Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 401 – 450 z celkového počtu 534 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kamerun

Kamerun, Kamerunská republika, fr. Cameroun, République du Cameroun, angl. Cameroon, Republic of Cameroon — štát v záp. časti str. Afriky pri Guinejskom zálive. Na severozápade hraničí s Nigériou, na severovýchode a východe s Čadom, na východe so Stredoafrickou republikou, na juhu s Kongom, Gabonom a Rovníkovou Guineou, na západe obmývaný vodami Guinejského zálivu (dĺžka pobrežnej línie 402 km). Administratívne sa člení na 10 regiónov.

Zväčša hornatý reliéf, na juhovýchode náhorná plošina (300 – 500 m n. m.), v záp. a str. časti Adamauská vysočina (1 000 – 1 500 m n. m.) s viacerými osamotenými vrchmi (najmä vyhasnutými sopkami, napr. Bamboutos, 2 740 m n. m.) stupňovito sa zvažujúca na sever k bezodtokovej Čadskej panve, pozdĺž pobrežia močaristá nížina (šírka do 150 km) s estuármi riek a lagúnami, nad jej sev. časťou sa vypína najvyšší vrch krajiny, mohutná činná sopka Kamerunský vrch, 4 095 m n. m. V juž. časti a na pobreží vlhké rovníkové podnebie, v sev. časti tropické premenlivé, priemerná mesačná teplota 22 – 25 °C na náhornej plošine, 24 – 27 °C na pobreží a 24 – 33 °C na severe, priemerný ročný úhrn zrážok narastá od 300 – 500 mm na severe cez 1 200 – 2 000 mm v centrálnej časti do 4 000 mm na pobreží, na záp. a juhozáp. svahoch Kamerunského vrchu až okolo 10 000 mm (jedna z najbohatších zrážkových oblastí v Afrike). Hustá riečna sieť patrí k úmoriu Atlantického oceána, rieky majú obrovský hydroenergetický potenciál, pre početné prahy a vodopády sú väčšinou splavné len v blízkosti ústia, v najsevernejšej a severových. časti územia sa vlievajú do Čadského jazera. Najväčšou riekou, ktorej celé povodie leží na území Kamerunu, je Sanaga, ďalšie rieky sú Nyong, Ntem a Wouri, na sev. svahoch Adamauskej vysočiny pramení rieka Benue (hlavný prítok Nigeru) a viacero jej prítokov, rieky tečúce na juhovýchod sú prítoky Sanghy (povodie Konga); viacero veľkých priehradných nádrží. Lesy pokrývajú okolo 40 % rozlohy krajiny, vlhké rovníkové lesy na juhu prechádzajú smerom na sever do saván a galériových lesov v riečnych dolinách, okolo Čadského jazera suché savany s nízkymi akáciami, na pobreží mangrovy, v najvyšších polohách Kamerunského vrchu chudobná alpínska vegetácia. Príroda (najmä živočíšstvo) Kamerunu je chránená v 13 národných parkoch. Do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO bola 1987 zapísaná Rezervácia fauny Dža (fr. Réserve de faune du Dja, angl. Dja Faunal Reserve) rozkladajúca sa v juž. časti krajiny v povodí rieky Dža v oblasti zachovaného ekosystému pôvodných tropických dažďových lesov (vyhlásená 1950, biosférická rezervácia 1981, rozloha 5 260 km2) a 2012 územie národného parku Lobéké ako súčasť cezhraničnej lokality Trojnárodný park Sangha (→ Sangha) tvorenej chránenými územiami v pohraničí Kamerunu, Stredoafrickej republiky a Konga.

Kamerun patrí k hospodársky stabilným africkým štátom a vďaka zásobám ropy a vhodným prírodným podmienkam na poľnohospodársku výrobu je jeho ekonomika jednou z najsamostatnejších v oblasti subsaharskej Afriky. Na tvorbe HDP sa 28 % podieľa priemysel, 23 % poľnohospodárstvo a 49 % služby (2015). V poľnohospodárstve pracuje 70 % ekonomicky aktívnych obyvateľov, v priemysle 13 %, v službách 17 % (2001). Rast HDP 4,7 % (2012). Miera nezamestnanosti 30 % (2001), miera inflácie 2,9 % (2012). Najdôležitejším sektorom je všestranne orientované poľnohospodárstvo, v rámci ktorého ešte existuje kočovné poľnohospodárstvo sprevádzané vypaľovaním budúcich obhospodarovaných plôch. Orná pôda predstavuje okolo 12,5 % rozlohy krajiny, asi 70 % z nej je majetkom maloroľníkov obhospodarujúcich zväčša veľmi jednoduchými nástrojmi farmy menšie než 2 ha. Pestovanie manioku jedlého, banánovníka, kukurice, dioskórey, podzemnice olejnej, ryže, cukrovej trstiny, olejnice guinejskej, najmä na export kávovníka, kakaovníka, kaučukovníka, bavlníka; chov hovädzieho dobytka, kôz, oviec, rozvinutý rybolov; ťažba vzácneho dreva. Hlavným priemyselným odvetvím je ťažba ropy, ktorá sa dynamicky rozvinula koncom 70. rokov 20. stor. (ťažba z podmorských ložísk a v blízkosti hranice s Nigériou) a po 1985 zaznamenala mierny pokles, od 1997 je významná ťažba ropy pri pobreží (časť sa spracúva v rafinérii v Limbe), ďalej ťažba zemného plynu, rúd železa, vápenca, bauxitu; priemysel potravinársky, drevársky, gumársky, petrochemický, textilný, cementársky, kovoobrábací, kožiarsky, hutnícky (hliníková huta v Edéi). Prevažnú časť elektrickej energie produkujú hydroelektrárne. Vývoz ropy, ropných produktov, drevného reziva, hliníka, bavlny, kaučuku, kakaa, kávy. Dovoz ropy, chemikálií a chemických výrobkov, strojov a zariadení, obilia, cestných vozidiel. Hlavní obchodní partneri: Španielsko, Nigéria, Taliansko, Francúzsko, USA, Čína, Holandsko. Relatívne hustá dopravná sieť, 50 000 km ciest, z toho 5 000 km so spevneným povrchom (2004), 987 km železničných tratí (2010), 34 letísk, z toho 11 so spevnenou pristávacou dráhou, medzinárodné letiská v mestách Douala, Yaoundé a Garoua (2010), námorné prístavy v mestách Douala, Garoua a Limbe, 886 km ropovodov (2010). Najhustejšie sú osídlené úrodné oblasti na západe, pobrežná oblasť okolo mesta Douala a oblasť okolo hlavného mesta Yaoundé, stredná a juhových. časť sú takmer neobývané.

Obyvateľstvo: → Kamerunčania. Miera urbanizácie 58 % (2010). Najväčšie mestá: Douala, Yaoundé, Bamenda, Bafoussam, Garoua, Maroua.

O dejinách Kamerunu jestvuje až do príchodu Európanov (15. stor.) len málo údajov. Najstarším obyvateľstvom boli pravdepodobne Pygmeji zo skupiny Baka, ktorí dodnes obývajú pralesy na juhu a východe krajiny. Predpokladá sa, že pohraničná oblasť medzi dnešným Kamerunom a Nigériou bola pravlasťou Bantuov, odkiaľ jednotlivé bantuské populácie postupne migrovali do str., vých. a juž. Afriky (datovanie nie je dodnes spoľahlivo vyriešené). Bantuské etniká Doualov, Fangov, Mpongwov a Bakèlèov (aj Akèlèovia) sa asi až do 13. stor. n. l. usádzali v niekoľkých migračných vlnách v oblasti, kde sa tropický prales dotýka pobrežia. Prvými Európanmi, ktorí nadviazali kontakt s domorodým obyvateľstvom, boli Portugalčania, ktorí 1472 pristáli v delte rieky Wouri (podľa množstva krabov, ktorí sa v nej vyskytovali, ju nazvali Krabia rieka, portugalsky Rio de Camarões, odtiaľ neskorší názov krajiny) a po 1520 začali obchodovať s miestnym obyvateľstvom (najmä s Doualmi), zriaďovať obchodné stanice na pobreží, zakladať plantáže na pestovanie cukrovej trstiny a obchodovať s otrokmi. Po príchode holandských moreplavcov začiatkom 17. stor. však svoje monopolné postavenie v obchode s otrokmi stratili a v nasledujúcom období obchodovali s otrokmi pozdĺž kamerunského pobrežia aj španielski, anglickí, francúzski, nemeckí a od konca 18. stor. aj americkí obchodníci. Obchod s otrokmi ukončil 1820 (po prijatí jeho zákazu 1807 na území britských kolónií) príchod britskej eskadry do Bonnyjského zálivu (vo vých. časti Guinejského zálivu), ktorá chytala otrokárske lode a otrokov oslobodzovala. Európania sa však usádzali len v pobrežných oblastiach (sever a vnútrozemie krajiny boli až do konca 19. stor. pomerne málo preskúmané).

Vlastnú kolonizáciu Kamerunu začali Nemci, keď sa 4. júla 1884 nemeckému cestovateľovi a generálnemu konzulovi v Tunise G. Nachtigalovi podarilo uzavrieť s miestnymi vládcami Doualov zmluvu o nemeckom protektoráte a Kamerun sa stal nemeckou kolóniou. Hoci sa Nemci usilovali rozšíriť svoje panstvo aj do sev. a vých. oblastí dnešného Kamerunu (smerom k Čadskému jazeru a ku Kongu), až do 1890 ovládali len pobrežie. Ich ďalšej expanzii bránil odpor domáceho obyvateľstva najmä v oblasti, kde existovali organizované štátne útvary, napr. od konca 14. stor. sultanát Bamum (jeho sultán Njoya, ktorý vládol 1894 – 1933, patrí k najvýraznejším osobnostiam kamerunských dejín), od prelomu 15. a 16. stor. kráľovstvo, resp. od 1715 sultanát Mandara a od začiatku expanzie Fulbov do Kamerunu (začiatok 19. stor.) ríša Adamawa. Brutálny postup nemeckej koloniálnej správy proti pôvodnému obyvateľstvu (o. i. systém nútených prác na plantážach, telesné tresty) vyvolával časté povstania afrických komunít.

Po vypuknutí 1. svet. vojny prenikli do Kamerunu francúzske a britské koloniálne jednotky, ktoré 1916 prinútili Nemcov kapitulovať. Po porážke Nemecka v 1. svet. vojne sa Kamerun stal francúzsko-britským kondomíniom a od 1919 na základe Versaillskej zmluvy mandátnym územím Spoločnosti národov v správe Francúzska (získalo 4/5 územia a Kamerun, takzvaný Francúzsky Kamerun, pričlenilo k Francúzskej rovníkovej Afrike) a Spojeného kráľovstva (1/5 územia, západnú časť krajiny, takzvaný Britský Kamerun, pričlenilo k britskej kolónii Nigéria). Od 1946 mal Kamerun štatút poručenského územia OSN rozdeleného na Francúzsky Kamerun a Britský Kamerun. R. 1946 – 60 silnel v krajine boj za nezávislosť, vznikali odborové zväzy a politické strany, z ktorých najvýznamnejší bol Zväz kamerunského ľudu (Union des populations du Cameroun, UPC, založený 1948) vo Francúzskom Kamerune. Na jeho čele stál Ruben Um Nyobé (*1913, †1958) s radikálnym programom zjednotenia krajiny a získania nezávislosti. Politický boj prerástol do partizánskej vojny, v ktorej R. Um Nyobé zahynul.

R. 1960 získal Francúzsky Kamerun politickú nezávislosť, 1. januára 1960 bola vyhlásená Kamerunská republika a za jej prezidenta bol zvolený A. Ahidjo. R. 1961 bola ku Kamerunskej republike na základe plebiscitu pripojená juž. časť Britského Kamerunu a štát prijal nový názov Kamerunská federatívna republika (sev. časť Britského Kamerunu bola ako súčasť provincie Sardauna pričlenená k Nigérii). Integračné tendencie v krajine 1961 – 72 viedli k odklonu od federatívneho princípu a k vzniku silno centralizovanej Zjednotenej kamerunskej republiky (1972 – 84) s jedinou politickou stranou; od 1984 opäť názov Kamerunská republika. R. 1982 prezident A. Ahidjo rezignoval a jeho nástupcom sa stal bývalý predseda vlády P. Biya, ktorý 1983 ako jediný kandidát vyhral voľby a napriek obnovenému politickému pluralizmu (1990) a námietkam politickej opozície zvíťazil aj vo voľbách 1992, 1997 a 2004. Jeho strana Demokratické združenie kamerunského ľudu (Rassemblement démocratique du peuple camerounais, RDPC) má väčšinu v parlamente. R. 2011 sa opozícii nepodarilo zablokovať zmenu ústavy, ktorá P. Biyovi umožnila kandidovať aj v ďalšom volebnom období, a opäť bol zvolený za prezidenta. Stabilitu krajiny ohrozuje v súčasnosti predovšetkým napätie medzi anglofónnym (takzvaným Južným Kamerunom, juž. časť bývalého Britského Kamerunu) a frankofónnym obyvateľstvom (ostatné časti Kamerunu). R. 1995 bolo založené hnutie Národná rada Južného Kamerunu (Southern Cameroons National Council; 2001 vyhlásené za nelegálne), ktoré sa usiluje o dosiahnutie nezávislosti Južného Kamerunu od Kamerunskej republiky a 1999 formálne vyhlásilo nezávislosť medzinárodne neuznanej takzvanej Ambazónskej republiky (Republic of Ambazonia; 2005 sa stala pod názvom Južný Kamerun, angl. Southern Cameroons, členom Organizácie nezastúpených národov a národností, UNPO).

Podľa ústavy z 1972 (viackrát revidovaná) je Kamerun prezidentská republika, prezident je volený v priamych voľbách na 7 rokov. Zákonodarným zborom je parlament, ktorý pozostáva z dvoch komôr: národného zhromaždenia, ktoré má 180 volených poslancov a senátu, ktorý má 100 volených poslancov. Poslanci obidvoch komôr sú volení na 5 rokov.

Prezidenti
1960 – 1982 Ahmadou Ahidjo
od 1982 Paul Biya

kamfén

kamfén [sanskrit + lat.], 2,2-dimetyl-3-metylénbicyklo[2.2.1]heptán — bicyklický monoterpén. Bezfarebná kryštalická látka takmer nerozpustná vo vode, mierne rozpustná v etanole, rozpustná v dietyléteri, cyklohexáne dioxáne a chloroforme; teplota topenia 51 – 52 °C. V prírode sa vyskytuje ako zmes dvoch enantiomérov alebo ako pravotočivý enantiomér vo viacerých siliciach (napr. v bergamotovej, borievkovej, citronelovej a terpentínovej), ako aj v ďumbieri a vo valeriáne. Chemicky sa pripravuje izomeráciou z α- a β-pinénu (→ pinén) ako medziprodukt pri výrobe syntetického gáfru.

kamienka

kamienka, Lithospermum, Aegonychon, Buglossoides, Margarospermum, Rhytispermum, aj kamienkovec — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď borákovité. Jednoročné, dvojročné alebo trváce byliny. Majú stonky a listy zvyčajne s hustými drsnými chĺpkami a drobné päťpočetné biele, ružové, fialové alebo modré kvety usporiadané v závinkoch, plod tvrdka s tvrdým oplodím podobným drobnému lesklému guľatému kamienku (odtiaľ pravdepodobne názov).

Patrí sem okolo 15 druhov, na Slovensku sa vyskytuje napr. trváca, okolo 100 cm vysoká kamienka lekárska (Lithospermum officinale) s kopijovitými listami a bielymi kvetmi, ktorá rastie zvyčajne na piesočnatých a kamenistých pôdach suchých výslnných trávnato-skalnatých strání, na okrajoch krovín alebo v teplomilných dubových lesoch a používa sa v ľudovom liečiteľstve, jednoročná alebo dvojročná, 10 – 30 cm vysoká kamienka roľná (Lithospermum arvense, v starších botanických systémoch Buglossoides arvensis, Aegonychon arvense, Lithospermum calycinum, Lithospermum incrassatum, Lithospermum sibthorpianum, Rhytispermum arvense) s bielymi alebo so žltkastými kvetmi, ktorá rastie ako burina v teplejších oblastiach na poliach, popri cestách a železničných tratiach, a trváca, 40 – 50 cm vysoká kamienka modropurpurová (Lithospermum purpurocaeruleum, v starších systémoch Buglossoides purpurocaeruleum, Margarospermum purpurocaeruleum, Aegonychon purpurocaeruleum, Aegonychon repens, kamienkovec modropurpurový) s výraznými, najprv červenofialovými, neskôr modrými kvetmi rastúca v presvetlených teplomilných nížinných a pahorkatinných dubových alebo dubovo-hrabových lesoch.

Kamienka

Kamienka — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v Beskydskom predhorí medzi Vihorlatom a výbežkom Ondavskej vrchoviny, 228 m n. m.; 529 obyvateľov (2015). Rovinné, pahorkatinné až vrchovinné územie na flyšových a sopečných horninách miestami prekrytých štvrtohornými náplavmi je prevažne odlesnené, miestami zvyšky teplomilných lesov. V katastri Kamienky sa nachádza NPR Vihorlat.

Obec písomne doložená 1416 ako Kyskemenche, 1451 utraque Kemenche, 1543 Kys Kemencze, 1567, 1582, 1600 Kis Kemence, 1623 Kiskemencze, 1690 Kis Kemence, 1700 Kemencze, 1773 Kis-Kemencze, Mala Kamenka, 1786 Kisch-Kemencze, Malá Kamenka, 1808 Kis-Kemencze, Malá Kaměnka, Malá Kamenica, 1863 – 1913 Kiskemence, 1920 Kamienka.

Založená okolo pol. 14. stor. na zákupnom práve, ako súčasť humenského panstva patrila Drugetovcom, 1613 jezuitom z Humenného, koncom 17. stor. Séčiovcom, 1711 Čákiovcom a 1835 Andrášiovcom. V 19. stor. bola v obci píla. Počas 2. svet. vojny pôsobilo v okolí Kamienky niekoľko partizánskych skupín. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a prácou v lesoch. V obci sa nachádza kameňolom. Klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Jána Nepomuckého (1798 – 99, opravovaný a znovuvysvätený 2010).

Kanada

Kanada, angl. a fr. Canada — štát v sev. časti Severnej Ameriky rozkladajúci sa na jej dvoch pätinách (2. najväčší štát na svete, po Rusku), jeho súčasťou sú mnohé ostrovy: na severe ležiace ostrovy Kanadského arktického súostrovia (najväčšie ostrovy: Baffinov ostrov, 507-tis. km2; Viktóriin ostrov, 217-tis. km2; Ellesmerov ostrov, 196-tis. km2; Banksov ostrov, 70-tis. km2; Devon, 55-tis. km2), pri vých. pobreží ostrov Newfoundland (111 tis. km2), pri záp. pobreží Vancouverov ostrov (31 tis. km2) a i. Na severe je obmývaný Severným ľadovým oceánom, na západe Tichým oceánom, na východe Atlantickým oceánom, na juhu a sverozápade hraničí s USA (na sverozápade s Aljaškou), úzkymi prielivmi na severovýchode oddeľujúcimi Kanadské arktické súostrovie od Grónska (autonómne územie Dánska) vedie hranica s Dánskom. Administratívne sa delí na 10 provincií a 3 teritóriá.

Prírodné pomery — silno členité pobrežie, ktoré je na západe vysoké s mnohými fjordmi a ostrovmi (Vancouverov ostrov, Ostrovy kráľovnej Šarloty), na východe nižšie s väčšími polostrovmi (Labrador a Nové Škótsko, oddelené Zálivom svätého. Vavrinca) a viacerými ostrovmi (Newfoundland, Ostrov princa Eduarda, Anticosti), na severe väčšinou nízke s mnohými zálivmi (Hudsonov záliv, Ungavský záliv, Mackenzieho záliv), polostrovmi (Ungavský polostrov, Melvillov polostrov, Boothijský polostrov) a s rozsiahlym Kanadským arktickým súostrovím. Dĺžka pobrežnej línie 202 080 km. Najmä sev. a vých. časť krajiny má viditeľné stopy pleistocénneho zaľadnenia. Veľkú časť územia Kanady (okolo poklesnutej panvy Hudsonovho zálivu a Foxovho zálivu) tvorí stabilná časť kontinentálnej zemskej kôry, geologický štít Laurentia (Kanadský štít) budovaný prekambrickými kryštalickými a premenenými horninami, ľadovcom formovaný povrch má charakter mierne zvlnenej plošiny s množstvom jazier a močaristých depresií, výšky väčšinou nepresahujú 600 m n. m. Rovinatý reliéf Laurentie je na severovýchode ohraničený výrazne členitým pohorím Arctic Cordillera (maximálna výška 2 616 m n. m.) tiahnucim sa sev. a severových. časťou Kanadského arktického súostrovia od vých. časti Ellesmerovho ostrova cez Baffinov ostrov po sev. výbežok polostrova Labrador, na polostrove Labrador vystupuje z Laurentie Laurentínska plošina, v juž. časti Kanady leží územie Veľkých kanadských jazier. Medzi záp. okrajom Laurentie a vých. okrajom Kordiller sa tiahne rozsiahly pás sev. časti Centrálnych rovín dvíhajúcich sa od východu na západ a na juž. úpätí Skalnatých vrchov dosahujúcich výšku 1 200 m n. m., ich juž. časť je súčasťou Veľkých prérií. Záp. časť Kanady zaberá horský systém Kordiller široký asi 600 km, rozčlenený na dve hlavné pásma – na vých. pásmo Skalnatých vrchov s ich sev. pokračovaním Mackenzieho vrchmi a na záp. pásmo Pobrežných vrchov prudko sa zvažujúcich do Tichého oceána a vytvárajúcich pobrežie s množstvom zálivov; horské pásma sú oddelené vnútornými plošinami; na hranici s Aljaškou v horskom pásme Saint Elias Mountains najvyšší vrch Kanady Logan, 5 959 m n. m. – 2. najvyšší vrch Severnej Ameriky, po vrchu Denali (Mount McKinley). Na východe sa pozdĺž Atlantického oceána až po Newfoundland a Nové Škótsko tiahne kanadská časť Apalačských vrchov.

Sev. časť Kanady leží v subarktickom až arktickom podnebnom pásme zasahujúcom značne na juh od severnej polárnej kružnice. Zvyšok Kanady leží v miernom podnebnom pásme (s rastúcou vzdialenosťou od mora s výraznými znakmi kontinentality, v Kordillerach horské podnebie na vých. svahoch otepľované vetrom chinook). Teploty v zime v rovnakých zemepisných šírkach sú na pobreží Atlantického oceána nižšie ako na pobreží Tichého oceána, čo spôsobuje studený Labradorský prúd vkliňujúci sa pri Newfoundlande od severu medzi juhoatlantické kanadské pobrežie a teplý Golfský prúd. Záp. pobrežie Kanady obmýva teplý Severný tichomorský prúd. Stretávanie sa studených vôd Labradorského prúdu a teplých vôd Golfského prúdu je príčinou výskytu častých hmiel v priľahlých územiach. V zime v dôsledku prenikania arktického vzduchu hlboko na juh dochádza často vo vnútrozemí k výskytu veľmi nízkych teplôt a k nárastu ročných teplotných amplitúd (priemerné minimálne teploty v januári klesajú v Montreale pod −12 °C a v Calgary pod −15 °C, najvyššie teploty namerané v týchto mestách sú viac ako 36 °C), v oblasti Veľkých kanadských jazier je kontinentálny charakter podnebia zmierňovaný klimatickým efektom ich vodných plôch. Priemerná teplota v januári sa pohybuje od viac ako 0 °C na záp. pobreží, −5 až −10 °C na vých. pobreží a −15 až −20 °C v str. časti územia do −35 °C a menej na severe; priemerná teplota v júli od 3 – 5 °C na severe do 21 °C na juhu a od 15 – 17 °C na západe do viac ako 20 °C na východe. Ročný úhrn zrážok od 2 600 mm na tichooceánskom pobreží (v záp. časti Kordiller až do 6 000 mm) a 1 450 mm na atlantickom pobreží do 300 – 400 mm vo vnútrozemí (na severe len do 200 mm).

Dobre vyvinutá riečna sieť, veľkú časť roka sú rieky a jazerá zamrznuté (5 – 9 mesiacov). Rieka Mackenzie vytekajúca z Veľkého jazera otrokov vytvára spolu s Riekou otrokov (jedna zo zdrojníc Veľkého jazera otrokov) a ich prítokmi najrozsiahlejší riečny systém Kanady; Mackenzie ústi rozsiahlou deltou do Beaufortovho mora Severného ľadového oceána. Ďalší rozsiahly riečny systém vytvára spolu s riekami Saskatchewan, Winnipeg a Red rieka Nelson, ktorá ústi do Hudsonovho zálivu (Severný ľadový oceán). Najvodnatejšou riekou a významnou dopravnou komunikáciou je Rieka svatého Vavrinca vytekajúca z Ontárijského jazera a jedným z najväčších estuárov na svete ústiaca do Atlantického oceána. Na hraničnej rieke Niagara spájajúcej Erijské jazero a Ontárijské jazero sa nachádzajú Niagarské vodopády, ktoré sú významnou turistickou atrakciou. Do Tichého oceána ústi rieka Fraser a rieky Yukon a Columbia, ktoré Kanadou pretekajú svojimi hornými úsekmi. Kanada je krajina s najväčšou plochou sladkovodných jazier na svete (okolo 400-tis. km2), prevládajú jazerá ľadovcového pôvodu. Na hranici s USA leží sústava Veľkých kanadských jazier (Horné jazero, Hurónske jazero, Erijské jazero a Ontárijské jazero sa nachádzajú na území obidvoch štátov, Michiganské jazero len na území USA), v centrálnej časti Kanady sú veľké jazerá: Veľké medvedie jazero, Veľké jazero otrokov, Winnipegské jazero a Atabaské jazero.

Kanadské arktické ostrovy, severozáp. pobrežie a sev. časť polostrova Labrador pokrýva riedka arktická vegetácia prechádzajúca smerom na juh do súvislej tundry; prechodný pás medzi tundrou a lesom vytvára oblúk tiahnuci sa od delty rieky Mackenzie juhových. smerom až po Jamesovu zátoku Hudsonovho zálivu a odtiaľ centrálnou časťou Labradora po Atlantický oceán; zvyšnú časť Kanady (takmer polovicu rozlohy územia, okrem výbežku Veľkých prérií využívaných prevažne poľnohospodársky) pokrývajú lesy (zväčša ihličnaté charakteru tajgy); na vlhkom tichooceánskom pobreží rastú jedinečné husté ihličnaté lesy s tujou riasnatou (Thuja plicata), duglaskou tisolistou (Pseudotsuga menziesii) a jedľovcom rôznolistým (Tsuga heterophylla); na juhových. časti územia prevládajú zmiešané až listnaté lesy so zastúpením jaseňa, topoľa, duba a javora; v Kordillerach je výrazná výšková zonálnosť rastlinstva. V Kanade je mnoho chránených území s rozličným stupňom ochrany vrátane 43 národných parkov (2016). Do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO boli zapísané národné parky Nahanni National Park (1978), Wood Buffalo National Park (1983, najväčší národný park Kanady), Kanadské parky v Skalnatých vrchoch (1984 – 90, vrátane najstaršieho národného parku Banff vyhláseného 1885), Gros Morne National Park (1987), Miguasha National Park (1999), Kluane National Park and Reserve s provinciálnym parkom Tatshenshini-Alsek Provincial Park (1979, ako súčasť medzinárodného systému chránených území v pohraničí Kanady a USA), územie národného parku Waterton Lakes National Park (ako súčasť medzinárodného parku Waterton-Glacier International Peace Park, 1995), provinciálny park Dinosaur Provincial Park (1979, významné paleontologické nálezisko okolo 40 druhov dinosaurov v provincii Alberta v doline rieky Red Deer) a lokalita Joggins Fossil Cliffs (2008, významné paleontologické nálezisko s bohatým výskytom rozmanitých rastlinných a živočíšnych skamenelín na zrubovom pobreží záp. časti Nového Škótska).

Hospodárstvo — Kanada je krajinou s rozsiahlymi zásobami prírodných a nerastných zdrojov, s vyspelým priemyslom a poľnohospodárstvom a patrí k ekonomicky najrozvinutejším krajinám sveta. Význam poľnohospodárstva, lesného hospodárstva (najväčší dodávateľ surového dreva a drevených výrobkov na svete) a rybolovu, ktoré boli v minulosti dominantné, klesol, tieto odvetvia však majú stále vysoký podiel na exporte. Pre Kanadu je charakteristický pomerne veľký rozdiel vo vyspelosti jednotlivých oblastí spôsobený najmä prírodnými danosťami. Najrýchlejší ekonomický rast dosahuje záp. časť Kanady (Britská Kolumbia a Alberta), rozhodujúcu úlohu si však v ekonomike udržiavajú tzv. centrálne provincie (Ontário a Quebec), dlhodobú ekonomickú stagnáciu tzv. atlantických provincií (Nového Škótska, New Brunswicku, Ostrova princa Eduarda a Newfoundlandu a Labradora), ktorá súvisela s ich tradičnou orientáciou na rybný priemysel, pomáhajú prekonávať diverzifikácia ich ekonomických aktivít a ťažba ropy i zemného plynu v šelfe Atlantického oceána.

Na tvorbe HDP sa 27,1 % podieľa priemysel, 1,9 % poľnohospodárstvo, 71,0 % služby (2011). V priemysle pracuje 22,0 %, v poľnohospodárstve 2,5 %, v službách 75,5 % ekonomicky aktívnych obyvateľov (2007). Rast HDP 2,2 % (2011). Miera nezamestnanosti 7,4 %, miera inflácie 2,8 % (2011). Na tvorbe HDP sa významnou mierou podieľa ťažobný priemysel (4,4 %), Kanada má veľké zásoby nekonvenčnej ropy (v provincii Alberta) a zemného plynu, odhadovaný objem zásob ropy 179 mld. barelov, z toho 170 mld. barelov nekonvenčnej ropy (2007), ročná produkcia viac ako 1 mld. barelov (3,5 mil. barelov denne, 6. miesto na svete, 2010); odhadovaný objem zásob zemného plynu 1,8 bilióna m3 (2011), ťažba 152,3 mld. m3 (3. mieste na svete, 2010); ďalej sa ťaží uhlie (68 mil. t, 2010), diamanty (11,7 mil. karátov; prevažne z ložísk v arktickej oblasti), zlato (91 t; Black Fox vých. od mesta Timmins, Red Lake, Kamloops), rudy železa (37 mil. t; polostrov Labrador), meď (525-tis. t; Kamloops, Greater Sudbury, Kidd Creek sev. od Timmins, Flin Flon), zinok (649-tis. t, 5. miesto na svete; Brunswick Mine pri Bathurste s ťažbou ukončenou 2013, Kidd Creek sev. od Timmins, Flin Flon), nikel (158-tis. t, 2. miesto na svete; Greater Sudbury), urán (9,7 tis. t, 2. miesto na svete), ilmenit (754-tis. t, 3. miesto na svete), molybdén (8,3 tis. t, 5. miesto na svete), platina (3. miesto na svete), draselné soli (11 mil. t, 1. miesto na svete), síra (20 % svetovej produkcie), kuchynská soľ (5. miesto na svete), kobalt (2. miesto na svete), sadra (4. miesto na svete), striebro, stavebné materiály a i.

Významný hutnícky priemysel (9 mil. t surového železa, 15,1 mil. t ocele a 3,2 mil. t hliníka, výroba ktorých je v závislosti od zdrojov vodnej energie sústredená najmä v provinciách Quebec a Britská Kolumbia, 2008), ďalej strojársky (najmä výroba dopravných prostriedkov, 60 % objemu výroby pripadá na automobilový priemysel; GM Canada, Magna International a Bombardier Inc. koncern vyrábajúci najmä lietadlá a koľajové vozidlá, ako sú vlaky a električky), letecký a kozmický (Montreal), chemický (výroba organických chemikálií, priemyselných hnojív, syntetických živíc a plastov), petrochemický a farmaceutický priemysel, veľký význam si udržiavajú tradičné odvetvia potravinárskeho, drevárskeho (132,5 mil. m3 surového dreva, 2010; ťažba najmä v Britskej Kolumbii a v Quebecu) a celulózovo-papiernického (popredný svetový výrobca novinového papiera) priemyslu; v Kanade pôsobí množstvo firiem podnikajúcich v oblasti informačných a komunikačných technológií (hlavné centrá Toronto, Montreal a Vancouver) alebo technológií na ochranu životného prostredia; na výrobe elektrickej energie (570,9 mld. kWh, 2010; jeden z najväčších svetových producentov) sa 61 % podieľajú vodné elektrárne (najväčšie Robert Bourassa s výkonom 5 616 MW a Churchill Falls s výkonom 5 428 MW sú na riekach La Grande a Churchill na polostrove Labrador), 23 % tepelné a 15 % jadrové elektrárne (jadrová elektráreň Bruce Nuclear Generating Station s výkonom 6 232 MW patrí z hľadiska inštalovaného výkonu k najväčším jadrovým elektrárňam na svete), 1 % vyrobenej energie pripadá na alternatívne zdroje energie, najmä na prílivové (krajina má vhodné podmienky na ich výstavbu najmä v oblasti Fundyjského zálivu) a veterné elektrárne.

V poľnohospodárskej výrobe využívajúcej okolo 7 % z celkovej rozlohy a sústredenej najmä v stepných provinciách Manitoba, Saskatchewan a Alberta prevažuje špecializovaná farmárska veľkovýroba s vysokým stupňom mechanizácie. Kanada je významným producentom obilia, najmä pšenice (26,8 mil. t, 2009) a jačmeňa (7,6 mil. t, 2010), ďalej kukurice (11,7 mil. t, 2010), repky olejnej (12,8 mil. t, 2. najväčší producent na svete, 2010), sóje (4,3 mil. t, 2010), šošovice, ľanového a horčičného semena, hrachu a javorového sirupu (2,4 mil. l, 2009); chov dobytka (13,2 mil. kusov, 2009), ošípaných (12,2 mil. kusov), hydiny (170,6 mil. kusov), kožušinovej zveri; rybolov (914-tis. t morských živočíchov, z toho 490-tis. t rýb), produkcia rýb z akvakultúr (155-tis. t, z toho 118-tis. t rýb, prevažne lososov).

V rámci služieb pracuje najviac ľudí v obchode, ďalej v zdravotníctve, sociálnych službách, ako aj v oblasti vedy a školstva, až po nich nasleduje finančný sektor, ktorý je z hľadiska tvorby HDP najdôležitejší. Pre svoju rozmanitosť a pre mnohé oblasti zachované v pôvodnom stave je Kanada obľúbeným cieľom turistov prichádzajúcich väčšinou z USA. Vývoz ropy a zemného plynu, strojov a zariadení, cestných strojov, kovov, chemických produktov a chemikálií, poľnohospodárskych produktov, dreva a výrobkov z dreva, papiera a celulózy. Dovoz strojov a zariadení, cestných strojov, ropy a zemného plynu, chemických produktov a chemikálií, potravín. Hlavní obchodní partneri: USA, Spojené kráľovstvo, Čína, Mexiko, Japonsko. Na tvorbe HDP sa 4,6 % podieľa doprava, cestná a železničná sieť sú relatívne husté, v juž., husto obývaných územiach dobre rozvinuté; 46 552 km železničných tratí, 1,042 mil. km ciest (z toho 415 600 km spevnených vrátane 17 000 km diaľnic a rýchlostných ciest, 2009), vých. a záp. pobrežie sú spojené systémom diaľnic Trans-Canada Highway (dĺžka 8 030 km); veľký význam má tak vnútroštátna, ako aj medzinárodná letecká doprava, 1 404 letísk, z toho 514 so spevnenou pristávacou dráhou (2010), 19 medzinárodných letísk, najväčšie v Toronte, vo Vancouveri, v Montreale a Calgary; 75 835 km plynovodov a ropovodov (2010). Čulá pobrežná a vnútrozemská riečna doprava, Rieka svätého Vavrinca ako súčasť vodnej cesty Saint Lawrence Seaway je najdôležitejšiou vnútrozemskou cestou spájajúcou Veľké kanadské. jazerá s Atlantickým oceánom, najstarším dodnes fungujúcim prieplavom (využívaný turisticky) je prieplav Rideau (Rideau Canal) spájajúci Ottawu s mestom Kingston pri Ontárijskom jazere (otvorený 1832; 2007 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Najdôležitejšie námorné prístavy sú vo Vancouveri, Montreale a Halifaxe. V málo zaľudnených oblastiach mimo dosahu cestnej siete má tradíciu doprava po vodných cestách, ktorú dopĺňa letecká doprava zabezpečovaná malými lietadlami; na severe krajiny sa v zime na prepravu ťažkých a objemných nákladov stále viac využívajú zamrznuté rieky a jazerá.

Obyvateľstvo → Kanaďania. Podiel mestského obyvateľstva 81 % (2010). Najväčšie mestá: Toronto, Montreal, Calgary, Ottawa, Edmonton, Mississauga, Winnipeg, Vancouer, Hamilton, Quebec.

Dejiny — začiatky osídľovania územia Kanady Paleoindiánmi siahajú do obdobia asi 25 000 – 30 000 pred n. l. (→ Indiáni), pričom jednotlivé regióny boli osídľované nerovnomerne. Pravdepodobne okolo 1000 pred n. l. sa v sev. oblastiach Kanady začali usádzať Inuiti (→ Eskimáci). Indiánske kmene (v súčasnosti nazývané prvé národy, angl. First Nations, fr. premières nations) mali vlastné kultúrne i jazykové osobitosti, živili sa najmä lovom, rybolovom a čiastočne aj poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, fazule, tekvice, slnečnice, tabaku), ich náboženstvom bol animizmus. Najvyspelejšie boli kmene Hurónov a Irokézov. Dokladom spôsobu života a kultúrnej vyspelosti Indiánov sú lokality zapísané 1981 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO: prírodná a archeologická lokalita Head-Smashed-In Buffalo Jump Complex predstavujúca najstarší doklad kolektívneho organizovaného lovu bizónov (asi od 4000 pred n. l.) a Ninstints (Nans Dins) – zaniknutá dedina indiánskeho kmeňa Haidov so zvyškami domov a s totemovými stĺpmi vysokej umeleckej úrovne, v národnom parku SGang Gwaay.

Prvými Európanmi, ktorí doplávali k brehom Kanady, boli islandskí Vikingovia. Pravdepodobne pod vedením Leifa Erikssona (syn Erika Červeného) pristáli okolo 1000 n. l. na ostrove Newfoundland (krajinu nazvali Vinland) a pokúsili sa tam založiť osadu, toto osídlenie však existovalo len krátko a z dlhodobého hľadiska nemalo žiadny význam. Jediným prameňom informácií o objavení Severnej Ameriky Vikingmi boli dlho len tzv. Vinlandské ságy, existenciu vikinských osád v Kanade však potvrdili archeologické výskumy. R. 1961 – 64 bolo na severe ostrova Newfoundland objavené vikinské sídlisko L’Anse aux Meadows z obdobia okolo 1000 n. l. (1978 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Kanada (jej vých. pobrežie) bola Európanmi opäť objavená koncom 15. stor. počas výskumnej plavby G. Cabota (1497 – 98). R. 1534 počas svojej prvej výpravy preskúmal J. Cartier oblasť okolo ústia Rieky sv. Vavrinca a Zálivu sv. Vavrinca a vyhlásil ich za francúzske dŕžavy, počas druhej výpravy (1535) proti prúdu Rieky sv. Vavrinca sa dostal až k indiánskej (irokézskej) dedine Stadacona (na mieste dnešného mesta Quebec) a krajinu nazval Canada (Kanada; z irokézskeho kanata, t. j. dedina). Ďalšie výpravy podnikli M. Frobisher (1576 – 78), S. de Champlain (1603 – 15) a i. Pre pôvodné obyvateľstvo však malo stretnutie s európskou civilizáciou katastrofálne dôsledky (→ Severoamerickí Indiáni). K pobrežiu Kanady sa od pol. 16. stor. vydávali aj lode baskických lovcov veľrýb; rybárska osada Red Bay Basque Whaling Station v dnešnej provincii Newfoundland a Labrador, ktorá bola v 16. – 17. stor. ich centrom, bola 2013 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

R. 1605 založili Francúzi prvé trvalo obývané sídlo Port-Royal (dnes Annapolis Royal v provincii Nové Škótsko) v oblasti, ktorú nazvali Akádia (fr. Acadie, angl. Acadia); jej hranice neboli nikdy presne stanovené, zahŕňala približne územia dnešných kanadských provincií Nové Škótsko a New Brunswick, vých. časť dnešnej provincie Quebec a časť amerického štátu Main. Názvom Akádia však Francúzi obyčajne označovali aj všetky francúzske kolónie na území dnešnej Kanady. R. 1608 založil S. de Champlain Quebec (historická časť mesta bola 1985 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ktorý sa stal hlavným mestom francúzskej kolónie Nové Francúzsko (1627 – 35 jej guvernér), a 1642 francúzsky dôstojník Paul de Chodomey de Maisonneuve (*1612, †1676) Montreal. Francúzi sa usilovali kolonizovať vnútrozemie Kanady (oblasť okolo Zálivu sv. Vavrinca, povodia Rieky sv. Vavrinca, Veľkých kanadských jazier a povodia Mississippi), kde vybudovali celý rad pevností. Ich hlavným záujmom bol obchod s kožušinami, preto nadviazali pevné obchodné vzťahy s Indiánmi, ktorí sa neskôr (18. stor.) stali ich spojencami v konfliktoch s Britmi. R. 1615 prišli prví francúzski katolícki misionári, 1639 vybudovali jezuiti prvé stále misionárske centrum v Sainte-Marie among the Hurons (fr. Sainte-Marie-au-pays-des-Hurons; dnes súčasť lokality Midland v provincii Ontário). Osídľovanie však postupovalo pomaly a napriek tomu, že formálnou hlavou kolónie bol francúzsky kráľ, jej správu fakticky vykonávali monopolné obchodné spoločnosti, a to až do 1663, keď francúzsky kráľ Ľudovít XIV. vyhlásil Nové Francúzsko za francúzsku kráľovskú kolóniu pod priamou kontrolou koruny. Územie dnešnej Kanady okrem Francúzov začali kolonizovať aj Angličania, 1610 sa usadili v oblasti Newfoundlandu, ich osídlenie však čoskoro zaniklo a oblasť ovládli Francúzi. R. 1670 bola Angličanmi založená Spoločnosť Hudsonovho zálivu, ktorá v oblasti okolo Hudsonovho zálivu (→ Rupertova zem) čoskoro získala monopol na obchod s kožušinami. Počas 17. stor. sa francúzske a anglické kolónie v Severnej Amerike vyvíjali samostatne a vzájomné kontakty medzi nimi boli minimálne.

Na konci 17. stor. (1689 – 97) sa však medzi Britmi a Francúzmi začali dlhotrvajúce vojny. V rámci európskej vojny o španielske dedičstvo (1702 – 13) stratilo Francúzsko Utrechtským mierom (1713) v prospech Veľkej Británie Newfoundland, časť Akádie (→ Nové Škótsko) a Rupertovu zem. R. 1749 založili Briti pevnosť Halifax, ktorá sa neskôr rozvinula na jedno z najvýznamnejších prístavných miest Kanady a Severnej Ameriky. V 1. pol. 18. stor. došlo k sérii tzv. francúzsko-indiánskych vojen proti Veľkej Británii (pomoc indiánskych spojencov však vo veľkej miere využívali obidve strany), ktoré boli úzko späté s vojnami mocností na európskom kontinente (→ sedemročná vojna, 1756 – 63). R. 1759 porazili britské vojská Francúzov na Abrahámových pláňach (fr. Plaines d’Abraham, angl. Plains of Abraham) pod hradbami Quebecu, ktorý potom obsadili, 1760 dobyli aj Montreal. Po Parížskom mieri (10. februára 1763) pripadlo celé územie Nového Francúzska Veľkej Británii (tzv. Conquest), po francúzsky hovoriaci obyvatelia Akádie boli vysídlení (deportácie sa začali už 1755, pripomína ich historický park Grand-Pré National Historic Site v Novom Škótsku, 2012 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; Akádčania sa v súčasnosti sa nazývajú Cajuni a žijú v diaspóre najmä v štáte Louisiana v USA). Zisk rozsiahlych dŕžav osídlených prevažne katolíkmi francúzskeho pôvodu však znamenal pre britskú korunu potenciálny problém, pretože pokus o poangličtenie (vrátane prijatia anglikánskej viery) obyvateľov týchto území mohol vyvolať silný odpor a rovnako bolo potrebné riešiť aj problémy pôvodného obyvateľstva. Preto 7. októbra 1763 britský kráľ Juraj III. vydal Kráľovskú proklamáciu (angl. Royal Proclamation of 1763), na základe ktorej územie v povodí Rieky sv. Vavrinca obývané po francúzsky hovoriacim obyvateľstvom získalo status provincie (→ Quebec), bola určená dočasná hranica medzi britskými kolóniami na pobreží Atlantického oceána a pôdou Indiánov na západ od Apalačských vrchov a i. R. 1774 prijala britská vláda Zákon o Quebecu (angl. Quebec Act; platil do 1791), ktorý posunul hranice provincie Quebec na juh po rieku Ohio a na jej území akceptoval katolícke náboženstvo a francúzsky občiansky zákonník (→ Code civil), čím si Briti zabezpečili lojalitu francúzskych Kanaďanov počas Americkej revolúcie. Na druhej strane tento krok značne rozvíril verejnú mienku medzi anglikánskym obyvateľstvom, ktoré sa prudko zradikalizovalo, a prispel k šíreniu revolučných nálad. Kanada sa však nepridala k povstalcom a stala sa cieľom desiatok tisíc utečencov lojálnych britskej korune, ktorí odchádzali z územia dnešných USA. Po anglicky hovoriaci protestanti sa usádzali v Quebecu, a najmä v oblasti Veľkých kanadských jazier, čo však viedlo k vytvoreniu dvoch skupín obyvateľstva s odlišnou kultúrou, náboženstvom a jazykom. R. 1791 bol Quebec Konštitučným zákonom (angl. The Constitutional Act) rozdelený na dve britské kolónie (hranicu medzi nimi tvorila rieka Ottawa): Hornú Kanadu (angl. Upper Canada, fr. Haut-Canada) s prevahou po anglicky hovoriacich osadníkov, ktorá zaberala územie okolo horného toku Rieky sv. Vavrinca (dnešná kanadská provincia Ontário), a Dolnú Kanadu (angl. Lower Canada, fr. Bas-Canada) s prevahou po francúzsky hovoriacich osadníkov, ktorá zaberala územie okolo dolného toku Rieky sv. Vavrinca a pobrežie Zálivu sv. Vavrinca (časť územia dnešných provincií Quebec, Newfoundland a Labrador).

Pokus USA získať ďalšie územia v britskej Kanade narazil na rozhodný odpor tak po anglicky, ako aj po francúzsky hovoriacich kanadských kolonistov, čo viedlo k vojenskému konfliktu medzi USA a Spojeným kráľovstvom (tzv. vojna 1812, → anglicko-americká vojna). Kanada sa postavila na britskú stranu (väčšina bitiek sa odohrala na kanadskom území) a Britov podporovalo aj indiánske obyvateľstvo (1811 bola vytvorená protiamerická indiánska konfederácia pod vedením náčelníka Šóníov Tecumseha). Vojna sa skončila uzavretím Gentskej zmluvy (1814), podľa ktorej boli obnovené pôvodné hranice medzi USA a Kanadou, a v nasledujúcom období sa Kanaďania zamerali na riešenie vnútorných problémov i na expanziu na sever a západ realizovanú prostredníctvom Spoločnosti Hudsonovho zálivu a konkurenčnej Severozápadnej spoločnosti (North West Company, založená 1779). Po prudkých vzájomných sporoch medzi nimi (aj vojenskými; 1815 – 20 tzv. pemikanová vojna) ich britská vláda 1821 prinútila zlúčiť sa (pod názvom Spoločnosť Hudsonovho zálivu). R. 1829 vyhlásilo Spojené kráľovstvo Newfoundland za britskú kolóniu. Vedomie vzájomnej spolupatričnosti Kanaďanov, ktoré sa vytvorilo počas vojny s USA, ako aj rastúca nespokojnosť s britskou hospodárskou a politickou nadvládou viedli k vzniku hnutia tzv. vlastencov (patriotov) za uskutočnenie demokratických reforiem a za dosiahnutie samosprávy (o. i. požiadavka tzv. zodpovednej vlády, t. j. vlády, ktorá sa nezodpovedá britskej korune, ale parlamentu provincií; tzv. reformisti R. Baldwin, L. H. Lafontaine a i.). Pretože britská koloniálna správa nebola ochotná pristúpiť na ich požiadavky, vypuklo v novembri 1837 v Dolnej Kanade ozbrojené povstanie vedené L. J. Papineauom (o. i. namierené aj proti pokusom o asimiláciu frankofónneho obyvateľstva) a v decembri 1837 povstanie v Hornej Kanade vedené W. L. Mackenziem. Obidve povstania boli potlačené (1838). Začiatkom 1838 vymenovala britská vláda za guvernéra Kanady lorda z Durhamu (→ J. G. Lambton), ktorý vypracoval jeden z najvýznamnejších dokumentov v dejinách Kanady, tzv. Durhamovu správu (Správa o situácii v Britskej Severnej Amerike, angl. Report on the Affairs of British North America; dokončená v januári 1839). V nej navrhol zjednotenie Hornej a Dolnej Kanady, čo sa malo stať jadrom ďalšej integrácie britských kolónií v Severnej Amerike, zavedenie čiastočnej samosprávy a urýchlenie anglikanizácie po francúzsky hovoriaceho obyvateľstva. R. 1840 prijal britský parlament Zákon o zjednotení Hornej a Dolnej Kanady (angl. The Act of Union) pod názvom Spojená provincia Kanada (angl. United Province of Canada, aj Provincia Kanada, angl. Province of Canada) s jediným zastupiteľským orgánom a právom na vnútornú samosprávu, pričom jediným úradným a rokovacím jazykom sa stala angličtina; Horná Kanada bola premenovaná na Západnú Kanadu, Dolná Kanada na Východnú Kanadu. Došlo k oddeleniu cirkvi od štátu a k sekularizácii majetku anglikánskej cirkvi (1854). Začali sa vytvárať základy moderných politických strán (1854 konzervatívna, 1873 liberálna). Zavedenie reforiem umožnilo v nasledujúcom období začiatok hospodárskeho rozvoja. Nastal prudký rast populácie (aj vďaka rastúcej imigrácii z Európy), boli osídľované ďalšie územia mimo územia Spojenej provincie Kanada. S cieľom ukončiť teritoriálne spory s USA bola podpisom Oregonskej dohody (1846) medzi Spojeným kráľovstvom a USA stanovená spoločná hranica na 49. rovnobežke (49° s. š.), ktorá bola ako hranica stanovená už 1818, sporným však zostalo územie Oregonu (Američanmi nazývané Oregon Country, Britmi Columbia), pretože Američania si nárokovali na územie na severe až po 54°40‘ s. š. Po rozdelení Oregonu poverila britská vláda Spoločnosť Hudsonovho zálivu vybudovaním stálych sídel v britskej časti (aj ako dôsledok vypuknutia zlatej horúčky v oblasti sútoku riek Fraser a Thompson), ktorá sa 1858 ako Britská Kolumbia stala britskou kolóniou.

Nevyhnutnosť čeliť rastúcej hospodárskej a politickej sile USA viedla na začiatku 50. rokov 19. stor. k myšlienke spojenia britských kolónií na území dnešnej Kanady (v literatúre niekedy nazývaných Britská Severná Amerika, angl. British North America). Po rokovaniach medzi tzv. otcami konfederácie (angl. Fathers of Confederation, fr. Pères de la Confédération) v Charlottentowne (1. – 8. septembra 1864), Quebecu (10. – 27. októbra 1864) a Londýne (december 1866) bol projekt konfederácie uzákonený britským parlamentom (29. marca 1867) ako Zákon o Britskej Severnej Amerike (angl. The British North America Act, Constitution Act, fr. Acte de l’Amérique du Nord britannique de 1867), ktorý vstúpil do platnosti 1. júla 1867 (kanadský národný sviatok – Deň Kanady, angl. Canada Day, fr. Fête du Canada) a dodnes predstavuje základ kanadskej ústavy (od jej novelizácie 1982 sa nazýva Ústavný zákon 1867, angl. Constitution Act, 1867, fr. Loi constitutionnelle de 1867). Na jeho základe Kanada ako prvá britská kolónia získala štatút domínia, čím vznikol nový štátny útvar Domínium Kanada (aj Kanadské domínium, angl. Dominion of Canada), do ktorého sa spojili bývalé britské severoamerické kolónie Spojená provincia Kanada, Nové Škótsko a New Brunswick (Nový Brunšvik), pričom Spojená provincia Kanada bola rozdelená na provincie Quebec a Ontário. Bol vytvorený parlament zložený z dvoch komôr (dolnú volilo obyvateľstvo, hornú vymenúval generálny guvernér). Hlavným mestom sa stala Ottawa, v ktorej sídlila ústredná federálna vláda (podliehali jej obrana, financie, doprava a spoje, obchod, daňový systém a imigračná politika, vymenúvala guvernérov provincií), jej prvým predsedom sa stal J. A. Macdonald. Záležitosti miestneho charakteru (samospráva v obciach, kultúra, zdravotníctvo ap.) spravovali vlády provincií. Frankofónnemu Quebecu bolo priznané právo používať pri rokovaní v parlamente popri anglickom aj francúzsky jazyk. Spojené kráľovstvo si ponechalo právo rozhodovať o zmenách ústavy, zahraničnopolitických otázkach a o otázkach vojny a mieru. R. 1868 odkúpila Kanada od Spoločnosti Hudsonovho zálivu Rupertovu zem, ktorá sa spolu so Severozápadným teritóriom (dnešné teritórium Yukon, pevninová časť Severozápadných teritórií, severozáp. pevninová časť Nunavutu, severozáp. časť Saskatchevanu, sev. Alberta a sev. Britská Kolumbia) stala ako Severozápadné teritóriá (1869, fakticky 1870) súčasťou kanadskej konfederácie. Faktickému prevzatiu Severozápadných teritórií pod kanadskú správu nakrátko zabránilo prvé povstanie (1869 – 70) Métisov pod vedením Louisa Riela (*1844, †1885), ktorého výsledkom bolo vyčlenenie Manitoby (1870) ako samostatnej provincie. R. 1871 sa ďalšou provinciou Kanady stala Britská Kolumbia (od 1866 zjednotená s Vancouverom) a 1872 bol za provinciu vyhlásený Ostrov princa Eduarda. Po vzniku konfederácie nastal veľký hospodársky rozmach, rozvíjal sa priemysel, budovala infraštruktúra, a to najmä rozvojom lodnej dopravy a stavbou transkontinentálnych železníc (ako prvá bola postavená Kanadská pacifická železnica, angl. Canadian Pacific Railway, dokončená 1885). V záujme získania novej pôdy, na ktorú si však právoplatne nárokovali dovtedy tam žijúci pôvodní obyvatelia (Indiáni), bolo v období 1871 – 1921 medzi Kanadou (resp. britským panovníkom) a indiánskymi kmeňmi uzatvorených jedenásť dodnes platných tzv. číslovaných zmlúv (angl. Numbered Treaties). Na ich základe Indiáni postúpili určité územia európskym prisťahovalcom a ako kompenzáciu dostali potraviny, odevy, strelivo a náhradné, pre nich vyhradené (rezervované) územie – indiánske rezervácie (sťahovanie Indiánov do rezervácií prebiehalo 1871 – 75). Po objavení zlata v auguste 1896 v oblasti rieky Klondike v Yukone (→ bonanza; → Dawson) prichádzali do oblasti desaťtisíce hľadačov zlata (prospektorov), vypukla ďalšia zlatá horúčka, ktorej dôsledkom bolo o. i. vyhlásenie Yukonu (1898) za kanadské teritórium (už od 1892 sa medzi USA a Kanadou uskutočnili rokovania o hraniciach medzi Kanadou a Aljaškou, ktorú 1867 odkúpili USA od Ruska, definitívne boli stanovené 1903). R. 1905 získali štatút provincií časti Severozápadných teritórií Alberta a Saskatchewan.

Koncom 19. a zač. 20. stor. zaznamenala Kanada značný hospodársky rast. Do 1. svetovej vojny vstúpila automaticky po vyhlásení vojny Spojeným kráľovstvom a na európske bojiská vyslala vlastné vojenské sily (vyše 600-tis. mužov) spočiatku zložené prevažne z dobrovoľníkov. To výrazne posilnilo jej medzinárodnú prestíž a po vojne pokračovala v procese osamostatňovania. Fakticky vystupovala ako suverénny štát: 1818 – 19 sa zúčastnila Parížskej mierovej konferencie, 1919 sa stala jedným zo signatárov Versaillskej mierovej zmluvy a ako samostatný subjekt jedným zo zakladajúcich členov novovzniknutej Spoločnosti národov. R. 1919 bolo zavedené volebné právo žien. Počas prvých dvoch liberálnych vlád na čele s premiérom W. L. (Mackenziem) Kingom (1921 – 26, 1926 – 30) nastal hospodársky rozmach a obdobie prosperity. Na imperiálnej konferencii Commonwealthu (1926) Spojené kráľovstvo formálne uznalo autonómiu Kanady a štatutárnu rovnosť členských krajín (domínií) Commonwealthu. Ekonomický rast a optimistické očakávania do budúcnosti však dočasne zastavila svetová hospodárska kríza (1929 – 30), ktorá mala v niektorých oblastiach veľmi tvrdé dôsledky. R. 1931 počas vlády premiéra R. B. Bennetta (1930 – 35) schválilo Spojené kráľovstvo ustanovenie o rozšírení právomocí kanadskej vlády vo sfére vnútornej (žiadny zákon prijatý britským parlamentom nie je platný na území Kanady, pokiaľ nie je schválený kanadským parlamentom) i zahraničnej politiky, o. i. aj možnosť otvoriť vlastné diplomatické zastúpenia, čím poskytlo Kanade formálnu nezávislosť (→ Westminsterský štatút). Dôsledkom však bolo čoraz väčšie uvoľňovanie vzťahov so Spojeným kráľovstvom a upevňovanie kontaktov s USA, zvlášť významné bolo postupné zrastanie ekonomík obidvoch krajín, čo sa prehĺbilo najmä počas 2. svetovej vojny (vybudovanie diaľnice spájajúcej Aljašku s USA, vybudovanie mnohých podnikov ťažkého priemyslu Američanmi, ktoré sa neskôr stali základom leteckého a automobilového priemyslu). Počas tretej vlády W. L. (Mackenzieho) Kinga (1935 – 48) prežívala Kanada zložité obdobie. Spočiatku podporovala politiku appeasementu voči Nemecku, po vypuknutí 2. svetovej vojny presadil premiér v kanadskom parlamente vyhlásenie vojny po boku Spojeného kráľovstva (10. 9. 1939). Prvou veľkou vojenskou operáciou kanadských pozemných jednotiek dislokovaných v Spojenom kráľovstve bol neúspešný pokus britsko-kanadských síl o vylodenie v Dieppe (19. 8. 1942); 6. 6. 1944 sa po boku Spojencov zúčastnili invázie v Normandii (vylodenie na pláži Juno; dosiahli najhlbšie prieniky zo všetkých spojeneckých vojsk). Počas vojny došlo v Kanade k obrovskému rozvoju vojenského priemyslu, ktorého produkty zásobovali Spojencov, kanadské vojenské a obchodné loďstvo zohralo významnú úlohu v bitke o Atlantik. Po skončení vojny sa Kanada dostala do ekonomickej depresie a 1948 prijala Marshallov plán. R. 1945 sa stala zakladajúcim členom OSN. Počas vlády liberálov vedenej premiérom L. S. Saint-Laurentom (1948 – 57) sa výrazne angažovala v oblasti medzinárodnej politiky: 1949 sa stala zakladajúcim členom NATO, vtedajší kanadský minister zahraničných vecí (1948 – 57) a neskorší premiér L. B. Pearson výrazne prispel k ukončeniu suezskej krízy (1956 – 57), začo dostal 1957 Nobelovu cenu za mier. R. 1949 sa ku Kanade pripojil dovtedy formálne nezávislý Newfoundland ako jej desiata provincia (→ Newfoundland a Labrador).

V povojnovom období pokračoval rozvoj Kanady na rozvinutý priemyselný štát, v sociálnej oblasti sa presadzovala politika tzv. štátu blahobytu (angl. welfare state), silná imigrácia z krajín Európy, Ázie i z USA mala za následok zmenu demografickej situácie. Americké spoločnosti pôsobiace v Kanade začali fakticky kontrolovať väčšinu priemyselných odvetví (ťažbu ropy, nerastných surovín ap.). Po nástupe konzervatívcov do vlády sa premiér J. G. Diefenbaker (1957 – 63) usiloval preorientovať obchod opäť výraznejšie na Spojené kráľovstvo (obmedziť výšku obchodných kontaktov s USA). V období pokračujúcej studenej vojny však Kanada s USA úzko spolupracovala a 1958 s nimi podpísala dohodu, na základe ktorej s cieľom zabezpečiť obranu Kanady a USA bolo zriadené spoločné Severoamerické veliteľstvo protivzdušnej obrany (angl. North American Aerospace Defense Command, NORAD) pod americkým velením (v Kanade vo Winnipegu bolo zriadené len jedno z vedľajších veliteľstiev). Odpor obyvateľstva proti umiestneniu rakiet s jadrovými hlavicami na kanadskom území však napokon viedol k pádu vlády (1963) a k návratu liberálov (1963 – 68 L. B. Pearson). Vzťahy s USA (aj na úrovni vlád) sa skomplikovali aj pre odpor kanadského obyvateľstva proti americkému bombardovaniu Vietnamu počas vietnamskej vojny (1965 – 73; do Kanady sa presídlilo viacero Američanov s cieľom vyhnúť sa brannej povinnosti). Ekonomický rast a citlivá sociálna politika (zavedenie minimálnej mzdy, 40-hodinového pracovného týždňa i zdravotného poistenia, zlepšenie penzijného systému) sa odrazili na zvyšovaní blahobytu obyvateľstva a spolu s presadzovaním koncepcie multikulturalizmu výrazne prispeli k posilňovaniu kanadskej národnej identity, národného sebavedomia, patriotizmu a myšlienky kultúrnej svojbytnosti. Súčasne však v provincii Quebec v 60. rokoch 20. stor. (obdobie tzv. tichej revolúcie, fr. révolution tranquille, angl. Quiet Revolution) narastali nacionalistické a separatistické tendencie a zvyšovalo sa napätie medzi ňou a zvyškom Kanady. Otázka Quebecu začala komplikovať aj kanadské medzinárodné vzťahy, a to najmä po vystúpení francúzskeho prezidenta Ch. de Gaulla, ktorý pri oficiálnej návšteve Kanady (1967) verejne podporil autonomistické ambície frankofónneho obyvateľstva. R. 1968 sa P. E. Trudeau stal prvým po francúzsky hovoriacim premiérom v kanadskej histórii (1968 – 79). Prvým významným krokom jeho vlády bolo prijatie Zákona o úradných jazykoch (angl. Official Languages Act, fr. Loi sur les langues officielles), ktorý 1969 schválil kanadský parlament. Zákon ustanovil anglický a francúzsky jazyk ako úradné jazyky Kanady, zaručoval im status rovnocennosti na federálnej úrovni a napriek tomu, že neskôr boli prijaté ďalšie zákonné úpravy (o. i. 1988 jeho revízia), stal sa základom oficiálnej dvojjazyčnosti. Pre navrhovaný sociálny program, pre úsilie zaviesť do činnosti vlády dlhodobé plánovanie, ako aj pre zavedenie štátnej kontroly cien a platov sa však P. E. Trudeau dostal do sporu s konzervatívcami, ktorí sa 1979 – 80 dostali nakrátko k moci. Počas druhej Trudeauovej vlády (1980 – 84) sa 1980 uskutočnilo prvé referendum o otázke oddelenia Quebecu (60 % obyvateľov bolo za jeho zotrvanie v rámci Kanady). Za najvýznamnejší počin jeho vlády sa však považuje úprava kanadskej ústavy. Výsledkom procesu tzv. patriácie ústavy (koncept vychádzal z Trudeauových návrhov) bolo 17. 4. 1982 oficiálne vyhlásenie britskej kráľovny Alžbety II., na základe ktorého boli všetky ústavné právomoci prenesené (patriované) z britského parlamentu na kanadský, čím sa Kanada v zákonodarnej oblasti stala suverénnym štátom. Zároveň vstúpil do platnosti Ústavný zákon z 1982 (angl. Constitution Act, 1982, fr. Loi constitutionnelle de 1982). Ústavné zmeny viedli k polarizácii spoločnosti a k prudkému nárastu separatistických snáh s cieľom dosiahnuť autonómiu Quebecu (predstavitelia Quebecu odmietli ústavu podpísať). Vyriešiť otázku Quebecu s definitívnou platnosťou sa usilovala konzervatívna vláda premiéra M. B. Mulroneyho (1984 – 93). Dohodou z Meech Lake (3. 6. 1987) malo byť Quebecu zaručené ústavné právo na ochranu francúzskeho jazyka a kultúry bez ohľadu na záujmy nefrancúzsky hovoriacich obyvateľov provincie, pre rastúci nesúhlas v provinciách však nebola ratifikovaná v náležitom termíne, a preto nevstúpila do platnosti. R. 1992 voliči v Severozápadných teritóriách rozhodli v referende o postupnom vytvorení samosprávnej jednotky (teritória) pre Eskimákov žijúcich v tamojšom regióne Nunavut (vyčlenený 1999). R. 1995 sa konalo druhé referendum o zotrvaní Quebecu v kanadskej federácii, ktorého výsledok bol veľmi tesný (50,6 % za zotrvanie, 49,4 % proti nemu). R. 1997 vydal Najvyšší súd stanovisko, že Quebec nemá právo na jednostranné vyhlásenie nezávislosti. Separatistické hnutie však naďalej pokračuje v činnosti a otázka Quebecu zostáva zdrojom napätia, ktoré môže viesť k destabilizácii politických i hospodárskych perspektív krajiny (→ Quebec).

Politický systém — Kanada je parlamentnou monarchiou v rámci britského Spoločenstva národov, z hľadiska medzinárodného práva personálnou úniou. Hlavou štátu (tzv. Commonwealth realm v rámci britského Spoločenstva národov) je britský kráľ/kráľovná (v súčasnosti, od 1953, Alžbeta II.), v Kanade s oficiálnym titulom kanadský kráľ/kráľovná (angl. King/Queen of Canada, fr. Roi/Reine du Canada), ktorého/ktorú v krajine zastupuje generálny guvernér, od 2017 Julie Payettová (Payette). Právny rámec existencie Kanady vytvára ústava (Ústavný zákon z 1982, angl. Constitution Act, 1982, fr. Loi constitutionnelle de 1982), ktorej súčasťou je aj Kanadská charta práv a slobôd (angl. Canadian Charter of Rights and Freedoms, fr. Charte canadienne des droits et libertés) a podľa ktorej je Kanada parlamentná zastupiteľská demokracia s federálnym usporiadaním. Zákonodarným orgánom je parlament (angl. Parliament of Canada, fr. Parlement du Canada) so sídlom v Ottawe, ktorý tvoria Dolná komora (angl. House of Commons, fr. Chambre des communes) s 308 členmi (75 z Quebecu) volenými na 5 rokov a Senát (angl. Senate of Canada, fr. Le Sénat du Canada) maximálne so 112 členmi vymenúvanými generálnym guvernérom podľa návrhu predsedu vlády (kreslá sú prideľované na regionálnom základe). Volebné právo od 18 rokov.

Školský systém — tvoria ho základné (Elementary School, Junior School; približne do 16. roku veku dieťaťa), stredné (High School) a vyššie stredné školy (Community College) a univerzity a z väčšej časti je financovaný z verejných (federálnych a provinčných) zdrojov. V jednotlivých provinciách, ktorých vlády zodpovedajú za kvalitu vzdelávacích programov, sa na všetkých úrovniach uplatňujú rôzne vzdelávacie varianty. Vzdelávacími jazykmi sú angličtina a francúzština, v niektorých oblastiach aj menšinové jazyky (eskimácko-aleutské jazyky). Súčasťou systému sú aj súkromné a cirkevné školy. Prvé školy v Kanade vznikali v 17. stor. na území Nového Francúzska a zakladali ich najmä jezuiti, neskôr aj členovia iných konfesií alebo súkromné osoby. Organizované základné a vyššie vzdelávanie sa začalo v prvých desaťročiach 19. stor., výraznejšie sa rozvíjalo až od 1841 po prijatí zákona o vzdelávaní. Vyše storočnú tradíciu má dištančná (externá) forma štúdia, ktorá vznikla na viacerých univerzitách pre prírodné danosti krajiny (ťažšia dostupnosť z niektorých oblastí). K najvýznamnejším kanadským univerzitám patria University of Toronto (založená 1827), University of Ottawa (fr. Université d’Ottawa, založená 1848, prvá bilingválna univerzita), Université de Montréal (založená 1878) a i.

Tlač — vyznačuje sa určitými špecifikami, ktoré sú dané susedstvom s USA (dovoz periodík) a dvojjazyčnosťou krajiny. Je ovládaná veľkými (aj zahraničnými) mediálnymi korporáciami (Thomson Reuters Corporation, založená 2008; Quebecor alebo Québecor, založená 1950; The Brunswick News, založená 1902). Hlavnými kanadskými celoštátnymi denníkmi sú The Globe and Mail (založený 1844) a National Post (založený 1998) vydávané v anglickom jazyku v Toronte a Le Devoir (založený 1910) a Le Journal de Montréal (založený 1964) vydávané vo francúzskom jazyku v Montreale. Takmer vo všetkých kanadských mestách vychádza aspoň jeden regionálny denník, v bilingválnych mestách (Ottawa, Montreal) vychádzajú dva hlavné denníky (v anglickom a vo francúzskom jazyku). Niektoré regionálne denníky prekonávajú celoštátne denníky v náklade (The Toronto Star, založený 1892), ako aj v čítanosti (Windsor Star, založený 1888; Calgary Sun, založený 1980). Okrem toho vychádza veľké množstvo týždenníkov s rôznym zameraním.

R. 1936 bola založená kanadská štátna rozhlasová spoločnosť CBC/Radio-Canada (angl. Canadian Broadcasting Corporation, fr. Société Radio-Canada, SRC; vysiela v obidvoch úradných jazykoch – v angličtine a vo francúzštine, ako aj v ôsmich domorodých jazykoch), ktorej súčasťou sú aj štátne televízne spoločnosti (založená 1952) CBC television (vysiela po anglicky) a ICI Radio-Canada Télé (vysiela po francúzsky). V Kanade pôsobí aj viacero ďalších mediálnych spoločností s rôznym obsahovým a teritoriálnym zameraním.

Kanada, administratívne členenie
Územie Rozloha v km2 Počet obyv. (2011) Administratívne stredisko
Provincia
Alberta 661 848 3 742 753 Edmonton
Britská Kolumbia 944 735 4 554 085 Victoria
Manitoba 647 797 1 243 653 Winnipeg
New Brunswick 72 908 753 232 Fredericton
Newfoundland a Labrador 405 212 509 148 Saint John’s
Nové Škótsko 55 284 943 414 Halifax
Ontário 1 076 395 13 282 444 Toronto
Ostrov princa Eduarda 5 660 143 481 Charlottetown
Quebec 1 542 056 7 942 983 Quebec
Saskatchewan 651 036 1 052 050 Regina
Teritórium
Nunavut 2 093 190 33 303 Iqaluit
Severozáp. teritóriá 1 346 106 43 554 Yellowknife
Yukon 482 443 34 306 Whitehorse

Kanada, predsedovia vlády
1867 – 1873 John Alexander Macdonald
1873 – 1878 Alexander Mackenzie
1878 – 1891 John Alexander Macdonald
1891 – 1892 John Joseph Caldwell Abbott
1892 – 1894 John Sparrow David Thompson
1894 – 1896 Mackenzie Bowell
1896 Charles Tupper
1896 – 1911 Wilfrid Laurier
1911 – 1920 Robert Laird Borden
1920 – 1921 Arthur Meighen
1921 – 1926 William Lyon Mackenzie King
1926 Arthur Meighen
1926 – 1930 William Lyon Mackenzie King
1930 – 1935 Richard Bedford Bennett
1935 – 1948 William Lyon Mackenzie King
1948 – 1957 Louis Stephen Saint-Laurent
1957 – 1963 John George Diefenbaker
1963 – 1968 Lester Bowles Pearson
1968 – 1979 Pierre Elliott Trudeau
1979 – 1980 Charles Joseph Clark
1980 – 1984 Pierre Elliott Trudeau
1984 John Napier Turner
1984 – 1993 Martin Brian Mulroney
1993 Avril Kim Campbellová
1993 – 2003 Jean Chrétien
2003 – 2006 Paul Martin
2006 – 2015 Stephen Joseph Harper
od 2015 Justin Trudeau

Kanada, generálni guvernéri
1867 – 1868 vikomt (Charles Stanley) Monck
1869 – 1872 barón Lisgar (sir John Young)
1872 – 1878 markíz (Frederick Temple Blackwood) z Dufferinu a Avy
1878 – 1883 markíz (John Douglas Sutherland Campbell) z Lorne
1883 – 1888 markíz (Henry Charles Keith Petty-Fitzmaurice) z Lansdowne
1888 – 1893 barón (Frederick Arthur) Stanley z Prestonu (gróf z Derby)
1893 – 1898 markíz (John Campbell Gordon) z Aberdeenu a Temairu
1898 – 1904 gróf (Gilbert John Murray Kynynmound Elliot) z Minta
1904 – 1911 gróf (Albert Henry George) Grey z Fallodonu
1911 – 1916 vojvoda (Arthur William Patrick Albert) z Connaughtu
1916 – 1921 vojvoda (Victor Christian William Cavendish) z Devonshiru
1921 – 1926 vikomt (Julian Hedworth George) Byng z Vimy
1926 – 1931 markíz (Freeman Freeman-Thomas) z Willingdonu
1931 – 1935 gróf (Vere Brabazon Ponsonby) z Bessborough
1935 – 1940 barón (John Buchan) Tweedsmuir z Elsfieldu
1940 – 1946 gróf (Alexander Augustus Frederick William Alfred George Cambridge) z Athlone
1946 – 1952 gróf Alexander (Harold Rupert Leofric George) z Tunisu
1952 – 1959 Charles Vincent Massey
1959 – 1967 Georges-Philéas Vanier
1967 – 1974 Daniel Roland Michener
1974 – 1979 Jules Léger
1979 – 1984 Edward Richard Schreyer
1984 – 1990 Jeanne Mathilde Sauvéová (Sauvé)
1990 – 1995 Ramon John Hnatyshyn
1995 – 1999 Roméo-Adrien LeBlanc
1999 – 2005 Adrienne Louise Clarksonová (Clarkson)
2005 – 2010 Michaëlle Jeanová (Jean)
2010 – 2017 David Lloyd Johnston
od 2017 Julie Payettová (Payette)

Kanadské arktické súostrovie

Kanadské arktické súostrovie, angl. Canadian Arctic Archipelago — skupina viac ako 36 500 ostrovov v Severnom ľadovom oceáne patriacich Kanade; rozloha 1,425 mil. km2, okolo 14-tis. obyvateľov. Ostrovy ležia sev. a severových. od pevniny Severnej Ameriky, od ktorých ich oddeľujú Hudsonov prieliv, prieliv Fury and Hecla Strait, Franklinov prieliv, prieliv Victoria Strait, prieliv Dease Strait, Prieliv Dolphin a Union a i. Od Grónska ich oddeľujú Davisov prieliv, Baffinovo more, Smithov prieliv a prieliv Robeson Channel. Delia sa na sev. (Ostrovy kráľovnej Alžbety) a juž. skupinu ostrovov, ktoré sú oddelené prielivmi tiahnucimi sa v rovnobežkovom smere: Lancasterským prielivom, Barrowovým prielivom, Melvillovým prielivom a MacClurovým prielivom. Len 94 ostrovov má povrch väčší ako 130 km2; najväčšie ostrovy súostrovia Baffinov ostrov (507-tis. km2), Viktóriin ostrov (217-tis. km2) a Ellesmerov ostrov (196-tis. km2) sú zároveň najväčšími ostrovmi Kanady a patria k 10 najväčším ostrovom sveta.

Geologická stavba juž. skupiny ostrovov, ktoré vznikli znížením sev. časti kryštalického štítu Laurentie (Kanadský štít), je príbuzná stavbe pevniny Severnej Ameriky, sev. skupina ostrovov je budovaná mladšími horninami. Ostrovy ležiace na západe majú nižšie nadmorské výšky (priemerná výška do 300 m n. m.) ako na severovýchode, kde sa od Baffinovho ostrova cez vých. časť Ellesmerovho ostrova tiahne výrazne členité pohorie Arctic Cordillera (výška vrchov presahuje 2 000 m n. m.). Drsné podnebie, počas zimy trvajúcej 9 mesiacov klesá teplota na -60 °C, v krátkom studenom lete vystupuje na 3 – 5 °C; silné vetry; nízky ročný úhrn zrážok (takmer výlučne snehových); vo vých. časti početné ľadovce (pokrývajú okolo 156-tis. km2). Oblasť polárnej púšte, na juhu miestami tundra. Pomerne pestré zastúpenie živočíchov: soby, vlky, biele medvede, líšky, zajac belák, mrože, tulene, veľryby, veľa druhov vtákov. Obývaných je len zopár ostrovov: Baffinov ostrov, Viktóriin ostrov, Ellesmerov ostrov, Banksov ostrov, ostrov Southampton a Ostrov kráľa Viliama. Najväčším sídlom je Iqaluit (na Baffinovom ostrove).

Kanársky prúd

Kanársky prúd — studený morský prúd na východe sev. časti Atlantického oceána, vetva Golfského prúdu, od ktorého sa obracia na východ k pobrežiu Španielska a následne na juhu až juhozápade obmýva severozáp. pobrežie Afriky s Kanárskymi ostrovmi, juž. od obratníka Raka sa mieša s vodami Severného rovníkového prúdu. Rýchlosť prúdu je asi 8 – 9 km za deň, teplota vody 12 – 26 °C, slanosť okolo 36 ‰.

kandela

kandela [lat.], zn. cd — jednotka svietivosti v sústave SI, jedna zo siedmich základných jednotiek. Podľa definície schválenej 1979 na 16. zasadnutí Generálnej konferencie pre váhy a miery predstavuje svietivosť zdroja monochromatického žiarenia s frekvenciou 540 · 1012 hertzov (Hz), ktorý v danom smere má žiarivosť 1/683 wattov na steradián (W/sr). V definícii sa používa veličina žiarivý tok (meraný vo wattoch), a nie svetelný tok (meraný v lúmenoch), pretože meranie žiarivého toku je omnoho efektívnejšie než meranie svetelného toku. Frekvencia 540 · 1012 Hz je veľmi blízka frekvencii zeleného svetla, na ktorú je ľudské oko pri dennom svetle najcitlivejšie (za šera je najväčšia citlivosť oka posunutá ku kratším vlnovým dĺžkam). Pri iných frekvenciách je na dosiahnutie svietivosti 1 cd potrebný väčší žiarivý výkon, pretože citlivosť oka od zelenej farby na obidve strany spektra viditeľného žiarenia klesá.

Názov jednotky svietivosti kandela bol zavedený 1948 na 9. zasadnutí Generálnej konferencie pre váhy a miery a súčasne bola schválená aj jej definícia: predstavovala svietivosť povrchu absolútne čierneho telesa s plochou 1/60 cm2\(\) v smere kolmom na povrch telesa pri teplote tuhnutia platiny (za základnú jednotku vtedy ešte Praktickej sústavy jednotiek bola prijatá 1954). R. 1967 bola jej definícia spresnená podmienkou merania pri normálnom atmosferickom tlaku. Prvý pokus o medzinárodné zjednotenie jednotky svietivosti sa uskutočnil 1909, keď sa metrologické laboratóriá USA, Francúzska a Spojeného kráľovstva rozhodli zaviesť jednotku s názvom medzinárodná sviečka realizovanú žiarovkou s uhlíkovým vláknom s definovanými parametrami. V Nemecku a v niektorých ďalších krajinách sa však naďalej používala jednotka Hefnerova sviečka definovaná rozmermi plameňa kahanca a druhom jeho horľavej náplne. Názov sviečka súvisel so skutočnosťou, že približne rovnako veľkú svietivosť má aj bežná parafínová sviečka. Keďže štandardy založené na veľkosti plameňa či svietivosti rozžeraveného vlákna žiarovky neboli dostatočne stabilné ani reprodukovateľné, 1948 bola na odporúčanie Medzinárodného výboru pre váhy a miery prijatá definícia založená na vyžarovaní povrchu absolútne čierneho telesa. Definícia kandely prijatá 1979 bola sformulovaná tak, aby sa ňou nezmenila veľkosť jednotky zavedenej 1948 (naďalej veľkosťou zodpovedá svietivosti bežnej sviečky), aby sa však dala ľahšie realizovať. Izotropný bodový svetelný zdroj so svietivosťou 1 cd vyžaruje do celého priestoru (do priestorového uhla \(4\pi\) steradiánov) svetelný tok 12,566 lumenov (lm), čo zhruba zodpovedá bežnej sviečke.

kandidóza

kandidóza [lat.], candidosis, moniliáza — mykotické ochorenie ľudí a zvierat (→ mykózy) vyvolané patogénnymi druhmi kvasiniek z rodu Candida (najčastejšie Candida albicans, zriedkavejšie Candida glabrata, Candida parapsilosis, Candida tropicalis a Candida dubliniensis). Vzniká pri porušení imunity, resp. pri celkovom oslabení organizmu napr. v dôsledku niektorých chorôb a ich liečby (napr. pri cukrovke, AIDS, pri dlhodobom podávaní kortikoidov, cytostatík a i.) a pri potlačení prirodzenej mikroflóry slizníc a kože človeka (napr. pri dlhodobom podávaní širokospektrálnych antibiotík). Predispozičným faktorom je aj práca v teplom a vo vlhkom prostredí. Ide zvyčajne o sekundárnu infekciu endogénneho pôvodu, ktorá postihuje kožu, nechty, sliznice a vnútorné orgány.

Kandidóza kože sa vyskytuje predovšetkým vo veľkých a malých kožných záhyboch (intertriginózna kandidóza) – v slabinách, v genitálno-análnej oblasti, pod prsníkmi alebo v pazuchovej jame. Jej charakteristickým prejavom je tvorba tenkostenných vezikúl s mliečne skaleným obsahom na začervenanej spodnej vrstve, ktoré splývajú a rýchlo praskajú za vzniku súvislých relatívne presne ohraničených zápalových veľmi pálivých svrbiacich až bolestivých lesklých červených mierne mokvajúcich ložísk s golierikom olupujúcej sa pokožky, niekedy s belavým povlakom. Pre túto formu kandidózy je typický rozsev drobných vezikúl a pustúl v okolí centrálneho ložiska. Podobne sa kandidóza kože prejavuje medzi prstami rúk (najčastejšie medzi 3. a 4. prstom) alebo nôh (medzi všetkými prstami), pri ktorej v najnižšom mieste medziprstového priestoru vzniká erodovaná červená plôška lemovaná macerovanou epidermou (môžu sa vytvoriť až bolestivé ragády), ktorá páli a svrbí. Kandidóza spojená so zápalom nechtového lôžka sa prejavuje zdurením, začervenaním, niekedy aj zhnisaním nechtového valu. Ochorenie môže postihnúť aj necht, ktorý potom stráca lesk, nadobúda ryhovaný povrch a špinavožltohnedé až zelenkasté sfarbenie, stenčuje sa alebo, naopak, hrubne a rozpadáva sa.

Kandidóza slizníc postihuje sliznicu jednak ústnej dutiny (najmä u dojčiat a detí), jednak pošvy. Prebieha buď ako jednoduchý zápal, alebo najčastejšie ako soor (→ múčnivka) s tvorbou tvarohovitých povlakov na povrchu sliznice, pri ochorení pošvy aj s hustým krémovitým výtokom a pocitom pálenia a svrbenia. Kandidózy vnútorných orgánov postihujú najčastejšie dýchacie cesty (kandidózové bronchopneumónie), tráviaci trakt, obličky a endokard (ako častá komplikácia transplantácií chlopní).

Diagnóza sa stanovuje na základe klinického, mikroskopického, kultivačného, biochemického, prípadne sérologického a histologického vyšetrenia. Liečba: lokálna aplikácia antimykotík vo forme roztokov, krémov a mastí, podávanie antimykotík vo forme tabliet alebo kapsúl (napr. ketokonazol, flukonazol), dôležitá je úprava životosprávy, hygiena a liečba základného ochorenia.

Kandidóza sa vyskytuje pri viacerých druhoch zvierat, najčastejšie však pri mladých vtákoch (najmä hydine). Postihuje sliznicu ústnej dutiny, pažeráka a žľaznatého žalúdka, prejavuje sa ako múčnivka.

kánonický súbor

kánonický súbor — štatistický súbor opisujúci sústavu so stálym počtom častíc uzavretú v termostate (sústavu so stálou teplotou); označuje sa ako súbor \(NVT\) (\(N\) = počet častíc, \(V\) = objem, \(T\) = teplota). V stave štatistickej rovnováhy si takáto sústava môže s okolím vymieňať len energiu, častice si nevymieňa. Pravdepodobnosť \(P_i\) výskytu \(i\)-tého mikrostavu je v takomto prípade vyjadrená Gibbsovým kánonickým rozdelením (→ Gibbsovo rozdelenie):

\(P_i = \frac{\exp \left(-\frac{E_i}{\mathit{kT}}\right)}{\sum _i\exp \left(\frac{E_i}{\mathit{kT}}\right)}, \)

kde \(E_i\) je energia sústavy nachádzajúcej sa v tomto mikrostave, \(k\) Boltzmannova konštanta a \(T\) termodynamická teplota. Kánonický súbor je jedným zo štatistických súborov definovaných J. W. Gibbsom (→ mikrokánonický súbor, → veľký kánonický súbor).

Kan-su

Kan-su, Gansu — provincia na severe centrálnej časti Číny, na malom úseku na severozápade hraničiaca s Mongolskom; rozloha 464 186 km2, 25,701 mil. obyvateľov (2012), administratívne stredisko Lan-čou. Až 70 % územia tvoria pohoria a náhorné plošiny, väčšina územia leží vo výške viac ako 1 000 m n. m., v záp. časti v pohorí Čchi-lien-šan (súčasť pohoria Nan-šan) dosahujú štíty viac než 5 000 m n. m., pozdĺž sev. a severových. úpätia Nan-šanu sa tiahne výrazná zníženina (dĺžka okolo 1 000 km, šírka 20 – 100 km), ktorou v minulosti prechádzala Hodvábna cesta. Oblasť častých zemetrasení.

Na východe a juhovýchode vlhké subtropické podnebie, na západe a severozápade teplé a suché, vo vyšších pohoriach chladné vlhké, priemerné teploty v januári −4 °C až 3 °C, v júli 11 – 27 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 300 – 860 mm. Hlavným vodným tokom je Žltá rieka. Veľkú časť územia zaberajú stepi prechádzajúce na severovýchode do polopúšťových oblastí a do púšte Ala-šan (súčasť púšťového územia Gobi), v pohoriach pozostatky lesov.

Hospodársky slabo rozvinuté územie, jedna z najchudobnejších čínskych provincií. Poľnohospodárska výroba sa na HDP podieľa asi 20 %, zamestnáva však okolo 60 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Pestovanie (väčšinou na umelo zavlažovaných pôdach) pšenice, kukurice, prosa, jačmeňa, bavlníka, podzemnice olejnej, tabaku, konopí; kočovný chov oviec, hovädzieho dobytka, jakov, tiav, koní. Priemyselná výroba sa na tvorbe HDP podieľa okolo 45 % a zamestnáva asi 20 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Priemysel ťažobný (ťažba ropy v Jü-mene, čierneho uhlia juž. od Lan-čou, rúd železa, medi a niklu, sadrovca), stavebných materiálov, chemický, petrochemický (rafinérie ropy v Jü-mene a Lan-čou), strojársky, elektronický, kovoobrábací, textilný, potravinársky. V oblasti služieb podieľajúcich sa na HDP okolo 35 % dominujú vzrastajúci cestovný ruch (atraktívna príroda, Veľký čínsky múr, viacero miest s pamiatkami vybudovanými v minulosti na Hodvábnej ceste), doprava a obchod. V doprave majú významnú úlohu vodná doprava na Žltej rieke a železničná doprava využívajúca 1 300 km tratí (územím prechádzajú železničné trate Lan-čou – Peking, Lan-čou – Si-an a Lan-čou – Urumči); cestná doprava využíva hustú (asi 40 000 km ciest), ale pomerne nekvalitnú cestnú sieť (len okolo 100 km diaľnic); letisko v Lan-čou; ropovod Lan-čou – Jü-men. Jedna z provincií s najmenšou hustotou obyvateľstva, miera urbanizácie okolo 24 %, viac ako 90 % obyvateľov predstavujú vlastní Číňania (Chanovia).

Kantova hypotéza

Kantova hypotéza — hypotéza vzniku planetárnej sústavy z prvotnej prachovo-plynovej hmloviny. I. Kant v nej 1755 podrobne rozpracoval pôvodnú myšlienku hmlovinovej hypotézy navrhnutú 1734 švédskym vedcom a filozofom E. Swedenborgom. Podľa Kantovej hypotézy v pomaly rotujúcej prahmlovine bola látka v malých čiastočkách menších než 0,001 mm dokonale rovnomerne rozptýlená v priestore. Pôsobením príťažlivých a odpudivých síl sa čiastočky začali zoskupovať, čím vznikali hustejšie a redšie oblasti hmoty. Zhusťovaním I. Kant vysvetlil zrýchlenie rotácie a vzrastajúcu teplotu systému, čoho dôsledkom bolo vytvorenie Slnka a planét. Kantovu hypotézu rozvinul a matematicky rozpracoval P. S. Laplace (→ Laplaceova hypotéza).

kapacita

kapacita [lat.] — schopnosť niečo pojať do seba, niečo obsiahnuť, ako aj miera, objem alebo rozsah tejto schopnosti;

1. antropol. kapacita lebky — objem mozgovej časti lebky (mozgovne) vyjadrený v cm3; údaj poskytujúci informáciu o veľkosti mozgu, využívaný predovšetkým pri štúdiu kostrových pozostatkov vývojového radu človeka. Pri dobre zachovanej lebke sa jej kapacita zisťuje priamo naplnením mozgovne kvapalinou alebo drobnými semenami (zvyčajne semenami horčice) a odmeraním objemu náplne pomocou odmerného valca, najčastejšie však z jednotlivých rozmerov lebky získaných jej meraním alebo z röntgenových alebo tomografických snímok lebky. Kapacita lebky človeka sa počas evolúcie postupne a nepravidelne zväčšovala od živočíšnych predchodcov človeka až po neandertálskeho človeka, u predstaviteľov Homo sapiens sa mierne zmenšila a jej priemerná hodnota u dospelého jedinca v dnešnej populácii dosahuje 1 350 cm3. Určovanie kapacity lebky sa používa na približný odhad inteligencie, resp. duševných schopností hominidov, jej hodnota však pomerne úzko súvisí s veľkosťou, resp. s hmotnosťou tela a čiastočne aj so životnými podmienkami;

2. ekon. → výrobná kapacita;

3. el.tech. kapacita kódu → dĺžka (kódu);

4. fyz. veličina charakterizujúca: a) mieru schopnosti vodiča, sústavy vodičov alebo kondenzátora uchovávať elektrický náboj, → elektrická kapacita; b) mieru schopnosti telesa prijať teplo; → tepelná kapacita;

5. chem. kapacita adsorbentu — miera schopnosti adsorbentu viazať určitú zložku (adsorptív) alebo skupinu zložiek z plynnej alebo z kvapalnej zmesi; rovnovážna veličina, ktorá závisí od vlastností adsorbentu, od stavových a procesných podmienok (teplota, tlak, pH, iónová sila) i od zloženia plynnej alebo kvapalnej zmesi. Pri dostatočne vysokej koncentrácii adsorbovanej látky často dochádza k úplnému nasýteniu povrchu aktívnych centier adsorbentu a dosahuje sa maximálna (saturačná) kapacita adsorbentu. V technickej praxi sa kapacita adsorbentu najčastejšie vyjadruje ako látkové množstvo (alebo hmotnosť) naadsorbovanej látky (adsorbátu) pripadajúce na jednotkovú hmotnosť suchého adsorbentu. Prepočtom na celkovú hmotnosť adsorbentu (resp. jeho objem) v adsorpčnej kolóne (adsorbéri) sa určí kapacita celej náplne. Adsorpcia prebieha v kolóne iba v tzv. adsorpčnej zóne, čo je vrstva adsorbentu medzi tou jeho časťou, v ktorej už došlo k stavu nasýtenia, a miestom, v ktorom sa práve dosiahne fakticky nulová koncentrácia adsorbátu v pretekajúcej zmesi (čelo adsorpčnej zóny). Adsorpčná zóna sa teda na začiatku procesu vytvára pri vstupe do kolóny a postupne sa pohybuje smerom k výstupu. Množstvo zložky adsorbovanej na jednotkovom množstve adsorbentu v momente, keď čelo adsorpčnej zóny dosiahne výstup z kolóny, sa označuje ako dynamická kapacita adsorbentu. V praxi sa táto hodnota často vzťahuje na neskorší moment, keď už koncentrácia adsorptívu vo vytekajúcej zmesi dosiahne určité, ešte prijateľné percento (ako podiel koncentrácie adsorptívu v zmesi na výstupe a jeho začiatočnej koncentrácie pri vstupe do kolóny), teda keď výstup z kolóny dosiahne významnú časť adsorpčnej zóny. Dynamická kapacita adsorbentu nie je výlučne rovnovážnou veličinou, na jej hodnotu vplývajú aj kinetické efekty. Ak pretekanie zmesi pokračuje, celá náplň adsorbéra sa nasýti, adsorpčná zóna zanikne a koncentrácia adsorptívu vo vystupujúcej zmesi dosiahne začiatočnú koncentráciu. Množstvo zložky adsorbovanej na jednotkovom množstve adsorbentu v stave jeho úplného nasýtenia sa označuje ako statická kapacita adsorbentu. Z hľadiska praktického návrhu adsorpčných kolón je kľúčová dynamická kapacita adsorbentu, ktorá zvyčajne tvorí menej ako 80 % hodnoty statickej kapacity;

6. inform. kapacita pamäte — množstvo pamäťových buniek digitálneho zariadenia uchovávajúcich informácie pomocou logických hodnôt 0 a 1 (→ bit). Kapacita pamäte určuje maximálne množstvo údajov, ktoré je možné uložiť do pamäte zariadenia a vyjadruje sa v základných jednotkách bajtoch (angl. byte, slov. slabika, označenie B) alebo v odvodených väčších jednotkách kilo-, mega-, giga-, tera-, peta-, exa-, zetta- alebo yottabajtoch (napr. kapacita pamäte kompaktného disku je 700 MB). Kým v začiatkoch vývoja počítačov obsahoval bajt 6, 7, 8 alebo 9 bitov, takmer všetky súčasné pamäťové zariadenia obsahujú 8-bitové bajty (tzv. oktety, angl. octet). Z technologických príčin sa kapacita počítačových pamätí udáva aj ako násobok mocniny dvoch (napr. 210) a vyjadruje sa pomocou binárnych predpôn kibi-, mebi-, gibi-, tebi-, pebi-, exbi-, zebi-, yobi- alebo zodpovedajúcich skratiek pred značkou bajtu. Spôsob vyjadrenia kapacity pamäte pomocou predpôn sústavy SI a pomocou binárnych predpôn podľa normy IEC 60027 – 2 je uvedený v tabuľke Jednotky kapacity pamäte;

7. lek. kapacita pľúc → dychový objem;

8. molek. biol.klonovacia kapacita;

9. pedol. kapacita pôdy schopnosť pôdy viazať (adsorbovať) alebo pohlcovať (absorbovať) teplo, vzduch, vodu a iné chemické látky. Tepelná kapacita pôdy charakterizuje mieru jej schopnosti prijímať a zadržiavať teplo. Vyjadruje sa v J/m3. Najviac tepla sa spotrebuje na zahriatie kvapalnej, menej na zahriatie tuhej a najmenej na zahriatie plynnej fázy pôdy (→ fáza). Najväčšiu tepelnú kapacitu majú preto zamokrené ílovité a najmenšiu tepelnú kapacitu výsušné piesočnaté pôdy. Vzdušná kapacita pôdy je mierou schopnosti pôdy zadržiavať vo svojich póroch vzduch. Vyjadruje sa v objemových % ako podiel objemu vzduchu v póroch a celkovej pórovitosti pôdy (pomer objemu pórov k celkovému objemu pôdy vyjadrený v percentách). Celková vzdušná kapacita predstavuje obsah vzduchu prítomného v pôde obsahujúcej len hygroskopickú vodu (pôda vysušená na vzduchu s 95 % vlhkosťou). Minimálna vzdušná kapacita predstavuje obsah vzduchu v póroch pôdy po jej nasýtení kapilárnou vodou. Dostatočná prevzdušnenosť pôdy je dôležitá pre rastliny, optimálny obsah vzduchu v pôde by mal byť 20 – 25 % z celkovej pórovitosti, pri väčšine rastlín by nemal klesnúť pod 10 % (pri trávach pod 5 %). Póry nenaplnené vzduchom sú zaplnené vodou. Miera schopnosti prijať a udržať vodu sa označuje ako vodná kapacita pôdy a súvisí s vododržnosťou pôdy. Najčastejšie sa vyjadruje v objemových % ako podiel objemu vody v póroch a celkovej pórovitosti. Pri jej stanovovaní sa môže merať stav, keď sú všetky póry naplnené vodou (→ plná vodná kapacita), alebo sa osobitne berú do úvahy kategórie pôdnej vody (napr. gravitačná, kapilárna, hygroskopická). Niektoré z takto stanovených hodnôt patria medzi hydrolimity (napr. poľná vodná kapacita, koeficient hygroskopickosti). Ak je obsah vody v pôde vyšší než poľná vodná kapacita, pôda už nie je dostatočne prevzdušnená. Na druhej strane aj nižší obsah vody, než je bod vädnutia, je pre rastliny škodlivý. Sorpčná kapacita pôdy vyjadruje schopnosť pôdy viazať chemické látky (najčastejšie vo forme katiónov) v sorpčnom komplexe pôdy. Celková sorpčná kapacita predstavuje maximálne látkové množstvo katiónov, ktoré môžu byť viazané v 1 kg pôdy. Najväčšiu sorpčnú kapacitu má humózna ílovitá, najmenšiu piesočnatá pôda. Viazanie a výmena iónov v pôde majú veľký význam z hľadiska funkcií pôdy, ale najmä pri výžive rastlín;

10. tech. kapacita akumulátora — množstvo elektrického náboja, ktoré je možné nahromadiť v akumulátore, resp. množstvo náboja, ktoré môže akumulátor dodávať istý čas; udáva sa v ampérhodinách (značka Ah). Závisí najmä od materiálu a objemu elektród akumulátora, od spôsobu jeho nabíjania a vybíjania i od teploty. S rastúcim nabíjacím alebo vybíjacím prúdom klesá nielen v dôsledku rastúcich strát na vnútornom odpore článkov, ale aj preto, lebo chemické procesy v akumulátore prebiehajú ohraničenou rýchlosťou. Na objektívne posudzovanie akumulátorov sa používa menovitá kapacita akumulátora vzťahujúca sa na menovitý vybíjací prúd a na časový interval, za ktorý dosiahne akumulátor minimálne napätie, na ktoré je dovolené akumulátor vybiť z nabitého stavu. Menovitá kapacita akumulátora je potom daná súčinom menovitého prúdu (v ampéroch) a doby vybíjania (v hodinách). Menovité hodnoty kapacity akumulátora sú pri rôznych typoch akumulátorov rôzne a zvyčajne ich uvádza výrobca;

11. v prenesenom význame vynikajúci odborník.

Jednotky kapacity pamäte
Predpona SI Binárna predpona
názov značka násobok názov značka násobok
kilobajt kB 103 = 1 000 B kibibajt KiB 210 = 1 024 B
megabajt MB 106 = 1 000 000 B mebibajt MiB 220 = 1 048 576 B
gigabajt GB 109 = 1 000 000 000 B gibibajt GiB 230 = 1 073 741 824 B
terabajt TB 1012 = 1 000 000 000 000 B tebibajt TiB 240 = 1 099 511 627 776 B
petabajt PB 1015 = 1 000 000 000 000 000 B pebibajt PiB 250 = 1 125 899 906 842 624 B
exabajt EB 1018 = 1 000 000 000 000 000 000 B exbibajt EiB 260 = 1 152 921 504 606 846 976 B
zettabajt ZB 1021 = 1 000 000 000 000 000 000 000 B zebibajt ZiB 270 = 1 180 591 620 717 411 303 424 B
yottabajt YB 1024 = 1 000 000 000 000 000 000 000 000 B yobibajt YiB 280 = 1 208 925 819 614 629 174 706 176 B

kapilára

kapilára [lat.] —

1. tenká trubica s veľmi malým vnútorným priemerom zhotovená z rôznych materiálov (sklo, plast, kov). Často je súčasťou rôznych prístrojov a meracích zariadení (teplomery, pyknometre, chromatografy, viskozimetre ap.). Ako kapilára sa niekedy označujú aj jemné úzke póry v sypkých a pórovitých materiáloch (napr. v pôde, v stavebných materiáloch, v murive), v ktorých sa prejavujú kapilárne javy (→ kapilarita);

2. biol., lek. → vlásočnica.

kapor

kapor, Cyprinus — rod z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), rad kaprotvaré (Cypriniformes), čeľaď kaprovité. Ryby so zavalitým, na bokoch mierne splošteným telom pokrytým cykloidnými šupinami a s ozubeným prvým tvrdým lúčom chrbtovej a análnej plutvy (chrbtová plutva je dlhšia než análna). Sú všežravé, v mladosti sa živia prevažne planktónom, neskôr drobnými živočíchmi žijúcimi na dne. Neresia sa v období neskorej jari a skorého leta vo vode s dlhodobou teplotou nad 15 °C v plytčinách s porastmi vodných rastlín.

Patrí sem 23 druhov pôvodne rozšírených v sladkých vodách najmä str., vých. a juhových. Ázie, ktoré sa vďaka introdukcii v súčasnosti vyskytujú na celom svete vo všetkých typoch pomaly tečúcich alebo stojatých vôd; v miestach, kde sa pôvodne nevyskytovali, sa stávajú vážnou hrozbou a konkurenciou pôvodných druhov rýb (napr. v Austrálii je kapor považovaný za extrémne nebezpečný invázny druh, ktorý devastuje sladkovodné ekosystémy). V Európe sa vyskytujú dve formy kapra, prevažne v Dunaji a v jeho veľkých prítokoch pôvodne divá nezošľachtená forma kapor sazan (nazývaná aj sazan) s pretiahnutým, na priereze takmer okrúhlym valcovitým, až 1 m dlhým telom s hmotnosťou do 15 kg, ktorý je na pokraji vyhynutia, a z nej chovom v rybníkoch vzniknutá kultúrna forma kapor rybničný (Cyprinus carpio, v niektorej odbornej literatúre kapor pontokaspický) so zavalitým, do 1,2 m dlhým telom s hmotnosťou 5 – 45 kg, s koncovými vysúvateľnými ústami s dvoma pármi fúzov a s trojradovými pažerákovými zubmi. Podľa typu šupín (tzv. ošupenia) sa rozlišuje šupinatá (šupinatý kapor), lysá (lysý kapor, tzv. lysec), riadková (riadkový kapor) a hladká (hladký kapor) forma.

Kapor rybničný bol pravdepodobne prvou domestikovanou rybou v histórii, s jeho šľachtením sa pre rýchly rast a kvalitné mäso začalo už v stredoveku, a to najmä pre nedostatok iných zdrojov proteínov, choval sa predovšetkým v kláštoroch, pretože v pôstne dni sa (na rozdiel od mäsa iných zvierat) konzumácia rybieho mäsa povoľovala; od 19. stor. je na území Slovenska typickým vianočným jedlom. Na okrasné účely sa chovajú rôzne farebné formy kapra, ktoré sa v Japonsku, odkiaľ pochádzajú, nazývajú nišikigoi, z čoho vznikol všeobecne používaný názov koi. Chovatelia rozlišujú 11 foriem koi, najpopulárnejšia je čistobiela forma s červenými škvrnami (kohaku), päťfarebná forma s mozaikou bielych, čiernych, červených, žltých a modrých škvŕn sa nazýva gošiki.

kaprolaktám

kaprolaktám [gr. + lat.], azepán-2-ón, ε-kaprolaktám, hexano-6-laktám — laktám odvodený od kyseliny ε-aminokaprónovej (6-aminohexánovej), monomér na výrobu polyamidu. Tvorí bezfarebné hygroskopické šupinkovité kryštály rozpustné vo vode aj v organických rozpúšťadlách, teplota topenia 70 °C. Je mierne toxický, dráždi kožu a sliznice. Vyrába sa najčastejšie Beckmannovým prešmykom z cyklohexanónoxímu v oleu; prešmyk je exotermický. Jeho nevýhodou je vznik veľkého množstva síranu amónneho (NH4)2SO4 (4 t na 1 t vyrobeného kaprolaktámu) po ukončení prešmyku pri neutralizácii silno kyslého prostredia amoniakom. Kaprolaktám je základnou surovinou na výrobu polyamidu 6, najvýznamnejšieho polyamidu so širokým využitím v textilnom priemysle, elektrotechnike, strojárstve a i.

kapsantín

kapsantín [lat.], C40H56O3karotenoid, červený pigment nachádzajúci sa v plodoch niektorých druhov paprík, predovšetkým papriky ročnej (Capsicum annuum) a papriky kríčkovitej (Capsicum frutescens). Karmínovočervená kryštalická látka dobre rozpustná v tukoch, acetóne, chloroforme, dietyléteri a v etanole; teplota topenia 175 – 176 °C. Má antioxidačné vlastnosti. Spolu s kapsorubínom spôsobuje charakteristické ohnivočervené sfarbenie zrelých paprikových plodov. V potravinárstve sa paprikové extrakty bohaté na kapsantín a kapsorubín používajú ako prídavné látky (paprikové oleorezíny, E160c) na prifarbovanie niektorých potravín, napr. mäsových výrobkov a syrov.

kapsorubín

kapsorubín [lat.], C40H56O4karotenoid, červený pigment nachádzajúci sa v zrelých plodoch rozličných druhov paprík, najmä papriky ročnej (Capsicum annuum) a papriky kríčkovitej (Capsicum frutescens); karmínovočervená kryštalická látka rozpustná v etanole; teplota topenia 201 °C. Kapsorubín spolu s kapsantínom spôsobuje charakteristické ohnivočervené sfarbenie zrelých paprikových plodov. Má podobné vlastnosti a využitie ako kapsantín.

Kapverdské ostrovy

Kapverdské ostrovy, Ostrovy Zeleného mysu, port. Ilhas de Cabo Verde — súostrovie v str. časti Atlantického oceána 620 km záp. od pobrežia Afriky na úrovni Zeleného mysu (najzápadnejší bod afrického kontinentu), s teritoriálnymi vodami predstavuje štát Kapverdy. Skladá sa z 10 hlavných a 5 menších ostrovov. Delí sa na dve skupiny: severozáp. ležiace ostrovy Ilhas de Barlavento (Záveterné ostrovy; najväčšie ostrovy Santo Antão, São Nicolau, São Vicente, Santa Luzia, Sal, Boa Vista) a juž. ležiace ostrovy Ilhas de Sotavento (Náveterné ostrovy; najväčšie ostrovy Santiago, Fogo, Maio, Brava).

Kapverdské ostrovy sú vulkanického pôvodu, aktívny vulkán Pico do Fogo (2 829 m n. m.; posledná erupcia 1995) na ostrove Fogo je najvyšším vrchom územia; väčšinou hornatý povrch a ťažko prístupné pobrežie s výnimkou ostrovov Sal, Boa Vista a Maio, ktoré sú pomerne ploché, piesčité a suchšie než ostatné ostrovy. Najväčším ostrovom, ako aj ostrovom s najvyšším počtom obyvateľov je Santiago (991 km2), na ktorom je i hlavné mesto Kapverd Praia. Dĺžka pobrežnej línie súostrovia 965 km. Pasátové podnebie, v lete horúce a suché (priemerná teplota v auguste 29 °C), na jeseň teplé (okolo 27 °C) a vlhké, priemerný ročný úhrn zrážok 100 – 300 mm. V blízkosti sa často tvoria silné vetry nezriedka s ničivými účinkami. Ostrovy trpia nedostatkom vody, častá je erózia pôdy. Polopúšťové a púšťové rastlinstvo (mliečniky, tamarišky a i.), ostrovy sú významným hniezdiskom morských vtákov, žijú tam 4 endemické druhy vtákov a 11 endemických druhov plazov.

Karaginský ostrov

Karaginský ostrov, rus. ostrov Karaginskij — ostrov v Karaginskom zálive Beringovho mora pri severových. pobreží polostrova Kamčatka, od ktorého je oddelený Litčianskym prielivom; patrí Rusku, administratívne predstavuje súčasť Kamčatského kraja; dĺžka 101 km, maximálna šírka 27 km, rozloha 2 404 km2, trvalo neobývaný.

Záp. brehy sú nízke, vých. vrchovité, stredom ostrova sa tiahne horský chrbát, maximálna výška 912 m n. m. Chladné podnebie, nepretržitá snehová pokrývka trvá 7 mesiacov, priemerná teplota najchladnejšieho mesiaca februára −11,0 °C, priemerná teplota najteplejšieho mesiaca júla 11,8 °C. Prevažne tundrová vegetácia, v blízkosti ostrova výskyt veľrýb.

Karakalpacko

Karakalpacko, Karakalpakstan, Karakalpacká republika, uzbecky Qaraqalpog’iston, Qaraqalpog’iston Respublikasi, karakalpacky Qaraqalpaqstan, Qaraqalpaqstan Respublikası, oficiálny prepis Qaraqalpoghiston, Qaraqalpoghiston Respublikasi — autonómna republika v severozáp. časti Uzbekistanu; rozloha 164 900 km2, 1,811 mil. obyvateľov (2012), hlavné mesto Nukus.

Väčšinu územia zaberá Turanská nížina s časťami púští Kyzylkum na severovýchode a Karakum na juhozápade, v str. časti delta Amudarje, na severozápade časť plošiny Usťurt. Mierne teplé a extrémne suché kontinentálne podnebie, priemerná teplota v januári −5 °C, v júni 27 °C, priemerný ročný úhrn zrážok okolo 100 mm (najviac zrážok na prelome zimy a jari). Hlavná rieka územia Amudarja (využívaná hydroenergeticky a na zavlažovanie) sa asi 100 km od ústia do Aralského jazera zasahujúceho do Karakalpacka zo severu rozvetvuje na početné ramená a vytvára rozľahlú deltu. Polopúšťová a púšťová vegetácia zastúpená riedkymi porastmi saxaulu, paliny a trsmi ostrice, pozdĺž Amudarje vŕbovo-topoľové lesy, v delte porasty trstiny. Ložiská draselných solí a surovín na výrobu stavebných materiálov. Na zavlažovaných pôdach a v oázach pestovanie kukurice, zeleniny, ovocia, viniča, lucerny, bavlníka a i.; v púšťových oblastiach chov karakulských oviec a tiav, v oázach chov dobytka a koní, v oblastiach s porastmi moruše a topoľa pozdĺž zavlažovacích kanálov chov priadky morušovej. Priemysel textilný (spracovanie bavlny), potravinársky (výroba jedlých olejov, rybný, mäsový), strojársky, lodný, energetický, spracovanie kože a kožušín.

Národnostné zloženie: 36 % Uzbekov, 33 % Karakalpakov, 25 % Kazachov, 6 % Turkménov, Rusov a i. Úradný jazyk: karakalpačtina, uzbečtina.

Územie Karakalpacka obývané už vo 4. tisícročí pred n. l. bolo v pol. 18. – zač. 19. stor. osídlené Karakalpakmi. R. 1811 ho obsadil Chivský chanát. R. 1873 bola pravobrežná časť Karakalpacka (územie na pravom brehu Amudarje) na základe Chivsko-ruskej mierovej zmluvy pripojená k Rusku, po Októbrovej revolúcii 1917 bola od apríla 1918 súčasťou Turkestanskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky (ASSR), Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR). Ľavobrežná časť Karakalpacka (územie na ľavom brehu Amudarje) zostala súčasťou Chivského chanátu až do apríla 1920, keď sa stala súčasťou Chórezmskej ľudovej sovietskej republiky. R. 1924 bola z časti Chórezmskej ľudovej sovietskej republiky (Chodžejlický a Kungradský rajón) a Turkestanskej ASSR (Amudarská oblasť) vyčlenená Kara-kalpacká autonómna oblasť s hlavným mestom Turtkuľ (1929 – 32 bol hlavným mestom Čimbaj), ktorá sa 1925 stala súčasťou Kirgizskej (neskoršej Kazašskej) ASSR v rámci RSFSR a 1930 bola priamo začlenená do RSFSR a premenovaná na Kara-kalpackú ASSR, 1933 sa jej hlavným mestom stal Nukus. R. 1936 bola začlenená do Uzbeckej SSR, 1964 premenovaná na Karakalpackú ASSR. R. 1990 bola vyhlásená štátna zvrchovanosť republiky pod názvom Karakalpacká SSR (SSR Karakalpakstan), 1992 bol prijatý súčasný názov (pripojenie k jazykovo blízkemu Kazachstanu, ktorý požadoval nielen samotný Kazachstan, ale aj väčšina Karakalpakov, pretože v ňom videli väčšiu záruku rozvoja republiky, sa neuskutočnilo) a 10. apríla 1993 ústava republiky, podľa ktorej Karakalpacko naďalej zostáva súčasťou Uzbekistanu (od 2008 existuje v krajine hnutie za samostatnosť vedené Stranou národného obrodenia Karakalpacka, Yerkin Qaraqalpaqstan).

Karakalpacko je republika (subjekt) v rámci Uzbekistanu. Hlavou republiky je predseda Zákonodarného zhromaždenia volený parlamentom na odporúčanie prezidenta Uzbekistanu, parlament (Zákonodarné zhromaždenie) má 75 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Predsedovia Zákonodarného zhromaždenia Karakalpacka
1992 – 1997 Ubbinijaz Aširbekov
1997 – 2002 Timur Kamalov
od 2002 Musa Ernijazov

karbaborány

karbaborány [lat. + arab. > lat.], karborány — chemické zlúčeniny odvodené od boránov náhradou jedného alebo viacerých atómov bóru atómami uhlíka. Najvýznamnejšou skupinou karbaboránov sú analógy kloso-dodekaboránu, ktorého molekuly tvoria pravidelné dvadsaťsteny. Nahradením jedného atómu bóru v molekule kloso-dodekaboránu atómom uhlíka vzniká karbaborán so zložením CH2(BH)11. Nahradením všetkých atómov vodíka na atómoch bóru atómami chlóru vzniká derivát CH2(BCl)11, ktorý je najsilnejšou z doteraz známych kyselín (106-krát silnejšia ako kyselina sírová), schopnou vytvoriť izolovateľné soli protonizáciou benzénu alebo fullerénu C60.

Najviac preskúmané sú dikarbadodekaborány a z nich 1,2-dikarba-kloso-dodekaborán, často zjednodušene nazývaný orto-karborán (CH)2(BH)10, ktorý tvorí kryštály s teplotou topenia 320 °C. Je stabilný do 420 °C, pri vyššej teplote sa mení na 1,7-dikarbaizomér (meta-karborán) a ten pri 600 – 700 °C prechádza na 1,12-dikarbaizomér (para-karborán). Najčastejšie sa orto-karborán pripravuje reakciou nido-dekaboránu s acetylénom za prítomnosti slabej Lewisovej bázy, napr. dietylsulfidu. Na atómoch bóru v orto-karboráne dobre prebiehajú elektrofilné substitúcie. Pôsobením butyllítia sa odštepujú protóny z atómov uhlíka a lítne soli potom slúžia na prípravu rôznych derivátov. Podobne ako z benzénu vzniká dehydrobenzén (→ dehydroarény), vzniká aj z karbaboránu 1,2-dehydrokarbaborán, ktorý ako dienofil reaguje v Dielsových-Alderových reakciách. Po odstránení jedného atómu bóru a dvoch protónov z orto-karboránu vzniká stabilný nido-anión (C2B9H11)2−. Dva takéto anióny s katiónmi prechodných kovov tvoria tzv. dikarbolidové komplexy, ktoré majú sendvičovú štruktúru (→ metalocény). Tieto komplexy, ako aj iné typy štruktúr s atómami kovov viazanými s atómami bóru a uhlíka v karbaboránoch sa súhrnne nazývajú metalakarbaborány.

Karbaborány sa využívajú na prípravu tepelne stabilných polymérov alebo zlúčenín, ktoré v medicíne slúžia na selektívne vnášanie izotopu 10B do nádorových buniek pred aplikovaním špeciálnej rádioterapie využívajúcej neutrónové žiarenie (angl. boron neutron capture therapy).

karbaryl

karbaryl [lat. + gr.], 1-naftylester kyseliny N-metylkarbamovej — kontaktný širokospektrálny insekticíd. Kryštalická látka málo rozpustná vo vode, teplota topenia 142 °C. Karbaryl je biologicky odbúrateľný, málo toxický pre cicavce, u ľudí však môže vyvolať podráždenie pokožky, očí a slizníc. Karbaryl bol prvým, komerčne úspešným karbamátovým insekticídom (→ karbamáty), na trh ho 1956 uviedla americká spoločnosť Union Carbide. Vyrába sa z α-naftolu, fosgénu COCl2 a metylamínu CH3NH2 alebo z α-naftolu a metylizokyanátu CH3–N=C=O. Používa sa na ochranu proti hmyzu napádajúcemu ovocie, zeleninu a bavlník, ako aj proti pôdnym škodcom (drôtovcom). Na Slovensku sa využíva najmä proti pásavke zemiakovej (prípravok Sevin).

karbazol

karbazol [lat. + gr. + lat.], dibenzopyrol — dusíkatá heterocyklická zlúčenina. Tvorí bezfarebné lesklé kryštály nerozpustné vo vode, málo rozpustné v etanole a benzéne, rozpustné v acetóne a pyridíne; teplota topenia 245 °C. Pri pôsobení ultrafialového svetla prejavuje silnú fluorescenciu a fosforescenciu. Hoci sú známe syntetické postupy výroby karbazolu, ekonomicky výhodnejšie je získavať ho z uhoľného dechtu alebo ako vedľajší produkt pri výrobe antracénu. V chemickom priemysle sa používa ako medziprodukt pri výrobe insekticídov, farbív a pigmentov, vo farmaceutickom priemysle pri výrobe niektorých antihypertenzív a protizápalových i protirakovinových liekov. Používa sa aj pri výrobe fotografických platní citlivých na ultrafialové žiarenie. Polyméry vyrobené z jeho N-vinylderivátu sa využívajú ako fotoreceptory v kopírovacích prístrojoch, hydrogenovaný N-etylderivát je perspektívny ako recyklovateľný zdroj vodíka v palivových článkoch.

karbid kremičitý

karbid kremičitý, karbid kremíka, SiC — zlúčenina zo skupiny kovalentných karbidov. Bezfarebná alebo svetložltá kryštalická látka, technický karbid kremičitý (karborundum) má vplyvom nečistôt tmavé sfarbenie. V prírode sa vyskytuje ako veľmi zriedkavý minerál moissanit. Tvorí množstvo kryštálových modifikácií, ktorých základom je hexagonálna alebo kubická (ako pri diamante) kryštálová štruktúra. Je veľmi tvrdý (tvrdosť 9,5 v Mohsovej stupnici tvrdosti), termicky stály až do 2 700 °C, odoláva aj silným kyselinám, nie však silným zásadám. Pôsobením kyslíka sa pri teplote okolo 800 °C vytvára na jeho povrchu sklovitý film oxidu kremičitého SiO2, ktorý bráni ďalšej oxidácii (pasivuje ho) až do teploty 1 600 °C. Karbid kremičitý prvýkrát pripravil 1824 J. J. Berzelius, keď sa pokúšal syntetizovať diamant. R. 1891 objavil americký chemik Eugene Goodrich Acheson (*1856, †1931) jeho výrobu reakciou kremičitého piesku s koksom v elektrickej odporovej peci pri 2 000 °C a tento spôsob sa v podstate využíva dodnes:

SiO2 + 3 C → SiC + 2 CO.

Karbid kremičitý má rozsiahle použitie pri opracúvaní tvrdých materiálov, pri výrobe žiaruvzdorných tehál a ako vysokoteplotný polovodič. Sublimáciou práškového karbidu kremičitého v argónovej atmosfére pri 2 500 °C sa získavajú veľké monokryštály s využitím v elektronike a v klenotníctve (syntetický moissanit). Svetová ročná produkcia karbidu kremičitého je približne 600-tis. t.

karbid tetrabóru

karbid tetrabóru, B4C — zlúčenina zo skupiny kovalentných karbidov. Čierna veľmi tvrdá (tvrdosť 9,3 v Mohsovej stupnici tvrdosti, nazýva sa aj čierny diamant) kryštalická látka vytvárajúca kryštály v tvare romboédra alebo oktaédra; teplota topenia 2 350 °C. Má vysokú chemickú aj tepelnú odolnosť, a pritom nízku hustotu 2,51 g/cm3. Kryštálová štruktúra je zložitá, na trojicu lineárne usporiadaných atómov C–B–C pripadá jedna štruktúrna jednotka B11C (jeden atóm uhlíka a 11 atómov bóru umiestnených vo vrcholoch dvadsaťstena), preto sa molekulový vzorec karbidu tetrabóru uvádza aj B12C3 (trikarbid dodekabóru). Vyrába sa najčastejšie reakciou oxidu boritého B2O3 a uhlíka v elektrickej peci pri 2 500 °C:

2 B2O3 + 7 C → B4C + 6 CO.

Získava sa aj ako povlak na iných materiáloch alebo ako jemný prášok pri reakcii niektorých zlúčenín bóru (B2H6, BCl3) s metánom v plynnej fáze. Lisovaním práškového karbidu tetrabóru pri 1 900 – 2 200 °C v inertnej atmosfére alebo vo vákuu sa vyrábajú rôzne tvarované výrobky. Karbid tetrabóru sa používa na výrobu brúsnych materiálov, obrábacích nástrojov či nepriestrelných viest, na ľahké pancierovanie tankov a lietadiel, na tepelné štíty kozmických lodí ap. Ako absorbent neutrónov sa využíva v jadrovej energetike na výrobu riadiacich tyčí a ochranných štítov.

karbid vápenatý

karbid vápenatý, karbid vápnika, acetylid vápenatý, CaC2 — zlúčenina zo skupiny iónových karbidov. Bezfarebná kryštalická látka bez výrazného zápachu; teplota topenia 2 160 °C. Technický karbid vápenatý je tmavý od prímesi uhlíka a zapácha po fosfáne PH3, ktorý sa účinkom vzdušnej vlhkosti tvorí z ďalšej prímesi – z fosfidu vápenatého Ca3P2. Vyrába sa reakciou páleného vápna a koksu v elektrickej oblúkovej peci s grafitovými elektródami pri teplote okolo 2 200 °C:

CaO + 3 C → CaC2 + CO.

Proces 1892 náhodne objavil kanadský vynálezca Thomas Leopold Willson (*1860, †1915) pri pokuse vyrobiť kovový vápnik. Technický produkt obsahuje približne 80 % karbidu vápenatého, 15 % oxidu vápenatého CaO a 5 % iných prímesí. Používa sa najmä na výrobu acetylénu rozkladom karbidu vápenatého vodou,

CaC2 + 2 H2O → C2H2 + Ca(OH)2,

a v hutníctve na odsírenie surového železa. Z jemne mletého karbidu vápenatého a z dusíka vzniká pri vysokej teplote kyánamid vápenatý CaCN2, ktorý slúži ako priemyselné hnojivo (→ dusíkaté vápno). Najviac karbidu vápenatého sa vyrába v Číne (až 95 % svet. dopytu), na Slovensku ho vyrábajú chemické závody v Novákoch (spoločnosť Fortischem, bývalé Novácke chemické závody, a. s.) v množstve 100-tis. t za rok (2010).

karbid volfrámu

karbid volfrámu, WC — zlúčenina zo skupiny intersticiálnych karbidov. Sivý prášok rôznej zrnitosti, s veľkou hustotou (15,63 g/cm3) a veľkou tvrdosťou (8,5 – 9,5 Mohsovej stupnice), ktorou sa vyrovná korundu; teplota topenia 2 870 °C. Najčastejšie sa vyrába reakciou práškového volfrámu s uhlíkom pri teplote 1 400 – 2 000 °C. Patentovaný je aj spôsob výroby reakciou volfrámu, príp. oxidu volfrámového WO3 so zmesou oxidu uhoľnatého a vodíka pri 900 – 1 200 °C. Príprava z chloridu volfrámového WCl6, vodíka a metánu ako zdroja uhlíka,

WCl6 + H2 + CH4 → WC + 6 HCl,

prebieha pri 670 °C v plynnej fáze a využíva sa na nanášanie tenkej vrstvy karbidu volfrámu na povrch rôznych materiálov. Viac ako 85 % svet. produkcie karbidu volfrámu sa spotrebúva ako základná surovina na výrobu výrobkov zo spekaných karbidov.

karbidy

karbidy [lat.] — binárne zlúčeniny uhlíka s prvkami s nízkou hodnotou elektronegativity (kovy, polokovy). Podľa prevažujúceho charakteru väzieb možno karbidy rozdeliť na iónové, kovalentné a intersticiálne.

V iónových karbidoch má väzba medzi katiónom kovu a jedno- až trojuhlíkovým aniónom prevažne iónový charakter. Patria k nim metanidy obsahujúce anióny C4− (napr. Li4C, Be2C, Al4C3), acetylidy s aniónmi \(\require{mhchem}\ce{C_2^2-}\) (napr. karbid vápenatý CaC2, explozívne karbidy Cu2C2 a Ag2C2) a alenidy s aniónmi \(\require{mhchem}\ce{C_3^4-}\) (Li4C3, Mg2C3) odvodenými od alénu. Iónové karbidy reagujú s vodou za vzniku uhľovodíka (od ktorého sú odvodené ich anióny) a hydroxidu príslušného kovu.

V štruktúre kovalentných karbidov (napr. karbid kremičitý SiC a karbid tetrabóru B4C) sú všetky atómy navzájom pospájané kovalentnými väzbami, preto majú tieto karbidy vysokú tvrdosť a termickú stabilitu, s vodou nereagujú.

Prvky 4., 5. a 6. skupiny (okrem chrómu) periodickej sústavy tvoria intersticiálne karbidy (V2C, Ta2C, WC, HfC, Mo3C2 a i.). V štruktúre týchto karbidov atómy uhlíka obsadzujú dutiny (intersticiálne polohy) v mriežke daného kovu. Aj intersticiálne karbidy sa vyznačujú veľkou tvrdosťou a termickou i chemickou stabilitou, čo ich predurčuje na využitie pri opracúvaní tvrdých materiálov (→ karbid volfrámu) alebo ako materiálov súčastí chemickotechnologických zariadení. Najvyššiu termickú stabilitu (teplota topenia 3 890 °C) zo všetkých karbidov má karbid hafnia HfC, ktorý však veľmi ľahko podlieha oxidácii.

Prvky skupiny železa (Fe, Mn, Cr, Co, Ni a i.) vytvárajú karbidy, ktoré sa nezaraďujú ani do jednej z uvedených troch skupín. Ich štruktúra je komplikovaná, niekedy nedostatočne známa a sú reaktívnejšie ako intersticiálne karbidy. Do tejto skupiny patria napr. Cr3C2, Mn3C, Co3C a karbid triželeza Fe3C (cementit), ktorý je súčasťou ocelí.

Väčšina karbidov sa vyrába zahrievaním zmesi práškového kovu a uhlíka na vysokú teplotu (pod teplotu topenia) alebo zahrievaním zmesi oxidu kovu s uhlíkom (CaC2 sa pripravuje redukciou CaO koksom). Kovalentné karbidy bóru a kremíka sa vyrábajú v elektrickej oblúkovej peci zo zmesi oxidov a uhlíka. Niektoré intersticiálne karbidy (karbid volfrámu a titánu) tvoria základnú zložku výrobkov zo spekaných karbidov.

karbón

karbón [lat.] —

1. geol. systém (perióda) mladších prvohôr (paleozoika) nadväzujúci na devón. Začal sa asi pred 360 mil. rokov a trval asi 60 mil. rokov. Karbón sa podľa rôznych zdrojov členil odlišne. Podľa najnovšieho chronostratigrafického členenia, ktoré sa v súčasnosti používa aj na Slovensku, sa delí na dve série (epochy), a to na mississip a pennsylván, ktoré sa členia na ďalšie stupne (veky). Spodná hranica karbónu je vymedzená objavením sa konodonta Siphonodella sulcata, vrchná sa dá určiť ťažšie, preto sa karbón a nadložný perm spoločne označujú ako permokarbón.

V období karbónu sa objavili prvé veľké druhy dierkavcov (napr. rody Fusinella, Triricites), hojne sa vyskytovali aj ramenonožce, koraly, pražraloky a dvojdyšné ryby, vývojom prechádzali hlavonožce (amonity, → amonitotvaré) a plazy. Značný rozvoj dosiahol bezkrídly i krídlatý hmyz (po prvý raz sa objavili napr. stonožky Myriapoda a pravážky Paleodictyoptera s rozpätím krídel až 75 cm). Mimoriadny rozvoj dosiahli v karbóne rastliny. Veľmi bohatou na flóru bola súš, kde rástli rozsiahle pralesy výtrusných rastlín, napr. rody Lepidodendron, Sigillaria a Calamites stromovitého vzrastu (výška až 40 m), ktorých kmene sa stali neskôr základom ložísk čierneho uhlia. Počas geologického vývoja došlo v karbóne k pohybu litosférických dosiek (→ hercýnsky geotektonický cyklus), ktorého výsledkom bol vznik hercyníd. Plošne rozsiahly prakontinent juž. pologule Gondwana sa pohyboval smerom na sever, pričom došlo k styku jeho sev. okraja s juž. okrajom Európy a Severnej Ameriky. Kolíziou bloku Európy s blokom Sibíri vznikol superkontinent Eurázia. V priebehu karbónu sa výrazne zmenili klimatické podmienky. Teplá klíma v Európe, Severnej Amerike a vo vých. Ázii (Číne), ktorú dokumentuje rozšírenie teplovodných morských karbonátových fácií, ostro kontrastovala s chladnou klímou a rozsiahlym zaľadnením Gondwany a juhu Sibíri (toto zaľadnenie bolo po prekambrickom zaľadnení Zeme najrozsiahlejšie a plošne výrazne prevýšilo zaľadnenie vo štvrtohorách). V Západných Karpatoch sa stopy po karbóne zachovali v gemeriku, a to najmä v Slovenskom rudohorí, kde sa vyskytujú biohermné vápence s bohatou faunou mora a ložiskami kryštalického magnezitu (Podrečany, Lubeník) a metasomatického kryštalického sideritu (Dobšiná, Mlynky). Výskyt slojov kamenného uhlia je sporadický (Zemplínske vrchy).

Karbón ako samostatný útvar definoval 1808 belgický geológ a mineralóg Jean-Baptiste Julien d’Omalius d’Halloy (*1783, †1875), názov (podľa typickej usadeniny tohto útvaru – kamenného uhlia) zaviedli 1822 anglickí geológovia W. D. Conybeare a W. Phillips;

2. stroj. nespálené zvyšky paliva a mastiaceho oleja usadené na stenách pracovného priestoru spaľovacieho motora.

Členenie karbónu na série (epochy) a stupne (veky)
Séria (epocha) Stupeň (vek) Vek
pennsylván vrchný gžel 303,7 mil. – 298,9 mil. rokov
kasimov 307,0 mil. – 303,7 mil. rokov
stredný moskov 315,2 mil. – 307,0 mil. rokov
spodný baškir 323,2 mil. – 315,2 mil. rokov
mississip vrchný serpuchov 330,9 mil. – 323,2 mil. rokov
stredný visén 346,7 mil. – 330,9 mil. rokov
spodný turnén 358,9 mil. – 346,7 mil. rokov

karbonizácia

karbonizácia [lat.] —

1. chem. priemyselne uskutočňovaná premena organických materiálov na plynné a kvapalné produkty a na tuhý zvyšok s vysokým obsahom uhlíka pôsobením vysokej teploty bez prístupu kyslíka. Stupeň karbonizácie závisí najmä od teploty, pri 900 °C vznikajú tuhé produkty s obsahom okolo 90 % uhlíka, pri 1 300 °C s obsahom viac ako 99 % uhlíka. Veľký význam má karbonizácia uhlia, termický rozklad dreva, novšie aj karbonizácia rôznych iných druhov biomasy (odpadových poľnohospodárskych a lesníckych produktov). Ak sa karbonizácia uskutočňuje pri zvýšenom tlaku, proces sa urýchli a zvýši sa výťažnosť tuhého produktu. Nové technológie využívajú aj hydrotermálnu karbonizáciu, ktorá prebieha za prítomnosti vody vo vysokotlakových reaktoroch. Špeciálne metódy karbonizácie sa používajú na výrobu uhlíkových vláken z prírodných alebo zo syntetických polymérov, najčastejšie z polyakrylonitrilových vláken. Karbonizáciou niektorých organických aerogélov alebo hydrotermálnou karbonizáciou glukózy a i. cukrov sa pripravujú uhlíkové aerogély;

2. text. chemický spôsob odstraňovania rastlinných nečistôt z vlny. Pri karbonizácii pôsobením kyselín vzniká z celulózových rastlinných zvyškov drobivá hydrocelulóza, ktorá sa z vlny ľahko odstráni, pričom vlna sa nepoškodí. Pri suchom procese karbonizácie sa na vlnu pôsobí plynným chlorovodíkom, pri mokrom procese karbonizácie zriedenou kyselinou sírovou, chlorovodíkovou alebo roztokmi niektorých solí (chlorid hlinitý, síran amónny a i.). Pri mokrom procese sa z vlny následne odstráni prebytočný roztok (žmýkanie, odstreďovanie), vlna sa predsuší a zahreje na teplotu 90 – 110 °C. Po rozdrvení a vyklepaní nečistôt sa zvyšková kyselina neutralizuje roztokom uhličitanu sodného a materiál sa následne vypiera vodou. Nevýhodou karbonizácie je čiastočné zníženie kvality vlny (je drsnejšia) a negatívny vplyv agresívnych chemikálií na životné prostredie, preto sa skúšajú iné metódy, napr. biodegradácia rastlinných nečistôt enzýmami (celulázami, xylanázami, pektinázami ap.).

karbonizácia uhlia

karbonizácia uhliachem. premena uhlia na tuhé, kvapalné a plynné produkty jeho zahrievaním na vysokú teplotu bez prístupu vzduchu. Stupeň termochemickej premeny uhlia a zloženie produktov závisia od teploty, trvania procesu, druhu uhlia a ďalších parametrov. Pri vysokoteplotnej karbonizácii uhlia, ktorá prebieha pri teplote 900 – 1 100 °C, sa spracúva výhradne kvalitné čierne uhlie. Hlavným produktom je koks potrebný na výrobu železa, ďalšími produktmi sú koksárenský decht a surový koksárenský plyn (→ koksovanie). Pri nízkoteplotnej karbonizácii uhlia, ktorá prebieha pri teplote 600 – 800 °C, je najčastejšie surovinou hnedé uhlie. Hlavným produktom je hnedouhoľný decht, tuhým produktom polokoks, ďalšími produktmi karbonizačný plyn a fenolová voda. Hnedouhoľný decht môže byť surovinou v chemickom priemysle, obsahuje najmä alkány a fenoly, v menšom množstve aromatické uhľovodíky, hnedouhoľný polokoks nie je vhodný na výrobu železa, spracúva sa priemyselne (napr. splyňovaním). Karbonizačný plyn sa používa ako palivo na ďalšiu karbonizáciu, jeho výhrevnosť je však nízka (okrem spáliteľných plynov vodíka, metánu a oxidu uhoľnatého obsahuje viac ako 60 % dusíka a oxidu uhličitého). Nízkoteplotná karbonizácia uhlia nemá v súčasnosti veľký význam, pretože je ekonomicky výhodnejšie získavať organické látky z ropy.

karbonylácia

karbonylácia [lat.] —

1. chemická reakcia, pri ktorej sa do molekuly organickej zlúčeniny pôsobením oxidu uhoľnatého CO zavádza karbonylová skupina –CO– (→ karbonyl). Karbonylácia prebieha pri vysokom tlaku (často viac ako 10 MPa), preto sa menej využíva v laboratóriách, má však veľký význam z hľadiska chemickej priemyselnej výroby, keďže sa používa na výrobu viacerých dôležitých produktov a medziproduktov. Napr. aromatické estery, amidy, aldehydy alebo ketóny sa vyrábajú pôsobením oxidu uhoľnatého na halogénarény v prítomnosti paládiového katalyzátora a príslušného ďalšieho reaktanta (alkoholu, amoniaku, amínov a i.). Karbonyláciou alkénov za prítomnosti vodíka vznikajú aldehydy (→ hydroformylácia), karbonyláciou alkénov a alkínov za prítomnosti vody karboxylové kyseliny a za prítomnosti alkoholov príslušné estery karboxylových kyselín (→ hydrokarboxylácia);

2. metóda prípravy karbonylov kovov reakciou príslušného prechodného kovu alebo jeho halogenidu s oxidom uhoľnatým CO pri zvýšenej teplote a tlaku;

3. lek. karbonylácia proteínov — vznik karbonylových skupín v bočných aminokyselinových reťazcoch proteínov vyvolaný oxidačnými reakciami pôsobením voľných kyslíkových radikálov (→ oxidačný stres). Poškodené karbonylované proteíny sú dôležitými markermi pri sledovaní účinkov oxidačného stresu.

karbonylový proces

karbonylový proces, aj Mondov proces — hut. redukčný spôsob výroby veľmi čistého niklu z jeho oxidu. Podstata procesu spočíva v redukcii oxidu niklu na surový kov vodným plynom (zmes vodíka a oxidu uhoľnatého CO) a v následnom prevedení na prchavý tetrakarbonyl niklu Ni(CO)4 redukciou surového kovu oxidom uhoľnatým pri 50 °C. Ni(CO)4 sa následne rozkladá vo vežovom dekompozéri pri teplote 230 °C na guľôčkach čistého niklu, na ktorom sa usádza čistý kov, a uvoľnený CO sa vracia späť do výroby. Guľôčky sa z veže odstraňujú po dosiahnutí priemeru asi 10 mm. Nikel pripravený karbonylovým procesom má čistotu 99,95 %. Pôvodná nízkotlaková metóda bola väčšinou nahradená vysokotlakovou metódou, ktorá prebieha pri teplote 200 °C a tlaku do 20 MPa. Karbonylový proces adaptovaný aj na iné kovy (napr. na kobalt a železo) sa využíva na spracovanie vratných surovín alebo odpadu; nevýhodou procesu je toxicita CO. Nazývaný aj Mondov proces podľa objaviteľa, nemeckého chemika a priemyselníka Ludwiga Monda (*1839, †1909).

karbonyly kovov

karbonyly kovov — koordinačné zlúčeniny, v ktorých je na atóm prechodného kovu naviazaných toľko karbonylových skupín (dvojelektrónových ligandov), aby nadobudol elektrónovú konfiguráciu vzácneho plynu príslušnej periódy v tabuľke prvkov.

Podľa počtu atómov kovu v molekule sa rozlišujú jednojadrové (napr. pentakarbonyl železa Fe(CO)5, hexakarbonyl chrómu Cr(CO)6), dvojjadrové (napr. nonakarbonyl diželeza Fe2(CO)9, oktakarbonyl dikobaltu Co2(CO)8), trojjadrové (napr. dodekakarbonyl triželeza Fe3(CO)12, dodekakarbonyl triruténia Ru3(CO)12) a viacjadrové karbonyly kovov. V ich molekule môže byť jedna alebo viac karbonylových skupín nahradených iným dvojelektrónovým ligandom (napr. Cr(CO)5(PPh3), Cr(CO)4(PPh3)2, Cr(CO)4(CS)(PPh3); Ph je fenyl).

Karbonyly Fe(CO)5, Ni(CO)4, Os(CO)5 a Ru(CO)5 sú kvapaliny, ostatné sú kryštalické látky dobre rozpustné v organických rozpúšťadlách. Karbonyly kovov sa pripravujú reakciou príslušného prechodného kovu alebo jeho halogenidu s oxidom uhoľnatým pri zvýšenej teplote a tlaku, karbonyly niklu a železa aj pri normálnom tlaku. Zahrievaním karbonylov kovu s alkénmi, diénmi, alkínmi alebo s aromatickými zlúčeninami vznikajú komplexy obsahujúce organické ligandy (→ organokovové zlúčeniny). Karbonyly kovov a ich komplexy s organickými ligandmi majú široké uplatnenie najmä v priemyselnej výrobe (napr. pri hydroformylácii a hydrokarboxylácii alkénov a alkínov), ako aj v laboratórnej organickej syntéze. Termický rozklad karbonylov chrómu, niklu a kobaltu sa využíva na pokovovanie.

karboxylácia

karboxylácia [lat. + gr.] — chemická reakcia, pri ktorej sa do molekuly organickej zlúčeniny zavádza pomocou jednouhlíkových reaktantov (oxid uhličitý CO2, kyselina mravčia HCOOH ap.) karboxylová skupina COOH. Napr. Grignardove činidlá a niektoré iné organokovové zlúčeniny reagujú s CO2 za vzniku solí karboxylových kyselín, fenolát sodný reaguje s CO2 pri teplote 135 °C a vysokom tlaku v polohe orto za vzniku soli kyseliny salicylovej. Rozvetvené nasýtené uhľovodíky sa karboxylujú na terciárnom uhlíkovom atóme pôsobením kyseliny mravčej. Reakcie niektorých organických zlúčenín s oxidom uhoľnatým CO a vodou za vzniku kyselín majú významné priemyselné využitie (→ hydrokarboxylácia).

Karibské more

Karibské more — okrajové polouzavreté more v záp. časti Atlantického oceána ohraničené sev. pobrežím Južnej Ameriky, vých. pobrežím Strednej Ameriky (po polostrov Yucatán) a ostrovmi Malých Antíl a Veľkých Antíl; Yucatánskym prielivom spojené s Mexickým zálivom, úžinou medzi ostrovmi Antíl s otvoreným oceánom a Panamským prieplavom s Tichým oceánom; plocha okolo 2,750 mil. km2, str. hĺbka 2 429 m, maximálna hĺbka 7 686 m (v Kajmanskej priekope).

Skladá sa z Grenadskej panvy, Venezuelskej panvy, Kolumbijskej panvy, Yucatánskej panvy a Kajmanskej priekopy.

Teplota vrchných vrstiev vody od 28 – 29 °C v lete do 25 – 26 °C v zime (jedno z najteplejších morí na svete), salinita 35,5 – 36,0 ‰, výška prílivov do 1 m. Cez Karibské more prechádza teplý Karibský prúd. Ústia doň rieky Magdaléna, Atrato a i. Množstvo koralových ostrovov (najmä na juhu a západe). Časté búrky a uragány. Rybolov, športové rybárstvo, čulá lodná doprava. Hlavné prístavy: Maracaibo, La Guaira, Santo Domingo, Santiago de Cuba, Puerto Cortés, Kingston.

Karibský prúd

Karibský prúd — teplý morský prúd v Karibskom mori, do ktorého priteká medzi pevninou Južnej Ameriky a ostrovmi Malých Antíl a odteká cez Yucatánsky prieliv. Rýchlosť prúdu závisí od pasátov, priemerne dosahuje asi 2 km/h, teplota vrchných vrstiev vody asi 25,0 °C v zime, 28,3 °C v lete, salinita 35,5 – 36,0 ‰.

Karlova Ves

Karlova Ves — mestská časť Bratislavy (Bratislava IV) rozkladajúca sa na úpätí a svahoch Malých Karpát a na nive Dunaja, 165 m n. m.; 33 056 obyvateľov (2015). Na členitejšom reliéfe Malých Karpát sa zachovali zvyšky teplomilných dubových lesov, na nive Dunaja zvyšky lužných lesov. Súčasťou Karlovej Vsi je ostrov Sihoť nachádzajúci sa medzi hlavným tokom Dunaja a Karloveským ramenom, ktorý bol 2012 vyhlásený za chránený areál predstavujúci súčasť európskej sústavy ochrany prírody Natura 2000. Väčšina zastavanej časti Karlovej Vsi má sídliskový charakter.

Pôvodná obec Karlova Ves písomne doložená 1780 ako Károlyfalva, Karlsdorf, 1786 Carlsdorf, 1787 Carolfalva, Carolowa, 1799 Károlyfalva, 1808 Károlyfalva, Karlsdorf, Karlowa, 1851 Károlyfalva, Karlsdorf, 1863 Károlyfalva, 1920 Karlova Ves, 1938 – 44 Karlova Ves, Vydrica. Založená 1780 na devínskom panstve rodu Pálfiovcov na základe zmluvy grófa Karola Hieronymusa Pálfiho s poddanými, podľa neho aj nazvaná. Až do 1848 patrila Pálfiovcom (do 1932 tam vlastnili pozemky, najmä lesy, a budovu bývalého majera). Pôvodne mala nemecký charakter, postupne sa však poslovenčovala (1851 sa uvádza ako slovenská obec). Až do 1938 osada Devína. R. 1938 – 44 po pričlenení Devína a časti Karlovej Vsi (Dlhých dielov) k Veľkonemeckej ríši samostatná obec. Od 1944 súčasť Bratislavy, 1951 – 55 sa nachádzala v hraničnom pásme so vstupom na povolenie. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, mlynárstvom a prácou v lesoch. Archeologické nálezy: najstaršie stopy osídlenia pochádzajú z polohy Dlhé diely; ojedinelé nálezy pravdepodobne staropaleolitickej okruhliakovej industrie, v intraviláne bývalej obce Karlova Ves boli objavené sídliskové nálezy ludanickej skupiny a skupiny Bajč-Retz, velatickej a kalenderberskej kultúry, sídlisko z neskorej laténskej doby a z 8. stor., v Mlynskej doline ojedinelé nálezy pravdepodobne staropaleolitickej okruhliakovej industrie, ako aj pästný klin mandľovitého tvaru patriaci do strednej a mladšej acheuleénskej kultúry. Objavené boli aj sídliská, ojedinelé nálezy a hroby z obdobia staršej i mladšej lineárnej keramiky a želiezovskej skupiny, sídlisko staršieho stupňa lengyelskej kultúry s nálezmi antropomorfných plastík (venúš), sídlisko stredodunajskej mohylovej kultúry, sídliskové nálezy a pohrebisko z 9. – 10. stor. a osada z 11. – 13. stor. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Michala archanjela (1935 prestavaný z Kaplnky sv. Jána Nepomuckého z 1860) a rímskokatolícky františkánsky Kostol a Kláštor sv. Františka z Assisi (1999 – 2003), na sídlisku Dlhé diely rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (1995). Areály viacerých vysokých škôl a študentských domovov, areál RTVS (1975). Botanická záhrada Prírodovedeckej fakulty UK (založená 1942), Zoologická záhrada (založená 1959 v časti Mlynská dolina, sprístupnená 1960); lodenica (1934 – 35, Karloveská zátoka), Vodárenské múzeum (založené 2007, sídli v historických priestoroch bývalej strojovne čerpacej stanice z 1886) s vysunutou expozíciou technických pamiatok na ostrove Sihoť (historický objekt vodárenskej studne, 1884; prvá elektrická čerpacia stanica, 1910 – 12, s betónovým tunelom na vodovodné potrubia vedúcim popod Karloveské rameno; 1985 vyhlásené za národné kultúrne pamiatky). Cintorín Slávičie údolie (založený 1912) s hrobmi významných osobností, pri vstupnej bráne dom smútku (začiatok 20. stor.).

karnaubový vosk

karnaubový vosk, aj karnaubský vosk, lat. cera carnauba — rastlinný vosk, ktorý sa získava z listov tropickej palmy kopernície voskovej (Copernicia prunifera). Hnedá až hnedozelená lesklá tvrdá látka nerozpustná vo vode, mierne rozpustná v uhľovodíkových rozpúšťadlách; teplota topenia 82 – 85,5 °C (pri topení má charakteristický ostrý zápach). Jeho hlavnými zložkami sú estery kyseliny cerotovej s myricylalkoholom a cerylalkoholom, voľné alkoholy (myricylalkohol, cerylalkohol) a voľné kyseliny (kyselina cerotová, kyselina karnaubová).

Získava sa asi z 2 m dlhých mladých listov, na ktorých spodnej strane sa nachádza až 5 mm hrubá vrstva vosku. V suchom období sa trikrát s odstupom dvoch mesiacov odreže 6 – 8 listov, ktoré sa sušia a následne sa z nich striasa vosk; z jedného listu sa získa 5 – 8 g. Po prečistení je karnaubový vosk žltej až svetlohnedej farby. Používa sa v potravinárskom priemysle ako prídavná látka (glazúrovacie činidlo, E 903), ktorá po aplikácii na vonkajší povrch potravín (glazovanie cukroviniek vrátane čokolády, drobného jemného pečiva poťahovaného čokoládou, kávových zŕn, orechov a dietetických potravinových doplnkov, povrchové ošetrenie ovocia) im dodáva lesklý vzhľad alebo poskytuje ochranný povlak, ďalej v dekoratívnej kozmetike, na výrobu leštiacich voskov, autobalzamov, politúr na nábytok, sviečok ap., v minulosti sa využíval aj vo farmaceutickom priemysle ako pomocná látka na výrobu obaľovaných tabliet (obduktiet). Najväčšími svetovými producentmi karnaubového vosku sú Brazília a USA.

Karpentársky záliv

Karpentársky záliv, angl. Gulf of Carpentaria — záliv Arafurského mora (Tichý oceán) pri severových. pobreží Austrálie medzi Yorským polostrovom a Arnhemskou zemou; dĺžka okolo 800 km, šírka 700 km, maximálna hĺbka do 70 m. Teplota vrchných vrstiev vody 23 – 29 °C, salinita 34,5 – 35,5 ‰, výška prílivov 2,4 – 3,6 m. Viacero ostrovov (Groote Eylandt, Wellesleyho ostrovy a i.). Do zálivu ústia rieky Mitchell, Flinders a Leichhardt. Hlavný prístav Weipa. Pre Európanov objavil záliv W. Janszoon, ktorý do neho 1606 priplával. Nazvaný 1623 podľa vtedajšieho generálneho guvernéra územia v Indonézii spravovaného holandskou Východoindickou spoločnosťou Pietra Carpentiera (*asi 1586, †1659).

Karské more

Karské more — okrajové more Severného ľadového oceána pri sev. pobreží Ázie (záp. Sibír) medzi ostrovom Vajgač, súostroviami Nová zem a Zem Františka Jozefa na západe a súostrovím Severná zem a Tajmýrskym polostrovom na východe, prielivmi Karské vráta a Jugorská úžina spojené s Pečorským morom (časť Barentsovho mora), Viľkického prielivom, Sokaľského prielivom a Prielivom Červenej armády s Morom Laptevovcov; plocha 893 400 km2, prevládajúca hĺbka 50 – 100 m, maximálna hĺbka 620 m (v sev. časti v priekope Svätá Anna). Väčšiu časť dna predstavuje šelf. Záp. pobrežie je vysoké a veľmi členité s mnohými fjordmi, juž. pobrežie prevažne nízke, vých. pobrežie vysoké, hornaté a členité. Najväčšie zálivy: Bajdaracký, Obský, Gydský, Jenisejský, Piasinský, Tajmýrsky. Najväčšie polostrovy: Jugorský, Gydský, Tajmýrsky, Jamal. Pri pobreží veľa ostrovov. Teplota vrchných vrstiev vody v zimných mesiacoch okolo –1,8 °C, v letných mesiacoch do 6 °C, v najsevernejších častiach 2 °C (jedno z najchladnejších ruskýh morí, v lete pokryté plávajúcimi ľadmi, v zime celé zamŕza), salinita 33 – 35 ‰, na juhu v ústiach veľkých riek 8 – 10 ‰. Do Karského mora ústia rieky Ob, Jenisej, Piasina, Tajmýra a viacero menších riek (more nazvané podľa jednej z nich – rieky Kara). Časté hmly a búrky. Juž. časťou vedie Severná morská cesta, hlavnými prístavmi sú Dikson a Novyj Port, hlboko vo vnútrozemí na Jeniseji prístavy Dudinka a Igarka dostupné námorným lodiam. Rozvinutý lov rýb (tresky, sibírske lososy a i.).

karvón

karvón [fr.] — cyklický monoterpén. Žltastá kvapalina charakteristickej vône, takmer nerozpustná vo vode; teplota varu 230 – 231 °C. Vytvára dva optické izoméry: izomér R-(−)-karvón, ktorý je hlavnou zložkou rascovej silice (50 – 80 %) a dodáva jej charakteristickú rascovú vôňu, v menšom množstve sa nachádza aj v silici kôpru (40 – 60 %), a izomér S-(+)-karvón, ktorý má mätovú vôňu a je hlavnou zložkou silice mäty klasnatej (60 – 70 %). Karvón sa používa vo farmácii ako karminatívum, spazmolytikum a digestívum, v potravinárskom priemysle (výroba likérov), v kozmetike (výroba mydiel) a i.; má aj repelentný účinok.

kašírovanie

kašírovanie [fr. > nem.] —

1. výtvarná technika vytvárania plastického alebo plošného diela z papiera alebo z papierovej hmoty (papier mâché). Používajú sa dva základné postupy kašírovania. Pri prvom sa navlhčený jemný papier ukladá v tenkých vrstvách na formu a jednotlivé vrstvy sa spájajú lepidlom. Po vyschnutí sa výsledné dielo sníme z formy. Namiesto vrstiev papiera sa môže použiť aj papierová hmota (papier mâché) nanášaná v tenkých vrstvách. Týmto spôsobom vznikajú pomerne tenké, ľahké a duté plastické alebo plošné diela. Pri druhom spôsobe sa papierová hmota (papier mâché) jemne vtláča do foriem (ktoré sú zväčša negatívnymi formami výsledného diela). Po vyschnutí (prirodzenom alebo pomocou tepla) sa hmota z foriem vyberie. Týmto spôsobom vznikajú plné plastické diela. Povrch výsledného produktu sa do požadovanej podoby môže obvykle dotvoriť maľbou alebo inou výtvarnou technikou. Kašírovanie sa využíva na vytvorenie konečného (napr. maska, reliéf, divadelná dekorácia, socha a i.) alebo skúšobného (dočasného, ktoré nie je konečnou realizáciou, ale len skúšobným produktom) diela, prípadne aj ako povrchová úprava, ktorá imituje určitý, obvykle vzácnejší dekoratívny materiál (predmet sa oblepí vrstvami papiera, ktorý sa následne pokryje maľbou alebo vrstvou laku). Technika kašírovania sa vyvinula v jv. Ázii, kde je doložená približne od 200 n. l. V Európe sa rozšírila v 18. stor. a uplatnila sa najmä v dekoratérskej a štukatérskej tvorbe;

2. lepenie papierových obrazov, fotografií, plagátov ap. na hrubšiu pevnú podložku (hliníkové a laminátové dosky a i.) s cieľom ich spevnenia;

3. text. plošné spájanie dvoch rôznych alebo zhodných tkanín pomocou vhodného spojiva. Na kašírovacom stroji sa medzi dva pásy tkanín dávkuje jemná vrstva spojiva a spojený pás sa zhomogenizuje prechodom medzi dvoma hladkými valcami. Ako spojivo sa používajú rôzne lepidlá (roztoky latexu, polyuretánov a i.) alebo termoplastové fólie, ktoré spájajú pásy tkanín po zahriatí. Kašírovanie tkanín sa používa napr. pri výrobe textilného materiálu, ktorý má jednak dekoratívny vzhľad, jednak osobitné technické vlastnosti. Kašírovaním sa môže tkanina spájať aj s papierovým (kartónovým, lepenkovým) alebo s plastovým pásom.

Kašov

Kašov — obec v okrese Trebišov v Košickom kraji v juhozáp. časti Východoslovenskej nížiny na jej styku so Zemplínskymi vrchmi, 156 m n. m.; 288 obyvateľov (2015). Prevažne pahorkatinné a odlesnené územie, v oblasti Zemplínskych vrchov sa zachovali teplomilné listnaté lesy.

Obec písomne doložená 1298, 1300 ako Kasow, 1387 Casow, 1390 Kassow, 1441 Kasso, 1476, 1567, 1582, 1600 Kaso, 1700 Kazo, 1773 Kásó, Kasow, 1786 Kaschó, Kassow, 1808 Kasó, Kassow, 1863 Kásó, 1873 – 82 Kasó, 1888 – 1913 Kásó, 1920 – 38 K., 1938 – 45 Kásó, 1945 Kašov.

Prvým doloženým majiteľom bol šľachtic Peter, v 14. – 15. stor. patrila šľachticom z Lučenca, v 16. stor. Bátoriovcom, v 17. stor. Forgáčovcom, v 18. a 19. stor. Almášiovcom. R. 1673 sa spomína kostol, ktorý bol odobratý evanjelikom a vrátený rímskokatolíckej cirkvi. R. 1700 bol postavený evanjelický kostol. R. 1831 sa obyvatelia zúčastnili východoslovenského roľníckeho povstania. R. 1939 – 44 bola obec pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, roľníctvom, drevorubačstvom a vinohradníctvom.

Archeologické nálezy: sídlisko zo staršej kamennej doby (paleolit) v polohe Spálenisko; dve vrstvy osídlenia z mladého gravettienu a epigravettienu (škrabadlá, rydlá, kombinované nástroje, čepele, čepieľky s otupeným bokom najmä z obsidiánu, menej z pazúrikov, limnosilicitov a rádiolaritov), kamenná industria mladopaleolitickej gravettienskej kultúry v polohách Krátka a Dipov, sídlisko z neolitu (volútová kultúra); ateliér na výrobu obsidiánových jadier v polohách Čepegov (bukovohorská kultúra), sídlisko z bronzovej, halštatskej a laténskej doby, dácke a rímsko-barbarské osídlenie a osídlenie z raného stredoveku.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky klasicistický Kostol sv. Jána Nepomuckého (1816), pravoslávny Chrám premenenia Ježiša Krista (po 1969).

Kaspická nížina

Kaspická nížina, rus. Prikaspijskaja nizmennosť — rovinaté územie tiahnuce sa pozdĺž sev. pobrežia Kaspického mora v záp. časti Kazachstanu a na juhovýchode európskej časti Ruska, juhových. časť Východoeurópskej nížiny; rozloha okolo 200 000 km2. Na severe ohraničené vrchovinou Obščij Syrt, na východe pohorím Mugodžary a plošinou Ustirt, na západe vrchovinou Jergeny a Povolžskou pahorkatinou, na juhozápade predhorím Veľkého Kaukazu.

Tektonicky podmienená zníženina mierne sa skláňajúca ku Kaspickému moru, asi 50 % územia tvoria preliačiny vrátane Kaspickej preliačiny (28 m pod hladinou mora), ktorá je najnižšie položeným miestom v Európe. Nížina je vyplnená najmä sypkými štvrtohornými morskými usadeninami, menej suchozemskými usadeninami tvoriacimi miestami izolované vyvýšeniny, maximálna výška 149 m n. m. Mierne teplé, extrémne suché kontinentálne podnebie, priemerné teploty v januári od −14 °C na severovýchode do −8 °C v juž. pobrežných oblastiach, v júli 22 – 24 °C, ročný úhrn zrážok od 150 – 200 mm na juhovýchode a pobreží Kaspického mora do 300 – 350 mm na severozápade. Hlavné rieky územia Volga, Ural, Terek a Kuma ústia do Kaspického mora, menšie vodné toky sa končia v preliačinách; viacero slaných jazier (Eľton, Baskunčak, Inder). Prevláda polopúšťová vegetácia, v riečnych dolinách lúky. Nerastné suroviny: ropa, zemný plyn, kamenná soľ, uhličitan draselný, boráty (boritany) a i. Na zavlažovaných pôdach, najmä v dolinách riek, pestovanie technických plodín, ryže, ovocia a viniča, na veľkých plochách pasienky; chov oviec a tiav. Veľké mestá: Astrachán (Rusko), Atyraw (Kazachstan). Na Kaspickej nížine sa nachádza Astrachánska prírodná rezervácia.

Kaspické more

Kaspické more — bezodtokové slané jazero, najväčšie jazero na svete ležiace v rozsiahlej, tektonicky podmienenej depresii na hranici medzi Európou a Áziou, jeho pobrežie patrí Rusku, Azerbajdžanu, Iránu, Turkménsku a Kazachstanu. Kaspické more je pretiahnutého tvaru v smere sever – juh; dĺžka 1 030 km, šírka 435 km, rozloha 371 000 km2, priemerná hĺbka 184 m, maximálna hĺbka 1 026 m (v juž. časti), objem okolo 78 000 km3 (40 – 44 % objemu jazernej vody na svete). Jeho hladina leží 28 m pod úrovňou mora a jeho pobrežie je najnižším miestom európskeho svetadielu (→ Kaspická preliačina). Teplota vrchných vrstiev vody v zime od 0 °C na severe cez 2 – 3 °C v strede do 12 – 13 °C na juhu, sev. časť zamŕza od konca decembra do apríla; teplota v lete od 22 – 25 °C pri vých. pobreží do 27 – 30 °C pri záp. pobreží.

Do Kaspického mora sa vlieva viac ako 130 riek, najväčšia je Volga (80 % z celkového objemu pritekajúcej vody), ďalej Ural, Terek a Kura. Viacero menších ostrovov najmä na severe (rozloha okolo 2 000 km2). Slanosť 12,6 – 13,2 ‰, na severe len 1 – 8 ‰ (pri ústí Volgy 0,3 ‰), v zálivoch spojených s Kaspickým morom len úzkymi prielivmi oveľa vyššia (v zálive Kara-Bogaz-Gol 305 ‰).

Kaspické more je reliktné jazero, zvyšok historického oceána Téthys, jeho rozloha sa zmenšuje (424 300 km2, 1930; 371 000 km2 v súčasnosti), k poslednému výraznému zmenšeniu došlo 1929 – 77 (hladina klesla o 3,1 m) najmä v dôsledku antropogénnej činnosti (zvýšenému využívaniu vôd Volgy na zavlažovanie a priemyselnú výrobu), 1977 – 95 hladina stúpala, odvtedy dochádza iba k menším osciláciám.

Rozvinutý rybolov (lovisko najväčšej jeseterovitej ryby vyzy, významného zdroja kaviáru), na pobreží a z jeho dna ťažba ropy (náleziská Tengiz, Uzeň, Karačaganak – Kazachstan; Apšeronský polostrov – Azerbajdžan; Machačkala – Rusko) a zemného plynu (Astrachánske nálezisko – Rusko; Karačaganak – Kazachstan), mirabilitu (záliv Kara-Bogaz-Gol); dôležitá dopravná funkcia (sústavou vodných diel spojené s Azovským morom, Čiernym morom, Bielym morom a Baltským morom), hlavné prístavy: Astrachán, Machačkala (Rusko), Türkmenbašy (Turkménsko), Aqtaw (Kazachstan), Baku (Azerbajdžan), Enzeli, Bandar-e Torkeman (Irán).

Právny štatút Kaspického mora, t. j. či ide o more alebo o medzinárodné jazero, je predmetom sporov medzi krajinami, ktoré k nemu majú prístup. Ak by po vyriešení týchto sporov bolo považované za jazero, bolo by rozdelené na príslušné zóny patriace jednotlivým štátom (existujú tri princípy delenia medzinárodných jazier), ak za more, podliehalo by morskému právu a príslušným krajinám by patrili teritoriálne vody (prímorské pásmo medzi základnou líniou pobrežia štátu a otvoreným morom s maximálnou šírkou 12 námorných míľ) a výhradná hospodárska zóna (časť mora do vzdialenosti 200 námorných míľ od pobrežia štátu, v ktorom má daný štát výlučné právo využívať všetky prírodné zdroje na dne, pod ním, vo vode, na hladine i vo vzduchu, ako aj právo na vedecký výskum a organizovanie ochrany). Doriešenie tejto otázky by pomohlo vyriešiť i problémy zúčastnených krajín vo viacerých oblastiach, najmä prístup k ložiskám nerastných surovín (najmä k rope a zemnému plynu), možnosť rybolovu a prístup k medzinárodným vodám (prostredníctvom Volgy a prieplavov k Baltskému a Čiernemu moru).

katabolické reakcie

katabolické reakcie, katabolizmus — reakcie prebiehajúce v živých systémoch, pri ktorých sa zložité, spravidla makromolekulové zlúčeniny bohaté na energiu (lipidy, proteíny, sacharidy) štiepia na jednoduché zlúčeniny, súčasť metabolizmu. Katabolické reakcie aeróbnych organizmov (→ aerób) sú oxidačné (prevažne dehydrogenačné) a sú spojené s trávením potravy. Uvoľňuje sa pri nich energia, ktorú organizmus viaže v molekulách adenozíntrifosfátu (ATP) a využíva na energetické krytie mnohých reakcií a biologických funkcií alebo ako teplo na udržiavanie stálosti vnútorného prostredia organizmu (tepelná homeostáza).

Katabolizmus prebieha v troch fázach. V prvej fáze sa makromolekulové zlúčeniny bez prístupu vzduchu štiepia na svoje štruktúrne jednotky, napr. proteíny na aminokyseliny, sacharidy prevažne na ᴅ-glukózu a i. monosacharidy, lipidy na mastné kyseliny a glycerol. V druhej fáze sa tieto zlúčeniny viacstupňovými reakciami štiepia na oxid uhličitý CO2, acetylkoenzým A a energeticky bohaté látky ATP, NADH a FADH2. V tretej fáze acetylkoenzým A vstupuje do citrátového cyklu, na ktorý nadväzuje dýchací reťazec. Súbežne s katabolickými reakciami prebiehajú v organizme anabolické reakcie; pri prevahe anabolických reakcií dochádza k syntéze telesnej hmoty, pri prevahe katabolických reakcií dochádza k jej odbúravaniu.

katakláza

katakláza [gr.] — premena (metamorfóza) horniny v tuhom stave spôsobená tlakom (bez výrazného zvýšenia teploty) a vedúca k jej deformácii. Prejavuje sa lámaním, drvením, ohýbaním, praskaním a i. mechanickými porušeniami, pričom vznikajú menšie, spravidla ostro ohraničené úlomky. Produktmi kataklázy sú kataklazity, ktoré majú všesmerovú, lokálne aj usmernenú stavbu. Katakláza je priestorovo spätá s disjunktívnymi (nesúvislými) tektonickými zónami (zlomami a i.).

kataláza

kataláza [gr.] — enzým (oxidoreduktáza) katalyzujúci rozklad peroxidu vodíka H2O2 na vodu a kyslík, pri nízkych koncentráciách peroxidu vodíka funguje ako peroxidáza; v závislosti od druhu organizmu. Kataláza je schopná peroxid vodíka nielen redukovať, ale aj oxidovať, čím sa líši od peroxidáz, ktoré ho iba redukujú. Kataláza odstraňuje toxický peroxid vodíka vznikajúci pri aeróbnom metabolizme bunky. Vyskytuje sa vo väčšine aeróbnych organizmov (v aeróbnych baktériách, v rastlinách a živočíchoch), anaeróbne organizmy ju neobsahujú. V bunkách eukaryontných organizmov sa nachádza najmä v peroxizómoch.

Katalaza je tetramér zložený zo štyroch proteínových podjednotiek. Každú podjednotku tvorí jednoduchý polypeptidový reťazec spojený s prostetickou skupinou protoporfyrínom obsahujúcim ión Fe2+ (→ hém, donor elektrónov na redukciu peroxidu vodíka). Kataláza sa komerčne získava z druhu Aspergillus niger a z druhov rodu Penicillium. Používa sa napr. v potravinárskom priemysle na odstránenie nadbytku peroxidu vodíka (používaného na dezinfekciu pri nízkych teplotách) z mliekarenských produktov a z potravín ožiarených ionizujúcim žiarením, v mikrobiológii na odlíšenie bakteriálnych druhov (tzv. katalázový test) a v textilnom priemysle.