku rozvoja baníctva a hutníctva; na drevorubačov ako na osobitnú kategóriu baníckych a hutníckych zamestnancov sa vzťahovali banské slobody. Skupiny drevorubačov viedli predáci (faktori), ak bolo pracovisko (šlóg) blízko, vracali sa večer domov, inak odchádzali na tzv. týždňovky alebo na sezónu. Pracovali od svitania do noci, bývali v šlogárskych kolibách.

Drevorubačské osady (handle) vznikali od 16. stor., ich obyvatelia pracovali na základe špecifických zmlúv. V 18. stor. sa drevorubačstvo stalo doplnkovým zamestnaním roľníkov v podhorských oblastiach, vznikli viaceré drevorubačské oblasti (povodie Váhu na sever od Trenčína, Pohronie, Slovenské rudohorie, oblasť Šariša, Zemplína, Gemera a i.). Pri práci v lese sa dlho udržalo jednoduché drevorubačské náradie (sekery, ručné píly, škrabáky kôry, drevené kliny, obracače, tlačné vidlice), v súčasnosti ho vo veľkej miere nahrádza technika (→ ťažba dreva).