Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 501 – 534 z celkového počtu 534 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

klepanie spaľovacích motorov

klepanie spaľovacích motorov — kovový zvuk vznikajúci ako prejav periodického kmitania tlaku vo valci spaľovacieho motora pri nenormálnom priebehu spaľovania v strednom, respektíve v záverečnom časovom úseku spaľovania charakteristickom vysokou teplotou a tlakom v spaľovacom priestore (spôsobuje ho samovoľné vznietenie ešte nespálenej časti obsahu čerstvej palivovej zmesi prekročením podmienok jej samovznietenia). V dôsledku prudkého lokálneho stúpnutia tlaku sa v spaľovacom priestore šíria tlakové vlny, ktoré odrazmi od jeho stien spôsobujú periodické vymedzenie vôle v kľukovom mechanizme. Prejavom je zvukový efekt, dôsledkom možné mechanické opotrebenie čapov a ložísk v pieste, ojnici a kľukovom hriadeli.

klíčenie

klíčenie

1. germinácia, germinatio — začiatočná fáza rastu semenných rastlín, obnovenie rastu embrya (klíčka) v semene. Je charakteristická fyzikálnymi, fyziologickými a biochemickými procesmi (semeno pri dostatočnom množstve vody nasaje vodu z prostredia, pri vhodnej teplote napučí, rozprúdia sa v ňom enzýmové procesy, pri ktorých sa rozkladajú prítomné zásobné látky a syntetizujú sa najmä proteíny a nukleové kyseliny za súčasnej iniciácie a diferenciácie pletív na tvorbu orgánov novej rastliny). Z fyziologického hľadiska sa za klíčenie považuje roztrhnutie osemenia, z ktorého sa dostávajú von hypokotyl, klíčne listy, korienok a rastový púčik (z ktorého sa vyvíjajú stonka, listy a reprodukčné orgány rastlín). Klíčenie semien ovplyvňujú rôzne faktory prostredia (teplota, dostatok vody, kyslíka a pri semenách niektorých druhov i svetla; klíčenie semien citlivých na svetlo stimulujú giberelíny). Rastliny môžu klíčiť jedným klíčnym listom (jednoklíčnolistové rastliny) alebo dvoma klíčnymi listami (dvojklíčnolistové rastliny), pričom klíčne listy môžu byť vynášané nad povrch pôdy (epigeické klíčenie) alebo zostávajú pod jej povrchom (hypogeické klíčenie). V poľnohospodárskej praxi sa ako klíčenie nesprávne označuje rast vegetatívnych púčikov hľúz niektorých rastlín, napr. zemiakov;

2. klíčenie peľového zrnka — proces, ktorý nastáva po prichytení peľového zrnka na blizne krytosemenných rastlín (z peľového zrnka vyrastá peľové vrecúško, ktoré prerastá cez bliznu a čnelku semenníka k vajíčku);

3. klíčenie výtrusu — časť vývinu machorastov a papraďorastov, pri ktorom sa bunka výtrusu začne deliť a vzniká pohlavná generácia (prvoklík a celá zelená časť pri machorastoch, zelený alebo nezelený prvorast pri papraďorastoch).

klíma

klíma [gr. > lat.], podnebie — dlhodobý charakteristický režim počasia, ktorý je podmienený energetickou bilanciou, cirkuláciou atmosféry (→ všeobecná cirkulácia atmosféry), vlastnosťami aktívneho povrchu a ľudskou činnosťou (→ klimatický systém Zeme). Podľa staršej definície (1883) Juliusa Ferdinanda Hanna (*1839, †1921) je klíma súbor všetkých meteorologických prvkov, ktoré určujú priemerný stav atmosféry v ľubovoľnom bode na zemskom povrchu. Je významnou zložkou krajiny, určuje jej ráz i využiteľnosť a pre svoju geografickú podmienenosť je neopakovateľným javom na Zemi. Hovorí sa preto len o typoch klímy, ktoré sú na Zemi zvyčajne usporiadané pásmovito (→ klimatické pásmo). Klíma daného územia sa charakterizuje pomocou priemerov meteorologických prvkov získaných za dostatočne dlhé obdobie, doplnených o ich extrémy a početnosti, príp. o ďalšie štatistické charakteristiky (→ klimatický prvok). Klíma daného územia sa vyznačuje určitou stálosťou, ktorá spočíva v tom, že štatistické charakteristiky súboru klimatických prvkov za rôzne dlhé časové obdobia (desiatky rokov) sa líšia pomerne málo. To však nevylučuje výrazné zmeny klímy, ku ktorým dochádza v priebehu geologických epoch Zeme, ani miernejšie výkyvy a kolísania klímy počas kratších etáp (stovky, príp. tisícky rokov). Na utváraní klímy v globálnom i v lokálnom meradle sa podieľajú činitele nazývané klimatotvorné faktory, ku ktorým patria astronomické (vyplývajú z vlastností Zeme ako planéty slnečnej sústavy), geografické (rozloženie kontinentov, oceánov a morí, členitosť zemského povrchu, vegetačný kryt ap.), cirkulačné (prúdenie vzduchových hmôt v atmosfére, všeobecná cirkulácia atmosféry) a antropogénne (zmeny na zemskom povrchu a v atmosfére spôsobené človekom – odlesňovanie, výstavba vodných nádrží, skleníkový efekt ap.) faktory. Podľa veľkosti dejov, ktoré vytvárajú klímu alebo podľa jej priestorového rozsahu, sa rozoznávajú makroklíma, mezoklíma a mikroklíma, príp. miestna klíma. Štúdiom klímy sa zaoberá klimatológia.

Klasifikácia klímy (klasifikácia podnebia, klimatická klasifikácia) predstavuje vymedzenie základných klasifikačných jednotiek klímy a určenie ich geografického rozloženia na Zemi. Pri globálnych klasifikáciách je najväčšou klasifikačnou jednotkou klimatické pásmo, v ktorom sa podľa zvolených kritérií v závislosti od druhu klasifikácie vymedzujú klimatické typy a podtypy. Územný celok, ktorý spĺňa kritériá určitého typu klímy, sa nazýva klimatická oblasť. Pri klasifikácii klímy celej planéty je delenie klimatických pásem na jednotlivé klimatické typy vzhľadom na veľkú rozlohu územia pomerne hrubé. Preto sa robia klasifikácie klímy aj pre menšie územné celky (napr. pre štáty) umožňujúce podrobnejšie stanovenie klimatických typov (príp. podtypov). Pri takýchto klasifikáciách sa s cieľom zachytiť rôznorodosti daného územia vymedzuje väčší počet klimatických typov. Existuje množstvo klasifikácií klímy, každá z nich vychádza len z niekoľkých kritérií, preto neexistuje žiadna všeobecne platná klasifikácia.

Klasifikácie klímy sa rozdeľujú na efektívne (konvenčné) a genetické.

Efektívne (konvenčné) klasifikácie klímy sú založené na hodnotení vplyvu klímy na okolité prírodné prostredie. Klímu klasifikujú podľa výrazných geomorfologických a vegetačných javov alebo znakov v prírodnom prostredí a podľa ich zmien počas roka, ktoré sú podmienené pretrvávaním určitých klimatických podmienok. Hranice medzi jednotlivými klimatickými typmi sú určené na základe konvenčne zvolenej veľkosti klimatických alebo iných prvkov či klimatologických indexov, príp. ich kombinácie, bez ohľadu na podmienky vytvárania klímy. Najpoužívanejšou efektívnou klasifikáciou je Köppenova klasifikácia klímy zostavená W. Köppenom, ktorá vychádza z rozloženia hodnôt teploty vzduchu a atmosférických zrážok vo vzťahu k vegetácii. Rozlišuje 5 hlavných klimatických pásem zodpovedajúcich 5 hlavným druhom klímy (A až E), ktoré sa ďalej delia podľa rozloženia atmosférických zrážok a teploty vzduchu v priebehu roka na 11 základných klimatických typov detailnejšie charakterizujúcich osobitosti klímy. V skupine A (tropické podnebie) vymedzuje typy klíma tropického dažďového pralesa (Af) a periodicky suchá savanová klíma (Aw), v skupine B (suchá klíma, → aridné podnebie) typy stepná klíma (BS) a púšťová klíma (BW), v skupine C (teplá dažďová klíma) typy teplá klíma so suchou zimou (Cw), teplá klíma so suchým letom (Cs) a teplá vlhká klíma (Cf), v skupine D (→ boreálne podnebie) typy klíma so studenou a s vlhkou zimou s rovnomerným rozložením zrážok (Df) a klíma so studenou a suchou zimou s výrazným ročným chodom zrážok (Dw), v skupine E (snehová, resp. ľadová klíma; → polárne podnebie) typy klíma tundry alebo výšková klíma (nad 3 000 m n. m.; ET) a klíma trvalého mrazu (EF). V tejto klasifikácii klímy sú hranice klimatických typov určené izotermami najteplejších a najchladnejších mesiacov a pomerom priemernej ročnej teploty vzduchu a ročného úhrnu zrážok so zreteľom na ich ročné rozdelenie.

Genetické klasifikácie klímy klasifikujú klímu podľa rozhodujúcich fyzikálnych podmienok jej vytvárania, najmä podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry. Najpoužívanejšou z nich je Alisovova klasifikácia klímy zostavená ruským klimatológom Borisom Pavlovičom Alisovom (*1891, †1972), ktorá klímu rozdeľuje podľa všeobecnej cirkulácie atmosféry na klimatické pásma, pričom základom klasifikácie je prevládajúci výskyt určitých (geografických) typov vzduchových hmôt v danej geografickej oblasti. Podľa Alisovovej klasifikácie klímy sú hlavné klimatické pásma územia, v ktorých sa po celý rok vyskytuje rovnaký typ vzduchovej hmoty (napr. v rovníkovom pásme rovníkový vzduch) a prechodné klimatické pásma územia, v ktorých dochádza k sezónnemu striedaniu dvoch rôznych vzduchových hmôt (napr. v pásme rovníkových monzúnov sa striedajú rovníkový a tropický vzduch). Alisovova klasifikácia klímy rozlišuje hlavné klimatické pásma, ktorými sú rovníkové (ekvatoriálne) pásmo, 2 tropické pásma, 2 pásma miernych šírok (→ podnebie miernych zemepisných šírok), arktické (→ arktické podnebie) a antarktické pásmo (→ antarktické podnebie), a vedľajšie (prechodné) pásma, ktoré sú subekvatoriálne (pásmo rovníkových monzúnov), subtropické (→ subtropické podnebie), subarktické (→ subarktické podnebie) a subantarktické pásmo. V každom pásme vyčleňuje Alisovova klasifikácia štyri základné typy klímy: kontinentálny (pevninský; → kontinentálne podnebie), maritímny (oceánsky; → maritímne podnebie), typ záp. pobreží a typ vých. pobreží.

K ďalším známym klasifikáciám klímy patria Bergova, Flohnova, Thornthwaitova klasifikácia a i. Klasifikácia klímy Československa bola 1957 vypracovaná konvenčnou metódou navrhnutou M. Končekom, v ktorej boli na vymedzenie klimatických typov a podtypov použité jednak klimatické prvky (napr. teplota vzduchu), jednak klimatolodické indexy (napr. vlahový index).

klimatická anomália

klimatická anomália — odchýlka hodnoty klimatického prvku od klimatologického normálu. Klimatická anomália vyjadruje odchýlky hodnôt klimatického prvku od dlhodobého normálu v čase (napr. odchýlky priemernej teploty vzduchu jednotlivých mesiacov uvažovaného obdobia od teplotného normálu), ako aj odchýlky hodnôt klimatického prvku daného miesta od dlhodobého normálu toho istého prvku v širšej oblasti (napr. odchýlky množstva zrážok nameraných na určitej stanici od priemerného množstva zrážok v rovnakej nadmorskej výške v širšom území – tzv. výšková zrážková anomália).

klimatická zmena

klimatická zmena, zmena podnebia — zmena klímy prebiehajúca počas relatívne veľmi dlhého obdobia v jednom smere, napr. smerom k otepleniu alebo smerom k ochladeniu. Hoci sa uskutočňuje na celej Zemi, na jej rôznych miestach sa môže prejaviť s rôznou intenzitou. Môže byť zapríčinená prírodnými činiteľmi (napr. zmenami parametrov obežnej dráhy Zeme okolo Slnka, zmenami v rozložení pevnín a oceánov) alebo antropogénnou činnosťou (napr. zmenami v chemickom zložení atmosféry, vo využívaní zemského povrchu).

V geologickej minulosti Zeme došlo viackrát k výrazným klimatickým zmenám, dlhé obdobia miernej teplej klímy bez trvalej ľadovej pokrývky v polárnych oblastiach boli z času na čas vystriedané obdobím chladnej klímy, keď pevninské ľadovce zasahovali z polárnych oblastí hlboko do oblastí zemepisných šírok mierneho pásma (→ kolísanie klímy). Veľmi teplým obdobím boli napr. druhohory a prvá pol. treťohôr (Grónsko vtedy pokrývali husté teplomilné lesy). V priebehu neogénu (treťohory) sa začalo podnebie postupne ochladzovať a v Antarktíde, Grónsku, Severnej Amerike a Škandinávii sa vytvárali ľadovcové štíty. Počas tejto dlhodobej klimatickej zmeny sa vyskytovali kratšie výkyvy klímy.

V klimatológii sa niekedy rozlišujú pojmy klimatické zmeny a klimatická zmena. Pod pojmom klimatické zmeny a kolísanie klímy sa chápu len tie zmeny klímy, ktoré sú spôsobené prírodnými činiteľmi (existujú nezávisle od aktívnej činnosti človeka), pod pojmom klimatická zmena sa chápe zmena klímy zapríčinená antropogénne podmieneným rastom skleníkového efektu atmosféry Zeme (→ globálne otepľovanie atmosféry). V súčasnosti však nie je možné spoľahlivo oddeliť prirodzené zmeny klímy od zmeny spôsobenej zväčšujúcim sa skleníkovým efektom atmosféry. Podľa Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu (Intergovernmental Panel on Climate Change, IPCC) zmena podnebia v období 1880 – 2010 je v globálnom meradle vyjadrená zvýšením ročného priemeru teploty vzduchu asi o 0,8 °C.

klimatický prvok

klimatický prvok

1. súbor hodnôt meteorologického prvku (napr. teploty vzduchu a úhrnu zrážok) nameraných v konvenčne stanovenom časovom intervale. Štatistická charakteristika tohto súboru (napr. aritmetický priemer, medián, rozptyl, extrémne hodnoty, početnosť, kalendárny začiatok, koniec výskytu) sa nazýva klimatologická charakteristika (aj klimatická charakteristika; napr. priemerná ročná teplota vzduchu a priemerný ročný úhrn zrážok) a používa sa v klimatológii na charakteristiku klímy (→ klimatologický normál). K najdôležitejším klimatickým prvkom patria teplota vzduchu, vlhkosť vzduchu, výpar, oblačnosť, slnečný svit, atmosférické zrážky, rýchlosť a smer vetra, slnečné žiarenie a snehová pokrývka. Z klimatických prvkov sú odvodené niektoré klimatologické indexy, napr. Končekov vlahový index;

2. niekedy aj synonymum meteorologického prvku používaného na klimatologické účely.

klimatizácia

klimatizácia [gr.] —

1. angl. air condition — technický proces na zabezpečenie požadovanej teploty, vlhkosti, kvality (obsahu oxidu uhličitého, čistoty) a optimálneho prúdenia vzduchu v uzavretom objekte (resp. v interiéri) so zreteľom na druh stavby a činnosť vykonávanú v objekte a nezávisle od pôsobenia vnútorných zdrojov tepla a vlhkosti (ľudí, osvetlenia, prístrojov) a vonkajšieho prostredia (teploty a vlhkosti vzduchu, vetra, slnečného žiarenia), ktoré v objekte (interiéri) spôsobujú tepelné zisky alebo tepelné straty. Na klimatizáciu sa používajú klimatizačné zariadenia, ktoré teplo z priestorov odvádzajú (ochladzujú ich) alebo ho do priestorov privádzajú (vykurujú ich), prípadne zvlhčovaním a odvlhčovaním zvyšujú a znižujú vlhkosť vzduchu. Do oblasti klimatizácie nepatrí prirodzené (aeračné) vetranie, ktoré môže byť vyvolané rozdielom tlakov medzi dolnou a hornou úrovňou objektu, spôsobené rozdielnou teplotou vzduchu a gravitáciou, jednou z nutných podmienok klimatizácie je totiž vynútená doprava upraveného vzduchu (ventilátorom) do interiérov. Klimatizácia sa delí na hygienickú, technologickú a špeciálnu.

Hygienická klimatizácia sa zameriava na vytvorenie tepelnej pohody v administratívnych, verejných a obytných budovách (zdravotnícke zariadenia, divadelné a koncertné sály, kinosály, hotely, športové haly vrátane zimných štadiónov, obchodné domy a supermakety) i v dopravných prostriedkoch – automobiloch, vlakoch, lietadlách, lodiach ap. (požadované vlastnosti vzduchu zvyčajne sú: teplota 19 – 27 °C, relatívna vlhkosť vzduchu 30 – 60 %, pohyb vzduchu v pásme pobytu bez vyvolania pocitu prievanu menší než 0,2 m/s), technologická klimatizácia na vytvorenie prostredia s pomerne úzkym rozmedzím teploty a vlhkosti vzduchu potrebného na zabezpečenie bezporuchového chodu zariadení (napr. v rozhlasových, televíznych a filmových štúdiách) a priemyselných technologických procesov (v textilnom, papierenskom, polygrafickom, farmaceutickom, chemickom a potravinárskom priemysle), na uskladňovanie produktov citlivých na teplotu a vlhkosť (potraviny, ovocie, zelenina) a na úschovu umeleckých a knižných diel (v múzeách, galériách, knižniciach ap.), špeciálna klimatizácia na vytvorenie prostredia s požadovanou teplotou a vlhkosťou a s mimoriadnou čistotou vzduchu (v operačných sálach, laboratóriách, prevádzkach elektronického priemyslu, jadrových elektrárňach, metrologických zariadeniach ap.).

Spôsob klimatizácie objektov je zvyčajne daný ich veľkosťou, tvarom, konštrukciou a účelom, ako aj ich geografickou a miestnou polohou. Pri návrhu klimatizácie sa vychádza z meteorologických údajov platných pre územie, v ktorom sa klimatizovaný objekt (priemyselná hala, budova) nachádza, z hygienických predpisov na určovanie potrebných prietokov vonkajšieho (čerstvého) vzduchu na jednu osobu v klimatizovanom priestore, z tepelných záťaží a tepelných strát tohto priestoru, ako aj z kritérií na zabezpečenie požadovanej kvality vnútorného vzduchu. Pri technologickej klimatizácii sú nevyhnutné aj údaje o parametroch vzduchu (požadovanej teplote, vlhkosti a čistote), ktoré vyžaduje realizácia technologických procesov. Najmä pri hygienickej klimatizácii sa musia rešpektovať kritériá hospodárnosti prevádzky, preto sú klimatizované budovy z hľadiska celoročnej spotreby energií certifikované na prevádzku klimatizácie a zaraďované do príslušných tried (podobne ako domáce elektrické spotrebiče). Za nedostatky, resp. obmedzenia klimatizácie možno pokladať pomerne vysoké investičné náklady, pri neodbornej prevádzke veľkú spotrebu energie, vytváranie podmienok na vznik baktérií a plesní pri nedostatočnej alebo zanedbávanej údržbe, ako aj na vznik prievanu pri nesprávnom rozdeľovaní vzduchu v klimatizovaných priestoroch;

2. technický odbor, ktorého jednou zo základných úloh je skúmať kvalitu vnútorného vzduchu a vytvárať podmienky a prostriedky na celoročné zabezpečenie požadovaného stavu vzduchu v interiéri a na jeho udržanie nezávisle od pôsobenia faktorov vnútorného a vonkajšieho prostredia. Jeho základy položil americký inžinier a vynálezca Willis (Haviland) Carrier (*1876, †1950), ktorý 1902 skonštruoval prvé zariadenie (sprchovú komoru) na úpravu teploty a vlhkosti vzduchu v interiéri a napísal prvé teoretické práce týkajúce sa problematiky klimatizácie budov.

klimatológia

klimatológia [gr.] — veda o klíme Zeme skúmajúca dlhodobý režim počasia, súvislosti a príčiny vzniku klimatických podmienok v jej oblastiach, ako aj celkový účinok meteorologických procesov, ktoré na nej prebiehajú, na prírodné prostredie. Hoci klimatológia úzko súvisí s meteorológiou (niekedy sa pokladá za jej súčasť), obidve vedné disciplíny sa vyvíjali samostatne. Kým meteorológia sa profilovala ako fyzikálna veda zameraná predovšetkým na skúmanie počasia a jeho predpovedanie, klimatológia, ktorá zdôrazňovala význam regionálnych geografických činiteľov pri formovaní klímy, sa vyvíjala na rozhraní geofyzikálnych a geografických vied. Hlavné úlohy klimatológie sú štúdium klímy Zeme, opis a vysvetľovanie globálnych, regionálnych a lokálnych zvláštností klímy; klasifikácia klímy (→ klíma); štúdium kolísania a zmien klímy v geologických obdobiach, v histórii a súčasnosti ľudstva, ako aj vysvetľovanie príčin a dôsledkov týchto zmien a vytváranie scenárov možného vývoja klímy (aj na základe predpokladov pravdepodobného správania ľudstva v budúcnosti). Na tento účel využíva klimatológia viaceré druhy modelov klimatického systému Zeme. Akceleráciu týchto aktivít v posledných desaťročiach 20. stor. a na zač. 21. stor. vyvolalo globálne otepľovanie atmosféry Zeme, na ktorom sa podieľajú prírodné faktory i ľudská činnosť.

Klimatológia využíva na svoje účely výsledky meteorologických meraní a pozorovaní (→ klimatický prvok) získaných v predpísaných podmienkach meteorologických a klimatických staníc, ktoré spracúva pomocou matematických metód (teória pravdepodobnosti, štatistické metódy) a matematického modelovania, v súčasnosti najmä pomocou výkonnej počítačovej techniky. Zložité environmentálne problémy (napr. klimatická zmena) vyžadujú nové metody skúmania spájajúce poznatky prírodných a spoločenských vied.

Klimatológia sa rozdeľuje na teoretickú, ktorá sa zaoberá komplexným vysvetlením základných vlastností klímy, čo umožňuje predpovedať jej ďalší vývoj, a aplikovanú, ktorá analýzou a syntézou klimatologických údajov poskytuje klimatologické výstupy využiteľné v praxi na operatívne alebo dlhodobé účely (v poľnohospodárstve, zdravotníctve, stavebníctve, priemysle ap.), ďalej na všeobecnú, ktorá sa zaoberá všeobecnými zákonitosťami utvárania klímy, vzájomnými vzťahmi medzi klimatickými prvkami, ako aj vplyvmi podnebia na ostatné zložky prírodného prostredia, a regionálnu, ktorá sa zaoberá klimatickými pomermi vymedzených území rozličnej veľkosti (napr. mesta, povodia, štátu). Súčasťami aplikovanej klimatológie sú letecká, technická a mestská klimatológia. Podľa priestorového rozsahu skúmaných klimatických javov sa rozlišuje makroklimatológia zaoberajúca sa klimatickými pomermi oblastí s rozmermi stoviek a viac km, mezoklimatológia zaoberajúca sa klimatickými pomermi oblastí s rozmermi jednotiek až desiatok km a mikroklimatológia zaoberajúca sa klimatickými pomermi relatívne malých priestorov s rozmermi do 1 km. Ďalej sa rozlišuje klasická klimatológia, ktorá vychádza z chápania klímy ako priemerného stavu ovzdušia, preto skúma klimatické prvky vyjadrené v priemerných hodnotách (napr. priemerná ročná teplota vzduchu), v úhrnoch (ročný úhrn zrážok) a v početnosti (počet letných dní) a ako ich denný a ročný chod, a dynamická klimatológia, ktorá skúma a interpretuje klimatické prvky (alebo odvodené parametre atmosféry) najmä v spojitosti s typmi všeobecnej cirkulácie atmosféry a s ich dynamikou v regionálnom alebo v globálnom meradle, ako aj v spojitosti s dlhodobými zmenami a trendmi klímy. Súčasťou dynamickej klimatológie je synoptická klimatológia, ktorá sa zaoberá cirkulačnými podmienkami utvárania klímy. Komplexná klimatológia skúma klímu podľa súborov klimatických prvkov s vopred určenými intervalmi ich hodnôt, pomocou ktorých sa hodnotia triedy a typy počasia. Podľa objektu analýzy sa rozlišuje agroklimatológia, balneoklimatológia, bioklimatológia a dendroklimatológia, ktoré sú hraničnými vednými disciplínami. Skúmaním klímy minulých geologických období Zeme sa zaoberá paleoklimatológia, opisom klímy klimatografia. Klimatológia skúma aj atmosféru Zeme ako dynamickú zložku klimatického systému Zeme, rozlišuje sa napr. klimatológia prízemnej vrstvy a hraničnej vrstvy atmosféry a klimatológia voľnej atmosféry (aeroklimatológia).

Klimatológia sa vyvíjala z pôvodnej, opisnej disciplíny k modernej, analytickej vede so širokým praktickým uplatnením svojich výsledkov. Jej začiatky siahajú do starovekého Grécka. V súlade s predstavou, že podnebie závisí len od sklonu slnečných lúčov dopadajúcich na zemský povrch, grécky astronóm a matematik Hipparchos zaviedol termín klima (sklon). Predpokladom vzniku klimatológie ako vedy boli vynálezy meteorologických prístrojov (teplomer, zrážkomer, tlakomer) a zjednotenie a systematickosť pozorovacích metód, čo umožnilo porovnávať klimatické pomery jednotlivých geografických celkov. Základy modernej svet. klimatológie položili A. Humboldt, nemecký fyzik a meteorológ Heinrich Wilhelm Dove (*1803, †1879), rakúsky meteorológ Julius (Ferdinand) Hann (*1839, †1921), A. I. Vojejkov, W. Köppen a i. Moderná klimatológia postupne prekonala pôvodnú, opisnú formu a začala používať porovnávacie metódy, dlhšie pozorovacie rady klimatických prvkov dovolili rozvinúť mapové prostriedky vyjadrovania. Zistenie vzájomných vzťahov medzi atmosférou, oceánmi a povrchom kontinentov umožnilo odhaľovať zákonitosti klimatického systému Zeme. Dôležitým pokrokom bolo cielené využitie štatistických analýz. Výskum klímy vo svete koordinuje Svetová meteorologická organizácia so sídlom v Ženeve, na Slovensku Slovenský hydrometeorologický ústav (SHMÚ). Výsledky výskumu globálneho otepľovania atmosféry Zeme pravidelne sumarizuje a interpretuje Medzivládny panel pre klimatickú zmenu OSN. Vedecké články z odboru klimatológie uverejňujú vedecké časopisy zamerané spoločne na meteorológiu a klimatológiu.

Na Slovensku sa klimatológia začala rozvíjať 1939 v Štátnom hydrologickom a meteorologickom ústave, ktorého pokračovateľom je SHMÚ (založený 1959), ďalej v Ústave pre meteorológiu a klimatológiu Prírodovedeckej fakulty UK (založený 1946, prednosta M. Konček), z ktorého 1952 vznikla Katedra astronómie, geofyziky a meteorológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave (dnes oddelenie meteorológie a klimatológie Katedry astronómie, fyziky Zeme a meteorológie Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK). R. 1953 bolo v Geografickom ústave SAV v Bratislave zriadené oddelenie klimatológie, 1966 vznikol Ústav meteorológie a klimatológie SAV (1975 začlenený do Geofyzikálneho ústavu SAV ako Oddelenie fyziky atmosféry). Zakladateľskými osobnosťami klimatológie na Slovensku sú M. Konček a Š. Petrovič. Základnou klimatografickou prácou na Slovensku je Atlas podnebia Československej republiky (1958), na ktorý nadviazal rad klimatických štúdií i Atlas krajiny Slovenskej republiky (2002). Špecializovanými klimatologickými a meteorologickými časopismi vychádzajúcimi na Slovensku sú Acta Meteorologica Universitatis Comenianae, založený 1971, vydávaný raz ročne oddelením meteorológie a klimatológie Katedry astronómie, fyziky Zeme a meteorológie Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK a Meteorologický časopis vydávaný od 1998 SHMÚ. Vedecké články z meteorológie a klimatológie uverejňuje aj časopis Contributions to Geophysics and Geodesy, zal. 1969, vydávaný Ústavom vied o Zemi SAV.

klimatologická mapa

klimatologická mapa — geografická mapa poskytujúca klimatologické informácie. Vzniká na základe spracovania výsledkov dlhodobých klimatologických pozorovaní, znázorňuje plošné rozloženie klimatologických charakteristík (priemerné hodnoty, maximá, minimá, dátumy výskytu, trvanie) jednotlivých klimatických prvkov (napr. teploty vzduchu) alebo plošné rozloženie rôznych charakteristík podnebia (napr. mapy klimatických typov, podtypov, rôznych indexov a ďalších informácií o podnebí podľa rôznych klimatických klasifikácií). Klimatologické mapy sú hlavným produktom klimatografických štúdií. Klimatologické mapy môžu tvoriť súčasť atlasu podnebia (klimatologického atlasu).

klimatologický normál

klimatologický normál — klimatologická charakteristika získaná na základe dlhodobých nepretržitých pozorovaní a meraní trvajúcich spravidla 30 a viac rokov. Používa sa v klimatológii ako štandard (etalón) na určenie extremality (výkyvov) danej klimatologickej charakteristiky v určitom období (v mesiaci, ročnom období alebo v roku) v danej oblasti, ako aj na predpovedanie budúcej klímy na základe súčasnej za predpokladu stacionárnosti časového radu vyhodnocovaného klimatického prvku. Ak má priebeh klimatického prvku (napr. teploty vzduchu) v danom období výrazný jednosmerný trend, klimatologický normál získaný z tohto obdobia má výrazne menšie využitie ako indikátor budúcej klímy v danej oblasti. Podľa Svetovej meteorologickej organizácie (WMO) sa za štandardné považujú klimatologické normály získané v rokoch 1901 – 30, 1931 – 60, 1961 – 90 atď. a tie sa aj celosvetovo porovnávajú. Pri hodnotení extrémov meteorologických prvkov sa používajú klimatologické normály získané za 50, príp. aj za 100 rokov (1951 – 2000, resp. 1901 – 2000). Pre globálne otepľovanie zvažujú mnohé meteorologické služby z dôvodu naplnenia požiadaviek praxe a s podporou WMO použitie normálov z iných tridsaťročí (napr. 1981 – 2010), hoci nie sú z klimatologického hľadiska stacionárne.

klimatop

klimatop [gr.] —

1. súbor klimatologických charakteristík určitého stanovišťa (→ ekotop);

2. v inom chápaní (najmä v oblasti krajinnej ekológie) najmenší homogénny priestorový taxón jednotný z hľadiska teplotných, zrážkových, vlhkostných a i. klimatologických charakteristík v dlhoročnom priemere; areál jedného typu miestneho podnebia tvoriaci jednu časť abiotickej zložky v geotope.

kloakovce

kloakovce [lat.], Monotremata — rad z triedy cicavce (Mammalia), podtrieda vajcorodé (Prototheria); v starších zoologických systémoch vtákozobce. Malá skupina evolučne najstarších žijúcich cicavcov pochádzajúcich z Austrálie (vrátane Tasmánie) a z Novej Guiney, ktorých tráviaca, vylučovacia a rozmnožovacia sústava vyúsťujú do kloaky (odtiaľ názov). Rozmnožujú sa vajcami, mláďatá sa živia mliekom, ktoré je produktom mliečnych žliaz vyúsťujúcich na povrch pokožky, odkiaľ mláďatá mlieko olizujú (samice nemajú mliečne bradavky). Majú nedokonalú termoreguláciu, ich teplota tela kolíše medzi 25 – 36 °C. Zo zmyslov majú najlepšie vyvinutý čuch, podobne ako vtáky majú na oku žmurku. Patria sem dve čeľade, ježurovité (Tachyglossidae; → ježura) a vtákopyskovité (Ornitorhynchidae; → vtákopysk).

kľúčová zložka

kľúčová zložka — reaktant chemickej reakcie, ktorý je z ekonomického hľadiska najcennejší. V chemickej priemyselnej výrobe je dôležité, aby sa čo najväčšie množstvo tohto reaktanta využilo na tvorbu produktu, teda aby konverzia bol čo najväčšia. Dosahuje sa to optimalizáciou množstva ostatných reaktantov (často sa používajú v stechiometrickom nadbytku), voľbou vhodného rozpúšťadla, teploty, tlaku a i. podmienok reakcie, v prípade rovnovážnych reakcií aj odstraňovaním jedného z produktov z reakčnej sústavy. Kľúčová zložka je zvyčajne aj limitujúcou zložkou reakcie a býva základom na výpočet stupňa konverzie reakcie, resp. teoretického výťažku hlavného produktu. Ak je chemická reakcia vyjadrená všeobecným zápisom aA + bB → cC + dD, kde A, B sú východiskové zlúčeniny, C, D produkty chemickej reakcie, a, b, c, d ich stechiometrické koeficienty a zlúčenina A je kľúčová zložka, z jedného mólu A môže teoreticky vzniknúť c/a mólov produktu C, resp. d/a mólov produktu D.

Kneipp, Sebastian

Kneipp [knajp], Sebastian, 17. 5. 1821 Stephansried (v blízkosti Ottobeurenu), Bavorsko – 17. 6. 1897 Bad Wörishofen, Bavorsko — nemecký rímskokatolícky kňaz a prírodný liečiteľ. Študoval teológiu v Dilingene a Mníchove, potom pôsobil ako kaplán v niekoľkých nemeckých farnostiach, od 1855 v kláštore a od 1880 ako farár v Bad Wörishofene.

Pod vplyvom poznatkov priekopníka prírodného liečiteľstva a hydroterapie v Nemecku Johanna Siegmunda Hahna (*1696, †1773) a na základe vlastných skúseností (ako 28-ročný trpel pravdepodobne tuberkulózou a každodennými kúpeľmi v studenej vode Dunaja a polievaním sa vodou z fontány sa údajne vyliečil) začal používať liečbu vodou – najskôr studené, neskôr striedavé teplé a studené sprchy s mechanickým dráždením, so strekmi a zábalmi, ako aj kúpele s prísadami. Rozvíjal základy hydroterapie a spracoval ich do komplexnej formy, čím podnietil vznik mnohých (tzv. Kneippových) kúpeľov najmä v Nemecku; Bad Wörishofen, kde pôsobil, sa stal kúpeľným centrom. Súčasťami jeho terapie boli aj kinezioterapia (pohyb), fytoterapia (rastlinné prísady), dietoterapia a psychohygiena.

Podľa Kneippa majú všetky choroby pôvod v krvi a voda je jedinečná látka, ktorá má schopnosť podstatu choroby rozpustiť a vypudiť z tela (pôsobí jednak lokálne na oblasť, na ktorú sa aplikuje, jednak na nervové zakončenia v danej oblasti, a tým aj na vnútorné orgány; zrýchľuje sa metabolizmus buniek vrátane eliminácie toxínov z tela, zlepšujú sa obranné procesy organizmu). Vypracoval a zlepšil celý rad liečebných procedúr (rôzne formy polievania vodou, studené kúpele a ponáranie, striedanie teplej a studenej vody, teplé a parné kúpele). Svoje poznatky opísal v knihe Moja liečba vodou (Meine Wasserkur, 1886). V súčasnosti sa niektoré procedúry (nazvané podľa neho knajpovanie, kneippovanie) využívajú v balneoterapii pri stavoch vyčerpanosti a reumatizme. Fytofarmaká (tzv. Kneippove soli) sa používajú ako pomocný liek pri ochoreniach močových ciest, zápaloch horných dýchacích ciest, pri srdcovej nedostatočnosti, ischemickej chorobe srdca, ako aj pri ľahkých formách arytmií a bradykardií.

knicín

knicín [gr.] — chemická zlúčenina (nenasýtený seskviterpénový laktón), horčina nachádzajúca sa vo vňati benediktu lekárskeho (Cnicus benedictus). Bezfarebná kryštalická látka rozpustná vo vode a v etanole, nerozpustná v dietyléteri; teplota topenia 142 – 143 °C. Podporuje chuť do jedla.

koacervácia

koacervácia [lat.] — fyz., chem. rozdelenie koloidnej sústavy na dve kvapalné fázy v dôsledku straty stability molekulového (lyofilného, termodynamicky stabilného) sólu. K rozdeleniu dochádza spontánne, ale je možné ho aj vyvolať pridaním anorganickej soli alebo organického rozpúšťadla, zmenou teploty alebo pH ap. Jednu kvapalnú fázu s výrazne vyšším obsahom koloidných častíc tvoria rozpúšťadlo a kvapôčky, tzv. koacerváty, s priemerom 1 – 100 μm, ktoré sa vytvorili tesným priblížením sa viacerých koloidných častíc a splynutím ich solvatačných obalov. Druhou fázou je rovnovážny roztok. Koacerváty, ktoré sú vytvorené koloidom jednej organickej (napr. proteín, polysacharid ap.) alebo anorganickej (napr. polymérne metafosforečnany) látky sa označujú ako jednoduché, koacerváty vytvorené dvoma alebo troma látkami (často ide o polyméry s rozdielnymi elektrickými nábojmi, napr. želatína a arabská guma) ako zložené (komplexné). Do kvapôčok koacervátu môžu z vodného prostredia prenikať nízkomolekulové organické látky, vďaka čomu sa koacervácia využíva aj ako jedna z metód enkapsulácie. Koacerváciu prvýkrát opísali 1929 holandskí chemici Hugo Rudolph Kruyt (*1882, †1959) a Hendrik Gerard Bungenberg de Jong (*1893, †1977). Podľa niektorých teórií o vzniku života na Zemi (→ Oparinova teória) boli koacerváty (kvapôčky obsahujúce nízko- a vysokomolekulové organické látky) v praoceánoch predchodcami prvotných živých buniek (→ eobiont).

koagulácia

koagulácia [lat.] —

1. zrážanie;

a) fyz., chem. zhlukovanie častíc disperznej fázy lyosólu do väčších kompaktných agregátov, pričom dochádza k makroskopickému oddeleniu vzniknutej zrazeniny – koagulátu, a k zániku koloidne nestabilného lyosólu (→ disperzná sústava). Koagulácia môže byť vyvolaná pridaním elektrolytu, ale aj starnutím sústavy, zmenou koncentrácie disperznej fázy, zmenou teploty, mechanickými príčinami (prečerpávaním, vibráciami, ultrazvukom), pôsobením žiarenia (viditeľného, ultrafialového, röntgenového) alebo účinkom jednosmerného alebo striedavého elektického poľa. Pri koagulácii fázových (lyofóbnych) koloidov musí byť koncentrácia elektrolytu dostatočná na to, aby stlačila elektrickú dvojvrstvu na rozhraní koloidná častica – disperzné prostredie, a tým znížila energetickú bariéru zabraňujúcu spájaniu častíc pri vzájomných zrážkach (→ koagulačný prah). Molekulové (lyofilné) koloidy koagulujú až pri koncentrácii elektrolytu väčšej ako 10 mol/dm3.

Koagulácia, pri ktorej dochádza k strate stability lyosólu znížením alebo zánikom elektrického náboja koloidných častíc, sa nazýva neutralizačná, koagulácia, pri ktorej je strata stability vyvolaná stlačením difúznej časti elektrickej dvojvrstvy, koncentračná. Podľa spôsobu ukladania častíc v koaguláte sa rozlišuje perikinetická (ukladanie v rôznom smere) a ortokinetická (orientované ukladanie pri koagulácii v silovom poli, napr. pri toku alebo pri sedimentácii) koagulácia. Pri rýchlej koagulácii sa každé vzájomné priblíženie častíc vykonávajúcich Brownov pohyb končí ich spojením, pri pomalej koagulácii sa častice spájajú len pri zvlášť výhodnom priblížení, pretože na ich povrchu zostáva čiastočne zachovaná elektrická dvojvrstva alebo solvatačný obal.

Koagulácia sa využíva v potravinárstve na odstraňovanie zákalov a látok spôsobujúcich zákaly nápojov, pri ktorých sa vyžaduje číry vzhľad (pivo, víno, ovocné šťavy ap.; → čírenie), v baníctve na vyzrážavanie koloidných látok v procese úpravy nerastných surovín, v priemysle na čistenie odpadových vôd (→ elektrokoagulácia, význam 2). Opakom koagulácie je peptizácia, t. j. dispergovanie agregátov za tvorby koloidne stabilnej sústavy;

b) lek. hemokoagulácia — zrážanie krvi; → hemostáza;

2. meteorol. rast ľadových častíc v oblakoch pri teplote pod 0 °C spôsobený zachytávaním a namŕzaním prechladených kvapiek vody. Pri zachytení prechladenej kvapky vody na ľadovej častici vodná kvapka zvyčajne zamrzne a ľadová častica sa zväčší. Takto vznikajú krúpy, ktoré kým začnú padať k zemi, môžu v dostatočne silných výstupných vzduchových prúdoch dosiahnuť veľkosť až niekoľko cm. Proces, pri ktorom sa zrážaním spájajú ľadové častice (kryštáliky) na zhluky javiace sa pri snežení ako snehové vločky, sa nazýva agregácia.

koalescencia

koalescencia [lat.] — fyz., chem. proces, pri ktorom zaniká fázové rozhranie medzi dvoma susednými koloidnými časticami (napr. kvapôčkami alebo bublinkami) alebo medzi časticou a makrofázou, pričom táto zmena vedie k poklesu špecifického povrchu. Zaniknutím fázového rozhrania sa koloidné častice spoja, pričom môže nastať spájanie drobných kvapalných častíc rozptýlených v plynnej fáze (aerosól) alebo v inej kvapaline (emulzia), ako aj bubliniek plynu v kvapalnej fáze (pena). V prípade emulzie koalescencia zvyčajne nasleduje po flokulácii a vedie k tvorbe novej makrofázy a k rozrazeniu emulzie. Koalescencia tuhých anorganických koloidných častíc sa nazýva spekanie (sintrovanie). Koalescenciou je aj spájanie kvapiek vody v oblakoch pri teplote nad 0 °C, čím narastá ich objem. Prebieha spontánne, ale aj vplyvom gravitačných alebo elektrostatických síl.

kobalt

kobalt [nem.], cobaltum, zn. Co — chemický prvok 9. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 27, relatívna atómová hmotnosť 58,933, teplota topenia 1 495 °C, teplota varu 2 927 °C, hustota 8,90 g/cm3. Striebrobiely lesklý kov s modrým alebo s ružovkastým odtieňom, ktorý je na vzduchu stály. Kovový kobalt je feromagnetický a túto vlastnosť si zachováva do 1 130 °C na rozdiel od železa alebo od niklu, ktorý ju strácajú pri 768 °C, resp. 358 °C. Kryštalizuje vo dvoch alotropických modifikáciách (→ alotropia), a to v hexagonálnej (forma α) a v kubickej (forma β), ktorá je stabilná pri teplotách nad 450 °C. Hoci sa rudy kobaltu používali na farbenie skla a dekoráciu keramiky už v staroveku, kobalt izoloval v nečistej forme švédsky chemik G. Brandt až 1735. Stal sa tak prvým kovom, ktorého objav je historicky doložený. Názov pravdepodobne pochádza z nemeckého slova Knobold (škriatok, zlý duch), ktorým nemeckí baníci označovali arzenidové rudy obsahujúce aj saflorit (Co,Fe)As2, skutterudit (smaltín) CoAs2-3 alebo kobaltit CoAsS, z ktorých sa pri spracúvaní nepodarilo izolovať žiadny kov a uvoľňovali sa z nich jedovaté pary oxidu arzenitého As4O6.

Podľa výskytu v zemskej kôre (29 g/t) je kobalt 30. prvok v poradí. Nachádza sa v mineráloch pentlandit (Fe,Ni)9S8, kobaltit CoAsS, glaukodot (Co,Fe)AsS, erytrit (kobaltový kvet) Co3(AsO4)2 · 8H2O a i. i v tzv. komplexných rudách, ktoré ho obsahujú spolu s inými kovmi (meďou, niklom, železom) a ťažia sa z magmatických (s Ni), skarnových (s Fe), hydrotermálnych (s Ni), zo stratiformných (s Cu) a zvetrávacích (s Ni) ložísk. Náleziská: Rusko (Orenburská oblasť), Čína, Austrália (Nový Južný Wales), Nová Kaledónia, Zambia, Konžská demokratická republika, Brazília, Kuba, USA. Na Slovensku sa kobalt ťažil v 19. a na začiatku 20. stor. na hydrotermálnom ložisku arzenidov v Dobšinej. Zvýšené akumulácie kobalt (a niklu) sa nachádzajú aj v kôre zvetrávania serpentinitového telesa v záp. časti Košickej kotliny.

Kobalt sa získava ako vedľajší produkt pri metalurgii iných kovov (Cu, Ni, Pb). Svetová ročná produkcia sa pohybuje okolo 50-tis. ton. V prírode sa vyskytuje jediný stabilný izotop 59Co, je však známych 25 umelo pripravených rádioaktívnych izotopov (najľahší 50Co, najťažší 75Co, ktorý má najkratšiu dobu polpremeny > 150 ns), z ktorých najväčší význam má izotop 60Co (doba polpremeny T1/2 = 5,2711 roka), ktorý je zdrojom žiarenia gama (emituje dva fotóny žiarenia gama s energiou 1,332 MeV a 1,173 MeV s veľkou prenikavosťou) a má široké použitie v nukleárnej medicíne (v rádioterapii, → kobaltová bomba; rádiochirurgii, → gamanôž; na sterilizáciu materiálov, potravín a zariadení) a v technike (priemyselná defektoskopia, meranie hustoty betónu a i.).

V zlúčeninách má atóm kobaltu najčastejšie oxidačné čísla II a III, zriedkavo I a IV, existujú aj nestabilné zlúčeniny s oxidačným číslom V, napr. Na3CoVO4. Kobalt vytvára tri oxidy: oxid kobaltnatý CoO (olivovozelený), oxid kobaltnato-kobaltitý Co3O4 (čierny) a zriedkavejšie aj oxid kobaltitý vo forme hydrátu Co2O3 · H2O (čierny). Atóm Co(II) tvorí úplnú sériu halogenidov: CoF2 (ružový), CoCl2 (modrý), CoBr2 (zelený) a CoI2 (tmavomodrý). Hydratované halogenidy majú v dôsledku zmeny koordinačnej sféry iné sfarbenie, napr. CoCl2 · 6H2O je ružový. Z kyslíkatých solí Co(II) sú najvýznamnejšie CoSO4 · nH2O, Co(CH3COO)2 · 4H2O a Co(NO3)2 · 6H2O. Atóm Co(II) vytvára veľa komplexných zlúčenín, ktoré majú najčastejšie oktaédrickú (napr. [Co(H2O)6]2+) alebo tetraédrickú (napr. [CoCl4]2−) štruktúru. Atóm Co(III) tvorí iba niekoľko nestabilných solí (napr. CoF3 · nH2O, Co2(SO4)3 · 18H2O), v ktorých sa atóm kobaltu redukuje už vodou. Naproti tomu väčšina ligandov stabilizuje komplexy Co(III) voči redukcii a počet známych koordinačných zlúčenín Co(III) prevyšuje počet komplexov iného ľubovoľného centrálneho atómu. Súvisí to aj so skutočnosťou, že v dôsledku elektrónovej konfigurácie (d6) sú komplexy Co(III) kineticky inertné, čo znamená, že substitučné reakcie prebiehajú relatívne pomaly a je možné izolovať ich medzistupne. Atóm Co(III) tvorí prednostne komplexy s N-donorovými ligandmi (NH3, etán-1,2-diamín, CN). Väčšina komplexov Co(III), napr. [Co(NH3)6]3+ a [Co(CN)6]3−, [Co(CO3)3]3−, má oktaédrickú štruktúru. Na základe štúdia komplexov Co(III) vybudoval A. Werner (Nobelova cena 1913) základy stereochémie koordinačných zlúčenín. Kovový kobalt sa používa do špeciálnych ocelí a zliatin (na ochranu proti korózii, na výrobu lopatiek turbín, motorov prúdových lietadiel, magnetických materiálov, umelých kĺbových náhrad používaných v ortopédii). Zlúčeniny kobaltu sa používajú na výrobu lítiových batérií (napr. LiCoO2), ako katalyzátory v organických technológiách (výroba polymérov, hydrogenácia oxidu uhoľnatého, rafinácia motorových palív) alebo ako modré alebo zelené pigmenty.

Kobalt je biogénny prvok dôležitý pre mnohé živočíšne organizmy vrátane človeka. V organizme sa neviaže ani nehromadí, len prechodne ukladá v pečeni; v tele človeka je asi 1 – 2 mg kobaltu na každý kilogram hmotnosti. Je centrálnym atómom v molekule vitamínu B12 (kobalamínu, → korinoidy). Zúčastňuje sa krvotvorby (stimuluje tvorbu erytropoetínu), aktivuje niektoré enzýmy, napr. dipeptidázu, a ovplyvňuje energetický metabolizmus. Nedostatok kobaltu je zriedkavý a spôsobuje anémiu; nedostatok kobaltu v pôde pastvín spôsobuje pri prežúvavcoch tzv. dánsku chorobu, ktorá sa prejavuje anémiou, chudnutím a poruchami plodnosti a laktácie. Nadbytok kobaltu je pre človeka škodlivý, prejavom dlhodobého prívodu väčších dávok sú napr. polycytémia a kardiomyopatia. Vdychovanie prachu obsahujúceho kobalt, napr. z priemyselných emisií (metalurgia, výroba karbidov, cementu, tepelné elektrárne), vyvoláva pľúcne ochorenia (prahová limitná dávka prachu kobaltu vo vzduchu je 0,5 mg/m3).

kobaltová modrá

kobaltová modrá, Thénardova modrá, aj viedenská modrá — syntetický modrý pigment, hlinitan kobaltnatý Co(AlO2)2. Je stály na svetle a odolný proti kyselinám a zásadám. Pripravuje sa viacerými spôsobmi, napr. žíhaním zmesi fosforečnanu kobaltnatého Co3(PO4)2 a hydroxidu hlinitého Al(OH)3; jeho výroba je nákladná, preto býva často falšovaný syntetickým ultramarínom. Jeho odtieň (zvyčajne veľmi čistý) závisí od spôsobu prípravy a od obsahu prímesí. Keďže sa dá bez zmeny vypaľovať pri vysokej teplote, už v 9. stor. sa používal na keramické glazúry a na zdobenie keramiky a porcelánu (→ kobaltový dekor). Používa sa ako smaltovací pigment a umelecký pigment v maliarstve odolný proti vplyvom počasia (vhodný aj na maľbu v exteriéri) a stály vo všetkých zmesiach a technikách. Oproti ultramarínu, s ktorým býva často porovnávaný, má mäkšiu textúru. Je vhodný na maľbu temperovými a akrylovými farbami, najkrajší je v akvarele a ako lazúra na svetlej podmaľbe (ako typický pololazúrový pigment sa vyznačuje veľkou farbiacou výdatnosťou a nízkou krycou schopnosťou; v pastóznej maľbe stráca žiarivosť). Menej vhodný je na olejomaľbu, pri práci spotrebúva až 100 % oleja a veľmi rýchlo s ním schne (s rizikom praskania vo väčších vrstvách). Urýchľuje aj schnutie s ním zmiešaných farieb. Časom zafarbuje olejové spojivo, preto býva trený (vymiešavaný) makovým alebo slnečnicovým olejom. V priemyselnej grafike slúži na prípravu farieb na tlač bankoviek a i. tlačovín. Nazývaný aj podľa L. J. Thénarda, ktorý ho 1802 pripravil.

kobaltový dekor

kobaltový dekor — druh maliarskeho dekoru na keramike a porceláne, maľba kobaltovými farbami, najmä kobaltovou modrou. Keďže kobaltovú modrú možno bez zmeny vypaľovať pri vysokej teplote, často sa používala vo výzdobe keramiky (maľba na keramickú glazúru, predovšetkým však pod ňu). Technika sa pravdepodobne vyvinula v 9. stor. v Strednej Ázii, kde sa nachádzajú ložiská kobaltu (najmä v strednom Iráne). Tamojší hrnčiari experimentovali s jeho využitím na zhotovenie maliarskeho dekoru na bielom povrchu keramiky. V 9. stor. sa kobaltový dekor začal používať vo výzdobe porcelánu v Číne, vrcholným obdobím jeho uplatnenia vo výzdobe čínskeho porcelánu bolo 14. – 17. stor. (→ clair-de-lune). V 13. stor. začal čínsky porcelán s kobaltovým dekorom významne ovplyvňovať islamskú keramiku (→ iznická keramika). Od 16. stor. sa kobaltový dekor ovplyvnený čínskym porcelánom uplatňoval aj v Európe (imitácie čínskeho porcelánu s kobaltovým dekorom vyrábala väčšina európskych porcelánok; → chinoizéria). Kobaltový dekor sa presadil v delftskej fajanse 17. – 18. stor., používali ho však viaceré európske porcelánky, napr. porcelánka v Meissene (tzv. cibuľový vzor).

kodeín

kodeín [gr.] — alkaloid, metyléter morfínu. Bezfarebná kryštalická látka horkastej chuti, dobre rozpustná vo vode a v organických rozpúšťadlách (etanol, chloroform a dietyléter); teplota topenia 154 – 156 °C (monohydrát). Nachádza sa v ópiu, z ktorého sa aj získava, predovšetkým sa však syntetizuje metyláciou morfínu. Používa sa ako liek (vo forme soli najčastejšie fosfátu, síranu alebo hydrochloridu) na tlmenie dráždivého kašľa (antitusikum) a hnačky i ako súčasť zložených prípravkov na tlmenie bolesti (slabé analgetikum). V tele sa čiastočne (asi 10 %) metabolizuje na morfín; je však menej účinný, preto aj nebezpečenstvo vzniku závislosti je pomerne nízke. Medzi najčastejšie nežiaduce účinky kodeínu patria zápcha, respiračný útlm (útlm dýchania), nedostatočnosť sexuálnej žiadostivosti a erektilná dysfunkcia. Prvýkrát bol izolovaný 1832 francúzskym chemikom Pierrom Jeanom Robiquetom (*1780, †1840).

koeficient

koeficient [lat.], súčiniteľ — veličina charakterizujúca vzťah dvoch rôznych entít, miera ich vzájomnej závislosti;

fyz. veličina vystupujúca v súčine s premennou veličinou a definujúca vzťah tejto veličiny k inej veličine, za daných podmienok konštanta (koeficient difúzie, koeficient kĺzavého trenia, koeficient odporu prostredia, koeficient prechodu tepla, koeficient prestupu tepla, koeficient teplotnej rozťažnosti, koeficient tepelnej vodivosti, koeficient trenia, koeficient útlmu, koeficient viskozity, koeficient vztlaku);

mat. a) konštantná, nepremenná časť v rovniciach určitého typu, zvyčajne multiplikatívny faktor pri niektorých členoch rovnice, napr. v systéme lineárnych rovníc s celočíselnými koeficientmi; b) prvok určitej množiny, ktorý čiastočne alebo úplne opisuje niektorý jav matematickej povahy, napr. závislosť, mieru (kovariančný koeficient, koeficient podobnosti); c) prvok pevne danej množiny, pomocou ktorej sa buduje nová štruktúra (vektorový priestor s reálnymi koeficientmi, polynóm s komplexnými koeficientmi, rad s racionálnymi koeficientmi).

koeficient priľnavosti

koeficient priľnavosti — pomer trecej sily \(T\) a normálovej sily \(N\) (kolmého zaťaženia) pneumatiky na povrch vozovky: \(\mu =\frac{T}{N}\). Podľa Coulombových zákonov koeficient priľnavosti (resp. trenia) by nemal závisieť od normálového zaťaženia, veľkosti dotykovej plochy, rýchlosti pohybu ani od teploty, čo v skutočnosti presne neplatí. Koeficient priľnavosti je väčší v pokoji než pri pohybe, čo sa výhodne uplatňuje pri brzdení (→ ABS).

koeficient tepelnej vodivosti

koeficient tepelnej vodivosti — veličina charakterizujúca vedenie tepla v látkach, konštanta úmernosti medzi tokom tepla prechádzajúcim za jednotku času cez jednotkovú plochu (hustotou tepelného toku) a gradientom teploty. Vo všeobecnosti je to tenzorová veličina, môže mať rôznu hodnotu pri vedení tepla v rôznych smeroch. Koeficient tepelnej vodivosti patrí k základným charakteristikám materiálov a jeho fyzikálnou jednotkou je W/mK.

kofeín

kofeín [arab.], 1,3,7-trimetylxantín, metylteobromín, teín — purínový alkaloid. Biela kryštalická látka rozpustná vo vode a v etanole; teplota topenia 235 – 238 °C. Najrozšírenejšia psychoaktívna látka. Nachádza sa v listoch, semenách alebo v plodoch niektorých rastlín, napr. v listoch cezmíny (paraguajskej) a čajovníka, v semenách guarany, kávovníka a koly. Je súčasťou niektorých potravín, nápojov a liekov. V primeranej dávke (do 300 mg denne) povzbudzuje mozgovú činnosť (psychostimulačný účinok), odstraňuje únavu a zvyšuje pozornosť, vo vysokých dávkach spôsobuje podráždenie a nespavosť, zrýchľuje srdcovú činnosť, zvyšuje krvný tlak, kyslosť žalúdočnej šťavy a tvorbu moču (diuretický účinok). Používa sa aj pri liečbe otravy alkoholom a na zosilnenie účinku niektorých analgetík. Nadmerné, dlhodobé užívanie kofeínu alebo látok obsahujúcich kofeín (káva, čaj) vedie k vzniku návyku (kofeinizmus), ktorý nie je nebezpečný, nejde o pravú toxikomániu (nemá trvalé následky, nemení osobnosť a charakter). Toxicita kofeínu je nízka, smrteľná dávka sa odhaduje na 10 g.

kokolity

kokolity [gr.] — drobné (priemer okolo 0,01 mm) doštičky (šupinky) z uhličitanu vápenatého (z kalcitu, vzácne z aragonitu) rozličného tvaru tvoriace schránku morských, ojedinele aj sladkovodných bičíkatých žltohnedých rias z radu Coccolithophoridales, ktorých výskyt je doložený od triasu, predpokladá sa však, že žili už v silúre.

Podľa stavby sa kokolity rozdeľujú na diskolity (bez centrálneho otvoru) a tremality (s centrálnym otvorom). Kokolity nie sú ploché, môžu mať okraje vyvýšené do tvaru misky (lopadolit) či smerujúce k povrchu bunky (kalyptrolit) alebo môžu mať tvar hviezdy (asterolit). Diskolity môžu mať v spodnej časti drobné, nepravidelne usporiadané póry, ktorých splynutím vzniká centrálny otvor tremalitov. Centrálny otvor je buď jednoduchý (tremalit sa potom nazýva plakolit), alebo rúrkovitý (tremalit sa nazýva rhabdolit). Pre veľkú citlivosť na zmenu životného prostredia (najmä na zmenu teploty a slanosti vody) sú kokolity dôležitým indikátorom pri riešení stratigrafických a paleoklimatologických problémov.

Kokosový ostrov

Kokosový ostrov, špan. Isla del Coco — ostrov sopečného pôvodu v Tichom oceáne patriaci Kostarike (asi 550 km od jej pobrežia), administratívne predstavuje súčasť provincie Puntarenas; rozloha 24 km2, neobývaný. Vlhké tropické podnebie, priemerná ročná teplota 23,6 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 7 000 mm. Pokrytý hustým tropickým dažďovým lesom. S okolitým morským prostredím predstavuje národný park (vyhlásený 1978, rozloha 1 998 km2) zapísaný 1997 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

kokosový tuk

kokosový tuk — tuk získavaný z plodov kokosovníka obyčajného (→ kokosovník). Najčastejšie sa získava z kopry lisovaním, prípadne extrakciou lipofilnými rozpúšťadlami, potom sa rafinuje, bieli a dezodoruje (zbavuje arómy). Kvôli zvýšeniu teploty topenia sa môže aj hydrogenovať. Rafinovaný kokosový tuk má príjemnú arómu, jemne slanú chuť a žlté až oranžové sfarbenie. Panenský kokosový tuk sa získava lisovaním za studena z čerstvej alebo z vysušenej dužiny alebo oddelením z kokosového mlieka, neprechádza procesmi chemickej rafinácie a nie je vystavený pôsobeniu vysokých teplôt; je takmer bezfarebný, má príjemnú mierne sladkastú chuť a arómu. Kokosový tuk sa topí pri teplote 21 – 25 °C, obsahuje vysoký podiel (až 90 %) nasýtených mastných kyselín, najmä kyselinu laurovú (47 %) a kyselinu myristovú (18 %), a fenolické látky, z ktorých viaceré majú antioxidačné účinky. Je mimoriadne stabilný na vzduchu. Používa sa v potravinárskom (napr. pri výrobe cukroviniek) a oleochemickom priemysle (základná surovina na výrobu toaletného mydla).

komárovité

komárovité, Culicidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), podrad komáre (Nematocera). Drobný hmyz vyskytujúci sa od arktických až po tropické oblasti. Má štíhle, 0,3 – 20 mm (zvyčajne 3 – 6 mm) dlhé telo, guľovitú hlavu s veľkými zloženými očami, s bodavo-cicavými ústnymi orgánmi, ktoré tvoria úzky cuciak, a s dlhými (spravidla dlhšími ako telo) 15-článkovými tykadlami, tri páry dlhých nôh a jeden pár blanitých krídel, pričom druhý pár je premenený na kyvadielka dôležité pri riadení letu. Hmyz s úplnou premenou (→ holometabólia).

Komárovité sa rozmnožujú oplodnenými vajíčkami, pričom pred ich kladením (100 – 400, najmä do mlák a stojatých vôd) sa musia samičky nacicať krvi; larválny vývin trvá 3 týždne, larvy žijú vo vode, kyslík však prijímajú zo vzduchu tracheami vyúsťujúcimi na poslednom bruškovom článku (spôsob vyústenia tracheí je jedným z diferenciálnych diagnostických znakov rodov). Sú beznohé, majú hryzavé ústne orgány (okrem lariev z čeľade byľomorovité, ktoré majú cicavé ústne orgány) a voľné (múmiovité) kukly. Samičky sa živia krvou stavovcov, najmä cicavcov, samčeky počas krátkeho života (žijú len niekoľko dní, samičky až rok) cicajú rastlinné šťavy alebo potravu neprijímajú vôbec. Väčšina druhov sa zaraďuje medzi nočný hmyz obťažujúci človeka aj zvieratá, mnohé druhy sú prenášačmi viacerých infekčných ochorení (napr. malárie, dengue, žltej horúčky a zápalu mozgu).

Patrí sem približne 3 100 druhov z 34 rodov, z ktorých najvýznamnejšie sú Anopheles, Culex a Aedes (všetky tri rody môžu prenášať filárie psov, pôvodcu malárie vtákov a rôzne vírusy vyvolávajúce zápaly mozgu zvierat a človeka; ľudskú maláriu prenáša len rod Anopheles, žltú zimnicu rod Aedes, všetky tri rody prenášajú aj ľudské filárie Wuchereria a Brugia). Na Slovensku sa vyskytuje okolo 50 druhov, k najbežnejším patria 5 – 6 mm dlhý kalamitný druh komár útočný (Aedes vexans), ktorého dospelé jedince sa od mája do jesene vyskytujú v lesoch a na lúkach prevažne v nížinách a pahorkatinách, larvy sa vyvíjajú najmä v mlákach a plytkých vodách záplavových zón riek a samičky napádajú prevažne teplokrvné živočíchy, ale aj človeka, a 3,5 – 5 mm dlhý komár dotieravý (Culex molestus), ktorého larvy sa vyvíjajú najmä v malých nádržiach, kanáloch a teplovodoch a samičky napádajú človeka prevažne vo večerných a v nočných hodinách, zriedkavejším druhom je napr. okolo 6 mm dlhý komár obrúčkavý (Theobaldia annulata, v niektorých zoologických systémoch Culuseta annulata), ktorého larvy sa vyvíjajú vo vodách znečistených organickými látkami, dospelé jedince sa od júna do jesene vyskytujú najmä na severe Slovenska a samičky napádajú človeka aj hospodárske zvieratá.

kometezimála

kometezimála [gr.] — ľadový objekt predstavujúci stavebný prvok jadier komét a objektov Kuiperovho pása; ľadová obdoba planetezimály. Kometezimály vznikali v raných štádiách vývoja slnečnej sústavy vo veľkých vzdialenostiach od Slnka pri nízkej teplote. Formovali sa v slnečnej prahmlovine z pôvodne homogénnej zmesi mikroskopických tuhých zŕn a plynu. Postupným nalepovaním zŕn pri zrážkach vznikli kometezimály s rozmermi 10 – 100 m, ktoré pri relatívne pomalom pohybe vytvárali zrážkami medzi sebou kometárne jadrá. Dôsledkom tohto mechanizmu vzniku jadier sú nehomogenity v jadrách s rozmermi desiatok až stoviek metrov zapríčiňujúce ich nízku pevnosť a z toho vyplývajúcu značnú pravdepodobnosť ich rozpadu aj pri neveľkom vonkajšom alebo vnútornom impulze.

Komijsko

Komijsko, Komijská republika, starší, vžitý názov Komi, ruský názov a oficiálny prepis Komi, Respublika Komi — republika na severovýchode eur. časti Ruska, súčasť Severozápadného federálneho okruhu. Väčšinu územia zaberá rovinná severových. časť Východoeurópskej nížiny s nadmorskými výškami 70 – 150 m n. m., v centrálnej časti sa rozkladá vyvýšenina Timany s maximálnou výškou 456 m n. m., na východe predhorie a záp. svahy Severného Uralu, na juhozápade pahorkatinné morénové územie Severnej pahorkatiny s výškami do 236 m n. m.

Mierne chladné kontinentálne podnebie, v sev. časti subpolárne, priemerná teplota v jan. od −20 °C na severovýchode do −17 °C na juhozápade, v júni od 11 °C na severe do 15 °C na juhu; ročný úhrn zrážok približne od 400 mm na severe a 600 – 700 mm na ostatnom území do 1 500 mm na Urale. Hlavnými riekami sú Pečora s najväčšími prítokmi Usa a Ižma (na severe), Vyčegda s prítokmi Sysola a Vym (na juhozápade) a Mezeň s prítokom Vaška (na severozápade); 78-tis. jazier (celková rozloha 4 500 km2), najväčšie Jam ozero (31,1 km2) a Sindorskoje ozero (28,5 km2); okolo 8 % územia predstavujú močaristé oblasti (najmä v povodí Pečory). Väčšina územia leží v pásme tajgy s prevládajúcimi porastmi smreka a borovice (okolo 70 % územia pokrývajú lesy), severne od sev. polárnej kružnice prechádza tajga do lesotundry a tundry. Pečorsko-ilyčská biosférická rezervácia (rus. Pečoro-Ilyčskij gosudarstvennyj prirodnyj biosfernyj zapovednik) a národný park Jugyd va (rus. Nacionaľnyj park Jugyd va) boli pre svoju nedotknutosť (predstavujú najväčšie pôvodné lesné územie v Európe s rozlohou 32 600 km2) zapísané 1995 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Panenské lesy Komijska. Pestré zásoby nerastných surovín, najmä uhlia (významné ložiská čierneho uhlia v Pečorskej panve), ropy a zemného plynu (v Timansko-pečorskej naftovej oblasti), ďalej titánových rúd, bauxitu, kamennej soli, fosforitov, sadrovca, vápencov, mramoru; náleziská jantáru, rubínu, granátov, achátu, jaspisu, jadeitu, nefritu ap.

Hospodárstvo Komijska je založené na ťažbe a spracovaní energetických surovín (ropy, zemného plynu, čierneho a hnedého uhlia, antracitu, rašeliny a bituminóznych bridlíc) i na ťažbe a spracovaní dreva. Pestovanie obilia, zemiakov, zeleniny, krmovín; chov dobytka mliečneho typu (na juhu), sobov (na severe); poľovníctvo (množstvo voľne žijúcej kožušinovej zveri). Rozvinutá vodná doprava na Pečore a Vyčegde, 4,1-tis. km vodných ciest; 2,3-tis. km železníc; 11,8-tis. km ciest; 7 letísk – v Syktyvkare, Vorkute, Uchte, Pečore, Usinsku, Inte a Usť-Ilimsku; hustá potrubná doprava (2010).

Obyvateľstvo: 61,7 % Rusov, 22,5 % Komijčanov, 4,0 % Ukrajincov, 1,2 % Tatárov, 1,0 % Bielorusov, 9,6 % iných (2010). Najväčšie mestá: Syktyvkar, Uchta, Vorkuta.

— Pôvodnými obyvateľmi územia Komijska, ktoré bolo osídlené už v paleolite, sú ugrofínski Komijčania. V 10. a 11. stor. prechádzali cez územie kupci a ozbrojené skupiny z oblasti Ladožského jazera a z Novgorodu, v 12. – 13. stor. bola oblasť miestom mocenských bojov medzi Novgorodskou republikou a Vladimírskym veľkokniežatstvom (v 12. – 14. stor. súčasť Novgorodskej Rusi) a v 14. – 15. stor. medzi Novgorodskou republikou a Moskovským veľkokniežatstvom, ku ktorému bolo Komijsko 1478 pripojené. V 13. a 14. stor. prebiehala kolonizácia území ruskými roľníkmi, ktorí sa usádzali v oblastiach riek Vyčegda, Mezeň a Pečora, kde sa začalo rozvíjať poľnohospodárstvo. R. 1380 sa s pôsobením Stefana Permského (vlastným menom Stepan Chrap alebo Krap, *asi 1340 alebo 1345, †1396) začala christianizácia Komijska, s ktorou súvisel aj vznik tzv. staropermského písma. V 16. – 18. stor. bolo územie Komijska významným tranzitným priestorom, cez ktorý prechádzali obchodné trasy z Viatskej pahorkatiny smerom do Archangeľska a z mesta Velikij Usťug (v dnešnej Vologdskej oblasti) smerom na Sibír. R. 1637 vznikol na rieke Vym solivar (jeden z najväčších v Rusku), v 2. pol. 18. stor. sa rozvíjal železiarsky a na konci 19. stor. drevospracujúci priemysel. V 1. pol. 19. stor. vypukli povstania proti feudálnemu a národnostnému útlaku, z ktorých najvýznamnejšie bolo tzv. usť-kulomské povstanie (1842 – 43). Koncom 19. a zač. 20. stor. bolo Komijsko súčasťou Vologdskej (Usť-sysoľský a Jarenský újazd) a Archangeľskej gubernie (Pečorský újazd).

Po Októbrovej revolúcii 1917 sa časť územia dostala pod kontrolu vlády tzv. Severnej oblasti (podporovaná vojskami Spojeného kráľovstva a USA), od novembra 1919 bola väčšina územia obsadená vojskom A. V. Kolčaka. Po ustanovení sovietskej vlády 1921 bola zriadená Autonómna oblasť Komi (Zyrian) s hlavným mestom Usť-Sysoľsk (dnes Syktyvkar), 5. decembra 1936 premenená na Komi autonómnu sovietsku socialistickú republiku (Komi ASSR; požiadavky Komijčanov na vytvorenie tzv. Veľkej Komi – Ydžyd Komi, ktorá by zahŕňala vlastnú republiku, Udmurtsko, Permsko a Nenecko, boli odmietnuté). V 30. – 40. rokoch 20. stor. sa rozvíjala ťažba uhlia a ropy a bola postavená Severopečorská železnica. Od 1929 do konca 50. rokov 20. stor. bola na území Komijska zriadená sieť viacerých gulagov a pracovných táborov, do ktorých boli posielaní kulaci a politickí väzni. Po 2. svetovej vojne pokračoval rozvoj ťažkého priemyslu, viaceré priemyselné centrá (a súčasne pracovné tábory) sa zmenili na mestá (Vorkuta, Pečora, Sosnogorsk). R. 1990 bola v rámci Ruskej federácie vyhlásená Komi sovietska socialistická republika (Komi SSR), od 1992 súčasný názov (Komijská republika), 17. februára 1994 bola prijatá ústava republiky. R. 1996 bolo podpísaných viacero zmlúv upravujúcich vzťahy medzi Komijskom a Ruskou federáciou. R. 2000 sa Komijsko stalo súčasťou Severozápadného federálneho okruhu.

— Komijsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie, na čele stojí prezident volený v priamych voľbách na 5 rokov, parlament (komijsky Komi Respublikasa Kanalan Sövet, rus. Gosudarstvennyj Sovet Respubliki Komi) má 30 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Komijska
1990 – 2002 Jurij Spiridonov
2002 – 2010 Vladimir Torlopov
2010 – 2015 Viačeslav Gajzer
od 2015 Sergej Gaplikov

komín

komín [gr. > lat.] —

1. ban. vertikálne banské dielo razené zvyčajne dovrchne, určené na otvárku a prípravu dobývacích blokov alebo na ťažbu a vetranie horizontálnych banských diel. Často býva vystužené výdrevou, príp. vymurované. Komín využívaný na dopravu rúbaniny samospádom na spodnejšiu smerovú chodbu sa nazýva sýp alebo sypný komín;

2. geomorfol., geol. a) → krasový komín; b) sopečný komín; → sopúch; 3. tech., stav. dutá konštrukcia na odvádzanie spalín a dymu z vykurovacích spotrebičov, z kotlov a z priemyselných pecí, ako aj na odvádzanie vzduchu a plynov odsávaných z prevádzok alebo z priemyselných zariadení do ovzdušia. Komín na odvádzanie malých množstiev exhalátov je súčasťou budovy ako vstavaný alebo pristavaný k jej fasáde, na odvádzanie veľkých množstiev exhalátov sa buduje samostatne stojaci továrenský komín. Princíp činnosti komína je založený na tzv. komínovom efekte (→ komínový ťah). K základným častiam komína patria: komínové teleso (plášť), komínový prieduch, komínový sopúch, spalinová klapka, komínový nadstavec a komínová hlava. Komínové teleso (plášť) je vonkajší obal komína (zvyčajne murovaný), má statickú (nosnú), ochrannú a estetickú funkciu; jeho maximálna povrchová teplota nesmie prekročiť 51 °C (pri pristavanom komíne to platí do výšky 2,5 m nad terénom alebo nad prístupovou plochou). Komínový prieduch je zvislá dutina kruhového, príp. štvorcového alebo obdĺžnikového prierezu vnútri komínového telesa, ktorou sa priamo odvádzajú spaliny a dym odvádzané zo spotrebiča dymovodom (komínovou rúrou); dymovod je s prieduchom komína prepojený komínovým sopúchom (otvorom v komínovom telese). Na jeden komínový prieduch môže byť napojených aj viac spotrebičov (napr. na rôznych podlažiach). Na uzatváranie cesty spalín (ak je spotrebič mimo prevádzky) i na reguláciu ťahu komína slúži spalinová klapka umiestnená v dymovode alebo v komínovom prieduchu. Výška komínového prieduchu od sopúcha nahor po ústie komína (nad strechou) sa nazýva účinná výška prieduchu (na jej zväčšenie sa niekedy používa komínový nadstavec). Jeden komín môže obsahovať viac komínových prieduchov (združený komín). Prieduchy podľa usporiadania môžu byť priebežné (všetky sa začínajú v najnižšom podlaží), podlažné (začínajú sa v príslušnom podlaží) a prepažené so spoločným zberačom (zberač prechádza všetkými podlažiami a z neho jednostranne alebo obojstranne odbočujú prieduchy jednotlivých podlaží, ktoré sú od zberača oddelené výsuvnými uzávermi), podľa priebehu pozdĺžnej osi prieduchu priame a uhýbané (odkláňajú sa od zvislice), podľa prierezu úzke, str. alebo prielezné, podľa druhu použitých palív prieduchy na odvádzanie spalín z tuhých, kvapalných alebo z plynných palív. Komínová hlava je časť komína nad strechou zakončená krycou doskou, ktorá ju chráni pred mechanickým poškodením a pred vplyvmi počasia; hlava vstavaných komínov má presahovať minimálne o 65 cm hrebeň strechy alebo minimálne o 1,5 m najvyššiu hranu plochej strechy; môže byť výrazným architektonickým prvkom najmä pri komínoch umiestnených v blízkosti priečelí, ktoré sú nápadné svojou polohou a výškou. Súčasťou komína býva aj samostatná dutina (vzduchový prieduch) na privádzanie spaľovacieho vzduchu k spotrebiču. V najnižšej časti komína medzi pätou komína a sopúchom, kde sa usádzajú tuhé časti spalín (sadze) a dymový kondenzát, je umiestnený uzatvárateľný vyberací otvor na ich odstraňovanie. Pri priebežných prieduchoch sú otvory umiestnené na voľne prístupnom mieste (na chodbe, schodisku ap.); vyberacie otvory na podlažné prieduchy môžu byť umiestnené len vo vedľajších priestoroch, napr. v predsieni alebo v kúpeľni toho istého bytu, nesmú ústiť do obytných miestností, sál, učební, skladovacích priestorov ap. Na vymetanie a kontrolu komínových hláv sa v ich výške zhotovujú komínové lávky; ak je ich zhotovenie ťažké, vytvára sa uzatvárateľný vymetací otvor, ktorý má byť umiestnený čo najvyššie v priestore krovu alebo strechy. Podľa konštrukcie komínového telesa (plášťa) sa rozlišujú jednovrstvové (tvorené len plášťom – murivom z obyčajných tehál alebo z komínoviek, ktorými sa ohraničuje prieduch; nie sú vhodné na kvapalné alebo na plynné palivá) a viacvrstvové, resp. trojvrstvové (tvorené obvodovým plášťom, tepelno-izolačnou str. vrstvou a plechovou alebo keramickou komínovou vložkou s funkciou prieduchu) komíny, podľa spôsobu zhotovenia komíny murované z tehál alebo z tvaroviek, monolitické al. montované z prefabrikovaných dielcov. V súčasnosti sa používajú tzv. systémové komíny, ktoré sa zostavujú z prefabrikovaných dielcov od jedného výrobcu. Za technický stav komína zodpovedá vlastník objektu, ktorý ho musí udržiavať v dobrom technickom stave a zabezpečiť jeho pravidelnú kontrolu a čistenie. O vybavení komína rozhoduje revízny technik. Všeobecné podmienky pri jeho výstavbe a používaní a lehoty jeho čistenia a vykonávania kontrol sú ustanovené v prísl. práv. predpisoch. Ak sa pri čistení a kontrole komína al. dymovodu (resp. pri preskúšaní komína) zistia nedostatky bezprostredne ohrozujúce protipožiarnu bezpečnosť stavieb al. zdravie ľudí, zodpovedný pracovník musí túto skutočnosť bezodkladne oznámiť obci alebo príslušnému orgánu vykonávajúcemu štátny požiarny dozor a komín alebo dymovod sa až do odstránenia nedostatkov nesmie používať.

— Murované komíny boli v mestách na území Slovenska známe od prelomu 16. a 17. stor. V dedinskom prostredí sa vo väčšej miere začali stavať až v priebehu 19. a zač. 20. stor. Dovtedy sa zhotovovali lapače dymu lievikového tvaru upletené z prútia a vymazané hlinou, ktorými sa dym z kúreniska odvádzal cez strop iba do podstrešia. Tam vyúsťoval do nízkeho nadstavca zo skál (piecka), kde sa zachytávali horúce spaliny a iskry. Po premiestnení ohniska a čeľustí pece z izby do pitvora, ale najmä po vzniku čiernej kuchyne v dome sa dym začal odvádzať otvoreným komínom. Vytvárala ho mohutná oblúkovitá murovaná alebo zrubová klenba nad celým priestorom čiernej kuchyne, ktorá v podstreší vyúsťovala do komína štvorcového prierezu vyčnievajúceho v zadnej časti pitvora až nad strechu domu. Spočiatku bola klenba zhotovovaná z drúčikov, tyčí al. z prútia, vymazaná hlinou a ukončená sedlovou doštenou strieškou, neskôr bolo v rámci protipožiarnych opatrení nariadené stavať namiesto nej murovaný komín. Po všeobecnom zavedení sporákov a po likvidácii starších foriem kúrenísk s ohniskom a pecou v interiéri obydlia boli otvorené komíny nahradené uzatvorenými cylindrovými komínmi, kt. sa používajú aj v súčasnosti. Staršie formy otvorených komínov sa využívali na údenie mäsa. Komíny spravidla dvakrát ročne vymetali kominári spúšťaním železnej gule s hrotmi, ktorou z komína odstraňovali usadené sadze (hrozilo ich vznietenie), a potom ich dočistili štetkou. Komín mal dôležitú úlohu v poverových predstavách, symbolizoval prechod medzi pozemským a nadpozemským, prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Prichádzali cezeň na pozemský svet nadprirodzené bytosti (Lucia, meluzína, rarášok, ale aj Mikuláš spúšťajúci sa na zlatej niti). Na Slovensku bol komín sídlom rodového ochrancu (hada) a mal významné miesto i v obyčajach životného cyklu (narodenie, svadba a i.) a v kalendárnych obyčajach (Štedrý večer, fašiangy a i.).

komínový ťah

komínový ťah — podtlak v komíne zabezpečujúci odstraňovanie spalín z kúrenísk kotlov, priemyselných pecí ap. a dopravu čerstvého vzduchu do nich. Je spôsobený nižším aerostatickým tlakom plynov v komíne, ako je tlak okolitého vzduchu (tzv. komínový efekt), keďže plyny vypĺňajúce prieduch komína sú teplejšie a majú nižšiu hustotu ako okolitý vzduch.

Pre maximálny teoreticky možný rozdiel tlakov, tzv. statický komínový ťah, platí \(\Delta p =\)\(Chb(1/T_0 - 1/T_k)\), kde \(h\) je účinná výška prieduchu, \(b\) tlak vzduchu, \(T_0\) teplota okolitého vzduchu, \(T_k\) priemerná teplota v komíne a \(C = 0,034 2\) koeficient vyjadrujúci termodynamické vlastnosti vzduchu (v skutočnosti je ťah nižší o odpor prúdenia, čo sa zohľadňuje použitím koeficientu \(C\) zisteného na základe skúšok). Komínový ťah teda ovplyvňujú aj meteorologické podmienky (teplota okolia, tlak vzduchu, jeho teplota a vlhkosť, ako aj rýchlosť vetra). Výšku komína neurčuje iba potrebný ťah, ale často ju ovplyvňuje aj napr. výška okolitej zástavby a pri veľkých priemyselných zariadeniach aj cieľ dosiahnuť požadovaný rozptyl spalín v atmosfére v prevažujúcich meteorologických podmienkach. Komínový ťah je preto premenlivý a často iný, než je potrebné na optimálnu prevádzku spaľovacieho zariadenia s dobrou účinnosťou (príliš veľký ťah zbytočne ochladzuje kúrenisko, príliš malý znižuje výkon zariadenia; v obidvoch prípadoch môže nastať nedokonalé spaľovanie). Väčšie priemyselné zariadenia majú preto ručnú al. aj automatickú reguláciu ťahu (napr. klapkou al. posúvačom v prieduchu).

Keďže teplo odchádzajúce komínom sa iba z veľmi malej časti využije na vytváranie ťahu, pričom však výrazne zhoršuje účinnosť tepelných zariadení, teplota spalín vychádzajúcich zo zariadení by mala byť čo najnižšia, aby sa znížila tzv. komínová strata. Ak je však teplota spalín v komíne príliš malá, dochádza k vyzrážaniu vlhkosti, ktorá agresívne pôsobí na konštrukciu komína. Najmenšia teplota spalín pri tuhých palivách a ťažkých vykurovacích olejoch sa volí bežne okolo 250 °C, pri plynoch a ľahkých vykurovacích olejoch 150 °C. Ak je komínový prieduch vybavený vložkou odolnou proti korózii, je možné výstupnú teplotu spalín znížiť. Ak ťah komína nie je postačujúci, treba ho zabezpečiť iným spôsobom (umelý ťah), napr. dopravou spalín ventilátorom, ktorý odsáva spaliny z kúreniska a tlačí ich do komína al. (zriedkavejšie) tlačí čerstvý vzduch do kúreniska (pretlakové kúrenisko). V prípade kondenzačných kotlov je vzhľadom na nízku teplotu spalín vždy potrebné vytvárať umelý ťah, ktorý je často energeticky výhodnejší ako vytváranie potrebného ťahu len komínom.

— V minulosti pri parných rušňoch nebola vzhľadom na prejazdový profil výška ich komína (najčastejšie odlievaného zo sivej liatiny) na prevádzku kotla postačujúca, preto sa umelý ťah dosahoval strhávaním spalín prúdom výfukovej pary v komíne (→ ejektor, dyšňa). Pri parných lokomobilách bol plechový komín sklápateľný a jeho ťah bol podporovaný aj prúdom výfukovej pary. Komínový ťah parných lodí bol väčšinou postačujúci, iba v niektorých prípadoch (bojové plavidlá) sa používal umelý ťah, a to zväčša ventilátorom poháňaným parnou turbínou. Komín riečnych lodí bol kvôli plavbe pod mostami tiež sklápateľný. V súčasnosti, aby spaliny neobťažovali cestujúcich a posádku, sú výfukové potrubia hlavných a pomocných motorov lodí vyvedené do vyvýšenej vežovej nadstavby nazývanej aj komín.