Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 534 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Ajaccio

Ajaccio [fr. ažaksjo, tal. ajaččo] — mesto vo Francúzsku na juhozáp. pobreží ostrova Korzika, administratívne stredisko metropolitného regiónu Korzika a departementu Corse-du-Sud; 68-tis. obyvateľov (2013). Príjemná stredomorská klíma, priemerná teplota najchladnejšieho mesiaca je 9,6 °C a najteplejšieho 21,7 °C, malé množstvo zrážok. Priemysel rybný (sardinky), konzervárenský, tabakový, drevársky, export vína. Vyhľadávané turistické stredisko, prímorské a klimatické kúpele. Rybársky (lov sardiniek), osobný (trajektové spojenie s mestami Marseille, Toulon a Nice), jachtový a menší obchodný prístav.

Mesto založené 1492 Janovčanmi v blízkosti pôvodného rímskeho sídliska (3 km na sever od Ajaccia), 1553 – 59 a od 1768 pripadlo Francúzsku. Po rozdelení Korziky na 2 departementy Golo a Liamone sa stalo 1793 hlavným mestom departementu Liamone, 1942 – 43 okupované Talianmi. Rodisko Napoleona I. Bonaparta; v jeho rodnom dome je múzeum (Maison Bonaparte). Stavebné pamiatky: radnica (1836), katedrála z 1593. Knižnica, galéria.

Akabský záliv

Akabský záliv, Khalíj al ’Aqubah — záliv v sev. časti Červeného mora medzi Arabským a Sinajským polostrovom. Dlhý asi 180 km, široký 16 – 28 km. Od Červeného mora ho oddeľuje vysoký podmorský prah. Centrálnu časť zaberá výrazná zníženina s max. hĺbkou 1 828 m. Teplota vrchných vrstiev vody sa pohybuje od 18 °C v zime po 25 °C v lete. Slanosť vody okolo 42 ‰. Prístavy: Akaba v Jordánsku, Eilat v Izraeli.

akantit

akantit [gr.], Ag2S — minerál, sulfid strieborný; dimorfný s argentitom, do ktorého prechádza pri teplote 179 °C. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Vzácne vytvára tŕňovité alebo ihlicovité kryštály. Je tmavoolovenosivý, má kovový lesk a drobnolastúrnatý lom. Najznámejšie náleziská sú v Sasku (Freiberg) v Nemecku.

aklimácia

aklimácia [gr.] — prispôsobovanie sa organizmu zmene len jedného faktora vonkajšieho prostredia (napr. zmene teploty).

aklimatizácia

aklimatizácia [gr. > lat.] — prispôsobovanie sa organizmov novému, cudziemu prostrediu, predovšetkým zmeneným klimatickým podmienkam, druh adaptácie. Komplexná reakcia organizmu na pravidelne sa opakujúce zmeny atmosférického prostredia, resp. na trvalú zmenu klimatických podmienok s cieľom vytvoriť si nový, optimálny funkčný stav. Schopnosť aktívne sa prispôsobovať novým podmienkam je jedným z charakteristických znakov živého organizmu. Na rozdiel od naturalizácie nastáva pri aklimatizácii aj zmena dedičnosti organizmu, teda aklimatizované rastliny alebo zvieratá v nových podmienkach nielen rastú, ale sa aj rozmnožujú a dávajú plodné potomstvo. Možnosť a trvanie aklimatizácie závisí od stupňa zmeny klimatických podmienok, dôležitých fyziologických zmien (napr. zvýšenie alebo zníženie látkovej premeny, utvorenie alebo odbúranie tukovej vrstvy), ako aj od schopnosti organizmu rozmnožovať sa v zmenených klimatických podmienkach. Pri teplokrvných živočíchoch spočíva v prispôsobení termoregulácie novým podmienkam, pri studenokrvných sa posúva hranica letálnych teplôt i vplyvu teplôt na životné procesy, čo sú v značnej miere vrodené možnosti adaptácie.

Každý druh, odroda alebo plemeno má inú schopnosť aklimatizácie, niektoré nemožno aklimatizovať vôbec. Pri aklimatizácii rastlín a živočíchov ide spravidla o zámernú činnosť človeka prenášajúceho úžitkové rastliny a živočíchy do prostredia, ktoré nie je pôvodné a má menej priaznivé klimatické podmienky (množstvo zrážok, priebeh teplôt počas dňa a roka, dĺžka slnečného svitu, dĺžka vegetačného obdobia), napr. aklimatizácia (presídlenie) bažanta poľovného, Phasianus colchicus, v strednej Európe. Trvalá aklimatizácia sa dosahuje novošľachtením, pri ktorom sa získavajú odrody organizmov schopné produkcie aj v nepriaznivých podmienkach, napr. nové odrody rastlín, ktoré sú pôvodné v teplejších oblastiach, sa pestujú v chladnejších oblastiach (→ introdukcia).

U človeka nastáva aklimatizácia vtedy, keď sú vplyvy vonkajšieho prostredia také intenzívne, že prekračujú kapacitu bežných homeostatických reakcií. Organizmus sa vtedy prispôsobuje jednému (tlak, teplota alebo vlhkosť vzduchu) alebo celému komplexu zmenených klimatických faktorov. Dostáva sa do stresovej situácie, mobilizujú sa jeho energetické zdroje s cieľom zachovať homeostázu. Keď tieto záťažové situácie zvládne, intenzita reakcií sa znižuje. Napr. pri aklimatizácii na vysoké teploty nastáva zvýšené potenie; pri aklimatizácii na vysokohorské prostredie sa organizmus vyrovnáva so zníženým množstvom kyslíka zrýchlením frekvencie dýchania a srdcovej činnosti. Aklimatizačné procesy sú pritom reverzibilné a po návrate do pôvodného prostredia postupne ustupujú.

akratotermy

akratotermy [gr.] — podzemné vody s teplotou nad 20 °C, ktoré tak ako akratopegy chemickým zložením ani fyzikálnymi vlastnosťami nespĺňajú kritériá potrebné na zaradenie medzi minerálne vody, charakter minerálnej vody im dodáva iba zvýšená teplota.

akridín

akridín [gr.] — aromatická heterocyklická zlúčenina, bledožltá látka s teplotou topenia 110 °C kryštalizujúca vo viacerých kryštalických modifikáciách; jej roztoky fluoreskujú. Nachádza sa v kamennouhoľnom dechte. Priemyselne sa vyrába kondenzáciou difenylamínu s kyselinou mravčou HCOOH. Samotný akridín, ako aj jeho deriváty sa používajú v chémii farbív. Niektoré deriváty majú antiseptické vlastnosti.

akrylaldehyd

akrylaldehyd [gr. + arab.], akroleín, propenál, CH2=CHCHO — najjednoduchší nenasýtený aldehyd. Bezfarebná kvapalina s ostrým zápachom a so slzotvornými účinkami, teplota varu 52,1 °C. Akrylaldehyd je veľmi reaktívny, ľahko polymerizuje. Pôvodne sa vyrábal kondenzáciou acetaldehydu s formaldehydom, dnes takmer výhradne oxidáciou propénu. Je surovinou na výrobu glycerolu a kyseliny akrylovej. Rýchlo rastie jeho význam ako suroviny pri výrobe esenciálnej aminokyseliny metionínu, ktorá sa pridáva do bielkovinových koncentrátov pri výrobe krmív najmä pre hydinu.

akrylamid

akrylamid [gr.], CH2=CHCONH2 — amid kyseliny akrylovej. Bezfarebná kryštalická látka s teplotou topenia 84,5 °C, rozpustná vo vode, v etanole, acetóne, nerozpustná v benzéne a heptáne. Pri normálnej teplote je akrylamid stály, pri tavení môže náhle spolymerizovať. Absorbuje sa pokožkou, je jedovatý a dráždivý. Pôvodne sa vyrábal hydrolýzou akrylonitrilu pôsobením kyseliny sírovej a následnou neutralizáciou amoniakom. Ako vedľajší produkt vzniká síran amónny (NH4)SO4. Novšie postupy nepoužívajú kyselinu sírovú; hydrolýza je katalyzovaná meďou. Akrylamid vzniká aj pri tepelnom spracovaní (smažení a pečení) v potravinách bohatých na sacharidy (→ Maillardova reakcia). Akrylamid je surovina na výrobu polymérov a kopolymérov, ktoré sa používajú na výrobu farbív, lepidiel, kontaktných šošoviek, na spevňovanie konštrukcií základov priehrad a tunelov, v papiernickom a textilnom priemysle. Používa sa však hlavne na výrobu polyakrylamidu, ktorý je výborným flokulačným činidlom pri čistení odpadových vôd a flotačnej úprave rúd.

akrylonitril

akrylonitril [gr.], vinylkyanid, CH2=CH–C≡N — nitril kyseliny akrylovej. Bezfarebná kvapalina so slabým štipľavým zápachom, veľmi jedovatá, čiastočne rozpustná vo vode, miešateľná s bežnými organickými rozpúšťadlami; teplota varu 77,2 °C, hustota 0,81 g/cm3. Ľahko polymerizuje. Vyrába sa takmer výhradne amoxidáciou propénu 2 CH3–CH=CH2 + 2 NH3 + 3 O2 → 2 CH2=CH–C≡N + 6 H2O, v malej miere adíciou kyanovodíka HCN na acetylén. Asi dve tretiny celosvetovej produkcie akrylonitrilu sa spotrebuje na výrobu polyakrylonitrilových vláken (PAN), zvyšok na výrobu kopolymérov (ABS, styrén-akrylonitril), syntetického kaučuku, na výrobu nitrilu kyseliny adipovej, akrylamidu a lyzínu. Medziprodukt vo výrobe antioxidantov, liečiv, farbív a povrchovo aktívnych látok. Používa sa aj na zadymovanie dlhodobo skladovaného obilia v skladoch ako pesticídna ochrana.

aktínium

aktínium [gr.], actinium, zn. Ac — rádioaktívny prvok 3. skupiny periodickej sústavy, protónové číslo 89. Striebrobiely mäkký kov podobný lantánu, veľmi reaktívny; teplota topenia 1 050 °C, teplota varu 3 027 °C, hustota 10,06 g/cm3. Objavený 1899 A. Debiernom v odpadoch pri chemickom spracovaní uránovej rudy. Názov pochádza z gr. aktis (lúč). Kovové aktínium bolo získané v miligramových množstvách redukciou fluoridu AcF3 parami lítia pri teplote 1 000 °C. Je známych 25 rádioizotopov, z nich najdôležitejšie sú 227Ac (doba polpremeny 21,77 roka) a 228Ac (doba polpremeny 6,13 hodiny). Ďalšie rádioizotopy sú krátkožijúce, viaceré boli pripravené bombardovaním tória rôznymi časticami. V zlúčeninách, ktoré sa podobajú zlúčeninám lantánu, má atóm aktínia oxidačné číslo III.

aktinoidy

aktinoidy [gr.] — skupina 14 chemických prvkov nasledujúcich za aktíniom s protónovým číslom od 90 do 103. Názov zaviedol G. T. Seaborg 1944 ako analógiu lantanoidov, pretože s rastúcim protónovým číslom prvkov elektróny postupne obsadzujú orbitály 5f (→ aktinoidová kontrakcia), čo nemá takmer nijaký vplyv na chemické vlastnosti aktinoidov. Prvé členy radu, tórium (Th), protaktínium (Pa), urán (U), sa vyskytujú v prírode. Tórium sa získava z monazitu vo forme ThO2, zdrojom uránu sú uránové rudy, napr. uraninit (smolinec). Ostatné (transurány), neptúnium (Np), plutónium (Pu), amerícium (Am), curium (Cm), berkélium (Bk), kalifornium (Cf), einsteinium (Es), fermium (Fm), mendelevium (Md), nobelium (No), lawrencium (Lr), sa pripravujú umelo ako rozpadové produkty izotopov uránu (235U a 238U), častejšie však jadrovými reakciami. Posledný člen radu, lawrencium, bol objavený 1961. Všetky aktinoidy sú nestabilné a podliehajú rádioaktívnemu rozpadu. Typické je oxidačné číslo III, pre nižšie aktinoidy (Th, Pa, U, Np, Pu, No, Am) sú typické aj väčšie oxidačné čísla (IV – VII). Aktinoidy sú neušľachtilé kovy, ochotne reagujú s väčšinou nekovov, a to najmä pri zvýšenej teplote. Aktinoidy najčastejšie tvoria oxidy, hydroxidy, fluoridy, fosforečnany. Sú súčasťou zliatin a intermetalických zlúčenín. Najvýznamnejšie sú urán a plutónium, ktoré sa používajú ako jadrové palivo.

aktinometer

aktinometer [gr.] — prístroj na meranie intenzity priameho slnečného žiarenia. Na rozdiel od pyrheliometra je relatívnym prístrojom. Je založený na princípe premeny žiarivej energie na tepelnú energiu. Aktinometer meria termoelektrické napätie vyvolané teplotným rozdielom medzi prijímacou časťou prístroja a okolitým prostredím alebo deformáciu bimetalického prúžka zahrievaného slnečnými lúčmi. Aktinometer prispôsobený na nepretržitú registráciu priameho slnečného žiarenia sa nazýva aktinograf.

aktivita

aktivita [lat.] — činnosť, činorodosť, zovšeobecnené pomenovanie pohybu;

1. schopnosť človeka, živočíchov, predmetov, javov, systémov atď. byť účinne činnými, konať vo vzájomnom pôsobení s okolím, pôsobiť naň ako príčina, meniť ho. V aktivite sa prejavuje samopohyb predmetov, javov atď. Stupeň aktivity vecí a javov závisí od stupňa ich štruktúrovanosti a organizovanosti. Absolútna aktivita v realite neexistuje, vždy ide o určitý vzťah aktivity a jej opaku, pasivity, ktorá podlieha určitým zmenám v individuálnom vývine každého systému (→ regenerácia, → pokoj). Aktivita živočíchov ako zjavný pohyb organizmov spojený s ich životnými prejavmi je na jednej strane ovplyvnená podmienkami prostredia, na druhej strane vnútornými (endogénnymi) rytmami, ktoré sú organizmom vrodené. Počas 24 hodín sa rozlišuje ranná (aurorálna), denná (diurnálna) aktivita, aktivita pri stmievaní (krepuskulárna), večerná (vesperálna) a nočná (nokturnálna) aktivita. Napr. čas pasenia a lovu väčšiny cicavcov sa riadi presnými časovými intervalmi. Ich aktivitu však ovplyvňuje vo veľkej miere počasie, ročné obdobie, dostatok potravy, obdobie párenia, vekové zloženie populácie a celý rad iných faktorov. Aktivita človeka ako činnosť podmienená vlastnou snahou dosiahnuť určitý cieľ sa primárne delí na fyzickú a psychickú. Pri fyzickej aktivite je zaťažená prevažne svalová sústava, čo si nevyhnutne vyžaduje správnu životosprávu, ktorá má zvlášť významnú úlohu v období rastu a vývoja. Má byť pravidelná, dlhodobá a diferencovaná podľa veku, pohlavia, telesnej zdatnosti a zdravotného stavu. Významná je v prevencii a liečbe niektorých ochorení. Nadmerná fyzická aktivita vedie k únave, vyčerpaniu, úrazom, poškodeniu pohybového systému. Psychická aktivita vyjadruje buď istý stav pripravenosti reagovať (→ vigilancia), alebo jednu z čŕt osobnosti (aktívna, pasívna). Tu prevláda zaťaženie vyššej nervovej činnosti, využívajú sa psychické procesy a funkcie (vnímanie, pozornosť, vedomie, predstavy, fantázia, pamäť, učenie, emócie ap.). Vyžaduje vysokú úroveň analytickej a syntetickej činnosti mozgovej kôry. Dôležitá je z hľadiska harmonického rozvoja osobnosti, vzdelania a zvyšovania celkovej kultúrnej úrovne človeka. Nadmerná psychická aktivita môže viesť k preťaženiu nervového systému, k únave, vyčerpaniu, nedostatku telesného pohybu. Podľa zámeru sa aktivity človeka rozdeľujú na aktivity smerujúce k udržaniu určitého stavu a na aktivity zamerané na jeho zmenu, z hľadiska použitých metód na radikálne a umiernené aktivity, z hľadiska aktéra (nositeľa aktivity) na individuálne a skupinové aktivity. Napr. v modernej demokracii pôsobí nový mechanizmus, v ktorom je aktivita prísne individuálna a vplyv výlučne skupinový (všeobecne tajné voľby). Akt volieb nemožno totiž uskutočňovať skupinovo, no ich výsledky sa prejavia iba na základe úplného zrátania všetkých hlasov. Jednotlivec teda nerozhoduje o ničom, skupina o všetkom (→ politická aktivita, → sociálna aktivita);

2. fyz., zn. A — fyzikálna veličina vyjadrujúca počet spontánnych jadrových premien v danom množstve rádionuklidu pripadajúcich na jednotku času, t. j. \(A = \Delta N/\Delta t\), kde \(\Delta N\) je počet premien a \(\Delta t\) príslušný malý časový interval. Jednotkou aktivity je becquerel, staršou jednotkou curie. Aktivitu možno vyjadrovať aj v prepočítaní na jednotku hmotnosti (hmotnostná aktivita), objemu (objemová aktivita) alebo látkového množstva (molárna aktivita);

3. genet. → génová aktivita;

4. chem. termodynamická funkcia, ktorá vyjadruje fyzikálnochemické vlastnosti sústav a vo vzťahoch opisujúcich ich správanie nahrádza koncentráciu. V reálnych sústavách nie je na rozdiel od ideálnych sústav splnený predpoklad, že častice tvoriace takúto sústavu sa navzájom neovplyvňujú. Vzájomné pôsobenie častíc v reálnej sústave (napr. vodný roztok soli) vedie k odchýlkam od ideálneho správania, ktoré sa vyjadruje koncentráciou. Aktivita sa volí tak, aby vzťahy platiace pre ideálne sústavy platili aj pre reálne sústavy, čím umožňuje porovnať vlastnosti oboch sústav. Aktivita závisí od zloženia fázy, koncentrácie príslušnej látky, tlaku a teploty. Číselná hodnota aktivity závisí od voľby štandardného stavu, vzhľadom na ktorý sa vyjadruje. Aktivita môže byť úmerná parciálnemu tlaku, mólovému zlomku (racionálna aktivita), molalite (praktická aktivita) a molarite (molárna aktivita). Dá sa stanoviť experimentálnymi metódami z tlaku nasýtených pár, osmotického tlaku, kryoskopicky, z rozpustností, elektrochemickými metódami alebo teoretickým výpočtom (pri roztokoch elektrolytov je najpoužívanejšia Debyova-Hückelova teória).

aktivita vody

aktivita vody — pomer parciálneho tlaku vodných pár nad povrchom potraviny (roztokom ap.) a parciálneho tlaku vodných pár nad hladinou čistej vody pri rovnakej teplote a rovnakom atmosférickom tlaku. Nadobúda hodnoty 0 – 1. Je meradlom mobility vody v potravinách a jej využiteľnosti pri nežiaducich procesoch mikrobiálneho aj nemikrobiálneho kazenia potravín. Na hodnotu aktivity vody vplývajú adsorpcia vody, kapilárna kondenzácia, osmotický tlak a prítomnosť kryštalických hydrátov. Od hodnoty aktivity vody potravín závisí schopnosť rastu a rozmnožovania mikroorganizmov. Na posúdenie stability výrobku a jeho skladovateľnosti sa využívajú orientačné údaje o aktivite vody. Najnižšie hodnoty aktivity vody potrebné na činnosť mikroorganizmov: pre baktérie sa uvádza hodnota 0,90 až 0,95 (pre halofilné baktérie 0,75), pre kvasinky 0,88 (osmofilné kvasinky 0,61), pre plesne 0,80 (xerofilné plesne 0,65).

aktívny povrch

aktívny povrchmeteorol. styčná plocha medzi litosférou alebo hydrosférou a atmosférou Zeme (povrch pôdy, vodná hladina, povrch ciest alebo striech domov ap.), na ktorej sa odráža a absorbuje slnečné žiarenie a premieňa na iné druhy energie, najmä na teplo. V prípade rastlinného porastu je aktívny povrch rozložený do veľkého počtu jednotlivých plôch; ide o aktívnu zónu. Aktívny povrch, ktorý svojimi vlastnosťami (albedo, drsnosť, teplota a vlhkosť) ovplyvňuje najnižšie vrstvy ovzdušia, patrí k hlavným klimatickým faktorom vytvárajúcim klímu. Pojem aktívny povrch zaviedol ruský klimatológ Alexandr Ivanovič Vojejkov (*1824, †1916).

aktívny snímač

aktívny snímač, generátorový snímač, aktívny senzor — snímač správajúci sa pri pôsobení meranej veličiny ako zdroj elektrického napätia alebo prúdu závislý od veľkosti meranej veličiny. Na rozdiel od pasívneho snímača nepotrebuje na svoju funkciu osobitné elektrické napájanie. Medzi aktívne snímače patria termoelektrický snímač, ktorého napätie závisí od teplotného gradientu, resp. teplotného rozdielu; indukčný snímač pracujúci na princípe elektromagnetickej indukcie (pohyb cievky v magnetickom poli alebo, opačne, pohyb magnetu v cievke), ktorý generuje časovo premenné elektrické napätie; piezoelektrický snímač, ktorý generuje elektrické napätie v dôsledku deformácie meniča, resp. silového pôsobenia na menič; fotoelektrický snímač, ktorý generuje elektrické napätie pôsobením dopadajúceho svetelného žiarenia. Aktívnym snímačom je aj dvojica elektród umiestnených na povrchu alebo vnútri telesa na meranie gradientu alebo rozdielu potenciálu (napätie generované gradientom koncentrácie iónov v kvapaline alebo v živom organizme – EKG, EEG ap).

akumulácia vody

akumulácia vody — cieľavedomý postup zadržiavania vody z povrchových alebo podpovrchových zdrojov. Potreba akumulácie vody nastáva, ak v určitom období sú nároky na odber vody väčšie, ako je výdatnosť zdroja. Nároky sú tým väčšie, čím väčšia je variabilita zdroja a čím dlhšie sú obdobia, keď odber prevyšuje jeho výdatnosť. Premenlivosť výdatnosti vodných zdrojov podmieňujú prírodné podmienky prostredia (najmä zrážky, teplota, geologické a pedologické pomery) a činnosť človeka v oblasti vzniku. Voda sa akumuluje vo vodných nádržiach (→ akumulačná vodná nádrž) alebo v nadzemných či podzemných vodojemoch.

akumulačné kúrenie

akumulačné kúrenie — spôsob elektrického vykurovania, pri ktorom sa teplo akumuluje v látke s veľkou tepelnou kapacitou. Látka sa ohrieva v noci lacnejším elektrickým prúdom a naakumulované teplo sa odoberá podľa potreby. Akumulačné kúrenie sa využíva v elektrických akumulačných peciach, ktoré môžu byť statické, dynamické alebo hybridné (s akumulačnou a priamovýhrevnou časťou), a v elektrických ohrievačoch vody (bojleroch).

akustický lokátor

akustický lokátor, sodar — zariadenie využívajúce odraz akustických vĺn v atmosfére na rozhraní dvoch vrstiev vzduchu s rozdielnymi vlastnosťami. Pracuje v oblasti počuteľných frekvencií. Odrazený akustický signál sa prijíma citlivým mikrofónom. Pomocou akustického lokátora sa zisťujú vlastnosti a polohy nehomogenít v atmosfére, lokalizujú sa náhle zmeny vo vertikálnom profile teploty vzduchu (inverzia teploty vzduchu). Prístroje využívajúce Dopplerov jav je možné využiť na meranie vertikálneho profilu rýchlosti vetra.

Alabama

Alabama, skratka Ala. — štát na juhu USA medzi pobrežím Mexického zálivu na juhu a juž. výbežkami Apalačských vrchov, ktoré vypĺňajú sev. časť štátu. V juž. časti sa prímorskou, miestami močaristou rovinou začína Mississippská nížina. Teplé subtropické podnebie, ročný úhrn zrážok 1 500 mm. K najväčším riekam patria Tennessee a Tensaw. V porovnaní s inými štátmi USA je Alabama hospodársky menej rozvinutým štátom. Pri Birminghame na severe ťažba čierneho uhlia, železnej rudy, bauxitov. Priemysel drevársky, nábytkársky, papiernický, ťažobný, kovospracujúci (Birmingham), textilný, chemický. Dôležité priemyselné strediská: Birmingham, Gadsden, Mobile (veľký námorný prístav); v doline rieky Tennessee sú sústredené energeticky náročné odvetvia. V Huntsville je sídlo Marshall Space Flight Center (vedúce vedecké a konštrukčné stredisko NASA). V poľnohospodárstve prevláda živočíšna výroba (chov hydiny, hovädzieho dobytka); pestuje sa bavlník, kukurica, podzemnica olejná a krmoviny.

Alabama bola objavená Španielmi 1519 a 1528, v 17. stor. osídlená Angličanmi (provincia Carolina), v 18. stor. Francúzmi (mesto Fort Louis, 1702). Sedemročnú vojnu medzi anglickými a francúzskymi kolonistami ukončil 1763 Parížsky mier. Francúzsko odstúpilo územie na východ od Mississippi (vrátane Alabamy) Veľkej Británii, juž. časť pripadla Španielsku, ktoré ju 1810 – 13 odstúpilo USA. Po Americkej revolúcii sa väčšia časť Alabamy stala súčasťou USA. R. 1817 získala status teritória, od 1819 je dvadsiatym druhým štátom USA. Počas občianskej vojny v USA (1861 – 65) patrila k štátom, ktoré sa odtrhli od Únie a vytvorili Konfederované štáty americké. V najznámejšej bitke na území Alabamy pri Mobile Bay 5. 8. 1865 námorné jednotky Únie pod velením admirála D. G. Farraguta porazili jednotky Konfederácie. Od apríla 1865 do 1877 okupovali Alabamu vojská Únie. V septembri 1865 ústavné zhromaždenie odvolalo rozhodnutie o odtrhnutí a zrušilo otroctvo. R. 1866 – 68 pod vojenskou správou, 1901 prijatá súčasná ústava. Rasové nepokoje pretrvávali aj po 2. svet. vojne. Zrodilo sa tam aj hnutie za práva Afroameričanov pod vedením M. L. Kinga. V Kongrese USA má Alabama 2 senátorov a 7 poslancov.

Alagoas

Alagoas — členský štát Brazílie na severovýchode územia na pobreží Atlantického oceána; 27 768 km2, 3,341 mil. obyvateľov (2015); hlavné mesto Maceió (morský prístav). Zaberá prímorskú piesočnú rovinu, nad ktorou sa dvíha juž. okraj plošiny Borsborema. Rovníkové podnebie, na prímorskej nížine veľmi horúce a vlhké. V Maceió priemerné mesačné teploty 23 – 26 °C, ročné zrážky 2 200 mm, na plošine chladnejšie s nižším úhrnom zrážok. Najväčšia z riek São Francisco (s veľkou hydroelektrárňou pri vodopádoch Paolo Afonso) sa vlieva do Atlantického oceána. Na pobrežnej nížine plantáže cukrovej trstiny a na okraji plošiny plantáže bavlníka; rozvinutý chov dobytka. V Alagoase sú zásoby viacerých nerastných surovín (ťažba ropy, zemného plynu a azbestu). Priemysel potravinársky (cukrovary a liehovary), textilný (bavlnárske závody v Maceió). Hlavné dopravné cesty sú železničná trať Salvador – Maceió – Recife a splavná rieka São Francisco.

Albánsko

Albánsko, Albánska republika, albánsky Shqipëria, Republika e Shqipërisë — štát v juž. Európe na severozápade Balkánskeho polostrova na pobreží Jadranského mora. Na severe hraničí so Srbskom a s Čiernou Horou, na východe so Severným Macedónskom, na juhu s Gréckom. Administratívne sa delí na 12 krajov (prefektúr).

Jeho územie tvoria dve veľké prírodné oblasti – nížinaté pobrežie Jadranského mora a hornaté vnútrozemie. Necelú šestinu zaberá nížina lemujúca pobrežie Jadranského mora (dĺžka asi 400 km) od hraníc Čiernej Hory (na severe) po juž. časť Otrantského prielivu a po Grécko. V sev. časti vystupuje močaristá nížina Myzegeja, na juhu sa až k pobrežiu približujú stráne horských masívov a vytvárajú turisticky atraktívnu krajinnú scenériu s veľkými perspektívami rozvoja cestovného ruchu. Vnútrozemie vypĺňajú horské masívy s rozmanitou geologickou skladbou. Zo severu zasahujú na územie Albánska vápencové Severoalbánske Alpy s členitým reliéfom, v minulosti premodelovaným ľadovcami. Najvyššie sa vypína masív Korab (2 764 m n. m.) na hraniciach so Severným Macedónskom. Na juh od rieky Shkumbin sa horské pásma vysoké do 2 300 m n. m. (Tomori, Ostrovica, Griba a i.) striedajú s pieskovcovými náhornými plošinami a hlboko zarezanými riečnymi dolinami. V juž. časti Albánska sú početné kotliny tektonického pôvodu patriace k oblastiam s hojným výskytom zemetrasení.

Záp. časť Albánska má teplú subtropickú klímu so suchým letom a s daždivejšou zimou. Priemerné januárové teploty 4 – 8 °C, júlové 24 – 28 °C. Ročný úhrn zrážok 600 – 800 mm (najmä na jar a na jeseň). V hornatom vnútrozemí je chladnejšie (najmä v zime, mrazy až do -20 °C), a vlhkejšie (900 – 1 600 mm zrážok). Albánsko má hustú sieť pomerne krátkych vodných tokov s prudkým spádom. Tvoria separované bazény zoradené v smere sever – juh, využívané ako zdroje energie. Najdôležitejšie z nich sú riečne systémy Drinu (s 2 veľkými vodnými nádržami), Matu, Semanu a Vijosë. Všetky väčšie vodné toky sa využívajú na zavlažovanie. K Albánsku patrí aj časť pobrežia Ochridského jazera a Prespanského jazera. V nížinatej oblasti nahradila pôvodnú vegetáciu poľnohospodárska pôda a kultúrne plodiny (citrusy, figy, olivy). Suchšiu časť horských masívov pokrýva krovitá vegetácia, vlhkejšiu dubové, bukové a ihličnaté lesy (na juhu).

Albánsko patrí k hospodársky slabo rozvinutým štátom Európy. Väčšina aktívneho obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 22 %, priemysel 28 %, služby 50 % (2014). Hlavnými poľnohospodárskymi oblasťami sú prímorská nížina a kotlina Korča. Pestuje sa najmä kukurica, pšenica, zemiaky, olivy, citrusové ovocie. Vo vyššie položených oblastiach je rozšírený chov hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných. V priemyselnej výrobe má rozhodujúci význam ťažba nerastných surovín z bohatých nálezísk (chrómové, medené, železné, niklové rudy, ropa, zemný plyn, hnedé uhlie). Väčší hospodársky význam majú podniky textilného a potravinárskeho priemyslu, výroba cementu a priemyselných hnojív. Výrobky týchto zariadení tvoria spolu s nerastnými surovinami základ štruktúry albánskeho vývozu. Železničné trate sú vybudované len v nížinatej oblasti, so zahraničím spája Albánsko iba trať Shkodër – Podgorica (Čierna Hora) určená pre nákladnú dopravu; cestná sieť nevyhovujúcej kvality, medzinárodné letisko v Tirane, námorné prístavy v Drači a Vlorë. Dovážajú sa stroje a zariadenia, potraviny, chemické produkty, živé zvieratá. Vyvážajú sa textílie, obuv, rudy, ropa, ovocie, zelenina, tabak. Hlavní obchodní partneri: Taliansko, Nemecko, Čína, Turecko, Srbsko (Kosovo).

Obyvateľstvo tvoria takmer výlučne Albánci (98 %). Náboženstvo: 57 % moslimov, 10 % katolíkov, 7 % pravoslávnych (2011). Osídlená je najmä záp. časť štátu, pričom viac ako 57 % obyvateľov žije na vidieku (2015). Najväčšie mestá Tirana, Drač, Vlorë, Elbasan, Shkodër.

Existencia človeka na území Albánska potvrdená od str. paleolitu, v pol. 2. tisícročia pred n. l. osídlené ilýrskymi kmeňmi. Kontakty s gréckou civilizáciou, od 8. stor. pred n. l. vznikali v prímorskej oblasti grécke kolónie. V 2. stor. pred n. l. územie pripojené k Rímskej ríši, romanizácii sa vyhli len kmene v centrálnych horských oblastiach. Od 395 súčasť Východorímskej, neskôr Byzantskej ríše. Dôležitý tranzit, známa Via Egnatia spájala Jadranské pobrežie s Konštantínopolom. Moc Byzancie v 4. – 6. stor. ohrozovaná vpádmi Vizigótov, Ostrogótov a Hunov. V 6. – 7. stor. invázia slovanských kmeňov, rozsiahla kolonizácia str. a juž. Albánska, ktorá zatlačila romanizované obyvateľstvo do pobrežných oblastí a zvyšky pôvodného, dovtedy neasimilovaného obyvateľstva do neprístupných horských oblastí. Od 2. pol. 9. stor. nadvláda Bulharska, od konca 11. stor. vpády Normanov, rozširovanie vplyvu južnoslovanských štátov (Zeta, Raška), neskôr Benátok. V 14. stor. takmer celé územie pod vládou srbského cára Štefana IV. Uroša Dušana.

Koncom 12. stor. vznikol prvý albánsky štátny útvar s centrom v Krujë. Domáce veľmožské rody si však i po jeho zániku pravidelne zabezpečovali pomerne rozsiahle feudálne léna od rozličných panovníkov. Súperiace rody Balšovcov a Thopiovcov 1385 prvýkrát povolali na albánske územie osmanských Turkov. Po bitke na Kosovom poli 1389 ich čoraz častejšie nájazdy vyvrcholili v 20. rokoch 15. stor., keď takmer celé územie Albánska bolo v tureckých rukách. R. 1443 – 68 oslobodzovacie boje a osamostatnenie pod vedením Skanderbega, od 1479 opäť súčasť Osmanskej ríše. Prebiehajúca islamizácia vytvorila hrádzu pred asimiláciou zo strany početnejších juž. Slovanov a Grékov, oddelila však krajinu od európskeho prostredia. V 16. – 17. stor. proti osmanskému režimu sporadicky vystupovali kresťanské horské kmene, ktoré si udržali až do 20. stor. určitý stupeň samostatnosti. Takmer nezávislé štátne útvary existovali na prelome 18. a 19. stor. v sev. (1736 – 1831 Bušatliovci) a v juž. Albánsku (1788 – 1822 Ali paša z Janiny).

Od pol. 19. stor. rozvoj národného hnutia, ktoré však reprezentovali len malé skupinky vzdelancov orientujúce sa výhradne na presadenie jazykových a kultúrnych požiadaviek. K zosilneniu politickej aktivity došlo až v súvislosti s Berlínskym kongresom 1878, keď hrozilo nebezpečenstvo rozdelenia Albánska medzi jednotlivé balkánske štáty (→ Prizrenská liga). Počas prvej balkánskej vojny bol skupinou okolo Ismaila Quemaliho (*1844, †1919) 28. 11. 1912 vyhlásený nezávislý štát, medzinárodne uznaný 1913. V medzivojnovom období režim osobnej moci A. Zogua, ktorý sa 1928 vyhlásil za kráľa (Zogu I.). R. 1939 bolo Albánsko anektované Mussoliniho Talianskom, od 1943 okupované nemeckými jednotkami. V auguste 1941 vzniklo pripojením časti Juhoslávie obývanej Albáncami tzv. Veľké Albánsko. Zložitú politickú situáciu počas vojny charakterizovala exilová vláda, ilegálny odboj bol organizovaný ballistami (→ Balli Kombëtar) a po 1941 aj komunistami podporovanými z juhoslovanského územia.

V máji 1944 vznikol Výbor národného zjednotenia vedený komunistami, v októbri komunistická dočasná vláda pod vedením E. Hodžu, v decembri 1945 novozvolený komunistický parlament vyhlásil v januári 1946 Albánsku ľudovú republiku, budovanie socializmu, kult osobnosti E. Hodžu (1943 – 85 na čele komunistickej strany). Roztržku Tita s J. V. Stalinom využilo nacionálne orientované krídlo albánskych komunistov na odstránenie juhoslovanského vplyvu a na posilnenie vlastnej moci. Do 1958 bolo Albánsko orientované prosovietsky, po nesúhlase s kritikou stalinizmu 1961 vystúpilo z RVHP a 1969 z Varšavskej zmluvy. R. 1958 – 76 orientované na Čínu a maoizmus. R. 1967 vyhlásené za ateistický štát, zrušenie cirkví, uzavretie kostolov a mešít. Od konca 70. rokov 20. stor. čoraz väčšia izolácia, po Hodžovej smrti (1985) na čele krajiny R. Alia; pokus o hospodársku autarkiu a samostatnú zahraničnú politiku. Kombinácia represií, nacionalizmu a minimálnej životnej úrovne vyvolala koncom 80. rokov 20. stor. hlbokú krízu, ktorá vyvrcholila 1990 hromadnou emigráciou obyvateľov do Talianska, protivládnymi demonštráciami za realizovanie hospodárskych zmien a odstúpenie komunistickej vlády. Zrušenie zákazu náboženského života, legalizovaná činnosť opozičných štruktúr, vznik Demokratickej strany a ďalších opozičných strán.

V apríli 1991 prvé slobodné parlamentné voľby, víťazstvo komunistov (Albánska strana práce). V novovytvorenej funkcii prezidentom R. Alia, na čele novej vlády F. T. Nano, od júna Ylli Bufi (*1948). Vo voľbách v marci 1992 zvíťazila Demokratická strana, prezidentom S. Berisha, premiérom A. Meksi; komunistická strana postavená mimo zákona. Vo voľbách 1996 opäť víťazstvo vládnucich demokratov. V januári 1997 po krachu tzv. finančných pyramíd, do ktorých vložili mnohí obyvatelia väčšinu majetku, vlna mohutných demonštrácií za odstúpenie prezidenta, na juhu krajiny, najmä v meste Vlorë, prerástla demonštrácia do krvavých ozbrojených zrážok medzi vojskom a povstalcami; nová vlna utečencov najmä do Talianska. Napriek tomu v marci 1997 S. Berisha potvrdený vo funkcii. Vytvorenie vlády národného porozumenia, v júni 1997 predčasné voľby pod dohľadom zahraničných pozorovateľov, najmä OBSE a 7-tis. príslušníkov mnohonárodných ozbrojených síl (operácia Alba), ktorí udržiavali poriadok od marca 1997. Po víťazstve Socialistickej strany Albánska odstúpenie A. Berishu, novým prezidentom Redžep Mejdani (*1944), predseda vlády F. T. Nano. Snaha o upokojenie vnútropolitickej situácie a o vybudovanie modernej krajiny podľa vzoru západných demokracií. R. 1999 ovplyvnila zahraničnopolitickú situáciu krajiny kríza v Kosove, za prijatie utečencov a poskytnutie územia na činnosť jednotiek NATO bola Albánsku poskytnutá značná finančná pomoc. Na vnútropolitickej scéne pokračovalo súperenie medzi vládnucou Socialistickou stranou Albánska (PSSh) a opozičnou Demokratickou stranou Albánska (PDSh). R. 2004 bola založená strana Socialistické hnutie za integráciu (LSI; zakladateľ Ilir Meta, *1969), ktorá uspela v parlamentných voľbách 2005, 2009 i 2013. R. 2002 – 2007 bol prezidentom nezávislý kandidát Alfred Moisiu (*1929) a 2007 – 2012 Bamir Topi (*1957; PDSh), počas ktorého úradu bolo Albánsko 2009 prijaté do NATO, 2012 – 2017 Bujar Nishani (*1966; PDSh). Od 2017 je prezidentom I. Meta (LSI), od júna 2014 je Albánsko oficiálnym kandidátom na vstup do Európskej únie.

Albánsko je nezávislý štát, republika. Hlavou štátu je prezident volený Ľudovým zhromaždením na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je jednokomorové Ľudové zhromaždenie, ktoré má 140 poslancov volených podľa väčšinového a pomerného systému na 4 roky.

Albánsko, predstavitelia štátu
Knieža
1914 Viliam z Wiedu
Prezident
1925 – 28 Ahmed Zogu
Kráľ
1928 – 46 Zogu I. (1925 – 28 prezident; od 1939 v emigrácii)
Predsedovia prezídia Ľudového zhromaždenia
1946 – 53 Omer Nishani
1953 – 82 Hadži Lleshi
1982 – 91 Ramiz Alia
Prezidenti
1991 – 92 Ramiz Alia
1992 – 97 Sali Berisha
1997 – 2002 Redžep Mejdani
2002 – 07 Alfred Moisiu
2007 – 12 Bamir Topi
2012 – 17 Bujar Nishani
od 2017 Ilir Meta

ALCAN

ALCAN [-kan] — spôsob výroby hliníka, pri ktorom sa bauxit redukuje uhlíkom v elektrickej oblúkovej peci pri teplote 2 000 °C na zliatinu (50 % hliníka, 30 % železa, 10 % kremíka, 5 % titánu a 5 % uhlíka), ktorá sa spracuje predhriatymi parami chloridu hlinitého pri 1 300 °C. Vznikajúce pary sa pri styku s roztaveným hliníkom pri 700 °C redukujú na kov. Názov procesu je odvodený od kanadskej firmy Alcan Aluminum Limited.

ALCOA

ALCOA — spôsob výroby hliníka, pri ktorom sa oxid hlinitý vyrobený Bayerovým procesom chlóruje v prítomnosti uhlíka pri teplote 700 – 900 °C. Pary vzniknutého chloridu hlinitého kondenzujú pri 70 °C. Tuhý čistý chlorid hlinitý sa potom kontinuálne plní do elektrolyzéra, v ktorom sa nachádza tavenina obsahujúca 5 % chloridu hlinitého, 50 % chloridu sodného a 45 % chloridu lítneho pri 700 °C. Pri elektrolýze sa na katóde redukuje kovový hliník a na anóde vzniká plynný chlór, ktorý sa vracia na začiatok procesu na chlórovanie oxidu hlinitého. Názov procesu je odvodený z názvu americkej firmy Aluminum Company of America.

aldrín

aldrín, C12H8Cl6 — kontaktný insekticíd, polycyklický chlórovaný uhľovodík. Biela až hnedá kryštalická látka s teplotou topenia 104 – 105,5 °C, nerozpustná vo vode, rozpustná vo väčšine organických rozpúšťadiel. Aldrín je veľmi účinný proti pôdnym škodcom a kobylkám, vzhľadom na vysokú toxicitu a chemickú stálosť sa však v 70. rokoch 20. stor. prestal používať. Na Slovensku je zakázaný. Nazvaný podľa K. Aldera.

alén

alén, propándién, propadién, CH2=C=CH2 — najjednoduchší dién, uhľovodík s kumulovanými dvojitými väzbami (→ kumulény). Bezfarebný plyn s teplotou varu −34 °C, ľahko sa izomerizuje na propín CH3–C≡CH a polymerizuje. Pripravuje sa pôsobením práškového zinku na dihalogénpropény. Spolu s propínom je jednou z frakcií produktu strednoteplotnej pyrolýzy benzínu. Využíva sa v organickej syntéze.

aleuronát

aleuronát [gr.] — usušená a pomletá obilná bielkovina (lepok). Získava sa najmä pri výrobe pšeničného škrobu ako vedľajší produkt. Z múky a vody sa spracuje cesto, ktoré sa vypiera vodou, aby sa oddelili škrobové zrná. Oddelený vypraný lepok pri následnom sušení do teploty 65 °C nestráca vlastnosti pôvodnej bielkoviny. Používa sa na výrobu polievkového korenia a kyseliny glutámovej.

alfén

alfén — výrobný postup, pri ktorom sa oligomerizáciou etylénu CH2=CH2 v prítomnosti katalyzátora trietylalumínia (C2H5)3Al vyrábajú alkény s dvojitou väzbou na konci reťazca (α-olefíny).

V priemyselnej praxi sa používajú 2 varianty postupu: dvojstupňový a jednostupňový. V dvojstupňovom variante sa v 1. stupni (pri tlaku 10 – 15 MPa a teplote 90 – 120 °C) etylénové jednotky vsúvajú do molekuly katalyzátora (pracuje sa so stechiometrickým množstvom) a vzniká lineárny reťazec, v 2. stupni sa pri vyššej teplote (asi 250 °C) a nižšom tlaku (1,5 – 5 MPa) uvoľňujú oligoméry a katalyzátor sa regeneruje. V jednostupňovom variante proces prebieha pri teplote 200 – 250 °C a tlaku 15 – 25 MPa v prítomnosti len 0,5 % trietylalumínia, ktorý sa po reakcii rozloží alkalickou hydrolýzou (produkty rozkladu zostávajú v reakčnej zmesi). Získavajú sa olefíny C4–C30 s párnym počtom atómov uhlíka v molekule; produkty sa delia destiláciou. Olefíny do C12 možno získať čisté, do C18 ako zmesi s požadovaným zložením.

alfol

alfol [lat.] —

1. výrobný postup, pri ktorom sa z etylénu CH2=CH2 katalytickým pôsobením trietylalumínia (C2H5)3Al vyrábajú vyššie primárne alkoholy s párnym počtom uhlíkov. Prebieha v 4 stupňoch: 1. príprava trietylalumínia, 2. výstavba reťazca jeho reakciou s etylénom pri teplote 120 °C a tlaku 10 – 14 MPa (podobne ako pri postupe alfén), 3. oxidácia dlhoreťazcových trialkylalumíniových zlúčenín vysušeným vzduchom na alkoxidy, 4. hydrolýza alkoxidov zriedenou kyselinou sírovou alebo vodou na alkoholy, ktoré sa rozdelia vákuovou destiláciou. Vedľajším produktom je síran hlinitý Al2(SO4)3, príp. oxid hlinitý Al2O3 používaný ako nosič pri výrobe katalyzátorov;

2. názov produktov (alkoholov) procesu alfol. Používajú sa ako suroviny na výrobu biologicky rozložiteľných pracích prostriedkov.

algor mortis

algor mortis [lat.] — posmrtný chlad, postupné posmrtné znižovanie telesnej teploty na teplotu prostredia (rýchlosť vyrovnania teploty závisí od prostredia).

alimentárna toxoinfekcia

alimentárna toxoinfekcia — otrava toxínmi baktérií, ktoré sú prítomné priamo v potravinách alebo ich baktérie skonzumované v kontaminovanej potrave začínajú tvoriť pri svojom rozmnožovaní v črevách. Vyskytuje sa najmä v lete a na jeseň. Pôvodcami sú rôzne baktérie, napr.: Staphylococcus aureus (produkuje enterotoxín), Clostridium botulinum (produkuje botulotoxín), Clostridium perfringens, Vibrio, Bacillus cereus, salmonely a i. Spoločným znakom otravy je hnačka (kašovitá až vodnatá stolica) v počte 10 i viac stolíc denne, nutkanie na vracanie, vracanie, zvýšená teplota. Inkubačná doba je rôzna (podľa pôvodcu). Pri vhodnej diéte ustupuje po 2 – 3 dňoch bez užívania liekov.

alit

alit [fr.], Ca3SiO5 (3CaO · SiO2, skrátene C3S) — slinkový minerál vznikajúci pri priemyselnej výrobe portlandského slinku; nositeľ typických vlastností portlandského cementu, tvorí 35 – 65 % jeho obsahu. Pri reakcii s vodou sa hydratuje (uvoľňuje sa hydratačné teplo) a pomerne rýchlo tuhne; spôsobuje začiatočnú pevnosť rýchlotuhnúcich a vysokohodnotných cementov.

alitovanie

alitovanie [fr.] — hut. nasycovanie povrchov oceľových výrobkov hliníkom ich žíhaním v hliníkovom prášku. Alitované predmety odolávajú korózii aj pri vyšších teplotách.

alizarín

alizarín [arab. > špan. > fr.], 1,2-dihydroxy-9,10-antrachinón — červená kryštalická látka takmer nerozpustná vo vode, teplota topenia 289 °C. Už v staroveku sa alizarín získaval z koreňov mareny farbiarskej (Rubia tinctorum), v ktorej je prítomný ako glykozid (kyselina ruberytrínová). Ľahko tvorí komplexy s kovmi (farebné laky), ktoré sa používali ako moridlové farbivá bavlnených tkanín. Vápenato-hlinitý komplex alizarínu je jasnočervený (alizarínová červeň, turecká červeň), používa sa na prípravu veľmi hodnotných umeleckých a polygrafických farieb. So soľami chrómu vytvára alizarín hnedé a so soľami železa fialové laky. Používa sa na výrobu antrachinónových farbív.

alkalické kovy

alkalické kovy — skupinový názov lítia (Li), sodíka (Na), draslíka (K), rubídia (Rb), cézia (Cs) a francia (Fr) nachádzajúcich sa v periodickej sústave prvkov v 1. skupine. Vo valenčnej elektrónovej vrstve majú jediný elektrón (ns1), pričom v predposlednej vrstve sú obsadené všetky orbitály (oktet, resp. dublet pri lítiu). Atómy alkalických kovov majú veľkú tendenciu odovzdať valenčný elektrón (majú nízke hodnoty prvej ionizačnej energie, ktoré klesajú od Li k Cs) a vytvoriť ióny M+. Majú najnižšie hodnoty elektronegativít zo všetkých prvkov. Tvoria takmer výlučne iónové zlúčeniny. Nachádzajú sa ako katióny v mnohých zlúčeninách, napr. v hydridoch, halogenidoch, hydroxidoch, oxidoch, sulfidoch, soliach oxokyselín, koordinačných a organokovových zlúčeninách. Známe sú aj zlúčeniny alkalidy, ktoré obsahujú ión M (M = Na, K, Rb, Cs).

Alkalické kovy sú mäkké striebrobiele ľahké kovy s nízkou teplotou topenia, veľmi reaktívne, majú redukčné vlastnosti. Kyslíkom sa oxidujú na oxidy (Li), peroxidy (Na) alebo superoxidy (K, Rb, Cs, Fr); prudko reagujú s vodou, pričom vznikajú príslušné hydroxidy a uvoľňuje sa vodík. Na vzduchu sa v dôsledku vzdušnej vlhkosti môžu vznietiť, preto sa uchovávajú v petroleji. Vyrábajú sa elektrolýzou roztavených solí alebo redukciou solí s kovmi. Zlúčeniny alkalických kovov charakteristicky sfarbujú nesvietivý plameň: Li karmínovočerveno, Na žlto, K a Rb fialovočerveno, Cs modro. V tuhom stave sú dobrými vodičmi elektrického prúdu.

alkalimetria

alkalimetria [arab. + gr.] — metóda odmernej analýzy používaná na stanovenie kyselín. Je založená na protolytickej reakcii medzi stanovovanou látkou (titrandom) a odmerným roztokom (titrantom), ktorým je vodný roztok zásady (napr. hydroxid sodný, hydroxid draselný) so známou koncentráciou, ktorá sa stanovuje (štandardizuje) titráciou pomocou základnej látky (najčastejšie kyseliny šťaveľovej alebo monodraselnej soli kyseliny ftalovej). Koncový bod titrácie možno stanoviť vizuálne (používajú sa acidobázické indikátory, ktorých sfarbenie závisí od pH roztoku), meraním pH, teploty, vodivosti alebo absorbancie vhodného žiarenia.

Priebeh titrácie charakterizuje titračná krivka, čo je závislosť pH roztoku od titračného stupňa alebo od objemu pridaného titrantu. Možno z nej určiť koncový bod titrácie, odčítať pH v bode ekvivalencie (titračný exponent) a navrhnúť vhodný indikátor. Alkalimetrickou titráciou sa stanovujú organické a anorganické kyseliny, soli slabých zásad so silnými kyselinami, dusík v amónnych soliach a v organických látkach a číslo kyslosti tukov. Slabé kyseliny je výhodné titrovať odmerným roztokom metoxidu sodného CH3ONa v nevodnom prostredí, napr. v pyridíne.

alkány

alkány [arab.], parafíny — nasýtené uhľovodíky všeobecného vzorca CnH2n+2; môžu byť nerozvetvené (normálne alkány, n-alkány) alebo rozvetvené. Tvoria homologický rad, v ktorom sa po sebe nasledujúce členy líšia CH2skupinou. Názvy prvých štyroch alkánov sú triviálne (metán, etán, propán, bután), názvy vyšších sa skladajú z kmeňa gréckych čísloviek vyjadrujúcich počet atómov uhlíka v reťazci a z prípony -án (napr. pentán, hexán, heptán atď.). Izoalkány sú izoméry alkánov, ktoré majú rovnaký sumárny vzorec, ale sú rozvetvené a na druhom uhlíku ich reťazca sa nachádza metylová skupina CH3. Alkány s cyklickým reťazcom sa nazývajú cykloalkány. Začínajúc butánom (C4H10) sa alkány môžu vyskytovať vo viacerých izomérnych formách (reťazová izoméria) líšiacich sa štruktúrou reťazca, nie však sumárnym vzorcom. Napr. pentán C5H12 existuje ako n-pentán CH3CH2CH2CH2CH3, izopentán (2-metylbután) (CH3)2CHCH2CH3 alebo neopentán (2,2-dimetylpropán) (CH3)3CCH3. Voľnou rotáciou časti molekuly okolo jednoduchej väzby C–C v alkánoch (okrem metánu CH4) vznikajú konformačné izoméry (→ konformácia).

Nižšie alkány (C1 – C4) sú plyny, vyššie alkány (C5 – C16) kvapaliny, alkány od C17 tuhé látky. Teplota varu a teplota topenia alkánov v jednotlivých homologických radoch je funkciou ich relatívnej molekulovej hmotnosti; viac-menej pravidelne stúpa s rastúcim množstvom uhlíkových atómov. Rozvetvené alkány sú zvyčajne stabilnejšie a majú aj nižšiu teplotu varu. Cykloalkány majú o málo vyššiu teplotu varu a teploty topenia ako príslušné nerozvetvené alkány.

Alkány sú veľmi horľavé (ich pary sú výbušné) a pomerne nereaktívne zlúčeniny; typické sú pre ne radikálové reakcie. Väčšina alkánov sa nachádza v zemnom plyne a v rope, z ktorej sa aj získavajú destilačnými procesmi. Vznikajú aj pri hydrogenácii uhlia (→ Bergiusov proces) a Fischerovou-Tropschovou syntézou. Priemyselne významná je izomerizácia n-alkánov, za prítomnosti katalyzátorov vznikajú rozvetvené alkány (→ reformovanie). Zmesi alkánov sa používajú na výrobu tepla, ako palivo v zážihových motoroch ap. Niektoré alkány sú dôležitými východiskovými surovinami v chemickom priemysle. Triviálny názov pochádza z lat. parum afinis (málo reaktívny).

alkény

alkény [arab.], olefíny — nenasýtené uhľovodíky všeobecného vzorca CnH2n obsahujúce v molekule jednu dvojitú väzbu C=C; môžu byť nerozvetvené alebo rozvetvené. Uhľovodíky s dvoma dvojitými väzbami sa nazývajú diény, s troma triény atď. Cyklické uhľovodíky s dvojitou väzbou v cykle sa nazývajú cykloalkény. Alkény podobne ako alkány tvoria homologický rad; začína sa eténom CH2=CH2. Ich názvy sa odvodzujú od názvov príslušných alkánov nahradením prípony -án príponou -én.

Pre alkény je typická polohová izoméria vyplývajúca zo skutočnosti, že dvojitá väzba môže byť na rôznom mieste reťazca a jej poloha sa označuje v názve lokantom pred morfémou -én. Napr. uhľovodík C4H8 existuje ako but-1-én CH2=CHCH2CH3, but-2-én CH3CH=CHCH3 a 2-metylpropén (CH3)2C=CH2. Aj sám but-2-én je zmes 2 stereoizomérov (cis a trans, resp. E a Z) líšiacich sa usporiadaním substituentov na dvojitej väzbe (geometrická izoméria), pričom trans, resp. E izomér je stabilnejší (→ izoméry).

Nižšie alkény (C2 – C4) sú plyny, vyššie alkény kvapaliny až tuhé látky. Alkény majú nižšie teploty varu ako príslušné alkány, podobne teplota varu rastie s rastúcou dĺžkou reťazca. Sú veľmi reaktívne, vstupujú do rôznych adičných reakcií (ozonolýza, hydrogenácia, hydratácia, halogenácia ap.) a ľahko sa polymerizujú. Mnohé z alkénov sa vyskytujú v rope, z ktorej sa aj získavajú priamou destiláciou alebo krakovaním. Používajú sa ako suroviny na výrobu polymérov (etén, propén, styrén), 1-alkény aj ako medziprodukty pri výrobe povrchovo aktívnych látok. Triviálny názov olefíny pochádza z francúzskeho gas olefiant.

alkíny

alkíny [arab.], acetylény — nenasýtené uhľovodíky všeobecného vzorca CnH2n−2 obsahujúce v molekule jednu trojitú väzbu C≡C; môžu byť nerozvetvené alebo rozvetvené. Ich názvy sa odvodzujú od názvov príslušných alkánov nahradením prípony -án príponou -ín (číslovka v názve zlúčeniny označuje, z ktorého atómu uhlíka vychádza trojitá väzba). Prvý člen homologického radu etín HC≡CH má triviálny názov acetylén. Najnižšie alkíny (acetylén a propín) sú plyny, alkíny s počtom uhlíkov C4 – C10 bezfarebné kvapaliny, vyššie sú tuhé látky. Alkíny majú vyššie teploty varu ako príslušné alkány a alkény. Sú menej reaktívne ako alkény, poskytujú adičné (→ adícia) a cykloadičné reakcie. Alkíny s koncovou trojitou väzbou sa svojou reaktivitou veľmi líšia od alkínov s trojitou väzbou vnútri reťazca. Sú to slabé kyseliny, ktoré reakciou so zásadami alebo so soľami ťažkých kovov tvoria soli acetylidy. Pri príprave alkínov sa najčastejšie vychádza z acetylénu; pripravujú sa alkyláciou jeho solí. Okrem acetylénu sa v organickej syntéze často využíva aj etinylbenzén C6H5–C≡CH. Cyklické uhľovodíky s trojitou väzbou v cykle sa nazývajú cykloalkíny.

Allenovo pravidlo

Allenovo pravidlo [ele-] — zoogeografické pravidlo, podľa ktorého živočíchy žijúce v chladnejších oblastiach majú relatívne kratšie končatiny, chvost a uši ako jedince toho istého druhu v teplejších oblastiach kvôli zamedzeniu straty tepla v súvislosti s menším telesným povrchom. Nazvané podľa amerického zoológa Joela Asapha Allena (*1838, †1921).

alleröd

alleröd [dán.] — interštadiál posledného pleistocénneho glaciálu vislan, zakolísanie podnebia, obdobie od 9 800 do 8 700 rokov pred n. l. Počas neho ustúpil severský kontinentálny ľadovec do Švédska a nastalo prechodné mierne oteplenie. Alleröd oddeľuje studené výkyvy stredného a mladého dryasu. Podnebie počas neho bolo drsné, letá pomerne teplé, priemerné ročné teploty 2 – 3 °C. V živočíšstve prevládali soby a kone, povrch pokrývali rozsiahle borovicovo-brezové lesy. Lovci a rybári žili v dočasných sídliskách. Pozdĺž väčších vodných tokov vietor navieval pieskové presypy. Morény vysokotatranských ľadovcov allerödu ležia vo výške asi 2 000 m n. m.

alotropia

alotropia [gr.] — vlastnosť jednoduchých látok (prvkov) vyskytovať sa v rôznych alotropických modifikáciách, ktoré sa líšia štruktúrou, fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami (v prípade zlúčenín sa táto vlastnosť nazýva polymorfia). Napr. grafit, minerál uhlíka, kryštalizuje vo forme šesťuholníkov alebo klencov, je mäkký a tvorí šupinaté agregáty; diamant tiež minerál uhlíka, kryštalizuje v kubickej sústave, je najtvrdší prírodný minerál a tvorí dokonalé kryštály (osemsteny a dvanásťsteny). Jednotlivé alotropické modifikácie sú stále len v určitom rozmedzí teploty a tlaku. Teplota, pri ktorej dochádza k zmene kryštálovej štruktúry (jedna modifikácia sa mení na druhú), sa nazýva teplota alotropickej premeny. Napr. síra pri teplote nižšej ako 95,6 °C kryštalizuje v rombickej sústave, pri teplote vyššej ako 95,6 °C v monoklinickej sústave; biely β-cín (tetragonálna sústava) sa ochladzovaním pod 13,2 °C mení na sivý α-cín (kubická sústava).

alpínske rastliny

alpínske rastliny — byliny alebo dreviny rastúce vo vysokohorských pásmach nad hranicou lesa a v určitých ekologických podmienkach (extrémne teplotné a svetelné podmienky) pod pásmom snehu. Vyznačujú sa osobitými morfologickými a fyziologickými vlastnosťami. Semená mnohých vyklíčia až po predchádzajúcom vystavení silnému mrazu (fylogenetické prispôsobenie sa vysokohorskému prostrediu). Pôsobením silného svetla intenzívne fotosyntetizujú, sú však slabo zásobené minerálnymi živinami; ultrafialové lúče vyvolávajú výrazné sfarbenie kvetov, nízka teplota tvorbu rastlinných farbív antokyánov, intenzívnejšie pôsobí i kozmické žiarenie. Extrémne striedanie teploty blízkej maximu a minimu spôsobuje vznik typických morfologických znakov: stonky sú krátke, poliehavé a rastú v hustých vankúšikovitých trsoch, listy sú menšie, hrubšie a chlpatejšie. Na Slovensku sú typickými druhmi napr. dryádka osemlupienková (Dryas octopetala), jastrabník alpínsky (Hieracium alpinum), vŕba sieťkovaná (Salix reticulata), vŕba bylinná (Salix herbacea), iskerník ľadovcový (Ranunculus glacialis), mak tatranský (Papaver tatricum), rozchodník alpínsky (Sedum alpestre), lomikameň trváci (Saxifraga wahlenbergii), lomikameň ovisnutý (Saxifraga cernua).

alpínsky vegetačný stupeň

alpínsky vegetačný stupeň — vegetačný stupeň zaberajúci na Slovensku výšky od hornej hranice lesa (1 450 – 1 750 m n. m.) po subniválny vegetačný stupeň (2 400 – 2 500 m n. m.). Tvoria ho rastliny nižšieho vzrastu (20 cm i menej) s prízemnou ružicou listov, s nápadnými farebnými, relatívne veľkými kvetmi (napr. horec Clusiov, prvosienka najmenšia ap.) a so silnou schopnosťou vegetatívneho rozmnožovania a znášania i záporných teplôt počas kvitnutia; často vytvárajú trsy a vankúšikovité formy.

Alpy

Alpy, fr. Alpes, nem. Alpen, tal. Alpi, slovin. Alpe — najvyššie pohorie Európy tvoriace okolo 1 200 km dlhé a 135 – 260 km široké horské pásmo tiahnuce sa severne od Apeninského polostrova územím Francúzska, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, Nemecka, Rakúska a Slovinska.

Približne na hraniciach Rakúska a Švajčiarska sa priečnou zníženinou delia na dve hlavné časti: vyššie a mohutnejšie Západné Alpy s najvyššími vrcholmi Mont Blanc, 4 808 m n. m., a Monte Rosa (→ Rosa), 4 634 m n. m., a nižšie, ale členitejšie Východné Alpy, ktorých vrcholy nepresahujú 4 000 m n. m. Dôležité priesmyky: Veľký svätý Bernard (2 472 m n. m.), Simplonský priesmyk (2 009 m n. m.), Svätý Gotthard (2 112 m n. m.), Brennerský priesmyk (1 370 m n. m.).

Pohorie začalo vznikať koncom druhohôr (v kriede) počas alpínskeho vrásnenia, keď časť Africkej litosférickej dosky (Apeninský polostrov) narazila na okraj Európskej dosky, pričom sa mohutné vrstvy morských sedimentov zvrásnili a presunuli na veľké vzdialenosti. Utvorila sa tak súčasná prevažne vrásovo-príkrovová geologická stavba Álp. Sedimentárne horniny dnes budujú najmä okrajové časti pohoria, v jeho centrálnych častiach vplyvom treťohorného a štvrtohorného tektonického zdvihu došlo k odnosu týchto hornín a na povrch sa na mnohých miestach dostali staršie (prvohorné) kryštalické horniny. Súčasný vzhľad začali Alpy nadobúdať až od mladších treťohôr, keď došlo k ich vyklenovaniu a dvíhaniu sa pozdĺž zlomov, na ktorých si rieky utvorili hlboké doliny. Vo štvrtohorách poznačili reliéf Álp studené obdobia – glaciály, keď ľadovec prekryl celú ich centrálnu časť, modeloval ľadovcové štíty, kotly a doliny. V súčasnosti je zaľadnených vyše 3 500 km2 územia. Tektonickým poklesom, ale najmä činnosťou ľadovcov, sa v pohorí utvorili mnohé jazerá, najväčšie na okrajoch (Ženevské jazero, Bodamské jazero, Comské jazero, Gardské jazero).

Vďaka svojej výške zachytávajú Alpy vlahonosné vetry, takže ročné zrážky dosahujú vo Východných Alpách 2 500 – 3 000 mm, v Západných Alpách okolo 3 000 mm, miestami až 4 000 mm. Priemerné teploty sú najvyššie na úpätí Álp (v zime na juhozápade 8 °C, na východe len -2 °C, v lete na juhozápade 24°C, na východe 19 °C), s nadmorskou výškou klesajú (vo výške 2 500 m n. m. v zime -2 °C, v lete 5 °C). Vzhľadom na strmé svahy a nízke teploty sa väčšina zrážok (60 – 90 %) dostáva do povrchových tokov, a Alpy tak bohato zásobujú vodou horné toky viacerých veľkých riek (Rýn, Dunaj, Rhôna, Pád). Tie majú vďaka topeniu snehu a ľadovcov dostatok vody i počas leta.

Prirodzená vegetácia Álp je usporiadaná stupňovito (v súlade so zmenou klímy vplyvom zmeny nadmorskej výšky). Najnižší stupeň (asi do 500 m n. m.) tvoria na juhu teplomilné dúbravy a gaštanové lesy, na východe lesostepná vegetácia a na severe dubo-hrabiny až bučiny, nad nimi sú na okrajoch pohoria jedľo-bučiny a ešte vyššie smrekové porasty. V okolí hornej hranice lesa (na okrajoch pohoria vo výške 1 600 – 2 000 m n. m., v centre pohoria 2 000 – 2 400 m n. m.) prevládajú smrekovec a limba. Vyššie je pásmo kosodreviny, nad ním pásmo alpínskych lúk, ktoré prechádza do niválneho pásma skál, večného snehu a ľadovcov.

Asi 10 mil. obyvateľov sa sústreďuje najmä v dolinách a na úpätí pohoria. Tradičné hospodárske aktivity, pasienkarsky orientované poľnohospodárstvo a ťažbu nerastých surovín (železné rudy pri Erzbergu a kamenná soľ pri Salzburgu v Rakúsku, bauxit vo francúzskych Alpách), dnes významom jednoznačne predstihol turistický ruch. Rekreačné centrá sú zamerané na zimné športy, turistiku a kúpeľné i liečebné pobyty viazané na bohatstvo minerálnych prameňov. Cestovný ruch napomáha na veľhorské podmienky mimoriadne dobre rozvinutá dopravná infraštruktúra (železničné a diaľničné trate s tisíckami mostov a tunelov – Simplonský tunel dlhý 19,7 km, tunel pod Mont Blancom 11,6 km, stovky lanoviek a lyžiarskych vlekov), ale i množstvo ubytovacích a stravovacích zariadení. Energetika alpských krajín je do značnej miery založená na využití vodných elektrární. Alpy boli prvým vedecky skúmaným pohorím (overená teória o príkrovovej stavbe pohoria).

Altajsko

Altajsko, Altajská republika, rus. Altaj, Respublika Altaj — republika v ázijskej časti Ruska v Sibírskom federálnom okruhu na juhu ekonomického rajónu Západná Sibír. Hraničí s Kazachstanom, Mongolskom a Čínou. Takmer celé jej územie vypĺňa horská sústava Altaja s hlbokými a úzkymi dolinami a kotlinami so stepnou vegetáciou, s horskými chrbtami presahujúcimi 4 000 m n. m., v Katunskom chrbte na hranici s Kazachstanom je najvyšší vrch Altajska a celého Altaja – Belucha, 4 506 m n. m. Na severozápade rovinaté územie rozdelené riekou Ob na Priobskú plošinu na východe (výšky do 300 m n. m.) a Kulundskú step na západe. Podnebie výrazne kontinentálne, priemerné teploty v januári −12 až −32 °C, v júli 9 – 18 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 100 mm v kotlinách do 1 000 mm v horských oblastiach. Hlavná rieka Ob spolu s prítokmi Katuň a Bija odvodňuje asi 88 % územia. Podhorské pásmo (od 300 do 650 m n. m.) s lesostepou tvorí prechod k horskej tajge, nad ktorou je pásmo lúk alpského typu. Lesy pokrývajú 16,5 % povrchu. Na altajskom predhorí sú ložiská železnej rudy a farebných i drahých kovov, v jazerách na Kulundskej stepi ložiská solí spolu s ložiskami barytu a stavebných materiálov.

Základom hospodárstva je živočíšna výroba a cestovný ruch. Chov oviec, hovädzieho dobytka, významný je chov a lov kožušinovej zveri. Pestovanie pšenice, cukrovej repy, slnečnice, ľanu. Priemysel ťažobný (ťažba polymetalických rúd), strojársky (výroba traktorov, poľnohospodárskych strojov, železničných vagónov), chemický (výroba syntetických vláken, gumárskych výrobkov), drevársky, textilný (bavlnársky), obuvnícky, potravinársky. Najväčšie priemyselné centrá (Barnaul, Bijsk) i hlavná časť poľnohospodárskej výroby sú sústredené v lesostepnej oblasti. Cestovný ruch je výrazne vzrastajúcim odvetvím ekonomiky. Krajina má kultúrne i prírodné zaujímavosti (kúpele Belokuricha na sev. svahoch Altaja, kúpele Čemal, rekreačná oblasť pri Teleckom jazere), lokality na rybárčenie, poľovníctvo, skialpinizmusa ap.; turistami preferované sú ekologické a kultúrno-poznávacie exkurzie. Altajsko nemá železnice, hlavný cestný ťah vedie horskými dolinami z hlavného mesta Gorno-Altajsk do mesta Koš-Agač a ďalej do Mongolska, na rieke Ob vodná doprava, letisko v Gorno-Altajsku (letiská vo väčších mestách Altajska určené na regulárne i charterové lety v 90. rokoch 20. stor. do 2015 úplne zanikli). Obyvateľstvo: 57 % Rusov, 34 % Altajcov (2014). Náboženstvo: sunnitský islam, pravoslávne kresťanstvo, tibetský buddhizmus. Používané jazyky: altajčina, ruština. Podiel mestského obyvateľstva 26 %. Jediným väčším mestom je Gorno-Altajsk.

Dejiny Altajska sú úzko späté s dejinami Strednej Ázie a jej štátnych útvarov. Územie dnešného Altajska bolo osídlené už v staršej kamennej dobe, čo dokladajú nálezy z archeologickej lokality Ulalinka. Neskôr (bronzová a železná doba) sa na jeho území vystriedalo viacero archeologických kultúr (afanasievska, karakolská, pazyrycká). Od 3. stor. pred n. l. bolo súčasťou Hunskej ríše. V 2. – 4. stor. pod nadvládou Sien-piov, vo 4. – 6. stor. Žuan-žuanov, v 6. – 8. stor. rôznych kaganátov (Turkického, Ujgurského, Kirgizského). V 8. stor. sa na území Altajska rozšíril manicheizmus. Zač. 13. stor. sa stalo súčasťou mongolskej Džingischánovej ríše, v pol. 15. stor. bolo pod nadvládou západomongolských Ojratov. Od 1756 súčasť Ruska (1756 – 79 spravované v rámci Sibírskej gubernie, 1779 – 83 Kolyvanskej oblasti, 1783 – 96 Kolyvanskej gubernie, 1796 – 1804 Toboľskej gubernie, 1804 – 1917 Tomskej gubernie). Po Októbrovej revolúcii 1917 sa oblasť počas občianskej vojny v Rusku dostala pod kontrolu admirála A. V. Kolčaka, do 1920 však väčšinu územia obsadili boľševici. R. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky vytvorená Ojratská autonómna oblasť s centrom v obci Ulala (dnes Gorno-Altajsk), 1932 premenovaná na Ojrotskú autonómnu oblasť, od 1948 názov Horská altajská autonómna oblasť, ktorá 1925 – 30 patrila do Sibírskeho, 1930 – 37 do Západosibírskeho a 1937 – 91 do Altajského kraja. R. 1991 získalo Altajsko štatút republiky pod názvom Horská altajská sovietska socialistická republika, 1992 premenovaná na Republiku Horský Altaj, od 1992 súčasný názov. Ústava Altajska bola prijatá 7. júna 1997. R. 2000 sa Altajsko stalo súčasťou Sibírskeho federálneho okruhu.

Altajsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie, na jej čele stojí prezident volený v priamych voľbách na 5 rokov, parlament (rus. Gosudarstvennoje Sobranije – El Kurultaj Respubliki Altaj) má 41 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Altajska
1991 – 1997 Valerij Čaptynov
1997 – 1998 Vladilen Volkov
1998 – 2002 Semion Zubakin
2002 – 2006 Michail Lapšin
2006 – 2019 Aleksandr Berdnikov
2019 – Oleg Chorochordin (zastupujúci)

alumetovanie

alumetovanie [lat.] — tepelná úprava povrchu železa difúziou hliníka, ktorý pri ohreve oxiduje a vytvorený oxid hlinitý chráni povrch alumetovaného predmetu pred koróziou do teploty 900 °C.

aluminotermia

aluminotermia [lat.+ gr.] — výroba kovov a zliatin redukciou ich oxidov práškovým hliníkom pri vysokých teplotách. Je sprevádzaná uvoľňovaním tepla, ktoré často stačí na roztavenie vyredukovaného kovu. Používa sa na výrobu chrómu a zliatin železa (ferotitán, ferovanád, feroniób).

aluminotermické zváranie

aluminotermické zváranie — spôsob zvárania termitom (zmes práškového hliníka a oxidu železa). V zmesi sa po zapálení horčíkovým pásom vyvinie vysoká teplota (až 3 500 °C), čím dôjde k roztaveniu a k spojeniu kovových častí. Používa sa zvyčajne na zváranie koľajníc.