Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 351 – 400 z celkového počtu 534 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Javorníček

Javorníček — národná prírodná rezervácia v Považskom Inovci asi 1 km vých. od zrúcaniny hradu Tematín v katastrálnom území obcí Lúka, Stará Lehota a Hrádok v okrese Nové Mesto nad Váhom; vyhlásená 1982, rozloha 15,1 ha. Predmetom ochrany sú zachované sutinové lesy a vápencové bralá s bohatou flórou a faunou so zastúpením severských i teplomilných prvkov.

Jávske more

Jávske more, indonézsky Laut Jawa — vnútorné more v záp. časti Tichého oceána medzi ostrovmi Sumatra na západe, Bangka, Belitung a Kalimantan na severe, Sulawesi na východe a Jáva na juhu, Sundským prielivom na juhozápade spojené s Indickým oceánom; plocha 310 000 km2, hĺbka 30 – 80 m. Šelfové dno, početné ostrovy a koralové útesy, seizmicky aktívna oblasť, teplota vrchných vrstiev vody 27 – 29 °C, salinita 30,0 – 33,5 ‰, výška prílivov od 1,0 m pri pobreží Jávy do 2,1 m pri pobreží Kalimantanu. Rybolov, lov perál. Značné zásoby ropy. Hlavné prístavy: Banjarmasin (Kalimantan), Makassar (Sulawesi), Jakarta, Surabaja a Semarang (Jáva).

Jelenec

Jelenec, Gímes — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v sev. časti Žitavskej pahorkatiny na jej styku s Tribečom, 192 m n. m.; 2 103 obyvateľov, 70,3 % slovenskej, 24,8 % maďarskej národnosti (2018). Územie s pahorkatinným reliéfom je odlesnené, vrchovinné územie Tribeča porastené teplomilným listnatým dubovým a dubovo-hrabovým lesom.

Obec písomne doložená 1113, 1226 ako Gimes, 1253, 1256 Gymus, 1256 Gymes, 1310 Gymes, 1350 Noggymus, 1397 Kysgymes a Noggymes, 1406 Nodgymus a Kysgymus, 1579 Gimes, 1773 Ghymes, 1786 Gimesch, Ghymesch, 1808 Ghímes, Gímes, Gýmeš, 1863 Ghymes, 1873 – 77 Ghimes, 1882 – 88 Gimes, 1892 – 1913 Ghymes, 1920 Dýmeš, Gýmeš, 1927 – 48 Gýmeš, Ghymes, 1948 Jelenec. Pôvodne patrila zoborskému benediktínskemu kláštoru, 1226 ju uhorský kráľ Ondrej II. daroval Ivankovi z forgáčovskej vetvy Huntovcov-Poznanovcov, ktorého syn Ondrej tam v polovici 13. stor. dal postaviť hrad Gýmeš. Obec patrila rodine Forgáčovcov až do vzniku Československej republiky. R. 1295 ju tvorili dve osady – Dolný Gýmeš a Horný Gýmeš, ktoré boli od seba oddelené lesom. R. 1350 získala trhové a 1726 jarmočné právo. R. 1517 bola časť obce poplatná Turkom, ktorí ju 1576 a 1663 zničili. R. 1868 – 69 bola v obci založená muflónia zvernica, 1883 boli zvieratá vypustené do voľnej prírody. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy badenskej kultúry. Stavebné pamiatky: zrúcaniny hradu Gýmeš, v jeho blízkosti zvyšky stredovekého hrádku nazývaného Studený hrad (Várhegy; pravdepodobne 12. – 13. stor.), pôvodne barokový kaštieľ (1722, prestavaný 1760 – 70 a v 20. stor., rekonštruovaný koncom 20. stor., dnes múzeum rodiny Forgáčovcov), barokový rímskokatolícky Kostol povýšenia Sv. kríža (1720, prestavaný 1790, prestavaný a rozšírený v 2. polovici 20. stor.; veža a časť hlavnej lode v jadre stredoveká, pravdepodobne zo 14. – 15. stor.), prícestná Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (koniec 18. stor., opravovaná v 19. – 20. stor.), socha Piety (začiatok 20. stor.).

Jelšavský kras

Jelšavský kras — najzápadnejší podcelok Slovenského krasu. Patrí k typu tzv. rozčleneného krasu bez krasových plošín a len s čiastočne zastúpenými krasovými javmi. Rozlišujú sa v ňom dve časti: štruktúrne krasové chrbty (500 – 600 m n. m., najvyšší vrch územia Slovenská skala, 622 m n. m.) v obvodových častiach a kotlina uprostred, ktorá je na severe a juhovýchode otvorená prielomami rieky Muráň. Jelšavský kras je budovaný spodno- a strednotriasovými vápencami s polohami nekrasových útvarov (pieskovce, sliene ap.), na dne kotliny sú štrky poltárskej formácie a uloženiny rieky Muráň. Chrbty sú porastené teplomilnými dubinami, dno kotliny je odlesnené a poľnohospodársky využívané.

Jersey

Jersey [džerzi], Bailiwick of Jersey — korunná dependencia Spojeného kráľovstva (nie je súčasťou jeho územia ) v Lamanšskom prielive tvorené ostrovom Jersey, najväčším a najjužnejším z Normanských ostrovov, a neďaleko od neho ležiacimi skupinami drobných neobývaných ostrovov. Administratívne sa člení na 12 farností. Ostrovy sú budované granitmi a rulami, reliéf ostrova Jersey tvorí náhorná plošina rozčlenená riečnymi dolinami v smere sever – juh, klesajúca na juh k pobrežiu s piesočnými plážami, na severe klifové pobrežie, maximálna výška 148 m n. m. Oceánska klíma s miernymi zimami a chladnými letami, priemerná ročná teplota 11,6 °C, ročný úhrn zrážok okolo 800 mm. Najvýznamnejším odvetvím hospodárstva sú služby (tvoria 93,4 % celkového objemu ekonomiky ostrova, 2015), a to najmä finančné (40 % objemu služieb, 2015), založené na využívaní tamojších daňových špecifík. Pestovanie zeleniny (najmä rajčiakov), špeciálnych odrôd zemiakov a kvetín; chov hovädzieho dobytka mliečneho typu (známy jerseyský dobytok). Vyhľadávaná turistická oblasť. Ostrov má jedno letisko s pevnou pristávacou dráhou, 576 km ciest a prístavy a terminály v Saint Helier, Gorey a Saint Aubin. Väčšina obyvateľov žije na vidieku, podiel mestského obyvateľstva 31,4 % (2014). Na Jersey žije 49,7 % rodených Jerseyčanov, 30,9 % obyvateľov narodených v Spojenom kráľovstve, na Guernsey a ostrove Man, 7,2 % Portugalčanov, 3,2 % Poliakov, 1,9 % Írov a 7,1 % ostatných (2012). Náboženstvo: 87,0 % kresťanov (z toho 44,1 % anglikánov, 42,9 % rímskych katolíkov a iných kresťanov), 12,4 % bez vyznania a ateistov, 0,6 % ostatných (2015). Väčšie mestá: Saint Helier, Saint Saviour, Saint Brélade. Mena: jerseyská libra. Úradný jazyk: angličtina, francúzština; jerseyským jazykom (jerseyčina, jèrriais), ktorý patrí do skupiny severných dialektov francúzštiny (langues d’oïl) a na ostrove bol prevládajúcim jazykom v 10. (resp. v 11.) až 19. stor., hovoria v súčasnosti asi len 3 % obyvateľov, pričom úsilie o jeho obnovu narastá.

Ostrov bol osídlený v staršej kamennej dobe (paleolite), čoho dokladom sú viaceré významné archeologické náleziská, napr. La Cotte de Saint-Brélade z obdobia stredného paleolitu (250-tis. pred n. l.) s jaskyňou s neandertálskym osídlením, a niekoľko dolmenov (4800 – 2250 pred n. l.), z ktorých dolmen v lokalite La Hougue Bie patrí k najväčším v Európe (dĺžka 18,6 m) a k najlepšie zachovaným tzv. chodbovým dolmenom (resp. rituálnym chodbovým hrobom) neolitickej armorickej skupiny chodbových hrobov slúžiacich ako obradné miesta (pochovávanie bolo iba sekundárne). Chodba orientovaná v smere východ – západ bola postavená na pôvodnom (neupravovanom) povrchu iba z nepravidelných masívnych kamenných kvádrov (najťažšie dosahovali hm. až 20 ton) a ústila do hlavnej komory, okolo ktorej boli tri menšie komory rozmiestnené v tvare kríža (dve bočné a tretia koncová). V zadnej časti hlavnej komory bola mierne vyvýšená svätyňa. V dolmene sa našli pozostatky najmenej ôsmich osôb, ako aj fragmenty keramiky i hrobových milodarov. Stavba, ktorá vznikala a bola postupne upravovaná medzi 4000 a 3250 pred n. l., bola zastrešená kameňmi (→ cairn) a konečnú vysokú mohylovitú podobu dostala navŕšením zeminy medzi 2900 – 2500 pred n. l. (priemer pahorka 58 m, výška 12,2 m). V 12. a 16. stor. boli na navŕšenom mohylovom kopci postavené dve kaplnky. V ranom stredoveku sa Jersey stal súčasťou Franskej ríše (od začiatku 6. stor. časť Neustrie). V 9. stor. franskí králi nedokázali čeliť nájazdom Vikingov a kontrolu nad ostrovom prevzali vojvodovia Británie. R. 933 Jersey v rámci Normanských ostrovov pripojil k svojim dŕžavám vojvoda Normandie William Longsword (†942). Po dobytí Anglicka Viliamom I. Dobyvateľom (1066) sa územie stalo súčasťou Normandského vojvodstva, ktoré bolo doménou anglických kráľov (navzdory francúzskym nárokom). R. 1204 anglický kráľ Ján I. Bezzemok stratil Normandiu v prospech francúzskeho kráľa Filipa II. Augusta, zostal však vlastníkom Normanských ostrovov vrátane Jersey, ktoré sa stalo posledným pozostatkom stredovekého Normandského vojvodstva. Pre blízkosť francúzskeho pobrežia slúžil ostrov najmä počas konfliktov medzi Anglickom a Francúzskom ako obranná línia Anglicka, boli tam postavené viaceré hrady a pevnosti. K najvýznamnejším patria stredoveký hrad Mont Orgueil (1. štvrtina 13. stor., prestavaný v 14. – 15. stor., upravený počas 2. svetovej vojny) a renesančná pevnosť Elizabeth Castle (prelom 16. a 17. stor., dnes vojenské múzeum) vybudovaná na mieste staršieho kláštora na tzv. prílivovom ostrove (ostrovom sa stáva len počas prílivu) v zátoke Saint Aubin’s Bay. V 2. polovici 18. – 1. polovici 19. stor. tam bol vybudovaný pevnostný systém pozostávajúci z 30 obranných veží kruhového pôdorysu (tzv. Martello Tower; zachovalo sa 24). Po napoleonských vojnách sa začiatkom 19. stor. usadila na ostrove početná skupina po anglicky hovoriacich vojakov i politických utečencov z Európy. Počas 2. svet. vojny bol spolu s ostatnými Normanskými ostrovmi okupovaný fašistickým Nemeckom ako jediná časť Spojeného kráľovstva (1. 7. 1940 – 9. 5. 1945). Na Jersey sa nachádza zoologická záhrada špecializujúca sa na ohrozené druhy zvierat založená 1959 spisovateľom, zoológom a popularizátorom ochrany prírody G. Durrellom.

Právny systém Jersey je založený na normanskom zvykovom a anglickom práve. Parlament, v ktorom nie sú zastúpené žiadne politické strany, má 58 členov, z toho 53 volených (12 senátorov na 6-ročné, 12 constablov na 3-ročné a 29 poslancov na 3-ročné obdobie) a 5 vymenovaných kráľom/kráľovnou: bailiff (kráľovský správca), deputy bailiff (šéf parlamentu), 3 členovia; kráľ/kráľovná má formálny titul normandský vojvoda.

Jersey
Rozloha: 116 km2
Počet obyvateľov: 103 000 (2015)
Hlavné mesto: Saint Helier

jin-jang

jin-jang [čín.], yinyang — základné komplementárne pojmy bipolárnych strán jednej spoločnej procesuality životných premien, ktorými klasická čínska filozofia definuje povahu a podstatu nekonečného Univerza v jeho neustálom kolobehu Cesty Tao. V kozmológii predstavujú jin a jang metafyzicky komplementárne nábojové protipóly bytia, ktoré svojím vzájomne synergickým striedaním určujú všetky prírodné procesy a celý vesmírny poriadok časopriestorovej reality. Sú protikladnými pólmi i nábojmi základnej a prapodstatnej energie univerza (Te), vďaka ktorej v časopriestore vesmíru (v Nebesiach) neprestajne vznikajú a zanikajú všetky jeho reálne, nielen hmotné, ale aj duchovné formy a obsahy bytia. Je to organicky živý a nerozfragmentovateľný kolobeh vznikov a zánikov v rámci tzv. Cesty Nebies, t. j. celého reálne sa dejúceho a pohybujúceho vesmíru. Jin a jang sú zároveň označenia dvoch protikladných strán jednej a tej istej hory, konkrétne znamenajú jej tienistú (jin) a slnečnú stranu (jang). Jin je zároveň symbolom Zeme predstavujúcim ženský (pasívny) princíp, chlad a tmu, naopak, jang symbolom mužského (aktívneho) princípu reprezentujúceho nebo, svetlo a teplo. Jin všetko znehybňuje a oslabuje, jang uvádza všetko do pohybu a tvorivo premieňa. Jin zároveň symbolizuje párne čísla, jang nepárne čísla. Jin a jang sú zároveň jeden v druhom, a pritom sú si neoddeliteľne vždy tvorivo i likvidačne vzájomne nápomocné, ich kooperácia je stelesnením harmónie protikladov, pričom každý z atribútov obsahuje vždy aj zárodok toho druhého. Graficky sa jin-jang znázorňuje ako dve navzájom sa prelínajúce vlny (tmavá a svetlá).

Objav jinovo-jangovej komplementarity a grafické znázornenie v tzv. trigramoch (pa-kua) sa pripisuje legendárnemu čínskemu cisárovi Fu-simu (3. tisícročie pred n. l.). Jedna z prvých zmienok o pojme jin-jang je v Knihe premien z obdobia dynastie Sia (2100 – 1600 pred n. l.), ktorá zachytáva aj prvý spôsob zobrazenia jin-jang 64 hexagramami (→ hexagram). Podľa nej to, čo sa deje a jestvuje vďaka jin a jang, sa nazýva Tao (Cesta). Prejavom všezahŕňajúceho princípu tejto Cesty je nebeská (vesmírna) energia Te chápaná aj ako jej mravná sila (resp. každému súcnu inherentný mravný princíp, vlastnosť a zákonitosť), ktorá každé jednotlivé súcno determinuje v rámci Cesty Tao a ktorá činí v danej chvíli jednotlivé súcna tým, čím sú a čím sa v javovom svete prejavujú. Takto jinovo-jangové komplementárne Te v čínskej filozofii označuje aj hlavnú konfuciánsku etickú kategóriu – dokonalú cnosť symbolizujúcu schopnosť konať podľa princípu stredu, čiže podľa princípu ustavičného vyvažovania a harmonizácie protikladov jin-jang v spoločenskom bytí. V čínskych historických prameňoch sa zmienka o jinovo-jangovej komplementarite premien prvýkrát objavila v Kronike od jari do jesene (aj Anály jarí a jesení, Čchun-čchiou), ktorá obsahuje stručné zápisy o vybraných udalostiach v Konfuciovom rodnom štáte Lu v období 722 – 468 pred n. l. Neskôr, v období tzv. zlatého veku klasickej čínskej filozofie (5. – 3. stor. pred n. l.), vznikla filozofická škola prírodnej dialektiky jin-jang (Jin-jang-t’ia, Yinyangjia) ako jeden z dôležitých smerov vtedajšej čínskej filozofie. Na tejto filozofickej doktríne obohatenej o tzv. teóriu piatich elementov (→ wu-sing) vytvoril v období dynastie Chan jej hlavný ideológ, filozof Tung Čung-šu, základy klasickej čínskej monarchistickej štátnej doktríny, podľa ktorej sú všetky prírodné i spoločenské procesy v komplementárne synergickej jinovo-jangovej súčinnosti, pričom jedna strana predstavuje jinový a druhá strana jangový protipól v spoločenskom bytí a naopak (napr. v súžití vládcu a poddaného, otca a syna, muža a ženy ap.). V rámci toho sa má všetko v ríši udržiavať pomocou štátneho aparátu vo vzájomnom vyvažovaní a udržiavaní na princípe stredu podľa svojej konkrétnej funkčnosti. Každý odklon od tohto fiktívneho stredu hrozí katastrofou a spoločenskými rebéliami.

johimbín

johimbín [afr. jazyky], yohimbín, C21H26N2O3 — indolový alkaloid, blokátor α2-adrenergických receptorov. Kryštalická látka rozpustná v etanole, chloroforme a horúcom benzéne, mierne rozpustná v dietyléteri, slabo rozpustná vo vode; teplota topenia 234 °C. Tvorí soli s minerálnymi kyselinami. Nachádza sa napr. v kôre tropického stromu johimbovník vzpružujúci (Pausinystalie yohimba) a v koreňoch kra rauvolfia hadovitá (Rauwolfia serpentina). Pôsobí ako sympatolytikum, jeho podanie spôsobuje rozšírenie periférnych ciev a zníženie krvného tlaku. Svojím účinkom na vegetatívnu nervovú sústavu zvyšuje sexuálnu aktivitu a zlepšuje priebeh sexuálneho aktu (→ afrodiziakum). Používa sa na liečbu erektilnej dysfunkcie.

Juhočínske more

Juhočínske more — okrajové more v záp. časti Tichého oceána medzi pobrežím juž. Číny, polostrovom Zadná India, Malajským polostrovom a ostrovmi Kalimantan, Palawan, Luzon a Taiwan; plocha okolo 3,537 mil. km2, priemerná hĺbka 1 060 m, maximálna hĺbka 5 559 m. Taiwanským prielivom spojené s Východočínskym morom, Bašickým prielivom a Luzonským prielivom s Filipínskym morom, Mindorským prielivom a Balabackým prielivom so Suluským morom, Karimatským prielivom s Jávskym morom, Melackým prielivom s Andamanským morom. Najväčšie zálivy: Bacboský záliv, Thajský záliv. Okolo 55 % povrchu dna predstavuje šelf s početnými plytčinami, ostrovmi a koralovými útesmi (najväčší ostrov Chaj-nan, Bunguranské ostrovy, Anambaské ostrovy, Paracelské ostrovy a i.). Teplota vrchných vrstiev vody 20 – 28 °C vo februári a 28 – 29 °C v auguste, salinita od 31,5 ‰ na juhu do 34,0 – 34,5 ‰ na severe; výška prílivov 2 – 3 m, max. do 5,4 m (pri pobreží Kalimantanu). Najväčšie rieky ústiace do Juhočínskeho mora: Chao Phraya, Mekong, Červená rieka, Si-ťiang. Podmorská ťažba ropy a zemného plynu, významná rybolovná oblasť (tuniaky, sardinky, makrely a i.). Prístavy: Hongkong, Kanton, Chaj-kchou, Hajfong, Hočiminovo Mesto, Bangkok, Singapur, Kuching, Manila.

Juhoslovenská kotlina

Juhoslovenská kotlina — geomorfologický celok Lučensko-košickej zníženiny pretiahnutého tvaru v rovnobežkovom smere. Na severe susedí s Krupinskou planinou, Ostrôžkami a Revúckou vrchovinou, na východe so Slovenským krasom a s Bodvianskou pahorkatinou, na juhu s Cerovou vrchovinou, za hranicou Maďarska charakter reliéfu pokračuje a kotlina je ohraničená pohoriami Börzsöny a Cserhát. Územie je budované paleogénnymi a neogénnymi usadenými horninami (sliene, slienité pieskovce, vápnité íly, zlepence), na ktorých sú v sev. časti pokrovy spraší a sprašových hlín a pozdĺž vodných tokov uloženiny štrkov a pieskov. Juhoslovenská kotlina je tektonického pôvodu, vznikla mohutným priehybom zemskej kôry v neogéne, pričom sa uplatnili diferenciačné pohyby počas vulkanickej činnosti v priľahlých sopečných pohoriach. Základ morfológie dna kotliny vytvorili erózno-denudačné a akumulačné procesy vo vrchnom pliocéne a počas pleistocénu. Pahorkatinný reliéf tvoria ploché chrbty, široké doliny Ipľa, Rimavy, Slanej a ich prítokov s nivami a riečnymi terasami. Relatívne výšky územia 20 – 180 m, nadmorské výšky od 128 m n. m. (niva Ipľa pri Ipeľskom Predmostí) do 390 m n. m. (pri Modrom Kameni). Juhoslovenská kotlina je rozčlenená na povrchové podcelky, Ipeľskú kotlinu, Lučenskú kotlinu a Rimavskú kotlinu. Územie patrí do teplej klimatickej oblasti s miernou zimou, priemerná teplota v lete 18 – 20 °C, v zime -1 až -3 °C. Viacero prameňov minerálnych a termálnych vôd, pri ktorých vznikli kúpele (Číž), termálne kúpaliská (Dolná Strehová, Tornaľa) alebo plniarne minerálnych vôd (v Tornali sa plní Gemerka). Juhoslovenská kotlina je zväčša odlesnená, miestami sú zachované zvyšky teplomilných dubín, dubo-hrabín a agátových lesov, miestami pozdĺž Ipľa lužné lesy. Priaznivé klimatické a pôdne pomery umožňujú intenzívnu poľnohospodársku výrobu: pestovanie obilnín, cukrovej repy, tabaku a viniča; chov dobytka a hydiny. Väčšie mestá: Lučenec, Rimavská Sobota, Fiľakovo, Veľký Krtíš.

Jurajova zem

Jurajova zem, medzinárodný prepis Zamlja Georga, rusky Zemľa Georga — ostrov v záp. časti súostrovia Zem Františka Jozefa v Barentsovom mori patriaci Rusku (Archangeľská oblasť); 2 821 km2 (najväčší ostrov súostrovia), neobývaný. Maximálna výška územia 416 m n. m. Takmer 90 % územia je zaľadnených. Drsné studené podnebie, priemerná teplota v januári -23 °C až -24 °C, v júli 1 – 2 °C. Na nezaľadnenom území porasty machov a lišajníkov. Chudobná fauna reprezentovaná medveďom bielym a polárnou líškou, na pobreží tuleňom a mrožom.

justácia

justácia [lat.], justáž — v meracej technike súhrn operácií slúžiacich na nastavenie meracích alebo optických prístrojov tak, aby bola zabezpečená presnosť, správnosť a spoľahlivosť ich činnosti. Odborný zásah do prístroja, ktorý sa vykonáva automaticky, poloautomaticky alebo ručne. Pri justácii meracieho prístroja sa jeho údaj nastavuje podľa niektorej známej hodnoty vybraného objektu, napr. podľa normálu, pri justácii optickej sústavy sa nastavuje vzájomná poloha šošoviek, hranolov a zrkadiel tak, aby predstavovali centrovanú sústavu zabezpečujúcu kvalitné zobrazovanie. Justácia je nevyhnutná po zhotovení prístroja, ale napr. aj po náraze alebo pri výraznej zmene vonkajších podmienok (teploty, tlaku ap.). Justáciu treba odlíšiť od kalibrácie, ktorá nie je spojená so zásahom do prístroja.

Kabardsko-Balkarsko

Kabardsko-Balkarsko, Kabardsko-balkarská republika, aj Kabarda-Balkarsko, kabardsky Qėbėrdej-Balqėr, Qėbėrdej-Balqėr Respublikė, slovenský prepis Qabardej-Balqar, Qabardej-Balqar Respublika, balkarsky Qabarty-Malqar, Qabarty-Malqar Respublika, rusky Kabardino-Balkarija, Kabardino-Balkarskaja Respublika — republika Ruska na juhu krajiny pri hranici s Gruzínskom, súčasť Severokaukazského federálneho okruhu. Prevažne vysokohorský reliéf, na západe a juhu predhoria a horské pásma centrálnej časti Veľkého Kaukazu, na hranici s Karačajsko-Čerkeskom najvyšší vrch Elbrus, 5 642 m n. m.; smerom na severovýchod sa územie postupne znižuje a prechádza do menej členitého reliéfu s krasovými javmi, ako i do Kabardskej roviny, ktorej najnižšia časť leží vo výške okolo 200 m n. m. Mierne teplé kontinentálne podnebie, vo vyšších nadmorských výškach drsné horské, priemerná teplota v januári od -4 °C na Kabardskej rovine do -12 °C v oblasti Kaukazu, v júli od 23 °C do 4 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 500 mm do 2 000 mm. Hlavná rieka Terek s prítokmi Baksan, Malka, Čegem a Čerek; v pohoriach početné ľadovce. Územie s pôvodnou stepnou vegetáciou na Kabardskej rovine a čiastočne v predhorí bolo premenené na poľnohospodársky využívanú krajinu. Okolo 16 % povrchu zaberajú lesy. Dominantnými odvetviami hospodárstva sú poľnohospodárska výroba a ťažba surovín (volfrámu a molybdénu). Pestovanie obilia, kukurice, slnečnice, zeleniny a ovocia; rozvinuté vinohradníctvo; chov oviec, ošípaných a koní. Väčšina poľnohospodárskej pôdy je umelo zavlažovaná. Priemysel strojársky, drevársky, hutnícky (farebná metalurgia), potravinársky, textilný, odevný, kožiarsky, stavebných materiálov, energetický (Baksanská vodná elektráreň). Oblasť vysokohorskej turistiky a alpinizmu. V doprave zohráva významnú úlohu cestná doprava, železničná sieť slabo rozvinutá, letisko v Naľčiku.

Obyvateľstvo: 55,3 % Kabarďanov, 25,1 % Rusov, 11,6 % Balkarov, 1,1 % Osetov, 1,0 % Turkov a i. (2009). Väčšie mestá: Naľčik, Prochladnyj.

Dejiny Kabardsko-Balkarska sú úzko späté s dejinami Adygejska a Karačajsko-Čerkeska. Územie dnešného Kabardsko-Balkarska bolo osídlené už v praveku, v 13. – 15. stor. tam prišli Kabarďania a Balkari a oblasť sa postupne dostala pod nadvládu Mongolov, Gruzíncov, Peržanov a Turkov. R. 1557 prijali kabardskí feudáli ochranu ruského cára Ivana IV. Vasilieviča Hrozného ako záruku proti nájazdom Krymských Tatárov a Turkov (Rusku sa tak podarilo dostať pod kontrolu nielen Kabardsko, ale aj dnešné Sev. Osetsko-Alaniu, ktoré bolo od Kabardska v lénnej závislosti; Turecko uznalo tento stav ako definitívny až 1774; → Küčük-kajnardžský mier), Balkarsko bolo pripojené k Rusku až 1827. R. 1917 vznikol vo Vladikavkaze Zväz spojených horalov Kaukazu a Dagestanu, ktorý vyhlásil nezávislú Horskú republiku (členmi boli Kabardsko, Balkarsko, Čečensko, Čerkesko, Dagestan, Ingušsko, Karačajsko a Sev. Osetsko), 1918 bola prijatá demokratická ústava, ako aj nový názov Republika horalov Sev. Kavkazu. Po Októbrovej revolúcii 1917 sa Kabardsko-Balkarsko stalo 1918 – 19 súčasťou Terskej (Tereckej) sovietskej republiky, ktorá sa 1918 nakrátko (júl – december) stala súčasťou Severokaukazskej sovietskej republiky, a 1920 (január – september) Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky. Kabardsko z nej bolo vyčlenené 1. septembra 1921, Balkarsko 4. januára 1922 a 6. januára 1922 boli obidve autonómne oblasti zlúčené pod názvom Kabardsko-balkarská autonómna oblasť, ktorá sa 1936 zmenila na Kabardsko-balkarskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku. Počas 2. svet. vojny prebiehali na území republiky tvrdé boje (1942 – 43). R. 1944 boli Balkari za údajnú kolaboráciu s Nemcami násilne vysídľovaní na Sibír a do Str. Ázie (odhaduje sa, že zahynulo takmer 50 % národa) a republika bola premenovaná na Kabardskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku, pôvodný názov bol obnovený až 1957 v priaznivejšej spoločenskej situácii. R. 1990 bola vyhlásená štátna zvrchovanosť republiky najprv pod názvom Kabardská sovietska socialistická republika, od 1991 Kabardsko-balkarská sovietska socialistická republika (koncom 1991 existovalo úsilie rozdeliť republiku na základe jazykového hľadiska, čo sa však nezrealizovalo aj napriek tomu, že 17. novembra 1991 bola proklamovaná Balkarská republika a 30. decembra 1991 Kabardská republika), od 1992 súčasný názov. R. 1996 vyhlásil kongres Balkarov vytvorenie samostatnej Balkarskej republiky v rámci Ruskej federácie (existovala 14 dní). Ústava Kabardsko-Balkarska bola prijatá 1. septembra 1997. R. 2000 sa stalo súčasťou Juž. federálneho okruhu a 2010 po vyčlenení z neho spolu s ďalšími severokaukazskými republikami (okrem Adygejska) a Stavropolským krajom súčasťou Severokaukazského federálneho okruhu.

Kabardsko-Balkarsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (rusky Parlament Kabardino-Balkarskoj Respubliki), ktorý má 72 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Kabardsko-Balkarska
1992 – 2005 Valerij Kokov
2005 – 2013 Arsen Kanokov
2013 – 2018 Jurij Kokov
2018 – Kazbek Kokov (zastupujúci)

kabrinec

kabrinec [rom.] — stav. kusové veľmi trvanlivé stavivo zhotovené z vhodných keramických surovín pálením pri vysokých teplotách až do bodu slinutia. Má žltú alebo červenú až hnedú farbu. Odoláva mrazu a kyselinám. Ako kameninová tehla sa používa na veľmi zaťažené murivo, ako aj pri vodných a kanalizačných stavbách; glazovaným kabrincom sa obkladajú fasády budov.

kadaverín

kadaverín [lat.], pentán-1,5-diamín, pentametyléndiamín, H2N(CH2)5NH2 — biogénny alifatický diamín. Bezfarebná sirupovitá kvapalina s charakteristickým nepríjemným zápachom, rozpustná vo vode a v etanole, slabo rozpustná v dietyléteri; teplota topenia 9 °C, teplota varu 178 – 180 °C. Je toxická. Vzniká dekarboxyláciou lyzínu pri rozklade živočíšnych proteínov účinkom baktérií (→ hniloba), napr. v tele mŕtvych živočíchov, preto sa niekedy označuje aj ako mŕtvolný jed. Vyskytuje sa aj v koreňoch a kvetoch niektorých rastlín, napr. v kvetoch Hoodia gordonii (→ Hoodia). Používa sa napr. v poľovníctve ako návnada na zvieratá živiace sa zdochlinami a pri tréningoch záchranárskych psov.

kadmium

kadmium [gr.], cadmium, zn. Cd — chemický prvok 12. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 48, relatívna atómová hmotnosť 112,414, teplote topenia 320,8 °C, teplota varu 765 °C, hustota 8,65 g/cm3. Striebrobiely mäkký lesklý kov, ktorý reaguje s kyslíkom zo vzduchu, preto rýchlo stráca lesk. Vytvorený tenký povlak oxidu kademnatého CdO bráni ďalšej oxidácii. Kadmium objavil 1817 F. Stromeyer pri skúmaní minerálu smithsonitu a takmer súčasne aj nemecký chemik Carl Samuel Hermann (*1765, †1846) pri výskume prímesí oxidu zinočnatého ZnO. Názov kadmia pochádza z gr. kadmeia, čo bol pôvodný názov zinkovej rudy s obsahom ZnO alebo ZnCO3 (smithsonitu). Podľa výskytu v zemskej kôre (0,16 g/t) je 63. prvkom v poradí. Získava sa ako vedľajší produkt pri spracovaní zinkových rúd. Pri oddeľovaní kadmia od zinku sa využívajú skutočnosti, že oxid kademnatý CdO sa ľahšie redukuje ako oxid zinočnatý ZnO a zároveň teplota varu kadmia je nižšia ako teplota varu zinku (907 °C), preto kadmium možno od zinku oddeliť destiláciou. Svetová produkcia kadmia je okolo 20-tis. ton ročne. Používa sa najmä na výrobu niklovo-kadmiových (Ni-Cd) akumulátorov a na tvorbu ochranných antikoróznych vrstiev, tvorí súčasť rôznych spájok a iných zliatin s nízkou teplotou topenia (napr. Woodov kov). Izotop 113Cd je veľmi dobrým absorbátorom neutrónov, využíva sa napr. v regulačných tyčiach jadrových reaktorov.

Je to neušľachtilý kov, ktorý s neoxidujúcimi kyselinami (HCl, zriedená H2SO4) reaguje za vývoja vodíka. V zlúčeninách má atóm kadmia oxidačné číslo II, veľmi zriedkavo aj oxidačné číslo I (napr. v ióne \(\require{mhchem}\ce{Cd_2^2+}\)). Z halogenidov je biely fluorid kademnatý CdF2 málo rozpustný vo vode, ostatné halogenidy (biely CdCl2, žltý CdBr2 a biely CdI2) sú hygroskopické a vo vode veľmi dobre rozpustné. Rozpustné halogenidy Cd(II) majú vrstevnatú štruktúru, pričom štruktúry CdCl2 a CdI2 slúžia ako štandardné štruktúrne typy, s ktorými sa porovnávajú štruktúry iných halogenidov a hydroxidov dvojmocných kovov. Oxid kademnatý CdO vzniká pri zahrievaní kadmia na vzduchu, pri pražení sulfidu kademnatého CdS alebo pri žíhaní Cd(OH)2, príp. Cd(NO3)2. V závislosti od podmienok termickej reakcie sa môže jeho sfarbenie meniť od žltého cez červené a hnedé až po čierne, pričom zmenu sfarbenia spôsobujú najmä defekty v jeho kryštálovej štruktúre (kryštalizuje v kubickej sústave). Používa sa pri výrobe dekoratívneho skla a glazúr a niklovo-kadmiových akumulátorov i ako katalyzátor hydrogenačných a dehydrogenačných reakcií. Hydroxid kademnatý Cd(OH)2 vzniká ako biela zrazenina po pridaní alkalického hydroxidu k roztoku soli Cd(II), sulfid kademnatý CdS ako žltá zrazenina pri reakcii sulfánu H2S s roztokmi solí Cd(II). Keďže CdS je nerozpustný vo vode, jeho toxicita je nízka. Patrí medzi termicky najstabilnejšie a najkvalitnejšie anorganické pigmenty (→ kadmiová žlť), v zmesi so selenidom kademnatým CdSe je súčasťou pigmentov s oranžovým až s tmavočerveným odtieňom (→ kadmiová červeň), využíva sa aj pri výrobe solárnych článkov a svetloemitujúcich diód. Telurid kademnatý CdTe slúži na výrobu senzorov citlivých na infračervené svetlo a fotočlánkov. Najvýznamnejšie kademnaté soli kyslíkatých kyselín sú vo vode rozpustné 3 CdSO4 · 8H2O a Cd(NO3)2 · 4H2O. Kadmium vytvára aj množstvo komplexov, ktoré sú často tetraédrické, napr. [CdCl4]2− a [Cd(SCN)4]2−, trigonálne bipyramidálne, napr. [CdCl5]3−, alebo oktaédrické, napr. [Cd(NH3)6]2+. Podobne ako zinok tvorí veľa organokovových zlúčenín, napr. typu R2Cd, RCdX (R je alkyl alebo aryl, X je halogenidový anión). Všetky zlúčeniny kadmia rozpustné vo vode sú mimoriadne toxické, hromadia sa v obličkách a v pečeni a môžu spôsobiť až zlyhanie obličiek. Kadmium sa viaže najmä na sulfanylové skupiny proteínov, nahrádza tam pôvodne prítomný zinok, a tým inhibuje funkciu enzýmov.

kafiléria

kafiléria [nem.], asanačný veterinárny ústav — spracovateľský závod zabezpečujúci spracovanie vedľajších živočíšnych produktov, ktoré nie sú určené na ľudskú spotrebu, schválený príslušným orgánom veterinárnej správy a podliehajúci veterinárnej kontrole. Od 2002 (v súlade s nariadením Európskeho parlamentu) je termín kafiléria nahradený termínom spracovateľský závod kategórie 1, kategórie 2 alebo kategórie 3, a to podľa kategorizácie vedľajších živočíšnych produktov (materiál kategórie 1, 2 a 3) s ohľadom na výšku rizika, ktoré predstavujú pre zdravie ľudí a zvierat, ako aj pre životné prostredie. V súčasnosti sa termínom kafiléria zvyknú označovať len spracovateľské závody kategórie 1 a 2, ktoré spracúvajú vedľajšie živočíšne produkty, a to materiál kategórie 1 (uhynuté prežúvavce, spoločenské, pokusné a cirkusové zvieratá, zvieratá zo zoologickej záhrady) a kategórie 2 (uhynuté ostatné hospodárske zvieratá). V kafilérii musia byť tieto vedľajšie živočíšne produkty bezodkladne spracované schválenou spracovateľskou metódou. Technologické podmienky a hygienické požiadavky spracovania vedľajších živočíšnych produktov vzhľadom na ich zaradenie v príslušnej kategórii zohľadňujúcej ich rizikovosť, ako aj ďalšie možné nakladanie s nimi i so získanými odvodenými produktmi (ich použitie alebo zlikvidovanie musí byť v súlade s požiadavkami ochrany životného prostredia vzťahujúcimi sa na skládkovanie a spaľovanie odpadu) určujú príslušné nariadenia Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie i komisie EÚ. Samotné spracovanie vedľajších živočíšnych produktov prebieha rôznymi štandardnými alebo alternatívnymi spracovateľskými metódami, pri ktorých sa vyžaduje dodržiavanie určitých parametrov (napr. veľkosť spracúvaných častíc, teplota, tlak, čas). Napr. pri štandardnej spracovateľskej metóde 1 (tlaková sterilizácia), ktorá sa využíva najmä na spracovanie tiel uhynutých zvierat, musí byť priemer častíc po rozdrvení spracúvanej masy menší ako 50 mm a počas sterilizácie v trvaní 20 min tlak 0,3 MPa a teplota minimálne 133 °C. Z takto spracovanej masy sa sušením a lisovaním získavajú mäsovo-kostná múčka a kafilérny tuk. Dôležitou súčasťou celého technologického procesu spracovania vedľajších živočíšnych produktov je zachytávanie bridových pár, ktoré sú potenciálnym zdrojom zápachu. Získané odvodené produkty z materiálu kategórie 1 sa likvidujú spálením alebo spoluspálením (napr. v cementárňach) alebo sa pridávajú ako aditívum do peliet na vykurovanie, živočíšny tuk sa spracúva v oleochemickom priemysle. S povolením orgánu veterinárnej správy sa odvodené produkty z materiálu kategórie 2 môžu používať ako hnojivá alebo sa spracúvajú v oleochemickom priemysle. Len odvodené produkty z materiálu kategórie 3 (spracované živočíšne bielkoviny) sa môžu použiť aj ako kŕmne suroviny do kŕmnych zmesí pre spoločenské zvieratá a ryby. Prevádzkové priestory kafilérie musia byť vybudované tak, aby ich bolo možné účinne čistiť a dezinfikovať, musia byť vybavené zariadeniami na osobnú hygienu zamestnancov a vhodnými mechanizmami na ochranu proti škodcom.

kachle

kachle [gr. > lat. > nem.] — vykurovacie zariadenie umiestnené vo vykurovanej miestnosti. Teplo sa získava spaľovaním plynných (zemný plyn, propán-bután ap.), kvapalných (nafta, petrolej ap.) alebo tuhých palív (drevo, uhlie, koks ap.) alebo premenou elektrickej energie na teplo (elektrické akumulačné kachle); následne sa teplo môže akumulovať v materiáli s veľkou tepelnou kapacitou, čo sa využíva v elektrických akumulačných kachliach (→ akumulačné kúrenie) a v akumulačných kachliach (peciach) na tuhé palivo (→ kachľová pec). Kachle so spaľovaním musia mať zabezpečený odvod spalín mimo vykurovaného priestoru (napr. do komína). Vonkajší plášť kachiel môže byť z kovu alebo z keramického materiálu, ktorý spĺňa i akumulačnú funkciu.

kachlica

kachlica [gr. > lat. > nem.], kachľa — keramický dielec akumulujúci teplo, používaný na stavbu kachľových pecí, kachľových sporákov a kozubov. Ústie kachlice môže byť kruhového tvaru, štandardný je však štvorcový alebo obdĺžnikový tvar, čelná stena máva rozmanitú výzdobu.

Výroba kachlíc sa rozvíjala spolu s vývojom kachľových pecí, v záp. Európe bola známa od 2. pol. 13. stor., v Uhorsku od 14. stor. Kachlice spočiatku vyrábali hrnčiari a džbankári, neskôr sa vyvinulo špecializované remeslo kachliarstvo.

Formy a výzdobu kachlíc ovplyvňovali jednotlivé slohové obdobia (gotika, renesancia, barok, klasicizmus, historizmus, secesia).

Najstaršími typmi kachlíc boli duté nádobkové kachlice (v tvare nádoby; mohli byť hrncovité alebo miskovité), ktoré mali štvorcové alebo obdĺžnikové ústie obrátené k zdroju tepla (ohnisku), čelná stena bola prázdna a smerovala od zdroja tepla do miestnosti.

Vyrábali sa aj cibuľovité kachlice s uzatvorenou čelnou stenou a ústím otvoreným k zdroju tepla. Tieto typy kachlíc sa vytáčali na hrnčiarskom kruhu a vtláčali do drevenej formy.

V období neskorého stredoveku sa vyrábali aj výklenkové (nikové) kachlice s prelamovanou čelnou stenou. V 15. stor. mali čelné steny kachlice výzdobu, ktorá napodobňovala gotické architektonické prvky (kružby, rozety, fiály). Rozšírená bola aj reliéfna výzdoba s náboženskými, profánnymi, heraldickými, mytologickými či ornamentálnymi motívmi.

Neskorogotické a renesančné kachlice mali vysokú umeleckú úroveň, mnohé z nich sú samostatnými umeleckými dielami. Jednotlivé kachlice sa vyrábali v sériách. V 16. stor. sa technickým zdokonaľovaním vykurovacieho systému rozmery kachlíc zväčšovali. Na ich výrobu sa používala špeciálna hlina, do ktorej sa pridával jemný kremičitý piesok, aby bol črep ohňovzdorný (tzv. kachliarska hlina, ktorá sa používala aj pri stavbe kachľových pecí).

V 17. stor. sa rozšírila výroba komorových kachlíc, ktorých konštrukcia bola pokročilejšia. Boli pomerne veľké a rozlične tvarované, ich vyhrievací otvor viedol do telesa kachľovej pece a ich čelná stena bola uzatvorená. Proces výroby komorových kachlíc bol pomerne zložitý. Začínal sa výrobou modelu a následne negatívnej formy jednotlivých kachlíc. Model bol z dreva (drevené formy mohli zhotovovať rezbári), z hliny alebo zo sadry. Do negatívnej formy sa vtláčali čelné steny ďalších kachlíc. Na tie sa prilepovala funkčná časť kachlíc – komora, ktorá mohla byť vytočená na hrnčiarskom kruhu alebo modelovaná rukou. Po vysušení sa kachlice vypaľovali a zdobili, pričom plné čelné steny komorových kachlíc umožňovali ich umelecké stvárnenie (povrchovo boli upravované jednofarebnou glazúrou, príp. doplnené barokovým alebo rokokovým ornamentom, najčastejšie reliéfnym, ale aj polychrómovaným dekorom). Následne sa z vypálených a naglazúrovaných kachlíc stavala kachľová pec.

Na Slovensku sa v 19. – 20. stor. používali na stavbu pecí prevažne jednoduché, jednofarebne glazované (najčastejšie hnedé alebo zelené) kachlice, ktoré sa vyrábali v kachliarskych, ale najmä v hrnčiarskych dielňach popri úžitkovom sortimente. Špecifikom dielní v Modre koncom 19. stor. boli flamované kachlice (→ flamovanie). V stredoslovenských hrnčiarskych lokalitách sa vyrábali aj kachlice s rytou výzdobou (napr. s motívom vtáčika). V ľudovom prostredí reliéfne kachlice ustúpili v 30. rokoch 20. stor. hladkým glazovaným kachliciam, ktoré sa väčšinou dovážali. Na tradíciu zdobených kachlíc nadviazal vo svojej tvorbe I. Bizmayer.

kachľová pec

kachľová pec — vykurovacie zariadenie zo šamotových dielcov s vonkajším plášťom z keramických kachlíc. Jeho súčasťou je uzavreté ohnisko na tuhé palivo (drevo, uhlie, brikety ap.) a systém šamotových prieduchov, ktorými prechádzajú spaliny, pričom teplo vzniknuté horením sa akumuluje v telese kachľovej pece a formou sálavého tepelného žiarenia sa šíri z jej povrchu do vykurovanej miestnosti; ochladené spaliny sa odvádzajú komínom do ovzdušia. Vďaka vertikálnej orientácii veľkej výhrevnej plochy sa kúrením v kachľovej peci dosahuje v porovnaní s inými vykurovacími zariadeniami rovnomernejšie rozloženie teploty v miestnosti.

Vznik kachľových pecí súvisí s rozvojom bytovej kultúry v záp. Európe na prelome 13. a 14. stor., keď postupne začali nahrádzať kozuby a vznikali tzv. svetlé izby (zbavené dymu). Vykurovanie kachľovou pecou umožnilo rozšíriť počet obytných miestností v budove. Kachľová pec bola zvyčajne najnákladnejšou súčasťou interiéru, okrem funkčného uplatnenia reprezentovala svojho majiteľa (napr. nachádzali sa na nej erby). Pre väčšinu typov kachľových pecí bolo charakteristické, že ohnisko sa nachádzalo mimo pecí, vo vedľajšej miestnosti, odkiaľ boli vykurované. Obyčajne bývali postavené v malej vzdialenosti od steny (najčastejšie v rohu miestnosti) a s ohniskom boli spojené tunelom alebo rúrou.

Najjednoduchším typom kachľovej pece bola uzatvorená kupolovitá pec vykurovaná z čiernej kuchyne. Jej kupola bola vytvorená z dutých nádobkových kachlíc čelnou stenou otvorených do priestoru, čím sa zväčšila výhrevná plocha pece. K základným neskorším typom patrí dvojposchodová kachľová pec rozšírená v 15. stor. Skladala sa zo spodnej a z vrchnej časti, ktoré boli vymurované z kachlíc a stáli na hranolovitom, obvykle kamennom sokli. Spodná časť v tvare valca alebo hranola stála obyčajne na nôžkach, vrchná časť v tvare valca bola užšia než spodná. Najčastejším typom bola trojposchodová kachľová pec na nôžkach skladajúca sa zo spodného dielu (najčastejšie hranolového tvaru), vrchného telesa (kupolového alebo valcového tvaru) a z lievikovitého dymníka navrchu. Kachľové pece sa stavali z miskových alebo nádobkových kachlíc, z pálených alebo nepálených tehál alebo z malých keramických segmentových alebo polkruhových článkov (bahríkov), ktoré sa spájali kachliarskou hlinou, prípadne aj drôtom. Gotická kachľová pec bola obyčajne navrchu dotvorená cimburím, drobnou plastikou alebo plasticky stvárneným architektonickým dekorom.

Používanie kachľových pecí sa na území dnešného Slovenska rozšírilo z Rakúska, Nemecka a Čiech. Prvé kachľové pece sa objavili na prelome 14. a 15. stor. v panských sídlach a v bohatých kláštoroch (napr. v benediktínskom kláštore v Hronskom Beňadiku, okolo polovice 15. stor.) a v 16. stor. sa rozšírili aj do bohatých meštianskych domov. V ľudových obydliach sa uplatňovali od 18. stor. spočiatku v kombinácii so sporákom ako kachľový nadstavec (do začiatku 20. stor.), od 19. stor. aj samostatne. Klasické kachľové pece sa stavali do začiatku 20. stor. V súčasnosti majú kachľové pece rozmanitý dizajn. Stavebne môžu byť riešené tak, že vykurujú viac susediacich miestností, prípadne pomocou zabudovaného teplovzdušného výmenníka aj miestnosti na poschodí.

Kaiser, Jaroslav

Kaiser [-zer], Jaroslav, 18. 12. 1930 Senec – 20. 8. 2010 Bratislava — slovenský stavebný odborník. R. 1954 – 2000 pôsobil na Katedre stavebnej mechaniky Stavebnej fakulty SVŠT, resp. STU, 1991 – 94 jej vedúci; 1986 DrSc., 1988 profesor. Zaoberal sa stavebnou mechanikou, najmä teóriou viacvrstvových škrupín a ich kategorizáciou, ako aj riešením nelineárnych úloh súvisiacich s vplyvom teplotných zmien na nadpätosť a deformáciu škrupín. Riešil mnoho výskumných úloh pre prax, napr. projekty pyritovej pece Niklovej huty v Seredi, veľkokapacitného sila cementárne v Prachaticiach (ČR) a veľkorozponových zastrešení kruhových stavieb na báze dreva pre Výskumný ústav drevárskeho a nábytkárskeho priemyslu vo Zvolene. Spoluautor celoštátnej učebnice Pružnosť a plasticita (1990), viacerých vysokoškolských učebných textov (napr. Pružnosť a pevnosť, 1963; viacnásobne vydané po prepracovaní) a 22 vedeckých článkov. R. 1969 – 85 riaditeľ vysokoškolského umeleckého súboru Technik pri SVŠT.

Kakadu National Park

Kakadu National Park [nešnl] — národný park v sev. Austrálii v Severnom teritóriu na polostrove Arnhemská zem; vyhlásený 1979, rozloha 19 804 km2 (najväčší národný park Austrálie). Pre svoje prírodné a kultúrne hodnoty zapísaný 1981 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, zaradený i medzi lokality Ramsarského dohovoru. Rozkladá sa od Van Diemenovho zálivu na severe cez vnútrozemie polostrova Arnhemská zem, zaberá povodia riek South Alligator (tvorí najväčšiu časť územia, na jej pravostrannom prítoku vodopády Jim Jim Falls a Twin Falls), Wildmann, West Alligator a East Alligator.

Tropické podnebie s obdobím sucha a obdobím silných dažďov, priemerná teplota v januári (v lete) 28,2 °C, maximá presahujú 35 °C. Rôznorodý charakter krajiny, v blízkosti mora rozľahlá oblasť mokradí vytvorená riekou East Alligator, na ktorú nadväzuje čiastočne močaristé zátopové územie, ktoré je v období dažďov zaliate vodou, smerom do vnútrozemia nízka hornatina miestami s nezvyčajnými skalnými útvarmi a so strmými pieskovcovými masívmi s kolmými stenami prechádzajúca do aridnej náhornej plošiny. Vegetácia je zastúpená mangrovovými porastmi na pobrežiach, nížinnými tropickými dažďovými lesmi, mokraďovou vegetáciu a rastlinstvom savanovej parkovej krajiny s porastmi scrub, miestami eukalyptové lesy. Rôznorodá fauna, k charakteristickým živočíchom patria vodné vtáky, krokodíly, psy dingo, malé a veľké druhy kengúr. V centre národného parku leží banské mesto Jabiru, v okolí ktorého sa ťaží urán, čo vyvoláva protesty ochrancov prírody.

Na území Kakadu National Park sa nachádza skupina archeologických lokalít, z ktorých najstaršie majú takmer 40-tis. rokov. Okrem nálezov zvyškov sídel a kamenných nástrojov tam boli objavené početné maľby na skalných stenách (súbory farebných obrazov a piktogramov), ktoré vznikali postupne asi od 18. tisícročia pred n. l., ale najmä po 2. tisícročí pred n. l. až do súčasnosti. Maľby sú zdrojom informácií o aktivitách (love, rybolove), rituálnych obradoch a živote pôvodných domorodých obyvateľov. Zobrazujú duchovné postavy, pôvodnú miestnu faunu a flóru vrátane viacerých vyhynutých druhov, detaily tradičného života a odievania ap. K najvýznamnejším lokalitám s maľbami na skalných stenách patria Ubirr, Nanguluwur a Nourlangie Rock.

kakaové maslo

kakaové maslo — tuk získaný lisovaním kakaovej hmoty. Obsahuje zmes nasýtených (58 – 65 %) a nenasýtených mastných kyselín s jednou (33 – 36 %; vrátane omega-3 a omega-6 nenasýtených mastných kyselín) alebo s viacerými (2 – 4 %) dvojitými väzbami. Má polymorfné vlastnosti, kryštalizuje vo viacerých kryštalických modifikáciách s teplotou topenia od 17,3 °C do 36,4 °C, ktoré sa vyznačujú odlišnou stabilitou a vlastnosťami, čo sa zohľadňuje pri výrobe a uskladňovaní čokolády.

Pri výrobe kakaového masla sa kakaová hmota (obsahuje okolo 55 % tuku) najprv za miešania zahreje na teplotu 70 – 80 °C a následne sa lisuje v hydraulických lisoch. Vytekajúce kakaové maslo (najprv vyteká samovoľne, potom pod tlakom až 100 MPa) sa prefiltruje a nechá sa stuhnúť alebo sa zhromažďuje vo vyhrievaných zásobníkoch. Kakaové maslo má špecifickú príjemnú chuť a charakteristickú arómu. Používa sa v potravinárskom priemysle najmä na výrobu čokolády, pre jeho odolnosť proti oxidácii aj vo farmaceutickom a v kozmetickom priemysle.

kakodyl

kakodyl [gr.], tetrametyldiarzán, (CH3)2As–As(CH3)2 — organická zlúčenina arzénu, prvá známa organokovová zlúčenina. Jedovatá olejovitá, na suchom vzduchu samozápalná kvapalina s mimoriadne nepríjemným zápachom (s tým súvisí názov odvodený od gr. kakódés = páchnuci), teplota topenia −6 °C, teplota varu 165 °C. Pripravuje sa napr. zahrievaním chloridu kyseliny kakodylovej (CH3)2As(O)Cl so zinkom v atmosfére CO2 alebo reakciou dimetylchlórarzánu (CH3)2AsCl s dimetylarzánom (CH3)2AsH. Môže sa uplatniť ako ligand pri tvorbe komplexov s prechodnými kovmi.

Kalahari

Kalahari — bezodtoková kotlina v str. časti juž. Afriky prevažne na území Botswany, z menšej časti na území Namíbie a Južnej Afriky (okrajové oblasti zasahujú na územie Angoly, Zambie a Zimbabwe); rozloha okolo 1 mil. km2. Mierne pretiahnuté územie v smere sever – juh ohraničujú pásma juhoafrických pohorí, v centrálnej časti výšky 800 – 1 000 m n. m., na vých. a záp. okrajoch 1 000 – 1 500 m n. m. Vyplnené najmä usadeninami treťohorného veku (najmä pieskami, ílmi a pieskovcami kontinentálneho pôvodu) uloženými na prvohornom podloží. Na juhu oblasť viatych pieskov s dlhými piesočnými valmi a dunami (výška do 100 m), v str. časti plytké zníženiny periodicky vypĺňané vodou a suché riečne korytá vádí, na severe močiare Okavango, soľná panva Makarikari a jazero Ngami.

Suché tropické kontinentálne podnebie, na východe vlhšie, priemerný ročný úhrn zrážok od menej ako 100 mm na juhozápade a juhu do približne 500 mm na severe a východe, priemerná teplota vzduchu v lete 24 °C až 30 °C, v zime 12 °C až 20 °C. Väčšina vodných tokov má občasný charakter, jedinou permanentnou riekou je Okavango. Xerofilná krovinatá až polokrovinatá vegetácia na viatych pieskoch spomaľuje až úplne stabilizuje pohyb pieskových presypov, preto Kalahari nemá charakter pravej púšte, ale suchej savany až polopúšte so zastúpením halofytných druhov bylinno-trávnatých rastlín, sukulentov, tŕnistých kríkov a riedkych lesných xerotermných drevín. Veľká časť územia je súčasťou prírodných rezervácií a národných parkov (Kgalagadi Transfrontier Park, ktorý vznikol zlúčením národných parkov Kalahari Gemsbok National Park v Južnej Afrike a Gemsbok National Park v Botswane, Chobe National Park, Central Kalahari Game Reserve a i.).

Kalameny

Kalameny — obec v okrese Ružomberok v Žilinskom kraji na rozhraní Liptovskej kotliny a Chočských vrchov, 560 m n. m.; 477 obyvateľov (2011). Pahorkatinný odlesnený povrch kotliny prechádza do vrchovinnej zalesnenej krajiny.

Obec vznikla na území vyčlenenom z chotára obce Liptovská Teplá. Písomne doložená 1283 ako Clementini, 1375 Kelemenfalwa, 1391 Kelemenfalua, 1412 Kelemenfalva, 1584 Kelemenfalwa, 1600 Kelemenni, 1773 Kelemenfalva, Kelemenfalu, Kalameny, 1786 Kelemenfalwa, Kalameni, 1808 Kelemenfalva, Kalamany, 1863 – 1913 Kelemenfalu, 1920 Kalameny.

Patrila domácim zemanom, neskôr Lófaiovcom a Madočániovcom. R. 1720 bola úplne opustená, znova osídlená v 80. rokoch 18. stor. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a chovom oviec. Rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1921). V katastri obce sú minerálny a termálny prameň.

kalcinácia

kalcinácia [lat.] — pôsobenie vysokej teploty na tuhé látky, ktorého výsledkom je chemická premena (najčastejšie rozklad alebo oxidácia) a príp. uvoľnenie plynných látok (väčšinou vodná para alebo oxid uhličitý CO2). Názov kalcinácia je odvodený od lat. slova calcinatio (pálenie vápna), pretože termický rozklad vápenca CaCO3 na oxid vápenatý CaO a CO2 je typickým príkladom kalcinácie. Niektoré kovy pri kalcinácii reagujú so vzdušným kyslíkom a produktom je príslušný oxid. Kalcinácia je kľúčovým procesom pri výrobe cementu, využíva sa aj na prípravu niektorých priemyselných katalyzátorov, na úpravu rúd (napr. bauxitu) a keramických surovín. Uskutočňuje sa v sušiarňach, v šachtových alebo v rotačných peciach a vo fluidných a i. reaktoroch.

kalcitová kompenzačná hĺbka

kalcitová kompenzačná hĺbka, angl. calcite compensation depth, CCD — hĺbka 4,5 – 5 km v oceánoch, pri ktorej sa rýchlosť usádzania kalcitu prítomného v schránkach živočíchov hromadiacich sa na dne v podobe kalcitového bahna rovná približne rýchlosti jeho rozpúšťania. Pod hodnotou CCD sa rýchlosť rozpúšťania kalcitu prudko zvyšuje a žiadny kalcit sa neusádza. Rozpúšťanie kalcitu v oceánoch nastáva v dôsledku slabej kyslosti morskej vody spôsobenej rozpúšťaním oxidu uhličitého CO2 a závisí od koncentrácie CO2, teploty, tlaku a prúdenia morskej vody, pričom koncentrácia CO2 s hĺbkou stúpa. Priemerne sa CCD v Atlantickom oceáne nachádza vo väčšej hĺbke než v Tichom oceáne. Stanovenie CCD umožňuje geológom rekonštrukciu oceánskych panví v geologickej minulosti.

kalenie

kalenie — spôsob tepelného spracovania kovov (najmä ocelí a výrobkov z nich) i nekovov (napr. sklo) spočívajúci v ohreve na kaliacu teplotu, v krátkej výdrži pri tejto teplote a v následnom rýchlom ochladení. Pri kalení ocele sa so zmenou teploty v závislosti od obsahu uhlíka mení jej štruktúra, a tým aj vlastnosti.

Voľný uhlík (grafit) sa v oceli takmer nenachádza, je v nej prítomný ako súčasť feritu a cementitu, ktoré môžu spolu vytvárať lamelárnu štruktúru, perlit. Pri nižšej teplote, než je kaliaca teplota, sa v štruktúre ocele s obsahom uhlíka menším než 0,8 hmotnostných % (presne 0,765 hmotnostných %; podeutektoidná oceľ) nachádzajú ferit a perlit, v štruktúre ocele s obsahom uhlíka rovnajúcim sa 0,8 % (eutektoidná oceľ) iba perlit a v štruktúre ocele s obsahom uhlíka 0,8 – 2,11 % (nadeutektoidná oceľ) perlit a cementit. Pri ohreve na teplotu nad 727 °C (jej hodnota však závisí od obsahu uhlíka v oceli) dochádza postupne k zmene štruktúry ocele tvorbou austenitu; v podeutektoidnej oceli vzniká zmes austenitu a feritu, v eutektoidnej oceli čistý austenit a v nadeutektoidnej oceli zmes austenitu a cementitu; pri ďalšom zvýšení teploty na kaliacu teplotu vzniká oceľ s čisto austenitickou štruktúrou. Rýchlym ochladením ocele sa zabraňuje opätovnému vytvoreniu pôvodnej štruktúry a v závislosti od podmienok ochladenia vzniká bezdifúznou premenou austenitu, pri ktorom atómy uhlíka zostávajú súčasťou kryštálovej mriežky železa, nová štruktúra martenzit alebo bainit; podľa toho sa rozlišuje martenzitické a bainitické kalenie. Rýchlosť ochladzovania musí byť rovnaká alebo väčšia ako kritická rýchlosť ochladzovania, pri ktorej vzniká výlučne štruktúra martenzitu alebo bainitu (nevytvoria sa spätne ferit a cementit). Pri príliš rýchlom ochladzovaní môžu v kalenom predmete vznikať nežiaduce napätia a z toho vyplývajúce deformácie (možno ich odstrániť dodatočným jemným lisovaním).

Pri martenzitickom kalení prudkým ochladením ocele prebehne premena austenitu na martenzit; uskutočňuje sa nepretržite a prerušovane. Pri nepretržitom (spojitom) martenzitickom kalení (najjednoduchší a najpoužívanejší spôsob kalenia) sa po ohreve predmetu na kaliacu teplotu ihneď uskutočňuje plynulé ochladzovanie v kaliacom prostredí až na teplotu blízku teplote prostredia. Prerušované martenzitické kalenie sa môže uskutočniť ako lomené kalenie (zakalený predmet sa ochladzuje vo dvoch prostrediach za sebou – v prvom prebieha rýchle ochladzovanie, v druhom pomalšie dochladenie), termálne kalenie (dovoľuje znížiť rozdiel medzi teplotou povrchu a teplotou jadra kaleného predmetu; je vhodné na kalenie menších súčiastok zložitejších tvarov a nástrojov z uhlíkových a nízkolegovaných ocelí) a kalenie so zmrazovaním (používa sa na získanie veľmi tvrdých štruktúr a na kalenie nástrojových ocelí). Po martenzitickom kalení zvyčajne nasleduje popúšťanie (proces kalenia ocele s následným popúšťaním sa nazýva zošľachťovanie ocele).

Pri bainitickom kalení sa austenit premieňa na bainit; uskutočňuje sa izotermicky alebo nepretržite. Izotermické bainitické kalenie sa môže uskutočniť ako izotermické zošľachťovanie (predmet sa po ohreve na kaliacu teplotu ochladzuje na teplotu premeny austenitu na bainit vyššou rýchlosťou, než je kritická rýchlosť ochladzovania, nasleduje výdrž na tejto teplote až do ukončenia bainitickej premeny, potom ochladenie; zakalená oceľ sa nepopúšťa) alebo ako izotermické kalenie (premena austenitu na bainit sa uskutočňuje tesne pod teplotou začatia martenzitickej premeny, oceľ po ochladení obsahuje aj martenzit a následne sa popúšťa). Pri nepretržitom bainitickom kalení sa predmet po ohreve na kaliacu teplotu dostatočne rýchlo ochladzuje na zabezpečenie premeny austenitu na bainit alebo na zmes bainitu a martenzitu (vtedy nasleduje popúšťanie); dochladzovanie prebieha v samotnom chladiacom prostredí.

Ohrev predmetov na kaliacu teplotu sa uskutočňuje v kaliacich peciach, pri povrchovom kalení sa môže použiť plameň, laserový lúč, indukčný ohrev ap. Ochladzovanie sa uskutočňuje v kvapalnom (kaliaci kúpeľ) alebo v plynnom kaliacom prostredí vhodnou rýchlosťou, aby sa v kalenom predmete predišlo vzniku nežiaduceho vysokého vnútorného napätia a prípadne následných trhlín. Najrýchlejšie ochladenie sa dosahuje vo vode (používa sa pri kalení uhlíkových ocelí), pomalšie v oleji (najčastejšie v minerálnom s teplotou vzplanutia okolo 1 700 °C; využíva sa pri kalení legovaných ocelí a drobných súčiastok z nízkouhlíkových ocelí), plynulo v soľnom kúpeli (napr. zmes dusitanu sodného NaNO2 a dusičnanu draselného KNO3 alebo chloridu sodného NaCl a chloridu bárnatého BaCl2), najpomalšie na vzduchu (urýchľuje sa ofukovaním). Ocele schopné podliehať procesu kalenia a dosiahnuť požadované vlastnosti sa nazývajú kaliteľné (→ kaliteľnosť ocele).

kaliareň

kaliareň — prevádzka hutníckeho alebo strojárskeho závodu, v ktorej sa uskutočňujú všetky procesy tepelného spracovania kovov. Nachádzajú sa v nej kaliace, žíhacie a cementačné pece, prístroje na meranie teploty kúpeľa a ďalšie potrebné zariadenia a nástroje.

Kalifornský polostrov

Kalifornský polostrov, špan. Península de California — polostrov v severozáp. časti Mexika medzi Tichým oceánom a Kalifornským zálivom, ktorý ho oddeľuje od pevniny; dĺžka okolo 1 200 km, šírka 50 – 250 km, rozloha 143 390 km2. Strednú časť zaberajú pásma vrchov Sierra de Juárez, Sierra de San Pedro Mártir s najvyšším vrchom územia Diablo, 3 096 m n. m. (pohorie je národným parkom vyhláseným 1947, rozloha 72 909 ha), a Sierra de la Encantada; pozdĺž pobrežia úzky pás nížin rozširujúci sa na juhozápad. Ťažko dostupné pobrežie bez väčších prístavov. Subtropické suché podnebie, priemerná teplota v januári od 10 °C na severe do 18 °C na juhu, v júli 25 – 38 °C; ročný úhrn zrážok 150 – 250 mm. Rastlinstvo púští a polopúští. V sev. časti pestovanie pšenice, ryže a rajčiakov, na úpätiach pastviny. Ložiská medi, mangánu, magnezitu, kamennej soli, striebra a zlata. Potravinársky priemysel. Rozvinutý cestovný ruch (vysoký podiel turistov z USA).

Kalifornský prúd

Kalifornský prúd — studený povrchový morský prúd v severových. časti Tichého oceána, súčasť systému anticyklonálnych morských prúdov, vetva Severného tichomorského prúdu, od ktorého smeruje na juhovýchod, tečie pozdĺž záp. pobrežia Severnej Ameriky od približne 45° sev. zemepisnej šírky po približne 20° sev. zemepisnej šírky, v smere pasátov sa stáča na juh až západ a splýva so Severným rovníkovým prúdom; rýchlosť okolo 1 – 2 km/h, teplota vrchných vrstiev vody v lete od 17 °C na severe do 26 °C na juhu, v zime 12 – 25 °C, slanosť 30,0 – 34,5 ‰.

Kalinovo

Kalinovo — obec v okrese Poltár v Banskobystrickom kraji v sev. časti Lučenskej kotliny v doline Ipľa, 200 m n. m.; 2 188 obyvateľov (2015); miestne časti: Hrabovo, Kalinovo, Petrovec. Rovinný reliéf územia prechádza smerom k Slovenskému rudohoriu do vrchovinného, oblasť je čiastočne odlesnená, na severozápade je teplomilný listnatý les. V katastri obce sa vyskytujú minerálne pramene a prírodná rezervácia Hrabovo (vyhlásená 1997, rozloha 15,5 ha) s výskytom vlhkomilných lúčnych spoločenstiev s chráneným a ohrozeným druhom flóry korunovkou strakatou (Fritillaria meleagris).

Obec písomne doložená 1246 ako Eghruh, 1279 Calnou, 1339 Kalna, Kalnaw, Kolnou, Kolnow, 1342 Kalna, 1348 Calno, 1441 Kalno, 1773, 1786 Kalno, Kalinowo, 1808 Kálnó, Kalinow, 1863 – 1913 Kálnó, 1920 Kalinovo.

Patrila Etreovcom. R. 1554 – 93 bola súčasťou tureckého Sečianskeho sandžaku. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, debnárstvom a hrnčiarstvom.

R. 1960 bola ku Kalinovu pričlenená obec Hrabovo (doložená 1246, 1271, 1299, 1302, 1435, 1451 ako Garab, 1332 – 34 Garaab, 1786 Garab, 1808 Garáb, Hr(a)bowé, 1863 – 1913 Kálnógaráb, 1920 – 60 Hrabovo), v ktorej bola v 30. rokoch 14. stor. písomne doložená fara. Pôvodne patrila fiľakovskému panstvu. V 15. – 16. stor. ju tvorili obce Dolné a Horné (alebo Pusté) Hrabovo. R. 1554 – 94 bolo Horné Hrabovo obsadené Turkami, potom pustlo až do 2. pol. 17. stor., keď bolo obnovené ako osada. V Dolnom Hrabove sa nachádzali minerálne pramene.

Ku Kalinovu patria aj samoty Dolný Petrovec a Horný Petrovec. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Archeologické nálezy: mladopaleolitické úštepové nástroje, severových. od obce nálezy dokladajúce eneolitické a stredoveké (13. – 15. stor.) sídlisko; pohrebisko (14. – 17. stor.).

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol (pôvodne románsky, 1. pol. 13. stor., prestavaný v 18. stor.), zvonica (barokovo-klasicistická z 2. pol. 18. stor.).

kališník

kališník, Omphalotus — rod z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď čechračkovité. Patrí sem okolo 7 druhov, na Slovensku sa vyskytuje jediný druh kališník hnedooranžový (Omphalotus olearius) s trsmi veľkých lievikovitých hnedooranžových plodníc s oranžovými lupeňmi, ktoré sa zbiehajú na oranžový hlúbik; lupene čerstvých plodníc v tme fluoreskujú. Jedovatá saprotrofická huba rastúca v teplomilných dúbravách na pňoch alebo na báze kmeňov duba.

Kalmycko

Kalmycko, Kalmycká republika, kalmycky Xaľmg, Xaľmg Tañġč, ruský a oficiálny prepis Kalmykija, Respublika Kalmykija, slovenský prepis Chaľmg, Chaľmg Tangghč — republika Ruska na juhovýchode jeho európskej časti pri pobreží Kaspického mora záp. od ústia Volgy. Vo vých. časti územia sa rozprestiera Kaspická nížina (výška do 28 m n. m.) s prevažne močaristým a ťažko prístupným pobrežím, v záp. časti vrchovina Jergeny (výška do 222 m n. m.), juž. hranica republiky vedie po Kumsko-manyčskej zníženine. Mierne teplé kontinentálne podnebie s horúcimi suchými letami s teplotou v júli 23 až 26 °C a so suchými chladnými zimami s teplotou v januári –5 až –8 °C a s nízkym ročným úhrnom zrážok od 170 mm na pobreží do 400 mm na západe. Málo riek, severových. časťou krajiny preteká na malom úseku Volga, významnejšie rieky Manyč a Kuma; početné malé slané jazerá. Na juhu vegetácia polopúští, na severe suchých stepí. Hospodárstvo slabo rozvinutého regiónu je založené na poľnohospodárskej výrobe, väčšina pôdy je umelo zavlažovaná, pestovanie pšenice, kukurice, slnečnice, zemiakov, ovocia a zeleniny; kočovný chov oviec (aj karakulských) a hovädzieho dobytka; rybolov. Priemysel ťažobný (ropa a zemný plyn), potravinársky (rybný, olejársky, mliekarský), strojársky, stavebných materiálov. Slabšie rozvinutá dopravná sieť, letisko v Eliste.

Obyvateľstvo: 53,3 % Kalmykov, 33,6 % Rusov, 2,5 % Dargincov, 2,0 % Čečenov, 1,7 % Kazachov a i. Náboženstvo: buddhizmus (jediný európsky región, kde má prevahu), pravoslávne kresťanstvo.

Územie Kalmycka bolo osídlené v neolite, v 7. – 5. stor. pred n. l. ho obývali Skýti, vo 4. stor. pred n. l. – 6. stor. n. l. Sarmati a Alani. V pol. 7. stor. ho ovládol Chazarský kaganát, v polovici 11. stor. Kumáni, v 13. stor. Zlatá horda a v polovici 15. stor. Astrachánsky chanát. Na prelome 16. a 17. stor. sa tam usadili Kalmyci, ktorí 1664 vytvorili Kalmycký chanát jestvujúci ako polosuverénny štát do 1771, keď bol začlenený do Ruského impéria. Veľká časť Kalmykov sa však 1771 – 86 pre národnostný a sociálny útlak zo strany Rusov i pre násilné obracanie na pravoslávie vysťahovala. Po Októbrovej revolúcii 1917 bola 1920 v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky vytvorená Kalmycká autonómna oblasť s hlavným mestom Astrachán (do 1927). V 20. a 30. rokoch 20. stor. sa sovietska vláda usilovala prinútiť Kalmykov k usadlému spôsobu života a v krajine vypukol hladomor. R. 1935 bola Kalmycká autonómna oblasť zmenená na Kalmyckú autonómnu sovietsku socialistickú republiku, ktorá bola počas 2. svet. vojny (1942 – 43) obsadená Nemcami. R. 1943 bola republika zrušená, 1944 boli Kalmyci za údajnú kolaboráciu s Nemcami násilne vysídlení na Sibír a do Strednej Ázie, z máp boli vymazané kalmycké názvy a nahradené ruskými (napr. Elista nahradená názvom Stepnoj), na označenie Kalmykov ako etnika sa zaviedol názov Ojrati. Autonómia Kalmykov bola obnovená až v priaznivejšej spoločenskej situácii 1957 (Kalmycká autonómna oblasť; časť jej pôvodného územia však pripadla susednej Astrachánskej oblasti). R. 1958 bola opäť zriadená Kalmycká autonómna sovietska socialistická republika, ktorá 1990 vyhlásila štátnu zvrchovanosť pod názvom Kalmycká sovietska socialistická republika, 1992 prijala názov Kalmycko-Xaľmg Tañġč, 1993 súčasný názov, 5. apríla 1994 bola prijatá ústava republiky (Stepný zákon, rus. Stepnoje Uloženije). R. 2000 sa Kalmycko stalo súčasťou Južného federálneho okruhu.

Kalmycko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (rus. Narodnyj Chural Respubliki Kalmykija), ktorý má 27 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Kalmycka
1993 – 2010 Kirsan Iľumžinov (kalmycky Kirsan Ülümdžin)
2010 – 2019 Alexej Orlov
2019 – Batu Chasikov (zastupujúci)

kalomel

kalomel [gr.], dichlorid diortutný, Hg2Cl2 — bezfarebná vo vode nerozpustná látka bez zápachu a chuti; pri teplote 400 °C sublimuje. Na svetle tmavne, pretože rozkladom vznikajú čierna koloidná ortuť a chlorid ortutnatý HgCl2. Vyrába sa zahrievaním chloridu ortutnatého s ortuťou:

HgCl2 + Hg → Hg2Cl2.

V minulosti mal mnohoraké použitie v medicíne (napr. ako laxatívum), v súčasnosti sa používa predovšetkým na výrobu kalomelových elektród a zábavnej pyrotechniky, pri nanášaní zlatých dekorácií na porcelán alebo ako fungicíd.

V prírode sa vyskytuje ako minerál, kryštalizuje v tetragonálnej sústave. Je prevažne masívny, v menšej miere tvorí aj kryštalické drúzy (s veľkosťou do 1 cm), prípadne prizmatické a tabuľkové kryštály. Je biely, žltý, hnedý až slabosivý, má žltý vryp a diamantový až smolný lesk. Vzniká zvetrávaním primárnych minerálov ortuti (rumelka a tetraedrit). Náleziská: Rusko (Buriatsko), Španielsko (Andalúzia), Srbsko, Nemecko, Čile, USA (Nové Mexiko). Na Slovensku sa vyskytuje v Slovenskom rudohorí pri obciach Nižná Slaná a Smolník. Nazvaný 1789 A. G. Wernerom (gr. kalós = pekný, melas = čierny).

kalomelová elektróda

kalomelová elektróda — elektróda druhého druhu tvorená ortuťou, kalomelom Hg2Cl2 a roztokom chloridu draselného KCl. Do pasty z uvedených zložiek zasahuje ako elektrický kontakt platinový drôt. V takto vzniknutom elektrochemickom poločlánku Hg(l) | Hg2Cl2(s) | KCl(aq) prebieha elektródová reakcia Hg2Cl2 + 2 e ⇌ 2 Hg + 2 Cl.

Potenciál kalomelovej elektródy závisí od koncentrácie chloridu draselného a od teploty. Pri teplote 25 °C pri nasýtenom roztoku KCl (tzv. nasýtená kalomelová elektróda, SCE) je jej potenciál +0,242 0 V (pri zohľadnení potenciálu kvapalinového spoja +0,244 4 V), pri koncentrácii KCl 1,0 mol/dm3 +0,281 3 V a pri koncentrácii KCl 0,1 mol/dm3 +0,333 5 V. Je výhodné používať nasýtenú kalomelovú elektródu, pretože v nej prítomný kryštalický KCl zabezpečuje stabilnú koncentráciu nasýteného roztoku závisiacu len od teploty. Pri zvyšovaní teploty sa koncentrácia KCl v roztoku zvyšuje a potenciál elektródy znižuje. Kalomelová elektróda sa používa ako referenčná elektróda pri elektrochemických meraniach; jej potenciál je veľmi stály a dobre reprodukovateľný. Uchováva sa vždy ponorená v roztoku KCl s takou koncentráciou, aká je v jej náplni.

kalor-

kalor- [lat.], kalori- — prvá časť zložených slov s významom teplo, teplota, teplý, tepelný, teplotný; výhrevný; vysokoenergetický.

kalória

kalória [lat.], zn. cal — staršia jednotka tepla (množstva tepla) nepatriaca do sústavy SI. Predstavuje množstvo tepla potrebného na zohriatie 1 g vody zo 14,5 °C na 15,5 °C. V minulosti sa v technickej praxi používala násobná jednotka kilokalória (zn. kcal, 1 kcal = 1 000 cal). Kalória sa aj v súčasnosti často používa (hoci na Slovensku nie je povolenou jednotkou) v tabuľkových údajoch energetickej hodnoty potravín, na vyjadrenie kalorickej spotreby organizmov ap. Jednotkou tepla v sústave SI je joule (J), 1cal = 4,186 8 J.

kalorická spotreba

kalorická spotreba — množstvo energie, ktoré organizmus vynakladá na svoju činnosť (napr. na dýchanie, trávenie, vstrebávanie živín); vyjadruje sa kalóriách a kilokalóriách (odtiaľ názov). V súčasnosti sa častejšie používa termín energetická spotreba, ktorá sa vyjadruje v jouloch a kilojouloch.

Termínom kalorická (energetická) potreba sa označuje množstvo energie, ktoré musí heterotrofný organizmus sústavne prijímať potravou, aby nedošlo k narušeniu jeho metabolizmu. Celková denná energetická potreba človeka sa rovná súčtu energie potrebnej na udržanie základných životných funkcií (bazálny výdaj energie), energie potrebnej na fyzickú aktivitu (energetický výdaj pri fyzickej aktivite) a energie potrebnej na spracovanie potravy (diétou indukovaná termogenéza).

Bazálny výdaj energie (→ bazálny metabolizmus) predstavuje energetickú spotrebu človeka nalačno, keď má normálnu telesnú teplotu a v jeho bezprostrednej blízkosti je stála teplota prostredia (27 – 31 °C); asi 60 % sa využije na udržiavanie telesnej teploty, 40 % udržuje základné životné funkcie (činnosť mozgu, srdca, krvného obehu, dýchacej sústavy, obličiek a vnútorných orgánov). Ovplyvňujú ho viaceré faktory, napr. množstvo svalovej hmoty (jedinci s veľkým množstvom svalovej hmoty majú oveľa vyšší bazálny metabolizmus ako jedinci prevažne s tukovým tkanivom), pohlavie (muži majú všeobecne vyšší bazálny metabolizmus než ženy), vek (bazálny metabolizmus je najvyšší u dospievajúcich detí, po 25. roku života klesá každých desať rokov asi o 10 %) a výška (vyšší ľudia majú všeobecne vyšší bazálny metabolizmus). Na výpočet bazálneho výdaja energie existuje viacero vzorcov, v praxi sa využíva Faustov vzorec, podľa ktorého ho možno zjednodušene vypočítať (v kcal) ako súčin telesnej hmotnosti (v kg) a koeficientu 24 (u mužov) alebo 21,7 (u žien).

Energetická spotreba pri fyzickej aktivite (výkonnostný výdaj) predstavuje energetický výdaj potrebný na zapojenie ľudskej motoriky do činnosti (v zamestnaní, vo voľnom čase, pri športe). Závisí od intenzity a dĺžky trvania záťaže a od podielu zapojenej svalovej hmoty, napr. pri ľahkej telesnej činnosti sa prostredníctvom svalovej činnosti spotrebúva asi 30 – 40 % výkonnostného výdaja.

Diétou indukovaná termogenéza (tzv. špecificko-dynamický vplyv potravy) je energetická spotreba, ktorú musí organizmus vynaložiť na spracovanie prijímanej potravy. Každý príjem potravy vedie k zvýšeniu energetického výdaja. Najväčšia energetická spotreba je pri proteínoch, na ich rozklad je potrebných 18 – 25 % ich výživovej hodnoty. Pri normálnom zložení stravy predstavujú straty spôsobené prijímaním a spracovaním potravy asi 10 % celkovej dennej energetickej potreby.

Energetická potreba jednotlivca závisí od jeho životného štýlu, spôsobu života a úrovne jeho aktivity. Pri sedavom spôsobe života a intelektuálnej, duševnej práci potrebuje človek navyše asi 2 100 kJ (500 kcal) za deň, pri ťažkej fyzickej práci sa táto potreba zvyšuje až o 12 550 kJ (3 000 kcal) za deň. Ak je energetická hodnota prijatej potravy (→ energetická hodnota potravín) nižšia ako výdaj energie, organizmus získava energiu na úkor endogénnych zásob (glykogén, tuk), čím sa znižuje jeho telesná hmotnosť. Ak energetická hodnota prijatej potravy prevyšuje energetický výdaj, prebytok energie sa ukladá do zásob a telesná hmotnosť organizmu sa zvyšuje.

kalorimeter

kalorimeter [lat. + gr.] — zariadenie na meranie tepelných veličín pri fyzikálnych, chemických a biochemických dejoch (→ kalorimetria). Jednoduchý kalorimeter tvorí nádoba tepelne izolovaná od okolia (často je to Dewarova nádoba, ktorá je vložená do obalu oddeleného od nej vzduchovou vrstvou) a asi do dvoch tretín naplnená vodou (príp. inou kvapalinou), do ktorej zasahujú teplomer (teplotný senzor) a miešadlo. Ak v nádobe prebehne dej s tepelným efektom, uvoľnené alebo spotrebované teplo \(Q\) sa zistí na základe zmeny teploty \(\Delta T\) v sústave podľa vzťahu \(Q =C_k . \Delta T \), kde \(C_k\) je tepelná kapacita kalorimetra (teplo potrebné na ohriatie celej sústavy o 1 °C), ktorá sa určuje kalibráciou kalorimetra na základe deja, ktorého tepelný efekt je známy, alebo elektronicky.

Podľa režimu, v ktorom kalorimetre pracujú, sa delia na izoperibolické, adiabatické, izotermické a na kalorimetre s tepelným tokom. Izoperibolické kalorimetre pracujú pri konštantnej teplote okolitého prostredia, čo sa dosiahne tak, že nádoba kalorimetra je ponorená do kúpeľa v termostate. V adiabatických kalorimetroch je maximálne obmedzená výmena tepla medzi meranou vzorkou (sústavou) a okolitým prostredím, čo sa dosahuje reguláciou teploty okolitého prostredia tak, aby sa nevytvoril teplotný gradient medzi vzorkou a prostredím a nedošlo medzi nimi k prenosu tepla. Izotermický kalorimeter pracuje pri konštantnej teplote, ktorá sa udržiava elektronicky ohrevom alebo chladením a tepelný efekt meraného deja sa zistí na základe spotrebovanej elektrickej energie; na zabezpečenie konštantnej teploty sa vznikajúce teplo pri meranom deji môže spotrebovať aj na fázovú premenu so známou teplotnou charakteristikou (napr. na topenie sa ľadu v tzv. ľadových kalorimetroch). Kalorimetre s tepelným tokom merajú teplo vymieňajúce sa medzi kalorimetrom a okolitým prostredím (termostatom) na základe meniaceho sa rozdielu teploty v kalorimetri a teploty okolitého prostredia (rozdiel je nulový na začiatku a na konci merania, ale nenulový v priebehu merania). Novšie diferenčné kompenzačné (skenovacie) kalorimetre sú skonštruované tak, že na spoločnom bloku sú dutiny na dve kalorimetrické nádobky (meraciu a referenčnú), pričom obidve majú samostatné batérie termočlánkov. Pri rovnomernom zvyšovaní teploty bloku sa zaznamenáva rozdiel v napätí obidvoch termočlánkových batérií. Kalorimetre sa konštrukčne odlišujú aj podľa toho, či sú určené na meranie tepla fázových premien (vyparovanie, topenie, sublimácia, zmena kryštálovej štruktúry), tepelnej kapacity, rozpúšťacieho, spalného alebo reakčného tepla.

kalorimetria

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T2 (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T1 (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

kalorizátor

kalorizátor [lat.] — zariadenie na rovnomerné ohrievanie kvapalín (napr. v cukrovaroch a liehovaroch); uzavretá stojatá nádoba zvyčajne valcovitého tvaru s medenými alebo s mosadznými rúrkami vyhrievanými parou, zabudovanými medzi dvoma dnami, okolo ktorých preteká ohrievaná kvapalina. Ak sa kalorizátor používa ako výmenník tepla, preteká okolo rúrok kvapalina, ktorá ohrieva, príp. chladí kvapalinu pretekajúcu rúrkami.

Kaloša

Kaloša, Kálosa — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji vo vých. časti Rimavskej kotliny, 191 m n. m.; 776 obyvateľov, 13,8 % slovenskej, 69,2 % maďarskej národnosti (2015); miestne časti: Nižná Kaloša, Vyšná Kaloša. Rovinné až pahorkatinné územie je čiastočne odlesnené, v juž. časti sú zvyšky teplomilnej cerovej dubiny.

Obec vznikla 1961 zlúčením obcí Nižná a Vyšná Kaloša. Nižná Kaloša (písomne doložená 1247 ako Calysa, Calsa, 1269 Kalsa, 1275 Kalusa, 1308 Caloz, 1330 Kalsa, 1341 Galsa, 1410 Kalsa, 1427 Kalosa, Kalasa, 1458 Also Kalosa, 1773 Alsó-Kálossa, Alsó-Kálosa, 1786 Alschó-Kaloscha, 1808 Alsó-Kálossa, Nagy-Kálossa, 1863 – 1913 Alsókálosa, 1920 Dolné Kálošovo, Nižná Káloša, 1927 – 38 Nižná Káloša, 1938 – 45 Alsókálosa, 1945 – 48 Nižná Káloša, Alsó-Kálosa, 1948 – 64 Nižná Kaloša) vznikla na území, ktoré spustošili Tatári a ktoré Belo IV. 1247 daroval bojovníkom z hradu Gemer. Od 1427 patrila Korlátovcom a od pol. 15. stor. iným zemianskym rodinám.

Vyšná Kaloša (doložená 1427 ako Kalosa, Kalasa, 1458, 1477 Felsew-Kalosa, 1773 Felsö-Kálossa, Felsö-Kálosa, 1786 Felschö-Kaloscha, 1808 Felsö-Kálossa, Kis-Kálossa, 1863 – 1913 Felsökálosa, 1920 Horné Kálošovo, Vyšná Káloša, 1927 – 38 Vyšná Káloša, Felsö-Kálosa, 1938 – 45 Felsökálosa, 1945 – 48 Vyšná Káloša, Felsö-Kálosa, 1948 – 64 Vyšná Kaloša) vznikla koncom 14. stor. odčlenením od Nižnej Kaloše, zač. 16. stor. časť obce vlastnili Lorántfiovci.

Obidve obce 1683 spustošili poľsko-litovské vojská (v súvislosti s povstaním I. Tököliho). R. 1938 – 44 boli súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: sídlisko pilinskej kultúry (stredná až neskorá bronzová doba), nálezy z halštatskej a rímskej doby a raného stredoveku (9. – 10. stor.). Stavebné pamiatky: klasicistická kúria (1. pol. 19. stor.), reformovaný kostol (1889).

kalový plyn

kalový plyn — bioplyn vznikajúci anaeróbnou stabilizáciou kalov z čistiarní odpadových vôd. Obsahuje 60 – 80 % metánu a 20 – 40 % oxidu uhličitého, v malom množstve môže obsahovať aj dusík, kyslík, sulfán, vodík, amoniak a vodnú paru. Jeho výhrevnosť sa v závislosti od obsahu metánu pohybuje v rozmedzí 20 – 30 MJ/m3. Používa sa na výrobu tepla, elektrickej energie a na pohon motorov, po vyčistení na tzv. biometán s obsahom metánu nad 97 % má rovnaké použitie ako zemný plyn.

Kalša

Kalša — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji na styku Slanských vrchov a Východoslovenskej nížiny, 202 m n. m.; 721 obyvateľov (2015). Pahorkatinný odlesnený reliéf nížiny prechádza na sopečných horninách Slanských vrchov do vrchovinného, ktorý je pokrytý teplomilným listnatým lesom.

Obec písomne doložená 1270 ako Kolse, 1299 Kolswa, 1327 Kalsa alias Iugow, Kalsa, 1330 Kalsa, 1383 Kalsa alio nomine Iugo, 1393 Kallsa, 1399, 1427, 1481, 1553, 1598, 1773 Kalsa, 1786 Kalscha, 1808 Kalsa, Kalssa, 1863, 1873 – 1913 Kalsa, 1920 Kalša.

Patrila neznámemu rádu križiakov, v 14. – 16. stor. šľachticom zo Slivníka, od 1553 mestu Košice. Po protihabsburských povstaniach a aj v dôsledku morovej epidémie bola vyľudnená (1715 neobývaná). V 18. stor. tam mali majetky Olčváriovci a Spléniovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, furmanstvom a drevorubačstvom.

Archeologické nálezy: sídlisko kultúry s východnou lineárnou keramikou, stopy osídlenia z mladšej bronzovej doby a raného stredoveku (8. – 9. stor.). Stavebné pamiatky: Gréckokatolícky Chrám nanebovzatia Panny Márie (1910), rímskokatolícky Kostol Panny Márie, Pomocnice kresťanov (1995).

Kambodža

Kambodža, Kambodžské kráľovstvo, oficiálny prepis Kâmpŭchéa, Preăhréachéanachâkr Kâmpŭchéa — štát v juhovýchodnej Ázii v juhovýchodnej časti polostrova Zadná India. Na západe a severe susedí s Thajskom, na severe s Laosom, na východe a juhovýchode s Vietnamom, na juhozápade je obmývaný vodami Thajského zálivu Tichého oceána (dĺžka pobrežnej línie 443 km). Administratívne sa člení na 23 provincií a na územie hlavného mesta.

Až tri štvrtiny územia zaberá rozľahlá aluviálna nížina dolného toku rieky Mekong budovaná štvrtohornými sedimentmi, na juhozápade obkolesená pásmami Kardamómových vrchov s najvyšším vrchom štátu Aural, 1 813 m n. m., a ich výbežkom – horským pásmom Damrei (Slonie vrchy), a na severe pohorím Dangrek (výšky do 761 m n. m.), vých. časť územia sa stupňovito dvíha od Mekongu smerom k Annamským vrchom rozprestierajúcim sa na území Vietnamu a Laosu. Horúce monzúnové podnebie, v juhozáp. časti vlhké, priemerná mesačná teplota najchladnejších mesiacov december a január 25 – 26 °C, najteplejších mesiacov apríl a máj do 28 – 31 °C, ročný úhrn zrážok vo vnútrozemí 1 000 – 2 000 mm (lokálne do 750 mm), na pobreží Thajského zálivu do 5 000 mm, maximum zrážok spadne v období od mája – júla do septembra – októbra. Hlavné rieky: Mekong (preteká vých. časťou krajiny od severu na juh) s prítokmi Tonle Sap a San; jazero Tonle Sap (najväčšie jazero Prednej Indie) je prostredníctvom rieky Tonle Sap spojené s Mekongom. Kambodža má zalesnených 39 % územia (jedna z krajín s najrýchlejším úbytkom lesov), najrozšírenejšie sú monzúnové lesy s drevinami zhadzujúcimi lístie v období sucha, v horských oblastiach na severe a západe vlhké vždyzelené rovníkové lesy, v suchších oblastiach v centre krajiny savany, na plochom morskom pobreží mangrovy. Príroda Kambodže je chránená v 7 národných parkoch.

Slabo rozvinutá poľnohospodárska krajina, podľa tempa rastu HDP (10 % 2004 – 2007; 6 % 2010) však patrí ku krajinám s dynamicky rastúcou ekonomikou. Krajina je odkázaná na hospodársku pomoc zo zahraničia, zahraničných investorov však odrádzajú politická nestabilita a korupcia. Problémami sú i nízka vzdelanosť obyvateľstva (najmä na vidieku) a slabo rozvinutá infraštruktúra na vidieku. Najrýchlejšie rastúcimi hospodárskymi odvetviami sú odevný priemysel, stavebníctvo a cestovný ruch. Na tvorbe HDP sa poľnohospodárstvo podieľa 36 %, priemysel 24 % a služby 40 % (2012). Najviac ekonomicky aktívneho obyvateľstva, až 56 %, zamestnáva poľnohospodárstvo, 17 % priemysel, 27 % služby (2010). Miera nezamestnanosti 3,5 %, miera inflácie 4 % (2012).

Poľnohospodárska výroba využíva 20 % rozlohy krajiny (16,8 % orná pôda, 3,2 % lúky a pasienky), 2 850 km2 je umelo zavlažovaných. Pestovanie ryže (najvýznamnejšia plodina, 7,600 mil. t, 2009, 13. miesto na svete), kukurice, sezamu, manioku jedlého, banánovníka, orieškov kešu, podzemnice olejnej, zeleniny, kaučukovníka, arengy cukrovej, bavlníka, cukrovej trstiny, juty, batatov. Chov hovädzieho dobytka, ošípaných, hydiny, priadky morušovej; významný rybolov (najmä v jazere Tonle Sap). Ťažba vzácneho dreva.

Priemysel odevný, potravinársky (lúparne ryže, cukrovary, spracovanie rýb, olejársky priemysel a i.), gumársky, drevársky, cementársky; ťažba kamennej soli, fosforitov, drahých kameňov a rúd železa, nevyužívajú sa zásoby bauxitu a menšie zásoby ropy a zemného plynu. Rozvinuté remeslá. Najrýchlejšie rastúcim hospodárskym odvetvím je cestovný ruch (219-tis. zahraničných turistov, 1997; 2,5 mil., 2010), najviac turistov prichádza z Japonska, Číny, USA a Kórejskej republiky. Hlavní obchodní partneri: USA, Thajsko, Čína, Vietnam, Singapur. Vývoz najmä textílií a odevov (72 % vývozu), ryže, kaučuku, rybích produktov. Dovoz ropných produktov, dopravných prostriedkov, cigariet. Cestná sieť má dĺžku 39 618 km, len 2 492 km ciest je so spevneným povrchom (2009); nemodernizovaná železničná doprava má 690 km úzkorozchodných tratí (2010); 16 letísk, z toho 6 s pevnou pristávacou dráhou, medzinárodné letiská v Phnom Pénhi a v Siem Reap (2013); 3 700 km vodných ciest (najmä po Mekongu, 2012), najväčšie námorné prístavy sú v Kompong Som a Phnom Pénhi. Obyvateľstvo je koncentrované najmä v nížinách, 80 % žije v doline Mekongu a v okolí jazera Tonle Sap. Etnické a náboženské zloženie → Kambodžania. Podiel mestského obyvateľstva: 20 % (2011). Najväčšie mestá: Phnom Pénh, Battambang, Siem Reap, Kompong Som.

Dejiny — najstaršie osídlenie Kambodže dokladajú archeologické nálezy (kamenné nástroje z východnej Kambodže medzi Snuolom a Chepom v južnej časti dnešnej provincie Kratie blízko hranice s Vietnamom) z obdobia pred 600-tis. rokmi. Približne pred 60-tis. rokmi sa tam usadila populácia lovcov a zberačov, ktorých príslušníci boli pravdepodobne vzdialenými predkami monsko-khmérskych kmeňov a im jazykovo a kultúrne príbuzných etník. Významné archeologické nálezy z obdobia asi po 6800 pred n. l. zaraďované k hoabinhskej kultúre (súhrnné označenie viacerých kultúr kamennej doby) pochádzajú z jaskyne Laang Spean v severozápadnej Kambodži. Už v 3. tisícročí pred n. l. je doložené poľnohospodárstvo založené na pestovaní ryže. K významným neolitickým sídlam patrili lokality Samrong Sen (juhovýchodne od jazera Tonle Sap) a Mlu Prei (v severnej Kambodži). Dokladom začiatku sociálnej organizácie obyvateľstva sú opevnenia s kruhovým pôdorysom v južnej a juhovýchodnej Kambodži, tzv. pevnosti moi (2. tisícročie pred n. l. – 500 pred n. l.).

Predangkórske obdobie — jediným zdrojom informácií o najstarších dejinách Kambodže sú čínske pramene, podľa ktorých v 1. – 7. stor. n. l. jestvoval v delte Mekongu prvý štátny útvar na území dnešnej Kambodže, kráľovstvo Funan (aj Baphnom), ktoré bolo kultúrne a nábožensky ovplyvnené Indiou. Asi v 5. stor. vznikol na strednom toku rieky Mekong ako vazal ríše Funan feudálny štát monsko-khmérskych kmeňov Čenla zložený z malých viac alebo menej prepojených lokálnych kniežatstiev. V polovici 6. stor. bol Funan porazený kráľom Čenly Bhavavarmanom I., územie Funanu asi 627 definitívne anektoval vládca Čenly Íšánavarman I., za ktorého vlády, ako aj za vlády Bhavavarmana II. a Džajavarmana I. dosiahla Čenla najväčší rozmach. Okolo 706 sa rozpadla na severnú (tzv. Čenla zeme) a južnú (Čenla vôd) časť, ktoré sa ďalej rozpadali na malé štátiky. Úpadok zavŕšili opakované útoky (767 a 774) z Jávy, kde vládla buddhistická dynastia Šailéndrovcov. Okolo 790 sa z jávskeho exilu vrátil potomok bývalého vládnuceho čenlaského rodu Džajavarman II. a ako vládca kniežatstva Indrapura (pravdepodobne sa nachádzalo severovýchodne od dnešného Phnom Pénha) postupne dobyl naspäť územia obsadené jávskymi Šailéndrovcami.

R. 802 sa na vrchu Phnom Kulen (severovýchodne od Angkór Thomu; pravdepodobne tam jestvovalo aj mesto Mahéndraparvata, v tom období ceremoniálne a náboženské centrum khmérskej ríše Angkór) vyhlásil za univerzálneho monarchu, za božského kráľa (dévarádža – titul a zároveň kráľovský kult), a stal sa zakladateľom mocného khmérskeho kráľovstva Angkór (aj Kambudžadéša), čím sa v dejinách Kambodže začalo angkórske obdobie (802 – 1336). Kráľovstvo Angkór v nasledujúcich storočiach ďalej expandovalo a stalo sa mocenským centrom Zadnej Indie (Indočínsky polostrov). Prvý významný rozkvet dosiahlo v 11. stor. počas vlády kráľa Súrjavarmana I. a v 12. stor. za vlády Súrjavarmana II., ktorý dal o. i. vybudovať rozsiahly chrámový komplex Angkór Vat (kambodžská architektúra, kambodžské výtvarné umenie). R. 1177 – 81 okupovala Angkór starobylá ríša Čamov Čampa (rozprestierala sa na území dnešného Vietnamu). Po vyhnaní Čamov sa stal kráľom Džajavarman VII., za ktorého vlády Angkórske kráľovstvo opäť dosiahlo ekonomický a kultúrny vrchol (o. i. dal zrekonštruovať bývalé hlavné mesto Jašódharapura, ktoré 1177 vypálili po vpáde Čamovia, a na jeho mieste dal vybudovať Angkór Thom). Na konci 13. stor. začal Angkór pod tlakom Thajčanov (Siamčanov) a Vietnamcov upadať a angkórske obdobie sa v dejinách Kambodže skončilo vládou kráľa Džajavarmana IX. (1327 – 36).

Na začiatku nasledujúceho, postangkórskeho obdobia (1336 – 1863) vojská thajského kráľovstva Ajuthajá viackrát dobyli hlavné mesto Angkór Thom (1351, 1385, 1393) a veľkú časť domáceho obyvateľstva odvliekli do zajatia. Keď Thajčania 1431 opätovne dobyli Angkór, kráľ Soryopor (1431 – 67) z obáv pred thajskou hrozbou presťahoval 1433 hlavné mesto do Basanu (dnes Srei Santhor, aj Srey Santhor, severovýchodne od Phnom Pénha) a 1434 do Phnom Pénha (asi do 1505). R. 1444 Angkór opäť dobyli Thajčania. R. 1531 vojská kráľa Ang Čana I. (medzinárodný prepis Ang Chan I.) dobyli thajskú provinciu Prachin a zlikvidovali pokus princa Onga (syn kráľa Ramathuppdeya, vládol 1472 – 73) ovládnuť za pomoci Thajčanov severnú oblasť krajiny. Po kambodžských vojenských inváziách do Thajska 1570, 1575, 1578, 1582 (dvakrát) a 1584 sa situácia zmenila. Po úspešnej thajskej invázii do Kambodže (1583) a vyplienení (1594) kambodžského hlavného mesta Lovek (hlavné mesto 1528 – 95, 1596 – 1618) sa začalo tzv. obdobie thajského zasahovania do kambodžských záležitostí (s niekoľkými prestávkami trvalo až do príchodu Francúzov v 60. rokoch 19. stor.). R. 1596 a 1597 sa uskutočnili španielsko-portugalské vojenské expedície do Kambodže. R. 1603 – 04 krajina opäť neúspešne čelila thajskej invázii, ďalšie útoky Thajčanov však 1623 a 1624 odrazili vojská kráľa Chey Chetthu II. (*1577, †1628, vládol od 1618, jeho hlavným mestom sa stal Udong). R. 1612 priplával do Phnom Pénha po rieke Mekong prvý anglický obchodník Peter Floris (†1615), 1637 tam holandská Východoindická spoločnosť založila svoju stanicu. R. 1644 Kambodžania odrazili holandskú trestnú výpravu, invázia Európanov však pokračovala (1653 tam priplával prvý francúzsky obchodník Bastian Bouillon).

R. 1658 bol kráľ Reameathipadei I. (*1614, †1659, vládol od 1642) po povstaní princov Ang Soa (*1628, †1672) a Ang Tana (†1673) podporovaných vietnamským vojskom zosadený, kráľom sa stal Ang Soa ako Barom Reachea V. (vládol 1658 – 72), čím sa začalo tzv. obdobie vietnamského zasahovania do kambodžských záležitostí. R. 1673, 1688 a 1699 sa uskutočnili ďalšie vietnamské invázie do Kambodže, ktorá sa tak stala predmetom súperenia medzi Vietnamom a Thajskom. Neskôr Kambodža odstúpila Vietnamu východnú časť dnešnej Kambodže a dnešný južný Vietnam, ktoré sa po 1862 stali súčasťou Kočinčíny (1867 francúzska kolónia). R. 1772 vypálili Thajčania Phnom Pénh a po ďalšej thajskej invázii (1775) bol na kambodžský trón dosadený prothajsky (a zároveň protivietnamsky) orientovaný kráľ Ang Non II. (*1739, †1779, vládol 1775 – 79). R. 1811 – 13 sa v Kambodži odohrali boje medzi thajskými a vietnamskými vojskami, Thajčania získali územia v severnej Kambodži (medzi pohorím Dangrek a oblasťou Phnom Tep), kráľovský dvor v Udongu úplne ovládli provietnamsky orientovaní Kambodžania. Narastajúca nespokojnosť domáceho obyvateľstva s vietnamským útlakom vyústila do protivietnamského povstania (1820 – 21) vedeného bývalým mníchom Kaiom (†asi 1821), ktoré bolo potlačené a jeho vodcovia boli na výstrahu popravení. Vietnamizáciu Kambodže mala zavŕšiť tzv. civilizačná misia (1834) vyslaná vietnamským cisárom Minh Mangom (vládol 1820 – 41). Lokálne vzbury, napr. povstanie 1840, ale najmä thajská invázia do Kambodže (1841) Vietnamcov oslabili a donútili ich postupne sa stiahnuť. Vietnamskí úradníci a vojaci Kambodžu definitívne opustili až 1847.

Po nástupe prothajsky orientovaného kráľa Ang Duonga (vládol 1848 – 60) zažila krajina obdobie rozkvetu nazývané aj obdobie kambodžskej (khmérskej) renesancie. Boli obnovené hinduistické kláštory, vyhlásený nový zákonník, zostavená kronika kambodžskej histórie a uskutočnená jazyková reforma (opierajúc sa o indický jazyk páli, boli do khmérčiny zavedené nové slová). Od pol. 19. stor. narastal záujem o Kambodžu zo strany Francúzov v súvislosti s ich prenikaním do Vietnamu (najmä po návšteve francúzskeho bádateľa, prírodovedca Henriho Mouhota, *1826, †1861, ktorý 1858 – 61 počas svojej cesty po Thajsku, Kambodži a Laose objavil o. i. rozvaliny Angkór Vatu). Silné pozície získali za vlády kráľa Ang Duonga, ktorý v úsilí zmierniť politický vplyv Thajska požiadal 1853 o pomoc a ochranu francúzskeho cisára Napoleona III., 11. august 1863 podpísal kráľ Norodom dohodu o francúzskom protektoráte a 1884 dokument nastoľujúci de facto zvrchovanú kontrolu Francúzov v Kambodži. Tým sa v Kambodži začalo obdobie francúzskej koloniálnej nadvlády (1863 – 1953), hlavným mestom sa 1866 presunulo z Udongu (hlavné mesto od 1618) do Phnom Pénha. Napriek odporu kambodžského obyvateľstva (1885 – 89 neúspešné protifrancúzske povstanie vedené princom Sivothom, *1841, †1891) bola Kambodža 1887 začlenená do kolónie Francúzska Indočína (→ Indočína). Prejavom nespokojnosti s nepriaznivou hospodárskou a politickou situáciou na začiatku 20. stor. bolo niekoľko povstaní (napr. 1906 robotníkov, 1908 a 1909 protifrancúzske) a tzv. petičné hnutie roľníkov žiadajúcich kráľa o zlepšenie životných podmienok (1916). Ekonomický a kultúrny rozvoj nastal počas vlády kráľa Sisovatha (1904 – 27) a pokračoval za vlády jeho syna a priaznivca kambodžskej kultúry Sisovatha Monivonga (*1875, †1941, vládol 1927 – 41), keď vznikli významné kambodžské kultúrne inštitúcie a nastalo obdobie rozvoja moderného kambodžského nacionalizmu; jeho predstavitelia sa združovali okolo novín Nagara Vatta (založené 1936), Buddhistického inštitútu (založený 1930, zameraného na náboženský a kultúrny rozvoj Kambodže) a kráľovskej školy Lyceé Sisovath (založená 1873 ako stredná škola, od 1933 vyššia stredná škola) v Phnom Pénhi. Počas 2. svetovej vojny po porážke francúzskej armády vojskami nacistického Nemecka (1940) došlo k oslabeniu francúzskych pozícií v celej Francúzskej Indočíne. Kolaborantská francúzska vichyjská vláda prijala japonské ultimátum a do severnej Indočíny vstúpili japonské vojská; politická správa kolónie však formálne naďalej ostala v rukách Francúzov (resp. vichyjského režimu). Oslabovanie francúzskej moci pokračovalo aj po francúzsko-thajskej vojne (1940 – 41), po ktorej sa kambodžská provincia Battambang a väčšina územia Siem Reapu ocitli v thajskom područí. R. 1940 vzniklo v kambodžských oblastiach kontrolovaných Thajčanmi protifrancúzske hnutie Khmérsky oslobodenecký front (Nektum Issarak Khmer, skrátene Khmer Issarak; → Slobodní Khméri). Po smrti Sisovatha Monivonga (1941) sa v krajine začal spor o následníctvo. Zvíťazil v ňom Francúzmi podporovaný Norodom Sihanuk, ktorý dominoval v kambodžskej politike nasledujúcich 60 rokov. Prvým prejavom protifrancúzskeho odporu sa stala demonštrácia buddhistických mníchov a kambodžských nacionalistov (podľa žltých dáždnikov demonštrantov nazývaná aj dáždniková vzbura) 1942 v Phnom Pénhi, celospoločenský odpor vyvolali tzv. romanizačné zákony – pokus Francúzov o nahradenie khmérskeho písma latinkou a kambodžského buddhistického kalendára gregoriánskym (1943, romanizačná kríza). Po tzv. japonskom prevrate, keď Japonci 9. marca 1945 odzbrojili francúzske jednotky a prevzali kontrolu nad celou Indočínou, vyhlásil 13. marca 1945 kráľ Norodom Sihanuk ukončenie francúzskeho protektorátu nad Kambodžou (o. i. boli zrušené nepopulárne romanizačné zákony) a Kambodža nakrátko prešla do rúk Japoncov. Po kapitulácii Japonska (14. augusta 1945) vstúpili do Phnom Pénha (október 1945) britské jednotky, japonské oddiely boli odzbrojené a 7. januára 1946 bol nad celou Indočínou obnovený francúzsky protektorát. To viedlo k vypuknutiu prvej indočínskej vojny a v Kambodži k narastaniu ľudového hnutia odporu s cieľom získať jej úplnú nezávislosť (protifrancúzsky orientované partizánske oddiely najmä z radov Slobodných Khmérov bojovali na strane koalície vietnamských národnooslobodzovacích síl Viet Minh). V máji 1947 bola schválená nová kambodžská ústava, ktorá krajine priznávala autonómiu v rámci Francúzskej únie (1946 – 58) a 8. novembra 1949 bola v Paríži podpísaná dohoda, v ktorej Francúzsko priznalo Kambodži štatút nezávislého štátu, naďalej si však udržalo kontrolu nad kambodžskou ekonomikou a obranou. R. 1952 Norodom Sihanuk rozpustil vládu, vyhlásil stanné právo a všetku moc sústredil do vlastných rúk.

Silnejúci tlak zo strany Kambodže postupne donútil Francúzsko stiahnuť svoje jednotky a 9. novembra 1953 Kambodža vyhlásila úplnú nezávislosť, čím sa v dejinách Kambodže začalo obdobie nezávislosti. V medzinárodnej dohode o zastavení nepriateľstva v Kambodži podpísanej v rámci ženevskej konferencie o Kórei a Indočíne (1954) sa kambodžská vláda zaviazala dodržiavať politickú neutralitu. R. 1955 bola Kambodža prijatá do OSN a vystúpila z Francúzskej únie. V marci 1955 kráľ Norodom Sihanuk abdikoval (v prospech svojho otca Norodoma Suramarita) a z pozície ministerského predsedu (a predsedu ním založeného kambodžského hnutia národnej jednoty Sangkum Reastr Niyum) sa usiloval realizovať svoj program buddhistického socializmu; tento politický program s dôrazom na ekonomický a sociálny rozvoj krajiny však zároveň znamenal elimináciu politických protivníkov a represálie. Pod jeho vedením sa kambodžská vláda spočiatku dostala do opozície proti pravicovým režimom v Thajsku a v Južnom Vietname, kde od 1955 prebiehala druhá indočínska vojna (→ vietnamská vojna), ale aj proti USA (napriek dohode o vojenskej pomoci podpísanej s USA v máji 1955). Dočasné prerušenie diplomatických vzťahov s USA (1965) viedlo k posilneniu kontaktov so Severným Vietnamom a východná Kambodža sa stala základňou vietnamských partizánov, ktorí odtiaľ viedli odboj proti vojskám juhovietnamského režimu a dopravovali do Južného Vietnamu zbrane. Juhovietnamci sa v súvislosti s vietnamskou vojnou postupne dostali s kambodžskou armádou do ozbrojeného konfliktu, začali kontrolovať územia na severe i juhu krajiny a na istý čas obkľúčili i Phnom Pénh. Napriek tomu, že USA nikdy nevyhlásili Kambodži vojnu, boli časti Kambodže počas vietnamskej vojny neustále bombardované americkým letectvom s cieľom narušiť zásobovanie vietnamských vojenských jednotiek a zničiť severovietnamské vojenské základne v Kambodži (mnohé z nich v skutočnosti nikdy neexistovali); celkove bolo na Kambodžu zvrhnutých viac amerických bômb než počas 2. svetovej vojny na Japonsko, bolo zabitých viac ako pol milióna kambodžských roľníkov. To pravdepodobne prispelo k podpore ultraľavicového vojensko-politického hnutia Červených Khmérov zo strany vidieckeho obyvateľstva.

Zlá situácia v krajine zaktivizovala opozičné pravicové zoskupenie na čele s proamerickým generálom a úradujúcim ministerským predsedom Lon Nolom, ktorý 17. marca 1970 zvrhol Norodoma Sihanuka (1960 – 70 hlava štátu), 9. októbra 1970 bola zrušená monarchia a vyhlásená Khmérska republika na čele s Lon Nolom. Štátny prevrat podporovali najmä vzdelanejšie vrstvy v Phnom Pénhi a príslušníci armády, vidiecke obyvateľstvo považovalo zvrhnutie hlavy štátu za svätokrádež; na niektorých miestach v krajine vypukli krvavé nepokoje, ktoré si na obidvoch stranách vyžiadali stovky obetí. Norodom Sihanuk, ktorý ušiel do Číny, kde 23. septembra 1970 založil opozičný Jednotný národný front Kambodže (Front uni national du Kampuchea, FUNK), ako aj Ľudové ozbrojené sily národného oslobodenia Kambodže (Forces armées populaires de libération nationale du Kampuchea, FAPLNK; ich základ tvorili komunisti), vyzval všetkých Kambodžanov povstať proti Lon Nolovi. Už 5. mája 1970 bola ustanovená Kráľovská vláda národnej jednoty Kambodže (Gouvernement royal d’union nationale du Cambodge, GRUNC), čím protilonnolovské hnutie odporu získalo status vlasteneckého kambodžského hnutia vedeného khmérskym kráľom, i keď Norodom Sihanuk v tom čase kráľom nebol. V krajine vypukla občianska vojna (1970 – 75), politická nestabilita mala za následok opakované vstupy juhovietnamských jednotiek na podporu vlády v Phnom Pénhi. R. 1975 oslabená Lon Nolova vláda kontrolovala už len Phnom Pénh, zvyšok krajiny ovládali Červení Khméri, ktorí 17. apríla 1975 na čele s Pol Potom dobyli hlavné mesto Phnom Pénh, 5. januára 1976 vyhlásili novú ústavu a krajinu premenovali na Demokratickú Kambodžu (Kâmpŭchéa prâcheathippadey). Norodom Sihanuk však režim Červených Khmérov odmietol podporovať, v októbri 1976 rezignoval a 1978 sa postavil na čelo Jednotného národného frontu za nezávislú, neutrálnu, mierovú a spolupracujúcu Kambodžu (Front uni national pour un Cambodge indépendant, neutre, pacifique, et coopératif, FUNCIMPEC), ktorého cieľom bolo zvrhnúť režim Červených Khmérov. V úsilí udržať si politickú moc v nestabilnej krajine sužovanej sociálnym útlakom, vojnou a hladomorom nastolili Červení Khméri prísny ultraľavicový režim a začali realizovať vlastné utopické socialistické ideály založené na predstave úplného odstránenia triednych rozdielov. Nasledujúce obdobie prinieslo tvrdú likvidáciu pravice, inteligencie, buddhistického duchovenstva a etnických menšín (najmä Čamov), kráľ bol internovaný. Mestá vrátane Phnom Pénha boli násilne vysídľované, dve tretiny obyvateľstva boli násilne presunuté (1975 dvakrát a 1979) do poľnohospodárskych komún, kde museli nútene pracovať (často aj 16 hodín denne). Pracovný cyklus trval deväť dní, desiaty deň bol určený na politické vzdelávanie. Peniaze boli zrušené, za prácu dostávali obyvatelia skromné prídely odevov a potravín. Boli izolovaní nielen od okolitého sveta, ale i spoločensky (nútené sobáše, oddelené bývanie mužov a žien, ojedinelé stretávanie sa manželov, odoberanie detí starších ako 7 rokov rodičom) a duchovne (zákaz vyznávať náboženstvo), platil aj prísny zákaz hrať hazardné hry, nosiť okuliare, u žien aj dlhé vlasy a šperky. Červení Khméri zničili veľa vzácnych buddhistických pamiatok a v rámci likvidácie spoločenských rozdielov zaviedli tzv. novú khmérčinu, kde nejestvovali tradičné výrazy nadriadenosti a podriadenosti. Pošta ani telefón nefungovali, štátny rozhlas a noviny boli obmedzené. Na zabránenie úniku informácií o celkovej situácii v Kambodži boli mená členov vlády utajované. V oblasti zahraničnej politiky spolupracovali Červení Khméri najmä s Čínou a zastávali silné šovinistické postoje najmä k Vietnamu, čo viedlo k vzájomným pohraničným sporom. Celkovo padlo za obeť Pol Potovej genocíde asi 1,7 mil. ľudí.

Vládu Červených Khmérov napokon ukončila v decembri 1978 vietnamská invázia, 11. januára 1979 bola vyhlásená Kambodžská ľudová republika (KĽR) s ľavicovou, provietnamsky orientovanou vládou na čele s Heng Samrinom (uznali ju len niektoré, prevažne socialistické štáty, ostatné krajiny vrátane OSN uznávali Pol Potovu vládu Demokratickej Kambodže). To malo za následok začiatok ďalšej občianskej vojny, v ktorej proti provietnamskej vláde bojovali partizánske oddiely Červených Khmérov, ako aj oddiely pravicového hnutia Khmer Serei (Slobodný Khmér; pôvodne bojovali proti Sihanukovi a podporovali Lon Nolov prevrat 1970) a Sihanukove oddiely Jednotného národného frontu za nezávislú, neutrálnu, mierovú a spolupracujúcu Kambodžu (FUNCIMPEC), resp. ozbrojené zložky Národnej sihanukovskej armády (Armée nationale sihanoukiste, ANS) na čele so Sihanukovým mladším synom Norodomom Ranariddhom (*1944); k bojom však dochádzalo aj medzi Červenými Khmérmi a ostatnými opozičnými skupinami. Na začiatku 90. rokov 20. stor. armáda Kambodžskej ľudovej republiky kontrolovala centrálne oblasti Kambodže a vojská Demokratickej Kambodže riedko osídlené horské oblasti na severozápade a juhozápade krajiny. Občianska vojna bola ukončená až 1991, keď po viacerých prípravných rokovaniach bola 23. októbra 1991 v Paríži podpísaná dohoda o prímerí a politických urovnaní kambodžského konfliktu; dohľadom nad dodržiavaním prímeria a nad voľbami bolo poverené OSN, 15. marca 1992 začala oficiálne pracovať Dočasná správa OSN v Kambodži (United Nations Transitional Authority in Cambodia, UNTAC). V máji 1993 sa konali prvé slobodné voľby za účasti viacerých politických strán (Červení Khméri ich bojkotovali), 21. septembra 1993 parlament schválil novú ústavu, na základe ktorej sa Kambodža stala konštitučnou monarchiou (Kambodžské kráľovstvo), 24. septembra 1993 ju Norodom Sihanuk podpísal (jeho podpisom sa formálne ukončila činnosť Dočasnej správy OSN) a bol vyhlásený za kráľa. Proti novej vláde sa však postavili Červení Khméri (1996 ovládali asi pätinu územia Kambodže), vnútorné nezhody a početné dezercie vojakov však napokon viedli k ich definitívnej kapitulácii (posledné zvyšky sa vzdali 1. decembra 1998). R. 1997 požiadala kambodžská vláda OSN o spoluprácu pri vytvorení špeciálneho súdu na stíhanie predstaviteľov Červených Khmérov za zločiny proti ľudskosti páchané 1975 – 79, ktorý bol vytvorený až 2003 (angl. Extraordinary Chambers in the Courts of Cambodia, fr. Chambres extraordinaires au sein des tribunaux cambodgiens) a pracovať začal 2006. R. 2004 Norodom Sihanuk abdikoval a za nového kambodžského kráľa bol zvolený jeho najstarší syn Norodom Sihamoni. V súčasnosti (2013) pretrváva medzi Kambodžou a Thajskom napätie v súvislosti so sporom o pohraničné územie, na ktorom leží angkórsky chrámový komplex Preah Vihear.

Politický systém — Kambodža je konštitučnou monarchiou, hlavou štátu je kráľ (od 2004 Norodom Sihamoni), ktorého doživotne spomedzi členov kráľovskej rodiny vyberá tzv. korunná rada. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový parlament zložený z Národného zhromaždenia (Rodthasaphéa Preăhréachéanachâkr Kâmpŭchéa; má 123 členov volených na základe všeobecných parlamentných volieb na 5 rokov) a zo Senátu (Pratdasaphea Nae Preăhréachéanachâkr Kâmpŭchéa; má 62 členov; 2 senátorov vymenúva kráľ, 2 sú volení Národným zhromaždením, 57 je volených ľudovým hlasovaním v senátnych obvodoch na 6 rokov).

Kambodžskí králi
do 802 Predangkórske obdobie (králi Čenly)
asi 550 – 600 Bhavavarman I.
600 – asi 611/616 Mahéndravarman
611/616 – 635 Íšánavarman I.
asi 639 – 655 Bhavavarman II.
asi 655 – 681 Džajavarman I.
681 – ? Džajadéví (kráľovná)
802 – 1336 Angkórske obdobie
802 – asi 850/853 Džajavarman II. (posmrtne Paraméšvara)
asi 854 – 877 Džajavarman III. (posmrtne Višnuloka)
877 – 889 Indravarman I. (posmrtne Íšvaraloka)
889 – asi 910 Jašóvarman (posmrtne Paramašivaloka)
910 – asi 923 Haršavarman I. (posmrtne Rudraloka)
asi 923 – asi 928 Íšánavarman II. (posmrtne Paramarudraloka)
asi 928 – asi 941 Džajavarman IV. (posmrtne Paramašivapada)
asi 941 – 944 Haršavarman II. (posmrtne Brahmaloka alebo Vrahmaloka)
944 – 968 Rádžéndravarman II. (Šivaloka)
968 – 1001 Džajavarman V. (Paramavíraloka)
asi 1001 – 1002 Udajáditjavarman I.
1002 – 1050 Súrjavarman I. (posmrtne Paramanírvánapada)
1050 – asi 1066 Udajáditjavarman II.
1066/1077 – asi 1080 Haršavarman III. (posmrtne Sadášivapada)
1080 – asi 1107 Džajavarman VI. (posmrtne Paramakaivaljapada)
1107 – 1112 Dharaníndravarman I. (posmrtne Paramaniškalapada)
1113 – 1150 Súrjavarman II. (posmrtne Paramavišnuloka)
1150 – asi 1160 Dharaníndravarman II.
1160 – asi 1165 Jašóvarman II.
asi 1165 – 1177 Tribhuvanáditjavarman
1181 – 1218/19 Džajavarman VII. (posmrtne Maháparamasaugata)
1218/19 – 1243 Indravarman II.
1243 – 1295 Džajavarman VIII. (posmrtne Paraméšvarapada)
1295 – 1308 Indravarman III.
1308 – 1327 Šrídradžajavarman
1327 – 1336 Džajavarman IX. (posmrtne Paraméšvara al. Džajavarmádiparaméšvara)
1336 – 1863 Postangkórske obdobie
1346 – 1351 Lampongrádža
1357 – 1363 Súrjavamša Rádžádhirádža
1363 – 1373 Barom Rama (Paramarama)
1373 – 1393 Dhammasoka
1431 – 1467 Soryopor
1467 – 1472 Noreay
1472 – 1473 Ramathuppdey
1474 – 1494 Thommo Reachea I.
1494 – 1498 alebo 1504 – 1512 Damkhat Sokonthor
1498 – 1511 alebo 1512 – 1516 Sdach Kan
1505 – 1556 alebo 1516 – 1567 Ang Čan I., aj Ang Chan I.
1556 – 1567 alebo 1566 – 1576 Barom Reachea I.
1567 – 1574 alebo asi 1576 – 1594 Satha I.
1574 – 1595 alebo 1585 – 1595 Chey Chettha I.
1595 – 1596 Preah Ream
1597 – 1599 Barom Reachea II.
1599 – 1600 Barom Reachea III.
1600 – 1602 Chau Ponhea Nhoum (regent)
1603 – 1618 Barom Reachea IV.
1618 – 1628 Chey Chettha II.
1628 – 1630 Chau Ponhea To
1630 – 1640 Ang Tong Reachea
1640 – 1642 Ang Non I.
1642 – 1658 Reameathipadei I.
1658 – 1672 Barom Reachea V.
1672 – 1673 Chey Chettha III.
1673 – 1674 Ang Chei
1675 – 1695 Chey Chettha IV. (prvé obdobie vlády)
1695 Outey I.
1695 – 1699 Chey Chettha IV. (druhé obdobie vlády)
1699 – 1701 Ang Em (prvé obdobie vlády)
1701 – 1702 Chey Chettha IV. (tretie obdobie vlády)
1702 – 1703 Thommo Reachea II. (prvé obdobie vlády)
1703 – 1706 Chey Chettha IV. (štvrté obdobie vlády)
1706 – 1710 Thommo Reachea II. (druhé obdobie vlády)
1710 – 1722 Ang Em (druhé obdobie vlády)
1722 – 1729 Satha II. (prvé obdobie vlády)
1729 Ang Em (tretie obdobie vlády)
1729 – 1738 Satha II. (druhé obdobie vlády)
1738 – 1747 Thommo Reachea II. (tretie obdobie vlády)
1747 Thommo Reachea III.
1747 – 1749 Ang Tong
1749 – 1755 Chey Chettha V.
1755 – 1758 Ang Tong
1758 – 1775 Outey II.
1775 – 1779 Ang Non II.
1779 – 1796/97, korunovaný 1794 Ang Eng
1796/97 – 1834, korunovaný 1806 Ang Čan II., aj Ang Chan II.
1834 – 1840 a 1844 Ang Mey (kráľovná)
1848 – 1860 Ang Duong
1863 – 1953 Obdobie fr. koloniálnej nadvlády
1860 – 1904, korunovaný 1864 Norodom
1904 – 1927 Sisovath
1927 – 1941 Sisovath Monivong
po 1953 Obdobie nezávislosti
1941 – 1955 Norodom Sihanuk
1955 – 1960 Norodom Suramarit
1993 – 2004 Norodom Sihanuk
od 2004 Norodom Sihamoni
Pozn.: Keďže slovenský prepis z khmérčiny nebol dosiaľ štandardizovaný, mená khmérskych panovníkov (od 2. pol. 14. stor. do súčasnosti) sa uvádzajú v medzinárodnej transkripcii khmérskeho písma, výnimkou sú iba mená, ktoré majú zaužívanú slovenskú podobu (Ang Čan, aj Ang Chan; Norodom Sihanuk, a nie Norodom Sihanouk ap.)

Kamčatka

Kamčatka, polostrov Kamčatka — polostrov na severovýchode ázijskej časti Ruska na západe obmývaný Ochotským morom a na východe Beringovým morom a Tichým oceánom, tiahnuci sa v smere severovýchod – juhozápad, s pevninou spojený úzkou šijou (šírka do 93 km); dĺžka okolo 1 200 km, maximálna šírka 440 km, rozloha 472 300 km2. Jeho najjužnejším miestom je mys Lopatka. Vých. pobrežie je veľmi členité s početnými zálivmi (Avačský, Kronocký, Kamčatský, Jazerný, Karaginský) a skalnatými polostrovmi (Šipunský, Kronocký, Kamčatský, Jazerný), záp. pobrežie je členité menej.

Centrálnu časť územia vypĺňajú dva paralelne sa tiahnuce horské chrbty, Stredokamčatský chrbát a Východokamčatský chrbát, medzi ktorými sa rozkladá Stredokamčatská nížina. Seizmicky aktívne územie s približne 160 sopkami, z toho 29 činných, o. i. najvyššia činná sopka severnej pologule Kľučevská sopka (4 835 m n. m.), ďalej Kronocká sopka, Koriacka sopka, Karymskaja sopka, Avačská sopka, mnoho horúcich prameňov a gejzírov. Mierne kontinentálne podnebie, priemerné teploty vo februári od -15 °C na východe do -11 °C na západe, v auguste od 12 °C do 16 °C; priemerný ročný úhrn zrážok 600 – 1 000 mm. Hlavnou riekou je Kamčatka tečúca Stredokamčatskou nížinou; množstvo jazier; ľadovce (rozloha 866 km2).

Na severe a západe tundrová vegetácia, na horských úpätiach tajga, na východe lúky; viacero ohrozených rastlinných druhov, 16 endemických druhov. Živočíšstvo patrí najmä k zástupcom lesotundry a tundry, nie je veľmi druhovo bohaté, početné kolónie morského vtáctva, rieky bohaté na lososovité ryby. Pre svoje prírodné zvláštnosti je veľká časť Kamčatky chránená (3 štátne prírodné rezervácie, 5 prírodných parkov, viacero chránených území nižšieho rádu), 5 lokalít územia bolo 1996 zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Sopky Kamčatky, 2001 rozšírené o lokalitu prírodný park Kľučevskoj.

Ložiská čierneho a hnedého uhlia, ropy, zlata, striebra, ortuti a síry. Rozvinuté sú rybolov, lesníctvo a poľovníctvo. Väčšie mestá: Petropavlovsk-Kamčatskij, Usť-Kamčatsk. Prvý opis Kamčatky podal V. V. Atlasov, ktorý prešiel polostrovom zo severu na juh (1697 – 99).

kamenina

kamenina — druh keramiky s pevným hutným nepriesvitným črepom, veľmi malou nasiakavosťou a vysokou odolnosťou proti chemikáliám a mrazu. Základnou surovinou na jej výrobu je ľahko slinujúci kameninový íl, ku ktorému sa pri príprave kameninovej hmoty podľa potreby pridávajú položiaruvzdorný íl, kaolín a ostrivá pripravené z vypáleného, rozdrveného a rozomletého kameninového ílu. Z kameninovej hmoty sa tvarujú výrobky, ktoré sa sušia a následne vypaľujú až do bodu slinutia, t. j. pri teplote 1 200 – 1 300 °C (al. 1 150 – 1 280 °C). Črep je po vypálení sfarbený na hnedo, žltohnedo, šedo alebo svetlokrémovo s odtieňom žltej alebo ružovej; ak sa použije biely kameninový íl bez železitých prímesí, získa sa biely črep; takáto kamenina sa nazýva porcelánová. Povrch výrobkov sa po vypálení upravuje nanesením glazúry, leštením alebo vybrusovaním. Typická je soľná glazúra odolná proti kyselinám a atmosférickým vplyvom (používajú sa však aj hlinité, živcové a olovnato-živcové glazúry), ktoré sa vytvára vhadzovaním chloridu sodného do pece počas výpalu kameniny pri teplote minimálne 1 180 °C; používa sa na glazovanie technickej, stavebnej a potrubnej kameniny.

Podľa použitia sa rozoznáva stavebná (kabrinec, obkladačka, dlaždica), potrubná (prietokové vedenie technických kvapalín, rúry a tvarovky na odvádzanie odpadových vôd, kalov ap.), technická (kyselinovzdorné tvarovky, obkladačky, dlaždice, varné kotly, vane pre chemický a potravinársky priemysel), hospodárska (žľaby, korytá, napájačky pre hospodárske zvieratá) a dekoračná kamenina, podľa druhu črepu hrubá (má hrubozrnný, farebný a nerovnorodý črep; patrí sem potrubná a technická kamenina) a jemná (má jemnozrnný rovnorodý črep; patrí sem dekoračná kamenina, uplatňuje sa v umeleckých remeslách i v keramickom sochárstve) kamenina.

Jemná kamenina sa podľa teploty vypaľovania a zloženia suroviny rozdeľuje na tvrdú a mäkkú. Tvrdá kamenina sa vypaľuje pri teplote 1 200 – 1 280°C a na jej výrobu sa používajú lokálne sa vyskytujúce kameninové íly zmiešané so živcom, s kremeňom a so šamotom. Má dokonale nepriepustný črep bielosivého až hnedého sfarbenia a obyčajnú veľmi tvrdú soľnú glazúru. Mäkká kamenina sa vypaľuje pri teplote 1 000 – 1 200 °C, pri obsahu kaolínu až do 1 300 °C. Má biely črep, pokrýva sa transparentnou olovnatou glazúrou rôzneho sfarbenia (podľa druhu prítomných oxidov kovov). Zdobí sa maľbou, tlačou, prelamovaním alebo plastickým reliéfom.

Kamenina vznikla v Číne v období dynastie Šang (1600 – 1100 pred n. l.), keď sa spôsoby vypaľovania keramiky zdokonalili natoľko, že hrnčiari boli schopní vypaľovať výrobky pri vysokých teplotách (→ čínska keramika). V Európe sa začala vyrábať v 12. stor. v Porýní, okolo 1300 sa preslávila kamenina vyrábaná v Siegburgu (neďaleko Bonnu, siegburgská kamenina). Známa je kamenina vyrábaná od 17. stor. v Creussene (neďaleko Bayreuthu, → kreussenská kamenina) a kamenina vyrábaná od 18. stor. v oblasti Westerwaldu (v mestách Höhr, Grenzau, Grenzhauser; dnes Höhr-Grenzhauser) a v Sasku. Od 1707 vyrábali kameninu Ehrenfried Walther von Tschirnhaus (*1651, †1708) a J. F. Böttger (→ Böttgerova kamenina) v Meissene, ako aj na panstve brandenburských kurfirstov v Plavne (dnes Plauen). V Anglicku v 17. stor. vyrábal kameninu anglický hrnčiar John Dwight (*okolo 1633/37, †1703) vo Fulhame (dnes súčasť Londýna). Ďalšími centrami výroby boli Nottingham a grófstvo Staffordshire, kde sa okolo 1720 zásluhou hrnčiara Johna Astburyho (*asi 1688, †1743) vyrábala jemná kamenina, ktorú neskôr zdokonalil J. Wedgwood (→ wedgwood).

V Uhorsku a na Slovensku sa kamenina začala vyrábať v 18. stor., v mestách i v dedinskom prostredí bol obľúbený kameninový riad s úžitkovou i s dekoratívnou funkciou. R. 1786 sa manufaktúra na výrobu fajansy v Holíči preorientovala na výrobu mäkkej kameniny, ďalšie manufaktúry vznikli v Košiciach (1801; svoje výrobky vyvážala do Ruska, Poľska i do Rumunska), Rožňave (1810), Spišskej Novej Vsi (1812), Kežmarku, Kremnici (1815; kremnická kamenina bola v 40. rokoch 19. stor. považovaná za najlepšiu v Uhorsku, vyvážala sa do celého sveta), Prešove (1817), Muráni (1823), Banskej Bystrici (1894) a i. Spočiatku v nich pôsobili najmä cudzí odborníci, ktorí prinášali moderné tvary a dekory. S rozvojom priemyselnej výroby tovaru z iných materiálov (smalt, sklo, porcelán) väčšina kameninových manufaktúr do konca 19. stor. zanikla.

Kamerlingh Onnes, Heike

Kamerlingh Onnes [-ling ones], Heike, 21. 9. 1853 Groningen – 21. 2. 1926 Leiden — holandský fyzik. Počas štúdia na univerzite v Groningene (1870 – 76) absolvoval 1871 – 73 študijný pobyt na univerzite v Heidelbergu u G. R. Kirchhoffa a R. W. Bunsena. R. 1878 – 82 pôsobil na Technickej univerzite v Delfte, 1882 – 1923 profesor na univerzite v Leidene.

Zaoberal sa výskumom vlastností látky pri nízkych teplotách. R. 1894 založil na univerzite v Leidene kryogénne laboratórium (dnes nazvané podľa neho). R. 1892 – 94 skonštruoval vysokovýkonný kaskádový skvapalňovač a postupne v ňom skvapalnil kyslík, dusík a vzduch, 1906 aj vodík. Vyvinul metódu na skvapalnenie hélia (na chladenie použil kvapalný vodík, ďalšie ochladenie dosiahol využitím Joulovho-Thomsonovho javu), po získaní kvapalného hélia (1908) odmeral jeho teplotu a iné parametre, napr. jeho kritický bod a viskozitu (1911). Ako prvý dosiahol veľmi nízke hodnoty teploty (až 0,9 K, t. j. -273,06 °C). R. 1911 objavil supravodivosť ortuti, neskôr olova, tália a iných prvkov pri teplotách blízkych absolútnej nule. Skúmal vlastnosti supravodivých materiálov pri nízkych teplotách a 1913 zistil, že účinkom silných magnetických polí supravodivosť zaniká. Navrhol, aby sa supravodivé vinutie využilo na budenie veľmi silného magnetického poľa. Jeho objavy otvorili novú oblasť fyziky spojenú s existenciou makroskopických kvantových javov, ktorá sa ďalej intenzívne rozvíjala a prispela k novým fundamentálnym objavom s mimoriadnym významom z hľadiska technickej praxe (napr. supratekuté fázy hélia, Josephsonove javy, vysokoteplotná supravodivosť). Nobelova cena za fyziku (1913) za výskum vlastností látok pri nízkych teplotách, ktoré okrem iného viedli k výrobe kvapalného hélia. Je podľa neho nazvaný kráter na Mesiaci (Kamerlingh Onnes).