Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 201 – 250 z celkového počtu 534 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

benzo[a]pyrén

benzo[a]pyrén [arab. + gr.], benzpyrén — pentacyklický aromatický uhľovodík. Tvorí žlté ihličkovité vo vode nerozpustné kryštály s teplotou topenia 179 °C. V malých množstvách vzniká pri tlení alebo pri nedokonalom spaľovaní organických látok. V kondenzátoch z cigaretového dymu je asi 0,001 % benzo[a]pyrénu, v dyme pri spaľovaní kamenného uhlia až do 0,8 %. Patrí k najsilnejším karcinogénom. Pri dlhodobom vdychovaní môže spôsobiť rakovinu.

biely trpaslík

biely trpaslík — hviezda, kompaktný objekt s hmotnosťou 0,3 – 1,4 hmotnosti Slnka (→ Chandrasekharova medza) s veľmi malými rozmermi (0,01 polomeru Slnka) a vysokou hustotou (109 kg/m3). Povrchové teploty bielych trpaslíkov sú v rozmedzí 4 000 – 150 000 K a ich svietivosti v rozmedzí 10-4 – 100 svietivostí Slnka, takže sa nachádzajú v dolnej časti Hertzsprungovho-Russellovho diagramu. Biely trpaslík je záverečným štádiom vývoja hviezdy malej hmotnosti. Jadro hviezdy je po odhodení vonkajších vrstiev (→ planetárna hmlovina) bez zdrojov termonukleárnej energie, postupne chladne a stáva sa bielym trpaslíkom. Vnútri bieleho trpaslíka sa už všetky jadrá vodíka termonukleárnymi reakciami premenili na hélium, uhlík a ťažšie prvky (héliové, uhlíkovo-kyslíkové, kyslíkovo-neónovo-horčíkové biele trpaslíky). Prvým známym bielym trpaslíkom je Sírius B. Bielymi trpaslíkmi sú aj kompaktné zložky kataklizmatických dvojhviezd.

big bang

big bang [beng; angl.], veľký tresk — veľký výbuch, ktorým sa začala éra rozpínajúceho sa vesmíru. Predchodcom teórie big bangu bola teória praatómu obsahujúceho všetku hmotu súčasného vesmíru (→ modely vesmíru).

Podľa súčasných fyzikálnych modelov bol vesmír pred 13,8 mld. rokov vo forme singularity, v ktorej bolo meranie času a dĺžky bezpredmetné, teplota a tlak nekonečné. V okamihu výbuchu boli gravitačná, silná, slabá a elektromagnetická interakcia zjednotené. Na konci Planckovho času (10-43 s po big bangu)došlo k oddeleniu gravitačnej interakcie od ostatných interakcií a vesmír mal teplotu 1032 K. Krátko potom nastalo obdobie inflácie (10-35 – 10-32 s po big bangu), keď sa vesmír prudko rozopol a jeho rozmery sa enormne zväčšili. Počas inflácie sa oddelila silná interakcia a teplota klesla na 1025 K. V čase 10-10 s sa rozdelili slabá a elektromagnetická interakcia. Vesmír bol vyplnený kvarkami, leptónmi, intermediálnymi časticami a vysokoenergetickým žiarením. Vďaka fyzikálnym nesymetriám sa vytvorilo viac hmoty ako antihmoty. Obdobie voľných kvarkov sa skončilo 10-5 s po big bangu. Hmotu vesmíru tvorila kvarkovo-gluónová plazma. Poklesom teploty sa kvarky a gluóny začali viazať v hadrónoch. Po poklese teploty na 1012 K tvorili hmotu vesmíru vodík (75 %) a hélium (25 %). 379 000 rokov po big bangu sa žiarenie (reliktové; → mikrovlnné žiarenie kozmického pozadia) oddelilo od hmoty. Vesmír sa stal pre žiarenie priehľadným. Po čase sa hustejšie oblasti vo vesmíre vďaka gravitácii zahusťovali a vytvorili oblaky plynu, galaxie a hviezdy. V dôsledku expanzie vesmíru reliktové žiarenie postupne chladlo a v súčasnosti dosahuje teplotu 2,725 K.

Nové výskumy ukazujú, že viditeľná hmota tvorí len 4 % hmoty vesmíru, 23 % pripadá na tmavú hmotu a 73 % na tmavú energiu. Fyzikálnu podstatu tmavej hmoty a energie zatiaľ nepoznáme. Prvých 7 mld. rokov sa rozpínanie vesmíru v dôsledku brzdenia viditeľnou a tmavou hmotou spomaľovalo, odvtedy sa rozpínanie vesmíru vďaka tmavej energii zrýchľuje.

Platnosť teórie big bangu podporuje 1. riešenie Einsteinových rovníc poľa, podľa ktorých sa vesmír začal rozpínať zo singularity, 2. objav rozpínania sa vesmíru Edwinom Hubblom z pozorovaných radiálnych rýchlostí galaxií (→ Hubblov zákon), 3. zistenie, že množstvo hélia a deutéria vo vesmíre prevyšuje hodnoty ich možnej produkcie vo hviezdach, 4. objav existencie mikrovlnného žiarenia kozmického pozadia (reliktového žiarenia).

big crunch

big crunch [kranč; angl.] — posledné štádium všeobecného zmršťovania oscilujúceho vesmíru (→ modely vesmíru). Big crunch by mohol nastať, ak by skutočná hustota hmoty vo vesmíre bola väčšia ako kritická hustota. Proces zmršťovania sa môže znázorniť ako obrátený big bang sprevádzaný rastom teploty, deštrukciou galaxií, hviezd a atómov, nie však poklesom celkovej entropie vesmíru. Preto vesmír, ktorý by vznikol novým big bangom (big bounce) po prechode singularitou (bodovým stavom s nulovým objemom a nekonečne veľkou hustotou), nemôže mať žiadnu súvislosť s predchádzajúcim vesmírom.

bilancometer

bilancometer [lat. > tal. + gr.] — prístroj na meranie bilancie žiarenia umožňujúci súčasne merať celkový príjem a stratu žiarivej energie v rozsahu vlnových dĺžok 0,3 – 100,0 μm. Prijímacia časť bilancometra pozostáva z dvojice tenkých začiernených kovových platničiek, z ktorých jedna je orientovaná smerom nahor a druhá smerom nadol. Platničky sú navzájom prepojené diferenčnou termobatériou, ktorá medzi nimi meria rozdiel teplôt priamoúmerný bilancii žiarenia. Existuje niekoľko typov bilancometrov; tie, ktoré sú v nepretržitej prevádzke, majú prijímacie plôšky chránené tenkými polyetylénovými polguľami.

bioklíma

bioklíma [gr.] — klíma posudzovaná vo vzťahu k živým organizmom, ktoré sa súčasne aj podieľajú na jej vytváraní;

1. súbor klimatických podmienok existencie živých organizmov (teplota, svetlo, vlhkosť, chemické zloženie a obsah plynov vo vzduchu, tlak v atmosfére, smer a rýchlosť vetra a i.);

2. klimatické podmienky prostredia ovplyvňované životnými prejavmi organizmov. V tejto súvislosti sa hovorí napr. o bioklíme mesta, poľa, lesa atď. Štúdiom bioklímy sa zaoberá bioklimatológia.

biologická membrána

biologická membrána, biomembrána, v staršej odbornej literatúre bunková membrána — základná štruktúra bunky. Biologické membrány ohraničujú bunku od vonkajšieho okolia pri eukaryontných živočíšnych bunkách; pri eukaryontných bunkách rastlín a húb a pri prokaryontných bunkách je vonkajšie prostredie oddelené bunkovou stenou pod ktorou sa nachádza biologická membrána (synonymum plazmalema, cytoplazmatická membrána alebo ektoplast), alebo ohraničujú jednotlivé subsystémy bunky (napr. jadrová membrána, synonymum karyolema). Základnými zložkami všetkých biologických membrán sú molekuly proteínov a lipidov (resp. fosfolipidov); zastúpenie týchto látok sa mení v závislosti od typu membrány a od jej funkcie. Lipidová a proteínova časť membrán sa pohybuje, a v závislosti od podmienok prostredia (napr. teploty) či pri raste a vývoji bunky sa môže meniť. Molekuly proteínov a lipidov aj bránia voľnému priechodu látok z prostredia do bunky a naopak, alebo medzi jednotlivými zložkami bunky, niektoré látky neprechádzajú, iné sú ľahko prepustené a iné sú transportované pomocou membránových transportérov (→ membránový transport). V biologických mebránach (v membránach tylakoidov) prebieha biotransformácia energie (→ fotosyntéza). Biologické membrány sa aktívne podieľajú aj na delení buniek (→ delenie bunky).

Biologické membrány sú dynamické štruktúry umožňujúce štruktúrovanie buniek (všetky deje sa uskutočňujú v zložkách či kompartmentoch oddelených membránami). Membránový princíp bunky (bunka rozdelená biomembránou na kompartementy) je jedným zo základných princípov funkčnej organizácie buniek. Z evolučného hľadiska je napr. cytoplazmatická membrána jednou z primárnych bunkových štruktúr, z ktorej sa derivovali ďalšie membránové štruktúry pritomné v súčasných prokaryontných a najmä eukaryontných bunkách. Membránam podobné štruktúry sa našli už v prekambriu pred 3,5 mld. rokov ako súčasť bakteriálnych buniek. Evolúciou biomembrán bunky získali veľký vnútorný priestor, ktorý má význam pre metabolické procesy.

biometeorológia

biometeorológia [gr.] — odbor meteorológie skúmajúci priame a nepriame vplyvy atmosférického prostredia na živé organizmy. V užšom chápaní štúdium vzájomných väzieb medzi živými organizmami (od úrovne buniek) a meteorologickými prvkami (teplota, tlak, vlhkosť, prúdenie vzduchu). Na Slovensku sa často považuje za súčasť bioklimatológie.

biometeorologická predpoveď

biometeorologická predpoveď, medicínsko-meteorologická predpoveď — predpoveď počasia z hľadiska jeho meteorotropných (fyziologických i patologických) účinkov na ľudský organizmus, t. j. vplyvu počasia na vznik a priebeh meteorotropných chorôb (→ meteorotropizmus), ktoré súvisia aj s komplexom meteorologických prvkov (teplota, vlhkosť, tlak vzduchu) a činiteľov (nadbytok alebo nedostatok ultrafialového žiarenia, elektrické vlastnosti ovzdušia a i.). Predpokladaný účinok počasia na meteorosenzitívnych ľudí sa vyjadruje záťažovým stupňom (→ meteorosenzibilita).

blizard

blizard [angl.] — prudký vietor s rýchlosťou nad 15 m/s sprevádzaný zvíreným snehom alebo hustým snežením a nízkymi teplotami vzduchu (pri búrlivom blizarde pod -12 °C). Názov pochádza zo Severnej Ameriky, v súčasnosti sa používa bez geografického ohraničenia. V ruštine pojmu zodpovedá pojem snehový buran, príp. purga.

Boltzmannovo rozdelenie

Boltzmannovo rozdelenie [bolc-] — zákon štatistickej fyziky vyjadrujúci rozdelenie molekúl ideálneho plynu podľa ich rýchlostí \(\mathbf v\) (resp. hybnosti \(\mathbf p = m\mathbf v\)) a podľa polohy vo vonkajšom silovom poli: \(f(\mathbf p, \mathbf r) = A \exp \{-[\mathbf p^2/2m + U(\mathbf r)]/kT\}\), kde \(\mathbf p^2/2m\) je kinetická energia molekuly s hmotnosťou \(m\), \(U(\mathbf r)\) jej potenciálna energia v mieste s polohovým vektorom \(\mathbf r\), \(T\) termodynamická (absolútna) teplota a \(k\) Boltzmannova konštanta. Mimo potenciálového poľa, t. j. keď \(U(\mathbf r) = 0\), Boltzmannovo rozdelenie prechádza do Maxwellovho rozdelenia molekúl podľa rýchlostí, preto sa Boltzmannovo rozdelenie často nazýva aj Maxwellovo-Boltzmannovo rozdelenie. Názov Boltzmannovo rozdelenie sa používa aj pre funkciu \(n(\mathbf r) = n_0 \exp[-U(\mathbf r)/kT]\) vyjadrujúcu závislosť objemovej hustoty častíc \(n(\mathbf r)\) od polohy vo vonkajšom silovom poli. Niekedy sa Boltzmannovo rozdelenie nazýva aj Boltzmannova štatistika.

borazín

borazín [arab. > lat. > fr.], B3N3H6, starší názov borazol — bezfarebná kvapalina s teplotou varu 55 °C. Štruktúrou a vlastnosťami je podobná benzénu, preto sa niekedy nazýva anorganický benzén.

brzdné žiarenie

brzdné žiarenie — elektromagnetické žiarenie (fotóny), ktoré vyžarujú elektricky nabité častice pri zmene svojej hybnosti, napr. pri náhlom spomalení alebo pri zakrivení svojej dráhy. Brzdné žiarenie vyžarujú napr. elektróny a i. ionizujúce častice letiace látkovým prostredím, brzdené elektrickým poľom častíc látkového prostredia; je jedným zo zdrojov sekundárneho kozmického žiarenia. V kozmickom priestore ho vyžarujú riedke plynné útvary, napr. planetárne hmloviny, slnečná koróna a oblaky medzihviezdneho vodíka. Frekvencia brzdného žiarenia závisí od teploty plynu.

bunkové kultúry

bunkové kultúry, tkanivové kultúry — produkt techniky kultivácie živočíšnych buniek (od 1950) v jednovrstvách na skle (poskytla virológom možnosť pestovať vírusy in vitro, mimo živého organizmu). Bunkové kultúry nahradili v mnohých prípadoch laboratórne zvieratá. Primárne bunkové kultúry sa tvoria bezprostredne po izolácii z tkanív a pripravujú sa buď z embryí, alebo z orgánov zdravých jedincov; z prvej subkultúry primárnej bunkovej kultúry vzniká bunková línia. Diploidné bunkové kultúry majú diploidný počet chromozómov a môžu sa pasážovať 30- až 50-krát. Stabilné bunkové kultúry pochádzajú z normálneho alebo z nádorového tkaniva, pasážujú sa minimálne 50-krát a počet chromozómov sa líši od počtu chromozómov v bunkách pôvodného hostiteľa. Bunky stabilných bunkových línií sa môžu množiť v podmienkach in vitro pri teplote 37 °C, keď majú zabezpečený pravidelný prísun živín vo forme kultivačných médií, takmer donekonečna.

Vo virológii sa používajú desiatky stabilných bunkových línií pochádzajúcich z rôznych živočíšnych druhov. In vitro je možná okrem kultivácie buniek aj kultivácia izolovaných fragmentov rastlinných, živočíšnych a ľudských tkanív v umelom živnom prostredí. Tkanivové fragmenty nemusia zachovávať niektoré z funkčných vlastností tkanív, z ktorých boli získané. Kultivácia tkanív umožňuje študovať rast, diferenciáciu tkanív (pletív), nádorové bujnenie a množenie. Bunkové kultúry sa využívajú najmä v lekárstve a poľnohospodárstve.

Všeobecne sa termín tkanivové kultúry nesprávne používa aj na súborné označenie všetkých typov kultivácie buniek v umelom živnom prostredí (t. j. i pre bunkové a orgánové kultúry).

buran

buran [turkické jazyky > rus.] — miestny názov silného, zvyčajne sev. alebo severových. vetra na Sibíri a v Strednej Ázii. V zime fúka snehový buran (biely buran, purga), čo je víchrica sprevádzaná nízkou teplotou vzduchu (často pod -25 °C), ženúca sneh a častice ľadu a ohrozujúca životy ľudí a zvierat najmä v otvorených stepiach. Ruská obdoba blizardu. Letný pieskový buran víri a prenáša prach a piesok v púšťových oblastiach Strednej Ázie a v Mongolsku.

búrka

búrka

1. geofyz. → magnetická búrka;

2. meteorol. atmosférický jav vytvárajúci sa v atmosfére pri labilnom teplotnom zvrstvení ovzdušia vývojom mohutných kopovitých oblakov (kumulonimbus) a sprevádzaný elektrickými, optickými a akustickými javmi vznikajúcimi medzi oblakmi navzájom alebo medzi oblakmi a zemou. Súčasne je častý silný nárazový vietor, húľavy, intenzívne prehánky a zvýšená turbulencia, znižuje sa základňa oblakov a zhoršuje dohľadnosť; búrka je preto nebezpečná pre leteckú prevádzku.

Podľa príčin vzniku sa búrky rozdeľujú na frontálne a nefrontálne. Frontálne búrky vznikajú v oblasti atmosférického frontu, sú najčastejšie v oblasti studeného a zriedkavé v oblasti teplého frontu. Nefrontálne sú búrky vnútri jednej vzduchovej hmoty a nie sú spojené s atmosférickým frontom. Vznikajú pri advekcii studeného labilne zvrstveného vzduchu (advektívne búrky) alebo pri termickej konvekcii labilne zvrstvenej vzduchovej hmoty v miestach priaznivých na rýchle otepľovanie veľkých objemov vzduchu (konvekčné búrky), alebo pri zosilňovaní konvekcie orografickými pomermi (tvarom zemského povrchu), a to v horských oblastiach nad slnkom ožiarenými alebo náveternými svahmi (orografické búrky).

calor

calor [ka-; lat.] — teplo, jeden z piatich základných prejavov povrchového zápalu (sčervenanie, teplo, opuch, bolesť, porucha funkcie). Pri zápale sa zvyšuje prekrvenie postihnutej oblasti (napr. kože), čo sa navonok prejaví zreteľným zvýšením teploty v mieste zápalu.

destilovaná voda

destilovaná voda, aqua destillata — voda zbavená rozpustných solí a plynov. Pripravuje sa destiláciou pitnej vody. Obsahuje zvyčajne stopy CO2 pohlteného zo vzduchu, ktorý sa odstraňuje zahriatím na teplotu varu a následným ochladením bez prístupu vzduchu. Destilovaná voda používaná na prípravu injekčných a infúznych roztokov sa musí pripravovať osobitným postupom a uchovávať bez styku so vzduchom.

diatermia

diatermia [gr.] — liečebná metóda využívajúca teplo, ktoré vzniká prechodom vysokofrekvenčných prúdov tkanivami.

emetín

emetín [gr.], C29H40N2O4 — alkaloid; biela amorfná látka, ktorá na svetle žltne, obmedzene rozpustná vo vode, rozpustná v etanole; teplota topenia 74 °C. Nachádza sa v koreni (ipekakuánový koreň) vždyzelených drevnatejúcich tropických bylín uragoga pravá (Cephaëlis ipecacuanha) a uragoga končistá (Cephaëlis acuminata), z ktorých sa aj izoluje. Droga obsahuje okrem emetínu aj alkaloid cefaleín. Emetín má emetické účinky (→ emetiká). Používa sa ako súčasť liečiv proti niektorým druhom dyzentérií a pri odvykacej kúre pri alkoholizme.

ena

ena, Ena — rod z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva slimáky (Stylommatophora), čeľaď enovité. Druh ena horská (Ena montana) s ulitou s priemerom do 17 mm sa vyskytuje vo vlhkých lesoch strednej Európy, v Pyrenejach, severovýchodnom Francúzsku, južnom Anglicku a Belgicku. Stredne veľký lesný druh Ena obscura (v niektorých zoologických systémoch Merdigera obscura) s ulitou s priemerom do 9 mm vyhľadáva najmä teplé háje na vápencovom podklade; okrem Európy sa vyskytuje aj v severozápadnej Afrike.

endodiurnálny rytmus

endodiurnálny rytmus — vnútorný biologický rytmus, napr. tep, telesná teplota a i.

fenokópia

fenokópia [gr. + lat.] — nededičná zmena vo fenotype organizmu vyvolaná stresovými podmienkami prostredia alebo nesprávnou výživou v priebehu vývinu jedinca, imitujúca zmenu fenotypu určenú mutantnou formou príslušného génu. Fenokópie sú podobné mutáciám (dedičným zmenám) v danom znaku, napr. žlté sfarbenie tela drozofíl vzniknuté v dôsledku zmeny teploty počas ontogenézy je podobné tzv. mutácii yellow v géne podieľajúcom sa na determinácii sfarbenia tela drozofily.

feochromocytóm

feochromocytóm [gr.] — zvyčajne nezhubný nádor drene nadobličiek (asi v 10 % mimo drene nadobličky, najčastejšie v močovom mechúri, ojedinele na krku) veľkosti čerešne až jabĺčka, ktorý nepretržitým alebo nárazovým vylučovaním nadmerného množstva katecholamínov do krvného obehu vyvoláva trvalé alebo záchvatovité zvýšenie krvného tlaku. Ďalšími najčastejšími príznakmi sú bolesti hlavy, búšenie srdca a nadmerné potenie. Niekedy príznaky vyvolá tlak na nádor pri vyšetrení alebo pri zmene polohy tela, telesná námaha, vysoká alebo nízka teplota prostredia, rozčúlenie a strach, hladovanie, podanie niektorých liekov, alkoholu, kávy, fajčenie a i. Diagnóza sa stanovuje na základe klinického obrazu a overuje sa dôkazom katecholamínov a ich metabolitov (kyselina vanilylmandľová) v plazme a moči, ako aj utrazvukovým a röntgenologickým vyšetrením. Liečba: chirurgická.

fisúra

fisúra [lat.] — trhlina, zárez, ryha, rázštep, vrodená vývinová chyba, ktorá vzniká neuzavretím zárodkových štrbín.

Análna fisúra (fissura ani) je povrchová trhlina v sliznici konečníka dlhá niekoľko milimetrov až 1,5 – 2 cm a široká 1 – 1,5 cm. Najčastejšou príčinou jej vzniku je tvrdá stolica pri zápche, zriedkavejšie poranenie análneho kanála napr. teplomerom, násadcom pri podávaní klystíru ap. Akútna forma vzniká náhle, napr. pri tvrdej stolici (prejavuje sa bolesťami s drobným krvácaním pri stolici a pocitom svrbenia). Chronická forma je následkom nevyliečenej a chronicky infikovanej akútnej análnej fisúry. Liečba: pri akútnej forme obstrek fisúry mezokaínom a 70 % alkoholom, pri chronickej forme chirurgická. Časté sú recidívy, najmä ak sa neodstráni príčina (zápcha, infekcia hemoroidov).

Kostné fisúry sú neúplné zlomeniny (jemné trhliny) bez akéhokoľvek posunutia, ktoré sa na röntgenologickom obraze prejavia ako úzky prúžok presvetlenia v kosti.

fixácia

fixácia [lat.] — upevnenie niečoho (napr. nákladu v dopravnom prostriedku s cieľom zamedziť jeho posunutie vplyvom zotrvačných síl); ustálenie; znehybnenie; zachytenie niečoho v nejakej podobe;

1. biol. a) fixácia dusíka (→ dusíkový cyklus); b) v mikroskopickej technike prvý krok pri príprave biologických preparátov na analýzu vnútornej štruktúry. Cieľom fixácie je rýchle a šetrné usmrtenie živých buniek, aby sa minimalizovalo ich poškodenie. Fixácia sa uskutočňuje teplom (plameňom) alebo fixačnými roztokmi anorganických (soli ťažkých kovov – osmia, ortuti, chrómu) alebo organických zlúčenín (kyseliny, alkoholy, aldehydy, ketóny), zabezpečuje priľnutie preparátu na podložné sklo a uľahčuje prienik farbiaceho roztoku dovnútra buniek;

2. kož. zošľachťovací proces, pri ktorom sa fixačnými prostriedkami stabilizujú alebo zlepšujú vlastnosti textilných a kožušinových výrobkov (ustálenie tvaru, rozmeru a vzhľadu; pri kožušinách slúži i na imitáciu drahších kožušín). Vykonáva sa pôsobením tepla, tlaku, vlhka, mokrej alebo suchej pary, podlepovaním fixačnou vložkou, nástrekom fixačnej hmoty, napustením, naškrobením ap., a to po naťahovaní, zjemňovaní, zhusťovaní, zbrusovaní, farbení alebo pred spracovaním hotových výrobkov, počas neho alebo po ňom;

3. lek. upevnenie, pripevnenie časti alebo celého orgánu na miesto pôvodnej anatomickej lokalizácie (najčastejšie pri dislokáciách častí kostrovo-svalového aparátu). V ortopedicko-traumatologickej praxi spôsob imobilizácie (znehybnenia) poškodeného orgánu; liečebný postup, keď po úspešnej repozícii (napr. úlomkov zlomenín) nasleduje fixácia na určité časové obdobie, ktorá zabezpečí dokonalú retenciu (udržanie v správnej alebo vo vyhovujúcej polohe) postihnutej časti končatiny. Fixácia sa robí pomocou rozličných typov obväzov, fixačných aparátov alebo operačne pomocou skrutiek, drôtov, vnútrodreňových klincov ap.;

4. veter. imobilizácia (znehybnenie) zvieraťa s cieľom vykonať potrebné úkony v pokoji a odborne tak, aby zviera netrpelo a aby sa predišlo jeho poraneniam, ako aj poraneniam a úrazom ľudí, ktorí poskytujú zvieraťu ošetrovateľskú alebo veterinárnu starostlivosť. Spôsob fixácie závisí od vykonávaného úkonu a druhu zvieraťa (napr. vyšetrenie cez konečník, odber telových tekutín, podávanie liekov, chirurgické a ortopedické zákroky – dekornuácia, kastrácia, ošetrenie paznechtov a kopýt, transport divých alebo agresívnych zvierat a i.). Fixácia sa robí mechanickými pomôckami (putá, povrazy, klietka alebo špeciálne zariadenia, napr. kone sa fixujú pomocou tzv. fajky a zubadla, býkom sa umiestňuje do nozdry oceľový krúžok, na ktorý sa zachytí vodiaca tyč, pri ošípaných sa používa tzv. fixačná pumpa) alebo podaním liekov, ktoré navodia útlm, narkózu alebo úplnú prechodnú relaxáciu pohybového aparátu;

5. výtv. rozprašovanie fixatívov na kresbu uhľom, kriedou, mäkkou ceruzkou, rudkou alebo pastelom s cieľom spevniť ju, a tým chrániť pred poškodením rozmazaním či otretím.

fluór

fluór [lat.], fluorum, zn. F — chemický prvok 17. skupiny periodickej sústavy patriaci medzi halogény, protónové číslo 9, relatívna atómová hmotnosť 18,998. Bledožltý plyn s teplotou topenia −218,6 °C a teplotou varu −188,1 °C, hustota kvapalného fluóru pri −188 °C je 1,513 g/cm3. Fluór je najreaktívnejší chemický prvok reagujúci so všetkými prvkami periodickej sústavy okrem hélia, neónu a argónu, pričom priebeh reakcií má často explozívny charakter.

Elementárny fluór pripravil 1886 H. Moissan elektrolýzou chladeného roztoku hydrogendifluoridu draselného KHF2 v bezvodom fluorovodíku v platinovej nádobe s použitím elektródy z platiny a irídia (Nobelova cena 1906). Názov fluóru je odvodený z minerálu fluoritu (kazivca), ktorý sa oddávna využíval ako tavidlo rúd (lat. fluere = tiecť).

Podľa výskytu v zemskej kôre je fluór trinástym prvkom v poradí (544 g/t). Jeho najvýznamnejšie minerály sú fluorit CaF2, kryolit Na3[AlF6] a fluórapatit Ca5(PO4)3F (→ apatit).

Vyrába sa výlučne Moissanovou metódou v oceľovom elektrolyzéri, ktorý je súčasne katódou, anóda je grafitová; elektrolytom je tavenina zloženia KF · 2HF. Dodáva sa v oceľových fľašiach, kvapalný fluór sa prepravuje v nádržiach chladených kvapalným dusíkom.

Fluór sa používa najmä na výrobu fluoridov UF6, SF6, ClF3, WF6 a i. Od jeho použitia ako raketového paliva sa v súčasnosti upustilo. V zlúčeninách má výlučne oxidačné číslo −I a viaže sa iónovou i kovalentnou väzbou. Najdôležitejšie anorganické zlúčeniny fluóru sú fluorovodík, kyselina fluorovodíková a fluoridy.

Fluór tvorí s uhlíkom väzbu C–F, ktorá má podobnú dĺžku i energiu (135 pm, 453kJ/mol) ako väzba C–H (108 pm, 437 kJ/mol). Z tohto dôvodu sa vo vhodných liečivách, anestetikách či agrochemikáliách nahrádza vodík fluórom alebo skupina CH3 skupinou CF3. Molekuly takto modifikovaných liečiv majú približne rovnaký tvar a veľkosť ako molekuly nemodifikovaných liečiv. Organické zlúčeniny fluóru nie sú toxické, ľudský organizmus nemá mechanizmus na rozštiepenie väzby C–F, čo zabezpečuje predĺženú účinnosť liečiva. Niektoré perfluorované zlúčeniny sa používajú ako krvné náhrady.

Fluór patrí medzi biogénne (resp. mikrobiogénne, stopové) prvky, je stálou súčasťou rastlín a živočíchov. V plazme a moči človeka sa nachádza v koncentrácii asi 10 – 26 mmol/l, najvyšší obsah fluóru majú mozog a štítna žľaza. V tele človeka sa ukladá v malom množstve, najmä v kostiach a zuboch. Nezvyšuje tvrdosť zubov, ale blokuje aktivitu bakteriálnych enzýmov, ktoré spôsobujú zubný kaz, a preto sa zlúčeniny fluóru využívajú v prevencii zubného kazu (fluoridácia zubov). Zvýšený príjem fluóru v oblastiach s vodou bohatou na fluoridy a v oblastiach, kde sa v ovzduší vyskytujú exhaláty obsahujúce fluór a jeho zlúčeniny, vyvoláva chronickú otravu prejavujúcu sa poruchami vápenatenia zubnej skloviny (fluoróza zubov), ktorá je bielo- až hnedoškvrnitá, i vývoja kostí (osteoporóza). Fluór pôsobí antisepticky a germicídne, koncentrované roztoky fluorovodíka vyvolávajú pri styku s pokožkou a sliznicou ťažko sa hojace rany. Fluoridy stimulujú tvorbu organických zlúčenín fluóru v pečeni a v obličkách, ovplyvňujú aj rast vlasov a nechtov. Hlavným zdrojom fluóru pre človeka sú pitná voda, čaj a morské ryby.

Frailea

Frailea — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kaktusovité. Drobné guľovité až valcovité kaktusy s krátkymi, zvyčajne štetinovitými tŕňmi pochádzajúce z Brazílie, Paraguaja a Bolívie. Mnohé (zvyčajne žlté) kvety sa otvárajú len pri extrémnych horúčavách, pri nižších teplotách vytvárajú veľa púčikov, z ktorých dozrejú guľaté lesklé plody bez toho, aby sa púčiky otvorili. Patria sem napr. druhy Frailea cataphracta, Frailea castanea a Frailea colombiana.

francúzsky klusák

francúzsky klusák — plemeno koňa vyšľachtené krížením teplokrvných kobýl chovaných v Normandii so žrebcami amerického klusáka a anglického plnokrvníka alebo anglického polokrvníka (vyšľachteného z anglického plnokrvníka a clevelandského hnedáka); od 1922 existuje oficiálna plemenná kniha. Má mimoriadne vyvinutú zadnú časť tela, pevné, mimoriadne tvrdé a odolné končatiny a jednofarebnú, prevažne hrdzavú a hnedú, zriedkavo bielu alebo čiernu srsť. Výška v kohútiku 160 – 165 cm. Športový kôň využívaný na klusáckych dostihoch.

furunkul

furunkul [lat. > nem.] — hĺbkový hnisavý zápal vlasového (chlpového) vačku (folikula), jeho okolia a mazovej žľazy vyvolaný stafylokokmi (Staphylococcus aureus). Prejavuje sa ako malý začervenený uzlík s centrálnym hnisavým čapom veľkosti fazule až lieskovca, opuchom, zvýšenou teplotou a stupňujúcou sa bolestivosťou. Po vyzretí a uvoľnení nekrotického čapu vyteká z ložiska smotanovožltý hnis a začína sa hojenie (hojí sa zväčša vtiahnutou jazvou). Furunkul vzniká najčastejšie na koži šije, tváre, podpazušia a končatín.

Liečba: podávanie antibiotík alebo chemoterapeutík, lokálnych antiseptických obkladov a mastí (na urýchlenie zrenia furunkulu). Vytláčanie hnisu je nebezpečné, najmä pri furunkule na tvári. Splynutím niekoľkých furunkulov vzniká karbunkul.

fytotrón

fytotrón [gr.] — zariadenie umožňujúce pestovať a kultivovať rastliny v presne definovaných klimatických podmienkach (svetelné, teplotné, vlhkostné) s cieľom pozorovať ich vplyv na rastliny (napr. vplyv dĺžky dňa a noci, striedania denných a nočných teplôt, intenzity a spektrálneho zloženia svetla, vlhkosti a rýchlosti prúdenia vzduchu, koncentrácie oxidu uhličitého, zásobovania vodou a živinami). Využíva sa najmä v šľachtení rastlín a ich rajonizácii.

fyzikálna veličina

fyzikálna veličina — pojem kvantitatívne vystihujúci vlastnosť alebo stav fyzikálneho objektu alebo javu. Fyzikálne veličiny sú napr. sila, rýchlosť a intenzita elektrického poľa. Bežný pojem (napr. pojem rýchlosť) sa stáva fyzikálnou veličinou, keď sa zavedie predpis, ako ju merať, t. j. priradiť jej číselnú hodnotu. Nevyhnutnou podmienkou tohto priradenia je zavedenie príslušnej referenčnej veličiny nazývanej jednotka fyz. veličiny, s ktorou sa meraná veličina porovnáva. Pomer veľkosti meranej veličiny a príslušnej jednotky je číselná hodnota fyzikálnej veličiny. V sústavách fyzikálnych jednotiek sa rozlišujú základné a odvodené veličiny. Výber základných veličín, ako aj ich počet je konvenčný. V sústave CGS boli zavedené tri základné fyzikálne veličiny (dĺžka, hmotnosť, čas), v sústave SI platnej v súčasnosti je ich sedem (dĺžka, hmotnosť, čas, elektrický prúd, teplota, látkové množstvo, svietivosť). Základné veličiny majú veľmi presne definované jednotky. Ostatné veličiny v sústave fyzikálnych jednotiek sú odvodené, pričom ich jednotky sa odvodzujú od jednotiek základných veličín prostredníctvom fyzikálnych rovníc medzi príslušnými fyzikálnymi veličinami. Ďalej sa rozoznávajú skalárne, vektorové a tenzorové veličiny. Na určenie skalárnej veličiny postačuje jediné číslo vyjadrujúce jej veľkosť (napr. teplota, tlak, energia, hmotnosť, elektrický potenciál), na určenie vektorovej veličiny v trojrozmernom priestore sú potrebné tri číselné údaje, pretože sa okrem veľkosti vyznačujú aj smerom (napr. rýchlosť, sila, intenzita elektrického poľa). V niektorých prípadoch, napr. v anizotropných prostrediach (najčastejšie v kryštáloch), je potrebné používať tenzorovú veličinu (tenzor), t. j. veličinu určenú ešte väčším počtom číselných údajov. Ide o prípady, keď napr. pôsobenie sily (tlaku) z rôznych smerov nevyvoláva v prostredí rovnaké deformácie alebo keď má látka v rôznych smeroch odlišnú rezistivitu či index lomu. V termodynamike sa niektoré veličiny označujú ako stavové veličiny (ich hodnota je určená iba okamžitým stavom termodynamickej sústavy a nezávisí od spôsobu, akým sa sústava do tohto stavu dostala). Fyzikálne vlastnosti termodynamickej sústavy charakterizujú extenzitné veličiny a intenzitné veličiny.

glutatión

glutatión [lat.], N-(N-ʟ-γ-glutamyl-ʟ-cysteinyl)glycín — tripeptid zložený z kyseliny glutámovej, cysteínu a glycínu. Bezfarebná kryštalická látka rozpustná vo vode a v zriedenom etanole; teplota topenia 195 °C. V prírode najrozšírenejšia nízkomolekulová tiolová zlúčenina, vyskytuje sa prakticky vo všetkých živých bunkách vo dvoch formách: redukovanej GSH a oxidovanej GSSG. Koncentrácia glutatiónu v bunke je 0,1 – 10 mmol/l a je exportovaný aj do extracelulárneho priestoru. Glutatión je súčasťou systému, pomocou ktorého si bunka zabezpečuje stabilitu svojho oxidačno-redukčného potenciálu, uplatňuje sa ako koenzým pri rôznych oxidačno-redukčných reakciách: pri odbúravaní peroxidov a voľných radikálov, čím pred týmito reaktívnymi látkami chráni membránové lipidy (antioxidačný účinok), pri detoxikácii škodlivých látok (→ biotransformácia), pri tvorbe a udržiavaní disulfidových väzieb v proteínoch a pri transporte aminokyselín cez bunkové membrány. Dostatočné množstvo redukovaného glutatiónu v bunkách zabezpečuje enzým glutatiónreduktáza.

glykolýza

glykolýza [gr.] —

1. základný metabolický cyklus rozkladu glukózy, séria reakcií premieňajúcich ᴅ-glukózu na pyruvát (sodnú alebo draselnú soľ kyseliny pyrohroznovej) bez spotrebúvania kyslíka, pričom sa uvoľňuje energia, ktorá sa viaže v molekule adenozíntrifosfátu (ATP). Sacharidy (pentózy, hexózy) a polysacharidy (v prvom stupni sa tiež štiepia na monosacharidy) sa premieňajú na trojuhlíkaté molekuly (triózy), ktoré sa ďalej oxidujú a podľa enzýmovej výbavy buniek a podmienok rastu sa menia na konečné produkty: v aeróbnych organizmoch sa premieňajú v citrátovom cykle a dýchacom reťazci až na oxid uhličitý a vodu, pričom v nadväzujúcom procese oxidačnej fosforylácie sa na jednu molekulu glukózy celkovo získa až 36 molekúl ATP. V anaeróbnych podmienkach, napr. vo svaloch pri dlhotrvajúcej fyzickej námahe, sa z pyruvátu vytvára laktát (soľ kyseliny mliečnej; svalová glykolýza), alebo anaeróbne organizmy (napr. kvasinky) premieňajú pyruvát na etanol v procese kvasenia (alkoholová glykolýza; → alkoholové kvasenie, → fermentácia). Celkový energetický zisk pri rozklade jednej molekuly glukózy sú 2 molekuly ATP. Reakcie glykolýzy sú katalyzované 11 enzýmami a s výnimkou troch sú všetky reverzibilné, čo sa využíva v glukoneogenéze pri syntéze glukózy a zásobných sacharidov buniek (glykogén, trehalóza). Z energetického hľadiska je glykolýza málo efektívny proces (51 % vzhľadom na spotrebovaný substrát) v porovnaní s oxidačnou fosforyláciou;

2. špeciálny prípad alkoholýzy (→ reesterifikácia), pri ktorej štiepenie chemickej väzby a následná výmena alkoxyskupiny nastáva účinkom dvojsýtneho alkoholu (glykolu). Glykolýza sa uplatňuje napr. pri spracovaní polyuretánového odpadu, z ktorého sa pôsobením dietylénglykolu pri zvýšených teplotách a pôsobením katalyzátorov získavajú pôvodné suroviny – diizokyanáty a polyalkoholy.

gram

gram [gr.], zn. g — jednotka hmotnosti, tisícina kilogramu. V sústave CGS, ktorá už nie je medzinárodne akceptovaná, ale v teoretickej fyzike sa ešte často používa, je základnou jednotkou hmotnosti. Pôvod jednotky gram bezprostredne súvisí so zavedením metra ako jednotky dĺžky na konci 18. stor. Gram predstavoval hmotnosť jedného kubického centimetra čistej vody s teplotou 3,981°C.

Haas, Wander Johannes de

Haas [hás], Wander Johannes de, 2. 3. 1878 Lisse – 26. 4. 1960 Bilthoven — holandský fyzik. Po skončení štúdia fyziky na univerzite v Leidene 1905 – 11 asistent u H. Kamerlingha Onnesa, 1912 doktorát, 1911 – 13 súkromný asistent Henriho de Bois (*1863, †1918) v Berlíne, 1917 profesor na Vysokej technickej škole v Delfte, od 1924 na univerzite v Groningene a Leidene. Až do odchodu do dôchodku (1958) riaditeľ kryogénneho laboratória H. Kamerlingha Onnesa. Zaoberal sa metódami získavania nízkych teplôt a správaním kovov pri týchto teplotách. Adiabatickou demagnetizáciou dosiahol rekordne nízku teplotu 2 · 10-4 K. Spolu s A. Einsteinom uskutočnili 1915 experiment, ktorým chceli dokázať existenciu Ampèrových molekulových prúdov. Až neskôr, po presnejších meraniach iných experimentátorov, sa ukázalo, že ich pokus potvrdil existenciu spinu elektrónu (Einsteinov-de Hassov pokus). Spolu s ruským fyzikom L. V. Šubnikovom objavil 1930 oscilácie elektrického odporu bizmutu v magnetickom poli pri teplote kvapalného hélia a nepriamoúmernú závislosť odporu od hodnoty poľa (Šubnikovov-de Haasov jav). Spolu s Pieterom M. van Alphenom 1931 objavil závislosť magnetickej susceptibility kovov od intenzity magnetického poľa (de Haasov-van Alphenov jav).

Haiti

Haiti, staršie názvy La Española, lat. Hispaniola, špan. Santo Domingo, fr. Saint-Domingue — ostrov v Strednej Amerike v Karibskom mori a otvorenom Atlantickom oceáne, súčasť Západnej Indie, druhý najväčší ostrov Veľkých Antíl (po Kube); 76 192 km2, dĺžka 675 km, šírka 225 km. Prevažne. hornatý povrch (najvyšší vrch Duarte, 3 175 m n. m.), na východe nížiny. V minulosti časté zemetrasenia. Priemerné ročné teploty na pobreží 23 – 29 °C, v horských oblastiach 18 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 300 do 2 400 mm. V priekopovej prepadline Port-au-Prince sa nachádzajú 3 jazerá, najväčšie Lago de Enriquillo (37 m pod hladinou mora, so slanou vodou). Silno odlesnené územie, miestami zvyšky tropických dažďových pralesov, v suchších oblastiach savany a krovinaté stepi.

V predkolumbovskom období osídlený rybármi, lovcami a primitívnymi poľnohospodármi indiánskeho kmeňa Tainov. Objavený Španielmi koncom 1492 počas prvej výpravy K. Kolumba a nazvaný La Española (→ Hispaniola), 1496 bolo založené mesto Santo Domingo (dnes hlavné mesto Dominikánskej republiky), ktoré sa stalo prvým centrom španielskej kolonizácie Ameriky a východiskom ďalšieho objavovania a dobýjania ostrovov v Karibiku. Od 1844 je ostrov politicky rozdelený, vo väčšej, východnej časti sa rozprestiera Dominikánska republika, v západnej časti štát Haiti.

Hajnáčka

Hajnáčka, Ajnácskő — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Cerovej vrchovine v časti Hajnáčska vrchovina v rozšírenej doline rieky Gortva, 223 m n. m.; 1 169 obyvateľov, 15,5 % slovenskej, 81,3 % maďarskej národnosti (2017). Z neogénnych pieskovcov vystupujú miestami odolnejšie trosky neogénnych lávových prúdov porastených teplomilnými a suchomilnými rastlinnými spoločenstvami. Obec písomne doložená 1245 ako Danuskue, 1255 Kues, 1344 Anyaskw, 1427 – 31 Anyaskewalya, 1565 Haynachkeallya, 1773 Ajnacskő, Hajnatschko, Hajnacžka, 1786 Ajnacskő, Hajnacko, 1808 Ajnácskő, Hajnácskő, 1863 – 1913 Ajnácskő, 1920 – 38 Hajnáčka, 1938 – 45 Ajnácskő, 1945 Hajnáčka. Vznikla ako majer pod rovnomenným hradom, pôvodne patrila hradnému panstvu Hajnáčka, neskôr viacerým zemianskym rodinám. Výskyt sírnych prameňov podmienil v polovici 19. stor. vznik kúpeľov, ktoré v pol. 20. stor. zanikli.

Stavebné pamiatky: hrad Hajnáčka postavený na kopci s dominujúcou prírodnou skalou na mieste starej pevnosti (podľa majiteľa sa pravdepodobne pôvodne nazýval Danov kameň – Danuskő, neskôr Ajnácskő). Opevnenie sa prvýkrát spomína počas mongolského vpádu (1241 – 42), najstaršia priama písomná zmienka o hrade je z 1245, keď jeho obrancami boli jobagióni hradu Beckov. Do 1320 patril Alexandrovi, synovi Welka (Vlka), keď mu ho pre nevernosť kráľ Karol I. Róbert odňal a dal ho Tomášovi zo Sečian. R. 1427 bol v držbe kráľovnej Barbory, potom viacerých šľachtických rodín. V pol. 15. stor. patrilo do jeho hradného panstva okolo 15 dedín, v 16. stor. bol súčasťou protitureckej obrannej línie. R. 1566 – 93 a nakrátko aj 1645 bol v moci Turkov. Ešte v 17. stor. bol prestavovaný, zač. 18. stor. bol ešte obývaný, potom postupne pustol; v súčasnosti sú z neho zachované len zvyšky.

Archeologické nálezy: mohylník kultúry východoslovenských mohýl, sídlisko pilinskej a kyjatickej kultúry, ako aj z laténskej doby. V Kostnej doline (národná prírodná pamiatka) pri Hajnáčke sa nachádza významné paleontologické nálezisko objavené 1863. Boli tam nájdené kostrové zvyšky stavovcov, najmä cicavcov, rýb, plazov, vtákov a i. patriace do obdobia pliocénu (pred 3,3 – 2,8 mil. rokov). Vyskytujú sa v jemnozrnných siltových pieskoch a tufitoch, ktoré sa usadili v menšom jazere v kráteri niekdajšej sopky maaru. Rôzne živočíchy, ktoré chodili do jazera piť, boli pravdepodobne usmrtené výronmi plynov alebo produktmi sopečného výbuchu.

V katastri obce sa nachádzajú národné prírodné rezervácie Pohanský hrad a Ragáč a prírodné rezervácie Hajnáčsky hradný vrch, Ostrá skala a Steblová skala zamerané na ochranu dominantných geomorfologických útvarov a ich charakteristických rastlinných a živočíšnych spoločenstiev.

Halič

Halič — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji v severozápadnej časti Lučenskej kotliny v doline Tuhárskeho potoka, 267 m n. m., 1 632 obyvateľov (2017). Prevažne odlesnené územie miestami pokrývajú teplomilné dubiny a agátové porasty.
Obec vznikla pod hradom, ktorý pravdepodobne jestvoval už v 12. stor. Písomne doložená 1299 ako Holuch, 1350 Gaach, 1386 Gach, 1424 Galch, 1435 Gaach, 1773 Gács, 1786 Gacsch, 1808 Gács, Gácsvárallya, Halič, 1863 – 1913 Gács, 1920 – 38 Halič, 1938 – 45 Gács, 1945 Halič. R. 1332 sa v obci spomína fara. R. 1554 – 94 bola poplatná Turkom, 1765 dostala štatút mestečka. Tradičným zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo, ovocinárstvo a hrnčiarstvo. R. 1767 založili Forgáčovci v Haliči prvú manufaktúru na súkno na Slovensku, z ktorej sa v 19. stor. vyvinula továreň. R. 1792 tam dali do prevádzky prvé spriadacie stroje, 1832 prvý parný stroj v priemyselnej výrobe na Slovensku, 1867 prvý mechanický tkáčsky stroj na Slovensku. V rámci manufaktúry pracovala od konca 18. stor. aj dielňa na majoliku a výrobňa papiera, ozdobných kníh a ceruziek, 1836 – 1852 cukrovar a mlyny. R. 1926 bola textilná továreň zatvorená. Archeologické nálezy zo stredoveku.

Stavebné pamiatky: zámok, pôvodne hrad, ktorý pred 14. stor. patril rodu Tomajovcov, stúpencov Karola I. Róberta, preto ho Matúš Čák Trenčiansky dobyl a vypálil. R. 1450 – 51 sa spomína aj ako tvrdza patriaca J. Jiskrovi. V 2. pol. 15. stor. bol hrad zbúraný, jeho majitelia Lošonciovci ho však zač. 16. stor. obnovili bez kráľovského povolenia, preto stavbu na základe rozhodnutia krajinského snemu z 1544 opäť zbúrali a panstvo sa stalo majetkom rodu Forgáčovcov. R. 1612 postavil Žigmund Forgáč na mieste niekdajšieho stredovekého hradu veľký opevnený renesančný kaštieľ so šiestimi baštami, ktorý bol 1762 A. Meyerhoferom barokovo prestavaný (zachované sú aj vyrezávané maľované renesančné stropy, rokoková štukatúra stropov a kachle, v parku fragmenty barokových sôch; 2006 – 16 prestavaný na hotel); barokovo-klasicistická budova bývalého soľného skladu (koniec 18. stor.); klasicistická budova bývalej manufaktúry na súkno (zač. 19. stor.); klasicistický rímskokatolícky Kostol povýšenia sv. Kríža (1835); kaplnka na cintoríne (1843).

Haligovské skaly

Haligovské skaly — komplex bralnatých vápencových skál a sutín v Pieninskom národnom parku (→ Pieniny). Silno skrasovatené vápencové bralá s mnohými formami povrchového i podzemného krasu (najznámejšie sú jaskyne Aksamitka v Červenej skale, Brestová diera pri Bielej skale a Zbojnícka diera pod Hrubou skalou pri 5 m vysokom skalnom okne nazývanom Zbojnícka brána). Vzácna flóra s mnohými endemickými druhmi, spoločný výskyt teplomilných prealpínskych a dealpínskych, ako aj horských a vysokohorských druhov. V stromovom poschodí prevláda smrek nad bukom, jedľou, borovicou a smrekovcom.

halobaktérie

halobaktérie [gr.], Halobacterium — rod gramnegatívnych extrémne halofilných archebaktérií, čeľaď Halobacteriaceae. Vyskytujú sa v prostredí s vysokou koncentráciou solí (napr. slané jazerá, moria, soľné bane) i na povrchu veľmi slaných potravín (solené mäso, najmä ryby). Rastú v aeróbnych podmienkach v roztoku s minimálne 1,5-molárnou koncentráciou chloridu sodného, optimálne v roztoku s 2- až 4,5-molárnou koncentráciou chloridu sodného a pri teplote 40 – 50 °C. Vysoká koncentrácia solí je nevyhnutná na zachovanie štruktúry ich cytoplazmatickej membrány a stability ribozómov. Bunky majú tvar paličiek, kokov alebo diskov, obsahujú oranžové a červené karotenoidové pigmenty. Množia sa binárnym delením. Bunkové steny sú tvorené glykoproteínmi, nemajú peptidoglykán, niektoré sú pohyblivé vďaka prítomnosti jedného alebo viacerých bičíkov. Sú chemoorganotrofné, ako zdroj uhlíka využívajú aminokyseliny alebo cukry, vďaka baktériorodopsínu sú aj fototrofné (využívajú svetelnú energiu).

halogenidy striebra

halogenidy striebra — zlúčeniny striebra v oxidačnom čísle I a i. (1/2, II a III) s halogénmi. Najvýznamnejšie sú halogenidy strieborné (atóm striebra s oxidačným číslom I) — fluorid strieborný AgF, chlorid strieborný AgCl, bromid strieborný AgBr a jodid strieborný AgI. Sú to kryštály bielej (AgCl) alebo žltej farby (AgF, AgBr, AgI). Kým fluorid strieborný je veľmi rozpustný vo vode (1 800 g/l pri 25 °C) a môže kryštalizovať ako kryštalohydrát (AgF · 2 H2O, AgF · 4 H2O), ostatné halogenidy strieborné sú vo vode prakticky nerozpustné a kryštalizujú bezvodé. Chlorid strieborný (teplota topenia 455 °C), bromid strieborný (teplota topenia 430 °C) a jodid strieborný (teplota topenia 556 °C) možno pripraviť reakciou roztoku dusičnanu strieborného s príslušnou kyselinou halogenovodíkovou, resp. s halogenidom. Ich charakteristickou vlastnosťou je citlivosť na svetlo, ktorá sa využíva vo fotografii. Tvoria najpodstatnejšiu zložku fotografickej citlivej vrstvy, zvyčajne sa používa samotný bromid strieborný, ale aj chlorid strieborný alebo kombinácia bromidu a chloridu (v závislosti od požadovanej citlivosti a tónovej kvality). Jodid strieborný sa používa len v zmesi s bromidom alebo s chloridom strieborným. Halogenidy striebra zachytávajú svetlo pri osvetlení fotograficky citlivej vrstvy a vytvárajú podmienky na vznik ďalších komplexných chemických procesov vedúcich k vzniku obrazu (→ fotografický laboratórny proces).

halotán

halotán [gr.], 2-bróm-2-chlór-1,1,1-trifluóretán, CF3CHBrCl — polyhalogénovaný derivát etánu. Bezfarebná prchavá nehorľavá kvapalina súčasne sladkej i pálivej chuti chloroformového zápachu, slabo rozpustná vo vode, rozpustná v etanole, chloroforme a iných rozpúšťadlách; teplota varu 50,2 °C, hustota 1,87 g/cm3. Halotán je citlivý na svetlo, preto sa stabilizuje prídavkom 0,01 % tymolu. Od 1956 sa v 1 – 2 % koncentrácii so vzduchom používa v medicíne ako inhalačné celkové anestetikum (prípravok Narcotan, v zahraničí pod názvom Halothan alebo Fluothane). Dobre preniká do centrálnej nervovej sústavy, uvádza rýchlo do chirurgického štádia narkózy bez excitačných a salivačných symptómov, prebudenie býva bez ťažkostí.

Harvardská klasifikácia

Harvardská klasifikácia — klasifikačný systém hviezd na základe ich spektier (→ spektrálna klasifikácia hviezd) vytvorený v Harvard College Observatory v Cambridgei (Massachusetts) v USA (dnes súčasť Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics). Podľa výskytu a intenzity spektrálnych čiar zaraďuje hviezdy do spektrálnych tried označených veľkými písmenami, pričom každá trieda je rozdelená na podtriedy označené číslicami 0 – 9 (napr. A0, A9). Podľa Harvardskej klasifikácie bolo na základe spektier získaných pomocou objektívového hranola zatriedených viac než 225 000 hviezd. Pôvodne abecedné poradie spektrálnych tried sa v dôsledku poznatkov o stavbe a vývoji hviezd vyvinulo do postupnosti O, B, A, F, G, K, M, ktorá má fyzikálne zdôvodnenie v klesajúcej efektívnej teplote hviezd.

Harvardská klasifikácia bola pôvodne jednorozmernou klasifikáciou, t. j. vyjadrovala triedenie hviezd podľa teploty odhadovanej na základe ich spektier, jej neskoršie rozvinutie však zohľadňuje aj triedu svietivosti. Vďaka jednoduchým klasifikačným pravidlám a veľkému množstvu klasifikovaných hviezd je najpoužívanejšou spektrálnou klasifikáciou hviezd. Harvardskú klasifikáciu vytvorili A. J. Cannonová a E. Ch. Pickering koncom 19. a zač. 20. stor. Po prijatí jej zásad astronomickou verejnosťou A. J. Cannonová 1911 – 15 roztriedila 225 300 hviezd s jasnosťou do ôsmej magnitúdy a pripravila vydanie katalógu, ktorého prvá časť vyšla 1918 (→ Katalóg Henryho Drapera).

havajské observatóriá

havajské observatóriá — voľný názov astronomických observatórií umiestnených na ostrove Havaj na vrchole sopiek Mauna Kea a Mauna Loa, ako aj na sopke Haleakala na ostrove Maui. Vznik havajských observatórií sa datuje do 1967, keď bol založený Astronomický ústav (Institute for Astronomy) pri Havajskej univerzite.

Postupne bolo na Mauna Kea vo výške okolo 4 200 m n. m. vybudovaných 13 ďalekohľadov (Mauna Kea Observatories) patriacich rôznym štátom (9 optických a infračervených, 3 submilimetrové, 1 rádiový), ktoré využívajú mimoriadne priaznivé pozorovacie podmienky (vysoká nadmorská výška, suchá a bezoblačná klíma, relatívne stabilná teplota); prvý ďalekohľad s priemerom objektívu 2,2 m bol spustený do prevádzky 1970. Keckove ďalekohľady s priemerom zrkadla 10 m sú najväčšie optické ďalekohľady (pracujú aj v infračervenej oblasti) a Maxwellov ďalekohľad (JCMT) je najväčší submilimetrový ďalekohľad na svete. Skúmajú objekty slnečnej sústavy, hviezdy, exoplanéty, vzdialené galaxie a v nich sa nachádzajúce objekty (napr. hviezdokopy), medzihviezdnu a medziplanetárnu hmotu a i.

Na Mauna Loa sú umiestnené ďalekohľady na pozorovanie Slnka (Mauna Loa Solar Observatory), ktoré prevádzkuje High Altitude Observatory v Boulderi (Colorado) a sú zamerané na výskum Slnka (fotosféra, chromosféra, koróna) v rôznych vlnových dĺžkach a prejavov jeho aktivity.

Na vrchole sopky Haleakala je umiestnené Meesovo observatórium (Mees Solar Observatory) zamerané na sledovanie magnetického poľa Slnka a prejavov jeho aktivity (slnečné škvrny), získavanie spektroheliogramov vo svetle viacerých spektrálnych čiar a pozorovanie slnečnej koróny a fotometrického indexu slnečných škvŕn.

Havajské observatóriá, ďalekohľady na Mauna Kea
Názov Typ Priemer zrkadla alebo antény (m) Prevádzkovateľ V prevádzke od
UH 0,6 m optický 0,6 Havajská univerzita (USA) 1968
UH 2,2 m optický 2,2 Havajská univerzita (USA) 1970
IRTF (Infrared Telescope Facility) infračervený 3,0 Havajská univerzita pre NASA (USA) 1979
CFHT (Canada-France-Hawaii Telescope) optický, infračervený 3,6 Kanada, Francúzsko, USA 1979
UKIRT (United Kingdom Infra-Red Telescope) infračervený 3,8 Spojené kráľovstvo 1979
Keck I (W. M. Keck Observatory) optický, infračervený 10,0 USA 1993
Keck II (W. M. Keck Observatory) optický, infračervený 10,0 USA 1996
Subaru optický, infračervený 8,2 Japonsko 2000
Gemini (Gemini Northern Telescope) optický, infračervený 8,1 USA, Spojené kráľovstvo, Kanada, Čile, Austrália, Argentína, Brazília 1999
CSO (Caltech Submillimeter Observatory) submilimetrový 10,4 USA 1987
JCMT (James Clerk Maxwell Telescope) submilimetrový 15 Spojené kráľovstvo, Kanada, Holandsko 1987
SMA (Submillimeter Array) submilimetrový 8 antén s priemerom 6 m USA, Taiwan 2003
VLBA (Very Long Base Array) rádiový 25 USA 1993

Havajské ostrovy

Havajské ostrovy, historicky Sandwichove ostrovy, angl. Hawaiian Islands — reťazové súostrovie v strednej časti Tichého oceána v blízkosti obratníka Raka (približne medzi 19 – 29° severnej zemepisnej šírky), najväčšie v Polynézii. Tiahne sa od juhovýchodu na severozápad (dĺžka okolo 2 500 km) a tvorí ho 8 väčších a 124 menších sopečných, v menšej miere koralových ostrovov; v západnej časti viacero neobývaných atolov. Rozkladá sa na ňom jeden zo štátov USA Havaj. Hlavné ostrovy: Havaj (10 451 km2), Maui (1 904 km2), Oahu (1 601 km2), Kauai (1 445 km2), Molokai (684 km2), Lanai (365 km2), Niihau (184 km2), Kahoolawe (119 km2). Reliéf ostrovov je väčšinou hornatý (pohoria rozčlenené hlbokými dolinami); aktívna seizmická oblasť, na ostrove Havaj činné sopky Mauna Loa (4 169 m n. m.) a Kilauea, okolo 40 väčších vyhasnutých sopiek (Mauna Kea, 4 205 m n. m.). Výška a veľkosť ostrovov sa znižuje od juhovýchodu na severozápad. Tropické prímorské podnebie, priemerná teplota vo februári 18 – 21 °C, v auguste 21 – 25 °C, ročný úhrn zrážok 300 – 400 mm na južných a západných svahoch, 3 500 – 4 000 mm na severných a východných svahoch (na Kauai viac ako 12 000 mm). Bohaté a úrodné pôdy na vulkanických horninách; vždyzelené lesy s palmovým porastom, západné časti majú stepný charakter. Na Havajských ostrovoch sú 2 národné parky (Havajský národný park, Haleakala) 1980 zaradené ako jeden celok medzi biosférické rezervácie (99 545 ha) a najväčšia morská rezervácia na svete Severozápadné havajské ostrovy (vyhlásená 2006, 362-tis. ha). Havajské ostrovy sú vyhľadávaným turistickým cieľom, najmä ostrov Oahu (hlavné mesto Honolulu, svetoznáma pláž Waikiki, národný historický pamätník záliv Pearl Harbor s námornou a vojenskou leteckou základňou USA), ktorý je sídlom správnych orgánov.

havarijná tyč reaktora

havarijná tyč reaktora — riadiaca tyč jadrového reaktora určená na rýchle zastavenie štiepnej reakcie, a tým na odstavenie reaktora z prevádzky pri vzniku podmienok vyžadujúcich jeho rýchle odstavenie. Pracuje na princípe zníženia neutrónového toku materiálmi prudko pohlcujúcimi neutróny, ako sú oceľ legovaná bórom alebo zliatiny kadmia a hafnia. Je umiestnená nad aktívnou zónou reaktora a vo svojej polohe je držaná pomocou elektromagnetu; uvoľňuje sa prerušením jeho napájacieho okruhu. Aby jej pád nebol príliš prudký, v spodnej časti aktívnej zóny je hydraulický alebo mechanický tlmič. Havarijná tyč reaktora sa dvíha zdvíhacím zariadením s osobitným pohonom a prevodovým mechanizmom. Indukčný vysielač a mechanické zariadenie ukazujú krajné polohy havarijnej tyče reaktora. Kvôli vylúčeniu fluktuačných impulzov musia na jej pád naraz zapôsobiť minimálne dve z troch blokád dostávajúcich impulz od výkonu reaktora, od jeho periódy alebo od iných parametrov (tlak a teplota) elektrárne. V jadrových reaktoroch VVER-440 typu V-230 a V-213 je 37 havarijných tyčí reaktora. Vysoké požiadavky na bezpečnosť jadrovej elektrárne predpisujú aj ďalšiu nezávislú ochranu reaktora.

Havelský, Václav

Havelský, Václav, 7. 5. 1943 Osuské, okres Senica — slovenský strojársky odborník. Od 1969 pôsobí na Katedre tepelnej techniky Strojníckej fakulty SVŠT (dnes STU); 2000 profesor. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa orientuje na termomechaniku, najmä na oblasť chladiacej a klimatizačnej techniky so zameraním na výskum a vývoj nových energeticky efektívnejších a ekologicky menej škodlivých systémov vrátane kombinovaných systémov súčasnej výroby tepla, chladu a elektrickej energie. Autor 87 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 9 vysokoškolských učebných textov a monografie Energetická efektívnosť aplikácií chladiacich obehov (1999), spoluautor publikácie Tepelné čerpadlá (1988).

Hayashiho vývojová stopa

Hayashiho vývojová stopa [-jaši-], Hajašiho vývojová stopa, Hayashiho čiara, Hayashiho medza — čiara na pravej strane diagramu spektrum – svietivosť (→ Hertzsprungov-Russellov diagram) znázorňujúca začiatočné štádium vývoja hviezdy po odparení prachovej obálky protohviezdy. Predstavuje vývoj svietivosti a teploty protohviezdy pri jej kontrakcii, pričom sa posúva smerom k hlavnej postupnosti; vypočítaná je pre hviezdy nachádzajúce sa v konvektívnej rovnováhe. Povrchová teplota protohviezdy v začiatočnom štádiu vývoja rastie len nepatrne, preto je Hayashiho vývojová stopa takmer zvislá. Nazvaná podľa japonského astronóma Čušira Hajašiho (Chushiro Hayashi, *1920, †2010), ktorý jej predstavu zaviedol v 60. rokoch 20. stor.

Hebridy

Hebridy, angl. Hebrides — súostrovie v Atlantickom oceáne pri severozápadnom pobreží Škótska administratívne patriace Spojenému kráľovstvu; 7 555 km2, okolo 29-tis. obyvateľov, administratívne stredisko Stornoway (na ostrove Lewis, 5,4 tis. obyvateľov). Pozostáva približne z 500 ostrovov (okolo 100 ostrovov neobývaných). Prielivmi Malý Minch a Severný Minch sú Hebridy rozdelené na 2 skupiny: Vonkajšie Hebridy (budované metamorfovanými horninami, najmä rulami; najväčšie ostrovy Lewis, North Uist, South Uist) a Vnútorné Hebridy (budované usadenými a vyvretými horninami; najväčšie ostrovy Skye, Mull, Islay, Jura). Pahorkatinný a vrchovinný reliéf, maximálna výška 993 m n. m. (na ostrove Skye). Oceánske extrémne daždivé podnebie, priemerné teploty v januári 4 – 5 °C, v júli 12 – 13 °C, ročný úhrn zrážok na pobreží okolo 1 000 mm, v horských oblastiach okolo 2 000 mm, silné vetry, časté búrky. Početné jazierka, močiare a rašeliniská; väčšinou odlesnená krajina, chudobná vegetácia, pasienky. Pestovanie ovsa, jačmeňa a zemiakov. Ťažiskom poľnohospodárskej činnosti je chov hovädzieho dobytka a oviec; v minulosti významný rybolov. Remeslá, najmä tkáčstvo (výroba ručne tkaných vlnených látok a tradičného tvídu), pálenice whisky. Cestovný ruch rozvinutý najmä na Vnútorných Hebridách. Medzi hlavnými ostrovmi a pevninou je pravidelné lodné a letecké spojenie. Obyvateľstvo je koncentrované na pobreží a v prístavných mestách.