Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 200 z celkového počtu 534 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Appert, Nicolas François

Appert [apér], Nicolas François, 17. 11. 1749 Châlons-sur-Marne – 3. 6. 1841 Massy — francúzsky vynálezca konzervácie potravín teplom v uzatvorených nádobách (→ apertizácia). Pôvodom kuchár, cukrovinkár a vinár, od 1795 sa 14 rokov venoval pokusom s konzerváciou potravín. Vypísanú odmenu použil na založenie konzervárne v Massy pri Paríži (v prevádzke 1812 – 1933). Svoje poznatky zhrnul v knihe Umenie ako konzervovať všetky živočíšne i rastlinné substancie počas niekoľkých rokov (L’art de conserver, pendant plusieurs années, toutes les substances animales et végétales, 1811).

Arabská púšť

Arabská púšť, arab. as-Sachrá’ al-arabíja — rozsiahle púšťové územie v juhozáp. Ázii takmer na celom Arabskom polostrove na územiach štátov Jordánsko, Irak, Kuvajt, Omán, Katar, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Jemen; 2 331 000 km2. Na severe hraničí so Sýrskou púšťou, na východe s Arabským morom, na juhu s Adenským zálivom, na západe s Červeným morom. Najpustejšie časti: púšte Rub al-Cháli na juhu a Nafúd na severe. Územie budované prevažne prekambrickými horninami, na západe prekrytými paleozoickými vápencami a pieskovcami. Extrémne suché podnebie, zrážky v najsuchších oblastiach menej ako 10 mm ročne, letné teploty až 51 °C. Bez stálych tokov. Chudobná xerofilná vegetácia; ťažba ropy, fosforitov a rúd cínu.

Arabské more

Arabské more — more v sev. časti Indického oceána medzi Arabským polostrovom a Indickým polostrovom. Plocha 3,68 mil. km2 (podľa Medzinárodného hydrologického byra), maximálna hĺbka 5 803 m. Zálivy: Adenský záliv a Ománsky záliv. Dve veľké panvy: na severovýchode Arabská panva (maximálna hĺbka vyše 5 300 m) a na juhozápade Somálska panva (maximálna hĺbka vyše 4 600 m). Na povrchovú cirkuláciu vody najväčšmi vplývajú monzúnové vetry; zimný monzún podmieňuje severovýchodný monzúnový prúd a letný monzún juhozápadný monzúnový prúd. Teplota povrchových vrstiev vody 22 – 28 °C, priemerná slanosť v období letného monzúna klesá pod 35 ‰, v období zimného stúpa nad 36 ‰. Nepravidelné prílivy s výškou do 5 m. Hlavné prístavy: Bombaj (Mumbaí), Karáčí a Aden.

Arabský polostrov

Arabský polostrov, arab. Džazíra al-Arab, medzinárodný prepis Jazírat al-’Arab — najväčší polostrov Ázie v juhozáp. časti svetadiela rozkladajúci sa medzi Červeným morom na juhozápade, Ománskym zálivom a Perzským zálivom na východe a Adenským zálivom a Arabským morom na juhu. Ležia na ňom štáty: Bahrajn, Jemen, Katar, Kuvajt, Omán, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a čiastočne Jordánsko a Irak. Rozloha asi 2,780 mil. km2.

Z geografického hľadiska je Arabský polostrov rozsiahla plošina s priemernou výškou 1 000 – 2 000 m n. m. klesajúca od severozápadu na severovýchod a východ. Od západu a juhozápadu ohraničený horskými chrbtami (v Jemene dosahujú až 3 760 m n. m.) klesajúcimi strmo do pobrežnej nížiny. V centrálnej časti horské chrbty Šammar a Tuvalk, na juhovýchode pozdĺž pobrežia Ománskeho zálivu pohorie Achdar (3 083 m n. m.), ktoré je pokračovaním iránskych pobrežných pohorí. Rozľahlé časti polostrova zaberajú púšte Rub al-Chálí na juhu, Nafúd na severe a Dahná na východe. Z geologického hľadiska tvorí Arabský polostrov časť prekambrického kryštalického štítu, ktorý je na západe oddelený od Afriky mladšou prepadlinou Červeného mora, v centrálnej a vo vých. časti pokrytý prvohornými, druhohornými a treťohornými usadeninami, v ktorých sa na severovýchode nachádzajú jedny z najväčších svetových zásobární ropy. Sopečná činnosť je silnejšia na západe polostrova, čo súvisí so vznikom treťohorných tektonických zlomov Červeného mora a vých. Afriky.

Suché pasátové podnebie, priemerné teploty najteplejšieho mesiaca 30 – 35 °C (maximálne 54 °C), najchladnejšieho mesiaca 10 – 20 °C, zrážky pod 100 mm ročne s výnimkou pobrežných pohorí na juhozápade (750 – 1 000 mm). V sev. časti sa zrážky vyskytujú najmä v zime pri prevládajúcich záp. vetroch, na juhu v lete (monzún) pri prevládajúcich juhových. vetroch. Arabský polostrov je bezodtokovým územím bez stálych riek, veľký význam majú podzemné vody. Pri prameňoch a studniach sú osídlené oázy a križovatky karavánových ciest. Vyše 95 % územia polostrova pokrývajú púšte, polopúšte a suché stepi. Vďaka monzúnom 5 % územia tvoria poľnohospodárske plochy a lesy na svahoch horských systémov v Jemene a Ománe.

Hlavné poľnohospodárske plodiny: kávovník, proso, pšenica; miestami rozvinuté ovocinárstvo. Lov rýb, v minulosti aj perál. Obyvateľstvo tvoria pôvodné kočovné arabské kmene živiace sa chovom kôz, tiav a koní. V súčasnosti žije väčšina obyvateľov v mestách. Najdôležitejšie sídla: Mekka, Medina, Rijád, Džidda, Kuvajt, Aden, Saná, al-Ajn. Najhustejšie sú osídlené horské oblasti na západe a juhozápade, ako aj pobrežné oblasti. Rozvinutý priemysel ťažobný (ťažba ropy), petrochemický, stavebných materiálov. Rozvinutá dopravná infraštruktúra (diaľnice, letiská).

Dejiny: → Arábia.

Arafurské more

Arafurské more — okrajové more Indického oceána medzi Novou Guineou a sev. pobrežím Austrálie. V severových. časti je rozsiahly Karpentársky záliv. Plocha 650-tis. km2, s Karpentárskym zálivom 1 037 mil. km2. Reliéf dna tvorí prevažne Arafurský šelf s hĺbkami väčšinou 50 – 80 m. Maximálna hĺbka 3 680 m v severozáp. časti v Aruskej priekope. Priemerná teplota vrchných vrstiev vody 26 – 28,5 °C, priemerná slanosť 34 – 35 ‰; prílivy 2,5 – 7,5 m.

aramidy

aramidy — aromatické polyamidy obsahujúce minimálne 85 % amidových skupín (–CONH–) viazaných medzi aromatickými kruhmi polymérneho reťazca. Vyznačujú sa veľkou mechanickou pevnosťou a tepelnou i chemickou odolnosťou. Nerozpúšťajú sa vo väčšine organických rozpúšťadiel, na prípravu koncentrovaných roztokov sa používa napr. kyselina sírová. Z roztoku sa vyrábajú drahé vlákna (napr. kevlar, nomex) vhodné na výrobu nehorľavých tkanín a kotvových i výťahových lán, ako aj na vystužovanie pneumatík, hadíc, káblov a dopravných pásov. Aramidy sú výbornou ekologickou náhradou azbestu. Používajú sa aj na vysokomodulové vystuženie teplovzdorných reaktoplastov i na výrobu fólií (použitých napr. na pokrytie lietadielka poháňaného človekom, ktoré v 80. rokoch 20. stor. preletelo Lamanšský prieliv).

Argentína

Argentína, Argentínska republika, špan. Argentina, República Argentina — štát v juhových. časti Južnej Ameriky. Na západe hraničí s Čile, na severe a severovýchode s Bolíviou, Paraguajom, Brazíliou a Uruguajom, na východe obmývaný Atlantickým oceánom, dĺžka pobrežnej línie 4 989 km. Okrem pevninskej časti patria k Argentíne vých. časť súostrovia Ohňová zem, Ostrov štátov a i. menšie ostrovy. Administratívne sa člení na 23 provincií a autonómne mesto Buenos Aires.

Územie Argentíny tvoria štyri rozľahlé prírodné oblasti: Severná Argentína, Pampas a Patagónia (na východe), Andy (na západe). Severnú Argentínu tvorí nížinaté územie, na západe ohraničené predhoriami Ánd, na severe a východe štátnou hranicou, na juhu približne tokom rieky Salado a dolným tokom rieky Parana. Str. tok Parany rozdeľuje Severnú Argentínu na dve časti: na záp. časť, ktorá sa nazýva Gran Chaco a pokračuje aj na území Bolívie a Paraguaja, a na vých. časť tvorenú Medziriečím. Povrch Gran Chaca klesá od západu (500 m n. m.) na východ (50 m n. m.). Sev. časť územia je porastená suchomilnými lesmi so stromami rodu kebračo, ktorých drevo je veľmi tvrdé (používa sa v stavebníctve a výťažok z neho aj pri spracúvaní koží). Priemerné teploty v januári dosahujú až 30 °C, v júli do 17 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm. Juž. časť Gran Chaca je suchšia, pokrytá zväčša savanou. Osídlené sú najmä okrajové časti. Medziriečie tvorí úrodná nížina medzi riekami Parana a Uruguaj. Sev. hranicu tohto územia tvorí rieka Iguaçu (ľavostranný prítok Parany), na ktorej sú mohutné vodopády. Nížinu Medziriečia pokrývajú na severe husté kroviny a miestami močiare, ktoré zaberajú väčšie plochy aj na juhu (najmä v blízkosti riek). Centrálna časť má pahorkovitý charakter a využíva sa na rastlinnú i na živočíšnu výrobu. Táto časť Argentíny patrí k jej najvlhším oblastiam (ročný úhrn zrážok 1 500 – 2 000 mm) s priemernými teplotami v januári okolo 25 °C, v júli asi 14 °C.

Centrálnu časť Argentíny vypĺňa oblasť Pampas, ktorá zaberá asi pätinu územia štátu od vých. úpätia str. časti Ánd po pobrežie Atlantického oceána (od estuáru Río de la Plata na severe po záliv Bahía Blanca na juhu). Mierne zvlnené územie, ktorého väčšinu pokrývajú úrodné pôdy vytvárajúce spolu s priaznivou klímou (priemerné teploty v januári 19 – 20 °C, v júli 7 – 8 °C, ročný úhrn zrážok 500 – 1 000 mm) výborné podmienky na rozvoj poľnohospodárstva. Rastlinná výroba, koncentrovaná najmä v oblasti tzv. vlhkej (nízkej) pampy rozkladajúcej na východ od línie spájajúcej mesto Bahía Blanca so sev. stráňami masívu Sierra de Córdoba, sa špecializuje predovšetkým na pestovanie pšenice, kukurice a lucerny. V oblasti suchej (vysokej) pampy sú pôdy menej úrodné. Rozhodujúci význam má chov hovädzieho dobytka a ošípaných i pestovanie ľanu. Pampas s viac ako dvoma tretinami obyvateľov krajiny a s koncentráciou priemyselnej výroby predstavuje jadro hospodárskeho života Argentíny.

Vých. časti juž. Argentíny patria k prírodným oblastiam Patagónie. Tvorí ju suchá, silnými vetrami previevaná plošina, ktorá sa terasovito dvíha od pobrežia oceána na východe až do výšky viac ako 2 000 m n. m. na západe. Patrí k nej viac ako štvrtina územia štátu rozložená najmä na juh od rieky Colorado. Žijú tam však len necelé 3 % obyvateľov štátu. Pôdy Patagónie sú suché a neúrodné, nevhodné na pestovanie zrnovín. Aj chov oviec sa sústreďuje len v úzkych dolinách riek, ktoré členia Patagóniu na viaceré plošiny (→ meseta). V dolinách sú ľudia i zvieratá čiastočne chránení pred nepríjemnými vetrami. Väčšina obyvateľov tejto oblasti žije na severe v blízkosti riek Colorado a Rio Negro. Na miestnych farmách sa pestuje najmä lucerna a ovocie (hrušky, jablká) a chovajú sa ovce. Patagónske pobrežie Atlantického oceána je rajom pre milovníkov nenarušenej, ale drsnej prírody. Vo vnútrozemí sa hojne vyskytujú vodopády a jazerá. V tejto oblasti Argentíny prevláda mierne teplé kontinentálne podnebie s tuhou zimou (do -35 °C), mierne chladným letom (16 – 18 °C) a ročným úhrnom zrážok od 150 mm (na západe) do 700 mm (na východe). Pri Zálive svätého Juraja sa nachádzajú významné ložiská ropy (Comoduro Rivadavia). Čiastočne sa využívajú energetické zásoby riek (Negro a i.).

Záp. časti Argentíny patria do prírodnej oblasti Ánd, ktorých hrebeňom prechádza štátna hranica s Čile. Argentínske pásma tohto mohutného horského systému (siahajúceho od obratníka Kozorožca po Ohňovú zem) majú rôzne členité a rôzne široké podhorie (Piedmont). Na severe patrí k Andám časť rozsiahlej náhornej plošiny Puna de Atacama (3 500 – 4 600 m n. m.), ktorá je zovretá medzi záp. a vých. pásmom pohoria (vysokým do 6 880 m n. m.) a vyskytujú sa na nej viaceré sopky. Má suché subtropické kontinentálne podnebie. Miestami ju pokrývajú slané močiare. Pomerne hojný je výskyt ložísk nerastných surovín. Smerom na juh sa horský systém Argentíny zužuje. Tvorí ho niekoľko rovnobežných pásem tiahnucich sa od severu na juh, nachádza sa tam Aconcagua, 6 960 m n. m., najvyšší štít Argentíny, Ánd, celej Južnej Ameriky a záp. pologule. Na juh od 33° juž. zemepisnej šírky sa pásmo argentínskych hrebeňov Ánd znižuje a prechádza do Patagónskych Ánd, ktoré poskytujú podstatne menej priaznivejšie podmienky na život obyvateľov. Predhorskú časť tvorí rôzne široké pásmo ich podhorí. Pretínajú ich početné rieky umožňujúce pravidelne zavlažovať poľnohospodársku pôdu, ktorá je preto (na niektorých miestach) vhodná na pestovanie cukrovej trstiny a kukurice (v okolí mesta San Miguel de Tucumán), lucerny a bavlníka (v okolí Córdoby). V tejto časti Argentíny sa nachádzajú aj významné vinohradnícke oblasti (v okolí miest Mendoza, San Juan a i.). Keďže Európania prenikali do záp. časti Argentíny z pobrežia cez Andy (od Tichého oceána), patria neveľké sídla Piedmontu k najstarším európskym osadám Argentíny.

Podnebie Argentíny je rozmanité. Ovplyvňuje ho jej pretiahnutý tvar v smere sever – juh a veľké výškové rozdiely územia. Sev. časť záp. oblastí (38° juž. zemepisnej šírky) má subtropické podnebie, južnejšie územia patria k miernemu klimatickému pásmu. Najteplejším mesiacom je január s priemernými teplotami vzduchu od 20 °C (polostrov Valdés) do 30 °C (Gran Chaco). Najchladnejší je júl s priemernými teplotami od 1 °C (na juhu) do 17 °C (na severe). Zrážky sú rozdelené nerovnomerne. Najsuchšie sú oblasti v zrážkovom tieni Ánd (na západe) s ročným úhrnom zrážok 150 – 200 mm. V oblasti Pampas dosahujú ročné zrážky 500 – 800 mm, na severovýchode (v Medziriečí) až 1 200 – 1 700 mm. Väčšina zrážok spadne v letnom polroku (október – marec). Andy majú vertikálne zoradenie klimatických pásem, ktoré spôsobuje extrémne rozdiely v ich podnebí. Takmer všetky rieky Argentíny (s výnimkou malého územia na juhozápade Patagónie) patria do úmoria Atlantického oceána. Najväčší hospodársky význam majú vodné toky laplatskej riečnej sústavy na severovýchode. Jej hlavnou riekou je Parana, ktorá patrí k najvodnatejším veľtokom sveta. Prispievajú k tomu aj jej najväčšie prítoky Paraguaj (s prítokmi Pilcomayo, Bermejo a i.) a Salado. Estuárom Río de la Plata ústi Parana spoločne s hraničnou riekou Uruguaj. Rieky Patagónie (Colorado, Negro a i.) sú kratšie a majú väčší spád. Vodou ich zásobujú najmä andské ľadovce. V Andách sú desiatky jazier ľadovcového pôvodu (Buenos Aires, Argentino a i.). Pre rastlinnú ríšu Argentíny je typická stepná vegetácia pampy, ktorú v kultúrnej krajine nahradili poľnohospodárske plodiny. V Gran Chacu sa vyskytujú najmä suchomilné kry a lesy so stromami rodu kebračo. Južne od 30° juž. zemepisnej šírky začínajú prevažovať krovinaté formácie a rôzne druhy kaktusov. Stráne Ánd pokrývajú rôzne druhy lesov. Živočíšnu ríšu Argentíny zastupujú tapíry, jelene, srnce, diviaky, jaguáre, pumy, na pampách aj lamy huanaco, líšky a i. Hojne sú zastúpené vtáky (kolibríky, papagáje, kondory a i.) a hmyz.

Argentína patrí k hospodársky najvyspelejším štátom Južnej Ameriky (do pol. 20. stor. jedna z najprosperujúcejších krajín na svete). Má vysoko produktívnu poľnohospodársku výrobu orientovanú najmä na export, vzdelanú populáciu a ložiská rôznorodých nerastných surovín, z ktorých sa ťažia najmä ropa a zemný plyn. Na tvorbe HDP sa poľnohospodárstvo podieľa 7 %, priemysel 27 %, služby 66 % (2016). V poľnohospodárstve pracujú len 2 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva, v priemysle 23 %, v službách 75 % (2014). V poľnohospodárstve dominuje živočíšna výroba, ktorá je zastúpená takmer na celom území štátu (Pampas – chov hovädzieho dobytka, Patagónia – chov oviec). Rastlinná výroba je sústredená prevažne v sev. provinciách (pestovanie pšenice, kukurice, lucerny) a na vlhších miestach predhorí a strání Ánd (ovocinárstvo, vinohradníctvo). Charakteristickou črtou poľnohospodárskej výroby je výskyt rozľahlých fariem (s viac ako 2 500 ha pôdy), ktoré zamestnávajú sezónnych robotníkov. V blízkosti morského pobrežia je dôležitým zdrojom obživy rybolov. V priemyselnom sektore dominujú tradičné priemyselné odvetvia založené na spracovaní domácich surovín: priemysel potravinársky (zameraný na spracúvanie poľnohospodárskych surovín – mraziarne mäsa, mliekarne, konzervárne, mlyny, cukrovary, výroba oleja, vína), kožiarsky, obuvnícky, drevársky, stavebných materiálov, ťažobný (najmä ťažba ropy a zemného plynu v Patagónii, menej čierneho uhlia a rúd farebných kovov), energetický (veľký podiel elektrickej energie produkujú elektrárne využívajúce obnoviteľné zdroje energie), rozvinutý je aj automobilový, kovoobrábací, chemický a textilný priemysel. Hlavnou priemyselnou oblasťou je územie na pravom brehu dolného toku Parany (na juhu provincie Santa Fé, na severe provincie Buenos Aires). V sektore služieb zohrávajú významnú úlohu finančný sektor a maloobchod. Vyvážajú sa poľnohospodárske produkty (najmä obilie, krmoviny, rastlinné a živočíšne oleje, mäso, mäsové výrobky, koža, vlna), dopravné prostriedky, chemické výrobky. Dovážajú sa stroje, dopravné prostriedky, chemické výrobky, plasty. Najväčší obchodní partneri: Brazília, Čína, USA.

Dĺžka železničných tratí je 36 917 km (2014), železničná doprava je dobre vybudovaná na severe (Pampas) a spája všetky hospodársky dôležité centrá štátu. Južne od 40° juž. zemepisnej šírky sa nachádzajú len separované železničné trate, ktoré spájajú prístavy na pobreží Atlantického oceána s vnútrozemím. Význam osobnej železničnej dopravy klesá, väčšie využitie má v okolí aglomerácie Buenos Aires. Vzrastajúci význam má cestná doprava, cestná sieť má dĺžku 231 374 km, hustejšia a kvalitnejšia je v sev. provinciách. Hlavné autobusové stanice sú v Ratine a Buenos Aires. Pomerne veľkú úlohu pri preprave nákladov má riečna doprava spájajúca väčšie mestá na riekach Parana, Paraguaj, Uruguaj a i. Najväčšie námorné prístavy sú v Bahía Blanca, Buenos Aires, La Plate, Punta Colorada a v Ushuaii. Krajina má 1 138 letísk (2013), ale iba 161 so spevnenou pristávacou dráhou (2017).

Obyvateľstvo: → Argentínčania. Osídlená je najmä oblasť Pampas. Podiel mestského obyvateľstva 92 % (2017). Najväčšie mestá: Buenos Aires, Córdoba, Rosario, Mendoza, San Miguel de Tucumán, La Plata, Salta, Mar del Plata, Santa Fé.

Argentína bola pôvodne obývaná Indiánmi rôznych kmeňov, o. i. Araukánmi a Patagóncami, v 16. – 19. stor. takmer vyhubenými. V pol. 15. stor. sa severozáp. a záp. horská časť dnešnej Argentíny stala súčasťou ríše Inkov. R. 1509 a 1515 zakotvil v estuári Río de la Plata španielsky moreplavec Juan Díaz de Solís (*1470, †1516), po ňom Diego de García a Sebastiano Caboto. R. 1536 bolo ako prístav zabezpečujúci spojenie so Španielskom založené mesto Buenos Aires (Pedro de Mendoza), ktoré bolo zničené v bojoch s domorodcami a 1580 znova založené Juanom de Garay (*1528, †1583). Vnútrozemie bolo podrobené v 16. stor. Španielmi zo západu z Peru. Do 1816 bola Argentína španielskou kolóniou spočiatku ako súčasť miestokráľovstva Peru, potom spravovaná paraguajským guvernérom a od 1620 ako samostatné guvernérstvo Río de la Plata podriadené peruánskemu miestokráľovi. R. 1776 sa guvernérstvo stalo miestokráľovstvom s hlavným mestom Buenos Aires a bolo rozdelené na 8 intendancií, z ktorých štyri severné zaberali Horné Peru (Bolíviu) a štyri južné dnešnú Argentínu, Paraguaj a Uruguaj. Prvým miestokráľom bol generál Bruno Mauricio de Zabala (*1682, †1736), jeho nástupca José de Vértiz (*1719, †1799) obsadil časť Patagónie. Keď sa Španielsko spojilo s Francúzskom (1805), zmocnili sa 1806 hlavného mesta Angličania, ktorí vyzvali obyvateľstvo na odtrhnutie sa od Španielska. Argentínčania vedení kreolskou milíciou na čele s naturalizovaným Francúzom Jacquesom de Liniers (aj Santiago de Liniers; *1753, †1810) Spojené kráľovstvo 1806 – 07 porazili. R. 1809 Španieli dosadili za miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisneros (*1756, †1829), ktorého 1810 zvrhlo národnooslobodzovacie povstanie v Buenos Aires. Vládnutím bol poverený výbor na čele s Corneliom de Saavedra (*1759, †1829). Po víťazstve generála M. Belgrana v San Migueli de Tucumán (1812) a pri Salto Cerite (1813) bolo oslobodené povodie Ría de la Plata. Po víťazstvách admirála Williama Browna (*1777, †1857) nad španielskym loďstvom, Josého de San Martín a Carlosa Maríu de Alvear v Montevideu, v bitkách pri Chacabucu a Taipu (v spolupráci s Čiľanmi a Peruáncami) bola španielska moc definitívne zlomená. R. 1813 sa zišiel ústavodarný snem, 1816 na kongrese v San Migueli de Tucumán bola vyhlásená nezávislosť Spojených provincií La Platy. R. 1819 na kongrese v Buenos Aires bola vydaná prvá ústava vypracovaná podľa vzoru USA. Počas ustavičných bojov medzi centralistami a federalistami sa územie rozpadlo a 1826 vznikla federatívna republika Argentína. R. 1825 – 28 viedla vojnu s Brazíliou o územie Uruguaja, ktorá sa skončila uznaním nezávislosti Uruguaja. R. 1833 stratila Falklandy, ktoré boli obsadené Spojeným kráľovstvom.

V 1. pol. 19. stor. sa vytvárali politické zoskupenia unitárov (buržoázia) a federalistov (latifundisti, J. M. de Rosas, 1829 – 31 a 1835 – 52 guvernér Buenos Aires, ich vodca a argentínsky diktátor). R. 1853 bola prijatá federalistická ústava. R. 1865 – 70 sa Argentína spolu s Brazíliou a Uruguajom zúčastnila vojny proti Paraguaju a spolu s Brazíliou anektovala dve tretiny paraguajského územia. Od 70. rokov 19. stor. veľký prílev európskych prisťahovalcov, 1880 – 83 boli Indiáni zatlačení za Rio Negro, vzrástli latifundiá, rozvíjali sa poľnohospodárstvo a doprava. V posledných desaťročiach 19. stor. sa začalo hospodárske prenikanie Spojeného kráľovstva. R. 1880 – 1916 v krajine vládli diktátorské režimy, 1928 – 29 boli prijaté čiastočné sociálne reformy a bol znárodnený ropný priemysel. R. 1930 bola nastolená dvojročná vojenská diktatúra J. F. Uribura, 1935 uzatvorený protikomunistický pakt s Brazíliou a Uruguajom, podporované fašistické štáty. R. 1939 boli na nátlak USA rozpustené fašistické strany a organizácie. Počas 2. svetovej vojny bola Argentína neutrálna, pod tlakom USA vyhlásila 27. 3. 1945 vojnu Nemecku a Japonsku. R. 1945 legalizácia politických strán, vstup do OSN, 1946 – 55 sa prezidentom stal J. D. Perón (jeho spoločensko-politická, ekonomická a nacionalistická doktrína sa označuje ako peronizmus). R. 1948 vstup krajiny do Organizácie amerických štátov (OAŠ), 1955 bol uskutočnený vojenský prevrat a Perón odišiel do exilu. R. 1958 – 66 civilné vlády, 1966 – 73 striedanie vojenských režimov, 1973 – 74 sa druhýkrát stal prezidentom J. D. Perón, po jeho smrti sa prezidentkou stala jeho manželka M. E. Perónová (de Perón), 1976 zvrhnutá vojenským prevratom. R. 1975 vstup Argentíny do Latinskoamerickej hospodárskej sústavy (SELA). R. 1976 – 83 vojenské vlády (1981 prizvaní civilisti), počas ktorých bolo podľa rôznych odhadov zavraždených 10-tis. osôb. R. 1982 nevyhlásená vojna so Spojeným kráľovstvom o Falklandy, ktorú Argentína prehrala. Vojnový stav bol ukončený až 1989. Porážka urýchlila pád vojenskej chunty a návrat civilnej vlády. R. 1983 – 89 počas úradu prezidenta R. Alfonsína Foulkesa boli hlavní predstavitelia bývalých vojenských režimov súdení (časť z nich odsúdená) za zločiny proti ľudskosti. R. Alfonsín Foulkes potlačil niekoľko pokusov o vojenský prevrat, neuspel však s hospodárskym programom a ekonomickú krízu sprevádzali masové sociálne nepokoje. Keď v nasledujúcich voľbách 1989 zvíťazil peronista C. S. Menem, Alfonsín odstúpil z úradu o 5 mesiacov skôr v jeho prospech. Počas úradu C. S. Menema (1989 – 99) charakterizovalo ekonomický program úsilie o reprivatizáciu štátneho sektora (redukcia štátnej správy, zníženie inflácie), čo nakoniec vyústilo (v súvislosti so svetovou ekonomickou krízou) do hlbokej finančnej krízy sprevádzanej korupčnými aférami a rastúcou nezamestnanosťou, čo malo za následok veľkú nespokojnosť obyvateľov (sociálne nepokoje). V zložitom vnútropolitickom období sa v úrade prezidenta vystriedalo niekoľko politikov, 2002 bol Národným kongresom do funkcie vymenovaný Eduardo Duhalde (*1941). R. 2003 sa uskutočnili prezidentské voľby a do úradu sa dostal Néstor Carlos Kirchner (*1950) kandidujúci za novovytvorenú stranu Front za víťazstvo (Frente para la Victoria) Kirchner zlikvidoval argentínsky zahraničný dlh a začal zavádzať program posilňujúci výrobu, vzdelávanie i sociálnu spravodlivosť, boli obnovené súdne procesy s predstaviteľmi bývalých vojenských režimov a viacerí boli odsúdení, v zahraničnej politike oživil styky s ľavicovými i s pravicovými režimami Južnej Ameriky. V jeho politike pokračovala (kirchnerizmus) 2007 – 15 jeho manželka, prezidentka Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová (Fernández de Kirchner; *1953), bývalá senátorka za provinciu Buenos Aires, 2015 – 19 bol prezidentom Maurício Macri (*1959). Od 2019 je prezidentom peronista Alberto Ángel Fernández (*1959).

Argentína je federatívna republika. Hlavou štátu je prezident volený na 4 roky v priamych voľbách. Zákonodarným orgánom je dvojkomorový Národný kongres, ktorý sa skladá z Poslaneckej snemovne (257 členov volených na 4 roky; počet poslancov za jednotlivé provincie a autonómne mesto Buenos Aires sa stanovuje podľa počtu ich obyvateľov a určuje sa každých 10 rokov; polovica členov sa každé dva roky obmieňa) a zo Senátu (72 členov volených na 6 rokov; traja členovia za každú provinciu, tretina členov sa každé dva roky obmieňa).

Argentína
Rozloha: 2 780 403 km2
Počet obyvateľov: 43 417 000 (2015)
Priemerná hustota zaľudnenia: 16 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Buenos Aires
Úradný jazyk: španielčina
Mena: 1 argentínske peso = 100 centáv
HDP na obyvateľa: 13 640 USD (2015)
Export: 56,8 mld. USD (2015)
Import: 59,8 mld. USD (2015)
Str. dĺžka života mužov/žien: 74 rokov/80 rokov (2016)
Prirodzený prírastok: 1,0 % (2016)
Gramotnosť: viac ako 95 % (2016)

Argentína, prezidenti
1826 – 27 Bernardino Rivadavia
1927 Vicente López y Planes
1835 – 52 Juan Manuel de Rosas (diktátor)
1852 – 60 Justo José du Urquiza (do 1854 dočasný)
1860 – 62 Santiago Derqui
1862 – 68 Bartolomé Mitre
1868 – 74 Domingo Faustino Sarmiento
1874 – 80 Nicolás Remigio Aurelio Avellaneda
1880 – 86 Julio Argentino Roca
1886 – 90 Miguel Juárez Celmán
1890 – 92 Carlos Enrique José Pellegrini
1892 – 95 Luis Sáenz Peña
1895 – 98 José Evaristo Uriburu
1898 – 1904 Julio Argentino Roca
1904 – 06 Manuel Quintana
1906 – 10 José Figueroa Alcorta
1910 – 14 Roque Sáenz Peña
1914 – 16 Victorino de la Plaza
1916 – 22 Hipólito Yrigoyen
1922 – 28 Marcelo Torcuato de Alvear
1928 – 30 Hipólito Yrigoyen
1930 – 32 José Félix Uriburu
1932 – 38 Augustín Pedro Justo
1938 – 42 Roberto María Ortiz
1942 – 43 Ramón S. Castillo
1943 Arturo Franklin Rawson
1943 – 44 Pedro Pablo Ramírez
1944 – 46 Edelmiro Julián Farrell
1946 – 55 Juan Domingo Perón
1955 Eduardo Lonardi
1955 – 58 Pedro Eugenio Aramburu
1958 – 62 Arturo Frondizi
1962 – 63 José María Guido
1963 – 66 Arturo Umberto Illía
1966 – 70 Juan Carlos Onganía
1970 – 71 Roberto Marcelo Levingston
1971 – 73 Alejandro Agustín Lanusse
1973 Héctor José Cámpora
1973 – 74 Juan Domingo Perón
1974 – 76 María Estela Martínezová Perónová
1976 – 81 Jorge Rafael Videla
1981 Roberto Eduardo Viola
1981 – 82 Leopoldo Fortunato Galtieri
1982 – 83 Reynaldo Benito Bignone
1983 – 89 Raúl Alfonsín Foulkes
1989 – 99 Carlos Saúl Menem
1999 – 2001 Fernando de la Rúa
2001 Ramón Puerta (dočasný)
2001 Adolfo Rodriguez Saá
2001 - 02 Eduardo Oscar Camaño (dočasný)
2002 – 03 Eduardo Alberto Duhalde
2003 – 07 Néstor Carlos Kirchner
2007 – 15 Cristina Elisabet Fernándezová Kirchnerová
2015 – 19 Mauricio Macri
od 2019 Alberto Ángel Fernández

argentit

argentit [lat.], Ag2S — minerál, sulfid strieborný. Kryštalizuje v kubickej sústave. Tvorí nedokonalé kubické a oktaédrické kryštály, zvyčajne drôtiky, ihličky a celistvé alebo spletené agregáty (dendrity). Nad 179 °C je kubický argentit stály, pod touto teplotou vzniká rombický akantit. Argentit je čierny alebo tmavoolovenosivý. Vyskytuje sa na hydrotermálnych ložiskách strieborných rúd, obsahuje 87 % striebra, preto je najbohatšou striebornou rudou. Významné náleziská sú v Nórsku (Kongsberg), USA (Nevada), Mexiku (Zacatecas), Bolívii, Peru a Čile. Na Slovensku sa vyskytoval v Banskej Štiavnici, Hodruši-Hámroch (dendrity) a i. V súčasnosti sa nepovažuje za samostatný druh minerálu, iba za vysokoteplotnú modifikáciu akantitu.

argentochloridová elektróda

argentochloridová elektróda, chloridostrieborná elektróda — elektróda druhého druhu zhotovená z kovového striebra pokrytého vrstvou chloridu strieborného AgCl a ponorená do roztoku chloridových iónov s aktivitou \(a_{Cl^-}\). Na argentochloridovej elektróde prebieha elektródová reakcia AgCl + e ⇌ Ag0 + Cl.

Jej potenciál je daný vzťahom

\(E_{Ag/AgCl} = E_{Ag/AgCl}^{0} - \frac{RT}{F}\ln a_{Cl^-},\)

kde \(E_{Ag/AgCl}^{0}\) je štandardný potenciál (pri 25 °C má hodnotu +0,222 49 V), \(R\) molárna plynová konštanta, \(F\) Faradayova konštanta a \(T\) termodynamická teplota. Nasýtená argentochloridová elektróda je ponorená v nasýtenom roztoku chloridu draselného KCl a pri 25 °C má potenciál +0,197 V. Pre nenáročný spôsob prípravy a dobrú reprodukovateľnosť potenciálu sa často využíva v elektroanalytickej chémii ako referenčná elektróda.

argón

argón [gr.], argon, zn. Ar — chemický prvok 18. skupiny periodickej sústavy prvkov patriaci do skupiny vzácnych plynov, protónové číslo 18, relatívna atómová hmotnosť 39,948. Bezfarebný plyn s teplotou topenie −189,37 °C, teplotou varu −185,86 °C a hustotou 1,784 g/cm3. R. 1894 ho objavili J. W. S. Rayleigh a W. Ramsay pri štúdiu plynov v atmosfére. Je najviac zastúpeným vzácnym plynom v atmosfére (tvorí 0,934 objemových % vzduchu). Na Zemi je zmesou 3 izotopov: 36Ar (0,34 %), 38Ar (0,06 %) a 40Ar (99,6 %). Hlavný podiel argónu na Zemi pochádza z minerálov obsahujúcich draslík. Vznikal premenou rádionuklidu 40K na stabilný nuklid 40Ar. Plyn pomaly prenikal do ovzdušia a tento proces prebieha stále. Premena rádionuklidu 40K na 40Ar je základom jednej z metód určovania veku hornín (→ izotopová geochronológia).

Z chemického hľadiska je úplne nereaktívny, s čím súvisí aj jeho názov odvodený od gréckeho slova argos – lenivý (1895). Stabilné zlúčeniny argónu doteraz nie sú známe. Atómy argónu bývajú mechanicky viazané v dutinách medzi molekulami iných zlúčenín, napr. v mriežke kryštálov ľadu či organických zlúčenín (→ klatráty). Získava sa ako vedľajší produkt pri frakčnej destilácii skvapalneného vzduchu v množstvách okolo 1 mld. t ročne. Používa sa ako ochranný plyn (na vytvorenie inertnej atmosféry) pri metalurgických procesoch, pri oblúkovom zváraní kovov, vo vedeckých laboratóriách, pri výrobe žiaroviek a žiariviek.

Archidiskon

Archidiskon [gr.] — vyhynutý rod zo skupiny najstarších zástupcov slonov; východisková skupina, z ktorej sa vyvinuli mamuty. Žil v najstarších štvrtohorách na území Afriky a Eurázie; bol prispôsobený životu v miernom až v teplom podnebnom pásme. Mal pretiahnutú lebku, malé nosné otvory, kratší chobot, rovnobežné alebo rozbiehavé kly. Najviac kostrových zvyškov sa našlo v juž. Európe, trpasličia forma s rudimentárnymi klami na ostrove Sulawesi (Celebes).

arktické podnebie

arktické podnebie — podnebie najsevernejšieho pásma podľa Alisovovej klasifikácie podnebia (→ klíma), v ktorom po celý rok prevláda arktický vzduch. Juž. hranicu tejto oblasti tvorí letná hranica arktického frontu (→ atmosférický front). Rozlišuje sa kontinentálny a oceánsky typ arktického podnebia. Priemerná teplota vzduchu najchladnejšieho mesiaca sa v oblastiach s kontinentálnym typom (východosibírska a kanadská oblasť Arktídy) pohybuje väčšinou od -30 do -40 °C, minimum môže klesnúť pod -65 °C. Osobitne drsnou kontinentálnou klímou sa vyznačuje Grónsko pre veľkú nadmorskú výšku a prevládajúci anticyklonálny režim počasia. Oblasti s oceánskym typom (atlanticko-európska časť Arktídy) majú miernejšiu zimu s mesačným priemerom najchladnejšieho mesiaca -15 až -5 °C. Letné teploty oblastí s kontinentálnym i oceánskym typom arktického podnebia sú približne rovnaké.

arktický druh

arktický druh — druh rastlín rastúci výlučne alebo aspoň prevažne v Arktíde za severnou polárnou kružnicou; prispôsobený nízkym teplotám a krátkemu vegetačnému obdobiu.

arktický geoelement

arktický geoelement — geoelement (význam 2) združujúci druhy, ktorých centrum rozšírenia je v Arktíde. Vegetačné obdobie trvá 3 mesiace a priemerná júlová teplota je 1 – 9 °C. Ide o tundrové druhy (machy a lišajníky). V Európe zaberá iba najsevernejšie časti.

arktoterciérna flóra

arktoterciérna flóra — bohaté rastlinstvo sev. pologule s opadavými, v lete zelenými listnatnými stromami. Bolo rozšírené na súši s kontinentálnym podnebím, prispôsobené rytmicky sa meniacim teplotám a zrážkam. Vyvinulo sa už na začiatku treťohôr v paleocéne cirkumarktickej provincie a počas treťohôr preniklo aj do južnejších zemepisných šírok, teda do dnešnej miernej zóny. V str. Európe arktoterciérna flóra po prvýkrát dominovala v spodnom oligocéne. Vo vrchnom oligocéne sa rozprestierala od str. Európy až po záp. Sibír.

arzén

arzén [aramejsky > gr. > lat.], arsenicum, zn. As — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 33, relatívna atómová hmotnosť 74,9216. Vyskytuje sa v niekoľkých alotropických modifikáciách. Sivý arzén (α-arzén) je oceľovosivý, kovovolesklý a krehký; teplota topenia 816 °C (3,91 MPa), hustota 5,778 g/cm3, tvrdosť 3 Mohsovej stupnice. Má relatívne veľký merný elektrický odpor (rezistivitu) 0,333 μΩ · m. Pri 615 °C sublimuje za vzniku citrónovožltých pár, ktorých ochladením sa získajú žlté priehľadné mäkké kryštály žltého arzénu (As4). Tento sa miernym zahriatím mení opäť na sivý arzén. Arzén sa zaraďuje medzi polokovy; reaguje s nekovmi (napr. s kyslíkom a so sírou) i s kovmi (→ arzenidy). Na suchom vzduchu je stály. S vodou a roztokmi hydroxidov a neoxidujúcich kyselín (napr. kyselinou chlorovodíkovou) reaguje veľmi pomaly.

V prírode sa arzén často vyskytuje na žilách strieborných a kobaltovo-niklových rúd ako rýdzi klencový minerál; čerstvý je cínovobiely alebo olovenosivý, na vzduchu tmavne, pričom sa na jeho povrchu tvorí jedovatý oxid. Kryštály arzénu sú vzácne, častejšie sa vyskytuje celistvý, miskovitý alebo tvorí vrstvy s obličkovitým povrchom a hroznovité hľuzy. Vyskytuje sa v Nemecku (Harz), Rakúsku, Nórsku, Japonsku (guľôčkovitý), USA (New Jersey) a Čile. Najdôležitejšie minerály arzénu sú arzenopyrit FeAsS, realgár As4S4 a auripigment As2S3. Podľa výskytu v zemskej kôre je arzén 51. prvkom v poradí (1,8 g/t).

V podobe zlúčenín je známy od staroveku, príprava elementárneho arzénu sa pripisuje Albertovi Veľkému. Názov súvisí so žltým sfarbením zlúčenín síry a pochádza z gr. arsenikon, prevzatého z aramejského zarník/zirník (zlatý, majúci zlatú farbu). Arzén sa vyrába rozkladom arzenopyritu za neprítomnosti vzduchu s následnou kondenzáciou pár vysublimovaného arzénu. Elementárny arzén sa používa najmä na výrobu zliatin, predovšetkým s olovom. V zlúčeninách má oxidačné číslo III alebo V a viaže sa kovalentnými väzbami. Väčšina zlúčenín arzénu je prudko jedovatá. Najdôležitejšie zlúčeniny: oxid arzenitý As2O3 (arzenik), arzán AsH3, arzenid galitý GaAs, kyselina trihydrogenarzeničná H3AsO4, ktorá sa podobá na kyselinu trihydrogenfosforečnú H3PO4 a používa sa na defoliáciu bavlníka pred zberom a na konzerváciu dreva. Jej soli sa používajú ako insekticídy (→ arzeničnany).

asfalt

asfalt [gr.] — čierna plastická až tvrdá a krehká zmes zlúčenín (najmä oligomérnych asfalténov rozpustených v olejových podieloch); živica. Zahrievaním sa postupne roztápa. Vyskytuje sa v prírode (prírodný asfalt) alebo vzniká ako destilačný zvyšok pri destilácii ropy (ropný asfalt). Prírodný asfalt obsahuje asi 84 % uhlíka, 10 % vodíka, 6 % kyslíka, zvyčajne i anorganické prímesi (piesok, úlomky hornín, vodu, plyny, síru a niekedy stopy uránu) a môže byť nasiaknutý v horninách. Vzniká okysličovaním ťažkej ropy a i. tekutých živíc. V prírode impregnuje pórovité horniny (piesky, pieskovce, štrky, niekedy vápence). Významné ložiská sú na juhu Trinidadu (100 × 800 m, hrúbka asi 60 m), kde tvorí asfaltové jazerá, ďalej v Peru, Venezuele, Mexiku, USA, Kanade, Francúzsku, Izraeli, Sýrii. Na Slovensku sa vyskytuje v triasových dolomitoch pri Varíne, kde sa aj ťažil.

Asfalt sa používa ako izolačný materiál v stavebníctve (na izoláciu pozemných a inžinierskych stavieb proti vode a vlhkosti), na výrobu izolačných dosák a lakov, a najmä na stavbu ciest. Dôležitými charakteristikami jeho fyzikálnych vlastností sú bod mäknutia, bod lámavosti, duktilita a penetrácia. Zvýšenie tvrdosti a bodu mäknutia asfaltov sa dosahuje oxidáciou ropného asfaltu prefúkavaním vzduchom za zvýšenej teploty. Oxidovaný asfalt sa používa na výrobu tvrdších druhov cestných a izolačných asfaltov. Cestný asfalt sa zvyčajne mieša s kamenivom; na zlepšenie priľnavosti asfaltu ku kamenivu sa najčastejšie používajú vyššie alifatické amíny. Prísadami (polyetylén, polypropylén alebo polybutén, resp. kopolyméry styrénu) sa zlepšujú mechanické vlastnosti asfaltu, čo sa využíva pri výstavbe veľmi namáhaných cestných úsekov (napr. križovatiek).

asfaltová maľba

asfaltová maľba — olejomaľba s použitím hnedej lazúrovej farby a asfaltu. Obľúbená v maľbe 2. pol. 19. stor. pre teplú svietivosť, čoskoro sa však prestala používať pre nestálosť, praskanie a tmavnutie.

askaridóza

askaridóza [gr.], askaridiáza, ascaridosis, ascaridiasis — ochorenie, ktorého pôvodcom je škrkavka detská. Vyskytuje sa na celom svete, najmä však v trópoch a subtrópoch. Dospelé škrkavky parazitujú v tenkom čreve, zdrojom nákazy je infikovaný človek vylučujúci v stolici ich vajíčka. Nákaza nastáva požitím zrelých vajíčok z pôdy prostredníctvom kontaminovanej vody alebo potravy (najmä nedostatočne umytej zeleniny). Larva sa v tenkom čreve uvoľní z vajíčka a dostáva sa krvnou cestou do pečene, pľúc a po určitom čase zrenia opäť tráviacim traktom do čreva. Ochorenie sa prejavuje zvýšenými teplotami (asi 5. – 6. deň po nakazení pri migrácii lariev do pľúc), poruchami dýchacieho systému. Črevnú formu parazitózy sprevádzajú bolesti brucha, nechutenstvo, hnačky, vracanie. Červy môžu spôsobiť zápal červovitého prívesku slepého čreva, črevnú nepriechodnosť, žltačku, pri zhluku aj perforáciu čreva. Diagnostika sa zakladá na náleze vajíčok v stolici chorého. Liečba: chemoterapeutická. Prevencia: dôsledná hygiena (ruky, strava, najmä ovocie a zelenina), aktívne vyhľadávanie a liečba nakazených detí, najmä v detských kolektívoch.

Vyskytuje sa aj pri zvieratách, najčastejšie pri hydine, ošípaných a koňoch. Za vážne ochorenie sa považuje predovšetkým pri mladých zvieratách. Pri prasatách môže vyvolať askaróznu pneumóniu spojenú s vážnymi dýchacími poruchami a zvýšenou telesnou teplotou. Črevná forma spravidla vyvoláva zaostávanie v raste. Pri kurčatách sú sprievodnými znakmi hnačka, načuchrané perie a vychudnutosť.

asociácia

asociácia [lat.] — združovanie, spojenie; združenie; spoločenstvo, organizácia;

1. astron. → hviezdna asociácia;

2. bot. základná jednotka vegetačného systému; rastlinné spoločenstvo charakterizované určitými floristickými a sociologickými (organizačnými) znakmi, prejavujúce prítomnosťou význačných druhov istú samostatnosť. Asociácia je najnižšou klasifikačnou jednotkou syntaxonomického systému, je podriadená vyššiemu syntaxónu, zväzu;

3. geochem. asociácia minerálov — spoločenstvo minerálov predstavujúce celú produkciu minerálov jedného štádia v podobe jednej alebo viacerých paragenetických asociácií (zákonité spoločenstvo minerálov, ktoré vznikli súčasne v priebehu kryštalizácie minerálov jedného štádia alebo jeho častí) a je látkovým odrazom daného štádia ako celku;

4. chem. asociácia molekúl — zhlukovanie molekúl do väčších celkov (asociátov) pôsobením slabých medzimolekulových síl. Asociácia nastáva v čistých látkach v plynnom alebo v kvapalnom stave, ako aj v roztokoch (napr. kyselina octová v parách a kyselina benzoová rozpustená v benzéne vytvárajú diméry). Asociácia je typická najmä pre polárne molekuly; mimoriadne pevné asociáty vznikajú, ak sú molekuly schopné tvoriť vodíkové väzby. Pri asociácii sa menia fyzikálne konštanty, napr. hustota plynu pri danej teplote a tlaku. Medzi asociovanými a voľnými molekulami sa ustanovuje rovnováha, ktorá závisí od vonkajších podmienok (teplota, tlak). Asociácia iónov prebieha v roztokoch elektrolytov medzi kladne a záporne nabitými iónmi, pričom vzniká iónový pár. Stupeň iónovej asociácie rastie s klesajúcou relatívnou permitivitou prostredia, klesajúcou teplotou a stúpajúcim nábojom iónov vytvárajúcich asociát. Mieru asociácie molekúl (iónov) vyjadruje asociačný stupeň, čo je pomer počtu asociovaných molekúl (iónov) k celkovému počtu molekúl (iónov);

5. lit. v avantgardnej teórii umenia pojem vyjadrujúci voľnú, ničím nekontrolovanú obraznosť v umeleckej tvorbe, a to v opozícii k logickému mysleniu;

6. politol., sociol. → združenie;

7. psychol. a) spájanie predstáv podľa určitých zákonov, pričom ich spojenie určuje sled ich vynárania v mysli jednotlivca (vybavením jednej predstavy sa vyvolá i druhá). Jeden z prvých pomerne dávno preskúmaných psychických javov. Filozofi už od antiky videli v asociácii zdôvodnenie poznávacích procesov a mravnej aktivity (→ asocianizmus). Aristoteles stanovil štyri zákony, podľa ktorých sa spolu vynárajú a navzájom vyvolávajú tie idey, predstavy, dojmy, ktoré sa predtým dostali do vedomia súčasne alebo na tom istom mieste, alebo sú si podobné, alebo (naopak) sú navzájom protikladné (zákon styčnosti v čase, v priestore, styčnosti podobnosti a kontrastu). Neskôr sa tieto zákony zredukovali na dva (styčnosti a podobnosti), respektíve iba na jeden (len styčnosti, respektíve len podobnosti);

b) hypotetický neurofyziologický proces vytvárania dočasného spoja. Výraz asociácia použil I. P. Pavlov pri vysvetľovaní procesu podmieňovania. Chápal ňou neurofyziologický dej spojenia dvoch ohnísk podráždenia, ku ktorému dochádza v mozgovej kôre pri opakovanom súčasnom, respektíve krátkom následnom pôsobení dvoch podnetov;

c) spojenie reakcie s podnetom, ktorý ju vyvolal (v behaviorizme stimul – odpoveď).

astát

astát [gr.], astatium, zn. At — chemický prvok 17. skupiny periodickej sústavy prvkov patriaci do skupiny halogénov, protónové číslo 85, relatívna atómová hmotnosť 209,9871 (najstabilnejšieho izotopu 210At s dobou polpremeny 8,1 h), nekov s teplotou topenia asi 300 °C. Jeho existenciu predpovedal 1871 D. I. Mendelejev a nazval ho ekajód. Objavili ho 1940 na Kalifornskej univerzite Dale R. Corson (*1914, †2012), K. R. MacKenzie a E. G. Segrè. Názov je odvodený od gr. astatos (nestály). Všetky izotopy astátu sú rádioaktívne (v súčasnosti sú známe izotopy 191At – 223At) s krátkou dobou polpremeny. V prírode sa nevyskytuje (len krátko žijúce, nestabilné izotopy ako členy rozpadového aktíniového, uránového a tóriového radu); jeho izotopy sa pripravujú umelo, napr. pomocou cyklotrónu sa z bizmutu 209Bi pripravujú stopové množstvá 211At (žiarič alfa s dobou polpremeny 7,21 h), ktorý sa používa ako analóg jódových zlúčenín v rádiofarmakách na terapiu nádorov štítnej žľazy ap. Pretože je náročné pripraviť vážiteľné množstvá astátu a jeho zlúčenín, o jeho fyzikálnych a chemických vlastnostiach sa vie málo. Možno predpokladať, že zlúčeniny astátu sa podobajú zlúčeninám jódu.

astenosféra

astenosféra [gr.] — podľa pôvodného názoru amerického geológa Josepha Barrella (*1869, †1919; pojem astenosféra zaviedol 1914) vrstva pod litosférou s pomerne menšou pevnosťou pri dlhotrvajúcich napätiach; podľa novej globálnej tektoniky zóna najvrchnejšieho zemského plášťa od hĺbky 100 do 300 km (údaje autorov o hĺbke sa líšia), pre ktorú je charakteristický mimoriadne pomalý pohyb zemetrasných vĺn. Tento jav sa fyzikálne vysvetľuje miestnym skvapalnením hornín účinkami vysokého tlaku a teploty. Tektonicky je astenosféra významná vznikom konvekčných prúdov, ktoré vyvolávajú pohyb litosférických dosák. Horná hranica astenosféry je plochou oddeľujúcou litosférické dosky. Magmaticky je astenosféra zdrojom čadičových tavenín (→ plutonizmus, → sopečná činnosť).

astereognózia

astereognózia [gr.] — strata schopnosti rozpoznávať predmety hmatom pri zachovaní elementárnej citlivosti. Postihnutý vie opísať jednotlivé vlastnosti predmetu (tvar, rozmery, povrch, teplotu ap.), nevie ho však identifikovať. Porucha analýzy a syntézy impulzov vychádzajúcich zo senzitívnych teliesok (receptorov) do kôry temenného laloka mozgu vznikajúca na protiľahlej strane k poškodenej mozgovej hemisfére.

atmosféra

atmosféra [gr.] —

1. nálada, ovzdušie;

2. plynný obal planéty alebo mesiaca. Atmosféra je tým stabilnejšia, čím vyššia je úniková rýchlosť planéty (a teda jej hmotnosť), čím nižšia je teplota na jej povrchu a čím viac ťažších prvkov obsahuje plyn, ktorý ju vytvára. Z planét slnečnej sústavy má pre blízkosť k Slnku a pre malú hmotnosť zanedbateľnú atmosféru Merkúr, veľmi riedku (aj pre malú hmotnosť) atmosféru Mars, veľmi hustú atmosféru Venuša. Obrie planéty majú mohutné vodíkovo-metánovo-čpavkové atmosféry, pretože vzhľadom na ich veľkú hmotnosť neunikol z ich atmosféry ani najľahší plyn vodík. Atmosféru majú aj niektoré mesiace obrích planét, napr. mesiac Saturna Titan;

3. → atmosféra Zeme;

4. povrchové vrstvy hviezdy (→ hviezdna atmosféra).

5. staršia, od 1980 u nás nepoužívaná jednotka tlaku. Rozlišuje sa fyzikálna a technická atmosféra. Technická atmosféra, zn. at, sa definuje ako tlak vyvolaný silou 1 kilopondu na 1 cm2, t. j. 1 at = 1 kp/cm2. Jej hodnota v pascaloch (Pa) je 1 at = 98 066,5Pa. Fyzikálna atmosféra, zn. atm, vyjadrovala normálny barometrický tlak reprezentovaný tlakom ortuťového stĺpca vysokého 760 milimetrov, 1 atm = 101 325Pa. Technická a fyzikálna atmosféra sa navzájom odlišujú len málo, 1 atm = 1,033 2 at.

atmosféra Zeme

atmosféra Zeme, ovzdušie — plynný obal Zeme otáčajúci sa spolu so Zemou. Zložka klimatického systému Zeme. Tvorí ho zmes niekoľkých plynov a vodnej pary, ako aj kvapalné a tuhé prímesi, napr. prach, sadze, kryštáliky ľadu a čiastočky organického pôvodu. Z plynov najväčší podiel v suchej atmosfére pripadá na dusík (78,09 objemových %), kyslík (20,95 objemových %), oxid uhličitý (0,04 objemových %) a zvyšných 0,92 % na vzácne plyny (hélium, neón, argón, kryptón, xenón), metán, vodík a oxid dusný, v stopových množstvách ozón, oxid siričitý, oxid dusičitý, oxid uhoľnatý a ďalšie imisné plyny. Percentuálny podiel jednotlivých plynov sa až do výšky približne 100 km nemení, pretože sa vyrovnáva ustavičným premiešavaním horizontálnymi a vertikálnymi vzdušnými prúdmi. Výnimkou je oxid uhličitý, ktorého množstvo kolíše v závislosti od času (vo dne je ho menej ako v noci, pričom v posledných desaťročiach v dôsledku ľudskej činnosti badať jeho trvalo rastúci obsah v atmosfére), a ozón, ktorého množstvo sa mení s výškou (v našich zemepisných šírkach je maximum koncentrácie vo výške okolo 22 km). Vo vyšších vrstvách atmosféry sa kyslík a dusík objavujú aj v atómovej forme. Vodná para a produkty jej kondenzácie, napr. vodné kvapôčky a ľadové kryštáliky, sa v atmosfére Zeme vyskytujú v premenlivom množstve podľa konkrétnych podmienok (4 a viac objemových %; sústredené sú najmä vo vrstve ovzdušia do výšky 10 km).

Atmosféra Zeme sa delí podľa niekoľkých hľadísk na viaceré vrstvy. Podľa vertikálneho profilu teploty vzduchu sa rozlišuje troposféra (do 9 – 17 km, podľa zemepisnej šírky a ročného obdobia), stratosféra (do 50 – 55 km), mezosféra (do 80 – 90 km), termosféra (do 500 km) a exosféra (od 500 km). Úzke rozhranie medzi sférami sa nazýva pauza: tropopauza, stratopauza, mezopauza, termopauza. Podľa koncentrácie atmosférických iónov a voľných elektrónov sa atmosféra Zeme člení na neutrosféru (do výšky 70 km) a ionosféru. Vrstva atmosféry s najvyšším obsahom ozónu absorbujúca nad Zemou fyziologicky škodlivú ultrafialovú časť slnečného žiarenia sa nazýva ozonosféra (20 – 30 km). Najmä v minulosti bola ozónová vrstva rozrúšaná rozličnými antropogénnymi látkami (napr. freónmi), ktoré zmenšujú ochrannú funkciu stratosférického ozónu, po prijatí Viedenskej konvencie o ochrane ozónovej vrstvy (1985), ktorá bola 1987 doplnená Montrealským protokolom o látkach poškodzujúcich ozónovú vrstvu, sa však ozonosféra začala pozvoľna zotavovať. Atmosféra Zeme prakticky nemá hornú hranicu a prechádza plynulo do medziplanetárneho priestoru.

Charakteristickou črtou atmosféry Zeme je pokles hustoty a tlaku vzduchu s výškou: s výškou sa atmosférický tlak každých 5,5 km znižuje o polovicu. Pri hladine mora a teplote 0 °C má hodnotu 101 325 Pa. Asi polovica hmotnosti atmosféry je sústredená vo vrstve do 5 km, 90 % hmotnosti atmosféry Zeme je vo výške do 20 km. Teplota vzduchu v troposfére s výškou klesá približne až na hodnotu -55 °C vo výškach okolo 15 km, v stratosfére rastie až k 0 °C a v mezosfére opäť klesá. V termosfére teplota vzduchu s výškou rastie v dôsledku absorpcie ultrafialového žiarenia molekulami kyslíka. Preto teplota vzduchu v týchto oblastiach veľmi závisí od slnečnej aktivity a kolíše vo výškach okolo 300 km približne od 700 do 1 700°C. Vzhľadom na to, že vzduch je v týchto výškach extrémne riedky, zatienené časti telies, napr. kozmických lodí, získavajú od molekúl vzduchu len nepatrné množstvo energie, súčasne však rýchlo strácajú teplo vyžarovaním, takže výsledkom je intenzívne ochladzovanie povrchu umelých družíc alebo skafandrov kozmonautov, ktorí sa v týchto výškach môžu pohybovať.

Vlastnosti a zmeny atmosféry vrátane ozonosféry nie sú na zemskom povrchu všade rovnaké, ale v závislosti od pôsobenia meteorologických prvkov, t. j. slnečného žiarenia, teploty, tlaku, vlhkosti a pohybu vzduchu, zrážok ap., sa lokálne menia. Výsledkom dlhodobého priemerného stavu atmosféry je klíma (podnebie), ktorá výrazne ovplyvňuje vývoj a vzhľad jednotlivých krajín. Najnižšia časť troposféry, v ktorej sa bezprostredne prejavuje vplyv zemského povrchu na polia meteorologických prvkov a v závislosti od drsnosti povrchu, rýchlosti vetra a teplotného zvrstvenia siaha do výšky 1 – 1,5 km, tvorí hraničnú vrstvu atmosféry. Jej súčasťou je prízemná vrstva atmosféry s hornou hranicou nepresahujúcou zyčajne 50 m. Medzi zemským povrchom a atmosférou prebieha kolobeh vody (→ hydrologický cyklus) a výmena tepla, v atmosfére vznikajú oblaky, z ktorých môžu vypadávať zrážky (→ atmosférické zrážky). V dôsledku nerovnomerného zohrievania atmosféry od zemského povrchu vznikajú oblasti vysokého a nízkeho tlaku a nastáva výmena hmoty medzi nimi (vietor).

Vplyv ovzdušia na prírodu a krajinu je mnohostranný a veľmi významný. Prejavuje sa pri zvetrávaní hornín a vytváraní pôd, vo vodnom režime, vývoji rastlinného krytu a živočíšstva, ako aj v produkcii potravy. V súčasnosti je atmosféra znečisťovaná rôznymi tuhými, kvapalnými a plynnými látkami. V takmer čistom stave je len pri obzvlášť priaznivých podmienkach (nad morom, v rozsiahlych zalesnených horských komplexoch ap.). Ak sa za východisko hodnotenia stavu znečistenia atmosféry pokladá jej čistota nad morom, znečistenie ovzdušia na vidieku je v priemere 10-, nad malými mestami 35-, nad veľkomestami 150- a v priemyselných centrách za nepriaznivých meteorologických podmienok až 1 000-násobne väčšie. Takéto znečistenie je už veľmi nebezpečné a môže spôsobiť ťažké hospodárske problémy a zdravotné poruchy obyvateľov, úmrtie desiatok ľudí, čoho dôkazom sú napr. niektoré katastrofálne prípady (1930 v Liège , 1940 v Los Angeles, 1952 v Londýne a i.). Priemyselné emisie sa rozptyľujú asi do výšky 2 km, z toho vo výške do 50 m sa priebežne akumuluje 60 % z celkového množstva, ďalších 35 % vo výške do 200 m. Zároveň sa šíria v horizontálnom smere a znečisťujú atmosféru lokálne, regionálne i globálne. Zlepšovať stav atmosféry možno technickými opatreniami (odprašovanie a odlučovanie), ale aj pomocou vegetácie. Lesné porasty (a dreviny vôbec) majú veľký filtračný účinok. Odhaduje sa tiež, že fotosyntetizujúce rastliny spotrebujú ročne 2,38 · 1014 kg oxidu uhličitého, teda približne 5 % jeho obsahu v atmosfére a vo vrchných vrstvách hydrosféry. Pri fotosyntetickej asimilácii oxidu uhličitého sa súčasne uvoľňuje úmerné množstvo kyslíka, takže rastlinstvo našej zemegule ho vyprodukuje ročne 1,2 · 1014 kg.

atmosférické zrážky

atmosférické zrážky, starší názov ovzdušné zrážky — častice vody, ktoré vznikajú kondenzáciou alebo desublimáciou vodnej pary, vyskytujú sa v ovzduší pri poklese teploty vzduchu na teplotu rosného bodu a dopadajú na zemský povrch alebo vznikajú na ňom alebo na predmetoch v atmosfére. Ide teda o vodu v kvapalnom alebo v tuhom skupenstve, ktorá vypadáva z rôznych druhov oblakov (príp. z hmly) alebo sa usádza na zemskom povrchu. Atmosférické zrážky patria k hydrometeorom, ale nie všetky hydrometeory sú atmosférickými zrážkami (k zrážkam nepatria hydrometeory ako hmla, dymno, zvírený sneh, vodná triešť). V prípade, že vypadávajúce zrážky nedosahujú zemský povrch, nazývajú sa virga alebo zrážkové pruhy.

Podľa skupenstva sa atmosférické zrážky delia na kvapalné (dážď, mrholenie, rosa) a tuhé (sneh, mrznúci dážď, krúpy), podľa pôvodu (vzniku) na padajúce, t. j. vertikálne (dážď, mrholenie, sneh, snehové krúpky, krúpy a ľadové ihličky), a usadené, t. j. horizontálne, ktoré sú produktmi kondenzácie vodnej pary na zemskom povrchu a na predmetoch na zemi. Vodná para pri dotyku vlhkého vzduchu so studeným povrchom kondenzuje alebo desublimuje, čím vzniká voda alebo ľad, ktoré tieto predmety pokrývajú. Podľa podmienok, za ktorých kondenzácia nastáva, vznikajú tekuté (rosa a ovlhnutie) a tuhé horizontálne zrážky často nazývané aj námrazky (sivý mráz, inovať, námraza, ľadovica a námraza na lietadlách). V prípade ľadovice a námrazy na lietadlách spravidla nejde o vznik ľadu na povrchu predmetov, ale o zamŕzanie prechladenej vody oblakov alebo zrážok. Z hľadiska dĺžky trvania výskytu sa atmosférické zrážky delia na trvalé (padajúce nepretržite alebo s malými prestávkami dlhší čas, a to spravidla z dažďovej slohy alebo z nimbostratu), občasné (prerušované zrážky, ktoré však nemajú charakter prehánok) a prehánky (zrážky s krátkym trvaním, s náhlym začiatkom a koncom, s častým kolísaním intenzity, predovšetkým z búrkového oblaku kumulonimbu), podľa podmienok vzniku na frontálne, ktoré vypadávajú v oblasti atmosférického frontu (spravidla teplého) a môžu byť trvalejšieho charakteru, orografické, ktoré vypadávajú spravidla na náveterných svahoch horských masívov pri ochladzovaní stúpajúceho vzduchu (môžu zosilňovať frontálne zrážky), a miestne, ktoré vypadávajú na pomerne malú plochu z izolovaných skupín oblakov na rozdiel od regionálnych zrážok, ktoré pokrývajú veľkú plochu.

Pri pozorovaní zrážok na meteorologických staniciach sa určuje ich druh, dĺžka trvania a intenzita (t. j. množstvo spadnutých zrážok za určitý časový úsek) a meria sa úhrn zrážok, ako aj výška snehovej pokrývky a jej vodnej hodnoty. Úhrn (množstvo) zrážok udáva výška vodného stĺpca v milimetroch: 1 mm zrážok zodpovedá 1 litru vody na ploche 1 m2. Je to vrstva vody zo spadnutých a z usadených zrážok, ktorá by sa na vodorovnom povrchu vytvorila bez vyparovania, vsiaknutia a odtoku (množstvo zrážok spadnutých v tuhom skupenstve, ako sneh a krúpy, sa určuje po ich voľnom roztopení v miestnosti). Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje od nemerateľných množstiev (púšť Atacama, Južná Amerika) až po 12-metrovú vrstvu vody (Čerápundží, India). Priemerný ročný úhrn zrážok na území Slovenska je 768 mm a pohybuje sa od 550 mm (juž. Slovensko) do 1 200 mm (Vysoké Tatry). Najväčší nameraný úhrn dažďa za hodinu na Slovensku bol 110 mm. Ročný chod zrážok sa vyznačuje veľkou rozmanitosťou v závislosti od klimatických zvláštností danej oblasti.

Úhrn zrážok sa meria zrážkomerom, intenzita zrážok ombrografom, automatickými zrážkomermi, ako aj pomocou meteorologického rádiolokátora.

atmosférický front

atmosférický front, st. názov poveternostný front —

1. úzka vrstva vzduchu oddeľujúca vzduchové hmoty s odlišnými vlastnosťami. Rozmery tejto vrstvy sú v horizontálnom smere pozdĺž frontu rádovo tisícky km, v smere kolmom na front rádovo desiatky km. Hrúbka vrstvy (po jej vertikále) je rádovo stovky metrov, niekedy 1 až 2 km. Vrstva je sklonená k zemskému povrchu približne pod uhlom 0,5°. Na zjednodušenie sa predstava úzkej vrstvy nahrádza pojmom plocha. Pri prechode z jednej vzduchovej hmoty do druhej cez atmosférický front sa menia hodnoty meteorologických prvkov náhle (skokom) a sú väčšie než zmeny meteorologických prvkov vo vzduchových hmotách, ktoré atmosférický front oddeľuje. Zánik (rozpad) frontu sa pozoruje, keď sa vyrovnajú vlastnosti vzduchových hmôt, ktoré front pôvodne oddeľoval.

Podľa vlastností vzduchu, ktorý prichádza po prechode frontu, sa rozlišuje teplý, studený a oklúzny front. Atmosférický front sa nazýva teplý, ak odstupuje studená vzduchová hmota a po prechode frontu prichádza teplá vzduchová hmota. Teplý vzduch vystupuje pomaly šikmo po kline studeného vzduchu a súčasne ho odtláča. Pritom sa nad kondenzačnou hladinou tvorí oblačný systém z oblakov druhu cirus (Ci), cirostratus (Cs), altostratus (As) a nimbostratus (Ns). Najďalej, približne 900 až 600 km pred frontom, sú oblaky cirus, najbližšie, približne 300 km pred frontom, oblaky nimbostratus. Trvalé zrážky vypadávajú z nimbostratov. Atmosférický front sa nazýva studený, ak odstupuje teplá vzduchová hmota a po prechode frontu prichádza studená vzduchová hmota. Studený vzduch postupuje rýchlejšie, podsúva sa pod teplý vzduch, núti ho odstupovať a súčasne i vystupovať nahor. Podľa spôsobu výstupu teplého vzduchu sa rozlišuje studený front 1. a 2. druhu. Pri studenom fronte 1. druhu teplý vzduch vertikálne vystupuje, vo výške sa aj rozteká, čiže vystupuje šikmo po celej frontálnej ploche. Pred frontom vznikajú pri vertikálnom výstupe vzduchu oblaky druhu kumulonimbus (Cb), za frontom pri šikmom výstupe oblaky druhu nimbostratus (Ns), altostratus (As), cirostratus (Cs) a cirus (Ci). Pred frontom vypadávajú z kumulonimbov prehánky alebo sa pozorujú búrky, za frontom vypadávajú z nimbostratov zrážky charakteru trvalého dažďa. Pri studenom fronte 2. druhu sa pozoruje prevažne iba vertikálny výstup teplého vzduchu s oblakmi druhu kumulonimbus s prehánkami alebo s búrkami pred prechodom frontu, a to v páse širokom 50 – 100 km. Vo vyšších vrstvách na šikmej frontálnej ploche vzduch zostupuje, preto sa tu oblaky netvoria. Oklúzny front je zložený atmosférický front vznikajúci spojením teplého a studeného frontu pri vypĺňaní (okludovaní) cyklóny. Vlastnosti oklúzneho frontu závisia od vlastností studenej hmoty pred teplým frontom a za studeným frontom ešte pred okludovaním cyklóny, ako aj od miery transformácie týchto vzduchových hmôt. V prípade, že pri okludovaní cyklóny je studený vzduch za studeným frontom teplejší než pred teplým frontom, vytváraný front sa označuje ako teplý oklúzny front (má charakter teplého frontu). Podobne pri veľmi schematickej predstave má studený oklúzny front charakter studeného frontu.

Podľa geografickej klasifikácie sa rozoznávajú arktický, resp. antarktický front oddeľujúci arktický, resp. antarktický vzduch od vzduchu miernych zemepisných šírok, polárny front oddeľujúci vzduch miernych zemepisných šírok od tropického vzduchu a tropický front oddeľujúci tropický vzduch od rovníkového;

2. na prízemnej synoptickej mape priesečnica plochy rozhrania odlišných vzduchových hmôt so zemským povrchom a na výškovej mape priesečnica takejto plochy s izobarickou hladinou.

atmosférický tlak

atmosférický tlak — tlak vzduchu číselne sa rovnajúci tiaži mysleného vzduchového stĺpca s jednotkovou plochou prierezu (napr. 1 m2), ktorého spodný okraj je na úrovni nadmorskej výšky mernej hladiny a horný okraj na hornom okraji atmosféry. Na základe konvencie sa prepočítava na úroveň hladiny mora na 45° severnej šírky pri teplote 0 °C. Najčastejšie sa udáva v hektopascaloch (1 HPa = 100 N/m2). Typické hodnoty atmosférického tlaku - 1000 HPa - znamenajú, že vzduchový stĺpec so základňou 1 m2 má hmotnosť 10 000 kg. Atmosférický tlak sa meria aneroidmi a barometrami, príp. sa jeho zmeny registrujú barografmi.

atomizátor

atomizátor [gr.] — zariadenie na premenu (atomizáciu) kvapalnej vzorky (analytu) do stavu atómových pár (látka vo forme voľných atómov). K atomizácii dochádza pri vysokej teplote (2 000 – 3 000 K). Na atomizáciu látok sa používajú plameňové horáky s palivom acetylén – vzduch, acetylén – oxid dusný alebo bezplameňové elektrotermické atomizátory (elektricky vyhrievaná grafitová trubica alebo tantalový pásik). Atomizátor je súčasťou niektorých zariadení na získavanie absorpčných, emisných alebo fluorescenčných atómových spektier.

aura

aura [gr. > lat.] —

1. lek. špecifické zážitky subjektu pred epileptickým, niekedy aj hysterickým záchvatom alebo pred migrénou. Aura sa spravidla začína intenzívnou nevoľnosťou, neskôr sa objavujú rôzne ilúzie, halucinácie, extrémne pocity strachu. Keďže v stave aury sú pamäť aj vedomie narušené, postihnutý nedokáže tieto zážitky dobre opísať. Charakter aury závisí od oblasti mozgu, v ktorej vznikajú výboje chorobnej epileptickej aktivity. Môže sa prejaviť čuchovými alebo sluchovými pseudohalucináciami, útrobnými pocitmi tlaku, tepla ap. v nadbrušku, ktoré sa šíria nahor (epigastrická aura). Pred záchvatom migrény sú častejšie poruchy zraku, iskrenie (fosfény) alebo zahmlenie pred očami, výpadky časti zorného poľa (skotómy) alebo obrny pohybov oka;

2. v okultizme ovzdušie, opar, vánok; v mystickom zmysle ťažko postrehnuteľná fosforescencia obklopujúca každý jav, vyžarovanie (fluidum) registrovateľné senzibilnými osobami ako žiara alebo farebné spektrum obklopujúce postavu.

autooxidácia

autooxidácia [gr.] — oxidácia uhľovodíkov vzdušným kyslíkom. Vzniká široké spektrum zlúčenín (alkoholy, karbonylové zlúčeniny, kyseliny). Reakcia prebieha reťazovým mechanizmom a je často katalyzovaná svetlom. Jedným z medziproduktov je hydroperoxyradikál ROO·, ktorý reakciou s ďalšou molekulou uhľovodíka poskytuje nové radikály iniciujúce nové radikálové reakcie. Podobne je známa aj autooxidácia glykolov na ketóny, sulfidov na sulfónové kyseliny ap. Autooxidácia tukov, jedna zo súboru reakcií tuchnutia (žltnutia) tukov, je oxidácia dvojitých väzieb mastných kyselín a ich esterov iniciovaná svetlom, teplom a voľnými radikálmi. Pri reakcii sa vznikajúce nasýtené a nenasýtené hydroperoxokyseliny rozkladajú na ďalšie produkty (diperoxidy, epoxidy, dioly, aldehydy, ketóny, ale aj radikály a oligomérne produkty), ktoré znižujú nielen senzorickú, ale aj hygienickú hodnotu potravín.

autorádiolýza

autorádiolýza [gr. + lat. + gr.] — samovoľný chemický rozklad rádioaktívnych látok pod vplyvom pohltenia vlastného rádioaktívneho žiarenia (→ rádiolýza). Najvýraznejšia je pri zlúčeninách krátko žijúcich rádionuklidov, ktoré sú žiaričmi α, a pri označených zlúčeninách s vysokou mernou aktivitou (napr. rádiofarmakách). Typickými produktmi autorádiolýzy sú vodík, nízkomolekulové fragmenty a oxidované formy látok, pri autorádiolýze vodných roztokov vzniká peroxid vodíka, resp. traskavá zmes. Autorádiolýza sa zmenšuje pri zníženej teplote, v inertnej atmosfére, v tenkých vrstvách a v roztokoch niektorých látok (napr. v etanole alebo v benzéne).

Avogadrov zákon

Avogadrov zákon — jeden zo základných zákonov ideálneho plynu, podľa ktorého pri rovnakej teplote a tlaku obsahujú rovnaké objemy plynov rovnaký počet molekúl. Z Avogadrovho zákona vyplýva, že jeden mól ideálneho plynu má v daných podmienkach vždy rovnaký objem, a to 22,41383 dm3. Sformulovaný 1811 talianskym fyzikom a chemikom A. Avogadrom.

Awaš

Awaš, Awash — národný park vo vých. Etiópii v doline rieky Awaš a pozdĺž jej menších prítokov; rozloha 720 km2. Od 1961 rezervácia, 1964 národný park. Prevažne hornaté územie (1 200 – 1 829 m n. m.), v sev. časti sopka Fantalle (2 155 m n. m.) na úpätí s početnými teplými prameňmi. Priemerné januárové teploty 6 – 24 °C, v júli maximálne 21 °C, minimálne 10 °C, ročný úhrn zrážok 1 250 mm (suché obdobie október – február, obdobie dažďov júl – september, menšia intenzita zrážok marec – jún). Väčšina územia je pokrytá savanou s ostrovčekmi tŕnitých akácií, v blízkosti prameňov a riečnych brehov dažďová vegetácia. Územie s veľkým počtom cicavcov (malá antilopa dik-dik, kudu veľký, východoafrický priamorožec, gazela, pavián pláštikový, leopard, šakal), a vtákov (pštros, drop veľký, marabu, bociany, dravce – luniak červený, sup).

azozlúčeniny

azozlúčeniny [gr. + lat.], diazény — organické dusíkaté zlúčeniny všeobecného vzorca R–N=N–R1, kde R, R1 je alkyl alebo aryl. Alifatické azozlúčeniny sa teplom rozkladajú, pričom sa uvoľňuje dusík N2 a vznikajú príslušné radikály R· a ·R1. Preto sa alifatické azozlúčeniny používajú ako iniciátory radikálových reakcií, napr. AIBN. Aromatické azozlúčeniny sú termicky stále a intenzívne sfarbené látky, používajú sa ako farbivá (→ azofarbivá) alebo ako acidobázické indikátory.

azulén

azulén [špan.], bicyklo[5.3.0]dekapentén, C10H8 — nebenzenoidná aromatická zlúčenina, ktorá v molekule obsahuje nenasýtený päťčlenný kruh prikondenzovaný k nenasýtenému sedemčlennému kruhu, izomér naftalénu (10 π-elektónový systém). Azulén je tuhá kryštalická látka sfarbená domodra s teplotou topenia 99 °C, nerozpustná vo vode, na vzduchu oxiduje. Keďže na päťčlennom kruhu azulénu je záporný a na sedemčlennom kladný náboj, má dipólový moment (napriek tomu, že neobsahuje žiadnu polárnu funkčnú skupinu). Deriváty azulénu sú sfarbené domodra až dofialova, nachádzajú sa v rastlinných siliciach (napr. rumančeka) a ako farbivo v niektorých hubách. Majú protizápalový a regeneračný účinok, preto sa využívajú v kozmetike a vo farmácii.

Babák, Eduard

Babák, Eduard, 8. 6. 1873 Smidary, okres Hradec Králové – 30. 5. 1926 Brno — český lekár, porovnávací fyziológ a experimentálny morfológ. Profesor na univerzite v Prahe (1917), Brne (1919) a na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Zaoberal sa výskumom mechaniky a riadenia dýchacej sústavy. Podieľal sa na príprave diela Príručka porovnávacej fyziológie (Handbuch der vergleichenden Physiologie, 1912 – 13). Vydal diela O proměnách energie u živých těl (1917), Život a teplo (1918), O výživě (1922), dvojzväzkovú príručku fyziológie Tělověda (1922) a Úvod do biologie dítěte (1926).

Babia hora

Babia hora — pohorie v slovensko-poľskom pohraničí, v rámci geomorfologického členenia Slovenska predstavujúce geomorfologický oddiel v sev. časti Oravských Beskýd. Flyšové pohorie budované eocénnymi vrstvami pieskovcov a ílovcov so str. až hlboko rezaným reliéfom. Najvyšší vrch Babia hora, 1 725 m n. m. Najvyššia časť pohoria leží v chladnej klimatickej oblasti s priemernou teplotou vzduchu v januári -8 °C a s priemerným ročným úhrnom zrážok 1 200 – 1 600 mm. Prechádza ním európska rozvodnica medzi Baltským morom a Čiernym morom. Na jeho území sú vyvinuté jedľovo-bukový, smrekový, kosodrevinový a alpínsky vegetačný stupeň. Výskyt typickej západokarpatskej fauny (medveď, rys, tetrov a i.). Babia hora je súčasťou CHKO Horná Orava. Vyhľadávaná turistická oblasť.

babie leto

babie leto — obdobie suchého, málo veterného, slnečného a cez deň veľmi teplého počasia, ktoré sa vyskytuje v Európe najmä v 2. pol. septembra, niekedy aj v októbri. Spôsobuje ho rozsiahla anticyklóna, ktorá v jesennom období zotrváva nad str. a juhových. Európou. Epizóda babieho leta môže trvať niekoľko dní až týždňov a môže sa vyskytnúť v jednej sezóne aj viackrát za sebou. Patrí k poveternostným singularitám v ročnom priebehu počasia v str. Európe. Pôvodne sa babím letom (niekedy aj pradivo trpaslíkov, nite Panny Márie) nazývali poletujúce vlákna pavučiny s pavúkmi pri teplom jesennom počasí. V mnohých kultúrach sú pomenovania obdobia teplého jesenného počasia najčastejšie spojené s menom svätca, ktorý sa svätí v jeseni, napr. v Nemecku Michalovo leto, v Anglicku Lukášovo leto, v Amerike indiánske leto.

bachranka

bachranka, Milichia — rod z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), podrad muchy (Brachycera), čeľaď bachrankovité. Má široké zavalité čierne telo a krídla s nápadným bazálnym zárezom.

Patria sem napr. teplomilný, 3 – 4 mm dlhý druh Milichia speciosa (samčekovia majú nápadné striebristé bruško, samičky len strieborné škvrny na jeho báze) a na hubách a v bútľavých vŕbach žijúci, okolo 2 mm dlhý druh bachranka hríbová (Milichia boletina) so sivým bruškom a žltými nohami a tykadlami.

baklažán

baklažán [orientálne jazyky] — hovorový názov dvojklíčnolistovej rastliny ľuľok baklažánový (Solanum melogena), čeľaď ľuľkovité. Má striedavé listy, vrcholíkovité súkvetie a päťpočetné kvety purpurovej farby. Pestuje sa pre jedlý plod (bobuľu) vajcovitého tvaru s jemnou dužinou. Najčastejšie je fialovej, niekedy smotanovobielej až bledozelenej farby. Baklažány dozrievajú zvyčajne v polovici augusta a konzumujú sa po tepelnej úprave ako zelenina. Rastlina je veľmi náročná na teplotné podmienky, vyžaduje humusovú pôdu dobre zásobenú živinami, má dlhé vegetačné obdobie.

baktérie

baktérie [gr.] — heterogénna skupina jednobunkových organizmov rozličného tvaru a veľkosti s bunkovou organizáciou prokaryontného typu. V prírode sa vyskytujú všade tam, kde nachádzajú vhodné podmienky na svoju existenciu (pôda, voda, vzduch, iné organizmy).

Podľa systematickej klasifikácie sa rozlišujú 2 skupiny baktérií: archebaktérie (archaebaktérie, Archeobacteria) a eubaktérie (pravé baktérie, Eubacteria). Archebaktérie patria k prvým živým formám na Zemi, sú príbuzné tak eubaktériám, ako aj eukaryontom. Od eubaktérií sa líšia zložením membránových lipidov a bunkovej steny i citlivosťou na antibiotiká. Pre archebaktérie je typická adaptácia na extrémne podmienky prostredia: striktná anaerobióza, vysoká koncentrácia solí, vysoká teplota. Väčšina baktérií patrí do skupiny eubaktérií, ktoré sa rozdeľujú na základe rôznych kritérií.

Podľa tvaru buniek možno rozlíšiť 3 základné morfologické typy baktérií: guľôčkovité (koky), paličkovité (nazývané aj bacily) a špirálovité (spirily). Rozmnožujú sa nepohlavne, väčšinou priečnym delením. Koky sa môžu deliť v jednej, vo dvoch alebo v troch rovinách. Dcérske bunky sa buď úplne oddelia, alebo ostávajú spojené, čo je dôležitým taxonomickým znakom.

Niektoré baktérie majú vláknitý tvar (aktinomycéty), malá skupina baktérií tvorí bizarné bunky s dlhými výbežkami, ktoré sa rozmnožujú pučaním. Podľa štruktúry bunkovej steny sa rozlišujú grampozitívne a gramnegatívne baktérie, podľa kyslíka potrebného na rast a rozmnožovanie aeróbne a anaeróbne baktérie, podľa pH optimálneho na rast a rozmnožovanie acidofilné (→ acidofília) a alkalifilné baktérie, podľa teploty optimálnej na rast a rozmnožovanie psychrofilné, mezofilné a termofilné baktérie, podľa schopnosti tvoriť spóry (odpočinkové štádiá) sporulujúce a nesporulujúce baktérie.

Charakteristický tvar a pevnosť bunky sú dané bunkovou stenou, ktorej základom je peptidoglykán. Pod ňou ležiaca cytoplazmatická membrána ohraničuje cytoplazmu, v ktorej sa nachádza morfologicky nediferencované jadro nukleoid tvorené kruhovou molekulou DNA, ribozómy (miesta syntézy proteínov), prípadne plazmidy a zásobné látky (glykogén, poly-β-hydroxymaslová kyselina, volutín). Väčšina baktérií vylučuje na vonkajšiu stranu bunkovej steny slizovitý materiál (puzdro, glykokalyx), ktorý ich chráni pred vplyvom vonkajšieho prostredia, resp. zabezpečuje priľnavosť na miestach ich prirodzeného výskytu. Pohybovými orgánmi baktérií sú bičíky, pomocou ktorých sa hýbu v tekutom prostredí, špecifickými orgánmi podobnými bičíkom sú fimbrie. Baktérie môžu byť fototrofné (ak využívajú ako zdroj energie svetlo), chemoautotrofné (ekologicky významné v poľnohospodárstve, pretože zabezpečujú dusíkovú výživu pre rastliny, resp. kolobeh síry v prírode) alebo chemoheterotrofné, ak získavajú energiu oxidáciou niektorých organických látok, napr. glukózy.

Niektoré druhy baktérií sú patogénne, vyvolávajú ochorenia u ľudí, pri zvieratách a rastlinách. Mnohé druhy baktérií sú súčasťou normálnej flóry kože a slizníc človeka. Z biotechnologického hľadiska sú významné fermentujúce baktérie (priemyselná výroba organických kyselín, vitamínov, antibiotík, syrov, octu). Niektoré sa využívajú pri čistení odpadových vôd, mnohé znehodnocujú potraviny, priemyselné suroviny a iný materiál. Z ekologického hľadiska je významná schopnosť niektorých voľne sa vyskytujúcich baktérií alebo baktérií žijúcich v symbióze s vyššími rastlinami fixovať molekulový dusík. Baktérie sú významnými modelovými organizmami vo vedeckom výskume mikrobiológie, genetiky, biochémie, biofyziky a molekulárnej biológie.

Charakteristické znaky niektorých taxonomických skupín baktérií
Skupina Významné rody Výskyt Rozlíšenie podľa Gramovho farbenia Vlastnosti
spirochéty Borrelia
Treponema
Leptospira
voda, pôda, parazity živočíchov - tvar závitnice, pohyb axiálnymi vláknami, niektoré sú patogénne
aeróbne pohyblivé gramnegatívne baktérie Spirillum
Campylobacter
Bdellovibrio
pôda, voda, tráviacia sústava ľudí, ústna dutina - tvar závitnice, pohyb pomocou bičíkov, niektoré viažu dusík, iné sú patogénne
aeróbne gramnegatívne paličky a koky Pseudomonas
Azotobacter
Rhizobium
Legionella
Neisseria
Brucella
Bordotella
Acinetobacter
pôda, voda - významné sú v priemysle, medicíne a ekológii, niektoré sú pohyblivé, iné viažu dusík, niektoré sú patogénne
fakultatívne anaeróbne gramnegatívne paličky Escherichia
Salmonella
Shigella
Klebsiella
Yersinia
Vibrio
Enterobacter
Haemophilus
Pasteurella
pôda, rastliny, črevný trakt živočíchov - viaceré sú patogénne, pohyb pomocou bičíkov
anaeróbne gramnegatívne rovné, ohnuté alebo závitnicové paličky Bacteroides
Fusobacterium
Leptotrichia
živočíchy (napr. hmyz) - obligátne anaeróbne, prítomné v tráviacom trakte a v ústach, niektoré sú patogénne
baktérie disimilačne redukujúce sulfát alebo síru Desulfovibrio
Desulfomonas
anaeróbne pôdy a sedimenty - obligátne anaeróbne, významné v biogeochemickom kolobehu síry
rickettsie a chlamýdie Rickettsia
Coxiella
Chlamydia
živočíšne parazity (napr. článkonožcov) - obligátne vnútrobunkové parazity, spôsobujú vážne infekčné ochorenia
mykoplazmy Mycoplasma parazity živočíchov (napr. hmyzu) a rastlín - bez bunkových stien, rôzneho tvaru, niektoré sú patogénne
grampozitívne koky Staphylococcus
Streptococcus
pôda, pokožka, sliznice živočíchov + charakteristická morfológia, niektoré sú patogénne
grampozitívne paličky a koky tvoriace endospóry Bacillus
Clostridium
pôda, črevný trakt živočíchov + aeróbne; obligátne anaeróbne
pravidelné nesporulujúce grampozitívne paličky Lactobacillus
Listeria
mliečne výrobky, genitálna a ústna dutina, trus zvierat + tvoria kyselinu mliečnu, patogénne pre živočíchy
nepravidelné nesporulujúce grampozitívne paličky Corynebacterium
Propionibacterium
pôda, patogény ľudí + rôzny tvar, viaceré sú patogénne, niektoré produkujú organické kyseliny
kĺzavé nefotosyntetizujúce baktérie Cytophaga
Beggiatoa
voda - rozkladajú celulózu, oxidujú sulfán
kĺzavé fruktifikujúce baktérie Myxococcus pôda, hnoj - tvoria špeciálne štruktúry nesúce spóry
pošvové baktérie Leptothrix
Sphaerotilus
voda, spôsobuje problémy v kale - aeróbne, bunky uložené v pošve
pučiace a príveskové baktérie Caulobacter
Hyphomicrobium
voda, menej pôda - rôzne tvary, asymetrické delenie buniek
chemolitotrofné baktérie Nitrosomonas
Nitrobacter
Thiobacillus
pôda - metabolická aktivita významná v biogeochemickom cykle
mykobaktérie Mycobacterium pôda, rastliny, živočíchy + acidorezistentné, patogénne
nokardiovité baktérie Nocardia pôda, živočíchy + vetvené vlákna, množia sa fragmentáciou
fototrofné anoxygénne baktérie Chromatium
Rhodospirillum
Chlorobium
sedimenty, anaeróbne - zelené a purpurové sírne a nesírne baktérie
fototrofné oxygénne baktérie Chroococcus
Anabaena
voda - modrozelené baktérie, tvoria kyslík, niektoré viažu dusík
aktinomycéty Streptomyces
Micromonospora
Frankia
pôda, živočíchy + vetvené vlákna, pripomínajú huby, niektoré sú významné pre farmaceutický priemysel
archebaktérie Methanobacterium
Halobacteriun
Sulfolobus
anaeróbne sedimenty, extrémne teploty, vysoká koncentrácia solí + - morfologicky a fyziologicky sú odlišné od iných baktérií

balneotechnika

balneotechnika [lat. + gr.] — náuka o technike využívania liečivých vôd a látok (vody a bahna) na liečebné účely; technický odbor balneológie zaoberajúci sa výskumom a tvorbou technického zariadenia kúpeľov všetkých druhov. Zahŕňa zariadenia vlastnej kúpeľnej prevádzky i technologické vybavenie žriedla. Stavebný materiál kúpeľných bazénov, vaní, ako aj použité potrubia musia byť odolné proti fyzikálnym a chemickým vplyvom liečivých vôd a plynov (napr. proti upchatiu potrubí nerozpustnými usadeninami), ich kvalitnou izoláciou sa zabráni tepelným stratám, konštrukčnými úpravami sa vyrovnáva zmena dĺžky potrubí následkom vyšších teplôt, používajú sa materiály nepodliehajúce korózii.

balón

balón [tal. > fr.] — vzdušný dopravný prostriedok ľahší ako vzduch. Skladá sa z nosnej časti (sieť, laná), z obalu (hodváb, syntetické tkaniny), ktorý je naplnený teplým vzduchom (teplovzdušný balón), héliom, v minulosti aj svietiplynom alebo vodíkom (plynový balón), a z koša na prepravu posádky alebo meracích prístrojov. Balón je neriaditeľný (unášaný iba vetrom), obmedzene sa dá regulovať len výška letu: pri plynovom balóne stúpanie odhodením závaží, klesanie vypustením plynu, pri teplovzdušnom balóne, ktorého náplň sa ohrieva pomocou horákov, sa výška letu riadi reguláciou výkonu horákov, čím sa mení hustota vzduchu v balóne.

Podľa tvaru sa rozlišuje drakovitý (upútaný, spravidla pretiahnutého tvaru, so stabilizačnými plochami) a guľovitý (v tvare gule) balón; podľa konštrukcie balón so sieťou (slúžiacou na zavesenie koša na teleso balóna), voľný bez siete (nedá sa naň upevniť kôš) a montgolfiéra (naplnená teplým vzduchom); podľa účelu registračný (voľný, používaný v meteorologickej službe), padákový (voľný, v prípade nebezpečenstva môže slúžiť ako padák), pozorovací (zvyčajne upútaný, so zaveseným košom alebo s gondolou pre posádku), priehradový (upútaný, nesie sústavu lán tvoriacich zábranu proti náletom nepriateľských lietadiel) a signálny (upútaný, bez koša, používaný na signalizáciu) balón. Prvý balón plnený teplým vzduchom (montgolfiéru) zostrojili 1783 bratia J. É. a J. M. Montgolfierovci. R. 1932 A. Piccard v stratosférickom balóne v uzavretej gondole dosiahol výšku 16 940 m. Dnes sa balón používa v športe, vo vojenstve, v meteorológii a i.

Baltské more

Baltské more — plytké šelfové vnútrozemské more Atlantického oceána medzi sev., str. a vých. Európou; plocha 422 700 km2 (s ostrovmi 448 200 km2), priemerná hĺbka 48 m, maximálna hĺbka 470 m, prevládajúce hĺbky 40 – 100 m. So Severným morom spojené Dánskymi úžinami (prielivy Kattegat, Skagerrak, Veľký Belt, Malý Belt, Øresund). Veľké zálivy: Botnický záliv (hĺbka vyše 250 m), Fínsky záliv (vyše 100 m), Rižský záliv (okolo 50 m). Početné ostrovy (Alandy, Hiiumaa, Saaremaa, Öland, Bornholm a i.).

Baltské more vzniklo pred 17-tis. rokmi po ústupe kontinentálneho ľadovca, ktorý modeloval škandinávske pobrežie; na juž. pobreží časté limany. Pri výmene vody so Severným morom cez Dánske úžiny prúdi ľahšia, menej slaná voda Baltského mora na povrchu do Seveného mora a ťažšia, slanšia voda Severného mora v hĺbke do Baltského mora. Najväčšie more vo svetovom oceáne s poloslanou (brakickou) vodou. Slanosť sa znižuje od západu na východ a od juhu na sever. V centrálnych častiach sa slanosť vrchných vrstiev pohybuje od 7 do 7,5 ‰. Priemerná teplota na hladine na otvorenej časti mora v zime 1 – 3 °C, pri pobreží menej ako 0 °C, v lete do 18 – 20 °C. Vplyvom vetra a náhlych zmien tlaku výrazné kolísanie hladiny. Zmeny úrovne v zálivoch 1,5 – 3 m. Prílivy do 20 cm.

Najväčšie rieky ústiace do Baltského mora: Visla, Odra, Západná Dvina, Neman, Neva. Lov sleďa, tresky, lososa, kambaly, ostrieža. Prieplavom spojené s Volgou a Bielym morom. Významné prístavy: Petrohrad, Tallinn, Riga, Gdyňa, Gdansk, Štetín, Rostock, Warnemünde, Kiel, Kodaň, Malmö, Štokholm, Turku, Helsinki.

Plavbu po Baltskom mori a po prielivoch právne upravuje Kodanský dohovor z 1857; sú prístupné obchodným a vojnovým lodiam bez akéhokoľvek obmedzenia.

baňa

baňa

1. → banské dielo;

2. v širšom význame komplex všetkých banských diel, stavieb a zariadení potrebných na odkrývanie, prípravu a ťažbu úžitkového nerastu. Tieto činnosti vykonáva podľa schváleného plánu ťažby banský podnik vo vymedzenom ťažobnom priestore, kde môže na dobývanie nerastov vykonávať potrebné práce, zriaďovať prevádzkové budovy a zariadenia, t. j. vykonávať banskú činnosť. Musí sa starať o bezpečnosť prevádzky a neodkladne odstraňovať nebezpečenstvo vyvolané banskou činnosťou a ohrozujúce zdravie a život ľudí. Najvyšší dozor nad dodržiavaním týchto povinností vykonávajú orgány štátnej banskej správy.

Podľa spôsobu ťažby sa rozlišujú povrchové a hlbinné bane. Povrchové bane sa skladajú z otvárky ložiska (je prístupovou cestou z povrchu k dobývanému ložisku) tvoriacej zárez a z obzoru (horizontu), na ktorom sa ložisko dobýva, ako aj zo zariadení na dobývanie napr. uhlia, rúd a úžitkových nerastov. Povrchové bane na dobývanie kameňa, štrku a piesku sa nazývajú lomy. Hlbinná baňa sa skladá z priestorov vylámaných pod povrchom (banských diel a technických zariadení) a z komplexu banských dopravných a strojových zariadení umiestnených na povrchu (budovy nad šachtou, ukladacie zásobníky, mostovky, ťažné veže, budovy úpravne, ťažné stroje, ventilátory, kompresory, kalorifery, transformátory, kotolňa, mechanické a drevoobrábacie dielne, skladiská, banské kancelárie, lampáreň, šatňa, umyváreň ap., železničné trate, visuté dráhy a cesty, otvorené skládky úžitkového nerastu, odvaly ap.).

Vlastná banská činnosť sa začína otvárkou a prípravou ložiska (razenie štôlní, šácht, prekopov, chodieb, komínov a prerážok a i. postupy potrebné na sprístupnenie ložiska i na prípravu jeho dobývania). Baňa sa otvára úvodným dielom, ktorým môže byť šachta (vyhĺbená zvislo, zriedkavo úklonne, otvárajúca ložisko vo väčšej hĺbke v rovinatom alebo v hornatom teréne) alebo štôlňa (vyhĺbená horizontálne a otvárajúca ložisko v hornatom teréne). Pri prechode ložiska do väčších hĺbok pod úroveň štôlne sa jeho hlbšia časť otvára slepou šachtou, ktorá nevyúsťuje na povrch. Vo zvislom smere je ložisko rozdelené na obzory (horizonty), t. j. na úseky, ktoré slúžia na dobývanie ložiska. Výška obzoru, čiže zvislá vzdialenosť medzi 2 obzormi, je zvyčajne 50 m. Ložisko je otvorené najmenej na 2 obzoroch. Spodný obzor slúži aj na dopravu vyrúbaného nerastu, hlušiny, materiálu a ľudí i na privádzanie čerstvého vzduchu (→ banské vetry). Vrchným (výduchovým) obzorom sa odvádza použitý vzduch z bane a dopravuje sa podsádzka i rôzny materiál. Na každom obzore sa pri šachte vytvárajú väčšie manipulačné priestory, náraziská (banské stanice, kde sa sústreďuje všetok vyťažený úžitkový nerast, hlušina a i. materiál určený na dopravu na povrch, ako aj prázdne vozy, strojové zariadenie a i.), ktorých úlohou je čo najplynulejšie a najhospodárnejšie previesť horizontálnu banskú dopravu na zvislú (prípadne úklonnú) dopravu v šachte. V nárazisku a v jeho blízkosti sú umiestnené prevádzkové komory (vozovňa pre lokomotívy, transformačná stanica, rozvodňa, čerpacia stanica so žumpou, drviareň rudy, zásobníky, dávkovacia stanica pre skipy ap.). Z náraziska sa kolmo na smer ložiska razia hlavné prekopy. Prekrížením ložiska alebo skupiny ložísk hlavným prekopom sa končí vlastná otvárka úvodných banských diel. Z hlavných prekopov v ložisku sú vyrazené sledné chodby, z ktorých približne každých 50 m vedú komíny rozdeľujúce ložisko na menšie úseky, bloky. V pripravených blokoch ložiska sa realizuje najdôležitejšia činnosť bane, dobývanie, ktoré spočíva v rozpájaní úžitkového nerastu trhavinami alebo mechanizmami (napr. raziaci stroj, banský kombajn) a v jeho doprave do úpravne.

Pri dobývaní sa používa množstvo dobývacích metód vybraných z hľadiska daných bansko-geologických a bezpečnostných podmienok ložiska. Na tenkých a stredne mocných ložiskách sa nerast dobýva v dobývacích blokoch, na vodorovných a málo uklonených ložiskách v dobývacích pilieroch a na mocných ložiskách v dobývacích komorách. Rúbanina v bloku sa ťaží v horizontálnych pásoch (plástoch), medziobzorovo a obzorovo. Ak sú podložie a nadložie pevné, vyrúbaný priestor bloku sa ponecháva voľný, ak sú hlavné nadložné horniny náchylné na zával, zavaľuje sa, pri slabom nadloží (ak je potrebné zamedziť stratám ťaženého nerastu) sa podsádza (vypĺňa) jalovou horninou (→ jalovina). Ak je uklonené ložisko rozdelené na obzory, jednotlivé obzory sa dobývajú zostupným spôsobom od vrchných obzorov smerom nadol; na ochranu vrchných obzorov sa ponechávajú väčšie ochranné piliere, ktoré sa spravidla už nedajú dobývať a predstavujú stratu úžitkového nerastu. Podľa smeru postupu dobývania sa ťaží smerom do poľa (čiže k hranici poľa) a z poľa (čiže od hranice poľa). Charakteristickým znakom banských prác v obmedzených priestorových a bezpečnostných podmienkach je ich cyklickosť – jednotlivé pracovné operácie nasledujú za sebou v určitom časovom postupe (napr. pri razení chodby strelnými prácami sa striedajú vŕtanie, nabíjanie a odstrel, vetranie, strhávanie uvoľnených balvanov, nakladanie a odvoz horniny).

Bezporuchovosť prevádzky v bani a bezúrazovú prácu baníkov zabezpečuje v miestach nesúdržných hornín výstuž banských diel. V minulosti sa na vystužovanie používalo banské drevo a murivo, v súčasnosti betón, oceľ, železobetón a i. materiál (napr. oceľové svorníky kombinované s oceľovým pletivom a so striekaným betónom).

Bezpečná prevádzka bane a zdravie baníkov pri práci vyžadujú riadne osvetlenie, vetranie a údržbu bane. Priestorové diela bane (náraziská, dielne, hlavné prekopy) majú trvalé (stacionárne) elektrické osvetlenie, baníci na pracoviskách sú vybavení elektrickými prenosnými lampami, príp. lampami s dynamami na stlačený vzduch. Vetranie (najmä uhoľnej bane) zabezpečuje prívod dostatočného množstva čerstvého vzduchu do bane, jeho rozvod na pracoviská a vývod použitého (resp. škodlivého) vzduchu z bane. V dnešných baniach sa používa umelé vetranie. Vzduch do baní sa nasáva pomocou ventilátorov a rozvádza sa na jednotlivé pracoviská, čím sa zrieďujú jeho škodlivé zložky a zamedzuje sa vzniku výbušných zmesí (napr. v uhoľných baniach) s obsahom metánu. Čerstvý vzduch vchádza vťažnou a vychádza výduchovou šachtou (štôlňou). Množstvo a zloženie vzduchu sa kontrolujú vo vetracích staniciach, na kontrolu obsahu metánu technici a strelmajstri používajú bezpečnostné lampy. Prehľad vetracej siete bane poskytuje vetracia mapa. V niektorých baniach slúži vetranie aj na ochladzovanie teploty vzduchu na potrebnú mieru. V mnohých baniach si veľkú pozornosť vyžaduje odvodňovanie, t. j. odvádzanie podzemných vôd na povrch čerpadlami alebo v členitom teréne dedičnými štôlňami. Známa je dedičná štôlňa v Banskej Štiavnici (dlhá 16 km, odvádzajúca banské vody do Hrona pri Voznici). Pohon elektrických strojov, zariadení a vŕtačiek na vzduch a osvetlenie zabezpečuje rozvodná sieť elektriny a stlačeného vzduchu. Dôležité sú opatrenia na bezúrazovú, hygienicky a zdravotne neškodnú prácu. Na zabezpečenie riadneho, bezporuchového chodu prevádzky bane, ktorý je podmienený dobrým technickým a bezpečným stavom, slúžia pravidelné prehliadky a údržba. Vykonávajú ich banskí technici alebo určení odborníci. Zvláštna pozornosť sa venuje kontrole a udržiavaniu zariadení v šachtách slúžiacich na dopravu baníkov na pracovisko a prístupových ciest s vlakovou dopravou. Na záchranných prácach v baniach a na likvidácii následkov sa zúčastňujú zbory banského záchranárstva.

banské vetry

banské vetry — atmosférický vzduch, ktorý vchádza z povrchu do bane, kde vplyvom banského prostredia mení svoje zloženie. Stráca kyslík, priberá oxid uhličitý, škodlivé (dusivé), jedovaté alebo výbušné plyny (metán, dusík, oxid uhoľnatý, sulfán), ako aj prach a sadzu, mení sa jeho vlhkosť, teplota, tlak a hustota.

Barkhausenov jav

Barkhausenov jav [-zen-] — skoková zmena magnetickej polarizácie magnetík pri stálej zmene vonkajších podmienok, napr. magnetického poľa. Prejavuje sa v magneticky mäkkých materiáloch na strmej časti primárnej magnetizačnej krivky a hysteréznej slučky, kde magnetizačný dej prebieha nevratným posuvom doménových stien (hraníc) medzi doménami.

Skokovú zmenu magnetickej polarizácie, Barkhausenove skoky, môže vyvolať magnetické pole, ale aj iné vonkajšie účinky, napr. plynulá zmena pružného mechanického namáhania alebo teploty. Podobné skokové zmeny vznikajú vo feroelektrikách (seignetoelektrikách) pri postupnej zmene ich elektrickej polarizácie; aj tieto sa nazývajú Barkhausenove skoky. Nazvaný podľa H. G. Barkhausena.

barometrická formula

barometrická formula — vzťah medzi hrúbkou vrstvy vzduchu v atmosfére a tlakom vzduchu na hornej a dolnej hranici tejto vrstvy:

\(\displaystyle{z_2-z_1 = \frac{R}{g}\overline{T} \ln \frac{p_1}{p_2}},\)

kde \(z_1\),\(z_2\) je výška dolnej a hornej hranice vrstvy vzduchu, \(p_1\), resp. \(p_{2}\) tlak vzduchu na hranici \(z_1\), resp. \(z_2\), \(R\) molárna plynová konštanta, \(g\) tiažové zrýchlenie a \(\overline{T}\) priemerná termodynamická teplota vrstvy vzduchu vyjadrená v kelvinoch (K). Základom na určenie barometrickej formuly je základná rovnica statiky atmosféry pre jednotku hmotnosti vzduchu

\(dp = -ρ \cdot g \cdot dz,\)

kde \(p\) je tlak vzduchu, \(ρ\) hustota vzduchu a \(g\) tiažové zrýchlenie. Barometrickú formulu možno využiť na určenie výšky meraním tlaku a teploty vzduchu, napr. pri aerologickej sondáži atmosféry.

benzaldehyd

benzaldehyd [arab. + gr.], benzénkarbaldehyd, C6H5CHO — bezfarebná, vo vode málo rozpustná kvapalina s výraznou horkomandľovou vôňou, teplota varu 179 °C. Státím na vzduchu a na svetle žltne a oxiduje sa na kyselinu benzoovú C6H5COOH. Je súčasťou glykozidu amygdalínu nachádzajúceho sa v horkých mandliach. Vyrába sa hydrolýzou benzalchloridu C6H5CHCl2 alebo oxidáciou toluénu. Používa sa pri výrobe parfumov i ako medziprodukt pri výrobu farbív a kyseliny škoricovej.