diaľkový prenos znečisťujúcich látok
diaľkový prenos znečisťujúcich látok — prenos látok znečisťujúcich ovzdušie na veľké vzdialenosti a cez hranice štátov. Prenos prebieha najmä v hraničnej vrstve atmosféry a znečisťujúce látky sa môžu presunúť na vzdialenosť niekoľko sto až niekoľko tisíc kilometrov počas niekoľkých dní. Typickým príkladom bol diaľkový prenos oxidu siričitého (SO2) zo spaľovania tuhých palív, ktorého dôsledkom bol vznik kyslého dažďa v celej strednej a severozápadnej Európe vrcholiaci začiatkom 80. rokov 20. storočia. Ročná emisia oxidu siričitého v Európe sa v tom čase pohybovala okolo 55 mil. ton. Prijatie Dohovoru Európskej hospodárskej komisie OSN o diaľkovom prenose znečistenia ovzdušia prechádzajúcom hranicami štátov (1979 v Ženeve, v platnosti od 1983) viedlo v Európe do 1993 k poklesu emisie oxidu siričitého o 30 %. Tento pokles neskôr pokračoval vďaka dôslednému uplatňovaniu politiky Európskej únie zameranej na zníženie emisií znečisťujúcich látok. Smernica Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie z 2001 stanovila pre členské štáty od 2010 stropy celkových ročných emisií oxidu siričitého, oxidov dusíka, nemetánových prchavých organických zlúčenín a amoniaku. V rokoch 1990 – 2010 došlo v EÚ k zníženiu emisií oxidu siričitého o 80 %, oxidov dusíka o 47 %, nemetánových prchavých organických zlúčenín o 56 % a amoniaku o 28 %. R. 2016 bola prijatá smernica Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie, ktorou sa sprísňujú národné limity emisií vybraných antropogénnych emisií so zreteľom na dosiahnutie strategických cieľov EÚ v kvalite ovzdušia do 2030 a po 2030 (program Čisté ovzdušie pre Európu z 2013).