Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 534 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

alylalkohol

alylalkohol [lat. + arab.], prop-2-én-1-ol, CH2=CHCH2OH — nenasýtený jednosýtny alkohol. Bezfarebná kvapalina ostrého zápachu, miešateľná s vodou, teplota varu 97,1 °C, hustota 0,854 g/cm3. Pary alylalkoholu sú jedovaté so slzotvorným účinkom. Je veľmi reaktívny, ľahko polymerizuje. Vyrába sa hydrolýzou alylchloridu, izomerizáciou 1,2-epoxypropánu, selektívnou hydrogenáciou akrylaldehydu alebo hydrolýzou alylacetátu. Dôležitá východisková látka na výrobu syntetického glycerolu a esterov dvojsýtnych kyselín, z ktorých sa vyrábajú polymérne alylové živice používané pri výrobe náterových látok. Biologická účinnosť alylalkoholu sa využíva na sterilizáciu pôdy v skleníkoch, lesných škôlkach ap.

alylchlorid

alylchlorid [lat. + gr.], 3-chlórprop-1-én, CH2=CHCH2Cl — jedovatá bezfarebná kvapalina štipľavého zápachu, teplota varu 45 °C, hustota 0,94 g/cm3. Vyrába sa chloráciou propénu pri vysokej teplote (minimálne 500 °C). Používa sa ako alylačné činidlo v organických syntézach, pri výrobe alylesterov a je medziproduktom pri výrobe alylalkoholu, epichlórhydrínu a glycerolu.

Alžírsko

Alžírsko, Alžírska demokratická ľudová republika, arab. Jazá’ir, Al Jumhúríyyah al Jazái’riyyah ad Dímuqráţiyyah ash Sha’biyyah — štát v severozápadnej Afrike pri pobreží Stredozemného mora. Administratívne sa člení na 48 vilájetov. Jeho územie vypĺňajú dve rozľahlé prírodné oblasti – masív Atlasu (na severe) a časť Sahary (v centre a na juhu). Pobrežie Stredozemného mora lemuje úzky pruh nížiny. Masív Atlasu tvoria na území Alžírska dve horské sústavy: severnejší Malý Atlas, ktorý sa skladá z 3 rovnobežných pásem (na východe sa spájajú) a jeho najvyššou časťou je pohorie Džurdžura (najvyšší vrch Lalla Chadídža, 2 308 m n. m.), a Veľký Atlas, ktorý je tvorený viacerými hrebeňmi (ich juž. svahy strmo spadajú k Sahare) a jeho najvyššou časťou je silne rozčlenený masív Aurès (Šelja, 2 328 m n. m.). Záp. výbežky Malého Atlasu a Veľkého Atlasu ohraničujú na severe a na juhu rozľahlú vnútrozemskú náhornú Plošinu šotov (1 000 – 1 300 m n. m.). Sahara zaberá asi 80 % rozlohy Alžírska. Tvoria ju 3 typy púšťovej krajiny: pieskové púšte v znížených panvách (Veľký západný Erg, Veľký východný Erg), kamenisté púšte vyššie položených území medzi panvami (Tademaitská plošina a i.) a skalné púšte v osamotených horských masívoch (Ahaggar, Tassili). Najvyšší vrch Alžírska (Tahat, 3 005 m n. m.) leží v masíve Ahaggar.

Územie patrí do 3 klimatickým pásem. Prímorské pásmo so subtropickým podnebím má teplé suché leto (24 – 26 °C), miernu daždivú zimu (10 – 4 °C), zrážky 200 – 1 050 mm za rok. Na Plošine šotov a vo Veľkom Atlase prevláda polopúšťové podnebie s priemernými mesačnými teplotami 20 – 32 °C a so zrážkami 150 – 300 mm za rok. Oblasť Sahary má púšťové podnebie s veľkými dennými výkyvmi teplôt, s priemernými mesačnými teplotami 23 – 28 °C a so zrážkami menej ako 100 mm (niekedy neprší viac rokov za sebou). Veľmi riedka riečna sieť. Voda najdlhšej rieky Šeliff (700 km) a jej prítokov sa využíva na zavlažovanie. Dná bezodtokových panví pokrývajú slané jazerá (šoty), ktorých rozloha v priebehu roka kolíše. V prímorskej oblasti nahradili pôvodnú subtropickú vegetáciu kultúrne rastliny (obilniny, vinič, ovocné stromy). Vo vyšších častiach pohorí sa zachovali najmä dubové lesy (dub korkový a i.). V oblasti šotov prevažujú skromné trávnaté porasty kavyľa pevného (Stipa tenacissima). Územie Sahary je väčšinou bez vegetácie. Zastúpenie živočíchov je skromné (rôzne druhy hlodavcov a plazov). Nerastné bohatstvo Alžírska tvoria predovšetkým ložiská ropy a zemného plynu (na východe centrálnej časti), železnej, zinkovej, olovenej, medenej a antimónovej rudy, fosfátov, síry, striebra, čierneho uhlia, soli a stavebných surovín.

Alžírsko patrí k ekonomicky najvyspelejším štátom Afriky. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 10 %, priemysel 47 %, služby 43 % (2014). V poľnohospodárstve pracuje 11 %, v priemysle 31 %, v službách 58 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2011). Hlavným odvetvím hospodárstva je ťažba ropy a zemného plynu (podieľa sa 78 % na hodnote vývozu, 2016), v prístavoch v Skikde a Arzewe sú veľké závody na skvapalňovanie zemného plynu. Významná je aj ťažba fosfátov, zinkovej, olovenej a železnej rudy i čierneho uhlia. Priemysel hutnícky (spracovanie železných rúd), petrochemický, potravinársky (produkcia vína a olivového oleja, mlyny, konzervárne rýb a ovocia), textilný, kožiarsky, cementársky. Poľnohospodárska pôda (3 % orná pôda, 15 % lúky a pasienky) rozšírená najmä na severe. Pestuje sa najmä pšenica, jačmeň, zemiaky, rajčiaky, citrusové ovocie, olivy, figy, vinič; v oázach zelenina a datle; v stepiach kavyľ pevný. Živočíšna výroba je slabo rozvinutá, využíva predovšetkým stepnú oblasť Veľkého Atlasu. Sústreďuje sa na chov oviec, kôz a hovädzieho dobytka. Pri pobreží je rozšírený rybolov. Dopravná sieť je vybudovaná nerovnomerne (len na severe), oblasť Sahary je ťažko prístupná (karavány), železničné trate a hlavné cesty prebiehajú pozdĺž pobrežia, námorná doprava – dôležité námorné prístavy v mestách Alžír, Annaba, Arzew, Bedžája a Oran, 17 medzinárodných letísk; sieť ropovodov a plynovodov spájajúcich náleziská vo vých. časti Sahary s námornými prístavmi. Vyváža sa najmä ropa, zemný plyn a ropné produkty. Dovážajú sa potraviny, stroje, polofabrikáty, suroviny a chemické výrobky. Hlavnými obchodnými partnermi Alžírska sú Španielsko, Francúzsko, Čína a Taliansko.

Nerovnomerné osídlenie. Až 95 % obyvateľov žije na severe, na juhu sú obývané len oázy. Obyvateľstvo: 70 % Arabov, 30 % príslušníkov berberských kmeňov – Kabylov, Tuaregov a i. (2008). Náboženstvo: 99 % sunnitských moslimov (2008). Podiel mestského obyvateľstva 72 % (2016). Najvýznamnejšie mestá: Alžír, Oran, Constantine, Annaba, Batna, Saţíf.

Na území Alžírska od 11. stor. pred n. l. obchodné kolónie Feničanov, neskôr Kartáginci. V 8. – 1. stor. pred n. l. numídske štáty. Od 42 pred n. l. rímska provincia (Mauretania Caesariensis). R. 430 oblasť ovládli Vandali, 534 – 699 súčasť Byzantskej ríše, okolo 700 pripojená ku kalifátu Umajjovcov a islamizovaná, okolo 1150 vpád kočovníkov kmeňa Banú Hilál, v 11. a 12. stor. vláda dynastií Almorávidovcov a Almohádovcov, 1235 – 1554 berberskej dynastie Abdalwádovcov, v 15. – 16. stor. dobyli niektoré pobrežné územia Španieli. Od 1519 vazalský štát Turecka, vláda janičiarov a korzárov. R. 1711 odtrhnutie od Osmanskej ríše (oficiálne do 1830 pod suverenitou tureckého sultána), 1830 francúzska okupácia a neskôr kolonizácia. Odpor obyvateľstva na čele s Abdalkádirom 1847 zlomený, Alžírsko sa stalo zámorským departementom Francúzska (Francúzske Alžírsko) s rozsiahlymi koloniálnymi výhodami. Počas 2. svetovej vojny 1940 – 42 spravované vládou vo Vichy, po oslobodení Spojencami sídlo de Gaullovho hnutia Bojujúce Francúzsko. R. 1943 vydaný Manifest alžírskeho ľudu požadujúci zrušenie výsad francúzskych kolonistov, ľudové povstanie 1945 krvavo potlačené (vyše 40-tis. Alžírčanov zabitých). Vznik národnooslobodzovacieho hnutia (Muhammad Budiáf, *1919, †1992; A. Ben Bella a i.), príprava na partizánsky spôsob boja. R. 1954 založený Front národného oslobodenia (Front de libération nationale, FLN), ktorý politicky a vojensky riadil boj. R. 1954 – 62 národnooslobodzovacia vojna, v ktorej zahynulo asi 2 mil. ľudí. Obrat až po 1958 po nástupe Ch. de Gaulla na čelo francúzskej vlády, po rokovaniach 1962 uzavreté francúzsko-alžírske Evianské dohody. Vyhlásená nezávislosť Alžírska, prezidentom ľavicovo orientovaný A. Ben Bella, revolučný chaos ukončený 1965 vojenským prevratom, moc prevzal H. Bumedien, po jeho smrti 1979 Šadlí Bendžedíd.

V prvých voľbách 1990 za účasti viacerých strán vyhral fundamentalistický Islamský front spásy (Front islamique du salut, FIS), úsilie o vytvorenie islamského štátu a o odstúpenie prezidenta. Silnejúci vplyv fundamentalistov viedol v januári 1992 k odstúpeniu prezidenta a v júli k zavraždeniu jeho nástupcu M. Budiáfa, v januári 1992 prevzala moc v štáte armáda, Islamský front spásy rozpustený; júl 1992 – 1994 prezident Alí Káfí (*1928, †2013), január 1994 – 1999 L. Ziruál, od apríla 1999 A. A. Buteflika. R. 1996 bola na základe referenda prijatá nová ústava, podľa ktorej sa islam stal štátnym náboženstvom, boli zakázané všetky náboženské, etnické a regionálne strany a posilnené právomoci prezidenta. Pretrvávajúca občianska vojna, sústavné teroristické útoky islamských fundamentalistov si od 1992 vyžiadali tisíce obetí z radov civilného obyvateľstva. Od 9. februára 1992 vyhlásený stav ohrozenia (odvolaný 24. februára 2011). R. 1993 vznikla Islamská ozbrojená skupina (Groupe islamique armé, GIA), ktorá kontrolovala alžírske štvrte (tzv. oslobodené zóny), kde bola zavádzaná špecifická forma islamského štátu, i dopravné ťahy a útočila na civilistov a cudzincov. R. 1995 – 98 spáchala krvavé útoky na viaceré mestá. Neúspešné pokusy režimu o ukončenie občianskej vojny viedli k tzv. Rímskej platforme, k vyjednávaniu sprostredkovanému katolíckou komunitou Sant’Egidio v Ríme v novembri 1994 a v januári 1995 medzi zástupcami islamistických a neislamistických strán bez účasti zástupcov alžírskej vlády. Táto dohoda odsudzovala vtedajšiu situáciu a neschopnosť režimu riešiť ju, predpokladala návrat k demokratickému poriadku a odmietala násilie i akúkoľvek formu diktatúry. Politický systém mal vychádzať z ústavy z 1989. Signatári (zástupcovia FIS, FLN, ľavicovej Strany pracujúcich, Alžírskej ligy na ochranu ľudských práv, Hnutia za demokraciu v Alžírsku, Frontu socialistických síl, Islamského renesančného hnutia a Súčasného moslimského Alžírska) sa zaviazali rešpektovať všetky základné slobody bez ohľadu na vyznanie, rasu, pohlavie a jazyk a odmietli akékoľvek zapojenie sa armády do politického života. Alžírsky režim platformu rázne odmietol ako zahraničné zasahovanie do vnútorných záležitostí. Po postupnom rozpade GIA a rozpustení Islamskej armády spásy (Armée islamique du salut, AIS) bojujúcej proti príslušníkom režimu a ozbrojeným zložkám bola jedinou ozbrojenou organizáciou Salafistická skupina pre kázanie a boj (Groupe salafiste pour la prédication et le combat, GSPC), ktorá sa 1998 odštiepila od GIA. R. 2007 si zmenila názov na al-Kájda islamského Magribu (Tanzím al-ká’ida fí bilád al-magrib al-islámí, AQIM), napojená bola na svetové džihádistické hnutie vedené U. bin Ládinom. R. 2011 – 12 prebiehali vo viacerých mestách protesty proti rastúcim cenám potravín, nezamestnanosti a politickému útlaku, ktoré boli súčasťou tzv. Arabskej jari. Vo februári 2019 vypukli protesty proti zámeru prezidenta Butefliku po piatykrát kandidovať v prezidentských voľbách. V apríli Buteflika rezignoval a za jeho nástupcu bol vymenovaný predseda hornej komory parlamentu, Abdalkádir Binsaláh (*1941).

Alžírsko je prezidentská republika, hlavou štátu je prezident volený na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je parlament zložený z Národného zhromaždenia (380 členov) a Národnej rady (144 členov).

Prezidenti Dočasnej vlády Alžírskej republiky (1958 – 1962)
1958 – 1961 Ferhát Abbás
1961 – 1962 Ben Youssef Ben Khedda

Prezidenti Dočasnej výkonnej rady Alžírska (1962)
1962 – 1962 Abderrahman Farès

Prezidenti Alžírskeho ústavodarného zhromaždenia (1962 – 1963)
1962 – 1963 Ferhát Abbás

Prezidenti nezávislého Alžírska
1963 – 1965 Ahmad Ben Bella (zosadený)
1976 – 1978 Huari Bumedien
1978 – 1979 Rabah Bitat (dočasný prezident)
1979 – 1992 Šadlí Bendžedíd (rezignoval)
1992 – 1992 Abdelmalek Benhabyles (predseda Ústavnej rady)
1992 – 1992 Muhammad Budiáf (zavraždený)
1992 – 1994 Alí Káfí (predseda Hornej štátnej rady)
1994 – 1999 Lamín Ziruál
1999 – 2019 Abdal Azíz Buteflika
od 2019 Abdalkádir Binsaláh (dočasný prezident)

Alžírsko, predsedovia vlády
1962 – 1963 Ahmad Ben Bella
1963 – 1976 úrad predsedu vlády zrušený
1976 – 1979 úrad predsedu vlády neobsadený
1979 – 1984 Muhammad Ben Ahmad Abdelghaní
1984 – 1988 Abdelhamíd al-Ibráhímí
1988 – 1989 Kasdí Mirbáh
1989 – 1991 Mawlúd Hamrúš
1991 – 1992 Sajjid Ahmad Ghazálí
1992 – 1993 Bil’íd Abdessalám
1993 – 1994 Ridá Málik
1994 – 1995 Mukdád Sífí
1995 – 1998 Ahmad Újahíja
1998 – 1999 Ismá’íl Hamdání
1999 – 2000 Ahmad Bin Bítúr
2000 – 2003 Alí Bin Flís
2003 – 2006 Ahmad Újahíja
2006 – 2008 Abdal’azíz Bllchádim
2008 – 2012 Ahmad Újahíja
2012 – 2014 Abdelmálik Sallál
2014 – 2014 Júsuf al-Júsfí
2014 – 2017 Abdelmálik Sallál
2017 – 2019 Abdalmadžíd Tabbún
od 2019 Nureddín Bedouí

Amagatov zákon

Amagatov zákon — zákon o parciálnych objemoch ideálnych plynov, podľa ktorého sa objem zmesi ideálnych plynov rovná súčtu parciálnych objemov jednotlivých zložiek zmesi. Ak zmiešame rôzne plyny, ktoré medzi sebou nereagujú a pred zmiešaním mali pri konštantnom tlaku a teplote objemy \({V}_{1},{V}_{2},\dots ,{V}_{i},\) bude sa výsledný objem \(V\) zmesi plynov pri rovnakom tlaku a teplote rovnať \(V={V}_{1}+{V}_{2}+\dots +{V}_{i},\) pričom každá zložka plynnej zmesi zaujme celý objem \(V\), ktorý má zmes k dispozícii. Pre reálne plyny platí Amagatov zákon len pri nízkych a stredných tlakoch. Zákon sformuloval 1880 É. H. Amagat. Pre celkový tlak zmesi ideálnych plynov platí Daltonov zákon.

amalgám

amalgám [gr. + arab. > lat.] — zliatina ortuti s kovmi (napr. s draslíkom, sodíkom, striebrom, zlatom, zinkom, kadmiom, cínom, olovom). Niektoré kovy, napr. železo, mangán, kobalt a nikel, sa s ortuťou nezlievajú. Amalgámy majú charakter zmesí alebo sa tvoria stechiometrické zlúčeniny (napr. amalgám sodíka Hg2Na). V prírode sa vyskytujú 4 veľmi vzácne amalgámy: amalgám zlata (zlato s ortuťou), varieta striebra kongsbergit a minerál moschellandsbergit (prirodzené zliatiny striebra a ortuti) a vzácny minerál potarit (prirodzená zliatina paládia a ortuti). Na rozdiel od iných zliatin sú viaceré amalgámy pri bežnej teplote kvapaliny alebo tuhé plastické látky, čo sa využíva napr. v stomatológii; rozpustnosť zlata v ortuti sa využíva v úpravníctve nerastných surovín. Na Slovensku sa amalgám striebra vzácne vyskytoval v rudných žilách v oblasti Vyšnej a Nižnej Boce.

Amazonas

Amazonas — členský štát v severozápadnej Brazílii v bazéne horného a str. toku Amazonky na hraniciach s Venezuelou, Kolumbiou a Peru; 1 570 746 km2 (najväčší členský štát Brazílie), 3,938 mil. obyvateľov (2015), hlavné mesto Manaus.

Povrch vyplnený Amazonskou nížinou (časté povodne Amazonky a jej prítokov). Do najsevernejšej časti Amazonasu zasahuje juž. výbežkami Guyanská vysočina, do juhovýchodnej časti predhoria Ánd. Vlhké rovníkové podnebie s priemernými mesačnými teplotami 24 – 28 °C a zrážkami 2 000 – 2 500 mm ročne. Prirodzená vegetácia – vlhký rovníkový prales (selvas). Na území Amazonasu typický obraz amazonskej krajiny s pravidelnými a výdatnými zrážkami, hustou sieťou riek bohatých na vodu, pestrosťou rastlinných i živočíšnych druhov s početnými endemitmi. Najväčšie prírodné bohatstvo predstavujú obrovské, druhovo bohaté zásoby dreva (najväčšie na svete). Z málo preskúmaných nerastných zásob sú známe veľké ložiská hnedého uhlia na hornom toku Amazonky. Predpokladajú sa ložiská ropy a zemného plynu.

Amazonas je hospodársky málo rozvinutý. Priemysel drevársky a potravinársky, spracovanie ropy v Manause. V pralese sa získavajú vzácne druhy dreva, prírodný kaučuk, rôzne druhy aromatických olejov. Pestuje sa ryža, kukurica, maniok, fazuľa. Chov hovädzieho dobytka a ošípaných. Vodná (po Amazonke a jej prítokoch) a letecká doprava. Manaus je veľký riečny i námorný prístav. Juž. časťou štátu Amazonas vedie Transamazonská diaľnica.

Amazonas

Amazonas — štát na juhu Venezuely pri hraniciach s Brazíliou a Kolumbiou; 177 617 km2, 183-tis. obyvateľov (2016); hlavné mesto Puerto Ayacucho. Zaberá juhozápadnú časť Guyanskej vysočiny a sev. výbežok Amazonskej nížiny. Horúce vlhké rovníkové podnebie, priemerná ročná teplota 25 °C, ročný úhrn zrážok až do 5 000 mm. Pramenná oblasť Orinoca má bifurkáciou rieky Casiquiare spojenie s povodím Amazonky. Vegetačnú pokrývku tvorí najmä na Amazonskej nížine tropický dažďový prales s množstvom rastlinných a živočíšnych druhov.

Amazonas je veľmi riedko osídlený (asi 70 % Indiáni) a hospodársky málo rozvinutý. Exploatácia dreva, zber latexu z kaučukovníkov, spracovanie manioku a ryže. Ťažba zlata, diamantov a polodrahokamov.

amerícium

amerícium [lat.], americium, zn. Am — chemický prvok patriaci do skupiny aktinoidov, protónové číslo 95, relatívna atómová hmotnosť 243 (pre najstabilnejší izotop 243Am s dobou polpremeny 7 370 rokov); mäkký striebrolesklý kov s teplotou topenia 1 175 °C, teplotou varu asi 2 900 °C a hustotou 11,9 g/cm3. Na vzduchu sa oxiduje a stráca lesk. Všetky izotopy amerícia sú rádioaktívne (známe sú izotopy 232, 234 a 237 – 247). Nevyskytuje sa v prírode, po prvý raz bol pripravený v USA 1944 ako izotop 241Am z plutónia 239Pu G. T. Seaborgom, Ralphom A. Jamesom (*1920, †1973), Leonom O. Morganom (*1919, †2002) a A. Ghiorsom. 241Am (doba polpremeny 433 rokov) sa pripravuje v kilogramových množstvách z vyhoreného paliva jadrových reaktorov. Je najvýznamnejším izotopom amerícia. Používa sa ako zdroj žiarenia alfa (napr. v ionizačných hlásičoch požiarov). Zliatiny amerícia (vo forme oxidov) s berýliom slúžia ako zdroj neutrónov používaný na naštartovanie jadrovej reakcie v jadrových reaktoroch, na meranie vlhkosti a pri geologických a hydrogeologických výskumoch. Zliatiny so striebrom sú zdrojom žiarenia gama používaným v röntgenovej fluorescenčnej analýze. V zlúčeninách má atóm amerícia oxidačné čísla II až VI, najstálejšie sú zlúčeniny Am(III). Nazvaný podľa svetadiela Amerika.

Americká Samoa

Americká Samoa, Teritórium Americkej Samoy, angl. American Samoa, Territory of American Samoa — zámorské autonómne územie USA v juhozáp. časti Tichého oceána pri záp. okraji Polynézie. Patria k nemu sopečné ostrovy Tutuila (135 km2), Aunu’u, súostrovie Manu’a, atoly Rose a Swains. Hornaté ostrovy sopečného pôvodu s koralovými útesmi. Tropické podnebie s priemernými teplotami 25 – 27 °C, ročný úhrn zrážok 80 – 450 mm. Tropické rastlinstvo a živočíšstvo, polovica ostrovov pokrytá lesmi. Pestovanie kokosovníka, cukrovej trstiny, banánovníka; rybolov. Základom ekonomiky je potravinársky priemysel (konzervovanie rýb, kreviet, sušenie kopry). Turistický ruch. Obyvateľstvo: Polynézania, zväčša Samojčania; náboženstvo: protestanti, katolíci, metodisti, mormóni; úradné jazyky: samojčina, angličtina. Na ostrove Tutuila americká námorná základňa.

Samosprávne zámorské územie USA zriadené 1899 na základe zmluvy medzi Spojeným kráľovstvom, Nemeckom a USA. Od 1951 čiastočná vnútorná samospráva, 1960 vytvorený zákonodarný zbor (Fono), výkonnú moc má guvernér od 1977 volený priamo obyvateľmi.

Americká Samoa
Rozloha: 194,8 km2
Počet obyvateľov: 57 000 (2015)
Hlavné mesto: Pago Pago

amersfoort

amersfoort [-fórt; hol.] — interštadiál posledného pleistocénneho glaciálu, vislanu, v severoeurópskom zaľadnení asi pred 60- až 70-tis. rokmi. Prevládalo vlhké podnebie, boli rozšírené lesy a parkovité formácie. Priemerné teploty najteplejšieho mesiaca boli asi o 3 °C nižšie ako dnes.

amidy kovov

amidy kovov — zlúčeniny kovov, ktoré obsahujú anión \(\require{mhchem}\ce{NH_2^-}\), napr. amid sodný NaNH2 a amid nikelnatý Ni(NH2)2. Amidy kovov sú tuhé kryštalické látky, ktoré sa väčšinou pripravujú reakciou kovu s amoniakom pri zvýšenej teplote alebo v prítomnosti katalyzátora, ako aj reakciou solí kovov s amidom alkalického kovu v kvapalnom amoniaku:

AgNO3 + KNH2 → AgNH2 + KNO3 .

Amid sodný je významným činidlom v organickej syntéze a používa sa aj na výrobu kyanidu sodného NaCN.

aminoplasty

aminoplasty [gr.] — skupina teplom vytvrdzovateľných živíc vyrábaných polykondenzáciou viacfunkčných aminozlúčenín s formaldehydom. Významné sú najmä produkty na báze močoviny (→ močovinoformaldehydové živice) a melamínu (→ melaminoformaldehydové živice). Vytvrdené živice sú pevné, ale krehké. Používajú sa na výrobu lakov, lepidiel (studené gleje) a (s výstužným textilom alebo s papierom) na výlisky dekoračných a ochranných dosiek nábytku, stien ap. Veľmi tenké nánosy na vlnených a bavlnených vláknach zmenšujú zrážavosť a krčivosť textilu.

amíny

amíny [gr.] — organické zlúčeniny formálne odvodené od amoniaku NH3 nahradením jedného až troch atómov vodíka alkylovými alebo arylovými skupinami. Podľa počtu nahradených vodíkov sa hovorí o primárnych (R–NH2, napr. metylamín CH3NH2), sekundárnych (R1–NH–R2, napr. dietylamín (C2H5)2NH) alebo terciárnych (R3N, napr. trietylamín (C2H5)3N) amínoch. V alifatických amínoch sa na dusík viažu len alkyly, v aromatických amínoch aspoň jeden aryl.

Nižšie alifatické amíny sú plyny alebo kvapaliny nepríjemného zápachu s nízkou teplotou varu, aromatické amíny sú kvapaliny s vysokou teplotu varu alebo tuhé látky. Amíny majú bázické vlastnosti, ľahko reagujú s kyselinami za tvorby amóniových solí R–N+H3X. Aromatické amíny sú podstatne menej bázické ako alifatické. Alkylujú sa halogénalkánmi (vznikajú kvartérne amóniové soli R4N+X) a reagujú s derivátmi karboxylových kyselín za vzniku amidov kyselín. Primárne amíny reakciou s kyselinou dusitou HNO2, ktorá vzniká z dusitanu sodného NaNO2 v prostredí HCl, poskytujú diazóniové soli (→ diazotácia), ktoré sú užitočným medziproduktom v organickej syntéze. Mnohé amíny sú jedovaté (anilín), niektoré karcinogénne (benzidín), iné sú liečivá (prokaín). Alifatické amíny sa priemyselne vyrábajú z príslušných alkoholov a amoniaku na tóriových katalyzátoroch, reakciou z halogénalkánov a draselnej soli ftalimidu (Gabrielova syntéza) alebo hydrogenáciou nitrilov (vyššie amíny, hexametyléndiamín). Aromatické amíny sa vyrábajú redukciou príslušných aromatických nitrozlúčenín. Amíny sa často vyskytujú ako prírodné látky, zohrávajú dôležité úlohy v biochemických procesoch. Sú dôležitými medziproduktmi pri výrobe liečiv, farbív, plastov, pesticídov, tenzidov ap.

amoniak

amoniak [gr. > lat.], čpavok, NH3 — bezfarebný jedovatý plyn štipľavého zápachu, teplota varu −33,4 °C. Molekula amoniaku má tvar trojbokej pyramídy. Kvapalný amoniak je rozpúšťadlo podobné vode. Ľahko sa rozpúšťa vo vode a správa sa ako slabá zásada, preto sa v minulosti vodný roztok amoniaku nesprávne nazýval hydroxid amónny. So silnými kyselinami reaguje za vzniku amónnych solí, reakciou s kovmi vznikajú amidy (→ amidy kovov). Zapálený v zmesi s kyslíkom zhorí. Amoniak je častým ligandom v koordinačných zlúčeninách a vytvára amminkomplexy. Vzniká pri rozklade väčšiny organických látok obsahujúcich dusík. Priemyselne sa vyrába syntézou z prvkov Haberovou-Boschovou metódou, v minulosti sa získaval aj z čpavkových vôd, ktoré sú vedľajším produktom pri výrobe koksu a svietiplynu. Amoniak spolu s kyselinou sírovou a hydroxidom vápenatým tvorí trojicu zlúčenín, ktorých sa vo svete vyrába najväčšie množstvo. Je dôležitý medziprodukt pri výrobe kyseliny dusičnej a dusíkatých a viaczložkových hnojív. Samotný je výborným, najlacnejším a najkoncentrovanejším dusíkatým hnojivom, obsahuje 82,2 % dusíka. Aplikuje sa v kvapalnej forme. Amoniak sa používa v chladiarenskom priemysle a na výrobu výbušnín (nitrocelulóza), syntetických vláken, farbív a plastov. Zriedený vodný roztok amoniaku slúži v domácnostiach ako čistiaci prostriedok.

Amoniak má kľúčové miesto v dusíkovom metabolizme živočíchov. V organizme vzniká rozkladom bielkovín, vylučuje sa obličkami. V prírode je konečným produktom rozkladu živočíšnych a rastlinných bielkovín. Prítomnosť amoniaku v podzemnej vode signalizuje jej znečistenie výkalmi a nedostatočnú samočistiacu schopnosť pôdy. Amoniak pôsobí veľmi dráždivo na sliznice dýchacích ciest, očné spojovky, rohovky a nervový systém, pri vysokých koncentráciách leptá dýchacie cesty a pľúca.

Amontons, Guillaume

Amontons [-ton], Guillaume, 31. 8. 1663 Paríž – 11. 10. 1705 tamže — francúzsky prírodovedec, zememerač, staviteľ a fyzik, člen Francúzskej akadémie. Zaoberal sa dynamikou plynov, ako prvý rozvíjal predstavu o tepelnom pohybe látky. Vynašiel teplomer vzduchu, zaoberal sa zlepšovaním čerpadiel, tlakomerov, teplomerov. R. 1695 postavil v Paríži optický telegraf, 1699 navrhol parnú turbínu.

amorfná látka

amorfná látka — látka, ktorá na rozdiel od kryštalickej látky nemá pravidelnú priestorovú štruktúru. Jej prechod z tuhého skupenstva do kvapalného je postupný, bez charakteristickej teploty topenia. Účinkom dlhodobého mechanického napätia má často vlastnosti pomalého toku (creep), preto sa niekedy považuje za podchladenú kvapalinu s veľmi vysokou viskozitou. V prírode sa vyskytujú amorfné látky oveľa zriedkavejšie ako kryštalické látky. Obyčajne sú to látky tvorené makromolekulami (asfalt, živice, polyméry) alebo látky, ktoré vznikli rýchlym ochladením taveniny (sklá, kovové sklá).

amoxidácia

amoxidácia [gr.] — spôsob výroby nitrilov reakciou uhľovodíkov s amoniakom a kyslíkom. Amoxidáciou metánu pri vysokých teplotách (1 000 – 1 300 °C) katalyzovanou kovmi (platina, ródium) sa vyrába kyanovodík HCN. Amoxidáciou propénu sa vyrába akrylonitril, vedľajšími produktmi sú kyanovodík a acetonitril CH3C≡N. Z metylaromátov pri 400 °C a v prítomnosti katalyzátora oxidu vanadičného V2O5 vznikajú aromatické nitrily, napr. ftalodinitril, ktorý je surovinou na výrobu ftalokyanínov.

amplitúda

amplitúda [lat.] — maximálna hodnota periodicky sa meniacej veličiny počas jednej periódy (doby kmitu, → doba), napr. amplitúda výchylky kmitavého pohybu, jeho rýchlosti alebo zrýchlenia, tlaku, teploty, napätia, prúdu.

Amundsenovo more

Amundsenovo more — okrajové more v juž. časti Tichého oceána pri brehoch záp. Antarktídy medzi Bellingshausenovým morom a Rossovým morom. Plocha 98-tis. km2, maximálna hĺbka 585 m. Teplota vody na hladine 0,2 – 1,7 °C, priemerná slanosť 32,4 – 34 ‰. Celý rok zamrznuté. Dno pokryté suchozemskými ľadovcovými sedimentmi. Až tretinu pobrežia lemujú ľadovcové bariéry. Žijú tu tulene, tučniaky a veľryby. Do Amundsenovho mora ako prvý doplával J. Cook na prelome 1773 – 74. Nazvané podľa R. Amundsena.

anabióza

anabióza [gr.] — dočasné zníženie všetkých životných prejavov organizmov alebo ich častí na minimum, t. j. na stav zdanlivej smrti v dôsledku nepriaznivých životných podmienok prostredia (napr. nízke teploty, sucho). Po ich zlepšení sa funkcie obnovujú, organizmus sa preberá a žije normálne ďalej. Anabiózu môžu prežívať celé rastliny alebo ich časti, resp. jednotlivé pletivá. Pokoj môže byť čiastočný, zastavené sú iba niektoré životné prejavy, napr. rast, pričom procesy látkovej premeny sa v zníženej intenzite uskutočňujú (napr. v zimných púčikoch). Pri úplnom pokoji (anabióza v užšom zmysle) je životná činnosť spojená s veľkou stratou vody a obmedzená na minimum (napr. semená a výtrusy). Schopnosť prekonať obdobie sucha v stave anabiózy majú i niektoré živočíchy, napr. vírniky (Rotatoria) a kôrovce (Branchiata, Crustacea).

anadrómia

anadrómia [gr.] — sťahovanie rýb na neresenie z mora do riek (napr. lososy, jesetery, vyzy, mihule). Anadrómne ryby majú širokú ekologickú valenciu na obsah solí (euryhalinné) a teplotu vody (eurytermné). Opakom je katadrómia.

Anadyr

Anadyr, do 1920 Novomariinsk — prístavné mesto na severovýchode ázijskej časti Ruska v Magadanskej oblasti pri ústí rieky Anadyr do Beringovho mora, stredisko Čukotského autonómneho okruhu; 15-tis. obyvateľov (2016). Priemysel rybný, ťažobný (hnedé uhlie). Lodné spojenie s mestami Petropavlovsk-Kamčatskij, Magadan, Vladivostok. Chladné letá aj zimy. Priemerná januárová teplota −22,8 °C, júlová 10,7 °C. Ročný úhrn zrážok 529 mm, snehová pokrývka 232 dní. Námorný prístav na Severnej morskej ceste; letisko. Múzeum.

analgetiká

analgetiká [gr. > lat.] — látky znižujúce vnímanie bolesti; podávajú sa v dávkach, ktoré výrazne neovplyvňujú bdelosť a iné psychické funkcie chorého. Pôsobia symptomaticky (neodstraňujú príčinu bolesti, len jej príznaky), môžu zastierať ďalší rozvoj ochorenia. Majú rôznu chemickú štruktúru a podľa hlavného mechanizmu účinku sa delia na anodyná (opiátové analgetiká) a antipyretiká (neopiátové analgetiká, analgetiká dostupné bez lekárskeho predpisu). Opiátové analgetiká sa používajú na tlmenie veľkých bolestí (v prípadoch, keď už nestačia iné látky), majú aj antitusický účinok. Získavajú sa chemicky z ópia úpravami a syntézou derivátov. Pôsobia centrálne v oblasti nervového systému na opiátových receptoroch, ktoré sú totožné s miestom účinku endogénnych opiátov (endorfíny, enkefalíny). Obvykle vyvolávajú rôzne nepríjemné reakcie (napr. útlm dýchania) a po ich podávaní vzniká návyk, preto je ich spotreba regulovaná (→ omamné látky). Neopiátové analgetiká majú prevažne periférne účinky. Z chemického hľadiska sú to viaceré skupiny látok (salicyláty, oxikamy, pyrazolóny ap.). Mechanizmus ich účinku je založený na blokáde biosyntézy prostaglandínov. Mnohé pôsobia antipyreticky (znižujú telesnú teplotu) a protizápalovo. Viaceré sa podávajú bez lekárskeho predpisu (acylpyrín, ibuprofén, alnagon). Na zvýšenie účinku sa používajú kombinácie s kodeínom, kofeínom a inými látkami (napr. so spazmolytickým účinkom). V súčasnosti je tendencia používať nekombinované látky, pretože kombinovaním sa zvyšujú nežiaduce účinky (poškodenie žalúdka, obličiek, rôzne vážnejšie reakcie). Po nesprávnom používaní analgetík môže vzniknúť návyk.

analytická chémia

analytická chémia — odbor chémie zaoberajúci sa identifikáciou a stanovením látok (chemická analýza), hľadaním a formulovaním zákonitostí, kritérií a metód umožňujúcich určiť ich kvalitatívne a kvantitatívne zloženie. Na vývoj efektívnych postupov chemických analýz využíva poznatky z iných odborov chémie, z fyziky, biológie, informatiky a niektorých technických odborov. Analytická chémia sa rozdeľuje na kvalitatívnu, zaoberajúcu sa určením (identifikáciou) druhu a počtu zložiek analyzovanej vzorky (analytický dôkaz), a kvantitatívnu, ktorá určuje množstvo a pomerné zastúpenie jednotlivých zložiek (analytické stanovenie). Analýza môže byť doplnená aj určením priestorového usporiadania (štruktúry) molekúl.

Klasické metódy kvalitatívnej anorganickej analýzy sú založené na chemickej reakcii analyzovanej vzorky s vhodným činidlom, čo sa môže prejaviť zmenou sfarbenia, vznikom alebo rozpustením zrazeniny, vývojom plynu ap. Týmto metódam obyčajne predchádzajú predbežné skúšky analyzovaných látok (skúma sa správanie látky pri zahrievaní, žíhaní v plameni ap.). Katióny a anióny sú na základe zrážacích reakcií s vhodnými činidlami (sírovodík, kyselina chlorovodíková, hydroxid sodný, amoniak ap.) zaradené do analytických tried, čo sa využíva na orientačné zistenie prítomnosti iónov vo vzorke na začiatku analýzy. Tie sa potom dokazujú selektívnymi reakciami. Klasická analýza organických zlúčenín spočíva v zisťovaní prítomnosti atómov prvkov v molekule a ich vzájomného pomeru (→ elementárna analýza), v určení funkčných skupín (na základe chemickej reakcie charakteristickej pre danú funkčnú skupinu; takto sú organické zlúčeniny tiež zaradené do tried) a fyzikálnych konštánt danej látky (teplota topenia, teplota varu, hustota, index lomu ap.). Najdlhšie používanými metódami kvantitatívnej analýzy sú odmerná analýza (titrácia) a vážková analýza (gravimetria), ktoré sa používali už v 1. polovici 19. stor. a zostali hlavnými pracovnými metódami až do polovice 20. stor.

Súčasná analytická chémia používa separačné metódy (chromatografické metódy – plynová a kvapalinová chromatografia, a elektromigračné metódy – elektroforéza), metódy odmernej analýzy (acidimetria, alkalimetria, komplexometria, chelatometria, oxidimetria, reduktometria a i.), termickej analýzy (termogravimetria, diferenčná termická analýza, voluminometria, dilatometria), elektrochemické metódy (potenciometria, ampérometria, polarografia, voltampérometria, coulometria, elektrogravimetria, konduktometria atď.), optické metódy (plameňová fotometria, fluorimetria, kolorimetria, nefelometria, polarimetria, refraktometria), spektrometrické, resp. spektroskopické metódy (atómová absorpčná a atómová fluorescenčná spektrometria, infračervená, ultrafialová a Ramanova spektrometria, fotoelektrónová spektrometria, röntgenová mikroanalýza, Mössbauerova spektrometria, spektrometria jadrovej magnetickej rezonancie a spektrometria elektrónovej paramagnetickej rezonancie atď.), rádioanalytické metódy (rádiometrická mikroanalýza, aktivačná analýza, izotopová analýza) a metódu hmotnostnej spektrometrie. Dôležitou súčasťou analýzy je hodnotenie výsledkov z hľadiska správnosti a presnosti, prípadná modifikácia metódy s cieľom odstrániť chyby a záverečné matematicko-štatistické vyhodnotenie výsledkov stanovení. V chemickej analýze sa vývojom nových metód prešlo od analyzovania gramových vzoriek k nepatrným množstvám látok (→ mikroanalýza). Súčasná prístrojová technika a metodika umožňujú stanoviť stopové koncentrácie látky vo vzorke a analyzovať vzorky, ktorých hmotnosť je menšia ako jeden miligram. Analytické metódy vyvinuté najmä v 20. stor. sú základným prostriedkom poznania v chémii, biochémii, geochémii a agrochémii. Vysoká presnosť a automatizácia metód chemických analýz umožnili, že sú nezastupiteľné pri kontrole a riadení technologických procesov, pri kontrole a tvorbe životného prostredia, v potravinárstve, lekárskej diagnostike, farmácii, kriminalistike, archeológii ap.

Chemické skúšanie (ars probandi) materiálov (napr. kupelácia) je doložené už v staroveku a v epochách alchýmie a chemiatrie. V 17. – 18. stor. boli vyvinuté kvalitatívne a gravimetrické metódy analýzy minerálov, kovov, rúd, minerálnych vôd a boli položené základy organickej elementárnej analýzy. Vývoj empirických titračných metód na skúšanie kvality v textilnom priemysle vyústil do vzniku odmernej analýzy.

Vyčleňovanie analytickej chémie z chémie je spojené s vydaním prvých učebníc T. O. Bergmana 1780, Johanna Friedricha Augusta Göttlinga (*1755, †1809) 1790 a Wilhelma Augusta Lampadiusa (*1772, †1842) 1801. K rozvoju analytickej chémie prispeli R. Boyle (zaviedol pojem analýza v chemickom význame, používal acidobázické indikátory), L. J. Gay-Lussac, Karl Friedrich Mohr (*1806, †1879) (rozvoj titračných metód), A. L. Lavoisier (kvantitatívna analýza), C. Winkler (elektrochemické metódy), J. von Liebig (organická analýza), R. W. Bunsen, G. R. Kirchhoff (rozvoj spektroskopie). Teoretické fyzikálno-chemické základy analytickej chémie položil W. Ostwald (Die wissenschaftlichen Grundlagen der analytischen Chemie, 1894). Prvý časopis analytickej chémie Zeitschrift für analytische Chemie vychádzajúci dodnes (od 2002 pod názvom Analytical and Bioanalytical Chemistry) založil 1861 nemecký chemik C. R. Fresenius. V 19. stor. sa vyvinula klasická systematická kvalitatívna elementárna analýza, organická elementárna analýza, kolorimetria, elektrogravimetria, atómová emisná spektroskopia a luminiscenčná analýza. Všetky ostatné analytické metódy boli vyvinuté najmä po 2. svet. vojne a znamenali prelom nielen v rozvoji analytickej chémie, ale aj v možnostiach jej použitia.

Na Slovensku sa od 1763 analytická chémia rozvíjala na Banskej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. R. 1950 vznikla Katedra analytickej chémie na SVŠT (resp. na Slovenskej technickej univerzite; prvý vedúci D. Prístavka), na Prírodovedeckej fakulte UK bola Katedra analytickej chémie založená 1955 S. Stankovianskym (1942 vydal prvú slovenskú monografiu z oblasti analytickej chémie).

analytické váhy

analytické váhy — citlivé laboratórne váhy s ochranným aretačným mechanizmom (→ aretácia) chránené proti znečisteniu a vplyvu ovzdušia, otrasom, udržiavané pri konštantnej teplote uzatvárateľnou skrinkou. Používajú sa na meranie veľmi malých hmotností alebo veľmi malých rozdielov hmotností rôznych vzoriek, látok ap. Základnými časťami klasických analytických váh sú dve misky zavesené na koncoch vahadla v strede opretého ostrým achátovým hrotom o achátové ložisko umiestnené v hornej časti oporného stĺpika váh. Na vahadlo je pripevnený aj ihlový jazýček, ktorého spodný koniec sa pohybuje pred stupnicou upevnenou na opornom stĺpiku. Na každom konci vahadla je umiestnený ďalší achátový hrot slúžiaci na uloženie závesu uchytávajúceho misky váh. Horná časť vahadla je upravená ako pravítko rozdeľujúce vahadlo na obe strany od jeho stredu na 50 alebo na 100 dielikov. Na pravítku je umiestnený pohyblivý jazdec s hmotnosťou 10 g, pričom jeho poloha priamo v miligramoch, s presnosťou na desatinu miligramu, udáva hmotnosť predmetu položeného na miske váh. V súčasnosti sa vyrábajú analytické váhy poloautomatické, automatické a s digitálnym výstupom.

analytický signál

analytický signálchem. fyzikálna veličina alebo zmena jej hodnoty, ktorá je nositeľom informácie o zložení alebo stave látok v analyzovanej vzorke. Vzniká interakciou činidla (resp. vhodnej formy energie) a analyzovanej vzorky, ktorá vyvoláva zmenu meranej veličiny (teploty, koncentrácie iónov, svetelného toku a i.). Súčasným sledovaním viacerých veličín sa získavajú viacrozmerné analytické signály. Príkladmi dvojrozmerných analytických signálov sú chromatogram, polarogram, spektrum (emisné, absorpčné, hmotnostné) a titračná krivka. K základným parametrom signálu patria jeho veľkosť (intenzita), poloha a tvar. Pri posudzovaní jednotlivých signálov je dôležité ich rozlíšenie. Hodnoty analytického signálu môžu byť ovplyvnené matricou, analytickým interferentom, okolitými podmienkami merania či šumom. Spôsob vyvolania a vyhodnotenia analytického signálu predstavuje princíp danej analytickej metódy.

analýza počasia

analýza počasia — rozbor stavu atmosféry v danom termíne pozorovania, ktorý je vyjadrený súhrnom hodnôt niektorých meteorologických prvkov a zmien iných meteorologických prvkov, resp. javov meraných a pozorovaných v tomto termíne. Slúži ako základ predpovede počasia. Miestna analýza počasia využíva merania a pozorovania vykonané na jednej meteorologickej stanici, synoptická analýza počasia využíva merania a pozorovania na meteorologických staniciach nachádzajúcich sa v oblasti, pre ktorú je zostavovaná synoptická mapa. Analýzu prízemnej synoptickej mapy tvorí: určenie poľa tlaku a zmien tlaku (→ pole meteorologického prvku), vymedzenie oblastí zrážok, búrok a hmiel a zakreslenie polohy atmosférických frontov. Na vybraných výškových mapách sa analyzuje pole výšok absolútnej al. relatívnej topografie izobarických hladín, pole teploty vzduchu a rýchlosti vetra ap. Pri analýze sa využívajú merania hodnôt meteorologických prvkov a pozorovania meteorologických javov sledovaných v jednom termíne na synoptických staniciach (prízemné mapy) a na aerologických staniciach (výškové mapy) nachádzajúcich sa v oblasti, ktorú analýza počasia zahŕňa.

Anatólska plošina

Anatólska plošina, tur. Anadolu Yaylası — plošina v Turecku na polostrove Malá Ázia, na severe ohraničená Pontskými vrchmi, na juhu Taurusom; priemerné výšky 900 – 1 500 m n. m., najvyšší vrch je vyhasnutá sopka Erciyas Dağı, 3 917 m n. m. Budovaná slabo zvrásnenými paleozoickými horninami prekrytými najmä treťohornými jazernými sedimentmi; početné bezodtokové kotliny s reliktnými a tektonickými jazerami. Hlavné toky: Menderes, Sakarya, Kizilirmak; suché kontinentálne subtropické podnebie s priemernými teplotami v januári od 3 °C na západe do -5 °C na východe, v júli od 20 °C do 24 °C, zrážky 300 – 350 mm (najmä v zime); suché stepi a polopúšte.

Anaximandros z Miléta

Anaximandros z Miléta, okolo 610 pred n. l. – 546 pred n. l. — grécky prírodný mysliteľ, príslušník milétskej školy, Tálesov žiak. Jeho spis O prírode (Peri fyseós), ktorý je prvým gréckym filozofickým dielom, sa zachoval iba v zlomkoch. Zostrojil prvú známu mapu sveta a zdokonalil slnečné hodiny. Ako prvý začal písať v próze. Dianie chápal ako ustavičné vznikanie a zanikanie. Vládnucim princípom vydeľovania všetkých vecí je apeirón (neobmedzené), nesmrteľná pralátka, z ktorej vznikol svet a ktorý všetko obopína a riadi. Pri vzniku nášho sveta sa vydelili polaritné princípy, teplé a studené, vlhké a suché, ktoré sú pôvodcami svetového pohybu a umožnili vznik Slnka, hviezd atď. Vládne medzi nimi boj (vzniká bezprávie a trest), ktorý spôsobuje neprestajnú premenlivosť všetkých vecí. Jeho myšlienky rozvinul jeho žiak Anaximenés z Miléta a Hérakleitos z Efezu.

Andalúzia

Andalúzia, špan. Andalucía — autonómna oblasť v juž. Španielsku medzi pásmami Andalúzskych vrchov (na juhu a východe) a Sierra Morena (na severe); 87 268 km2, 8,399 mil. obyvateľov (2015), administratívne stredisko Sevilla. Územie je obmývané na juhu Stredozemným morom, na západe Atlantickým oceánom. V str. časti sa rozkladá Andalúzska nížina. Stredomorské podnebie s teplými daždivými zimami a s horúcimi suchými letami, priemerná teplota v Seville v januári 10,5 °C, v auguste 28,1 °C, v Malage 12,5 °C a 27,6 °C; väčšina územia má ročný úhrn zrážok menej ako 800 mm. Územie je odvodňované do Atlantického oceána aj do Stredozemného mora, najdlhšou riekou je Guadalquivir. Pre Andalúziu je charakteristická stredomorská vegetácia so vždyzenenými lesmi s podrastom aromatických polokrov a bylín.

Poľnohospodársky región s významne vzrastajúcim cestovným ruchom. Vyhľadávané pláže Stredozemného mora a Atlantického oceána, množstva lokalít s kultúrnymi a stavebnými pamiatkami zaraďujú Andalúziu na popredné miesto Španielska z hľadiska medzinárodného cestovného ruchu (7,218 mil. zahraničných turistov, 2011) a na 1. miesto v domácom cestovnom ruchu. Poľnohospodárstvo je založené na pestovaní pšenice, olivníka a viniča, ďalej sa pestujú citrusy, slnečnica, bavlník, cukrová trstina, zelenina. Vo vyšších polohách pasienky s tradičným chovom hovädzieho dobytka a oviec. Zber kôry duba korkového a trávy esparto (kavyľ pevný). Tradičný rybolov, rozvíjajúci sa akvakultúrny chov. Priemyselná výroba má v ekonomike Andalúzie menší význam. Priemysel potravinársky, textilný, elektronický, strojársky, lodný. Banský priemysel, ktorého nárast v minulosti podnietilo značné nerastné bohatstvo regiónu (rudy železa, farebných kovov a drahých kovov, olovo, minerály na báze stroncia, uhlie, mramor, dolomit, bentonit a i.), je vzhľadom na nízku ziskovosť a krízu v oblasti ťažby v útlme. Napriek tomu je podiel Andalúzie 59 % na celkovej ťažbe rúd železa Španielska, 98 % na ťažbe drahých kovov, 100 % na produkcii rúd a koncentrátov stroncia. Významnými provinciami ťažby sú Huelva a Córdoba; ťažba soli v morských salinách pri Cádize. Dôležité mestá: Sevilla, Córdoba, Granada, Cádiz, Jaén, Jerez de la Frontera, Huelva, Malaga, Almería.

Názov Andalúzie je odvodený od Vandalov (Vandalitia, Vandalusia), ako aj z arabského al-Andalus (záp. krajina). V staroveku osídlená iberskými kmeňmi, ktoré tam koncom 2. tisícročia pred n. l. vytvorili Tartéssku ríšu. Okolo 1100 pred n. l. fenická kolonizácia, od 3. stor. pred n. l. územie Kartága. Po dobytí Rimanmi súčasť hispánskej provincie Baetika. V 5. stor. vpád Vandalov, Alanov, od 429 súčasť Vizigótskeho kráľovstva, 552 – 582 pod vládou Byzancie. Od 711 súčasť arabského panstva. Do 750 vládli v Andalúzii guvernéri Umajjovcov (hlavné mesto Sevilla, neskôr Córdoba). Po abbásovskej revolte proti Umajjovcom založil Abdarrahmán I. na Pyrenejskom polostrove moslimský umajjovský štát (→ Córdobský kalifát, 756 – 1031). Najväčší rozmach za Abdarrahmána III. (912 – 961), centrum kultúry, vedy a umenia. Po rozpade kalifátu 1031 a po zvazalnení sevillských Abbádovcov boli 1082 pozvaní na pomoc proti reconquiste Almorávidovci, ktorí ovládli územie, 1146 ich vystriedali Almohádovci. Rozkvet poézie a filozofie (Ibn Tufajl, Ibn Rušd). Po bitke pri Las Navas de Tolosa (1212) sa ich ríša rozpadla na 4 panstvá: Córdoba, Jaén, Sevilla a Granada. Proti nim postupovala reconquista rýchlo. Aragónsko obsadilo Baleáry (1235), Valenciu (1238), Kastília dobyla Córdobu (1236), Cádiz (1262) a Murciu (1266). Zostala len Granada a okolie, kde sa vytvoril sultanát s vládnucou dynastiou Nasrovcov. Dobytie Granady kresťanmi 2. 1. 1492 znamenalo koniec moslimskej vlády v Španielsku a koniec reconquisty. Vzhľadom na kultúrny rozkvet za vlády Arabov bola Andalúzia najvzdelanejšou a najhustejšie osídlenou časťou Španielska. Po reconquiste bola demograficky i ekonomicky postihnutá vypovedaním Židov (1492) a Arabov (1502 Maurov, 1609 – 10 Moriskov). V čase zámorských objavov bohatli veľké andalúzske mestá z obchodu s kolóniami. V období napoleonských vojen bola Andalúzia strediskom národnooslobodzovacieho boja. V španielskej občianskej vojne 1936 – 39 bola Sevilla jedným z centier frankistickej vzbury.

andalúzsky kôň

andalúzsky kôň, andalúzan — plemeno teplokrvného koňa vyšľachtené v juž. Španielsku v oblasti Andalúzie (najmä z berberských a z arabských koní). Do súčasnosti sa zachovalo (hlavnými strediskami chovu sú Sevilla, Córdoba a Jerez de la Frontera) najmä vďaka kartuziánom (pri chove ho ďalej nekrížili s inými plemenami). Od 16. stor. obľúbený jazdecký kôň európskych panovníkov a významných jazdeckých majstrov, v súčasnosti sa využíva najmä na drezúru (tzv. španielska jazdecká škola vo Viedni) a na pestrofarebných oslavách fériách, ale aj ako záprahový kôň, na zaháňanie dobytka, na koridu, na rekreačné účely alebo na parkúrové skákanie.

Má výraznú hlavu, zvyčajne s mierne klenutým profilom, dlhú bohatú hrivu, silný mierne klenutý krk, pevný svalnatý chrbát, široké krátke bedrá, svalnatý mierne zaoblený zadok, silné končatiny a dlhý nízko nasadený a nízko nesený hustý, zvyčajne zvlnený chvost. Výška v kohútiku 152 – 164 cm. Učenlivý, priateľský, pracovitý a vytrvalý kôň rôznych farieb (zvyčajne biely).

Andamanské more

Andamanské more — more v severových. časti Indického oceána medzi Malajským polostrovom a ostrovmi Andamany, Nikobary a Sumatra. Plocha 602-tis. km2, priemerná hĺbka 1 096 m, maximálna hĺbka 4 507 m (v Andamanskej priekope). V sev. a vých. časti morského dna zaberá veľké plochy šelf široký až 400 km s prevládajúcimi hĺbkami do 50 m. V záp. časti sú výrazné zníženiny s hĺbkami viac ako 4 000 m. V reliéfe dna sev. časti sú charakteristické rozsiahle delty riek Iravadi a Salwin. Teplota vrchných vrstiev vody od 26 – 29 °C, slanosť 20 – 25 ‰ na severe, 30 – 33 ‰ na juhu. Cirkulácia vody je ovplyvnená monzúnovými vetrami. Prílivy dosahujú až 7 m. Z rýb sa lovia najviac sleď a tuniak. Najvýznamnejší prístav Rangún.

Andorra

Andorra, Andorrské kniežatstvo, katalánsky Andorra, Principat d’Andorra — štát v juhozápadnej Európe vo vých. Pyrenejach na hraniciach Francúzska a Španielska. Administratívne členenie: 7 parraquies (farností).

Andorra leží na sev. svahoch Pyrenejí (840 – 2 900 m n. m.). Jej územie tvorí kotlina otvorená na juh a niekoľko úzkych dolín zovretých masívmi (najvyšší vrch Coma Pedrosa, 2 946 m n. m.). Najvyššie časti horských chrbtov majú ľadovcový reliéf. Územie Andorry spájajú s okolím priesmyky, z ktorých najväčší komunikačný význam má Port d’Envalira (2 467 m n. m.). Horské podnebie, teplota v januári -10 až -2 °C, v júli 16 – 20 °C, zrážky 400 – 1 200 mm za rok. Na väčšine územia sa sneh udrží asi 200 dní v roku. Hustá sieť vodných tokov s najvyššími vodnými stavmi v lete. Hlavná rieka Gran Valira (prietok asi 22 m3/s) vzniká sútokom Valira del Norte a Valira del Orient, na území Španielska ústi do Segre (prítok Ebra). Stráne dolín pokrývajú pasienky a lesy. Známe sú ložiská železa, olova, striebra, stavebných materiálov (najmä mramoru).

Pôvodne sa obyvatelia Andorry živili najmä pestovaním zemiakov, jačmeňa, zeleniny, tabaku a chovom oviec na vlnu (orná pôda zaberá asi 4 % územia). Od 60. rokov 20. stor. rozvoj cestovného ruchu, ktorý zabezpečuje 80 – 90 % príjmov Andorry. Do 80 % aktívnych obyvateľov pracuje v službách. K známym strediskám cestovného ruchu patria Les Escaldes, Soldeu, Ordino, Arinsal, Sant Juliá de Lória. Dôležitým zdrojom štátnych príjmov je aj tranzitný obchod, ktorý podporuje skutočnosť, že v Andorre sa neplatí clo ani dane. Vysokohorské poľnohospodárstvo má okrajový význam (najmä pastierstvo). S okolitými krajinami len cestné spojenie. Dovážajú sa potraviny, odevy, palivá. Vyváža sa elektrická energia, tabak. Obchodní partneri: Španielsko, Francúzsko.

Obyvateľstvo: 46 % Kataláncov, 26 % Španielov, 14 % Portugalčanov, 5 % Francúzov (2013); 94 % katolíkov. Prevažne chovatelia dobytka a roľníci, mnohí pracujú v službách. Na školách sa vyučuje francúzština a španielčina. Do 60. rokov 20. stor. sa z Andorry vysťahovalo veľa obyvateľov do Španielska a Francúzska. Asi 60 % obyvateľov býva v hlavnom meste Andorra (Andorra la Vella) a v blízkom Les Escaldes.

Prvé zmienky o vzniku kniežatstva pochádzajú z obdobia výpravy Karola Veľkého proti moslimom na Pyrenejský polostrov na začiatku 9. stor. a z obdobia existencie Hispánskej marky. Ľudovít I. Pobožný odovzdal 819 teritórium pod správu biskupa zo španielskeho Seo de Urgel. Po sporoch medzi Španielmi a Francúzmi bola 8. 9. 1278 podpísaná dohoda o spoločnej správe biskupa a grófov z Foix, z ktorej prešli protektorátne práva na Navarru a 1620 na francúzskych kráľov. Správu vykonávali baylovia, predchodcovia vikárov, od konca 14. stor. na čele štátu volená rada (s výnimkou 1934 – 41, keď sa vlády zmocnil ruský emigrant B. Skosyrev a vládol ako knieža Boris I.). R. 1993 bola referendom prijatá prvá ústava a vyhlásená plná suverenita, 1994 sa konali prvé voľby a Andorra sa stala členom OSN a Rady Európy. Andorra je parlamentným kondominátom (označovaná aj ako spolukniežatstvo), nad ktorým vykonáva územnú výsosť francúzsky prezident spolu so španielskym biskupom zo Seo de Urgel, ktorí sú aj hlavami štátu. Zákonodarným orgánom je jednokomorová Generálna rada, ktorá každé 4 roky volí predsedu vlády. Predsedom vlády je od 2015 Antoni Martí (*1963).

Andorra
Rozloha: 467,76 km2
Počet obyvateľov: 70 000 (2015)
Priemerná hustota zaľudnenia: 149 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Andorra (Andorra la Vella)
Úradný jazyk: katalánčina
Mena: 1 euro = 100 centov
HDP na obyvateľa:
Export: 0,806 mld. eur (2015)
Import: 1,168 mld. eur (2015)
Str. dĺžka života mužov/žien: 81 rokov/85 rokov (2016)
Prirodzený prírastok: 0,07 % (2016)
Gramotnosť mužov/žien: viac ako 95 %

anemometer

anemometer [gr.] — prístroj na meranie rýchlosti vetra (vzduchu) alebo plynu. Podľa princípu konštrukcie sa rozlišujú mechanické, aerodynamické, schladzovacie, laserové, ultrazvukové a akustické rezonančné anemometre.

Mechanické anemometre využívajú otočný miskový alebo lopatkový systém rotujúci okolo vertikálnej, resp. horizontálnej osi; meria sa počet otáčok za jednotku času, ktorý závisí od rýchlosti vetra.

Aerodynamické anemometre (tlakové) využívajú špeciálnu aerodynamickú trubicu umožňujúcu merať rozdiel dynamického a statického tlaku, ktorý závisí od rýchlosti vetra.

Schladzovacie anemometre (žiarové) sú založené na ochladzovaní elektricky žeraveného drôtika vyhriateho na vyššiu teplotu, ako je teplota v prostredí merania. Odčítaná veličina je ciachovaná v závislosti od rýchlosti vetra (zníženie teploty drôtu závisí od rýchlosti vetra).

Laserové anemometre merajúce rýchlosť objektov pomocou zväzku laserových lúčov sú založené na Dopplerovom jave (angl. Laser Doppler Anemometer, LDA). Pri meraní rýchlosti vzduchu merajú Dopplerov posun medzi frekvenciou svetla rozptýleného na malých časticiach pohybujúcich sa so vzduchom a frekvenciou svetla dopadajúceho na ne, ktorý je úmerný rýchlosti prúdiaceho vzduchu.

Ultrazvukové anemometre sú založené na stanovení rozdielu rýchlosti zvuku ultrazvukových impulzov v smere a proti smeru prúdenia vzduchu. Využívajú systém dvojice vysielacích a prijímacích častí prístroja, ktoré vysielajú signály vo dvoch smeroch kolmých na seba. V každej dvojici vysielač – snímač sa meria čas, ktorý uplynul medzi vyslaním a prijatím zvukového impulzu, a to v obidvoch smeroch, pričom sa vymení úloha snímača a prijímača. Rýchlosť zvuku sa určí ako pomer známej vzdialenosti vysielač – snímač a času, za ktorý medzi nimi prešiel signál.

Akustické rezonančné anemometre používajú na meranie rýchlosti vzduchu stojatú zvukovú vlnu, ktorá sa vytvorí v malej dutine prístroja. Meraním fázového posunu stojatej zvukovej vlny spôsobeného prúdom vzduchu sa ďalšími matematickými postupmi určí rýchlosť a smer vetra. Anemometre sa používajú v meteorológii, v letectve, vo vzduchotechnike i v športe. Anemometer napojený na registračné zariadenie sa nazýva anemograf.

Angola

Angola, Angolská republika, port. Angola, República de Angola — štát v záp. časti juž. Afriky pri pobreží Atlantického oceána. Na severe a severovýchode susedí s Konžskou demokratickou republikou (bývalý Zair), na východe so Zambiou a na juhu s Namíbiou. Integrálnou súčasťou Angoly je aj exkláva Cabinda oddelená od hlavného územia 40 km širokým územím Konžskej demokratickej republiky (bývalý Zair). Angola sa administratívne člení na 18 provincií.

Jej vnútrozemie vypĺňa z väčšej časti náhorná plošina vo výške 1 000 – 1 500 m n. m. (asi 78 % územia leží vyššie ako 1 000 m n. m.). Pobrežie Atlantického oceána lemuje nížina prechádzajúca do púšte Moçamedes. Na západe centrálnej časti sa nad plošinou Bié dvíha najvyšší masív Angoly Sierra Mocco (2 620 m n. m.). Podnebie tropické, vo vnútrozemí ovplyvňované nadmorskou výškou. Na väčšine územia sa teplota najchladnejšieho mesiaca (júla) pohybuje od 15 do 18 °C, najteplejšieho mesiaca (marca) od 22 do 26 °C. Výdatnosť zrážok dosahuje pri pobreží 700 – 800 mm, na púšti Moçamedes 50 mm, vo vnútrozemí 750 – 1 800 mm, prší po celý rok väčšinou v podobe prudkých lejakov. Územie patrí prevažne k úmoriu Atlantického oceána s povodiami riek Kongo (na severe), Cuanza (v centre) a Cunene (na juhu). Vých. časť Angoly odvodňovaná riekami Lungwebungu a Cuando do Zambezi patrí k úmoriu Indického oceána. Cubango s prítokom Cuíto tečie do bezodtokových panví na území Botswany. Rieky prekonávajú skalné stupne početnými vodopádmi, majú veľké zásoby energie. Najväčšou vodnou plochou Angoly je umelá vodná nádrž Ngove na rieke Cunene. Vnútrozemie (asi 50 % rozlohy) pokrývajú väčšinou riedke a suché lesy (v Cabinde a na severovýchode tropické lesy). V suchších oblastiach sú rozšírené savany, na juhozápade púšte a polopúšte. Živočíšstvo bolo čiastočne vyhubené (poľovníci, vojnové udalosti). Najbohatšia je živočíšna ríša saván (antilopy, levy, šakaly, hyeny a i.). V riekach žijú krokodíly, hrochy, korytnačky. Na území Angoly bolo zriadených viacero rozľahlých národných parkov (Mupa, Bikuar, Cameia a i.). Známe sú ložiská ropy, zemného plynu, diamantov, zlata, striebra, železnej, mangánovej a medenej rudy, síry, cínu, volfrámu, chrómu, niklu, kuchynskej soli, prírodného asfaltu.

Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 60 %, služby 31 %, poľnohospodárstvo 9 % (2014). Hlavným priemyselným odvetvím Angoly je ťažobný priemysel, ktorý sa orientuje najmä na ťažbu ropy (v Cabinde; na tvorbe HDP podieľa asi 50 % a predstavuje viac ako 90 % vývozu krajiny, 2016), diamantov a farebných rúd. Spracovateľský priemysel využíva miestne surovinové zdroje, najmä ropu (spracúva sa v Luande) a poľnohospodárske produkty (palmový olej, cukor, mäso). Zastúpené sú aj menšie zariadenia textilného, chemického, papiernického a gumárskeho priemyslu. Rozvoj drevárskeho priemyslu (ťažba a spracovanie vzácneho dreva). Poľnohospodárstvo zamerané na domácu spotrebu má výhodnejšie podmienky na severe krajiny. K hlavným poľnohospodárskym plodinám patria kávovník a bavlník, na domácu spotrebu sa pestuje kukurica, ryža, pšenica, fazuľa, maniok, banány, sisal, slnečnica. V suchších oblastiach je rozšírený extenzívny chov hovädzieho dobytka, oviec, kôz. Rozvoj živočíšnej výroby znemožňuje výskyt bodavky tse-tse (mucha tse-tse). Viac ako polovica potravín sa dováža. Pri pobreží je dôležitým zdrojom obživy rybolov. Železničné trate spájajú pobrežie s vnútrozemím. Cestná sieť je kvalitná len v okolí hlavného mesta a pri pobreží. V Luande je medzinárodné letisko a najväčší námorný prístav. Vyváža sa ropa a ropné produkty, diamanty, káva. Dovážajú sa prevažne stroje a dopravné zariadenia, potraviny, suroviny, spotrebný tovar. Hlavnými obchodnými partnermi Angoly sú Čína, Portugalsko, Kórejská republika, India a USA.

Asi 90 % obyvateľstva tvoria bantuskí černosi (60 % záp. Bantuovia, 30 % konžskí Bantuovia). K hlavným etnickým skupinám patria Ovimbunduovia (37,2 %), Mbunduovia (21,6 %) a Kongovia (13,2 %). Osídlenie Angoly je nerovnomerné, sústredené najmä pri pobreží. 83 % obyvateľov vyznáva kresťanstvo (najmä katolíci, 50 %), ostatní tradičné miestne náboženstvá (2014). Podiel mestského obyvateľstva 46 % (2016). Najväčšie mestá: Luanda, Huambo, Benguela, Lobito, Cabinda.

Najstaršími obyvateľmi územia dnešnej Angoly boli pravdepodobne lovecké a zberačské skupiny hovoriace khoisanskými jazykmi. V prvom tisícročí prebiehali veľké migrácie obyvateľov hovoriacich bantuskými jazykmi, pravdepodobne zo str. Afriky, ktorí sa tam usádzali, asimilovali pôvodné obyvateľstvo a zaviedli alebo aspoň zdokonalili technológiu spracovania železa a pestovania obilnín. Migrácie sa skončili v 16. stor. Na území dnešnej Angoly vzniklo niekoľko centralizovaných kráľovstiev, z nich najvýznamnejšou bola Konžská ríša (vznikla ako prvá v 13. stor.) s hlavným mestom M’banza Kongo, ktoré Portugalčania nazvali São Salvador do Congo. Na juh od nej sa od 15. stor. rozprestieralo kráľovstvo Ndongo (Ngola), jeho panovník mal titul ngola (odtiaľ názov krajiny). R. 1483 objavili Angolu Portugalčania, 1589 – 1951 portugalská kolónia; v 16. – 19. stor. stredisko obchodu s otrokmi a so slonovinou na západoafrickom pobreží. V 1. pol. 17. stor. zjednotenie kmeňov pod vedením kráľovnej Žinga Mbandi (1625 – 55). R. 1650 – 70 boli potlačené povstania domorodého obyvateľstva. Malé nezávislé kráľovstvá pretrvali až do 1. pol. 20. stor.

Začiatkom 20. stor. Portugalčania kruto potlačili niekoľko veľkých kmeňových povstaní, po nástupe portugalského diktátora Salazara k moci (1932) všestranné kolonialistické vykorisťovanie Angoly (nútené práce, asimilácia, drancovanie prírodného bohatstva), 1951 – 73 zámorská provincia Portugalska, 1973 – 75 s vnútornou autonómiou. Po 2. svet. vojne zosilnenie národnooslobodzovacieho úsilia: 1954 založený Zväz severoangolského ľudu (UPNA), ktorý po zlúčení s Demokratickou stranou Angoly vytvoril 1962 Národný front oslobodenia Angoly (FNLA; Holden Álvaro Roberto, *1923, †2007) a exilovú vládu v Kinshase; 1956 zlúčením ľavicových strán vzniklo Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly (MPLA; Mário Pinto de Andrade, *1928, †1990, A. A. Neto, A. L. Cabral) a 1966 Národný zväz za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA; J. M. Savimbi). Od 1961 ozbrojený boj, ktorý bol spočiatku namierený proti portugalským kolonistom, neskôr vyústil do vzájomných potýčok. Po štátnom prevrate v Portugalsku (1974) podpísaná dohoda s troma národnooslobodzovacími hnutiami v Angole, 1975 nezávislosť, vyhlásená Angolská ľudová republika s vládou jedinej politickej strany (MPLA), prezidentom Angoly A. A. Neto; FNLA a UNITA v opozícii. Rozpútaná občianska vojna za účasti kubánskych vojsk a vojsk Južnej Afriky podporujúcich opozíciu, počas 20 rokov v nej zahynulo 500-tis. a ušlo 1,4 mil. ľudí. R. 1988 dohoda o politickom urovnaní vojenských konfliktov, odchod juhoafrických a 1991 ukončený aj odsun kubánskych vojenských jednotiek, 1989 podpísaná dohoda medzi prezidentom J. E. dos Santosom a predsedom organizície UNITA J. Savimbim o ukončení občianskej vojny, 1991 zavedený systém viacerých politických strán, 1992 zmena názvu na Angolská republika a pod dohľadom OSN prvé slobodné voľby.

Počas nového vojenského konfliktu v septembri 1992 prišlo o život 100-tis. ľudí. V novembri 1994 bola uzavretá dohoda medzi vládnym hnutím MPLA a organizáciou UNITA. V septembri 1995 sa v Bruseli konala konferencia OSN o obnove vojnami postihnutej krajiny, na ktorej sa zúčastnil prezident J. E. dos Santos a vodca organizácie UNITA J. Savimbi. Koncom septembra 1995 vláda a UNITA uzavreli v exkláve Cabinda prímerie, no už v decembri vypukli vojenské konflikty. Podľa mierovej zmluvy mali byť do 8. 2. 1996 príslušníci organizácie UNITA odzbrojení a koncentrovaní do štyroch táborov. Prezident po dohode s americkým prezidentom J. Carterom prepustil 340 členov organizácie UNITA, pričom OSN predĺžila mandát mierových vojsk v Angole. Do pol. júna 1996 bola UNITA odzbrojená, prezident vládu rozpustil. V apríli 1997 bola z prívržencov MPLA a UNITA vytvorená vláda jednoty a národného zmierenia, ktorej predsedom sa stal Fernando José de França Dias Van-Dúnem (*1934). R. 1998 opäť vypukli vojenské konflikty, keďže UNITA odmietla konečnú mierovú dohodu. Koncom 1999 vládne vojská získali kontrolu nad väčšinou územia štátu, vojenské konflikty však pretrvávali aj v nasledujúcich rokoch. Vo februári 2002 zahynul počas vojenského konfliktu s vládnymi vojskami vodca organizácie UNITA J. Savimbi. V marci 2002 bolo uzatvorené prímerie a 4. apríla ukončená takmer 27 rokov trvajúca občianska vojna. V parlamentných voľbách 2008, ako aj 2012 zvíťazilo MPLA a vo funkcii prezidenta bol potvrdený J. E. dos Santos. R. 2010 bola prijatá nová ústava. Od 2017 je prezidentom Angoly João Manuel Gonçalves Lourenço (*1954).

Angola je nezávislá republika, hlavou štátu je prezident, zákonodarným zborom jednokomorové Národné zhromaždenie (Assembleia Nacional; 220 poslancov volených na 4 roky).

Angola, prezidenti
1975 – 1979 António Agostinho Neto
1979 – 2017 José Eduardo dos Santos
od 2017 João Manuel Gonçalves Lourenço

anchimetamorfóza

anchimetamorfóza [gr.] —

1. slabá premena horniny, keď produkt anchimetamorfózy ešte nemožno označiť ako metamorfovanú horninu. Mineralogické zmeny sú iba nevýrazné, zvyšuje sa napr. stupeň kryštalinity illitu a viac sa mení textúra horniny;

2. v sedimentológii prechodný proces medzi diagenézou a metamorfózou hornín. Prebieha pri teplotách približne 200 °C v hĺbke najčastejšie 2 – 4 km pod zemským povrchom (anchizóna), kde masovo rekryštalizujú ílové minerály a dochádza k vytlačeniu posledných zvyškov neviazanej vody a tekutých živíc.

anilín

anilín [sanskrit > arab. > lat.], aminobenzén, C6H5NH2 — základný a technicky najvýznamnejší aromatický amín. Bezfarebná olejovitá kvapalina tmavnúca na vzduchu a svetle, rozpustná v organických rozpúšťadlách; hustota 1,022 g/cm3, teplota varu 184,4 °C. Anilín je jedovatý, absorbuje sa aj pokožkou.

Vyrába sa redukciou nitrobenzénu, pôvodne železnými pilinami v prostredí kyseliny chlorovodíkovej, dnes katalytickou hydrogenáciou. Málo významná je výroba anilínu z chlórbenzénu a amonolýza fenolu.

Používa sa na výrobu urýchľovačov pre gumársky priemysel (viac ako pol. produkcie), ďalej na výrobu plastov, farbív, liečiv, pesticídov, výbušnín ap.

anión

anión [gr.] — záporne nabitý ión, ktorý vzniká z atómu alebo z molekuly prijatím jedného alebo viacerých elektrónov. Anióny vznikajú zároveň s katiónmi v roztokoch pri rozpúšťaní solí, v plynoch účinkom elektrického prúdu alebo vysokej teploty a chemickými reakciami (polárnym rozštiepením kovalentnej väzby). V zmysle Lewisovej teórie kyselín a zásad sa správajú ako zásady. V elektrickom poli (napr. pri elektrolýze) sa pohybujú smerom ku kladnej elektróde (anóde), na ktorej sa oxidujú (napr. 2 Cl – 2 e → Cl2). Tvoria ich zvyčajne nekovy (napr. Cl, S2−) alebo sú odvodené od príslušnej kyseliny, resp. soli (\(\require{mhchem}\ce {NO_3^-}\), \(\require{mhchem}\ce {SO_4^{2-}}\)), komplexnej ([Fe(CN)6]4−) alebo organickej zlúčeniny (C6H5O). Osobitné postavenie medzi aniónmi má hydroxidový ión OH, ktorého koncentrácia udáva zásaditosť prostredia (→ bázicita).

anizotropné prostredie

anizotropné prostredie — prostredie, ktoré nemá vo všetkých priestorových smeroch rovnaké fyzikálne vlastnosti (optické, magnetické, elektrické, tepelné ap.). Prirodzeným anizotropným prostredím sú kryštály, v ktorých je anizotropia dôsledkom typu symetrie pravidelného usporiadania atómov v kryštálovej mriežke. Napr. kubické kryštály sú vo všeobecnosti izotropné, kryštály kryštalizujúce v ostatných kryštalografických sústavách sú napr. opticky dvojlomné (kremeň, korund, sľuda), v rôznych kryštalografických smeroch majú rôznu elektrickú vodivosť, teplotnú rozťažnosť, magnetickú susceptibilitu, moduly pružnosti atď. Polykryštalické materiály sú vo všeobecnosti izotropné, anizotropné vlastnosti sa v nich môžu prejaviť iba ako dôsledok ich prípravy (elektrolytické nanášanie, kryštalizácia pri veľkom teplotnom gradiente), prípadne spracovania (plastická deformácia), keď v nich vzniká textúra. Amorfné látky sú spravidla izotropné. Anizotropné prostredie možno vytvoriť z prirodzene izotropného prostredia vonkajším pôsobením, napr. elektrickým poľom (Kerrov jav), magnetickým poľom (Cottonov-Moutonov jav) alebo mechanickým namáhaním (fotoelasticita). Anizotropné vlastnosti majú aj kvapalné kryštály (→ magnetická anizotropia, → optická anizotropia).

anofeles

anofeles [gr.], Anopheles — rod z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), podrad komáre (Nematocera), čeľaď komárovité. Niektoré druhy rodu sú najmä v tropických oblastiach nebezpečnými prenášačmi malárie. Samičky aktívne napádajú teplokrvné živočíchy a človeka. Larválny vývin prebieha vo vode. Na Slovensku žije niekoľko druhov, napr. anofeles maláriový (Anopheles messeae) a anofeles škvrnitokrídly (Anopheles maculipennis).

antarktické podnebie

antarktické podnebie — podnebie najjužnejšieho klimatického pásma (podľa Alisovovej klasifikácie klímy), v ktorom po celý rok prevláda antarktický vzduch. Sev. hranicu tohto pásma tvorí letná poloha antarktického frontu. Vyznačuje sa zápornými hodnotami bilancie žiarenia zemského povrchu, mohutnými prízemnými inverziami teploty vzduchu, nízkymi úhrnmi atmosférických zrážok, veľkými rýchlosťami vetra a extrémne nízkymi teplotami vzduchu. V zime sa pohybujú priemerné mesačné teploty najchladnejšieho mesiaca od –15 do –25 °C na pobreží a od −50 do −70 °C vo vnútrozemí. V lete zostávajú priemerné teploty najteplejšieho mesiaca veľmi nízke: −30 až −35 °C vo vnútrozemí a okolo −5 °C na pobreží. Tieto veľké teplotné rozdiely sú zvlášť typické pre záp. a vých. oblasti Antarktídy.

Antarktída

Antarktída — kontinent na južnej pologuli rozkladajúci sa okolo južného pólu; 14 mil. km2. Nachádzajú sa tam takmer všetky póly: južný geografický pól, južný geomagnetický pól, pól nedostupnosti, svetový pól vetrov, pól chladu, pól maximálneho ľadu. Až 95,5 % rozlohy pokrýva pevninský ľadovec, zvyšok tvoria pásma vrchov s výškou 3 000 – 5 140 m n. m. Priemerná výška ľadového povrchu Antarktídy je 2 200 m n. m., maximálna výška v blízkosti pólu relatívnej nedostupnosti (82° juž. zemepisnej šírky a 50° vých. zemepisnej dĺžky) 4 250 m n. m. Priemernou výškou je Antarktída najvyššia zo všetkých pevnín. Maximálnu nadmorskú výšku dosahuje masívom Vinson (4 892 m n. m.) na severe Ellsworthovej zeme. Priemerná hrúbka pevninského ľadovca dosahuje 2 040 m, maximálna okolo 4-tis. m. Objem ľadu sa odhaduje na 24 mil. km3. Antarktída sa svojou hrubou povrchovou i geologickou stavbou najviac podobá na Južnú Ameriku a do značnej miery i na Austráliu.

Zúženie pevniny medzi Rossovým morom a Weddellovým morom rozdeľuje kontinent na dve časti: na kompaktnejšiu Východnú Antarktídu, ktorá leží takmer celá na vých. pologuli s rozlohou asi 10 mil. km2, a na členitejšiu Západnú Antarktídu, z ktorej smerom k Južnej Amerike vybieha dlhý úzky Antarktický polostrov. Horopisne je Východná Antarktída stupňovito-tabuľového typu, kým Západná Antarktída viac pásmového typu. Západná Antarktída sa rozprestiera za sedemdesiatou rovnobežkou, Východná Antarktída je vysunutá viac na sever a jej okraj sa tiahne kľukato pozdĺž južnej polárnej kružnice. Jej pobrežie, dlhé vyše 30-tis. km, tvoria okrem malých skalnatých častí (asi 700 km) najmä masy ľadu (čelo pevninského ľadovca, šelfové ľadovce). Geologicky je Východná Antarktída starou kryštalickou kryhou s podobnou stavbou ako Afrika, Austrália a Brazílska vysočina, s ktorými tvorila v prvohorách pevninu Gondwana. Západná Antarktída má spoločné črty s mladým treťohorným pásmom andských vrás v Južnej Amerike a s vysočinou Nového Zélandu. S týmto pásmom súvisí nedávna intenzívna sopečná činnosť.

K zaľadneniu Antarktídy došlo až vo štvrtohorách, predtým tam bolo teplejšie podnebie, v druhohorách dokonca subtropické, v mladších treťohorách (miocén) mierne teplé. V súčasnosti má najdrsnejšie podnebie na celej zemeguli. Priemerná ročná teplota dosahuje -10 až -25 °C. Na stanici Vostok bola nameraná najnižšia známa teplota na Zemi -89,2 °C (21. 7. 1983). Zrážky v pobrežnej oblasti dosahujú 200 – 600 mm ročne. Charakteristické sú dlhotrvajúce vetry (200 – 340 dní ročne) s rýchlosťou 18 – 30 m/s. Chudobnú vegetáciu tvoria machy a lišajníky v tzv. oázach, z ktorých najznámejšia je Bungerova oáza vo Východnej Antarktíde. Na Antarktickom polostrove rastie niekoľko druhov kvitnúcich rastlín. Fauna sa obmedzuje na druhy, ktoré nachádzajú potravu v mori. Žijú tam čajky, pomorníky, tučniaky a viaceré druhy tuleňov, v okolitých moriach veľryby.

Až do 1770 boli ľudia presvedčení, že na južnej pologuli existuje veľká neznáma pevnina Terra Australis Incognita oplývajúca veľkým bohatstvom. Britská vláda, ktorá mala veľký záujem o jej objavenie, poverila 1772 J. Cooka, aby preskúmal juž. oblasť Tichého oceána. Cook 17. 1. 1773 prekročil južnú polárnu kružnicu a počas nasledujúcich dvoch rokov oboplával celú Antarktídu, pričom sa k nej priblížil až na 200 km, ale ani raz sa mu nepodarilo uvidieť ju. Na mnohé ostrovy i časti antarktického kontinentu narazili pri svojich plavbách 1800 – 20 anglickí i americkí lovci tuleňov a veľrýb. R. 1820 Nathaniel Brown Palmer (*1799, †1877) objavil ostrov Deception patriaci k Južným Shetlandom a ostrov Trinity. V rovnakom čase sa uskutočnila výprava ruských lodí pod vedením kapitána F. F. Bellingshausena. Oboplávali Antarktídu, objavili Ostrov Petra I. a 5. – 6. 2. 1820 sa priblížili k pevnine natoľko, že mohli vidieť jej zvlnený okraj. Ešte bližšie sa dostal americký kapitán John Davis (*1784, †?), ktorý vyplával z ostrova Deception smerom na juh a 7. 2. 1821 natrafil na Antarktický polostrov vybiehajúci ďaleko na sever. V tom istom roku sa Britovi J. Weddellovi podarilo na ceste od Južných Orknejí smerom na juh preniknúť na 74°15’ južnej zemepisnej šírky. R. 1830 – 31 oboplával anglický kapitán John Biscoe (*1794, †1843) celú Antarktídu a pomenoval Enderbyho zem a Grahamovu zem. O 9 rokov neskôr, 18. 1. 1840, uvidel Francúz J. S. C. Dumont d’Urville pevninu a nazval ju Adelino pobrežie. V ten istý deň, ale asi o 10 hodín skôr, sa to podarilo aj americkému poručíkovi Ch. Wilkesovi. Záliv, do ktorého vplával, nazval Pinerov záliv. Pokračoval ďalej na východ a preskúmal asi 3 000 km pobrežia. V úsilí nájsť južný magnetický pól skúmala túto oblasť aj britská výprava pod vedením J. C. Rossa, ktorý 12. 1. 1841 uvidel pevninu a nazval ju Viktóriina zem a 28. 1. 1841 neďaleko pobrežia objavil malý ostrov s činnou sopkou Erebus. Pri plavbe popri sev. strane ostrova na ceste dovnútra kontinentu narazil na ľadovú bariéru, neskôr nazvanú podľa neho Rossova ľadová bariéra. Musel sa preto obrátiť na východ a vo februári 1842 dosiahol rekordných 78°10’ juž. zemepisnej šírky.

Ďalšie výskumy Antarktídy sa uskutočnili až v 20. stor., a to najmä v súvislosti s úsilím dosiahnuť južný pól. R. 1908 sa k nemu priblížila (na vzdialenosť 155 km) britská expedícia pod vedením Íra E. H. Shackletona. O rok neskôr súperili o dobytie južného pólu dvaja bádatelia: Nór R. Amundsen a Angličan R. F. Scott. Podarilo sa to 14. 12. 1911 lepšie vystrojenému Amundsenovi, ktorý Scotta predstihol o 34 dní. Scott sa dostal na južný pól až 17. 1. 1912. R. 1912 sa pod vedením D. Mawsona vydala do Antarktídy austrálska expedícia, aby preskúmala pobrežie od Oatesovej zeme po Zem Viliama II. O dva roky neskôr, 8. 8. 1914, vyplávala z Londýna loď E. H. Shackletona, ktorý chcel prejsť naprieč celou Antarktídou. Pri jej pobreží však jeho loď zamrzla v ľadovej tabuli a úplne sa roztrieštila. Posádka musela loď opustiť a po ľadových kryhách sa dostala až na Sloní ostrov. Odtiaľ sa potom Shackleton plavil po pomoc na malom člne do Južnej Georgie vzdialenej 1 400 km.

Prvý let nad Antarktídou uskutočnil 1928 austrálsky výskumník a letec G. H. Wilkins. O rok neskôr preletel ponad južný pól Američan R. E. Byrd, ktorý viedol do Antarktídy viacero výprav (1933, 1939, 1946, 1957). Počas najvýznamnejšej expedície 1946 sa uskutočnil najrozsiahlejší výskum kontinentu. V období od októbra 1957 do 2. 3. 1958 sa podarilo uskutočniť aj cestu naprieč Antarktídou, a to britskémup bádateľovi Vivianovi Arnestovi Fuchsovi (*1908, †1999).

Zo slovenských bádateľov pôsobil od jesene 1964 do leta 1966 na stanici Novolazarevská v rámci 10. dlhodobej sovietskej expedície Štefan Pintér. Na spoločnej sovietsko-československej stanici Vostok pracoval elektrotechnik Tibor Ďuriš (od leta 1978 do leta 1979). Botanik Ľubomír Kováčik sa zúčastnil dvoch vedeckých expedícií do antarktíckého súostrovia Južné Shetlandy: počas antarktického leta 1989 – 90 pracoval v rámci československého antarktického programu na Ostrove kráľa Juraja a na Ostrove Nelson a v lete 1992 – 93 ako riadny člen 11. expedície brazílskeho antarktického programu na Sloňom ostrove. Počas antarktického leta 1995 – 96 sa uskutočnila 1. slovenská antarktická výprava na južný pól, ktorej účastníkmi boli vedúci a hlavný organizátor, filmový režisér Emil Fornay (*1943), lekár Peter Hrúzik, geológ P. Valušiak a tlačiar Marián Zaťko. V spolupráci slovenskej a ruskej expedície sa vytvorila a zabezpečila trojčlenná medzinárodná športová skupina, v ktorej boli dvaja Rusi (Vladimir Čukov a Ivan Kuželivskij) a Slovák P. Valušiak. Autonómnym spôsobom prešli na lyžiach vyše tisíc km až na 87° 26’ južnej zemepisnej šírky, odtiaľ však boli pre zhoršujúce sa počasie prepravení lietadlom na južný pól. P. Valušiak sa takto stal prvým Slovákom, ktorý stál na tomto bode Zeme (29. 1. 1996).

Až do 20. rokov 20. stor. bola Antarktída krajinou nikoho. V súvislosti s rozvojom letectva, s objavmi značných ložísk čierneho uhlia a rúd neželezných kovov (na Antarktickom polostrove) i s prípravami na 2. svet. vojnu bola štátmi, ktoré robili v Antarktíde výskumy, jednostranne vyhlásená anexia jednotlivých sektorov vyznačených poludníkmi. Na odôvodnenie svojich nárokov na ďalšie časti Antarktídy začali aj ostatné štáty zakladať vedecké stanice. Za účasti 12 štátov sa na území Antarktídy zriadilo 54 staníc (najmä observatórií). R. 1959 bola prijatá medzinárodná Zmluva o Antarktíde platná pre oblasť južne od 60. rovnobežky južnej zemepisnej šírky vrátane plávajúcich ľadovcov, ktorá je prvou významnou dohodou o obmedzení zbrojenia v určitej oblasti sveta. Podľa nej možno Antarktídu využívať iba na mierové účely, zakázané sú všetky opatrenia vojenského charakteru. Zabezpečená je sloboda vedeckého výskumu. Bolo vyhlásené moratórium na dovtedajšie nároky štátov na časti Antarktídy. Zmluvu pôvodne uzavreli Argentína, Austrália, Belgicko, Francúzsko, Čile, Japonsko, Južná Afrika, Nórsko, Nový Zéland, USA, Spojené kráľovstvo a bývalý ZSSR. Prostredníctvom pozorovateľov (občanov zmluvných strán) bol vytvorený špeciálny kontrolný systém. Zmluva je otvorená pre všetky štáty a depozitárom je vláda USA. Do platnosti vstúpila 1961. Slovensko je jej signatárom.

anticyklóna

anticyklóna [gr.], tlaková výš — základný tlakový útvar so zvýšeným tlakom vzduchu, v ktorého centrálnej časti je tlak vzduchu najvyšší a smerom k okrajom sa znižuje. Na synoptickej mape je anticyklóna vymedzená aspoň jednou uzavretou izobarou alebo izohypsou, pričom tlak vzduchu vnútri je vyšší než v okolí. Gradienty tlaku vzduchu sú v anticyklóne menšie než v cyklóne. Na sev. pologuli prúdi vzduch v anticyklóne v smere hodinových ručičiek, pričom v hraničnej vrstve atmosféry v dôsledku trenia smeruje z anticyklóny von. Toto prúdenie spôsobuje, že cez centrálnu časť anticyklóny neprechádza atmosférický front. Vzduch v centrálnej časti anticyklóny zostupuje po vertikále, zohrieva sa a podľa vlastností vzduchu pri zemi sa vo výške (alebo vo voľnej atmosfére) vytvárajú subsidenčné inverzie teploty vzduchu. Počasie v anticyklóne závisí od jej vývojového štádia, vlastností vzduchovej hmoty, v ktorej sa vytvorila, ako aj od charakteru povrchu podkladu, nad ktorým sa rozkladá v danom ročnom období. Podľa toho, v ktorej geografickej oblasti sa tvorí alebo sa dlhší čas udržiava, dostáva anticyklóna svoj špecifický názov, napr. antarktická, arktická, azorská (severoatlantická), bermudská, havajská (severopacifická, honolulská), juhopacifická, kanadská (severoamerická), kontinentálna, maurícijská (juhoindická), sibírska, svätohelenská (juhoatlantická).

Vo vývoji anticyklóny sa rozlišuje niekoľko fáz: 1. začiatočné štádium (štádium vzniku anticyklóny) sa pozoruje na prízemnej synoptickej mape od prvých príznakov vzniku do objavenia sa prvej uzavretej izobary s hodnotou tlaku deliteľnou piatimi; 2. štádium mladej anticyklóny (štádium mohutnenia anticyklóny) sa vyznačuje zvyšovaním tlaku v jej oblasti; 3. štádium maximálneho rozvoja anticyklóny, v ktorom sa v centrálnej časti útvaru dosiahne najvyšší tlak; 4. štádium oslabovania (rozpadu) anticyklóny sa vyznačuje postupným znižovaním tlaku v jej oblasti, až kým nedosiahne hodnoty porovnateľné s tlakom v okolí rozpadajúcej sa anticyklóny. Trvanie každého štádia je rôzne a kolíše od niekoľkých hodín do niekoľkých dní, pričom anticyklóna nemusí prechádzať všetkými vývojovými štádiami.

antikoncepcia

antikoncepcia [gr. + lat.] — súbor opatrení na dočasné reverzibilné zabránenie otehotneniu; ochrana pred počatím. Existuje niekoľko spôsobov antikoncepcie s rôznou spoľahlivosťou, výhodami a nevýhodami.

Metódy periodickej abstinencie (metódy bez použitia mechanických alebo iných prostriedkov): 1. Oginova-Knausova metóda (vypočítava plodné dni na základe hodnotenia začiatku menštruácie); 2. meranie bazálnej teploty (plodných je 5 dní pred ovulačným výstupom teploty a 2 dni po ňom); 3. prerušovaný pohlavný styk. Tieto metódy sa pokladajú za nespoľahlivé.

Bariérové metódy (metódy s použitím mechanických prostriedkov): 1. mužský prezervatív (účinne zabraňuje vstupu spermií do krčka maternice ženy a súčasne je aj prevenciou proti chorobám prenášaným pohlavným stykom); 2. ženský pesar (zabraňuje vstupu spermií do krčka maternice); 3. vnútromaternicové teliesko (účinnosť tejto metódy nie je absolútna a gravidita je možná).

Ďalším spôsobom antikoncepcie je používanie antikonceptív (látok na prevenciu vzniku tehotenstva), ktoré sa rozdeľujú na hormonálne (perorálne a implantačné) a miestne (aplikácia spermicídnych látok deštruujúcich spermie vo forme krémov, želé ap.). Na perorálnu antikoncepciu sa používajú 2 typy prípravkov: 1. kombinácia estrogénov a gestagénov; 2. gestagény bez súčasného podávania estrogénov. Antikoncepčný účinok kombinácie estrogénov a gestagénov spočíva v potlačení vylučovania gonadotropínov, čo vedie k zabráneniu ovulácie (estrogén bráni ovulácii a pridaný gestagén zaisťuje rýchlo sa začínajúce a nie príliš dlho trvajúce menštruačné krvácanie po vysadení hormónu). Účinnosť trvalo podávaných gestagénov je nižšia v porovnaní s uvedenou kombináciou. Spoľahlivosť kombinovaných prípravkov je 0,5 – 1 tehotenstvo na 100 žien s rizikom otehotnenia. Pri užívaní hormonálnych antikonceptív je potrebné vylúčiť stavy, ktoré by mohli spôsobiť komplikácie (zápaly žíl, hypertenzia, hyperlipidémia ap.). U zdravých žien, nefajčiarok, je bez vedľajších nepriaznivých účinkov. Miestna antikoncepcia sama nie je spoľahlivá, preto ju treba kombinovať s mechanickou (bariérovou) ochranou.

Na Slovensku sa do 2004 podľa zákona o Liečebnom poriadku poskytovala dispenzárna starostlivosť ženám používajúcim hormonálnu a vnútromaternicovú antikoncepciu.

Antilský prúd

Antilský prúd — povrchový prúd v záp. časti Atlantického oceána, pokračovanie Severného rovníkového prúdu. Pohybuje sa vých. od Antíl a Bahám a spája sa s Golfským prúdom. Teplota vody 25 – 28 °C, rýchlosť 25 – 50 cm/s.

antimón

antimón [lat.], stibium, Sb — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy, protónové č. 51, relatívna atómová hmotnosť 121,760; krehký sivý na vzduchu stály lesklý kov; teplota topenia 630,7 °C, teplota varu 1 587 °C, hustota 6,697 g/cm3, tvrdosť 3 – 3,5 Mohsovej stupnice. Má pomerne veľký merný elektrický odpor (rezistivitu) 0,417 μΩ · m. Nerozpúšťa sa v neoxidujúcich kyselinách (chlorovodíkovej, zriedenej sírovej), reaguje s koncentrovanou kyselinou dusičnou za vzniku hydratovaného Sb2O5. Chemicky je menej reaktívny ako arzén. Pri zahrievaní sa oxiduje za vzniku Sb2O3 alebo Sb2O5 v závislosti od podmienok. Priamo reaguje s halogénmi a pri zvýšenej teplote aj so sírou.

V zlúčeninách má atóm antimónu oxidačné číslo III alebo V a viaže sa prevažne kovalentnými väzbami. Najdôležitejšie zlúčeniny antimónu sú oxid antimonitý Sb2O3 (antimónový kvet), amfotérna biela látka s teplotou topenia 656 °C, a sulfid antimonitý Sb2S3, ktorý vytvára kovovolesklé ihlicovité kryštály (teplota topenia 547 °C). Ak sa pripravuje zrážaním vodných roztokov antimonitých solí, napr. dusičnanu antimonitého Sb(NO3)3 sulfánom, má oranžovú farbu, čo je analytickým dôkazom antimónu. Sulfid antimonitý sa používa pri výrobe zápaliek, pyrotechnických výrobkov a rubínovočerveného skla. Zo zlúčenín antimónu v oxidačnom stupni V je to kyselina hexahydroxidoantimoničná H[Sb(OH)6] a jej soli, napr. hexahydroxidoantimoničnan draselný K[Sb(OH)6], sulfid antimoničný Sb2S5 (vulkanizačná prísada, liečivo) a oxid antimoničný Sb2O5.

V prírode tvorí antimón súčasť minerálov antimonit, tetraedrit a valentinit. Z hľadiska výskytu v zemskej kôre je na 62. mieste (0,2 g/t). Vyskytuje sa vo viacerých alotropických modifikáciách (→ alotropia), najmä v zlúčeninách s kyslíkom a sírou, v mineráloch ako antimonit, na Slovensku aj ako komplexný sulfid medi a antimónu, nazývaný tetraedrit. Výnimočné postavenie vo svetových zásobách antimónových rúd má Ázia (bez bývalého ZSSR), na území ktorej sa nachádza 64 % svetových zásob, z toho len v Číne asi 45 % (Si-kchuang-šan, Xikuangshan), ďalej Bolívia, Južná Afrika (Gravelotte), krajiny bývalého ZSSR a Kanada. Na Slovensku sú ložiská v Malých Karpatoch (Pezinok-Cajla) a Nízkych Tatrách (Dúbrava, okres Liptovský Mikuláš; Magurka, dnes miestna časť Partizánskej Ľupče).

Antimón sa získava z antimonitu redukciou železom. Chudobná antimónová ruda sa spracuje gravitačným rozdružovaním alebo flotáciou. Získaný koncentrát sa oxidačne praží pri 450 °C. Prchavý oxid antimonitý Sb2O3, ktorý vzniká pri pražení, sa po kondenzácii redukuje drevným uhlím pod vrstvou tavidla (uhličitanu sodného) v tégliku umiestnenom v malej nistejovej peci. Rudy s vysokým obsahom antimonitu sa bez predbežnej úpravy redukujú železom. Surový antimón sa rafinuje pridaním síry (odstránia sa meď a železo) a oxidáciou (odstráni sa arzén). Antimón sa používa na výrobu zliatin s cínom, olovom a inými kovmi (dodáva im tvrdosť), ktoré sú vhodné napr. na výrobu ložísk (5 % cínu, 10 % antimónu, 85 % olova), príborov (zliatina s cínom), rôznych súčiastok používaných v chemickom priemysle, v polygrafii na výrobu tlačiarenských písmen (zliatiny antimónu s olovom). Asi 10 % celkovej produkcie antimónu sa používa pri výrobe olovených dosiek do elektrických akumulátorov.

antioxidanty

antioxidanty [gr.], antioxidačné prísady — prírodné alebo syntetické zlúčeniny, inhibítory oxidácie, ktoré svojou prítomnosťou už v nízkych koncentráciách bránia samovoľnej oxidácii potravín, polymérov (plastov, gumy), motorových olejov, pohonných látok, kozmetických výrobkov atď., čím prispievajú k zachovaniu ich pôvodných fyzikálnych a chemických vlastností.

Samovoľná oxidácia, reakcia so vzdušným kyslíkom, prebieha reťazovým radikálovým mechanizmom. Značne je urýchľovaná teplom, ultrafialovým žiarením, katalytickým pôsobením kovov a v oxidačnom procese vznikajúcimi hydroperoxidmi. Antioxidanty zachytávajú voľné radikály (lapače radikálov), neradikálovo rozkladajú hydroperoxidy alebo dezaktivujú kovové katalyzátory. Ako lapače peroxylových radikálov pôsobia deriváty priestorovo tienených fenolov (2,6-diterc-butyl-4-metylfenol), aromatické amíny (N,N-difenyl-p-fenyléndiamín) a deriváty 2,2,6,6-tetrametylpiperidínu. Na eliminovanie iniciačného účinku hydroperoxidov sa používajú tioétery (estery kyseliny 3,3’-tiodipropiónovej) a alkyl, resp. arylfosfity. Tretiu skupiny tvoria látky (hydrazidy kyselín, polyhydrazidy, melamín, benzotriazoly), ktoré s kovmi dávajú neaktívne komplexy. Vhodnou kombináciou antioxidantov, často aj s fotostabilizátormi, sa dosahuje synergický efekt v predĺžení životnosti chránených výrobkov z organických látok.

Mnohé požívatiny obsahujú prirodzené antioxidanty, ako sú napr. flavonoidy, látky trieslovinovej povahy, najmä deriváty kyseliny kávovej (3,4-dihydroxyškoricovej), kyseliny askorbovej (vitamín C) a i. Viaceré sú obsiahnuté v koreninách (majorán, šalvia), ale prirodzené antioxidanty väčšinou nemajú stále zloženie, izoláciou sa stávajú menej účinnými a sú drahé. Preto sa na stabilizáciu presne vymedzeného sortimentu potravinárskych produktov používajú povolené antioxidanty, ako sú tokoferoly (vitamín E), kyselina askorbová, estery kyseliny galovej, BHT (butylovaný hydroxytoluén), BHA (butylovaný hydroxyanizol) a i. Oxidácia potravín sa dá spomaliť aj obmedzením prístupu kyslíka a rušením funkcie enzýmov v potravinách (balenie potravín, máčanie v roztoku soli alebo kyseliny citrónovej, tepelná inaktivácia, blanšírovanie ovocia a zeleniny ap.). Do kozmetických výrobkov sa pridáva komplex kozmeticky účinných látok s antioxidačnými vlastnosťami (vitamíny E, C, A, β-karotén, selén, enzým superoxiddismutáza), ktorý odstraňuje voľné radikály na povrchu a vnútri kože vznikajúce ako produkty metabolizmu, vplyvom slnečného žiarenia, znečisteného životného prostredia atď.

antracén

antracén [gr.], C14H10 — aromatický uhľovodík, izomérny s fenantrénom. Biela kryštalická látka nerozpustná vo vode, rozpustná v éteri, acetóne, chloroforme a benzéne ; teplota topenia 218 °C. V roztoku vykazuje modrú fluorescenciu. Nachádza sa v čiernouhoľnom dechte, z ktorého sa aj získava. Používa sa najmä na výrobu antrachinónu, ktorý je dôležitým medziproduktom pri výrobe farbív, ako scintilátor v scintilačných detektoroch a ako insekticíd.

antrachinón

antrachinón [gr.], antracén-9,10-chinón, C14H8O2 — aromatická zlúčenina, chinón. Žltá kryštalická látka nerozpustná vo vode, teplota topenia 286 °C. Vyrába sa katalytickou oxidáciou antracénu vzduchom pri 300 °C v prítomnosti katalyzátora oxidu vanadičného V2O5 alebo Friedelovou-Craftsovou reakciou z ftalanhydridu a benzénu. Používa sa na prípravu rôznych derivátov antrachinónu, ktoré sú dôležitými medziproduktmi vo výrobe antrachinónových farbív. Viaceré deriváty antrachinónu sú rastlinné farbivá (→ alizarín); početné deriváty sú zastúpené v rastlinách ako aglykón antrachinónových glykozidov.

apertizácia

apertizácia, apertácia — spôsob uchovávania (ochrany) potravín teplom v uzatvorených obaloch (plechovkách, fľašiach, pohároch). Potravina sa vloží do obalu, ktorý sa hermeticky uzavrie, a zahrieva tak, aby sa usmrtili všetky mikroorganizmy, ktoré by sa mohli v náplni obalu pri skladovaní množiť (→ sterilizácia). Nazvaný podľa N. F. Apperta.