Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 116 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

hmla

hmla — atmosférický aerosól tvorený drobnými kvapôčkami vody alebo ľadovými kryštálikmi rozptýlenými vo vzduchu, zmenšujúci horizontálnu viditeľnosť pri zemskom povrchu pod 1 km; jeden z hydrometeorov. Vyznačuje sa veľmi vysokou relatívnou vlhkosťou vzduchu (niekedy až 100 %) a zvyčajne bielym sfarbením; pôsobí sychravým dojmom. V meteorologickej praxi sa podľa viditeľnosti rozlišuje slabá (dohľadnosť 500 až 1 000 m), mierna (200 až 500 m), silná (50 až 200 m) a veľmi silná hmla (dohľadnosť menšia než 50 m). Hmla vzniká pri kladných i záporných teplotách, ak je vo vzduchu dostatočné množstvo kondenzačných jadier a teplota vzduchu klesne na alebo pod teplotu rosného bodu.

Existuje viacero ďalších hľadísk na delenie hmly. Napr. podľa spôsobu vzniku sa rozlišuje advekčná (vzniká pri presune relatívne teplého a vlhkého vzduchu nad chladnejší povrch; → advekcia), radiačná (tvorí sa najmä v noci pri ochladzovaní prízemnej vrstvy vzduchu efektívnym vyžarovaním tepla) a advekčno-radiačná hmla (vzniká pri kombinácii podmienok vzniku advekčnej a radiačnej hmly). Podľa zloženia sa rozlišuje prechladená (vzniká pri teplotách pod bodom mrazu, pričom je tvorená prechladenými kvapôčkami vody s teplotou pod 0 °C, má vysoký obsah vodnej pary, často pri nej vznikajú námrazové javy) a ľadová hmla (zmrznutá hmla; vzniká najmä pri teplotách pod -30 °C, je tvorená kryštálikmi ľadu, má nízky obsah vodnej pary), podľa vertikálneho rozsahu prízemná (zasahuje do výšky maximálne dvoch metrov, vyskytuje sa zvyčajne nad vodnými plochami, močiarmi a vlhkými lúkami) a vysoká hmla (zasahuje do výšky niekoľko sto metrov a rozprestiera sa na veľkých plochách).

hnacie stroje

hnacie stroje — technické systémy, v ktorých sa privádzaná energia mení na formu energie potrebnú na pohon iných strojov (→ hnané stroje). Ako hnacie stroje sa využívajú elektrické motory, spaľovacie motory, prúdové a raketové motory, ako aj rôzne hydraulické a pneumatické stroje. Elektrické motory, v ktorých sa elekrická energia mení na pohybovú, sa najčastejšie používajú v priemysle na pohon obrábacích strojov, zdvihákov, dopravných systémov, čerpadiel, kompresorov ap.; ich účinnosť je až 70 – 95 %. Konštruujú sa s výkonom niekoľko W až niekoľko tisíc kW. Majú nízku hlučnosť a vibrácie, sú hneď pripravené na prevádzku, možno ich krátkodobo preťažiť, a keďže neprodukujú výfukové plyny, nezaťažujú životné prostredie. Spaľovacie motory, v ktorých sa chemická energia uložená v palive spaľovaním mení najprv na tepelnú a potom termodynamickou premenou na pohybovú energiu, sú napr. plynová turbína a zážihový a vznetový motor. Používajú sa najmä v automobiloch a stavebných strojoch; ich účinnosť je 30 – 40 %. Moderné použitie spaľovacích motorov je v kogeneračných zariadeniach, kde napr. vznetový (dieselový) motor poháňa generátor, ktorý vyrába elektrický prúd, a odpadové teplo vznetového motora sa využíva na vykurovanie budov. Celková účinnosť kogeneračných zariadení je až 90 %. Hydraulické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia kvapalín premieňa na mechanickú energiu, sú vodné turbíny alebo rotačné a priamočiare hydromotory poháňajúce napr. rotory elektrických generátorov. Vysokým tlakom v hydraulických zariadeniach môžu v malom priestore vznikať veľmi veľké sily slúžiace na pohyb častí obrábacích alebo stavebných strojov. Pneumatické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia pohybujúceho sa alebo stlačeného vzduchu mení na mechanickú pohybovú energiu, sú veterné motory, príp. pneumatické motory, ktoré sa používajú v pneumatických nárazových uťahovačoch, v motoroch poháňaných stlačeným vzduchom, v rôznych druhoch ručného náradia alebo v iných zariadeniach. Prúdové motory sa používajú na pohon moderných vojenských a civilných lietadiel, raketové na pohon rakiet a raketoplánov.

hnedé uhlie

hnedé uhlie — kaustobiolit, uhlie hnedej až čiernohnedej farby s vysokým obsahom vody (nad 15 %, niekedy až 40 %) i prchavých látok a s relatívne nízkou výhrevnosťou. Od čierneho uhlia sa líši nižším stupňom preuhoľnenia. V banskej praxi sa rozlišuje viac druhov hnedého uhlia (lesklé, matné, mäkké, tvrdé). Najmladšie a najmenej karbonizované sa nazýva lignit. Obyčajne sa nachádza v malých hĺbkach, väčšinou sa ťaží povrchovo. Ideálne podmienky na tvorbu hnedého uhlia sa na mnohých miestach sveta vytvorili v treťohorách. Hnedouhoľné panvy vznikali pri tektonických pohyboch pomalým, dlhodobým poklesom podložia v špecifických klimatických podmienkach (teplé podnebie so striedajúcimi sa obdobiami dažďov a sucha). Hnedé uhlie sa v hnedouhoľných panvách tvorilo z materiálu viacerých po sebe nasledujúcich rastlinných spoločenstiev. Veľmi produktívne boli subtropické močiarne lesy s porastmi vysokých tisovcov (Taxodium) a iných veľkých stromov. Menej produktívne boli močiare zarastajúce krovinami, ktoré v miocéne patrili zväčša k čeľadi vresovité (Myricaceae). Napr. na rozhraní oligocénu a miocénu sa vo vých. časti Nemecka vyvinuli rozsiahle močiarne lesy, ktorých rastlinstvo sa premenilo najskôr na rašelinu a po čase na hnedé uhlie, v dnepersko-doneckej oblasti sa už v eocéne vytvorili močiare ideálne na tvorbu hnedého uhlia. Podobné podmienky boli aj v prielome dolného Rýna (hnedouhoľné sloje Porýnia sú hrubé vyše 100 m a patria k najvýznamnejším ložiskám hnedého uhlia na svete). Významnou oblasťou tvorby hnedého uhlia bolo aj Podkrušnohorie v Česku (chebská, sokolovská a mostecká panva). V spodnom miocéne sa hnedouhoľné sloje tvorili aj na Slovensku (Pôtor, Modrý Kameň) a v Maďarsku, vo vrchnom miocéne v Hornonitrianskej kotline (→ handlovsko-novácka uhoľná panva). V súčasnosti sa hnedé uhlie tvorí v močiarnych lesoch Floridy (USA).

hrnčiarska pec

hrnčiarska pec — pec používaná hrnčiarom na vypaľovanie hrnčiny.

Takmer každá hrnčiarska pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory, v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Hrnčiarska pec môže byť postavená z rozličných, najčastejšie však z keramických materiálov odolných proti opakovaným vysokým teplotám. Najčastejším palivom používaným na vypaľovanie keramiky v hrnčiarskej peci bolo drevo, pričom vypaľovacia teplota dosahovala okolo 1 000 °C. Hrnčiarska pec prešla zložitým vývojom; existuje viacero typov v závislosti od stupňa rozvoja výroby keramiky a technológie jej výpalu. K najstarším typom patrí jednoduchá jama vyhĺbená do svahu, pričom plameň smeroval nahor (archaický spôsob, na Slovensku používaný do konca 18. stor.). Hrnčiarske pece stáli samostatne na dvore (tzv. poľné pece s otvorenou alebo uzatvorenou vrchnou časťou a s plameňom stúpajúcim smerom nahor) alebo boli súčasťou domu či dielne (napr. tzv. kasselské pece s plameňom prúdiacim vodorovne, ktoré hrnčiari prevzali od džbánkarov v 19. stor.). V súčasnosti boli tradičné hrnčiarske pece takmer úplne nahradené modernými elektrickými alebo plynovými keramikárskymi pecami, výnimočne sa používajú aj staršie spôsoby.

hubové choroby rastlín

hubové choroby rastlín — choroby rastlín spôsobené rôznymi druhmi parazitických húb, ktoré vnikajú do medzibunkových priestorov (napr. hrdze, snete, múčnatky, peronospóry), dovnútra bunky (napr. nádorovky) alebo parazitujú na povrchu rastlín (napr. černe); pri vhodných poveternostných podmienkach (vlhko a teplo, substrát) sa veľmi rýchlo rozširujú. Hubové choroby rastlín sa prejavujú morfologickými zmenami (napr. farebnými škvrnami, tvorbou hálok a vädnutím až usychaním) infikovaných častí hostiteľských rastlín. Pri kultúrnych rastlinách môžu zapríčiniť rozsiahle hospodárske škody (až zničenie celej úrody); predchádza sa im morením osiva, dezinfekciou pôdy a postrekovaním fungicídmi.

hypertyreóza

hypertyreóza [gr.], hypertyreoidizmus — klinický syndróm spôsobený nadmernou produkciou hormónov štítnej žľazy. Najčastejšími príčinami sú difúzna toxická struma (→ Basedowova choroba), jedno- a viacuzlová toxická struma a niektoré zápaly štítnej žľazy väčšinou s prechodnou hypertyreózou. Hypertyreóza sa prejavuje nervozitou a trasom rúk, chudnutím pri zvýšenom apetíte, nespavosťou, búšením srdca, neznášanlivosťou tepla a nadmernou potivosťou, vlhkou pokožkou, citovou labilitou, svalovou slabosťou a zvýšeným počtom stolíc. Štítna žľaza je zvyčajne mierne zväčšená. Liečba: podávanie tyreostatík, chirurgické odstránenie štítnej žľazy, liečba rádiojódom. Opak: hypotyreóza.

ichtyotoxíny

ichtyotoxíny [gr.] — jedy prítomné v krvi a vo vnútornych orgánoch niektorých rýb (napr. pri rodoch úhor a mrena), ktoré môžu pri preniknutí do tráviaceho systému alebo do krvi človeka vážne ohroziť jeho zdravie. Ichtyotoxíny sa vytvárajú v telách rýb alebo pochádzajú z rastlinnej potravy (najčastejšie z toxických mikroskopických rias). Obsah toxínov sa často v priebehu roka mení. Väčšina ichtyotoxínov je termostabilná, nemožno ich odstrániť tepelnou úpravou mäsa.

Známy je tetrodotoxín nachádzajúci sa v rybách čeľade štvorzubcovité (napr. fugu), ktorý je jedným z najúčinnejších toxínov rýb (až 60 % otráv sa končí smrťou); nie je obsiahnutý v mäse rýb, ale v ich vnútornostiach a koži. Ciguatoxíny vyskytujúce sa napr. v muréne Gymnothorax javanicus často spôsobujú otravy rybami žijúcimi v moriach tropických a subtropických oblastí (Karibské more, tropické a subtropické oblasti Indického a Tichého oceána). K vlastným toxínom rýb patrí fosfolipid dinogunelín nachádzajúci sa v ikrách viacerých druhov morských rýb, napr. Stichaeus (Dinogunellus) grigorjewi. V krvi úhorov (čeľaď Anguillidae a Congridae) sa nachádza ichtyohematoxín proteínovej povahy, ktorý sa okrem iného rozkladá teplom (nad 70 °C) a ultrafialovým žiarením. Jedovatosť ustríc a i. morských mäkkýšov spôsobujú ichtyotoxíny saxitoxín a kyselina okadajová a jej deriváty a i.

inžinierske siete

inžinierske siete — súhrnné označenie sústav objektov vonkajšieho rozvodu (prepravy) energie alebo určitej látky z jedného miesta na druhé, resp. zo zdroja do objektu alebo naopak. Inžinierske siete môžu byť vedené v rámci obce alebo mesta, ale aj v rámci väčších územných celkov. Patria sem silnoprúdové (vysoké aj nízke napätie) a slaboprúdové elektrické siete (telefón, internet), siete na prepravu vody zo zdroja do objektu (vodovod, následný odvod znečistenej vody z objektu do recipientu, kanalizácia), doprava plynu do objektu (plynovod) a doprava tepla do objektu zo zdroja tepla (teplovod). Sú vedené ako káblové (elektrické) alebo ako potrubné siete (vodovod, plyn, kanalizácia, teplovod). Z hľadiska umiestnenia sú vedené nad zemou (elektrické vedenie) alebo pod zemou – zakopané v predpísanej hĺbke, resp. sústredené v podzemnom kanáli alebo kolektore (siete vedené v mestskej zástavbe). K inžinierskym sieťam patria aj objekty, ktoré slúžia na úpravu parametrov prenášanej látky (regulačné stanice plynu, transformačné stanice elektrickej energie, úpravne vody, čističky vody).

Island

Island, Islandská republika, islandsky Ísland, Lýðveldið Ísland — ostrovný štát v sev. Európe na ostrove Island a okolitých menších ostrovoch (o. i. ostrovy Vestmannaeyjar) v sev. časti Atlantického oceána. Administratívne členenie: 9 regiónov.

Ostrov oválneho tvaru s troma výraznejšími polostrovmi a s členitým pobrežím (okrem juhovýchodu) s hlbokými fjordmi. Na juhu obmývaný Atlantickým oceánom, na severovýchode Nórskym a na severe Grónskym morom, od Grónska na západe oddelený Dánskym prielivom; dĺžka pobrežnej línie 4 970 km. Je vulkanického pôvodu (2. najväčší ostrov Európy, po Veľkej Británii), predstavuje najvyššiu časť Stredoatlantického chrbta. Budovaný treťo- a štvrtohornými bazaltmi, pemzou a sopečnými tufmi. Vrchovinný až hornatinný povrch, nížiny (len asi 7 % povrchu) sa nachádzajú najmä na juhozápade, vnútrozemie vypĺňajú rozlámané náhorné plošiny (700 – 1 000 m n. m.) z bazaltových lávových príkrovov strmo klesajúce k pobrežiu, z ktorých vyčnieva množstvo sopečných kužeľov (okolo 150, najvyšším vrcholom je Hvannadalshnúkur, 2 110 m n. m.) a viacero (okolo 30) aktívnych sopiek (napr. Hekla, 1 491 m n. m.; Eyjafjallajökull, 1 666 m n. m. – jej erupcia s následným šírením oblaku sopečného prachu v apríli 2010 mala za následok ochromenie leteckej dopravy vo veľkej časti Európy); znakmi sopečnej aktivity sú i teplé pramene, gejzíry, vývery plynov a časté zemetrasenia, podmorský sopečný výbuch 1963 vytvoril pri juž. pobreží ostrov Surtsey, vulkanickou činnosťou sa 1973 zväčšil ostrov Heimaey. Ľadovce, ktoré sčasti premodelovali sopečný reliéf, pokrývajú asi 11 % rozlohy krajiny, najväčšie sú Vatnajökull (8 400 km2, najväčší európsky ľadovec), Langjökull (1 021 km2), Hofsjökull (925 km2) a Mýrdalsjökull (695 km2). Oceánske podnebie s daždivými a chladnými letami a pomerne miernymi zimami je zmierňované Irmingerovým prúdom, vo vnútrozemí drsnejšie podnebie. Priemerné teploty v januári od -4 °C na severe po 0 °C na juhu, v júli 9 – 12 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm, miestami 1 000 mm (na juhovýchode v oblasti Vatnajökull viac ako 4 000 mm, na severovýchode – na najsuchšom území, menej ako 400 mm ročne), maximum zrážok spadne v auguste, pomerne málo zrážok v zime spôsobuje nízku a krátkotrvajúcu snehovú pokrývku. Časté vetry, mnohokrát so silou víchrice. Krátke rieky s veľkým spádom, najväčšie Thjórsá (Þjórsá) na juhozápade krajiny a Jökulsá á Fjöllum na severovýchode, hojný výskyt vodopádov, početné jazerá ľadovcového, tektonického a sopečného pôvodu, najväčšie Thingvallavatn (Þingvallavatn, 85 km2). Chudobná tundrová vegetácia, miestami lesotundra, viac ako polovica ostrova je bez vegetácie. Živočíšna ríša je chudobná (polárna líška), hojnejšie sú zastúpené iba ryby a vodné vtáctvo. Výnimočná príroda Islandu je chránená v troch národných parkoch (2018): Vatnajökull, Snæfellsjökull a Thingvellir (Þingvellir). Národný park Thingvellir bol 2004 zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO, ostrov Surtsey 2008.

Hospodársky vyspelý štát s vysokou životnou úrovňou obyvateľstva a s ekonomikou, ktorej základom je rybolov a spracovanie rýb. Silno sa rozvíjajúci bankový sektor v pol. 90. rokov 20. stor. spôsobil rast celého finančného sektora a Island bol považovaný za vzor rýchlo sa rozvíjajúcej ekonomiky. So začiatkom globálnej finančnej krízy sa však islandské banky dostali do problémov a začiatkom októbra 2008 museli byť tri najväčšie zoštátnené. Na tvorbe HDP sa 74,5 % podieľa sektor služieb, 19,7 % priemysel a 5,8 % poľnohospodárstvo (2017). Väčšina ekonomicky aktívneho obyvateľstva, až 72,9 %, pracuje v službách, 22,4 % v priemysle a 4,7 % v poľnohospodárstve (2015). Miera nezamestnanosti 2,8 % (2017; 3,1 %, 2016), miera inflácie má prevažne klesajúcu tendenciu s minimálnymi výkyvmi (1,7 %, 2016; 1,8 %, 2017), jej extrémny rast až na 18,4 % (2008) bol zapríčinený finančnou krízou, potom opätovne klesala na 11,0 % (2009) a ďalej až na hodnoty pod 2 %. Island je krajina bez výrazných surovinových zdrojov (ťaží sa iba diatomitová zemina, tzv. kremelina a pemza), jej ekonomika je závislá od dovozu surovín, disponuje však veľkými hydroenergetickými a geotermálnymi zdrojmi (horúca voda z geotermálnych zdrojov a prírodné pary sa využívajú na vykurovanie skleníkov a domácností); využiteľnosť vodnej a geotermálnej energie sa odhaduje na 50 000 GWh/rok, reálne sa využíva asi 25 % (okolo 7 380 GWh/rok, 2015). Významnú úlohu v ekonomike zohrávajú priemyselné odvetvia zaoberajúce sa výrobou a údržbou lodného parku a zariadení na rybolov a následné spracovanie rýb (mrazenie, konzervovanie, výroba rybieho tuku a rybej múčky); vzrastajúci význam má hutnícky priemysel so závodmi na výrobu hliníka a ferozliatin (najmä ferosilícia) vybudovanými v spolupráci so zahraničnými investormi, Island je najväčším producentom hliníka na svete na jedného obyvateľa (2016); rýchlo sa rozvíjajúci elektronický priemysel; menší význam zohrávajú chemický (výroba minerálnych hnojív, chemických výrobkov a i.), potravinársky, textilný (tradičný vlnársky, výroba kobercov) a odevný priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Poľnohospodárska výroba je značne dotovaná. Približne 20 % celkovej rozlohy krajiny je vhodných na poľnohospodársku výrobu, z toho na rastlinnú výrobu sa využíva okolo 6 %, zvyšná časť na extenzívny chov dobytka. Pestovanie zemiakov, jačmeňa a zeleniny (najmä paradajok a uhoriek, ktorých produkcia pokrýva 75 % domácej spotreby), v skleníkoch vyhrievaných vodou a parou z geotermálnych zdrojov celoročné pestovanie kvetín a teplomilných plodín (Island je najväčší producent banánov v Európe). V dôsledku znižujúceho sa dopytu po tradičných produktoch živočíšnej výroby sa dočasne výrazne znížil chov oviec (455-tis. kusov, 2007; od 2012 došlo k miernemu nárastu chovu – 473-tis. kusov, 2016) a hovädzieho dobytka (71-tis. kusov, 2007; 80-tis. kusov, 2017); rastie však záujem o bravčové mäso a hydinu; chov poníkov (približne na 5-tis. farmách); rozvinutý chov kožušinových zvierat (48-tis. noriek, 2015). Kľúčovým odvetvím islandskej ekonomiky je rybolov, ktorý má celosvetový význam (viac ako 1 621 zaregistrovaných rybárskych lodí; 2017); zariadenia na spracovanie rýb (mraziarenské a konzervárenské závody) sú v prístavných mestách, najväčšie v Reykjavíku a Akureyri. Významné miesto v ekonomike štátu zaujíma sektor služieb, v ktorom sú najrozvinutejšie finančné a telekomunikačné služby. Najrýchlejšie sa vyvíjajúcim sektorom a druhým najväčším zdrojom príjmov (po rybolove) je cestovný ruch, počet turistov neustále stúpa od 50. rokov 20. stor., a najmä v posledných rokoch (2,195 mil. zahraničných turistov, najviac zo Škandinávie, USA, Kanady, Nemecka a Spojeného kráľovstva, 2017). Prevládajú niekoľkodňové pobyty (v lete v priemere 7-dňové, v zime 3-dňové), obľúbené sú plavby na lodiach s pozorovaním veľrýb, terénne jazdy do vnútrozemia s výstupom na ľadovce, jednodňové výlety za atrakciami krajiny a i. Železničná sieť neexistuje; cestná sieť je vyvinutá najmä na juhozápade a v pobrežných oblastiach, hlavnou dopravnou tepnou ostrova je cesta Hringvegur (Islandský cestný okruh, dĺžka 1 339 km, dobudovaný 1974; väčšinou s asfaltovým povrchom) lemujúca celý ostrov, celková dĺžka ciest je 12 869 km, z toho len viac ako tretina (5 040 km) je so spevneným povrchom (2013); v nákladnej doprave má veľký význam pobrežná lodná doprava (významné prístavy v mestách Akureyri, Grundartangi, Hornafjörður, Hafnarfjörður, Reykjavík, Seyðisfjörður), na Islande neexistuje riečna doprava; rozvinutá vnútrozemská letecká doprava (96 letísk, ale iba 7 so spevneným povrchom, 2017), medzinárodné letiská v Keflavíku (juhozápadne od Reykjavíku) a v Akureyri. Export rýb a rybích produktov (32 %), hliníka (31 %, 2016), dopravných prostriedkov a i. Import strojov, lodných prístrojov a dopravných prostriedkov (48 %), spotrebného tovaru (21 %, 2016), palív a mazív, potravín, nápojov a i. Hlavní obchodní partneri: Holandsko, Spojené kráľovstvo, Nórsko, Nemecko, Švédsko, USA, Dánsko, Čína.

Etnické zloženie: 92,1 % Islanďanov, 6,8 % obyvateľov pevninskej Európy (z toho 3,6 % Poliakov a 0,5 % Škandinávcov – Fínov, Nórov, Švédov a Dánov), 0,6 % Ázijčanov, 0,5 % ostatných (2016). Náboženské zloženie: 78,2 % luteránov, 3,8 % katolíkov, ostatní sú prevažne príslušníci menších protestantských cirkví. Island má (s Írskom) najvyšší prirodzený prírastok obyvateľstva v Európe. Obyvatelia žijú väčšinou v mestách na pobreží, a to najmä v oblasti Reykjavíku a v jeho juž. predmestiach, vnútrozemie je neobývané. Podiel mestského obyvateľstva 94 % (2018). Najväčšie mestá: Reykjavík, Kópavogur, Hafnarfjörður, Akureyri.

Dejiny — prvými obyvateľmi územia boli írski a škótski mnísi (koncom 8. stor.), ktorí tam však sídlili iba v lete. Za začiatok trvalého osídlenia sa považuje rok 874, keď sa na Islande v rámci celkovej vikinskej expanzie zo škandinávskej pevniny smerom na západ usídlili prisťahovalci najmä z Nórska. Miernejšia klíma v tomto období umožňovala napr. aj pestovanie obilnín a v priebehu krátkeho obdobia mal Island takmer 20 tis. obyvateľov. Okolo 930 bol založený prvý snem Althing (Alþing), vďaka ktorému bol vytvorený zákonodarný a súdny systém platný pre celú krajinu. Centrálna štátna moc s výkonnými kompetenciami však nevznikla, územie bolo rozdelené na 36 (neskôr 48) slobodných správnych jednotiek pod vedením náčelníkov alebo starostov, ktorí mali v rukách miestnu moc a vzájomne o ňu zápasili, podliehali však Althingu. Odrazilo sa to o. i. v dramatickej tematike rodinných ság, ktoré patria k vrcholu islandskej literatúry. Na rozvoji literatúry sa podieľali aj kláštory vznikajúce po prijatí kresťanstva, ktoré bolo schválené okolo 1000 Althingom pod tlakom z Nórska, a to najmä z politických a ekonomických príčin; pohanský kult a právo však zostali dlho zakorenené. R. 1056 bolo zriadené biskupstvo v Skálholte a 1106 v Hólare, od 1152/53 obidve podliehali nórskemu arcibiskupstvu v Nidarose (dnes Trondheim). Už v 11. stor. boli na svetských majetkoch zakladané súkromné školy (Oddi, Haukadal), ktoré kládli dôraz na domáce tradície a jazyk, ako aj na históriu Islandu (a nórskych kráľov) a stali sa strediskami šírenia vzdelanosti (Snorri Sturluson). Do pol. 13. stor. existovala fakticky na ostrove republika, ktorá bola svojím charakterom vo vtedajšej feudálnej Európe úplne výnimočná. Vnútorné rozpory medzi štyrmi najsilnejšími rodmi však nakoniec viedli k dobrovoľnému uznaniu zvrchovanosti Nórska, 1262 Althing (aj náčelníci) akceptoval autoritu nórskeho kráľa Håkona IV. Håkonssona a Island sa stal provinciou Nórskeho kráľovstva. R. 1380 vstúpilo Nórsko do personálnej únie s Dánskom, čím sa Island (do 1944) stal súčasťou Dánskeho kráľovstva (→ Dánsko, dejiny). V dôsledku dvoch epidémií moru, ktoré Island postihli 1402 – 04, a opakovaných erupcií sopiek sa počet obyvateľov znížil takmer na tretinu, napriek tomu však čoskoro začali prosperovať rybolov a obchod s vlnou (anglickí a nemeckí kupci). V pol. 16. stor. prijal Island pod tlakom Dánska protestantskú vieru (luteranizmus, schválený Althingom 1541), čo viedlo následne ku konfiškácii dovtedajšej cirkevnej pôdy a majetku a k ďalšiemu upevneniu postavenia dánskych správnych orgánov. Tvrdý dosah na obchod malo zavedenie obchodného monopolu (1602), keď v zmysle zákona mohli na Islande obchodovať len dánski kupci s kráľovskou licenciou, čím sa mala obmedziť rastúca moc anglických a nemeckých obchodníkov a zabezpečiť prístup k domácej produkcii vojensky významnej síry. Po zavedení absolutistickej monarchie v Dánsku (1662) sa závislosť Islandu od neho znova prehĺbila, Island postupne prešiel pod centrálnu administratívu v Kodani a právomoci Althingu sa obmedzovali. V priebehu 18. stor. postihli Island znova viaceré prírodné katastrofy (zemetrasenia, sopečné erupcie) a epidémie, ktoré spoločne s ochladením klímy mali opäť za následok výrazný pokles počtu obyvateľov. V dôsledku domáceho tlaku, ktorý vyvíjal najmä zemský fojt a zakladateľ manufaktúr Skúli Magnusson (*1711, †1794), došlo 1787 k čiastočnému uvoľneniu obchodného monopolu, stále však len pre dánskych poddaných (úplná liberalizácia 1855). Pod vplyvom európskeho osvietenstva koncom 18. stor. vrstva domácej inteligencie presadzovala zmeny v islandskej administratíve. Reykjavík sa začal rozvíjať ako hlavné mesto krajiny i sídlo biskupstva (presídlili sa tam obidve dovtedajšie biskupstvá — 1785 zo Skálholtu a 1801 z Hólaru), po zrušení Althingu (1801) sa stal sídlom Najvyššieho zemského súdneho dvora, ktorý podliehal súdnemu orgánu v Kodani. V dôsledku účasti Dánska v napoleonských vojnách sa narušili kontakty a lodné spojenie Islandu s Dánskom, zásobovanie ostrova zabezpečovali britské lode. Mierová dohoda 1814 potvrdila príslušnosť Islandu k Dánsku a zrušila posledné formálne väzby na Nórsko, ktoré bolo postúpené Švédsku (→ Kielsky mier). V nasledujúcich desaťročiach sa paralelne s reformami osvietenského absolutizmu v Dánskom kráľovstve začal aj na Islande boj za získanie národnej nezávislosti. Myšlienky romantizmu a národného obrodenia ovplyvnili celú generáciu islandských študentov v Kodani. Pod tlakom požiadaviek na vytvorenie samosprávy schválil dánsky kráľ Kristián VIII. 1843 islandský snem, ktorý mal 20 volených a 6 kráľovských reprezentantov a sídlo v Reykjavíku. Obnovený Althing zohral vo vývoji štátu rozhodujúcu úlohu pod vedením filológa a politika J. Sigurðssona, a to najmä po zrušení absolutizmu a prijatí ústavy 1849 v Dánsku. R. 1851 Althing zrušil platnosť dánskej ústavy pre Island, ktorý naďalej zostal len provinciou Dánskeho kráľovstva. Napäté vzťahy medzi Islandom a Dánskom pretrvávali a tlak islandských národovcov pokračoval aj po získaní samosprávnosti a vlastnej ústavy, ktorú kráľ Kristián IX. podpísal 1874 pri príležitosti 1 000-ročného jubilea osídlenia ostrova. Althing, ktorý nadobudol zákonodarnú moc, ďalej pokračoval v zápase o rozšírenie islandských kompetencií. R. 1897 bolo v Kodani vytvorené ministerstvo pre Island, 1903 sa jeho sídlo presunulo do Reykjavíku a nová ústava (1904) priniesla Islandu samosprávu. Hnutie za nezávislosť však pokračovalo až do 1918, keď dánsky a islandský parlament (1. decembra) schválili zmluvu o nezávislosti ostrova. Island ako suverénny štát ostal v personálnej únii s Dánskom, ktoré malo chrániť jeho neutralitu a starať sa o obranu islandských vôd, začo sa vyslovilo 90 % obyvateľstva. Zmluva bola platná do 1940 s tým, že po jej uplynutí môže ktorýkoľvek z obidvoch štátov požiadať o úpravu alebo, pokiaľ by k jej revízii do 3 rokov (od 1940) nedošlo, mohol ju ktorýkoľvek z obidvoch štátov jednostranne vypovedať. Od pol. 19. stor. prechádzala islandská spoločnosť veľkými zmenami v súvislosti s nárastom obyvateľstva (vyše 85 tis. 1910, 121 tis. 1940, z toho viac ako tretina v hlavnom meste), s urbanizáciou, s modernizáciou hospodárstva a sociálnych štruktúr, ako aj s upevnením národného a politického povedomia (ženy získali všeobecné volebné právo už 1915). Dominantnú úlohu v hospodárstve postupne získal rybolov (ešte 1850 sa vyše 80 % obyvateľstva živilo poľnohospodárstvom, najmä chovom dobytka). K zvýšeniu životnej úrovne prispelo aj používanie motorizovaných plavidiel a rozmach družstevníctva. Počas 2. svet. vojny po okupácii Dánska nacistickým Nemeckom (apríl 1940) prerušil Island komunikáciu s Dánskom a zahraničná politika Islandu, za ktorú dovtedy zodpovedalo Dánsko, prešla do kompetencie Althingu. Cieľom bolo zachovať neutralitu Islandu, ktorý odmietol ponuku Spojeného kráľovstva na ochranu pred okupáciou Nemeckom. V máji 1940 však Spojené kráľovstvo bleskovou operáciou Island obsadilo (pod zámienkou ochrany ostrova, v skutočnosti však pre jeho geopolitickú polohu na strategických námorných trasách). V júli 1941 po vzájomnej dohode prevzali zodpovednosť za ochranu Islandu USA, ktoré tam mali postupne až 47 tis. vojakov (vojenská základňa a letisko v Keflavíku). V máji 1944 sa konalo referendum, v ktorom sa 95 % občanov Islandu vyslovilo za vytvorenie samostatnej republiky. Tá bola vyhlásená 17. 6. 1944 a jej prvým prezidentom sa stal S. Björnsson. Napriek určitej kritike, že Island vystupuje z únie v období okupácie Dánska, poukazovali Islanďania na klauzulu v zmluve z 1918 (zmluva bola formálne zrušená 1950). Po 2. svet. vojne vstupoval Island postupne do medzinárodných organizácií (1946 do OSN, 1950 do Rady Európy, 1953 do Severskej rady, 1970 do EFTA). Podmienkou členstva v NATO (1949) bolo, že krajina sa nikdy nezapojí do ofenzívnych vojenských aktivít. Ako jediná členská krajina aliancie nemá Island plne vybudovanú vlastnú armádu. Na základe zmluvy z 1951 zodpovednosť za obranu Islandu mali USA (až do 2006), čo bolo najviac diskutovanou politickou otázkou a v súvislosti s čím počas studenej vojny nadobudol ostrov strategický význam. Najväčším medzinárodným konfliktom boli tzv. sleďové vojny (1958 – 61, 1972/73, 1975) so Spojeným kráľovstvom a NSR, ktoré Island rozpútal pomocou bojových člnov pobrežnej stráže na obranu teritoriálnych vôd pred nekontrolovaným intenzívnym rybolovom. Island postupne rozširoval svoje rybárske teritóriá (12 námorných míľ 1964, 50 námorných míľ 1970, 200 námorných míľ 1975; potvrdené 1979) a ochrana domáceho rybolovu, ktorý je rozhodujúcim hospodárskym odvetvím, bola aj dôvodom nezáujmu o vstup do EÚ (riadenie rybolovného hospodárstva v EÚ, rybolovné kvóty). Jednostranná závislosť od rybárskeho priemyslu bola od konca 80. rokov 20. stor. vyvažovaná rozvojom cestovného ruchu a finančného sektora. Liberálna trhová politika koaličných vlád 90. rokov, zníženie daní, privatizácia a rast spotreby viedli k hospodárskemu rastu. Rast bankového sektora a expanzívna politika s vysokými zahraničnými pôžičkami a investíciami do stavebných projektov boli od jesene 2008 príčinou mimoriadne tvrdého dosahu medzinárodnej finančnej krízy na Islande. Po odstúpení vlády v januári 2009 a po nových voľbách (25. apríla 2009) nastúpila vláda ľavicovej koalície. Kríza prehodnotila postoj k členstvu v EÚ, o ktoré vláda požiadala v júli 2009. Štát prevzal na seba záruky troch komerčných bánk, ktorých krach postihol početných britských a holandských vkladateľov najmä v internetovej banke Icesave. Pod tlakom Spojeného kráľovstva a Holandska súhlasil Althing s úhradou odškodného vo výške 3,8 mld. eur, ktoré vlády obidvoch krajín vyplatili poškodeným klientom. V januári 2010 však prezident odmietol podpísať zákon o vyplatení odškodného (kompenzácia sa vníma ako kľúčový politický faktor pri vstupe Islandu do EÚ). O otázke spôsobu oddlženia Islandu sa malo rozhodnúť v referende 6. 3. 2010, v ktorom občania väčšinou hlasov (93 %) odmietli vyplatenie náhrad. Otázka zostala otvorená a v rokovaní sa pokračovalo, 12. 3. 2015 však Island prihlášku do EÚ stiahol a prístupové rozhovory boli zastavené.

Island je parlamentná republika (od 1944). Zákonodarné zhromaždenie Althing (od 1991 jednokomorový) má 63 členov volených na 4 roky. Hlavou štátu je prezident volený priamo všetkými občanmi každé 4 roky. Volebné právo je od 18 rokov.

Islandskí prezidenti
1944 – 1952 Sveinn Björnsson
1952 – 1968 Ásgeir Ásgeirsson
1968 – 1980 Kristján Eldjárn
1980 – 1996 Vigdís Finnbogadóttirová
1996 – 2016 Ólafur Ragnar Grímsson
od 2016 Gudni Jóhannesson

Ivachnová

Ivachnová — obec v okrese Ružomberok v Žilinskom kraji v západnej časti Liptovskej kotliny, 500 m n. m.; 604 obyvateľov (2017). Prevažne pahorkatinné odlesnené územie, na okrajoch smrekové lesy. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Východiskové miesto k viacerým turistickým lokalitám územia (Veľký Choč, termálne kúpalisko Bešeňová, Liptovská Mara a i.). V katastri obce sa nachádza územie s mimoriadnou druhovou rozmanitosťou vtákov a cicavcov – prírodná rezervácia Ivachnovský luh (vyhlásená 1982, rozloha 10 ha), v ktorej sa chráni potenciálne ohrozený reliktný luh, najsevernejšie položený luh na území Slovenska.

Písomne doložená 1391 ako Ivankhaza, 1394 Iwankahaza, 1406 Iwachonfalua, 1469 Iwachnowavies, 1535 Iwaknova, 1544 Iwachnova, 1570 Iwankafalwa alias Iwachnowawes, 1600 Iwachuo, 1773 Ivanova, 1786 Iwanowa, 1808 Ivachnófalva, Iwachnowá, 1863 Ivachnova, 1873 – 77 Ivahnova, 1882 Ivahnófalva, 1888 – 1913 Ivachnófalu, 1920 – 76, 1990 Ivachnová. Prvá správa o ešte neexistujúcej obci je z 1298, keď bol z chotára Liptovskej Teplej pri Váhu vyčlenený majetok pre zemana Ivanka, Slávkovho syna. R. 1300 kráľ Ondrej III. potvrdil držbu majetku Ivankovmu synovi Jakubovi. Koncom 14. stor. sa Ivachnová stala majetkom panstva Liptov. R. 1544 ju Ferdinand I. daroval zemanom Rádyovcom. V polovici 19. stor. s ňou splynula obec Lazy (doložená 1263 ako Lazy), ktorá patrila Gilániovcom. R. 1924 – 55 k nej patrila obec Liptovský Michal. R. 1976 – 89 bola Ivachnová pričlenená k obci Liptovská Teplá.

izolácia

izolácia [tal.] — a) oddelenie, osamotenie, odlúčenie; b) zábrana, bariéra;

1. biol., ekol., genet. a) oddelenie jedincov od ostatných členov populácie. Pozoruje sa napr. pri hmyze žijúcom sociálne (mravce, termity, včely) a zvyčajne vedie k úhynu odlúčeného jedinca, b) dodržiavanie prirodzeného vzájomného odstupu členov populácie, napr. dodržiavanie odstupu pri lastovičkách (lastovičky sediace na drôtoch elektrického vedenia sa nedotýkajú, aby nenastal prenos parazitov), c) oddelenie časti populácie v dôsledku geografických pomerov (geografická izolácia), napr. vývoj ostrovných biocenóz môže viesť k vzniku špecializovaných cenóz (dve populácie sa geograficky oddelili, každá sa prispôsobila jedinečným podmienkam stanovišťa), prerušil sa medzi nimi tzv. genetický tok (geneticky sa rozrôznili) a rozdelili na nové druhy (→ reprodukčná izolácia). Čiastočné alebo úplné zabránenie výmeny genetickej informácie medzi skupinami jedincov v populácii daného druhu môže v extrémnom prípade viesť až k vzniku izolátu, d) ekologická izolácia;

2. el.tech. nevodivý obal vodiča elektrického prúdu zabraňujúci spojeniu s inými vodivými materiálmi alebo časťami zariadenia (napr. s inými vodičmi v kábli) a chrániaci ľudí alebo živočíchy pred dotykom. Musí mať dostatočnú elektrická pevnosť a tepelnú odolnosť. Zhotovuje sa z polyvinylchloridu, polyetylénu, zosieťovaného polyetylénu ap.;

3. chem., biotechnol. laboratórny alebo technologický postup, ktorého výsledkom je oddelenie a získanie požadovanej zlúčeniny z reakčnej alebo z inej zmesi. Využívajú sa pri nej separačné postupy a metódy (destilácia, extrakcia, filtrácia, chromatografia, kryštalizácia, rektifikácia a i.); používa sa v chemickej (anorganickej i organickej) technológii, biotechnologických procesoch, v potravinárskej a vo farmárskej výrobe, chemických laboratóriách a i. V biotechnologickej výrobe sa po skončení biotechnologického procesu izolácia využíva na získanie produktu, ktorým môže byť biomasa (izolácia biomasy), metabolit vylučovaný produkčným organizmom do kultivačného média (extracelulárny produkt, napr. enzým, kyselina citrónová, kyselina mliečna, antibiotikum) alebo produkt hromadiaci sa v bunkách produkčného organizmu (napr. ergosterol). Pri izolácii produktu z biomasy je prvým krokom mechanický alebo chemický rozklad buniek a následná izolácia napr. extrakciou. Po odstránení biomasy z kultivačného média sa extracelulárne produkty izolujú pomocou rôznych separačných metód a postupov, ktorých výber závisí od chemických a fyzikálno-chemických vlastností produktov. Na izoláciu chemicky alebo tepelne labilných látok sa využívajú špeciálne extraktory pracujúce v definovaných režimoch, aby sa zabránilo znehodnoteniu produktu. Antibiotiká, vitamíny a iné farmakologicky významné látky si vyžadujú zložitejšie postupy izolácie a prečistenia, okrem extrakcie a zrážania sa využívajú napr. ionexová a gélová chromatografia a špecifické separačné metódy založené na princípoch biošpecifických interakcií (imunoprecipitácia). Ich izolácia sa uskutočňuje za aseptických podmienok. Pri izolácii biomasy je výber vhodnej technológie na oddelenie buniek produkčného mikroorganizmu od kultivačného média podmienený druhom mikroorganizmu tvoriaceho biomasu a požiadavkou zachovania jeho biologickej aktivity. Na separáciu buniek od kultivačného média sa využívajú filtrácia, flotácia, odstreďovanie a usadzovanie. Pri flotácii spravidla uskutočňovanej vzduchom bublinky vzduchu vynášajú mikrobiálne bunky alebo ich zhluky k hladine kvapaliny. Usadzovanie sa používa najmä pri oddeľovaní mikrobiálneho kalu pri čistení odpadových vôd. Pri izolácii bakteriálnej biomasy sa najčastejšie využíva odstreďovanie, ktorému môže predchádzať zrážanie bakteriálnej kultúry do zhlukov. Kvasinkové mikroorganizmy sa od kultivačného média najčastejšie oddeľujú odstreďovaním (napr. pekárske droždie) a následným odstránením prebytočnej vody (napr. filtráciou) do požadovanej koncentrácie sušiny. Vláknité mikroorganizmy (napr. mikromycéty a aktinomycéty) sa izolujú z kultivačného média filtráciou v kombinácii s lisovaním na požadovanú koncentráciu sušiny;

4. lek., veter. oddelenie osôb (alebo zvierat) s infekčným ochorením s cieľom zabrániť šíreniu ochorenia. Izolácia chorých je najstaršie preventívne opatrenie proti šíreniu nákaz. Robí sa v domácom prostredí (pri ľahších infekčných chorobách) alebo v nemocničnom zariadení (pri vysoko infekčných ochoreniach, pri ochoreniach so závažným priebehom alebo keď izolácia nie je možná v domácom prostredí). Izolácia chorých je účinná, ak sa vykonáva včas (na začiatku ochorenia) a podľa možnosti sú izolovaní všetci chorí jedinci. Doba izolácie závisí od doby infekčnosti jedinca (→ karanténa);

5. mikrobiol., virol. akýkoľvek aseptický postup, ktorým sa príslušný druh mikroorganizmu prítomný vo vzorke alebo v prostredí získa vo forme čistej kultúry. Podľa typu mikroorganizmu zahŕňa izolácia kultiváciu na selektívnom médiu, obohacovaciu kultiváciu a (alebo) použitie separačných metód (napr. filtrácie). Používa sa na získanie produkčného kmeňa mikroorganizmov na biotechnologické účely, na získanie pôvodcu infekčného ochorenia a i. Pri diagnostike akútnych vírusových ochorení je klasickou metódou izolácia vírusu. Zahŕňa zachytenie vírusu (z klinického materiálu), jeho naočkovanie do jedného zo živých bunkových modelov (bunkových kultúr, kuracích embryí alebo laboratórnych zvierat) používajúcich sa na jeho zachytenie a následné namnoženie na množstvo nevyhnutné na jeho laboratórnu identifikáciu, pričom platia postuláty sformulované R. Kochom (Kochove postuláty), podľa ktorých len izolácia vírusu z laboratórneho zvieraťa, do ktorého bol vírus naočkovaný prenesením z pacienta a vyvolal u neho identické príznaky ochorenia, je skutočným dôkazom pôvodcu nákazy. V súčasnosti sa izolácia vírusu nahrádza metódami molekulárnej biológie, v niektorých prípadoch je však nevyhnutná;

6. sociol. → sociálna izolácia;

7. tech. zariadenie, proces alebo stavebná úprava zabraňujúce prenosu fyzikálneho javu z jedného predmetu na druhý, z predmetu na prostredie alebo z prostredia na prostredie. Cieľom izolácie je zabrániť nežiaducim javom, napr. stratám tepla, nežiaducim tepelným ziskom, prenikaniu hluku alebo vody ap. Rozlišuje sa izolácia proti prechodu tepla (→ tepelná izolácia), proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) a vibráciám, proti vode a vlhkosti (vodotesná izolácia, hydroizolácia) a špeciálna izolácia, napr. proti vysokým teplotám, agresívnemu prostrediu (izolácia proti korózii spôsobenej agresívnym chemickým prostredím), žiareniu, pretekaniu elektrického prúdu (elektrická izolácia, na ktorú sa používajú rôzne druhy dielektrík) ap. Izolácie sa hojne uplatňujú v stavebníctve a priemysle (chemickom, strojníckom, elektrotechnickom, energetickom) a sú spojené s aplikáciou látok s izolačnými vlastnosťami alebo výrobkov z nich; izolácia proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) – úprava stavebnej konštrukcie (steny, stropu, podlahy a i.) chrániaca vnútorné prostredie pred nepriaznivými účinkami hluku šíriaceho sa z vonkajšieho alebo z vnútorného prostredia. Používajú sa pri nej mäkké akustické materiály, ktoré majú schopnosť pohlcovať najmä stredno- a vysokofrekvenčné zložky zvuku, pričom k dispozícii sú priamo výrobky z nich. Z hľadiska vnútornej štruktúry sa rozdeľujú na vláknité (čadičové, sklené a i.), kanálikové a penové. Aplikujú sa vo forme rohoží ukladaných za obkladový materiál alebo vo forme dosiek často s konečnou povrchovou úpravou (na podhľady alebo na obklady). Zvukovoizolačné vlastnosti konštrukcií sú normatívne stanovené v závislosti od účelu miestností (obytné miestnosti, nemocničné izby, školské triedy, kancelárie a i.). Šírenie nízkofrekvenčných zložiek zvuku (vibrácií) od hlučných strojov v továrňach sa obmedzuje vkladaním podložiek z pórovitých materiálov pod stroje (izolácia proti vibráciám); izolácia proti vode (vodotesná izolácia, hydroizolácia) – stavebná úprava, ktorá chráni stavebný objekt pred pôsobením vlhkosti a vody nachádzajúcej sa v atmosfére, pôde a v budove v súvislosti s jej prevádzkou (tzv. prevádzková voda). Stavebné materiály v rôznej miere prijímajú vlhkosť a vodu z okolitého prostredia, čo nepriaznivo ovplyvňuje vlastnosti stavebných konštrukcií. Dostatočnú ochranu proti vlhkosti a vode môže zabezpečiť samotná konštrukcia (napr. z vodostavebného betónu), v opačnom prípade sa navrhuje hydroizolačný systém (hydroizolácia) konštrukcie. Volí sa druh izolačného materiálu, počet vrstiev, úprava podkladu a spôsob ochrany pred mechanickým poškodením počas následných stavebných prác, pričom vyhotovenie izolácie prebieha podľa realizačného projektu a technologických predpisov platných pre príslušný typ hydroizolácie. Na izoláciu proti vode sa používajú izolačné pásy (na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov, ako aj na báze bentonitu; ktoré pri styku s vodou zväčšujú objem), fólie z gumy alebo z plastov (→ hydroizolačné fólie), nátery, tmely a kvapalné fólie (stierky) na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov a striekané hydroizolácie na báze modifikovaných asfaltov, akrylátových a polyuretánových živíc, ďalej penetračné hydroizolácie (napr. náterové rekryštalizačné izolácie a špeciálne tmely na báze cementu), injektážne izolácie (injektážny materiál na báze polyuretánových, epoxidových alebo akrylátových živíc sa pod predpísaným tlakom vháňa do pórov konštrukcie) a i. Na utesnenie dilatačných a pracovných škár a prestupov potrubí cez vodostavebný betón slúžia utesňovacie profily, ďalej napučiavacie pásky a pasty na báze prírodného a syntetického kaučuku a živíc, na hydroizoláciu strešného plášťa krytiny, ktoré môžu byť povlakové (napr. z asfaltovaných pásov a fólií) alebo skladané (z plošných alebo z tvarovaných dielcov). Izolácie proti vode sa používajú na ochranu podzemných častí stavieb (základov, podzemných stien, potrubí a i.) proti podzemnej vode, gravitačnej vode a zemnej vlhkosti, na ochranu previsnutých (balkóny, lodžie, terasy, rímsy, markízy) a strešných konštrukcií proti atmosférickým zrážkam, ako aj na ochranu proti prevádzkovej vode (kuchyne, obchodné priestory, bazény, nádrže a i.); prispievajú aj k zvýšeniu trvanlivosti a životnosti stavebných materiálov a stavebných konštrukcií. Dodatočné hydroizolácie sa aplikujú, ak je potrebná oprava existujúcich izolácií proti vode; najčastejšie sa uskutočňujú penetráciou a injektovaním izolačných materiálov, ako aj vkladaním izolačných fólií a plechov do muriva. Na izoláciu proti vysokým teplotám sa používajú žiaruvzdorné materiály, na izoláciu proti požiaru, najmä na ochranu stavebných nosných konštrukcií, špeciálne omietky (napr. na báze špeciálnych silikátových mált), nátery a obklady (napr. na báze vláknocementových kompozitných a vláknitých hlinitokremičitanových materiálov) zvyšujúce ich požiarnu odolnosť, na protiradónové izolácie zamedzujúce prenikaniu radónu z podložia do interiéru budov plynotesné asfaltové pásy, nátery a stierky na báze syntetických živíc, na izoláciu proti rôznym druhom žiarenia (röntgenové, rádioaktívne) stavebné výrobky zhotovené zo špeciálnych veľmi ťažkých betónov s veľkou hustotou, zo špeciálnych mált, z olovených plechov ap.; izolácia elektrických strojov – vybavenie elektrického stroja zabezpečujúce spoľahlivé izolačné oddelenie častí stroja pod napätím od uzemnených častí, ako sú kostry, zväzky plechov a i. Napr. vodiče cievok sa izolujú lakmi, tkaninami, papierom (→ izolačný papier) a sklotextilom, cievky epoxidovými živicami a lakmi odolávajúcimi vyšším teplotám, ako aj olejom a vzduchom, prechody elektrických vedení cez kovové časti porcelánom, bakelitom alebo sklom. Izolácia musí mať veľkú elektrickú pevnosť a musí byť odolná aj proti tepelnému namáhaniu a náhodným a náhlym prepätiam pri atmosférických poruchách. Kvalitu izolácie elektrických strojov udáva jej trieda (Y, A, E, B, F, H, C), ktorá vyjadruje najvyššie dovolené zahriatie zariadenia zohľadňujúce použitú izoláciu; napr. pri triede Y (s izolačnými materiálmi papier, bavlna, umelý hodváb, drevo, PVC, guma, polyamidové vlákna) je maximálna povolená trvalá teplota 90 °C, pri triede B (s izolačnými materiálmi sľuda, silikátový fíber, sklené vlákna) teplota do 130 °C a pri triede C (s izolačnými materiálmi sklo, porcelán, kremík, silikátový fíber, sľuda) teplota nad 180 °C.

izolant

izolant [tal.] — nevodič; látka, ktorá zabraňuje prestupu elektrického prúdu (→ dielektrikum), tepla (má nízku tepelnú vodivosť), zvuku ap.; → izolácia.

jačmeň

jačmeň

1. Hordeum — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď lipnicovité. Jednoročné alebo viacročné trávy pochádzajúce z Ázie. Patrí sem okolo 30 druhov, napr. v teplejších oblastiach Slovenska na poliach a popri cestách rastúce buriny jačmeň myší (Hordeum murinum) a jačmeň hrivnatý (Hordeum jubatum) a už len v niektorých lokalitách Podunajskej nížiny sa vyskytujúci druh jačmeň tuhoštetinatý (Hordeum geniculatum). Hospodársky významnými druhmi sú jačmeň dvojradový (Hordeum distichon) a jačmeň siaty (Hordeum vulgare). Jačmeň je jednoročná jarná alebo ozimná, 0,40 – 0,60 metra vysoká obilnina. Má zväzkovitý koreň a duté valcovité steblo zložené zo 4 – 6 článkov navzájom oddelených kolienkami (hlavné steblo a niekoľko produktívnych i neproduktívnych odnoží, úroda zrna je v klasoch z hlavného stebla a z produktívnych odnoží), dlhé úzke previsnuté alebo vzpriamené listy zložené z listovej čepele a listovej pošvy. V mieste prechodu listovej pošvy do listovej čepele sa nachádza blanitý jazýček, steblo obopínajú výrazné ušká, ktoré sú významným rozlišovacím znakom jednotlivých druhov obilnín mierneho pásma. Súkvetie je klas, ktorý sa skladá z klasového vretena a z kláskov. Plevy sú úzke a chĺpkaté. Na vonkajšej strane je kvet chránený plevicou, na vnútornej plievočkou. Opeľuje sa vlastným peľom. Plod je jednosemenná nažka (zrno). Jačmeň patrí medzi najstaršie pestované plodiny (pestoval sa už v 5. – 6. tisícročí pred n. l.). V súčasnosti sa pestuje na celom svete v oblastiach mierneho a subtropického pásma, je druhou najpestovanejšou obilninou. Na Slovensku sa pestuje najmä v Nitrianskom, Trnavskom a Košickom kraji na výmere okolo 159 – 250-tisíc hektárov (8 – 10 % z celkovej pestovateľskej plochy je jačmeň ozimný), priemerná úroda 2 – 4,75 t/ha. Jačmeň má vysoké nároky na podmienky prostredia, vyžaduje stredne ťažké až ťažšie hlinité alebo hlinito-ílovité pôdy dobre zásobené živinami. Využíva sa na sladovnícke (výroba sladu), potravinárske (napr. výroba pudingov, kávovej náhradky, liehovín, krúp a múky) a kŕmne účely (na kŕmenie sa využíva celé zrno a niektoré zvyšky vznikajúce pri priemyselnom spracovaní, napr. zlomkový jačmeň, sladový kvet, pivovarské mláto). Pre vysokú nutričnú hodnotu sa používa v dietetickej výžive a ako hodnotná biopotravina (jačmenné klíčky, a najmä tzv. mladý jačmeň – vysušený extrakt z lístkov mladého jačmeňa). V minulosti sa jačmeň v ľudovej strave používal vo forme krúp a múky; z krúp sa varila kaša, ktorá sa zavárala do polievok, a uvarené krúpy sa pridávali do náplne jaterníc; v horských oblastiach sa jačmenná múka pridávala i do chlebového cesta;

2. aj jarček, jarec — hovorový názov hnisavého zápalu mazových žliaz na okraji mihalníc zvyčajne spôsobeného stafylokokovou infekciou; lekársky názov hordeolum. Prejavuje sa sčervenaním, opuchom, trhavými bolesťami a postupne sa vyvíjajúcim ohraničeným abscesom podobným jačmeňu (odtiaľ hovorový názov). Po spontánnom uvoľnení hnisu bolesti ustúpia a hordeolum sa zahojí; pri liečbe sa používajú antibiotické masti a teplé obklady. Ak sa absces vyvíja na zadnej ploche mihalnice ochorenie sa nazýva chalazión.

jadrová elektráreň

jadrová elektráreň, atómová elektráreň — technologické zariadenie využívajúce jadrovú energiu uvoľnenú štiepením jadier izotopov ťažkých prvkov (233U; 235U a 239Pu) na produkciu elektrickej energie. V jadrovom reaktore jadrovej elektrárne sa reťazovou štiepnou reakciou jadrového paliva vyvolanou tepelnými neutrónmi vytvára teplo, ktoré sa cirkulujúcim chladiacim médiom odvádza a využíva na výrobu pary poháňajúcej turbínu. Tepelná turbína otáčaním rotora elektrického generátora mení mechanickú prácu na elektrickú energiu; premena energie pary na mechanickú prácu a elektrickú energiu sa teda v jadrovej elektrárni uskutočňuje tak ako v klasickej tepelnej elektrárni. Získaný elektrický prúd s napätím obvykle 15 kV sa prostredníctvom transformátorov dodáva do rozvodnej siete veľmi vysokého napätia (spravidla 400 kV).

Podľa druhu jadrového reaktora, ako aj spôsobu odvádzania tepla z jadrového reaktora a jeho využitia na výrobu pary sa jadrové elektrárne delia na jednookruhové (vybavené varným alebo plynom chladeným reaktorom), dvojokruhové (ľahkovodné a ťažkovodné reaktory chladené vodou pod tlakom bez zmeny jej kvapalného skupenstva) a trojokruhové (chladené skvapalneným kovom, napr. Na, NaK, Pb, PbBi). Dvojokruhové jadrové elektrárne majú dva od seba oddelené obehové okruhy – primárny a sekundárny. Primárny okruh sa skladá z jadrového reaktora, zo systému cirkulácie chladiaceho média (potrubie, čerpadlá), z kompenzátora objemu a z výmenníka tepla (parogenerátor). Sekundárny okruh sa skladá zo systému cirkulácie vody, z turbíny s generátorom a z kondenzátora. Chladiace médium v primárnom okruhu zasahuje do aktívnej zóny jadrového reaktora, kde sa ohrieva, a následne v parogenerátore odovzdáva svoje teplo vode cirkulujúcej v sekundárnom okruhu a premieňa ju na paru. Po ochladení sa chladiace médium vracia do reaktora pomocou cirkulačného čerpadla (ak je chladiacim médiom plyn, pomocou dúchadla). Para (nasýtená alebo aj prehriata) je z parogenerátora vedená parovodom do turbíny, kde sa jej energia premieňa na mechanickú prácu, a potom vstupuje do kondenzátora. Tu para skondenzuje na vodu, ktorá sa po úprave vracia do parogenerátora: kondenzačné čerpadlo tlačí skondenzovanú vodu cez prvý (nízkotlakový) stupeň regeneračných ohrievačov, kde sa ohreje na 164 °C (v reaktoroch VVER 440), potom vstupuje do napájacej nádrže, kde sa zbavuje plynov, ktoré sú v nej rozpustené. Z napájacej nádrže je voda napájacím čerpadlom tlačená cez druhý (vysokotlakový) stupeň regeneračných ohrievačov do parogenerátora, kde sa znova ohrieva a mení na paru; proces sa viackrát opakuje. Najrozšírenejšie dvojokruhové jadrové elektrárne sú elektrárne s tlakovodnými reaktormi, v ktorom voda (demineralizovaná) slúži ako moderátor, reflektor i ako chladiace médium. Pri ohreve v reaktore však voda nesmie meniť kvapalné skupenstvo, preto je v primárnom okruhu udržiavaná pod vysokým tlakom (reaktory VVER 440 – 12,26 MPa; VVER 1000 – 15,7 MPa; EPR – 15,5 MPa). Tlak vody v sekundárnom okruhu (ktorý neprichádza do styku s neutrónovým poľom v jadrovom reaktore) je odvodený od výstupnej teploty chladiaceho média reaktora. V jadrovej elektrárni s reaktormi VVER 440 je tlak v sekundárnom okruhu 4,6 MPa, s reaktormi VVER 1000 tlak 6,3 MPa a s reaktormi EPR tlak 7,72 MPa. Jednookruhová jadrová elektráreň nie je vybavená výmenníkom tepla, chladiace médium jadrového reaktora slúži aj na pohon turbíny. Najrozšírenejšie jednookruhové jadrové elektrárne sú elektrárne s tlakovodnými reaktormi, v ktorých silno demineralizovaná voda slúži ako moderátor, reflektor i ako chladiace médium. Chladiaca voda vrie pri tlaku 6,8 až 7 MPa, získaná nasýtená para po odlúčení kvapalnej fázy vstupuje parovodom priamo do turbíny, kde expandovaním odovzdá energiu, po prechode turbínou sa skvapalňuje v kondenzátore, prechádza úpravou v regeneračných stupňoch, získava teplotu okolo 260 °C a vstupuje opäť do reaktora. Voda ako chladiace médium teda prechádza reaktorom, kde sa stáva rádioaktívnou, preto strojovňa jadrovej elektrárne s varným reaktorom patrí do kontrolovaného pásma. Elektrárne s rýchlymi jadrovými reaktormi sú trojokruhové, ako chladiace médium v nich často slúži roztavený sodík, ktorý je vysoko rádioaktívny, pretože reaguje s neutrónmi v aktívnej zóne reaktora. Medzi primárny okruh a okruh vyrábajúci paru sa preto vkladá ďalší okruh s cirkulujúcim nerádioaktívnym kvapalným sodíkom.

Z hľadiska bezpečnosti jadrovej elektrárne (→ jadrová bezpečnosť) je dôležitý už výber miesta jej výstavby (geologické a hydrologické podmienky, seizmicita), ďalej projektová príprava (výber materiálov a regulačných systémov), výstavba, výroba a montáž jednotlivých zariadení i samotná prevádzka. Zvlášť dôležité je konštrukčné a technologické vyriešenie aktívnej zóny jadrového reaktora, pričom kritériá a požiadavky na konštrukcie, systémy a uzly sú definované ako požiadavky štátnych dozorných orgánov. Výroba zariadení a prevádzka jadrovej elektrárne musí byť zabezpečená s dostatočnými rezervami s dôrazom na kvalitu, zálohovanie a možnosť testovania systémov. V každej jadrovej elektrárni je vybudovaná sústava bariér (ochrana do hĺbky) zabraňujúcich úniku rádioaktívnych častíc do najbližšieho okolia vnútri reaktora i do okolia jadrovej elektrárne: chemicky stabilná forma jadrového paliva (pri UO2 pórovitej štruktúry, ktorá zabraňuje voľnému šíreniu štiepnych produktov), celistvosť obalu palivových prútikov, celistvosť primárneho okruhu jadrovej elektrárne (materiál a konštrukcia tlakovej nádoby reaktora, ktorá je súčasťou hermeticky uzavretého tlakového systému primárneho okruhu), celistvosť hermeticky uzavretého oceľovo-betónového obalu jadrového reaktora (→ kontajnment, konfajnment) zabraňujúceho úniku rádioaktívnych častíc pri prípadnom porušení prvých troch bariér (najmä pri jadrových reaktoroch chladených vodou). Sústava bariér je doplnená bezpečnostnými systémami jadrovej elektrárne, ktorých úlohou je bezpečne odstaviť jadrový reaktor (zastaviť reťazovú štiepnu reakciu), bezpečne odviesť zvyškové teplo z aktívnej zóny reaktora a zabezpečiť neporušenie primárneho okruhu pri maximálnej možnej ochrane bezpečnostných bariér, a to aj v prípade jadrovej udalosti maximálneho rozsahu, s ktorou počítal projekt. Rozlišujú sa aktívne (napájané zo zdroja elektrickej energie) a pasívne (nevyžadujúce zdroj elektrickej energie) bezpečnostné systémy. K aktívnym bezpečnostným systémom ľahkovodných reaktorov patria vysokotlakový a nízkotlakový havarijný systém chladenia aktívnej zóny jadrového reaktora pozostávajúce z nádrží s roztokom kyseliny boritej a z čerpadiel (zabezpečujú potrebný tlak chladiaceho média v primárnom okruhu, a tým aj odvod tepla z primárneho okruhu v prípade mimoriadnej udalosti) a sprchový systém (znižuje tlak v priestoroch kontajnmentu pri jeho zvýšení v dôsledku jadrovej udalosti), k pasívnym bezpečnostným systémom napr. mechanické ovládanie spúšťania havarijných tyčí reaktora (automatické regulačné kompenzačné kazety) do aktívnej zóny reaktora, hydroakumulátory (dodávajú roztok kyseliny boritej do jadrového reaktora, ak sa zníži tlak chladiaceho média v primárnom okruhu pod hodnotu, na ktorej je roztok kyseliny v hydroakumulátoroch udržiavaný, čím sa odvedie teplo a zastaví sa reťazová štiepna reakcia; bór je účinný pohlcovač neutrónov) a vákuovo-barbotážny systém (na zníženie tlaku v tlakovom systéme primárneho okruhu pod hodnotu atmosférického tlaku a na odstránenie neskondenzovaných zložiek chladiva pri porušení primárneho okruhu). Ochranu zdravia pracovníkov jadrovej elektrárne zabezpečuje systém biologickej ochrany, ktorý predstavuje kombináciu dostatočnej vzdialenosti od zdroja žiarenia a aplikácie materiálov zabezpečujúcich absorpciu neutrónov, fotónov gama, röntgenového žiarenia, ako aj fotónov gama vznikajúcich sekundárne pri záchyte neutrónov. Na tienenie sa podľa okolností bežne používajú olovo, oceľ a ťažký (barytový) betón.

Prevádzka a kontrola jadrového reaktora je počítačovo riadená z dozorne elektrárne. V záujme vysokej bezpečnosti prevádzky jadrovej elektrárne sa v aktívnej zóne reaktora vykonáva nepretržité meranie toku neutrónov i teploty, ako aj meranie teploty a tlaku v chladiacom systéme a kontroluje sa elektrický systém. Údaje sa automaticky vyhodnocujú a porovnávajú s predpísanými hodnotami a výkon jadrového reaktora sa pomocou regulačných kaziet udržiava na predpísanej úrovni. Pri nastavených hodnotách odchýlok od predpísaných hodnôt sa zasunutím havarijných tyčí aktivuje havarijný systém reaktora (havarijné odstavenie reaktora). Jadrová elektráreň je vybavená záložnými zdrojmi elektrickej energie nezávislými od elektrickej rozvodnej siete, neustále sa v nej vykonávajú dozimetrické kontroly ap. Cieľom celého systému jadrovej bezpečnosti jadrovej elektrárne je pri prípadnej mimoriadnej udalosti ochrániť jej pracovníkov pred priamym zásahom rádioaktívnym žiarením, zabrániť úniku rádioaktívneho žiarenia do okolia, a tým ohrozeniu obyvateľstva i životného prostredia.

jadrová tepláreň

jadrová tepláreň — tepláreň, v ktorej sa energia vyprodukovaná reťazovou štiepnou reakciou využíva na výrobu tepla a elektrickej energie. Spravidla ide o kombinovanú výrobu tepla a elektrickej energie, pričom dodávky obidvoch druhov energie od seba závisia. Jadrová tepláreň sa od jadrovej elektrárne líši najmä menším tepelným výkonom jadrového reaktora a jeho konštrukciou, ktorá umožňuje výstavbu jadrovej teplárne v bezprostrednej blízkosti spotrebiteľa tepla. Prvá jadrová tepláreň bola postavená vo Švédsku (jadrová tepláreň Ågesta, v prevádzke 1964 – 74, jadrové reaktory umiestnené v podzemí, elektrický výkon 10 MW) a dodávala teplo asi 70 tisíc domácnostiam mestských časti Štokholmu Farsta. R. 1973 – 76 boli postupne uvedené do prevádzky štyri bloky sovietskej jadrovej teplárne pri meste Bilibino na Čukotke s celkovým elektrickým výkonom 44 MW, ktorá dodáva teplo 365 GJ/h mestu Bilibino a blízkemu ťažobnému závodu. Je vybavená kanálovými jadrovými reaktormi moderovanými grafitom a chladenými ľahkou vodou (obdoba jadrového reaktora typu RBMK, rusky reaktor boľšoj moščnosti kanaľnyj), ako aj vloženým okruhom oddeľujúcim chladivo primárneho okruhu od tepelného média (demineralizovaná voda) používaného na prenos tepla na miesto spotreby. Jadrová tepláreň pri Bilibine, ktorá je i v súčasnosti (2011) v prevádzke, je najsevernejšie položeným stacionárnym jadrovým zariadením na svete. Jadrové teplárne slúžiace výlučne na dodávku tepla spotrebiteľom sú finančne oveľa náročnejšie ako kombinované jadrové teplárne, preto sa stavajú v menšej miere.

Jajla

Jajla — horské pásmo na Ukrajine na anektovanom území, v autonómnej republike Krym. Predstavuje južnú časť Krymských vrchov; dĺžka 110 km. Najvyšší vrch Roman-Koš, 1 545 m n. m. Budované druho- a treťohornými vápencami. Rozčlenené na široké ploché masívy, južné svahy príkro spadajú k Čiernemu moru. Rozvinuté krasové formy. V južnej časti subtropické, v severnej časti kontinentálne mierne teplé podnebie. Na južnom úpätí dubové lesy s prímesou borievky a vždyzelených drevín, vo vyšších nadmorských výškach borovicové a bukové lesy, chrbty sú zalesnené. Viacero prírodných rezervácií.

Janega, Štefan

Janega, Štefan, 10. 12. 1912 Zemianske Podhradie, okres Nové Mesto nad Váhom – 6. 7. 2006 Trenčianska Teplá, okres Trenčín — slovenský rímskokatolícky kňaz. Vysvätený 1937 v Olomouci, 1937 – 38 kaplán v Terchovej a 1939 – 40 v Nitre, 1940 – 50 profesor náboženstva a prefekt v kňazskom seminári v Nitre, 1945 – 47 na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. R. 1950 – 51 internovaný v táboroch pre kňazov v Močenku a Nových Zámkoch, po prepustení 1952 – 68 farár v Chynoranoch a 1968 – 86 v Trenčianskej Teplej, súčasne vyučoval Starý zákon a biblickú hebrejčinu na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, 1982 – 90 jej dekan; 1976 profesor, 1988 – 90 kapitulný vikár Nitrianskej diecézy. Súčasne od 1954 cirkevný sudca, od 1973 kanonik Nitrianskej kapituly, 1979 – 97 súdny vikár Diecézneho súdu v Nitre. Autor viacerých učebných textov, napr. Úvod do historických kníh Starého zákona (1982), Úvod do prorockých kníh Starého zákona (1983), Všeobecný úvod do kníh Starého zákona (1983), Úvod do múdroslovných kníh Starého zákona (1984) a Krátka gramatika biblickej hebrejčiny (1993), ako aj publikácií Pomocník pastoračného kňaza (1988) a Spomienky cirkevného sudcu (2001). Spolupracoval aj na prvom ekumenickom preklade Biblie do slovenčiny (2007).

japan

japan [vl. m.] —

1. aj waši (wa = jap., ši = papier) — v širšom význame označenie všetkých kvalitných, tradičným japonským spôsobom vyrábaných ručných papierov, v užšom význame hodnotný papier vyrábaný od 7. stor. v Japonsku tradičnými technológiami zo stoniek rastlín kózo (brusonécia papierová), gampi (Wikstroemia canescens), micumata (edgevortia papierová) a i. Vyznačuje sa vysokou pevnosťou a ľahkosťou, je vláknitý, pomerne savý, tenký, jemný, trvanlivý, nebielený a glejovaný ryžovým odvarom. Jeho použitie je široké, odvíja sa od vlastností konkrétneho typu, napr. papier gampi, ktorý je vodovzdorný, farbostály a nenapáda ho hmyz, sa používa na vzácne dokumenty a knihy, papier kózo sa pre svoju pevnosť osvedčil ako dverová výplň;

2. typ skleníka, ktorého základným stavebným prvkom je modul z oceľových alebo z pozinkovaných profilov s rozmermi 1,5 – 1,9 m, príp. 1,9 – 2,0 m, a s výškou hrebeňa 2,1 – 2,2 m. Podľa konštrukcie sa delia na dva základné typy: oknové skleníky s pevnou konštrukciou a rozoberateľné skleníky. Zvyčajne sú nevykurované (umožňujú predĺženie vegetácie asi o 60 dní), pri vykurovaných treba počítať s vysokými stratami tepla (pre nedokonalé tesnenie okien). Japany slúžia na rýchlenie zeleniny alebo na predpestovanie priesad. Sú výhodnejšie ako pareniská, pretože mnohé pracovné operácie v nich možno mechanizovať.

japonský tanec

japonský tanec — spontánny alebo organizovaný tanečný prejav v Japonsku vyjadrujúci od najstarších čias dodnes radosť zo života (v ponímaní tradičného japonského náboženstva šintoizmu je život základnou hodnotou) a kolektívnu formu vďakyvzdania božstvám za všetko dobré. V priebehu historického vývoja sa vyvinulo niekoľko typov tancov – mai, odori, bujó, dansu a i. Tance typu odori majú výrazný zvislý rozmer, ich podstatnými zložkami sú dynamický krok, pohup a výskok. Pri kruhových tancoch bon odori tancujú ľudia odetí v ľahkom letnom župane (jukata) v rytme piesní tradičného ľudového štýlu okolo pódia s hudbou (zvyčajne speváci s plejbekom) v sústredných kolách rozličné zostavy krokov, podupov, mávaní a tlieskaní, ktoré predtancúvajú roztancovávači a ostatní sa usilujú ich napodobniť. Časovo sa viažu na augustový sviatok mŕtvych predkov (Obon) a tancujú sa po celom Japonsku. Každá časť krajiny má svoje špecifické typy tancov, piesne a skladby od svojich rodákov. Najznámejší z tancov bon odori je tzv. tanec bláznov Awa odori (tanec z Awy – starý názov dnešnej prefektúry Tokušima na východe ostrova Šikoku). V meste Tokušima sa koná medzinárodne známy niekoľkodňový festival tohto tanca, pri ktorom ulicami defilujú súbory aj odvážni jednotlivci posmelení refrénom hlavnej piesne Odoru ahó (jap. Tancujúci blázon). Súčasná tvorba nových skladieb bon odori je aj tradicionalistickým ohlasom na diskotéky a tvorbu populárnej hudby západného typu. Na profesionálnej aj poloprofesionálnej úrovni sa pestuje tanec bujó, ktorý sa predvádza (podobne ako divadlo) na javisku pred divákmi. Jednotlivé tance sú ucelené lyrické príbehy, ktoré sa spievajú so sprievodom šamisenu a ktorých dej tanečník alebo tanečníci predvádzajú v kimonách výrazných farieb a niekedy aj s rozličnými tematickými pokrývkami hlavy. Nazýva sa aj Nihon bujó (japonský tanec) a má spoločné korene s divadlom kabuki. V každej oblasti sa pestujú miestne druhy skupinových tancov, napr. banícky tanec tankó-buši či roľnícky tanec dengaku. Vznešenejšiu a starobylejšiu tradíciu majú tance typu mai, ktoré majú (na rozdiel od tancov typu odori) zvislý rozmer potlačený v prospech ladného posúvania sa po vodorovnej osi a chôdza v nich spočíva v typickom šúchaní chodidlami (suriaši). Tento druh je typický napr. pre tance drámy nó a pre tradičné vystúpenia tanečníc zábavných štvrtí v Kjóte (Kjó-no mai, tanec Cisárskeho mesta). Populárne sú aj dansu, moderné alebo spoločenské tance západného typu. Svojské formy tradičného tanca sa pestujú na ostrovoch prefektúry Okinava (súostrovie Rjúkju) ako dedičstvo z obdobia tamojšieho samostatného Rjúkjuského kráľovstva. Rjúkjuský kráľovský tanec kumi udui (jap. kumi odori) založil Tamagusuku Čókun (*1684, †1734) pod vplyvom japonskej tanečnej drámy nó. K šintoistickému rituálu patria rozličné náboženské tance, napr. kagura, ako aj blahoprajný tanec šišimai (leví tanec) predvádzaný najmä pri príležitosti Novoročných sviatkov (Ošógacu) vo forme koledovania od domu k domu. Rituálna šintoistická kagura má veľa podôb, v plnej forme trvá aj niekoľko týždňov, a to spravidla v období Novoročných sviatkov (Ošógacu). V centrálnej oblasti ostrova Kjúšu má svojráznu formu niekoľko dní trvajúcich epických vystúpení (Nagano Iwato kagura) spodobňujúcich mýty zaznamenané v najstaršej kronike Kodžiki (712 n. l.). Tanec zohrával dôležitú úlohu už vo významnom mýte o bohyni slnka Amaterasu-ómikami, podľa ktorého sa Amaterasu pobúrená a urazená výčinmi svojho brata, boha búrok Susanoa (Susanoo-no mikoto), skryla do jaskyne, čím svetu hrozilo, že bez svetla a tepla zanikne. Bohyňa Uzume polonahá divoko tancovala a rozveseľovala ostatné skľúčené božstvá, ktoré sa začali zabávať a smiať, čím vylákali Amaterasu z jaskyne a zachránili svet. Tanec bohyne Uzume je rituálnym precedensom toho, že tanec je dobrý a žiaduci aj z náboženského hľadiska. Tento jeho prvok je markantný pri začiatkoch drámy nó najmä v jej archaickom modlitebnom tanci Okina (Starec) a v hrách o božstvách. Od 7. stor. prichádzali do Japonska z kontinentu rozličné podoby tancov označovaných bugaku, ktoré sa dodnes pestujú v cisárskom paláci. Patria k tancom typu mai, majú charakter pantomímy a tancujú sa so sprievodom inštrumentálnej hudby, ktorá sa môže predvádzať aj samostatne bez tanca – vtedy sa nazýva kangen, pričom tanečné vystúpenia bugaku aj inštrumentálne vystúpenia kangen sa v širšom zmysle považujú za súčasť najstaršej japonskej klasickej hudby gagaku. Tance pôvodom z Číny, juhovýchodnej Ázie či Indie (nazývané ľavé mai – samai) tancujú tanečníci najčastejšie v červených kostýmoch, kým tance pôvodom z Kórey či Mandžuska (nazývané pravé mai – umai) v modrých či zelených kostýmoch. Škála dvorských tancov sa neustále rozvíjala a rozširovala aj do oblasti večierkových tancov na hostinách dvorskej a neskôr (od 12. stor.) aj vojenskej šľachty. Vytvorila sa kategória profesionálnych zabávačiek (júdžo – predchodkýň neskorších gejší) predvádzajúcich tance, z ktorých sú väčšinou známe len názvy (sóga, širabjóši, kusemai). Tancovali sa s hudobným sprievodom so špecifickým podmanivým rytmom a s ucelenou piesňou lyrického či cestovného charakteru, ktoré si spieval väčšinou samotný tanečník. Tanec kusemai, obzvlášť obľúbený v 14. stor., zaradil do svojich diel dramatik Kannami, čím vytvoril základ klasickej drámy nó, v ktorej tanečný výstup odvodený od tohto tanca (pod skráteným názvom kuse) je dodnes epicko-tanečným vyvrcholením hry. Počas samurajských vojen v období bojujúcich kniežatstiev (1477 – 1568; → Sengoku) sa uplatnil epický Kówakov tanec (Kówaka-mai) založený na predvádzaní bojových príbehov; je príbuzný dráme nó. Po skončení vojen stratil na aktuálnosti a dodnes sa zachoval len v lokalite Setaka na severozápade Kjúšu, kde sa každoročne usporadúva kultúrny festival tohto tanca. Okolo 1600 si v Kjóte získali veľkú obľubu eroticky ladené tanečné vystúpenia mladých žien a chlapcov, z ktorých po sérii morálne motivovaných vládnych zákazov v priebehu 17. stor. vznikla nová rovnomenná divadelná forma kabuki čerpajúca z bohatej tradície nó a praxe súvekého bábkového divadla džóruri; → japonské divadlo.

Jarošek, Jozef

Jarošek, Jozef, 26. 8. 1921 Veľký Cetín, okres Nitra – 1. 10. 2014 Bratislava — slovenský elektrotechnik. R. 1946 – 63 pracoval v Bratislavských elektrotechnických závodoch, od 1964 pôsobil na Elektrotechnickej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1967 – 69 prodekan, 1969 – 70 dekan fakulty, 1974 – 79 vedúci oddelenia pre vedecko-technickú spoluprácu na československom veľvyslanectve vo Washingtone; 1968 mimoriadny, 1980 riadny prof. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa zaoberal elektrickými strojmi, elektrickým teplom a použitím hliníka v elektrických strojoch. Autor asi 40 príspevkov publikovaných v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch, kníh Náhrada medi hliníkom v elektrotechnike (1958), Transformátory (1961) a Hliník a jeho použitie v elektrotechnike (1962) a piatich patentov.

jatočná výťažnosť

jatočná výťažnosť — percentuálny podiel hmotnosti jatočne opracovaného tela zabitého zvieraťa v teplom stave z hmotnosti živého zvieraťa pred zabitím. Spôsob jatočného opracovania závisí od druhu zvierat a určujú ho príslušné normy.

Pri hovädzom dobytku sa do hmotnosti jatočne opracovaného tela počítajú dve jatočné polovice, resp. štyri štvrte bez kože, hlavy, nôh, miechy, orgánov brušnej, hrudnej a panvovej dutiny vybratých aj s prirasteným lojom, bez pohlavných orgánov, obličiek a obličkového a panvového loja, ak ide o býky, mladé býky a voly bez mieškového loja, ak ide o samice bez vemena a prirasteného vemenného loja, ďalej bez blanitej a mäsitej časti bránice, podkožného loja nad vrchným šálom, bez chvosta a krčnej cievy vybratej aj s prirasteným lojom, pri ošípaných dve polovičky s hlavou, bez obličkového tuku, orgánov panvovej, hrudnej a brušnej dutiny vybratých aj s prirasteným tukom, ďalej bez jazyka, štetín, paznechtov, pohlavných orgánov, obličiek, bránice a chvosta, pri hydine vypitvané telo s použiteľnými časťami (drobkami; → droby ).

jin-jang

jin-jang [čín.], yinyang — základné komplementárne pojmy bipolárnych strán jednej spoločnej procesuality životných premien, ktorými klasická čínska filozofia definuje povahu a podstatu nekonečného Univerza v jeho neustálom kolobehu Cesty Tao. V kozmológii predstavujú jin a jang metafyzicky komplementárne nábojové protipóly bytia, ktoré svojím vzájomne synergickým striedaním určujú všetky prírodné procesy a celý vesmírny poriadok časopriestorovej reality. Sú protikladnými pólmi i nábojmi základnej a prapodstatnej energie univerza (Te), vďaka ktorej v časopriestore vesmíru (v Nebesiach) neprestajne vznikajú a zanikajú všetky jeho reálne, nielen hmotné, ale aj duchovné formy a obsahy bytia. Je to organicky živý a nerozfragmentovateľný kolobeh vznikov a zánikov v rámci tzv. Cesty Nebies, t. j. celého reálne sa dejúceho a pohybujúceho vesmíru. Jin a jang sú zároveň označenia dvoch protikladných strán jednej a tej istej hory, konkrétne znamenajú jej tienistú (jin) a slnečnú stranu (jang). Jin je zároveň symbolom Zeme predstavujúcim ženský (pasívny) princíp, chlad a tmu, naopak, jang symbolom mužského (aktívneho) princípu reprezentujúceho nebo, svetlo a teplo. Jin všetko znehybňuje a oslabuje, jang uvádza všetko do pohybu a tvorivo premieňa. Jin zároveň symbolizuje párne čísla, jang nepárne čísla. Jin a jang sú zároveň jeden v druhom, a pritom sú si neoddeliteľne vždy tvorivo i likvidačne vzájomne nápomocné, ich kooperácia je stelesnením harmónie protikladov, pričom každý z atribútov obsahuje vždy aj zárodok toho druhého. Graficky sa jin-jang znázorňuje ako dve navzájom sa prelínajúce vlny (tmavá a svetlá).

Objav jinovo-jangovej komplementarity a grafické znázornenie v tzv. trigramoch (pa-kua) sa pripisuje legendárnemu čínskemu cisárovi Fu-simu (3. tisícročie pred n. l.). Jedna z prvých zmienok o pojme jin-jang je v Knihe premien z obdobia dynastie Sia (2100 – 1600 pred n. l.), ktorá zachytáva aj prvý spôsob zobrazenia jin-jang 64 hexagramami (→ hexagram). Podľa nej to, čo sa deje a jestvuje vďaka jin a jang, sa nazýva Tao (Cesta). Prejavom všezahŕňajúceho princípu tejto Cesty je nebeská (vesmírna) energia Te chápaná aj ako jej mravná sila (resp. každému súcnu inherentný mravný princíp, vlastnosť a zákonitosť), ktorá každé jednotlivé súcno determinuje v rámci Cesty Tao a ktorá činí v danej chvíli jednotlivé súcna tým, čím sú a čím sa v javovom svete prejavujú. Takto jinovo-jangové komplementárne Te v čínskej filozofii označuje aj hlavnú konfuciánsku etickú kategóriu – dokonalú cnosť symbolizujúcu schopnosť konať podľa princípu stredu, čiže podľa princípu ustavičného vyvažovania a harmonizácie protikladov jin-jang v spoločenskom bytí. V čínskych historických prameňoch sa zmienka o jinovo-jangovej komplementarite premien prvýkrát objavila v Kronike od jari do jesene (aj Anály jarí a jesení, Čchun-čchiou), ktorá obsahuje stručné zápisy o vybraných udalostiach v Konfuciovom rodnom štáte Lu v období 722 – 468 pred n. l. Neskôr, v období tzv. zlatého veku klasickej čínskej filozofie (5. – 3. stor. pred n. l.), vznikla filozofická škola prírodnej dialektiky jin-jang (Jin-jang-t’ia, Yinyangjia) ako jeden z dôležitých smerov vtedajšej čínskej filozofie. Na tejto filozofickej doktríne obohatenej o tzv. teóriu piatich elementov (→ wu-sing) vytvoril v období dynastie Chan jej hlavný ideológ, filozof Tung Čung-šu, základy klasickej čínskej monarchistickej štátnej doktríny, podľa ktorej sú všetky prírodné i spoločenské procesy v komplementárne synergickej jinovo-jangovej súčinnosti, pričom jedna strana predstavuje jinový a druhá strana jangový protipól v spoločenskom bytí a naopak (napr. v súžití vládcu a poddaného, otca a syna, muža a ženy ap.). V rámci toho sa má všetko v ríši udržiavať pomocou štátneho aparátu vo vzájomnom vyvažovaní a udržiavaní na princípe stredu podľa svojej konkrétnej funkčnosti. Každý odklon od tohto fiktívneho stredu hrozí katastrofou a spoločenskými rebéliami.

Kabardsko-Balkarsko

Kabardsko-Balkarsko, Kabardsko-balkarská republika, aj Kabarda-Balkarsko, kabardsky Qėbėrdej-Balqėr, Qėbėrdej-Balqėr Respublikė, slovenský prepis Qabardej-Balqar, Qabardej-Balqar Respublika, balkarsky Qabarty-Malqar, Qabarty-Malqar Respublika, rusky Kabardino-Balkarija, Kabardino-Balkarskaja Respublika — republika Ruska na juhu krajiny pri hranici s Gruzínskom, súčasť Severokaukazského federálneho okruhu. Prevažne vysokohorský reliéf, na západe a juhu predhoria a horské pásma centrálnej časti Veľkého Kaukazu, na hranici s Karačajsko-Čerkeskom najvyšší vrch Elbrus, 5 642 m n. m.; smerom na severovýchod sa územie postupne znižuje a prechádza do menej členitého reliéfu s krasovými javmi, ako i do Kabardskej roviny, ktorej najnižšia časť leží vo výške okolo 200 m n. m. Mierne teplé kontinentálne podnebie, vo vyšších nadmorských výškach drsné horské, priemerná teplota v januári od -4 °C na Kabardskej rovine do -12 °C v oblasti Kaukazu, v júli od 23 °C do 4 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 500 mm do 2 000 mm. Hlavná rieka Terek s prítokmi Baksan, Malka, Čegem a Čerek; v pohoriach početné ľadovce. Územie s pôvodnou stepnou vegetáciou na Kabardskej rovine a čiastočne v predhorí bolo premenené na poľnohospodársky využívanú krajinu. Okolo 16 % povrchu zaberajú lesy. Dominantnými odvetviami hospodárstva sú poľnohospodárska výroba a ťažba surovín (volfrámu a molybdénu). Pestovanie obilia, kukurice, slnečnice, zeleniny a ovocia; rozvinuté vinohradníctvo; chov oviec, ošípaných a koní. Väčšina poľnohospodárskej pôdy je umelo zavlažovaná. Priemysel strojársky, drevársky, hutnícky (farebná metalurgia), potravinársky, textilný, odevný, kožiarsky, stavebných materiálov, energetický (Baksanská vodná elektráreň). Oblasť vysokohorskej turistiky a alpinizmu. V doprave zohráva významnú úlohu cestná doprava, železničná sieť slabo rozvinutá, letisko v Naľčiku.

Obyvateľstvo: 55,3 % Kabarďanov, 25,1 % Rusov, 11,6 % Balkarov, 1,1 % Osetov, 1,0 % Turkov a i. (2009). Väčšie mestá: Naľčik, Prochladnyj.

Dejiny Kabardsko-Balkarska sú úzko späté s dejinami Adygejska a Karačajsko-Čerkeska. Územie dnešného Kabardsko-Balkarska bolo osídlené už v praveku, v 13. – 15. stor. tam prišli Kabarďania a Balkari a oblasť sa postupne dostala pod nadvládu Mongolov, Gruzíncov, Peržanov a Turkov. R. 1557 prijali kabardskí feudáli ochranu ruského cára Ivana IV. Vasilieviča Hrozného ako záruku proti nájazdom Krymských Tatárov a Turkov (Rusku sa tak podarilo dostať pod kontrolu nielen Kabardsko, ale aj dnešné Sev. Osetsko-Alaniu, ktoré bolo od Kabardska v lénnej závislosti; Turecko uznalo tento stav ako definitívny až 1774; → Küčük-kajnardžský mier), Balkarsko bolo pripojené k Rusku až 1827. R. 1917 vznikol vo Vladikavkaze Zväz spojených horalov Kaukazu a Dagestanu, ktorý vyhlásil nezávislú Horskú republiku (členmi boli Kabardsko, Balkarsko, Čečensko, Čerkesko, Dagestan, Ingušsko, Karačajsko a Sev. Osetsko), 1918 bola prijatá demokratická ústava, ako aj nový názov Republika horalov Sev. Kavkazu. Po Októbrovej revolúcii 1917 sa Kabardsko-Balkarsko stalo 1918 – 19 súčasťou Terskej (Tereckej) sovietskej republiky, ktorá sa 1918 nakrátko (júl – december) stala súčasťou Severokaukazskej sovietskej republiky, a 1920 (január – september) Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky. Kabardsko z nej bolo vyčlenené 1. septembra 1921, Balkarsko 4. januára 1922 a 6. januára 1922 boli obidve autonómne oblasti zlúčené pod názvom Kabardsko-balkarská autonómna oblasť, ktorá sa 1936 zmenila na Kabardsko-balkarskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku. Počas 2. svet. vojny prebiehali na území republiky tvrdé boje (1942 – 43). R. 1944 boli Balkari za údajnú kolaboráciu s Nemcami násilne vysídľovaní na Sibír a do Str. Ázie (odhaduje sa, že zahynulo takmer 50 % národa) a republika bola premenovaná na Kabardskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku, pôvodný názov bol obnovený až 1957 v priaznivejšej spoločenskej situácii. R. 1990 bola vyhlásená štátna zvrchovanosť republiky najprv pod názvom Kabardská sovietska socialistická republika, od 1991 Kabardsko-balkarská sovietska socialistická republika (koncom 1991 existovalo úsilie rozdeliť republiku na základe jazykového hľadiska, čo sa však nezrealizovalo aj napriek tomu, že 17. novembra 1991 bola proklamovaná Balkarská republika a 30. decembra 1991 Kabardská republika), od 1992 súčasný názov. R. 1996 vyhlásil kongres Balkarov vytvorenie samostatnej Balkarskej republiky v rámci Ruskej federácie (existovala 14 dní). Ústava Kabardsko-Balkarska bola prijatá 1. septembra 1997. R. 2000 sa stalo súčasťou Juž. federálneho okruhu a 2010 po vyčlenení z neho spolu s ďalšími severokaukazskými republikami (okrem Adygejska) a Stavropolským krajom súčasťou Severokaukazského federálneho okruhu.

Kabardsko-Balkarsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (rusky Parlament Kabardino-Balkarskoj Respubliki), ktorý má 72 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Kabardsko-Balkarska
1992 – 2005 Valerij Kokov
2005 – 2013 Arsen Kanokov
2013 – 2018 Jurij Kokov
2018 – Kazbek Kokov (zastupujúci)

kachle

kachle [gr. > lat. > nem.] — vykurovacie zariadenie umiestnené vo vykurovanej miestnosti. Teplo sa získava spaľovaním plynných (zemný plyn, propán-bután ap.), kvapalných (nafta, petrolej ap.) alebo tuhých palív (drevo, uhlie, koks ap.) alebo premenou elektrickej energie na teplo (elektrické akumulačné kachle); následne sa teplo môže akumulovať v materiáli s veľkou tepelnou kapacitou, čo sa využíva v elektrických akumulačných kachliach (→ akumulačné kúrenie) a v akumulačných kachliach (peciach) na tuhé palivo (→ kachľová pec). Kachle so spaľovaním musia mať zabezpečený odvod spalín mimo vykurovaného priestoru (napr. do komína). Vonkajší plášť kachiel môže byť z kovu alebo z keramického materiálu, ktorý spĺňa i akumulačnú funkciu.

kachlica

kachlica [gr. > lat. > nem.], kachľa — keramický dielec akumulujúci teplo, používaný na stavbu kachľových pecí, kachľových sporákov a kozubov. Ústie kachlice môže byť kruhového tvaru, štandardný je však štvorcový alebo obdĺžnikový tvar, čelná stena máva rozmanitú výzdobu.

Výroba kachlíc sa rozvíjala spolu s vývojom kachľových pecí, v záp. Európe bola známa od 2. pol. 13. stor., v Uhorsku od 14. stor. Kachlice spočiatku vyrábali hrnčiari a džbankári, neskôr sa vyvinulo špecializované remeslo kachliarstvo.

Formy a výzdobu kachlíc ovplyvňovali jednotlivé slohové obdobia (gotika, renesancia, barok, klasicizmus, historizmus, secesia).

Najstaršími typmi kachlíc boli duté nádobkové kachlice (v tvare nádoby; mohli byť hrncovité alebo miskovité), ktoré mali štvorcové alebo obdĺžnikové ústie obrátené k zdroju tepla (ohnisku), čelná stena bola prázdna a smerovala od zdroja tepla do miestnosti.

Vyrábali sa aj cibuľovité kachlice s uzatvorenou čelnou stenou a ústím otvoreným k zdroju tepla. Tieto typy kachlíc sa vytáčali na hrnčiarskom kruhu a vtláčali do drevenej formy.

V období neskorého stredoveku sa vyrábali aj výklenkové (nikové) kachlice s prelamovanou čelnou stenou. V 15. stor. mali čelné steny kachlice výzdobu, ktorá napodobňovala gotické architektonické prvky (kružby, rozety, fiály). Rozšírená bola aj reliéfna výzdoba s náboženskými, profánnymi, heraldickými, mytologickými či ornamentálnymi motívmi.

Neskorogotické a renesančné kachlice mali vysokú umeleckú úroveň, mnohé z nich sú samostatnými umeleckými dielami. Jednotlivé kachlice sa vyrábali v sériách. V 16. stor. sa technickým zdokonaľovaním vykurovacieho systému rozmery kachlíc zväčšovali. Na ich výrobu sa používala špeciálna hlina, do ktorej sa pridával jemný kremičitý piesok, aby bol črep ohňovzdorný (tzv. kachliarska hlina, ktorá sa používala aj pri stavbe kachľových pecí).

V 17. stor. sa rozšírila výroba komorových kachlíc, ktorých konštrukcia bola pokročilejšia. Boli pomerne veľké a rozlične tvarované, ich vyhrievací otvor viedol do telesa kachľovej pece a ich čelná stena bola uzatvorená. Proces výroby komorových kachlíc bol pomerne zložitý. Začínal sa výrobou modelu a následne negatívnej formy jednotlivých kachlíc. Model bol z dreva (drevené formy mohli zhotovovať rezbári), z hliny alebo zo sadry. Do negatívnej formy sa vtláčali čelné steny ďalších kachlíc. Na tie sa prilepovala funkčná časť kachlíc – komora, ktorá mohla byť vytočená na hrnčiarskom kruhu alebo modelovaná rukou. Po vysušení sa kachlice vypaľovali a zdobili, pričom plné čelné steny komorových kachlíc umožňovali ich umelecké stvárnenie (povrchovo boli upravované jednofarebnou glazúrou, príp. doplnené barokovým alebo rokokovým ornamentom, najčastejšie reliéfnym, ale aj polychrómovaným dekorom). Následne sa z vypálených a naglazúrovaných kachlíc stavala kachľová pec.

Na Slovensku sa v 19. – 20. stor. používali na stavbu pecí prevažne jednoduché, jednofarebne glazované (najčastejšie hnedé alebo zelené) kachlice, ktoré sa vyrábali v kachliarskych, ale najmä v hrnčiarskych dielňach popri úžitkovom sortimente. Špecifikom dielní v Modre koncom 19. stor. boli flamované kachlice (→ flamovanie). V stredoslovenských hrnčiarskych lokalitách sa vyrábali aj kachlice s rytou výzdobou (napr. s motívom vtáčika). V ľudovom prostredí reliéfne kachlice ustúpili v 30. rokoch 20. stor. hladkým glazovaným kachliciam, ktoré sa väčšinou dovážali. Na tradíciu zdobených kachlíc nadviazal vo svojej tvorbe I. Bizmayer.

kachľová pec

kachľová pec — vykurovacie zariadenie zo šamotových dielcov s vonkajším plášťom z keramických kachlíc. Jeho súčasťou je uzavreté ohnisko na tuhé palivo (drevo, uhlie, brikety ap.) a systém šamotových prieduchov, ktorými prechádzajú spaliny, pričom teplo vzniknuté horením sa akumuluje v telese kachľovej pece a formou sálavého tepelného žiarenia sa šíri z jej povrchu do vykurovanej miestnosti; ochladené spaliny sa odvádzajú komínom do ovzdušia. Vďaka vertikálnej orientácii veľkej výhrevnej plochy sa kúrením v kachľovej peci dosahuje v porovnaní s inými vykurovacími zariadeniami rovnomernejšie rozloženie teploty v miestnosti.

Vznik kachľových pecí súvisí s rozvojom bytovej kultúry v záp. Európe na prelome 13. a 14. stor., keď postupne začali nahrádzať kozuby a vznikali tzv. svetlé izby (zbavené dymu). Vykurovanie kachľovou pecou umožnilo rozšíriť počet obytných miestností v budove. Kachľová pec bola zvyčajne najnákladnejšou súčasťou interiéru, okrem funkčného uplatnenia reprezentovala svojho majiteľa (napr. nachádzali sa na nej erby). Pre väčšinu typov kachľových pecí bolo charakteristické, že ohnisko sa nachádzalo mimo pecí, vo vedľajšej miestnosti, odkiaľ boli vykurované. Obyčajne bývali postavené v malej vzdialenosti od steny (najčastejšie v rohu miestnosti) a s ohniskom boli spojené tunelom alebo rúrou.

Najjednoduchším typom kachľovej pece bola uzatvorená kupolovitá pec vykurovaná z čiernej kuchyne. Jej kupola bola vytvorená z dutých nádobkových kachlíc čelnou stenou otvorených do priestoru, čím sa zväčšila výhrevná plocha pece. K základným neskorším typom patrí dvojposchodová kachľová pec rozšírená v 15. stor. Skladala sa zo spodnej a z vrchnej časti, ktoré boli vymurované z kachlíc a stáli na hranolovitom, obvykle kamennom sokli. Spodná časť v tvare valca alebo hranola stála obyčajne na nôžkach, vrchná časť v tvare valca bola užšia než spodná. Najčastejším typom bola trojposchodová kachľová pec na nôžkach skladajúca sa zo spodného dielu (najčastejšie hranolového tvaru), vrchného telesa (kupolového alebo valcového tvaru) a z lievikovitého dymníka navrchu. Kachľové pece sa stavali z miskových alebo nádobkových kachlíc, z pálených alebo nepálených tehál alebo z malých keramických segmentových alebo polkruhových článkov (bahríkov), ktoré sa spájali kachliarskou hlinou, prípadne aj drôtom. Gotická kachľová pec bola obyčajne navrchu dotvorená cimburím, drobnou plastikou alebo plasticky stvárneným architektonickým dekorom.

Používanie kachľových pecí sa na území dnešného Slovenska rozšírilo z Rakúska, Nemecka a Čiech. Prvé kachľové pece sa objavili na prelome 14. a 15. stor. v panských sídlach a v bohatých kláštoroch (napr. v benediktínskom kláštore v Hronskom Beňadiku, okolo polovice 15. stor.) a v 16. stor. sa rozšírili aj do bohatých meštianskych domov. V ľudových obydliach sa uplatňovali od 18. stor. spočiatku v kombinácii so sporákom ako kachľový nadstavec (do začiatku 20. stor.), od 19. stor. aj samostatne. Klasické kachľové pece sa stavali do začiatku 20. stor. V súčasnosti majú kachľové pece rozmanitý dizajn. Stavebne môžu byť riešené tak, že vykurujú viac susediacich miestností, prípadne pomocou zabudovaného teplovzdušného výmenníka aj miestnosti na poschodí.

Kalameny

Kalameny — obec v okrese Ružomberok v Žilinskom kraji na rozhraní Liptovskej kotliny a Chočských vrchov, 560 m n. m.; 477 obyvateľov (2011). Pahorkatinný odlesnený povrch kotliny prechádza do vrchovinnej zalesnenej krajiny.

Obec vznikla na území vyčlenenom z chotára obce Liptovská Teplá. Písomne doložená 1283 ako Clementini, 1375 Kelemenfalwa, 1391 Kelemenfalua, 1412 Kelemenfalva, 1584 Kelemenfalwa, 1600 Kelemenni, 1773 Kelemenfalva, Kelemenfalu, Kalameny, 1786 Kelemenfalwa, Kalameni, 1808 Kelemenfalva, Kalamany, 1863 – 1913 Kelemenfalu, 1920 Kalameny.

Patrila domácim zemanom, neskôr Lófaiovcom a Madočániovcom. R. 1720 bola úplne opustená, znova osídlená v 80. rokoch 18. stor. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a chovom oviec. Rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1921). V katastri obce sú minerálny a termálny prameň.

Kalmycko

Kalmycko, Kalmycká republika, kalmycky Xaľmg, Xaľmg Tañġč, ruský a oficiálny prepis Kalmykija, Respublika Kalmykija, slovenský prepis Chaľmg, Chaľmg Tangghč — republika Ruska na juhovýchode jeho európskej časti pri pobreží Kaspického mora záp. od ústia Volgy. Vo vých. časti územia sa rozprestiera Kaspická nížina (výška do 28 m n. m.) s prevažne močaristým a ťažko prístupným pobrežím, v záp. časti vrchovina Jergeny (výška do 222 m n. m.), juž. hranica republiky vedie po Kumsko-manyčskej zníženine. Mierne teplé kontinentálne podnebie s horúcimi suchými letami s teplotou v júli 23 až 26 °C a so suchými chladnými zimami s teplotou v januári –5 až –8 °C a s nízkym ročným úhrnom zrážok od 170 mm na pobreží do 400 mm na západe. Málo riek, severových. časťou krajiny preteká na malom úseku Volga, významnejšie rieky Manyč a Kuma; početné malé slané jazerá. Na juhu vegetácia polopúští, na severe suchých stepí. Hospodárstvo slabo rozvinutého regiónu je založené na poľnohospodárskej výrobe, väčšina pôdy je umelo zavlažovaná, pestovanie pšenice, kukurice, slnečnice, zemiakov, ovocia a zeleniny; kočovný chov oviec (aj karakulských) a hovädzieho dobytka; rybolov. Priemysel ťažobný (ropa a zemný plyn), potravinársky (rybný, olejársky, mliekarský), strojársky, stavebných materiálov. Slabšie rozvinutá dopravná sieť, letisko v Eliste.

Obyvateľstvo: 53,3 % Kalmykov, 33,6 % Rusov, 2,5 % Dargincov, 2,0 % Čečenov, 1,7 % Kazachov a i. Náboženstvo: buddhizmus (jediný európsky región, kde má prevahu), pravoslávne kresťanstvo.

Územie Kalmycka bolo osídlené v neolite, v 7. – 5. stor. pred n. l. ho obývali Skýti, vo 4. stor. pred n. l. – 6. stor. n. l. Sarmati a Alani. V pol. 7. stor. ho ovládol Chazarský kaganát, v polovici 11. stor. Kumáni, v 13. stor. Zlatá horda a v polovici 15. stor. Astrachánsky chanát. Na prelome 16. a 17. stor. sa tam usadili Kalmyci, ktorí 1664 vytvorili Kalmycký chanát jestvujúci ako polosuverénny štát do 1771, keď bol začlenený do Ruského impéria. Veľká časť Kalmykov sa však 1771 – 86 pre národnostný a sociálny útlak zo strany Rusov i pre násilné obracanie na pravoslávie vysťahovala. Po Októbrovej revolúcii 1917 bola 1920 v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky vytvorená Kalmycká autonómna oblasť s hlavným mestom Astrachán (do 1927). V 20. a 30. rokoch 20. stor. sa sovietska vláda usilovala prinútiť Kalmykov k usadlému spôsobu života a v krajine vypukol hladomor. R. 1935 bola Kalmycká autonómna oblasť zmenená na Kalmyckú autonómnu sovietsku socialistickú republiku, ktorá bola počas 2. svet. vojny (1942 – 43) obsadená Nemcami. R. 1943 bola republika zrušená, 1944 boli Kalmyci za údajnú kolaboráciu s Nemcami násilne vysídlení na Sibír a do Strednej Ázie, z máp boli vymazané kalmycké názvy a nahradené ruskými (napr. Elista nahradená názvom Stepnoj), na označenie Kalmykov ako etnika sa zaviedol názov Ojrati. Autonómia Kalmykov bola obnovená až v priaznivejšej spoločenskej situácii 1957 (Kalmycká autonómna oblasť; časť jej pôvodného územia však pripadla susednej Astrachánskej oblasti). R. 1958 bola opäť zriadená Kalmycká autonómna sovietska socialistická republika, ktorá 1990 vyhlásila štátnu zvrchovanosť pod názvom Kalmycká sovietska socialistická republika, 1992 prijala názov Kalmycko-Xaľmg Tañġč, 1993 súčasný názov, 5. apríla 1994 bola prijatá ústava republiky (Stepný zákon, rus. Stepnoje Uloženije). R. 2000 sa Kalmycko stalo súčasťou Južného federálneho okruhu.

Kalmycko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (rus. Narodnyj Chural Respubliki Kalmykija), ktorý má 27 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Kalmycka
1993 – 2010 Kirsan Iľumžinov (kalmycky Kirsan Ülümdžin)
2010 – 2019 Alexej Orlov
2019 – Batu Chasikov (zastupujúci)

kalor-

kalor- [lat.], kalori- — prvá časť zložených slov s významom teplo, teplota, teplý, tepelný, teplotný; výhrevný; vysokoenergetický.

kalória

kalória [lat.], zn. cal — staršia jednotka tepla (množstva tepla) nepatriaca do sústavy SI. Predstavuje množstvo tepla potrebného na zohriatie 1 g vody zo 14,5 °C na 15,5 °C. V minulosti sa v technickej praxi používala násobná jednotka kilokalória (zn. kcal, 1 kcal = 1 000 cal). Kalória sa aj v súčasnosti často používa (hoci na Slovensku nie je povolenou jednotkou) v tabuľkových údajoch energetickej hodnoty potravín, na vyjadrenie kalorickej spotreby organizmov ap. Jednotkou tepla v sústave SI je joule (J), 1cal = 4,186 8 J.

kalorimeter

kalorimeter [lat. + gr.] — zariadenie na meranie tepelných veličín pri fyzikálnych, chemických a biochemických dejoch (→ kalorimetria). Jednoduchý kalorimeter tvorí nádoba tepelne izolovaná od okolia (často je to Dewarova nádoba, ktorá je vložená do obalu oddeleného od nej vzduchovou vrstvou) a asi do dvoch tretín naplnená vodou (príp. inou kvapalinou), do ktorej zasahujú teplomer (teplotný senzor) a miešadlo. Ak v nádobe prebehne dej s tepelným efektom, uvoľnené alebo spotrebované teplo \(Q\) sa zistí na základe zmeny teploty \(\Delta T\) v sústave podľa vzťahu \(Q =C_k . \Delta T \), kde \(C_k\) je tepelná kapacita kalorimetra (teplo potrebné na ohriatie celej sústavy o 1 °C), ktorá sa určuje kalibráciou kalorimetra na základe deja, ktorého tepelný efekt je známy, alebo elektronicky.

Podľa režimu, v ktorom kalorimetre pracujú, sa delia na izoperibolické, adiabatické, izotermické a na kalorimetre s tepelným tokom. Izoperibolické kalorimetre pracujú pri konštantnej teplote okolitého prostredia, čo sa dosiahne tak, že nádoba kalorimetra je ponorená do kúpeľa v termostate. V adiabatických kalorimetroch je maximálne obmedzená výmena tepla medzi meranou vzorkou (sústavou) a okolitým prostredím, čo sa dosahuje reguláciou teploty okolitého prostredia tak, aby sa nevytvoril teplotný gradient medzi vzorkou a prostredím a nedošlo medzi nimi k prenosu tepla. Izotermický kalorimeter pracuje pri konštantnej teplote, ktorá sa udržiava elektronicky ohrevom alebo chladením a tepelný efekt meraného deja sa zistí na základe spotrebovanej elektrickej energie; na zabezpečenie konštantnej teploty sa vznikajúce teplo pri meranom deji môže spotrebovať aj na fázovú premenu so známou teplotnou charakteristikou (napr. na topenie sa ľadu v tzv. ľadových kalorimetroch). Kalorimetre s tepelným tokom merajú teplo vymieňajúce sa medzi kalorimetrom a okolitým prostredím (termostatom) na základe meniaceho sa rozdielu teploty v kalorimetri a teploty okolitého prostredia (rozdiel je nulový na začiatku a na konci merania, ale nenulový v priebehu merania). Novšie diferenčné kompenzačné (skenovacie) kalorimetre sú skonštruované tak, že na spoločnom bloku sú dutiny na dve kalorimetrické nádobky (meraciu a referenčnú), pričom obidve majú samostatné batérie termočlánkov. Pri rovnomernom zvyšovaní teploty bloku sa zaznamenáva rozdiel v napätí obidvoch termočlánkových batérií. Kalorimetre sa konštrukčne odlišujú aj podľa toho, či sú určené na meranie tepla fázových premien (vyparovanie, topenie, sublimácia, zmena kryštálovej štruktúry), tepelnej kapacity, rozpúšťacieho, spalného alebo reakčného tepla.

kalorimetria

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T2 (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T1 (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

kalorizátor

kalorizátor [lat.] — zariadenie na rovnomerné ohrievanie kvapalín (napr. v cukrovaroch a liehovaroch); uzavretá stojatá nádoba zvyčajne valcovitého tvaru s medenými alebo s mosadznými rúrkami vyhrievanými parou, zabudovanými medzi dvoma dnami, okolo ktorých preteká ohrievaná kvapalina. Ak sa kalorizátor používa ako výmenník tepla, preteká okolo rúrok kvapalina, ktorá ohrieva, príp. chladí kvapalinu pretekajúcu rúrkami.

kalový plyn

kalový plyn — bioplyn vznikajúci anaeróbnou stabilizáciou kalov z čistiarní odpadových vôd. Obsahuje 60 – 80 % metánu a 20 – 40 % oxidu uhličitého, v malom množstve môže obsahovať aj dusík, kyslík, sulfán, vodík, amoniak a vodnú paru. Jeho výhrevnosť sa v závislosti od obsahu metánu pohybuje v rozmedzí 20 – 30 MJ/m3. Používa sa na výrobu tepla, elektrickej energie a na pohon motorov, po vyčistení na tzv. biometán s obsahom metánu nad 97 % má rovnaké použitie ako zemný plyn.

kandidóza

kandidóza [lat.], candidosis, moniliáza — mykotické ochorenie ľudí a zvierat (→ mykózy) vyvolané patogénnymi druhmi kvasiniek z rodu Candida (najčastejšie Candida albicans, zriedkavejšie Candida glabrata, Candida parapsilosis, Candida tropicalis a Candida dubliniensis). Vzniká pri porušení imunity, resp. pri celkovom oslabení organizmu napr. v dôsledku niektorých chorôb a ich liečby (napr. pri cukrovke, AIDS, pri dlhodobom podávaní kortikoidov, cytostatík a i.) a pri potlačení prirodzenej mikroflóry slizníc a kože človeka (napr. pri dlhodobom podávaní širokospektrálnych antibiotík). Predispozičným faktorom je aj práca v teplom a vo vlhkom prostredí. Ide zvyčajne o sekundárnu infekciu endogénneho pôvodu, ktorá postihuje kožu, nechty, sliznice a vnútorné orgány.

Kandidóza kože sa vyskytuje predovšetkým vo veľkých a malých kožných záhyboch (intertriginózna kandidóza) – v slabinách, v genitálno-análnej oblasti, pod prsníkmi alebo v pazuchovej jame. Jej charakteristickým prejavom je tvorba tenkostenných vezikúl s mliečne skaleným obsahom na začervenanej spodnej vrstve, ktoré splývajú a rýchlo praskajú za vzniku súvislých relatívne presne ohraničených zápalových veľmi pálivých svrbiacich až bolestivých lesklých červených mierne mokvajúcich ložísk s golierikom olupujúcej sa pokožky, niekedy s belavým povlakom. Pre túto formu kandidózy je typický rozsev drobných vezikúl a pustúl v okolí centrálneho ložiska. Podobne sa kandidóza kože prejavuje medzi prstami rúk (najčastejšie medzi 3. a 4. prstom) alebo nôh (medzi všetkými prstami), pri ktorej v najnižšom mieste medziprstového priestoru vzniká erodovaná červená plôška lemovaná macerovanou epidermou (môžu sa vytvoriť až bolestivé ragády), ktorá páli a svrbí. Kandidóza spojená so zápalom nechtového lôžka sa prejavuje zdurením, začervenaním, niekedy aj zhnisaním nechtového valu. Ochorenie môže postihnúť aj necht, ktorý potom stráca lesk, nadobúda ryhovaný povrch a špinavožltohnedé až zelenkasté sfarbenie, stenčuje sa alebo, naopak, hrubne a rozpadáva sa.

Kandidóza slizníc postihuje sliznicu jednak ústnej dutiny (najmä u dojčiat a detí), jednak pošvy. Prebieha buď ako jednoduchý zápal, alebo najčastejšie ako soor (→ múčnivka) s tvorbou tvarohovitých povlakov na povrchu sliznice, pri ochorení pošvy aj s hustým krémovitým výtokom a pocitom pálenia a svrbenia. Kandidózy vnútorných orgánov postihujú najčastejšie dýchacie cesty (kandidózové bronchopneumónie), tráviaci trakt, obličky a endokard (ako častá komplikácia transplantácií chlopní).

Diagnóza sa stanovuje na základe klinického, mikroskopického, kultivačného, biochemického, prípadne sérologického a histologického vyšetrenia. Liečba: lokálna aplikácia antimykotík vo forme roztokov, krémov a mastí, podávanie antimykotík vo forme tabliet alebo kapsúl (napr. ketokonazol, flukonazol), dôležitá je úprava životosprávy, hygiena a liečba základného ochorenia.

Kandidóza sa vyskytuje pri viacerých druhoch zvierat, najčastejšie však pri mladých vtákoch (najmä hydine). Postihuje sliznicu ústnej dutiny, pažeráka a žľaznatého žalúdka, prejavuje sa ako múčnivka.

Kan-su

Kan-su, Gansu — provincia na severe centrálnej časti Číny, na malom úseku na severozápade hraničiaca s Mongolskom; rozloha 464 186 km2, 25,701 mil. obyvateľov (2012), administratívne stredisko Lan-čou. Až 70 % územia tvoria pohoria a náhorné plošiny, väčšina územia leží vo výške viac ako 1 000 m n. m., v záp. časti v pohorí Čchi-lien-šan (súčasť pohoria Nan-šan) dosahujú štíty viac než 5 000 m n. m., pozdĺž sev. a severových. úpätia Nan-šanu sa tiahne výrazná zníženina (dĺžka okolo 1 000 km, šírka 20 – 100 km), ktorou v minulosti prechádzala Hodvábna cesta. Oblasť častých zemetrasení.

Na východe a juhovýchode vlhké subtropické podnebie, na západe a severozápade teplé a suché, vo vyšších pohoriach chladné vlhké, priemerné teploty v januári −4 °C až 3 °C, v júli 11 – 27 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 300 – 860 mm. Hlavným vodným tokom je Žltá rieka. Veľkú časť územia zaberajú stepi prechádzajúce na severovýchode do polopúšťových oblastí a do púšte Ala-šan (súčasť púšťového územia Gobi), v pohoriach pozostatky lesov.

Hospodársky slabo rozvinuté územie, jedna z najchudobnejších čínskych provincií. Poľnohospodárska výroba sa na HDP podieľa asi 20 %, zamestnáva však okolo 60 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Pestovanie (väčšinou na umelo zavlažovaných pôdach) pšenice, kukurice, prosa, jačmeňa, bavlníka, podzemnice olejnej, tabaku, konopí; kočovný chov oviec, hovädzieho dobytka, jakov, tiav, koní. Priemyselná výroba sa na tvorbe HDP podieľa okolo 45 % a zamestnáva asi 20 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Priemysel ťažobný (ťažba ropy v Jü-mene, čierneho uhlia juž. od Lan-čou, rúd železa, medi a niklu, sadrovca), stavebných materiálov, chemický, petrochemický (rafinérie ropy v Jü-mene a Lan-čou), strojársky, elektronický, kovoobrábací, textilný, potravinársky. V oblasti služieb podieľajúcich sa na HDP okolo 35 % dominujú vzrastajúci cestovný ruch (atraktívna príroda, Veľký čínsky múr, viacero miest s pamiatkami vybudovanými v minulosti na Hodvábnej ceste), doprava a obchod. V doprave majú významnú úlohu vodná doprava na Žltej rieke a železničná doprava využívajúca 1 300 km tratí (územím prechádzajú železničné trate Lan-čou – Peking, Lan-čou – Si-an a Lan-čou – Urumči); cestná doprava využíva hustú (asi 40 000 km ciest), ale pomerne nekvalitnú cestnú sieť (len okolo 100 km diaľnic); letisko v Lan-čou; ropovod Lan-čou – Jü-men. Jedna z provincií s najmenšou hustotou obyvateľstva, miera urbanizácie okolo 24 %, viac ako 90 % obyvateľov predstavujú vlastní Číňania (Chanovia).

kapacita

kapacita [lat.] — schopnosť niečo pojať do seba, niečo obsiahnuť, ako aj miera, objem alebo rozsah tejto schopnosti;

1. antropol. kapacita lebky — objem mozgovej časti lebky (mozgovne) vyjadrený v cm3; údaj poskytujúci informáciu o veľkosti mozgu, využívaný predovšetkým pri štúdiu kostrových pozostatkov vývojového radu človeka. Pri dobre zachovanej lebke sa jej kapacita zisťuje priamo naplnením mozgovne kvapalinou alebo drobnými semenami (zvyčajne semenami horčice) a odmeraním objemu náplne pomocou odmerného valca, najčastejšie však z jednotlivých rozmerov lebky získaných jej meraním alebo z röntgenových alebo tomografických snímok lebky. Kapacita lebky človeka sa počas evolúcie postupne a nepravidelne zväčšovala od živočíšnych predchodcov človeka až po neandertálskeho človeka, u predstaviteľov Homo sapiens sa mierne zmenšila a jej priemerná hodnota u dospelého jedinca v dnešnej populácii dosahuje 1 350 cm3. Určovanie kapacity lebky sa používa na približný odhad inteligencie, resp. duševných schopností hominidov, jej hodnota však pomerne úzko súvisí s veľkosťou, resp. s hmotnosťou tela a čiastočne aj so životnými podmienkami;

2. ekon. → výrobná kapacita;

3. el.tech. kapacita kódu → dĺžka (kódu);

4. fyz. veličina charakterizujúca: a) mieru schopnosti vodiča, sústavy vodičov alebo kondenzátora uchovávať elektrický náboj, → elektrická kapacita; b) mieru schopnosti telesa prijať teplo; → tepelná kapacita;

5. chem. kapacita adsorbentu — miera schopnosti adsorbentu viazať určitú zložku (adsorptív) alebo skupinu zložiek z plynnej alebo z kvapalnej zmesi; rovnovážna veličina, ktorá závisí od vlastností adsorbentu, od stavových a procesných podmienok (teplota, tlak, pH, iónová sila) i od zloženia plynnej alebo kvapalnej zmesi. Pri dostatočne vysokej koncentrácii adsorbovanej látky často dochádza k úplnému nasýteniu povrchu aktívnych centier adsorbentu a dosahuje sa maximálna (saturačná) kapacita adsorbentu. V technickej praxi sa kapacita adsorbentu najčastejšie vyjadruje ako látkové množstvo (alebo hmotnosť) naadsorbovanej látky (adsorbátu) pripadajúce na jednotkovú hmotnosť suchého adsorbentu. Prepočtom na celkovú hmotnosť adsorbentu (resp. jeho objem) v adsorpčnej kolóne (adsorbéri) sa určí kapacita celej náplne. Adsorpcia prebieha v kolóne iba v tzv. adsorpčnej zóne, čo je vrstva adsorbentu medzi tou jeho časťou, v ktorej už došlo k stavu nasýtenia, a miestom, v ktorom sa práve dosiahne fakticky nulová koncentrácia adsorbátu v pretekajúcej zmesi (čelo adsorpčnej zóny). Adsorpčná zóna sa teda na začiatku procesu vytvára pri vstupe do kolóny a postupne sa pohybuje smerom k výstupu. Množstvo zložky adsorbovanej na jednotkovom množstve adsorbentu v momente, keď čelo adsorpčnej zóny dosiahne výstup z kolóny, sa označuje ako dynamická kapacita adsorbentu. V praxi sa táto hodnota často vzťahuje na neskorší moment, keď už koncentrácia adsorptívu vo vytekajúcej zmesi dosiahne určité, ešte prijateľné percento (ako podiel koncentrácie adsorptívu v zmesi na výstupe a jeho začiatočnej koncentrácie pri vstupe do kolóny), teda keď výstup z kolóny dosiahne významnú časť adsorpčnej zóny. Dynamická kapacita adsorbentu nie je výlučne rovnovážnou veličinou, na jej hodnotu vplývajú aj kinetické efekty. Ak pretekanie zmesi pokračuje, celá náplň adsorbéra sa nasýti, adsorpčná zóna zanikne a koncentrácia adsorptívu vo vystupujúcej zmesi dosiahne začiatočnú koncentráciu. Množstvo zložky adsorbovanej na jednotkovom množstve adsorbentu v stave jeho úplného nasýtenia sa označuje ako statická kapacita adsorbentu. Z hľadiska praktického návrhu adsorpčných kolón je kľúčová dynamická kapacita adsorbentu, ktorá zvyčajne tvorí menej ako 80 % hodnoty statickej kapacity;

6. inform. kapacita pamäte — množstvo pamäťových buniek digitálneho zariadenia uchovávajúcich informácie pomocou logických hodnôt 0 a 1 (→ bit). Kapacita pamäte určuje maximálne množstvo údajov, ktoré je možné uložiť do pamäte zariadenia a vyjadruje sa v základných jednotkách bajtoch (angl. byte, slov. slabika, označenie B) alebo v odvodených väčších jednotkách kilo-, mega-, giga-, tera-, peta-, exa-, zetta- alebo yottabajtoch (napr. kapacita pamäte kompaktného disku je 700 MB). Kým v začiatkoch vývoja počítačov obsahoval bajt 6, 7, 8 alebo 9 bitov, takmer všetky súčasné pamäťové zariadenia obsahujú 8-bitové bajty (tzv. oktety, angl. octet). Z technologických príčin sa kapacita počítačových pamätí udáva aj ako násobok mocniny dvoch (napr. 210) a vyjadruje sa pomocou binárnych predpôn kibi-, mebi-, gibi-, tebi-, pebi-, exbi-, zebi-, yobi- alebo zodpovedajúcich skratiek pred značkou bajtu. Spôsob vyjadrenia kapacity pamäte pomocou predpôn sústavy SI a pomocou binárnych predpôn podľa normy IEC 60027 – 2 je uvedený v tabuľke Jednotky kapacity pamäte;

7. lek. kapacita pľúc → dychový objem;

8. molek. biol.klonovacia kapacita;

9. pedol. kapacita pôdy schopnosť pôdy viazať (adsorbovať) alebo pohlcovať (absorbovať) teplo, vzduch, vodu a iné chemické látky. Tepelná kapacita pôdy charakterizuje mieru jej schopnosti prijímať a zadržiavať teplo. Vyjadruje sa v J/m3. Najviac tepla sa spotrebuje na zahriatie kvapalnej, menej na zahriatie tuhej a najmenej na zahriatie plynnej fázy pôdy (→ fáza). Najväčšiu tepelnú kapacitu majú preto zamokrené ílovité a najmenšiu tepelnú kapacitu výsušné piesočnaté pôdy. Vzdušná kapacita pôdy je mierou schopnosti pôdy zadržiavať vo svojich póroch vzduch. Vyjadruje sa v objemových % ako podiel objemu vzduchu v póroch a celkovej pórovitosti pôdy (pomer objemu pórov k celkovému objemu pôdy vyjadrený v percentách). Celková vzdušná kapacita predstavuje obsah vzduchu prítomného v pôde obsahujúcej len hygroskopickú vodu (pôda vysušená na vzduchu s 95 % vlhkosťou). Minimálna vzdušná kapacita predstavuje obsah vzduchu v póroch pôdy po jej nasýtení kapilárnou vodou. Dostatočná prevzdušnenosť pôdy je dôležitá pre rastliny, optimálny obsah vzduchu v pôde by mal byť 20 – 25 % z celkovej pórovitosti, pri väčšine rastlín by nemal klesnúť pod 10 % (pri trávach pod 5 %). Póry nenaplnené vzduchom sú zaplnené vodou. Miera schopnosti prijať a udržať vodu sa označuje ako vodná kapacita pôdy a súvisí s vododržnosťou pôdy. Najčastejšie sa vyjadruje v objemových % ako podiel objemu vody v póroch a celkovej pórovitosti. Pri jej stanovovaní sa môže merať stav, keď sú všetky póry naplnené vodou (→ plná vodná kapacita), alebo sa osobitne berú do úvahy kategórie pôdnej vody (napr. gravitačná, kapilárna, hygroskopická). Niektoré z takto stanovených hodnôt patria medzi hydrolimity (napr. poľná vodná kapacita, koeficient hygroskopickosti). Ak je obsah vody v pôde vyšší než poľná vodná kapacita, pôda už nie je dostatočne prevzdušnená. Na druhej strane aj nižší obsah vody, než je bod vädnutia, je pre rastliny škodlivý. Sorpčná kapacita pôdy vyjadruje schopnosť pôdy viazať chemické látky (najčastejšie vo forme katiónov) v sorpčnom komplexe pôdy. Celková sorpčná kapacita predstavuje maximálne látkové množstvo katiónov, ktoré môžu byť viazané v 1 kg pôdy. Najväčšiu sorpčnú kapacitu má humózna ílovitá, najmenšiu piesočnatá pôda. Viazanie a výmena iónov v pôde majú veľký význam z hľadiska funkcií pôdy, ale najmä pri výžive rastlín;

10. tech. kapacita akumulátora — množstvo elektrického náboja, ktoré je možné nahromadiť v akumulátore, resp. množstvo náboja, ktoré môže akumulátor dodávať istý čas; udáva sa v ampérhodinách (značka Ah). Závisí najmä od materiálu a objemu elektród akumulátora, od spôsobu jeho nabíjania a vybíjania i od teploty. S rastúcim nabíjacím alebo vybíjacím prúdom klesá nielen v dôsledku rastúcich strát na vnútornom odpore článkov, ale aj preto, lebo chemické procesy v akumulátore prebiehajú ohraničenou rýchlosťou. Na objektívne posudzovanie akumulátorov sa používa menovitá kapacita akumulátora vzťahujúca sa na menovitý vybíjací prúd a na časový interval, za ktorý dosiahne akumulátor minimálne napätie, na ktoré je dovolené akumulátor vybiť z nabitého stavu. Menovitá kapacita akumulátora je potom daná súčinom menovitého prúdu (v ampéroch) a doby vybíjania (v hodinách). Menovité hodnoty kapacity akumulátora sú pri rôznych typoch akumulátorov rôzne a zvyčajne ich uvádza výrobca;

11. v prenesenom význame vynikajúci odborník.

Jednotky kapacity pamäte
Predpona SI Binárna predpona
názov značka násobok názov značka násobok
kilobajt kB 103 = 1 000 B kibibajt KiB 210 = 1 024 B
megabajt MB 106 = 1 000 000 B mebibajt MiB 220 = 1 048 576 B
gigabajt GB 109 = 1 000 000 000 B gibibajt GiB 230 = 1 073 741 824 B
terabajt TB 1012 = 1 000 000 000 000 B tebibajt TiB 240 = 1 099 511 627 776 B
petabajt PB 1015 = 1 000 000 000 000 000 B pebibajt PiB 250 = 1 125 899 906 842 624 B
exabajt EB 1018 = 1 000 000 000 000 000 000 B exbibajt EiB 260 = 1 152 921 504 606 846 976 B
zettabajt ZB 1021 = 1 000 000 000 000 000 000 000 B zebibajt ZiB 270 = 1 180 591 620 717 411 303 424 B
yottabajt YB 1024 = 1 000 000 000 000 000 000 000 000 B yobibajt YiB 280 = 1 208 925 819 614 629 174 706 176 B

Kapverdské ostrovy

Kapverdské ostrovy, Ostrovy Zeleného mysu, port. Ilhas de Cabo Verde — súostrovie v str. časti Atlantického oceána 620 km záp. od pobrežia Afriky na úrovni Zeleného mysu (najzápadnejší bod afrického kontinentu), s teritoriálnymi vodami predstavuje štát Kapverdy. Skladá sa z 10 hlavných a 5 menších ostrovov. Delí sa na dve skupiny: severozáp. ležiace ostrovy Ilhas de Barlavento (Záveterné ostrovy; najväčšie ostrovy Santo Antão, São Nicolau, São Vicente, Santa Luzia, Sal, Boa Vista) a juž. ležiace ostrovy Ilhas de Sotavento (Náveterné ostrovy; najväčšie ostrovy Santiago, Fogo, Maio, Brava).

Kapverdské ostrovy sú vulkanického pôvodu, aktívny vulkán Pico do Fogo (2 829 m n. m.; posledná erupcia 1995) na ostrove Fogo je najvyšším vrchom územia; väčšinou hornatý povrch a ťažko prístupné pobrežie s výnimkou ostrovov Sal, Boa Vista a Maio, ktoré sú pomerne ploché, piesčité a suchšie než ostatné ostrovy. Najväčším ostrovom, ako aj ostrovom s najvyšším počtom obyvateľov je Santiago (991 km2), na ktorom je i hlavné mesto Kapverd Praia. Dĺžka pobrežnej línie súostrovia 965 km. Pasátové podnebie, v lete horúce a suché (priemerná teplota v auguste 29 °C), na jeseň teplé (okolo 27 °C) a vlhké, priemerný ročný úhrn zrážok 100 – 300 mm. V blízkosti sa často tvoria silné vetry nezriedka s ničivými účinkami. Ostrovy trpia nedostatkom vody, častá je erózia pôdy. Polopúšťové a púšťové rastlinstvo (mliečniky, tamarišky a i.), ostrovy sú významným hniezdiskom morských vtákov, žijú tam 4 endemické druhy vtákov a 11 endemických druhov plazov.

Karakalpacko

Karakalpacko, Karakalpakstan, Karakalpacká republika, uzbecky Qaraqalpog’iston, Qaraqalpog’iston Respublikasi, karakalpacky Qaraqalpaqstan, Qaraqalpaqstan Respublikası, oficiálny prepis Qaraqalpoghiston, Qaraqalpoghiston Respublikasi — autonómna republika v severozáp. časti Uzbekistanu; rozloha 164 900 km2, 1,811 mil. obyvateľov (2012), hlavné mesto Nukus.

Väčšinu územia zaberá Turanská nížina s časťami púští Kyzylkum na severovýchode a Karakum na juhozápade, v str. časti delta Amudarje, na severozápade časť plošiny Usťurt. Mierne teplé a extrémne suché kontinentálne podnebie, priemerná teplota v januári −5 °C, v júni 27 °C, priemerný ročný úhrn zrážok okolo 100 mm (najviac zrážok na prelome zimy a jari). Hlavná rieka územia Amudarja (využívaná hydroenergeticky a na zavlažovanie) sa asi 100 km od ústia do Aralského jazera zasahujúceho do Karakalpacka zo severu rozvetvuje na početné ramená a vytvára rozľahlú deltu. Polopúšťová a púšťová vegetácia zastúpená riedkymi porastmi saxaulu, paliny a trsmi ostrice, pozdĺž Amudarje vŕbovo-topoľové lesy, v delte porasty trstiny. Ložiská draselných solí a surovín na výrobu stavebných materiálov. Na zavlažovaných pôdach a v oázach pestovanie kukurice, zeleniny, ovocia, viniča, lucerny, bavlníka a i.; v púšťových oblastiach chov karakulských oviec a tiav, v oázach chov dobytka a koní, v oblastiach s porastmi moruše a topoľa pozdĺž zavlažovacích kanálov chov priadky morušovej. Priemysel textilný (spracovanie bavlny), potravinársky (výroba jedlých olejov, rybný, mäsový), strojársky, lodný, energetický, spracovanie kože a kožušín.

Národnostné zloženie: 36 % Uzbekov, 33 % Karakalpakov, 25 % Kazachov, 6 % Turkménov, Rusov a i. Úradný jazyk: karakalpačtina, uzbečtina.

Územie Karakalpacka obývané už vo 4. tisícročí pred n. l. bolo v pol. 18. – zač. 19. stor. osídlené Karakalpakmi. R. 1811 ho obsadil Chivský chanát. R. 1873 bola pravobrežná časť Karakalpacka (územie na pravom brehu Amudarje) na základe Chivsko-ruskej mierovej zmluvy pripojená k Rusku, po Októbrovej revolúcii 1917 bola od apríla 1918 súčasťou Turkestanskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky (ASSR), Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR). Ľavobrežná časť Karakalpacka (územie na ľavom brehu Amudarje) zostala súčasťou Chivského chanátu až do apríla 1920, keď sa stala súčasťou Chórezmskej ľudovej sovietskej republiky. R. 1924 bola z časti Chórezmskej ľudovej sovietskej republiky (Chodžejlický a Kungradský rajón) a Turkestanskej ASSR (Amudarská oblasť) vyčlenená Kara-kalpacká autonómna oblasť s hlavným mestom Turtkuľ (1929 – 32 bol hlavným mestom Čimbaj), ktorá sa 1925 stala súčasťou Kirgizskej (neskoršej Kazašskej) ASSR v rámci RSFSR a 1930 bola priamo začlenená do RSFSR a premenovaná na Kara-kalpackú ASSR, 1933 sa jej hlavným mestom stal Nukus. R. 1936 bola začlenená do Uzbeckej SSR, 1964 premenovaná na Karakalpackú ASSR. R. 1990 bola vyhlásená štátna zvrchovanosť republiky pod názvom Karakalpacká SSR (SSR Karakalpakstan), 1992 bol prijatý súčasný názov (pripojenie k jazykovo blízkemu Kazachstanu, ktorý požadoval nielen samotný Kazachstan, ale aj väčšina Karakalpakov, pretože v ňom videli väčšiu záruku rozvoja republiky, sa neuskutočnilo) a 10. apríla 1993 ústava republiky, podľa ktorej Karakalpacko naďalej zostáva súčasťou Uzbekistanu (od 2008 existuje v krajine hnutie za samostatnosť vedené Stranou národného obrodenia Karakalpacka, Yerkin Qaraqalpaqstan).

Karakalpacko je republika (subjekt) v rámci Uzbekistanu. Hlavou republiky je predseda Zákonodarného zhromaždenia volený parlamentom na odporúčanie prezidenta Uzbekistanu, parlament (Zákonodarné zhromaždenie) má 75 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Predsedovia Zákonodarného zhromaždenia Karakalpacka
1992 – 1997 Ubbinijaz Aširbekov
1997 – 2002 Timur Kamalov
od 2002 Musa Ernijazov

karbón

karbón [lat.] —

1. geol. systém (perióda) mladších prvohôr (paleozoika) nadväzujúci na devón. Začal sa asi pred 360 mil. rokov a trval asi 60 mil. rokov. Karbón sa podľa rôznych zdrojov členil odlišne. Podľa najnovšieho chronostratigrafického členenia, ktoré sa v súčasnosti používa aj na Slovensku, sa delí na dve série (epochy), a to na mississip a pennsylván, ktoré sa členia na ďalšie stupne (veky). Spodná hranica karbónu je vymedzená objavením sa konodonta Siphonodella sulcata, vrchná sa dá určiť ťažšie, preto sa karbón a nadložný perm spoločne označujú ako permokarbón.

V období karbónu sa objavili prvé veľké druhy dierkavcov (napr. rody Fusinella, Triricites), hojne sa vyskytovali aj ramenonožce, koraly, pražraloky a dvojdyšné ryby, vývojom prechádzali hlavonožce (amonity, → amonitotvaré) a plazy. Značný rozvoj dosiahol bezkrídly i krídlatý hmyz (po prvý raz sa objavili napr. stonožky Myriapoda a pravážky Paleodictyoptera s rozpätím krídel až 75 cm). Mimoriadny rozvoj dosiahli v karbóne rastliny. Veľmi bohatou na flóru bola súš, kde rástli rozsiahle pralesy výtrusných rastlín, napr. rody Lepidodendron, Sigillaria a Calamites stromovitého vzrastu (výška až 40 m), ktorých kmene sa stali neskôr základom ložísk čierneho uhlia. Počas geologického vývoja došlo v karbóne k pohybu litosférických dosiek (→ hercýnsky geotektonický cyklus), ktorého výsledkom bol vznik hercyníd. Plošne rozsiahly prakontinent juž. pologule Gondwana sa pohyboval smerom na sever, pričom došlo k styku jeho sev. okraja s juž. okrajom Európy a Severnej Ameriky. Kolíziou bloku Európy s blokom Sibíri vznikol superkontinent Eurázia. V priebehu karbónu sa výrazne zmenili klimatické podmienky. Teplá klíma v Európe, Severnej Amerike a vo vých. Ázii (Číne), ktorú dokumentuje rozšírenie teplovodných morských karbonátových fácií, ostro kontrastovala s chladnou klímou a rozsiahlym zaľadnením Gondwany a juhu Sibíri (toto zaľadnenie bolo po prekambrickom zaľadnení Zeme najrozsiahlejšie a plošne výrazne prevýšilo zaľadnenie vo štvrtohorách). V Západných Karpatoch sa stopy po karbóne zachovali v gemeriku, a to najmä v Slovenskom rudohorí, kde sa vyskytujú biohermné vápence s bohatou faunou mora a ložiskami kryštalického magnezitu (Podrečany, Lubeník) a metasomatického kryštalického sideritu (Dobšiná, Mlynky). Výskyt slojov kamenného uhlia je sporadický (Zemplínske vrchy).

Karbón ako samostatný útvar definoval 1808 belgický geológ a mineralóg Jean-Baptiste Julien d’Omalius d’Halloy (*1783, †1875), názov (podľa typickej usadeniny tohto útvaru – kamenného uhlia) zaviedli 1822 anglickí geológovia W. D. Conybeare a W. Phillips;

2. stroj. nespálené zvyšky paliva a mastiaceho oleja usadené na stenách pracovného priestoru spaľovacieho motora.

Členenie karbónu na série (epochy) a stupne (veky)
Séria (epocha) Stupeň (vek) Vek
pennsylván vrchný gžel 303,7 mil. – 298,9 mil. rokov
kasimov 307,0 mil. – 303,7 mil. rokov
stredný moskov 315,2 mil. – 307,0 mil. rokov
spodný baškir 323,2 mil. – 315,2 mil. rokov
mississip vrchný serpuchov 330,9 mil. – 323,2 mil. rokov
stredný visén 346,7 mil. – 330,9 mil. rokov
spodný turnén 358,9 mil. – 346,7 mil. rokov

kašírovanie

kašírovanie [fr. > nem.] —

1. výtvarná technika vytvárania plastického alebo plošného diela z papiera alebo z papierovej hmoty (papier mâché). Používajú sa dva základné postupy kašírovania. Pri prvom sa navlhčený jemný papier ukladá v tenkých vrstvách na formu a jednotlivé vrstvy sa spájajú lepidlom. Po vyschnutí sa výsledné dielo sníme z formy. Namiesto vrstiev papiera sa môže použiť aj papierová hmota (papier mâché) nanášaná v tenkých vrstvách. Týmto spôsobom vznikajú pomerne tenké, ľahké a duté plastické alebo plošné diela. Pri druhom spôsobe sa papierová hmota (papier mâché) jemne vtláča do foriem (ktoré sú zväčša negatívnymi formami výsledného diela). Po vyschnutí (prirodzenom alebo pomocou tepla) sa hmota z foriem vyberie. Týmto spôsobom vznikajú plné plastické diela. Povrch výsledného produktu sa do požadovanej podoby môže obvykle dotvoriť maľbou alebo inou výtvarnou technikou. Kašírovanie sa využíva na vytvorenie konečného (napr. maska, reliéf, divadelná dekorácia, socha a i.) alebo skúšobného (dočasného, ktoré nie je konečnou realizáciou, ale len skúšobným produktom) diela, prípadne aj ako povrchová úprava, ktorá imituje určitý, obvykle vzácnejší dekoratívny materiál (predmet sa oblepí vrstvami papiera, ktorý sa následne pokryje maľbou alebo vrstvou laku). Technika kašírovania sa vyvinula v jv. Ázii, kde je doložená približne od 200 n. l. V Európe sa rozšírila v 18. stor. a uplatnila sa najmä v dekoratérskej a štukatérskej tvorbe;

2. lepenie papierových obrazov, fotografií, plagátov ap. na hrubšiu pevnú podložku (hliníkové a laminátové dosky a i.) s cieľom ich spevnenia;

3. text. plošné spájanie dvoch rôznych alebo zhodných tkanín pomocou vhodného spojiva. Na kašírovacom stroji sa medzi dva pásy tkanín dávkuje jemná vrstva spojiva a spojený pás sa zhomogenizuje prechodom medzi dvoma hladkými valcami. Ako spojivo sa používajú rôzne lepidlá (roztoky latexu, polyuretánov a i.) alebo termoplastové fólie, ktoré spájajú pásy tkanín po zahriatí. Kašírovanie tkanín sa používa napr. pri výrobe textilného materiálu, ktorý má jednak dekoratívny vzhľad, jednak osobitné technické vlastnosti. Kašírovaním sa môže tkanina spájať aj s papierovým (kartónovým, lepenkovým) alebo s plastovým pásom.

Kaspická nížina

Kaspická nížina, rus. Prikaspijskaja nizmennosť — rovinaté územie tiahnuce sa pozdĺž sev. pobrežia Kaspického mora v záp. časti Kazachstanu a na juhovýchode európskej časti Ruska, juhových. časť Východoeurópskej nížiny; rozloha okolo 200 000 km2. Na severe ohraničené vrchovinou Obščij Syrt, na východe pohorím Mugodžary a plošinou Ustirt, na západe vrchovinou Jergeny a Povolžskou pahorkatinou, na juhozápade predhorím Veľkého Kaukazu.

Tektonicky podmienená zníženina mierne sa skláňajúca ku Kaspickému moru, asi 50 % územia tvoria preliačiny vrátane Kaspickej preliačiny (28 m pod hladinou mora), ktorá je najnižšie položeným miestom v Európe. Nížina je vyplnená najmä sypkými štvrtohornými morskými usadeninami, menej suchozemskými usadeninami tvoriacimi miestami izolované vyvýšeniny, maximálna výška 149 m n. m. Mierne teplé, extrémne suché kontinentálne podnebie, priemerné teploty v januári od −14 °C na severovýchode do −8 °C v juž. pobrežných oblastiach, v júli 22 – 24 °C, ročný úhrn zrážok od 150 – 200 mm na juhovýchode a pobreží Kaspického mora do 300 – 350 mm na severozápade. Hlavné rieky územia Volga, Ural, Terek a Kuma ústia do Kaspického mora, menšie vodné toky sa končia v preliačinách; viacero slaných jazier (Eľton, Baskunčak, Inder). Prevláda polopúšťová vegetácia, v riečnych dolinách lúky. Nerastné suroviny: ropa, zemný plyn, kamenná soľ, uhličitan draselný, boráty (boritany) a i. Na zavlažovaných pôdach, najmä v dolinách riek, pestovanie technických plodín, ryže, ovocia a viniča, na veľkých plochách pasienky; chov oviec a tiav. Veľké mestá: Astrachán (Rusko), Atyraw (Kazachstan). Na Kaspickej nížine sa nachádza Astrachánska prírodná rezervácia.

katabolické reakcie

katabolické reakcie, katabolizmus — reakcie prebiehajúce v živých systémoch, pri ktorých sa zložité, spravidla makromolekulové zlúčeniny bohaté na energiu (lipidy, proteíny, sacharidy) štiepia na jednoduché zlúčeniny, súčasť metabolizmu. Katabolické reakcie aeróbnych organizmov (→ aerób) sú oxidačné (prevažne dehydrogenačné) a sú spojené s trávením potravy. Uvoľňuje sa pri nich energia, ktorú organizmus viaže v molekulách adenozíntrifosfátu (ATP) a využíva na energetické krytie mnohých reakcií a biologických funkcií alebo ako teplo na udržiavanie stálosti vnútorného prostredia organizmu (tepelná homeostáza).

Katabolizmus prebieha v troch fázach. V prvej fáze sa makromolekulové zlúčeniny bez prístupu vzduchu štiepia na svoje štruktúrne jednotky, napr. proteíny na aminokyseliny, sacharidy prevažne na ᴅ-glukózu a i. monosacharidy, lipidy na mastné kyseliny a glycerol. V druhej fáze sa tieto zlúčeniny viacstupňovými reakciami štiepia na oxid uhličitý CO2, acetylkoenzým A a energeticky bohaté látky ATP, NADH a FADH2. V tretej fáze acetylkoenzým A vstupuje do citrátového cyklu, na ktorý nadväzuje dýchací reťazec. Súbežne s katabolickými reakciami prebiehajú v organizme anabolické reakcie; pri prevahe anabolických reakcií dochádza k syntéze telesnej hmoty, pri prevahe katabolických reakcií dochádza k jej odbúravaniu.

katalyzátor

katalyzátor [gr.] —

1. látka, ktorá sa zúčastňuje chemickej reakcie a urýchľuje ju (→ katalýza), po reakcii však zostáva nezmenená. Katalyzátor znižuje aktivačnú energiu reakcie, čo má za následok zvýšenie jej rýchlosti, ale neovplyvňuje zloženie reakčnej zmesi po ustálení rovnováhy (rovnovážnu konštantu). Účinnosť katalyzátora sa posudzuje na základe jeho aktivity (→ aktivita katalyzátora, → enzýmová aktivita). Najmä v priemysle sa na charakterizovanie aktivity katalyzátora používajú čísla TON a TOF. Číslo TON (angl. turnover number) ako pomer mólov substrátu a katalyzátora vyjadruje, koľko katalytických cyklov (vytvorenie medziproduktu, jeho rozpad za vzniku produktu, uvoľnenie katalyzátora) prebehne na jednej molekule katalyzátora, kým stratí aktivitu. Číslo TOF (angl. turnover frequency) vyjadruje, koľko katalytických cyklov prebehne na molekule katalyzátora za jednotku času.

Katalyzátor zúčastňujúci sa homogénnej katalýzy sa označuje ako homogénny, katalyzátor zúčastňujúci sa heterogénnej katalýzy ako heterogénny. K homogénnym katalyzátorom patria Brønstedove a Lewisove kyseliny a bázy, organické zlúčeniny (organokatalyzátory) a i., k heterogénnym katalyzátorom prechodné kovy, ich oxidy a komplexy, povrchovo aktívne látky tvoriace micely a i. Heterogénne katalyzátory sú najčastejšie tuhé látky nerozpustné v reakčnej zmesi, ich pôsobenie je založené na adsorpcii reaktantov na ich povrchu v aktívnych miestach. Účinnosť heterogénnych katalyzátorov je možné zvýšiť ich dispergovaním, pôsobením tepla, svetla, mikrovlnného žiarenia alebo ultrazvuku, ale aj pomocou aktivátorov (→ aktivácia, význam 3); napr. metalocénové katalyzátory pri výrobe polypropylénu sa aktivujú metylalumoxánom (MAO, zlúčenina obsahujúca oligomérne reťazce [–Al(CH3)–O–]n). Heterogénny katalyzátor možno vytvoriť aj naviazaním homogénneho katalyzátora na nerozpustný nosič (oxid kremičitý, magnetit, nerozpustný polymér). Osobitným druhom katalyzátora sú enzýmy, ktoré katalyzujú biochemické reakcie v živých systémoch, využívajú sa však aj v priemyselných procesoch.

V chemickom priemysle sa uplatňujú katalyzátory hydrogenácií (napr. Adkinsov katalyzátor, Wilkinsonov katalyzátor, Raneyho kovy), katalyzátory polymerizačných reakcií (→ Zieglerove-Nattove katalyzátory) a i. Zvlášť veľký význam majú katalyzátory pri spracovaní ropy a pri výrobe motorových palív. Pri štiepení dlhých reťazcov uhľovodíkov získaných z ropy na kratšie a viac rozvetvené reťazce (krakovanie) sa používajú syntetické hlinitokremičitanové (zeolitové) katalyzátory. Pri hydrogenačnom krakovaní sa ako katalyzátory uplatňujú oxidy alebo sulfidy prechodných kovov (Co, Mo, Ni, W) a katalyzátory kyslého charakteru (Al2O3, SiO2–TiO2, zeolity a i.). Pri reformovaní je katalyzátorom dispergovaná platina nanesená na málo hydratovaný oxid hlinitý alebo na hlinitokremičitan. Katalyzátory na báze kobaltu a železa sa využívajú pri Fischerovej-Tropschovej syntéze.

Látky, ktoré aktivitu katalyzátora nevratne znižujú (môže aj zaniknúť), sa nazývajú katalyzátorové jedy (→ dezaktivácia katalyzátora). Opak inhibítor;

2. zaužívaný nesprávny názov katalytického konvertora výfukových plynov.

katateplomer

katateplomer [gr.] — meteorol. prístroj na stanovenie ochladzovacieho účinku prostredia vyjadreného množstvom tepla odovzdaného do ovzdušia za jednotku času telesom, ktorého teplota sa blíži k teplote ľudského tela (36,5 °C). Množstvo tepelnej straty narastá pri poklese teploty vzduchu a náraste rýchlosti vetra.

Katateplomer tvorí sklená nádobka naplnená zafarbeným liehom, ku ktorej je pritavená na konci rozšírená sklená kapilára s vyznačenou stupnicou s hodnotami 35 °C, 36 °C, 37 °C a 38 °C. Pri meraní sa spodná nádobka zahreje na teplotu 38 °C, pri ktorej lieh čiastočne zaplní rozšírenú časť kapiláry. Katateplomer sa voľne vystaví do sledovaného prostredia a meria sa čas, za ktorý teplota v kapiláre klesne na 35 °C. Množstvo tepla Q odovzdané okoliu z jednotkovej plochy nádobky katateplomera pri poklese teploty z 38 °C na 35 °C sa určuje pri každom meracom prístroji zvlášť a nazýva sa katafaktor prístroja. Pomocou hodnoty Q a nameraného času t sa vypočíta hodnota schladzovacej veličiny K = Q/t; vyjadruje sa v jednotkách W/m2 alebo mcal/(cm2s). Katateplomer sa najčastejšie používa v biometeorológii na sledovanie vplyvu okolitého prostredia na ľudský organizmus.

kategorizácia

kategorizácia [gr.] — odborné zaradenie, zatriedenie osôb, predmetov a javov do kategórií, skupín alebo tried podľa určitých kritérií;

1. farm., práv. kategorizácia liekov — proces, v rámci ktorého sa rozhoduje o zaradení (alebo podmienečnom zaradení) liekov registrovaných v Slovenskej republike do Zoznamu kategorizovaných liekov (kategorizačného zoznamu) alebo o ich vyradení z tohto zoznamu, o znížení alebo zvýšení úradne určenej ceny liekov zaradených v tomto zozname, o určení maximálnej ceny a úhrady liekov vo verejnej lekárni, o určení referenčných skupín zaradených liekov (obsahujú lieky s rovnakým liečivom, s rovnakou cestou podávania, s rovnakou alebo porovnateľnou liekovou formou a s rovnakým obsahom liečiva v jednej dávke) a ich charakteristík (štandardná dávka liečiva a maximálna výška úhrady zdravotnej poisťovne, niekedy aj indikačné alebo preskripčné obmedzenia).

Pri kategorizácii liekov sa prihliada na účinnosť liečiva potvrdenú klinickými skúškami (napr. pri záchrane života, vyliečení choroby a zmiernení príznakov choroby), na účinnosť a bezpečnosť lieku potvrdenú v podmienkach bežnej praxe, na prínos lieku pri znižovaní chorobnosti a úmrtnosti, na výšku úhrady zdravotnej poisťovne za iné lieky určené na použitie pri rovnakých indikáciách, na farmaceutické charakteristiky lieku, na porovnanie lieku s inými dostupnými možnosťami liečby a na odporúčané liečebné postupy s prihliadnutím na nákladovú efektívnosť a predpokladaný vplyv na verejné zdravotné poistenie.

V Zozname kategorizovaných liekov je každý liek zaradený v zodpovedajúcej referenčnej skupine. Pri každom lieku sa uvádza jeho kód a názov, lieková forma, množstvo liečiva v nej, veľkosť balenia lieku, držiteľ registrácie, maximálna cena lieku vo verejnej lekárni, maximálna výška úhrady zdravotnou poisťovňou, maximálna výška doplatku poistenca za liek, podmienky predpisovania, označenie originálneho alebo generického lieku a i.

Žiadosť o zaradenie lieku do kategorizačného zoznamu podáva držiteľ registrácie; o zaradení, resp. nezaradení lieku do kategorizačného zoznamu a o pomere výšky úhrady zdravotnej poisťovne a výšky doplatku pacienta rozhoduje Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky na návrh Kategorizačnej komisie pre liečivá (poradný orgán ministerstva). Do kategorizačného zoznamu nemôžu byť zaradené lieky s obsahom liečiv určených na podpornú alebo doplnkovú liečbu. Kategorizácia liekov sa vykonáva v súlade s príslušnými právnymi predpismi, v súčasnosti (2015) sa Zoznam kategorizovaných liekov aktualizuje každý mesiac;

2. lek., práv. kategorizácia prác — zatriedenie pracovných činností do 4 kategórií podľa úrovne a charakteru faktorov práce a pracovného prostredia, ktoré môžu ovplyvniť zdravie zamestnancov, podľa hodnotenia zdravotných rizík a podľa zmien zdravotného stavu zamestnancov: 1. kategória – práce, pri ktorých nie je riziko poškodenia zdravia zamestnanca vplyvom práce a pracovného prostredia; 2. kategória – práce, pri ktorých faktory práce a pracovného prostredia neprekračujú limity ustanovené osobitnými predpismi a nie je predpoklad poškodenia zdravia, ale nedá sa vylúčiť nepriaznivá odpoveď organizmu na záťaž; 3. kategória – práce, pri ktorých nie je expozícia zamestnanca faktorom práce a pracovného prostredia znížená technickými opatreniami na úroveň stanoveného limitu (na zníženie zdravotného rizika je potrebné vykonať organizačné opatrenia a použiť osobné ochranné pracovné prostriedky); práce, pri ktorých je expozícia znížená technickými opatreniami na úroveň stanovených limitov, ale vzájomná kombinácia a pôsobenie faktorov práce a pracovného prostredia môžu poškodiť zdravie zamestnancov; práce, pri ktorých nie sú ustanovené limity, ale expozícia faktorom práce a pracovného prostredia môže zamestnancom poškodiť zdravie; 4. kategória – práce, pri ktorých nie je možné technickými alebo organizačnými opatreniami znížiť expozíciu zamestnanca na úroveň stanovenú limitom, expozícia prekračuje limity a zisťujú sa aj zmeny zdravotného stavu zamestnancov vo vzťahu k pôsobiacim faktorom práce; práce, ktoré podľa miery expozície patria do 3. kategórie, ale vzájomná kombinácia faktorov práce a pracovného prostredia zvyšuje riziko poškodenia zdravia. Prácu zaradenú v tejto kategórii môže zamestnanec vykonávať len výnimočne a na časovo obmedzené obdobie (najviac na 1 rok). Práce zaradené v 3. a 4. kategórii sú riziková práca.

Pracovné činnosti sa do kategórií zaraďujú podľa kritérií, ktoré sú pre každú kategóriu prác a pre každý faktor (prach, hluk, vibrácie, ionizujúce žiarenie, elektromagnetické žiarenie, ultrafialové, infračervené a laserové žiarenie, faktory spôsobujúce vznik profesionálnych kožných ochorení, chemické faktory, karcinogénne a mutagénne faktory, biologické faktory, faktory spôsobujúce profesionálne alergické ochorenia dýchacích ciest alebo očných spojoviek, fyzická záťaž, psychická pracovná záťaž, zvýšený tlak vzduchu, záťaž teplom a chladom) legislatívne určené. Zamestnávateľ predkladá návrh na zaradenie pracovných činností do kategórií príslušnému orgánu verejného zdravotníctva, ktorý rozhodne o ich zaradení alebo nezaradení do príslušnej kategórie (môže tak urobiť aj z vlastného podnetu). Návrh na zaradenie prác do 3. a 4. kategórie vypracúva pracovná zdravotná služba na základe úrovne a charakteru faktorov práce a pracovného prostredia, na základe hodnotenia zdravotných rizík podľa jednotlivých faktorov spracovaných do písomného dokumentu (tzv. posudok o riziku) a na základe zmien zdravotného stavu zamestnancov. V prípade výkonu rizikových prác musí zamestnávateľ vykonať opatrenia na zníženie alebo na odstránenie rizika. Kategorizácia prác a hodnotenie konkrétnych pracovných činností na pracovisku z hľadiska ich zaradenia do kategórií sa vykonáva s cieľom prevencie chorôb z povolania a ochrany zdravia pri práci. Hodnotenie, resp. posudzovanie zdravotných rizík je základnou zložkou právnych predpisov z oblasti. bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci;

3. lesn., práv. kategorizácia lesov — rozdelenie lesov z hľadiska ich prevládajúcej funkcie na tri kategórie: ochranné lesy, lesy osobitného určenia a hospodárske lesy.

Ochranné lesy sú lesy, ktoré boli za také vyhlásené a ktorých funkčné zameranie vyplýva z prírodných podmienok daného stanovišťa. Musí sa v nich hospodáriť tak, aby plnili účel (najmä ochrannú funkciu), na ktorý boli vyhlásené. Za ochranné lesy možno vyhlásiť lesy na mimoriadne nepriaznivých stanovištiach (napr. sutiny, nespevnené štrkové nánosy, rašeliniská, mokrade a i.), ktoré plnia pôdoochrannú, protieróznu a vodohospodársku funkciu, vysokohorské lesy pod hornou hranicou stromovej vegetácie, ktorých funkciou je ochrana nižšie položených lesov a pozemkov, lesy na exponovaných horských svahoch pod silným nepriaznivým klimatickým vplyvom a lesy znižujúce nebezpečenstvo vzniku lavín, lesy nad hornou hranicou stromovej vegetácie s prevládajúcim zastúpením kosodreviny a ostatné lesy s prevažujúcou funkciou ochrany pôdy (protierózna ochrana).

Lesy osobitného určenia sú lesy, ktoré boli za také vyhlásené a ktorých účelom je zabezpečovanie špecifických potrieb spoločnosti, právnických alebo fyzických osôb, čím sa významne zmení spôsob hospodárenia oproti bežnému hospodáreniu. Za lesy osobitného určenia možno vyhlásiť lesy v ochranných pásmach vodárenských zdrojov I. a II. stupňa, v ochranných pásmach prírodných liečivých zdrojov a zdrojov prírodných minerálnych vôd a vo vnútornom kúpeľnom území kúpeľného mesta, prímestské a ďalšie lesy s významnou zdravotnou, kultúrnou a rekreačnou funkciou, lesy v uznaných zverniciach a samostatných bažantniciach, v chránených územiach a na lesných pozemkoch s výskytom biotopov európskeho významu alebo chránených druhov, v génových základniach lesných drevín, ďalej lesy určené na lesnícky výskum a lesnícku výučbu a lesy, ktoré sú nevyhnutné z hľadiska obrany štátu (vojenské lesy).

Hospodárske lesy sú lesy, ktorých účelom je produkcia dreva a ostatných lesných produktov pri súčasnom zabezpečovaní ostatných (mimoprodukčných) funkcií lesov. Do tejto kategórie sa zaraďujú všetky lesy, ktoré neboli vyhlásené za ochranné lesy alebo za lesy osobitného určenia; lesy sa zaraďujú do kategórie ochranných lesov alebo lesov osobitného určenia rozhodnutím orgánu štátnej správy lesného hospodárstva na základe návrhov rôznych subjektov. Kategorizácia lesov sa riadi zákonom č. 326 z 2005 o lesoch v znení neskorších predpisov a vyhláškou č. 453 z 2006 o hospodárskej úprave lesov a o ochrane lesa, ktorá ustanovuje podrobnosti o kategorizácii lesov a charakteristike subkategórií lesov, o kritériách a ďalších podmienkach na ich vyhlásenie, ako aj podmienky predkladania návrhov na vyhlasovanie ochranných lesov a lesov osobitného určenia;

4. kategorizácia pôdy

a) pedol. triedenie pôdy podľa jej vlastností (obsahu humusu, pôdnej reakcie, hutnosti, hrúbky ap.), spôsobu ochrany a spôsobu využívania. Podľa obsahu humusu sa pôdy rozdeľujú na slabo, str. a silno humózne, podľa pôdnej reakcie na silno kyslé, kyslé, slabo kyslé, neutrálne, slabo alkalické, alkalické a silno alkalické, podľa hutnosti na kypré, drobivé a tuhé, podľa hrúbky pôdneho profilu od povrchu po pevnú horninu alebo hrubú štrkovú vrstvu na plytké, str. hlboké, hlboké a veľmi hlboké. Kategórie chránenej pôdy (napr. poľnohospodárskej) majú podľa rozsahu obmedzenia ľudskej činnosti rôzny stupeň ochrany. V závislosti od účelu využívania sa rozoznáva poľnohospodárska (orná pôda, lúky a pasienky), lesná, záhradná, parková a i. pôda;

b) práv. rozdelenie pozemkov podľa účelu ich využitia pre potreby katastra nehnuteľností. Druhy pozemkov sú vymenované priamo v katastrálnom zákone (zákon o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam č. 162 z 1995), presnejšie údaje o jednotlivých druhoch pozemkov obsahuje príloha vyhlášky č. 79 z 1996, ktorou sa vykonáva katastrálny zákon. Existuje 10 druhov pozemkov, ktoré sú rozdelené do troch kategórií: 1. poľnohospodárska pôda – orná pôda, chmeľnice, vinice, záhrady, ovocné sady, trvalé trávnaté porasty; 2. lesný pôdny fond – lesné pozemky a pozemky, ktoré môže orgán štátnej správy lesného hospodárstva vyhlásiť za lesné pozemky; 3. nepoľnohospodárska a nelesná pôda – vodné toky a plochy (prirodzené aj umelé), zastavané plochy a nádvoria (pozemky, na ktorých sú postavené bytové i nebytové stavby okrem skleníkov, dvory obytných, hospodárskych a priemyselných stavieb, pozemky, na ktorých sú postavené inžinierske stavby – diaľnice, cesty, miestne komunikácie, železničné dráhy, letiská a ich súčasti) a ostatné plochy – pozemky slúžiace ako manipulačné, skladové a dielenské plochy, pozemky na účely elektrických rozvodov, telekomunikačných sietí ap., pozemky verejnej zelene, pozemky na rekreačné a športové účely, pozemky cintorínov, pozemky využívané na kultúrne a osvetové účely (botanické a zoologické záhrady, skanzeny, pozemky pod pamätníkmi ap.), prírodné rezervácie alebo iné chránené územia, pozemky na ťažbu nerastných surovín, pod skládkami odpadu a i.

kauterizácia

kauterizácia [gr.] — odstránenie porušeného alebo nežiaduceho tkaniva vypaľovaním. V minulosti sa na kauterizáciu používalo vhodne upravené rozžeravené železo (drôt), dnes sa uskutočňuje pomocou špeciálneho nástroja (kauter, elektrokauter), ktorého aktívna elektróda sa rozžeravuje vysokofrekvenčným elektrickým prúdom (elektrokauterizácia). Následkom vznikajúceho veľkého tepla je koagulácia tkanív (→ elektrokoagulácia, → elektrotóm). Kauterizačný efekt má aj zmrazenie tkaniva na veľmi nízku teplotu (kryokauterizácia) najčastejšie kvapalným dusíkom.

Kauterizácia sa využíva napr. na zastavenie krvácania pri chirurgických zákrokoch, na odstraňovanie povrchových výrastkov na koži, na extrakciu zubov ap., vo veterinárstve na dekornuáciu (odrohovanie), na skracovanie zobákov pri kanibalizme hydiny, na leptanie kože pri chronických zápaloch šliach, šľachových pošiev, kĺbov, príp. iných tkanív.

káva

káva [arab.] —

1. semená rôznych druhov kávovníka zbavené oplodia a osemenia (kávové zrná), ako aj výrobok získaný rozomletím pražených semien kávovníka. Semená získané prvotným spracovaním plodov kávovníka (kávové zrná, zelená káva, surová káva) sa pražia zvyčajne až na mieste spotreby, a to za stáleho miešania horúcim vzduchom v pražiacich strojoch pri teplote 160 – 220 °C (najčastejšie 200 – 220 °C). Pri pražení, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňuje kvalitu kávy, vznikajú látky podmieňujúce jej vôňu, chuť a sfarbenie. Káva obsahuje organické zlúčeniny (fenolické látky, foláty, flavonoidy), z ktorých viaceré majú antioxidačné účinky (napr. kyselina kávová, 3,4-dihydroxyškoricová, a jej deriváty), ako aj anorganické látky (minerálne látky, stopové prvky). Arómu kávy vytvára okolo 200 zlúčenín, z toho 60 výrazne – patria k nim najmä heterocyklické zlúčeniny (deriváty furánu, pyrolu, indolu, pyridínu, chinolínu, tiofénu, tiazolu, oxazolu) vznikajúce Maillardovou reakciou a pyrolytickými reakciami pri pražení kávy, ale aj alifatické a aromatické zlúčeniny (uhľovodíky, karbonylové zlúčeniny, fenoly, karboxylové kyseliny a ich estery, sírne a dusíkaté zlúčeniny).

Po upražení sa káva chladí studeným vzduchom v chladiacich bubnoch 4 – 10 minút kvôli zachovaniu jej arómy a následne sa balí (vákuovo alebo v atmosfére inertného plynu); ak má byť výsledným produktom mletá káva, proces mletia prebieha pred balením. Z mletej kávy sa pripravuje kávový nápoj cenený pre svoje organoleptické a povzbudzujúce vlastnosti. Keďže viaceré dôležité zložky arómy kávy ľahko oxidujú, mletá pražená káva pri skladovaní na vzduchu rýchlo stráca arómu. Instantná káva sa získava z vodného extraktu mletej praženej kávy odstránením vody (napr. sušením, sušením pri zníženom tlaku alebo kryosikáciou) a následnou úpravou (napr. granuláciou), extrakt sa zahusťuje vo vákuových alebo v rozprašovacích odparkách. Odstránením kofeínu extrakciou zo zelenej zaparenej kávy sa vyrába káva bez kofeínu. Káva predávaná v obchodnej sieti je zvyčajne zmesou 6 – 12 druhov zelenej kávy, ktoré sa zmiešajú pred pražením kvôli vyváženej chuti a aróme;

2. aromatický, zvyčajne horúci nápoj horkej chuti pripravený z rozomletých pražených semien kávovníka obvykle sparených a vylúhovaných horúcou až vriacou vodou za normálneho alebo za zvýšeného tlaku. Obsahuje alkaloid kofeín, ktorý má povzbudzujúci, hypertonický a močopudný účinok (v jednej šálke kávy je asi 64 – 95 mg kofeínu), a množstvo ďalších látok, ktoré jej dodávajú charakteristickú chuť a arómu. Jej kvalita závisí od druhu kávy, spôsobu praženia, jemnosti mletia, kvality vody, nádoby použitej na varenie, ako aj od spôsobu prípravy, ktorý je ovplyvnený prostredím, zvyklosťami, podnebím a kultúrou konzumácie.

Najjednoduchšie sa pripravuje tzv. zalievaná káva (s usadeninou; často pripravovaná aj na Slovensku, niekedy nesprávne nazývaná turecká káva, hovorovo turek), pri ktorej sa zomleté kávové zrná priamo zalejú vriacou vodou a nechajú vylúhovať, a filtrovaná káva, pri ktorej sa mletá káva umiestnená na papierovom, plastovom alebo na kovovom filtri preleje vriacou vodou, čím sa čiastočne vylúhuje, alebo sa káva pripravuje v špeciálnej nádobe tvaru valca zaliatím zomletej kávy vriacou vodou, ktorá sa dodatočne prefiltruje zatlačením filtra zapadajúceho do nádoby, alebo v elektrických filtrovacích kávovaroch. Tlak vodnej pary sa využíva na prípravu kávy v elektrických kávovaroch typu espreso alebo v tzv. kanvičkách (kávovaroch) mokka, ktoré sa zohrievajú vonkajším zdrojom tepla (stavajú sa na sporák), pričom pomaly zohrievaná voda v spodnej časti kanvice vytvára paru, ktorá vytlačí vriacu vodu cez lievik s jemne pomletou kávou nasypanou v hornej časti nádoby. Tlak vodnej pary pri kanvičke mokka je však podstatne nižší (1,5 baru) ako pri prístrojoch typu espreso (od 9 barov). Osobitným spôsobom sa pripravuje grécka (turecká, aj arabská) káva, pri ktorej sa jemne pomletá káva nasype do džezvy (nádoba kónického tvaru s dlhou rovnou rúčkou), zaleje sa studenou vodou, nechá sa rýchlo prejsť varom (niekedy viacnásobne) a naleje sa do šálky. V súčasnosti rastie popularita kávy pripravenej za zvýšeného tlaku v elektrických kávovaroch typu espreso (dostupné na trhu aj vo vyhotoveniach vhodných do domácností), ako aj kávy z kávových kapsúl pripravovanej v špeciálnych druhoch elektrických kávovarov.

Káva sa často dochucuje rôznymi prísadami, napr. cukrom, vanilkou, kardamómom a škoricou, ale aj koňakom či whisky (írska káva) a i. Rozličné varianty má káva dochutená mliekom alebo smotanou, k najčastejšie konzumovaným patria kapučíno (tal. cappuccino; horúce espreso s mliekom a našľahanou mliečnou penou), caffè latte (na nahriate mlieko sa naleje espreso; podáva sa vo vysokom pohári) či v Rakúsku obľúbená melanž (espreso s mliekom alebo so šľahačkou). V Stredomorí, najmä v Grécku, je obľúbeným nápojom najmä v lete káva frapé (fr. frappé) pripravovaná zmixovaním osobitným spôsobom upraženej, najemno zomletej kávy, ľadových kociek a vody. Tzv. americké frapé sa pripravuje rozpustením instantnej kávy v studenom mlieku a pridaním ľadu.

Striedme pitie kávy nemá nepriaznivé zdravotné účinky, nadmerná konzumácia (viac ako 5 šálok denne) však môže viesť k podráždenosti, nespavosti, bolestiam hlavy, búšeniu srdca, srdcovým arytmiám alebo k vredovej chorobe žalúdka a dvanástnika.

Predpokladá sa, že používanie kávy pre jej povzbudzujúce účinky, ako aj pestovanie kávovníka bolo známe už v 14. stor. v severnej Etiópii (oblasť Kaffa), odkiaľ sa v 15. stor. rozšírilo do Jemenu, najmä do okolia Mokky (odtiaľ označenie silnej čiernej kávy), ktorá sa potom na niekoľko storočí stala centrom obchodu s kávou (v Jemene sa kávovník aj pestoval a z dôvodu zachovania obchodného monopolu bol jeho vývoz prísne zakázaný, vyvážať sa mohli len pražené alebo varené semená). V arabskom svete sa káva rozšírila v 16. stor. najmä prostredníctvom pútnikov do Mekky a stala sa veľmi obľúbenou, hoci sa jej pitie spočiatku z náboženských príčin zakazovalo. Do Európy sa dostala v 2. pol. 16. stor., na čom mali veľkú zásluhu arabskí a tureckí obchodníci. V 17. stor. boli otvorené prvé európske kaviarne. Na začiatku 17. stor. sa Holanďanom podarilo preniesť pestovanie kávovníka do svojej kolónie na Jáve, Európania zakladali plantáže vo svojich kolóniách v rôznych častiach sveta. V 18. a 19. stor. nastal veľký rozmach pestovania kávovníka v Strednej a Južnej Amerike, Indonézii a Afrike a káva sa stala významným obchodným artiklom. Až v priebehu 19. stor. sa z kávy ako luxusného nápoja určeného bohatým postupne stal dostupný nápoj pre široké vrstvy obyvateľstva.

Kazachstan

Kazachstan, Kazašská republika, kazašsky a oficiálny prepis Qazaqstan, Qazaqstan Respublikasy — štát v Strednej Ázii medzi dolným tokom Volgy a Kaspickým morom na západe a Altajom na východe a medzi Západosibírskou nížinou na severe a Ťanšanom na juhu. Na severe a severozápade hraničí s Ruskom, na východe s Čínou, na juhu s Kirgizskom, Uzbekistanom a Turkménskom, na západe obmývaný Kaspickým morom. Administratívne sa člení na 17 oblastí vrátane 2 miest s osobitným štatútom – Nursultan (bývalá Astana) a Alma-Ata, a komplexu Bajkonur (pod ruskou správou).

Prírodné pomery — prevažne rovinné územie s málo členitým povrchom, len juž. a vých. pohraničné oblasti vypĺňajú vysoké pohoria. Na západe sa rozprestiera Kaspická nížina oddelená masívom Mugodžary a plošinou Ustirt od sev. časti Turanskej nížiny zasahujúcej od juhu do stredu krajiny, centrálnu časť vypĺňa Kazašská plošina, ku ktorej sa na severozápade pripája Turgajská plošina, na severe zasahuje svojimi okrajmi Západosibírska nížina, na juhovýchode Balchašsko-alakoľská kotlina, na juhu púšte Hladová step), Mujumkum a časť púšte Kyzylkum (sú súčasťou Turanskej nížiny), ako aj časť Južnej Hladovej stepi. Horskú časť na juhu tvoria okrajové chrbty Ťanšanu, pozdĺž vých. hranice sa rozkladajú horské masívy Džungársky Alatau, Tarbagataj a Altaj oddelené zníženinami Ilijská brána, Džungárska brána a Irtyšská brána. Najvyšším štítom územia je Chan-Tengri, 6 995 m n. m., na hranici s Kirgizskom a Čínou, najnižším miestom je dno Karagijskej preliačiny pri pobreží Kaspického mora 132 m pod hladinou mora. Mierne teplé kontinentálne podnebie, na väčšine územia veľmi suché, s krátkymi prechodnými ročnými obdobiami a veľkými dennými a ročnými výkyvmi teplôt (vplyvom prílevu arktického vzduchu klesajú počas niektorých zím teploty na severovýchode na -50 °C, v lete v dôsledku prílevu tropického vzduchu môžu vystúpiť na 40 °C); priemerná teplota v januári od -4 °C na juhu v Šymkente do -19 °C na severe v Petropavlovsku, v júli od 19 °C do 28 – 30 °C; priemerný ročný úhrn zrážok klesá z 300 – 450 mm v stepných oblastiach na severe pod 100 mm v oblastiach púští a polopúští na juhu, juž. predhoria majú ročný úhrn zrážok do 500 mm, horské oblasti na juhovýchode do 1 600 mm. Riedka riečna sieť, veľké rieky Irtyš, Išim, Ural, Syrdarja a Ili tečú len v okrajových oblastiach Kazachstanu; viacero riek, napr. Ču, Nura, Sarysu, sa končí v pieskoch púští a v zavlažovacích kanáloch. Rozsiahle územia sú umelo zavlažované (kanál Irtyš – Karaganda, kanál v Južnej Hladovej stepi). Na území Kazachstanu je pomerne veľa jazier (zväčša silno mineralizovaných), patrí mu časť sev. a vých. pobrežia najväčšieho jazera na svete, Kaspického mora (právny štatút Kaspického mora, t. j. či ide o more alebo o medzinárodné jazero, je však predmetom sporov medzi krajinami, ktoré majú k nemu prístup, od ich doriešenia závisí, či bude ako jazero rozdelené na príslušné zóny patriace jednotlivým štátom alebo bude ako more podliehať morskému právu a krajinám budú patriť ich teritoriálne vody s maximálnou šírkou 12 námorných míľ, čo je vzhľadom na dĺžku pobrežnej línie patriacej Kazachstanu, 1 894 km, nezanedbateľná otázka), sev. časť Aralského jazera na hranici s Uzbekistanom, Balchašské jazero, Alakoľ, Zajsan, Tengiz a i., viacero veľkých umelých vodných nádrží (Buchtarmianska, Šuľbinská, Öskemenská a Kapčagajská vodná nádrž) a sieť zavlažovacích kanálov. Na Západosibírskej nížine sa rozprestierajú lesostepi s brezovými hájmi a občasne kvitnúce lesostepi prechádzajúce smerom na juh do suchých stepí a polopúští, na Kaspickej nížine, Turanskej nížine a v juž. predhorí Kazašskej plošiny slané alebo piesočné polopúšte a púšte s porastmi saxaulov, pozdĺž riek porasty vŕbovo-topoľových lesov a močiare zarastené trstinou, v pohoriach nad pásmom stepí smrekové, smrekovo-jedľové, subalpínske a alpínske pásmo, v najvyšších polohách trvalý sneh a ľadovce (zaberajú rozlohu okolo 2 000 km2); najsuchšie horské oblasti sú bez vegetácie. Výnimočnosť prírody Kazachstanu je chránená v 12 národných parkoch; časť Kazašskej plošiny bola 2008 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Saryarqa – Stepi a jazerá sev. Kazachstanu (→ Kazašská plošina). Krajina má mimoriadne rôznorodé a bohaté zásoby nerastných surovín: ropa (dokázateľné zásoby 30 mld. barelov, 11. miesto na svete, 2011; najväčšie náleziská v oblasti Kaspickej nížiny: Karačaganak; Tengiz, Uzeň), zemný plyn (dokázateľné zásoby 2,407 biliónov m3, 14. miesto na svete, 2011; Karačaganak), čierne uhlie (Karagandská panva a Ekibastuzská uhoľná panva na Kazašskej plošine), hnedé uhlie (jazero Kušmurun v administratívnej oblasti Qostanaj), uránové rudy (odhadované zásoby okolo 900-tis. t, 2. miesto na svete, po Austrálii; administratívna oblasť Qostanaj), jedny z najväčších zásob rúd medi (Kazašská plošina), olova a zinku (Altaj, Džungársky Alatau) na svete, chrómové (chromit), niklové a titánové rudy (administratívna oblasť Qostanaj), kobaltové rudy, bauxit (Turgajská plošina), rudy železa (administratívna oblasť Qostanaj, Kazašská plošina) a mangánu (Kazašská plošina), azbest (administratívna oblasť Qostanaj), zlato.

Hospodárstvo — ekonomika Kazachstanu založená na ťažbe a spracovaní bohatých zásob nerastných surovín a na poľnohospodárskej výrobe je najsilnejšou spomedzi štátov Strednej Ázie a druhou najsilnejšou z bývalých krajín ZSSR (po Rusku). Cieľom stratégie prijatej 1997 je rozvoj krajiny do 2030 s cieľom vytvoriť ekonomicky rozvinutú, bezpečnú, zdravú a vzdelanú krajinu; päťročný plán priemyselnej diverzifikácie prijatý 2010 je zameraný na rozvoj dopravného, farmaceutického, telekomunikačného, petrochemického a potravinového sektora ekonomiky. Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 30 %, poľnohospodárstvo 5 %, služby 65 % (2014). V priemysle pracuje 12 %, v poľnohospodárstve 26 % a v službách 62 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2012). Miera nezamestnanosti 5,1 %, miera inflácie 6,7 %. Rast HDP 4,6 % (2014). Základným odvetvím je ťažobný priemysel podieľajúci sa na hodnote celkovej priemyselnej výroby okolo 50 %. Okolo 91 % ťažby predstavuje ťažba energetických surovín, t. j. ropy (1,6 mil. barelov/deň, 2011), zemného plynu (20,2 mld. m3, 2011), čierneho uhlia (95,0 mil. t, 2009), lignitu (4,5 mil t, 2009) a uránu (18-tis. t, 1. miesto na svete, 2010), významná je ťažba polymetalických (405-tis. t medi, 386-tis. t zinku, 2007) a železných rúd (13,6 mil. t., 2007), bauxitu (4,8 mil. t., 2007), chromitu (3,7 mil. t, 2. miesto na svete, 2007), striebra (800-tis. kg, 2007) a zlata (22-tis. kg, 2007). Druhým najvýznamnejším priemyselným odvetvím s podielom na celkovej priemyselnej výrobe okolo 17 % je hutnícky priemysel, rozvinuté je hutníctvo železa (Karaganda) aj farebných kovov (vďaka vysokej kvalite sú na svet. trhoch žiadané najmä dodávky medi, olova, zinku a kadmia), ďalej priemysel petrochemický, chemický (výroba plastov, chemických vláken, karbidu vápenatého, hydroxidu sodného, priemyselných hnojív), strojársky (výroba stavebných, dopravných a poľnohospodárskych strojov, vojenskej techniky), elektrotechnický (zastúpenie spoločnosti Microsoft v priemyselnom komplexe Alatau IT city v blízkosti Alma-Aty), elektronický (zastúpenie spoločností LG, Samsung, Bosch, 3M, Panasonic), automobilový (výroba automobilov Chevrolet a vozidiel automobilky AvtoVAZ) a stavebných materiálov (výroba cementu, azbestovo-cementových rúr, panelov), rýchly rast odvetví spracovateľského priemyslu (najmä potravinárskeho). Na výrobe elektrickej energie (86,2 mld. kWh, 2011) sa podieľajú 88,2 % tepelné elektrárne a 11,8 % vodné elektrárne (k najväčším patria Buchtarmianska, Šuľbinská a Öskemenská vodná elektráreň na rieke Irtyš a Kapčagajská vodná elektráreň na rieke Ili), napriek obrovským zásobám uránu nemá krajina jadrovú elektráreň, jediná jadrová elektráreň v Aqtaw bola v prevádzke 1973 – 99. Na území Kazachstanu sa nachádza hlavný ruský kozmodróm Bajkonur. Základom poľnohospodárstva je rastlinná výroba. Poľnohospodárska pôda ešte stále vyčerpaná hospodárením v období socializmu (rozorávanie celín) predstavuje okolo 846 000 km2, orná pôda zaberá okolo 13 % rozlohy krajiny, zvyšok predstavujú najmä pasienky a lúky, zavlažovaných je okolo 35 500 km2. Pestovanie obilia, najmä jarnej pšenice a jačmeňa v lesnej a lesostepnej oblasti (17,1 mil. t, 2009), bavlníka, cukrovej repy, slnečnice, ľanu, ryže; rozvinuté sú sadovníctvo (najmä pestovanie jabloní a orechov), zeleninárstvo a vinohradníctvo (vinárske oblasti vých. od Alma-Aty). Chov oviec na mäso a vlnu (v púšťových oblastiach chov karakulských oviec) a ošípaných, menej chov oslov, tiav a koní; rybolov. Niekoľko horských oblastí najmä na severovýchode krajiny má predpoklady na rozvoj turistiky. Vývoz ropy a ropných produktov (63 % z celkového objemu vývozu), surového železa a ferozliatin, opracovanej medi a jej zliatin, chemikálií, strojov, obilia, múky, vlny, mäsa, uhlia. Nedostatky v dopravnej sieti Kazachstanu (najmä nekvalitnosť a nekompletnosť cestnej siete) spôsobujú rast nákladov na prepravu a zabraňujú integračným príležitostiam a obchodným väzbám so štátmi Strednej Ázie. Zrealizovanie projektu označovaného vzhľadom na svoju lokalizáciu a využitie ako Nová Hodvábna cesta (dopravné ťahy spájajúce Čínu s Európou) prispeje k rozvoju obchodného prostredia Kazachstanu a ostatných stredoázijských republík. Cestná sieť má dĺžku 93 612 km, z toho väčšina ciest, 84 100 km, má spevnený povrch (2012), hlavné cestné ťahy sú Alma-Ata – Nursultan – Qostanaj, Alma-Ata – Petropavl, Alma-Ata – Semej – Pavlodar, Alma-Ata – Šymkent, Šymkent – Aqtöbe – Oral; dĺžka železničných tratí je 15 333 km, z toho 4 000 km elektrifikovaných (2012); pomerne rýchly rast leteckej dopravy, 97 letísk, z toho 64 so spevnenou pristávacou dráhou, veľké medzinárodné letiská v Alma-Ate a Nursultane (2012); dobre vybudovaná sieť potrubnej dopravy s dĺžkou 26 736 km (2010); vodná doprava s dĺžkou vodných ciest 4 000 km (2010) využíva najmä rieky Irtyš (80 %) a Syrdarja i veľké jazerá a umelé vodné nádrže; významné prístavy v Aqtaw, Atyraw, Öskemene, Pavlodare a Semeji. Dovoz strojov a zariadení, elektrotechnických výrobkov, spracovaných kovov, spotrebného tovaru, potravín. Hlavní obchodní partneri: Rusko, Čína, Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Holandsko, Ukrajina.

Obyvateľstvo — hustota osídlenia výrazne súvisí so zdrojmi vody, najhustejšie sú obývané oázy (najmä almaatská a tarazská). Národnostné zloženie: 63,1 % Kazachov, 23,7 % Rusov, 2,8 % Uzbekov, 2,1 % Ukrajincov, 1,4 % Ujgurov, 1,3 % Tatárov, 1,1 % Nemcov, 4,5 % ostatných (Čečenci, Azerbajdžanci, Arméni, Kirgizi, Gréci a i.). Náboženské zloženie: 65 % moslimov (najmä sunniti), 35 % kresťanov (najmä pravoslávni). Podiel mestského obyvateľstva 59 % (2010). Najväčšie mestá: Alma-Ata, Nursultan, Šymkent, Karaganda, Aqtöbe, Taraz, Pavlodar, Öskemen, Semej, Qostanaj, Oral, Petropavl.

Dejiny — územie dnešného Kazachstanu bolo osídlené už vo 4. tisícročí pred n. l. Z tohto obdobia pochádzajú pozostatky osídlenia tzv. botajskej (Akmolská oblasť, sev. Kazachstan) a begházsko-dandybajevskej kultúry (3. – 2. tisícročie pred n. l., centrálny Kazachstan), ktorej ľud sa zaoberal spracúvaním bronzu. Dodnes sa v stepných oblastiach Kazachstanu zachovali kruhovité útvary (kurgany) z nasypaných kameňov, ktoré slúžili ako hrobky. V dôsledku klimatických a i. prírodných podmienok sa tam rozšíril predovšetkým kočovný spôsob života (pravdepodobne aj domestikácia koní). Kazachstan bol miestom migrácií ľudí zo S na J a z V na Z, oblasť v povodí rieky Syrdarja a → Sedemriečia (Žetysu) sú úzko späté s dejinami stredoázijských oáz, zatiaľ čo územia sev. od Aralského a Balchašského jazera boli len riedko osídľované kočovnými kmeňmi a kmeňovými zväzmi. V juž. Kazachstane, kde boli priaznivejšie podmienky na rozvoj usadlých kultúr, sú doložené pamiatky z bronzovej doby, najmä tzv. andronovskej kultúry (20. – 12. stor. pred n. l.), i vzácne petroglyfy (skalné rytiny) v archeologickej lokalite Tamgaly v oblasti Alma-Aty (od 2. tisícročia; 2004 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Asi v pol. 1. tisícročia pred n. l. bolo územie dnešného juž. Kazachstanu osídlené kmeňmi Sakov, ktorí vytvorili prvý štátny útvar s centrom v oblasti Sedemriečia založený na kmeňových spoločenstvách; pri jazere Issyk neďaleko Alma-Aty boli 1969 v kurgane (4. alebo 3. stor. pred n. l.) objavené pozostatky sackého bojovníka v zbroji zo zlata (tzv. Zlatý muž; jeho kópia je umiestnená na vrchole 15 m vysokého stĺpu, tzv. Monumentu nezávislosti, v Alma-Ate). V 6. stor. pred n. l. sa Sakovia dostali do závislosti od staroperzských Achajmenovcov, v 1. pol. 4. stor. bojovali na str. toku rieky Syrdarja s armádou Alexandra III. Veľkého. V období sackej vlády rozkvital v Sedemriečí, ktoré s územím Str. Ázie spájala Hodvábna cesta (2014 bola jej kazašská trasa spolu s čínskou a kirgizskou trasou zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), obchod s Čínou a Blízkym východom. Už od 3. stor. pred n. l. prenikali do Kazachstanu z dnešnej Číny a Mongolska nomádske kmene patriace ku kmeňovému zväzu tzv. ázijských Hunov (v čínskych prameňoch nazývaný Siung-nu), ktorí obývali sv. časť dnešného Kazachstanu, viedli vojny s Čínou a pod tlakom čínskych cisárov boli v 1. stor. pred n. l. nútení migrovať do oblasti Syrdarje a odtiaľ ďalej do Povolžia a okolia Aralského jazera. V 3. – 1. stor. pred n. l. jestvoval v oblasti str. a dolného toku Syrdarje štát, v čínskych prameňoch (cestovateľom Čang Čchienom) nazývaný Kchang-ťü (Kangju), ktorý utvorili pravdepodobne turkické kočovné kmene a ktorý si na J udržal nezávislosť až do 3. stor. n. l. Ovládal oblasť (vrátane obchodu) v stredoázij. časti Hodvábnej cesty a podmanil si oblasť Sogdiany (Sogd), okolo pol. 2. stor. pred n. l. aj Sedemriečie (vrátane Sakov) a wusunské kmene. Na tomto základe vznikol na konci 2. stor. pred n. l. tzv. wusunský štát s centrom v Čigučene (aj Čigu-čen; pôvodne na brehu jazera Issyk-Kuľ v dnešnom Kirgizsku, v súčasnosti pravdepodobne pod hladinou). Od 5. stor. n. l. sa cez Kazachstan presúvali turkicko-mongolské kmene smerom na J do oáz Str. Ázie a na Z do juž. Ruska a juž. Ukrajiny; tieto kmene v pol. 6. stor. vytvorili zväz turkických kmeňov, Turkický kaganát (552 – 603), ktorý sa neskôr rozdelil na Západoturkický (603 – 704) a Východoturkický kaganát, nástupcom Západoturkického kaganátu sa stal Türgešský kaganát (704 – 756). Hospodárstvo týchto štátnych útvarov, ktoré sa rozprestierali takmer na celom území dnešného Kazachstanu, bolo založené na kombinácii kočovného a usadlého (poľnohospodárstvo) spôsobu života obyvateľstva. V pol. 8. stor. Türgešský kaganát oslabili vojny o následníctvo a na J jeho území operovali arabské a čínske vojská, ako aj kmene Karlukov migrujúce do Sedemriečia. R. 751 sa pri rieke Talas odohrala rozhodujúca bitka medzi arabskými a čínskymi vojskami, v ktorej Arabi zvíťazili (podľa tradície získali od čínskych zajatcov o. i. aj tajomstvo výroby papiera a hodvábu). Vládu si však udržali iba v časti dnešného juž. Kazachstanu, z obl. Sedemriečia ich vytlačili Karlukovia (756 – 940), ktorí sa podieľali na turkizácii veľkej časti Str. Ázie. V 9. stor. bojovali karluckí vládcovia (jabguovia) so Sámánovcami (pod ich vplyvom Karlukovia 960 prijali islam), ktorí čiastočne ovládali územie juž. Kazachstanu a str. toku Syrdarje s významnými centrami Otrar (dnes zaniknuté mesto pri Fárábe, Turkménsko; s pevnosťou na Syrdarji, v 13. stor. zničená Mongolmi) a Jasy (dnešné mesto Turkestan v Kazachstane). V pol. 10. stor. bola Karlucká ríša zničená nájazdom turkických kmeňov Karachánov, ktorí ovládali Sedemriečie do pol. 12. stor. Ich zásluhou bol v turkických štátoch prvýkrát vybudovaný pevný administratívny aparát a rozvíjala sa literatúra (M. Kašgarí, J. H. H. Balasaguni). Na V od Aralského jazera si v 9. stor. upevnil moc kmeňový zväz turkických Seldžukovcov, ktorí v 11. stor. migrovali do oblasti Chórezmu, Fársu a Malej Ázie, v pol. 12. stor. ovládli strategické obl. Str. Ázie (→ Transoxánia) a porazili karachánovské vojská (posední. Karachánovci vládli vo Fergane až do 1212). Od pol. 12. stor. až do vpádu Mongolov ovládali Sedemriečie (najmä územie dnešného Kirgizska i časť okolo toku Syrdarje) kmene Karakitanov (→ Karakitanská ríša), zač. 13. stor. však boli porazené šáhom z Chórezmu (chórezmšáhom) Džaláluddínom Menguberdím (tur. Mengübirti; vládol 1220 – 31, z Chórezmu však bol 1221 vyhnaný inváziou Mongolov). Oblasť záp. a sev. Kazachstanu bola ovládaná turkickými kmeňmi Oghuzov, SV obsadili turkickí Kypčakovia (Kumáni, Polovci), ktorí Oghuzov vytlačili na J a od 11. stor. až do zač. 13. stor. obsadili územie dnešného sev. Kazachstanu, stepné oblasti a oblasť dolného toku Syrdarje. Vytvorili kmeňový zväz, ktorý bol od 11. stor. štátom s jediným (formálnym) vládcom. V 13. stor. územie Kazachstanu okrajovo zasiahli i nájazdy Mongolov, pre ktorých však boli kazašské stepi skôr tranzitným územím do centrálnej Transoxánie. Po Džingischánovej (Čingischánovej) smrti a rozdelení Mongolskej ríše (1227) sa väčšina dnešného Kazachstanu stala súčasťou dedičného údelu (ulusu) Džingischánovho vnuka Batu-chána a neskôr Zlatej hordy, oblasť Sedemriečia a povodia Syrdarje (dnešný juž. Kazachstan) patrila k Čagatajskému ulusu. Obidva ulusy sa neskôr stali základom hlavných kazašských kmeňových zväzov (žüzov, hôrd). Na stranu Batu-chána sa pridali i kypčackí náčelnící, ktorých oddiely sa ako súčasť mongolského vojska podieľali na ťažení do Európy (mongolský vpád). V 14. stor. sa juž. časť Kazachstanu po nájazdoch timúrovských vojsk stala súčasťou Timúrovej ríše. Jedným z jej náboženských centier bolo mesto Jasy (dnešné mesto Turkestan), v ktorom v 11. stor. pôsobil jeden z najvýznamnejších súfijských filozofov a básnikov A. Jasaví (Timúr dal 1400 postaviť Mauzóleum A. Jasavího; 2003 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V 15. stor. do oblasti na V od Aralského jazera prišli kmene kočovných Uzbekov, sev. časť ovládli kočovné kmene Kazachov, ktorí pod vedením vodcov Žänibeka chána (aj Džanibek, vládol asi 1473/74 – 1480) a Kerej chána (aj Girej, vládol asi 1465 – 74) utvorili v pol. 15. stor. Kazašský chanát ako voľné združenie kazašských kmeňov (nikdy nebol klasickým centralizovaným štátom) na čele s veľkým (hlavným) chánom (uly chán), ktorý bol vyberaný (volený) z okruhu potomkov Žänibeka chána. Najväčšiu autoritu mali kazašskí cháni v 16. stor. počas vlády chána Chaqnazara (vládol 1538 – 80), ktorému sa podarilo zjednotiť takmer všetky stepné kmene (začala sa formovať kažašská národnosť), a chanát dosiahol najväčší územný rozsah. Úspešne vzdoroval rozmachu Šajbánovského štátu v oázach Str. Ázie, pod jeho vplyv sa dostali oblasti na str. toku rieky Syrdarja a koncom 16. stor. k nemu bola pripojená i významná taškentská oáza. Významným zjednocujúcim prvkom bol islam s prvkami animizmu, duchovným centrom Jasy, ktoré sa stalo aj sídlom kazašských veľkých (starších) chánov a hlavným mestom chanátu. Posledný spoločný chán všetkých kmeňových zväzov Täuke (vládol 1680 – 1715/18) vypracoval súbor zákonov chanátu (Žeti Žarghy). Na začiatku 18. stor. došlo k rozdeleniu Kazašského chanátu na tri základné kmeňové zväzy (hordy, kazašsky žüzy): na Starší (aj Veľký, Uly žüz) na jv. dnešného Kazachstanu, Stredný (Orta žüz) v dnešnom centrálnom Kazachstane a Mladší (aj Malý, Kiši žüz) na Z dnešného Kazachstanu. Kazachovia už od pol. 17. stor. museli odrážať vpády ojratských (džungárskych) kmeňov. Ich najväčší vpád 1723 – 29 Kazašský chanát výrazne oslabil. Zmenili sa tradičné miesta rodového kočovania, veľké časti kazašských území pripadli ďalším štátnym útvarom (Kalmyckému chanátu, Kokandskému chanátu, Chivskému chanátu a Buchare). R. 1726 a 1729 boli Ojrati dvakrát porazení zjednoteným kazašským vojskom na čele s chánom Mladšieho zväzu Äbilqajyrom (aj Abulchajr, asi *1693, †1748, vládol od 1718) a vytlačení z územia Kazašského chanátu. Vojenské konflikty medzi obidvoma kočovnými kmeňovými zväzmi však pretrvávali do pol. 18. stor., keď boli Ojrati (Džungári) porazení čínskou armádou. Kazachovia čiastočne získali späť svoje pastviny, kmeňové zväzy však nedokázali vzdorovať ďalším nájazdom Ojratov z Číny, rozpínavosti Kokandského a Bucharského chanátu a i. Preto postupne formálne žiadali o ochranu ruskú cárovnú Annu Ivanovnu (ako prvý požiadal chán Mladšej hordy Äbilqajyr, 1731), čím sa začal dlhý a zložitý proces pripájania územia dnešného Kazachstanu k Rusku. Počas ruských výprav na V bola na rieke Irtyš vybudovaná reťaz ruských pevností, na území Kazachstanu napr. Semipalatinsk (1718, dnes Semej) a Usť-Kamenogorsk (1720, dnes Öskemen), počas vlády ruskej cárovnej Kataríny II. Veľkej (1762 – 96) bola upevnená ruská vláda na hraniciach kazašských kmeňov. Do oblasti boli Ruskom vysielaní tatárski misionári s cieľom pôsobiť medzi Kazachmi a šíriť politiku lojality k cárskemu Rusku a lojálny (nie útočný) islam. Do konca 18. stor. Rusko kontrolovalo všetky tri kmeňové zväzy. R. 1822 boli cárskym dekrétom zrušené tituly chánov Stredného a Staršieho zväzu, 1824 aj titul chána Mladšieho zväzu, čo umožnilo postupne nahradiť kazašské kmeňové spoločenstvá cárskou administratívou. Do oblasti Kazachstanu začali postupne prichádzať presídlenci z centrálnych častí Ruska, migračná vlna prebiehajúca po celé 19. stor. zásadne zmenila etnickú skladbu obyvateľstva Kazachstanu. Prenikanie moci Ruska spomalilo niekoľko povstaní, z ktorých najväčšie bolo neúspešné povstanie 1837 – 47 pod vedením potomka chánov Strednej hordy Kenesaryho Qasymulyho (Kasymova, *asi 1801/02, †1847), ktorý si prisvojil titul kazašského chána (od 1841), nebol však všetkými kmeňmi prijatý. Rozpory medzi jednotlivými kmeňmi a ich nejednotnosť prispeli k porážke povstania, a tým aj k ďalšiemu vojnskému a administratívnemu postupu Ruska do vnútra Str. Ázie. Do pol. 19. stor. Rusko na území Kazachstanu vybudovalo líniu pevností od Aralského jazera až po Alma-Atu (založená 1854 ruskými kozákmi ako pevnosť Zailijskoje, od 1867 Vernyj, centrum Sedemriečia). V pol. 19. stor. sa pod ruskú kontrolu dostali aj zvyšné oblasti juž. Kazachstanu, ktoré dovtedy patrili Kokandskému chanátu (vrátane miest Turkestan a Qyzylorda) a dekrétom z 1868 prešla oblasť bývalých kazašských kmeňových zväzov (Turgajská, Uralská, Akmolská a Semipalatinská oblasť a dočasne i oblasť Sedemriečia) pod správu Turkestanskej generálnej gubernie a neskôr Stepnej gubernie, čím bol Kazachstan definitívne pripojený k Rusku. Ruská nadvláda výrazne zmenila národnostné, sociálne a politické pomery v oblasti. Do kazašských stepí sa do konca 19. stor. prisťahovalo asi jeden milió. poľnohospodárov z Ruska, Ukrajiny a Poľska, ktorí postupne zaberali územia kazašských kočovníkov a menili ho na poľnohospodársku pôdu. Po tzv. agrárnych reformách P. A. Stolypina umožňujúcich ďalšie obsadzovanie pôvodnej kazašskej pôdy (od 1907) sa do Kazachstanu prisťahovali ďalšie desaťtisíce migrantov. Do kazašských stepí boli do vyhnanstva posielané viaceré významné ruské osobnosti (napr. F. M. Dostojevskij), ktoré mali pozitívny vplyv na rozvoj kazašskej kultúry. R. 1916 vyvolal mohutné povstanie na územiach celej Str. Ázie (vrátane Kazachstanu) ruský rozkaz na mobilizáciu stredoázijského obyvateľstva na výkon civilných prác na frontoch 1. svetovej vojny. Po jeho tvrdom potlačení ušlo do Číny niekoľko tisíc Kazachov. Po Októbrovej revolúcii 1917 bola takmer na celom území Str. Ázie vyhlásená Turkestanská autonómna sovietska socialistická republika (1918) ako súčasť sovietskeho Ruska, ktorá zahŕňala vel’kú časť dnešného Kazachstanu, Uzbekistanu, Kigizska a Turkménska. Uznaná však bola iba v niektorých častiach kazašského územia, prevažne v mestách. Časť národne orientovanej inteligencie vyhlásila v decembri 1917 na celokirgizskom (t. j. kazašskom) zjazde vlastnú autonómnu republiku Alaš Orda so sídlom v meste Alaš-Kala (dnes súčasť mesta Semej), ktorá formálne kontrolovala väčšiu časť stepných oblastí Kazachstanu Jej vedenie spolupracovalo s protiboľševickými veliteľmi, napr. aj s československými legionármi na Transsibírskej magistrále. R. 1919 však bola zlikvidovaná a na celom území bola vyhlásená Kirgizská autonómna sovietska socialistická republika (1920), ku ktorej územiu boli podľa národnostného princípu pričlenené ďalšie oblasti okolo Syrdarje; hlavným mestom sa stalo mesto Qyzylorda. R. 1925 bola premenovaná na Kazašskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku (1936 v rámci ZSSR na Kazašskú sovietsku socialistickú republiku) a 1929 bolo jej hlavné mesto prenesené do Alma-Aty. Štruktúru kazašskej spoločnosti koncom 20. a zač. 30. rokov 20. stor. výrazne zmenili kolektivizácia s núteným usadzovaním sa posledných kočovníkov a hladomor 1931 – 33 (podľa niektorých odhadov si vyžiadal až 2 mil. obetí). Od 30. rokov 20. stor. boli v oblasti budované pracovné tábory (gulagy), do ktorých boli posielaní na nútené práce najmä politickí väzni z celého ZSSR. Počas stalinského politického teroru bola v tomto období väznená a zlikvidovaná aj veľká časť kazašskej inteligencie (→ kazašská literatúra). Súčasne sa tam budoval ťažobný priemysel zameraný na využitie kazašského nerastného bohatstva. Druhá vlna spriemyselňovania Kazachstanu nastala počas 2. svetovej vojny, keď tam bolo presťahovaných viacero priemyselných závodov z okupovaných území záp. časti ZSSR. V 50. rokoch 20. stor. sa začalo s intenzifikáciou poľnospodárstva, rozorávali sa celiny (neobrábaná pôda porastená trvácimi trávami) a začali sa využívať na poľnohospodársku výrobu. Rozsiahle územia boli vyčlenené na stavbu kozmodrómu Bajkonur a na testovaciu základňu jadrových zbraní (jadrový polygón) pri Semipalatinsku (dnes Semej; Semipalatinská, resp. Semejská testovacia oblasť). V 60. rokoch 20. stor. sa začala v Kazachstane znova upevňovať pozícia kazašskej elity pod vedením dlhoročného prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Kazašskej SSR Dinmuchameda Qonajeva (rus. Kunajev, *1912, †1993), na ktorého miesto však 1986 nastúpil ruský člen strany Gennadij Kolbin (*1927, †1998), čo bolo sprevádzané krvavými demonštráciami. Po vymenovaní N. Nazarbajeva do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru (1989) sa uskutočnilo niekoľko reforiem, ktoré presadzovali domáce národne orientované skupiny, napr. uzákonenie kazaštiny za oficiálny jazyk (1989), podpora islamského duchovenstva, zákon o vlastníctve (1989), ktorý umožnil súkromné vlastníctvo pôdy a v obmedzenej miere i drobné podnikateľské aktivity, a povolenie činnosti viacerých politických strán a hnutí. V decembri 1986 došlo k protikomunistickému protestnému vystúpeniu mládeže (Želtoqsan köterilisi, Decembrové povstanie), rástlo hnutie za národnú suverenitu (1990 založené občianske hnutie Azat, Sloboda), vznikali rôzne aktivistické organizácie bojujúce napr. za rehabilitáciu obetí politických procesov z 30. – 50. rokov 20. stor., za záchranu Aralského jazera (1989), proti testom jadrových zbraní (občianske hnutie Nevada — Semipalatinsk, 1989) ap., vyostrenie sociálno-ekonomickej situácie vyvolalo vlnu štrajkov predovšetkým v baníctve a ťažobnom priemysle. Po viacerých politických rokovaniach bola 25. októbra 1990 prijatá deklarácia o suverenite Kazašskej SSR a 16. decembra 1991 vyhlásil Kazachstan ako posledná republika bývalého ZSSR nezávislosť. R. 1991 na nátlak občianskeho hnutia bola zatvorená Semejská testovacia oblasť, jadrové zbrane nachádzajúce sa na území Kazachstanu boli demontované a krajina pristúpila k dohode o nerozširovaní jadrových zbraní a o všeobecnom zákaze pokusov s nimi. V priebehu 1991 – 93 sa v Kazachstane začali uskutočňovať zásadné politické a ekonomické reformy, jeho ďalšie smerovanie a vývoj pokračovali v duchu zachovania integrácie v rámci Spoločenstva nezávislých štátov (založené 1991) i ďalších integračných zoskupení v postsovietskom priestore. R. 1992 sa Kazachstan stal členským štátom OSN, 1993 bola prijatá nová ústava, ktorá postupne prešla niekoľkými zmenami, 1998 bolo hlavné mesto prenesené z Alma-Aty do Akmoly (do 1961 Akmolinsk, do 1992 Celinograd), ktorá bola následne premenovaná na Astanu (hlavné mesto, resp. hlavná oblasť). Od 1990 bol na čele štátu prezident N. Nazarbajev, ktorý už niekoľkokrát rozpustil parlament, vytlačil opozíciu a postupne získal kontrolu nad väčinou politických rozhodnutí v krajine. Podľa ústavy mohol mať neobmedzený počet mandátov. V marci 2019 sa vzdal prezidentského mandátu. Jeho právomoci dočasne prevzal predseda senátu Kasym-Žomart Tokajev (*1953), ktorý na počesť Nazarbajeva podpísal výnos o zmene názvu hlavného mesta krajiny Astana na Nursultan.

Politický systém — Kazachstan je parlamentnou republikou s prezidentskou formou vlády, dvojkomorový parlament sa skladá z dolnej komory (Mäžilis), ktorá má 107 poslancov, a hornej komory (Senát), ktorá má 2 senátorov z každej administratívnej oblasti okrem Bajkonuru a 15 senátorov vymenúvaných prezidentom. Prezident je volený v priamych voľbách na obdobie 7 rokov.

Kazašskí veľkí cháni (uly chán)
pravdepod. 1459/1465 – 1473/74 Kerej (rus. Girej, aj Kirej)
1473/74 – 1480 Žänibek (rus. Džanibek, Žanibek)
1480 – 1511/12 Buryndyq (rus. Burunduk)
1512 – 1521 Qasym (rus. Kasym)
1522 – 1523 Momyš (rus. Mamaš)
1523 – 1533 Tahir, aj Tajyr
1533 – 1538 Bujdaš
1538 – 1580 Chaqnazar (aj Chaq-Nazar)
1580/81 – 1582 Šyghaj
1583 – 1598 Täujekel (aj Tavakkul)
1598 – 1613/14, 1627 – 1628 Jesim
1628 – 1643 Žänibek (aj Džanibek)
1643 – 1652 Žänggir
1652 – 1680 Batyr
1680 – 1715/1718 Täuke
1715 – 1718 Qajyp (aj Kajyp, Gajyp)
1718 – 1729 Bolat
1718 – 1748 Äbilqajyr (aj Abulchajr, chán Mladšieho zväzu)
1748 – 1770 Äbilmämbet (Abulmambet, chán Stredného zväzu)
1771 – 1780 Abylaj (chán Stredného zväzu)
1841 – 1847 Kenesary Qasymuly (rus. Kasymov)

Kazašskí prezidenti
1990 – 2019 Nursultan Nazarbajev
od 2019 Kasym-Žomart Tokajev (dočasný prezident)

keramikárska pec

keramikárska pec — súhrnný názov účelových pecných zariadení určených na vypaľovanie umeleckej a umeleckoremeselnej keramiky. Podľa typu paliva (zdroja tepla) sa delia na tradičné, v ktorých sa ako palivo používa drevo (v minulosti najčastejšie palivo), prípadne uhlie alebo koks, a moderné, najčastejšie elektrické, plynové alebo vykurované olejom alebo naftou. Spôsob, akým sa keramika v keramikárskej peci vypaľuje, sa výraznou mierou podieľa na jej výtvarnom stvárnení. Pece sa v priebehu tisícročí vyvíjali a zdokonaľovali, pričom vzniklo množstvo rozličných typov charakteristických pre jednotlivé kultúrne oblasti.

Základný princíp pecí vykurovaných drevom a používaných už v staroveku sa v podstate nezmenil (na Slovensku sa tradičné pece používali ako hrnčiarske pece). Takmer každá tradičná pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory (nazývanej aj pecište), v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Podľa smeru stúpania plameňa ku komínu sa tradičné pece rozdeľujú na tri typy: s plameňom stúpajúcim vertikálne (smerom nahor; vývojovo najstarší typ, pecište sa nachádza priamo nad ohniskom, ohnisko a pecište sú obvykle predelené roštom alebo kanálmi, cez ktoré prúdi teplo), s plameňom prúdiacim horizontálne (vodorovne) a so zvratným plameňom (tzv. ležatá pec; plameň vystupuje zospodu z ohniska k stropu komory, odkiaľ smeruje pomedzi výrobky nadol do odťahových otvorov v dne alebo v spodnej časti komory). V peciach so zvratným plameňom sa tepelná energia získaná z paliva využíva najefektívnejšie a najlepšie sa vyrovnávajú teplotné rozdiely vo vypaľovacom priestore (v Európe sa začali takéto pece využívať v 13. stor. v Porýní pri výrobe nádob z vysoko vypaľovaného kameninového črepu so soľnou glazúrou).

Viacero druhov keramikárskych pecí vzniklo v Číne. Už v období dynastie Šang (1600 – 1100 pred n. l.) sa vypaľovala kamenina v peciach s vertikálne stúpajúcim plameňom pri teplote okolo 1 220 °C, v období bojujúcich štátov (475 – 221 pred n. l.) boli vyvinuté pece s takmer horizontálne prúdiacim plameňom, v ktorých sa dosahovali vysoké teploty (približne v období dynastie Sung, 960 – 1279, sa začalo na vykurovanie pecí používať aj uhlie). Najcharakteristickejšími tradičnými pecami v Číne sú pec typu mantu a tzv. dračia pec. Dračie pece, ktoré sa používali na vypaľovanie kameniny, keramiky a porcelánu, boli budované v mierne stúpajúcom svahu, mali niekoľko za sebou umiestnených komôr a dosahovali dĺžku až niekoľko desiatok metrov (napr. pece v stredisku výroby seladónu Lung-čchüan v provincii Če-ťiang mali dĺžku až 60 m a vypaľovalo sa v nich niekoľko tisíc výrobkov pri priemernej teplote 1 250 °C); používali sa aj v Kórei a Japonsku.

V súčasnosti sa na vypaľovanie predmetov vytvorených profesionálnymi výtvarníkmi používajú všetky typy keramikárskych pecí (tradičné pece najstaršieho typu, v ktorých sa počas pálenia nachádzajú výrobky spolu s koksovým palivom, pece, v ktorých sa dymom a zamedzením prístupu kyslíka priestor zadymuje a vytvára sa redukčná atmosféra, i najmodernejšie plynové a elektrické keramikárske pece).