Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 116 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

abiotické faktory

abiotické faktory [gr. + lat.] — krajinné faktory neživej prírody vytvárajúce podmienky na existenciu rastlinných a živočíšnych organizmov. Opak: → biotické faktory. Rozlišujú sa klimatické, geologické, geomorfologické, hydrologické a pôdne faktory. Klimatické faktory vytvárajú najmä atmosféra (svetlo, teplota, zrážky, zloženie, pohyby, vlhkosť a tlak vzduchu, elektrické zmeny ovzdušia) a žiarivá slnečná energia, ktorá je hlavným zdrojom tepla a energie rôznych dejov prebiehajúcich na zemskom povrchu. Vplyv klimatických faktorov a meteorologických procesov, ktoré sú pre danú klímu typické, je pre životné prostredie rozhodujúci. Predovšetkým určuje množstvo zrážok, ktoré má k dispozícii vegetácia, ich rozdelenie počas roka a vyparovanie z prostredia. Geologické faktory sú reprezentované horninovým zložením s fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami. Z geomorfologických faktorov je rozhodujúce situovanie lokalít na zemskom povrchu, jeho tvar, reliéf, nadmorská výška, expozícia a sklon; ovplyvňujú predovšetkým rozdelenie tepla i vody a ich cyklus. Svahy s rôznou expozíciou a sklonom sa rôzne ohrievajú, majú odlišný kolobeh vody. Vplyv reliéfu sa odráža i v nadmorskej výške, od ktorej závisí podnebie príslušného miesta. Hydrologické faktory, t. j. voda ako prostredie organizmov (jej priehľadnosť, teplota, tlak, obsah solí, pohyb) alebo ako zložka životného prostredia, sú určované kolobehom vody na zemskom povrchu. K pôdnym (edafickým) faktorom patria zloženie, štruktúra, ako aj fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy a jej podkladu. Súhrn abiotických faktorov vytvára stanovište, ktoré, ak je osídlené organizmami, rastlinstvom a živočíšstvom, sa nazýva biotop.

ablácia

ablácia [lat.] — odnášanie, odnímanie;

1. astron. odparovanie, tavenie a následné strhávanie častí povrchu telesa (napr. meteoroidu) spôsobené trením pri prelete atmosférou Zeme;

2. geol. proces ubúdania hmoty ľadovca alebo snehového poľa najmä vplyvom roztápania a vyparovania, ale aj mechanickým odnosom (napr. odnos vetrom). Abláciu spôsobuje najmä priame slnečné žiarenie, teplota horniny na kontakte s ľadovcom, uvoľňovanie latentného tepla vplyvom zmeny tlaku a tepelné pôsobenie ľadovcových vodných tokov. Vplyvom ablácie vznikajú na povrchu ľadovca rôzne povrchové tvary a ľadovcové toky. Zriedkavo aj synonymum pojmu denudácia (odnášanie produktov zvetraných hornín vetrom, vodou alebo ľadom);

3. lek. ablatio, odňatie, odlúčenie, odlupovanie, napr. odlučovanie plodového koláča (ablatio placentae), odlupovanie sietnice (ablatio retinae). V chirurgii zákrok, pri ktorom sa odstraňuje chorobne zmenená časť, napr. odstránenie prsníka pri rakovine prsnej žľazy (ablatio mammae).

absorpcia

absorpcia [lat.] — vstrebávanie, pohlcovanie;

1. ekon. zlúčenie; spôsob fúzie, pri ktorej si právnu subjektivitu ponecháva len absorbujúca spoločnosť a absorbovaná spoločnosť zaniká. Vloženie všetkého majetku, pohľadávok a záväzkov absorbovanej spoločnosti v prospech absorbujúcej spoločnosti;

2. fyz. pohlcovanie žiarenia pri prechode hmotným prostredím (→ absorpcia svetla, → absorpcia zvuku, → absorpcia žiarenia, → absorpcia vlnenia);

3. chem. fyzikálnochemický proces rozpúšťania (pohlcovania) plynnej zložky v kvapaline (príp. v tuhej látke), absorbente. Charakteristickým znakom absorpcie je, že rozpustený plyn sa rozptýli rovnomerne v celom objeme absorbentu na rozdiel od adsorpcie, kde je účinný len povrch adsorbentu.

Pri fyzikálnej absorpcii je rozpustený plyn viazaný na molekuly absorbentu iba slabšími fyzikálnymi väzbami a absorpcia je vratná. Chemická absorpcia je spravidla nevratná, pretože absorbovaný plyn vytvorí v absorbente chem. zlúčeninu (napr. pri absorpcii oxidu uhličitého CO2 vo vodnom roztoku hydroxidu vápenatého Ca(OH)2 vznikne uhličitan vápenatý CaCO3). Absorpcia je exotermický dej, vznikajúce teplo je často potrebné odvádzať, aby sa priblížila v praxi požadovanému izotermickému deju.

Fyzikálna absorpcia plynov v kvapalinách sa riadi Henryho zákonom. Plyn sa absorbuje iba do stavu nasýtenia, keď sa dosiahne termodynamicky rovnovážny stav (koľko častíc sa absorbuje do roztoku, toľko sa z neho uvoľní). Rozpustnosť plynu v kvapaline je približne priamo úmerná jeho tlaku a koncentrácii v kvapaline a spravidla sa zmenšuje s rastúcou teplotou. Rôzne plyny majú v určitom absorbente rôznu rozpustnosť. Napr. oxid uhličitý má vo vode asi 50-krát väčšiu rozpustnosť ako vzduch. V tomto prípade ide čiastočne aj o chemickú reakciu, pri ktorej vzniká kyselina uhličitá. Pre plyny, ktoré nereagujú s rozpúšťadlom, platí princíp superpozície, t. j. rozpúšťajú sa nezávisle od seba a ich rozpustnosť závisí od ich parciálneho tlaku a teploty. Rôzna rozpustnosť plynov v absorbente umožňuje ich delenie v absorbéroch (napr. oddelenie sírovodíka zo zmesi uhľovodíkových plynov absorpciou v etanolamínoch). Niekedy je roztok plynu a absorbentu žiadaným produktom: napr. kyselina chlorovodíková (absorpcia chlorovodíka vo vode), sódovka (absorpcia oxidu uhličitého vo vode).

absorpcia svetla

absorpcia svetla, pohlcovanie svetla — pohltenie časti energie svetla pri jeho prechode optickým prostredím spôsobené premenou svetelnej energie na iné formy energie, predovšetkým na teplo. Lineárny absorpčný koeficient vyjadruje relatívne zoslabenie intenzity svetla (hustoty svetelného toku) spôsobené absorpciou na malej dĺžke dráhy svetla, delené touto dĺžkou. Absorpciu svetla spôsobuje interakcia častíc žiarenia (fotónov) s časticami látky (molekulami, elektrónmi ap.). Fotón absorpciou zaniká a energia interagujúcej častice vzrastá o jeho energiu. Pri veľkých intenzitách svetla, ktorých vlastnosti skúma nelineárna optika, nastáva viacfotónová interakcia, keď elektrón absorbuje súčasne dva alebo viac fotónov (→ absorpcia žiarenia).

absorpcia žiarenia

absorpcia žiarenia, pohlcovanie žiarenia —

1. biol. pohlcovanie žiarivej energie pigmentmi rastlín a jej premena na iné druhy energie. Pri dopade na list sa absorbuje asi 80 % viditeľného svetla a asi 10 % infračerveného žiarenia, pričom menej ako 2 % tohto žiarenia sa využijú vo fotosyntéze;

2. fyz. nevratný proces premeny energie žiarenia (napr. elektromagnetického) na iné formy energie v dôsledku vzájomného pôsobenia s prostredím, ktorým sa žiarenie šíri. Energia žiarenia sa pritom môže meniť na teplo, elektrickú energiu a využiť na chemické alebo na jadrové reakcie, na vzbudenie (excitáciu) atómov či molekúl, na ich ionizáciu alebo na polarizáciu. Absorpcia žiarenia závisí od vlastností prostredia (chemické zloženie, štruktúra, hustota, prípadne i teplota) a od charakteristík žiarenia – pri elektromagnetickom žiarení (infračervené, ultrafialové, viditeľné, gama, röntgenové) od jeho vlnovej dĺžky, pri korpuskulárnom žiarení od energie častíc. Schopnosť látky pohlcovať žiarenie charakterizuje absorpčný koeficient. Absorpciu žiarenia vo viditeľnej oblasti (a v blízkych oblastiach) vystihuje Lambertov-Beerov zákon využívaný pri kvalitatívnom a kvantitatívnom stanovovaní látok. V súvislosti s prechodom žiarenia gama, röntgenového žiarenia a korpuskulárneho žiarenia cez prostredie sa často používa fyzikálna veličina polhrúbka, pri korpuskulárnom žiarení dolet častíc. Absorpcia žiarenia je jeden zo základných prostriedkov na výskum vlastností hmoty;

3. meteorol. pohlcovanie žiarivej energie v atmosfére, vo vrchnej vrstve pôdy, vo vodnom prostredí a v rastlinnom poraste. V atmosfére je pohlcované slnečné žiarenie, vyžarovanie zemského povrchu a vyžarovanie samotnej atmosféry. Absorpcia žiarenia má v atmosfére výberový charakter (→ optické okno, → rádiové okno). Najvýznamnejšími absorbérmi v atmosfére sú vodná para, ozón, oxid uhličitý a aerosólové častice. Zemský povrch pohlcuje veľkú časť dopadajúceho slnečného žiarenia a vyžarovania atmosféry vo veľmi tenkej vrstve. Absorpcia žiarenia vodným prostredím závisí od zakalenia vody, najintenzívnejšia je vo vrchnej vrstve do 50 cm.

absorpcia zvuku

absorpcia zvuku, pohlcovanie zvuku — nevratná premena energie zvukovej vlny na iné druhy energie, spravidla na teplo, t. j. na energiu chaotického pohybu molekúl prostredia. Pri prechode prostredím je absorpcia zvuku charakterizovaná lineárnym absorpčným koeficientom, ktorý zvyčajne rastie s druhou mocninou frekvencie zvuku, pričom najmenší je v tuhých látkach, väčší v kvapalinách a najväčší v plynoch. Pohlcovanie zvuku stenami miestností ap. sa vyjadruje absorptanciou. Látky s veľkou absorptanciou (akustickou pohltivosťou) bývajú pórovité (plsť, polystyrén), majú štruktúru dobre pohlcujúcu zvuk (drevovláknité dosky) alebo prejavujú rezonančnú absorpciu (napr. dierované panely), možno nimi korigovať akustiku miestností a siení.

acetylénový vyvíjač

acetylénový vyvíjač — zariadenie na výrobu acetylénu rozkladom karbidu vápenatého CaC2 vodou. Z 1 kg karbidu vznikne 270 – 300 dm3 acetylénu. Reakcia je exotermická, rozkladom 1 kg karbidu sa uvoľní asi 1 875 kJ tepla. Početné konštrukčné varianty acetylénových vyvíjačov sa delia podľa pracovného tlaku na nízko- (1,5 – 3 kPa), stredno- (10 – 20 kPa) a vysokotlakové (asi 150 kPa), podľa spôsobu kontaktu karbidu s vodou na prítokové, výtlačné a násypné. Vedľajším produktom je karbidové vápno (hydroxid vápenatý Ca(OH)2 znečistený prímesami koksu, hlinitokremičitanov ap.). Acetylénový vyvíjač je zdrojom acetylénu v zariadeniach na zváranie plameňom.

adiabatický dej

adiabatický dej — termodynamický dej, pri ktorom je sústava od svojho okolia tepelne izolovaná, nemôže od okolia teplo prijať ani ho okoliu odovzdať. Zmenu vnútornej energie sústavy možno dosiahnuť prostredníctvom mechanickej práce. Pri adiabatickom rozpínaní sa plyn ochladzuje, pri stláčaní zohrieva. Vzájomná závislosť dvojice stavových veličín pri adiabatickom deji vyjadrená matematicky sa nazýva rovnica adiabaty. Za adiabatické deje možno považovať rýchlo prebiehajúce deje.

adsorpcia

adsorpcia [lat.] — samovoľné vytváranie vrstvy plynnej, kvapalnej alebo tuhej fázy na povrchu tuhej látky, zriedkavejšie i kvapaliny. Zovšeobecnene sa pod adsorpciou rozumie samovoľné zvyšovanie koncentrácie látok na fázovom rozhraní (→ sorpcia), najčastejšie na rozhraní tuhej a plynnej alebo tuhej a kvapalnej fázy, sprevádzané uvoľnením adsorpčného tepla. Opakom adsorpcie je desorpcia. Podľa povahy väzieb medzi povrchom a adsorbovanými molekulami sa rozlišuje buď fyzikálna, alebo chemická adsorpcia, chemisorpcia. Fyzikálna adsorpcia je vratná, pretože adsorbát je na povrch adsorbentu viazaný pomerne slabými van der Waalsovými silami. Pri chemisorpcii vzniká medzi adsorbovanou látkou a adsorbentom oveľa pevnejšia väzba (má charakter chemickej väzby), pričom sa uvoľní teplo. Na rozdiel od fyzikálnej adsorpcie chemisorpcia prebieha pri nízkych teplotách veľmi pomaly. Výťažok adsorpcie s rastúcou teplotou monotónne klesá. Desorpcia je možná iba pri vyšších teplotách a desorbovaná látka má spravidla odlišnú chemickú povahu ako adsorbovaná látka. Dôležitou charakteristikou adsorpcie je závislosť rovnovážneho (maximálneho) naadsorbovaného množstva látky od koncentrácie (→ adsorpčná izoterma), resp. od teploty (→ adsorpčná izobara). Adsorpcia umožňuje oddelenie zložiek, ktoré sa v zmesi vyskytujú v nízkych koncentráciách. Napr. adsorpciou na aktívnom uhlí možno zo vzduchu veľmi účinne oddeliť malé množstvá organických rozpúšťadiel. Adsorpcia sa používa pri spracovaní ropy (sušenie, rafinácia), úprave vody, na odfarbovanie tukov, rafináciu cukru, sušenie plynov, vo farmaceutickom priemysle a v heterogénnej chemickej katalýze. Z plynných zmesí sa adsorpciou získavajú vzácne plyny, ako aj pary rozpúšťadiel a odstraňujú sa toxické prímesi.

advekcia

advekcia [lat.] — horizontálne premiestnenie vzduchu, resp. vzduchovej hmoty. V spojení s konkrétnym meteorologickým prvkom, resp. stavom atmosféry, znamená advekcia jeho zmenu vyvolanú horizontálnym presunom (napr. advekcia vlhkosti, advekcia tepla, advekcia tlaku). Atmosférické javy, ktoré nastávajú advekciou vzduchu, sa nazývajú advektívne, napr. advektívne hmly, mrazíky ap.; advekčné počasie — počasie, ktorého príčinou je výrazná advekcia vzduchovej hmoty.

Adygejsko

Adygejsko, Adygejská republika, rus. Adygeja, Respublika Adygeja — republika Ruska, súčasť Južného federálneho okruhu a ekonomického rajónu Severný Kaukaz v sev. podhorí Kaukazu. Predstavuje enklávu v Krasnodarskom kraji. V sev. časti územia pozdĺž ľavého brehu rieky Kubáň a na jej prítoku Laba sa tiahne Kubánska nížina, juž. časť vypĺňajú predhoria Veľkého Kaukazu s výškami do 300 m n. m., na ktoré v pramennej oblasti rieky Belaja nadväzujú chrbty Veľkého Kaukazu s výškami nad 3 000 m n. m. Podnebie je mierne teplé kontinentálne, priemerná teplota v januári −2 °C, v júli okolo 22 °C, ročný úhrn zrážok okolo 700 mm. Hlavné rieky: Kubáň (na jej toku Krasnodarská priehrada a Šapsugská priehrada), Laba, Belaja. Úrodné černozeme, pôvodnú lesostep vystriedali oráčiny. Nerastné suroviny: ropa, zemný plyn, stavebné materiály. Na územie Adygejska zasahuje Kaukazská prírodná rezervácia zapísaná 1999 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Adygejsko má rozvinutý potravinársky (vinársky, tabakový, výroba rastlinných a aromatických olejov, konzervárne), drevársky, strojársky, automobilový (v meste Jablonovskij) a ťažobný (ťažba ropy, zemného plynu) priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Najväčším priemyselným centrom je hlavné mesto Majkop (potravinársky a strojársky priemysel, v blízkosti ťažba ropy). V poľnohospodárstve prevláda pestovanie obilnín (ozimná pšenica, kukurica, ryža), na východe technických plodín (slnečnica, cukrová repa, konope, tabak), rozšírené je ovocinárstvo; chov hovädzieho dobytka, koní a ošípaných. Železničná, cestná a riečna (na Kubáni a Krasnodarskej priehrade) doprava.

Obyvateľstvo: 63,6 % Rusov, 25,2 % Adygejcov, 3,7 % Arménov, 1,4 % Ukrajincov, 6,1 iných (2016). Náboženstvo: sunnitský islam (Adygejci), pravoslávne kresťanstvo. Používané jazyky: adygejčina, ruština. Najväčšími sídlami sú hlavné mesto Majkop a osada mestského typu Jablonovskij.

Dejiny Adygejska, v minulosti nazývaného Čerkesko (→ Čerkesi), sú úzko späté s dejinami susedných severokaukazských štátov. Územie oddávna obývali Adygovia, ktorí v 6. stor. pod vplyvom Byzancie prijali kresťanstvo, v 17. – 18. stor. sa pod tlakom Osmanskej ríše islamizovali. V 1. pol. 19. stor. bolo Adygejsko nezávislým štátom, ktorý sa rozprestieral od rieky Kubáň až k čiernomorskému pobrežiu, 1830 – 64 pripojené k Rusku. V máji 1917 vo Vladikavkaze Zväz zjednotených horalov Kaukazu vyhlásil nezávislú Horskú republiku, ktorej členmi okrem Čerkeska boli aj Ingušsko, Čečensko, Kabardsko, Balkarsko, Karačajsko, Dagestan a Severné Osetsko. R. 1918 – 19 súčasť Terskej sovietskej republiky a od januára 1921 Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky, dňa 27. 7. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky ustanovená Adygejská autonómna oblasť. Po rozpade ZSSR sa Adygejsko 24. 3. 1992 stalo republikou na čele s prezidentom, vlastnou ústavou a zákonodarstvom v rámci Ruskej federácie. R. 2000 sa stalo súčasťou Južného federálneho okruhu.

Adygejsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (adygejsky Adygė Respublikėm i Qėralygo Sovet – Xasėm, slovenský prepis Adyga Respublikam i Qaralygo Sovet – Chasam, rusky Gosudarstvennyj Sovet – Chase Respubliki Adygeja), ktorý má 50 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Adygejska
1992 – 2002 Aslan Džarimov
2002 – 2007 Chazret Sovmen
2007– 2017 Aslan Tchakušinov
2017 – Murat Kumpilov

afinita

afinita [lat.] — príbuznosť, príbuzenstvo;

1. biol. spoločný výskyt dvoch alebo viacerých druhov rastlín alebo živočíchov na jednom mieste, pričom sa navzájom priamo neovplyvňujú. Príčiny spoločného výskytu spočívajú väčšinou v medzidruhových vzťahoch, najmä potravných (napr. dravce sú viazané na korisť, parazity na hostiteľa), ale aj v rovnakých nárokoch na prostredie, živiny, úkryt ap.;

2. chem. schopnosť látok vstupovať do chemickej reakcie. Mierou afinity je zmena Helmholtzovej energie (pri stálom objeme a teplote) alebo Gibbsovej energie (pri stálom tlaku a teplote). Chemické reakcie prebiehajú samovoľne v sústavách, v ktorých má afinita kladnú hodnotu. Afinita sa dá určiť výpočtom z chemických potenciálov východiskových látok a produktov, experimentálnymi metódami z hodnôt reakčných tepiel a reakčnej entropie alebo elektromotorického napätia galvanických článkov. V chemickej praxi sa používa štandardná afinita, čo je afinita danej reakcie pri teplote 298 K a pri jednotkových koncentráciách všetkých zložiek reakčnej sústavy. Hodnoty štandardných afinít sa uvádzajú v chemických príručkách a tabuľkách;

3. jaz. príbuznosť niekoľkých jazykov, ktoré sú charakteristické príbuznými fonologickými, gramatickými, prípadne historicko-geografickými vlastnosťami, a to bez ohľadu na genetickú príbuznosť týchto jazykov;

4. mat. afinná transformácia – regulárne afinné zobrazenie dvoch afinných priestorov rovnakej dimenzie. Napr. otočenie euklidovskej roviny okolo začiatku sústavy súradníc o uhol veľkosti 90 stupňov.

5. mikrobiol. vzájomné pôsobenie molekúl, ktorého podstatou sú nekovalentné interakcie: van der Waalsove sily, hydrofóbne interakcie, elektrostatické príťažlivé sily medzi opačne nabitými iónmi a molekulami. Biologická afinita ako vlastnosť molekúl sa využíva pri purifikácii proteínov z komplexných zmesí;

6. práv. vzťah jedného z manželov k pokrvným príbuzným druhého z manželov (napr. manžel – sestra manželky, manželka – brat manžela). Vzniká uzavretím manželstva, trvá počas neho a zaniká po jeho ukončení. Podľa kánonického práva v katolíckej cirkvi trvá aj po zániku manželstva smrťou jedného z manželov a predstavuje v určitých prípadoch prekážku uzavretia manželstva s pozostalým vdovcom alebo vdovou. V rímskom práve (affinitas) relatívna prekážka uzavretia platného manželstva. Významnú úlohu mu pripisovalo stredoveké kánonické právo. Podľa uhorského zákonníka (Tripartitum) a kánonického práva (→ tridentský koncil) afinita bola manželskou prekážkou v prípade manželových alebo manželkiných pokrvných príbuzných, a to v priamej línii bez obmedzenia a v bočnej línii do 4. stupňa. Kváziafinitné príbuzenstvo sa vytváralo aj v prípade snúbeneckého vzťahu a týkalo sa ako manželská prekážka príbuzných snúbencov do 1. stupňa. Na rozdiel od pokrvného príbuzenstva mohol však pápež udeliť dišpenz už osobám v 1. – 2. stupni a biskup osobám v nižších stupňoch. Od konca 18. stor. sa právne predpisy o afinite ako o manželskej prekážke postupne zmierňovali. Vo väčšine súčasných právnych poriadkov, najmä európskeho, kontinentálneho typu, už nemá právne účinky.

aflatoxíny

aflatoxíny [gr.] — skupina mykotoxínov produkovaných niektorými mikroorganizmami, najmä mikroskopickými hubami rodu aspergil (druhy Aspergillus flavus, Aspergillus parasiticus a Aspergillus oryzae). Dodnes bolo identifikovaných asi 90 rôznych aflatoxínov a ich derivátov. Sú to termostabilné zlúčeniny, ktoré nemožno potravinársky prijateľnými zásahmi deštruovať. Sú toxické pre mnohé eukaryontné organizmy (rastliny, živočíchy i človeka). Spomaľujú klíčenie a rast rastlín, inhibujú klíčenie mikroskopických húb (napr. rodov Mucor, neurospóra a Penicillium), pri živočíchoch sú hepatotoxické a hepatokarcinogénne. Aflatoxíny môžu ovplyvniť imunitný systém, znižovať odolnosť proti infekciám a zvyšovať riziko vzniku karcinómu pečene v bunkách infikovaných vírusom hepatitídy B. V tkanivových kultúrach inhibujú mitózu, pôsobia na rôznych miestach v bunke (napr. v jadre) a inhibujú syntézu DNA, RNA a proteínov. Vyskytujú sa v krmivách, potravinách, surovinách dovážaných z tropických oblastí (sója, plody podzemnice olejnej, lieskové oriešky), v obilninách (aj v múke a ryži), sušenom mlieku, tukoch a marmeládach. V potravinách rastlinného pôvodu napadnutých mikroskopickými hubami sa vyskytuje karcinogénny mykotoxín patulín. Existuje niekoľko typov aflatoxínov, všetky odolávajú rozkladu teplom. Spôsobujú rakovinu pečene; predpokladá sa, že zasahujú do prepisu genetickej informácie, zistili sa aj ich účinky na erytrocyty.

Aichingerová, Ilse

Aichingerová (Aichinger), Ilse, 1. 11. 1921 Viedeň – 11. 11. 2016 tamže — rakúska spisovateľka, manželka G. Eicha. V prozaickej tvorbe spájala realizmus s transcendentálnym zobrazovaním javov, uplatnila parabolu. V románe Väčšia nádej (Die grössere Hoffnung, 1948) zobrazila osudy a túžby rasovo prenasledovaného dievčatka počas fašizmu, v próze Spútaný (Der Gefesselte, 1953) vychádza zo sartrovskej koncepcie slobody. Vo svojej tvorbe variovala modely poznania, overovala si prvky konkrétnej epiky, odmietala konvenčnosť slov: prózy Eliza Eliza (1965), Zlé slová (Schlechte Wörter, 1976). Jej zobrané básne vyšli pod názvom Premrhané rady (Verschenkter Rat, 1978). Jej poviedka Otvorená ordonancia (Die geöffnete Order, 1953) vyšla v antológii Lebo človek hľadá teplo: nemecké poviedky dvoch desaťročí (Deutsche Erzählungen aus zwei Jahrzehnten, 1960; slov. 1969). Nositeľka viacerých ocenení, napr. Ceny Nelly Sachsovej (1971), Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1995) a Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1995).

aktívny povrch

aktívny povrchmeteorol. styčná plocha medzi litosférou alebo hydrosférou a atmosférou Zeme (povrch pôdy, vodná hladina, povrch ciest alebo striech domov ap.), na ktorej sa odráža a absorbuje slnečné žiarenie a premieňa na iné druhy energie, najmä na teplo. V prípade rastlinného porastu je aktívny povrch rozložený do veľkého počtu jednotlivých plôch; ide o aktívnu zónu. Aktívny povrch, ktorý svojimi vlastnosťami (albedo, drsnosť, teplota a vlhkosť) ovplyvňuje najnižšie vrstvy ovzdušia, patrí k hlavným klimatickým faktorom vytvárajúcim klímu. Pojem aktívny povrch zaviedol ruský klimatológ Alexandr Ivanovič Vojejkov (*1824, †1916).

akumulačné kúrenie

akumulačné kúrenie — spôsob elektrického vykurovania, pri ktorom sa teplo akumuluje v látke s veľkou tepelnou kapacitou. Látka sa ohrieva v noci lacnejším elektrickým prúdom a naakumulované teplo sa odoberá podľa potreby. Akumulačné kúrenie sa využíva v elektrických akumulačných peciach, ktoré môžu byť statické, dynamické alebo hybridné (s akumulačnou a priamovýhrevnou časťou), a v elektrických ohrievačoch vody (bojleroch).

Alabama

Alabama, skratka Ala. — štát na juhu USA medzi pobrežím Mexického zálivu na juhu a juž. výbežkami Apalačských vrchov, ktoré vypĺňajú sev. časť štátu. V juž. časti sa prímorskou, miestami močaristou rovinou začína Mississippská nížina. Teplé subtropické podnebie, ročný úhrn zrážok 1 500 mm. K najväčším riekam patria Tennessee a Tensaw. V porovnaní s inými štátmi USA je Alabama hospodársky menej rozvinutým štátom. Pri Birminghame na severe ťažba čierneho uhlia, železnej rudy, bauxitov. Priemysel drevársky, nábytkársky, papiernický, ťažobný, kovospracujúci (Birmingham), textilný, chemický. Dôležité priemyselné strediská: Birmingham, Gadsden, Mobile (veľký námorný prístav); v doline rieky Tennessee sú sústredené energeticky náročné odvetvia. V Huntsville je sídlo Marshall Space Flight Center (vedúce vedecké a konštrukčné stredisko NASA). V poľnohospodárstve prevláda živočíšna výroba (chov hydiny, hovädzieho dobytka); pestuje sa bavlník, kukurica, podzemnica olejná a krmoviny.

Alabama bola objavená Španielmi 1519 a 1528, v 17. stor. osídlená Angličanmi (provincia Carolina), v 18. stor. Francúzmi (mesto Fort Louis, 1702). Sedemročnú vojnu medzi anglickými a francúzskymi kolonistami ukončil 1763 Parížsky mier. Francúzsko odstúpilo územie na východ od Mississippi (vrátane Alabamy) Veľkej Británii, juž. časť pripadla Španielsku, ktoré ju 1810 – 13 odstúpilo USA. Po Americkej revolúcii sa väčšia časť Alabamy stala súčasťou USA. R. 1817 získala status teritória, od 1819 je dvadsiatym druhým štátom USA. Počas občianskej vojny v USA (1861 – 65) patrila k štátom, ktoré sa odtrhli od Únie a vytvorili Konfederované štáty americké. V najznámejšej bitke na území Alabamy pri Mobile Bay 5. 8. 1865 námorné jednotky Únie pod velením admirála D. G. Farraguta porazili jednotky Konfederácie. Od apríla 1865 do 1877 okupovali Alabamu vojská Únie. V septembri 1865 ústavné zhromaždenie odvolalo rozhodnutie o odtrhnutí a zrušilo otroctvo. R. 1866 – 68 pod vojenskou správou, 1901 prijatá súčasná ústava. Rasové nepokoje pretrvávali aj po 2. svet. vojne. Zrodilo sa tam aj hnutie za práva Afroameričanov pod vedením M. L. Kinga. V Kongrese USA má Alabama 2 senátorov a 7 poslancov.

Albánsko

Albánsko, Albánska republika, albánsky Shqipëria, Republika e Shqipërisë — štát v juž. Európe na severozápade Balkánskeho polostrova na pobreží Jadranského mora. Na severe hraničí so Srbskom a s Čiernou Horou, na východe so Severným Macedónskom, na juhu s Gréckom. Administratívne sa delí na 12 krajov (prefektúr).

Jeho územie tvoria dve veľké prírodné oblasti – nížinaté pobrežie Jadranského mora a hornaté vnútrozemie. Necelú šestinu zaberá nížina lemujúca pobrežie Jadranského mora (dĺžka asi 400 km) od hraníc Čiernej Hory (na severe) po juž. časť Otrantského prielivu a po Grécko. V sev. časti vystupuje močaristá nížina Myzegeja, na juhu sa až k pobrežiu približujú stráne horských masívov a vytvárajú turisticky atraktívnu krajinnú scenériu s veľkými perspektívami rozvoja cestovného ruchu. Vnútrozemie vypĺňajú horské masívy s rozmanitou geologickou skladbou. Zo severu zasahujú na územie Albánska vápencové Severoalbánske Alpy s členitým reliéfom, v minulosti premodelovaným ľadovcami. Najvyššie sa vypína masív Korab (2 764 m n. m.) na hraniciach so Severným Macedónskom. Na juh od rieky Shkumbin sa horské pásma vysoké do 2 300 m n. m. (Tomori, Ostrovica, Griba a i.) striedajú s pieskovcovými náhornými plošinami a hlboko zarezanými riečnymi dolinami. V juž. časti Albánska sú početné kotliny tektonického pôvodu patriace k oblastiam s hojným výskytom zemetrasení.

Záp. časť Albánska má teplú subtropickú klímu so suchým letom a s daždivejšou zimou. Priemerné januárové teploty 4 – 8 °C, júlové 24 – 28 °C. Ročný úhrn zrážok 600 – 800 mm (najmä na jar a na jeseň). V hornatom vnútrozemí je chladnejšie (najmä v zime, mrazy až do -20 °C), a vlhkejšie (900 – 1 600 mm zrážok). Albánsko má hustú sieť pomerne krátkych vodných tokov s prudkým spádom. Tvoria separované bazény zoradené v smere sever – juh, využívané ako zdroje energie. Najdôležitejšie z nich sú riečne systémy Drinu (s 2 veľkými vodnými nádržami), Matu, Semanu a Vijosë. Všetky väčšie vodné toky sa využívajú na zavlažovanie. K Albánsku patrí aj časť pobrežia Ochridského jazera a Prespanského jazera. V nížinatej oblasti nahradila pôvodnú vegetáciu poľnohospodárska pôda a kultúrne plodiny (citrusy, figy, olivy). Suchšiu časť horských masívov pokrýva krovitá vegetácia, vlhkejšiu dubové, bukové a ihličnaté lesy (na juhu).

Albánsko patrí k hospodársky slabo rozvinutým štátom Európy. Väčšina aktívneho obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 22 %, priemysel 28 %, služby 50 % (2014). Hlavnými poľnohospodárskymi oblasťami sú prímorská nížina a kotlina Korča. Pestuje sa najmä kukurica, pšenica, zemiaky, olivy, citrusové ovocie. Vo vyššie položených oblastiach je rozšírený chov hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných. V priemyselnej výrobe má rozhodujúci význam ťažba nerastných surovín z bohatých nálezísk (chrómové, medené, železné, niklové rudy, ropa, zemný plyn, hnedé uhlie). Väčší hospodársky význam majú podniky textilného a potravinárskeho priemyslu, výroba cementu a priemyselných hnojív. Výrobky týchto zariadení tvoria spolu s nerastnými surovinami základ štruktúry albánskeho vývozu. Železničné trate sú vybudované len v nížinatej oblasti, so zahraničím spája Albánsko iba trať Shkodër – Podgorica (Čierna Hora) určená pre nákladnú dopravu; cestná sieť nevyhovujúcej kvality, medzinárodné letisko v Tirane, námorné prístavy v Drači a Vlorë. Dovážajú sa stroje a zariadenia, potraviny, chemické produkty, živé zvieratá. Vyvážajú sa textílie, obuv, rudy, ropa, ovocie, zelenina, tabak. Hlavní obchodní partneri: Taliansko, Nemecko, Čína, Turecko, Srbsko (Kosovo).

Obyvateľstvo tvoria takmer výlučne Albánci (98 %). Náboženstvo: 57 % moslimov, 10 % katolíkov, 7 % pravoslávnych (2011). Osídlená je najmä záp. časť štátu, pričom viac ako 57 % obyvateľov žije na vidieku (2015). Najväčšie mestá Tirana, Drač, Vlorë, Elbasan, Shkodër.

Existencia človeka na území Albánska potvrdená od str. paleolitu, v pol. 2. tisícročia pred n. l. osídlené ilýrskymi kmeňmi. Kontakty s gréckou civilizáciou, od 8. stor. pred n. l. vznikali v prímorskej oblasti grécke kolónie. V 2. stor. pred n. l. územie pripojené k Rímskej ríši, romanizácii sa vyhli len kmene v centrálnych horských oblastiach. Od 395 súčasť Východorímskej, neskôr Byzantskej ríše. Dôležitý tranzit, známa Via Egnatia spájala Jadranské pobrežie s Konštantínopolom. Moc Byzancie v 4. – 6. stor. ohrozovaná vpádmi Vizigótov, Ostrogótov a Hunov. V 6. – 7. stor. invázia slovanských kmeňov, rozsiahla kolonizácia str. a juž. Albánska, ktorá zatlačila romanizované obyvateľstvo do pobrežných oblastí a zvyšky pôvodného, dovtedy neasimilovaného obyvateľstva do neprístupných horských oblastí. Od 2. pol. 9. stor. nadvláda Bulharska, od konca 11. stor. vpády Normanov, rozširovanie vplyvu južnoslovanských štátov (Zeta, Raška), neskôr Benátok. V 14. stor. takmer celé územie pod vládou srbského cára Štefana IV. Uroša Dušana.

Koncom 12. stor. vznikol prvý albánsky štátny útvar s centrom v Krujë. Domáce veľmožské rody si však i po jeho zániku pravidelne zabezpečovali pomerne rozsiahle feudálne léna od rozličných panovníkov. Súperiace rody Balšovcov a Thopiovcov 1385 prvýkrát povolali na albánske územie osmanských Turkov. Po bitke na Kosovom poli 1389 ich čoraz častejšie nájazdy vyvrcholili v 20. rokoch 15. stor., keď takmer celé územie Albánska bolo v tureckých rukách. R. 1443 – 68 oslobodzovacie boje a osamostatnenie pod vedením Skanderbega, od 1479 opäť súčasť Osmanskej ríše. Prebiehajúca islamizácia vytvorila hrádzu pred asimiláciou zo strany početnejších juž. Slovanov a Grékov, oddelila však krajinu od európskeho prostredia. V 16. – 17. stor. proti osmanskému režimu sporadicky vystupovali kresťanské horské kmene, ktoré si udržali až do 20. stor. určitý stupeň samostatnosti. Takmer nezávislé štátne útvary existovali na prelome 18. a 19. stor. v sev. (1736 – 1831 Bušatliovci) a v juž. Albánsku (1788 – 1822 Ali paša z Janiny).

Od pol. 19. stor. rozvoj národného hnutia, ktoré však reprezentovali len malé skupinky vzdelancov orientujúce sa výhradne na presadenie jazykových a kultúrnych požiadaviek. K zosilneniu politickej aktivity došlo až v súvislosti s Berlínskym kongresom 1878, keď hrozilo nebezpečenstvo rozdelenia Albánska medzi jednotlivé balkánske štáty (→ Prizrenská liga). Počas prvej balkánskej vojny bol skupinou okolo Ismaila Quemaliho (*1844, †1919) 28. 11. 1912 vyhlásený nezávislý štát, medzinárodne uznaný 1913. V medzivojnovom období režim osobnej moci A. Zogua, ktorý sa 1928 vyhlásil za kráľa (Zogu I.). R. 1939 bolo Albánsko anektované Mussoliniho Talianskom, od 1943 okupované nemeckými jednotkami. V auguste 1941 vzniklo pripojením časti Juhoslávie obývanej Albáncami tzv. Veľké Albánsko. Zložitú politickú situáciu počas vojny charakterizovala exilová vláda, ilegálny odboj bol organizovaný ballistami (→ Balli Kombëtar) a po 1941 aj komunistami podporovanými z juhoslovanského územia.

V máji 1944 vznikol Výbor národného zjednotenia vedený komunistami, v októbri komunistická dočasná vláda pod vedením E. Hodžu, v decembri 1945 novozvolený komunistický parlament vyhlásil v januári 1946 Albánsku ľudovú republiku, budovanie socializmu, kult osobnosti E. Hodžu (1943 – 85 na čele komunistickej strany). Roztržku Tita s J. V. Stalinom využilo nacionálne orientované krídlo albánskych komunistov na odstránenie juhoslovanského vplyvu a na posilnenie vlastnej moci. Do 1958 bolo Albánsko orientované prosovietsky, po nesúhlase s kritikou stalinizmu 1961 vystúpilo z RVHP a 1969 z Varšavskej zmluvy. R. 1958 – 76 orientované na Čínu a maoizmus. R. 1967 vyhlásené za ateistický štát, zrušenie cirkví, uzavretie kostolov a mešít. Od konca 70. rokov 20. stor. čoraz väčšia izolácia, po Hodžovej smrti (1985) na čele krajiny R. Alia; pokus o hospodársku autarkiu a samostatnú zahraničnú politiku. Kombinácia represií, nacionalizmu a minimálnej životnej úrovne vyvolala koncom 80. rokov 20. stor. hlbokú krízu, ktorá vyvrcholila 1990 hromadnou emigráciou obyvateľov do Talianska, protivládnymi demonštráciami za realizovanie hospodárskych zmien a odstúpenie komunistickej vlády. Zrušenie zákazu náboženského života, legalizovaná činnosť opozičných štruktúr, vznik Demokratickej strany a ďalších opozičných strán.

V apríli 1991 prvé slobodné parlamentné voľby, víťazstvo komunistov (Albánska strana práce). V novovytvorenej funkcii prezidentom R. Alia, na čele novej vlády F. T. Nano, od júna Ylli Bufi (*1948). Vo voľbách v marci 1992 zvíťazila Demokratická strana, prezidentom S. Berisha, premiérom A. Meksi; komunistická strana postavená mimo zákona. Vo voľbách 1996 opäť víťazstvo vládnucich demokratov. V januári 1997 po krachu tzv. finančných pyramíd, do ktorých vložili mnohí obyvatelia väčšinu majetku, vlna mohutných demonštrácií za odstúpenie prezidenta, na juhu krajiny, najmä v meste Vlorë, prerástla demonštrácia do krvavých ozbrojených zrážok medzi vojskom a povstalcami; nová vlna utečencov najmä do Talianska. Napriek tomu v marci 1997 S. Berisha potvrdený vo funkcii. Vytvorenie vlády národného porozumenia, v júni 1997 predčasné voľby pod dohľadom zahraničných pozorovateľov, najmä OBSE a 7-tis. príslušníkov mnohonárodných ozbrojených síl (operácia Alba), ktorí udržiavali poriadok od marca 1997. Po víťazstve Socialistickej strany Albánska odstúpenie A. Berishu, novým prezidentom Redžep Mejdani (*1944), predseda vlády F. T. Nano. Snaha o upokojenie vnútropolitickej situácie a o vybudovanie modernej krajiny podľa vzoru západných demokracií. R. 1999 ovplyvnila zahraničnopolitickú situáciu krajiny kríza v Kosove, za prijatie utečencov a poskytnutie územia na činnosť jednotiek NATO bola Albánsku poskytnutá značná finančná pomoc. Na vnútropolitickej scéne pokračovalo súperenie medzi vládnucou Socialistickou stranou Albánska (PSSh) a opozičnou Demokratickou stranou Albánska (PDSh). R. 2004 bola založená strana Socialistické hnutie za integráciu (LSI; zakladateľ Ilir Meta, *1969), ktorá uspela v parlamentných voľbách 2005, 2009 i 2013. R. 2002 – 2007 bol prezidentom nezávislý kandidát Alfred Moisiu (*1929) a 2007 – 2012 Bamir Topi (*1957; PDSh), počas ktorého úradu bolo Albánsko 2009 prijaté do NATO, 2012 – 2017 Bujar Nishani (*1966; PDSh). Od 2017 je prezidentom I. Meta (LSI), od júna 2014 je Albánsko oficiálnym kandidátom na vstup do Európskej únie.

Albánsko je nezávislý štát, republika. Hlavou štátu je prezident volený Ľudovým zhromaždením na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je jednokomorové Ľudové zhromaždenie, ktoré má 140 poslancov volených podľa väčšinového a pomerného systému na 4 roky.

Albánsko, predstavitelia štátu
Knieža
1914 Viliam z Wiedu
Prezident
1925 – 28 Ahmed Zogu
Kráľ
1928 – 46 Zogu I. (1925 – 28 prezident; od 1939 v emigrácii)
Predsedovia prezídia Ľudového zhromaždenia
1946 – 53 Omer Nishani
1953 – 82 Hadži Lleshi
1982 – 91 Ramiz Alia
Prezidenti
1991 – 92 Ramiz Alia
1992 – 97 Sali Berisha
1997 – 2002 Redžep Mejdani
2002 – 07 Alfred Moisiu
2007 – 12 Bamir Topi
2012 – 17 Bujar Nishani
od 2017 Ilir Meta

alit

alit [fr.], Ca3SiO5 (3CaO · SiO2, skrátene C3S) — slinkový minerál vznikajúci pri priemyselnej výrobe portlandského slinku; nositeľ typických vlastností portlandského cementu, tvorí 35 – 65 % jeho obsahu. Pri reakcii s vodou sa hydratuje (uvoľňuje sa hydratačné teplo) a pomerne rýchlo tuhne; spôsobuje začiatočnú pevnosť rýchlotuhnúcich a vysokohodnotných cementov.

alkány

alkány [arab.], parafíny — nasýtené uhľovodíky všeobecného vzorca CnH2n+2; môžu byť nerozvetvené (normálne alkány, n-alkány) alebo rozvetvené. Tvoria homologický rad, v ktorom sa po sebe nasledujúce členy líšia CH2skupinou. Názvy prvých štyroch alkánov sú triviálne (metán, etán, propán, bután), názvy vyšších sa skladajú z kmeňa gréckych čísloviek vyjadrujúcich počet atómov uhlíka v reťazci a z prípony -án (napr. pentán, hexán, heptán atď.). Izoalkány sú izoméry alkánov, ktoré majú rovnaký sumárny vzorec, ale sú rozvetvené a na druhom uhlíku ich reťazca sa nachádza metylová skupina CH3. Alkány s cyklickým reťazcom sa nazývajú cykloalkány. Začínajúc butánom (C4H10) sa alkány môžu vyskytovať vo viacerých izomérnych formách (reťazová izoméria) líšiacich sa štruktúrou reťazca, nie však sumárnym vzorcom. Napr. pentán C5H12 existuje ako n-pentán CH3CH2CH2CH2CH3, izopentán (2-metylbután) (CH3)2CHCH2CH3 alebo neopentán (2,2-dimetylpropán) (CH3)3CCH3. Voľnou rotáciou časti molekuly okolo jednoduchej väzby C–C v alkánoch (okrem metánu CH4) vznikajú konformačné izoméry (→ konformácia).

Nižšie alkány (C1 – C4) sú plyny, vyššie alkány (C5 – C16) kvapaliny, alkány od C17 tuhé látky. Teplota varu a teplota topenia alkánov v jednotlivých homologických radoch je funkciou ich relatívnej molekulovej hmotnosti; viac-menej pravidelne stúpa s rastúcim množstvom uhlíkových atómov. Rozvetvené alkány sú zvyčajne stabilnejšie a majú aj nižšiu teplotu varu. Cykloalkány majú o málo vyššiu teplotu varu a teploty topenia ako príslušné nerozvetvené alkány.

Alkány sú veľmi horľavé (ich pary sú výbušné) a pomerne nereaktívne zlúčeniny; typické sú pre ne radikálové reakcie. Väčšina alkánov sa nachádza v zemnom plyne a v rope, z ktorej sa aj získavajú destilačnými procesmi. Vznikajú aj pri hydrogenácii uhlia (→ Bergiusov proces) a Fischerovou-Tropschovou syntézou. Priemyselne významná je izomerizácia n-alkánov, za prítomnosti katalyzátorov vznikajú rozvetvené alkány (→ reformovanie). Zmesi alkánov sa používajú na výrobu tepla, ako palivo v zážihových motoroch ap. Niektoré alkány sú dôležitými východiskovými surovinami v chemickom priemysle. Triviálny názov pochádza z lat. parum afinis (málo reaktívny).

Allenovo pravidlo

Allenovo pravidlo [ele-] — zoogeografické pravidlo, podľa ktorého živočíchy žijúce v chladnejších oblastiach majú relatívne kratšie končatiny, chvost a uši ako jedince toho istého druhu v teplejších oblastiach kvôli zamedzeniu straty tepla v súvislosti s menším telesným povrchom. Nazvané podľa amerického zoológa Joela Asapha Allena (*1838, †1921).

alleröd

alleröd [dán.] — interštadiál posledného pleistocénneho glaciálu vislan, zakolísanie podnebia, obdobie od 9 800 do 8 700 rokov pred n. l. Počas neho ustúpil severský kontinentálny ľadovec do Švédska a nastalo prechodné mierne oteplenie. Alleröd oddeľuje studené výkyvy stredného a mladého dryasu. Podnebie počas neho bolo drsné, letá pomerne teplé, priemerné ročné teploty 2 – 3 °C. V živočíšstve prevládali soby a kone, povrch pokrývali rozsiahle borovicovo-brezové lesy. Lovci a rybári žili v dočasných sídliskách. Pozdĺž väčších vodných tokov vietor navieval pieskové presypy. Morény vysokotatranských ľadovcov allerödu ležia vo výške asi 2 000 m n. m.

aluminotermia

aluminotermia [lat.+ gr.] — výroba kovov a zliatin redukciou ich oxidov práškovým hliníkom pri vysokých teplotách. Je sprevádzaná uvoľňovaním tepla, ktoré často stačí na roztavenie vyredukovaného kovu. Používa sa na výrobu chrómu a zliatin železa (ferotitán, ferovanád, feroniób).

Alžírsko

Alžírsko, Alžírska demokratická ľudová republika, arab. Jazá’ir, Al Jumhúríyyah al Jazái’riyyah ad Dímuqráţiyyah ash Sha’biyyah — štát v severozápadnej Afrike pri pobreží Stredozemného mora. Administratívne sa člení na 48 vilájetov. Jeho územie vypĺňajú dve rozľahlé prírodné oblasti – masív Atlasu (na severe) a časť Sahary (v centre a na juhu). Pobrežie Stredozemného mora lemuje úzky pruh nížiny. Masív Atlasu tvoria na území Alžírska dve horské sústavy: severnejší Malý Atlas, ktorý sa skladá z 3 rovnobežných pásem (na východe sa spájajú) a jeho najvyššou časťou je pohorie Džurdžura (najvyšší vrch Lalla Chadídža, 2 308 m n. m.), a Veľký Atlas, ktorý je tvorený viacerými hrebeňmi (ich juž. svahy strmo spadajú k Sahare) a jeho najvyššou časťou je silne rozčlenený masív Aurès (Šelja, 2 328 m n. m.). Záp. výbežky Malého Atlasu a Veľkého Atlasu ohraničujú na severe a na juhu rozľahlú vnútrozemskú náhornú Plošinu šotov (1 000 – 1 300 m n. m.). Sahara zaberá asi 80 % rozlohy Alžírska. Tvoria ju 3 typy púšťovej krajiny: pieskové púšte v znížených panvách (Veľký západný Erg, Veľký východný Erg), kamenisté púšte vyššie položených území medzi panvami (Tademaitská plošina a i.) a skalné púšte v osamotených horských masívoch (Ahaggar, Tassili). Najvyšší vrch Alžírska (Tahat, 3 005 m n. m.) leží v masíve Ahaggar.

Územie patrí do 3 klimatickým pásem. Prímorské pásmo so subtropickým podnebím má teplé suché leto (24 – 26 °C), miernu daždivú zimu (10 – 4 °C), zrážky 200 – 1 050 mm za rok. Na Plošine šotov a vo Veľkom Atlase prevláda polopúšťové podnebie s priemernými mesačnými teplotami 20 – 32 °C a so zrážkami 150 – 300 mm za rok. Oblasť Sahary má púšťové podnebie s veľkými dennými výkyvmi teplôt, s priemernými mesačnými teplotami 23 – 28 °C a so zrážkami menej ako 100 mm (niekedy neprší viac rokov za sebou). Veľmi riedka riečna sieť. Voda najdlhšej rieky Šeliff (700 km) a jej prítokov sa využíva na zavlažovanie. Dná bezodtokových panví pokrývajú slané jazerá (šoty), ktorých rozloha v priebehu roka kolíše. V prímorskej oblasti nahradili pôvodnú subtropickú vegetáciu kultúrne rastliny (obilniny, vinič, ovocné stromy). Vo vyšších častiach pohorí sa zachovali najmä dubové lesy (dub korkový a i.). V oblasti šotov prevažujú skromné trávnaté porasty kavyľa pevného (Stipa tenacissima). Územie Sahary je väčšinou bez vegetácie. Zastúpenie živočíchov je skromné (rôzne druhy hlodavcov a plazov). Nerastné bohatstvo Alžírska tvoria predovšetkým ložiská ropy a zemného plynu (na východe centrálnej časti), železnej, zinkovej, olovenej, medenej a antimónovej rudy, fosfátov, síry, striebra, čierneho uhlia, soli a stavebných surovín.

Alžírsko patrí k ekonomicky najvyspelejším štátom Afriky. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 10 %, priemysel 47 %, služby 43 % (2014). V poľnohospodárstve pracuje 11 %, v priemysle 31 %, v službách 58 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2011). Hlavným odvetvím hospodárstva je ťažba ropy a zemného plynu (podieľa sa 78 % na hodnote vývozu, 2016), v prístavoch v Skikde a Arzewe sú veľké závody na skvapalňovanie zemného plynu. Významná je aj ťažba fosfátov, zinkovej, olovenej a železnej rudy i čierneho uhlia. Priemysel hutnícky (spracovanie železných rúd), petrochemický, potravinársky (produkcia vína a olivového oleja, mlyny, konzervárne rýb a ovocia), textilný, kožiarsky, cementársky. Poľnohospodárska pôda (3 % orná pôda, 15 % lúky a pasienky) rozšírená najmä na severe. Pestuje sa najmä pšenica, jačmeň, zemiaky, rajčiaky, citrusové ovocie, olivy, figy, vinič; v oázach zelenina a datle; v stepiach kavyľ pevný. Živočíšna výroba je slabo rozvinutá, využíva predovšetkým stepnú oblasť Veľkého Atlasu. Sústreďuje sa na chov oviec, kôz a hovädzieho dobytka. Pri pobreží je rozšírený rybolov. Dopravná sieť je vybudovaná nerovnomerne (len na severe), oblasť Sahary je ťažko prístupná (karavány), železničné trate a hlavné cesty prebiehajú pozdĺž pobrežia, námorná doprava – dôležité námorné prístavy v mestách Alžír, Annaba, Arzew, Bedžája a Oran, 17 medzinárodných letísk; sieť ropovodov a plynovodov spájajúcich náleziská vo vých. časti Sahary s námornými prístavmi. Vyváža sa najmä ropa, zemný plyn a ropné produkty. Dovážajú sa potraviny, stroje, polofabrikáty, suroviny a chemické výrobky. Hlavnými obchodnými partnermi Alžírska sú Španielsko, Francúzsko, Čína a Taliansko.

Nerovnomerné osídlenie. Až 95 % obyvateľov žije na severe, na juhu sú obývané len oázy. Obyvateľstvo: 70 % Arabov, 30 % príslušníkov berberských kmeňov – Kabylov, Tuaregov a i. (2008). Náboženstvo: 99 % sunnitských moslimov (2008). Podiel mestského obyvateľstva 72 % (2016). Najvýznamnejšie mestá: Alžír, Oran, Constantine, Annaba, Batna, Saţíf.

Na území Alžírska od 11. stor. pred n. l. obchodné kolónie Feničanov, neskôr Kartáginci. V 8. – 1. stor. pred n. l. numídske štáty. Od 42 pred n. l. rímska provincia (Mauretania Caesariensis). R. 430 oblasť ovládli Vandali, 534 – 699 súčasť Byzantskej ríše, okolo 700 pripojená ku kalifátu Umajjovcov a islamizovaná, okolo 1150 vpád kočovníkov kmeňa Banú Hilál, v 11. a 12. stor. vláda dynastií Almorávidovcov a Almohádovcov, 1235 – 1554 berberskej dynastie Abdalwádovcov, v 15. – 16. stor. dobyli niektoré pobrežné územia Španieli. Od 1519 vazalský štát Turecka, vláda janičiarov a korzárov. R. 1711 odtrhnutie od Osmanskej ríše (oficiálne do 1830 pod suverenitou tureckého sultána), 1830 francúzska okupácia a neskôr kolonizácia. Odpor obyvateľstva na čele s Abdalkádirom 1847 zlomený, Alžírsko sa stalo zámorským departementom Francúzska (Francúzske Alžírsko) s rozsiahlymi koloniálnymi výhodami. Počas 2. svetovej vojny 1940 – 42 spravované vládou vo Vichy, po oslobodení Spojencami sídlo de Gaullovho hnutia Bojujúce Francúzsko. R. 1943 vydaný Manifest alžírskeho ľudu požadujúci zrušenie výsad francúzskych kolonistov, ľudové povstanie 1945 krvavo potlačené (vyše 40-tis. Alžírčanov zabitých). Vznik národnooslobodzovacieho hnutia (Muhammad Budiáf, *1919, †1992; A. Ben Bella a i.), príprava na partizánsky spôsob boja. R. 1954 založený Front národného oslobodenia (Front de libération nationale, FLN), ktorý politicky a vojensky riadil boj. R. 1954 – 62 národnooslobodzovacia vojna, v ktorej zahynulo asi 2 mil. ľudí. Obrat až po 1958 po nástupe Ch. de Gaulla na čelo francúzskej vlády, po rokovaniach 1962 uzavreté francúzsko-alžírske Evianské dohody. Vyhlásená nezávislosť Alžírska, prezidentom ľavicovo orientovaný A. Ben Bella, revolučný chaos ukončený 1965 vojenským prevratom, moc prevzal H. Bumedien, po jeho smrti 1979 Šadlí Bendžedíd.

V prvých voľbách 1990 za účasti viacerých strán vyhral fundamentalistický Islamský front spásy (Front islamique du salut, FIS), úsilie o vytvorenie islamského štátu a o odstúpenie prezidenta. Silnejúci vplyv fundamentalistov viedol v januári 1992 k odstúpeniu prezidenta a v júli k zavraždeniu jeho nástupcu M. Budiáfa, v januári 1992 prevzala moc v štáte armáda, Islamský front spásy rozpustený; júl 1992 – 1994 prezident Alí Káfí (*1928, †2013), január 1994 – 1999 L. Ziruál, od apríla 1999 A. A. Buteflika. R. 1996 bola na základe referenda prijatá nová ústava, podľa ktorej sa islam stal štátnym náboženstvom, boli zakázané všetky náboženské, etnické a regionálne strany a posilnené právomoci prezidenta. Pretrvávajúca občianska vojna, sústavné teroristické útoky islamských fundamentalistov si od 1992 vyžiadali tisíce obetí z radov civilného obyvateľstva. Od 9. februára 1992 vyhlásený stav ohrozenia (odvolaný 24. februára 2011). R. 1993 vznikla Islamská ozbrojená skupina (Groupe islamique armé, GIA), ktorá kontrolovala alžírske štvrte (tzv. oslobodené zóny), kde bola zavádzaná špecifická forma islamského štátu, i dopravné ťahy a útočila na civilistov a cudzincov. R. 1995 – 98 spáchala krvavé útoky na viaceré mestá. Neúspešné pokusy režimu o ukončenie občianskej vojny viedli k tzv. Rímskej platforme, k vyjednávaniu sprostredkovanému katolíckou komunitou Sant’Egidio v Ríme v novembri 1994 a v januári 1995 medzi zástupcami islamistických a neislamistických strán bez účasti zástupcov alžírskej vlády. Táto dohoda odsudzovala vtedajšiu situáciu a neschopnosť režimu riešiť ju, predpokladala návrat k demokratickému poriadku a odmietala násilie i akúkoľvek formu diktatúry. Politický systém mal vychádzať z ústavy z 1989. Signatári (zástupcovia FIS, FLN, ľavicovej Strany pracujúcich, Alžírskej ligy na ochranu ľudských práv, Hnutia za demokraciu v Alžírsku, Frontu socialistických síl, Islamského renesančného hnutia a Súčasného moslimského Alžírska) sa zaviazali rešpektovať všetky základné slobody bez ohľadu na vyznanie, rasu, pohlavie a jazyk a odmietli akékoľvek zapojenie sa armády do politického života. Alžírsky režim platformu rázne odmietol ako zahraničné zasahovanie do vnútorných záležitostí. Po postupnom rozpade GIA a rozpustení Islamskej armády spásy (Armée islamique du salut, AIS) bojujúcej proti príslušníkom režimu a ozbrojeným zložkám bola jedinou ozbrojenou organizáciou Salafistická skupina pre kázanie a boj (Groupe salafiste pour la prédication et le combat, GSPC), ktorá sa 1998 odštiepila od GIA. R. 2007 si zmenila názov na al-Kájda islamského Magribu (Tanzím al-ká’ida fí bilád al-magrib al-islámí, AQIM), napojená bola na svetové džihádistické hnutie vedené U. bin Ládinom. R. 2011 – 12 prebiehali vo viacerých mestách protesty proti rastúcim cenám potravín, nezamestnanosti a politickému útlaku, ktoré boli súčasťou tzv. Arabskej jari. Vo februári 2019 vypukli protesty proti zámeru prezidenta Butefliku po piatykrát kandidovať v prezidentských voľbách. V apríli Buteflika rezignoval a za jeho nástupcu bol vymenovaný predseda hornej komory parlamentu, Abdalkádir Binsaláh (*1941).

Alžírsko je prezidentská republika, hlavou štátu je prezident volený na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je parlament zložený z Národného zhromaždenia (380 členov) a Národnej rady (144 členov).

Prezidenti Dočasnej vlády Alžírskej republiky (1958 – 1962)
1958 – 1961 Ferhát Abbás
1961 – 1962 Ben Youssef Ben Khedda

Prezidenti Dočasnej výkonnej rady Alžírska (1962)
1962 – 1962 Abderrahman Farès

Prezidenti Alžírskeho ústavodarného zhromaždenia (1962 – 1963)
1962 – 1963 Ferhát Abbás

Prezidenti nezávislého Alžírska
1963 – 1965 Ahmad Ben Bella (zosadený)
1976 – 1978 Huari Bumedien
1978 – 1979 Rabah Bitat (dočasný prezident)
1979 – 1992 Šadlí Bendžedíd (rezignoval)
1992 – 1992 Abdelmalek Benhabyles (predseda Ústavnej rady)
1992 – 1992 Muhammad Budiáf (zavraždený)
1992 – 1994 Alí Káfí (predseda Hornej štátnej rady)
1994 – 1999 Lamín Ziruál
1999 – 2019 Abdal Azíz Buteflika
od 2019 Abdalkádir Binsaláh (dočasný prezident)

Alžírsko, predsedovia vlády
1962 – 1963 Ahmad Ben Bella
1963 – 1976 úrad predsedu vlády zrušený
1976 – 1979 úrad predsedu vlády neobsadený
1979 – 1984 Muhammad Ben Ahmad Abdelghaní
1984 – 1988 Abdelhamíd al-Ibráhímí
1988 – 1989 Kasdí Mirbáh
1989 – 1991 Mawlúd Hamrúš
1991 – 1992 Sajjid Ahmad Ghazálí
1992 – 1993 Bil’íd Abdessalám
1993 – 1994 Ridá Málik
1994 – 1995 Mukdád Sífí
1995 – 1998 Ahmad Újahíja
1998 – 1999 Ismá’íl Hamdání
1999 – 2000 Ahmad Bin Bítúr
2000 – 2003 Alí Bin Flís
2003 – 2006 Ahmad Újahíja
2006 – 2008 Abdal’azíz Bllchádim
2008 – 2012 Ahmad Újahíja
2012 – 2014 Abdelmálik Sallál
2014 – 2014 Júsuf al-Júsfí
2014 – 2017 Abdelmálik Sallál
2017 – 2019 Abdalmadžíd Tabbún
od 2019 Nureddín Bedouí

aminoplasty

aminoplasty [gr.] — skupina teplom vytvrdzovateľných živíc vyrábaných polykondenzáciou viacfunkčných aminozlúčenín s formaldehydom. Významné sú najmä produkty na báze močoviny (→ močovinoformaldehydové živice) a melamínu (→ melaminoformaldehydové živice). Vytvrdené živice sú pevné, ale krehké. Používajú sa na výrobu lakov, lepidiel (studené gleje) a (s výstužným textilom alebo s papierom) na výlisky dekoračných a ochranných dosiek nábytku, stien ap. Veľmi tenké nánosy na vlnených a bavlnených vláknach zmenšujú zrážavosť a krčivosť textilu.

Anaximandros z Miléta

Anaximandros z Miléta, okolo 610 pred n. l. – 546 pred n. l. — grécky prírodný mysliteľ, príslušník milétskej školy, Tálesov žiak. Jeho spis O prírode (Peri fyseós), ktorý je prvým gréckym filozofickým dielom, sa zachoval iba v zlomkoch. Zostrojil prvú známu mapu sveta a zdokonalil slnečné hodiny. Ako prvý začal písať v próze. Dianie chápal ako ustavičné vznikanie a zanikanie. Vládnucim princípom vydeľovania všetkých vecí je apeirón (neobmedzené), nesmrteľná pralátka, z ktorej vznikol svet a ktorý všetko obopína a riadi. Pri vzniku nášho sveta sa vydelili polaritné princípy, teplé a studené, vlhké a suché, ktoré sú pôvodcami svetového pohybu a umožnili vznik Slnka, hviezd atď. Vládne medzi nimi boj (vzniká bezprávie a trest), ktorý spôsobuje neprestajnú premenlivosť všetkých vecí. Jeho myšlienky rozvinul jeho žiak Anaximenés z Miléta a Hérakleitos z Efezu.

Antarktída

Antarktída — kontinent na južnej pologuli rozkladajúci sa okolo južného pólu; 14 mil. km2. Nachádzajú sa tam takmer všetky póly: južný geografický pól, južný geomagnetický pól, pól nedostupnosti, svetový pól vetrov, pól chladu, pól maximálneho ľadu. Až 95,5 % rozlohy pokrýva pevninský ľadovec, zvyšok tvoria pásma vrchov s výškou 3 000 – 5 140 m n. m. Priemerná výška ľadového povrchu Antarktídy je 2 200 m n. m., maximálna výška v blízkosti pólu relatívnej nedostupnosti (82° juž. zemepisnej šírky a 50° vých. zemepisnej dĺžky) 4 250 m n. m. Priemernou výškou je Antarktída najvyššia zo všetkých pevnín. Maximálnu nadmorskú výšku dosahuje masívom Vinson (4 892 m n. m.) na severe Ellsworthovej zeme. Priemerná hrúbka pevninského ľadovca dosahuje 2 040 m, maximálna okolo 4-tis. m. Objem ľadu sa odhaduje na 24 mil. km3. Antarktída sa svojou hrubou povrchovou i geologickou stavbou najviac podobá na Južnú Ameriku a do značnej miery i na Austráliu.

Zúženie pevniny medzi Rossovým morom a Weddellovým morom rozdeľuje kontinent na dve časti: na kompaktnejšiu Východnú Antarktídu, ktorá leží takmer celá na vých. pologuli s rozlohou asi 10 mil. km2, a na členitejšiu Západnú Antarktídu, z ktorej smerom k Južnej Amerike vybieha dlhý úzky Antarktický polostrov. Horopisne je Východná Antarktída stupňovito-tabuľového typu, kým Západná Antarktída viac pásmového typu. Západná Antarktída sa rozprestiera za sedemdesiatou rovnobežkou, Východná Antarktída je vysunutá viac na sever a jej okraj sa tiahne kľukato pozdĺž južnej polárnej kružnice. Jej pobrežie, dlhé vyše 30-tis. km, tvoria okrem malých skalnatých častí (asi 700 km) najmä masy ľadu (čelo pevninského ľadovca, šelfové ľadovce). Geologicky je Východná Antarktída starou kryštalickou kryhou s podobnou stavbou ako Afrika, Austrália a Brazílska vysočina, s ktorými tvorila v prvohorách pevninu Gondwana. Západná Antarktída má spoločné črty s mladým treťohorným pásmom andských vrás v Južnej Amerike a s vysočinou Nového Zélandu. S týmto pásmom súvisí nedávna intenzívna sopečná činnosť.

K zaľadneniu Antarktídy došlo až vo štvrtohorách, predtým tam bolo teplejšie podnebie, v druhohorách dokonca subtropické, v mladších treťohorách (miocén) mierne teplé. V súčasnosti má najdrsnejšie podnebie na celej zemeguli. Priemerná ročná teplota dosahuje -10 až -25 °C. Na stanici Vostok bola nameraná najnižšia známa teplota na Zemi -89,2 °C (21. 7. 1983). Zrážky v pobrežnej oblasti dosahujú 200 – 600 mm ročne. Charakteristické sú dlhotrvajúce vetry (200 – 340 dní ročne) s rýchlosťou 18 – 30 m/s. Chudobnú vegetáciu tvoria machy a lišajníky v tzv. oázach, z ktorých najznámejšia je Bungerova oáza vo Východnej Antarktíde. Na Antarktickom polostrove rastie niekoľko druhov kvitnúcich rastlín. Fauna sa obmedzuje na druhy, ktoré nachádzajú potravu v mori. Žijú tam čajky, pomorníky, tučniaky a viaceré druhy tuleňov, v okolitých moriach veľryby.

Až do 1770 boli ľudia presvedčení, že na južnej pologuli existuje veľká neznáma pevnina Terra Australis Incognita oplývajúca veľkým bohatstvom. Britská vláda, ktorá mala veľký záujem o jej objavenie, poverila 1772 J. Cooka, aby preskúmal juž. oblasť Tichého oceána. Cook 17. 1. 1773 prekročil južnú polárnu kružnicu a počas nasledujúcich dvoch rokov oboplával celú Antarktídu, pričom sa k nej priblížil až na 200 km, ale ani raz sa mu nepodarilo uvidieť ju. Na mnohé ostrovy i časti antarktického kontinentu narazili pri svojich plavbách 1800 – 20 anglickí i americkí lovci tuleňov a veľrýb. R. 1820 Nathaniel Brown Palmer (*1799, †1877) objavil ostrov Deception patriaci k Južným Shetlandom a ostrov Trinity. V rovnakom čase sa uskutočnila výprava ruských lodí pod vedením kapitána F. F. Bellingshausena. Oboplávali Antarktídu, objavili Ostrov Petra I. a 5. – 6. 2. 1820 sa priblížili k pevnine natoľko, že mohli vidieť jej zvlnený okraj. Ešte bližšie sa dostal americký kapitán John Davis (*1784, †?), ktorý vyplával z ostrova Deception smerom na juh a 7. 2. 1821 natrafil na Antarktický polostrov vybiehajúci ďaleko na sever. V tom istom roku sa Britovi J. Weddellovi podarilo na ceste od Južných Orknejí smerom na juh preniknúť na 74°15’ južnej zemepisnej šírky. R. 1830 – 31 oboplával anglický kapitán John Biscoe (*1794, †1843) celú Antarktídu a pomenoval Enderbyho zem a Grahamovu zem. O 9 rokov neskôr, 18. 1. 1840, uvidel Francúz J. S. C. Dumont d’Urville pevninu a nazval ju Adelino pobrežie. V ten istý deň, ale asi o 10 hodín skôr, sa to podarilo aj americkému poručíkovi Ch. Wilkesovi. Záliv, do ktorého vplával, nazval Pinerov záliv. Pokračoval ďalej na východ a preskúmal asi 3 000 km pobrežia. V úsilí nájsť južný magnetický pól skúmala túto oblasť aj britská výprava pod vedením J. C. Rossa, ktorý 12. 1. 1841 uvidel pevninu a nazval ju Viktóriina zem a 28. 1. 1841 neďaleko pobrežia objavil malý ostrov s činnou sopkou Erebus. Pri plavbe popri sev. strane ostrova na ceste dovnútra kontinentu narazil na ľadovú bariéru, neskôr nazvanú podľa neho Rossova ľadová bariéra. Musel sa preto obrátiť na východ a vo februári 1842 dosiahol rekordných 78°10’ juž. zemepisnej šírky.

Ďalšie výskumy Antarktídy sa uskutočnili až v 20. stor., a to najmä v súvislosti s úsilím dosiahnuť južný pól. R. 1908 sa k nemu priblížila (na vzdialenosť 155 km) britská expedícia pod vedením Íra E. H. Shackletona. O rok neskôr súperili o dobytie južného pólu dvaja bádatelia: Nór R. Amundsen a Angličan R. F. Scott. Podarilo sa to 14. 12. 1911 lepšie vystrojenému Amundsenovi, ktorý Scotta predstihol o 34 dní. Scott sa dostal na južný pól až 17. 1. 1912. R. 1912 sa pod vedením D. Mawsona vydala do Antarktídy austrálska expedícia, aby preskúmala pobrežie od Oatesovej zeme po Zem Viliama II. O dva roky neskôr, 8. 8. 1914, vyplávala z Londýna loď E. H. Shackletona, ktorý chcel prejsť naprieč celou Antarktídou. Pri jej pobreží však jeho loď zamrzla v ľadovej tabuli a úplne sa roztrieštila. Posádka musela loď opustiť a po ľadových kryhách sa dostala až na Sloní ostrov. Odtiaľ sa potom Shackleton plavil po pomoc na malom člne do Južnej Georgie vzdialenej 1 400 km.

Prvý let nad Antarktídou uskutočnil 1928 austrálsky výskumník a letec G. H. Wilkins. O rok neskôr preletel ponad južný pól Američan R. E. Byrd, ktorý viedol do Antarktídy viacero výprav (1933, 1939, 1946, 1957). Počas najvýznamnejšej expedície 1946 sa uskutočnil najrozsiahlejší výskum kontinentu. V období od októbra 1957 do 2. 3. 1958 sa podarilo uskutočniť aj cestu naprieč Antarktídou, a to britskémup bádateľovi Vivianovi Arnestovi Fuchsovi (*1908, †1999).

Zo slovenských bádateľov pôsobil od jesene 1964 do leta 1966 na stanici Novolazarevská v rámci 10. dlhodobej sovietskej expedície Štefan Pintér. Na spoločnej sovietsko-československej stanici Vostok pracoval elektrotechnik Tibor Ďuriš (od leta 1978 do leta 1979). Botanik Ľubomír Kováčik sa zúčastnil dvoch vedeckých expedícií do antarktíckého súostrovia Južné Shetlandy: počas antarktického leta 1989 – 90 pracoval v rámci československého antarktického programu na Ostrove kráľa Juraja a na Ostrove Nelson a v lete 1992 – 93 ako riadny člen 11. expedície brazílskeho antarktického programu na Sloňom ostrove. Počas antarktického leta 1995 – 96 sa uskutočnila 1. slovenská antarktická výprava na južný pól, ktorej účastníkmi boli vedúci a hlavný organizátor, filmový režisér Emil Fornay (*1943), lekár Peter Hrúzik, geológ P. Valušiak a tlačiar Marián Zaťko. V spolupráci slovenskej a ruskej expedície sa vytvorila a zabezpečila trojčlenná medzinárodná športová skupina, v ktorej boli dvaja Rusi (Vladimir Čukov a Ivan Kuželivskij) a Slovák P. Valušiak. Autonómnym spôsobom prešli na lyžiach vyše tisíc km až na 87° 26’ južnej zemepisnej šírky, odtiaľ však boli pre zhoršujúce sa počasie prepravení lietadlom na južný pól. P. Valušiak sa takto stal prvým Slovákom, ktorý stál na tomto bode Zeme (29. 1. 1996).

Až do 20. rokov 20. stor. bola Antarktída krajinou nikoho. V súvislosti s rozvojom letectva, s objavmi značných ložísk čierneho uhlia a rúd neželezných kovov (na Antarktickom polostrove) i s prípravami na 2. svet. vojnu bola štátmi, ktoré robili v Antarktíde výskumy, jednostranne vyhlásená anexia jednotlivých sektorov vyznačených poludníkmi. Na odôvodnenie svojich nárokov na ďalšie časti Antarktídy začali aj ostatné štáty zakladať vedecké stanice. Za účasti 12 štátov sa na území Antarktídy zriadilo 54 staníc (najmä observatórií). R. 1959 bola prijatá medzinárodná Zmluva o Antarktíde platná pre oblasť južne od 60. rovnobežky južnej zemepisnej šírky vrátane plávajúcich ľadovcov, ktorá je prvou významnou dohodou o obmedzení zbrojenia v určitej oblasti sveta. Podľa nej možno Antarktídu využívať iba na mierové účely, zakázané sú všetky opatrenia vojenského charakteru. Zabezpečená je sloboda vedeckého výskumu. Bolo vyhlásené moratórium na dovtedajšie nároky štátov na časti Antarktídy. Zmluvu pôvodne uzavreli Argentína, Austrália, Belgicko, Francúzsko, Čile, Japonsko, Južná Afrika, Nórsko, Nový Zéland, USA, Spojené kráľovstvo a bývalý ZSSR. Prostredníctvom pozorovateľov (občanov zmluvných strán) bol vytvorený špeciálny kontrolný systém. Zmluva je otvorená pre všetky štáty a depozitárom je vláda USA. Do platnosti vstúpila 1961. Slovensko je jej signatárom.

antioxidanty

antioxidanty [gr.], antioxidačné prísady — prírodné alebo syntetické zlúčeniny, inhibítory oxidácie, ktoré svojou prítomnosťou už v nízkych koncentráciách bránia samovoľnej oxidácii potravín, polymérov (plastov, gumy), motorových olejov, pohonných látok, kozmetických výrobkov atď., čím prispievajú k zachovaniu ich pôvodných fyzikálnych a chemických vlastností.

Samovoľná oxidácia, reakcia so vzdušným kyslíkom, prebieha reťazovým radikálovým mechanizmom. Značne je urýchľovaná teplom, ultrafialovým žiarením, katalytickým pôsobením kovov a v oxidačnom procese vznikajúcimi hydroperoxidmi. Antioxidanty zachytávajú voľné radikály (lapače radikálov), neradikálovo rozkladajú hydroperoxidy alebo dezaktivujú kovové katalyzátory. Ako lapače peroxylových radikálov pôsobia deriváty priestorovo tienených fenolov (2,6-diterc-butyl-4-metylfenol), aromatické amíny (N,N-difenyl-p-fenyléndiamín) a deriváty 2,2,6,6-tetrametylpiperidínu. Na eliminovanie iniciačného účinku hydroperoxidov sa používajú tioétery (estery kyseliny 3,3’-tiodipropiónovej) a alkyl, resp. arylfosfity. Tretiu skupiny tvoria látky (hydrazidy kyselín, polyhydrazidy, melamín, benzotriazoly), ktoré s kovmi dávajú neaktívne komplexy. Vhodnou kombináciou antioxidantov, často aj s fotostabilizátormi, sa dosahuje synergický efekt v predĺžení životnosti chránených výrobkov z organických látok.

Mnohé požívatiny obsahujú prirodzené antioxidanty, ako sú napr. flavonoidy, látky trieslovinovej povahy, najmä deriváty kyseliny kávovej (3,4-dihydroxyškoricovej), kyseliny askorbovej (vitamín C) a i. Viaceré sú obsiahnuté v koreninách (majorán, šalvia), ale prirodzené antioxidanty väčšinou nemajú stále zloženie, izoláciou sa stávajú menej účinnými a sú drahé. Preto sa na stabilizáciu presne vymedzeného sortimentu potravinárskych produktov používajú povolené antioxidanty, ako sú tokoferoly (vitamín E), kyselina askorbová, estery kyseliny galovej, BHT (butylovaný hydroxytoluén), BHA (butylovaný hydroxyanizol) a i. Oxidácia potravín sa dá spomaliť aj obmedzením prístupu kyslíka a rušením funkcie enzýmov v potravinách (balenie potravín, máčanie v roztoku soli alebo kyseliny citrónovej, tepelná inaktivácia, blanšírovanie ovocia a zeleniny ap.). Do kozmetických výrobkov sa pridáva komplex kozmeticky účinných látok s antioxidačnými vlastnosťami (vitamíny E, C, A, β-karotén, selén, enzým superoxiddismutáza), ktorý odstraňuje voľné radikály na povrchu a vnútri kože vznikajúce ako produkty metabolizmu, vplyvom slnečného žiarenia, znečisteného životného prostredia atď.

apertizácia

apertizácia, apertácia — spôsob uchovávania (ochrany) potravín teplom v uzatvorených obaloch (plechovkách, fľašiach, pohároch). Potravina sa vloží do obalu, ktorý sa hermeticky uzavrie, a zahrieva tak, aby sa usmrtili všetky mikroorganizmy, ktoré by sa mohli v náplni obalu pri skladovaní množiť (→ sterilizácia). Nazvaný podľa N. F. Apperta.

Appert, Nicolas François

Appert [apér], Nicolas François, 17. 11. 1749 Châlons-sur-Marne – 3. 6. 1841 Massy — francúzsky vynálezca konzervácie potravín teplom v uzatvorených nádobách (→ apertizácia). Pôvodom kuchár, cukrovinkár a vinár, od 1795 sa 14 rokov venoval pokusom s konzerváciou potravín. Vypísanú odmenu použil na založenie konzervárne v Massy pri Paríži (v prevádzke 1812 – 1933). Svoje poznatky zhrnul v knihe Umenie ako konzervovať všetky živočíšne i rastlinné substancie počas niekoľkých rokov (L’art de conserver, pendant plusieurs années, toutes les substances animales et végétales, 1811).

Argentína

Argentína, Argentínska republika, špan. Argentina, República Argentina — štát v juhových. časti Južnej Ameriky. Na západe hraničí s Čile, na severe a severovýchode s Bolíviou, Paraguajom, Brazíliou a Uruguajom, na východe obmývaný Atlantickým oceánom, dĺžka pobrežnej línie 4 989 km. Okrem pevninskej časti patria k Argentíne vých. časť súostrovia Ohňová zem, Ostrov štátov a i. menšie ostrovy. Administratívne sa člení na 23 provincií a autonómne mesto Buenos Aires.

Územie Argentíny tvoria štyri rozľahlé prírodné oblasti: Severná Argentína, Pampas a Patagónia (na východe), Andy (na západe). Severnú Argentínu tvorí nížinaté územie, na západe ohraničené predhoriami Ánd, na severe a východe štátnou hranicou, na juhu približne tokom rieky Salado a dolným tokom rieky Parana. Str. tok Parany rozdeľuje Severnú Argentínu na dve časti: na záp. časť, ktorá sa nazýva Gran Chaco a pokračuje aj na území Bolívie a Paraguaja, a na vých. časť tvorenú Medziriečím. Povrch Gran Chaca klesá od západu (500 m n. m.) na východ (50 m n. m.). Sev. časť územia je porastená suchomilnými lesmi so stromami rodu kebračo, ktorých drevo je veľmi tvrdé (používa sa v stavebníctve a výťažok z neho aj pri spracúvaní koží). Priemerné teploty v januári dosahujú až 30 °C, v júli do 17 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm. Juž. časť Gran Chaca je suchšia, pokrytá zväčša savanou. Osídlené sú najmä okrajové časti. Medziriečie tvorí úrodná nížina medzi riekami Parana a Uruguaj. Sev. hranicu tohto územia tvorí rieka Iguaçu (ľavostranný prítok Parany), na ktorej sú mohutné vodopády. Nížinu Medziriečia pokrývajú na severe husté kroviny a miestami močiare, ktoré zaberajú väčšie plochy aj na juhu (najmä v blízkosti riek). Centrálna časť má pahorkovitý charakter a využíva sa na rastlinnú i na živočíšnu výrobu. Táto časť Argentíny patrí k jej najvlhším oblastiam (ročný úhrn zrážok 1 500 – 2 000 mm) s priemernými teplotami v januári okolo 25 °C, v júli asi 14 °C.

Centrálnu časť Argentíny vypĺňa oblasť Pampas, ktorá zaberá asi pätinu územia štátu od vých. úpätia str. časti Ánd po pobrežie Atlantického oceána (od estuáru Río de la Plata na severe po záliv Bahía Blanca na juhu). Mierne zvlnené územie, ktorého väčšinu pokrývajú úrodné pôdy vytvárajúce spolu s priaznivou klímou (priemerné teploty v januári 19 – 20 °C, v júli 7 – 8 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm) výborné podmienky na rozvoj poľnohospodárstva. Rastlinná výroba, koncentrovaná najmä v oblasti tzv. vlhkej (nízkej) pampy rozkladajúcej na východ od línie spájajúcej mesto Bahía Blanca so sev. stráňami masívu Sierra de Córdoba, sa špecializuje predovšetkým na pestovanie pšenice, kukurice a lucerny. V oblasti suchej (vysokej) pampy sú pôdy menej úrodné. Rozhodujúci význam má chov hovädzieho dobytka a ošípaných i pestovanie ľanu. Pampas s viac ako dvoma tretinami obyvateľov krajiny a s koncentráciou priemyselnej výroby predstavuje jadro hospodárskeho života Argentíny.

Vých. časti juž. Argentíny patria k prírodným oblastiam Patagónie. Tvorí ju suchá, silnými vetrami previevaná plošina, ktorá sa terasovito dvíha od pobrežia oceána na východe až do výšky viac ako 2 000 m n. m. na západe. Patrí k nej viac ako štvrtina územia štátu rozložená najmä na juh od rieky Colorado. Žijú tam však len necelé 3 % obyvateľov štátu. Pôdy Patagónie sú suché a neúrodné, nevhodné na pestovanie zrnovín. Aj chov oviec sa sústreďuje len v úzkych dolinách riek, ktoré členia Patagóniu na viaceré plošiny (→ meseta). V dolinách sú ľudia i zvieratá čiastočne chránení pred nepríjemnými vetrami. Väčšina obyvateľov tejto oblasti žije na severe v blízkosti riek Colorado a Rio Negro. Na miestnych farmách sa pestuje najmä lucerna a ovocie (hrušky, jablká) a chovajú sa ovce. Patagónske pobrežie Atlantického oceána je rajom pre milovníkov nenarušenej, ale drsnej prírody. Vo vnútrozemí sa hojne vyskytujú vodopády a jazerá. V tejto oblasti Argentíny prevláda mierne teplé kontinentálne podnebie s tuhou zimou (do -35 °C), mierne chladným letom (16 – 18 °C) a ročným úhrnom zrážok od 150 mm (na západe) do 700 mm (na východe). Pri Zálive svätého Juraja sa nachádzajú významné ložiská ropy (Comoduro Rivadavia). Čiastočne sa využívajú energetické zásoby riek (Negro a i.).

Záp. časti Argentíny patria do prírodnej oblasti Ánd, ktorých hrebeňom prechádza štátna hranica s Čile. Argentínske pásma tohto mohutného horského systému (siahajúceho od obratníka Kozorožca po Ohňovú zem) majú rôzne členité a rôzne široké podhorie (Piedmont). Na severe patrí k Andám časť rozsiahlej náhornej plošiny Puna de Atacama (3 500 – 4 600 m n. m.), ktorá je zovretá medzi záp. a vých. pásmom pohoria (vysokým do 6 880 m n. m.) a vyskytujú sa na nej viaceré sopky. Má suché subtropické kontinentálne podnebie. Miestami ju pokrývajú slané močiare. Pomerne hojný je výskyt ložísk nerastných surovín. Smerom na juh sa horský systém Argentíny zužuje. Tvorí ho niekoľko rovnobežných pásem tiahnucich sa od severu na juh, nachádza sa tam Aconcagua, 6 960 m n. m., najvyšší štít Argentíny, Ánd, celej Južnej Ameriky a záp. pologule. Na juh od 33° juž. zemepisnej šírky sa pásmo argentínskych hrebeňov Ánd znižuje a prechádza do Patagónskych Ánd, ktoré poskytujú podstatne menej priaznivejšie podmienky na život obyvateľov. Predhorskú časť tvorí rôzne široké pásmo ich podhorí. Pretínajú ich početné rieky umožňujúce pravidelne zavlažovať poľnohospodársku pôdu, ktorá je preto (na niektorých miestach) vhodná na pestovanie cukrovej trstiny a kukurice (v okolí mesta San Miguel de Tucumán), lucerny a bavlníka (v okolí Córdoby). V tejto časti Argentíny sa nachádzajú aj významné vinohradnícke oblasti (v okolí miest Mendoza, San Juan a i.). Keďže Európania prenikali do záp. časti Argentíny z pobrežia cez Andy (od Tichého oceána), patria neveľké sídla Piedmontu k najstarším európskym osadám Argentíny.

Podnebie Argentíny je rozmanité. Ovplyvňuje ho jej pretiahnutý tvar v smere sever – juh a veľké výškové rozdiely územia. Sev. časť záp. oblastí (38° juž. zemepisnej šírky) má subtropické podnebie, južnejšie územia patria k miernemu klimatickému pásmu. Najteplejším mesiacom je január s priemernými teplotami vzduchu od 20 °C (polostrov Valdés) do 30 °C (Gran Chaco). Najchladnejší je júl s priemernými teplotami od 1 °C (na juhu) do 17 °C (na severe). Zrážky sú rozdelené nerovnomerne. Najsuchšie sú oblasti v zrážkovom tieni Ánd (na západe) s ročným úhrnom zrážok 150 – 200 mm. V oblasti Pampas dosahujú ročné zrážky 500 – 800 mm, na severovýchode (v Medziriečí) až 1 200 – 1 700 mm. Väčšina zrážok spadne v letnom polroku (október – marec). Andy majú vertikálne zoradenie klimatických pásem, ktoré spôsobuje extrémne rozdiely v ich podnebí. Takmer všetky rieky Argentíny (s výnimkou malého územia na juhozápade Patagónie) patria do úmoria Atlantického oceána. Najväčší hospodársky význam majú vodné toky laplatskej riečnej sústavy na severovýchode. Jej hlavnou riekou je Parana, ktorá patrí k najvodnatejším veľtokom sveta. Prispievajú k tomu aj jej najväčšie prítoky Paraguaj (s prítokmi Pilcomayo, Bermejo a i.) a Salado. Estuárom Río de la Plata ústi Parana spoločne s hraničnou riekou Uruguaj. Rieky Patagónie (Colorado, Negro a i.) sú kratšie a majú väčší spád. Vodou ich zásobujú najmä andské ľadovce. V Andách sú desiatky jazier ľadovcového pôvodu (Buenos Aires, Argentino a i.). Pre rastlinnú ríšu Argentíny je typická stepná vegetácia pampy, ktorú v kultúrnej krajine nahradili poľnohospodárske plodiny. V Gran Chacu sa vyskytujú najmä suchomilné kry a lesy so stromami rodu kebračo. Južne od 30° juž. zemepisnej šírky začínajú prevažovať krovinaté formácie a rôzne druhy kaktusov. Stráne Ánd pokrývajú rôzne druhy lesov. Živočíšnu ríšu Argentíny zastupujú tapíry, jelene, srnce, diviaky, jaguáre, pumy, na pampách aj lamy huanaco, líšky a i. Hojne sú zastúpené vtáky (kolibríky, papagáje, kondory a i.) a hmyz.

Argentína patrí k hospodársky najvyspelejším štátom Južnej Ameriky (do pol. 20. stor. jedna z najprosperujúcejších krajín na svete). Má vysoko produktívnu poľnohospodársku výrobu orientovanú najmä na export, vzdelanú populáciu a ložiská rôznorodých nerastných surovín, z ktorých sa ťažia najmä ropa a zemný plyn. Na tvorbe HDP sa poľnohospodárstvo podieľa 7 %, priemysel 27 %, služby 66 % (2016). V poľnohospodárstve pracujú len 2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, v priemysle 23 %, v službách 75 % (2014). V poľnohospodárstve dominuje živočíšna výroba, ktorá je zastúpená takmer na celom území štátu (Pampas – chov hovädzieho dobytka, Patagónia – chov oviec). Rastlinná výroba je sústredená prevažne v sev. provinciách (pestovanie pšenice, kukurice, lucerny) a na vlhších miestach predhorí a strání Ánd (ovocinárstvo, vinohradníctvo). Charakteristickou črtou poľnohospodárskej výroby je výskyt rozľahlých fariem (s viac ako 2 500 ha pôdy), ktoré zamestnávajú sezónnych robotníkov. V blízkosti morského pobrežia je dôležitým zdrojom obživy rybolov. V priemyselnom sektore dominujú tradičné priemyselné odvetvia založené na spracovaní domácich surovín: priemysel potravinársky (zameraný na spracúvanie poľnohospodárskych surovín – mraziarne mäsa, mliekarne, konzervárne, mlyny, cukrovary, výroba oleja, vína), kožiarsky, obuvnícky, drevársky, stavebných materiálov, ťažobný (najmä ťažba ropy a zemného plynu v Patagónii, menej čierneho uhlia a rúd farebných kovov), energetický (veľký podiel elektrickej energie produkujú elektrárne využívajúce obnoviteľné zdroje energie), rozvinutý je aj automobilový, kovoobrábací, chemický a textilný priemysel. Hlavnou priemyselnou oblasťou je územie na pravom brehu dolného toku Parany (na juhu provincie Santa Fé, na severe provincie Buenos Aires). V sektore služieb zohrávajú významnú úlohu finančný sektor a maloobchod. Vyvážajú sa poľnohospodárske produkty (najmä obilie, krmoviny, rastlinné a živočíšne oleje, mäso, mäsové výrobky, koža, vlna), dopravné prostriedky, chemické výrobky. Dovážajú sa stroje, dopravné prostriedky, chemické výrobky, plasty. Najväčší obchodní partneri: Brazília, Čína, USA.

Dĺžka železničných tratí je 36 917 km (2014), železničná doprava je dobre vybudovaná na severe (Pampas) a spája všetky hospodársky dôležité centrá štátu. Južne od 40° juž. zemepisnej šírky sa nachádzajú len separované železničné trate, ktoré spájajú prístavy na pobreží Atlantického oceána s vnútrozemím. Význam osobnej železničnej dopravy klesá, väčšie využitie má v okolí aglomerácie Buenos Aires. Vzrastajúci význam má cestná doprava, cestná sieť má dĺžku 231 374 km, hustejšia a kvalitnejšia je v sev. provinciách. Hlavné autobusové stanice sú v Ratine a Buenos Aires. Pomerne veľkú úlohu pri preprave nákladov má riečna doprava spájajúca väčšie mestá na riekach Parana, Paraguaj, Uruguaj a i. Najväčšie námorné prístavy sú v Bahía Blanca, Buenos Aires, La Plate, Punta Colorada a v Ushuaii. Krajina má 1 138 letísk (2013), ale iba 161 so spevnenou pristávacou dráhou (2017).

Obyvateľstvo: → Argentínčania. Osídlená je najmä oblasť Pampas. Podiel mestského obyvateľstva 92 % (2017). Najväčšie mestá: Buenos Aires, Córdoba, Rosario, Mendoza, San Miguel de Tucumán, La Plata, Salta, Mar del Plata, Santa Fé.

Argentína bola pôvodne obývaná Indiánmi rôznych kmeňov, o. i. Araukánmi a Patagóncami, v 16. – 19. stor. takmer vyhubenými. V pol. 15. stor. sa severozáp. a záp. horská časť dnešnej Argentíny stala súčasťou ríše Inkov. R. 1509 a 1515 zakotvil v estuári Río de la Plata španielsky moreplavec Juan Díaz de Solís (*1470, †1516), po ňom Diego de García a Sebastiano Caboto. R. 1536 bolo ako prístav zabezpečujúci spojenie so Španielskom založené mesto Buenos Aires (Pedro de Mendoza), ktoré bolo zničené v bojoch s domorodcami a 1580 znova založené Juanom de Garay (*1528, †1583). Vnútrozemie bolo podrobené v 16. stor. Španielmi zo západu z Peru. Do 1816 bola Argentína španielskou kolóniou spočiatku ako súčasť miestokráľovstva Peru, potom spravovaná paraguajským guvernérom a od 1620 ako samostatné guvernérstvo Río de la Plata podriadené peruánskemu miestokráľovi. R. 1776 sa guvernérstvo stalo miestokráľovstvom s hlavným mestom Buenos Aires a bolo rozdelené na 8 intendancií, z ktorých štyri severné zaberali Horné Peru (Bolíviu) a štyri južné dnešnú Argentínu, Paraguaj a Uruguaj. Prvým miestokráľom bol generál Bruno Mauricio de Zabala (*1682, †1736), jeho nástupca José de Vértiz (*1719, †1799) obsadil časť Patagónie. Keď sa Španielsko spojilo s Francúzskom (1805), zmocnili sa 1806 hlavného mesta Angličania, ktorí vyzvali obyvateľstvo na odtrhnutie sa od Španielska. Argentínčania vedení kreolskou milíciou na čele s naturalizovaným Francúzom Jacquesom de Liniers (aj Santiago de Liniers; *1753, †1810) Spojené kráľovstvo 1806 – 07 porazili. R. 1809 Španieli dosadili za miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisneros (*1756, †1829), ktorého 1810 zvrhlo národnooslobodzovacie povstanie v Buenos Aires. Vládnutím bol poverený výbor na čele s Corneliom de Saavedra (*1759, †1829). Po víťazstve generála M. Belgrana v San Migueli de Tucumán (1812) a pri Salto Cerite (1813) bolo oslobodené povodie Ría de la Plata. Po víťazstvách admirála Williama Browna (*1777, †1857) nad španielskym loďstvom, Josého de San Martín a Carlosa Maríu de Alvear v Montevideu, v bitkách pri Chacabucu a Taipu (v spolupráci s Čiľanmi a Peruáncami) bola španielska moc definitívne zlomená. R. 1813 sa zišiel ústavodarný snem, 1816 na kongrese v San Migueli de Tucumán bola vyhlásená nezávislosť Spojených provincií La Platy. R. 1819 na kongrese v Buenos Aires bola vydaná prvá ústava vypracovaná podľa vzoru USA. Počas ustavičných bojov medzi centralistami a federalistami sa územie rozpadlo a 1826 vznikla federatívna republika Argentína. R. 1825 – 28 viedla vojnu s Brazíliou o územie Uruguaja, ktorá sa skončila uznaním nezávislosti Uruguaja. R. 1833 stratila Falklandy, ktoré boli obsadené Spojeným kráľovstvom.

V 1. pol. 19. stor. sa vytvárali politické zoskupenia unitárov (buržoázia) a federalistov (latifundisti, J. M. de Rosas, 1829 – 31 a 1835 – 52 guvernér Buenos Aires, ich vodca a argentínsky diktátor). R. 1853 bola prijatá federalistická ústava. R. 1865 – 70 sa Argentína spolu s Brazíliou a Uruguajom zúčastnila vojny proti Paraguaju a spolu s Brazíliou anektovala dve tretiny paraguajského územia. Od 70. rokov 19. stor. veľký prílev európskych prisťahovalcov, 1880 – 83 boli Indiáni zatlačení za Rio Negro, vzrástli latifundiá, rozvíjali sa poľnohospodárstvo a doprava. V posledných desaťročiach 19. stor. sa začalo hospodárske prenikanie Spojeného kráľovstva. R. 1880 – 1916 v krajine vládli diktátorské režimy, 1928 – 29 boli prijaté čiastočné sociálne reformy a bol znárodnený ropný priemysel. R. 1930 bola nastolená dvojročná vojenská diktatúra J. F. Uribura, 1935 uzatvorený protikomunistický pakt s Brazíliou a Uruguajom, podporované fašistické štáty. R. 1939 boli na nátlak USA rozpustené fašistické strany a organizácie. Počas 2. svetovej vojny bola Argentína neutrálna, pod tlakom USA vyhlásila 27. 3. 1945 vojnu Nemecku a Japonsku. R. 1945 legalizácia politických strán, vstup do OSN, 1946 – 55 sa prezidentom stal J. D. Perón (jeho spoločensko-politická, ekonomická a nacionalistická doktrína sa označuje ako peronizmus). R. 1948 vstup krajiny do Organizácie amerických štátov (OAŠ), 1955 bol uskutočnený vojenský prevrat a Perón odišiel do exilu. R. 1958 – 66 civilné vlády, 1966 – 73 striedanie vojenských režimov, 1973 – 74 sa druhýkrát stal prezidentom J. D. Perón, po jeho smrti sa prezidentkou stala jeho manželka M. E. Perónová (de Perón), 1976 zvrhnutá vojenským prevratom. R. 1975 vstup Argentíny do Latinskoamerickej hospodárskej sústavy (SELA). R. 1976 – 83 vojenské vlády (1981 prizvaní civilisti), počas ktorých bolo podľa rôznych odhadov zavraždených 10-tis. osôb. R. 1982 nevyhlásená vojna so Spojeným kráľovstvom o Falklandy, ktorú Argentína prehrala. Vojnový stav bol ukončený až 1989. Porážka urýchlila pád vojenskej chunty a návrat civilnej vlády. R. 1983 – 89 počas úradu prezidenta R. Alfonsína Foulkesa boli hlavní predstavitelia bývalých vojenských režimov súdení (časť z nich odsúdená) za zločiny proti ľudskosti. R. Alfonsín Foulkes potlačil niekoľko pokusov o vojenský prevrat, neuspel však s hospodárskym programom a ekonomickú krízu sprevádzali masové sociálne nepokoje. Keď v nasledujúcich voľbách 1989 zvíťazil peronista C. S. Menem, Alfonsín odstúpil z úradu o 5 mesiacov skôr v jeho prospech. Počas úradu C. S. Menema (1989 – 99) charakterizovalo ekonomický program úsilie o reprivatizáciu štátneho sektora (redukcia štátnej správy, zníženie inflácie), čo nakoniec vyústilo (v súvislosti so svetovou ekonomickou krízou) do hlbokej finančnej krízy sprevádzanej korupčnými aférami a rastúcou nezamestnanosťou, čo malo za následok veľkú nespokojnosť obyvateľov (sociálne nepokoje). V zložitom vnútropolitickom období sa v úrade prezidenta vystriedalo niekoľko politikov, 2002 bol Národným kongresom do funkcie vymenovaný Eduardo Duhalde (*1941). R. 2003 sa uskutočnili prezidentské voľby a do úradu sa dostal Néstor Carlos Kirchner (*1950) kandidujúci za novovytvorenú stranu Front za víťazstvo (Frente para la Victoria) Kirchner zlikvidoval argentínsky zahraničný dlh a začal zavádzať program posilňujúci výrobu, vzdelávanie i sociálnu spravodlivosť, boli obnovené súdne procesy s predstaviteľmi bývalých vojenských režimov a viacerí boli odsúdení, v zahraničnej politike oživil styky s ľavicovými i s pravicovými režimami Južnej Ameriky. V jeho politike pokračovala (kirchnerizmus) 2007 – 15 jeho manželka, prezidentka Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová (Fernández de Kirchner; *1953), bývalá senátorka za provinciu Buenos Aires, 2015 – 19 bol prezidentom Maurício Macri (*1959). Od 2019 je prezidentom peronista Alberto Ángel Fernández (*1959).

Argentína je federatívna republika. Hlavou štátu je prezident volený na 4 roky v priamych voľbách. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový Národný kongres, ktorý sa skladá z Poslaneckej snemovne (257 členov volených na 4 roky; počet poslancov za jednotlivé provincie a autonómne mesto Buenos Aires sa stanovuje podľa počtu ich obyvateľov a určuje sa každých 10 rokov; polovica členov sa každé dva roky obmieňa) a zo Senátu (72 členov volených na 6 rokov; traja členovia za každú provinciu, tretina členov sa každé dva roky obmieňa).

Argentína
Rozloha: 2 780 403 km2
Počet obyvateľov: 43 417 000 (2015)
Priemerná hustota zaľudnenia: 16 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Buenos Aires
Úradný jazyk: španielčina
Mena: 1 argentínske peso = 100 centáv
HDP na obyvateľa: 13 640 USD (2015)
Export: 56,8 mld. USD (2015)
Import: 59,8 mld. USD (2015)
Str. dĺžka života mužov/žien: 74 rokov/80 rokov (2016)
Prirodzený prírastok: 1,0 % (2016)
Gramotnosť: viac ako 95 % (2016)

Argentína, prezidenti
1826 – 27 Bernardino Rivadavia
1927 Vicente López y Planes
1835 – 52 Juan Manuel de Rosas (diktátor)
1852 – 60 Justo José du Urquiza (do 1854 dočasný)
1860 – 62 Santiago Derqui
1862 – 68 Bartolomé Mitre
1868 – 74 Domingo Faustino Sarmiento
1874 – 80 Nicolás Remigio Aurelio Avellaneda
1880 – 86 Julio Argentino Roca
1886 – 90 Miguel Juárez Celmán
1890 – 92 Carlos Enrique José Pellegrini
1892 – 95 Luis Sáenz Peña
1895 – 98 José Evaristo Uriburu
1898 – 1904 Julio Argentino Roca
1904 – 06 Manuel Quintana
1906 – 10 José Figueroa Alcorta
1910 – 14 Roque Sáenz Peña
1914 – 16 Victorino de la Plaza
1916 – 22 Hipólito Yrigoyen
1922 – 28 Marcelo Torcuato de Alvear
1928 – 30 Hipólito Yrigoyen
1930 – 32 José Félix Uriburu
1932 – 38 Augustín Pedro Justo
1938 – 42 Roberto María Ortiz
1942 – 43 Ramón S. Castillo
1943 Arturo Franklin Rawson
1943 – 44 Pedro Pablo Ramírez
1944 – 46 Edelmiro Julián Farrell
1946 – 55 Juan Domingo Perón
1955 Eduardo Lonardi
1955 – 58 Pedro Eugenio Aramburu
1958 – 62 Arturo Frondizi
1962 – 63 José María Guido
1963 – 66 Arturo Umberto Illía
1966 – 70 Juan Carlos Onganía
1970 – 71 Roberto Marcelo Levingston
1971 – 73 Alejandro Agustín Lanusse
1973 Héctor José Cámpora
1973 – 74 Juan Domingo Perón
1974 – 76 María Estela Martínezová Perónová
1976 – 81 Jorge Rafael Videla
1981 Roberto Eduardo Viola
1981 – 82 Leopoldo Fortunato Galtieri
1982 – 83 Reynaldo Benito Bignone
1983 – 89 Raúl Alfonsín Foulkes
1989 – 99 Carlos Saúl Menem
1999 – 2001 Fernando de la Rúa
2001 Ramón Puerta (dočasný)
2001 Adolfo Rodriguez Saá
2001 - 02 Eduardo Oscar Camaño (dočasný)
2002 – 03 Eduardo Alberto Duhalde
2003 – 07 Néstor Carlos Kirchner
2007 – 15 Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová
2015 – 19 Mauricio Macri
od 2019 Alberto Ángel Fernández

Archidiskon

Archidiskon [gr.] — vyhynutý rod zo skupiny najstarších zástupcov slonov; východisková skupina, z ktorej sa vyvinuli mamuty. Žil v najstarších štvrtohorách na území Afriky a Eurázie; bol prispôsobený životu v miernom až v teplom podnebnom pásme. Mal pretiahnutú lebku, malé nosné otvory, kratší chobot, rovnobežné alebo rozbiehavé kly. Najviac kostrových zvyškov sa našlo v juž. Európe, trpasličia forma s rudimentárnymi klami na ostrove Sulawesi (Celebes).

asfaltová maľba

asfaltová maľba — olejomaľba s použitím hnedej lazúrovej farby a asfaltu. Obľúbená v maľbe 2. pol. 19. stor. pre teplú svietivosť, čoskoro sa však prestala používať pre nestálosť, praskanie a tmavnutie.

atmosféra Zeme

atmosféra Zeme, ovzdušie — plynný obal Zeme otáčajúci sa spolu so Zemou. Zložka klimatického systému Zeme. Tvorí ho zmes niekoľkých plynov a vodnej pary, ako aj kvapalné a tuhé prímesi, napr. prach, sadze, kryštáliky ľadu a čiastočky organického pôvodu. Z plynov najväčší podiel v suchej atmosfére pripadá na dusík (78,09 objemových %), kyslík (20,95 objemových %), oxid uhličitý (0,04 objemových %) a zvyšných 0,92 % na vzácne plyny (hélium, neón, argón, kryptón, xenón), metán, vodík a oxid dusný, v stopových množstvách ozón, oxid siričitý, oxid dusičitý, oxid uhoľnatý a ďalšie imisné plyny. Percentuálny podiel jednotlivých plynov sa až do výšky približne 100 km nemení, pretože sa vyrovnáva ustavičným premiešavaním horizontálnymi a vertikálnymi vzdušnými prúdmi. Výnimkou je oxid uhličitý, ktorého množstvo kolíše v závislosti od času (vo dne je ho menej ako v noci, pričom v posledných desaťročiach v dôsledku ľudskej činnosti badať jeho trvalo rastúci obsah v atmosfére), a ozón, ktorého množstvo sa mení s výškou (v našich zemepisných šírkach je maximum koncentrácie vo výške okolo 22 km). Vo vyšších vrstvách atmosféry sa kyslík a dusík objavujú aj v atómovej forme. Vodná para a produkty jej kondenzácie, napr. vodné kvapôčky a ľadové kryštáliky, sa v atmosfére Zeme vyskytujú v premenlivom množstve podľa konkrétnych podmienok (4 a viac objemových %; sústredené sú najmä vo vrstve ovzdušia do výšky 10 km).

Atmosféra Zeme sa delí podľa niekoľkých hľadísk na viaceré vrstvy. Podľa vertikálneho profilu teploty vzduchu sa rozlišuje troposféra (do 9 – 17 km, podľa zemepisnej šírky a ročného obdobia), stratosféra (do 50 – 55 km), mezosféra (do 80 – 90 km), termosféra (do 500 km) a exosféra (od 500 km). Úzke rozhranie medzi sférami sa nazýva pauza: tropopauza, stratopauza, mezopauza, termopauza. Podľa koncentrácie atmosférických iónov a voľných elektrónov sa atmosféra Zeme člení na neutrosféru (do výšky 70 km) a ionosféru. Vrstva atmosféry s najvyšším obsahom ozónu absorbujúca nad Zemou fyziologicky škodlivú ultrafialovú časť slnečného žiarenia sa nazýva ozonosféra (20 – 30 km). Najmä v minulosti bola ozónová vrstva rozrúšaná rozličnými antropogénnymi látkami (napr. freónmi), ktoré zmenšujú ochrannú funkciu stratosférického ozónu, po prijatí Viedenskej konvencie o ochrane ozónovej vrstvy (1985), ktorá bola 1987 doplnená Montrealským protokolom o látkach poškodzujúcich ozónovú vrstvu, sa však ozonosféra začala pozvoľna zotavovať. Atmosféra Zeme prakticky nemá hornú hranicu a prechádza plynulo do medziplanetárneho priestoru.

Charakteristickou črtou atmosféry Zeme je pokles hustoty a tlaku vzduchu s výškou: s výškou sa atmosférický tlak každých 5,5 km znižuje o polovicu. Pri hladine mora a teplote 0 °C má hodnotu 101 325 Pa. Asi polovica hmotnosti atmosféry je sústredená vo vrstve do 5 km, 90 % hmotnosti atmosféry Zeme je vo výške do 20 km. Teplota vzduchu v troposfére s výškou klesá približne až na hodnotu -55 °C vo výškach okolo 15 km, v stratosfére rastie až k 0 °C a v mezosfére opäť klesá. V termosfére teplota vzduchu s výškou rastie v dôsledku absorpcie ultrafialového žiarenia molekulami kyslíka. Preto teplota vzduchu v týchto oblastiach veľmi závisí od slnečnej aktivity a kolíše vo výškach okolo 300 km približne od 700 do 1 700°C. Vzhľadom na to, že vzduch je v týchto výškach extrémne riedky, zatienené časti telies, napr. kozmických lodí, získavajú od molekúl vzduchu len nepatrné množstvo energie, súčasne však rýchlo strácajú teplo vyžarovaním, takže výsledkom je intenzívne ochladzovanie povrchu umelých družíc alebo skafandrov kozmonautov, ktorí sa v týchto výškach môžu pohybovať.

Vlastnosti a zmeny atmosféry vrátane ozonosféry nie sú na zemskom povrchu všade rovnaké, ale v závislosti od pôsobenia meteorologických prvkov, t. j. slnečného žiarenia, teploty, tlaku, vlhkosti a pohybu vzduchu, zrážok ap., sa lokálne menia. Výsledkom dlhodobého priemerného stavu atmosféry je klíma (podnebie), ktorá výrazne ovplyvňuje vývoj a vzhľad jednotlivých krajín. Najnižšia časť troposféry, v ktorej sa bezprostredne prejavuje vplyv zemského povrchu na polia meteorologických prvkov a v závislosti od drsnosti povrchu, rýchlosti vetra a teplotného zvrstvenia siaha do výšky 1 – 1,5 km, tvorí hraničnú vrstvu atmosféry. Jej súčasťou je prízemná vrstva atmosféry s hornou hranicou nepresahujúcou zyčajne 50 m. Medzi zemským povrchom a atmosférou prebieha kolobeh vody (→ hydrologický cyklus) a výmena tepla, v atmosfére vznikajú oblaky, z ktorých môžu vypadávať zrážky (→ atmosférické zrážky). V dôsledku nerovnomerného zohrievania atmosféry od zemského povrchu vznikajú oblasti vysokého a nízkeho tlaku a nastáva výmena hmoty medzi nimi (vietor).

Vplyv ovzdušia na prírodu a krajinu je mnohostranný a veľmi významný. Prejavuje sa pri zvetrávaní hornín a vytváraní pôd, vo vodnom režime, vývoji rastlinného krytu a živočíšstva, ako aj v produkcii potravy. V súčasnosti je atmosféra znečisťovaná rôznymi tuhými, kvapalnými a plynnými látkami. V takmer čistom stave je len pri obzvlášť priaznivých podmienkach (nad morom, v rozsiahlych zalesnených horských komplexoch ap.). Ak sa za východisko hodnotenia stavu znečistenia atmosféry pokladá jej čistota nad morom, znečistenie ovzdušia na vidieku je v priemere 10-, nad malými mestami 35-, nad veľkomestami 150- a v priemyselných centrách za nepriaznivých meteorologických podmienok až 1 000-násobne väčšie. Takéto znečistenie je už veľmi nebezpečné a môže spôsobiť ťažké hospodárske problémy a zdravotné poruchy obyvateľov, úmrtie desiatok ľudí, čoho dôkazom sú napr. niektoré katastrofálne prípady (1930 v Liège , 1940 v Los Angeles, 1952 v Londýne a i.). Priemyselné emisie sa rozptyľujú asi do výšky 2 km, z toho vo výške do 50 m sa priebežne akumuluje 60 % z celkového množstva, ďalších 35 % vo výške do 200 m. Zároveň sa šíria v horizontálnom smere a znečisťujú atmosféru lokálne, regionálne i globálne. Zlepšovať stav atmosféry možno technickými opatreniami (odprašovanie a odlučovanie), ale aj pomocou vegetácie. Lesné porasty (a dreviny vôbec) majú veľký filtračný účinok. Odhaduje sa tiež, že fotosyntetizujúce rastliny spotrebujú ročne 2,38 · 1014 kg oxidu uhličitého, teda približne 5 % jeho obsahu v atmosfére a vo vrchných vrstvách hydrosféry. Pri fotosyntetickej asimilácii oxidu uhličitého sa súčasne uvoľňuje úmerné množstvo kyslíka, takže rastlinstvo našej zemegule ho vyprodukuje ročne 1,2 · 1014 kg.

atmosférický front

atmosférický front, st. názov poveternostný front —

1. úzka vrstva vzduchu oddeľujúca vzduchové hmoty s odlišnými vlastnosťami. Rozmery tejto vrstvy sú v horizontálnom smere pozdĺž frontu rádovo tisícky km, v smere kolmom na front rádovo desiatky km. Hrúbka vrstvy (po jej vertikále) je rádovo stovky metrov, niekedy 1 až 2 km. Vrstva je sklonená k zemskému povrchu približne pod uhlom 0,5°. Na zjednodušenie sa predstava úzkej vrstvy nahrádza pojmom plocha. Pri prechode z jednej vzduchovej hmoty do druhej cez atmosférický front sa menia hodnoty meteorologických prvkov náhle (skokom) a sú väčšie než zmeny meteorologických prvkov vo vzduchových hmotách, ktoré atmosférický front oddeľuje. Zánik (rozpad) frontu sa pozoruje, keď sa vyrovnajú vlastnosti vzduchových hmôt, ktoré front pôvodne oddeľoval.

Podľa vlastností vzduchu, ktorý prichádza po prechode frontu, sa rozlišuje teplý, studený a oklúzny front. Atmosférický front sa nazýva teplý, ak odstupuje studená vzduchová hmota a po prechode frontu prichádza teplá vzduchová hmota. Teplý vzduch vystupuje pomaly šikmo po kline studeného vzduchu a súčasne ho odtláča. Pritom sa nad kondenzačnou hladinou tvorí oblačný systém z oblakov druhu cirus (Ci), cirostratus (Cs), altostratus (As) a nimbostratus (Ns). Najďalej, približne 900 až 600 km pred frontom, sú oblaky cirus, najbližšie, približne 300 km pred frontom, oblaky nimbostratus. Trvalé zrážky vypadávajú z nimbostratov. Atmosférický front sa nazýva studený, ak odstupuje teplá vzduchová hmota a po prechode frontu prichádza studená vzduchová hmota. Studený vzduch postupuje rýchlejšie, podsúva sa pod teplý vzduch, núti ho odstupovať a súčasne i vystupovať nahor. Podľa spôsobu výstupu teplého vzduchu sa rozlišuje studený front 1. a 2. druhu. Pri studenom fronte 1. druhu teplý vzduch vertikálne vystupuje, vo výške sa aj rozteká, čiže vystupuje šikmo po celej frontálnej ploche. Pred frontom vznikajú pri vertikálnom výstupe vzduchu oblaky druhu kumulonimbus (Cb), za frontom pri šikmom výstupe oblaky druhu nimbostratus (Ns), altostratus (As), cirostratus (Cs) a cirus (Ci). Pred frontom vypadávajú z kumulonimbov prehánky alebo sa pozorujú búrky, za frontom vypadávajú z nimbostratov zrážky charakteru trvalého dažďa. Pri studenom fronte 2. druhu sa pozoruje prevažne iba vertikálny výstup teplého vzduchu s oblakmi druhu kumulonimbus s prehánkami alebo s búrkami pred prechodom frontu, a to v páse širokom 50 – 100 km. Vo vyšších vrstvách na šikmej frontálnej ploche vzduch zostupuje, preto sa tu oblaky netvoria. Oklúzny front je zložený atmosférický front vznikajúci spojením teplého a studeného frontu pri vypĺňaní (okludovaní) cyklóny. Vlastnosti oklúzneho frontu závisia od vlastností studenej hmoty pred teplým frontom a za studeným frontom ešte pred okludovaním cyklóny, ako aj od miery transformácie týchto vzduchových hmôt. V prípade, že pri okludovaní cyklóny je studený vzduch za studeným frontom teplejší než pred teplým frontom, vytváraný front sa označuje ako teplý oklúzny front (má charakter teplého frontu). Podobne pri veľmi schematickej predstave má studený oklúzny front charakter studeného frontu.

Podľa geografickej klasifikácie sa rozoznávajú arktický, resp. antarktický front oddeľujúci arktický, resp. antarktický vzduch od vzduchu miernych zemepisných šírok, polárny front oddeľujúci vzduch miernych zemepisných šírok od tropického vzduchu a tropický front oddeľujúci tropický vzduch od rovníkového;

2. na prízemnej synoptickej mape priesečnica plochy rozhrania odlišných vzduchových hmôt so zemským povrchom a na výškovej mape priesečnica takejto plochy s izobarickou hladinou.

aura

aura [gr. > lat.] —

1. lek. špecifické zážitky subjektu pred epileptickým, niekedy aj hysterickým záchvatom alebo pred migrénou. Aura sa spravidla začína intenzívnou nevoľnosťou, neskôr sa objavujú rôzne ilúzie, halucinácie, extrémne pocity strachu. Keďže v stave aury sú pamäť aj vedomie narušené, postihnutý nedokáže tieto zážitky dobre opísať. Charakter aury závisí od oblasti mozgu, v ktorej vznikajú výboje chorobnej epileptickej aktivity. Môže sa prejaviť čuchovými alebo sluchovými pseudohalucináciami, útrobnými pocitmi tlaku, tepla ap. v nadbrušku, ktoré sa šíria nahor (epigastrická aura). Pred záchvatom migrény sú častejšie poruchy zraku, iskrenie (fosfény) alebo zahmlenie pred očami, výpadky časti zorného poľa (skotómy) alebo obrny pohybov oka;

2. v okultizme ovzdušie, opar, vánok; v mystickom zmysle ťažko postrehnuteľná fosforescencia obklopujúca každý jav, vyžarovanie (fluidum) registrovateľné senzibilnými osobami ako žiara alebo farebné spektrum obklopujúce postavu.

autooxidácia

autooxidácia [gr.] — oxidácia uhľovodíkov vzdušným kyslíkom. Vzniká široké spektrum zlúčenín (alkoholy, karbonylové zlúčeniny, kyseliny). Reakcia prebieha reťazovým mechanizmom a je často katalyzovaná svetlom. Jedným z medziproduktov je hydroperoxyradikál ROO·, ktorý reakciou s ďalšou molekulou uhľovodíka poskytuje nové radikály iniciujúce nové radikálové reakcie. Podobne je známa aj autooxidácia glykolov na ketóny, sulfidov na sulfónové kyseliny ap. Autooxidácia tukov, jedna zo súboru reakcií tuchnutia (žltnutia) tukov, je oxidácia dvojitých väzieb mastných kyselín a ich esterov iniciovaná svetlom, teplom a voľnými radikálmi. Pri reakcii sa vznikajúce nasýtené a nenasýtené hydroperoxokyseliny rozkladajú na ďalšie produkty (diperoxidy, epoxidy, dioly, aldehydy, ketóny, ale aj radikály a oligomérne produkty), ktoré znižujú nielen senzorickú, ale aj hygienickú hodnotu potravín.

azozlúčeniny

azozlúčeniny [gr. + lat.], diazény — organické dusíkaté zlúčeniny všeobecného vzorca R–N=N–R1, kde R, R1 je alkyl alebo aryl. Alifatické azozlúčeniny sa teplom rozkladajú, pričom sa uvoľňuje dusík N2 a vznikajú príslušné radikály R· a ·R1. Preto sa alifatické azozlúčeniny používajú ako iniciátory radikálových reakcií, napr. AIBN. Aromatické azozlúčeniny sú termicky stále a intenzívne sfarbené látky, používajú sa ako farbivá (→ azofarbivá) alebo ako acidobázické indikátory.

Babák, Eduard

Babák, Eduard, 8. 6. 1873 Smidary, okres Hradec Králové – 30. 5. 1926 Brno — český lekár, porovnávací fyziológ a experimentálny morfológ. Profesor na univerzite v Prahe (1917), Brne (1919) a na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Zaoberal sa výskumom mechaniky a riadenia dýchacej sústavy. Podieľal sa na príprave diela Príručka porovnávacej fyziológie (Handbuch der vergleichenden Physiologie, 1912 – 13). Vydal diela O proměnách energie u živých těl (1917), Život a teplo (1918), O výživě (1922), dvojzväzkovú príručku fyziológie Tělověda (1922) a Úvod do biologie dítěte (1926).

babie leto

babie leto — obdobie suchého, málo veterného, slnečného a cez deň veľmi teplého počasia, ktoré sa vyskytuje v Európe najmä v 2. pol. septembra, niekedy aj v októbri. Spôsobuje ho rozsiahla anticyklóna, ktorá v jesennom období zotrváva nad str. a juhových. Európou. Epizóda babieho leta môže trvať niekoľko dní až týždňov a môže sa vyskytnúť v jednej sezóne aj viackrát za sebou. Patrí k poveternostným singularitám v ročnom priebehu počasia v str. Európe. Pôvodne sa babím letom (niekedy aj pradivo trpaslíkov, nite Panny Márie) nazývali poletujúce vlákna pavučiny s pavúkmi pri teplom jesennom počasí. V mnohých kultúrach sú pomenovania obdobia teplého jesenného počasia najčastejšie spojené s menom svätca, ktorý sa svätí v jeseni, napr. v Nemecku Michalovo leto, v Anglicku Lukášovo leto, v Amerike indiánske leto.

calor

calor [ka-; lat.] — teplo, jeden z piatich základných prejavov povrchového zápalu (sčervenanie, teplo, opuch, bolesť, porucha funkcie). Pri zápale sa zvyšuje prekrvenie postihnutej oblasti (napr. kože), čo sa navonok prejaví zreteľným zvýšením teploty v mieste zápalu.

diatermia

diatermia [gr.] — liečebná metóda využívajúca teplo, ktoré vzniká prechodom vysokofrekvenčných prúdov tkanivami.

ena

ena, Ena — rod z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva slimáky (Stylommatophora), čeľaď enovité. Druh ena horská (Ena montana) s ulitou s priemerom do 17 mm sa vyskytuje vo vlhkých lesoch strednej Európy, v Pyrenejach, severovýchodnom Francúzsku, južnom Anglicku a Belgicku. Stredne veľký lesný druh Ena obscura (v niektorých zoologických systémoch Merdigera obscura) s ulitou s priemerom do 9 mm vyhľadáva najmä teplé háje na vápencovom podklade; okrem Európy sa vyskytuje aj v severozápadnej Afrike.

fixácia

fixácia [lat.] — upevnenie niečoho (napr. nákladu v dopravnom prostriedku s cieľom zamedziť jeho posunutie vplyvom zotrvačných síl); ustálenie; znehybnenie; zachytenie niečoho v nejakej podobe;

1. biol. a) fixácia dusíka (→ dusíkový cyklus); b) v mikroskopickej technike prvý krok pri príprave biologických preparátov na analýzu vnútornej štruktúry. Cieľom fixácie je rýchle a šetrné usmrtenie živých buniek, aby sa minimalizovalo ich poškodenie. Fixácia sa uskutočňuje teplom (plameňom) alebo fixačnými roztokmi anorganických (soli ťažkých kovov – osmia, ortuti, chrómu) alebo organických zlúčenín (kyseliny, alkoholy, aldehydy, ketóny), zabezpečuje priľnutie preparátu na podložné sklo a uľahčuje prienik farbiaceho roztoku dovnútra buniek;

2. kož. zošľachťovací proces, pri ktorom sa fixačnými prostriedkami stabilizujú alebo zlepšujú vlastnosti textilných a kožušinových výrobkov (ustálenie tvaru, rozmeru a vzhľadu; pri kožušinách slúži i na imitáciu drahších kožušín). Vykonáva sa pôsobením tepla, tlaku, vlhka, mokrej alebo suchej pary, podlepovaním fixačnou vložkou, nástrekom fixačnej hmoty, napustením, naškrobením ap., a to po naťahovaní, zjemňovaní, zhusťovaní, zbrusovaní, farbení alebo pred spracovaním hotových výrobkov, počas neho alebo po ňom;

3. lek. upevnenie, pripevnenie časti alebo celého orgánu na miesto pôvodnej anatomickej lokalizácie (najčastejšie pri dislokáciách častí kostrovo-svalového aparátu). V ortopedicko-traumatologickej praxi spôsob imobilizácie (znehybnenia) poškodeného orgánu; liečebný postup, keď po úspešnej repozícii (napr. úlomkov zlomenín) nasleduje fixácia na určité časové obdobie, ktorá zabezpečí dokonalú retenciu (udržanie v správnej alebo vo vyhovujúcej polohe) postihnutej časti končatiny. Fixácia sa robí pomocou rozličných typov obväzov, fixačných aparátov alebo operačne pomocou skrutiek, drôtov, vnútrodreňových klincov ap.;

4. veter. imobilizácia (znehybnenie) zvieraťa s cieľom vykonať potrebné úkony v pokoji a odborne tak, aby zviera netrpelo a aby sa predišlo jeho poraneniam, ako aj poraneniam a úrazom ľudí, ktorí poskytujú zvieraťu ošetrovateľskú alebo veterinárnu starostlivosť. Spôsob fixácie závisí od vykonávaného úkonu a druhu zvieraťa (napr. vyšetrenie cez konečník, odber telových tekutín, podávanie liekov, chirurgické a ortopedické zákroky – dekornuácia, kastrácia, ošetrenie paznechtov a kopýt, transport divých alebo agresívnych zvierat a i.). Fixácia sa robí mechanickými pomôckami (putá, povrazy, klietka alebo špeciálne zariadenia, napr. kone sa fixujú pomocou tzv. fajky a zubadla, býkom sa umiestňuje do nozdry oceľový krúžok, na ktorý sa zachytí vodiaca tyč, pri ošípaných sa používa tzv. fixačná pumpa) alebo podaním liekov, ktoré navodia útlm, narkózu alebo úplnú prechodnú relaxáciu pohybového aparátu;

5. výtv. rozprašovanie fixatívov na kresbu uhľom, kriedou, mäkkou ceruzkou, rudkou alebo pastelom s cieľom spevniť ju, a tým chrániť pred poškodením rozmazaním či otretím.

Havelský, Václav

Havelský, Václav, 7. 5. 1943 Osuské, okres Senica — slovenský strojársky odborník. Od 1969 pôsobí na Katedre tepelnej techniky Strojníckej fakulty SVŠT (dnes STU); 2000 profesor. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa orientuje na termomechaniku, najmä na oblasť chladiacej a klimatizačnej techniky so zameraním na výskum a vývoj nových energeticky efektívnejších a ekologicky menej škodlivých systémov vrátane kombinovaných systémov súčasnej výroby tepla, chladu a elektrickej energie. Autor 87 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 9 vysokoškolských učebných textov a monografie Energetická efektívnosť aplikácií chladiacich obehov (1999), spoluautor publikácie Tepelné čerpadlá (1988).

hekistoterma

hekistoterma [gr.] — rastlina charakteristická nízkymi nárokmi na teplo, dobre odolná proti nízkym (i záporným) teplotám počas väčšiny roka; rastlina alpínskych stupňov arktických oblastí.

helenizmus

helenizmus [vlastné meno] —

1. gr. hellénismos — a) historické obdobie starovekých dejín oblasti vých. Stredozemia, Blízkeho východu, Čierneho mora a juž. Talianska začínajúce sa výbojmi Alexandra III. Veľkého (resp. dobytím Perzskej ríše) a vytvorením obrovskej ríše siahajúcej až po hranice Indie a končiace sa pripojením ptolemaiovského Egypta (ako poslednej z helenistických ríš) k Rímskej ríši (30 pred n. l.). Termín helenizmus vytvoril a prvýkrát použil v 19. stor. nemecký historik J. G. Droysen.

Po smrti Alexandra III. Veľkého (323 pred n. l.) prevzali správu nad jednotlivými územnosprávnymi jednotkami (diadochiami) jeho ríše vojenskí velitelia (diadochovia): v Macedónii Antipatros (a po ňom jeho syn Kassandros), v Trácii Lysimachos, v Lýkii, Pamfýlii a vo Veľkej Frýgii Antigonos I. Monofthalmos, v Egypte Ptolemaios I. Sótér a v Babylonii Seleukos I. Nikator (gr. Nikatór). Hoci jednota ríše mala byť zachovaná (formálne uznali za kráľa Alexandrovho syna Alexandra i nevlastného Alexandrovho brata Filipa III. Arridaia), začali medzi sebou bojovať o rozsah spravovaných území a 311 pred n. l. sa dohodli na jej rozdelení.

R. 306 pred n. l. najvýznamnejší z diadochov Antigonos I. Monofthalmos prijal pre seba a syna Démétria I. Poliorkéta kráľovský titul. Za kráľov území, ktoré ovládali, sa vyhlásili aj Ptolemaios I. Sótér, Seleukos I. Nikator, Lysimachos a Kassandros. Po bitke pri Ipse (301 pred n. l.), v ktorej Seleukos I. Nikator porazil Antigona I. Monofthalma, a po Kassandrovej smrti (298 pred n. l.) zostali len traja diadochovia (Lysimachos, Seleukos I. Nikator, Ptolemaios I. Sótér), ktorí už vládli ako nezávislí panovníci; ich potomkovia (epigóni) si upevnili moc a vládli samostatne. Po nástupe Antigona II. Gonata na macedónsky trón (276 pred n. l.) a po konsolidácii pomerov v Macedónii zostali tri mocné helenistické ríše: Antigonovcov v Macedónii, Seleukovcov v Prednej Ázii a Ptolemaiovcov v Egypte. Okrem nich jestvovali ďalšie orientálne štáty ovplyvnené helenizmom, napr. Bitýnia, Kapadócia, Pontská ríša, Partská ríša, Veľké Arménsko za vlády Tigrana II. Veľkého a najvýznamnejšia z nich Pergamská ríša (založená v pol. 3. stor. pred n. l.) s vládnucou dynastiou Attalovcov. Obdobie mocenskej rovnováhy a hospodárskeho i kultúrneho rozmachu ukončili koncom 3. a zač. 2. stor. pred n. l. macedónske vojny a sýrske vojny, v ktorých sa helenistické štáty dostali do nových vzájomných konfliktov i do prvých rozporov s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. V priebehu 2. a 1. stor. pred n. l. postupne stratili samostatnosť (168 pred n. l. Macedónia, 146 pred n. l. Grécko, 133 pred n. l. Pergamské kráľovstvo, 64 pred n. l. Sýria, 30 pred n. l. Egypt) a ako provincie sa stali súčasťou Rímskej ríše;

b) kultúrne obdobie staroveku vyznačujúce sa šírením gréckej antickej (helénskej; → Heléni) kultúry, jej napodobňovaním a syntézou s miestnymi tradíciami. Vychádzajúc z heglovstva, podľa ktorého sa vrcholný rozvoj gréckeho ducha mohol uskutočniť len na pôde plnohodnotne fungujúceho mestského štátu (polis), ktorý však v období helenizmu strácal svoju autonómiu na úkor novovznikajúcich monarchií, bolo helenistické obdobie dlho považované za úpadkové. Naopak, moderná veda helenizmus interpretuje ako všestrannú a dovtedy nebývalú expanziu gréckeho spôsobu života, umenia a civilizácie do celého vtedy známeho sveta, pričom v globalizujúcom sa helenistickom svete dochádzalo k syntéze gréckych a negréckych prvkov s výraznou prevahou gréckeho živlu. Spojovacím jazykom sa stala tzv. všeobecná gréčtina koiné. Ťažisko kultúrneho a intelektuálneho života sa vďaka podpore helenistických vladárov posúvalo na východ. Popri Aténach, ktoré i naďalej zostali centrom filozofického diania, a ostrove Rodos vyrástli v monarchiách nástupcov Alexandra III. Veľkého nové kultúrne strediská, z ktorých obzvlášť dôležité boli Antiochia v seleukovskej Sýrii, Pergamon v kráľovstve Attalovcov na západe Malej Ázie a Alexandria v ptolemaiovskom Egypte. Rozvíjalo sa umenie a zberateľská činnosť, vzdelanosť sa stávala prístupnejšou i pre širšie spoločenské vrstvy. Zakladali sa rozsiahle knižnice (Alexandrijská knižnica), pri ktorých sa sústreďoval vedecký život (napr. Museion v Alexandrii; → alexandrijská škola). Rozvíjali sa nové vedné odbory (→ grécka antická veda), objavovali sa nové poznatky v astronómii (Aristarchova sústava), matematike (Apollónios z Pergy, Hérón z Alexandrie), mechanike (Archimedes zo Syrakúz, Ktésibios a jeho žiak Filón z Byzantia), geometrii (Euklides z Alexandrie), zemepise (Eratosthenés z Kyrény), medicíne (Erasistratos) a i., rozvíjalo sa dejepisectvo (Polybios). Zmenil sa tematický záber filozofickej reflexie sveta a človeka, ktorý už nebol bytostne napojený na mestský štát a v určitom zmysle obmedzený jeho hranicami, ale stával sa svetoobčanom (gr. kosmopolités) hľadajúcim svoje šťastie vo vlastnej autonómnej a slobodnej ľudskej bytosti. Objavili sa veľmi moderné a progresívne myšlienky rovnoprávnosti Grékov a barbarov, mužov a žien, slobodných a otrokov, čo napokon vhodne využilo vznikajúce kresťanstvo. Koniec helenizmu ako kultúrneho fenoménu však nemožno ohraničiť rokom 30 n. l. (pripojenie poslednej helenistickej ríše – Egypta k Rímskej ríši), pretože helenistické tradície pretrvávali až do obdobia rímskeho cisárstva.

Architektúra sa prispôsobovala novému prostrediu a požiadavkám, pričom čerpala z klasického dedičstva, z ktorého si zachovala najmä základnú tvarovú podstatu vyjadrenú architektonickými slohmi a záľubu v pravouhlej lineárnej kompozícii. Tradičná principiálnosť opakovaná predtým v architektonickej forme pozvoľna ustúpila individualizmu, dekoratívnosti a voľným kombináciám tradičných gréckych slohov. Rozšírením stavebných objednávok sa riešili nové úlohy tak v detailoch, ako aj v celku. Dôraz sa kládol na zvýšenie efektu kontrastu medzi stavbou a okolitým prostredím i na dekoratívne riešenie fasád (formy, tvary a architektonické články boli citlivo odpozorované z prírody, napr. štylizované rastlinné motívy). Prestavovali sa existujúce mestá a vznikali nové, predovšetkým na východe (Alexandria, Antiochia, Pergamon). Pri novozakladaných mestách sa uplatňovali cieľavedomé urbanistické koncepcie, vzorom sa stal tzv. hippodamovský pôdorys (podľa Hippodama z Miléta) s pravouhlou ulicovou sieťou (Priéné), prejavoval sa cit pre jednotu mestského organizmu.

Prínosom helenistických miest bola dobrá orientácia a vybavenosť (kanalizácia). Zvýšený dôraz na súkromný život sa prejavil v stavbe prepychovejších obytných domov z kameňa budovaných okolo ústredného nádvoria (peristyl) upraveného ako záhrada s vodnou plochou (Délos), resp. s dvoma dvormi; tento átriový typ domu (vila) prebrali aj Rimania. Domy zámožných obyvateľov a paláce (napr. v Pelle a Pergame) sa budovali pri hlavných uliciach alebo pri námestiach s prepychovou výzdobou. Mimoriadna pozornosť bola venovaná centru mesta (agora), kde sa bežným architektonickým prvkom stalo stĺporadie (stoa) poskytujúce útočisko za nepriaznivého počasia a spravidla slúžiace aj na obchodné účely (napr. Attalova stoa v Aténach, pol. 2. stor. pred n. l.). Charakteristickými znakmi spoločenských stavieb sa stala monumentalita a výtvarnosť (bohatá fresková výzdoba), ich pôdorysy boli zložitejšie, prispôsobené narastajúcim priestorovým požiadavkám. Budovali sa divadlá (v Delfách, 2. stor. pred n. l.; Ódeion Héróda Attika pod juž. svahom Akropoly v Aténach, 160 n. l.), štadióny (140 – 144 n. l. prestavba panaténajského štadióna v Aténach do podoby, v ktorej sa našiel pri vykopávkach 1870: tvar podkovy, 204 × 33,35 m, hľadisko pre 50-tis. divákov). Chrámy zväčšovali svoje rozmery a predtým ustálené pôdorysy boli rozširované o viaceré stĺpové kolonády; z chrámových typov sa uplatňoval najmä iónsky dipteros; rozšírený bol korintský sloh. Novými typologickými druhmi boli knižnice (Alexandrijská knižnica), prístavné stavby (napr. maják na ostrove Faros v Alexandrii, okolo 280 pred n. l.) a rozsiahle paláce (kráľovský palác Ptolemaiovcov v Alexandrii). Samostatnou monumentálnou stavbou sa stal oltár na samostatnej terase akropoly so stĺpovou kolonádou a veľkolepou sochárskou výzdobou (napr. Diov oltár v Pergame, medzi 180 – 160 pred n. l., dnes v Berlíne).

Vo filozofii dominovali tri samostatné a navzájom si konkurujúce filozofické školy starých stoikov (→ stoicizmus; Zénón z Kitia, Chrysippos), skeptikov (→ skeptici; Pyrrhón z Elidy, stredná a nová Akadémia, eklekticizmus Filóna Alexandrijského) a epikurovcov (→ epikureizmus; Epikuros, Lukrécius). Starí stoici vytvorili prepracovaný obraz sveta riadeného a integrovaného univerzálnym racionálnym princípom (logos, boh), ktorý je zárukou prozreteľného usporiadania kozmu a na ktorom môže rôznou mierou participovať človek – stoický mudrc. Spoločne zdieľaný logos je zároveň teoreticky fyzikálnym zdôvodnením principiálnej rovnoprávnosti všetkých ľudí a zárukou zmysluplného napĺňania života kohokoľvek, kto sa ním riadi. Stredný stoicizmus (Panaitios z Rodu, Poseidónios z Apameie) mal zásluhu na prenesení stoických myšlienok do prostredia rímskych intelektuálov (tzv. scipionovský krúžok, Cicero), čo bolo spojené so zmiernením niektorých radikálnych stoických postojov. Asi najdynamickejšie sa rozvíjajúcou školou helenistického obdobia bol skepticizmus. Ocitol sa v silnom argumentačnom zápase so stoicizmom, ktorý ustupoval, pričom svoje pôvodne veľmi radikálne skeptické pozície (Pyrrhón z Elidy) zmierňoval v prospech eklekticizmu (Filón z Larisy), ktorý neskôr výrazne konvergoval k stoicizmu (Antiochos z Aškelonu). Predstavitelia epikureizmu tvorili pomerne uzavretú filozofickú komunitu, ktorá rozvíjala, precizovala a dopĺňala atomistický obraz sveta prvýkrát sformulovaný predsokratovskými atomistami. Napriek tomu, že v škole nezriedka prevládal (nekritický) obdiv k osobe jej zakladateľa Epikura, ktorého kult osobnosti dosiahol až podobu náboženskej apoteózy, epikureizmus vypracoval niektoré zaujímavé filozofické riešenia (napr. otázka slobody, organických celkov ap.), ktoré sú predmetom súčasného vedeckého bádania.

Vo vzťahu Grékov k hudbe pretrvávala pytagorovská, platónska a aristotelovská tradícia. Filozofický rozpor, ktorý sa riešil v predchádzajúcom klasickom období (Na čom sa zakladá úsudok o hudbe? Na rozume alebo na cite?, pričom pytagorovci sa prikláňali k prvému vysvetleniu, sofisti k druhému a Aristoxenos z Tarentu prišiel s novým riešením, keď tvrdil, že orgánom hudby je zmyslový vnem, čiže sluch), v helenistickom období vyriešila stoická škola tak, že odlíšila vnem od príjemných a nepríjemných pocitov (pocity sú subjektívne, ale vnem nie je subjektívny). Stoici rozlišovali dva druhy vnemov: samorodé (vnemy tepla a chladu) a iné (napr. harmónie alebo disharmónie), ktoré sú výsledkom vzdelávania. Podľa stoikov má hudba zmyslový základ, hoci je racionálna a objektívna. Táto koncepcia poprela Platónovo učenie o racionálnosti myslenia a o iracionálnosti zmyslov (Platón staval do nezmieriteľného protikladu rozum a zmysly). Proti stoickej škole a názoru o racionálnej podstate hudby vystúpili epikurovci, čím sa uzatvoril stáročný proces poznávania a definovania hudby ako jedinečného umenia, ktoré stálo pri zrode a trvaní gréckej civilizácie.

Literatúra (resp. väčšina literárnej tvorby) niesla pečať učenosti, bola určená pre elitu a zväčša na čítanie, nie na verejný prednes. Nové cesty hľadala epická poézia: subjektívny ľúbostný motív do nej vniesol Apollónios Rodský, formálne precízne kratšie útvary (epyllion) presadzoval jeho kritik a hlavný predstaviteľ alexandrijskej moderny Kallimachos z Kyrény, jeho vzor nasledoval Moschos zo Syrakúz. Šírila sa náučná epika, v ktorej najväčší úspech dosiahli Aratos (epos o hviezdnej oblohe a počasí) a Nikandros z Kolofónu (o roľníctve a chove včiel). V lyrike prevládal epigram (Anthologia Graeca Palatina, Asklepiadés zo Samu), elégia smerovala k učenej naratívnosti (Kallimachos z Kyrény). Rozvíjali sa aj rozličné básnické hračky (paignia). Zo subjektívnej piesňovej lyriky sú známe iba zlomky (napr. tzv. Grenfellova pieseň z 3./2. stor. pred n. l.), lepšie sa zachovali náboženské hymny (Kallimachos z Kyrény). Žánrové spektrum rozšírila bukolická, čiže pastorálna idyla (Theokritos) ako výraz túžby po úniku z mestskej civilizácie do prírody. Pestré námety zo života pertraktovali mimiamby, čiže literárne mimy vo veršoch (Héróndas, Theokritos) určené pravdepodobne na dramatizované čítanie. Na javisku sa čoraz väčšmi presadzovali mimos a fraška. V Alexandrii sa v 3. stor. podľa vzoru Atén konali súťaže tragikov, zachovali sa však iba zlomky a komplikovaná Alexandra od Lykofróna z Chalkidy, ktorej obsahom sú Kasandrine veštby o osudoch Grékov po páde Tróje a o vzostupe Ríma. Naproti tomu v Aténach vznikla tzv. nová atická komédia (Menandros), ktorá silno ovplyvnila rímskych autorov (Plautus, Terentius). V rečníctve, ktoré sa zúžilo na ukážkové produkcie, sa presadil prezdobený „ázijský“ štýl (azianizmus). Ako zábavná próza sa uplatnila novela (Aristeidés z Miléta), vznikol román. V dejepisectve prevážili estetické hľadiská, pozornosť sa upriamovala na lokálne dejiny a osobnosť Alexandra III. Veľkého (Kallisthenés); pragmatickú históriu reprezentoval iba Polybios. Sicílčan Timaios zaviedol datovanie podľa olympiád. Vlastné dejiny písali v gréčtine Židia (deuterokánonické knihy Makabejcov) i prví rímski analisti. Málo sa zachovalo z bohatej literárnej produkcie filozofov (Epikuros, Poseidónios z Apameie) a stratili sa aj v duchu kynizmu poňaté básnicko-prozaické menippské satiry (Menippos z Gadar). V gramatike vynikol Dionysios Thrax (asi 170 – 90 pred n. l.), v geometrii Euklides z Alexandrie; väčšina odbornej literatúry sa však stratila, prípadne ju zužitkovali neskorší autori. Pre potreby Židov žijúcich v Alexandrii vznikol preklad starozákonných kníh do gréčtiny nazývaný Septuaginta (→ Biblia).

Náboženstvo helenistického obdobia predstavuje súhrn viery jednotlivcov a kolektívov, pričom tradičné grécke náboženstvo bolo ovplyvnené rozvojom filozofie a náboženskými predstavami blízkových. štátov. Klasické antropomorfné predstavy nahradili predstavy abstraktných božstiev ovplyvnených filozofiou (Eiréné – mier, Diké – právo, Niké – víťazstvo, Tyché – osud). Umocnili sa predstavy o posmrtnom živote či o jeho úplnom odmietaní, ako aj o možnosti záchrany duše (mystériá). Polyteizmus čiastočne zatlačil henoteistické (viera v jedného boha nadradeného iným), prípadne i monoteistické predstavy (viera v jediného boha). Jeho typickými prejavmi boli časté náboženské obrady a slávnosti, na ktorých sa zúčastňovali ľudia zo širokého okolia, vznikali nové náboženské spolky, kultové strediská, nové kulty a obrady. V Grécku sa šírili orientálne kulty (Mithra, Eset) a uskutočňovali sa magické obrady, pričom grécke náboženské predstavy ovplyvňovali východné krajiny. Výsledkom splývania orientálnych a gréckych náboženských predstáv (synkretizmus) bol zrod nového boha Sarapida (Sarapis), meno bolo zloženinou z mena Usir a Apis, ktorý bol posvätným býkom. Jeho kult sa rozšíril z Egypta na ostrov Délos, na Sicíliu a do Grécka a neskôr sa udomácnil aj v Rímskej ríši.

Pre výtvarné umenie sú charakteristické simultánna existencia a expanzia mnohých, často protichodných štýlov a slohov, množstvo používaných druhov, ako aj veľký počet zachovaných diel alebo ich kópií na geograficky rozsiahlej ploche, čo znemožňuje ich presné morfologické a časové zoradenie. Výrazne sa rozšíril počet tém a námetov (napr. deti, starci), umenie sa profanovalo, záujem sa sústreďoval na žáner a alegóriu často s erotickým podtextom.

Sochárstvo nadviazalo najmä na Praxitelove a Lysippove diela. Významné sochárske školy pôsobili v Aténach, Sikyóne (z nej vyšiel Charés z mesta Lindos, autor 32 m vysokého Rodského kolosa, 305 pred n. l.), Alexandrii (Sarapis, 280 pred n. l.; portréty panovníkov), Antiochii (Tyché Antiochijská, 300 pred n. l.) a Pergame (Umierajúci Galaťan, 230 – 220 pred n. l., ktorý bol súčasťou monumentálneho pamätníka). Vrcholným sochárskym dielom bol Diov oltár v Pergame (170 pred n. l.) dekorovaný vlysom gigantomachie a príbehom o legendárnom zakladateľovi mesta Teléfovi. Štýl vlysu gigantomachie, ktorý sa označuje ako helenistický barok, je charakteristický pátosom, dramatickými efektmi, nepokojom a dynamizmom. Rozšíril sa v Malej Ázii. V tomto štýle bola pravdepodobne rodskými sochármi vytvorená Niké zo Samothraké (2. stor. pred n. l.), ako aj slávne súsošie Laokoóna (1. stor. pred n. l.), ktoré dokladá záľubu helenistických sochárov v komplikovane poňatých kompozíciách. Sochári aténskej školy naň reagovali tvorbou v neoklasickom štýle, ktorá bola charakteristická retrospektívnym charakterom a inšpiráciou umením klasického obdobia. V 2. – 1. stor. pred n. l. sa rozšíril po celom helenistickom svete. Bola v ňom vytvorená socha Afrodita Mélska (150 – 120 pred n. l.). Portrét sa stal realistickou charakterovou štúdiou a mal intímnejší, súkromný charakter. Obľúbené boli aj sochy celých postáv slávnych ľudí (Demostenes, 280 pred n. l.), ktoré boli často kopírované. V tom období vzniklo aj veľké množstvo sôch čisto dekoratívneho charakteru (Afrodita a Pan, okolo 100 pred n. l.). Rozvíjal a rozširoval sa aj repertoár drobného dekoratívneho sochárstva v žánrovom až v grotesknom duchu. Často používaným materiálom pri týchto dielach bola terakota, z ktorej boli v mnohých dielňach vytvárané polychrómované žánrové sošky tanagry. Ich tvorba bola obľúbená počas celého helenistického obdobia.

Maliarstvo sa zameriavalo predovšetkým na naturalistické znázornenie krajiny, obľúbené boli aj idylické krajiny alebo bukolickou poéziou ovplyvnené krajiny s mytologickou štafážou. Maľby z macedónskych hrobiek v Lefkadii a Vergine boli vytvorené v naturalistickom štýle kontrastnými farbami, objavuje sa zobrazovanie tieňa a priestorovej hĺbky. Tabuľové maľby boli neskôr často kopírované a mohli byť transponované napr. do mozaiky (Bitka pri Isse, Faunov dom, Pompeje, okolo 170 pred n. l.). Rozšírili sa mozaiky, ktoré sa uplatňovali pri výzdobe podláh verejných priestranstiev i súkromných domov (Délos, okolo 100 pred n. l.). Mozaiky z riečnych kamienkov z Pelly zobrazujú scény lovu (okolo 300 pred n. l.). Rozšírila sa výroba prepychových predmetov a šperkov. Maľované, vrstvené alebo rezané sklo s figurálnym dekorom sa vyrábalo v Alexandrii, ktorá vynikla aj ako stredisko glyptiky. Vysokou umeleckou úrovňou sa vyznačujú miniatúrne portréty na minciach;

2. grécizmus — jazykový prvok prevzatý zo starej gréčtiny do iného jazyka alebo v ňom podľa starej gréčtiny utvorený.

histomoniáza

histomoniáza [gr.], histomonóza, enterohepatitída, čiernohlavosť — infekčné ochorenie moriek a iných kurovitých vtákov (bažanty, jarabice, sliepky) vyvolané bičíkovcom Histomonas meleagridis, ktorý preniká do hostiteľa cez tkanivo slepého čreva, kde sa rozmnožuje a vyvoláva zápal (tyflitídu), neskôr preniká krvným obehom do pečene, kde vyvoláva zápal s výrazne ohraničenými nekrotickými ložiskami. Ochorenie sa prenáša prostredníctvom medzihostiteľa, ktorým je hlístovec Heterakis gallinarum parazitujúci v slepom čreve (histomonády sa usádzajú v jeho vajíčkach, ktoré sa vylučujú fekáliami), alebo priamo kontaminovaným krmivom. Inkubačná doba je 7 – 12 dní. Na začiatku ochorenia morky vyhľadávajú teplé miesta, kde sa zhlukujú. O 2 – 4 dni sa objavuje hnačka s jasnožltým alebo so zelenkastým, neskôr so silno zapáchajúcim čokoládovohnedým trusom. Zvieratá sú vyčerpané, majú ovisnuté krídla, našuchorené perie, chudnú (mladšie rýchlo hynú), ich telesná teplota sa znižuje. Pre poruchy krvného obehu nadobúda koža hlavy tmavomodrú farbu (černie). Ochorenie je nevyhnutné potvrdiť mikroskopickým vyšetrením. V prevencii je dôležitá dehelmintizácia, dodržiavanie čistoty a zamedzenie prístupu divých vtákov do priestoru chovu moriek.

hĺbkotlačový valec

hĺbkotlačový valec — formový valec hĺbkotlačového stroja vo forme vyberateľného valca s galvanicky pomedeným povrchom, ktorý sa mechanicky upravuje na vysokú hladkosť potrebnú na stieranie prebytočnej tlačovej farby z netlačiacich miest stieracím nožom. Do vrstvy medi na povrchu hĺbkotlačového valca sa rôznymi technikami (leptaním, rytím) vytvárajú zahĺbené tlačové jamky. Meď môže byť nahradená vrstvou špeciálnej kovovej zliatiny s dobrou absorpciou infračerveného žiarenia, nízkou teplotou tavenia a výparným teplom pri vypaľovaní jamiek laserom.

hmat

hmat — zmysel na zaznamenávanie senzitívnych podnetov z receptorov uložených v rôznych vrstvách kože, umožňuje poznávať tvary a povrchy predmetov aj nevidených predmetov. Senzitívne podnety zaznamenáva najmä prostredníctvom mechanoreceptorov, ktoré sprostredkúvajú vnímanie dotyku, tlaku a vibrácií. Mechanoreceptory spolu s receptormi bolesti, teploty a chladu poskytujú komplexný vnem povrchovej citlivosti. Po zaznamenaní vlastného podnetu (dotyku, tlaku alebo vibrácií) sa podnet v podobe vzruchu prenáša senzitívnymi nervovými vláknami do príslušných senzitívnych oblastí mozgovej kôry, kde sa lokalizuje časť tela a miesto, z ktorého podnet prichádza. Výsledkom spracovania týchto informácií v mozgovej kôre je pocit (dotyk, tlak, vibrácia a i.). Receptory hmatu sa vyskytujú na rôznych miestach tela a majú rozličnú funkciu. Napr. voľné receptory sa vyskytujú na dlhých fúzoch šeliem, v okolí nosa, úst a v obočí a slúžia na reflexnú dotykovú orientáciu v teréne.

U človeka sú v pokožke uložené Merkelove bunky reagujúce na zmeny intenzity tlaku (detektory intenzity), na dotyk reagujúce Meissnerove telieska a receptory vlasových pošiev, pre ktoré je dôležitá rýchlosť zmeny podnetu (detektory rýchlosti), a Paciniho telieska špecializované na vnímanie vibrácií (detektory zrýchlenia). Podobné receptory sú aj vo svaloch, v šľachách a kĺbových puzdrách a majú význam najmä pri hĺbkovej citlivosti. Koža obsahuje aj voľné nervové zakončenia, ktorých veľká časť tvorí pravdepodobne receptory bolesti, ale detekujú aj dotyk, teplo a chlad.

Receptory hmatu nie sú rovnomerne rozložené po celom tele. U človeka sa vo veľkom počte vyskytujú v koži prstov, pier, jazyka, vonkajších pohlavných orgánov a prsných bradaviek, preto sú tieto miesta mimoriadne citlivé. Pri najprimitívnejších živočíchoch sú umiestnené v celej vonkajšej časti pokožky, pri vyvinutejších najmä na vhodných miestach tela (napr. konce prstov, hmatadlá, tykadlá), pri rybách najmä na hmatových fúzoch pri ústach a okolo nich. Pri hmyze sú receptormi hmatu zmyslové brvy umiestnené najmä na tykadlách, ale aj na iných častiach povrchu tela.