Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 534 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

hekistoterma

hekistoterma [gr.] — rastlina charakteristická nízkymi nárokmi na teplo, dobre odolná proti nízkym (i záporným) teplotám počas väčšiny roka; rastlina alpínskych stupňov arktických oblastí.

helenizmus

helenizmus [vlastné meno] —

1. gr. hellénismos — a) historické obdobie starovekých dejín oblasti vých. Stredozemia, Blízkeho východu, Čierneho mora a juž. Talianska začínajúce sa výbojmi Alexandra III. Veľkého (resp. dobytím Perzskej ríše) a vytvorením obrovskej ríše siahajúcej až po hranice Indie a končiace sa pripojením ptolemaiovského Egypta (ako poslednej z helenistických ríš) k Rímskej ríši (30 pred n. l.). Termín helenizmus vytvoril a prvýkrát použil v 19. stor. nemecký historik J. G. Droysen.

Po smrti Alexandra III. Veľkého (323 pred n. l.) prevzali správu nad jednotlivými územnosprávnymi jednotkami (diadochiami) jeho ríše vojenskí velitelia (diadochovia): v Macedónii Antipatros (a po ňom jeho syn Kassandros), v Trácii Lysimachos, v Lýkii, Pamfýlii a vo Veľkej Frýgii Antigonos I. Monofthalmos, v Egypte Ptolemaios I. Sótér a v Babylonii Seleukos I. Nikator (gr. Nikatór). Hoci jednota ríše mala byť zachovaná (formálne uznali za kráľa Alexandrovho syna Alexandra i nevlastného Alexandrovho brata Filipa III. Arridaia), začali medzi sebou bojovať o rozsah spravovaných území a 311 pred n. l. sa dohodli na jej rozdelení.

R. 306 pred n. l. najvýznamnejší z diadochov Antigonos I. Monofthalmos prijal pre seba a syna Démétria I. Poliorkéta kráľovský titul. Za kráľov území, ktoré ovládali, sa vyhlásili aj Ptolemaios I. Sótér, Seleukos I. Nikator, Lysimachos a Kassandros. Po bitke pri Ipse (301 pred n. l.), v ktorej Seleukos I. Nikator porazil Antigona I. Monofthalma, a po Kassandrovej smrti (298 pred n. l.) zostali len traja diadochovia (Lysimachos, Seleukos I. Nikator, Ptolemaios I. Sótér), ktorí už vládli ako nezávislí panovníci; ich potomkovia (epigóni) si upevnili moc a vládli samostatne. Po nástupe Antigona II. Gonata na macedónsky trón (276 pred n. l.) a po konsolidácii pomerov v Macedónii zostali tri mocné helenistické ríše: Antigonovcov v Macedónii, Seleukovcov v Prednej Ázii a Ptolemaiovcov v Egypte. Okrem nich jestvovali ďalšie orientálne štáty ovplyvnené helenizmom, napr. Bitýnia, Kapadócia, Pontská ríša, Partská ríša, Veľké Arménsko za vlády Tigrana II. Veľkého a najvýznamnejšia z nich Pergamská ríša (založená v pol. 3. stor. pred n. l.) s vládnucou dynastiou Attalovcov. Obdobie mocenskej rovnováhy a hospodárskeho i kultúrneho rozmachu ukončili koncom 3. a zač. 2. stor. pred n. l. macedónske vojny a sýrske vojny, v ktorých sa helenistické štáty dostali do nových vzájomných konfliktov i do prvých rozporov s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. V priebehu 2. a 1. stor. pred n. l. postupne stratili samostatnosť (168 pred n. l. Macedónia, 146 pred n. l. Grécko, 133 pred n. l. Pergamské kráľovstvo, 64 pred n. l. Sýria, 30 pred n. l. Egypt) a ako provincie sa stali súčasťou Rímskej ríše;

b) kultúrne obdobie staroveku vyznačujúce sa šírením gréckej antickej (helénskej; → Heléni) kultúry, jej napodobňovaním a syntézou s miestnymi tradíciami. Vychádzajúc z heglovstva, podľa ktorého sa vrcholný rozvoj gréckeho ducha mohol uskutočniť len na pôde plnohodnotne fungujúceho mestského štátu (polis), ktorý však v období helenizmu strácal svoju autonómiu na úkor novovznikajúcich monarchií, bolo helenistické obdobie dlho považované za úpadkové. Naopak, moderná veda helenizmus interpretuje ako všestrannú a dovtedy nebývalú expanziu gréckeho spôsobu života, umenia a civilizácie do celého vtedy známeho sveta, pričom v globalizujúcom sa helenistickom svete dochádzalo k syntéze gréckych a negréckych prvkov s výraznou prevahou gréckeho živlu. Spojovacím jazykom sa stala tzv. všeobecná gréčtina koiné. Ťažisko kultúrneho a intelektuálneho života sa vďaka podpore helenistických vladárov posúvalo na východ. Popri Aténach, ktoré i naďalej zostali centrom filozofického diania, a ostrove Rodos vyrástli v monarchiách nástupcov Alexandra III. Veľkého nové kultúrne strediská, z ktorých obzvlášť dôležité boli Antiochia v seleukovskej Sýrii, Pergamon v kráľovstve Attalovcov na západe Malej Ázie a Alexandria v ptolemaiovskom Egypte. Rozvíjalo sa umenie a zberateľská činnosť, vzdelanosť sa stávala prístupnejšou i pre širšie spoločenské vrstvy. Zakladali sa rozsiahle knižnice (Alexandrijská knižnica), pri ktorých sa sústreďoval vedecký život (napr. Museion v Alexandrii; → alexandrijská škola). Rozvíjali sa nové vedné odbory (→ grécka antická veda), objavovali sa nové poznatky v astronómii (Aristarchova sústava), matematike (Apollónios z Pergy, Hérón z Alexandrie), mechanike (Archimedes zo Syrakúz, Ktésibios a jeho žiak Filón z Byzantia), geometrii (Euklides z Alexandrie), zemepise (Eratosthenés z Kyrény), medicíne (Erasistratos) a i., rozvíjalo sa dejepisectvo (Polybios). Zmenil sa tematický záber filozofickej reflexie sveta a človeka, ktorý už nebol bytostne napojený na mestský štát a v určitom zmysle obmedzený jeho hranicami, ale stával sa svetoobčanom (gr. kosmopolités) hľadajúcim svoje šťastie vo vlastnej autonómnej a slobodnej ľudskej bytosti. Objavili sa veľmi moderné a progresívne myšlienky rovnoprávnosti Grékov a barbarov, mužov a žien, slobodných a otrokov, čo napokon vhodne využilo vznikajúce kresťanstvo. Koniec helenizmu ako kultúrneho fenoménu však nemožno ohraničiť rokom 30 n. l. (pripojenie poslednej helenistickej ríše – Egypta k Rímskej ríši), pretože helenistické tradície pretrvávali až do obdobia rímskeho cisárstva.

Architektúra sa prispôsobovala novému prostrediu a požiadavkám, pričom čerpala z klasického dedičstva, z ktorého si zachovala najmä základnú tvarovú podstatu vyjadrenú architektonickými slohmi a záľubu v pravouhlej lineárnej kompozícii. Tradičná principiálnosť opakovaná predtým v architektonickej forme pozvoľna ustúpila individualizmu, dekoratívnosti a voľným kombináciám tradičných gréckych slohov. Rozšírením stavebných objednávok sa riešili nové úlohy tak v detailoch, ako aj v celku. Dôraz sa kládol na zvýšenie efektu kontrastu medzi stavbou a okolitým prostredím i na dekoratívne riešenie fasád (formy, tvary a architektonické články boli citlivo odpozorované z prírody, napr. štylizované rastlinné motívy). Prestavovali sa existujúce mestá a vznikali nové, predovšetkým na východe (Alexandria, Antiochia, Pergamon). Pri novozakladaných mestách sa uplatňovali cieľavedomé urbanistické koncepcie, vzorom sa stal tzv. hippodamovský pôdorys (podľa Hippodama z Miléta) s pravouhlou ulicovou sieťou (Priéné), prejavoval sa cit pre jednotu mestského organizmu.

Prínosom helenistických miest bola dobrá orientácia a vybavenosť (kanalizácia). Zvýšený dôraz na súkromný život sa prejavil v stavbe prepychovejších obytných domov z kameňa budovaných okolo ústredného nádvoria (peristyl) upraveného ako záhrada s vodnou plochou (Délos), resp. s dvoma dvormi; tento átriový typ domu (vila) prebrali aj Rimania. Domy zámožných obyvateľov a paláce (napr. v Pelle a Pergame) sa budovali pri hlavných uliciach alebo pri námestiach s prepychovou výzdobou. Mimoriadna pozornosť bola venovaná centru mesta (agora), kde sa bežným architektonickým prvkom stalo stĺporadie (stoa) poskytujúce útočisko za nepriaznivého počasia a spravidla slúžiace aj na obchodné účely (napr. Attalova stoa v Aténach, pol. 2. stor. pred n. l.). Charakteristickými znakmi spoločenských stavieb sa stala monumentalita a výtvarnosť (bohatá fresková výzdoba), ich pôdorysy boli zložitejšie, prispôsobené narastajúcim priestorovým požiadavkám. Budovali sa divadlá (v Delfách, 2. stor. pred n. l.; Ódeion Héróda Attika pod juž. svahom Akropoly v Aténach, 160 n. l.), štadióny (140 – 144 n. l. prestavba panaténajského štadióna v Aténach do podoby, v ktorej sa našiel pri vykopávkach 1870: tvar podkovy, 204 × 33,35 m, hľadisko pre 50-tis. divákov). Chrámy zväčšovali svoje rozmery a predtým ustálené pôdorysy boli rozširované o viaceré stĺpové kolonády; z chrámových typov sa uplatňoval najmä iónsky dipteros; rozšírený bol korintský sloh. Novými typologickými druhmi boli knižnice (Alexandrijská knižnica), prístavné stavby (napr. maják na ostrove Faros v Alexandrii, okolo 280 pred n. l.) a rozsiahle paláce (kráľovský palác Ptolemaiovcov v Alexandrii). Samostatnou monumentálnou stavbou sa stal oltár na samostatnej terase akropoly so stĺpovou kolonádou a veľkolepou sochárskou výzdobou (napr. Diov oltár v Pergame, medzi 180 – 160 pred n. l., dnes v Berlíne).

Vo filozofii dominovali tri samostatné a navzájom si konkurujúce filozofické školy starých stoikov (→ stoicizmus; Zénón z Kitia, Chrysippos), skeptikov (→ skeptici; Pyrrhón z Elidy, stredná a nová Akadémia, eklekticizmus Filóna Alexandrijského) a epikurovcov (→ epikureizmus; Epikuros, Lukrécius). Starí stoici vytvorili prepracovaný obraz sveta riadeného a integrovaného univerzálnym racionálnym princípom (logos, boh), ktorý je zárukou prozreteľného usporiadania kozmu a na ktorom môže rôznou mierou participovať človek – stoický mudrc. Spoločne zdieľaný logos je zároveň teoreticky fyzikálnym zdôvodnením principiálnej rovnoprávnosti všetkých ľudí a zárukou zmysluplného napĺňania života kohokoľvek, kto sa ním riadi. Stredný stoicizmus (Panaitios z Rodu, Poseidónios z Apameie) mal zásluhu na prenesení stoických myšlienok do prostredia rímskych intelektuálov (tzv. scipionovský krúžok, Cicero), čo bolo spojené so zmiernením niektorých radikálnych stoických postojov. Asi najdynamickejšie sa rozvíjajúcou školou helenistického obdobia bol skepticizmus. Ocitol sa v silnom argumentačnom zápase so stoicizmom, ktorý ustupoval, pričom svoje pôvodne veľmi radikálne skeptické pozície (Pyrrhón z Elidy) zmierňoval v prospech eklekticizmu (Filón z Larisy), ktorý neskôr výrazne konvergoval k stoicizmu (Antiochos z Aškelonu). Predstavitelia epikureizmu tvorili pomerne uzavretú filozofickú komunitu, ktorá rozvíjala, precizovala a dopĺňala atomistický obraz sveta prvýkrát sformulovaný predsokratovskými atomistami. Napriek tomu, že v škole nezriedka prevládal (nekritický) obdiv k osobe jej zakladateľa Epikura, ktorého kult osobnosti dosiahol až podobu náboženskej apoteózy, epikureizmus vypracoval niektoré zaujímavé filozofické riešenia (napr. otázka slobody, organických celkov ap.), ktoré sú predmetom súčasného vedeckého bádania.

Vo vzťahu Grékov k hudbe pretrvávala pytagorovská, platónska a aristotelovská tradícia. Filozofický rozpor, ktorý sa riešil v predchádzajúcom klasickom období (Na čom sa zakladá úsudok o hudbe? Na rozume alebo na cite?, pričom pytagorovci sa prikláňali k prvému vysvetleniu, sofisti k druhému a Aristoxenos z Tarentu prišiel s novým riešením, keď tvrdil, že orgánom hudby je zmyslový vnem, čiže sluch), v helenistickom období vyriešila stoická škola tak, že odlíšila vnem od príjemných a nepríjemných pocitov (pocity sú subjektívne, ale vnem nie je subjektívny). Stoici rozlišovali dva druhy vnemov: samorodé (vnemy tepla a chladu) a iné (napr. harmónie alebo disharmónie), ktoré sú výsledkom vzdelávania. Podľa stoikov má hudba zmyslový základ, hoci je racionálna a objektívna. Táto koncepcia poprela Platónovo učenie o racionálnosti myslenia a o iracionálnosti zmyslov (Platón staval do nezmieriteľného protikladu rozum a zmysly). Proti stoickej škole a názoru o racionálnej podstate hudby vystúpili epikurovci, čím sa uzatvoril stáročný proces poznávania a definovania hudby ako jedinečného umenia, ktoré stálo pri zrode a trvaní gréckej civilizácie.

Literatúra (resp. väčšina literárnej tvorby) niesla pečať učenosti, bola určená pre elitu a zväčša na čítanie, nie na verejný prednes. Nové cesty hľadala epická poézia: subjektívny ľúbostný motív do nej vniesol Apollónios Rodský, formálne precízne kratšie útvary (epyllion) presadzoval jeho kritik a hlavný predstaviteľ alexandrijskej moderny Kallimachos z Kyrény, jeho vzor nasledoval Moschos zo Syrakúz. Šírila sa náučná epika, v ktorej najväčší úspech dosiahli Aratos (epos o hviezdnej oblohe a počasí) a Nikandros z Kolofónu (o roľníctve a chove včiel). V lyrike prevládal epigram (Anthologia Graeca Palatina, Asklepiadés zo Samu), elégia smerovala k učenej naratívnosti (Kallimachos z Kyrény). Rozvíjali sa aj rozličné básnické hračky (paignia). Zo subjektívnej piesňovej lyriky sú známe iba zlomky (napr. tzv. Grenfellova pieseň z 3./2. stor. pred n. l.), lepšie sa zachovali náboženské hymny (Kallimachos z Kyrény). Žánrové spektrum rozšírila bukolická, čiže pastorálna idyla (Theokritos) ako výraz túžby po úniku z mestskej civilizácie do prírody. Pestré námety zo života pertraktovali mimiamby, čiže literárne mimy vo veršoch (Héróndas, Theokritos) určené pravdepodobne na dramatizované čítanie. Na javisku sa čoraz väčšmi presadzovali mimos a fraška. V Alexandrii sa v 3. stor. podľa vzoru Atén konali súťaže tragikov, zachovali sa však iba zlomky a komplikovaná Alexandra od Lykofróna z Chalkidy, ktorej obsahom sú Kasandrine veštby o osudoch Grékov po páde Tróje a o vzostupe Ríma. Naproti tomu v Aténach vznikla tzv. nová atická komédia (Menandros), ktorá silno ovplyvnila rímskych autorov (Plautus, Terentius). V rečníctve, ktoré sa zúžilo na ukážkové produkcie, sa presadil prezdobený „ázijský“ štýl (azianizmus). Ako zábavná próza sa uplatnila novela (Aristeidés z Miléta), vznikol román. V dejepisectve prevážili estetické hľadiská, pozornosť sa upriamovala na lokálne dejiny a osobnosť Alexandra III. Veľkého (Kallisthenés); pragmatickú históriu reprezentoval iba Polybios. Sicílčan Timaios zaviedol datovanie podľa olympiád. Vlastné dejiny písali v gréčtine Židia (deuterokánonické knihy Makabejcov) i prví rímski analisti. Málo sa zachovalo z bohatej literárnej produkcie filozofov (Epikuros, Poseidónios z Apameie) a stratili sa aj v duchu kynizmu poňaté básnicko-prozaické menippské satiry (Menippos z Gadar). V gramatike vynikol Dionysios Thrax (asi 170 – 90 pred n. l.), v geometrii Euklides z Alexandrie; väčšina odbornej literatúry sa však stratila, prípadne ju zužitkovali neskorší autori. Pre potreby Židov žijúcich v Alexandrii vznikol preklad starozákonných kníh do gréčtiny nazývaný Septuaginta (→ Biblia).

Náboženstvo helenistického obdobia predstavuje súhrn viery jednotlivcov a kolektívov, pričom tradičné grécke náboženstvo bolo ovplyvnené rozvojom filozofie a náboženskými predstavami blízkových. štátov. Klasické antropomorfné predstavy nahradili predstavy abstraktných božstiev ovplyvnených filozofiou (Eiréné – mier, Diké – právo, Niké – víťazstvo, Tyché – osud). Umocnili sa predstavy o posmrtnom živote či o jeho úplnom odmietaní, ako aj o možnosti záchrany duše (mystériá). Polyteizmus čiastočne zatlačil henoteistické (viera v jedného boha nadradeného iným), prípadne i monoteistické predstavy (viera v jediného boha). Jeho typickými prejavmi boli časté náboženské obrady a slávnosti, na ktorých sa zúčastňovali ľudia zo širokého okolia, vznikali nové náboženské spolky, kultové strediská, nové kulty a obrady. V Grécku sa šírili orientálne kulty (Mithra, Eset) a uskutočňovali sa magické obrady, pričom grécke náboženské predstavy ovplyvňovali východné krajiny. Výsledkom splývania orientálnych a gréckych náboženských predstáv (synkretizmus) bol zrod nového boha Sarapida (Sarapis), meno bolo zloženinou z mena Usir a Apis, ktorý bol posvätným býkom. Jeho kult sa rozšíril z Egypta na ostrov Délos, na Sicíliu a do Grécka a neskôr sa udomácnil aj v Rímskej ríši.

Pre výtvarné umenie sú charakteristické simultánna existencia a expanzia mnohých, často protichodných štýlov a slohov, množstvo používaných druhov, ako aj veľký počet zachovaných diel alebo ich kópií na geograficky rozsiahlej ploche, čo znemožňuje ich presné morfologické a časové zoradenie. Výrazne sa rozšíril počet tém a námetov (napr. deti, starci), umenie sa profanovalo, záujem sa sústreďoval na žáner a alegóriu často s erotickým podtextom.

Sochárstvo nadviazalo najmä na Praxitelove a Lysippove diela. Významné sochárske školy pôsobili v Aténach, Sikyóne (z nej vyšiel Charés z mesta Lindos, autor 32 m vysokého Rodského kolosa, 305 pred n. l.), Alexandrii (Sarapis, 280 pred n. l.; portréty panovníkov), Antiochii (Tyché Antiochijská, 300 pred n. l.) a Pergame (Umierajúci Galaťan, 230 – 220 pred n. l., ktorý bol súčasťou monumentálneho pamätníka). Vrcholným sochárskym dielom bol Diov oltár v Pergame (170 pred n. l.) dekorovaný vlysom gigantomachie a príbehom o legendárnom zakladateľovi mesta Teléfovi. Štýl vlysu gigantomachie, ktorý sa označuje ako helenistický barok, je charakteristický pátosom, dramatickými efektmi, nepokojom a dynamizmom. Rozšíril sa v Malej Ázii. V tomto štýle bola pravdepodobne rodskými sochármi vytvorená Niké zo Samothraké (2. stor. pred n. l.), ako aj slávne súsošie Laokoóna (1. stor. pred n. l.), ktoré dokladá záľubu helenistických sochárov v komplikovane poňatých kompozíciách. Sochári aténskej školy naň reagovali tvorbou v neoklasickom štýle, ktorá bola charakteristická retrospektívnym charakterom a inšpiráciou umením klasického obdobia. V 2. – 1. stor. pred n. l. sa rozšíril po celom helenistickom svete. Bola v ňom vytvorená socha Afrodita Mélska (150 – 120 pred n. l.). Portrét sa stal realistickou charakterovou štúdiou a mal intímnejší, súkromný charakter. Obľúbené boli aj sochy celých postáv slávnych ľudí (Demostenes, 280 pred n. l.), ktoré boli často kopírované. V tom období vzniklo aj veľké množstvo sôch čisto dekoratívneho charakteru (Afrodita a Pan, okolo 100 pred n. l.). Rozvíjal a rozširoval sa aj repertoár drobného dekoratívneho sochárstva v žánrovom až v grotesknom duchu. Často používaným materiálom pri týchto dielach bola terakota, z ktorej boli v mnohých dielňach vytvárané polychrómované žánrové sošky tanagry. Ich tvorba bola obľúbená počas celého helenistického obdobia.

Maliarstvo sa zameriavalo predovšetkým na naturalistické znázornenie krajiny, obľúbené boli aj idylické krajiny alebo bukolickou poéziou ovplyvnené krajiny s mytologickou štafážou. Maľby z macedónskych hrobiek v Lefkadii a Vergine boli vytvorené v naturalistickom štýle kontrastnými farbami, objavuje sa zobrazovanie tieňa a priestorovej hĺbky. Tabuľové maľby boli neskôr často kopírované a mohli byť transponované napr. do mozaiky (Bitka pri Isse, Faunov dom, Pompeje, okolo 170 pred n. l.). Rozšírili sa mozaiky, ktoré sa uplatňovali pri výzdobe podláh verejných priestranstiev i súkromných domov (Délos, okolo 100 pred n. l.). Mozaiky z riečnych kamienkov z Pelly zobrazujú scény lovu (okolo 300 pred n. l.). Rozšírila sa výroba prepychových predmetov a šperkov. Maľované, vrstvené alebo rezané sklo s figurálnym dekorom sa vyrábalo v Alexandrii, ktorá vynikla aj ako stredisko glyptiky. Vysokou umeleckou úrovňou sa vyznačujú miniatúrne portréty na minciach;

2. grécizmus — jazykový prvok prevzatý zo starej gréčtiny do iného jazyka alebo v ňom podľa starej gréčtiny utvorený.

Helgolandský záliv

Helgolandský záliv, nem. Helgoländer Bucht, Deutsche Bucht — morský záliv na juhovýchode Severného mora obmývajúci severozápadné pobrežie Nemecka. Teplota horných vrstiev vody vo februári 3 °C, v auguste a septembri 17 °C, salinita 32 – 34 ‰. Do Helgolandského zálivu ústia rieky Eider, Labe, Vesera a Jade. Dôležitá oblasť námornej plavby.

helioseizmológia

helioseizmológia [gr.] — odvetvie fyziky Slnka, ktoré skúma vnútornú štruktúru a dynamiku Slnka na základe zvukových a tiažových vĺn. Jeho začiatky siahajú do 60. rokov 20. stor., keď americký fyzik Robert (Benjamin) Leighton (*1919, †1997) v Mount Wilson Observatory objavil na povrchu Slnka oscilácie s periódou 5 minút. Neskôr sa zistilo, že oscilácie sú spôsobené zvukovými vlnami, ktoré vznikajú kolísaním tlaku pri konvektívnom pohybe slnečnej hmoty v rôznych hĺbkach pod fotosférou. Pohyby podobné vlnám nesmerujú len priamo k povrchu Slnka, ale aj do jeho vnútra, kde sa odrazia a smerujú opäť k jeho povrchu. Skúmanie vibrácií, ktoré spôsobujú, umožňuje študovať fyzikálne parametre (teplotu, hustotu, rotáciu, veľkoškálové meridiánové prúdy) a chemické zloženie vnútra Slnka (podobne ako sa na základe seizmických vĺn skúma vnútro Zeme). Na základe helioseizmologických meraní sa zistilo, že konvektívna vrstva siaha do hĺbky 200-tis. km a s hĺbkou sa zmenšujú rozdiely v rotácii medzi rovníkom a pólmi Slnka (→ diferenciálna rotácia), zmapovalo sa prostredie pod slnečnými škvrnami, bola objavená podpovrchová veľkoškálová cirkulácia hmoty pripomínajúca cirkuláciu teplých a studených morských prúdov a i.

hematit

hematit [gr.], krveľ, α-Fe2O3 — minerál, oxid železitý, často obsahuje až 10 % oxidu titaničitého a málo oxidu horečnatého. Kryštalizuje v trigonálnej sústave. V závislosti od teploty, pri ktorej vzniká, vytvára rôzne tvary. Pri vysokej teplote býva bipyramidálny a romboédrický, pri nižšej hrubošošovkovitý. Za nízkych teplôt tvorí hrubé tabuľky a lúčovito vláknité masy (lebníky s guľovitou stavbou). Môže vytvárať aj ružicové zrasty z väčšieho počtu tabuľkovitých kryštálov (alpská železná ruža), obličkové formy (oolitická ruda), jemne šupinkaté masy (itabirit), šupinkaté masy (spekularit); zemité odrody sú väčšinou tvorené zmesou oxidov železa (červené okry).

Má červenkastú, modravú, oceľovosivú až čiernu farbu, višňovo- až krvavočervený vryp, polokovový až matný lesk. Nachádza sa v podobe tzv. páskovaných železných prekambrických rúd, ako aj v žilách, kde má hydrotermálny a pneumatolitický pôvod, metasomatický hematit sa vyskytuje vo vápencoch.

Najvýznamnejšie ložiská sú v USA (okolie Horného jazera), na Ukrajine (Kryvyj Rih) a v Brazílii (štát Minas Gerais). Pozoruhodné kryštály hematitu sa vyskytujú v Taliansku (Elba) a v alpských žilách vo Švajčiarsku. Na Slovensku sa nachádza v Slovenskom rudohorí, v Česku v Krušných horách. Hematit je dôležitou hojne rozšírenou železnou rudou sedimentárneho pôvodu patriacou k prvým rudám, ktoré ľudia ťažili; zemité odrody (červené okry) sa oddávna používali ako pigment, našli sa i v pohrebiskách starých okolo 80-tis. rokov.

hemofily

hemofily [gr.], Haemophilus — rod gramnegatívnych fakultatívne anaeróbnych nepohyblivých baktérií, podskupina proteobaktérie γ, čeľaď Pasteurellaceae. Bunky hemofilov majú pleomorfný, kokovitý alebo paličkovitý tvar, veľkosť 0,3 x 1,2 μm, pri neoptimálnych podmienkach môžu tvoriť vlákna. Niektoré kmene sú opuzdrené. Najlepšie rastú na bohatých kultivačných pôdach pri teplote 35 – 37 °C, tvoria nepigmentované, prípadne mierne žltkasté kolónie s priemerom 0,5 – 2 mm. Môžu využívať dva typy metabolizmu: kvasný (fermentačný) alebo respiračný (dýchací). Fermentáciou cukrov s výnimkou laktózy produkujú organické kyseliny (octovú, mliečnu, jantárovú). Rast hemofilov závisí od prítomnosti špecifických rastových faktorov v krvi (napr. protoporfyrínu, protohému, nikotínamiddinukleotidu), ktoré sú zároveň kritériom na zaradenie do jednotlivých druhov.

Patrí sem napr. druh Haemophilus influenzae, ktorý spôsobuje zápal prinosových dutín, ucha, hrtana, pľúc, mozgových blán a i. Jeho patogénnosť je podmienená prítomnosťou polysacharidového puzdra, na základe jeho antigénov sa rozlišuje 6 rôznych sérotypov (a-f). Nebezpečné pre ľudí sú predovšetkým Haemophilus influenzae typ b, ktorý môže po preniknutí do krvného riečiska vyvolať hnisavý zápal kĺbov, kostnej drene a vnútrosrdia (neopuzdrené kmene sa vyskytujú na sliznici nosohltana zdravých jedincov, ojedinele zapríčiňujú chronické zápaly priedušiek), Haemophilus ducreyi, pôvodca mäkkého vredu, Haemophilus hemolyticus, ktorý spôsobuje infekcie horných dýchacích ciest u detí, Haemophilus parainfluenzae, ktorý sa vyskytuje v horných dýchacích cestách a vyvoláva zápaly vnútrosrdia, vzácne zápaly mozgových blán a pľúc. Najznámejšie hemofily zapríčiňujúce ochorenia zvierat sú Haemophilus suis a Haemophilus parasuis, ktoré vyvolávajú zápal kĺbov, mokvavého obalu a mozgových blán pri ošípaných (Glässerova choroba).

hemokoncentrácia

hemokoncentrácia [gr. + lat.] — zahustenie krvi, zníženie obsahu vody v krvi pri súčasnom zvýšení koncentrácie (hustoty) krvi. Vysoká hustota krvi ovplyvňuje reologické vlastnosti krvi a znižuje jej prietok jednotlivými orgánmi (zvyšuje sa cievny odpor, klesá zásobenie tkanív kyslíkom a živinami, zvyšujú sa nároky na prácu srdcového svalu), čím sa zvyšuje riziko tvorby krvných mikrozrazenín (trombotizácia) s následnou embolizáciou. Prevenciou je dodržiavanie správneho pitného režimu vzhľadom na teplotu prostredia, telesnú aktivitu, zdravotný stav a vek.

hepatitída

hepatitída, zápal pečene — poškodenie pečeňového tkaniva s následnou zápalovou reakciou vyvolané infekčnými, toxickými, metabolickými, obehovými a inými faktormi. Hepatitídy sa delia na akútne, chronické, nešpecifické reaktívne a granulómové. Akútna hepatitída je najčastejším zápalovým ochorením pečene, ktorého príčinou môžu byť hepatotropné vírusy (akútna vírusová hepatitída), bakteriálne infekcie (napr. brucelóza, salmonelóza, tuberkulóza), toxické látky (alkohol, organické rozpúšťadlá, rastlinné jedy) a niektoré lieky.

Akútna vírusová hepatitída sa prejavuje príznakmi pripomínajúcimi chrípku (zvýšená telesná teplota, bolesti celého tela, zápal horných dýchacích ciest) alebo ochorenie tráviaceho traktu (nechutenstvo, vracanie, hnačka, bolesť brucha) s ožltnutím kože, očných bielkov a slizníc (→ žltačka). Zdrojom nákazy môže byť infikovaný človek. Akútnu vírusovú hepatitídu typu A vyvoláva RNA vírus z čeľade Picornaviridae, akútnu vírusovú hepatitídu typu E vírus z čeľade Caliciviridae, prenos sa uskutočňuje fekálno-orálnou cestou (špinavé ruky, kontaminovaná voda alebo potraviny), inkubačná doba je 2 – 8 týždňov. Ochorenie môže prebiehať niekedy v malých epidémiách, jeho výskyt podmieňuje sociálno-ekonomická úroveň obyvateľstva. Pre hepatitídy typu E sú charakteristické vodné epidémie najmä v rozvojových krajinách. Akútnu vírusovú hepatitídu typu B vyvoláva vírus z čeľade Hepadnaviridae, akútnu vírusovú hepatitídu typu C vírus z čeľade Flaviviridae, prenášajú sa predovšetkým krvou (transfúzia, poranenie zdravotníkov), pohlavným stykom (najmä hepatitída typu B, hepatitída typu C len 5 % prípadov), možný je aj prenos z matky na dieťa (hepatitída typu C 3 – 5 % prípadov); inkubačná doba pri hepatitíde typu B je 4 – 24 týždňov, pri hepatitíde typu C 2 – 24 týždňov. Do začiatku 90. rokov 20. storočia boli zdrojom prenosu hepatitídy typu B a C najmä transfúzne prípravky, v súčasnosti je rizikovým faktorom najmä vnútrožilové užívanie drog. V prevencii hepatitídy typu B sa uplatňujú pasívna imunizácia špecifickými imunoglobulínmi do 8 dní po kontaminácii infekčným materiálom a celoplošné očkovanie novorodencov. Kombinovaná vakcína proti hepatitíde typu A a B je v súčasnosti najefektívnejší spôsob aktívnej imunizácie proti obidvom typom ochorenia. Vakcína proti hepatitíde typu C zatiaľ nie je známa, prevencia preto spočíva v náležitej osobnej hygiene, v tvorbe protiinfekčných bariér v nemocniciach a v dialyzačných centrách, ako aj v boji proti drogovej závislosti a v obmedzovaní poškodenia drogami (jednorazové striekačky). Prenos akútnej vírusovej hepatitídy typu D, ktorú vyvoláva vírus delta z čeľade Arenaviridae, sa uskutočňuje buď súčasne s prenosom akútnej vírusovej hepatitídy typu B (súčasná infekcia), alebo ide o tzv. superinfekciu. Z epidemiologického hľadiska majú osobitný význam bezpríznakové infekcie (akútna hepatitída typu B až 90 % prípadov). Diagnóza akútnej vírusovej hepatitídy sa opiera o vyšetrenie protilátok. Sérologické rozlíšenie akútnej vírusovej hepatitídy typu C od chronickej hepatitídy nie je možné. Liečba akútnej vírusovej hepatitídy: základom je pokoj na lôžku, diéta, v niektorých prípadoch podávanie roztokov glukózy a aminokyselín alebo kortikoidov, pri akútnej hepatitíde typu C aj interferónu alfa. Lieková a toxická hepatitída je akútny, veľmi zriedkavo chronický zápal pečene spôsobený účinkom rôznych liekov alebo toxických látok, alkoholová hepatitída vzniká následkom alkoholizmu a je najčastejšou príčinou cirhózy pečene.

Chronické hepatitídy predstavujú skupinu ochorení rozličného pôvodu, charakteristických dlhotrvajúcim zápalovým procesom (trvá viac ako 6 mesiacov) pečene s poškodením pečeňového tkaniva, ktoré sa môže rozvinúť do cirhózy pečene. Diagnostika sa zakladá na biochemickom a imunologickom vyšetrení, pri hepatitíde typu C aj na genetickom vyšetrení vyvolávajúceho vírusu. Najčastejšou príčinou chronickej hepatitídy sú vírusy hepatitídy typu B a C, autoimunitné procesy, xenobiotiká (lieky) a alkohol. Chronické vírusové hepatitídy sa môžu prejavovať napr. zvýšenou únavnosťou, nevoľnosťami, anorexiou alebo bolesťami brucha až žltačkou, často však prebieha bez klinických príznakov a zistí sa náhodne pri darovaní krvi alebo pri preventívnom vyšetrení. Akútne vírusové hepatitídy typu A a E nikdy neprechádzajú do chronického štádia, asi u 10 % pacientov s akútnou vírusovou hepatitídou typu B (pri perinatálnom prenose takmer u 100 %) a až u 80 % pacientov s akútnou vírusovou hepatitídou typu C sa vyvíja chronická hepatitída. Do cirhózy pečene progreduje 20 – 40 % chronických hepatitíd typu B a 40 – 60 % chronických hepatitíd typu C. Chronické hepatitídy typu B a C sú aj významnými rizikovými faktormi vzniku karcinómu pečene. Liečba: podávanie špeciálnych antivirotík, imunomodulancií, racionálne stravovanie, úprava životosprávy. Autoimunitná hepatitída je progresívny zápal pečene, pri ktorom má rozhodujúcu úlohu imunologická reakcia namierená proti hepatocytom. Predpokladá sa, že vzniká u geneticky vhodných jedincov pod vplyvom spúšťacích faktorov, napr. liekov alebo vírusov. Postihuje zväčša mladšie ženy. Prejavuje sa slabosťou, únavou, bolesťami v pravom rebrovom oblúku a v kĺboch, poruchami menštruačného cyklu a kolísavou žltačkou. Pri stanovení diagnózy je rozhodujúca biopsia pečene. Liečba: podávanie kortikosteroidov a imunosupresív, pokoj na lôžku, strava bohatá na proteíny a vitamíny, prísny zákaz pitia alkoholu. Poliekovú chronickú hepatitídu môže vyvolať podanie niektorých liekov (napr. oxyfenizatínové preháňadlá, metyldopa a nitrofurantion). Predpokladá sa, že pečeňové lézie vyvolávajú toxické intermediárne produkty vznikajúce pri biotransformácii liekov. Alkoholová chronická hepatitída je zvláštny variant alkoholovej pečeňovej choroby vznikajúci po dlhodobej konzumácii alkoholu v dennej dávke vyše 80 – 100 g. Nešpecifická reaktívna hepatitída nie je prejavom samostatného ochorenia pečene (sprevádza iné ochorenia), granulómová hepatitída je sprievodným znakom pri infekčných ochoreniach, systémových ochoreniach a liekovej reakcii, pri ktorej sa vytvárajú granulómy.

hepatozoón

hepatozoón [gr.], Hepatozoon — rod jednobunkových eukaryontných mikroorganizmov z kmeňa výtrusovce (Apicomplexa), čeľaď Hepatozoidae, krvné parazity rôznych cicavcov, plazov a obojživelníkov, napr. z Nemecka a severozápadnej Európy známy druh Hepatozoon canis spôsobujúci bolesti svalov a anémiu psov, kliešťami prenášaný takmer kozmopolitný druh Hepatozoon americanus zapríčiňujúci zvýšenú teplotu, bolesti svalov, stratu hmotnosti a paralýzu až nehybnosť psov.

heraklit

heraklit [vl. m.] — stavebná izolačná doska vyrobená lisovaním drevitej vlny napustenej cementovým mliekom a spojenej portlandským cementom. Odoláva vlhkosti a teplotám do 600 – 700 °C, má nízku hmotnosť a dobré zvukovoizolačné vlastnosti, ľahko sa opracúva. Používa sa na obkladanie tehlových a betónových múrov, pri úpravách a prestavbách najmä podkrovných bytov i na vytváranie samostatných ľahkých priečok vystužených nosnou kostrou z dreva alebo z ocele.

Herľany

Herľany — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji na styku Košickej kotliny so Slanskými vrchmi, 365 m n. m.; 294 obyvateľov (2017). Miestne časti: Herľany, Žírovce. Písomne doložená 1487 ako Haryan, 1630 Harlyan, 1808 Herlány, Herlein, 1863 – 77 Herlein, 1882 Herlány, 1888 – 98 Herlein, 1900 – 13 Ránkfüred, 1920 Herlany, 1927 Herľany. R. 1964 k nej bola pričlenená obec Žírovce (písomne doložená 1427 ako Gyr, 1430 Syr, 1773 Zsir, Žirowcze, 1786 Zschir, Žirowecz, 1808 Zsir, Žírowce, Žirawa, 1863 – 1913 Zsir, 1920 Žirovce, 1927 – 64 Žírovce). Herľany patrili panstvu Trebišov a boli želiarskou obcou. Už v 17. stor. boli známe svojimi alkalicko-železitými prameňmi, pri ktorých vznikli v 18. stor. kúpele zamerané na liečbu chorôb látkovej výmeny, krvi a nervových chorôb. R. 1870 počas hĺbenia vrtu pri hľadaní nových minerálnych vôd vznikol gejzír (→ Herliansky gejzír). Kúpeľný ráz obce zanikol po 1945, v súčasnosti vďaka existencii gejzíru a priaznivej polohe (východisko na hrebeň Slanských vrchov) vyhľadávané turistické stredisko. Archeologické nálezy z mladého paleolitu, neolitu a eneolitu, mladšej rímskej doby a včasného stredoveku; stredoveký hrádok (2. pol. 13. – 15. stor.), zaniknutá stredoveká dedina (13. – 15. stor.). Stavebné pamiatky: klasicistická kúpeľná budova (pol. 19. stor.), neskoroklasicistická Kaplnka sv. Petra a Pavla (1859, namiesto sv. Jána Nepomuckého uvádzaného 1823). V katastri je prírodná rezervácia Malé Brdo (vyhlásená 1950, rozloha 56 ha) orientovaná na ochranu teplomilného dubového lesa.

Herliansky gejzír

Herliansky gejzír — nepravý studený gejzír v katastri obce Herľany v areáli bývalých kúpeľov. Prírodný mechanizmus bol uvedený do činnosti technickým zásahom človeka. Herliansky gejzír vznikol 1870 navŕtaním podzemnej vody s napätou hladinou; hĺbka vrtu 404,5 m, priemerná výdatnosť 25 – 30 l/s, teplota vody 14 – 18 °C, erupcie s periódou 32 – 36 hodín siahajú do výšky 15 – 20 m a trvajú približne 25 min. V súčasnosti gejzír stráca na sile a perióda medzi erupciami sa predlžuje. Pri striekaní je silno mineralizovanou vodou vynášaný ílovitý sediment obsahujúci viacero minerálov. Národná prírodná pamiatka (vyhlásená 1987).

heroín

heroín [gr.], diacetylmorfín, C21H23NO5 — polosyntetická droga odvodená od morfínu. Bezfarebná kryštalická látka rozpustná v chloroforme a etanole, prakticky nerozpustná vo vode; teplota topenia 173 °C. Dlhším státím na vzduchu ružovie a zapácha po octe. Pripravuje sa acetyláciou morfínu.

Jedna z najnebezpečnejších a najrozšírenejších návykových drog. Má dvakrát účinnejšie, rýchlejšie a v kratšom čase preukázateľnejšie pôsobenie než morfín, závislosť od heroínu vzniká v niektorých prípadoch už po prvom podaní. Heroín bol 1898 uvedený na trh nemeckou firmou Bayer ako závislosť nespôsobujúca analógia morfínu a liek proti kašľu (účinnejší než kodeín).

Herxheimerova reakcia

Herxheimerova reakcia [hergzhaj-], Jarischova-Herxheimerova reakcia — reakcia organizmu na endotoxíny, ktoré sa uvoľňujú v dôsledku masívneho rozpadu baktérií (najmä zo skupiny spirochét) po podaní antibiotík; vzniká však aj pri ďalších ochoreniach spôsobených spirochétovými baktériami, ako sú napr. lymská borelióza (lymská choroba) a tuberkulóza. Prejavuje sa zvýšenou telesnou teplotou, bolesťami svalov, únavou a ďalšími nešpecifickými príznakmi, ktoré zvyčajne pripomínajú chrípku. Herxheimerova reakcia nie je dôvodom na prerušenie terapie, jej závažnej reakcii možno predísť nižšou dávkou antibiotík. Prvýkrát bola zaznamenaná v súvislosti s antibiotickou liečbou syfilisu. Nazvaná podľa nemeckého dermatológa Karla Herxheimera (*1861, †1942) a austrálskeho dermatológa Adolpha Jarischa (*1850, †1902).

Hesensko

Hesensko, nem. Hessen — spolková krajina v strednej časti Nemecka medzi riekami Neckar (na juhu), Vesera a Diemel (na severe) a dolinou Rýna (na západe); rozloha 21 114 km2, 6,213 mil. obyvateľov (2017), administratívne stredisko Wiesbaden. Väčšinu územia vypĺňajú náhorné plošiny obkolesené horskými pásmami, južná časť zasahuje do Hornorýnskeho úvalu. Rieky: Rýn, Mohan, Neckar, Lahn, Werra, Fulda, Vesera, Eder. Na tektonických zlomoch vývery mnohých liečivých prameňov (početné kúpele). Rôznorodá klíma, priemerná ročná teplota od 6,2 °C vo vyššie položených oblastiach do 8,7 °C v nižších nadmorských výškach; ročný úhrn zrážok klesá z 1 300 mm v horských oblastiach na 500 – 600 mm v kotlinách. Značne zalesnené územie (takmer 40 %). Najvýznamnejším hospodárskym regiónom je rýnsko-mohanská oblasť medzi Giessenom (na severe) a Darmstadtom (na juhu) a Wiesbadenom (na západe) a Hanau (na východe). Významný chemický priemysel je sústredený vo Frankfurte nad Mohanom, Darmstadte a Wiesbadene, ďalej banský (ťažba hnedého uhlia, draselných solí, fosforitov, rúd mangánu a medi), strojársky (výroba dopravných prostriedkov), elektrotechnický a hutnícky priemysel. Pestovanie obilia, cukrovej repy, na juhozápade viniča, ovocných stromov a tabaku; chov hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny; lesníctvo. Významnými dopravnými tepnami sú Mohan a Rýn.

Územie Hesenska tvorilo pôvodne povodie Mohanu a stredného toku Rýna. Počas sťahovania národov severnú časť Hesenska obsadil germánsky kmeňový zväz Chattov (jeho súčasťou boli Hesovia, odtiaľ názov Hesensko) a južné územia dobyli Rimania, ktorých odtiaľ následne vytlačili Alamani. V 6. storočí si obidve časti podmanila Franská ríša a začala sa christianizácia obyvateľstva, ktorá sa skončila v 8. storočí Hesensko bolo súčasťou Austrázie a od 9. storočia Franska so strediskom v Mohuči (Mainz). V tom čase sa najmocnejším rodom na území dnešného Hesenska stali Konrádovci, ktorí sa po vymretí Karolovcov začiatkom 10. storočia dostali na nemecký trón (Konrád I.). R. 1263 získal po dlhých bojoch titul landgrófa Henrich I. Dieťa, ktorý sa stal zakladateľom hesenského kniežacieho rodu. R. 1292 bolo Hesensko povýšené na ríšske kniežatstvo a začal sa jeho rozmach. V nasledujúcich dvoch storočiach však muselo čeliť vnútorným rozbrojom a územným nárokom susedov. Po dočasnom rozdelení na Hesensko-Marbursko a Hesensko-Kasselsko sa 1500 kniežatstvo opäť spojilo a stalo sa jednou z najvýznamnejších krajín ríše. Reformácia tam bola prijatá už 1526 a Hesensko sa dostalo do čela opozície proti cisárovi Karolovi V. Koncom 16. storočia došlo k opätovnému dedičskému deleniu krajiny a 1604 zostali len hesensko-kasselská a hesensko-darmstadtská línia, ktoré mali samostatný vývoj a ich existenciu potvrdil 1648 aj Vestfálsky mier. Hesensko-Kasselsko, ktoré zdedilo polovicu bývalých území, predstavovalo hlavnú líniu. Jeho význam spočíval vo vojenskej sile a jeho vojaci bojovali až do konca 18. storočia vo všetkých väčších vojnách v Európe (hesensko-kasselská dynastia sa dostala 1720 – 51 aj na švédsky trón). R. 1803 bolo povýšené na kurfirstvo a tento štatút si s prestávkou udržalo až do 1867. V prusko-rakúskej vojne (1866) bojovalo na strane Rakúska, bolo porazené a včlenené do Pruska (provincia Hesensko-Nasavsko, do 1944). Landgrófstvo Hesensko-Darmstadtsko hralo v nemeckom vývoji menšiu úlohu pre vnútornú nestabilitu a hospodársko-finančné problémy. R. 1806 získalo štatút veľkovojvodstva, počas prusko-rakúskej vojny stratilo viaceré územia a od 1871 bolo súčasťou Nemeckej ríše. V septembri 1945 americká okupačná správa vytvorila z Hesenska-Darmstadtska a časti provincie Hesensko-Nasavsko krajinu Veľké Hesensko (neskôr Hesensko), ktoré sa 1949 stalo súčasťou NSR.

hetanž

hetanž, hettangien — najstarší stupeň (vek) jury (asi 210 – 201 mil. rokov), ktorý 1864 definoval švajčiarsky geológ Eugène Renevier (*1831, †1906). Na jeho začiatku klesli globálne teploty a znížila sa hladina vlhkosti. Kompaktnosť kontinentov sev. a juž. pologule bola narušená systémom riftov zasahujúcich hlboko do zemskej kôry. Živočíšny svet bol veľmi pestrý, k typickým skamenelinám patrí amonit (→ amonitotvaré) Schlotheimia angulata. Tmavé vápence, pieskovce a sliene hetanža sú známe i z Belianskych Tatier. Nazvaný podľa obce Hettange-Grande v regióne Grand Est vo Francúzsku.

heterogónia

heterogónia [gr.] — spôsob rozmnožovania, pri ktorom sa striedajú generácie toho istého živočíšneho druhu (napr. vošiek alebo vírnikov) rozmnožujúce sa obojpohlavne (samček so samičkou) s generáciami rozmnožujúcimi sa partenogeneticky (neoplodnenými vajíčkami samičiek). Heterogóniu môžu vyvolať rôzne faktory, napr. zmena teploty alebo hostiteľa.

heterosféra

heterosféra [gr.] — vrstva atmosféry Zeme vo výške zhruba 90 km nad zemským povrchom a vyššie. Od homosféry ju oddeľuje tenká prechodová vrstva – homopauza. Heterosféra bola podobne ako homosféra vyčlenená na základe molekulového zloženia atmosféry. Keďže turbulentné premiešavanie sa v heterosfére neuplatňuje, jej chemické zloženie sa podľa zákonov difúznej rovnováhy mení s výškou: koncentrácia ľahších plynov klesá s výškou pomalšie než koncentrácia ťažších plynov, preto v najvyšších vrstvách atmosféry prevláda atomárny vodík. V priebehu vývoja vzdušného obalu Zeme sa v heterosfére diferencovali štyri vrstvy, ktorých hrúbka sa môže v priebehu dňa v závislosti od teploty značne meniť: vrstva s vysokým zastúpením molekulárneho dusíka, vrstva obsahujúca prevažne atomárny kyslík, vrstva bohatá na hélium a vodíková vrstva, ktorá plynulo prechádza do medziplanetárneho priestoru.

hexachlorofén

hexachlorofén [gr.], 2,2´-metylénbis(3,4,6-trichlórfenol), C13H6Cl6O2 — polychlórovaná aromatická fenolová zlúčenina. Bezfarebná alebo žltkastá kryštalická látka bez zápachu alebo so slabým zápachom po fenole, nerozpustná vo vode, rozpustná v etanole a acetóne, mierne rozpustná v chloroforme; teplota topenia 164 – 165 °C. Pripravuje sa reakciou 2,4,5-trichlórfenolu s formaldehydom v prítomnosti koncentrovanej kyseliny sírovej. Má dezinfekčné vlastnosti, pôsobí proti grampozitívnym mikroorganizmom. Používa sa ako miestne antiseptikum a detergent najmä vo forme mydiel (v 3 – 5 % koncentrácii) a vo veterinárnej medicíne proti trematódam prežúvavcov. Pre možné vedľajšie neurologické účinky sa nepoužíva vo výrobkoch určených pre deti mladšie ako tri roky.

histomoniáza

histomoniáza [gr.], histomonóza, enterohepatitída, čiernohlavosť — infekčné ochorenie moriek a iných kurovitých vtákov (bažanty, jarabice, sliepky) vyvolané bičíkovcom Histomonas meleagridis, ktorý preniká do hostiteľa cez tkanivo slepého čreva, kde sa rozmnožuje a vyvoláva zápal (tyflitídu), neskôr preniká krvným obehom do pečene, kde vyvoláva zápal s výrazne ohraničenými nekrotickými ložiskami. Ochorenie sa prenáša prostredníctvom medzihostiteľa, ktorým je hlístovec Heterakis gallinarum parazitujúci v slepom čreve (histomonády sa usádzajú v jeho vajíčkach, ktoré sa vylučujú fekáliami), alebo priamo kontaminovaným krmivom. Inkubačná doba je 7 – 12 dní. Na začiatku ochorenia morky vyhľadávajú teplé miesta, kde sa zhlukujú. O 2 – 4 dni sa objavuje hnačka s jasnožltým alebo so zelenkastým, neskôr so silno zapáchajúcim čokoládovohnedým trusom. Zvieratá sú vyčerpané, majú ovisnuté krídla, našuchorené perie, chudnú (mladšie rýchlo hynú), ich telesná teplota sa znižuje. Pre poruchy krvného obehu nadobúda koža hlavy tmavomodrú farbu (černie). Ochorenie je nevyhnutné potvrdiť mikroskopickým vyšetrením. V prevencii je dôležitá dehelmintizácia, dodržiavanie čistoty a zamedzenie prístupu divých vtákov do priestoru chovu moriek.

HLA komplex

HLA komplex — komplex (súbor) génov, ktoré sa nachádzajú na krátkom ramene 6. chromozómu a kódujú histokompatibilné antigény človeka. Tieto gény sú združené do niekoľkých oblastí a podoblastí a ich produkty predstavujú HLA antigény I. triedy (HLA-A, HLA-B, HLA-C, HLA-E, HLA-F, HLA-G) alebo II. triedy (HLA-DP, HLA-DQ, HLA-DR, HLA-DM, HLA-DO). Medzi lokusmi kódujúcimi HLA antigény I. a II. triedy sa nachádzajú gény kódujúce niektoré zložky komplementu, niektoré proteíny teplotného šoku, cytokíny a ďalšie proteíny (viac ako 40), ktoré sa niekedy označujú ako HLA antigény III. triedy, aj keď sa na histokompatibilite bezprostredne nepodieľajú. Molekuly HLA antigénov I. triedy sa nachádzajú na povrchu všetkých jadrových buniek, molekuly HLA II. triedy na povrchu buniek prezentujúcich antigén, prípadne iných buniek, ale len po ich aktivácii. HLA antigény zodpovedajú za biologickú jedinečnosť každého jedinca v rámci populácie, majú zásadný význam pri regulácii imunitných odpovedí a pri rozlišovaní vlastných, nevlastných (cudzích) alebo odcudzených antigénov.

hlbinná pec

hlbinná pechut. pec na ohrievanie a udržiavanie teploty odliatych oceľových ingotov pred ich ďalším spracovaním. Jej pracovný priestor v tvare valca alebo hranola je umiestnený pod úrovňou podlahy a uzatvára sa odnímateľným segmentovaným vekom so žiaruvzdornou klenbou posúvaným po koľajniciach.

hlbinné horniny

hlbinné horniny, abysálne horniny, plutonity — intruzívne vyvreté horniny, ktoré stuhli z magmy vo veľkých hĺbkach zemskej kôry (skutočná hĺbka tuhnutia je často neznáma). Vytvárajú rôzne telesá (napr. kyslé magmy tvoria obrovské masívy, batolity alebo plutóny s rozlohou niekoľko 100 km2). Zvýšená teplota telesa hlbinných hornín spôsobuje prehrievanie a premenu okolitých hornín. Okolo veľkých, hlboko ležiacich hlbinných telies vznikajú niekoľko km široké zóny rekryštalizácie (termické aureoly). V krajine vidieť hlbinné horniny iba vtedy, keď erózia odstránila z ich nadložia horniny, ktoré ich prekrývali. K hlbinným horninám patria granit, granodiorit, diorit, gabro, monzonit, norit, dolerit a i., ktoré často vytvárajú výrazné krajinné dominanty, napr. granitová Cukrová homoľa v Riu de Janeiro v Brazílii, granitový El Capitan a granodioritová Polklenba (Half Dome) v Yosemitskom národnom parku v USA, doleritová hradná skala v Edinburghu v Škótsku a i.

hĺbkotlačová farba

hĺbkotlačová farba — tekutá tlačová farba používaná pri hĺbkotlači. Obsahuje pigmenty, filmotvorné látky, rozpúšťadlá a aditíva. Ako rozpúšťadlo sa pri tlačení publikácií najčastejšie používa toluén, pri tlačení obalov etanol. Schnutie farieb na výtlačkoch sa robí odparením rozpúšťadiel pri relatívne nízkych teplotách.

hĺbkotlačový valec

hĺbkotlačový valec — formový valec hĺbkotlačového stroja vo forme vyberateľného valca s galvanicky pomedeným povrchom, ktorý sa mechanicky upravuje na vysokú hladkosť potrebnú na stieranie prebytočnej tlačovej farby z netlačiacich miest stieracím nožom. Do vrstvy medi na povrchu hĺbkotlačového valca sa rôznymi technikami (leptaním, rytím) vytvárajú zahĺbené tlačové jamky. Meď môže byť nahradená vrstvou špeciálnej kovovej zliatiny s dobrou absorpciou infračerveného žiarenia, nízkou teplotou tavenia a výparným teplom pri vypaľovaní jamiek laserom.

hlbokomorské sedimenty

hlbokomorské sedimenty, abysálne sedimenty, hlbinné sedimenty — usadeniny, ktoré pokrývajú dná oceánov v hĺbke viac ako 2 000 m. V dnešných moriach sú veľmi rozšírené, ich celková rozloha je asi 300 mil. km2. Zaberajú najmä oblasti hlbokého mora medzi okrajmi kontinentov a oceánskymi chrbtami, teda veľké pomerne pokojné časti oceánov, ktoré sú prostredím s vysokým tlakom vody, nízkou teplotou (pod 5 °C) a nedostatkom svetla a rastlinstva. Hlbokomorské sedimenty pochádzajú z rôznych zdrojov. Terigénne hlbokomorské sedimenty tvorí jemný kal, ktorý sa do oceánov dostal zo súše turbiditnými prúdmi, alebo eolický materiál, najmä prach, ktorý preniesli nad oceán vetry najmä zo suchých oblastí súše, ďalej častice z ľadových krýh, ktoré sa odlomili z okrajov ľadových štítov a morská voda ich unášala, kým sa neroztopili a v nich uzatvorené častice neklesli ku dnu. K terigénnym hlbokomorským sedimentom patria napr. kremité a vápnité bahno. Chemogénne hlbokomorské sedimenty vznikajú chemickými procesmi v morskej vode. Patria k nim mangánové konkrécie – hrudy veľkosti slepačieho vajca, ktoré pokrývajú rozsiahle plochy na abysálnych rovinách hlbokomorského dna. Významným druhom hlbokomorských sedimentov sú organogénne sedimenty, ktoré sú zvyškami mikroorganizmov žijúcich v moriach. Podľa toho, ktorá skupina mikroorganizmov sa podieľala na ich vzniku, sa rozlišujú globigerínové, pteropódové, rádioláriové, diatómové bahno a i. Fosílne ekvivalenty dnešných hlbokomorských sedimentov sú na pevninách veľmi zriedkavé.

hmat

hmat — zmysel na zaznamenávanie senzitívnych podnetov z receptorov uložených v rôznych vrstvách kože, umožňuje poznávať tvary a povrchy predmetov aj nevidených predmetov. Senzitívne podnety zaznamenáva najmä prostredníctvom mechanoreceptorov, ktoré sprostredkúvajú vnímanie dotyku, tlaku a vibrácií. Mechanoreceptory spolu s receptormi bolesti, teploty a chladu poskytujú komplexný vnem povrchovej citlivosti. Po zaznamenaní vlastného podnetu (dotyku, tlaku alebo vibrácií) sa podnet v podobe vzruchu prenáša senzitívnymi nervovými vláknami do príslušných senzitívnych oblastí mozgovej kôry, kde sa lokalizuje časť tela a miesto, z ktorého podnet prichádza. Výsledkom spracovania týchto informácií v mozgovej kôre je pocit (dotyk, tlak, vibrácia a i.). Receptory hmatu sa vyskytujú na rôznych miestach tela a majú rozličnú funkciu. Napr. voľné receptory sa vyskytujú na dlhých fúzoch šeliem, v okolí nosa, úst a v obočí a slúžia na reflexnú dotykovú orientáciu v teréne.

U človeka sú v pokožke uložené Merkelove bunky reagujúce na zmeny intenzity tlaku (detektory intenzity), na dotyk reagujúce Meissnerove telieska a receptory vlasových pošiev, pre ktoré je dôležitá rýchlosť zmeny podnetu (detektory rýchlosti), a Paciniho telieska špecializované na vnímanie vibrácií (detektory zrýchlenia). Podobné receptory sú aj vo svaloch, v šľachách a kĺbových puzdrách a majú význam najmä pri hĺbkovej citlivosti. Koža obsahuje aj voľné nervové zakončenia, ktorých veľká časť tvorí pravdepodobne receptory bolesti, ale detekujú aj dotyk, teplo a chlad.

Receptory hmatu nie sú rovnomerne rozložené po celom tele. U človeka sa vo veľkom počte vyskytujú v koži prstov, pier, jazyka, vonkajších pohlavných orgánov a prsných bradaviek, preto sú tieto miesta mimoriadne citlivé. Pri najprimitívnejších živočíchoch sú umiestnené v celej vonkajšej časti pokožky, pri vyvinutejších najmä na vhodných miestach tela (napr. konce prstov, hmatadlá, tykadlá), pri rybách najmä na hmatových fúzoch pri ústach a okolo nich. Pri hmyze sú receptormi hmatu zmyslové brvy umiestnené najmä na tykadlách, ale aj na iných častiach povrchu tela.

hmla

hmla — atmosférický aerosól tvorený drobnými kvapôčkami vody alebo ľadovými kryštálikmi rozptýlenými vo vzduchu, zmenšujúci horizontálnu viditeľnosť pri zemskom povrchu pod 1 km; jeden z hydrometeorov. Vyznačuje sa veľmi vysokou relatívnou vlhkosťou vzduchu (niekedy až 100 %) a zvyčajne bielym sfarbením; pôsobí sychravým dojmom. V meteorologickej praxi sa podľa viditeľnosti rozlišuje slabá (dohľadnosť 500 až 1 000 m), mierna (200 až 500 m), silná (50 až 200 m) a veľmi silná hmla (dohľadnosť menšia než 50 m). Hmla vzniká pri kladných i záporných teplotách, ak je vo vzduchu dostatočné množstvo kondenzačných jadier a teplota vzduchu klesne na alebo pod teplotu rosného bodu.

Existuje viacero ďalších hľadísk na delenie hmly. Napr. podľa spôsobu vzniku sa rozlišuje advekčná (vzniká pri presune relatívne teplého a vlhkého vzduchu nad chladnejší povrch; → advekcia), radiačná (tvorí sa najmä v noci pri ochladzovaní prízemnej vrstvy vzduchu efektívnym vyžarovaním tepla) a advekčno-radiačná hmla (vzniká pri kombinácii podmienok vzniku advekčnej a radiačnej hmly). Podľa zloženia sa rozlišuje prechladená (vzniká pri teplotách pod bodom mrazu, pričom je tvorená prechladenými kvapôčkami vody s teplotou pod 0 °C, má vysoký obsah vodnej pary, často pri nej vznikajú námrazové javy) a ľadová hmla (zmrznutá hmla; vzniká najmä pri teplotách pod -30 °C, je tvorená kryštálikmi ľadu, má nízky obsah vodnej pary), podľa vertikálneho rozsahu prízemná (zasahuje do výšky maximálne dvoch metrov, vyskytuje sa zvyčajne nad vodnými plochami, močiarmi a vlhkými lúkami) a vysoká hmla (zasahuje do výšky niekoľko sto metrov a rozprestiera sa na veľkých plochách).

hnacie stroje

hnacie stroje — technické systémy, v ktorých sa privádzaná energia mení na formu energie potrebnú na pohon iných strojov (→ hnané stroje). Ako hnacie stroje sa využívajú elektrické motory, spaľovacie motory, prúdové a raketové motory, ako aj rôzne hydraulické a pneumatické stroje. Elektrické motory, v ktorých sa elekrická energia mení na pohybovú, sa najčastejšie používajú v priemysle na pohon obrábacích strojov, zdvihákov, dopravných systémov, čerpadiel, kompresorov ap.; ich účinnosť je až 70 – 95 %. Konštruujú sa s výkonom niekoľko W až niekoľko tisíc kW. Majú nízku hlučnosť a vibrácie, sú hneď pripravené na prevádzku, možno ich krátkodobo preťažiť, a keďže neprodukujú výfukové plyny, nezaťažujú životné prostredie. Spaľovacie motory, v ktorých sa chemická energia uložená v palive spaľovaním mení najprv na tepelnú a potom termodynamickou premenou na pohybovú energiu, sú napr. plynová turbína a zážihový a vznetový motor. Používajú sa najmä v automobiloch a stavebných strojoch; ich účinnosť je 30 – 40 %. Moderné použitie spaľovacích motorov je v kogeneračných zariadeniach, kde napr. vznetový (dieselový) motor poháňa generátor, ktorý vyrába elektrický prúd, a odpadové teplo vznetového motora sa využíva na vykurovanie budov. Celková účinnosť kogeneračných zariadení je až 90 %. Hydraulické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia kvapalín premieňa na mechanickú energiu, sú vodné turbíny alebo rotačné a priamočiare hydromotory poháňajúce napr. rotory elektrických generátorov. Vysokým tlakom v hydraulických zariadeniach môžu v malom priestore vznikať veľmi veľké sily slúžiace na pohyb častí obrábacích alebo stavebných strojov. Pneumatické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia pohybujúceho sa alebo stlačeného vzduchu mení na mechanickú pohybovú energiu, sú veterné motory, príp. pneumatické motory, ktoré sa používajú v pneumatických nárazových uťahovačoch, v motoroch poháňaných stlačeným vzduchom, v rôznych druhoch ručného náradia alebo v iných zariadeniach. Prúdové motory sa používajú na pohon moderných vojenských a civilných lietadiel, raketové na pohon rakiet a raketoplánov.

hnané stroje

hnané stroje — technické systémy (zariadenia, stroje) poháňané hnacími strojmi, využívajúce ich mechanickú pohybovú energiu na úpravu materiálov (napr. sústruh pomocou dodávanej mechanickej energie z elektrického motora mení tyčový materiál na vysústruženú súčiastku), prepravu materiálov, výrobkov a iných z miesta na miesto (zdvíhacie zariadenia, žeriavy, dopravníky, prepravné systémy, čerpadlá, kompresory, výrobné stroje). Hnané stroje sú aj zariadenia na tepelné spracovanie (→ kaliaca pec a i.) a vykurovacie systémy, v ktorých sa zahrieva teplonosné médium (voda alebo vzduch) a prepravuje sa na miesto, kde je potrebné.

hnedé uhlie

hnedé uhlie — kaustobiolit, uhlie hnedej až čiernohnedej farby s vysokým obsahom vody (nad 15 %, niekedy až 40 %) i prchavých látok a s relatívne nízkou výhrevnosťou. Od čierneho uhlia sa líši nižším stupňom preuhoľnenia. V banskej praxi sa rozlišuje viac druhov hnedého uhlia (lesklé, matné, mäkké, tvrdé). Najmladšie a najmenej karbonizované sa nazýva lignit. Obyčajne sa nachádza v malých hĺbkach, väčšinou sa ťaží povrchovo. Ideálne podmienky na tvorbu hnedého uhlia sa na mnohých miestach sveta vytvorili v treťohorách. Hnedouhoľné panvy vznikali pri tektonických pohyboch pomalým, dlhodobým poklesom podložia v špecifických klimatických podmienkach (teplé podnebie so striedajúcimi sa obdobiami dažďov a sucha). Hnedé uhlie sa v hnedouhoľných panvách tvorilo z materiálu viacerých po sebe nasledujúcich rastlinných spoločenstiev. Veľmi produktívne boli subtropické močiarne lesy s porastmi vysokých tisovcov (Taxodium) a iných veľkých stromov. Menej produktívne boli močiare zarastajúce krovinami, ktoré v miocéne patrili zväčša k čeľadi vresovité (Myricaceae). Napr. na rozhraní oligocénu a miocénu sa vo vých. časti Nemecka vyvinuli rozsiahle močiarne lesy, ktorých rastlinstvo sa premenilo najskôr na rašelinu a po čase na hnedé uhlie, v dnepersko-doneckej oblasti sa už v eocéne vytvorili močiare ideálne na tvorbu hnedého uhlia. Podobné podmienky boli aj v prielome dolného Rýna (hnedouhoľné sloje Porýnia sú hrubé vyše 100 m a patria k najvýznamnejším ložiskám hnedého uhlia na svete). Významnou oblasťou tvorby hnedého uhlia bolo aj Podkrušnohorie v Česku (chebská, sokolovská a mostecká panva). V spodnom miocéne sa hnedouhoľné sloje tvorili aj na Slovensku (Pôtor, Modrý Kameň) a v Maďarsku, vo vrchnom miocéne v Hornonitrianskej kotline (→ handlovsko-novácka uhoľná panva). V súčasnosti sa hnedé uhlie tvorí v močiarnych lesoch Floridy (USA).

Hodgkinova choroba

Hodgkinova choroba [hočki-], lymfogranulomatóza — zhubné ochorenie miazgových (lymfatických) uzlín. Prejavuje sa ich nebolestivým zväčšením (často na krku, ale aj v hrudnej alebo v brušnej dutine), teplotami, potením, stratou hmotnosti a znížením obranyschopnosti. Jej príčina nie je známa. Diagnóza sa stanovuje histologickým vyšetrením odobratej vzorky (→ biopsia). Liečba väčšinou spočíva v kombinácii rádioterapie s chemoterapiou (→ lymfóm). Nazvané podľa britského lekára Thomasa Hodgkina (*1798, †1866).

holorub

holorub — jednorazové vyťaženie porastu s cieľom jeho následnej jednorazovej obnovy (obnova porastu prebieha na holej ploche zvyčajne umelo, napr. sadením). Na rozsiahlych holoruboch je podstatne narušené prírodné prostredie (zvyšuje sa teplota ovzdušia a pôdy, narúša sa vodný režim, znižuje sa množstvo humusu a mikroorganizmov v pôde, zvyšuje sa vyplavovanie živín, erózia pôdy a zaburinenie). Výraz holorub sa používa v spojení s tvarom rubu podľa formy hospodárskeho spôsobu (maloplošný holorub v pásoch, klinoch, skupinách ap.).

horúčka šestonedieľok

horúčka šestonedieľok, puerperálna horúčka, horúčka omladníc — ochorenie vyvolané bakteriálnou infekciou pohlavných orgánov po pôrode alebo po potrate. Príčinou vzniku horúčky šestonedieľok býva infekcia rodidiel a ich okolia počas pôrodu alebo infekcia zavlečená do rodidiel zo susedných orgánov (môže postihnúť rodidlá od vulvy až po panvovú pobrušnicu). Zdrojom infekcie sú kontaminované pôrodnícke nástroje, obväzový materiál, prostredie alebo personál, ktorý vedie pôrod. V miestach poranenia vulvy alebo hrádze vzniká puerperálny vred (celková reakcia organizmu býva slabá, telesná teplota len mierne zvýšená). Zápal lokalizovaný v maternici sa nazýva puerperálna endometritída (vyznačuje sa páchnucimi lochiami). Z maternice sa infekcia môže šíriť do brušnej dutiny a krvou a lymfatickými cestami do celého organizmu, pričom vzniká bakteriémia s príznakmi puerperálnej sepsy. Diagnóza sa stanovuje gynekologickým a mikrobiologickým vyšetrením. Liečba: podávanie širokospektrálnych antibiotík; dôležitá je prevencia, ktorá spočíva v prísnom dodržiavaní hygienických zásad a zásad antisepsy.

hrdza

hrdza

1. viditeľný produkt korózie (hrdzavenia) železa a ocelí vznikajúci vplyvom korozívneho prostredia; zmes oxidu železnatého a železitého, hydroxidov, ako aj uhličitanov a iných solí železa, zloženie sa mení podľa podmienok (vlhkosť, doba trvania korózie, teplota a chemické zloženie korozívneho prostredia). Najbežnejším ochranným opatrením proti vzniku hrdze sú špeciálne antikorózne nátery;

2. Puccinia — rod bazídiovej huby z čeľade hrdzovité;

3. choroba vyšších rastlín spôsobená bazídiovými hubami z čeľade hrdzovité.

hríb

hríb, Boletus — rod z kmeńa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď hríbovité; najznámejšie jedlé huby. Ich plodnice tvorí klobúk (zvyčajne suchý) a sieťkovaný alebo zrnitý hlúbik bez prsteňa. Patrí sem okolo 130 kozmopolitne sa vyskytujúcich druhov, ktoré žijú v mykoríze s ihličnatými aj s listnatými stromami, napr. hríb smrekový (Boletus edulis) s bielou nemennou dužinou, lepkavým klobúkom, v dospelosti so žltozelenými rúrkami a sieťkou len v hornej časti hlúbika pod rúrkami, ktorý rastie prevažne v smrečinách. Medzi ďalšie jedlé hríby patria napr. hríb dubový (Boletus reticulatus) s hnedým matne plstnatým, za sucha zvyčajne popraskaným klobúkom a s hlúbikom pokrytým sieťkou aspoň do polovice dĺžky klobúka, ktorý v lete rastie zvyčajne v mykoríze s listnatými stromami, a tmavopurpurovohnedé silno modrajúce druhy hríb siný (Boletus luridus) s hlúbikom so sieťkou a hríb zrnitohlúbikový (Boletus erythropus) so zrnitým hlúbikom. Nejedlý hríb červený (Boletus calopus) má sivohnedý klobúk, karmínovočervený, pod klobúkom žltkastý hlúbik a horkú dužinu, ktorá po otlačení a na reze modrie. Medzi ohrozené druhy patria napr. hríb Dupainov (Boletus dupainii) s výrazne červenými menšími plodnicami a jedovatý hríb satanský (Boletus satanas) s mohutným sivým klobúkom, so žltým hlúbikom s červenou sieťkou a s bielou, na reze bledomodrou dužinou, ktorá pri vädnutí nepríjemne zapácha; obidva rastú v teplomilných lesoch, hríb satanský najmä na vápenatých pôdach.

hrnčiarska pec

hrnčiarska pec — pec používaná hrnčiarom na vypaľovanie hrnčiny.

Takmer každá hrnčiarska pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory, v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Hrnčiarska pec môže byť postavená z rozličných, najčastejšie však z keramických materiálov odolných proti opakovaným vysokým teplotám. Najčastejším palivom používaným na vypaľovanie keramiky v hrnčiarskej peci bolo drevo, pričom vypaľovacia teplota dosahovala okolo 1 000 °C. Hrnčiarska pec prešla zložitým vývojom; existuje viacero typov v závislosti od stupňa rozvoja výroby keramiky a technológie jej výpalu. K najstarším typom patrí jednoduchá jama vyhĺbená do svahu, pričom plameň smeroval nahor (archaický spôsob, na Slovensku používaný do konca 18. stor.). Hrnčiarske pece stáli samostatne na dvore (tzv. poľné pece s otvorenou alebo uzatvorenou vrchnou časťou a s plameňom stúpajúcim smerom nahor) alebo boli súčasťou domu či dielne (napr. tzv. kasselské pece s plameňom prúdiacim vodorovne, ktoré hrnčiari prevzali od džbánkarov v 19. stor.). V súčasnosti boli tradičné hrnčiarske pece takmer úplne nahradené modernými elektrickými alebo plynovými keramikárskymi pecami, výnimočne sa používajú aj staršie spôsoby.

hrobľa

hrobľa

1. hŕba kamenia, zeminy ap.;

2. základná forma pri kompostovaní;

3. jama na uskladnenie niektorých poľnohospodárskych plodín (napr. sadzačky cukrovej repy, zemiakov) zabezpečená vetraním a dobre tepelne izolovaná (na bokoch zeminou, na hrebeni vrstvou slamy zasypanou zeminou). Optimálna teplota v hrobli je 1 až 6 °C.

hubové choroby rastlín

hubové choroby rastlín — choroby rastlín spôsobené rôznymi druhmi parazitických húb, ktoré vnikajú do medzibunkových priestorov (napr. hrdze, snete, múčnatky, peronospóry), dovnútra bunky (napr. nádorovky) alebo parazitujú na povrchu rastlín (napr. černe); pri vhodných poveternostných podmienkach (vlhko a teplo, substrát) sa veľmi rýchlo rozširujú. Hubové choroby rastlín sa prejavujú morfologickými zmenami (napr. farebnými škvrnami, tvorbou hálok a vädnutím až usychaním) infikovaných častí hostiteľských rastlín. Pri kultúrnych rastlinách môžu zapríčiniť rozsiahle hospodárske škody (až zničenie celej úrody); predchádza sa im morením osiva, dezinfekciou pôdy a postrekovaním fungicídmi.

Humboldt, Alexander von

Humboldt, Alexander von, 14. 11. 1769 Berlín – 6. 5. 1859 tamže — nemecký prírodovedec, geograf a cestovateľ, brat Wilhelma Humboldta. Študoval na univerzitách vo Frankfurte nad Odrou, Berlíne a Göttingene, na obchodnej akadémii v Hamburgu a na banskej akadémii vo Freibergu. R. 1790 podnikol s G. Forsterom cestu po západnej Európe (Porýnie, Holandsko, Belgicko, Francúzsko), ktorej výsledkom bola jeho prvá vedecká práca Mineralogické pozorovania niektorých bazaltov pri Rýne (Mineralogische Beobachtungen über einige Basalte am Rhein, 1790). R. 1792 – 96 žil v Bad Stebene a pôsobil v štátnych službách ako vrchný banský riaditeľ (zaoberal sa inšpekciou baní, zdokonalil banskú lampu, založil banskú školu, písal učebnice). R. 1799 – 1804 podnikol s francúzskym botanikom Aimém Jacquom Alexandrom Bonplandom (*1773, †1858) veľkú expedíciu do Strednej a Južnej Ameriky (územia dnešných štátov Mexiko, Ekvádor, Kolumbia, Peru, Venezuela, Kuba) a cez USA sa vrátil do Európy. Za pomoci v tom čase najmodernejších prístrojov získaval a zaznamenával najrozličnejšie geologické, geofyzikálne, klimatologické, astronomické, botanické, zoologické a iné prírodovedné údaje (preskúmal o. i. sopky v oblasti rovníka a v Andách, rovinu Llanos a Mexickú plošinu), zaznamenával rôzne údaje (výšku stromov a vrchov, veľkosť zvierat, priemer rastlinných stoniek, výskyt minerálov a i.), ale najmä študoval rozšírenie rastlín v danej zemepisnej polohe. R. 1808 – 27 žil v Paríži, kde v 35-zväzkovom diele Cesta po rovníkových regiónoch Nového sveta uskutočnená 1799, 1800, 1801, 1803 a 1804 A. von Humboldtom a Aimém Bonplandom (Voyage aux régions équinoxiales du nouveau Continent fait 1799, 1800, 1801, 1803 et 1804 par A. de Humboldt et Aimé Bonpland, 1807 – 34) spracoval poznatky získané počas cesty po Amerike, venoval sa štúdiu rozličných botanických, zoologických, fytogeografických a fyzikálno-chemických otázok (napr. 1805 s J. L. Gaym-Lussacom presne stanovil pomer vodíka a kyslíka v molekule vody) a z poverenia pruského kráľa Friedricha Wilhelma III. aj diplomatickým úlohám. R. 1829 na pozvanie ruského cára Mikuláša I. podnikol s Ch. G. Ehrenbergom a nemeckým geológom Gustavom Rosem (*1798, †1873) expedíciu do ázijskej časti Ruska (Ural, Altaj, oblasť Kaspického mora). Po návrate z Ruska žil od 1830 v Berlíne, podnikol viaceré diplomatické cesty a napísal dielo Kozmos. Náčrt fyzického opisu sveta (Kosmos. Entwurf einer physischen Weltbeschreibung, 5 zväzkov, 1845 – 62) predstavujúce najvýznamnejší súhrn vedeckých poznatkov tej doby. Ďalšie diela: Myšlienky o geografii rastlín popri prírodnom obraze tropických krajín (Ideen zu einer Geographie der Pflanzen nebst einem Naturgemälde der Tropenländer, 1807), Geografický a fyzický atlas kráľovstva Nové Španielsko (Atlas géographique et physique du royaume de la Nouvelle-Espagne, 1808), Pohľady na Kordillery a monumenty domorodého obyvateľstva Ameriky (Vues des Cordillèrres et monuments des peuples indigènes de ľAmérique, 2 zväzky, 1810 – 13), Politická esej o ostrove Kuba (Essai politique sur l’île de Cuba, 2 zväzky, 1826), Stredná Ázia. Výskumy o pohoriach a porovnávacej klimatológii (Asie centrale. Recherches sur les chaînes de montagnes et la climatologie comparée, 3 zväzky, 1843). Od 1800 člen Pruskej akadémie vied, čestný člen mnohých svetových vedeckých spoločností.

Jeden z najvýznamnejších prírodovedcov, zakladateľ fytogeografie, morfometrie (orometrie), klimatológie (zaviedol pojem izoterma) a vulkanológie. Venoval sa aj fyzike (najmä geofyzikálnym javom, napr. zistil, že intenzita zemského magnetizmu klesá od pólu k rovníku, objavil magnetické búrky a navrhol vybudovanie magnetických observatórií), geológii, mineralógii, oceánografii (meral napr. teplotu morského prúdu, v súčasnosti známeho ako Humboldtov prúd), astronómii, chémii, zoológii (napr. ako prvý opísal druh tučniaka žijúceho na západnom pobreží Južnej Ameriky, v súčasnosti známeho ako tučniak jednopásy, Spheniscus humboldti), botanike (opísal viac než 4 500 druhov rastlín, z toho viac ako polovicu po prvý raz vôbec), etnológii, demografii a i. Je po ňom nazvaných viacero rastlín (napr. dub Quercus humboldtii, vŕba Salix humboldtiana), celý rad geografických objektov, napr. horská skupina na Novom Zélande (Humboldt Mountains), druhý najvyšší vrch Venezuely (Pico Humboldt, 4 940 m n. m.), ľadovec v Grónsku (Humboldt Gletscher), Národný park na Kube (Parque Nacional Alejandro de Humboldt) a i., minerál humboldtín, asteroidy č. 54 Alexandra a č. 4877 Humboldt, more na Mesiaci (Mare Humboldtianum) a i.

hustota vzduchu

hustota vzduchu — podiel hmotnosti vzduchu a jeho objemu. Závisí od teploty vzduchu a obsahu vodnej pary. Hustota suchého vzduchu s teplotou 0 °C pri normálnom tlaku 1 013,25 hPa je 1,293 kg/m3. Za rovnakých podmienok je hustota vlhkého vzduchu vždy menšia než hustota suchého vzduchu.

hydrokéla

hydrokéla [gr.] — ohraničené nahromadenie tekutiny (vodná prietrž). Hydrokéla semenníkov vzniká pri nahromadení seróznej tekutiny medzi obalmi semenníka. Príčinou môžu byť vrodené chyby, úrazy alebo zápaly semenníka, často sa ju nepodarí zistiť. Hydrokéla sa vyskytuje u malých detí (vrodená) aj u dospelých (získaná hydrokéla). Niekedy vzniká akútne (akútna hydrokéla), častejšie však postupne (chronická hydrokéla). Akútna hydrokéla sa prejavuje začervenaním kože, opuchom, bolestivosťou, teplotou a vracaním, často sa vyskytuje u malých detí medzi 2. a 5. rokom života ako následok zápalu nadsemenníka alebo semenníka. Chronická hydrokéla vzniká z akútnej hydrokély alebo následkom úrazu, môže byť aj sprievodným ochorením pri nádore semenníka (sekundárna hydrokéla), najčastejšie postihuje mužov po 40. roku života. Diagnostikuje sa ultrazvukom, liečba je chirurgická.

hyperhidróza

hyperhidróza [gr.] — nadmerné potenie. Hyperhidróza ako súčasť termoregulačných mechanizmov je fyziologickou odpoveďou organizmu na zvýšenú teplotu prostredia a zvýšenú telesnú zaťaž alebo sprevádza niektoré infekčné, metabolické i neurologické ochorenia (napr. bežné virózy, tuberkulózu, cukrovku, hyperfunkciu štítnej žľazy, obezitu). Hyperhidróza obmedzená len na určitú časť tela (podpazušie, dlane, stupaje) zvyčajne nemá bezprostrednú príčinu, na jej vzniku sa podieľajú napr. nesprávna životospráva, úzkostné stavy a stres. Emočná hyperhidróza sa objavuje už v detstve a zvýrazňuje sa v puberte, zvyčajne súvisí s nervovým vypätím a psychickými podnetmi (tréma, strach, bolesť). Opak: hypohidróza.

hyperpyrexia

hyperpyrexia [gr.] — zvýšenie telesnej teploty nad 41 °C. Hyperpyrexia je nejasného pôvodu a nie je možné ovplyvniť ju obvyklými antipyretikami ani zábalmi. Objavuje sa náhle najmä u predtým zdravých dojčiat vo veku 3 – 10 mesiacov (u starších detí a dospelých je zriedkavejšia) zvyčajne vo forme zápalu horných dýchacích ciest, ktorý trvá niekoľko hodín až 2 – 4 dni, zakrátko sa zjavujú nepokoj a kŕče a nastáva bezvedomie a kolaps, pri ktorom je koža, najmä na končatinách, nápadne bledá a studená. Pulz je nitkovitý (zrýchlený alebo spomalený), dýchanie zrýchlené a často prehĺbené.

Liečba: rýchla infúzia chladného roztoku 0,9 % NaCl s 5 % obsahom glukózy, podanie fenotiazínových derivátov, nárazovo hydrokortizónu; bez liečby môže do 24 hodín nastať metabolický rozvrat, bezvedomie a následne smrť.

hypertyreóza

hypertyreóza [gr.], hypertyreoidizmus — klinický syndróm spôsobený nadmernou produkciou hormónov štítnej žľazy. Najčastejšími príčinami sú difúzna toxická struma (→ Basedowova choroba), jedno- a viacuzlová toxická struma a niektoré zápaly štítnej žľazy väčšinou s prechodnou hypertyreózou. Hypertyreóza sa prejavuje nervozitou a trasom rúk, chudnutím pri zvýšenom apetíte, nespavosťou, búšením srdca, neznášanlivosťou tepla a nadmernou potivosťou, vlhkou pokožkou, citovou labilitou, svalovou slabosťou a zvýšeným počtom stolíc. Štítna žľaza je zvyčajne mierne zväčšená. Liečba: podávanie tyreostatík, chirurgické odstránenie štítnej žľazy, liečba rádiojódom. Opak: hypotyreóza.

cholera hydiny

cholera hydiny, Pasteurellosis avium — infekčné, značne rozšírené ochorenie domácej hydiny a voľne žijúceho vtáctva. Má prudký septikemický priebeh s vysokou morbiditou a mortalitou, známe sú však aj chronické a asymptomatické infekcie. Pôvodcom ochorenia sú baktérie Pasteurellla multocida, ktoré vyvolávajú ochorenie aj iných zvierat (→ pasteurelóza). Vnikajú do tela cez sliznicu nosohltanu a horných dýchacích ciest, kde môžu prežívať a pri oslabení organizmu (výživa, parazitárne ochorenia, zlé zoohygienické pomery) vyvolať hromadné ochorenie. Vtáky, ktoré prekonali chorobu, sú dlho bacilonosičmi a hlavným zdrojom infekcie. Inkubačná doba trvá 1 – 2 dni. Pri veľmi prudkom (perakútnom) priebehu zvieratá hynú náhle, klinické príznaky (zvýšená teplota, cyanóza, ospalosť) sa objavujú len niekoľko hodín pred uhynutím. Akútna forma sa prejavuje horúčkou, cyanózou hrebeňa a lalokov, malátnosťou, nechutenstvom, smädom, našuchoreným perím, zrýchleným dýchaním, hlienovými výlučkami zo zobákov a hnačkami. Pri chronickej forme môžu byť postihnuté kĺby, pošvy šliach, krčné laloky a hltan. Liečba: podávanie chemoterapeutík v krmive (sulfónamidy, penicilín). Prevencia spočíva v dodržiavaní zoohygienických opatrení, vakcinácia sa robí iba v zdravých chovoch.

chuť

chuť, gr. geusis — zmysel, pomocou ktorého organizmus vníma podnety v ústnej dutine vznikajúce podráždením chuťových receptorov (chuťových pohárikov; → chuťový ústroj) senzoricky aktívnymi látkami (→ chuťové látky) rozpustenými vo vode alebo v slinách (vo vode nerozpustné látky sú bez chuti). Predstavuje komplexný zmyslový vnem, na ktorom sa zúčastňujú aj ostatné zmysly (najmä čuch) a modifikujú ho. Človek rozlišuje štyri základné chuťové kvality – sladkú, slanú, horkú a kyslú, ostatné chuťové kvality sú výsledkom ich kombinácie, pôsobenia čuchových vnemov, konzistencie a teploty potravy i bolestivého dráždenia (štipľavé jedlá). Chuť spolu s čuchom sú dôležité pri výbere a spracovaní potravy (spúšťajú nepodmienené tráviace reflexy), v potravinárstve sa chuť využíva pri hodnotení potravín. Príslušné podnety sa môžu dostať k nervovým zakončeniam chuťových pohárikov nielen zvonka (potrava), ale aj zvnútra (krvou), napr. po injekcii bizmutu pacienti udávajú pocit kovovej chuti. Znížené vnímanie chuťových podnetov sa nazýva hypogeuzia, zvýšené vnímanie hypergeuzia, strata schopnosti vnímať chuťové podnety ageuzia (vyskytuje sa zriedkavo, napr. pri poškodení jazykovej vetvy tvárového nervu, jazykovohltanového alebo blúdivého nervu, pri popáleninách, po operáciách, pri zápale jazyka). Kakogeuzia (nepríjemná chuť) sa vyskytuje u chronických fajčiarov, pri ochoreniach zubov, tráviaceho traktu a dýchacej sústavy, pri zápaloch v ústnej dutine, pri úrazoch hlavy, chronickom zlyhávaní obličiek a i. Dysgeuzia (skreslená chuť) sa vyskytuje v tehotenstve, pri podávaní niektorých liekov, pri metabolických poruchách, poruchách trávenia, psychózach a depresívnych chorobách. Patologická neschopnosť cítiť chuť je takmer vždy spojená so stratou čuchu, pri poškodení ucha môže dôjsť k strate citlivosti na chuť v predných dvoch tretinách jazyka (pretože ucho aj jazyk sú inervované tvárovým nervom).

ichtyotoxíny

ichtyotoxíny [gr.] — jedy prítomné v krvi a vo vnútornych orgánoch niektorých rýb (napr. pri rodoch úhor a mrena), ktoré môžu pri preniknutí do tráviaceho systému alebo do krvi človeka vážne ohroziť jeho zdravie. Ichtyotoxíny sa vytvárajú v telách rýb alebo pochádzajú z rastlinnej potravy (najčastejšie z toxických mikroskopických rias). Obsah toxínov sa často v priebehu roka mení. Väčšina ichtyotoxínov je termostabilná, nemožno ich odstrániť tepelnou úpravou mäsa.

Známy je tetrodotoxín nachádzajúci sa v rybách čeľade štvorzubcovité (napr. fugu), ktorý je jedným z najúčinnejších toxínov rýb (až 60 % otráv sa končí smrťou); nie je obsiahnutý v mäse rýb, ale v ich vnútornostiach a koži. Ciguatoxíny vyskytujúce sa napr. v muréne Gymnothorax javanicus často spôsobujú otravy rybami žijúcimi v moriach tropických a subtropických oblastí (Karibské more, tropické a subtropické oblasti Indického a Tichého oceána). K vlastným toxínom rýb patrí fosfolipid dinogunelín nachádzajúci sa v ikrách viacerých druhov morských rýb, napr. Stichaeus (Dinogunellus) grigorjewi. V krvi úhorov (čeľaď Anguillidae a Congridae) sa nachádza ichtyohematoxín proteínovej povahy, ktorý sa okrem iného rozkladá teplom (nad 70 °C) a ultrafialovým žiarením. Jedovatosť ustríc a i. morských mäkkýšov spôsobujú ichtyotoxíny saxitoxín a kyselina okadajová a jej deriváty a i.