bulharská literatúra

Text hesla

bulharská literatúra — literatúra napísaná na území dnešného Bulharska a literatúra napísala bulharskými autormi.

Začiatky bulharského písomníctva sú datované do obdobia prvej Bulharskej ríše (681 – 1018), ktorá najprv používala ako administratívny jazyk gréčtinu. Z tohto obdobia sa zachovalo okolo 100 pamiatok (nápisy vytesané do skál z 8. a 9. stor.), významná je pamiatka tzv. Menoslov bulharských vládcov alebo chánov (Imennik na bălgarskite kňaze alebo chanove) zaznamenávajúci mená panovníkov protobulharského pôvodu, jedno z mála svedectiev o zaniknutom jazyku Protobulharov. R. 864 za vlády Borisa I. prijal bulharský štát kresťanstvo, s čím súviseli i začiatky bulharskej literatúry v slovanskom jazyku (v staroslovienčine; používa sa aj termín starobulharský jazyk) spojené s dielom svätých Cyrila a Metoda, ktorí položili základy písomníctva všetkých slovanských národov. Keď po Metodovej smrti (885) jeho žiaci a spolupracovníci museli opustiť Veľkú Moravu, mnohí z nich prijali pozvanie Borisa I. a našli útočisko v Bulharsku. Najvýznamnejšími z nich boli Kliment Ochridský, Konstantin Preslavski, Naum Ochridský a Angelár. Staroslovienčina sa stala oficiálnym jazykom štátu a cirkvi. Metodovi žiaci založili v Bulharsku dve strediská vzdelanosti – ochridskú literárnu školu, ktorú viedol Kliment Ochridský, a preslavskú literárnu školu (podľa hlavného mesta Preslav), ktorú viedol Konštantín Preslavský. Prebiehala v nich výučba, prekladali sa náboženské spisy, prepisovali sa texty a vznikali aj pôvodné diela. Najväčší rozmach dosiahli za vlády Borisovho syna Simeona I. Veľkého (893 – 927), ktorý sám bol literátom. Toto obdobie je označované ako zlatý vek bulharského písomníctva. Už v 10. stor. vznikali v Bulharsku aj apokryfy, pričom významnú úlohu zohrala bogomilská literatúra. Dôležitými pamiatkami sú aj texty tzv. protibogomilskej literatúry, z nich najmä dielo presbytera Kozmu.

V 11. – 12. stor. sa Bulharsko ocitlo v byzantskom područí, v dôsledku čoho nastala helenizácia cirkvi. Podmienky na vývin literatúry boli veľmi nepriaznivé. Ústnym podaním sa tradovali rôzne legendy o živote svätých a apokryfné texty, rozvíjal sa folklór. Ďalší rozmach zaznamenala bulharská literatúra v období druhej Bulharskej ríše (1186 – 1396), najmä od pol. 14. stor., keď vznikla tărnovská literárna škola (podľa vtedajšieho hlavného mesta Tărnovo, dnes Veliko Tărnovo). Pôsobili tam Teodosij Tărnovski (*asi 1300, †asi 1363), Evtimij Tărnovski (*okolo 1317, †okolo 1402), G. Camblak a i. literáti, ktorí rozvíjali a priviedli k vrcholu tradičné stredoveké náboženské žánre – hagiografiu, pochvalné slová, kázne, traktáty a dišputy. Po dobytí Tărnova Turkami (1393) sa začala takmer päťstoročná osmanská nadvláda nad bulharským územím. Nastali nepriaznivé podmienky na rozvoj literatúry. Tradíciu tărnovskej literárnej školy preniesli jej nasledovníci do Ruska, Srbska a Rumunska. Exulanti odniesli mnoho pôvodných bulharských rukopisov do cudziny, kde vznikali ich nové odpisy. V 15. stor. sa literárna tvorba pestovala v bulharských kláštoroch (napr. v známom Rilskom kláštore); vznikali aj pôvodné diela. Významnými literátmi boli Vladislav Gramatik (*okolo 1420, †okolo 1485) a Dimităr Kantakuzin (*1410, †koniec 15. stor.), k významným literárnym pamiatkam tohto obdobia patrí anonymné dielo Bulharská kronika (15. stor.), ktorá zachytáva obdobie druhej Bulharskej ríše až po začiatky osmanskej nadvlády. V 16. stor. sa podarilo vytvoriť vzdelávacie a literárne stredisko v kláštoroch okolo Sofie, najvýznamnejšími predstaviteľmi sofijskej literárnej školy boli pop Pejo (*asi 1480, †asi 1540) a Matej Gramatik (*asi 1510, †asi 1570).

Pre 17. – 18. stor. bol charakteristický zvýšený útlak zo strany tureckej správy na Balkáne, kultúra a literatúra sa opäť ocitli v mimoriadne ťažkých podmienkach. Vznikali však zborníky damaskiny, ktoré mali síce prevažne náboženský obsah, ale boli napísané živým bulharským jazykom a ako istý typ ľudového čítania plnili aj vzdelávaciu funkciu. Ich najvýznamnejším autorom bol Josif Bradati. Bulharské národné obrodenie sa začalo 1762, keď Paisij Chilendarski dokončil svoje dielo Dejiny slovanobulharské, zobrané a usporiadané jeromonachom Paisijom (Istorija slavenobolgarskaja sobrana i nareždena Paisijem ieromonachom), ktoré sa stalo iniciačným textom celého národného hnutia. Jeho prvý prepis vytvoril ešte 1765 Chilendarského pokračovateľ Sofronij Vračanski, ktorého rozsiahla autobiografia Život a utrpenie hriešneho Sofronija (Žitie i stradanie grešnago Sofronija) bola veľmi populárna. Významnú úlohu v národnom hnutí a osvete zohrala prvá novobulharská učebnica známa pod zľudoveným názvom Rybí šlabikár (Riben bukvar) od P. Berona. Vývin bulharskej obrodenskej poézie od romantizmu až po realizmus ovplyvnili najmä G. S. S. Rakovski, Najden Gerov (*1823, †1900), D. P. Čintulov, Petko Račov Slavejkov (*1827, †1895), ako aj Ch. Botev a I. M. Vazov. Hlavnými predstaviteľmi obrodenskej prózy boli G. S. S. Rakovski, V. Drumev, Ľ. Karavelov a I. M. Vazov. O rozvoj drámy sa popri Vazovovi, resp. ešte pred jeho tvorbou, pričinili najmä Dobri Vojnikov (*1833, †1878) a V. Drumev. Diela všetkých obrodeneckých spisovateľov zohrávali významnú úlohu aj v prvých rokoch po oslobodení Bulharska spod osmanskej nadvlády (1878).

Po 1878 v bulharskej literatúre prestala byť zjednocujúcou idea oslobodenia a nastala postupná a napokon radikálna diferenciácia literárnej tvorby. Realistický prúd bulharskej literatúry upevňovali najmä I. M. Vazov a Z. D. Stojanov. Diela A. I. Konstantinova, Todora Vlajkova (*1865, †1943) a neskôr Elina Pelina a J. S. Jovkova boli už charakteristické novým typom realizmu, ktorý nezdôrazňoval obrodenskú tradíciu, ale často veľmi kriticky si všímal novú realitu. Vychádzajúc z obrodenskej tradície, básnický realizmus rozvíjal popri I. M. Vazovovi predovšetkým Stojan Michajlovski (*1856, †1927). Od 90. rokov 20. stor. plnila pri diferenciácii literatúry rozhodujúcu funkciu básnická moderna, ktorá okrem iného prišla aj s programom europeizácie bulharskej literatúry, kultúry a života. Autori prvej generácie moderny reprezentovanej básnikmi P. P. Slavejkovom, K. G. Christovom, P. Javorovom a prozaikom a dramatikom P. J. Todorovom zoskupení okolo časopisu Misăl (Myšlienka), ktorý redigoval generačný kritik Krasťo Krăstev (*1866, †1919), ako aj druhej, reprezentovanej básnikmi symbolistami Teodorom Trajanovom (*1882, †1945), D. Debeľanovom a N. Lilievom, ostro vystupovali proti tradicionalizmu (pridržiavali sa obrodenskej koncepcie) I. M. Vazova a jeho prívržencov.

Bulharská literatúra medzi dvoma svetovými vojnami predstavovala pluralitný systém (i keď táto pluralita bola najmä v 20. rokoch 20. stor. ohrozovaná politickými zápasmi, ktoré smerovali k fašistickej forme totality), v ktorom paralelne jestvovali rôzne názory, prúdy, smery a školy: básnický symbolizmus, vitalistická poézia E. Bagriany, lyrika D. Gabe, predmetná poézia A. Dalčeva, sociálna poézia Ch. Smirnenského, ľavicovo a socialisticky orientovaná tvorba G. Mileva a Nikolu Vapcarova (*1909, †1942). V oblasti prózy sa rozvíjal tradičný kritickorealistický prúd tematicky sa viažuci na prostredie dediny (Elin Pelin, J. S. Jovkov, Anton Strašimirov, *1872, †1937) a mesta (Georgi Stamatov, *1869, †1942), ako aj psychologická beletria (G. Mišev, Georgi Rajčev, *1882, †1947; D. Dimov) a socialisticky orientovaná próza (Georgi Karaslavov, *1904, †1980; A. I. Karalijčev), objavuje sa aj prozaická tvorba s prvkami sci-fi varujúca pred možným zneužitím vedy (S. K. Minkov) ap. V medzivojnovom období k rozvoju drámy prispel najmä autor komédií a historických hier S. L. Kostov, ktorý pranieroval pomery v tzv. vysokej spoločnosti.

Vývin bulharskej literatúry po 1945 bol zložitý. Bol poznačený ideologickými tlakmi politiky komunistického režimu, ktorá presadzovala metódu socialistického realizmu. Najmä literatúra 50. rokov 20. stor. bola charakteristická schematizmom a jednostranným videním spoločenských procesov, čo sa prejavilo v tvorbe mnohých talentovaných prozaikov, básnikov a dramatikov. Neskôr sa umelecká tvorba vyvíjala slobodnejšie, popri dielach hlásiacich sa k myšlienke socializmu vznikali v 60., 70. a 80. rokoch 20. stor. aj diela mimo tohto prúdu, napr. básnická tvorba V. N. Petrova, Pavla Mateva, *1924, †2006; D. Stefanova, V. D. Rakovského, Grigora Lenkova (*1938), Lăčezara Elenkova (*1936), N. Ch. Kănčeva a i.; prózy E. Staneva, P. Vežinova, N. A. Chajtova, Atanasa Nakovského (*1925, †2014), J. D. Radičkova, Dika Fučedžieva (*1928, †2005), V. P. Mutafčievovej (Mutafčieva), Ivana Davidkova (*1926, †1990), I. Petrova, B. Dimitrovovej a i.; drámy J. D. Radičkova. Už od konca 70. rokov 20. stor. sa v bulharskej literatúre objavovali diela kritizujúce sociálne javy v spoločnosti. Tieto tendencie vyvrcholili v 80. rokoch 20. stor. v tvorbe prozaika I. Petrova (román Poľovačka na vlky, Chajka za vălci, 1987, slov. 1989), v poézii Petka Bratinova (*1939) a B. Dimitrovovej a v dramatickej tvorbe Stanislava Stratieva (*1941, †2000).

Po 1989 sa do popredia dostali autori, ktorí neboli dovtedajším režimom uznávaní (Radoj Ralin, *1922, †2004; B. Dimitrovová, P. Bratinov), resp. tabuizovaní autori (G. M. Markov). K medzinárodne najznámejším a najúspešnejším bulharským spisovateľom patrí J. D. Radičkov, ktorého svojrázne prózy plné fantázie, hyperboly a magickosti, ako aj metaforické drámy boli preložené do mnohých svetových jazykov; v slovenčine vyšli viaceré Radičkove diela, napr. výbery próz Hady na lúkach (Smokove v livadite, 1995, slov. 2009) a Prak a iné prózy (2017) a divadelné hry (Január, Januari, 1975; aj ako muzikál Sneh sa smial, až padal, 1977, hudba D. Ursiny). Koncom 20. stor. sa v bulharskej literatúre presadili Valerij Petrov (*1920, †2014), I. Petrov, V. P. Mutafčievová, Konstantin Pavlov (*1933, †2008), Stefan Canev (*1936), N. Ch. Kănčev, S. Stratiev a i. K najproduktívnejším autorom začiatku 21. stor. patria Krăsťu Pastuchov (*1941, †2017), Vladimir Zarev (*1947), Edvin Sugarev (*1953), Zlatomir Zlatanov (*1953), Emil Andreev (*1956), Emilija Dvorianovová (Dvorianova, *1958), Dejan Enev (*1960), z najmladšej generácie najmä Plamen Antov (*1964), Alek Popov (*1966) a Georgi Gospodinov (*1968).

Text hesla

bulharská literatúra — literatúra napísaná na území dnešného Bulharska a literatúra napísala bulharskými autormi.

Začiatky bulharského písomníctva sú datované do obdobia prvej Bulharskej ríše (681 – 1018), ktorá najprv používala ako administratívny jazyk gréčtinu. Z tohto obdobia sa zachovalo okolo 100 pamiatok (nápisy vytesané do skál z 8. a 9. stor.), významná je pamiatka tzv. Menoslov bulharských vládcov alebo chánov (Imennik na bălgarskite kňaze alebo chanove) zaznamenávajúci mená panovníkov protobulharského pôvodu, jedno z mála svedectiev o zaniknutom jazyku Protobulharov. R. 864 za vlády Borisa I. prijal bulharský štát kresťanstvo, s čím súviseli i začiatky bulharskej literatúry v slovanskom jazyku (v staroslovienčine; používa sa aj termín starobulharský jazyk) spojené s dielom svätých Cyrila a Metoda, ktorí položili základy písomníctva všetkých slovanských národov. Keď po Metodovej smrti (885) jeho žiaci a spolupracovníci museli opustiť Veľkú Moravu, mnohí z nich prijali pozvanie Borisa I. a našli útočisko v Bulharsku. Najvýznamnejšími z nich boli Kliment Ochridský, Konstantin Preslavski, Naum Ochridský a Angelár. Staroslovienčina sa stala oficiálnym jazykom štátu a cirkvi. Metodovi žiaci založili v Bulharsku dve strediská vzdelanosti – ochridskú literárnu školu, ktorú viedol Kliment Ochridský, a preslavskú literárnu školu (podľa hlavného mesta Preslav), ktorú viedol Konštantín Preslavský. Prebiehala v nich výučba, prekladali sa náboženské spisy, prepisovali sa texty a vznikali aj pôvodné diela. Najväčší rozmach dosiahli za vlády Borisovho syna Simeona I. Veľkého (893 – 927), ktorý sám bol literátom. Toto obdobie je označované ako zlatý vek bulharského písomníctva. Už v 10. stor. vznikali v Bulharsku aj apokryfy, pričom významnú úlohu zohrala bogomilská literatúra. Dôležitými pamiatkami sú aj texty tzv. protibogomilskej literatúry, z nich najmä dielo presbytera Kozmu.

V 11. – 12. stor. sa Bulharsko ocitlo v byzantskom područí, v dôsledku čoho nastala helenizácia cirkvi. Podmienky na vývin literatúry boli veľmi nepriaznivé. Ústnym podaním sa tradovali rôzne legendy o živote svätých a apokryfné texty, rozvíjal sa folklór. Ďalší rozmach zaznamenala bulharská literatúra v období druhej Bulharskej ríše (1186 – 1396), najmä od pol. 14. stor., keď vznikla tărnovská literárna škola (podľa vtedajšieho hlavného mesta Tărnovo, dnes Veliko Tărnovo). Pôsobili tam Teodosij Tărnovski (*asi 1300, †asi 1363), Evtimij Tărnovski (*okolo 1317, †okolo 1402), G. Camblak a i. literáti, ktorí rozvíjali a priviedli k vrcholu tradičné stredoveké náboženské žánre – hagiografiu, pochvalné slová, kázne, traktáty a dišputy. Po dobytí Tărnova Turkami (1393) sa začala takmer päťstoročná osmanská nadvláda nad bulharským územím. Nastali nepriaznivé podmienky na rozvoj literatúry. Tradíciu tărnovskej literárnej školy preniesli jej nasledovníci do Ruska, Srbska a Rumunska. Exulanti odniesli mnoho pôvodných bulharských rukopisov do cudziny, kde vznikali ich nové odpisy. V 15. stor. sa literárna tvorba pestovala v bulharských kláštoroch (napr. v známom Rilskom kláštore); vznikali aj pôvodné diela. Významnými literátmi boli Vladislav Gramatik (*okolo 1420, †okolo 1485) a Dimităr Kantakuzin (*1410, †koniec 15. stor.), k významným literárnym pamiatkam tohto obdobia patrí anonymné dielo Bulharská kronika (15. stor.), ktorá zachytáva obdobie druhej Bulharskej ríše až po začiatky osmanskej nadvlády. V 16. stor. sa podarilo vytvoriť vzdelávacie a literárne stredisko v kláštoroch okolo Sofie, najvýznamnejšími predstaviteľmi sofijskej literárnej školy boli pop Pejo (*asi 1480, †asi 1540) a Matej Gramatik (*asi 1510, †asi 1570).

Pre 17. – 18. stor. bol charakteristický zvýšený útlak zo strany tureckej správy na Balkáne, kultúra a literatúra sa opäť ocitli v mimoriadne ťažkých podmienkach. Vznikali však zborníky damaskiny, ktoré mali síce prevažne náboženský obsah, ale boli napísané živým bulharským jazykom a ako istý typ ľudového čítania plnili aj vzdelávaciu funkciu. Ich najvýznamnejším autorom bol Josif Bradati. Bulharské národné obrodenie sa začalo 1762, keď Paisij Chilendarski dokončil svoje dielo Dejiny slovanobulharské, zobrané a usporiadané jeromonachom Paisijom (Istorija slavenobolgarskaja sobrana i nareždena Paisijem ieromonachom), ktoré sa stalo iniciačným textom celého národného hnutia. Jeho prvý prepis vytvoril ešte 1765 Chilendarského pokračovateľ Sofronij Vračanski, ktorého rozsiahla autobiografia Život a utrpenie hriešneho Sofronija (Žitie i stradanie grešnago Sofronija) bola veľmi populárna. Významnú úlohu v národnom hnutí a osvete zohrala prvá novobulharská učebnica známa pod zľudoveným názvom Rybí šlabikár (Riben bukvar) od P. Berona. Vývin bulharskej obrodenskej poézie od romantizmu až po realizmus ovplyvnili najmä G. S. S. Rakovski, Najden Gerov (*1823, †1900), D. P. Čintulov, Petko Račov Slavejkov (*1827, †1895), ako aj Ch. Botev a I. M. Vazov. Hlavnými predstaviteľmi obrodenskej prózy boli G. S. S. Rakovski, V. Drumev, Ľ. Karavelov a I. M. Vazov. O rozvoj drámy sa popri Vazovovi, resp. ešte pred jeho tvorbou, pričinili najmä Dobri Vojnikov (*1833, †1878) a V. Drumev. Diela všetkých obrodeneckých spisovateľov zohrávali významnú úlohu aj v prvých rokoch po oslobodení Bulharska spod osmanskej nadvlády (1878).

Po 1878 v bulharskej literatúre prestala byť zjednocujúcou idea oslobodenia a nastala postupná a napokon radikálna diferenciácia literárnej tvorby. Realistický prúd bulharskej literatúry upevňovali najmä I. M. Vazov a Z. D. Stojanov. Diela A. I. Konstantinova, Todora Vlajkova (*1865, †1943) a neskôr Elina Pelina a J. S. Jovkova boli už charakteristické novým typom realizmu, ktorý nezdôrazňoval obrodenskú tradíciu, ale často veľmi kriticky si všímal novú realitu. Vychádzajúc z obrodenskej tradície, básnický realizmus rozvíjal popri I. M. Vazovovi predovšetkým Stojan Michajlovski (*1856, †1927). Od 90. rokov 20. stor. plnila pri diferenciácii literatúry rozhodujúcu funkciu básnická moderna, ktorá okrem iného prišla aj s programom europeizácie bulharskej literatúry, kultúry a života. Autori prvej generácie moderny reprezentovanej básnikmi P. P. Slavejkovom, K. G. Christovom, P. Javorovom a prozaikom a dramatikom P. J. Todorovom zoskupení okolo časopisu Misăl (Myšlienka), ktorý redigoval generačný kritik Krasťo Krăstev (*1866, †1919), ako aj druhej, reprezentovanej básnikmi symbolistami Teodorom Trajanovom (*1882, †1945), D. Debeľanovom a N. Lilievom, ostro vystupovali proti tradicionalizmu (pridržiavali sa obrodenskej koncepcie) I. M. Vazova a jeho prívržencov.

Bulharská literatúra medzi dvoma svetovými vojnami predstavovala pluralitný systém (i keď táto pluralita bola najmä v 20. rokoch 20. stor. ohrozovaná politickými zápasmi, ktoré smerovali k fašistickej forme totality), v ktorom paralelne jestvovali rôzne názory, prúdy, smery a školy: básnický symbolizmus, vitalistická poézia E. Bagriany, lyrika D. Gabe, predmetná poézia A. Dalčeva, sociálna poézia Ch. Smirnenského, ľavicovo a socialisticky orientovaná tvorba G. Mileva a Nikolu Vapcarova (*1909, †1942). V oblasti prózy sa rozvíjal tradičný kritickorealistický prúd tematicky sa viažuci na prostredie dediny (Elin Pelin, J. S. Jovkov, Anton Strašimirov, *1872, †1937) a mesta (Georgi Stamatov, *1869, †1942), ako aj psychologická beletria (G. Mišev, Georgi Rajčev, *1882, †1947; D. Dimov) a socialisticky orientovaná próza (Georgi Karaslavov, *1904, †1980; A. I. Karalijčev), objavuje sa aj prozaická tvorba s prvkami sci-fi varujúca pred možným zneužitím vedy (S. K. Minkov) ap. V medzivojnovom období k rozvoju drámy prispel najmä autor komédií a historických hier S. L. Kostov, ktorý pranieroval pomery v tzv. vysokej spoločnosti.

Vývin bulharskej literatúry po 1945 bol zložitý. Bol poznačený ideologickými tlakmi politiky komunistického režimu, ktorá presadzovala metódu socialistického realizmu. Najmä literatúra 50. rokov 20. stor. bola charakteristická schematizmom a jednostranným videním spoločenských procesov, čo sa prejavilo v tvorbe mnohých talentovaných prozaikov, básnikov a dramatikov. Neskôr sa umelecká tvorba vyvíjala slobodnejšie, popri dielach hlásiacich sa k myšlienke socializmu vznikali v 60., 70. a 80. rokoch 20. stor. aj diela mimo tohto prúdu, napr. básnická tvorba V. N. Petrova, Pavla Mateva, *1924, †2006; D. Stefanova, V. D. Rakovského, Grigora Lenkova (*1938), Lăčezara Elenkova (*1936), N. Ch. Kănčeva a i.; prózy E. Staneva, P. Vežinova, N. A. Chajtova, Atanasa Nakovského (*1925, †2014), J. D. Radičkova, Dika Fučedžieva (*1928, †2005), V. P. Mutafčievovej (Mutafčieva), Ivana Davidkova (*1926, †1990), I. Petrova, B. Dimitrovovej a i.; drámy J. D. Radičkova. Už od konca 70. rokov 20. stor. sa v bulharskej literatúre objavovali diela kritizujúce sociálne javy v spoločnosti. Tieto tendencie vyvrcholili v 80. rokoch 20. stor. v tvorbe prozaika I. Petrova (román Poľovačka na vlky, Chajka za vălci, 1987, slov. 1989), v poézii Petka Bratinova (*1939) a B. Dimitrovovej a v dramatickej tvorbe Stanislava Stratieva (*1941, †2000).

Po 1989 sa do popredia dostali autori, ktorí neboli dovtedajším režimom uznávaní (Radoj Ralin, *1922, †2004; B. Dimitrovová, P. Bratinov), resp. tabuizovaní autori (G. M. Markov). K medzinárodne najznámejším a najúspešnejším bulharským spisovateľom patrí J. D. Radičkov, ktorého svojrázne prózy plné fantázie, hyperboly a magickosti, ako aj metaforické drámy boli preložené do mnohých svetových jazykov; v slovenčine vyšli viaceré Radičkove diela, napr. výbery próz Hady na lúkach (Smokove v livadite, 1995, slov. 2009) a Prak a iné prózy (2017) a divadelné hry (Január, Januari, 1975; aj ako muzikál Sneh sa smial, až padal, 1977, hudba D. Ursiny). Koncom 20. stor. sa v bulharskej literatúre presadili Valerij Petrov (*1920, †2014), I. Petrov, V. P. Mutafčievová, Konstantin Pavlov (*1933, †2008), Stefan Canev (*1936), N. Ch. Kănčev, S. Stratiev a i. K najproduktívnejším autorom začiatku 21. stor. patria Krăsťu Pastuchov (*1941, †2017), Vladimir Zarev (*1947), Edvin Sugarev (*1953), Zlatomir Zlatanov (*1953), Emil Andreev (*1956), Emilija Dvorianovová (Dvorianova, *1958), Dejan Enev (*1960), z najmladšej generácie najmä Plamen Antov (*1964), Alek Popov (*1966) a Georgi Gospodinov (*1968).

Zverejnené v júli 2001. Aktualizované 9. marca 2018.

citácia

Bulharská literatúra [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-18]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/bulharska-literatura