cestopis

Text hesla

cestopis — žáner dokumentárnej, publicistickej a umeleckej literatúry, ktorého témou je opis autorových zážitkov, dojmov, pozorovaní, skúseností a príhod zo skutočného alebo z vymysleného cestovania po domácej, cudzej, resp. neskutočnej krajine. Cestovateľ upozorňuje na osobitosti domácich, ale najmä cudzích krajín.

Dodnes sa zachovali cestopisné knihy zo starého Grécka (cestopisom je aj Homérova Odysseia), známe sú mnohé cestopisy zo stredoveku. Neskôr vznikali cestopisné romány a vedecko-fantastické diela s tematikou cestovania (J. Verne).

V slovenskej literatúre sa prvé cestopisné prózy objavili v období renesancie, napr. po nemecky napísaný Cestovný denník do Konštantínopola a do Malej Ázie od J. Dernschwama. Z barokovej literatúry sú pozoruhodné autobiograficko-cestopisné diela Š. Pilárika (Sors Pilarikiana), cestopisné denníky J. Simonidesa a T. Masníka (Väznenie, vyslobodenie a putovanie J. Simonidesa a jeho druha T. Masníka) a D. Krmana ml. (cestovný denník Itinerarium). Do literárneho povedomia vošli cestopisné prózy J. Kollára z Talianska (Cestopis, obsahující cestu do Horní Itálie..., Druhá cesta do Vlach), Tirolska, Bavorska a zo Švajčiarska, J. M. Hurbana z pobytu v Čechách a na Morave (Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách) i zo Slovenska (Prechádzka po považskom svete), ako aj cestopisné črty G. K. Zechentera-Laskomerského (Výlet do Tatier, Priechod cez Čertovicu, Zo Slovenska do Carihradu, Zo Slovenska do Ríma, Zo Slovenska do Itálie, Z Triestu do Egypta a i.). Umelecký charakter majú cestopisy S. H. Vajanského (Volosko – Venecia, Sofia – Pleven, Dubrovník – Cetinje) či M. Kukučína (Cestopisné črty). Cestopisy písali aj T. Vansová (Pani Georgiadesová na cestách), J. G. Tajovský (Do vlasti) a i., z autorov 2. polovice 20. stor. F. Hečko, Z. Jesenská, A. Plávka, A. Bednár, V. Mináč a i.

Text hesla

cestopis — žáner dokumentárnej, publicistickej a umeleckej literatúry, ktorého témou je opis autorových zážitkov, dojmov, pozorovaní, skúseností a príhod zo skutočného alebo z vymysleného cestovania po domácej, cudzej, resp. neskutočnej krajine. Cestovateľ upozorňuje na osobitosti domácich, ale najmä cudzích krajín.

Dodnes sa zachovali cestopisné knihy zo starého Grécka (cestopisom je aj Homérova Odysseia), známe sú mnohé cestopisy zo stredoveku. Neskôr vznikali cestopisné romány a vedecko-fantastické diela s tematikou cestovania (J. Verne).

V slovenskej literatúre sa prvé cestopisné prózy objavili v období renesancie, napr. po nemecky napísaný Cestovný denník do Konštantínopola a do Malej Ázie od J. Dernschwama. Z barokovej literatúry sú pozoruhodné autobiograficko-cestopisné diela Š. Pilárika (Sors Pilarikiana), cestopisné denníky J. Simonidesa a T. Masníka (Väznenie, vyslobodenie a putovanie J. Simonidesa a jeho druha T. Masníka) a D. Krmana ml. (cestovný denník Itinerarium). Do literárneho povedomia vošli cestopisné prózy J. Kollára z Talianska (Cestopis, obsahující cestu do Horní Itálie..., Druhá cesta do Vlach), Tirolska, Bavorska a zo Švajčiarska, J. M. Hurbana z pobytu v Čechách a na Morave (Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách) i zo Slovenska (Prechádzka po považskom svete), ako aj cestopisné črty G. K. Zechentera-Laskomerského (Výlet do Tatier, Priechod cez Čertovicu, Zo Slovenska do Carihradu, Zo Slovenska do Ríma, Zo Slovenska do Itálie, Z Triestu do Egypta a i.). Umelecký charakter majú cestopisy S. H. Vajanského (Volosko – Venecia, Sofia – Pleven, Dubrovník – Cetinje) či M. Kukučína (Cestopisné črty). Cestopisy písali aj T. Vansová (Pani Georgiadesová na cestách), J. G. Tajovský (Do vlasti) a i., z autorov 2. polovice 20. stor. F. Hečko, Z. Jesenská, A. Plávka, A. Bednár, V. Mináč a i.

Zverejnené v júli 2001.

citácia

Cestopis [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-03-03]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/cestopis