Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 534 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

India

India, Indická republika, hindsky Bhárat, Bhárat ganarádžja, oficiálny prepis Bhárat, Bhárat Ganarájya — štát v juž. Ázii, ktorého dve tretiny ležia na polostrove Predná India. Na západe je obmývaný Arabským morom, na východe Bengálskym zálivom (Indický oceán), od ostrova Cejlón oddelený Manárskym zálivom a Palckým prielivom. Na severozápade hraničí s Pakistanom a na malom úseku s Afganistanom (sporné územie Kašmíru), na severe až severovýchode s Čínou, na severovýchode s Nepálom a Bhutánom, na východe s Mjanmarskom a Bangladéšom (jeho územie obklopuje z východu, zo severu a západu). Indii patria ostrovy Lakadivy (Arabské more) a Andamany a Nikobary (Bengálsky záliv). Administratívne členenie: 29 členských štátov, 7 zväzových území.

Prírodné pomery — Pobrežie Prednej Indie je málo členité, na severozápade polostrov Káthijávár obmývaný na východe Khambátskym zálivom a na severozápade Kačským zálivom. Na území Indie sa dajú vyčleniť tri veľké fyzickogeografické regióny: na severe hornaté územie Himalájí a Karakoramu, v centrálnej a juž. časti Dekanská plošina a medzi nimi ležiace územie Indogangskej nížiny. Himaláje zasahujúce na územie Indie svojou vých. a záp. časťou tvoria tri výrazné stupne klesajúce na juh: Vysoké Himaláje (najvyšší vrch na území Indie na hranici s Nepálom je Kančendžonga, 8 586 m n. m., najvyšší vrch ležiaci iba na území Indie je Nanda Déví, 7 816 m n. m.), Nízke Himaláje a Siválik. Indická časť rozľahlej Indogangskej nížiny zahŕňa východnú časť nížiny Indusu s Thárskou púšťou prechádzajúcou na juhu do Kačských močiarov, veľkú časť nížiny Gangy, ako aj záp. časť delty Gangy, Brahmaputry a Meghny. Väčšiu časť Prednej Indie zaberá stará kryhová Dekanská plošina ohraničená na severozápade pohorím Arávalí, na západe Západným Ghátom a na východe Východným Ghátom, členiaca sa na niekoľko pozdĺžnych plošín rozdelených hlbokými riečnymi dolinami zvažujúcimi sa k úzkym nížinným pobrežiam Kónkan a Malabárske pobrežie na západe a Koromandelské pobrežie na východe. Prevažná časť územia má tropické monzúnové, severozáp. časť na území Thárskej púšte extrémne suché, Himaláje a Karakoram vysokohorské podnebie. Priemerná teplota v najchladnejšom mesiaci januári od približne 15 °C na úpätí Himalájí do približne 29 °C na juhu krajiny, v najteplejšom mesiaci máji od približne 25 – 30 °C do 36 °C na Thárskej púšti. Ročný úhrn zrážok sa pohybuje od menej ako 100 až 150 mm v Thárskej púšti a Karakorame cez 300 – 500 mm v strednej časti Dekanskej plošiny, 2 000 – 6 000 mm na západných svahoch Západného Ghátu až po viac ako 11 000 mm na severovýchode v Khasijských vrchoch (Mausinram a Čerápundží sú po ostrove Kauai na Havajských ostrovoch považované za miesta s najvyšším ročným úhrnom zrážok na svete), na zvyšku územia 700 – 1 500 mm. V období dažďov trvajúcom od mája až júna do septembra až októbra sú na nížine Gangy a v deltách väčších riek časté záplavy. Všetky rieky Indie patria do úmoria Indického oceána. Hustá riečna sieť, na severe Ganga s prítokmi (Jamuna, Són, Ghágra a iné), Brahmaputra a horný tok Indusu s prítokom Satladž, na polostrove Predná India rieky Mahánadí, Gódávarí, Krišna, Kávérí, Táptí (Tápí) a Narmada. Rieky sa hojne využívajú na zavlažovanie, menej na výrobu elektrickej energie a na plavbu. V horských oblastiach jazerá. V Karakorame a Himalájach viacero ľadovcov (zaberajú plochu takmer 40 000 km2). Na väčšine územia úrodné pôdy, na nížinách riek čiernice, na bazaltoch v severnej časti Dekanskej plošiny regury (zodpovedajú pôdnemu typu smonica), na ostatnej časti černozeme a menej úrodné laterity. Pôvodná prirodzená vegetácia sa zachovala iba na malej časti územia v ťažko dostupných oblastiach. Na južných svahoch Himalájí subtropické tvrdolisté lesy, zmiešané lesy s podielom duba a ihličnaté lesy (o. i. cédrové), vo vyšších polohách alpínske lúky, na severných svahoch vysokohorské stepi. V horských oblastiach na východe, v Západnom Gháte a na Malabárskom pobreží vždyzelené rovníkové lesy nadväzujúce na monzúnové opadavé lesy (zhadzujú lístie v období sucha). Na severe Východného Ghátu a v doline strednej Gangy vlhké monzúnové lesy, vo vnútornej časti Dekanskej plošiny suché monzúnové lesy, tŕnité lesy a savany, vo východnom Pandžábe tŕnité savany, na nížine Indusu najmä polopúšťová a púšťová vegetácia, pozdĺž pobrežia a riečnych delt mangrovy. Bohatá živočíšna ríša je reprezentovaná najmä živočíchmi tropických lesov a saván. Ubúdaním lesov, a tým aj zmenšovaním sa prirodzeného prostredia zvierat však dochádza k ich úbytku. Medzi chránené živočíchy patria slon ázijský, nosorožec indický, gaur (druh tura), lev ázijský, tiger pásavý bengálsky, irbis (leopard snežný), gazela indická, indický drop veľký, gaviál indický (druh krokodíla) a iné. Väčšina zo 104 národných parkov (40 501 km2, 2018), z ktorých viaceré sú zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO (Národný park Kázíranga, Národný park Kéoladéo, Národný park Nanda Déví, Národný park Sundarbans, Národný park Manas a 4 ďalšie), je zameraná práve na ochranu živočíchov; 18 biosférických rezervácií (2013).

Hospodárstvo — poľnohospodársko-priemyselný štát s rozsiahlymi zásobami nerastných surovín zaraďovaný medzi tzv. novoindustrializované krajiny. Od začiatku 90. rokov 20. storočia prebieha v hospodárstve transformácia ekonomiky rešpektujúca indické špecifiká, postupne sa zavádzajú hospodárske reformy. V dôsledku vládnych opatrení na podporu prílevu investícií a vďaka nízkym nákladom na pracovnú silu je India od 2015 krajinou s najväčším prílevom priamych zahraničných investícií (39,9 miliárd amerických dolárov, 2017). Najdôležitejšími investorskými krajinami sú Maurícius, Singapur, Holandsko, USA, Japonsko, Nemecko a Hong Kong (obdobie 2015 - 17). Rast hrubého domáceho produktu má klesajúcu tendenciu (8,2 %, 2015; 6,7 % 2017) a na jeho tvorbe sa najväčšou mierou podieľa sektor služieb s 61,5 %, ďalej priemysel s 23,1 % a poľnohospodárstvo s 15,4 % (2016). Napriek pokračujúcej industrializácii a vysokým tempám medziročného rastu priemyselnej produkcie zostáva základom ekonomiky poľnohospodárstvo, ktoré zamestnáva 47 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, priemysel zamestnáva 22 %, služby 31 % (2014). Miera nezamestnanosti 8,8 %, miera inflácie 3,6 % (2017). Pomalšie tempo rastu poľnohospodárskej produkcie je zapríčinené najmä nízkymi investíciami do sektora, nerovnomerným používaním hnojív, nízkou kvalitou osiva, nejasnými pravidlami štátnej podpory, nepriaznivými klimatickými podmienkami, finančnou nedostupnosťou priemyselných hnojív a strojového vybavenia pre drobných roľníkov. I napriek tzv. zelenej revolúcii v 70. a 80. rokoch 20. storočia, ktorá pomohla zlepšiť systém zavlažovania, čím sa dosiahla vyššia úroda a väčšia sebestačnosť v produkcii potravín, poľnohospodársku výrobu stále ohrozujú povodne a obdobia sucha. Asi 53 % rozlohy krajiny predstavuje orná pôda, z ktorej takmer štvrtina je zavlažovaná. India je najväčším svetovým producentom čaju a cukrovej trstiny, druhým najväčším producentom ovocia, zeleniny, ryže (hlavná plodina krajiny, viac ako 400 odrôd, 165 miliónov t ročne, 2017), pšenice (pestovaná v suchších oblastiach, 132 miliónov t ročne, 2017) a podzemnice olejnej a patrí k piatim najväčším producentom kávy, korenín, obilnín a olejnatých semien; na vývoz sa pestuje i juta, bavlník, tabak a kaučuk. India má najvyššie stavy dobytka na svete, pre nedostatok krmív je však dojivosť kráv veľmi nízka, významný je chov hydiny, rozvinutý morský rybolov v pobrežných vodách. Poľnohospodárske produkty sa podieľajú 11 % na hodnote celkového vývozu, ich význam pre celkový export krajiny neustále klesá v prospech exportu priemyselných výrobkov a služieb. V priemysle zohráva kľúčovú úlohu ťažobný priemysel s ťažbou čierneho uhlia (390 miliónov t ročne, 4. najväčšie zásoby na svete, 2017), lignitu (330 miliónov t ročne, 2017, celkový objem ťažby uhlia druhý najvyšší na svete po Číne) a rúd železa (129 miliónov t ročne, 2014 – 15); ťažba ropy (739-tis. barelov denne, 2017, za posledných 5 rokov stály pokles) a zemného plynu pokrýva domácu spotrebu približne iba na 50 %; ťažba rúd mangánu, chrómu, medi, titánu a uránu, bauxitu, sľudy, soli, vápencov a diamantov. India je významným producentom elektrickej energie, na vzrastajúcej výrobe ktorej sa najväčšou mierou podieľajú tepelné elektrárne (76 %), menej hydroelektrárne (14 %), jadrové elektrárne (3 %), veľká pozornosť sa venuje obnoviteľným zdrojom (slnečná a veterná energia, spaľovanie biomasy, ich podiel spolu 7 %, 2017). Významný strojársky (výroba zariadení, dopravných prostriedkov a iných), automobilový, chemický (výroba priemyselných hnojív a iných), petrochemický, elektrotechnický (výroba superpočítačov), farmaceutický, textilný (najmä bavlnársky), potravinársky (cukrovarnícky a iný), hutnícky (spracovanie železa) a cementársky priemysel. India zaznamenáva prudký nárast biotechnológií (samostatná politika v oblasti biotechnológií v jednotlivých štátoch, viac ako 50 výskumno-vývojových laboratórií vo verejnom sektore, zriaďovanie biotechnologických parkov) a informačných technológií (nárast vývozu softvérových služieb a elektronického hardvéru). Je na poprednom mieste medzi krajinami, ktoré sa podieľajú na rozvoji vesmírnej technológie, disponuje vybavením na vypúšťanie družíc, má nezávislý jadrový program. Hlavné priemyselné oblasti: Bhíláí, údolie Dámódaru, aglomerácie Kalkaty, Bombaja (Mumbaí), Ahmadábádu a Madrasu (Čennaia). Zvýšený dôraz sa kladie na podporu činnosti a zvyšovanie konkurencieschopnosti malých a stredných podnikov. Sféra služieb je málo liberalizovaná a množstvo jej sektorov je pre zahraničných investorov fakticky nedostupných. Najväčší rozvoj zaznamenávajú telekomunikácie a finančný sektor. Export ropných produktov, chemikálií, textilu, šperkov, drahokamov, strojárskych výrobkov, prepravných zariadení, poľnohospodárskych produktov, rúd, minerálov, ocele, polotovarov a neželezných kovov. India je významným exportérom komerčných služieb (informačné technológie, call centrá, inžiniering, cestovný ruch a iné), zaraďuje sa medzi prvých 10 svetových exportérov, ich objem vzrastal o viac ako 30 % v rokoch 2006 až 08, dnes je ich pozícia stabilná s hodnotou asi 20 % celkového exportu krajiny (2015). Import ropy a ropných produktov, strojárskych výrobkov, elektroniky, perál, drahokamov, polodrahokamov, zlata, striebra a výrobkov organickej a anorganickej chémie. Hlavní obchodní partneri: Čína, USA, Spojené arabské emiráty, Saudská Arábia, Singapur, Spojené kráľovstvo, Nemecko, Japonsko, Švajčiarsko, Austrália, Belgicko. V nákladnej a osobnej preprave dominuje železničná doprava s celkovou dĺžkou tratí 67 368 kilometrov (4. miesto na svete po USA, Rusku a Číne, 2017). I napriek postupnej modernizácii vozového parku je v prevádzke ešte veľa parných lokomotív, elektrifikovaných je vyše tretina tratí (25 367 km). Automobilová doprava je rozvinutá najmä v okolí veľkomiest, celková dĺžka ciest 5 603 293 kilometrov (2. miesto na svete po USA 2016), z toho ciest s upraveným povrchom 1 125 536 kilometrov, nespevnená cestná sieť je v období monzúnových dažďov neprejazdná. Dĺžka vodných ciest 14 500 kilometrov (z toho 5 200 kilometrov veľkých riek a 485 kilometrov prieplavov, 2012); najväčšie námorné prístavy: Kalkata, Madras (Čennai), Bombaj (Mumbaí), Kóčín. India má 346 letísk (2013), z toho 250 so spevnenou pristávacou dráhou, veľké medzinárodné letiská sú v Dillí, Kalkate a Bombaji (Mumbaí). Potrubná doprava disponuje ropovodmi a plynovodmi v celkovej dĺžke 35 581 kilometrov (2018).

Obyvateľstvo — India je štát s druhým najväčším počtom obyvateľov na svete (po Číne, 2018). Najhustejšie osídlenými oblasťami sú južný cíp Prednej Indie, t. j. štáty Kérala (869 obyvateľov/km2, 2012) a Tamilnádu (550 obyvateľov/km2, 2011), a Indogangská nížina. India má 46 miest s viac ako 1 milión obyvateľov (2018), väčšina obyvateľstva však žije na vidieku. Etnické a náboženské zloženie (→ Indovia). Podiel mestského obyvateľstva je 34 % (2018). Najväčšie mestá: Bombaj (Mumbaí), Dillí, Kalkata, Bangalúr (Bengalúr), Madras (Čennai), Ahmadábád, Hajdarábad.

Dejiny — začiatky osídlenia indického subkontinentu hominidmi bližšie neurčeného druhu siahajú do obdobia vyše 2 milióny rokov pred n. l. Najstaršími dokladmi sú nálezy kamenných nástrojov z lokality Uttarbainí (asi pred 2,8 miliónmi rokov) v dnešnom členskom štáte Džammú a Kašmír a z juhoindickej lokality Isampur (pred 1,27 miliónmi rokov) v členskom štáte Karnátaka. V usadeninách rieky Sóán (na území dnešného Pakistanu) boli objavené hrubé sekáče (→ sóánska kultúra, asi 600 000 pred n. l.) a na juhu Indického polostrova acheuléenske pästné kliny tzv. madraskej kultúry (498 tisíc pred n. l.). Najstaršími telesnými pozostatkami sú temenná časť lebky, dve kľúčne kosti a ľavé rebro (podľa rôznych odhadov z 300 – 200 tisíc pred n. l., resp. 500 – 200 tisíc pred n. l.) nájdené v usadeninách rieky Narmada. Kým druhová príslušnosť ostatných fosílií nie je dosiaľ známa, lebka sa nejednotne priraďuje druhom Homo erectus narmadensis, Homo sapiens narmadensis a archaickému (predneandertálskemu) Homo sapiens a najnovšie aj druhu Homo heidelbergensis. Od 8. tisícročia pred n. l. vznikali na území od indoiránskeho pomedzia po rieku Indus početné neolitické sídliská, v ktorých je doložené pestovanie plodín a chov dobytka. Tento vývoj vyvrcholil v 4. – 3. tisícročí pred n. l. v povodí rieky Indus, kde je doložených množstvo poľnohospodárskych osád tvoriacich predstupeň vyspelej harappskej kultúry (3. tisícročie pred n. l.-koniec 1. pol. 2. tisícročia pred n. l.), ktorého nositeľmi boli podľa niektorých bádateľov neindoeurópski Drávidi a najvýznamnejšími centrami Harappa a Mohendžo-daro v dnešnom Pakistane. Úpadok harappskej mestskej civilizácie (asi 1900 – 1200 pred n. l.) spojený s migráciou obyvateľstva na juh a východ (do medziriečia Gangy a Jamuny) zavŕšil príliv indoeurópskych nomádskych kmeňov Árijcov (Árjov) prenikajúcich od 15. storočia pred n. l. (podľa starších, dnes už prekonaných prameňov od konca 2. tisícročia pred n. l.) cez Strednú Áziu do severozápadných oblastí indického subkontinentu a ďalej na východ. Ich príchod do Indie znamenal začiatok formovania indickej kultúry a náboženstva (→ védy, → indická filozofia, → indická literatúra) i členenia spoločnosti na štyri varny, z ktorých sa vyvinul kastový systém. V mladšom védskom období (6. – 5. storočie pred n. l.) vzniklo v oblasti rieky Gangy a v strednej Indii viacero kmeňových oligarchií s prvkami republikánskej formy vlády (ganasangha) a monarchií (v literárnych prameňoch sa spomína 16 štátnych útvarov: Káší, Kóšala, Anga, Magadha, Vrdždži, Malla, Čédi, Vansa, resp. Vatsa, Kuru, Paňčála, Matsja, Šúraséna, Ašmaka, Avanti, Gandhára, Kambódža); pôsobili tam zakladatelia heterodoxných nábožensko-filozofických systémov buddhizmu (Siddhártha Gautama úctivo prezývaný Buddha) a džinizmu (Vardhámana prezývaný Mahávíra, Veľký hrdina), odmietajúci násilie a kastovú nerovnosť. V 5. storočí pred n. l. obsadil severozápadnú časť Indie perzský kráľ Dareios I. Veľký a v 4. storočí pred n. l. tam vpadol macedónsky kráľ Alexander III. Veľký. Postavenie regionálnej mocnosti si medzi ranými historickými štátmi postupne vydobyla Magadhská ríša (Magadha), ktorá do polovice 4. storočia pred n. l. ovládla značnú časť severnej a strednej Indie. K politickému zjednoteniu takmer celého indického subkontinentu prispela dynastia Maurjovcov (Maurjov) a jej panovníci Čandragupta (Maurja), ktorý 321 pred n. l. Maurjskú ríšu založil, ale najmä jeho vnuk Ašóka, veľký propagátor buddhizmu, ktorý prvýkrát v dejinách zjednotil takmer celú Indiu (260 pred n. l. si podmanil Kalingu). Po rozpade Maurjskej ríše ovládlo v 3. – 2. storočí pred n. l. územie od Afganistanu po Indus (časť územia dnešného Pakistanu) grécko-baktrijské kráľovstvo (→ Baktria). V povodí Indusu a v severozápadnej Indii založili v 1. polovici 1. storočia pred n. l. Severní Sakovia (príslušníci skýtskeho kmeňového zväzu) Indo-sacké kráľovstvo, začiatkom n. l. v západnej Indii na juh od rieky Indus vytvorili ríšu Západní Sakovia. Na prelome letopočtov obsadili oblasť od Amudarje po oblasť stredného toku Gangy kočovné kmene v čínskych prameňoch nazývané Jüe-č’ (Yuezhi), v gréckych prameňoch Tocharoi, Tochari, ktorí sa zjednotili pod hegemóniou etnika Kušáncov a vytvorili Kušánsku ríšu, ktorá zaznamenala vzostup najmä za panovníka Kanišku, priaznivca buddhizmu a patróna literatúry. Znovu zjednotiť roztrieštenú severnú Indiu sa podarilo na začiatku 4. storočia dynastii Guptovcov, ktorých vláda predstavovala v Indii zlatý vek kultúry a vzdelanosti (najvýznamnejší panovníci Čandragupta I. a Čandragupta II. Vikramáditja). V polovici 6. storočia sa guptovská ríša v dôsledku vpádu nomádskych Heftalitov (nazývaní aj Bieli Huni) rozpadla na drobnejšie štátne útvary. O obnovenie severoindického impéria sa poslednýkrát pokúsil začiatkom 7. storočia panovník Harša (plným menom Haršavardhana, *590, †647, vládol od 606) z dynastie Pušjabhútiovcov (580 – 647), ktorého vplyv siahal od Pandžábu po Ásam a na juh takmer k rieke Narmada. Po jeho smrti ríša zanikla a v severnej a vo východnej časti Indie vládli regionálne dynastie Rádžpútov (v severnej Indii, Pakistane a sčasti aj v Afganistane gurdžarskí Pratihárovci, 6. – 11. storočie), v Bengálsku Pálovci, o nadvládu v južnej Indii striedavo súperili panovnícke rody Čálukjovcov, Ráštrakútovcov, Pallavovcov, Pándjovcov, Čolovcov, Hojšálovcov (asi 1040 – 1346) a Kákatíjovcov (asi 950 – 1323). Začiatkom 8. storočia sa severozápadná India stala cieľom moslimskej expanzie arabských Umajjovcov, na prelome 10. a 11. storočia afganských Ghaznovcov (Mahmúd z Ghazní) a v 11. a 12. storočí perzskej ghórovskej ríše. Po smrti Muhammada z Ghóru (*1162, †1206, od 1173 guvernér Ghazní, 1202 – 06 sultán) sa jeho vojvodca Kutbuddín Ajbak (aj Kutbuddin Aibak, *1150, †1210, vládol od 1206) vyhlásil za vládcu indickej časti dŕžav Ghórovcov a založil nezávislý Dillíjsky sultanát, ktorý za vlády dynastie Chaldžíovcov (1290 – 1320, tureckého pôvodu) zahŕňal takmer celú Indiu od Pandžábu a Sindhu (dnes územie Pakistanu) cez oblasť stredného toku Gangy až po Bengálsko, západnú časť historického územia Dekanu (Dakšin, približne medzi riekami Narmada a Krišna, jeho súčasťou je i Dekanská plošina) a juh polostrova až k Thandžavuru (Taňčávúr) a za dynastie Tughlakovcov (1320 – 1413) kontroloval územie na východ pozdĺž toku Gangy. V dôsledku vnútorných sporov a turkomongolských vpádov (1398 Timúr dobyl a vyplienil Dillí) sa Dillíjsky sultanát rozpadol; v jeho severnej časti krátko vládli afganskí Sajjidovci (1414 – 51) a Lódíovci (1451 – 1526), oblasť severného Dekanu ovládal moslimský Bahmanský sultanát (1347 – 1527), ktorý sa koncom 15. storočia rozdelil na 5 štátov (Ahmadnagar, Bérár, Bídar, Bídžápur, Gólkonda), v južnej Indii vzniklo v 1. polovici 14. storočia Vidžajanagarské kráľovstvo. Hospodársky a kultúrny rozkvet i politickú stabilitu priniesol Indii v 1. polovici 16. storočia nástup dynastie Veľkých Mogulov (Veľkých Mughalov), ktorých ríša sa najmä za vlády Akbara Veľkého, Šáhdžahána (budovateľ Tádž Mahalu) a Aurangzéba stala jednou z najmocnejších. Na prelome 15. a 16. storočia začali k indickým brehom prenikať Portugalčania, ktorí si na západnom pobreží budovali opevnené osady (Daman, Goa, Kóčín) a položili tam základy svojho koloniálneho impéria. Od 17. storočia súperili s Portugalčanmi Holanďania, Francúzi a Angličania. Aurangzébovou smrťou (1707) sa začal rozklad mogulskej (mughalskej) ríše, od ktorej sa odtrhli južné a východné provincie (napríklad Dekan, Avadh, Bengálsko, Urísa) a 1752 bola donútená prijať protektorát Maráthov (→ Maráthska ríša). Politickú dezintegráciu urýchlili vpády perzského šáha Nádira a afganského kráľa Ahmada Šáha Durráního (Ahmed Šach Durání), ktorých víťazstvo nad cisárskym (mogulským) vojskom a jeho maráthskymi spojencami v bitke pri Pánípate (14. 1. 1761) znamenalo koniec autority mogulskej ríše. V 18. storočí sa o indické územie usilovala britská Východoindická spoločnosť, ktorá si počas karnátackých vojen s Francúzmi (1744 – 63) zabezpečila nadvládu v južnej Indii, 1757 – 64 ovládla Bengálsko a 1799 Maisúr (→ Maisúrsky sultanát; 1767 – 99 štyri anglicko-maisúrske vojny), 1818 si víťazstvom nad konfederáciou Maráthov a 1849 nad štátom sikhov (aj sikhská ríša, pandžábske alebo láhaurské kráľovstvo; založené 1801) podrobila celý indický subkontinent; spravovala tamojšie britské dŕžavy a na územiach kniežacích štátov spravovaných miestnymi vládcami presadzovala suverenitu britskej koruny. Po porážke protibritského Veľkého indického povstania (aj sipáhijské povstanie, 1857 – 59) a rozpustení britskej Východoindickej spoločnosti sa krajina stala korunnou kolóniou Spojeného kráľovstva; bola vytvorená funkcia miestokráľa a kráľovná Viktória bola 1877 vyhlásená za indickú cisárovnú (→ Britská India). R. 1885 bola založená strana Indický národný kongres (INC), ktorá sa stala platformou moderného indického nacionalizmu a spočiatku si kládla za cieľ zabezpečiť obyvateľstvu domáceho pôvodu účasť na riadení krajiny. R. 1892 boli vytvorené zákonodarná rada pri úrade miestokráľa a lokálne zákonodarné rady v provinciách. Hoci ich členovia neboli volení, ale vymenúvaní, predstavovali jednu z prvých možností zapojenia sa indickej elity do politického života. Začiatkom 20. storočia národné hnutie zintenzívnilo (najmä pod vplyvom administratívneho rozdelenia Bengálska 1905), INC sa rozštiepil na umiernených a na radikálov, ktorí presadzovali kampaň za svarádž (vlastná vláda, resp. autonómia, samospráva) a svadéší (vlastná výroba). R. 1906 bola založená Moslimská liga, čo postupne znamenalo začiatok rozkolu medzi hiduistami a moslimami. Po 1. svetovej vojne národné hnutie za nezávislosť Indie ožilo a odpor proti britskej nadvláde sa šíril najmä v súvislosti s amritsarskou masakrou v apríli 1919, keď Briti zabili 379 ľudí a 1 200 zranili. Od 1920 stál na čele INC M. Gándhí, ktorý bol prívržencom nenásilného odporu (→ satjágraha) a pod jeho vedením INC vyhlásil v decembri 1920 masové hnutie nespolupráce s koloniálnymi úradmi, → hnutie občianskej neposlušnosti. Hnutie vyvrcholilo 1921 – 22, po násilnom incidente neďaleko Górakhpuru (v dedine Čaurí Čaura vo februári 1922 bola vypálená strážnica, v ktorej zhorelo 22 policajtov) však Gándhí celú kampaň ukončil, čo de facto viedlo k úpadku hnutia. Nový rozmach boja za nezávislosť nastal koncom 20. rokov 20. storočia o. i. v súvislosti s prípravou ústavnej reformy (do komisie nebol prizvaný žiaden Ind). R. 1930 začal Gándhí tzv. soľný pochod z Ahmadábádu k moru (dedina Dándí) a vyhlásil celoindické hnutie občianskej neposlušnosti. Kampaň však na niektorých miestach prerástla do násilia, čo odporovalo Gándhího princípom, preto 5. 3. 1931 podpísal s miestokráľom (Edward Frederick Lindley Wood Irwin, vikomt Halifax, *1881, †1959) prímerie s podmienkou svojej účasti ako reprezentanta INC na konferencii okrúhleho stola v Londýne (k dohode sa nedospelo). R. 1935 podpísal britský kráľ Juraj V. nový Zákon o spravovaní Indie (Government of India Act), ktorý predpokladal vznik federácie (nebol naplnený) a rozširoval volebné právo. Vo voľbách 1937 dosiahol INC víťazstvo v 8 provinciách z 11 a provinčné vlády mali už pomerne vysokú mieru autonómie, v tom čase sa však okolo Dž. Néhrúa a S. Boseho sformovalo radikálne krídlo, ktoré požadovalo úplnú nezávislosť (púrna svarádž). Gándhí sa v tomto období usiloval predovšetkým o obnovu jednoty medzi hinduistami a moslimami, ktorých politická reprezentácia začala od 1930 vystupovať s požiadavkou sebaurčenia a v marci 1940 Moslimská liga vedená Muhammadom Alím Džinnáhom (*1876, †1948) vyhlásila za svoj hlavný cieľ rozdelenie Indie a vytvorenie separátneho štátu. Počas 2. svetovej vojny odmietli Indovia bojovať po boku západných mocností a INC vyhlásil ďalšiu kampaň občianskej neposlušnosti. R. 1942 INC schválil rezolúciu Opustite Indiu, ktorá v Indii vyvolala revolučný ohlas. V povojnovom období sa prelínal boj za nezávislosť s rozpormi medzi hinduistami a moslimami, ktorých reprezentantka Moslimská liga trvala na požiadavke samostatného štátu podľa náboženského kľúča. R. 1946 zvíťazil vo voľbách INC a Dž. Néhrú bol poverený zostavením dočasnej vlády. Moslimská liga na nej odmietla účasť a vyzvala k priamej akcii za vytvorenie samostatného štátu, čo v polovici augusta 1946 vyvolalo v Kalkate tzv. hindsko-moslimské masakry, ktoré sa rozšírili na celú Indiu. Vzhľadom na túto situáciu schválil britský parlament kvôli zabráneniu náboženským konfliktom Zákon o nezávislosti Indie, 15. 8. 1947 zanikla Britská India a na jej mieste vznikli dve nezávislé domíniá – prevažne hinduistická India a prevažne moslimský Pakistan (vrátane územia dnešného Bangladéša). Rozdelenie krajiny malo negatívne dôsledky – vypuknutie bojov medzi hinduistami a moslimami s veľkými obeťami na životoch a začiatok masového úteku hinduistov z Pakistanu a moslimov z Indie (15 miliónov ľudí). Prvým premiérom nezávislej Indie sa stal Dž. Néhrú, 26. 1. 1950 (v Deň nezávislosti, v súčasnosti slávený ako Deň republiky) vstúpila do platnosti ústava (schválená Ústavodarným zhromaždením v novembri 1949), ktorá definovala usporiadanie členských štátov, a bola vyhlásená Indická republika. Spor o Kašmír (o jeho územie sa viedli tri vojny: 1947 – 49, 1965, 1971) zhoršil vzťahy Indie s Pakistanom, ktorého pripojenie Kašmíru k Indii nikdy neuznal a do krátkeho vojenského konfliktu vyústil (1962) i pohraničný spor s Čínou. R. 1966 sa predsedníčkou vlády stala I. Gándhíová, v decembri 1971 indická armáda podporila hnutie za osamostatnenie Východného Pakistanu (partizánske oddiely bangladéšskej Oslobodeneckej armády, Mukti báhiní) a vznik nezávislého Bangladéša. V dôsledku prechmatov v priebehu výnimočného stavu (1975 – 77) stratila Kongresová strana vo voľbách 1977 prvýkrát svoj mocenský monopol a zvíťazila opozičná Ľudová strana (Džanatá pártí); postavenie vládnej strany získala Kongresová strana opäť 1980. Po návrate I. Gándhíovej k moci musela vláda 1980 – 84 čeliť hrozbe separatizmu na severovýchode krajiny a v Pandžábe, kde sikhskí extrémisti rozpútali boj za vlastný štát (Chálistan). Po zavraždení I. Gándhíovej (1984) sa premiérom stal jej syn R. Gándhí (do 1989), ktorého vláda prispela k zlepšeniu bezpečnostnej situácie Pandžábu, dosiahla politické vyrovnanie v Ásame a uskutočnila rad rozvojových projektov v záujme modernizácie krajiny. V zahraničnopolitickej oblasti sa neúspešne pokúsil o riešenie národnostného konfliktu na Srí Lanke, kde 1987 vyslal mierový zbor s cieľom odzbrojiť povstalcov usilujúcich sa o samostatný štát. Po krátkom období 1989 – 90, keď menšinovú vládu vytvorila Ľudová strana (Džanatá dal), sa 1991 – 96 opäť vrátila k moci Kongresová strana, predsedom vlády sa stal P. V. N. Ráo. R. 1991 začala strana uskutočňovať program hospodárskych reforiem zahŕňajúci liberalizáciu zahraničného obchodu, čiastočnú privatizáciu a otvorenie krajiny zahraničným investorom. Po uskutočnení série podzemných testov nukleárnych náloží (1998) vypukla 1999 medzi Indiou a Pakistanom v Kašmíre nevyhlásená vojna s rizikom použitia jadrových zbraní. Napätie medzi štátmi sa skončilo až uzatvorením indicko-pakistanskej dohody o prímerí (november 2003). R. 1998 – 2004 sa k moci dostala Indická ľudová strana (Bháratíja džanatá pártí), vo voľbách 2004 zvíťazila koalícia centristicko-ľavicových strán Jednotná pokroková aliancia (UPA) na čele s Indickým národným kongresom, predsedom vlády sa stal M. Singh. Táto koalícia potvrdila svoje postavenie aj vo voľbách 2009. Prezidentský úrad vykonávala od 2007 – 2012 Pratibha Dévísinh Pátilová (*1934), 2012 – 2017 Pranab Mukhardží (*1935), od 2017 Rám Náth Kóvind (*1945).

Politický systém — India je federatívna republika, parlamentná demokracia s pluralitným politickým systémom. Hlavou štátu je prezident. Zákonodarnú moc vykonáva dvojkomorový parlament: dolná komora (Lók sabha, Snemovňa ľudu) sa skladá z 543 poslancov volených na 5 rokov v priamych voľbách, ďalší 2 sú vymenúvaní prezidentom; horná komora (Rádžja sabha, Rada štátov) má najviac 250 členov, z ktorých 12 vymenúva prezident a zvyšok nepriamo volí zákonodarné zhromaždenie členských štátov a teritórií, pričom tretina jej členov sa po 2 rokoch obmieňa.

India, administratívne delenie
Územie Rozloha v km2 Počet obyvateľov (2011) Hlavné mesto/administratívne stredisko
Členský štát
Ándhrapradéš 160 205 49 386 799 Hajdarábad
Arunáčalpradéš 83 743 1 383 727 Itánagar
Ásam 78 438 31 205 576 Dispur
Bihár 94 163 104 099 452 Patna
Čhattísgarh 135191 25 545 198 Rájpur
Džammú a Kašmír 101 387 12 541 302 Šrínagar
Džhárkhand 79 714 32 988 134 Ránčí
Goa 3 702 1 458 545 Panadží
Gudžarát 196 024 60 439 692 Gándhínagar
Harijána 44 212 25 351 462 Čandígarh
Himáčalpradéš 55 673 6 864 602 Simla
Karnátaka 191 791 61 095 297 Bangalúr
Kérala 38 863 33 406 061 Tiruvanantapuram
Madhjapradéš 308 245 72 626 809 Bhópál
Maháraštra 307 713 112 374 333 Bombaj (Mumbaí)
Manípur 22 327 2 855 794 Imphál
Meghálaj 22 429 2 966 889 Šilaung
Mizorám 21 081 1 097 206 Áizal
Nágsko 16 579 1 978 502 Kohíma
Pandžáb 50 362 27 743 338 Čandígarh
Radžastan 342 239 68 548 437 Džajpur
Sikkim 7 096 610 577 Gántók
Tamilnádu 130 058 72 147 030 Madras (Čennai)
Telangána 114 840 35 193 978 Hajdarábad
Tripura 10 486 3 673 917 Agartala
Urísa 155 707 41 974 218 Bhubanéšvar
Uttarákhand 53 483 10 086 292 Déhrádún
Uttarpradéš 240 928 199 812 341 Lakhnaú
Západné Bengálsko 88 752 91 276 115 Kalkata
Zväzové územie
Andamany a Nikobary 8 248 380 581 Port Blair
Čandígarh 114 1 055 450 Čandígarh
Dádra a Nagar Havelí 491 343 709 Silvassa
Daman a Diú 112 243 247 Daman
Dillí 1 485 16 787 941 Dillí
Lakadivy 32 64 473 Kavarattí
Puttučéri 479 1 247 953 Puttučéri

Najvýznamnejšie dynastie historických štátnych útvarov na území dnešnej Indie (vrátane území dnešného Pakistanu a Bangladéša)
Oblasť / štát (resp. sídelné mesto) Dynastia
severná India
Magadha Šaišunágovci 413 – 345 pred n. l.
Nandovci 343 – 321 pred n. l.
Maurjovci (Maurjská ríša) 321 – 184 pred n. l.
Šungovci 184 – 75 pred n. l.
Kánvovci 75 – 26 pred n. l.
Guptovci asi 275 – asi pol. 6. stor.
Sthánvíšvara (dnes Thánésar) Pušjabhútiovci 580 – 647
Kanaudž (Kannaudž) gurdžarskí Pratihárovci 730 – 1027
Ghór Šansabovci (aj Ghórovci) 1173 – 1206
Dillíjsky sultanát Muizzíovci (tzv. otrocká dynastia) 1206 – 1290
Chaldžíovci 1290 – asi 1320
Tughlakovci 1320 – 1414
Sajjidovci 1414 – 1451
Lódíovci 1451 – 1526
Súrovci 1540 – 1555
mogulská ríša Veľkí Moguli (Veľkí Mughali, Mogulovci) 1526 – 1858
Džaunpur Šarkíovci (sultáni) 1394 – 1479
Avadh avadhskí navábovia 1722 – 1856
západná a severozápadná India
Severní Sakovia
Indo-sacké kráľovstvo sacká dynastia 1. stor. pred n. l. – asi 26 n. l.
Záp. Sakovia Záp. satrapovia: asi 35 – 401
Udždžain a Girinagara (dnes Džúnágarh) Kšaharátovci asi 35 – 124
Kárdamakovci 124 – 401
Kušánska ríša (územie dnešného Pakistanu) kušánska dynastia (králi) asi 15 n. l. – 176 alebo (podľa iných prameňov) okolo 226
Ghazníjsky sultanát Ghaznovci 979 – 1187
Multán (dnes v provincii Pandžáb v Pakistane) Langovci (afganská dynastia a klan) 1437 – 1525
Sindh (územie dnešného Pakistanu)
Alór (dnes Rúr) Rájovci koniec 5. stor. – 624
Čačovci 624 – 714
Mansúra, Thatta Súmrovci (aj Sámirovci) 11. stor.-pol. 14. stor.
Thatta Sammovci (džámovia) 1335 – 1521
Bhakkar Arghúnovci 1521 – 1554
Tarchánovci 1554 – 1591
Gudžarát
Valabhí Maitrakovci 456 – 766/767
Anahilaváda Čaulukjovci (aj Sólankíovci) 942 – 1299
gudžarátsky sultanát Muzaffarovci 1407 – 1573
Radžastan
Márvár Ráthórovci 13. stor. – 1581
Šákambharí (dnes Sámbhar) Čáhamánovci zač. 7. stor. – 1192
Kašmír
Šrínagar Kárkótovci 627 – 856
Utpalovci 856 – 939
Jašaskarovci 939 – 949
Parvaguptovci 949 – 1003
prvá lóharská dynastia 1003 – 1101
druhá lóharská dynastia 1101 – 1172
Vuppadévovci 1172 – 1286
Sinhadévovci asi 1286 – 1320
Šrínagar sultáni:
Šáhmírovci 1339 – 1561
Čákovci 1561 – 1589
kniežatstvo Kašmír a Džammú maharadžovia 1846 – 1949 (1952)
stredná India
Khadžuráho (Khardžuraváhaka) Čandéllovci 1. štvrtina 9. stor. – 1315
Tripurí Kalačuríovci asi 845 – 1180, 1211
Mévár Guhilovci, st. rodová vetva (rávalovia) 8. stor. – 1303
Sisódijovci (ránovia) 1314 – 1971
Málva Paramárovci 967 – 1305
sultanát Málva Ghóríovci 1401 – 1436
Chaldžíovci 1436 – 1531
Chándéš Fárúkovci (cháni) 1370 – 1600
východná India
Bengálsko
Pátaliputra Pálovci 750 – 1161
Nadija, Lakhnautí Sénovci 1095 – 1205
Lakhnautí sultáni:
Iljásšáhovci 1345 – 1414
Ganéšovci (rod rádžu Ganéša) 1415 – 1436
Gaur Iljásšáhovci (obnovená dynastia) 1437 – 1487
habešská dynastia (Habaší) 1487 – 1494
Husainšáhovci 1494 – 1539
Súrovci 1539 – 1564
Tánda Karráníovci 1564 – 1576
Muršidábád bengálski navábovia 1715/16 – 1770
Urísa
kráľovstvo Kalinga Vých. Gangovia 1038 – 1435
Gadžapatiovci (Kapiléndrovci) 1435 – 1540
Dekan
Pratišthána (dnes Paithan) Sátaváhanovci asi 30 pred n. l. – 203 n. l.
Bádámi (aj st. názov Vátápi) Čálukjovci okolo 550 – 757
Mánjakhéta (dnes Malkhéd) Ráštrakútovci 756 – 973
Kaljání Čálukjovci (z Kaljání) 973 – 1189
Dévagiri (dnes Daulatábád) a neskôr Séunapura (dnes Sinnar) Séunovci (Jádavovia) (9. stor.) 1185 – 1310
Varangal Kákatíjovci asi 950 – 1323
Dvárasamudra (Dórasamudra, dnes Halébíd) Hojšálovci (aj Hójašálovci) asi 1040 – 1345
Bahmanský sultanát Bahmanovci (sultáni) 1347 – 1527
Ahmadnagar Nizámšáhovci 1490 – 1633
Bérár Imádšáhovci 1484 – 1574
Bídar Barídšáhovci 1528 – 1619
Bídžápur Ádilšáhovci 1490 – 1686
Gólkonda Kutubšáhovci 1518 – 1687
Maráthska ríša Bhónsléovci (čhatrapatiovia) 1674 – 1777
péšvovia (dedičná funkcia) 1713 – 1818
Nágpur Bhónsléovci 1818 – 1853
Hajdarábad nizámovia z Hajdarábadu 1724 – 1948
južná India
Kančípuram (Kančí) Pallavovci asi pol. 3. stor. – 903
Thandžavur (Taňčávúr), Gangaikondačólapuram a i. Čolovci 4. – 5. stor. – 1279
Korkai (Kolchi), Madurai Pándjovci asi 590 – 1310
Vidžajanagarské kráľovstvo Sangamovci 1336 – 1485
Sáluvovci 1485 – 1490
Tuluvovci 1490 – 1570
Araviduovci 1570 – 1649
Karnátak karnátackí navábovia (aj navábovia z Árkádu) 1692 – 1855
Maisúr (1761 – 99 Maisúrsky sultanát) Odejárovci (angl. Wodeyars) 1399 – 1947

Prezidenti
1950 – 1962 Rádžéndra Prasád
1962 – 1967 Sarvépalli Rádhákrišnan
1967 – 1969 Zákir Husain
1969 – 1969 Varáhagiri Vénkata Giri (úradujúci)
1969 – 1969 Muhammad Hidájatulláh (úradujúci)
1969 – 1974 Varáhagiri Vénkata Giri
1974 – 1977 Fachruddín Alí Ahmad
1977 – 1977 Basappa Danappa Džátti (úradujúci)
1977 – 1982 Nílam Saňdžíva Reddi
1982 – 1987 Gjání Zail Singh
1987 – 1992 Rámasvámí Vénkataráman
1992 – 1997 Šankar Dajál Šarma
1997 – 2002 Kočeril Ráman Nárájanan
2002 – 2007 Abul Bákir Zainulábidín Abdul Kalám
2007 – 2012 Pratibha Dévísinh Pátilová
2012 – 2017 Pranab Mukhardží
od 2017 Rám Náth Kóvind

Predsedovia vlády
1947 – 1964 Džaváharlál Néhrú
1964 – 1964 Gulzárílál Nanda (úradujúci)
1964 – 1966 Lál Bahádur Šástrí
1966 – 1966 Gulzárílál Nanda (úradujúci)
1966 – 1977 Indira Gándhíová
1977 – 1979 Mórárdží Raňčhóddží Désáí
1979 – 1980 Čaran Sinh
1980 – 1984 Indira Gándhíová
1984 – 1989 Rádžív Gándhí
1989 – 1990 Višvanáth Pratáp Singh
1990 – 1991 Čandra Šékhar
1991 – 1996 Pámulapátti Vénkata Narasinha Ráo
1996 – 1996 Atal Bihárí Vádžpéjí
1996 – 1997 Haradanahalli Doddegauda Déva Gauda
1997 – 1998 Indra Kumár Gudžrál
1998 – 2004 Atal Bihárí Vádžpéjí
2004 – 2014 Manmóhan Singh
od 2014 Naréndra Módí

Indiana

Indiana [-dia-, aj -die-], skratka Ind. — štát na stredovýchode USA. Na severe ohraničený Michiganským jazerom, na východe susedí so štátom Ohio, na juhovýchode a juhu s Kentucky, na západe s Illinois. Prevažne rovinné územie Mississippskej nížiny, na juhu a východe pahorkatiny. Humídne kontinentálne podnebie s chladnými zimami a teplými letami, v južnej časti humídne subtropické podnebie, teplota v zime -8 až 2 °C, v lete 17 – 31 °C, ročný úhrn zrážok do 1 100 mm. Hlavná rieka: Ohio. Priemysel ťažobný (ťažba ropy, čierneho uhlia, kamennej soli, vápenca), hutnícky (priemyselná oblasť The Calumet Region, súčasť metropolitnej oblasti Chicaga presahujúcej zo susedného štátu Illinois, je najväčším producentom ocele v USA), chemický, petrochemický, gumársky, letecký, automobilový, strojársky (výroba dopravných prostriedkov a zariadení pre farmaceutický priemysel a zdravotníctvo a iné), farmaceutický, elektrotechnický, energetický (85 % energie produkujú tepelné elektrárne), potravinársky, cementársky. Pestovanie kukurice (5. miesto v USA), ryže, ovsa, sóje, pšenice, ciroku, tabaku a zeleniny, ovocinárstvo; chov ošípaných a hydiny. Hustá železničná a cestná (najhustejšia sieť diaľnic v USA) sieť. Náboženstvo: 82 % kresťanov ( 63 % protestantov, 19 % rímskych katolíkov), 1 % zástancov iných náboženstiev, 17 % bez vyznania. Najväčšie mestá: Indianapolis, Fort Wayne, Evansville, Gary, South Bend.

Pred príchodom Európanov bolo územie dnešnej Indiany osídlené početnými indiánskymi kmeňmi. Na začiatku európskej kolonizácie sa koncom 17. storočia dostalo do sféry vplyvu Francúzov, ktorí tam organizovali obchod s kožušinami. Ako prvý územie preskúmal a pokúsil sa zmapovať francúzsky cestovateľ René Robert Cavelier de La Salle (*1643, †1687). Prvým stálym oporným bodom Francúzov bola od 1719 pevnosť Fort Ouiatonon, 1735 bola založená osada Vincennes. Po porážke Francúzov v sedemročnej vojne pripadla oblasť Parížskym mierom 1763 Veľkej Británii. R. 1783 prevzali kontrolu nad územím Američania a 1787 sa Indiana stala súčasťou Severozápadného teritória, z ktorého bola 1800 rozhodnutím Kongresu vyčlenená ako samostatné teritórium. Územie bolo dejiskom častých zrážok s domorodými Indiánmi, ktorí sa bránili proti prílevu osídlencov. R. 1811 tam v bitke pri Tippecanoe utrpel zdrvujúcu porážku hlavný kmeňový náčelník Šóníov Tecumseh. Počas vojny 1812 (→ anglicko-americká vojna) sa Indiáni pridali na stranu Britov, po zabití Tecumseha (1813) sa priklonili k dohode s Američanmi. R. 1813 sa začala nová veľká vlna osídľovania. R. 1816 sa Indiana stala 19. štátom USA, v Kongrese má 2 senátorov a 11 poslancov.

Indiana
Rozloha: 94 326 km2
Počet obyvateľov: 6 633 000 (2016)
Hlavné mesto Indianapolis

infarkt myokardu

infarkt myokardu, zastarano srdcová mŕtvica, srdcová porážka — odumretie (anemická nekróza) rôzne veľkej oblasti srdcového svalu (myokardu) následkom náhleho zastavenia alebo rozsiahleho obmedzenia prietoku krvi v koronárnom riečisku; jedna z foriem ischemickej choroby srdca. Takmer vždy postihuje ľavú srdcovú komoru (pravú len vtedy, ak súčasne vznikne nekróza na svalovine ľavej komory a na medzikomorovej priehradke). Izolovaný infarkt pravej srdcovej komory alebo predsiení je zriedkavý. Infarktové ložisko môže mať rozličnú veľkosť, a to od 1 cm2 až po rozsiahle infarkty, ktoré postihujú niekedy aj viac ako polovicu ľavej srdcovej komory. Najčastejšou príčinou vzniku infarktu myokardu je upchatie vencovitej tepny krvnou zrazeninou (trombus) priliehajúcou na aterosklerotický plát (povrchová tuhá vyvýšenina vznikajúca pri ateroskleróze postupným ukladaním tuku a ďalších látok), veľmi zriedkavou príčinou embólia vencovitej tepny alebo jej spazmus. Náhle (v priebehu niekoľkých hodín) upchatie vencovitej tepny trombom v mieste jej poškodenia aterosklerózou vyvoláva akútny infarkt myokardu. Vytvorenie krvnej zrazeniny sa začína najčastejšie poškodením endotelu na povrchu aterosklerotického plátu, zriedkavejšie sa môže začať aj prasknutím plátu s následným uvoľnením lipidového jadra do cievy. K upchatiu vencovitej tepny môže dôjsť aj pri postupnom narastaní aterosklerotického plátu. Infarkt myokardu sa môže vyvíjať ako ohraničená regionálna nekróza alebo môže ísť o difúznu nekrózu. Podľa toho, do akej hrúbky je postihnutá stena srdcového svalu, sa ohraničená nekróza vyskytuje ako transmurálny (postihnutá je celá hrúbka srdcového svalu) alebo nontransmurálny infarkt (postihnutá je len vnútorná vrstva ľavej komory).

K rizikovým faktorom vzniku akútneho infarktu myokardu patria ateroskleróza, angina pectoris, viaceré koronárne rizikové faktory, hyperkoagulačný stav, koronárna embolizácia, kolagenózy a napr. aj kokainizmus. Asi v polovici prípadov predchádza vzniku akútneho infarktu myokardu fyzická práca, stres alebo iná choroba. Častejšie vzniká ráno v prvých hodinách po zobudení. Asi 15 – 20 % pacientov v priebehu akútneho infarktu myokardu nemá bolesti (najmä diabetici a starší pacienti). Typickým prejavom akútneho infarktu myokardu je intenzívna zvieravá, pálivá alebo tupá bolesť za hrudnou kosťou (stenokardia), ktorá trvá viac ako 30 minút, zvyčajne vyžaruje do ľavej hornej končatiny, krku a sánky a býva sprevádzaná zblednutím, potením, nevoľnosťou, vracaním a pocitom úzkosti. Ťažkosti, najmä stenokardia, môžu vzniknúť aj v pokoji, ak vznikajú pri námahe, nezlepšujú sa ani po jej prerušení. Niekedy môže byť prejavom ochorenia náhla dušnosť či porucha vedomia. Teplota do 38 °C je častá v prvom týždni ochorenia. Diagnóza akútneho infarktu myokardu sa opiera o klinické prejavy, elektrokardiografické zmeny (EKG, → elektrokardiografia, → elektrokardiogram) a biochemické ukazovatele (zisťuje sa zvýšená aktivita myokardových enzýmov v sére). Pri EKG vyšetrení sa rozlišuje akútny infarkt myokardu s eleváciou (zvýšením) úseku ST (objavuje sa vysoká Pardeeho vlna, niekedy sa podarí zachytiť aj vysoké ostré vlny T, ktoré jej predchádzajú) s častým vývojom kmitu Q alebo akútny infarkt myokardu s depresiou (znížením) úseku ST alebo s inverziou vlny T bez vývoja kmitu Q. Na základe EKG možno odhadnúť rozsah a trvanie infarktu.

K najčastejšie sa vyskytujúcim komplikáciám akútneho infarktu myokardu patria arytmie a srdcové zlyhanie (zlyhanie jeho čerpacej funkcie), menej častými komplikáciami sú hemodynamicky málo významná mitrálna regurgitácia (spätný tok krvi z ľavej komory do ľavej predsiene), náhla smrteľná ruptúra ľavej komory alebo medzikomorovej priehradky, vydutie ľavej komory (aneuryzma), pseudoaneuryzma, infarkt pravej komory, postinfarktová ischémia (rekurentná angina pectoris), trombo-embolické komplikácie a perikarditída (→ Dresslerov syndróm). Prognóza pri akútnom infarkte myokardu závisí najmä od výskytu porúch srdcového rytmu (fibrilácia komôr je najčastejšou príčinou úmrtia v prvých 24 hodinách od vzniku ochorenia) a zlyhania srdca, ktoré koreluje s rozsahom nekrózy. Mortalita je okolo 30 %, asi 5 – 10 % pacientov zomiera v priebehu prvého roka.

Liečba: okamžitý transport do nemocnice, najlepšie na koronárnu jednotku alebo na špecializované pracovisko, ktoré sú personálne aj prístrojovo vybavené na urgentnú a špecializovanú odbornú starostlivosť o pacienta. Reperfúziu (spriechodnenie upchatej vencovitej tepny) možno dosiahnuť medikamentóznou (trombolytickou) liečbou, ktorá sa v súčasnosti nahrádza účinnejšou, mechanickou liečbou (PTCA – perkutánna translúmenová koronárna angioplastika alebo by-pass), a to v závislosti od pribúdajúceho počtu špecializovaných kardiologických pracovísk. K rutinnej liečbe patrí podávanie analgetík, oxygenoterapia, pokojový režim a postupná rehabilitácia, podľa stavu pacienta podávanie antikoagulancií, β-blokátorov, ACE inhibítorov, magnézia, nitrátov a blokátorov vápnikového kanála.

inkubácia

inkubácia [lat.] —

1. v antike posvätný obrad spánku. Vykonával sa vo svätyniach spojených s kultom boha Asklépia (chrámy v Epidaure, Aténach, Pergame, na ostrove Kos), prípadne aj iných bohov (v Orope, v Ríme), pričom chorý prichádzal do svätyne, aby sa podrobil očiste a potom v určenej miestnosti odetý do bieleho rúcha a ovenčený olivovými vetvičkami zaspal. Verilo sa, že počas spánku nadviaže kontakt s nadzemským svetom a boh (prípadne bohovia) mu zošle sen s inštrukciami, ako sa má vyliečiť. Pri odchode zaplatil chrámu určený poplatok. Zvyk spánku v chráme spojeného s vykladaním snov, ktoré sa pokladajú za Božie znamenia, sa čiastočne zachoval v kresťanstve v ľudovej viere (vykonáva sa napr. v pútnických chrámoch cirkví východného obradu);

2. proces zabezpečenia a udržiavania kontrolovaných podmienok umožňujúcich optimálny rast mikroorganizmov po ich inokulácii na (do) kultivačné médium. Zvyčajne sa realizuje v inkubátoroch, prípadne v nádobách ponorených vo vodnom kúpeli. Špecializovaná inkubácia umožňuje popri kontrole teploty aj kontrolu vlhkosti, svetla, žiarenia ap.;

3. lek. → inkubačná doba;

4. zoot. → liahnutie.

insektárium

insektárium [lat.] — akékoľvek zariadenie na chov hmyzu, napr. budova s účelovým zariadením na hromadný chov rôznych druhov hmyzu s možnosťou regulácie jednotlivých faktorov (napr. teploty a svetla).

inseminácia

inseminácia [lat.] —

1. lek. → umelé oplodnenie;

2. veter., zootech. — najstaršia biotechnologická metóda používaná pri reprodukcii zvierat, spočívajúca v získavaní, konzervovaní a prenesení samčích pohlavných buniek (spermií) do pohlavných orgánov samíc iným ako prirodzeným spôsobom. Umelé osemeňovanie rastlín a zvierat poznali už 800 rokov pred n. l. Asýrčania, okolo 1300 bola inseminácia použitá pri arabských kobylách. Na Slovensku zohrala významnú úlohu po 1945 pri tlmení žrebčej nákazy a neskôr aj pri ozdravovaní chovov hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných od mnohých prenosných chorôb, napr. od tuberkulózy a brucelózy. Okrem zdravotného významu má inseminácia význam aj v plemenitbe zvierat, kde vďaka konzervovaniu ejakulátu v konzervačných médiách (napr. kvapalný dusík) pri teplote hlboko pod bodom mrazu umožňuje uchovávať semeno i niekoľko rokov, a využiť tak genetický potenciál najkvalitnejších plemenníkov. Pri inseminácii sa využíva menší počet plemenníkov, pretože riedením ejakulátu je možné pripraviť mnoho inseminačných dávok na osemenenie veľkého počtu zvierat, čím sa rýchlejšie a efektívnejšie rozširuje populácia kvalitných výkonných plemien. Inseminácia sa využíva pri všetkých druhoch hospodárskych zvierat, ako aj pri záchrane ohrozených druhov (chovaných často už iba v zajatí) usmernením ich reprodukcie a introdukciou potomstva do príslušného ekotopu vo voľnej prírode.

invar

invar [lat. > angl.] — zliatina železa s niklom obsahujúca 36 % niklu a malé množstvo mangánu, kremíka a uhlíka (spolu menej ako 1 %), ktorá má takmer nulový koeficient lineárnej teplotnej rozťažnosti. Používa sa na výrobu presných meradiel a súčastí zariadení, ktorých činnosť a presnosť nesmie byť ovplyvnená teplotou.

inžinierske siete

inžinierske siete — súhrnné označenie sústav objektov vonkajšieho rozvodu (prepravy) energie alebo určitej látky z jedného miesta na druhé, resp. zo zdroja do objektu alebo naopak. Inžinierske siete môžu byť vedené v rámci obce alebo mesta, ale aj v rámci väčších územných celkov. Patria sem silnoprúdové (vysoké aj nízke napätie) a slaboprúdové elektrické siete (telefón, internet), siete na prepravu vody zo zdroja do objektu (vodovod, následný odvod znečistenej vody z objektu do recipientu, kanalizácia), doprava plynu do objektu (plynovod) a doprava tepla do objektu zo zdroja tepla (teplovod). Sú vedené ako káblové (elektrické) alebo ako potrubné siete (vodovod, plyn, kanalizácia, teplovod). Z hľadiska umiestnenia sú vedené nad zemou (elektrické vedenie) alebo pod zemou – zakopané v predpísanej hĺbke, resp. sústredené v podzemnom kanáli alebo kolektore (siete vedené v mestskej zástavbe). K inžinierskym sieťam patria aj objekty, ktoré slúžia na úpravu parametrov prenášanej látky (regulačné stanice plynu, transformačné stanice elektrickej energie, úpravne vody, čističky vody).

ionizačná teplota

ionizačná teplota [jo-] — astron. teplota v atmosfére hviezdy určená z pomeru počtu atómov vo dvoch ionizačných stupňoch daného prvku (→ Sahova rovnica). Je jedným z možných odhadov teploty v atmosfére hviezdy získaných zo spektroskopických pozorovaní.

Iónske more

Iónske more [jón-] — časť Stredozemného mora medzi juhozápadnou časťou Balkánskeho polostrova (Grécko, Albánsko), juhovýchodným pobrežím Apeninského polostrova a pobrežím Sicílie (Taliansko); plocha 169-tis. km2, maximálna hĺbka 5 121 m (najväčšia hĺbka Stredozemného mora). Na severe je Otrantským prielivom spojené s Jadranským morom, na západe Messinským prielivom s Tyrrhenským morom a na východe Korintským prieplavom s Egejským morom, zmluvnou južnou hranicou oddeľujúcou Iónske more od Stredozemného mora je spojnica medzi mysom Passero na Sicílii a mysom Tainaron na Peloponéze. Silno rozčlenené pobrežie s početnými zálivmi (Tarentský záliv, Patraský záliv, Korintský záliv, Messénsky záliv a i.). Vo východnej časti Iónske ostrovy. Teplota vrchných vrstiev vody Iónskeho mora sa pohybuje od 12,5 – 14,0 °C vo februári do 25,5 °C v auguste, salinita 38,5 – 38,9 ‰, prílivy do 0,4 m. Rybolov (makrely, platesy, sardinky, šproty, kalmary a i.). Prístavy: Tarent, Catania, Syrakúzy (Taliansko), Patras, Korfu (Grécko). V pobrežných oblastiach Grécka i Talianska rozvinutý cestovný ruch, početné kúpeľné a rekreačné strediská. Nazvané podľa postavy z gréckej mytológie .

Ipeľská pahorkatina

Ipeľská pahorkatina — krajinný podcelok, východná časť geomorfologického celku Podunajská pahorkatina, 120 – 290 m n. m. Na západe susedí s Hronskou nivou, na severe so Štiavnickými vrchmi a s Krupinskou planinou, na východe s Ipeľskou nivou a na juhu, kde sa zužuje, s Burdou. Budovaná pestrými neogénnymi sedimentmi (piesky, štrky, íly, sliene, pieskovce, zlepence), ale aj sopečnými tufmi a andezitmi, ktoré sú miestami prekryté sprašami. Na takomto podloží sa vyvinuli černozeme, hnedozeme, luvizeme a pseudogleje. Územie patrí do teplej klimatickej oblasti. Odlesnená úrodná poľnohospodárska krajina, miestami zachované zvyšky teplomilných dúbrav, lužných lesov a krovín. Výskyt liečivých minerálnych prameňov.

Iránska plošina

Iránska plošina, niekedy používaný názov Iránska vysočina, daríjsky Faláti Írán, perzsky a urdsky Faláte Írán — rozľahlé plošinno-vysočinné územie v juhozápadnej Ázii rozprestierajúce sa medzi Kaspickým morom a Turanskou nížinou na severe a Perzským zálivom a Arabským morom na juhu, smerom na východ klesá k Indogangskej nížine, smerom na západ prechádza do Arménskej vysočiny. Zaberá väčšinu územia Iránu a prechádza do západných oblastí Afganistanu a Pakistanu; rozloha okolo 2,7 mil. km2. Na severe je ohraničená pohoriami Elborz, Kopetdag, Chorásánske vrchy a Hindúkuš, na juhu pohoriami Zagros a Makran, na východe pohoriami Kirthar, Harboj a Sulajmánske vrchy. Priemerná výška územia okolo 1 300 m n. m. Vnútri rozsiahle kotliny pokryté púšťami (Veľká soľná púšť, Dašte Lút, Regestanská púšť, Dašte Margo). Časté zemetrasenia. Suché subtropické kontinentálne podnebie, priemerná teplota v januári od -4 °C na severe do 10 °C na juhu, priemerná teplota v júli od 25 °C do 32 °C, priemerný ročný úhrn zrážok v kotlinách 50 – 100 mm, v pohoriach 100 – 300 mm, na západe okolo 500 mm. Z veľkej časti bezodtokové územie, málo riek (najväčšia Helmand), ktoré sú väčšinou periodické a ústia do bezodtokových slaných a poloslaných jazier (Helmand, Darjačaje-namak a i.). Chudobná púšťová a polopúšťová vegetácia. Nerastné suroviny: ropa, čierne uhlie, soli, rudy železa a farebných kovov. Na zavlažovaných územiach pestovanie jačmeňa, pšenice, bavlníka a datľovníka; kočovný chov oviec, tiav a kôz. Riedko osídlené územie, obyvateľstvo sústredené v oázach, najhustejšie osídlené západné časti, najredšie severovýchod a púšte; väčšie mestá na okrajoch Iránskej plošiny: Teherán, Isfahán, Mašhad, Širáz (Irán), Herát, Kandahár (Afganistan).

IRAS

IRAS, Infračervená astronomická družica, angl. Infrared Astronomical Satellite — prvé kozmické astronomické observatórium, ktoré z obežnej dráhy okolo Zeme pozorovalo oblohu v infračervenej oblasti elektromagnetického žiarenia. Vzniklo ako spoločný projekt Spojeného kráľovstva, Holandska a USA, na obežnú dráhu okolo Zeme bolo vynesené 25. 1. 1983 raketou Delta z kozmodrómu Vandenberg v Kalifornii.

Za 10 mesiacov činnosti ďalekohľad s priemerom objektívu 57 cm (jeho fungovanie bolo limitované množstvom kvapalného hélia, ktoré ochladzovalo objektív na teplotu -271 °C) zmapoval štyrikrát 96 % oblohy na vlnových dĺžkach 12, 25, 60 a 100 μm, s uhlovým rozlíšením 30 oblúkových s (pri vlnovej dĺžke 12 μm) až 2 oblúkové minúty (pri vlnovej dĺžke 100 μm). Observatórium identifikovalo okolo 350-tis. infračervených zdrojov patriacich vybuchujúcim galaxiám, protohviezdam, hviezdam s prachovými diskmi, oblakom medzihviezdnej galaktickej a medzigalaktickej hmoty a i. Zistilo prachový oblak okolo Vegy, urobilo prvé zábery centrálnej časti jadra Galaxie, objavilo 6 komét, 3 asteroidy, viacero infračervených galaxií ap. Po IRAS nasledovali zariadenia s výkonnejšími prístrojmi – Infrared Space Observatory (1995), Spitzerov vesmírny ďalekohľad (2003) a japonská družica Akari (2006).

Irmingerov prúd

Irmingerov prúd — teplý morský prúd v severnej časti Atlantického oceána, vetva Severoatlantického prúdu (pokračovanie Golfského prúdu). Obmýva južné brehy Islandu a smeruje na západ; rýchlosť okolo 1km/h, teplota vrchných vrstiev vody v lete 10 – 12 °C, v zime 5 – 7 °C, slanosť vody 35 ‰.

Írske more

Írske more — vnútorné more Atlantického oceána medzi ostrovmi Írsko a Veľká Británia; plocha okolo 105-tis. km2, priemerná hĺbka 60 m, maximálna hĺbka 272 m. S oceánom spojené na severe Severným prielivom a na juhu Prielivom svätého Juraja. Početné zálivy, väčšie ostrovy Anglesey, Man, Islay a Jura. Teplota vrchných vrstiev vody od 5 °C v zime do 16,5 °C v lete, salinita 32,0 – 34,9 ‰, výška prílivov od 2,9 m pri pobreží Írska do 10,2 m pri pobreží Veľkej Británie. Rozvinutá námorná plavba a rybolov. Hlavné prístavy: Dublin, Belfast (na ostrove Írsko), Liverpool (na ostrove Veľká Británia).

Írsko

Írsko, írsky Éire, angl. Ireland — ostrov v Atlantickom oceáne v ostrovnej skupine Britské ostrovy; rozloha 84 421 km2 (3. najväčší ostrov Európy), 6,573 mil. obyvateľov (2016). Menšiu, severovýchodnú časť zaberá Severné Írsko, súčasť Spojeného kráľovstva, na väčšej časti sa rozprestiera štát (republika) Írsko. Prevažne nížinný povrch, vyššie pohoria pri pobreží. Výrazne oceánske podnebie ovplyvňované teplým Golfským prúdom, priemerná teplota v januári 5 – 7 °C, v júli 14 – 16 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 800 mm na východe po 2 500 na západe. Najväčšou riekou nielen Írska, ale i Britských ostrovov je Shannon; viacero väčších jazier, najväčšie Neagh (v Severnom Írsku). Na ostrove sa nachádzajú tri lokality zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO: v republike Írsko prehistorický komplex Brú na Bóinne (→ írska architektúra) a kláštorný komplex Skellig Michael, v Severnom Írsku prírodný útvar Giant’s Causeway.

Island

Island, Islandská republika, islandsky Ísland, Lýðveldið Ísland — ostrovný štát v sev. Európe na ostrove Island a okolitých menších ostrovoch (o. i. ostrovy Vestmannaeyjar) v sev. časti Atlantického oceána. Administratívne členenie: 9 regiónov.

Ostrov oválneho tvaru s troma výraznejšími polostrovmi a s členitým pobrežím (okrem juhovýchodu) s hlbokými fjordmi. Na juhu obmývaný Atlantickým oceánom, na severovýchode Nórskym a na severe Grónskym morom, od Grónska na západe oddelený Dánskym prielivom; dĺžka pobrežnej línie 4 970 km. Je vulkanického pôvodu (2. najväčší ostrov Európy, po Veľkej Británii), predstavuje najvyššiu časť Stredoatlantického chrbta. Budovaný treťo- a štvrtohornými bazaltmi, pemzou a sopečnými tufmi. Vrchovinný až hornatinný povrch, nížiny (len asi 7 % povrchu) sa nachádzajú najmä na juhozápade, vnútrozemie vypĺňajú rozlámané náhorné plošiny (700 – 1 000 m n. m.) z bazaltových lávových príkrovov strmo klesajúce k pobrežiu, z ktorých vyčnieva množstvo sopečných kužeľov (okolo 150, najvyšším vrcholom je Hvannadalshnúkur, 2 110 m n. m.) a viacero (okolo 30) aktívnych sopiek (napr. Hekla, 1 491 m n. m.; Eyjafjallajökull, 1 666 m n. m. – jej erupcia s následným šírením oblaku sopečného prachu v apríli 2010 mala za následok ochromenie leteckej dopravy vo veľkej časti Európy); znakmi sopečnej aktivity sú i teplé pramene, gejzíry, vývery plynov a časté zemetrasenia, podmorský sopečný výbuch 1963 vytvoril pri juž. pobreží ostrov Surtsey, vulkanickou činnosťou sa 1973 zväčšil ostrov Heimaey. Ľadovce, ktoré sčasti premodelovali sopečný reliéf, pokrývajú asi 11 % rozlohy krajiny, najväčšie sú Vatnajökull (8 400 km2, najväčší európsky ľadovec), Langjökull (1 021 km2), Hofsjökull (925 km2) a Mýrdalsjökull (695 km2). Oceánske podnebie s daždivými a chladnými letami a pomerne miernymi zimami je zmierňované Irmingerovým prúdom, vo vnútrozemí drsnejšie podnebie. Priemerné teploty v januári od -4 °C na severe po 0 °C na juhu, v júli 9 – 12 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm, miestami 1 000 mm (na juhovýchode v oblasti Vatnajökull viac ako 4 000 mm, na severovýchode – na najsuchšom území, menej ako 400 mm ročne), maximum zrážok spadne v auguste, pomerne málo zrážok v zime spôsobuje nízku a krátkotrvajúcu snehovú pokrývku. Časté vetry, mnohokrát so silou víchrice. Krátke rieky s veľkým spádom, najväčšie Thjórsá (Þjórsá) na juhozápade krajiny a Jökulsá á Fjöllum na severovýchode, hojný výskyt vodopádov, početné jazerá ľadovcového, tektonického a sopečného pôvodu, najväčšie Thingvallavatn (Þingvallavatn, 85 km2). Chudobná tundrová vegetácia, miestami lesotundra, viac ako polovica ostrova je bez vegetácie. Živočíšna ríša je chudobná (polárna líška), hojnejšie sú zastúpené iba ryby a vodné vtáctvo. Výnimočná príroda Islandu je chránená v troch národných parkoch (2018): Vatnajökull, Snæfellsjökull a Thingvellir (Þingvellir). Národný park Thingvellir bol 2004 zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO, ostrov Surtsey 2008.

Hospodársky vyspelý štát s vysokou životnou úrovňou obyvateľstva a s ekonomikou, ktorej základom je rybolov a spracovanie rýb. Silno sa rozvíjajúci bankový sektor v pol. 90. rokov 20. stor. spôsobil rast celého finančného sektora a Island bol považovaný za vzor rýchlo sa rozvíjajúcej ekonomiky. So začiatkom globálnej finančnej krízy sa však islandské banky dostali do problémov a začiatkom októbra 2008 museli byť tri najväčšie zoštátnené. Na tvorbe HDP sa 74,5 % podieľa sektor služieb, 19,7 % priemysel a 5,8 % poľnohospodárstvo (2017). Väčšina ekonomicky aktívneho obyvateľstva, až 72,9 %, pracuje v službách, 22,4 % v priemysle a 4,7 % v poľnohospodárstve (2015). Miera nezamestnanosti 2,8 % (2017; 3,1 %, 2016), miera inflácie má prevažne klesajúcu tendenciu s minimálnymi výkyvmi (1,7 %, 2016; 1,8 %, 2017), jej extrémny rast až na 18,4 % (2008) bol zapríčinený finančnou krízou, potom opätovne klesala na 11,0 % (2009) a ďalej až na hodnoty pod 2 %. Island je krajina bez výrazných surovinových zdrojov (ťaží sa iba diatomitová zemina, tzv. kremelina a pemza), jej ekonomika je závislá od dovozu surovín, disponuje však veľkými hydroenergetickými a geotermálnymi zdrojmi (horúca voda z geotermálnych zdrojov a prírodné pary sa využívajú na vykurovanie skleníkov a domácností); využiteľnosť vodnej a geotermálnej energie sa odhaduje na 50 000 GWh/rok, reálne sa využíva asi 25 % (okolo 7 380 GWh/rok, 2015). Významnú úlohu v ekonomike zohrávajú priemyselné odvetvia zaoberajúce sa výrobou a údržbou lodného parku a zariadení na rybolov a následné spracovanie rýb (mrazenie, konzervovanie, výroba rybieho tuku a rybej múčky); vzrastajúci význam má hutnícky priemysel so závodmi na výrobu hliníka a ferozliatin (najmä ferosilícia) vybudovanými v spolupráci so zahraničnými investormi, Island je najväčším producentom hliníka na svete na jedného obyvateľa (2016); rýchlo sa rozvíjajúci elektronický priemysel; menší význam zohrávajú chemický (výroba minerálnych hnojív, chemických výrobkov a i.), potravinársky, textilný (tradičný vlnársky, výroba kobercov) a odevný priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Poľnohospodárska výroba je značne dotovaná. Približne 20 % celkovej rozlohy krajiny je vhodných na poľnohospodársku výrobu, z toho na rastlinnú výrobu sa využíva okolo 6 %, zvyšná časť na extenzívny chov dobytka. Pestovanie zemiakov, jačmeňa a zeleniny (najmä paradajok a uhoriek, ktorých produkcia pokrýva 75 % domácej spotreby), v skleníkoch vyhrievaných vodou a parou z geotermálnych zdrojov celoročné pestovanie kvetín a teplomilných plodín (Island je najväčší producent banánov v Európe). V dôsledku znižujúceho sa dopytu po tradičných produktoch živočíšnej výroby sa dočasne výrazne znížil chov oviec (455-tis. kusov, 2007; od 2012 došlo k miernemu nárastu chovu – 473-tis. kusov, 2016) a hovädzieho dobytka (71-tis. kusov, 2007; 80-tis. kusov, 2017); rastie však záujem o bravčové mäso a hydinu; chov poníkov (približne na 5-tis. farmách); rozvinutý chov kožušinových zvierat (48-tis. noriek, 2015). Kľúčovým odvetvím islandskej ekonomiky je rybolov, ktorý má celosvetový význam (viac ako 1 621 zaregistrovaných rybárskych lodí; 2017); zariadenia na spracovanie rýb (mraziarenské a konzervárenské závody) sú v prístavných mestách, najväčšie v Reykjavíku a Akureyri. Významné miesto v ekonomike štátu zaujíma sektor služieb, v ktorom sú najrozvinutejšie finančné a telekomunikačné služby. Najrýchlejšie sa vyvíjajúcim sektorom a druhým najväčším zdrojom príjmov (po rybolove) je cestovný ruch, počet turistov neustále stúpa od 50. rokov 20. stor., a najmä v posledných rokoch (2,195 mil. zahraničných turistov, najviac zo Škandinávie, USA, Kanady, Nemecka a Spojeného kráľovstva, 2017). Prevládajú niekoľkodňové pobyty (v lete v priemere 7-dňové, v zime 3-dňové), obľúbené sú plavby na lodiach s pozorovaním veľrýb, terénne jazdy do vnútrozemia s výstupom na ľadovce, jednodňové výlety za atrakciami krajiny a i. Železničná sieť neexistuje; cestná sieť je vyvinutá najmä na juhozápade a v pobrežných oblastiach, hlavnou dopravnou tepnou ostrova je cesta Hringvegur (Islandský cestný okruh, dĺžka 1 339 km, dobudovaný 1974; väčšinou s asfaltovým povrchom) lemujúca celý ostrov, celková dĺžka ciest je 12 869 km, z toho len viac ako tretina (5 040 km) je so spevneným povrchom (2013); v nákladnej doprave má veľký význam pobrežná lodná doprava (významné prístavy v mestách Akureyri, Grundartangi, Hornafjörður, Hafnarfjörður, Reykjavík, Seyðisfjörður), na Islande neexistuje riečna doprava; rozvinutá vnútrozemská letecká doprava (96 letísk, ale iba 7 so spevneným povrchom, 2017), medzinárodné letiská v Keflavíku (juhozápadne od Reykjavíku) a v Akureyri. Export rýb a rybích produktov (32 %), hliníka (31 %, 2016), dopravných prostriedkov a i. Import strojov, lodných prístrojov a dopravných prostriedkov (48 %), spotrebného tovaru (21 %, 2016), palív a mazív, potravín, nápojov a i. Hlavní obchodní partneri: Holandsko, Spojené kráľovstvo, Nórsko, Nemecko, Švédsko, USA, Dánsko, Čína.

Etnické zloženie: 92,1 % Islanďanov, 6,8 % obyvateľov pevninskej Európy (z toho 3,6 % Poliakov a 0,5 % Škandinávcov – Fínov, Nórov, Švédov a Dánov), 0,6 % Ázijčanov, 0,5 % ostatných (2016). Náboženské zloženie: 78,2 % luteránov, 3,8 % katolíkov, ostatní sú prevažne príslušníci menších protestantských cirkví. Island má (s Írskom) najvyšší prirodzený prírastok obyvateľstva v Európe. Obyvatelia žijú väčšinou v mestách na pobreží, a to najmä v oblasti Reykjavíku a v jeho juž. predmestiach, vnútrozemie je neobývané. Podiel mestského obyvateľstva 94 % (2018). Najväčšie mestá: Reykjavík, Kópavogur, Hafnarfjörður, Akureyri.

Dejiny — prvými obyvateľmi územia boli írski a škótski mnísi (koncom 8. stor.), ktorí tam však sídlili iba v lete. Za začiatok trvalého osídlenia sa považuje rok 874, keď sa na Islande v rámci celkovej vikinskej expanzie zo škandinávskej pevniny smerom na západ usídlili prisťahovalci najmä z Nórska. Miernejšia klíma v tomto období umožňovala napr. aj pestovanie obilnín a v priebehu krátkeho obdobia mal Island takmer 20 tis. obyvateľov. Okolo 930 bol založený prvý snem Althing (Alþing), vďaka ktorému bol vytvorený zákonodarný a súdny systém platný pre celú krajinu. Centrálna štátna moc s výkonnými kompetenciami však nevznikla, územie bolo rozdelené na 36 (neskôr 48) slobodných správnych jednotiek pod vedením náčelníkov alebo starostov, ktorí mali v rukách miestnu moc a vzájomne o ňu zápasili, podliehali však Althingu. Odrazilo sa to o. i. v dramatickej tematike rodinných ság, ktoré patria k vrcholu islandskej literatúry. Na rozvoji literatúry sa podieľali aj kláštory vznikajúce po prijatí kresťanstva, ktoré bolo schválené okolo 1000 Althingom pod tlakom z Nórska, a to najmä z politických a ekonomických príčin; pohanský kult a právo však zostali dlho zakorenené. R. 1056 bolo zriadené biskupstvo v Skálholte a 1106 v Hólare, od 1152/53 obidve podliehali nórskemu arcibiskupstvu v Nidarose (dnes Trondheim). Už v 11. stor. boli na svetských majetkoch zakladané súkromné školy (Oddi, Haukadal), ktoré kládli dôraz na domáce tradície a jazyk, ako aj na históriu Islandu (a nórskych kráľov) a stali sa strediskami šírenia vzdelanosti (Snorri Sturluson). Do pol. 13. stor. existovala fakticky na ostrove republika, ktorá bola svojím charakterom vo vtedajšej feudálnej Európe úplne výnimočná. Vnútorné rozpory medzi štyrmi najsilnejšími rodmi však nakoniec viedli k dobrovoľnému uznaniu zvrchovanosti Nórska, 1262 Althing (aj náčelníci) akceptoval autoritu nórskeho kráľa Håkona IV. Håkonssona a Island sa stal provinciou Nórskeho kráľovstva. R. 1380 vstúpilo Nórsko do personálnej únie s Dánskom, čím sa Island (do 1944) stal súčasťou Dánskeho kráľovstva (→ Dánsko, dejiny). V dôsledku dvoch epidémií moru, ktoré Island postihli 1402 – 04, a opakovaných erupcií sopiek sa počet obyvateľov znížil takmer na tretinu, napriek tomu však čoskoro začali prosperovať rybolov a obchod s vlnou (anglickí a nemeckí kupci). V pol. 16. stor. prijal Island pod tlakom Dánska protestantskú vieru (luteranizmus, schválený Althingom 1541), čo viedlo následne ku konfiškácii dovtedajšej cirkevnej pôdy a majetku a k ďalšiemu upevneniu postavenia dánskych správnych orgánov. Tvrdý dosah na obchod malo zavedenie obchodného monopolu (1602), keď v zmysle zákona mohli na Islande obchodovať len dánski kupci s kráľovskou licenciou, čím sa mala obmedziť rastúca moc anglických a nemeckých obchodníkov a zabezpečiť prístup k domácej produkcii vojensky významnej síry. Po zavedení absolutistickej monarchie v Dánsku (1662) sa závislosť Islandu od neho znova prehĺbila, Island postupne prešiel pod centrálnu administratívu v Kodani a právomoci Althingu sa obmedzovali. V priebehu 18. stor. postihli Island znova viaceré prírodné katastrofy (zemetrasenia, sopečné erupcie) a epidémie, ktoré spoločne s ochladením klímy mali opäť za následok výrazný pokles počtu obyvateľov. V dôsledku domáceho tlaku, ktorý vyvíjal najmä zemský fojt a zakladateľ manufaktúr Skúli Magnusson (*1711, †1794), došlo 1787 k čiastočnému uvoľneniu obchodného monopolu, stále však len pre dánskych poddaných (úplná liberalizácia 1855). Pod vplyvom európskeho osvietenstva koncom 18. stor. vrstva domácej inteligencie presadzovala zmeny v islandskej administratíve. Reykjavík sa začal rozvíjať ako hlavné mesto krajiny i sídlo biskupstva (presídlili sa tam obidve dovtedajšie biskupstvá — 1785 zo Skálholtu a 1801 z Hólaru), po zrušení Althingu (1801) sa stal sídlom Najvyššieho zemského súdneho dvora, ktorý podliehal súdnemu orgánu v Kodani. V dôsledku účasti Dánska v napoleonských vojnách sa narušili kontakty a lodné spojenie Islandu s Dánskom, zásobovanie ostrova zabezpečovali britské lode. Mierová dohoda 1814 potvrdila príslušnosť Islandu k Dánsku a zrušila posledné formálne väzby na Nórsko, ktoré bolo postúpené Švédsku (→ Kielsky mier). V nasledujúcich desaťročiach sa paralelne s reformami osvietenského absolutizmu v Dánskom kráľovstve začal aj na Islande boj za získanie národnej nezávislosti. Myšlienky romantizmu a národného obrodenia ovplyvnili celú generáciu islandských študentov v Kodani. Pod tlakom požiadaviek na vytvorenie samosprávy schválil dánsky kráľ Kristián VIII. 1843 islandský snem, ktorý mal 20 volených a 6 kráľovských reprezentantov a sídlo v Reykjavíku. Obnovený Althing zohral vo vývoji štátu rozhodujúcu úlohu pod vedením filológa a politika J. Sigurðssona, a to najmä po zrušení absolutizmu a prijatí ústavy 1849 v Dánsku. R. 1851 Althing zrušil platnosť dánskej ústavy pre Island, ktorý naďalej zostal len provinciou Dánskeho kráľovstva. Napäté vzťahy medzi Islandom a Dánskom pretrvávali a tlak islandských národovcov pokračoval aj po získaní samosprávnosti a vlastnej ústavy, ktorú kráľ Kristián IX. podpísal 1874 pri príležitosti 1 000-ročného jubilea osídlenia ostrova. Althing, ktorý nadobudol zákonodarnú moc, ďalej pokračoval v zápase o rozšírenie islandských kompetencií. R. 1897 bolo v Kodani vytvorené ministerstvo pre Island, 1903 sa jeho sídlo presunulo do Reykjavíku a nová ústava (1904) priniesla Islandu samosprávu. Hnutie za nezávislosť však pokračovalo až do 1918, keď dánsky a islandský parlament (1. decembra) schválili zmluvu o nezávislosti ostrova. Island ako suverénny štát ostal v personálnej únii s Dánskom, ktoré malo chrániť jeho neutralitu a starať sa o obranu islandských vôd, začo sa vyslovilo 90 % obyvateľstva. Zmluva bola platná do 1940 s tým, že po jej uplynutí môže ktorýkoľvek z obidvoch štátov požiadať o úpravu alebo, pokiaľ by k jej revízii do 3 rokov (od 1940) nedošlo, mohol ju ktorýkoľvek z obidvoch štátov jednostranne vypovedať. Od pol. 19. stor. prechádzala islandská spoločnosť veľkými zmenami v súvislosti s nárastom obyvateľstva (vyše 85 tis. 1910, 121 tis. 1940, z toho viac ako tretina v hlavnom meste), s urbanizáciou, s modernizáciou hospodárstva a sociálnych štruktúr, ako aj s upevnením národného a politického povedomia (ženy získali všeobecné volebné právo už 1915). Dominantnú úlohu v hospodárstve postupne získal rybolov (ešte 1850 sa vyše 80 % obyvateľstva živilo poľnohospodárstvom, najmä chovom dobytka). K zvýšeniu životnej úrovne prispelo aj používanie motorizovaných plavidiel a rozmach družstevníctva. Počas 2. svet. vojny po okupácii Dánska nacistickým Nemeckom (apríl 1940) prerušil Island komunikáciu s Dánskom a zahraničná politika Islandu, za ktorú dovtedy zodpovedalo Dánsko, prešla do kompetencie Althingu. Cieľom bolo zachovať neutralitu Islandu, ktorý odmietol ponuku Spojeného kráľovstva na ochranu pred okupáciou Nemeckom. V máji 1940 však Spojené kráľovstvo bleskovou operáciou Island obsadilo (pod zámienkou ochrany ostrova, v skutočnosti však pre jeho geopolitickú polohu na strategických námorných trasách). V júli 1941 po vzájomnej dohode prevzali zodpovednosť za ochranu Islandu USA, ktoré tam mali postupne až 47 tis. vojakov (vojenská základňa a letisko v Keflavíku). V máji 1944 sa konalo referendum, v ktorom sa 95 % občanov Islandu vyslovilo za vytvorenie samostatnej republiky. Tá bola vyhlásená 17. 6. 1944 a jej prvým prezidentom sa stal S. Björnsson. Napriek určitej kritike, že Island vystupuje z únie v období okupácie Dánska, poukazovali Islanďania na klauzulu v zmluve z 1918 (zmluva bola formálne zrušená 1950). Po 2. svet. vojne vstupoval Island postupne do medzinárodných organizácií (1946 do OSN, 1950 do Rady Európy, 1953 do Severskej rady, 1970 do EFTA). Podmienkou členstva v NATO (1949) bolo, že krajina sa nikdy nezapojí do ofenzívnych vojenských aktivít. Ako jediná členská krajina aliancie nemá Island plne vybudovanú vlastnú armádu. Na základe zmluvy z 1951 zodpovednosť za obranu Islandu mali USA (až do 2006), čo bolo najviac diskutovanou politickou otázkou a v súvislosti s čím počas studenej vojny nadobudol ostrov strategický význam. Najväčším medzinárodným konfliktom boli tzv. sleďové vojny (1958 – 61, 1972/73, 1975) so Spojeným kráľovstvom a NSR, ktoré Island rozpútal pomocou bojových člnov pobrežnej stráže na obranu teritoriálnych vôd pred nekontrolovaným intenzívnym rybolovom. Island postupne rozširoval svoje rybárske teritóriá (12 námorných míľ 1964, 50 námorných míľ 1970, 200 námorných míľ 1975; potvrdené 1979) a ochrana domáceho rybolovu, ktorý je rozhodujúcim hospodárskym odvetvím, bola aj dôvodom nezáujmu o vstup do EÚ (riadenie rybolovného hospodárstva v EÚ, rybolovné kvóty). Jednostranná závislosť od rybárskeho priemyslu bola od konca 80. rokov 20. stor. vyvažovaná rozvojom cestovného ruchu a finančného sektora. Liberálna trhová politika koaličných vlád 90. rokov, zníženie daní, privatizácia a rast spotreby viedli k hospodárskemu rastu. Rast bankového sektora a expanzívna politika s vysokými zahraničnými pôžičkami a investíciami do stavebných projektov boli od jesene 2008 príčinou mimoriadne tvrdého dosahu medzinárodnej finančnej krízy na Islande. Po odstúpení vlády v januári 2009 a po nových voľbách (25. apríla 2009) nastúpila vláda ľavicovej koalície. Kríza prehodnotila postoj k členstvu v EÚ, o ktoré vláda požiadala v júli 2009. Štát prevzal na seba záruky troch komerčných bánk, ktorých krach postihol početných britských a holandských vkladateľov najmä v internetovej banke Icesave. Pod tlakom Spojeného kráľovstva a Holandska súhlasil Althing s úhradou odškodného vo výške 3,8 mld. eur, ktoré vlády obidvoch krajín vyplatili poškodeným klientom. V januári 2010 však prezident odmietol podpísať zákon o vyplatení odškodného (kompenzácia sa vníma ako kľúčový politický faktor pri vstupe Islandu do EÚ). O otázke spôsobu oddlženia Islandu sa malo rozhodnúť v referende 6. 3. 2010, v ktorom občania väčšinou hlasov (93 %) odmietli vyplatenie náhrad. Otázka zostala otvorená a v rokovaní sa pokračovalo, 12. 3. 2015 však Island prihlášku do EÚ stiahol a prístupové rozhovory boli zastavené.

Island je parlamentná republika (od 1944). Zákonodarné zhromaždenie Althing (od 1991 jednokomorový) má 63 členov volených na 4 roky. Hlavou štátu je prezident volený priamo všetkými občanmi každé 4 roky. Volebné právo je od 18 rokov.

Islandskí prezidenti
1944 – 1952 Sveinn Björnsson
1952 – 1968 Ásgeir Ásgeirsson
1968 – 1980 Kristján Eldjárn
1980 – 1996 Vigdís Finnbogadóttirová
1996 – 2016 Ólafur Ragnar Grímsson
od 2016 Gudni Jóhannesson

IVA

IVA, látka IVA, GV, 2-dimetylaminoetyl(dimetylamido)fluórfosfát — voj. nervovoparalytická toxická chemická látka. Bezfarebná rôsolovitá kvapalina bez výrazného zápachu obmedzene rozpustná vo vode s vysokou chemickou stálosťou; teplota varu v rozmedzí 207 až 240 °C. Vzhľadom na svoju prchavosť (je vyššia než prchavosť látky VX a nižšia než prchavosť sarínu) má v poľných podmienkach dostatočnú bojovú koncentráciu. Do zasiahnutého organizmu vniká všetkými cestami, klinické príznaky otravy sa prejavujú až tesne pred smrťou.

Ivachnová

Ivachnová — obec v okrese Ružomberok v Žilinskom kraji v západnej časti Liptovskej kotliny, 500 m n. m.; 604 obyvateľov (2017). Prevažne pahorkatinné odlesnené územie, na okrajoch smrekové lesy. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Východiskové miesto k viacerým turistickým lokalitám územia (Veľký Choč, termálne kúpalisko Bešeňová, Liptovská Mara a i.). V katastri obce sa nachádza územie s mimoriadnou druhovou rozmanitosťou vtákov a cicavcov – prírodná rezervácia Ivachnovský luh (vyhlásená 1982, rozloha 10 ha), v ktorej sa chráni potenciálne ohrozený reliktný luh, najsevernejšie položený luh na území Slovenska.

Písomne doložená 1391 ako Ivankhaza, 1394 Iwankahaza, 1406 Iwachonfalua, 1469 Iwachnowavies, 1535 Iwaknova, 1544 Iwachnova, 1570 Iwankafalwa alias Iwachnowawes, 1600 Iwachuo, 1773 Ivanova, 1786 Iwanowa, 1808 Ivachnófalva, Iwachnowá, 1863 Ivachnova, 1873 – 77 Ivahnova, 1882 Ivahnófalva, 1888 – 1913 Ivachnófalu, 1920 – 76, 1990 Ivachnová. Prvá správa o ešte neexistujúcej obci je z 1298, keď bol z chotára Liptovskej Teplej pri Váhu vyčlenený majetok pre zemana Ivanka, Slávkovho syna. R. 1300 kráľ Ondrej III. potvrdil držbu majetku Ivankovmu synovi Jakubovi. Koncom 14. stor. sa Ivachnová stala majetkom panstva Liptov. R. 1544 ju Ferdinand I. daroval zemanom Rádyovcom. V polovici 19. stor. s ňou splynula obec Lazy (doložená 1263 ako Lazy), ktorá patrila Gilániovcom. R. 1924 – 55 k nej patrila obec Liptovský Michal. R. 1976 – 89 bola Ivachnová pričlenená k obci Liptovská Teplá.

izobarická hladina

izobarická hladinameteorol. plocha, ktorej všetky body majú rovnaký tlak vzduchu, t. j. plocha, na ktorej sa tlak vzduchu nemení. Priesečnice izobarických hladín s vodorovnými hladinami sú izobary. V nižších hladinách atmosféry ležia izobarické hladiny s vyššou, vo vyšších hladinách izobarické hladiny s nižšou hodnotou tlaku vzduchu. Izobarické hladiny nie sú rovnobežné so zemským povrchom a ich výška sa neustále mení v závislosti od fyzikálnych vlastností stĺpca vzduchu. Ako štandardné izobarické hladiny sa označujú hladiny hodnôt tlaku vzduchu určené medzinárodnou dohodou. Izobarické hladiny sa používajú na zobrazenie a analýzu dôležitých meteorologických prvkov (teplota a vlhkosť vzduchu, rýchlosť vetra a i.) vo voľnej atmosfére. Na účely sledovania rozloženia tlaku vzduchu sa zhotovujú mapy výšok izobarických hladín nazývané mapy barickej topografie, do ktorých sa zakresľujú výšky štandardných izobarických hladín.

Štandardné izobarické hladiny a ich priemerná výška nad zemským povrchom
Tlak [hPa] 1 000 925 850 700 500 400 300 250 200 150 100 70 50 30 20 10
Výška [km] 0,1 0,7 1,5 3 5,5 7 9 10 12 14 16 18 20 24 26 32

izográda

izográda [gr. + lat.] — čiara na špeciálnej geologickej (izográdovej alebo izofaciálnej) mape spájajúca miesta výskytu niektorých charakteristických minerálov, ktoré reprezentujú intenzitu metamorfnej rekryštalizácie v zhodných tlakovo-teplotných podmienkach (→ indexový minerál). Konkrétna izográda sa definuje podľa typomorfného minerálu, ktorý sa v danom horninovom prostredí objavuje prvýkrát, napr. biotitová alebo granátová izográda v progresívne metamorfovaných, pôvodne pelitických sedimentoch.

izolácia

izolácia [tal.] — a) oddelenie, osamotenie, odlúčenie; b) zábrana, bariéra;

1. biol., ekol., genet. a) oddelenie jedincov od ostatných členov populácie. Pozoruje sa napr. pri hmyze žijúcom sociálne (mravce, termity, včely) a zvyčajne vedie k úhynu odlúčeného jedinca, b) dodržiavanie prirodzeného vzájomného odstupu členov populácie, napr. dodržiavanie odstupu pri lastovičkách (lastovičky sediace na drôtoch elektrického vedenia sa nedotýkajú, aby nenastal prenos parazitov), c) oddelenie časti populácie v dôsledku geografických pomerov (geografická izolácia), napr. vývoj ostrovných biocenóz môže viesť k vzniku špecializovaných cenóz (dve populácie sa geograficky oddelili, každá sa prispôsobila jedinečným podmienkam stanovišťa), prerušil sa medzi nimi tzv. genetický tok (geneticky sa rozrôznili) a rozdelili na nové druhy (→ reprodukčná izolácia). Čiastočné alebo úplné zabránenie výmeny genetickej informácie medzi skupinami jedincov v populácii daného druhu môže v extrémnom prípade viesť až k vzniku izolátu, d) ekologická izolácia;

2. el.tech. nevodivý obal vodiča elektrického prúdu zabraňujúci spojeniu s inými vodivými materiálmi alebo časťami zariadenia (napr. s inými vodičmi v kábli) a chrániaci ľudí alebo živočíchy pred dotykom. Musí mať dostatočnú elektrická pevnosť a tepelnú odolnosť. Zhotovuje sa z polyvinylchloridu, polyetylénu, zosieťovaného polyetylénu ap.;

3. chem., biotechnol. laboratórny alebo technologický postup, ktorého výsledkom je oddelenie a získanie požadovanej zlúčeniny z reakčnej alebo z inej zmesi. Využívajú sa pri nej separačné postupy a metódy (destilácia, extrakcia, filtrácia, chromatografia, kryštalizácia, rektifikácia a i.); používa sa v chemickej (anorganickej i organickej) technológii, biotechnologických procesoch, v potravinárskej a vo farmárskej výrobe, chemických laboratóriách a i. V biotechnologickej výrobe sa po skončení biotechnologického procesu izolácia využíva na získanie produktu, ktorým môže byť biomasa (izolácia biomasy), metabolit vylučovaný produkčným organizmom do kultivačného média (extracelulárny produkt, napr. enzým, kyselina citrónová, kyselina mliečna, antibiotikum) alebo produkt hromadiaci sa v bunkách produkčného organizmu (napr. ergosterol). Pri izolácii produktu z biomasy je prvým krokom mechanický alebo chemický rozklad buniek a následná izolácia napr. extrakciou. Po odstránení biomasy z kultivačného média sa extracelulárne produkty izolujú pomocou rôznych separačných metód a postupov, ktorých výber závisí od chemických a fyzikálno-chemických vlastností produktov. Na izoláciu chemicky alebo tepelne labilných látok sa využívajú špeciálne extraktory pracujúce v definovaných režimoch, aby sa zabránilo znehodnoteniu produktu. Antibiotiká, vitamíny a iné farmakologicky významné látky si vyžadujú zložitejšie postupy izolácie a prečistenia, okrem extrakcie a zrážania sa využívajú napr. ionexová a gélová chromatografia a špecifické separačné metódy založené na princípoch biošpecifických interakcií (imunoprecipitácia). Ich izolácia sa uskutočňuje za aseptických podmienok. Pri izolácii biomasy je výber vhodnej technológie na oddelenie buniek produkčného mikroorganizmu od kultivačného média podmienený druhom mikroorganizmu tvoriaceho biomasu a požiadavkou zachovania jeho biologickej aktivity. Na separáciu buniek od kultivačného média sa využívajú filtrácia, flotácia, odstreďovanie a usadzovanie. Pri flotácii spravidla uskutočňovanej vzduchom bublinky vzduchu vynášajú mikrobiálne bunky alebo ich zhluky k hladine kvapaliny. Usadzovanie sa používa najmä pri oddeľovaní mikrobiálneho kalu pri čistení odpadových vôd. Pri izolácii bakteriálnej biomasy sa najčastejšie využíva odstreďovanie, ktorému môže predchádzať zrážanie bakteriálnej kultúry do zhlukov. Kvasinkové mikroorganizmy sa od kultivačného média najčastejšie oddeľujú odstreďovaním (napr. pekárske droždie) a následným odstránením prebytočnej vody (napr. filtráciou) do požadovanej koncentrácie sušiny. Vláknité mikroorganizmy (napr. mikromycéty a aktinomycéty) sa izolujú z kultivačného média filtráciou v kombinácii s lisovaním na požadovanú koncentráciu sušiny;

4. lek., veter. oddelenie osôb (alebo zvierat) s infekčným ochorením s cieľom zabrániť šíreniu ochorenia. Izolácia chorých je najstaršie preventívne opatrenie proti šíreniu nákaz. Robí sa v domácom prostredí (pri ľahších infekčných chorobách) alebo v nemocničnom zariadení (pri vysoko infekčných ochoreniach, pri ochoreniach so závažným priebehom alebo keď izolácia nie je možná v domácom prostredí). Izolácia chorých je účinná, ak sa vykonáva včas (na začiatku ochorenia) a podľa možnosti sú izolovaní všetci chorí jedinci. Doba izolácie závisí od doby infekčnosti jedinca (→ karanténa);

5. mikrobiol., virol. akýkoľvek aseptický postup, ktorým sa príslušný druh mikroorganizmu prítomný vo vzorke alebo v prostredí získa vo forme čistej kultúry. Podľa typu mikroorganizmu zahŕňa izolácia kultiváciu na selektívnom médiu, obohacovaciu kultiváciu a (alebo) použitie separačných metód (napr. filtrácie). Používa sa na získanie produkčného kmeňa mikroorganizmov na biotechnologické účely, na získanie pôvodcu infekčného ochorenia a i. Pri diagnostike akútnych vírusových ochorení je klasickou metódou izolácia vírusu. Zahŕňa zachytenie vírusu (z klinického materiálu), jeho naočkovanie do jedného zo živých bunkových modelov (bunkových kultúr, kuracích embryí alebo laboratórnych zvierat) používajúcich sa na jeho zachytenie a následné namnoženie na množstvo nevyhnutné na jeho laboratórnu identifikáciu, pričom platia postuláty sformulované R. Kochom (Kochove postuláty), podľa ktorých len izolácia vírusu z laboratórneho zvieraťa, do ktorého bol vírus naočkovaný prenesením z pacienta a vyvolal u neho identické príznaky ochorenia, je skutočným dôkazom pôvodcu nákazy. V súčasnosti sa izolácia vírusu nahrádza metódami molekulárnej biológie, v niektorých prípadoch je však nevyhnutná;

6. sociol. → sociálna izolácia;

7. tech. zariadenie, proces alebo stavebná úprava zabraňujúce prenosu fyzikálneho javu z jedného predmetu na druhý, z predmetu na prostredie alebo z prostredia na prostredie. Cieľom izolácie je zabrániť nežiaducim javom, napr. stratám tepla, nežiaducim tepelným ziskom, prenikaniu hluku alebo vody ap. Rozlišuje sa izolácia proti prechodu tepla (→ tepelná izolácia), proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) a vibráciám, proti vode a vlhkosti (vodotesná izolácia, hydroizolácia) a špeciálna izolácia, napr. proti vysokým teplotám, agresívnemu prostrediu (izolácia proti korózii spôsobenej agresívnym chemickým prostredím), žiareniu, pretekaniu elektrického prúdu (elektrická izolácia, na ktorú sa používajú rôzne druhy dielektrík) ap. Izolácie sa hojne uplatňujú v stavebníctve a priemysle (chemickom, strojníckom, elektrotechnickom, energetickom) a sú spojené s aplikáciou látok s izolačnými vlastnosťami alebo výrobkov z nich; izolácia proti hluku (zvuková izolácia, akustická izolácia) – úprava stavebnej konštrukcie (steny, stropu, podlahy a i.) chrániaca vnútorné prostredie pred nepriaznivými účinkami hluku šíriaceho sa z vonkajšieho alebo z vnútorného prostredia. Používajú sa pri nej mäkké akustické materiály, ktoré majú schopnosť pohlcovať najmä stredno- a vysokofrekvenčné zložky zvuku, pričom k dispozícii sú priamo výrobky z nich. Z hľadiska vnútornej štruktúry sa rozdeľujú na vláknité (čadičové, sklené a i.), kanálikové a penové. Aplikujú sa vo forme rohoží ukladaných za obkladový materiál alebo vo forme dosiek často s konečnou povrchovou úpravou (na podhľady alebo na obklady). Zvukovoizolačné vlastnosti konštrukcií sú normatívne stanovené v závislosti od účelu miestností (obytné miestnosti, nemocničné izby, školské triedy, kancelárie a i.). Šírenie nízkofrekvenčných zložiek zvuku (vibrácií) od hlučných strojov v továrňach sa obmedzuje vkladaním podložiek z pórovitých materiálov pod stroje (izolácia proti vibráciám); izolácia proti vode (vodotesná izolácia, hydroizolácia) – stavebná úprava, ktorá chráni stavebný objekt pred pôsobením vlhkosti a vody nachádzajúcej sa v atmosfére, pôde a v budove v súvislosti s jej prevádzkou (tzv. prevádzková voda). Stavebné materiály v rôznej miere prijímajú vlhkosť a vodu z okolitého prostredia, čo nepriaznivo ovplyvňuje vlastnosti stavebných konštrukcií. Dostatočnú ochranu proti vlhkosti a vode môže zabezpečiť samotná konštrukcia (napr. z vodostavebného betónu), v opačnom prípade sa navrhuje hydroizolačný systém (hydroizolácia) konštrukcie. Volí sa druh izolačného materiálu, počet vrstiev, úprava podkladu a spôsob ochrany pred mechanickým poškodením počas následných stavebných prác, pričom vyhotovenie izolácie prebieha podľa realizačného projektu a technologických predpisov platných pre príslušný typ hydroizolácie. Na izoláciu proti vode sa používajú izolačné pásy (na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov, ako aj na báze bentonitu; ktoré pri styku s vodou zväčšujú objem), fólie z gumy alebo z plastov (→ hydroizolačné fólie), nátery, tmely a kvapalné fólie (stierky) na báze oxidovaných a modifikovaných asfaltov a striekané hydroizolácie na báze modifikovaných asfaltov, akrylátových a polyuretánových živíc, ďalej penetračné hydroizolácie (napr. náterové rekryštalizačné izolácie a špeciálne tmely na báze cementu), injektážne izolácie (injektážny materiál na báze polyuretánových, epoxidových alebo akrylátových živíc sa pod predpísaným tlakom vháňa do pórov konštrukcie) a i. Na utesnenie dilatačných a pracovných škár a prestupov potrubí cez vodostavebný betón slúžia utesňovacie profily, ďalej napučiavacie pásky a pasty na báze prírodného a syntetického kaučuku a živíc, na hydroizoláciu strešného plášťa krytiny, ktoré môžu byť povlakové (napr. z asfaltovaných pásov a fólií) alebo skladané (z plošných alebo z tvarovaných dielcov). Izolácie proti vode sa používajú na ochranu podzemných častí stavieb (základov, podzemných stien, potrubí a i.) proti podzemnej vode, gravitačnej vode a zemnej vlhkosti, na ochranu previsnutých (balkóny, lodžie, terasy, rímsy, markízy) a strešných konštrukcií proti atmosférickým zrážkam, ako aj na ochranu proti prevádzkovej vode (kuchyne, obchodné priestory, bazény, nádrže a i.); prispievajú aj k zvýšeniu trvanlivosti a životnosti stavebných materiálov a stavebných konštrukcií. Dodatočné hydroizolácie sa aplikujú, ak je potrebná oprava existujúcich izolácií proti vode; najčastejšie sa uskutočňujú penetráciou a injektovaním izolačných materiálov, ako aj vkladaním izolačných fólií a plechov do muriva. Na izoláciu proti vysokým teplotám sa používajú žiaruvzdorné materiály, na izoláciu proti požiaru, najmä na ochranu stavebných nosných konštrukcií, špeciálne omietky (napr. na báze špeciálnych silikátových mált), nátery a obklady (napr. na báze vláknocementových kompozitných a vláknitých hlinitokremičitanových materiálov) zvyšujúce ich požiarnu odolnosť, na protiradónové izolácie zamedzujúce prenikaniu radónu z podložia do interiéru budov plynotesné asfaltové pásy, nátery a stierky na báze syntetických živíc, na izoláciu proti rôznym druhom žiarenia (röntgenové, rádioaktívne) stavebné výrobky zhotovené zo špeciálnych veľmi ťažkých betónov s veľkou hustotou, zo špeciálnych mált, z olovených plechov ap.; izolácia elektrických strojov – vybavenie elektrického stroja zabezpečujúce spoľahlivé izolačné oddelenie častí stroja pod napätím od uzemnených častí, ako sú kostry, zväzky plechov a i. Napr. vodiče cievok sa izolujú lakmi, tkaninami, papierom (→ izolačný papier) a sklotextilom, cievky epoxidovými živicami a lakmi odolávajúcimi vyšším teplotám, ako aj olejom a vzduchom, prechody elektrických vedení cez kovové časti porcelánom, bakelitom alebo sklom. Izolácia musí mať veľkú elektrickú pevnosť a musí byť odolná aj proti tepelnému namáhaniu a náhodným a náhlym prepätiam pri atmosférických poruchách. Kvalitu izolácie elektrických strojov udáva jej trieda (Y, A, E, B, F, H, C), ktorá vyjadruje najvyššie dovolené zahriatie zariadenia zohľadňujúce použitú izoláciu; napr. pri triede Y (s izolačnými materiálmi papier, bavlna, umelý hodváb, drevo, PVC, guma, polyamidové vlákna) je maximálna povolená trvalá teplota 90 °C, pri triede B (s izolačnými materiálmi sľuda, silikátový fíber, sklené vlákna) teplota do 130 °C a pri triede C (s izolačnými materiálmi sklo, porcelán, kremík, silikátový fíber, sľuda) teplota nad 180 °C.

izolant

izolant [tal.] — nevodič; látka, ktorá zabraňuje prestupu elektrického prúdu (→ dielektrikum), tepla (má nízku tepelnú vodivosť), zvuku ap.; → izolácia.

izotermia

izotermia [gr.] — zachovanie stálej teploty; meteorol. teplotné zvrstvenie atmosféry, pri ktorej sa teplota vzduchu v určitej vrstve s výškou nemení (vertikálny gradient teploty sa rovná nule).

izotermický vozeň

izotermický vozeň — vozeň so silno izolovanou skriňou umožňujúcou bez chladiaceho zdroja udržanie predpísanej stálej vnútornej teploty (napr. ak si špecifické vlastnosti tovaru pri doprave vyžadujú ochranu pred veľkými výkyvmi teploty). Ak je izotermický vozeň vybavený zdrojom chladenia, ide o chladiaci vozeň.

Izu-Šičitó

Izu-Šičitó, Izu Shichitó — súostrovie vulkanického pôvodu vo Filipínskom mori východne od ostrova Honšu patriace Japonsku, administratívna súčasť prefektúry Tokio; rozloha 287 km2, 27-tis. obyvateľov (2017). Tiahne sa v smere sever – juh v dĺžke okolo 500 km. Skladá sa z 13 väčších (9 trvalo obývaných) a niekoľkých menších ostrovov. Hornatý povrch, maximálna výška 854 m n. m., viacero aktívnych sopiek. Priemerná teplota v januári 8 – 10 °C, v júli okolo 28 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 2 400 – 3 200 mm. Vegetácia je zastúpená vždyzelenými listnatými lesmi mierneho pásma, fauna je bohatá a rôznorodá. Ostrovy sú súčasťou národného parku Fudži-Hakone-Izu (vyhlásený 1936, rozloha 1 223 km2). Pestovanie ryže, zeleniny a kamélie japonskej; chov dobytka; rybolov. Rozvinutý cestovný ruch (vodné športy).

Jablonov nad Turňou

Jablonov nad Turňou, Szádalmás — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v juž. časti Slovenského krasu v Turnianskej kotline, 240 m n. m.; 766 obyvateľov; 17,7 % slovenskej, 79,4 % maďarskej národnosti (2018). Na nive Turne rovinný reliéf, ktorý v oblasti okolitých krasových planín nadobúda charakter vrchoviny s teplomilným dubovým lesom, ostatné územie je prevažne odlesnené.

Obec písomne doložená 1332 – 35 ako Almas, Alma, 1430, 1561, 1578, 1598 Almas, 1773 Almás, 1786 Almásch, 1808, 1863 Almás, 1873 – 82 Tornaalmás, 1888 – 1902 Almás, 1907 – 13 Szádalmás, 1920 Jablonov, 1927 – 38 Jablonov nad Turnou, 1945 – 48 Jablonov nad Turnou, Szádalmás, 1948 – 73 Jablonov nad Turnou, 1973 Jablonov nad Turňou. Pôvodne patrila panstvu Turňa, neskôr Bebekovcom, od 16. stor. neďalekému panstvu Szádvár (dnes na území Maďarska). R. 1938 – 45 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a ovocinárstvom. Ojedinelé archeologické nálezy z mladšej bronzovej doby z krasovej oblasti (Planina, Priepasť). Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol Sv. Trojice (2. pol. 14. stor., rozšírený 1500), klasicistický evanjelický kostol (koniec 18. stor.), baroková Kaplnka sv. Anny (1. pol. 18. stor.).

Jabloňový chrbát

Jabloňový chrbát, rus. Jablonovyj chrebet, oficiálny prepis Jablonovyj hrebet, — horský chrbát v ázijskej časti Ruska v Zabajkalsku tiahnuci sa v smere juhozápad – severovýchod; dĺžka okolo 650 km, šírka 20 – 120 km. Reliéf stredohorského charakteru, maximálna výška 1 678 m n. m. Budovaný najmä žulami, kryštalickými bridlicami a pieskovcami. Mierne svahy, ploché vrcholy pokryté kamenistými sutinami. Jabloňový chrbát tvorí rozvodie medzi úmorím Tichého a Severného ľadového oceána. Výrazne kontinentálne podnebie s dlhými studenými zimami a krátkymi letami, priemerná teplota vo vyšších nadmorských výškach v januári -25 °C až -35 °C, v júli menej ako 15 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 300 – 500 mm. Do 1 200 – 1 400 m n. m. sú svahy pokryté smrekovcovou alebo smrekovcovo-limbovou tajgou, na juž. svahoch borovicové lesy, vrcholové časti pokryté horskou tundrou. Ťažba hnedého uhlia, chromitov, rúd zlata a i. Cez Jabloňový chrbát vedie Transsibírska magistrála.

Jablunkovské medzihorie

Jablunkovské medzihorie, česky Jablunkovské mezihoří — geomorfologický celok patriaci do oblasti Západné Beskydy na hranici Slovenska a Česka v blízkosti hranice s Poľskom. Väčšina územia sa rozprestiera v Česku (Sliezsku), na Slovensko zasahuje juhovýchodným okrajom. Budovaný silno zvrásnenými paleogénnymi flyšovými pieskovcami, ílovcami a zlepencami. Prevláda hladko modelovaný vrchovinný reliéf, najvyššie vrchy presahujú 800 m n. m., najvyšší vrch Gírová, 840 m n. m. (na českej strane). Územím prechádza rozvodie Čierneho mora (vody doň odvádza Čierňanka, ľavostranný prítok Kysuce) a Baltského mora (vody doň odvádza rieka Olše). Nižšie časti pohoria patria do mierne teplej, vyššie časti do chladnej klimatickej oblasti s teplotami v januári -5 °C až -6 °C, v júli 14 °C až 16 °C a s ročným úhrnom zrážok 900 – 1 000 mm. Prevládajúcim pôdnym typom je kambizem. Záp. časť je väčšinou zalesnená, odlesnené územia sa využívajú ako lúky, pasienky a orná pôda. Zvyšky roztrateného osídlenia.

jačmeň

jačmeň

1. Hordeum — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď lipnicovité. Jednoročné alebo viacročné trávy pochádzajúce z Ázie. Patrí sem okolo 30 druhov, napr. v teplejších oblastiach Slovenska na poliach a popri cestách rastúce buriny jačmeň myší (Hordeum murinum) a jačmeň hrivnatý (Hordeum jubatum) a už len v niektorých lokalitách Podunajskej nížiny sa vyskytujúci druh jačmeň tuhoštetinatý (Hordeum geniculatum). Hospodársky významnými druhmi sú jačmeň dvojradový (Hordeum distichon) a jačmeň siaty (Hordeum vulgare). Jačmeň je jednoročná jarná alebo ozimná, 0,40 – 0,60 metra vysoká obilnina. Má zväzkovitý koreň a duté valcovité steblo zložené zo 4 – 6 článkov navzájom oddelených kolienkami (hlavné steblo a niekoľko produktívnych i neproduktívnych odnoží, úroda zrna je v klasoch z hlavného stebla a z produktívnych odnoží), dlhé úzke previsnuté alebo vzpriamené listy zložené z listovej čepele a listovej pošvy. V mieste prechodu listovej pošvy do listovej čepele sa nachádza blanitý jazýček, steblo obopínajú výrazné ušká, ktoré sú významným rozlišovacím znakom jednotlivých druhov obilnín mierneho pásma. Súkvetie je klas, ktorý sa skladá z klasového vretena a z kláskov. Plevy sú úzke a chĺpkaté. Na vonkajšej strane je kvet chránený plevicou, na vnútornej plievočkou. Opeľuje sa vlastným peľom. Plod je jednosemenná nažka (zrno). Jačmeň patrí medzi najstaršie pestované plodiny (pestoval sa už v 5. – 6. tisícročí pred n. l.). V súčasnosti sa pestuje na celom svete v oblastiach mierneho a subtropického pásma, je druhou najpestovanejšou obilninou. Na Slovensku sa pestuje najmä v Nitrianskom, Trnavskom a Košickom kraji na výmere okolo 159 – 250-tisíc hektárov (8 – 10 % z celkovej pestovateľskej plochy je jačmeň ozimný), priemerná úroda 2 – 4,75 t/ha. Jačmeň má vysoké nároky na podmienky prostredia, vyžaduje stredne ťažké až ťažšie hlinité alebo hlinito-ílovité pôdy dobre zásobené živinami. Využíva sa na sladovnícke (výroba sladu), potravinárske (napr. výroba pudingov, kávovej náhradky, liehovín, krúp a múky) a kŕmne účely (na kŕmenie sa využíva celé zrno a niektoré zvyšky vznikajúce pri priemyselnom spracovaní, napr. zlomkový jačmeň, sladový kvet, pivovarské mláto). Pre vysokú nutričnú hodnotu sa používa v dietetickej výžive a ako hodnotná biopotravina (jačmenné klíčky, a najmä tzv. mladý jačmeň – vysušený extrakt z lístkov mladého jačmeňa). V minulosti sa jačmeň v ľudovej strave používal vo forme krúp a múky; z krúp sa varila kaša, ktorá sa zavárala do polievok, a uvarené krúpy sa pridávali do náplne jaterníc; v horských oblastiach sa jačmenná múka pridávala i do chlebového cesta;

2. aj jarček, jarec — hovorový názov hnisavého zápalu mazových žliaz na okraji mihalníc zvyčajne spôsobeného stafylokokovou infekciou; lekársky názov hordeolum. Prejavuje sa sčervenaním, opuchom, trhavými bolesťami a postupne sa vyvíjajúcim ohraničeným abscesom podobným jačmeňu (odtiaľ hovorový názov). Po spontánnom uvoľnení hnisu bolesti ustúpia a hordeolum sa zahojí; pri liečbe sa používajú antibiotické masti a teplé obklady. Ak sa absces vyvíja na zadnej ploche mihalnice ochorenie sa nazýva chalazión.

Jadranské more

Jadranské more, v minulosti aj Adriatické more — časť Stredozemného mora, záliv medzi Apeninským polostrovom a Balkánskym polostrovom, Otrantským prielivom na juhu spojená s Iónskym morom; plocha 139 000 km2, dĺžka 738 km, priemerná šírka 159 km, priemerná hĺbka 173 m, maximálna hĺbka 1 233 m. Západné pobrežie Jadranského mora patrí Taliansku, východné pobrežie Slovinsku, Chorvátsku, Bosne a Hercegovine (prístup k moru len 26 km širokým pásom územia pri meste Neum), Čiernej Hore a Albánsku. Pobrežie Apeninského polostrova je väčšinou nízke a piesčité, bez výrazných zálivov, pobrežie Balkánskeho polostrova hornaté a členité, lemované množstvom ostrovov tiahnúcich sa rovnobežne s pevninou (→ Dalmátske ostrovy) – viac ako 1 240 ostrovov, ostrovčekov, skalísk a útesov, z toho 79 veľkých ostrovov (najväčšie Krk, Cres, Brač, Hvar, Pag a Korčula), 69 ostrovov trvalo obývaných. Teplota vrchných vrstiev vody 7 – 14 °C v januári, 24 – 26 °C v júli, salinita od 4 – 5 ‰ pri ústí Pádu do 38,5 ‰ na Jadranskom mori. Prílivy do 1,2 m (v severnej časti). Najväčšie rieky ústiace do Jadranského mora: Pád, Adiža, Piava, Tagliamento (Apeninský polostrov), Neretva, Drin, Shkumbin, Seman, Vjosë (Balkánsky polostrov). Rybolov (sardinky, tuniaky, makrely a i.); zásoby ropy a zemného plynu (ťažba pri pobreží Talianska); viacero frekventovaných plavebných liniek nákladnej a osobnej dopravy, najväčšie prístavy: Terst, Benátky, Ancona, Bari, Brindisi (Taliansko), Rijeka, Split, Ploče, Dubrovník (Chorvátsko), Drač, Vlorë (Albánsko). Atraktívne prírodné scenérie (najmä v balkánskej časti pobrežia), priaznivé klimatické podmienky a početné kultúrne a historické pamiatky pobrežia podmienili vznik rekreačných a kúpeľných stredísk medzinárodného významu.

jadrová elektráreň

jadrová elektráreň, atómová elektráreň — technologické zariadenie využívajúce jadrovú energiu uvoľnenú štiepením jadier izotopov ťažkých prvkov (233U; 235U a 239Pu) na produkciu elektrickej energie. V jadrovom reaktore jadrovej elektrárne sa reťazovou štiepnou reakciou jadrového paliva vyvolanou tepelnými neutrónmi vytvára teplo, ktoré sa cirkulujúcim chladiacim médiom odvádza a využíva na výrobu pary poháňajúcej turbínu. Tepelná turbína otáčaním rotora elektrického generátora mení mechanickú prácu na elektrickú energiu; premena energie pary na mechanickú prácu a elektrickú energiu sa teda v jadrovej elektrárni uskutočňuje tak ako v klasickej tepelnej elektrárni. Získaný elektrický prúd s napätím obvykle 15 kV sa prostredníctvom transformátorov dodáva do rozvodnej siete veľmi vysokého napätia (spravidla 400 kV).

Podľa druhu jadrového reaktora, ako aj spôsobu odvádzania tepla z jadrového reaktora a jeho využitia na výrobu pary sa jadrové elektrárne delia na jednookruhové (vybavené varným alebo plynom chladeným reaktorom), dvojokruhové (ľahkovodné a ťažkovodné reaktory chladené vodou pod tlakom bez zmeny jej kvapalného skupenstva) a trojokruhové (chladené skvapalneným kovom, napr. Na, NaK, Pb, PbBi). Dvojokruhové jadrové elektrárne majú dva od seba oddelené obehové okruhy – primárny a sekundárny. Primárny okruh sa skladá z jadrového reaktora, zo systému cirkulácie chladiaceho média (potrubie, čerpadlá), z kompenzátora objemu a z výmenníka tepla (parogenerátor). Sekundárny okruh sa skladá zo systému cirkulácie vody, z turbíny s generátorom a z kondenzátora. Chladiace médium v primárnom okruhu zasahuje do aktívnej zóny jadrového reaktora, kde sa ohrieva, a následne v parogenerátore odovzdáva svoje teplo vode cirkulujúcej v sekundárnom okruhu a premieňa ju na paru. Po ochladení sa chladiace médium vracia do reaktora pomocou cirkulačného čerpadla (ak je chladiacim médiom plyn, pomocou dúchadla). Para (nasýtená alebo aj prehriata) je z parogenerátora vedená parovodom do turbíny, kde sa jej energia premieňa na mechanickú prácu, a potom vstupuje do kondenzátora. Tu para skondenzuje na vodu, ktorá sa po úprave vracia do parogenerátora: kondenzačné čerpadlo tlačí skondenzovanú vodu cez prvý (nízkotlakový) stupeň regeneračných ohrievačov, kde sa ohreje na 164 °C (v reaktoroch VVER 440), potom vstupuje do napájacej nádrže, kde sa zbavuje plynov, ktoré sú v nej rozpustené. Z napájacej nádrže je voda napájacím čerpadlom tlačená cez druhý (vysokotlakový) stupeň regeneračných ohrievačov do parogenerátora, kde sa znova ohrieva a mení na paru; proces sa viackrát opakuje. Najrozšírenejšie dvojokruhové jadrové elektrárne sú elektrárne s tlakovodnými reaktormi, v ktorom voda (demineralizovaná) slúži ako moderátor, reflektor i ako chladiace médium. Pri ohreve v reaktore však voda nesmie meniť kvapalné skupenstvo, preto je v primárnom okruhu udržiavaná pod vysokým tlakom (reaktory VVER 440 – 12,26 MPa; VVER 1000 – 15,7 MPa; EPR – 15,5 MPa). Tlak vody v sekundárnom okruhu (ktorý neprichádza do styku s neutrónovým poľom v jadrovom reaktore) je odvodený od výstupnej teploty chladiaceho média reaktora. V jadrovej elektrárni s reaktormi VVER 440 je tlak v sekundárnom okruhu 4,6 MPa, s reaktormi VVER 1000 tlak 6,3 MPa a s reaktormi EPR tlak 7,72 MPa. Jednookruhová jadrová elektráreň nie je vybavená výmenníkom tepla, chladiace médium jadrového reaktora slúži aj na pohon turbíny. Najrozšírenejšie jednookruhové jadrové elektrárne sú elektrárne s tlakovodnými reaktormi, v ktorých silno demineralizovaná voda slúži ako moderátor, reflektor i ako chladiace médium. Chladiaca voda vrie pri tlaku 6,8 až 7 MPa, získaná nasýtená para po odlúčení kvapalnej fázy vstupuje parovodom priamo do turbíny, kde expandovaním odovzdá energiu, po prechode turbínou sa skvapalňuje v kondenzátore, prechádza úpravou v regeneračných stupňoch, získava teplotu okolo 260 °C a vstupuje opäť do reaktora. Voda ako chladiace médium teda prechádza reaktorom, kde sa stáva rádioaktívnou, preto strojovňa jadrovej elektrárne s varným reaktorom patrí do kontrolovaného pásma. Elektrárne s rýchlymi jadrovými reaktormi sú trojokruhové, ako chladiace médium v nich často slúži roztavený sodík, ktorý je vysoko rádioaktívny, pretože reaguje s neutrónmi v aktívnej zóne reaktora. Medzi primárny okruh a okruh vyrábajúci paru sa preto vkladá ďalší okruh s cirkulujúcim nerádioaktívnym kvapalným sodíkom.

Z hľadiska bezpečnosti jadrovej elektrárne (→ jadrová bezpečnosť) je dôležitý už výber miesta jej výstavby (geologické a hydrologické podmienky, seizmicita), ďalej projektová príprava (výber materiálov a regulačných systémov), výstavba, výroba a montáž jednotlivých zariadení i samotná prevádzka. Zvlášť dôležité je konštrukčné a technologické vyriešenie aktívnej zóny jadrového reaktora, pričom kritériá a požiadavky na konštrukcie, systémy a uzly sú definované ako požiadavky štátnych dozorných orgánov. Výroba zariadení a prevádzka jadrovej elektrárne musí byť zabezpečená s dostatočnými rezervami s dôrazom na kvalitu, zálohovanie a možnosť testovania systémov. V každej jadrovej elektrárni je vybudovaná sústava bariér (ochrana do hĺbky) zabraňujúcich úniku rádioaktívnych častíc do najbližšieho okolia vnútri reaktora i do okolia jadrovej elektrárne: chemicky stabilná forma jadrového paliva (pri UO2 pórovitej štruktúry, ktorá zabraňuje voľnému šíreniu štiepnych produktov), celistvosť obalu palivových prútikov, celistvosť primárneho okruhu jadrovej elektrárne (materiál a konštrukcia tlakovej nádoby reaktora, ktorá je súčasťou hermeticky uzavretého tlakového systému primárneho okruhu), celistvosť hermeticky uzavretého oceľovo-betónového obalu jadrového reaktora (→ kontajnment, konfajnment) zabraňujúceho úniku rádioaktívnych častíc pri prípadnom porušení prvých troch bariér (najmä pri jadrových reaktoroch chladených vodou). Sústava bariér je doplnená bezpečnostnými systémami jadrovej elektrárne, ktorých úlohou je bezpečne odstaviť jadrový reaktor (zastaviť reťazovú štiepnu reakciu), bezpečne odviesť zvyškové teplo z aktívnej zóny reaktora a zabezpečiť neporušenie primárneho okruhu pri maximálnej možnej ochrane bezpečnostných bariér, a to aj v prípade jadrovej udalosti maximálneho rozsahu, s ktorou počítal projekt. Rozlišujú sa aktívne (napájané zo zdroja elektrickej energie) a pasívne (nevyžadujúce zdroj elektrickej energie) bezpečnostné systémy. K aktívnym bezpečnostným systémom ľahkovodných reaktorov patria vysokotlakový a nízkotlakový havarijný systém chladenia aktívnej zóny jadrového reaktora pozostávajúce z nádrží s roztokom kyseliny boritej a z čerpadiel (zabezpečujú potrebný tlak chladiaceho média v primárnom okruhu, a tým aj odvod tepla z primárneho okruhu v prípade mimoriadnej udalosti) a sprchový systém (znižuje tlak v priestoroch kontajnmentu pri jeho zvýšení v dôsledku jadrovej udalosti), k pasívnym bezpečnostným systémom napr. mechanické ovládanie spúšťania havarijných tyčí reaktora (automatické regulačné kompenzačné kazety) do aktívnej zóny reaktora, hydroakumulátory (dodávajú roztok kyseliny boritej do jadrového reaktora, ak sa zníži tlak chladiaceho média v primárnom okruhu pod hodnotu, na ktorej je roztok kyseliny v hydroakumulátoroch udržiavaný, čím sa odvedie teplo a zastaví sa reťazová štiepna reakcia; bór je účinný pohlcovač neutrónov) a vákuovo-barbotážny systém (na zníženie tlaku v tlakovom systéme primárneho okruhu pod hodnotu atmosférického tlaku a na odstránenie neskondenzovaných zložiek chladiva pri porušení primárneho okruhu). Ochranu zdravia pracovníkov jadrovej elektrárne zabezpečuje systém biologickej ochrany, ktorý predstavuje kombináciu dostatočnej vzdialenosti od zdroja žiarenia a aplikácie materiálov zabezpečujúcich absorpciu neutrónov, fotónov gama, röntgenového žiarenia, ako aj fotónov gama vznikajúcich sekundárne pri záchyte neutrónov. Na tienenie sa podľa okolností bežne používajú olovo, oceľ a ťažký (barytový) betón.

Prevádzka a kontrola jadrového reaktora je počítačovo riadená z dozorne elektrárne. V záujme vysokej bezpečnosti prevádzky jadrovej elektrárne sa v aktívnej zóne reaktora vykonáva nepretržité meranie toku neutrónov i teploty, ako aj meranie teploty a tlaku v chladiacom systéme a kontroluje sa elektrický systém. Údaje sa automaticky vyhodnocujú a porovnávajú s predpísanými hodnotami a výkon jadrového reaktora sa pomocou regulačných kaziet udržiava na predpísanej úrovni. Pri nastavených hodnotách odchýlok od predpísaných hodnôt sa zasunutím havarijných tyčí aktivuje havarijný systém reaktora (havarijné odstavenie reaktora). Jadrová elektráreň je vybavená záložnými zdrojmi elektrickej energie nezávislými od elektrickej rozvodnej siete, neustále sa v nej vykonávajú dozimetrické kontroly ap. Cieľom celého systému jadrovej bezpečnosti jadrovej elektrárne je pri prípadnej mimoriadnej udalosti ochrániť jej pracovníkov pred priamym zásahom rádioaktívnym žiarením, zabrániť úniku rádioaktívneho žiarenia do okolia, a tým ohrozeniu obyvateľstva i životného prostredia.

jadrová munícia

jadrová muníciavoj. munícia, ktorej ničivé účinky sú založené na uvoľnení jadrovej energie pri jadrovom výbuchu. Podľa spôsobu uvoľnenia jadrovej energie sa delí na dva základné typy, štiepnu jadrovú muníciu a termojadrovú muníciu, pričom špecifickým druhom termojadrovej munície je neutrónová munícia. Štiepna jadrová munícia využíva reťazovú štiepnu reakciu uránu 235U alebo plutónia 239Pu (prípadne kalifornia 244Cf) s voľnými termickými neutrónmi, pričom sa uvoľňuje značné množstvo energie v pomerne krátkom čase. Termojadrová munícia využíva reakciu syntézy (fúzie) ťažších atómových jadier z vodíka a jeho izotopov (deutéria a trítia), pričom značné množstvo energie potrebné na vznik reakcie pochádza zo štiepnej reakcie jadrovej munície (štiepna nálož) alebo z iniciácie laserom. Po zohriatí zmesi izotopov vodíka na dostatočne vysokú teplotu prebieha syntéza, pri ktorej sa uvoľňuje tri- až štyrikrát viac energie než z rovnakého množstva štiepneho materiálu. Jadrovú muníciu tvoria letecké bomby (→ jadrová bomba), delostrelecké granáty, bojové hlavice rakiet (raketových striel) rôznych typov, hlbinné bomby, torpéda, jadrové míny, prípadne fugasy. Jej výbuchy sú charakterizované neobyčajne veľkou a ničivou silou, ktorá prevyšuje účinok klasickej munície.

jadrová tepláreň

jadrová tepláreň — tepláreň, v ktorej sa energia vyprodukovaná reťazovou štiepnou reakciou využíva na výrobu tepla a elektrickej energie. Spravidla ide o kombinovanú výrobu tepla a elektrickej energie, pričom dodávky obidvoch druhov energie od seba závisia. Jadrová tepláreň sa od jadrovej elektrárne líši najmä menším tepelným výkonom jadrového reaktora a jeho konštrukciou, ktorá umožňuje výstavbu jadrovej teplárne v bezprostrednej blízkosti spotrebiteľa tepla. Prvá jadrová tepláreň bola postavená vo Švédsku (jadrová tepláreň Ågesta, v prevádzke 1964 – 74, jadrové reaktory umiestnené v podzemí, elektrický výkon 10 MW) a dodávala teplo asi 70 tisíc domácnostiam mestských časti Štokholmu Farsta. R. 1973 – 76 boli postupne uvedené do prevádzky štyri bloky sovietskej jadrovej teplárne pri meste Bilibino na Čukotke s celkovým elektrickým výkonom 44 MW, ktorá dodáva teplo 365 GJ/h mestu Bilibino a blízkemu ťažobnému závodu. Je vybavená kanálovými jadrovými reaktormi moderovanými grafitom a chladenými ľahkou vodou (obdoba jadrového reaktora typu RBMK, rusky reaktor boľšoj moščnosti kanaľnyj), ako aj vloženým okruhom oddeľujúcim chladivo primárneho okruhu od tepelného média (demineralizovaná voda) používaného na prenos tepla na miesto spotreby. Jadrová tepláreň pri Bilibine, ktorá je i v súčasnosti (2011) v prevádzke, je najsevernejšie položeným stacionárnym jadrovým zariadením na svete. Jadrové teplárne slúžiace výlučne na dodávku tepla spotrebiteľom sú finančne oveľa náročnejšie ako kombinované jadrové teplárne, preto sa stavajú v menšej miere.

Jajla

Jajla — horské pásmo na Ukrajine na anektovanom území, v autonómnej republike Krym. Predstavuje južnú časť Krymských vrchov; dĺžka 110 km. Najvyšší vrch Roman-Koš, 1 545 m n. m. Budované druho- a treťohornými vápencami. Rozčlenené na široké ploché masívy, južné svahy príkro spadajú k Čiernemu moru. Rozvinuté krasové formy. V južnej časti subtropické, v severnej časti kontinentálne mierne teplé podnebie. Na južnom úpätí dubové lesy s prímesou borievky a vždyzelených drevín, vo vyšších nadmorských výškach borovicové a bukové lesy, chrbty sú zalesnené. Viacero prírodných rezervácií.

Jakubianska brázda

Jakubianska brázda — geomorfologický podcelok Spišsko-šarišského medzihoria severne od Levočských vrchov tiahnúci sa v smere severozápad – juhovýchod, 600 – 800 m n. m.; dĺžka okolo 13 km, šírka do 3 km. Vznikol eróznou činnosťou v málo odolných ílovcových súvrstviach vnútrokarpatského flyšu. Patrí do mierne teplej až chladnej oblasti s teplotami v januári -4,5 až -6 °C a s ročným úhrnom zrážok okolo 700 mm. Prevládajúcim pôdnym typom je kambizem. Dno brázdy s pahorkatinným reliéfom je osídlené a silno odlesnené s prevahou lúk, pasienkov a ornej pôdy. Na okrajoch brázdy sú zachované najmä smrekové a zmiešané lesy.

Jamalsko

Jamalsko, Jamalskonenecký autonómny okruh, rusky Jamalija, Jamalo-Neneckij avtonomnyj okrug — autonómny okruh v ázijskej časti Ruskej federácie na severe Západosibírskej nížiny pri pobreží Karského mora pri dolnom toku Obu a na viacerých ostrovoch, súčasť Ťumenskej oblasti a Uralského federálneho okruhu; rozloha 769 250 km2, 539-tis. obyvateľov (2018), administratívne stredisko Salechard. Nížinné, väčšinou močaristé pobrežie je rozčlenené Bajdarackým zálivom, Obským zálivom a Gydským zálivom oddeľujúcimi polostrov Jamal, Tazovský polostrov a Gydský polostrov. Zväčša nížinný povrch (50 – 100 m n. m.), na západe svahy Polárneho Uralu (do 1 520 m n. m.). Väčšina územia leží za severnou polárnou kružnicou. Výrazne kontinentálne podnebie s dlhými chladným zimami, priemerná teplota v januári -22 až -26 °C, v júli 4 – 14 °C; priemerný ročný úhrn zrážok 200 – 500 mm. Rieky patria do úmoria Karského mora, najväčšie sú Ob, Nadym, Pur a Taz. Väčšina územia patrí do pásma tundry s machovo-lišajníkovými a krovinatými porastmi, v južnej oblasti lesotundra prechádzajúca do tajgy. Nerastné suroviny: zemný plyn (odhadovaných 90 % zásob Ruska, → Jamburg), ropa (odhadovaných 10 % zásob Ruska). Priemysel ťažobný, ropný, potravinársky, rybný, drevársky, stavebných materiálov; remeslá (výrobky z kostí a parohov). V poľnohospodárstve dominuje živočíšna výroba, významný je chov sobov (jedna z najdôležitejších oblastí chovu v Rusku) a kožušinovej zveri; rybolov. Ťažba dreva. Najvýznamnejšiu úlohu zohráva železničná doprava s dvoma hlavnými traťami (niekoľko ďalších vo výstavbe), ďalej riečna a námorná (Severná morská cesta) doprava, hustá sieť plynovodov (plynovod Jamal – Európa vedúci cez Rusko, Bielorusko a Poľsko do západnej Európy). Obyvateľstvo: 61,7 % Rusov, 9,7 % Ukrajincov, 5,9 % Nencov, 5,6 % Tatárov, 17,1 % ostatných (2010). Väčšie mestá: Novyj Urengoj, Nojabrsk, Nadym, Salechard.

Janáč, Karol

Janáč, Karol, 23. 12. 1921 Čierna Lehota, okres Bánovce nad Bebravou – 11. 4. 1981 Bratislava — slovenský stavebný odborník. Od 1958 pôsobil v Ústave stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave; 1979 DrSc. Zaoberal sa teplotechnickými problémami v stavebnej fyzike. Spoluautor viacerých publikácií, napr. Teplotechnické posudzovanie a zhodnotenie niektorých konštrukčných sústav pre poľnohospodársko investičnú výstavbu (1979), Poľnohospodárske stavby a ich vnútorná klíma (1984).

Janega, Štefan

Janega, Štefan, 10. 12. 1912 Zemianske Podhradie, okres Nové Mesto nad Váhom – 6. 7. 2006 Trenčianska Teplá, okres Trenčín — slovenský rímskokatolícky kňaz. Vysvätený 1937 v Olomouci, 1937 – 38 kaplán v Terchovej a 1939 – 40 v Nitre, 1940 – 50 profesor náboženstva a prefekt v kňazskom seminári v Nitre, 1945 – 47 na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave. R. 1950 – 51 internovaný v táboroch pre kňazov v Močenku a Nových Zámkoch, po prepustení 1952 – 68 farár v Chynoranoch a 1968 – 86 v Trenčianskej Teplej, súčasne vyučoval Starý zákon a biblickú hebrejčinu na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, 1982 – 90 jej dekan; 1976 profesor, 1988 – 90 kapitulný vikár Nitrianskej diecézy. Súčasne od 1954 cirkevný sudca, od 1973 kanonik Nitrianskej kapituly, 1979 – 97 súdny vikár Diecézneho súdu v Nitre. Autor viacerých učebných textov, napr. Úvod do historických kníh Starého zákona (1982), Úvod do prorockých kníh Starého zákona (1983), Všeobecný úvod do kníh Starého zákona (1983), Úvod do múdroslovných kníh Starého zákona (1984) a Krátka gramatika biblickej hebrejčiny (1993), ako aj publikácií Pomocník pastoračného kňaza (1988) a Spomienky cirkevného sudcu (2001). Spolupracoval aj na prvom ekumenickom preklade Biblie do slovenčiny (2007).

Janice

Janice, Jéne — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Cerovej vrchovine na styku s Rimavskou kotlinou, 168 m n. m.; 297 obyvateľov, 5,1 % slovenskej, 93,4 % maďarskej národnosti (2018). Mierne členitý reliéf prechádzajúci do vrchoviny, prevažne odlesnené územie so zvyškami teplomilných cerových dúbrav.

Obec písomne doložená 1216 ako Yene, 1297 Nene, 1313 Iene, 1431 Jene, 1446 Jenye, 1480 – 83 Jene, 1773 Jéne, 1786, 1808 Jene, 1863 Jéne, 1873 – 82 Jene, 1888 – 1913 Jéne, 1920 Jená, Jeny, 1927 – 48 Jéne, 1948 Janice. Do 18. stor. patrila rodine Jeneiovcov a potom Koháriovcom. R. 1938 – 44 bola súčasťou Maďarska. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Archeologické nálezy: sídliská z eneolitu, strednej a mladšej bronzovej doby, rímskej doby a neskorého stredoveku. Z porušeného kostrového pohrebiska z laténskej doby pochádzajú zlomky nádob a ľudské kosti. Stavebné pamiatky: secesný evanjelický a. v. kostol (1903), ľudové obytné domy (1. polovica 20. stor.).

japan

japan [vl. m.] —

1. aj waši (wa = jap., ši = papier) — v širšom význame označenie všetkých kvalitných, tradičným japonským spôsobom vyrábaných ručných papierov, v užšom význame hodnotný papier vyrábaný od 7. stor. v Japonsku tradičnými technológiami zo stoniek rastlín kózo (brusonécia papierová), gampi (Wikstroemia canescens), micumata (edgevortia papierová) a i. Vyznačuje sa vysokou pevnosťou a ľahkosťou, je vláknitý, pomerne savý, tenký, jemný, trvanlivý, nebielený a glejovaný ryžovým odvarom. Jeho použitie je široké, odvíja sa od vlastností konkrétneho typu, napr. papier gampi, ktorý je vodovzdorný, farbostály a nenapáda ho hmyz, sa používa na vzácne dokumenty a knihy, papier kózo sa pre svoju pevnosť osvedčil ako dverová výplň;

2. typ skleníka, ktorého základným stavebným prvkom je modul z oceľových alebo z pozinkovaných profilov s rozmermi 1,5 – 1,9 m, príp. 1,9 – 2,0 m, a s výškou hrebeňa 2,1 – 2,2 m. Podľa konštrukcie sa delia na dva základné typy: oknové skleníky s pevnou konštrukciou a rozoberateľné skleníky. Zvyčajne sú nevykurované (umožňujú predĺženie vegetácie asi o 60 dní), pri vykurovaných treba počítať s vysokými stratami tepla (pre nedokonalé tesnenie okien). Japany slúžia na rýchlenie zeleniny alebo na predpestovanie priesad. Sú výhodnejšie ako pareniská, pretože mnohé pracovné operácie v nich možno mechanizovať.

Japonské more

Japonské more — polouzavreté more Tichého oceána v jeho severozápadnej časti medzi východným pobrežím Ázie a ostrovmi Sachalin, Hokkaido a Honšu. Kórejským prielivom a Cušimským prielivom na juhu spojené s Východočínskym morom, Tatárskym prielivom na severe a La Pérousovým prielivom na severovýchode s Ochotským morom; plocha 978 000 km2 (podľa iných zdrojov 1,062 mil. km2), priemerná hĺbka 1 752 m (1 673 m), maximálna hĺbka 3 742 m (4 225 m). Teplota vrchných vrstiev vody v lete od 17 °C na severe do 27 °C na juhu, v zime od -1,7 °C na severe do 12 °C na juhu, salinita 27,0 – 34,8 ‰. Rozvinutý rybolov; ložiská ropy, zemného plynu, magnetitových pieskov; intenzívna námorná doprava, hlavné prístavy: Vladivostok, Aleksandrovsk-Sachalinskij (Rusko), Pusan (Kórejská republika), Čchongdžin, Wonsan (Kórejská ľudovodemokratická republika), Otaru, Maizuru, Šimonoseki (Japonsko). O názov Japonského mora sa vedú dlhoročné spory, Kórejská republika presadzuje názov Východné more a Kórejská ľudovodemokratická republika názov Východné kórejské more, súčasný štandardizovaný medzinárodný názov bol prijatý 1919, keď bola Kórea pod japonskou nadvládou.

japonský tanec

japonský tanec — spontánny alebo organizovaný tanečný prejav v Japonsku vyjadrujúci od najstarších čias dodnes radosť zo života (v ponímaní tradičného japonského náboženstva šintoizmu je život základnou hodnotou) a kolektívnu formu vďakyvzdania božstvám za všetko dobré. V priebehu historického vývoja sa vyvinulo niekoľko typov tancov – mai, odori, bujó, dansu a i. Tance typu odori majú výrazný zvislý rozmer, ich podstatnými zložkami sú dynamický krok, pohup a výskok. Pri kruhových tancoch bon odori tancujú ľudia odetí v ľahkom letnom župane (jukata) v rytme piesní tradičného ľudového štýlu okolo pódia s hudbou (zvyčajne speváci s plejbekom) v sústredných kolách rozličné zostavy krokov, podupov, mávaní a tlieskaní, ktoré predtancúvajú roztancovávači a ostatní sa usilujú ich napodobniť. Časovo sa viažu na augustový sviatok mŕtvych predkov (Obon) a tancujú sa po celom Japonsku. Každá časť krajiny má svoje špecifické typy tancov, piesne a skladby od svojich rodákov. Najznámejší z tancov bon odori je tzv. tanec bláznov Awa odori (tanec z Awy – starý názov dnešnej prefektúry Tokušima na východe ostrova Šikoku). V meste Tokušima sa koná medzinárodne známy niekoľkodňový festival tohto tanca, pri ktorom ulicami defilujú súbory aj odvážni jednotlivci posmelení refrénom hlavnej piesne Odoru ahó (jap. Tancujúci blázon). Súčasná tvorba nových skladieb bon odori je aj tradicionalistickým ohlasom na diskotéky a tvorbu populárnej hudby západného typu. Na profesionálnej aj poloprofesionálnej úrovni sa pestuje tanec bujó, ktorý sa predvádza (podobne ako divadlo) na javisku pred divákmi. Jednotlivé tance sú ucelené lyrické príbehy, ktoré sa spievajú so sprievodom šamisenu a ktorých dej tanečník alebo tanečníci predvádzajú v kimonách výrazných farieb a niekedy aj s rozličnými tematickými pokrývkami hlavy. Nazýva sa aj Nihon bujó (japonský tanec) a má spoločné korene s divadlom kabuki. V každej oblasti sa pestujú miestne druhy skupinových tancov, napr. banícky tanec tankó-buši či roľnícky tanec dengaku. Vznešenejšiu a starobylejšiu tradíciu majú tance typu mai, ktoré majú (na rozdiel od tancov typu odori) zvislý rozmer potlačený v prospech ladného posúvania sa po vodorovnej osi a chôdza v nich spočíva v typickom šúchaní chodidlami (suriaši). Tento druh je typický napr. pre tance drámy nó a pre tradičné vystúpenia tanečníc zábavných štvrtí v Kjóte (Kjó-no mai, tanec Cisárskeho mesta). Populárne sú aj dansu, moderné alebo spoločenské tance západného typu. Svojské formy tradičného tanca sa pestujú na ostrovoch prefektúry Okinava (súostrovie Rjúkju) ako dedičstvo z obdobia tamojšieho samostatného Rjúkjuského kráľovstva. Rjúkjuský kráľovský tanec kumi udui (jap. kumi odori) založil Tamagusuku Čókun (*1684, †1734) pod vplyvom japonskej tanečnej drámy nó. K šintoistickému rituálu patria rozličné náboženské tance, napr. kagura, ako aj blahoprajný tanec šišimai (leví tanec) predvádzaný najmä pri príležitosti Novoročných sviatkov (Ošógacu) vo forme koledovania od domu k domu. Rituálna šintoistická kagura má veľa podôb, v plnej forme trvá aj niekoľko týždňov, a to spravidla v období Novoročných sviatkov (Ošógacu). V centrálnej oblasti ostrova Kjúšu má svojráznu formu niekoľko dní trvajúcich epických vystúpení (Nagano Iwato kagura) spodobňujúcich mýty zaznamenané v najstaršej kronike Kodžiki (712 n. l.). Tanec zohrával dôležitú úlohu už vo významnom mýte o bohyni slnka Amaterasu-ómikami, podľa ktorého sa Amaterasu pobúrená a urazená výčinmi svojho brata, boha búrok Susanoa (Susanoo-no mikoto), skryla do jaskyne, čím svetu hrozilo, že bez svetla a tepla zanikne. Bohyňa Uzume polonahá divoko tancovala a rozveseľovala ostatné skľúčené božstvá, ktoré sa začali zabávať a smiať, čím vylákali Amaterasu z jaskyne a zachránili svet. Tanec bohyne Uzume je rituálnym precedensom toho, že tanec je dobrý a žiaduci aj z náboženského hľadiska. Tento jeho prvok je markantný pri začiatkoch drámy nó najmä v jej archaickom modlitebnom tanci Okina (Starec) a v hrách o božstvách. Od 7. stor. prichádzali do Japonska z kontinentu rozličné podoby tancov označovaných bugaku, ktoré sa dodnes pestujú v cisárskom paláci. Patria k tancom typu mai, majú charakter pantomímy a tancujú sa so sprievodom inštrumentálnej hudby, ktorá sa môže predvádzať aj samostatne bez tanca – vtedy sa nazýva kangen, pričom tanečné vystúpenia bugaku aj inštrumentálne vystúpenia kangen sa v širšom zmysle považujú za súčasť najstaršej japonskej klasickej hudby gagaku. Tance pôvodom z Číny, juhovýchodnej Ázie či Indie (nazývané ľavé mai – samai) tancujú tanečníci najčastejšie v červených kostýmoch, kým tance pôvodom z Kórey či Mandžuska (nazývané pravé mai – umai) v modrých či zelených kostýmoch. Škála dvorských tancov sa neustále rozvíjala a rozširovala aj do oblasti večierkových tancov na hostinách dvorskej a neskôr (od 12. stor.) aj vojenskej šľachty. Vytvorila sa kategória profesionálnych zabávačiek (júdžo – predchodkýň neskorších gejší) predvádzajúcich tance, z ktorých sú väčšinou známe len názvy (sóga, širabjóši, kusemai). Tancovali sa s hudobným sprievodom so špecifickým podmanivým rytmom a s ucelenou piesňou lyrického či cestovného charakteru, ktoré si spieval väčšinou samotný tanečník. Tanec kusemai, obzvlášť obľúbený v 14. stor., zaradil do svojich diel dramatik Kannami, čím vytvoril základ klasickej drámy nó, v ktorej tanečný výstup odvodený od tohto tanca (pod skráteným názvom kuse) je dodnes epicko-tanečným vyvrcholením hry. Počas samurajských vojen v období bojujúcich kniežatstiev (1477 – 1568; → Sengoku) sa uplatnil epický Kówakov tanec (Kówaka-mai) založený na predvádzaní bojových príbehov; je príbuzný dráme nó. Po skončení vojen stratil na aktuálnosti a dodnes sa zachoval len v lokalite Setaka na severozápade Kjúšu, kde sa každoročne usporadúva kultúrny festival tohto tanca. Okolo 1600 si v Kjóte získali veľkú obľubu eroticky ladené tanečné vystúpenia mladých žien a chlapcov, z ktorých po sérii morálne motivovaných vládnych zákazov v priebehu 17. stor. vznikla nová rovnomenná divadelná forma kabuki čerpajúca z bohatej tradície nó a praxe súvekého bábkového divadla džóruri; → japonské divadlo.

Jarok

Jarok — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v juž. časti Nitrianskej pahorkatiny, 180 m n. m.; 2 018 obyvateľov (2018). Pahorkatinné územie s úvalinami je odlesnené (len vo vých. časti zvyšky teplomilných dúbrav s agátom) a poľnohospodársky využívané. Obec písomne doložená 1113 ako Erig, Yrugh, 1261 Irewg, 1267 Ivrug, 1268 Ireg, 1315 ecclesia sancte Anne, 1773 Üregh, 1786 Uereg, 1808 Ürög, Iřeg, 1863 Üregh, 1873 – 1913 Üreg, 1920 – 48 Ireg, 1948 Jarok. Spomína sa v susedstve majetkov zoborského kláštora v Nitre. R. 1349 ju Ľudovít I. daroval palatínovi Mikulášovi Kontovi. Od 1363 patrila nitrianskemu biskupovi a od 1644 Nitrianskemu biskupstvu pod správou panstva Močenok. R. 1601 ju vypálili Turci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Archeologické nálezy: kostrový hrob lengyelskej kultúry z neolitu a trácko-skýtsko-halštatské sídlisko. Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol sv. Martina (1718 – 23, na mieste staršieho spomínaného na začiatku 17. stor., upravený koncom 18. stor.), barokové opevnenie kostola (18. stor.), Kaplnka sv. Anny (1740), prícestná klasicistická socha sv. Floriána (1797).

Jarošek, Jozef

Jarošek, Jozef, 26. 8. 1921 Veľký Cetín, okres Nitra – 1. 10. 2014 Bratislava — slovenský elektrotechnik. R. 1946 – 63 pracoval v Bratislavských elektrotechnických závodoch, od 1964 pôsobil na Elektrotechnickej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave, 1967 – 69 prodekan, 1969 – 70 dekan fakulty, 1974 – 79 vedúci oddelenia pre vedecko-technickú spoluprácu na československom veľvyslanectve vo Washingtone; 1968 mimoriadny, 1980 riadny prof. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa zaoberal elektrickými strojmi, elektrickým teplom a použitím hliníka v elektrických strojoch. Autor asi 40 príspevkov publikovaných v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch, kníh Náhrada medi hliníkom v elektrotechnike (1958), Transformátory (1961) a Hliník a jeho použitie v elektrotechnike (1962) a piatich patentov.

jarovizácia

jarovizácia — fyziologický proces v ontogenetickom vývine rastlín prebiehajúci niekoľko dní až týždňov, vyvolaný nízkymi teplotami (zvyčajne 1 – 2 °C), nevyhnutný z hľadiska neskoršieho vytvorenia reprodukčných orgánov; je typický pri oziminách a dvojročných bylinách mierneho pásma, ktoré vyžadujú zimný chlad, aby mohli v ďalšom roku vykvitnúť a mať plody.

jaskyňa

jaskyňa — podzemná dutina vo vrchnej časti zemskej kôry, ktorá bola vytvorená prirodzenými procesmi, je dostupná človeku a jej dĺžka nie je menšia než 2 m; za jaskyňu sa nepovažujú človekom vytvorené podzemné priestory (pivnice, studne, banské diela) ani drobné prírodné dutiny a diery, do ktorých sa dospelý človek nedostane. Jaskyne sa členia podľa rôznych kritérií, najčastejšie podľa genetického typu na syngenetické a epigenetické.

Syngenetické (prvotné, primárne) jaskyne sa utvárali zároveň so vznikom okolitej horniny, patrí k nim napr. lávová jaskyňa, ktorá vznikla v lávovom prúde odtečením tekutej lávy spod stuhnutej povrchovej kôry, alebo travertínová kráterová jaskyňa.

Epigenetické (druhotné, sekundárne) jaskyne sa utvárali až po vzniku okolitej horniny, napr. jaskyňa vytvorená chemickým rozpúšťaním (korózna jaskyňa), fluviokrasová (riečna) jaskyňa, rozsadlinová jaskyňa, jaskyňa vytvorená mechanickým zvetrávaním a abrázna jaskyňa (príbojová). Najrozšírenejšou epigenetickou jaskyňou je krasová jaskyňa, ktorá vzniká v krasových horninách (vápenec, travertín, sadrovec, kamenná soľ, menej dolomit, magnezit) rozpúšťacou činnosťou zrážkovej vody obohatenej CO2. V prípade koróznych jaskýň korózia zvyčajne postupuje po zlomoch (zlomová jaskyňa, zlomovo-korózna jaskyňa). Podzemné dutiny, ktoré boli vytvorené rozpúšťaním hornín a neskôr sa rozširovali tečúcimi vodami alebo opadávaním hornín v nich, sa nazývajú fluviokrasové jaskyne. V nekrasových horninách (andezit, bazalt, kremenec, pieskovec a i.) vznikajú jaskyne napr. zosunutím horninových blokov, vyvetrávaním na vrstevných plochách alebo sopečnou činnosťou a nazývajú sa pseudokrasové. Vo fluviokrasových jaskyniach prenikanie povrchových vôd po puklinách do stále nižších úrovní a ich rozpúšťacia schopnosť (sú slabými kyselinami) spôsobujú, že priestory jaskýň sa postupne prehlbujú. V hlbších dutinách pri nepretržitom dlhodobom odkvapkávaní mineralizovanej vody dochádza k úniku CO2, pričom sa postupne tvorí jaskynný sinter a rôzne krasové formy (stalaktity, stalagmity, stalagnáty a i.). Podľa systému výmeny vzduchu sa jaskyne rozdeľujú na statické a dynamické. Statické jaskyne majú väčšinou len jeden otvor a ich mikroklíma je po celý rok konštantná, čo je charakteristické napr. pre väčšinu ľadových jaskýň (dno jaskyne smerom od otvoru klesá, a preto sa v nej udržiava po celý rok studený vzduch s teplotou okolo bodu mrazu, napr. Dobšinská ľadová jaskyňa). Dynamické jaskyne majú zvyčajne viac otvorov umožňujúcich cirkuláciu vzduchu, a teda i zmenu jaskynnej mikroklímy v závislosti od vonkajších podmienok.

Jedna alebo viacero navzájom spojených jaskýň tvorí jaskynný systém (ak ním preteká rieka, nazýva sa riečny jaskynný systém). Po prepadnutí sa stropu vznikajú krasové depresie (→ krasová jaskyňa). Štúdiom jaskýň sa zaoberá speleológia. Územie Slovenska je bohaté najmä na krasové jaskyne vytvorené v mezozoických vápencoch (napr. Demänovský jaskynný systém), v súčasnosti je evidovaných viac než 6 400 jaskýň. Ochranu jaskýň zabezpečuje Správa slovenských jaskýň, ktorá zároveň spravuje 12 pre verejnosť sprístupnených jaskýň (Belianska jaskyňa; Bystrianska jaskyňa; Demänovská jaskyňa slobody a Demänovská ľadová jaskyňa, → Demänovské jaskyne; Dobšinská ľadová jaskyňa, Domica, Driny, Gombasecká jaskyňa, Harmanecká jaskyňa, Jasovská jaskyňa, Ochtinská aragonitová jaskyňa, Važecká jaskyňa), ďalšie turisticky sprístupnené jaskyne (napr. Bojnická hradná jaskyňa, Krásnohorská jaskyňa) sú v správe iných subjektov. Všetky jaskyne v Slovenskej republike sú prírodnými pamiatkami, najvýznamnejšie z nich boli vyhlásené za národné prírodné pamiatky. R. 1995 boli Jaskyne Slovenského krasu a Aggteleckého krasu (jaskyne na území Slovenska a Maďarska) zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO (zápis doplnený 2000, spolu je zapísaných 54 jaskýň nachádzajúcich sa na území Slovenska, napr. Domica, Gombasecká jaskyňa, Jasovská jaskyňa a Ochtinská aragonitová jaskyňa). Do Zoznamu mokradí medzinárodného významu boli zapísané jaskyňa Domica (2001) a jaskyne Demänovskej doliny (2006) ako vzácne zachované podzemné mokrade.

Vo vchodových častiach niektorých jaskýň sa vyskytujú rôzne druhy húb a machorastov, napr. rebríčkovec stromkovitý (Climacium dendroides), ploník stenčený (Polytrichum formosum), laločnatka štvordielna (Pressia quadrata), bradatka obyčajná (Barbilophozia barbata), lupeňovec kužeľovitý (Conocephalum conicum), brehovka obyčajná (Pellia epiphylla) a katarínka vlnkatá (Atrichum undulatum), zo živočíšnej ríše rôzne formy kavernikolných živočíchov (→ kavernikol) trvalo žijúcich v podzemných dutinách (→ troglobiont), napr. severoamerický druh kôrovca Cambarus setosus alebo pavúka Neoleptoneta myopica. Dočasne (pre úkryt či potravu; → troglofil) sa v niektorých jaskyniach vyskytujú napr. troglofilný chrobák z čeľade bystruškovité behúnik (Duvalius microphthalmus), pavúk Meta menardi, z netopierov druh podkovár juž. (Rhivolophus euryale) a lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii); živočíchy sa môžu v jaskyniach vyskytnúť aj náhodne (→ trogloxén). Jaskyne a skalné prístrešky (→ abri) mali veľký význam z hľadiska evolúcie človeka a v súčasnosti sú významnými paleontologickými a archeologickými náleziskami. Pozostatky australopitov, bezprostredných živočíšnych predchodcov rodu Homo, sa do jaskýň (napr. Kromdraai, Sterkfontein, Swartkrans a Taung v Južnej Afrike) dostávali náhodne (pádom, prinesením vodou alebo zvieratami). Predstavitelia rodu Homo však už v jaskyniach sídlili, vyrábali nástroje, hľadali a porciovali korisť (napr. Amud a Kebara v Izraeli, Čou-kchou-tien v Číne, Domica na Slovensku, Fontéchevade vo Francúzsku, Šipka a Švédův stůl v Česku), pochovávali zosnulých (napr. Amud, Kebara, Skhul a Tabun v Izraeli, Cro-Magnon, La Chapelle-aux-Saints a La Ferrassie vo Francúzsku, Grimaldské jaskyne v Taliansku, Petralona v Grécku a Tešik-Taš v Uzbekistane), hádzali do nich obete a vykonávali v nich rituály (napr. v Sima de los Huesos v Španielsku a v Majdovej-Hraškovej jaskyni na Slovensku); väčšina pozostatkov rodu Homo sa však do jaskýň dostala za neznámych okolností (napr. Engis v Belgicku, Krapina a Vindija v Chorvátsku). Jaskyne sa často využívali napr. na ustajnenie dobytka, ťažbu nerastných surovín (jaskyňa Výpustek v Česku) a utajenie vojenských objektov (Výpustek, Býčí skála a Kůlna v Česku), v minulosti aj na nelegálnu činnosť, napr. ako úkryt zbojníkov (Čertova jaskyňa na Slovensku) alebo ako peňazokazecké dielne (Špaňopoľská jaskyňa na Slovensku). V niektorých jaskyniach sa zachovali umelecky mimoriadne hodnotné doklady jaskynného umenia (napr. jaskynné maľby v jaskyni Altamira v Španielsku, Lascaux a Madeleine vo Francúzsku; → paleolit), využívali sa aj ako chrámy (→ jaskynný chrám, → skalná architektúra). V období renesancie a baroka boli obľúbené umelé jaskyne (→ grota), ktoré tvorili súčasť záhrad a parkov. Čisté a vlhké ovzdušie jaskýň s mikroskopickými časticami vápnika a horčíka priaznivo pôsobí na dýchacie cesty človeka, preto sa jaskyne v súčasnosti okrem turistiky využívajú napr. aj na speleoterapiu.

Najdlhšie jaskyne Slovenska (2018)
Názov Lokalita Dĺžka
Demänovský jaskynný systém Nízke Tatry 41 540 m
Mesačný tieň Vysoké Tatry 31 840 m
Stratenská jaskyňa – Psie diery Slovenský raj 23 670 m
Jaskyňa mŕtvych netopierov Nízke Tatry 21 042 m
Štefanová Nízke Tatry 17 381 m
Javorinka Vysoké Tatry 11 936 m
Jaskyňa zlomísk Nízke Tatry 11 248 m
Skalistý potok Slovenský kras 8 215 m
Systém Hipmanových jaskýň Nízke Tatry 7 567 m
Domica – Čertova diera Slovenský kras 6 882 m

Najhlbšie jaskyne Slovenska (2018)
Názov Lokalita Hĺbka
Hipmanove jaskyne Nízke Tatry 499 m
Javorinka Vysoké Tatry 480 m
Mesačný tieň Vysoké Tatry 451 m
Skalistý potok Slovenský kras 376 m
Jaskyňa mŕtvych netopierov Nízke Tatry 324 m
Javorová priepasť Nízke Tatry 313 m
Jaskyňa v Záskočí – Na Predných (Záskočská jaskyňa) Nízke Tatry 284 m
Čiernohorský jaskynný systém Vysoké Tatry 232 m
Kunia priepasť Slovenský kras 203 m
Tristarská priepasť Belianske Tatry 201 m
Demänovský jaskynný systém Nízke Tatry 196 m

Najdlhšie jaskyne sveta (2018)
Názov Štát (administratívna jednotka) Dĺžka
Mamutia jaskyňa (Mammoth Cave System) USA (Kentucky) 651 784 m
Sistema Sac Actun (Nohoch Nah Chich, Aktun Hu) – čiastočne zatopený jaskynný systém Mexiko (Quintana Roo) 346 740 m
Jewel Cave USA (Juž. Dakota) 310 732 m
Sistema Ox Bel Ha – zatopený jaskynný systém Mexiko (Quintana Roo) 257 146 m
Optymistyčna (v sadrovcoch) Ukrajina (Ternopiľská oblasť) 257 000 m
Wind Cave USA (Juž. Dakota) 236 735 m
Lechuquilla Cave USA (Nové Mexiko) 222 572 m
Hölloch Švajčiarsko (Schwyz) 201 946 m
The Clearwater System (Gua Air Jernih) Malajzia (Sarawak) 215 337 m
Fisher Ridge Cave System USA (Kentucky) 201 570 m

Najhlbšie jaskyne sveta (2018)
Názov Štát (administratívna jednotka) Hĺbka
Veriovkina Gruzínsko (Abcházsko) 2 204 m
Krubera (Voronia) Gruzínsko (Abcházsko) 2 197 m
Sarma Gruzínsko (Abcházsko) 1 830 m
Ilľuzija-Mežennogo-Snežnaja Gruzínsko (Abcházsko) 1 753 m
Lamprechtsofen-Vogelschacht Rakúsko (Salzbursko) 1 732 m
Gouffre Mirolda/Lucien Bouclier Francúzsko (Auvergne-Rhône-Alpes) 1 626 m
Réseau (Gouffre) Jean-Bernard Francúzsko (Auvergne-Rhône-Alpes) 1 602 m
Torca del Cerro del Cuevón (T-33)–Torca de las Saxifragas Španielsko (Astúria) 1 589 m
Huautla Mexiko (Oaxaca) 1 560 m
Šachta Viačeslava Panťuchina Gruzínsko (Abcházsko) 1 508 m

Jasovská planina

Jasovská planina — geomorfologický podcelok vých. časti Slovenského krasu. Mierne klesajúca planina smerom na východ je slabo zvlnená, výšky 400 – 700 m n. m., najvyšší vrch Vysoká, 707 m n. m. Budovaná strednotriasovými svetlosivými vápencami prerušenými v str. časti spodnotriasovými pieskovcami a bridlicami; na juhu a západe ohraničená strmými bralnými svahmi so sutinovými kužeľmi. Vo vápencoch vznikli povrchové formy krasu (krasové jamy, úvaly, škrapy, vyvieračky) a jaskyne. Pestrá vegetačná pokrývka, výskyt suchomilných dubín, bučín a sutinových lesov, zastúpené sú teplomilné panónske druhy, ale i glaciálne relikty.

jatočná výťažnosť

jatočná výťažnosť — percentuálny podiel hmotnosti jatočne opracovaného tela zabitého zvieraťa v teplom stave z hmotnosti živého zvieraťa pred zabitím. Spôsob jatočného opracovania závisí od druhu zvierat a určujú ho príslušné normy.

Pri hovädzom dobytku sa do hmotnosti jatočne opracovaného tela počítajú dve jatočné polovice, resp. štyri štvrte bez kože, hlavy, nôh, miechy, orgánov brušnej, hrudnej a panvovej dutiny vybratých aj s prirasteným lojom, bez pohlavných orgánov, obličiek a obličkového a panvového loja, ak ide o býky, mladé býky a voly bez mieškového loja, ak ide o samice bez vemena a prirasteného vemenného loja, ďalej bez blanitej a mäsitej časti bránice, podkožného loja nad vrchným šálom, bez chvosta a krčnej cievy vybratej aj s prirasteným lojom, pri ošípaných dve polovičky s hlavou, bez obličkového tuku, orgánov panvovej, hrudnej a brušnej dutiny vybratých aj s prirasteným tukom, ďalej bez jazyka, štetín, paznechtov, pohlavných orgánov, obličiek, bránice a chvosta, pri hydine vypitvané telo s použiteľnými časťami (drobkami; → droby ).

Jáva

Jáva, Jawa, do 1972 Djawa — ostrov v Malajskom súostroví v skupine Veľké Sundy patriaci Indonézii, tiahnuci sa takmer rovnobežkovým smerom; dĺžka 1 050 km, šírka 70 – 200 km, rozloha 129 307 km2, 145,013 mil. obyvateľov (2015), najväčším mestom a strediskom je hlavné mesto Indonézie Jakarta. Na západe je Sundským prielivom oddelený od Sumatry, na východe úžinou Bali od Bali, na severe je obmývaný Jávskym morom, na juhu Indickým oceánom. Pobrežie na juhu je strmé a skalnaté, na severe nížinné a močaristé, vo vnútrozemí horské masívy (priemerná výška 1 500 – 1 700 m n. m.) oddelené tektonickými depresiami. Predstavuje jedno zo sopečne a seizmicky najaktívnejších území na svete (súčasť tzv. ohnivého prstenca; → cirkumpacifický zemetrasný pás), asi 20 činných a okolo 100 vyhasnutých sopiek. Najvyššími sopkami Jávy sú Semeru, 3 676 m n. m., a Slamet, 3 428 m n. m., najaktívnejšou sopkou Jávy a celej Indonézie je Merapi, 2 968 m n. m. Tropické, extrémne vlhké podnebie, priemerné mesačné teploty na nížinách 25 – 26 °C, v horských oblastiach menej ako 10 °C, priemerný ročný úhrn zrážok na nížinách od 1 500 mm na východe do 2 000 mm na západe, v horských oblastiach 2 500 – 4 000 mm, obdobie dažďov od októbra do mája. Krátke vodnaté rieky s prudkým spádom sú využívané energeticky a na zavlažovanie, najväčšie sú Solo, Brantas a Tarum. V záp. časti Jávy vlhké vždyzelené rovníkové lesy, nad 1 500 m n. m. vždyzelené horské lesy, nad 2 200 m n. m. zakrpatené stromy a kríky, v najsuchších oblastiach savany, na pobreží mangrovy. Nerastné suroviny: ropa, rudy zlata a mangánu, fosfáty, síra, soli. Hospodársky najvyspelejší ostrov Indonézie, viac ako dve tretiny povrchu zaberá poľnohospodárska pôda (30 % je zavlažovaných) sústredená najmä v nížinných oblastiach. Najvýznamnejšími poľnohospodárskymi plodinami sú ryža (pestovaná na terasovaných poliach), kukurica, maniok, podzemnica olejná, sója a bataty, ďalej plodiny, ktorých produkty sa významnou mierou podieľajú na exporte, ako čajovník, kávovník (prvý indonézsky ostrov, kde sa kávovník začal pestovať, a to už 1699; producent svetoznámej kávy Kopi Luwak, tzv. cibetkovej kávy, ktorá svoju lahodnú chuť získava prechodom kávových zŕn tráviacim traktom cibetky ázijskej), tabak, kaučukovník, chinínovník (z Jávy pochádza väčšina produkcie chinínu na svete), cukrová trstina, kokosovník a vzácne dreviny, ďalej pestovanie sezamu, zeleniny, ovocia (mango, durian zapáchavý, citrusy, banány a i.). Chov dobytka (najmä byvolov ako ťažnej sily); rybolov; lesníctvo. Priemysel petrochemický, potravinársky (cukrovarnícky, olejársky), tabakový, textilný, gumársky, automobilový, obuvnícky, papiernický, cementársky; tradičné remeslá (batik, rezbárstvo, výroba bižutérie). Priemyselné strediská: Jakarta, Surabaja, Semarang, Bandung, Yogyakarta, Malang. Dobre vybudovaná dopravná sieť, hlavné námorné prístavy: Tanjung Priok (subdištrikt Jakarty), Surabaja, Semarang. Turistická oblasť medzinárodného významu s množstvom historických pamiatok. Najhustejšie zaľudnený ostrov a jedna z najhustejšie zaľudnených oblastí na svete (1 122 obyvateľov/km2), je tam sústredených 57 % populácie Indonézie, väčšina obyvateľov žije na vidieku.

Územie Jávy bolo osídlené už v prehistorickom období (približne pred 1,8 mil. – 1,6 mil. rokov; lokality Mojokerto; Sangiran, 1996 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; Trinil; Ngandong; Sambungmachan). Asi 2000 pred n. l. začali cez Taiwan a Filipíny prichádzať na Jávu prví Austronézania (dnes tvoria väčšinu populácie Indonézie), ktorí tam priniesli poľnohospodárstvo (najmä pestovanie ryže). Od začiatku formovania štátnych útvarov patrila Jáva spolu so Sumatrou k najvýznamnejším mocenským, politickým a kultúrnym centrám Indonézie; boli tam vybudované sakrálne stavby: buddhistické chrámy Kalasan (778) a Borobudur (8. alebo začiatok 9. stor.; 1991 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ako aj hinduistický chrámový komplex Prambanan (okolo 850; 1991 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), vznikol tam starojávsky epos Arjunov sobáš (Arjunawiwaha, asi 1030). Prvým štátnym útvarom v záp. časti Jávy bolo kráľovstvo Taruma (Tarumanagara, 5. – 7. stor.), v str. časti sa sformovalo kráľovstvo Kalingga (6. – 7. stor.) a neskôr hinduistické kráľovstvo Mataram (8. – 11. stor.; význam 1). R. 1222 vzniklo na vých. Jáve kráľovstvo Singhasari, ktoré dočasne ovládlo aj sumatrianske kráľovstvo Melayu, a 1293 bolo založené najvýznamnejšie indonézske kráľovstvo Majapahit, ktoré zahŕňalo str. a vých. Jávu, Maduru a pobrežie Kalimantanu, neskôr aj Sumatru, Bali, Lombok a oblasť Filipín i Malajzie; zaniklo približne 1514 – 27. Od 2. polovice 15. stor. bola Jáva islamizovaná, 1481 tam vznikol prvý jávsky sultanát Demak a v 2. polovice 16. stor. islamské kráľovstvo Mataram (význam 2). Kolonizácia Jávy sa začala koncom 16. stor., keď tam prišli Portugalčania, zakrátko ich však vytlačili Holanďania. R. 1602 bola založená holandská Východoindická spoločnosť (→ východoindické spoločnosti), ktorá získala výlučné právo na spravovanie už jestvujúcich a zriaďovanie nových holandských obchodných faktórií. R. 1619 založil neskorší jávsky guvernér J. P. Coen na mieste staršieho sídla pevnosť, ktorú nazval Batavia a ktorá sa stala hlavným mestom Jávy (dnes Jakarta). Holanďania využili rozpory a boje o moc vnútri jestvujúcich jávskych štátnych útvarov i medzi nimi a v 17. stor. dostali Jávu pod svoj vplyv. Po zániku holandskej Východoindickej spoločnosti (1798) sa dostala pod správu holandskej vlády, nakrátko (1811 – 16) ju ovládli Briti (tzv. britské interregnum). R. 1816 bola vrátená Holanďanom. Úsilie Holanďanov o podlomenie moci jávskej šľachty viedlo 1825 – 30 k tzv. jávskej vojne, k povstaniu proti kolonialistickej nadvláde vedenému princom Diponegorom, ktoré prerástlo do sv. vojny (džihádu) proti nemoslimským Európanom. Po jeho porážke zaviedli Holanďania okrem iných opatrení aj systém núteného pestovania kultúr (tzv. kultivačný systém, cultuurstelsel, fungoval 1830 – 70), napr. kávovníka a cukrovej trstiny na veľkej časti poľnohospodárskych plôch, čo vyvolávalo hladomor sprevádzaný častými nepokojmi. Nasledujúce obdobie, ktoré bolo poznačené zosilnením národnooslobodzovacieho hnutia, vyústilo do vytvorenia jednotného indonézskeho národa (→ Indonézania; → Indonézia, Dejiny) a spoločného indonézskeho jazyka (od 1945 úradný jazyk v Indonézii), ktorý je popri štyroch používaných hlavných jazykoch (jakartská indonézština, jávčina, sundčina, madurčina) jazykom interetnickej komunikácie jávskeho obyvateľstva (→ Jávania, význam 2).