Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 515 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

absolútna teplota

absolútna teplota — názov termodynamickej teploty používaný v minulosti. Absolútna teplota bola zavedená 1848 anglickým fyzikom W. Thomsonom (Kelvinom), zn. T, vyjadruje sa v kelvinoch a jej začiatok je pri absolútnej nule. Často sa nazýva Kelvinova absolútna teplota alebo skrátene Kelvinova teplota. Medzinárodné normy ISO uvádzajú len termodynamickú a Celziovu teplotu.

ionizačná teplota

ionizačná teplota [jo-] — astron. teplota v atmosfére hviezdy určená z pomeru počtu atómov vo dvoch ionizačných stupňoch daného prvku (→ Sahova rovnica). Je jedným z možných odhadov teploty v atmosfére hviezdy získaných zo spektroskopických pozorovaní.

alkány

alkány [arab.], parafíny — nasýtené uhľovodíky všeobecného vzorca CnH2n+2; môžu byť nerozvetvené (normálne alkány, n-alkány) alebo rozvetvené. Tvoria homologický rad, v ktorom sa po sebe nasledujúce členy líšia CH2skupinou. Názvy prvých štyroch alkánov sú triviálne (metán, etán, propán, bután), názvy vyšších sa skladajú z kmeňa gréckych čísloviek vyjadrujúcich počet atómov uhlíka v reťazci a z prípony -án (napr. pentán, hexán, heptán atď.). Izoalkány sú izoméry alkánov, ktoré majú rovnaký sumárny vzorec, ale sú rozvetvené a na druhom uhlíku ich reťazca sa nachádza metylová skupina CH3. Alkány s cyklickým reťazcom sa nazývajú cykloalkány. Začínajúc butánom (C4H10) sa alkány môžu vyskytovať vo viacerých izomérnych formách (reťazová izoméria) líšiacich sa štruktúrou reťazca, nie však sumárnym vzorcom. Napr. pentán C5H12 existuje ako n-pentán CH3CH2CH2CH2CH3, izopentán (2-metylbután) (CH3)2CHCH2CH3 alebo neopentán (2,2-dimetylpropán) (CH3)3CCH3. Voľnou rotáciou časti molekuly okolo jednoduchej väzby C–C v alkánoch (okrem metánu CH4) vznikajú konformačné izoméry (→ konformácia).

Nižšie alkány (C1 – C4) sú plyny, vyššie alkány (C5 – C16) kvapaliny, alkány od C17 tuhé látky. Teplota varu a teplota topenia alkánov v jednotlivých homologických radoch je funkciou ich relatívnej molekulovej hmotnosti; viac-menej pravidelne stúpa s rastúcim množstvom uhlíkových atómov. Rozvetvené alkány sú zvyčajne stabilnejšie a majú aj nižšiu teplotu varu. Cykloalkány majú o málo vyššiu teplotu varu a teploty topenia ako príslušné nerozvetvené alkány.

Alkány sú veľmi horľavé (ich pary sú výbušné) a pomerne nereaktívne zlúčeniny; typické sú pre ne radikálové reakcie. Väčšina alkánov sa nachádza v zemnom plyne a v rope, z ktorej sa aj získavajú destilačnými procesmi. Vznikajú aj pri hydrogenácii uhlia (→ Bergiusov proces) a Fischerovou-Tropschovou syntézou. Priemyselne významná je izomerizácia n-alkánov, za prítomnosti katalyzátorov vznikajú rozvetvené alkány (→ reformovanie). Zmesi alkánov sa používajú na výrobu tepla, ako palivo v zážihových motoroch ap. Niektoré alkány sú dôležitými východiskovými surovinami v chemickom priemysle. Triviálny názov pochádza z lat. parum afinis (málo reaktívny).

Aachen

Aachen [á-], fr. Aix-la-Chapelle, hol. Aken — kúpeľné mesto v záp. Nemecku v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko v blízkosti hraníc s Belgickom a Holandskom asi 65 km juhozáp. od Kolína nad Rýnom; 243-tis. obyvateľov (2014). Priemysel hutnícky, kovoobrábací, textilný, odevný, elektrotechnický, strojársky, chemický, gumársky, sklársky, potravinársky, spotrebný. V okolí ťažba uhlia. Dopravná križovatka; asi 30 km od centra mesta na území Holandska je medzinárodné letisko Maastricht-Aachen. Aachen je od 17. stor. známy ako kúpeľné mesto, kúpele zamerané najmä na liečbu reumatickej artritídy vznikli pri prameňoch liečivých termálnych vôd (teplota do 74 °C) využívaných už v období Rímskej ríše.

Miesto v blízkosti liečivých teplých sírnych prameňov bolo pôvodne obývané Keltmi a spojené s uctievaním keltského boha svetla a liečivých termálnych prameňov Granna (Grannus). V 1. stor. tam Rimania založili vojenský tábor a neskôr aj kúpele Aquisgranum (z lat. Aquae Granni; v centre mesta archeologické nálezy troch rímskych kúpeľov z 1. – 4. stor. n. l. ), ktoré sa používali aj po zániku Rímskej ríše. Vzhľadom na strategickú polohu miesta a liečivé pramene tam Pipin III. Krátky pravdepodobne začal budovať cisársku rezidenciu (falc). Karol Veľký si začiatkom 90. rokov 8. stor. zvolil Aquisgranum za hlavné mesto svojej ríše a pokračoval vo výstavbe falce. Jeho stavebná aktivita poukazuje na zámer vybudovať druhý, resp. nový Rím. V meste zhromaždil významných učencov a umelcov, ktorí sa podieľali na karolovskej renesancii, okolo 796 tam založil dielňu na odlievanie do kovu a skriptórium (existovalo do pol. 9. stor.), kde vznikli viaceré významné iluminované karolovské rukopisy. R. 1166 bolo Fridrichom I. Barbarossom vyhlásené za slobodné cisárske mesto. R. 1172 – 76 dal Fridrich I. Barbarossa mesto a falc opevniť hradbami. Od zač. 16. stor. mesto postupne upadalo (1562 boli korunovácie presunuté do Frankfurtu nad Mohanom). R. 1656 bola väčšina stavieb zničená pri požiari a následne barokovo prestavaná. R. 1794 bolo mesto okupované Francúzmi, stratilo postavenie slobodného cisárskeho mesta, 1801 – 15 súčasť Francúzska, 1815 pripadlo Prusku. Počas 2. svetovej vojny bola väčšina stavieb zničená, prestavaná v 2. pol. 20. stor.

Stavebné pamiatky: archeologické nálezy (od 19. stor.) cisárskej falce vybudovanej Karolom Veľkým, jednej z najvýznamnejších pamiatok karolovského umenia. Falc tvoril komplex viacerých budov, okrem reprezentačných stavieb z kameňa a tehál boli jej súčasťou aj obytné stavby z dreva, remeselnícke dielne a stajne. Jej najvýznamnejšou a najlepšie zachovanou stavbou je Palácová kaplnka (aj kaplnka falce alebo hradná kaplnka; 936 – 1531 v nej bolo korunovaných 31 nemeckých kráľov – cisárov) s dvoma menšími bazilikovými stavbami na stranách a s monumentálnym átriom s fontánou pred záp. fasádou. Na sever od kaplnky bola audienčná sieň s troma apsidami (aula regia; mala formu triklínia, resp. rímskej cisárskej baziliky a bola inšpirovaná Aulou Palatinou v Trieri) spojená s átriom kaplnky dvojpodlažnou krytou chodbou. Približne v strede krytej spojovacej chodby sa nachádzala monumentálna brána.
Palácová kaplnka, ktorá je zasvätená Panne Márii (dostavaná po 798, posvätená pápežom Levom III. 805; za jej architekta je pokladaný Odo z Metzu, *742, †814), bola v stredoveku včelenená (resp. prestavaná) do gotickej katedrály (dómu, nem. Aachener Dom, od 1802 biskupská katedrála). Kaplnka je dvojplášťová stavba, jej jadrom je oktogón (priemer 14,46 m) obkolesený ochodzou v tvare šestnásťstena, ktorá tvorí bočnú loď s emporami (galériami) na poschodí. Centrálny oktogón je zaklenutý osemdielnou kupolou na tambure. Na vých. strane sa nachádzala svätyňa štvorcového pôdorysu (nahradená neskorogotickým katedrálnym chórom) a na západe westwerk, ktorým sa do kaplnky vstupovalo (v prestavanej podobe sa čiastočne zachoval). Na poschodí westewerku oproti apside sa nachádza Cisársky trón. Centrálny oktogón (Hochmünster) dominuje interiéru stavby, v jeho spodnej časti je 8 masívnych pilierov nesúcich arkády horného podlažia, ktoré majú dvojnásobnú výšku a v strede sú stĺpmi rozdelené na dve podlažia. Interiér bol pôvodne obložený mramovými intarziami (opus sectile), v kupole sa nachádzala mozaika, ktorá zobrazovala Ježiša Krista v sláve so 4 evanjelistami a 24 starcami z Apokalypsy (súčasná mozaika je jej kópiou z 1880 – 81). Podľa Eginharda boli mramorové stĺpy aj obkladové materiály privezené z Ríma a Ravenny (niektoré stĺpy z kostola Sankt Gereon v Kolíne nad Rýnom). Súčasťou interiéru sú aj kovové dvere a mreže (pôvodne zlátené) zo 796 – 800 na galériách. Súčasná podoba interiéru pochádza zo začiatku 20. stor. Kaplnka symbolizuje Nebeský Jeruzalem a jej architektúra bola ovplyvnená najmä ranokresťanskou a byzantskou architektúrou (najmä kostolom San Vitale v Ravenne, ktorý dal vybudovať Justinián I. Veľký, ale aj Chrámom Sergia a Bakcha v Konštantínopole). Jej exteriér mal pôvodne červenú omietku, čo odkazuje na cisársku symboliku (cisársky purpur). R. 814 tam bol pravdepodobne v antickom sarkofágu pochovaný Karol Veľký (presné miesto nie je určené; Fridrich I. Barbarossa dal 1215 jeho pozostatky uložiť do skriňového relikviára nazývaného Karlsschrein, ktorý je umiestnený v kaplnke). V 13. stor. boli v exteriéri kaplnky nad tamburom vybudované trojuholníkové štíty. R. 1355 – 1414 k nej bol pristavaný vysoký neskorogotický katedrálny chór, ktorý bol inšpirovaný kaplnkou Sainte-Chapelle v Paríži a bol koncipovaný ako monumentálny relikviár (vzhľadom na veľké kružbové okná nazývaný Glashaus; od 13. stor. významné pútnické miesto). V období 14. – 18. stor. vzniklo v ochodze centrálneho oktogónu viacero kaplniek.

V katedrále sa nachádza viacero významných príkladov stredovekého umeleckého remesla, napr. kazateľnica nazývaná Ambona Henricha II. Svätého (1002 – 14), zlaté antependium Pala d’Oro (okolo 1020), monumentálny Svietnik Fridricha I. Barbarossu (1165 – 70), skriňový mariánsky relikviár Marienschrein (1220 – 39) a i. Jej súčasťou je aj klenotnica s viacerými významnými pamiatkami stredovekého zlatníctva (napr. Lotharov kríž z obdobia okolo 1000, relikviárová busta Karola Veľkého z 1350 a i.). R. 1978 bola katedrála zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Ďalšie pamiatky: radnica (pôvodne gotická, vybudovaná 1330 – 49 na mieste audienčnej siene karolovskej falce, prestavaná v období baroka a v 19. stor., značne poškodená v 2. svetovej vojne, následne reštaurovaná; v radnici sa nachádza Korunovačná sieň zo 14. stor.; do stavby radnice bola začlenená aj veža Granusturm z obdobia Karola Veľkého, ktorá sa zachovala do súčasnosti), gotický Grashaus (2. pol. 13. stor., pôvodne slúžil ako prvá radnica), farský kostol Sankt Foillan (1180, v 15. stor. goticky prestavaný), pôvodne minoritský kláštorný kostol Sankt Nikolaus (13. – 14. stor.), kostol Sankt Paul (pôvodne gotický, deštruovaný počas 2. svetovej vojny a rekonštruovaný v 2. pol. 20. stor.) a i.

abiogenéza

abiogenéza [gr.] — teória o vzniku živých organizmov z neživých látok, napr. z jednoduchých organických zlúčenín. Až do začiatku 19. stor. bola rozšírená Aristotelova hypotéza o samoplodení (generatio spontanea, archiogenesis, naivná abiogenéza) zo 4. stor. pred n. l., podľa ktorej organizmy (napr. hmyz) môžu vznikať spontánne zo špiny, z odpadkov ap. Hoci túto teóriu pokusmi poprel už L. Spallanzani (1765), definitívne ju vyvrátil až v 19. stor. L. Pasteur.

Súčasné predstavy o vzniku života na Zemi sú založené na hypotézach J. S. Haldana (1929) a koacervátovej hypotéze A. I. Oparina (1934): Zem má približne 5 miliárd rokov, pričom počas prvej miliardy boli na nej nevhodné podmienky na vznik živej bunky (vysoká teplota, obsah plynov v atmosfére ap.). Aminokyseliny (základné stavebné jednotky proteínov) a nukleotidy (základné stavebné jednotky nukleových kyselín) mohli vzniknúť počas tzv. chemickej evolúcie abiotickou (prebiotickou) syntézou z jednoduchých zlúčenín uhlíka, kyslíka, vodíka a síry za katalytickej funkcie kovov a spolupôsobenia energie z rádioaktívneho žiarenia a elektrických výbojov v prapôvodnom praoceáne. Nízkomolekulová jednoreťazcová RNA však mohla vzniknúť ešte pred vznikom prvých proteínov a ako základ prvého genómu mala autokatalytické a autoreprodukčné vlastnosti. Ďalší vývoj priniesol vznik protobiontov (priestorovo ohraničených polymérov obsahujúcich aj RNA) a mohol pokračovať cez komplexnejšie útvary (probionty, hypercykly) až k najjednoduchšej živej prokaryontnej bunke. Život takto vznikol vývojom asi pred 4 miliardami rokov, prvé fosílie jednobunkových prokaryontných organizmov sú staré 3,8 miliárd rokov. Proti abiogenéze stojí teória biogenézy.

abiotické faktory

abiotické faktory [gr. + lat.] — krajinné faktory neživej prírody vytvárajúce podmienky na existenciu rastlinných a živočíšnych organizmov. Opak: → biotické faktory. Rozlišujú sa klimatické, geologické, geomorfologické, hydrologické a pôdne faktory. Klimatické faktory vytvárajú najmä atmosféra (svetlo, teplota, zrážky, zloženie, pohyby, vlhkosť a tlak vzduchu, elektrické zmeny ovzdušia) a žiarivá slnečná energia, ktorá je hlavným zdrojom tepla a energie rôznych dejov prebiehajúcich na zemskom povrchu. Vplyv klimatických faktorov a meteorologických procesov, ktoré sú pre danú klímu typické, je pre životné prostredie rozhodujúci. Predovšetkým určuje množstvo zrážok, ktoré má k dispozícii vegetácia, ich rozdelenie počas roka a vyparovanie z prostredia. Geologické faktory sú reprezentované horninovým zložením s fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami. Z geomorfologických faktorov je rozhodujúce situovanie lokalít na zemskom povrchu, jeho tvar, reliéf, nadmorská výška, expozícia a sklon; ovplyvňujú predovšetkým rozdelenie tepla i vody a ich cyklus. Svahy s rôznou expozíciou a sklonom sa rôzne ohrievajú, majú odlišný kolobeh vody. Vplyv reliéfu sa odráža i v nadmorskej výške, od ktorej závisí podnebie príslušného miesta. Hydrologické faktory, t. j. voda ako prostredie organizmov (jej priehľadnosť, teplota, tlak, obsah solí, pohyb) alebo ako zložka životného prostredia, sú určované kolobehom vody na zemskom povrchu. K pôdnym (edafickým) faktorom patria zloženie, štruktúra, ako aj fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy a jej podkladu. Súhrn abiotických faktorov vytvára stanovište, ktoré, ak je osídlené organizmami, rastlinstvom a živočíšstvom, sa nazýva biotop.

Abisko

Abisko — národný park v sev. Švédsku severne od 68° sev. zemepisnej šírky vo výške 342 – 1 174 m n. m., vyhlásený 1909; jeden z prvých národných parkov v Európe; rozloha 7 500 ha. Priemerná teplota v zime −10 °C, priemerná teplota v lete 14 °C, ročný úhrn zrážok okolo 300 mm. NP sa rozkladá pozdĺž turisticky atraktívneho kaňonu rieky Abiskojakka tečúcej zo severu a ústiacej do jazera Torneträsk. Súčasťou chránenej oblasti je i malý ostrov Abiskosuolo. Takmer tretinu územia tvoria holé horniny; horské útvary str. veľkosti pokrývajúce veľké časti územia sú v nižších častiach porastené brezovými lesmi, vo vyšších polohách porasty zakrpatených vŕb, alpínske lúky a kamenné moria. Flóra územia je obzvlášť bohatá a zahŕňa všetky najtypickejšie arktické druhy, charakteristické sú divé orchidey; pozdĺž strmých svahov rieky Abiskojakka niekoľko druhov hmyzožravých rastlín. Veľký počet vtákov (väčšina pozdĺž jazera Torneträsk pri ústí rieky). Cicavce oblasti patria k charakteristickým severským druhom (medveď, rys, los, arktický rosomák, líška, lumík). Na území národného parku sa nachádza prírodovedná výskumná stanica.

ablácia

ablácia [lat.] — odnášanie, odnímanie;

1. astron. odparovanie, tavenie a následné strhávanie častí povrchu telesa (napr. meteoroidu) spôsobené trením pri prelete atmosférou Zeme;

2. geol. proces ubúdania hmoty ľadovca alebo snehového poľa najmä vplyvom roztápania a vyparovania, ale aj mechanickým odnosom (napr. odnos vetrom). Abláciu spôsobuje najmä priame slnečné žiarenie, teplota horniny na kontakte s ľadovcom, uvoľňovanie latentného tepla vplyvom zmeny tlaku a tepelné pôsobenie ľadovcových vodných tokov. Vplyvom ablácie vznikajú na povrchu ľadovca rôzne povrchové tvary a ľadovcové toky. Zriedkavo aj synonymum pojmu denudácia (odnášanie produktov zvetraných hornín vetrom, vodou alebo ľadom);

3. lek. ablatio, odňatie, odlúčenie, odlupovanie, napr. odlučovanie plodového koláča (ablatio placentae), odlupovanie sietnice (ablatio retinae). V chirurgii zákrok, pri ktorom sa odstraňuje chorobne zmenená časť, napr. odstránenie prsníka pri rakovine prsnej žľazy (ablatio mammae).

absces

absces [lat.], abscessus, hľuza — dutina vyplnená nahromadeným hnisom. Absces býva spojený s celkovými príznakmi infekcie organizmu (s vysokou teplotou, triaškami, slabosťou, malátnosťou a nechutenstvom), ktoré závisia od jeho veľkosti a umiestnenia. Môže sa vyskytnúť vo všetkých častiach ľudského organizmu, od kože až po vnútorné orgány.

Absces mozgu vzniká opuzdrením mozgového tkaniva rozpadnutého po neohraničenom hnisavom zápale. Infekcia môže byť do mozgu zanesená priamo pri prenikajúcich poraneniach mozgu (priamym šírením napr. z hnisavého procesu prinosových dutín alebo stredného ucha) alebo krvnou cestou zo vzdialeného hnisavého ložiska, najmä z pľúc. Absces pľúc vzniká najčastejšie ako komplikácia zápalu pľúc u starších pacientov s poruchou imunity. Absces pečene vzniká následkom zápalov žlčových ciest, po úrazoch, zriedkavo krvnou cestou.

Liečba je zvyčajne chirurgická (vypustenie hnisu a odstránenie puzdra), okrem toho je nevyhnutné podávať antibiotiká.

absolútna nula

absolútna nula — najnižšia teoreticky možná teplota, začiatok termodynamickej teplotnej stupnice (0 K, resp. -273,15 °C). Pri tejto teplote by mala mať látka nulovú entropiu a maximálnu mieru molekulového usporiadania. Absolútna nula nie je dosiahnuteľná reálnym procesom. V súčasnosti sa v laboratórnych podmienkach dosahujú teploty rádovo 10-9 K. Popredným svetovým pracoviskom v dosahovaní teplôt blízkych absolútnej nule je aj Ústav experimentálnej fyziky SAV v Košiciach.

absolútne čierne teleso

absolútne čierne teleso, dokonale čierne teleso, čierne teleso — hypotetické teleso, ktoré pohltí všetko naň dopadajúce elektromagnetické žiarenie. Keďže žiadne žiarenie neodráža ani neprepúšťa, pri bežných teplotách okolia sa javí ako čierne. Podľa Kirchhoffovho zákona tepelného žiarenia je takéto teleso aj ideálnym žiaričom. Absolútne čierne teleso vyžaruje elektromagnetické žiarenie všetkých frekvencií. Frekvenčné rozdelenie energie vyžiarenej z jeho povrchu závisí len od jeho absolútnej teploty (→ žiarenie absolútne čierneho telesa) a predstavuje univerzálnu funkciu, ktorá charakterizuje tepelné žiarenie všetkých zohriatych telies. Energia, ktorú vyžarujú reálne fyzikálne telesá, sa od energie čierneho telesa líši len (frekvenčne závislým) násobným koeficientom (emisivitou \(\varepsilon\)). Pre každé reálne teleso platí \(\varepsilon<1\), čo znamená, že pri danej teplote vyžaruje menej energie ako absolútne čierne teleso.

Pojem absolútne čierneho telesa zaviedol okolo 1860 G. R. Kirchhoff, jeho praktickú realizáciu navrhol 1890 W. Wien. Podľa jeho návrhu možno absolútne čierne teleso dostatočne dobre realizovať ako malý otvor na dutine, ktorá je celá v tepelnej rovnováhe so svojimi stenami. Žiarenie vstupujúce otvorom sa v dutine celé pohltí, keďže fakticky nemá možnosť vrátiť sa otvorom späť. Absolútne čierne teleso ako abstraktný pojem teoretickej fyziky zohralo dôležitú úlohu vo vývoji fyziky a pri formulovaní základných predstáv rozvíjajúcej sa kvantovej mechaniky (→ Planckov zákon žiarenia).

absorpcia

absorpcia [lat.] — vstrebávanie, pohlcovanie;

1. ekon. zlúčenie; spôsob fúzie, pri ktorej si právnu subjektivitu ponecháva len absorbujúca spoločnosť a absorbovaná spoločnosť zaniká. Vloženie všetkého majetku, pohľadávok a záväzkov absorbovanej spoločnosti v prospech absorbujúcej spoločnosti;

2. fyz. pohlcovanie žiarenia pri prechode hmotným prostredím (→ absorpcia svetla, → absorpcia zvuku, → absorpcia žiarenia, → absorpcia vlnenia);

3. chem. fyzikálnochemický proces rozpúšťania (pohlcovania) plynnej zložky v kvapaline (príp. v tuhej látke), absorbente. Charakteristickým znakom absorpcie je, že rozpustený plyn sa rozptýli rovnomerne v celom objeme absorbentu na rozdiel od adsorpcie, kde je účinný len povrch adsorbentu.

Pri fyzikálnej absorpcii je rozpustený plyn viazaný na molekuly absorbentu iba slabšími fyzikálnymi väzbami a absorpcia je vratná. Chemická absorpcia je spravidla nevratná, pretože absorbovaný plyn vytvorí v absorbente chem. zlúčeninu (napr. pri absorpcii oxidu uhličitého CO2 vo vodnom roztoku hydroxidu vápenatého Ca(OH)2 vznikne uhličitan vápenatý CaCO3). Absorpcia je exotermický dej, vznikajúce teplo je často potrebné odvádzať, aby sa priblížila v praxi požadovanému izotermickému deju.

Fyzikálna absorpcia plynov v kvapalinách sa riadi Henryho zákonom. Plyn sa absorbuje iba do stavu nasýtenia, keď sa dosiahne termodynamicky rovnovážny stav (koľko častíc sa absorbuje do roztoku, toľko sa z neho uvoľní). Rozpustnosť plynu v kvapaline je približne priamo úmerná jeho tlaku a koncentrácii v kvapaline a spravidla sa zmenšuje s rastúcou teplotou. Rôzne plyny majú v určitom absorbente rôznu rozpustnosť. Napr. oxid uhličitý má vo vode asi 50-krát väčšiu rozpustnosť ako vzduch. V tomto prípade ide čiastočne aj o chemickú reakciu, pri ktorej vzniká kyselina uhličitá. Pre plyny, ktoré nereagujú s rozpúšťadlom, platí princíp superpozície, t. j. rozpúšťajú sa nezávisle od seba a ich rozpustnosť závisí od ich parciálneho tlaku a teploty. Rôzna rozpustnosť plynov v absorbente umožňuje ich delenie v absorbéroch (napr. oddelenie sírovodíka zo zmesi uhľovodíkových plynov absorpciou v etanolamínoch). Niekedy je roztok plynu a absorbentu žiadaným produktom: napr. kyselina chlorovodíková (absorpcia chlorovodíka vo vode), sódovka (absorpcia oxidu uhličitého vo vode).

absorpcia svetla

absorpcia svetla, pohlcovanie svetla — pohltenie časti energie svetla pri jeho prechode optickým prostredím spôsobené premenou svetelnej energie na iné formy energie, predovšetkým na teplo. Lineárny absorpčný koeficient vyjadruje relatívne zoslabenie intenzity svetla (hustoty svetelného toku) spôsobené absorpciou na malej dĺžke dráhy svetla, delené touto dĺžkou. Absorpciu svetla spôsobuje interakcia častíc žiarenia (fotónov) s časticami látky (molekulami, elektrónmi ap.). Fotón absorpciou zaniká a energia interagujúcej častice vzrastá o jeho energiu. Pri veľkých intenzitách svetla, ktorých vlastnosti skúma nelineárna optika, nastáva viacfotónová interakcia, keď elektrón absorbuje súčasne dva alebo viac fotónov (→ absorpcia žiarenia).

absorpcia zvuku

absorpcia zvuku, pohlcovanie zvuku — nevratná premena energie zvukovej vlny na iné druhy energie, spravidla na teplo, t. j. na energiu chaotického pohybu molekúl prostredia. Pri prechode prostredím je absorpcia zvuku charakterizovaná lineárnym absorpčným koeficientom, ktorý zvyčajne rastie s druhou mocninou frekvencie zvuku, pričom najmenší je v tuhých látkach, väčší v kvapalinách a najväčší v plynoch. Pohlcovanie zvuku stenami miestností ap. sa vyjadruje absorptanciou. Látky s veľkou absorptanciou (akustickou pohltivosťou) bývajú pórovité (plsť, polystyrén), majú štruktúru dobre pohlcujúcu zvuk (drevovláknité dosky) alebo prejavujú rezonančnú absorpciu (napr. dierované panely), možno nimi korigovať akustiku miestností a siení.

absorpcia žiarenia

absorpcia žiarenia, pohlcovanie žiarenia —

1. biol. pohlcovanie žiarivej energie pigmentmi rastlín a jej premena na iné druhy energie. Pri dopade na list sa absorbuje asi 80 % viditeľného svetla a asi 10 % infračerveného žiarenia, pričom menej ako 2 % tohto žiarenia sa využijú vo fotosyntéze;

2. fyz. nevratný proces premeny energie žiarenia (napr. elektromagnetického) na iné formy energie v dôsledku vzájomného pôsobenia s prostredím, ktorým sa žiarenie šíri. Energia žiarenia sa pritom môže meniť na teplo, elektrickú energiu a využiť na chemické alebo na jadrové reakcie, na vzbudenie (excitáciu) atómov či molekúl, na ich ionizáciu alebo na polarizáciu. Absorpcia žiarenia závisí od vlastností prostredia (chemické zloženie, štruktúra, hustota, prípadne i teplota) a od charakteristík žiarenia – pri elektromagnetickom žiarení (infračervené, ultrafialové, viditeľné, gama, röntgenové) od jeho vlnovej dĺžky, pri korpuskulárnom žiarení od energie častíc. Schopnosť látky pohlcovať žiarenie charakterizuje absorpčný koeficient. Absorpciu žiarenia vo viditeľnej oblasti (a v blízkych oblastiach) vystihuje Lambertov-Beerov zákon využívaný pri kvalitatívnom a kvantitatívnom stanovovaní látok. V súvislosti s prechodom žiarenia gama, röntgenového žiarenia a korpuskulárneho žiarenia cez prostredie sa často používa fyzikálna veličina polhrúbka, pri korpuskulárnom žiarení dolet častíc. Absorpcia žiarenia je jeden zo základných prostriedkov na výskum vlastností hmoty;

3. meteorol. pohlcovanie žiarivej energie v atmosfére, vo vrchnej vrstve pôdy, vo vodnom prostredí a v rastlinnom poraste. V atmosfére je pohlcované slnečné žiarenie, vyžarovanie zemského povrchu a vyžarovanie samotnej atmosféry. Absorpcia žiarenia má v atmosfére výberový charakter (→ optické okno, → rádiové okno). Najvýznamnejšími absorbérmi v atmosfére sú vodná para, ozón, oxid uhličitý a aerosólové častice. Zemský povrch pohlcuje veľkú časť dopadajúceho slnečného žiarenia a vyžarovania atmosféry vo veľmi tenkej vrstve. Absorpcia žiarenia vodným prostredím závisí od zakalenia vody, najintenzívnejšia je vo vrchnej vrstve do 50 cm.

acetaldehyd

acetaldehyd [lat. + arab. + gr.], etanál, CH3CHO — alifatický aldehyd. Bezfarebná ostro zapáchajúca horľavá kvapalina s teplotou varu 20,8 °C; hustota 0,78 g/cm3. Ľahko sa polymerizuje na paraldehyd (CH3CHO)3 a metaldehyd (CH3CHO)4. Vyrába sa oxidáciou eténu (→ Wackerov proces), dehydrogenáciou etanolu a v malej miere hydratáciou acetylénu. Medziprodukt pri výrobe kyseliny octovej, acetanhydridu, pentaerytritolu, rozpúšťadiel, plastov, liečiv ap.

acetanhydrid

acetanhydrid [lat. + gr.], anhydrid kyseliny octovej, (CH3CO)2O — ostro páchnuca bezfarebná kvapalina s teplotou varu 139 °C. Priemyselne sa vyrába oxidáciou acetaldehydu katalyzovanou octanmi kobaltu a medi alebo dehydratáciou kys. octovej. Používa sa na výrobu esterov kys. octovej a ako dôležitý medziprodukt v chemickom a vo farmaceutickom priemysle na zavedenie acetylovej skupiny do molekuly (→ acetylácia).

acetátové vlákna

acetátové vlákna, skr. AC — chemické vlákna vyrábané z derivátov celulózy (acetát celulózy), objavené 1918. Základnou surovinou je bavlnený odpad (linters) alebo ušľachtilá drevná surovina. Acetátové vlákna patria medzi chemické vlákna, vyrábajú sa vo forme nekonečného vlákna alebo striže. Merná hmotnosť je 1,32 g/cm3, pevnosť za sucha 160 – 190 mN, pevnosť za mokra o 20 – 30 % nižšia, navĺhavosť 6 – 6,5 %. Sú horľavé, pri horení zapáchajú po octe, mäknú pri 175 – 205 °C, deformujú sa pri 140 °C, rozpúšťajú sa v acetóne. Acetátové vlákna sú termoplastické, teplota žehlenia výrobkov z acetátových vláken nesmie prekročiť 100 °C, teplota prania 50 – 80 °C. Používajú sa ako elektroizolačné materiály, zmes do šatoviek a kobercov, na poťahové tkaniny, dámsku bielizeň, kúpacie odevy, posteľnú bielizeň a i.

acetoctan etylový

acetoctan etylový, etylester kyseliny acetoctovej, etylester kyseliny 3-oxobutánovej, CH3COCH2COOC2H5 — ketoester. Bezfarebná kvapalina s ovocnou vôňou; teplota varu 181 °C, hustota 1,029 g/cm3. Existuje ako zmes uvedenej oxoformy a enolformy CH3C(OH)=CHCOOC2H5 (→ tautoméria). Vzniká z octanu etylového účinkom kovového sodíka (→ Claisenova kondenzácia), priemyselne sa vyrába adíciou etanolu na diketén. Acetoctan etylový je významný medziprodukt organických syntéz. Vďaka tautomérii môže poskytovať C-alkyl-, O-alkyl- aj acylderiváty. Využíva sa aj na prípravu mnohých heterocyklických zlúčenín i ako surovina pri výrobe farbív a liečiv.

acetofenón

acetofenón [lat. + gr.], fenyl(metyl)ketón, C6H5COCH3 — aromatický ketón. Príjemne voňajúca bezfarebná kvapalina s teplotou varu 202 °C, pri teplote nižšej ako 20 °C tuhne; hustota 1,028 g/cm3. Vyrába sa acetyláciou benzénu acetylchloridom CH3COCl katalyzovanou chloridom hlinitým AlCl3. Vo fotochémii sa používa ako fotosenzibilizátor, v priemysle ako katalyzátor polymerizácie alkénov, pri výrobe liečiv a pre svoju príjemnú vôňu aj pri výrobe parfumov. Má mierne hypnotický účinok.

acetón

acetón [lat. + gr.], propanón, dimetylketón, CH3COCH3 — najjednoduchší ketón. Bezfarebná ľahko zápalná kvapalina typického zápachu s teplotou varu 56,2 °C. Acetón je neobmedzene miešateľný s vodou a s väčšinou organických rozpúšťadiel. Jeho pary sú mierne toxické (toxické účinky sa zväčšujú pri dlhodobom vdychovaní), v zmesi so vzduchom výbušné. Z hľadiska objemu výroby je najvýznamnejší ketón. Pôvodne sa vyrábal suchou destiláciou dreva, termickým rozkladom octanu vápenatého Ca(CH3COO)2 a kvasnými procesmi. V súčasnosti sa získava ako vedľajší produkt pri výrobe fenolu z kuménu, ako aj priamou oxidáciou propénu vzdušným kyslíkom katalyzovanou soľami paládia a medi a dehydrogenáciou propán-2-olu. Jedno z najčastejšie používaných rozpúšťadiel olejov, tukov, gumy a acetylénu. Má široké použitie v chemickom (výroba metylmetakrylátu) a vo farmaceutickom priemysle.

acetonitril

acetonitril [lat. + gr.], metylkyanid, etánnitril, CH3C≡N — bezfarebná ľahko zápalná kvapalina éterového zápachu miešateľná s vodou, teplota varu 82 °C, jedovatá. Vzniká reakciou metanolu s kyanovodíkom HCN alebo kyseliny octovej s amoniakom NH3. Priemyselne sa získava pri výrobe akrylonitrilu z propénu, kde vzniká ako vedľajší produkt (30 – 40 kg acetonitrilu na 1 000 kg akrylonitrilu). Používa sa ako rozpúšťadlo, je medziproduktom organických syntéz (napr. etylamínu, metylpyridínov).

acetylacetón

acetylacetón [lat.], pentán-2,4-dión, CH3COCH2COCH3 — 1,3-diketón. Bezfarebná alebo slabožltá horľavá kvapalina príjemnej vône (teplota varu 140,4 °C, hustota 0,973 g/cm3). Existuje ako zmes uvedenej oxo- a enolformy CH3C(OH)=CHCOCH3 (→ tautoméria). Vyrába sa kondenzáciou esteru kyseliny octovej s acetónom CH3COCH3 katalyzovanou alkoholátom sodným. Používa sa ako prekurzor pri syntéze heterocyklických zlúčenín, pri výrobe liečiv a agrochemikálií, ako rozpúšťadlo acetátov celulózy a na extrakciu niektorých kovov. Tvorí komplexy s prechodnými kovmi (acetylacetonáty), ktoré sa používajú ako aditíva do palív, mastív, atramentov ap.

acetylén

acetylén [lat. + gr. + lat.], etín, CH≡CH — prvý člen homologického radu alkínov. Bezfarebný horľavý plyn (čistý je takmer bez zápachu, technický cesnakového zápachu), ktorého zmesi so vzduchom sú výbušné v širokom intervale 2,5 – 80 objemových %. V zmesi s kyslíkom horí plameňom s teplotou asi 3 000 °C, čo sa využíva na zváranie a rezanie kovov. Do obchodnej siete sa dodáva pod názvom dissous plyn, čo je acetylén naplnený pod tlakom v oceľových fľašiach obsahujúcich pórovitú látku nasýtenú acetónom. Vyrába sa rozkladom karbidu vápenatého CaC2 vodou alebo vysokoteplotnou pyrolýzou uhľovodíkov. Acetylén bol donedávna hlavnou surovinou na výrobu alifatických zlúčenín (acetaldehyd, vinylchlorid, akryláty, rozpúšťadlá), v súčasnosti sa používa pri výrobe bután-1,4-diolu, vinyléterov a vinylesterov.

acetylénový vyvíjač

acetylénový vyvíjač — zariadenie na výrobu acetylénu rozkladom karbidu vápenatého CaC2 vodou. Z 1 kg karbidu vznikne 270 – 300 dm3 acetylénu. Reakcia je exotermická, rozkladom 1 kg karbidu sa uvoľní asi 1 875 kJ tepla. Početné konštrukčné varianty acetylénových vyvíjačov sa delia podľa pracovného tlaku na nízko- (1,5 – 3 kPa), stredno- (10 – 20 kPa) a vysokotlakové (asi 150 kPa), podľa spôsobu kontaktu karbidu s vodou na prítokové, výtlačné a násypné. Vedľajším produktom je karbidové vápno (hydroxid vápenatý Ca(OH)2 znečistený prímesami koksu, hlinitokremičitanov ap.). Acetylénový vyvíjač je zdrojom acetylénu v zariadeniach na zváranie plameňom.

acetylchlorid

acetylchlorid [lat. + gr.], CH3COCl — chlorid kyseliny octovej. Ľahko zápalná, ostro páchnuca bezfarebná kvapalina s teplotou varu 52 °C. Vyrába sa pôsobením chlóru na kyselinu octovú s použitím fosforu ako katalyzátora. Prudko reaguje s vodou. Pre vysokú reaktivitu nachádza široké uplatnenie ako acetylačné činidlo (→ acetylácia) v organickej syntéze a v chemickom priemysle.

acidimetria

acidimetria [lat. + gr.] — metóda odmernej analýzy používaná na stanovenie zásad. Titračná metóda založená na protolytickej reakcii medzi stanovovanou látkou (titrandom) a titrantom, ktorým je vodný roztok silnej anorganickej kyseliny (kyseliny chlorovodíkovej, sírovej, chloristej) so známou koncentráciou (→ základná látka). Do reakčného prostredia sa pridáva aj acidobázický indikátor, ktorý farebne indikuje zmenu pH v bode ekvivalencie. Koncový bod titrácie možno stanoviť vizuálne (farebná zmena indikátora), ale aj meraním pH, teploty, vodivosti alebo absorbancie vhodného žiarenia. Acidimetrickou titráciou sa dajú stanoviť organické a anorganické zásady, soli slabých kyselín a silných zásad i dusík v amónnych soliach, dusičnanoch a organických látkach. Na stanovenie slabých zásad sa používa titrácia v nevodnom prostredí, najčastejšie v kyslom rozpúšťadle (napr. v kyseline octovej).

acyloínová kondenzácia

acyloínová kondenzácia — reakcia, pri ktorej zahrievaním esterov karboxylových kyselín (→ estery kyselín) so sodíkom v aprotických rozpúšťadlách s vysokou teplotou varu (toluén, xylén) vznikajú acyloíny (α-hydroxyketóny) RCH(OH)COR. Reakcia prebieha lepšie v prípade esterov dikarboxylových kyselín, pričom vznikajú cyklické acyloíny, čo sú o. i. medziprodukty pri príprave cyklických zlúčenín. Výťažky acyloínovej kondenzácie sa dajú zvýšiť, ak sa vzniknutá sodná soľ acyloínu zachytí pomocou chlórtrimetylsilánu (CH3)3SiCl. Takto sa s vysokými výťažkami dajú pripraviť 5- až 20-členné uhlíkaté cykly, ktoré sa často vyskytujú v prírodných látkach.

adamantán

adamantán [gr.], C10H16 — nasýtený tricyklický uhľovodík. Bezfarebná tuhá kryštalická látka s vysokou teplotou topenia (268 °C). Stavba molekuly adamantánu sa zhoduje s kryštálovou mriežkou diamantu. Adamantán bol prvýkrát izolovaný 1933 z hodonínskej ropy. Dá sa pripraviť z cyklopentadiénu; jeho deriváty sa využívajú pri výrobe liečiv.

adaptačný syndróm

adaptačný syndróm — komplexná reakcia organizmu na stres. Prebieha v 3 fázach. V 1. fáze (poplachová, alarmová reakcia) klesá krvný tlak a teplota tela, nastáva hemokoncentrácia (šokové štádium) a mobilizácia organizmu (protišokové štádium), ktoré sú charakteristické zvýšeným výdajom kortikotropínu a glukokortikoidov a mobilizovaním energetických substrátov. V 2. fáze (fáza obrany) sa zvyšuje zápalová reakcia a rastie neurohormonálna reakcia organizmu s cieľom vyrovnať sa s vyvolávajúcou príčinou. Pri nadmernej reakcii, resp. pri nevyužití všetkých mobilizovaných reakcií organizmu, sa tieto môžu obrátiť proti organizmu a vznikajú adaptačné ochorenia (napr. žalúdkové a dvanástnikové vredy). Ak v 2. fáze nenastala úprava, adaptačný syndróm prerastá do 3. fázy (vyčerpanie), kde chýba hormonálna regulácia.

adiabatický dej

adiabatický dej — termodynamický dej, pri ktorom je sústava od svojho okolia tepelne izolovaná, nemôže od okolia teplo prijať ani ho okoliu odovzdať. Zmenu vnútornej energie sústavy možno dosiahnuť prostredníctvom mechanickej práce. Pri adiabatickom rozpínaní sa plyn ochladzuje, pri stláčaní zohrieva. Vzájomná závislosť dvojice stavových veličín pri adiabatickom deji vyjadrená matematicky sa nazýva rovnica adiabaty. Za adiabatické deje možno považovať rýchlo prebiehajúce deje.

adiabatický gradient

adiabatický gradient — veličina vyjadrujúca zmenu teploty so vzdialenosťou od stredu hviezdy pri adiabatickom rozpínaní hviezdnej plazmy, pri ktorom nedochádza k tepelnej výmene s okolím. Hodnota adiabatického gradientu hrá rozhodujúcu úlohu pri prenose energie vo hviezdach.

adiaspiromykóza

adiaspiromykóza [gr. + lat. + gr.] — zriedkavé plesňové ochorenie spôsobené hubou Emmonsia crescens (vyskytuje sa v pôde), postihujúce najmä hlodavcov. U ľudí môže dôjsť k nákaze vdýchnutím väčšieho množstva prachu obsahujúceho spóry tejto huby. Prejavuje sa suchým kašľom, malátnosťou, nočným potením, mierne zvýšenou teplotou a pichaním v hrudníku. Adiaspiromykóza nie je nákazlivá, vyskytuje sa celosvetovo.

adsorpcia

adsorpcia [lat.] — samovoľné vytváranie vrstvy plynnej, kvapalnej alebo tuhej fázy na povrchu tuhej látky, zriedkavejšie i kvapaliny. Zovšeobecnene sa pod adsorpciou rozumie samovoľné zvyšovanie koncentrácie látok na fázovom rozhraní (→ sorpcia), najčastejšie na rozhraní tuhej a plynnej alebo tuhej a kvapalnej fázy, sprevádzané uvoľnením adsorpčného tepla. Opakom adsorpcie je desorpcia. Podľa povahy väzieb medzi povrchom a adsorbovanými molekulami sa rozlišuje buď fyzikálna, alebo chemická adsorpcia, chemisorpcia. Fyzikálna adsorpcia je vratná, pretože adsorbát je na povrch adsorbentu viazaný pomerne slabými van der Waalsovými silami. Pri chemisorpcii vzniká medzi adsorbovanou látkou a adsorbentom oveľa pevnejšia väzba (má charakter chemickej väzby), pričom sa uvoľní teplo. Na rozdiel od fyzikálnej adsorpcie chemisorpcia prebieha pri nízkych teplotách veľmi pomaly. Výťažok adsorpcie s rastúcou teplotou monotónne klesá. Desorpcia je možná iba pri vyšších teplotách a desorbovaná látka má spravidla odlišnú chemickú povahu ako adsorbovaná látka. Dôležitou charakteristikou adsorpcie je závislosť rovnovážneho (maximálneho) naadsorbovaného množstva látky od koncentrácie (→ adsorpčná izoterma), resp. od teploty (→ adsorpčná izobara). Adsorpcia umožňuje oddelenie zložiek, ktoré sa v zmesi vyskytujú v nízkych koncentráciách. Napr. adsorpciou na aktívnom uhlí možno zo vzduchu veľmi účinne oddeliť malé množstvá organických rozpúšťadiel. Adsorpcia sa používa pri spracovaní ropy (sušenie, rafinácia), úprave vody, na odfarbovanie tukov, rafináciu cukru, sušenie plynov, vo farmaceutickom priemysle a v heterogénnej chemickej katalýze. Z plynných zmesí sa adsorpciou získavajú vzácne plyny, ako aj pary rozpúšťadiel a odstraňujú sa toxické prímesi.

adsorpčná izobara

adsorpčná izobara — krivka vyjadrujúca závislosť množstva plynu adsorbovaného adsorbentom v rovnovážnom stave od teploty pri konštantnom tlaku. Má klesajúci charakter – množstvo adsorbovanej látky s rastúcou teplotou klesá.

adsorpčná izoterma

adsorpčná izoterma — krivka vyjadrujúca závislosť množstva látky (adsorbátu) adsorbovanej adsorbentom v rovnovážnom stave od tlaku alebo od koncentrácie adsorbátu pri konštantnej teplote. Jej tvar závisí od vlastností adsorbentu a adsorbátu a zvyčajne umožňuje rozlíšiť fyzikálnu adsorpciu (napr. dusíka na silikagéli pri 77 K) od chemisorpcie (napr. dusíka na železe pri 800 K za vzniku povrchového nitridu železa); → adsorpcia. K rôznym tvarom adsorpčných izoteriem boli navrhnuté empirické a poloempirické rovnice. Známe sú najmä Freundlichova izoterma, Langmuirova izoterma, Gibbsova izoterma a izoterma BET (odvodili ju Stephen Brunauer, Paul Hugh Emmett a Edward Teller).

advekcia

advekcia [lat.] — horizontálne premiestnenie vzduchu, resp. vzduchovej hmoty. V spojení s konkrétnym meteorologickým prvkom, resp. stavom atmosféry, znamená advekcia jeho zmenu vyvolanú horizontálnym presunom (napr. advekcia vlhkosti, advekcia tepla, advekcia tlaku). Atmosférické javy, ktoré nastávajú advekciou vzduchu, sa nazývajú advektívne, napr. advektívne hmly, mrazíky ap.; advekčné počasie — počasie, ktorého príčinou je výrazná advekcia vzduchovej hmoty.

Adygejsko

Adygejsko, Adygejská republika, rus. Adygeja, Respublika Adygeja — republika Ruska, súčasť Južného federálneho okruhu a ekonomického rajónu Severný Kaukaz v sev. podhorí Kaukazu. Predstavuje enklávu v Krasnodarskom kraji. V sev. časti územia pozdĺž ľavého brehu rieky Kubáň a na jej prítoku Laba sa tiahne Kubánska nížina, juž. časť vypĺňajú predhoria Veľkého Kaukazu s výškami do 300 m n. m., na ktoré v pramennej oblasti rieky Belaja nadväzujú chrbty Veľkého Kaukazu s výškami nad 3 000 m n. m. Podnebie je mierne teplé kontinentálne, priemerná teplota v januári −2 °C, v júli okolo 22 °C, ročný úhrn zrážok okolo 700 mm. Hlavné rieky: Kubáň (na jej toku Krasnodarská priehrada a Šapsugská priehrada), Laba, Belaja. Úrodné černozeme, pôvodnú lesostep vystriedali oráčiny. Nerastné suroviny: ropa, zemný plyn, stavebné materiály. Na územie Adygejska zasahuje Kaukazská prírodná rezervácia zapísaná 1999 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Adygejsko má rozvinutý potravinársky (vinársky, tabakový, výroba rastlinných a aromatických olejov, konzervárne), drevársky, strojársky, automobilový (v meste Jablonovskij) a ťažobný (ťažba ropy, zemného plynu) priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Najväčším priemyselným centrom je hlavné mesto Majkop (potravinársky a strojársky priemysel, v blízkosti ťažba ropy). V poľnohospodárstve prevláda pestovanie obilnín (ozimná pšenica, kukurica, ryža), na východe technických plodín (slnečnica, cukrová repa, konope, tabak), rozšírené je ovocinárstvo; chov hovädzieho dobytka, koní a ošípaných. Železničná, cestná a riečna (na Kubáni a Krasnodarskej priehrade) doprava.

Obyvateľstvo: 63,6 % Rusov, 25,2 % Adygejcov, 3,7 % Arménov, 1,4 % Ukrajincov, 6,1 iných (2016). Náboženstvo: sunnitský islam (Adygejci), pravoslávne kresťanstvo. Používané jazyky: adygejčina, ruština. Najväčšími sídlami sú hlavné mesto Majkop a osada mestského typu Jablonovskij.

Dejiny Adygejska, v minulosti nazývaného Čerkesko (→ Čerkesi), sú úzko späté s dejinami susedných severokaukazských štátov. Územie oddávna obývali Adygovia, ktorí v 6. stor. pod vplyvom Byzancie prijali kresťanstvo, v 17. – 18. stor. sa pod tlakom Osmanskej ríše islamizovali. V 1. pol. 19. stor. bolo Adygejsko nezávislým štátom, ktorý sa rozprestieral od rieky Kubáň až k čiernomorskému pobrežiu, 1830 – 64 pripojené k Rusku. V máji 1917 vo Vladikavkaze Zväz zjednotených horalov Kaukazu vyhlásil nezávislú Horskú republiku, ktorej členmi okrem Čerkeska boli aj Ingušsko, Čečensko, Kabardsko, Balkarsko, Karačajsko, Dagestan a Severné Osetsko. R. 1918 – 19 súčasť Terskej sovietskej republiky a od januára 1921 Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky, dňa 27. 7. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky ustanovená Adygejská autonómna oblasť. Po rozpade ZSSR sa Adygejsko 24. 3. 1992 stalo republikou na čele s prezidentom, vlastnou ústavou a zákonodarstvom v rámci Ruskej federácie. R. 2000 sa stalo súčasťou Južného federálneho okruhu.

Adygejsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (adygejsky Adygė Respublikėm i Qėralygo Sovet – Xasėm, slovenský prepis Adyga Respublikam i Qaralygo Sovet – Chasam, rusky Gosudarstvennyj Sovet – Chase Respubliki Adygeja), ktorý má 50 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Adygejska
1992 – 2002 Aslan Džarimov
2002 – 2007 Chazret Sovmen
2007– 2017 Aslan Tchakušinov
2017 – Murat Kumpilov

aerodynamický tlak

aerodynamický tlak — tlak zisťovaný v pohybujúcom sa plyne, napr. v prúdiacom vzduchu, t. j. podiel veľkosti sily, ktorou prúdiaci plyn pôsobí na myslenú elementárnu plôšku preloženú 2 rôznymi prúdnicami, a veľkosti tejto plôšky. Od aerostatického tlaku sa líši tým, že je od neho menší o hodnotu, ktorá sa v prípade ustáleného bezvírového prúdenia plynu určuje pomocou Bernoulliho rovnice (zohľadňujúcej závislosť hustoty plynu od jeho tlaku, čiže jeho stlačiteľnosť, ako aj spôsob stavovej zmeny, ktorá v plyne pri prúdení prebieha, napr. zmena teploty). Aerodynamický tlak plynu je v zásade tým nižší, čím väčšia je rýchlosť jeho prúdenia.

aerológia

aerológia [gr.] — odbor meteorológie zaoberajúci sa výskumom voľnej atmosféry Zeme, najmä troposféry a časti stratosféry (teplota, tlak a vlhkosť vzduchu, vietor, stav ozónu, atmosférickej elektriny a zložiek dlhovlnného žiarenia). Využíva pritom rádiosondážne a upútané balóny, lietadlá, rakety, družice, rádiosondy ap., na ktorých sú umiestnené meteorologické prístroje merajúce hodnoty vybraných meteorologických prvkov v rôznych výškach nad zemským povrchom (→ sondáž ovzdušia).

aerostatika

aerostatika [gr.] — časť aeromechaniky skúmajúca zákony platné pre nepohybujúce sa plyny v stave ich statickej rovnováhy pri pôsobení vonkajších síl. Aerostatika hľadá predovšetkým rozloženie aerostatického tlaku v rôznych miestach plynu, pričom na rozdiel od hydrostatiky zohľadňuje aj stavové zmeny plynu súvisiace s jeho stlačiteľnosťou a teplotnou závislosťou aerostatického tlaku plynu. Matematicky formulovanú podmienku rovnováhy plynu možno získať zo základných rovníc aerodynamiky (Eulerovej rovnice, resp. Bernoulliho rovnice) tak, že rýchlosť prúdiaceho plynu je v nich považovaná za nulovú.

Afganistan

Afganistan, Afganská islamská republika, daríjsky Afghánestán, Jomhúrí-ye Eslámí-ye Afghánestán, paštsky Afghánistán, Dê Afghánistán Islámí Jumhúríyat — štát v juž. časti Strednej Ázie medzi Iránom, Pakistanom a Čínou. Na severe hraničí s Turkménskom, Uzbekistanom a Tadžikistanom. Administratívne sa delí na 32 provincií.

Jeho územie vypĺňajú tri rozľahlé krajinné celky – sev. náhorné plošiny, centrálne vysočiny a juhozáp. nížiny. Asi polovica územia leží vo výške viac ako 2 000 m n. m. Krajina sev. náhorných plošín je suchá (len do 200 mm zrážok ročne), pokrytá stepnou a polopúšťovou vegetáciou. Na väčšine územia tejto oblasti, v zime chladnej (priemerné teploty v januári 3 °C) a v lete horúcej (v júli 32 °C), je rozvinutý extenzívny chov oviec a hovädzieho dobytka. V regióne centrálnych vysočín zaberajúcom dve tretiny celého Afganistanu dominuje horská sústava Hindúkuša, ktorá sa tiahne od severovýchodu na juhozápad. Na západe zasahuje na územie Afganistanu menej rozčlenená Iránska plošina s rozľahlými bezodtokovými panvami. Oblasť centrálnych vysočín má prijateľnejšie klimatické podmienky na osídlenie (priemerné teploty v januári −4 °C, v júli 24 °C, zrážky viac ako 380 mm ročne), preto väčšina obyvateľov žije v ich vyššie položených úzkych dolinách. Juhozáp. nížiny trpia nedostatkom vlahy (50 – 200 mm ročne). Aj napriek pomerne priaznivým teplotným pomerom (priemerné teploty v januári 2 °C, v júli 29 °C) sú osídlené len pozdĺž väčších riek stekajúcich zo strání Hindúkuša (Faráh, Ksah, Helmand). Juž. časti Afganistanu sú najsuchšie, pokryté púšťami Margo (na juhozápade) a Registan (na juhovýchode). Pôdy Afganistanu sú pomerne úrodné, poľnohospodársky využívané len v dolinách riek (Amudarja, Harírúd, Helmand a i.) a na stráňach horských masívov, kde je k dispozícii dostatok vody na zavlažovanie. Nerastné bohatstvo nie je dôsledne preskúmané. Známe sú ložiská zemného plynu, ropy, uhlia, farebných rúd, zlata a i. nerastov, nedávno boli objavené ložiská lítia, rúd železa, kobaltu, uránu a medi.

Afganistan je prevažne poľnohospodárskym štátom s ekonomikou negatívne poznačenou najmä politickými a vojenskými konfliktmi. Významnú zložku hospodárstva predstavuje kontrola nad tranzitom neprecleného a nezdaneného tovaru na trase z Pakistanu cez Afganistan späť do Pakistanu alebo Iránu, Turkménska, Uzbekistanu a Číny. Krajina bola a je závislá od ekonomiky okolitých krajín (v minulosti od ZSSR, v súčasnosti od Pakistanu). Priemyselná štruktúra je rozvrátená, významné sú iba cementársky priemysel a ťažba čierneho uhlia, ďalšími tradičnými odvetviami sú textilný, obuvnícky, potravinársky a chemický (výroba priemyselných hnojív) priemysel, ako aj výroba mydla; rozvinuté remeslá (remeselná výroba nábytku, tkanie kobercov a látok, spracovanie ovčích koží a vlny, zlatotepectvo). Napriek tomu, že v poľnohospodárstve pracuje väčšina ekonomicky aktívneho obyvateľstva, krajina nie je potravinovo sebestačná. Nevyhnutnou podmienkou rastlinnej výroby je umelé zavlažovanie pôdy. Pestuje sa najmä pšenica, jačmeň, bavlník, zemiaky, kukurica, ryža, ovocie a zelenina. Osobitné postavenie má pestovanie orechov, grepov a melónov, ktoré sú žiadané na zahraničných trhoch. Vo veľkej miere sa pestuje mak na výrobu ópia (Afganistan je najväčším producentom ópia na svete). Živočíšna výroba využíva prirodzené pasienky na vysokohorský chov hovädzieho dobytka, oslov a oviec (najmä karakulských), na juhu chov tiav. Rozvoj dopravy sťažuje členitý terén. Krajina nemá takmer žiadne železničné trate (od 2010 je vo výstavbe železničná trať vedúca od hranice s Uzbekistanom do mesta Mazáre Šeríf), cesty vedú zväčša dolinami dlhších riek, najväčší význam má cestné spojenie Kábulu s Pakistanom. Medzinárodné letiská sú v mestách Kábul, Herát, Kandahár a Mazáre Šeríf. Vodná doprava na Amudarji. Bilancia zahraničného obchodu je trvalo pasívna. Vyváža sa ópium (najväčší vývozca na svete), ovocie (najmä sušené), orechy, koberce, vlna. Dovážajú sa stroje a zariadenia, potraviny, spotrebný tovar, ropa a ropné produkty. Obchodní partneri: Pakistan, India, Irán, Čína.

Obyvateľstvo: Afganci. Štátnym náboženstvom je islam (80 % sunnitov, 19 % šíitov). Osídlená je najmä centrálna časť štátu. K najvýznamnejším mestám patria Kábul, Kandahár, Herát, Mazáre Šeríf a Džalálábád .

V staroveku bolo územie dnešného Afganistanu ovládané Peržanmi, 330 – 329 pred n. l. dobyté Alexandrom III. Veľkým, okolo 250 pred n. l. súčasť grécko-baktrijského kráľovstva (→ Baktria), v 1. – 3. stor. ovládané Kušánskou ríšou, v 5. – 6. stor. rozdrobené na malé štáty, ktoré boli zväčša vazalmi Sásánovcov. V 7. – 8. stor. si väčšinu územia podrobili Arabi (→ Arabská ríša; začiatok islamizácie). R. 979 – 1187 bol Afganistan súčasťou islamského Ghazníjskeho sultanátu (Mahmúd z Ghazní). V 10. – 11. stor. prvé zmienky o Afgancoch (Paštunoch). V 1. pol. 13. stor. krajina spustošená a takmer vyľudnená po vpáde Džingischána (okolo 1221), 1398 vpád Timúra, 1405 – 1506 provincia Herát centrom timúrovskej ríše, v 16. stor. nadvláda Veľkých Mogulov a Safíjovcov, proti ktorým vypuklo niekoľko povstaní, vznik menších kniežatstiev.

R. 1709 sa Kandahár vymanil z perzského područia, 1716 oslobodený aj Herát – vznik nezávislého Afganistanu. Chán Mír Mahmúd Hotaki (*asi 1697, †1725) zjednotil afganské vojenské sily, 1722 Afganci ovládli Perziu, 1730 však boli vytlačení a perzský šáh Nádir sa 1738 zmocnil Kandaháru. R. 1747, keď bol na zhromaždení afganských kmeňov v Kandaháre zvolený za panovníka Ahmad Šáh Durrání, vznikla z kmeňového zväzu jednotná ríša s centralizovanou správou kmeňových a rodových náčelníkov s centrom v Kandaháre. Po početných vojenských ťaženiach ríša siahala až do Pandžábu, Kašmíru, Sindhu, Balúčistanu, Chorásánu, Balchu a i.; 1773 (po smrti Ahmada Šáha) sa rozpadla na 4 samostatné kniežatstvá, opätovné zjednotenie až v 19. stor., zároveň pokusy Spojeného kráľovstva o ovládnutie Afganistanu.

R. 1838 – 42 v prvej anglo-afganskej vojne (→ britsko-afganské vojny) sa síce britské vojská postupom z Indie zmocnili Kábulu, ale po povstaní v meste sa začal britský ústup, ktorý sa po ozbrojenom boji Afgancov zmenil na panický útek. Snaha Ruska o vplyv nad územím. R. 1878 – 80 druhá anglo-afganská vojna, nezávislosť Afganistanu silno obmedzená. Po neúspešnom odpore chán Abdurrahmán podpísal zmluvu, podľa ktorej Briti kontrolovali zahraničnú politiku a hospodárstvo krajiny. Za vlády Abdurrahmána 1880 – 1901 vytváranie centralizovaného štátu. R. 1885 v rusko-afganskej vojne porážka Abdurrahmána, 1887 stanovená severoafganská hranica; Rusko uznalo britský vplyv v Afganistane. R. 1893 anglo-afganská zmluva o severozáp. hranici Indie, Abdurrahmán bol nútený uznať Durandovu líniu za vých. hranicu krajiny, časť územia Afganistanu, na ktorom žilo 50 % všetkých Afgancov (tzv. Paštunistan, v dnešnom Pakistane), pripojená k Indii, proti čomu povstali vých. afganské kmene, ich odpor potlačený až 1897.

R. 1901 – 19 vláda emira Habíbulláha; vznik mladoafganského hnutia na čele s Abdulgháním, ktoré sa usilovalo o zavedenie reforiem a ústavy. R. 1919 prevrat, probritský emir Habíbulláh zabitý, emir Amánulláh vyhlásil 28. 2. nezávislosť Afganistanu, ktorú uznalo aj sovietske Rusko. Spojené kráľovstvo rozpútalo tretiu anglo-afganskú vojnu, v ktorej bolo porazené. R. 1919 – 73 konštitučná monarchia (dynastia Nádirovcov). R. 1919 – 29 liberálne reformy emira Amánulláha, 1929 víťazstvo reakčného kmeňového povstania, trónu sa zmocnil M. Nádir Chán (kráľ 1929 – 33), ktorý 1932 vyhlásil konzervatívnu ústavu, po jeho smrti (atentát) sa stal panovníkom M. Záhir Šáh (1933 – 73). Počas 2. svet. vojny Afganistan neutrálny. R. 1973 vyhlásená republika, prezident, generál S. M. Dá’úd (z dynastie Nádirovcov), zvrhnutý 1978 ľavicovým prevratom marxisticko-leninskej Ľudovej demokratickej strany Afganistanu (od 1990 Vlastenecká strana), moc prevzala revolučná rada a vláda, vyhlásená Afganská demokratická republika silno orientovaná na ZSSR. Protivládnymi povstaniami začiatkom 1979 sa začala občianska vojna; po rozkole vo vládnej strane predstavitelia dogmatického komunistického jadra strany vystúpili proti najvyššiemu predstaviteľovi strany a vlády Hafizulláhovi Amínovi (*1929, †1979) a na ich žiadosť 27. 12. 1979 vpadli do krajiny sovietske vojská. Amín bol popravený, najvyšším predstaviteľom strany a vlády sa stal B. Karmal. V januári 1980 sa 7 opozičných afganských zoskupení (sunnitskí fundamentalistickí a nacionalistickí povstalci, tzv. spojenectvo siedmich) spojilo do Islamského združenia afganských mudžáhidov so sídlom v Péšávare.

Od 1982 v Ženeve afgansko-pakistanské rozhovory o riešení situácie. Od 1986 generálny tajomníkom strany M. Nadžíbulláh, vyhlásený kurz národného zmierenia, 1987 povolená činnosť ďalších politických strán, opozícii ponúknuté miesta vo vláde, názov krajiny Afganská republika. R. 1988 vytvorilo spojenectvo siedmich dočasnú vládu, ktorá mala nahradiť vládu v Kábule, úsilie o vytvorenie islamského štátu; v Ženeve podpísané dohody medzi Afganistanom a Pakistanom s medzinárodnými zárukami; 1988 – 89 postupný odchod sovietskych vojsk. R. 1989 prevzala moc vojenská rada na čele s Nadžíbulláhom; v pakistanskom Rávalpindí opozíciou menovaný prezident S. Mudžáddadí a vláda mudžáhidov (neuznané šíitskou opozíciou sídliacou v Iráne), 1990 uzákonený politický pluralizmus, islam štátnym náboženstvom. Po neúspešných rozhovoroch o prímerí Nadžíbulláh 1992 zosadený, predstavitelia mudžáhidov vytvorili Radu islamskej svätej vojny, ktorá nahradila dočasnú vládu, názov Afganský islamský štát; zrušenie parlamentu. Nová vlna násilností medzi sunnitskými a šíitskými bojovníkmi. Novým prezidentom B. Rabbání, predstaviteľ umierneného Islamského zväzu (Džamaíte islámí); s vodcom fundamentalistickej Islamskej strany (Hezbe islámí) G. Hekmatjárom uzavrel mierovú zmluvu, ktorá mala ukončiť boje medzi mudžáhidmi. Po opätovných prudkých bojoch rozdelenie moci, Hekmatjár predsedom vlády.

R. 1994 začali obsadzovať územie bojovníci fundamentalistického hnutia Taliban, ktorí boli podporovaní Pakistanom a po neprestajných bojoch v septembri 1996 ovládli Kábul (prezident Nadžíbulláh obesený) a tri štvrtiny územia Afganistanu; proti nim provládne vojská generála A. Š. Masúda a generála A. R. Dóstuma, ktoré kontrolovali 6 provincií na S územia. V októbri 2001 sa začala americká operácia Trvalá sloboda, ktorá vytlačila Taliban takmer z celého Afganistanu. Pomocou Medzinárodných bezpečnostných podporných síl (International Security Assistance Force, ISAF) sa situácia stabilizovala. V decembri 2001 bola v Bonne vytvorená dočasná vláda na čele s H. Karzajom, v júni 2002 na zhromaždení zástupcov všetkých regiónov a politických i vojenských štruktúr (lója džirga) vyhlásená Afganská islamská republika, 2003 prijatá ústava, na základe ktorej bol vytvorený dvojkomorový parlament, v októbri 2004 prezidentské voľby, ktoré vyhral H. Karzaj, v septembri 2005 parlamentné voľby. R. 2009 H. Karzaj opäť zvolený za prezidenta (vo funkcii do septembra 2014), od 2014 je prezidentom Ašraf Ghaní (*1949).

Prezidenti (vodcovia) Afganistanu
Prezidenti Afganskej republiky (1973 – 1978)
1973 – 1978 Sardár Muhammad Dá’úd
Prezidenti Afganskej demokratickej republiky (1978 – 1987)
1978 Abdul Kadir (predseda Revolučnej rady)
1978 – 1979 Nur Muhammad Tarakí (predseda Revolučnej rady)
1979 Hafízulláh Amín (predseda Revolučnej rady)
1979 – 1986 Babrak Karmal (predseda Revolučnej rady)
1986 – 1987 Hadží Muhammad Chamkani (predseda Revolučnej rady)
1987 Muhammad Nadžíbulláh (predseda Revolučnej rady)
Prezidenti Afganskej republiky (1987 – 1992)
1987 – 1992 Muhammad Nadžíbulláh
1992 Abdurrahmán Hatís (dočasný)
Prezidenti Afganského islamského štátu (1992 – 2002)
1992 Sibghatulláh Mudžáddadí (dočasný)
1992 – 2001 Burhánuddín Rabbání
2001 – 2002 Hámid Karzaj (dočasný)
Vodcovia (emirovia) Afganského islamského emirátu (1996 – 2001; vláda Talibanu)
1996 – 2001 Muhammad Umar
2001 Abdul Kabir
Prezidenti Prechodného afganského islamského štátu (2002 – 2004)
2002 – 2004 Hámid Karzaj
Prezidenti Afganskej islamskej republiky
2004 – 2014 Hámid Karzaj
od 2014 Ašraf Ghaní

Afganistan, predsedovia vlády
1927 – 1929 Šír Ahmad (zosadený)
1929 – 1929 Šír Giyan
1929 – 1946 Muhammad Hášim Chán
1946 – 1953 Šáh Mahmúd Chán (Ghází)
1953 – 1963 Sardár Muhammad Dá’úd
1963 – 1965 Muhammad Júsuf
1965 – 1967 Muhammad Hášim Majvandvál
1967 – 1967 Abdulláh Jakta
1967 – 1971 Muhammad Núr Ahmad Ettemádi
1971 – 1972 Abdul Záhir
1972 – 1973 Muhammad Musa Šafik (zosadený)
1978 – 1979 Núr Muhammad Tarakí (predseda Rady ministrov)
1979 – 1979 Hafízulláh Amín (predseda Rady ministrov)
1979 – 1981 Babrak Karmal (predseda Rady ministrov)
1981 – 1988 Sultán Alí Keštmand (predseda Rady ministrov)
1988 – 1989 Muhammad Hasan Šark (predseda Rady ministrov)
1989 – 1990 Sultán Alí Keštmand (predseda Rady ministrov)
1990 – 1992 Fazal Hak Chalikjár (rezignoval)
1992 – 1992 Abdul Sabur Farid Kohistani
1992 – 1993 úrad predsedu vlády neobsadený
1993 – 1994 Gulbuddín Hekmatjár
1994 – 1995 Arsala Rahmani Daulat
1995 – 1996 Ahmad Šah Ahmadzaj
1996 – 1997 Gulbuddín Hekmatjár
1997 – 1997 Abdul Rahim Ghafoorzaj
od 1997 úrad predsedu vlády neobsadený

afinita

afinita [lat.] — príbuznosť, príbuzenstvo;

1. biol. spoločný výskyt dvoch alebo viacerých druhov rastlín alebo živočíchov na jednom mieste, pričom sa navzájom priamo neovplyvňujú. Príčiny spoločného výskytu spočívajú väčšinou v medzidruhových vzťahoch, najmä potravných (napr. dravce sú viazané na korisť, parazity na hostiteľa), ale aj v rovnakých nárokoch na prostredie, živiny, úkryt ap.;

2. chem. schopnosť látok vstupovať do chemickej reakcie. Mierou afinity je zmena Helmholtzovej energie (pri stálom objeme a teplote) alebo Gibbsovej energie (pri stálom tlaku a teplote). Chemické reakcie prebiehajú samovoľne v sústavách, v ktorých má afinita kladnú hodnotu. Afinita sa dá určiť výpočtom z chemických potenciálov východiskových látok a produktov, experimentálnymi metódami z hodnôt reakčných tepiel a reakčnej entropie alebo elektromotorického napätia galvanických článkov. V chemickej praxi sa používa štandardná afinita, čo je afinita danej reakcie pri teplote 298 K a pri jednotkových koncentráciách všetkých zložiek reakčnej sústavy. Hodnoty štandardných afinít sa uvádzajú v chemických príručkách a tabuľkách;

3. jaz. príbuznosť niekoľkých jazykov, ktoré sú charakteristické príbuznými fonologickými, gramatickými, prípadne historicko-geografickými vlastnosťami, a to bez ohľadu na genetickú príbuznosť týchto jazykov;

4. mat. afinná transformácia – regulárne afinné zobrazenie dvoch afinných priestorov rovnakej dimenzie. Napr. otočenie euklidovskej roviny okolo začiatku sústavy súradníc o uhol veľkosti 90 stupňov.

5. mikrobiol. vzájomné pôsobenie molekúl, ktorého podstatou sú nekovalentné interakcie: van der Waalsove sily, hydrofóbne interakcie, elektrostatické príťažlivé sily medzi opačne nabitými iónmi a molekulami. Biologická afinita ako vlastnosť molekúl sa využíva pri purifikácii proteínov z komplexných zmesí;

6. práv. vzťah jedného z manželov k pokrvným príbuzným druhého z manželov (napr. manžel – sestra manželky, manželka – brat manžela). Vzniká uzavretím manželstva, trvá počas neho a zaniká po jeho ukončení. Podľa kánonického práva v katolíckej cirkvi trvá aj po zániku manželstva smrťou jedného z manželov a predstavuje v určitých prípadoch prekážku uzavretia manželstva s pozostalým vdovcom alebo vdovou. V rímskom práve (affinitas) relatívna prekážka uzavretia platného manželstva. Významnú úlohu mu pripisovalo stredoveké kánonické právo. Podľa uhorského zákonníka (Tripartitum) a kánonického práva (→ tridentský koncil) afinita bola manželskou prekážkou v prípade manželových alebo manželkiných pokrvných príbuzných, a to v priamej línii bez obmedzenia a v bočnej línii do 4. stupňa. Kváziafinitné príbuzenstvo sa vytváralo aj v prípade snúbeneckého vzťahu a týkalo sa ako manželská prekážka príbuzných snúbencov do 1. stupňa. Na rozdiel od pokrvného príbuzenstva mohol však pápež udeliť dišpenz už osobám v 1. – 2. stupni a biskup osobám v nižších stupňoch. Od konca 18. stor. sa právne predpisy o afinite ako o manželskej prekážke postupne zmierňovali. Vo väčšine súčasných právnych poriadkov, najmä európskeho, kontinentálneho typu, už nemá právne účinky.

afinitná chromatografia

afinitná chromatografia, bioafinitná chromatografia, biošpecifická afinitná chromatografia — metóda na chromatografické oddeľovanie biologicky aktívnych látok, pri ktorej sa využíva schopnosť niektorých zlúčenín (afinantov, ligandov či afinantných ligandov) naviazaných kovalentnou väzbou na povrchu vhodného nerozpustného inertného nosičiča špecificky a vratne viazať iné látky. Afinitná chromatografia sa najčastejšie realizuje klasickou kolónovou kvapalinovou chromatografiou. Pri separácii preteká roztok vzorky chromatografickou kolónou. Biologicky aktívne zlúčeniny sa v kolóne zachytia za vzniku komplexov s afinantom, ktoré sú rôzne stále, a ostatné súčasti vzorky pretečú kolónou nezmenené. Zachytené látky možno postupne vymyť (eluovať) vhodným elučným roztokom, pomocou rozpustného afinantu, zvýšením teploty alebo zmenou zloženia mobilnej fázy (→ gradientová elúcia). Ako afinanty sa najčastejšie používajú peptidy, aminokyseliny, enzýmy, antigény a viaceré typy protilátok. Afinitná chromatografia sa najčastejšie využíva v biochémii pri izolácii a kvantitatívnej analýze biologicky aktívnych látok, pri štúdiu aktívnych centier a mechanizmu pôsobenia enzýmov, v biotechnológii, medicíne, farmakológii a biológii.

aflatoxíny

aflatoxíny [gr.] — skupina mykotoxínov produkovaných niektorými mikroorganizmami, najmä mikroskopickými hubami rodu aspergil (druhy Aspergillus flavus, Aspergillus parasiticus a Aspergillus oryzae). Dodnes bolo identifikovaných asi 90 rôznych aflatoxínov a ich derivátov. Sú to termostabilné zlúčeniny, ktoré nemožno potravinársky prijateľnými zásahmi deštruovať. Sú toxické pre mnohé eukaryontné organizmy (rastliny, živočíchy i človeka). Spomaľujú klíčenie a rast rastlín, inhibujú klíčenie mikroskopických húb (napr. rodov Mucor, neurospóra a Penicillium), pri živočíchoch sú hepatotoxické a hepatokarcinogénne. Aflatoxíny môžu ovplyvniť imunitný systém, znižovať odolnosť proti infekciám a zvyšovať riziko vzniku karcinómu pečene v bunkách infikovaných vírusom hepatitídy B. V tkanivových kultúrach inhibujú mitózu, pôsobia na rôznych miestach v bunke (napr. v jadre) a inhibujú syntézu DNA, RNA a proteínov. Vyskytujú sa v krmivách, potravinách, surovinách dovážaných z tropických oblastí (sója, plody podzemnice olejnej, lieskové oriešky), v obilninách (aj v múke a ryži), sušenom mlieku, tukoch a marmeládach. V potravinách rastlinného pôvodu napadnutých mikroskopickými hubami sa vyskytuje karcinogénny mykotoxín patulín. Existuje niekoľko typov aflatoxínov, všetky odolávajú rozkladu teplom. Spôsobujú rakovinu pečene; predpokladá sa, že zasahujú do prepisu genetickej informácie, zistili sa aj ich účinky na erytrocyty.

aglomerácia

aglomerácia [lat.] — nahromadenie, zhluk;

1. ban. proces spekania jemnozrnných rúd alebo ich koncentrátov (zmiešaných s palivom a s vhodnými prísadami) na kusové pri vysokých teplotách, pričom sa menia aj vlastnosti aglomerovaných materiálov, predovšetkým chemické. Vyrobený aglomerát je určený na ďalšie hutnícke spracovanie. Aglomerácia sa uplatňuje najmä pri úprave chudobných železných rúd;

2. geogr. kompaktné rozsiahle zoskupenie sídel navzájom spojených rozmanitými intenzívnymi vzťahmi (výrobnými, pracovnými, kultúrno-bytovými, rekreačnými) do zložitého mnohokomponentového dynamického systému. Dôsledok prudkej industrializácie, ktorá núti obyvateľstvo zoskupovať sa vo veľkom množstve na určitom mieste. Rozlišuje sa mestská aglomerácia, ktorá vzniká združovaním viacerých okolitých sídelných celkov do jedného mestského útvaru (napr. Bratislava), sídelná aglomerácia, pri ktorej sa zhluk obyvateľstva tvorí premiestnením priemyselnej výroby z veľkých mestských aglomerácií do voľnejších priestorov (Žiar nad Hronom, Košice), a priemyselná aglomerácia, ktorá je dôsledkom sústredenia rôznych druhov výroby do jedného územného celku.

agranulocytóza

agranulocytóza [gr. + lat. + gr.], agranulocytopénia, agranulocytosislek. zníženie počtu alebo až vymiznutie granulocytov (→ biele krvinky) v krvi a v kostnej dreni. Vzniká následkom poškodenia kostnej drene fyzikálnymi vplyvmi (ionizujúce žiarenie), chemickými škodlivinami (benzén) alebo liekmi (cytostatiká, sulfónamidy). Produkcia granulocytov môže byť znížená, môžu mať zvýšenú mieru zániku alebo skrátený čas prežívania pre zvýšenú spotrebu. Pre akútnu formu agranulocytózy je typická nekrotizujúca angína s triaškami a vysokými teplotami. Na tvári, perách, nose, vonkajších rodidlách, pošve a konečníku sa objavuje zápal sliznice s nekrózami. V krvnom obraze sa zisťuje zvýšenie celkového počtu bielych krviniek a výrazný pokles až chýbanie neutrofilov. V kostnej dreni je znížený až vymiznutý vývojový rad granulocytov. Liečba: odstránenie príčiny, podávanie antibiotík a kortikoidov. V praxi sa termínom agranulocytóza označuje ťažká neutropénia (počet neutrofilov je nižší ako 0,5 · 109/l).

Aguascalientes

Aguascalientes [aguaska-] — štát v str. časti Mexika na Mexickej plošine; 5 616 km2, 1,313 mil. obyv. (2015), hlavné mesto Aguascalientes. Územie vypĺňa náhorná plošina s výškou do 2 000 m n. m. a rozľahlé plytké kotliny (→ bolsony). Suché tropické vysokohorské podnebie, priemerné mesačné teploty 9 – 20 °C, v zime citeľné ochladenie, ročný úhrn zrážok 300 – 600 mm. Hospodársky slabo rozvinuté územie. V poľnohospodárstve je zamestnaných 37 % aktívneho obyvateľstva. Obrába sa (najmä v kotlinách) 140-tis. ha pôdy, z toho 50-tis. ha je zavlažovaných. Pestujú sa kukurica, fazuľa, ovocie, agáva. Na horských lúkach chov oviec. Baníctvo, významné v koloniálnom období, stratilo na dôležitosti. Priemysel sústredený do hlavného mesta štátu. Cez Aguascalientes vedú železnice a cesty z centra Mexika na severe.

Agulhaský prúd

Agulhaský prúd [aguľa-] — teplý povrchový prúd v juhových. časti Indického oceána pri vých. pobreží juž. Afriky medzi 25 – 40° juž. zemepisnej šírky. Vzniká spojením Mozambického prúdu a Madagaskarského prúdu. Teplota vrchných vrstiev vody v lete 22 – 26 °C, v zime 16 – 22 °C. Rýchlosť prúdu sa sezónne mení od 20 do 60 cm/s. Juž. časť prúdu sa pripája k Západnému príhonu.