Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 116 z celkového počtu 116 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kerčský polostrov

Kerčský polostrov, ukr. Kerčenskyj pivostriv, v krymskej tatárčine Keriç yarımadası — najvýchodnejšia časť polostrova Krym, súčasť Ruskom kontrolovaného územia Republika Krym (do marca 2014 súčasť územia autonómnej republiky Krym patriacej Ukrajine); dĺžka 90 km, šírka do 52 km, rozloha okolo 3 000 km2. Na severe obmývaný Azovským morom a na juhu Čiernym morom, na východe Kerčským prielivom oddelený od Tamanského polostrova (Rusko). Nížinný povrch, výšky do 190 m n. m., početné bahenné sopky a slané jazerá. Mierne, teplé, suché podnebie, priemerná teplota v januári −1,5 °C, v júli 23,5 °C, ročný úhrn zrážok menej ako 500 mm. Do 90. rokov 20. stor. ťažba rúd železa. Najväčšie mesto: Kerč.

Kerkenna

Kerkenna, fr. Îles Kerkena — skupina ostrovov v Stredozemnom mori patriaca Tunisku, nachádzajúca sa pri jeho vých. pobreží v zálive Malá Syrta, súčasť guvernorátu Sfax; rozloha 160 km2, okolo 14-tis. obyvateľov, administratívne stredisko Remla (na ostrove Chergui). Hlavné ostrovy: Chergui, Gharbi. Nížinný povrch; suchá teplá klíma s častými vetrami; suchomilná vegetácia. Chov hydiny a kôz; rybolov. Vzhľadom na to, že ostrovy nemajú zavlažovacie systémy, počas obdobia sucha v 80. rokoch 20. stor. významne klesol počet obyvateľov, ktorí sa presídlili na pevninu, najmä do mesta Sfax.

Kern, Jerome David

Kern, Jerome David, 27. 1. 1885 New York – 11. 11. 1945 tamže — americký hudobný skladateľ, tvorca prvého moderného amerického muzikálu. Základy hudobného vzdelania získal od matky. R. 1902 – 03 študoval harmóniu, hudobnú teóriu a hru na klavíri na New York College of Music (dnes Steinhard School of Culture, Education and Human Development), 1903 – 05 súkromne v nemeckom Heidelbergu. Po návrate do USA krátko pôsobil ako korepetítor v divadlách na Broadwayi a súčasne ako piesňový agent (song plugger) hudobných vydavateľstiev Tin Pan Alley.

Jeho prvé piesne boli zaraďované do amerických adaptácií londýnskych revue a európskych operiet. R. 1914 sa úspešne predstavil piesňou They didn’t Believe Me uvedenou v anglickom muzikáli Dievča z Utahu (The Girl from Utah) od Paula Rubensa (*1875, †1917). R. 1915 – 18 vytvoril spolu s libretistom Guyom Boltonom (*1884, †1979) a textárom P. G. Wodehousom sériu štyroch komorných muzikálov pre divadlo Princess, z ktorých najúspešnejšie boli Veľmi dobrý Eddie (Very Good Eddie, 1915) a Ó, chlapče! (Oh Boy!, 1917; šlágrom sa stala pieseň Till The Clouds Roll By). Položil základy nového typu amerického hudobného divadla, ktoré bolo v porovnaní s európskymi operetami charakteristické realisticky prepracovanými postavami a piesňami väčšmi integrovanými do deja. Nové postupy a ponímanie hudobného divadla zreteľne definoval v muzikáli Oh Lady! Lady! (1918) obsahujúcom piesne (napr. Bill), ktoré ovplyvnili mladších nasledovníkov, napr. G. Gershwina a R. Rodgersa.

Prelomovým dielom sa stal muzikál Loď komediantov (Show Boat) podľa rovnomenného románu E. Ferberovej, ktorý mal premiéru 1927 v broadwayskom Ziegfeldovom divadle a zásadne inšpiroval ďalších tvorcov muzikálov. Kern spolu s textárom a libretistom O. Hammersteinom II. vytvoril v tomto muzikáli prvé kompaktné hudobnodramatické dielo, v ktorom piesne posúvajú dej a charakterizujú postavy. V librete sa spája romantika s realitou (prvýkrát sa na broadwayskom javisku objavil problém rasovej segregácie) a hudba je zbavená operetných prvkov. Piesne majú ľudový charakter a viaceré sa stali svetovými evergreenmi i obľúbenými témami džezových improvizácií (Ol’ Man River, Can’t Help Lovin’ Dat Man, Make Believe, Why do I Love You?). Muzikál bol uvádzaný v anglických reprízach aj v inojazyčných naštudovaniach (na Slovensku prvýkrát uvedený 1971) a bol viackrát sfilmovaný (1929, réžia Harry A. Pollard; 1936, réžia James Whale; 1951, réžia George Sidney).

Kernove nasledujúce diela už nedosiahli umeleckú úroveň Lode komediantov a presadili sa skôr ako filmové muzikály (Roberta, 1933; sfilmované 1935, réžia William A. Seiter; titulná pieseň Smoke Gets In Your Eyes). Po neúspechu muzikálu Veľmi teplo na máj (Very Warm for May, 1939) odišiel Kern do Hollywoodu, kde sa venoval iba filmovej hudbe, mnohé jeho piesne sa stali trvalou súčasťou svetového repertoáru modernej populárnej hudby. Autor aj pôvodných filmových muzikálov, napr. Čas swingu (Swing Time, 1936; titulná pieseň The Way You Look Tonight).

Kessler, Arnošt

Kessler, Arnošt, 28. 6. 1921 Brno – 31. 3. 2006 Leonberg, Bádensko-Württembersko, Nemecko — český fyzik. Počas 2. svet. vojny bol 1942 zatknutý a väznený v koncentračných táboroch. Popri zamestnaní 1947 – 51 študoval matematiku a fyziku na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. R. 1955 odišiel do Bratislavy, kde sa po zriadení Laboratória fyziky SAV významne podieľal na jeho etablovaní a rozvoji (1958 zástupca riaditeľa, 1961 riaditeľ) a po pretransformovaní laboratória na Fyzikálny ústav SAV sa stal jeho prvým riaditeľom (1961 – 68); 1965 DrSc. R. 1968 bol z politických príčin z funkcie odvolaný a emigroval do Nemecka, kde do 1986 pôsobil v Ústave teoretickej fyziky Stuttgartskej univerzity, súčasne 1970 – 71 ako hosťujúci profesor na City University v Londýne.

Spočiatku sa zaoberal vedením tepla v strojoch a v materiáloch, neskôr sa preorientoval na fyziku tuhých látok, najmä na štúdium iónových kryštálov. Skúmal vlastnosti a vplyv bodových porúch (najmä vakancií a prímesných iónov) na elektrické a tepelné vlastnosti tuhých látok s iónovou väzbou, ako aj optické vlastnosti, vodivosť a polarizáciu izolovaných kryštálov a kryštálov s nanesenými uhlíkovými elektródami. Najväčší význam mal jeho výskum elektrických transportných javov v heteropolárnych kryštáloch, tepelne stimulovaného pohybu vnútorných aj cudzorodých iónov a zmien orientácie elektricky usmernených iónových komplexných dipólov v týchto kryštáloch. Jeho práce z tejto oblasti majú význam z hľadiska pochopenia mikroskopických javov v elektrických pamäťových jednotkách a vývoja nových batérií či materiálov do akumulátorov. R. 1961 s Igorom Vojtěchom Nábělekom (*1924, †2012) preložil knihu Samuela Glasstona Základy inžinierstva jadrových reaktorov (Principles of Nuclear Engineering, 1956). Nositeľ viacerých ocenení.

Kim Tä-džung

Kim Tä-džung, aj Kim Te-džung, 6. 1. 1924 neďaleko mesta Mokpcho — 18. 8. 2009 Soul — juhokórejský liberálny politik, prezident (1998 – 2003). Vyštudoval obchodnú školu a spočiatku pracoval ako účtovník a redaktor. V 50. rokoch 20. stor. sa začal politicky angažovať v opozícii proti autoritatívnej vláde vtedajšieho nedemokratického prezidenta I Sung-mana. Vo voľbách 1960 bol zvolený za člena Národného zhromaždenia, ktoré však bolo po vojenskom prevrate Pak Čong-hiho (1961) rozpustené. Naďalej pôsobil ako prodemokratický aktivista, stal sa jedným z vodcov opozície a predsedom opozičnej Demokratickej strany. R. 1971 neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách proti Pak Čong-himu, neskôr bol za kritiku jeho autoritárskeho režimu prenasledovaný, preto odišiel do Tokia. R. 1973 bol juhokórejskou tajnou službou unesený späť do Soulu a v polovici 70. rokov 20. stor. väznený. Po krvavom potlačení protivládneho prodemokratického povstania v meste Kwangdžu (1980) bol obvinený z jeho podnecovania a z plánovania prevratu a odsúdený na smrť; rozsudok bol neskôr zmenený na doživotné, potom na dvadsaťročné väzenie. R. 1982 prepustený, odišiel do exilu v USA. Po návrate do Južnej Kórey 1985 – 87 v domácom väzení, 1987 amnestovaný. Začal sa opäť politicky angažovať, po viacerých neúspešných kandidatúrach zvíťazil 1997 v prezidentských voľbách, 1998 – 2003 prezident.

Počas výkonu funkcie prijal v období finančnej krízy pomoc Medzinárodného menového fondu, čím zachránil krajinu pred štátnym bankrotom, jeho hlavným cieľom však bolo riešenie tzv. kórejského problému. Preto vo vzťahu k Severnej Kórei (KĽDR) presadil tzv. slnečnú politiku (podľa bájky, v ktorej sa severný vietor a slnko sporia o to, kto z nich je silnejší, pričom víťazom sa stane ten, kto skôr vyzlečie pocestnému kabát; vyhrá slnko a jeho teplé lúče, pretože pred studeným severným vetrom sa človek ešte viac zahalí do kabáta) vychádzajúcu z troch princípov: Južná Kórea nebude tolerovať žiadnu vojenskú akciu zo strany Severnej Kórey, jej cieľom nie je pohltiť (anektovať) Severnú Kóreu, naopak, bude sa usilovať o vzájomný dialóg a spoluprácu. Zároveň sa snažil dosiahnuť zmiernenie politiky USA voči Severnej Kórei. V júni 2000 pricestoval ako prvý juhokórejský prezident do Pchjongjangu a so severokórejským vodcom Kim Čong-ilom podpísal spoločné vyhlásenie o spolupráci. Nobelova cena mieru (2000) za úsilie vynaložené v Južnej Kórei a všeobecne v celej východnej Ázii v boji za demokraciu a ľudské práva, osobitne za úsilie o mierové usporiadanie vzťahov so Severnou Kóreou.

kinéza

kinéza [gr.] — orientačné správanie živočíchov, ktoré závisí od intenzity podnetu, nie však od smeru, odkiaľ podnet prichádza; zmena pohybu živočíchov vyvolaná pôsobením vonkajšieho (abiotického) faktora, napr. tepla, vlhka alebo svetla. Ak živočích reaguje na pôsobenie vonkajšieho faktora zrýchlením pohybu, ide o ortokinézu (napr. pri pásavke zemiakovej rýchlosť premiestňovania vzrastá s intenzitou osvetlenia, aktivita koníkov rodu Locusta sa zvyšuje vo vlhkom a znižuje v suchom prostredí), ak zvyšovaním alebo znižovaním intenzity otáčania, o klinokinézu (hmyz zvyčajne opisuje kruhy, pričom každá zmena podráždenia vyvoláva zmenu polomeru týchto kruhov tak, že sa pohyb jedinca javí, akoby uprednostňoval určitú zónu), ak zmenou správania na teplo, o termokinézu, ak na vlhko, o hydrokinézu (napr. nahromadenie hmyzu v miestach s vyššou teplotou a vlhkosťou), ak na svetlo, o fotokinézu.

Kirgizsko

Kirgizsko, Kirgizská republika, aj Kirgizstan, kirgizsky Kyrgyzstan, Kyrgyz Respublikasy, rus. Kyrgyzstan, Kyrgyzskaja Respublika — štát v Strednej Ázii na severozápade a severe susediaci s Kazachstanom, na juhovýchode a juhu s Čínou, na juhu s Tadžikistanom, na západe s Uzbekistanom. Administratívne sa člení na 7 oblastí a 2 mestské dištrikty (Biškek a Oš).

Hornatá krajina, okolo 75 % územia leží vo výškach nad 1 000 m n. m., priemerná výška 2 750 m n. m. Juhozáp. časť krajiny vypĺňa Alajský chrbát, sev. a vých. časť pohoria Ťanšanu, z ktorých najvyššie sú Kokšaal-Tau (Štít víťazstva, 7 439 m n. m., najvyšší vrch Kirgizska na hranici s Čínou) a Terskej-Alatau (maximálna výška 5 216 m n. m.) na východe, Kirgizský chrbát (najvyšší vrch Západný Alamedin, 4 875 m n. m) na severe, Kungej-Alatau (Čoktau, 4 770 m n. m.) na severovýchode a Talaský Alatau (Manas, 4 482 m n. m.) na severozápade. Medzi horskými chrbtami sa rozkladá veľké množstvo rozlične veľkých depresií, kotlín a dolín, ktoré sa postupne rozširujú na západ, najväčšie sú Issykkuľská kotlina (vo výške 1 600 – 1 800 m n. m.), Ferganská dolina, Talaská kotlina a dolina rieky Ču. Horské chrbty majú prevažne smer východ – západ, vo výškach okolo 3 000 m n. m. ležia zarovnané zvlnené plošiny (syrty), najvyššie časti majú glaciálny reliéf a sú zaľadnené. Územie Kirgizska sa rozkladá v zóne veľkej seizmickej aktivity koncentrovanej na významné zlomové poruchy.

Mierne teplé kontinentálne podnebie, vzhľadom na výškovú členitosť neobyčajne pestré; priemerná teplota v kotlinách a dolinách v januári od -1,5 °C do -8 °C, v júli 20 – 27 °C, v horských oblastiach nad 2 000 m n. m. od -8 °C až -20 °C do 15 – 17 °C; množstvo zrážok závisí najmä od expozície svahov a záp. atmosférického prúdenia, najnižší ročný úhrn zrážok 100 – 200 mm majú kotliny a doliny ležiace v zrážkovom tieni, vo vých. časti krajiny 500 – 700 mm, náveterné svahy pohorí na juhozápade do 900 mm. Väčšina územia patrí do povodia Syrdarje, územím preteká jej zdrojnica Naryn prameniaca v Ťanšane, sev. časť odvodňujú rieky Ču a Talas, vých. a juž. časť rieky Aksu a Kokšaal tečúce do Tarimskej panvy, juhozáp. časť rieka Kyzylsu, zdrojnica Amudarje. Krajina má okolo 3 000 jazier, a to najmä ľadovcového pôvodu, najväčšie sú tektonického pôvodu (Issyk-Kuľ, Song-Köl, Čatyr-Köl). Rozloženie rastlinných spoločenstiev usporiadaných vo vysokých pohoriach do vegetačných stupňov závisí od klimatických, geomorfologických a pôdnych podmienok. Najnižšie položené časti sú pokryté polopúšťovým a stepným rastlinstvom, v dolinách a na plošinách trávnaté stepné porasty (pasienky), na vlhších svahoch v nižších nadmorských výškach porasty orecha kráľovského a javora klenu, vo vyšších polohách porasty ťanšanského smreka a jedle, nad nimi vysokohorské lúky, horská tundra a vysokohorská púšť. Príroda Kirgizska je chránená v 9 národných parkoch a mnohých prírodných rezerváciách, celková výmera chránených území predstavuje 6,3 % rozlohy krajiny (2009).

Prevažne poľnohospodársky štát s ekonomikou silno závislou od vývozu zlata, jeden z najslabšie hospodársky rozvinutých štátov bývalého ZSSR. Geografická uzavretosť, nízka úroveň infraštruktúry a politická nestabilita bránia ekonomickému rozvoju krajiny a prílevu zahraničných investícií (s výnimkou ťažkého priemyslu), hlavným problémom ostáva vysoký zahraničný dlh. V hospodárstve negatívne postihnutom rozpadom ZSSR sa vláda usilovala presadiť viacero reforiem (pozemková reforma, zlepšenie regulačného systému ap.), ktorých cieľom bolo spomalenie úpadku ekonomiky, zvýšenie exportu a zníženie miery nezamestnanosti (pokles z 18,0 %, 2004, na 8,6 %, 2011) a chudoby (33,7 % žije pod hranicou chudoby, 2011); plánované sú opatrenia na posilnenie makroekonomickej stability a zlepšenie investičného prostredia v krajine (reformy v daňovej správe, zvýšenie transparentnosti verejných financií, posilnenie systému sociálnej ochrany a i.). Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 31,1 %, poľnohospodárstvo 19,3 %, služby 49,6 % (2014). V priemysle pracuje 12,5 %, v poľnohospodárstve 48 %, v službách 39,5 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2005). Rast HDP 4,1 % (2014). Miera inflácie 7,2 % (2014).

Poľnohospodárska pôda zaberá 55 % rozlohy krajiny, z toho 7 % je orná pôda, zavlažovaných je okolo 1 mil. ha pôdy (2010). Rýchlejší rast poľnohospodárskej výroby brzdia pomaly postupujúca pozemková reforma a zastarané zavlažovacie systémy. Rastlinná výroba je sústredená v okrajových oblastiach Ferganskej doliny a v sev. oblastiach pri hranici s Kazachstanom (administratívne oblasti Talas a Čuj). Až 95 % poľnohospodárskej produkcie pochádza od drobných súkromných roľníkov a zo súkromných fariem, 5 % zo štátnych majetkov. Pestovanie pšenice, jačmeňa, kukurice, ryže, zemiakov, cukrovej repy, viniča, zeleniny, ovocia, krmovín, v juž. obastiach bavlníka a viniča (poľnohospodárske kultúry je možné pestovať až do 2 500 m n. m., vinič a ovocné stromy do 1 800 m n. m.). Zvyšuje sa podiel pestovania obilia na úkor bavlníka a tabaku. Vzhľadom na hornatý charakter krajiny s dostatkom pasienkov predstavuje živočíšna výroba dominantnú zložku poľnohospodárstva, väčšinou extenzívny chov oviec, kôz, hovädzieho dobytka a koní, menej chov hydiny, ošípaných a jakov, v juž. oblastiach priadky morušovej. Len asi 4 % rozlohy pokrývajú lesy, ktorých hlavným komerčným produktom sú vlašské orechy (Kirgizsko má najväčšie prirodzené rozšírenie orecha kráľovského). Poľnohospodárska výroba je sústredená v hlavnom meste Biškek a jeho okolí, v Karakole a jeho okolí a na okrajoch Ferganskej doliny.

Krajina má veľké náleziská zlata, olova (odhadované zásoby 250-tis. t), volfrámu (130-tis. t), ortuti, antimónu, uhlia (2,3 mil. t.), stavebných materiálov (granit, mramor), novšími prieskumami boli potvrdené zásoby striebra a i. drahých kovov, rúd železa, ropy (preukázané zásoby 40 mil. barelov), zemného plynu (preukázané zásoby 5,7 mld. m3). K hlavným priemyselným odvetviam patria banský, hutnícky (železných aj neželezných kovov), strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov, elektroniky), potravinársky, odevný, textilný a sklársky priemysel. Na celkovej hodnote priemyselnej výroby sa približne 40 % podieľa ťažba zlata (jediné aktívne sa rozvíjajúce odvetvie v krajine; 15,7 t vyťaženého zlata, 2011), licencia za prevádzkovanie najväčšej zlatej bane Kumor (odhadované zásoby 700 t) americkou spoločnosťou Centerra Gold je významnou časťou štátneho rozpočtu (tvorí štvrtinu hodnoty HDP); ťažba v tomto nálezisku je už dlhšie predmetom sporov, o. i. pre jeho polohu na území prírodnej rezevácie v Ťanšane. Významnú úlohu v ekonomike zohráva sektor energetiky, odhadovaný potenciál horských riek je 142 mld. kWh ročne, z toho využívaných je iba 20 % (štát nie je schopný zabezpečiť realizáciu drahých energetických projektov, rokovania s investormi zo susedných štátov otvárajú možnosti výstavby vodných elektrární na str. a dolnom toku rieky Naryn, ako aj dostavby vodných elektrární Kambarata 1 a Kambarata 2). Na výrobe elektrickej energie (14,9 bilióna kWh, 2011) sa 79,9 % podieľajú vodné elektrárne, 20,1 % tepelné elektrárne (2009).

Pomerne veľký turistický potenciál krajiny (jazero Issyk-Kuľ, lyžiarsky a horolezecky príťažlivé veľhory) nie je dostatočne využívaný pre slabo rozvinutú infraštruktúru. Základná dopravná infraštruktúra Kirgizska zahŕňa 34-tis. km ciest (2007), 470 km železničných tratí (riedka železničná sieť najmä v dôsledku nevhodných geografických podmienok, 2008), 28 letísk (z toho 18 so spevnenou pristávacou dráhou, 2 medzinárodné letiská v Biškeku a Karakole, 2013), 496 km potrubnej dopravy (2013) a 600 km vodných ciest (2010). Vývoz zlata, bavlny, vlny, odevov, strojov a zariadení, elektrickej energie, minerálnych produktov, potravín (zeleniny, mäsa, nápojov a i.), tabaku, skla. Dovoz ropy, zemného plynu, potravín, strojov a zariadení, automobilov, farmaceutických výrobkov. Hlavní obchodní partneri: Rusko, Kazachstan, Čína, Švajčiarsko, Uzbekistan.

Národnostné zloženie: 70,0 % Kirgizov, 15,0 % Uzbekov, 8,4 % Rusov, menšiny Dunganov (Chuejov), Ujgurov, Ukrajincov, Tatárov, Kazachov, Tadžikov, Nemcov a i. Náboženské zloženie: 80 % moslimov (sunnitov), 10 % pravoslávnych, menšiny katolíkov, protestantov, buddhistov a i. Podiel mestského obyvateľstva 36 % (2014). Väčšie mestá: Biškek, Oš, Džalal-Abad, Karakol.

Dejiny — Územie dnešného Kirgizska bolo osídlené už v období paleolitu, najstaršie doklady pochádzajú z obdobia 300-tis. až 100-tis. pred n. l. z oblasti centrálneho Ťanšanu (okolie jazera Issyk-Kuľ) a z doliny rieky Ču (okolie hlavného mesta Biškek). Najmenej z 1. tisícročia pred n. l. sú skalné kresby (petroglyfy) zachované v jaskyniach vrchu Sulajman Too (aj Posvätný vrch; 1 110 m n. m.) v meste Oš v juž. Kirgizsku (2009 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Od 8. stor. pred n. l. osídľovali sev. Kirgizsko kočovné kmene Sakov (dokladmi o ich tamojšom pobyte sú skalné kresby na brehoch jazera Issyk-Kuľ neďaleko mesta Čolpon-Ata, 6. – 3. stor. pred n. l.), v 2. stor. pred n. l. – 5. stor. n. l. kmene Wusunov (centrum ich ríše sa nachádzalo v Čigučene, aj Čigu-čen, na brehu jazera Issyk-Kuľ, v súčasnosti pravdepodobne pod hladinou). Cez sev. Kirgizsko (okolo jazera Issyk-Kuľ) viedla jedna z trás Hodvábnej cesty (2014 spolu s čínskou a kazašskou časťou trasy zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Juž. časti dnešného Kirgizska (Ferganskú dolinu) ovládala medzi 1. – 4. stor. n. l. Kušánska ríša. V 5. stor. kontrolovali územie dnešného Kirgizska Heftaliti, v pol. 6. stor. po ich porážke turkickými kmeňmi (do Strednej Ázie prichádzali od 5. stor.) sa stalo súčasťou Turkického kaganátu, po jeho rozpade po 630 sa severné oblasti dnešného Kirgizska stali súčasťou Západoturkického kaganátu (sídlom kagana sa stal Sujab, aj názov Ordukent, v sev. Kirgizsku v doline rieky Ču na Hodvábnej ceste, dnes archeologická lokalita pri dedine Ak-Bešim asi 6 km juhozáp. od mesta Tokmok, rus. Tokmak), resp. jeho nástupcu Türgešského kaganátu (704 – 756) a po jeho rozklade v pol. 8. stor. Karluckého kaganátu (jeho centrom bol od 766 Sujab).

Už od 7. stor., a najmä v 8. stor. museli štátne útvary na území dnešného Kirgizska odrážať tlak čínskeho impéria (dynastia Tchang) z východu a od 8. stor. arabskú expanziu zo západu. R. 751 v bitke na rieke Talas arabské vojská porazili čínsku armádu a Arabi obsadili Sogd (Sogdianu) vrátane časti územia dnešného Kirgizska. Následné masové presuny obyvateľstva sa spolu s miestnymi tradíciami a stáročnými kontaktmi medzi ríšami i etnikami stali príčinou syntézy kultúr, nastal rozvoj miest (Nebaket, rus. Krasnaja rečka, dnes archeologická lokalita asi 30 km od Biškeku; Sujab a i.). V pol. 10. – pol. 12. stor. sa Kirgizsko stalo jedným z centier ríše Karachánov, tzv. Karachánovského štátu (mesto Balasagun, dnes zaniknutá lokalita v sev. Kirgizsku v doline rieky Ču, nachádza sa tam jedna z najstarších zachovaných stavieb v Strednej Ázii, veža Burana, 10. – 11. stor.). Podľa tradície ich vládca Satuk Bughra Chán (aj Satyq Bughra Chán, †955) konvertoval spolu s celým kmeňovým zväzom na islam a jeho syn Músá Bughra Chán (vládol 956 – 958) vyhlásil islam za štátne náboženstvo. V 11. stor. sa začali utvárať feudálne vzťahy, zároveň so súkromným vlastníctvom pôdy sa rozšíril aj systém držby iktá, nastal hospodársky a kultúrny rozkvet. Talaská kotlina sa stala najväčším centrom dobývania striebra a i. kovov, mestá Balasagun a Özgön (aj Uzgen; vo vých. časti Ferganskej doliny v juž. Kirgizsku) dôležitými remeselnými a obchodnými centrami. Významným dokladom rozkvetu mestského kultúrneho života na území Kirgizska v 10. – 12. stor. sú literárne pamiatky v turkickom jazyku, napr. spis písaný vo veršoch formou rozhovoru chána s vezírom, mudrcom a súfím o náboženstve, filozofii, práve a politike Obšťastňujúca veda (Kutadgu Bilig, 1069) od J. H. H. Balasaguniho a Kompendium turkických jazykov (Díwán ul-lughát at-Turk, 1075, úplne dokončené 1083) od M. Kašgarího.

Po rozpade Karachánovskeho štátu (1032) na menšie útvary bolo územie dnešného Kirgizska ovládané Karlukmi (patrilo do záp. časti ich ríše, centrá Özgön a dolina rieky Ili v sev. časti dnešnej Autonómnej oblasti Sin-ťiang v severozáp. Číne), Kypčakmi a Karakitanmi (od 1141) a po definitívnom zániku ich Karakitanskej ríše (1218 Mongoli vedení Džingischánom definitívne dobyli jej územie) Mongolmi. V tom období prišlo na územie dnešného Kirgizska veľké množstvo mongolských i turkických kočovných kmeňov, ktoré vytlačili pôvodné obyvateľstvo. Prevládajúcim spôsobom hospodárenia sa stalo kočovné pastierstvo. Po smrti chána Möngkeho (1259) sa územie dnešného Kirgizska stalo súčasťou Čagatajského ulusu (→ Čagataj), o nástupníctvo sa usiloval aj Ögedejov vnuk Chajdu chán (vládol 1269 – 1301), ktorý časť ulusu obsadil a vybudoval si centrum v Tarsakente (dnes zaniknutá lokalita Kara-Džygač neďaleko dnešného Biškeku) v doline rieky Ču. V 2. pol. 14. stor. prešiel viackrát územím Kirgizska Timúr a spustošil ho. Miestne kmene však často neuznávali mongolských (ani timúrovských) panovníkov a kládli im odpor. Podľa niektorých zdrojov v 13. – 14. stor. (podľa jednej z hypotéz už od 10. stor.) začali na územie dnešného Kirgizska prichádzať Jenisejskí Kirgizi (→ Kirgizi, význam 1), ktorí sa miešali s Mongolmi, Karlukmi, Kypčakmi a i. kmeňmi a podieľali sa na etnogenéze dnešných Kirgizov (do 20. rokov 20. stor. nazývaných Karakirgizi). Pravdepodobne v 15. – 18. stor. (podľa niektorých autorov oveľa skôr) sa sformovali aj hlavné časti kirgizského národného eposu Manas.

Hoci na území Kirgizska formálne vládli Mongoli, kirgizské kmene boli fakticky nezávislé a sformovali sa do kmeňových zväzov na čele s predstaviteľmi rodovej šľachty – náčelníkmi (manapmi), ktorí mali v rukách vojenskú i súdnu moc. Do začiatku 16. stor. vládli v juž. Kirgizsku Timúrovi potomkovia, najznámejší z nich Zahír-Ud-Dín Muhammad (→ Bábur) neskôr založil indickú ríšu Veľkých Mogulov (Mughalov). Od 2. pol. 15. stor. miestne kirgizské kmene v juž. Kirgizsku (v oblasti Ferganskej doliny) striedavo bojovali proti uzbeckým Šajbáníovcom alebo sa podieľali na ich ťaženiach, v 17. stor. na severe vytvárali spojenectvá s kazašskými chánmi najmä proti nájazdom Ojratov (Džungárov) z východu. Začiatkom 18. stor. ovládol juž. Kirgizsko (Ferganskú dolinu) Kokandský chanát, ktorý v 19. stor. rozšíril svoju kontrolu i nad územím sev. Kirgizska (1825 bola vybudovaná pevnosť Pišpek, dnes hlavné mesto Biškek). Napriek tomu, že kirgizské kmene v Alajskej kotline a v horských oblastiach boli iba pod čiastočnou kontrolou kokandského chána, pričom niektorí kirgizskí náčelníci mali vplyv na kokandskom dvore, nespokojnosť s kokandskou nadvládou vyústila v priebehu 18. a 19. stor. do niekoľkých kirgizských povstaní. Najväčšie sa uskutočnili v 30. rokoch 19. stor. pod vedením Tajlaka Baatyra (*asi 1796, †1838), náčelníka kmeňa Bug, a neskôr v 40. rokoch 19. stor. v sev. Kirgizsku pod vedením popredného predstaviteľa kmeňa Sarybagyšov, chána Ormona (*asi 1792, †1854), ktorý sa dal vyhlásiť za chána Kirgizov.

Od 50. – 60. rokov 19. stor. sa početné územia Strednej Ázie vrátane sev. Kirgizska dostávali pod vládu cárskeho Ruska (v niektorých prípadoch išlo o dobrovoľný vstup do ruského poddanstva) a po zániku Kokandského chanátu (po povstaní v 70. rokoch 19. stor.) boli pripojené aj zvyšné kirgizské územia a začlenené pod správu Turkestanskej generálnej gubernie (→ Turkestan). V poslednej tretine 19. stor. do oblasti sev. Kirgizska (dolina rieky Ču) migrovali ruskí roľníci, ktorí tam dostali pôdu a prispeli k zmene etnickej skladby obyvateľstva. Do konca 19. stor. prešla polovica kočovného alebo polokočovného kirgizského obyvateľstva (prevažne v juž. Kirgizsku) pod vplyvom ruskej nadvlády k usadlému spôsobu života. Neustály prílev nových ruských migrantov vyvolával u domáceho obyvateľstva čoraz väčšie napätie, čo vyvrcholilo 1916 povstaním, ktoré zachvátilo celú Strednú Áziu a do ktorého sa zapojilo aj kirgizské obyvateľstvo. Dôvodom bolo vydanie cárskeho dekrétu o zapojení miestneho obyvateľstva do výkopových prác na všetkých frontoch počas 1. svetovej vojny. Po potlačení povstania mnoho Kirgizov utieklo do Číny. Po Októbrovej revolúcii 1917 bola na väčšine územia Kirgizska vyhlásená sovietska moc a takmer na celom území Strednej Ázie Turkestanská autonómna sovietska socialistická republika (1918 – 24) ako súčasť sovietskeho Ruska (okrem dnešného Kirgizska zahŕňala vel’kú časť dnešného Kazachstanu, Uzbekistanu a Turkménska). K definitívnemu upevneniu sovietskej moci však došlo až po skončení ťaženia tzv. Turkestanského frontu pod velením M. V. Frunzeho (podľa neho bol Pišpek 1926 – 91 premenovaný na Frunze, dnes Biškek) proti basmačom a bielogvardejcom počas občianskej vojny v Rusku 1918 – 20.

Po zrušení Turkestanskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky (1924) bola na území Kirgizska vytvorená Kara-kirgizská autonómna oblasť v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR), 1925 premenovaná na Kirgizskú autonómnu oblasť RSFSR, 1926 pretvorená na Kirgizskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku v rámci RSFSR, 5. 12. 1936 získalo Kirgizsko status zväzovej republiky ZSSR a bolo premenované na Kirgizskú sovietsku socialistickú republiku. Po nastolení moci sovietov došlo k násilnej kolektivizácii a k nútenému usádzaniu kočovných Kirgizov, v Kirgizsku však nedošlo (na rozdiel napr. od Ukrajiny alebo od Kazachstanu) k hladomorom. Značné prostriedky boli investované do industrializáce (najmä v mestách Biškek a Oš), na industrializácii Kirgizska sa významne podieľala aj skupina československých občanov, ktorí tam v rámci medzinárodnej pomoci ako príslušníci družstva československých robotníkov a roľníkov Interhelpo (1923 – 43) vybudovali elektráreň, továreň na nábytok a i. (podľa niektorých štatistík sa Interhelpo 1934 podieľalo na celkovej priemyselnej produkcii Kirgizska až 20 %); v Biškeku prežil mladosť aj A. Dubček, ktorého rodičia tam odišli ako členovia družstva. Počas stalinských čistiek bolo viacero osobností politického a kultúrneho života Kirgizska perzekvovaných a popravených, 1943 bolo zlikvidované aj družstvo Interhelpo. Počas 2. svetovej vojny bolo do Kirgizska premiestnených viac ako 60 tovární, väčšinou s vojenskou výrobou, výrazný rozvoj priemyselnej výroby nastal v 50. rokoch 20. stor.

Relatívna liberalizácia pomerov v ZSSR za N. S. Chruščova vytvorila priestor na rozvoj kirgizského národného povedomia, predovšetkým u inteligencie, ktorá najmä od pol. 80. rokov otvorene kritizovala porušťovanie Kirgizov a zasahovanie moskovského vedenia do pomerov v Kirgizsku, čo v období perestrojky viedlo k sformovaniu sa kirgizskej opozície a k vzniku viacerých národne orientovaných skupín. Vyhlásenie kirgizského jazyka za jediný úradný jazyk na území Kirgizska (1. 10. 1989) však viedlo k silnej polarizácii mnohoetnického obyvateľstva Kirgizska (o. i. 1990 etnické zrážky medzi Uzbekmi a Kirgizmi) a k odchodu časti ruskojazyčného obyvateľstva. Kompromisným riešením bolo vytvorenie úradu prezidenta, ktorým sa 1990 stal nestraník, fyzik a bývalý predseda Kirgizskej akadémie vied A. Akajev, a 31. 8. 1991 bola vyhlásená nezávislosť Kirgizska. Počas Akajevovej vlády (v prezidentských voľbách zvíťazil aj 1995 a 2000, výsledky však boli zmanipulované) bol spočiatku zavedený relatívne liberálny režim (1991 bola rozpustená komunistická strana) a začali sa realizovať hospodárske reformy. V decembri 1991 sa Kirgizsko stalo členom SNŠ, v marci 1992 členom OSN, v júni 1994 sa pripojilo k iniciatíve NATO Partnerstvo za mier, 1998 sa ako prvá krajina SNŠ stalo členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO), 1999 vstúpila do platnosti Dohoda o partnerstve a spolupráci medzi Kirgizskom a Európskou úniou. V decembri 2001 dalo Kirgizsko súhlas na využívanie letiska Manas asi 25 km severozáp. od Biškeku ako základne na zásobovanie vojenskej misie Medzinárodných bezpečnostných podporných síl (angl. International Security Assistance Force, ISAF) pod vedením NATO v Afganistane ustanovených Bezpečnostnou radou OSN, v marci 2009 ho zrušilo, následne však od júna 2009 do júna 2014 dalo povolenie na využívanie základne vojenskému letectvu USA. Od októbra 2003 jestvuje pri meste Kant (asi 20 km vých. od Biškeku) ruská vojenská základňa.

Nepriaznivý ekonomický vývoj, etnické problémy a celková nespokojnosť obyvateľstva s Akajevovou vládou vyústili po parlamentných voľbách 2005 do protestných akcií (tzv. Tulipánová revolúcia), počas ktorej demonštranti obsadili sídlo prezidenta a vlády. Po Akajevovom úteku do Kazachstanu a do exilu do Moskvy sa kirgizským prezidentom stal Kurmanbek Bakijev (*1949), ktorý však postupne zaviedol autoritársky režim (kvôli upevneniu svojej moci vyhlásil 2007 referendum, ktorým dosiahol zmenu ústavy a posilnenie svojich právomocí). V apríli 2010 bol po protestoch opozície zosadený, prinútený odísť do exilu a bola vytvorená prechodná vláda (2010 – 11) populárnej političky Rozy Otunbajevovej (Otunbajeva; *1950). Nepokoje však pokračovali a nárast nacionalistických nálad vyústil v júli 2010 do krvavých zrážok medzi Kirgizmi a Uzbekmi v meste Oš (stovky mŕtvych, desiatky tis. ľudí prevažne uzbeckej národnosti z krajiny ušlo). V júli 2010 sa konalo referendum, ktoré schválilo novú ústavu (s výrazne obmedzenými viacerými právomocami prezidenta) a po voľbách v októbri 2011 sa prezidentom stal bývalý predseda Sociálnodemokratickej strany Kirgizska Almazbek Atambajev (*1956), ktorý sa orientoval najmä na spoluprácu s Ruskom; od novembra 2017 je prezidentom Sooronbaj Žeenbekov (*1958). Kirgizsko je od 2015 členom novovzniknutej Eurázijskej hospodárskej únie (združenia niektorých postsovietskych štátov, o ktorých fungovanie sa usiluje najmä Rusko).

Politický systém — Kirgizsko je parlamentná republika s relatívne silnými právomocami zákonodarného orgánu, ale s výraznou (neoficiálnou) mocou prezidenta voleného v priamych voľbách na 5 rokov. Jednokomorový parlament (Žogorku Keneš, Najvyššia rada) sa skladá zo 120 poslancov volených na 5 rokov na základe pomerného volebného systému.

Kirgizsko
Rozloha: 199 900 km2
Počet obyvateľov: 5 604 000 (2014)
Priemerná hustota: 28 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Biškek
Úradný jazyk: kirgizština, ruština
Mena: 1 kirgizský som = 100 tyjynov
HDP na obyvateľa: 1 200 USD (2013)
Export: 1,7 mld. USD (2012)
Import: 5,4 mld. USD (2012)
Str. dĺžka života mužov/žien: 66/75 (2014)
Prirodzený prírastok: 1,7 % (2014)
Gramotnosť: viac ako 95 % % (2009)

Kirgizskí prezidenti
1990 – 2005 Askar Akajev
2005 Išenbaj Kadyrbekov (výkonný prezident)
2005 – 2010 Kurmanbek Bakijev
2010 – 2011 Roza Otunbajevová (výkonná prezidentka)
2011 – 2017 Almazbek Atambajev
od 2017 Sooronbaj Žeenbekov

Kirchhoffova rovnica

Kirchhoffova rovnica — rovnica, ktorá určuje závislosť reakčného tepla, t. j. zmeny entalpie sústavy \(\Delta H^0\), od termodynamickej teploty \(T\) chemickej reakcie: \(\frac{d\Delta H^0}{dT}=\sum {\mathrm{\nu}}_ic_{p_i}\), kde \(c_{p_i}\) je molárna tepelná kapacita \(i\)-tej zložky reakcie pri konštantnom tlaku \(p\) a \(\nu_i\) je počet mólov \(i\)-tej zložky. Tepelné kapacity produktov sa v súčte uvádzajú s kladným, tepelné kapacity východiskových látok so záporným znamienkom. Súčet tepelných kapacít chemickej reakcie aA + bB → mM + nN je potom daný rovnicou \(\sum {\mathrm{\nu}}_ic_{p_i}=mc_{p_M}+nc_{p_N}-ac_{p_A}-bc_{p_B}\).

Keďže tepelná kapacita závisí od teploty, Kirchhoffova rovnica sa často používa v integrálnom tvare \(\Delta H_{T_2}^0 = \Delta H_{T_1}^0+\int_{T_1}^{T_2}\sum {\mathrm{\nu}}_ic_{p_i}dT\).

Kirchhoffovu rovnicu možno použiť na výpočet hodnoty \(\Delta H^0\) pre ľubovoľnú teplotu, ak sú v danom teplotnom intervale \(T_1\)\(T_2\) známe závislosti tepelných kapacít pri konštantnom tlaku. Podobnými rovnicami možno vyjadriť aj závislosť zmeny reakčnej vnútornej energie \(\Delta U^0\) od teploty; v tomto prípade sa používajú tepelné kapacity pri konštantnom objeme (\(c_{V_i}\)). Nazvaná podľa G. R. Kirchhoffa, ktorý ju odvodil.

klasická tepláreň

klasická tepláreň — tepláreň využívajúca na výrobu tepla a elektrickej energie spaľovanie klasického, t. j. fosílneho tuhého (uhlie), kvapalného (mazut) alebo plynného paliva (→ tepláreň).

Klein, Yves

Klein [klen], Yves, 28. 4. 1928 Nice – 6. 6. 1962 Paríž — francúzsky maliar a experimentálny umelec, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov avantgardy 2. pol. 20. stor.

Autodidakt, pochádzal z umeleckej rodiny, ovplyvnila ho najmä matka, abstraktná maliarka Marie Raymondová (Raymond, *1908, †1989). Od mladosti bol ovplyvnený filozofiou zen-buddhizmu a zaoberal sa džudom (1952 – 53 ho študoval v Tokiu, 1955 – 59 ho vyučoval v Paríži).

Svojím dielom významne ovplyvnil umenie 2. pol. 20. stor., najmä minimalistické a konceptuálne umenie, a využitím netradičných materiálov a stratégií tvorby prispel k rozšíreniu hraníc vnímania umenia.

Približne od 1. štvrtiny 50. rokov 20. stor. vytváral monochrómne abstraktné maľby, v ktorých odmietol línie a v ktorých sa snažil pomocou čistej farby vyjadriť svoje vízie totálnej slobody a nekonečna (usiloval sa oslobodiť z materiálneho pomocou totality farby). R. 1956 s chemikom E. Adamom vyvinul druh ultramarínovej modrej farby, ktorú nazval IKB (International Klein Blue) a ktorú vo svojich dielach s obľubou používal (najmä v tzv. modrom období). Modrú farbu vnímal v jej tradičných symbolických výkladoch ako farbu oblohy, vody, hĺbky a nekonečna, ale aj ako farbu, ktorá v kresťanskej tradícii predstavuje Ducha Svätého. Používal aj zlatú (nazvanú Monogold, MG) a červenú, resp. ružovú (nazvanú Monopink, MP) farbu, ktorých tradičná symbolika vyhovovala jeho ideám o duchovne (zlatá ako symbol absolútna, nekonečna a božského, červená symbol života, ohňa a tepla).

Okrem monochrómnych malieb vytváral aj reliéfy a asambláže zo špongií (napr. monumentálne Špongiové reliéfy pre foyer divadla v Gelsenkirchene, 1958) a performancie (napr. Aerostatická socha, ktorá pozostávala z 1 001 modrých balónov vypustených do ovzdušia, 1957). R. 1958 vystavoval prázdny priestor v Galérii Iris Klertovej v Paríži (Le Vide, steny galérie natrel bielou farbou). R. 1959 – 62 organizoval v Paríži viacero performancií, v ktorých anticipoval konceptuálne umenie.

Od 1960 vytváral Antropometrie, obrazy, ktoré vznikali odtláčaním tiel nahých modeliek natretých modrou farbou ako živých štetcov (Antropometria modrého obdobia, 1960; Antropometria bez názvu, 1961) a ktoré realizoval ako performancie pred publikom v galérii. Inšpiroval sa v nich odtlačkami ľudských tiel spálených pri výbuchu jadrovej bomby v Hirošime i odtlačkami tiel bojovníkov džuda.

Od 1960 vytváral Kozmogónie, obrazy vznikajúce pôsobením prírodných živlov (vietor, voda, oheň) alebo vytvorené odtlačkami rastlín. R. 1960 realizoval v Paríži legendárnu akciu Skok do prázdna. Od 1961 vytváral Planetárne reliéfy. Je autorom viacerých utopických, nerealizovaných projektov, ako aj idey o nehmotnej architektúre a priestore, ktoré sú definované telom človeka. Jeden zo zakladateľov hnutia Nový realizmus (1960). Autor viacerých manifestov a teoretických textov.

klíma

klíma [gr. > lat.], podnebie — dlhodobý charakteristický režim počasia, ktorý je podmienený energetickou bilanciou, cirkuláciou atmosféry (→ všeobecná cirkulácia atmosféry), vlastnosťami aktívneho povrchu a ľudskou činnosťou (→ klimatický systém Zeme). Podľa staršej definície (1883) Juliusa Ferdinanda Hanna (*1839, †1921) je klíma súbor všetkých meteorologických prvkov, ktoré určujú priemerný stav atmosféry v ľubovoľnom bode na zemskom povrchu. Je významnou zložkou krajiny, určuje jej ráz i využiteľnosť a pre svoju geografickú podmienenosť je neopakovateľným javom na Zemi. Hovorí sa preto len o typoch klímy, ktoré sú na Zemi zvyčajne usporiadané pásmovito (→ klimatické pásmo). Klíma daného územia sa charakterizuje pomocou priemerov meteorologických prvkov získaných za dostatočne dlhé obdobie, doplnených o ich extrémy a početnosti, príp. o ďalšie štatistické charakteristiky (→ klimatický prvok). Klíma daného územia sa vyznačuje určitou stálosťou, ktorá spočíva v tom, že štatistické charakteristiky súboru klimatických prvkov za rôzne dlhé časové obdobia (desiatky rokov) sa líšia pomerne málo. To však nevylučuje výrazné zmeny klímy, ku ktorým dochádza v priebehu geologických epoch Zeme, ani miernejšie výkyvy a kolísania klímy počas kratších etáp (stovky, príp. tisícky rokov). Na utváraní klímy v globálnom i v lokálnom meradle sa podieľajú činitele nazývané klimatotvorné faktory, ku ktorým patria astronomické (vyplývajú z vlastností Zeme ako planéty slnečnej sústavy), geografické (rozloženie kontinentov, oceánov a morí, členitosť zemského povrchu, vegetačný kryt ap.), cirkulačné (prúdenie vzduchových hmôt v atmosfére, všeobecná cirkulácia atmosféry) a antropogénne (zmeny na zemskom povrchu a v atmosfére spôsobené človekom – odlesňovanie, výstavba vodných nádrží, skleníkový efekt ap.) faktory. Podľa veľkosti dejov, ktoré vytvárajú klímu alebo podľa jej priestorového rozsahu, sa rozoznávajú makroklíma, mezoklíma a mikroklíma, príp. miestna klíma. Štúdiom klímy sa zaoberá klimatológia.

Klasifikácia klímy (klasifikácia podnebia, klimatická klasifikácia) predstavuje vymedzenie základných klasifikačných jednotiek klímy a určenie ich geografického rozloženia na Zemi. Pri globálnych klasifikáciách je najväčšou klasifikačnou jednotkou klimatické pásmo, v ktorom sa podľa zvolených kritérií v závislosti od druhu klasifikácie vymedzujú klimatické typy a podtypy. Územný celok, ktorý spĺňa kritériá určitého typu klímy, sa nazýva klimatická oblasť. Pri klasifikácii klímy celej planéty je delenie klimatických pásem na jednotlivé klimatické typy vzhľadom na veľkú rozlohu územia pomerne hrubé. Preto sa robia klasifikácie klímy aj pre menšie územné celky (napr. pre štáty) umožňujúce podrobnejšie stanovenie klimatických typov (príp. podtypov). Pri takýchto klasifikáciách sa s cieľom zachytiť rôznorodosti daného územia vymedzuje väčší počet klimatických typov. Existuje množstvo klasifikácií klímy, každá z nich vychádza len z niekoľkých kritérií, preto neexistuje žiadna všeobecne platná klasifikácia.

Klasifikácie klímy sa rozdeľujú na efektívne (konvenčné) a genetické.

Efektívne (konvenčné) klasifikácie klímy sú založené na hodnotení vplyvu klímy na okolité prírodné prostredie. Klímu klasifikujú podľa výrazných geomorfologických a vegetačných javov alebo znakov v prírodnom prostredí a podľa ich zmien počas roka, ktoré sú podmienené pretrvávaním určitých klimatických podmienok. Hranice medzi jednotlivými klimatickými typmi sú určené na základe konvenčne zvolenej veľkosti klimatických alebo iných prvkov či klimatologických indexov, príp. ich kombinácie, bez ohľadu na podmienky vytvárania klímy. Najpoužívanejšou efektívnou klasifikáciou je Köppenova klasifikácia klímy zostavená W. Köppenom, ktorá vychádza z rozloženia hodnôt teploty vzduchu a atmosférických zrážok vo vzťahu k vegetácii. Rozlišuje 5 hlavných klimatických pásem zodpovedajúcich 5 hlavným druhom klímy (A až E), ktoré sa ďalej delia podľa rozloženia atmosférických zrážok a teploty vzduchu v priebehu roka na 11 základných klimatických typov detailnejšie charakterizujúcich osobitosti klímy. V skupine A (tropické podnebie) vymedzuje typy klíma tropického dažďového pralesa (Af) a periodicky suchá savanová klíma (Aw), v skupine B (suchá klíma, → aridné podnebie) typy stepná klíma (BS) a púšťová klíma (BW), v skupine C (teplá dažďová klíma) typy teplá klíma so suchou zimou (Cw), teplá klíma so suchým letom (Cs) a teplá vlhká klíma (Cf), v skupine D (→ boreálne podnebie) typy klíma so studenou a s vlhkou zimou s rovnomerným rozložením zrážok (Df) a klíma so studenou a suchou zimou s výrazným ročným chodom zrážok (Dw), v skupine E (snehová, resp. ľadová klíma; → polárne podnebie) typy klíma tundry alebo výšková klíma (nad 3 000 m n. m.; ET) a klíma trvalého mrazu (EF). V tejto klasifikácii klímy sú hranice klimatických typov určené izotermami najteplejších a najchladnejších mesiacov a pomerom priemernej ročnej teploty vzduchu a ročného úhrnu zrážok so zreteľom na ich ročné rozdelenie.

Genetické klasifikácie klímy klasifikujú klímu podľa rozhodujúcich fyzikálnych podmienok jej vytvárania, najmä podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry. Najpoužívanejšou z nich je Alisovova klasifikácia klímy zostavená ruským klimatológom Borisom Pavlovičom Alisovom (*1891, †1972), ktorá klímu rozdeľuje podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry na klimatické pásma, pričom základom klasifikácie je prevládajúci výskyt určitých (geografických) typov vzduchových hmôt v danej geografickej oblasti. Podľa Alisovovej klasifikácie klímy sú hlavné klimatické pásma územia, v ktorých sa po celý rok vyskytuje rovnaký typ vzduchovej hmoty (napr. v rovníkovom pásme rovníkový vzduch) a prechodné klimatické pásma územia, v ktorých dochádza k sezónnemu striedaniu dvoch rôznych vzduchových hmôt (napr. v pásme rovníkových monzúnov sa striedajú rovníkový a tropický vzduch). Alisovova klasifikácia klímy rozlišuje hlavné klimatické pásma, ktorými sú rovníkové (ekvatoriálne) pásmo, 2 tropické pásma, 2 pásma miernych šírok (→ podnebie miernych zemepisných šírok), arktické (→ arktické podnebie) a antarktické pásmo (→ antarktické podnebie), a vedľajšie (prechodné) pásma, ktoré sú subekvatoriálne (pásmo rovníkových monzúnov), subtropické (→ subtropické podnebie), subarktické (→ subarktické podnebie) a subantarktické pásmo. V každom pásme vyčleňuje Alisovova klasifikácia štyri základné typy klímy: kontinentálny (pevninský; → kontinentálne podnebie), maritímny (oceánsky; → maritímne podnebie), typ záp. pobreží a typ vých. pobreží.

K ďalším známym klasifikáciám klímy patria Bergova, Flohnova, Thornthwaitova klasifikácia a i. Klasifikácia klímy Československa bola 1957 vypracovaná konvenčnou metódou navrhnutou M. Končekom, v ktorej boli na vymedzenie klimatických typov a podtypov použité jednak klimatické prvky (napr. teplota vzduchu), jednak klimatolodické indexy (napr. vlahový index).

klimatizácia

klimatizácia [gr.] —

1. angl. air condition — technický proces na zabezpečenie požadovanej teploty, vlhkosti, kvality (obsahu oxidu uhličitého, čistoty) a optimálneho prúdenia vzduchu v uzavretom objekte (resp. v interiéri) so zreteľom na druh stavby a činnosť vykonávanú v objekte a nezávisle od pôsobenia vnútorných zdrojov tepla a vlhkosti (ľudí, osvetlenia, prístrojov) a vonkajšieho prostredia (teploty a vlhkosti vzduchu, vetra, slnečného žiarenia), ktoré v objekte (interiéri) spôsobujú tepelné zisky alebo tepelné straty. Na klimatizáciu sa používajú klimatizačné zariadenia, ktoré teplo z priestorov odvádzajú (ochladzujú ich) alebo ho do priestorov privádzajú (vykurujú ich), prípadne zvlhčovaním a odvlhčovaním zvyšujú a znižujú vlhkosť vzduchu. Do oblasti klimatizácie nepatrí prirodzené (aeračné) vetranie, ktoré môže byť vyvolané rozdielom tlakov medzi dolnou a hornou úrovňou objektu, spôsobené rozdielnou teplotou vzduchu a gravitáciou, jednou z nutných podmienok klimatizácie je totiž vynútená doprava upraveného vzduchu (ventilátorom) do interiérov. Klimatizácia sa delí na hygienickú, technologickú a špeciálnu.

Hygienická klimatizácia sa zameriava na vytvorenie tepelnej pohody v administratívnych, verejných a obytných budovách (zdravotnícke zariadenia, divadelné a koncertné sály, kinosály, hotely, športové haly vrátane zimných štadiónov, obchodné domy a supermakety) i v dopravných prostriedkoch – automobiloch, vlakoch, lietadlách, lodiach ap. (požadované vlastnosti vzduchu zvyčajne sú: teplota 19 – 27 °C, relatívna vlhkosť vzduchu 30 – 60 %, pohyb vzduchu v pásme pobytu bez vyvolania pocitu prievanu menší než 0,2 m/s), technologická klimatizácia na vytvorenie prostredia s pomerne úzkym rozmedzím teploty a vlhkosti vzduchu potrebného na zabezpečenie bezporuchového chodu zariadení (napr. v rozhlasových, televíznych a filmových štúdiách) a priemyselných technologických procesov (v textilnom, papierenskom, polygrafickom, farmaceutickom, chemickom a potravinárskom priemysle), na uskladňovanie produktov citlivých na teplotu a vlhkosť (potraviny, ovocie, zelenina) a na úschovu umeleckých a knižných diel (v múzeách, galériách, knižniciach ap.), špeciálna klimatizácia na vytvorenie prostredia s požadovanou teplotou a vlhkosťou a s mimoriadnou čistotou vzduchu (v operačných sálach, laboratóriách, prevádzkach elektronického priemyslu, jadrových elektrárňach, metrologických zariadeniach ap.).

Spôsob klimatizácie objektov je zvyčajne daný ich veľkosťou, tvarom, konštrukciou a účelom, ako aj ich geografickou a miestnou polohou. Pri návrhu klimatizácie sa vychádza z meteorologických údajov platných pre územie, v ktorom sa klimatizovaný objekt (priemyselná hala, budova) nachádza, z hygienických predpisov na určovanie potrebných prietokov vonkajšieho (čerstvého) vzduchu na jednu osobu v klimatizovanom priestore, z tepelných záťaží a tepelných strát tohto priestoru, ako aj z kritérií na zabezpečenie požadovanej kvality vnútorného vzduchu. Pri technologickej klimatizácii sú nevyhnutné aj údaje o parametroch vzduchu (požadovanej teplote, vlhkosti a čistote), ktoré vyžaduje realizácia technologických procesov. Najmä pri hygienickej klimatizácii sa musia rešpektovať kritériá hospodárnosti prevádzky, preto sú klimatizované budovy z hľadiska celoročnej spotreby energií certifikované na prevádzku klimatizácie a zaraďované do príslušných tried (podobne ako domáce elektrické spotrebiče). Za nedostatky, resp. obmedzenia klimatizácie možno pokladať pomerne vysoké investičné náklady, pri neodbornej prevádzke veľkú spotrebu energie, vytváranie podmienok na vznik baktérií a plesní pri nedostatočnej alebo zanedbávanej údržbe, ako aj na vznik prievanu pri nesprávnom rozdeľovaní vzduchu v klimatizovaných priestoroch;

2. technický odbor, ktorého jednou zo základných úloh je skúmať kvalitu vnútorného vzduchu a vytvárať podmienky a prostriedky na celoročné zabezpečenie požadovaného stavu vzduchu v interiéri a na jeho udržanie nezávisle od pôsobenia faktorov vnútorného a vonkajšieho prostredia. Jeho základy položil americký inžinier a vynálezca Willis (Haviland) Carrier (*1876, †1950), ktorý 1902 skonštruoval prvé zariadenie (sprchovú komoru) na úpravu teploty a vlhkosti vzduchu v interiéri a napísal prvé teoretické práce týkajúce sa problematiky klimatizácie budov.

Kneipp, Sebastian

Kneipp [knajp], Sebastian, 17. 5. 1821 Stephansried (v blízkosti Ottobeurenu), Bavorsko – 17. 6. 1897 Bad Wörishofen, Bavorsko — nemecký rímskokatolícky kňaz a prírodný liečiteľ. Študoval teológiu v Dilingene a Mníchove, potom pôsobil ako kaplán v niekoľkých nemeckých farnostiach, od 1855 v kláštore a od 1880 ako farár v Bad Wörishofene.

Pod vplyvom poznatkov priekopníka prírodného liečiteľstva a hydroterapie v Nemecku Johanna Siegmunda Hahna (*1696, †1773) a na základe vlastných skúseností (ako 28-ročný trpel pravdepodobne tuberkulózou a každodennými kúpeľmi v studenej vode Dunaja a polievaním sa vodou z fontány sa údajne vyliečil) začal používať liečbu vodou – najskôr studené, neskôr striedavé teplé a studené sprchy s mechanickým dráždením, so strekmi a zábalmi, ako aj kúpele s prísadami. Rozvíjal základy hydroterapie a spracoval ich do komplexnej formy, čím podnietil vznik mnohých (tzv. Kneippových) kúpeľov najmä v Nemecku; Bad Wörishofen, kde pôsobil, sa stal kúpeľným centrom. Súčasťami jeho terapie boli aj kinezioterapia (pohyb), fytoterapia (rastlinné prísady), dietoterapia a psychohygiena.

Podľa Kneippa majú všetky choroby pôvod v krvi a voda je jedinečná látka, ktorá má schopnosť podstatu choroby rozpustiť a vypudiť z tela (pôsobí jednak lokálne na oblasť, na ktorú sa aplikuje, jednak na nervové zakončenia v danej oblasti, a tým aj na vnútorné orgány; zrýchľuje sa metabolizmus buniek vrátane eliminácie toxínov z tela, zlepšujú sa obranné procesy organizmu). Vypracoval a zlepšil celý rad liečebných procedúr (rôzne formy polievania vodou, studené kúpele a ponáranie, striedanie teplej a studenej vody, teplé a parné kúpele). Svoje poznatky opísal v knihe Moja liečba vodou (Meine Wasserkur, 1886). V súčasnosti sa niektoré procedúry (nazvané podľa neho knajpovanie, kneippovanie) využívajú v balneoterapii pri stavoch vyčerpanosti a reumatizme. Fytofarmaká (tzv. Kneippove soli) sa používajú ako pomocný liek pri ochoreniach močových ciest, zápaloch horných dýchacích ciest, pri srdcovej nedostatočnosti, ischemickej chorobe srdca, ako aj pri ľahkých formách arytmií a bradykardií.

koeficient

koeficient [lat.], súčiniteľ — veličina charakterizujúca vzťah dvoch rôznych entít, miera ich vzájomnej závislosti;

fyz. veličina vystupujúca v súčine s premennou veličinou a definujúca vzťah tejto veličiny k inej veličine, za daných podmienok konštanta (koeficient difúzie, koeficient kĺzavého trenia, koeficient odporu prostredia, koeficient prechodu tepla, koeficient prestupu tepla, koeficient teplotnej rozťažnosti, koeficient tepelnej vodivosti, koeficient trenia, koeficient útlmu, koeficient viskozity, koeficient vztlaku);

mat. a) konštantná, nepremenná časť v rovniciach určitého typu, zvyčajne multiplikatívny faktor pri niektorých členoch rovnice, napr. v systéme lineárnych rovníc s celočíselnými koeficientmi; b) prvok určitej množiny, ktorý čiastočne alebo úplne opisuje niektorý jav matematickej povahy, napr. závislosť, mieru (kovariančný koeficient, koeficient podobnosti); c) prvok pevne danej množiny, pomocou ktorej sa buduje nová štruktúra (vektorový priestor s reálnymi koeficientmi, polynóm s komplexnými koeficientmi, rad s racionálnymi koeficientmi).

koeficient tepelnej vodivosti

koeficient tepelnej vodivosti — veličina charakterizujúca vedenie tepla v látkach, konštanta úmernosti medzi tokom tepla prechádzajúcim za jednotku času cez jednotkovú plochu (hustotou tepelného toku) a gradientom teploty. Vo všeobecnosti je to tenzorová veličina, môže mať rôznu hodnotu pri vedení tepla v rôznych smeroch. Koeficient tepelnej vodivosti patrí k základným charakteristikám materiálov a jeho fyzikálnou jednotkou je W/mK.

komínový ťah

komínový ťah — podtlak v komíne zabezpečujúci odstraňovanie spalín z kúrenísk kotlov, priemyselných pecí ap. a dopravu čerstvého vzduchu do nich. Je spôsobený nižším aerostatickým tlakom plynov v komíne, ako je tlak okolitého vzduchu (tzv. komínový efekt), keďže plyny vypĺňajúce prieduch komína sú teplejšie a majú nižšiu hustotu ako okolitý vzduch.

Pre maximálny teoreticky možný rozdiel tlakov, tzv. statický komínový ťah, platí \(\Delta p =\)\(Chb(1/T_0 - 1/T_k)\), kde \(h\) je účinná výška prieduchu, \(b\) tlak vzduchu, \(T_0\) teplota okolitého vzduchu, \(T_k\) priemerná teplota v komíne a \(C = 0,034 2\) koeficient vyjadrujúci termodynamické vlastnosti vzduchu (v skutočnosti je ťah nižší o odpor prúdenia, čo sa zohľadňuje použitím koeficientu \(C\) zisteného na základe skúšok). Komínový ťah teda ovplyvňujú aj meteorologické podmienky (teplota okolia, tlak vzduchu, jeho teplota a vlhkosť, ako aj rýchlosť vetra). Výšku komína neurčuje iba potrebný ťah, ale často ju ovplyvňuje aj napr. výška okolitej zástavby a pri veľkých priemyselných zariadeniach aj cieľ dosiahnuť požadovaný rozptyl spalín v atmosfére v prevažujúcich meteorologických podmienkach. Komínový ťah je preto premenlivý a často iný, než je potrebné na optimálnu prevádzku spaľovacieho zariadenia s dobrou účinnosťou (príliš veľký ťah zbytočne ochladzuje kúrenisko, príliš malý znižuje výkon zariadenia; v obidvoch prípadoch môže nastať nedokonalé spaľovanie). Väčšie priemyselné zariadenia majú preto ručnú al. aj automatickú reguláciu ťahu (napr. klapkou al. posúvačom v prieduchu).

Keďže teplo odchádzajúce komínom sa iba z veľmi malej časti využije na vytváranie ťahu, pričom však výrazne zhoršuje účinnosť tepelných zariadení, teplota spalín vychádzajúcich zo zariadení by mala byť čo najnižšia, aby sa znížila tzv. komínová strata. Ak je však teplota spalín v komíne príliš malá, dochádza k vyzrážaniu vlhkosti, ktorá agresívne pôsobí na konštrukciu komína. Najmenšia teplota spalín pri tuhých palivách a ťažkých vykurovacích olejoch sa volí bežne okolo 250 °C, pri plynoch a ľahkých vykurovacích olejoch 150 °C. Ak je komínový prieduch vybavený vložkou odolnou proti korózii, je možné výstupnú teplotu spalín znížiť. Ak ťah komína nie je postačujúci, treba ho zabezpečiť iným spôsobom (umelý ťah), napr. dopravou spalín ventilátorom, ktorý odsáva spaliny z kúreniska a tlačí ich do komína al. (zriedkavejšie) tlačí čerstvý vzduch do kúreniska (pretlakové kúrenisko). V prípade kondenzačných kotlov je vzhľadom na nízku teplotu spalín vždy potrebné vytvárať umelý ťah, ktorý je často energeticky výhodnejší ako vytváranie potrebného ťahu len komínom.

— V minulosti pri parných rušňoch nebola vzhľadom na prejazdový profil výška ich komína (najčastejšie odlievaného zo sivej liatiny) na prevádzku kotla postačujúca, preto sa umelý ťah dosahoval strhávaním spalín prúdom výfukovej pary v komíne (→ ejektor, dyšňa). Pri parných lokomobilách bol plechový komín sklápateľný a jeho ťah bol podporovaný aj prúdom výfukovej pary. Komínový ťah parných lodí bol väčšinou postačujúci, iba v niektorých prípadoch (bojové plavidlá) sa používal umelý ťah, a to zväčša ventilátorom poháňaným parnou turbínou. Komín riečnych lodí bol kvôli plavbe pod mostami tiež sklápateľný. V súčasnosti, aby spaliny neobťažovali cestujúcich a posádku, sú výfukové potrubia hlavných a pomocných motorov lodí vyvedené do vyvýšenej vežovej nadstavby nazývanej aj komín.