Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 37 z celkového počtu 37 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

calor

calor [ka-; lat.] — teplo, jeden z piatich základných prejavov povrchového zápalu (sčervenanie, teplo, opuch, bolesť, porucha funkcie). Pri zápale sa zvyšuje prekrvenie postihnutej oblasti (napr. kože), čo sa navonok prejaví zreteľným zvýšením teploty v mieste zápalu.

kachle

kachle [gr. > lat. > nem.] — vykurovacie zariadenie umiestnené vo vykurovanej miestnosti. Teplo sa získava spaľovaním plynných (zemný plyn, propán-bután ap.), kvapalných (nafta, petrolej ap.) alebo tuhých palív (drevo, uhlie, koks ap.) alebo premenou elektrickej energie na teplo (elektrické akumulačné kachle); následne sa teplo môže akumulovať v materiáli s veľkou tepelnou kapacitou, čo sa využíva v elektrických akumulačných kachliach (→ akumulačné kúrenie) a v akumulačných kachliach (peciach) na tuhé palivo (→ kachľová pec). Kachle so spaľovaním musia mať zabezpečený odvod spalín mimo vykurovaného priestoru (napr. do komína). Vonkajší plášť kachiel môže byť z kovu alebo z keramického materiálu, ktorý spĺňa i akumulačnú funkciu.

akumulačné kúrenie

akumulačné kúrenie — spôsob elektrického vykurovania, pri ktorom sa teplo akumuluje v látke s veľkou tepelnou kapacitou. Látka sa ohrieva v noci lacnejším elektrickým prúdom a naakumulované teplo sa odoberá podľa potreby. Akumulačné kúrenie sa využíva v elektrických akumulačných peciach, ktoré môžu byť statické, dynamické alebo hybridné (s akumulačnou a priamovýhrevnou časťou), a v elektrických ohrievačoch vody (bojleroch).

diatermia

diatermia [gr.] — liečebná metóda využívajúca teplo, ktoré vzniká prechodom vysokofrekvenčných prúdov tkanivami.

kalor-

kalor- [lat.], kalori- — prvá časť zložených slov s významom teplo, teplota, teplý, tepelný, teplotný; výhrevný; vysokoenergetický.

hekistoterma

hekistoterma [gr.] — rastlina charakteristická nízkymi nárokmi na teplo, dobre odolná proti nízkym (i záporným) teplotám počas väčšiny roka; rastlina alpínskych stupňov arktických oblastí.

kalorimeter

kalorimeter [lat. + gr.] — zariadenie na meranie tepelných veličín pri fyzikálnych, chemických a biochemických dejoch (→ kalorimetria). Jednoduchý kalorimeter tvorí nádoba tepelne izolovaná od okolia (často je to Dewarova nádoba, ktorá je vložená do obalu oddeleného od nej vzduchovou vrstvou) a asi do dvoch tretín naplnená vodou (príp. inou kvapalinou), do ktorej zasahujú teplomer (teplotný senzor) a miešadlo. Ak v nádobe prebehne dej s tepelným efektom, uvoľnené alebo spotrebované teplo \(Q\) sa zistí na základe zmeny teploty \(\Delta T\) v sústave podľa vzťahu \(Q =C_k . \Delta T \), kde \(C_k\) je tepelná kapacita kalorimetra (teplo potrebné na ohriatie celej sústavy o 1 °C), ktorá sa určuje kalibráciou kalorimetra na základe deja, ktorého tepelný efekt je známy, alebo elektronicky.

Podľa režimu, v ktorom kalorimetre pracujú, sa delia na izoperibolické, adiabatické, izotermické a na kalorimetre s tepelným tokom. Izoperibolické kalorimetre pracujú pri konštantnej teplote okolitého prostredia, čo sa dosiahne tak, že nádoba kalorimetra je ponorená do kúpeľa v termostate. V adiabatických kalorimetroch je maximálne obmedzená výmena tepla medzi meranou vzorkou (sústavou) a okolitým prostredím, čo sa dosahuje reguláciou teploty okolitého prostredia tak, aby sa nevytvoril teplotný gradient medzi vzorkou a prostredím a nedošlo medzi nimi k prenosu tepla. Izotermický kalorimeter pracuje pri konštantnej teplote, ktorá sa udržiava elektronicky ohrevom alebo chladením a tepelný efekt meraného deja sa zistí na základe spotrebovanej elektrickej energie; na zabezpečenie konštantnej teploty sa vznikajúce teplo pri meranom deji môže spotrebovať aj na fázovú premenu so známou teplotnou charakteristikou (napr. na topenie sa ľadu v tzv. ľadových kalorimetroch). Kalorimetre s tepelným tokom merajú teplo vymieňajúce sa medzi kalorimetrom a okolitým prostredím (termostatom) na základe meniaceho sa rozdielu teploty v kalorimetri a teploty okolitého prostredia (rozdiel je nulový na začiatku a na konci merania, ale nenulový v priebehu merania). Novšie diferenčné kompenzačné (skenovacie) kalorimetre sú skonštruované tak, že na spoločnom bloku sú dutiny na dve kalorimetrické nádobky (meraciu a referenčnú), pričom obidve majú samostatné batérie termočlánkov. Pri rovnomernom zvyšovaní teploty bloku sa zaznamenáva rozdiel v napätí obidvoch termočlánkových batérií. Kalorimetre sa konštrukčne odlišujú aj podľa toho, či sú určené na meranie tepla fázových premien (vyparovanie, topenie, sublimácia, zmena kryštálovej štruktúry), tepelnej kapacity, rozpúšťacieho, spalného alebo reakčného tepla.

adiabatický dej

adiabatický dej — termodynamický dej, pri ktorom je sústava od svojho okolia tepelne izolovaná, nemôže od okolia teplo prijať ani ho okoliu odovzdať. Zmenu vnútornej energie sústavy možno dosiahnuť prostredníctvom mechanickej práce. Pri adiabatickom rozpínaní sa plyn ochladzuje, pri stláčaní zohrieva. Vzájomná závislosť dvojice stavových veličín pri adiabatickom deji vyjadrená matematicky sa nazýva rovnica adiabaty. Za adiabatické deje možno považovať rýchlo prebiehajúce deje.

alit

alit [fr.], Ca3SiO5 (3CaO · SiO2, skrátene C3S) — slinkový minerál vznikajúci pri priemyselnej výrobe portlandského slinku; nositeľ typických vlastností portlandského cementu, tvorí 35 – 65 % jeho obsahu. Pri reakcii s vodou sa hydratuje (uvoľňuje sa hydratačné teplo) a pomerne rýchlo tuhne; spôsobuje začiatočnú pevnosť rýchlotuhnúcich a vysokohodnotných cementov.

absorpcia svetla

absorpcia svetla, pohlcovanie svetla — pohltenie časti energie svetla pri jeho prechode optickým prostredím spôsobené premenou svetelnej energie na iné formy energie, predovšetkým na teplo. Lineárny absorpčný koeficient vyjadruje relatívne zoslabenie intenzity svetla (hustoty svetelného toku) spôsobené absorpciou na malej dĺžke dráhy svetla, delené touto dĺžkou. Absorpciu svetla spôsobuje interakcia častíc žiarenia (fotónov) s časticami látky (molekulami, elektrónmi ap.). Fotón absorpciou zaniká a energia interagujúcej častice vzrastá o jeho energiu. Pri veľkých intenzitách svetla, ktorých vlastnosti skúma nelineárna optika, nastáva viacfotónová interakcia, keď elektrón absorbuje súčasne dva alebo viac fotónov (→ absorpcia žiarenia).

absorpcia zvuku

absorpcia zvuku, pohlcovanie zvuku — nevratná premena energie zvukovej vlny na iné druhy energie, spravidla na teplo, t. j. na energiu chaotického pohybu molekúl prostredia. Pri prechode prostredím je absorpcia zvuku charakterizovaná lineárnym absorpčným koeficientom, ktorý zvyčajne rastie s druhou mocninou frekvencie zvuku, pričom najmenší je v tuhých látkach, väčší v kvapalinách a najväčší v plynoch. Pohlcovanie zvuku stenami miestností ap. sa vyjadruje absorptanciou. Látky s veľkou absorptanciou (akustickou pohltivosťou) bývajú pórovité (plsť, polystyrén), majú štruktúru dobre pohlcujúcu zvuk (drevovláknité dosky) alebo prejavujú rezonančnú absorpciu (napr. dierované panely), možno nimi korigovať akustiku miestností a siení.

aktívny povrch

aktívny povrchmeteorol. styčná plocha medzi litosférou alebo hydrosférou a atmosférou Zeme (povrch pôdy, vodná hladina, povrch ciest alebo striech domov ap.), na ktorej sa odráža a absorbuje slnečné žiarenie a premieňa na iné druhy energie, najmä na teplo. V prípade rastlinného porastu je aktívny povrch rozložený do veľkého počtu jednotlivých plôch; ide o aktívnu zónu. Aktívny povrch, ktorý svojimi vlastnosťami (albedo, drsnosť, teplota a vlhkosť) ovplyvňuje najnižšie vrstvy ovzdušia, patrí k hlavným klimatickým faktorom vytvárajúcim klímu. Pojem aktívny povrch zaviedol ruský klimatológ Alexandr Ivanovič Vojejkov (*1824, †1916).

Babák, Eduard

Babák, Eduard, 8. 6. 1873 Smidary, okres Hradec Králové – 30. 5. 1926 Brno — český lekár, porovnávací fyziológ a experimentálny morfológ. Profesor na univerzite v Prahe (1917), Brne (1919) a na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Zaoberal sa výskumom mechaniky a riadenia dýchacej sústavy. Podieľal sa na príprave diela Príručka porovnávacej fyziológie (Handbuch der vergleichenden Physiologie, 1912 – 13). Vydal diela O proměnách energie u živých těl (1917), Život a teplo (1918), O výživě (1922), dvojzväzkovú príručku fyziológie Tělověda (1922) a Úvod do biologie dítěte (1926).

hubové choroby rastlín

hubové choroby rastlín — choroby rastlín spôsobené rôznymi druhmi parazitických húb, ktoré vnikajú do medzibunkových priestorov (napr. hrdze, snete, múčnatky, peronospóry), dovnútra bunky (napr. nádorovky) alebo parazitujú na povrchu rastlín (napr. černe); pri vhodných poveternostných podmienkach (vlhko a teplo, substrát) sa veľmi rýchlo rozširujú. Hubové choroby rastlín sa prejavujú morfologickými zmenami (napr. farebnými škvrnami, tvorbou hálok a vädnutím až usychaním) infikovaných častí hostiteľských rastlín. Pri kultúrnych rastlinách môžu zapríčiniť rozsiahle hospodárske škody (až zničenie celej úrody); predchádza sa im morením osiva, dezinfekciou pôdy a postrekovaním fungicídmi.

jadrová tepláreň

jadrová tepláreň — tepláreň, v ktorej sa energia vyprodukovaná reťazovou štiepnou reakciou využíva na výrobu tepla a elektrickej energie. Spravidla ide o kombinovanú výrobu tepla a elektrickej energie, pričom dodávky obidvoch druhov energie od seba závisia. Jadrová tepláreň sa od jadrovej elektrárne líši najmä menším tepelným výkonom jadrového reaktora a jeho konštrukciou, ktorá umožňuje výstavbu jadrovej teplárne v bezprostrednej blízkosti spotrebiteľa tepla. Prvá jadrová tepláreň bola postavená vo Švédsku (jadrová tepláreň Ågesta, v prevádzke 1964 – 74, jadrové reaktory umiestnené v podzemí, elektrický výkon 10 MW) a dodávala teplo asi 70 tisíc domácnostiam mestských časti Štokholmu Farsta. R. 1973 – 76 boli postupne uvedené do prevádzky štyri bloky sovietskej jadrovej teplárne pri meste Bilibino na Čukotke s celkovým elektrickým výkonom 44 MW, ktorá dodáva teplo 365 GJ/h mestu Bilibino a blízkemu ťažobnému závodu. Je vybavená kanálovými jadrovými reaktormi moderovanými grafitom a chladenými ľahkou vodou (obdoba jadrového reaktora typu RBMK, rusky reaktor boľšoj moščnosti kanaľnyj), ako aj vloženým okruhom oddeľujúcim chladivo primárneho okruhu od tepelného média (demineralizovaná voda) používaného na prenos tepla na miesto spotreby. Jadrová tepláreň pri Bilibine, ktorá je i v súčasnosti (2011) v prevádzke, je najsevernejšie položeným stacionárnym jadrovým zariadením na svete. Jadrové teplárne slúžiace výlučne na dodávku tepla spotrebiteľom sú finančne oveľa náročnejšie ako kombinované jadrové teplárne, preto sa stavajú v menšej miere.

kalorimetria

kalorimetria [lat. + gr.] — experimentálna metóda na meranie tepelných veličín, napr. tepelnej kapacity, tepla fázovej premeny (→ skupenské teplo), reakčného tepla, a na sledovanie iných fyzikálnych, chemických a biochemických procesov, pri ktorých dochádza k uvoľňovaniu tepla. Kalorimetrické merania fyzikálnych a chemických dejov sú priame (meria sa priamo množstvo uvoľneného alebo spotrebovaného tepla na základe zmeny teploty sústavy) a uskutočňujú sa v kalorimetroch za rôznych podmienok, čomu zodpovedá aj ich konštrukcia. Napr. pri stanovovaní tepelných efektov chemických reakcií (reakčného tepla) sa najčastejšie meria množstvo tepla, ktoré treba sústave izolovanej od okolia dodať pri stálom tlaku (izobaricky), aby sa jej teplota vrátila z konečnej teploty T2 (po uskutočnení chemickej reakcie) na začiatočnú teplotu T1 (pred začiatkom chemickej reakcie). Pri biochemických dejoch sa používa aj nepriama metóda založená na meraní množstva uvoľnených (oxidu uhličitého, amoniaku, močoviny) alebo spotrebovaných látok (kyslíka), ktorých reakčné teplá sú známe. Kombináciu priamej a nepriamej metódy prvýkrát použili 1783 A. L. Lavoisier a P. S. Laplace, keď stanovili spaľovacie teplo uhlíka a z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniklo pri dýchaní pokusného zvieraťa, prišli k záveru, že dýchanie je dej podobný veľmi pomalému spaľovaniu uhlíka, ktoré prebieha v pľúcach bez produkcie viditeľného svetla. V súčasnosti existujú veľmi presné elektronicky ovládané prístroje využívajúce metódu diferenčnej kompenzačnej kalorimetrie (DSC, nesprávne diferenčná skenovacia kalorimetria), umožňujúce skúmať napr. jemné zmeny v štruktúre syntetických polymérov a biopolymérov v závislosti od teploty. Izotermická titračná kalorimetria (ITC) zaznamenáva teplotnú zmenu v reagujúcej sústave látok v závislosti od objemu pridávaného titrantu (reaktanta). Kalorimetria ako jedna z metód entalpiometrie slúži predovšetkým na určovanie termodynamických parametrov. Deje študované pomocou kalorimetrie môžu trvať zlomok sekundy až niekoľko hodín.

inštrumentál

inštrumentál [lat.] — siedmy pád v sústave pádov, odpovedá na otázku (s) kým?, (s) čím?. Primárne vyjadruje okolnosti deja: príslovkové určenie miesta, času, prostriedku, nástroja, pôvodu, činiteľa, spôsobu, zreteľa a i., napr. bežať ulicou, nastať týmto dňom, cestovať vlakom, tĺcť kladivom, natretý farbou, schválený vládou, vítať s radosťou, podobať sa postavami. Spolu s pádmi na vyjadrenie objektu deja vyjadruje zásahový a výsledkový nepriamy objekt, napr. inštrumentál – kývať dverami, akuzatív – kývať dvere; inštrumentál – sálať teplom, akuzatív – sálať teplo. Vo funkcii mennej časti zloženého prísudku vyjadruje prechodný stav, napr. stať sa predsedom, byť žiakom, zdať sa/javiť sa dobrým spoločníkom.

kinéza

kinéza [gr.] — orientačné správanie živočíchov, ktoré závisí od intenzity podnetu, nie však od smeru, odkiaľ podnet prichádza; zmena pohybu živočíchov vyvolaná pôsobením vonkajšieho (abiotického) faktora, napr. tepla, vlhka alebo svetla. Ak živočích reaguje na pôsobenie vonkajšieho faktora zrýchlením pohybu, ide o ortokinézu (napr. pri pásavke zemiakovej rýchlosť premiestňovania vzrastá s intenzitou osvetlenia, aktivita koníkov rodu Locusta sa zvyšuje vo vlhkom a znižuje v suchom prostredí), ak zvyšovaním alebo znižovaním intenzity otáčania, o klinokinézu (hmyz zvyčajne opisuje kruhy, pričom každá zmena podráždenia vyvoláva zmenu polomeru týchto kruhov tak, že sa pohyb jedinca javí, akoby uprednostňoval určitú zónu), ak zmenou správania na teplo, o termokinézu, ak na vlhko, o hydrokinézu (napr. nahromadenie hmyzu v miestach s vyššou teplotou a vlhkosťou), ak na svetlo, o fotokinézu.

Aichingerová, Ilse

Aichingerová (Aichinger), Ilse, 1. 11. 1921 Viedeň – 11. 11. 2016 tamže — rakúska spisovateľka, manželka G. Eicha. V prozaickej tvorbe spájala realizmus s transcendentálnym zobrazovaním javov, uplatnila parabolu. V románe Väčšia nádej (Die grössere Hoffnung, 1948) zobrazila osudy a túžby rasovo prenasledovaného dievčatka počas fašizmu, v próze Spútaný (Der Gefesselte, 1953) vychádza zo sartrovskej koncepcie slobody. Vo svojej tvorbe variovala modely poznania, overovala si prvky konkrétnej epiky, odmietala konvenčnosť slov: prózy Eliza Eliza (1965), Zlé slová (Schlechte Wörter, 1976). Jej zobrané básne vyšli pod názvom Premrhané rady (Verschenkter Rat, 1978). Jej poviedka Otvorená ordonancia (Die geöffnete Order, 1953) vyšla v antológii Lebo človek hľadá teplo: nemecké poviedky dvoch desaťročí (Deutsche Erzählungen aus zwei Jahrzehnten, 1960; slov. 1969). Nositeľka viacerých ocenení, napr. Ceny Nelly Sachsovej (1971), Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1995) a Veľkej rakúskej štátnej ceny za literatúru (1995).

hrnčiarska pec

hrnčiarska pec — pec používaná hrnčiarom na vypaľovanie hrnčiny.

Takmer každá hrnčiarska pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory, v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Hrnčiarska pec môže byť postavená z rozličných, najčastejšie však z keramických materiálov odolných proti opakovaným vysokým teplotám. Najčastejším palivom používaným na vypaľovanie keramiky v hrnčiarskej peci bolo drevo, pričom vypaľovacia teplota dosahovala okolo 1 000 °C. Hrnčiarska pec prešla zložitým vývojom; existuje viacero typov v závislosti od stupňa rozvoja výroby keramiky a technológie jej výpalu. K najstarším typom patrí jednoduchá jama vyhĺbená do svahu, pričom plameň smeroval nahor (archaický spôsob, na Slovensku používaný do konca 18. stor.). Hrnčiarske pece stáli samostatne na dvore (tzv. poľné pece s otvorenou alebo uzatvorenou vrchnou časťou a s plameňom stúpajúcim smerom nahor) alebo boli súčasťou domu či dielne (napr. tzv. kasselské pece s plameňom prúdiacim vodorovne, ktoré hrnčiari prevzali od džbánkarov v 19. stor.). V súčasnosti boli tradičné hrnčiarske pece takmer úplne nahradené modernými elektrickými alebo plynovými keramikárskymi pecami, výnimočne sa používajú aj staršie spôsoby.

katabolické reakcie

katabolické reakcie, katabolizmus — reakcie prebiehajúce v živých systémoch, pri ktorých sa zložité, spravidla makromolekulové zlúčeniny bohaté na energiu (lipidy, proteíny, sacharidy) štiepia na jednoduché zlúčeniny, súčasť metabolizmu. Katabolické reakcie aeróbnych organizmov (→ aerób) sú oxidačné (prevažne dehydrogenačné) a sú spojené s trávením potravy. Uvoľňuje sa pri nich energia, ktorú organizmus viaže v molekulách adenozíntrifosfátu (ATP) a využíva na energetické krytie mnohých reakcií a biologických funkcií alebo ako teplo na udržiavanie stálosti vnútorného prostredia organizmu (tepelná homeostáza).

Katabolizmus prebieha v troch fázach. V prvej fáze sa makromolekulové zlúčeniny bez prístupu vzduchu štiepia na svoje štruktúrne jednotky, napr. proteíny na aminokyseliny, sacharidy prevažne na ᴅ-glukózu a i. monosacharidy, lipidy na mastné kyseliny a glycerol. V druhej fáze sa tieto zlúčeniny viacstupňovými reakciami štiepia na oxid uhličitý CO2, acetylkoenzým A a energeticky bohaté látky ATP, NADH a FADH2. V tretej fáze acetylkoenzým A vstupuje do citrátového cyklu, na ktorý nadväzuje dýchací reťazec. Súbežne s katabolickými reakciami prebiehajú v organizme anabolické reakcie; pri prevahe anabolických reakcií dochádza k syntéze telesnej hmoty, pri prevahe katabolických reakcií dochádza k jej odbúravaniu.

keramikárska pec

keramikárska pec — súhrnný názov účelových pecných zariadení určených na vypaľovanie umeleckej a umeleckoremeselnej keramiky. Podľa typu paliva (zdroja tepla) sa delia na tradičné, v ktorých sa ako palivo používa drevo (v minulosti najčastejšie palivo), prípadne uhlie alebo koks, a moderné, najčastejšie elektrické, plynové alebo vykurované olejom alebo naftou. Spôsob, akým sa keramika v keramikárskej peci vypaľuje, sa výraznou mierou podieľa na jej výtvarnom stvárnení. Pece sa v priebehu tisícročí vyvíjali a zdokonaľovali, pričom vzniklo množstvo rozličných typov charakteristických pre jednotlivé kultúrne oblasti.

Základný princíp pecí vykurovaných drevom a používaných už v staroveku sa v podstate nezmenil (na Slovensku sa tradičné pece používali ako hrnčiarske pece). Takmer každá tradičná pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory (nazývanej aj pecište), v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Podľa smeru stúpania plameňa ku komínu sa tradičné pece rozdeľujú na tri typy: s plameňom stúpajúcim vertikálne (smerom nahor; vývojovo najstarší typ, pecište sa nachádza priamo nad ohniskom, ohnisko a pecište sú obvykle predelené roštom alebo kanálmi, cez ktoré prúdi teplo), s plameňom prúdiacim horizontálne (vodorovne) a so zvratným plameňom (tzv. ležatá pec; plameň vystupuje zospodu z ohniska k stropu komory, odkiaľ smeruje pomedzi výrobky nadol do odťahových otvorov v dne alebo v spodnej časti komory). V peciach so zvratným plameňom sa tepelná energia získaná z paliva využíva najefektívnejšie a najlepšie sa vyrovnávajú teplotné rozdiely vo vypaľovacom priestore (v Európe sa začali takéto pece využívať v 13. stor. v Porýní pri výrobe nádob z vysoko vypaľovaného kameninového črepu so soľnou glazúrou).

Viacero druhov keramikárskych pecí vzniklo v Číne. Už v období dynastie Šang (1600 – 1100 pred n. l.) sa vypaľovala kamenina v peciach s vertikálne stúpajúcim plameňom pri teplote okolo 1 220 °C, v období bojujúcich štátov (475 – 221 pred n. l.) boli vyvinuté pece s takmer horizontálne prúdiacim plameňom, v ktorých sa dosahovali vysoké teploty (približne v období dynastie Sung, 960 – 1279, sa začalo na vykurovanie pecí používať aj uhlie). Najcharakteristickejšími tradičnými pecami v Číne sú pec typu mantu a tzv. dračia pec. Dračie pece, ktoré sa používali na vypaľovanie kameniny, keramiky a porcelánu, boli budované v mierne stúpajúcom svahu, mali niekoľko za sebou umiestnených komôr a dosahovali dĺžku až niekoľko desiatok metrov (napr. pece v stredisku výroby seladónu Lung-čchüan v provincii Če-ťiang mali dĺžku až 60 m a vypaľovalo sa v nich niekoľko tisíc výrobkov pri priemernej teplote 1 250 °C); používali sa aj v Kórei a Japonsku.

V súčasnosti sa na vypaľovanie predmetov vytvorených profesionálnymi výtvarníkmi používajú všetky typy keramikárskych pecí (tradičné pece najstaršieho typu, v ktorých sa počas pálenia nachádzajú výrobky spolu s koksovým palivom, pece, v ktorých sa dymom a zamedzením prístupu kyslíka priestor zadymuje a vytvára sa redukčná atmosféra, i najmodernejšie plynové a elektrické keramikárske pece).

jadrová elektráreň

jadrová elektráreň, atómová elektráreň — technologické zariadenie využívajúce jadrovú energiu uvoľnenú štiepením jadier izotopov ťažkých prvkov (233U; 235U a 239Pu) na produkciu elektrickej energie. V jadrovom reaktore jadrovej elektrárne sa reťazovou štiepnou reakciou jadrového paliva vyvolanou tepelnými neutrónmi vytvára teplo, ktoré sa cirkulujúcim chladiacim médiom odvádza a využíva na výrobu pary poháňajúcej turbínu. Tepelná turbína otáčaním rotora elektrického generátora mení mechanickú prácu na elektrickú energiu; premena energie pary na mechanickú prácu a elektrickú energiu sa teda v jadrovej elektrárni uskutočňuje tak ako v klasickej tepelnej elektrárni. Získaný elektrický prúd s napätím obvykle 15 kV sa prostredníctvom transformátorov dodáva do rozvodnej siete veľmi vysokého napätia (spravidla 400 kV).

Podľa druhu jadrového reaktora, ako aj spôsobu odvádzania tepla z jadrového reaktora a jeho využitia na výrobu pary sa jadrové elektrárne delia na jednookruhové (vybavené varným alebo plynom chladeným reaktorom), dvojokruhové (ľahkovodné a ťažkovodné reaktory chladené vodou pod tlakom bez zmeny jej kvapalného skupenstva) a trojokruhové (chladené skvapalneným kovom, napr. Na, NaK, Pb, PbBi). Dvojokruhové jadrové elektrárne majú dva od seba oddelené obehové okruhy – primárny a sekundárny. Primárny okruh sa skladá z jadrového reaktora, zo systému cirkulácie chladiaceho média (potrubie, čerpadlá), z kompenzátora objemu a z výmenníka tepla (parogenerátor). Sekundárny okruh sa skladá zo systému cirkulácie vody, z turbíny s generátorom a z kondenzátora. Chladiace médium v primárnom okruhu zasahuje do aktívnej zóny jadrového reaktora, kde sa ohrieva, a následne v parogenerátore odovzdáva svoje teplo vode cirkulujúcej v sekundárnom okruhu a premieňa ju na paru. Po ochladení sa chladiace médium vracia do reaktora pomocou cirkulačného čerpadla (ak je chladiacim médiom plyn, pomocou dúchadla). Para (nasýtená alebo aj prehriata) je z parogenerátora vedená parovodom do turbíny, kde sa jej energia premieňa na mechanickú prácu, a potom vstupuje do kondenzátora. Tu para skondenzuje na vodu, ktorá sa po úprave vracia do parogenerátora: kondenzačné čerpadlo tlačí skondenzovanú vodu cez prvý (nízkotlakový) stupeň regeneračných ohrievačov, kde sa ohreje na 164 °C (v reaktoroch VVER 440), potom vstupuje do napájacej nádrže, kde sa zbavuje plynov, ktoré sú v nej rozpustené. Z napájacej nádrže je voda napájacím čerpadlom tlačená cez druhý (vysokotlakový) stupeň regeneračných ohrievačov do parogenerátora, kde sa znova ohrieva a mení na paru; proces sa viackrát opakuje. Najrozšírenejšie dvojokruhové jadrové elektrárne sú elektrárne s tlakovodnými reaktormi, v ktorom voda (demineralizovaná) slúži ako moderátor, reflektor i ako chladiace médium. Pri ohreve v reaktore však voda nesmie meniť kvapalné skupenstvo, preto je v primárnom okruhu udržiavaná pod vysokým tlakom (reaktory VVER 440 – 12,26 MPa; VVER 1000 – 15,7 MPa; EPR – 15,5 MPa). Tlak vody v sekundárnom okruhu (ktorý neprichádza do styku s neutrónovým poľom v jadrovom reaktore) je odvodený od výstupnej teploty chladiaceho média reaktora. V jadrovej elektrárni s reaktormi VVER 440 je tlak v sekundárnom okruhu 4,6 MPa, s reaktormi VVER 1000 tlak 6,3 MPa a s reaktormi EPR tlak 7,72 MPa. Jednookruhová jadrová elektráreň nie je vybavená výmenníkom tepla, chladiace médium jadrového reaktora slúži aj na pohon turbíny. Najrozšírenejšie jednookruhové jadrové elektrárne sú elektrárne s tlakovodnými reaktormi, v ktorých silno demineralizovaná voda slúži ako moderátor, reflektor i ako chladiace médium. Chladiaca voda vrie pri tlaku 6,8 až 7 MPa, získaná nasýtená para po odlúčení kvapalnej fázy vstupuje parovodom priamo do turbíny, kde expandovaním odovzdá energiu, po prechode turbínou sa skvapalňuje v kondenzátore, prechádza úpravou v regeneračných stupňoch, získava teplotu okolo 260 °C a vstupuje opäť do reaktora. Voda ako chladiace médium teda prechádza reaktorom, kde sa stáva rádioaktívnou, preto strojovňa jadrovej elektrárne s varným reaktorom patrí do kontrolovaného pásma. Elektrárne s rýchlymi jadrovými reaktormi sú trojokruhové, ako chladiace médium v nich často slúži roztavený sodík, ktorý je vysoko rádioaktívny, pretože reaguje s neutrónmi v aktívnej zóne reaktora. Medzi primárny okruh a okruh vyrábajúci paru sa preto vkladá ďalší okruh s cirkulujúcim nerádioaktívnym kvapalným sodíkom.

Z hľadiska bezpečnosti jadrovej elektrárne (→ jadrová bezpečnosť) je dôležitý už výber miesta jej výstavby (geologické a hydrologické podmienky, seizmicita), ďalej projektová príprava (výber materiálov a regulačných systémov), výstavba, výroba a montáž jednotlivých zariadení i samotná prevádzka. Zvlášť dôležité je konštrukčné a technologické vyriešenie aktívnej zóny jadrového reaktora, pričom kritériá a požiadavky na konštrukcie, systémy a uzly sú definované ako požiadavky štátnych dozorných orgánov. Výroba zariadení a prevádzka jadrovej elektrárne musí byť zabezpečená s dostatočnými rezervami s dôrazom na kvalitu, zálohovanie a možnosť testovania systémov. V každej jadrovej elektrárni je vybudovaná sústava bariér (ochrana do hĺbky) zabraňujúcich úniku rádioaktívnych častíc do najbližšieho okolia vnútri reaktora i do okolia jadrovej elektrárne: chemicky stabilná forma jadrového paliva (pri UO2 pórovitej štruktúry, ktorá zabraňuje voľnému šíreniu štiepnych produktov), celistvosť obalu palivových prútikov, celistvosť primárneho okruhu jadrovej elektrárne (materiál a konštrukcia tlakovej nádoby reaktora, ktorá je súčasťou hermeticky uzavretého tlakového systému primárneho okruhu), celistvosť hermeticky uzavretého oceľovo-betónového obalu jadrového reaktora (→ kontajnment, konfajnment) zabraňujúceho úniku rádioaktívnych častíc pri prípadnom porušení prvých troch bariér (najmä pri jadrových reaktoroch chladených vodou). Sústava bariér je doplnená bezpečnostnými systémami jadrovej elektrárne, ktorých úlohou je bezpečne odstaviť jadrový reaktor (zastaviť reťazovú štiepnu reakciu), bezpečne odviesť zvyškové teplo z aktívnej zóny reaktora a zabezpečiť neporušenie primárneho okruhu pri maximálnej možnej ochrane bezpečnostných bariér, a to aj v prípade jadrovej udalosti maximálneho rozsahu, s ktorou počítal projekt. Rozlišujú sa aktívne (napájané zo zdroja elektrickej energie) a pasívne (nevyžadujúce zdroj elektrickej energie) bezpečnostné systémy. K aktívnym bezpečnostným systémom ľahkovodných reaktorov patria vysokotlakový a nízkotlakový havarijný systém chladenia aktívnej zóny jadrového reaktora pozostávajúce z nádrží s roztokom kyseliny boritej a z čerpadiel (zabezpečujú potrebný tlak chladiaceho média v primárnom okruhu, a tým aj odvod tepla z primárneho okruhu v prípade mimoriadnej udalosti) a sprchový systém (znižuje tlak v priestoroch kontajnmentu pri jeho zvýšení v dôsledku jadrovej udalosti), k pasívnym bezpečnostným systémom napr. mechanické ovládanie spúšťania havarijných tyčí reaktora (automatické regulačné kompenzačné kazety) do aktívnej zóny reaktora, hydroakumulátory (dodávajú roztok kyseliny boritej do jadrového reaktora, ak sa zníži tlak chladiaceho média v primárnom okruhu pod hodnotu, na ktorej je roztok kyseliny v hydroakumulátoroch udržiavaný, čím sa odvedie teplo a zastaví sa reťazová štiepna reakcia; bór je účinný pohlcovač neutrónov) a vákuovo-barbotážny systém (na zníženie tlaku v tlakovom systéme primárneho okruhu pod hodnotu atmosférického tlaku a na odstránenie neskondenzovaných zložiek chladiva pri porušení primárneho okruhu). Ochranu zdravia pracovníkov jadrovej elektrárne zabezpečuje systém biologickej ochrany, ktorý predstavuje kombináciu dostatočnej vzdialenosti od zdroja žiarenia a aplikácie materiálov zabezpečujúcich absorpciu neutrónov, fotónov gama, röntgenového žiarenia, ako aj fotónov gama vznikajúcich sekundárne pri záchyte neutrónov. Na tienenie sa podľa okolností bežne používajú olovo, oceľ a ťažký (barytový) betón.

Prevádzka a kontrola jadrového reaktora je počítačovo riadená z dozorne elektrárne. V záujme vysokej bezpečnosti prevádzky jadrovej elektrárne sa v aktívnej zóne reaktora vykonáva nepretržité meranie toku neutrónov i teploty, ako aj meranie teploty a tlaku v chladiacom systéme a kontroluje sa elektrický systém. Údaje sa automaticky vyhodnocujú a porovnávajú s predpísanými hodnotami a výkon jadrového reaktora sa pomocou regulačných kaziet udržiava na predpísanej úrovni. Pri nastavených hodnotách odchýlok od predpísaných hodnôt sa zasunutím havarijných tyčí aktivuje havarijný systém reaktora (havarijné odstavenie reaktora). Jadrová elektráreň je vybavená záložnými zdrojmi elektrickej energie nezávislými od elektrickej rozvodnej siete, neustále sa v nej vykonávajú dozimetrické kontroly ap. Cieľom celého systému jadrovej bezpečnosti jadrovej elektrárne je pri prípadnej mimoriadnej udalosti ochrániť jej pracovníkov pred priamym zásahom rádioaktívnym žiarením, zabrániť úniku rádioaktívneho žiarenia do okolia, a tým ohrozeniu obyvateľstva i životného prostredia.

absorpcia

absorpcia [lat.] — vstrebávanie, pohlcovanie;

1. ekon. zlúčenie; spôsob fúzie, pri ktorej si právnu subjektivitu ponecháva len absorbujúca spoločnosť a absorbovaná spoločnosť zaniká. Vloženie všetkého majetku, pohľadávok a záväzkov absorbovanej spoločnosti v prospech absorbujúcej spoločnosti;

2. fyz. pohlcovanie žiarenia pri prechode hmotným prostredím (→ absorpcia svetla, → absorpcia zvuku, → absorpcia žiarenia, → absorpcia vlnenia);

3. chem. fyzikálnochemický proces rozpúšťania (pohlcovania) plynnej zložky v kvapaline (príp. v tuhej látke), absorbente. Charakteristickým znakom absorpcie je, že rozpustený plyn sa rozptýli rovnomerne v celom objeme absorbentu na rozdiel od adsorpcie, kde je účinný len povrch adsorbentu.

Pri fyzikálnej absorpcii je rozpustený plyn viazaný na molekuly absorbentu iba slabšími fyzikálnymi väzbami a absorpcia je vratná. Chemická absorpcia je spravidla nevratná, pretože absorbovaný plyn vytvorí v absorbente chem. zlúčeninu (napr. pri absorpcii oxidu uhličitého CO2 vo vodnom roztoku hydroxidu vápenatého Ca(OH)2 vznikne uhličitan vápenatý CaCO3). Absorpcia je exotermický dej, vznikajúce teplo je často potrebné odvádzať, aby sa priblížila v praxi požadovanému izotermickému deju.

Fyzikálna absorpcia plynov v kvapalinách sa riadi Henryho zákonom. Plyn sa absorbuje iba do stavu nasýtenia, keď sa dosiahne termodynamicky rovnovážny stav (koľko častíc sa absorbuje do roztoku, toľko sa z neho uvoľní). Rozpustnosť plynu v kvapaline je približne priamo úmerná jeho tlaku a koncentrácii v kvapaline a spravidla sa zmenšuje s rastúcou teplotou. Rôzne plyny majú v určitom absorbente rôznu rozpustnosť. Napr. oxid uhličitý má vo vode asi 50-krát väčšiu rozpustnosť ako vzduch. V tomto prípade ide čiastočne aj o chemickú reakciu, pri ktorej vzniká kyselina uhličitá. Pre plyny, ktoré nereagujú s rozpúšťadlom, platí princíp superpozície, t. j. rozpúšťajú sa nezávisle od seba a ich rozpustnosť závisí od ich parciálneho tlaku a teploty. Rôzna rozpustnosť plynov v absorbente umožňuje ich delenie v absorbéroch (napr. oddelenie sírovodíka zo zmesi uhľovodíkových plynov absorpciou v etanolamínoch). Niekedy je roztok plynu a absorbentu žiadaným produktom: napr. kyselina chlorovodíková (absorpcia chlorovodíka vo vode), sódovka (absorpcia oxidu uhličitého vo vode).

absorpcia žiarenia

absorpcia žiarenia, pohlcovanie žiarenia —

1. biol. pohlcovanie žiarivej energie pigmentmi rastlín a jej premena na iné druhy energie. Pri dopade na list sa absorbuje asi 80 % viditeľného svetla a asi 10 % infračerveného žiarenia, pričom menej ako 2 % tohto žiarenia sa využijú vo fotosyntéze;

2. fyz. nevratný proces premeny energie žiarenia (napr. elektromagnetického) na iné formy energie v dôsledku vzájomného pôsobenia s prostredím, ktorým sa žiarenie šíri. Energia žiarenia sa pritom môže meniť na teplo, elektrickú energiu a využiť na chemické alebo na jadrové reakcie, na vzbudenie (excitáciu) atómov či molekúl, na ich ionizáciu alebo na polarizáciu. Absorpcia žiarenia závisí od vlastností prostredia (chemické zloženie, štruktúra, hustota, prípadne i teplota) a od charakteristík žiarenia – pri elektromagnetickom žiarení (infračervené, ultrafialové, viditeľné, gama, röntgenové) od jeho vlnovej dĺžky, pri korpuskulárnom žiarení od energie častíc. Schopnosť látky pohlcovať žiarenie charakterizuje absorpčný koeficient. Absorpciu žiarenia vo viditeľnej oblasti (a v blízkych oblastiach) vystihuje Lambertov-Beerov zákon využívaný pri kvalitatívnom a kvantitatívnom stanovovaní látok. V súvislosti s prechodom žiarenia gama, röntgenového žiarenia a korpuskulárneho žiarenia cez prostredie sa často používa fyzikálna veličina polhrúbka, pri korpuskulárnom žiarení dolet častíc. Absorpcia žiarenia je jeden zo základných prostriedkov na výskum vlastností hmoty;

3. meteorol. pohlcovanie žiarivej energie v atmosfére, vo vrchnej vrstve pôdy, vo vodnom prostredí a v rastlinnom poraste. V atmosfére je pohlcované slnečné žiarenie, vyžarovanie zemského povrchu a vyžarovanie samotnej atmosféry. Absorpcia žiarenia má v atmosfére výberový charakter (→ optické okno, → rádiové okno). Najvýznamnejšími absorbérmi v atmosfére sú vodná para, ozón, oxid uhličitý a aerosólové častice. Zemský povrch pohlcuje veľkú časť dopadajúceho slnečného žiarenia a vyžarovania atmosféry vo veľmi tenkej vrstve. Absorpcia žiarenia vodným prostredím závisí od zakalenia vody, najintenzívnejšia je vo vrchnej vrstve do 50 cm.

adsorpcia

adsorpcia [lat.] — samovoľné vytváranie vrstvy plynnej, kvapalnej alebo tuhej fázy na povrchu tuhej látky, zriedkavejšie i kvapaliny. Zovšeobecnene sa pod adsorpciou rozumie samovoľné zvyšovanie koncentrácie látok na fázovom rozhraní (→ sorpcia), najčastejšie na rozhraní tuhej a plynnej alebo tuhej a kvapalnej fázy, sprevádzané uvoľnením adsorpčného tepla. Opakom adsorpcie je desorpcia. Podľa povahy väzieb medzi povrchom a adsorbovanými molekulami sa rozlišuje buď fyzikálna, alebo chemická adsorpcia, chemisorpcia. Fyzikálna adsorpcia je vratná, pretože adsorbát je na povrch adsorbentu viazaný pomerne slabými van der Waalsovými silami. Pri chemisorpcii vzniká medzi adsorbovanou látkou a adsorbentom oveľa pevnejšia väzba (má charakter chemickej väzby), pričom sa uvoľní teplo. Na rozdiel od fyzikálnej adsorpcie chemisorpcia prebieha pri nízkych teplotách veľmi pomaly. Výťažok adsorpcie s rastúcou teplotou monotónne klesá. Desorpcia je možná iba pri vyšších teplotách a desorbovaná látka má spravidla odlišnú chemickú povahu ako adsorbovaná látka. Dôležitou charakteristikou adsorpcie je závislosť rovnovážneho (maximálneho) naadsorbovaného množstva látky od koncentrácie (→ adsorpčná izoterma), resp. od teploty (→ adsorpčná izobara). Adsorpcia umožňuje oddelenie zložiek, ktoré sa v zmesi vyskytujú v nízkych koncentráciách. Napr. adsorpciou na aktívnom uhlí možno zo vzduchu veľmi účinne oddeliť malé množstvá organických rozpúšťadiel. Adsorpcia sa používa pri spracovaní ropy (sušenie, rafinácia), úprave vody, na odfarbovanie tukov, rafináciu cukru, sušenie plynov, vo farmaceutickom priemysle a v heterogénnej chemickej katalýze. Z plynných zmesí sa adsorpciou získavajú vzácne plyny, ako aj pary rozpúšťadiel a odstraňujú sa toxické prímesi.

hmat

hmat — zmysel na zaznamenávanie senzitívnych podnetov z receptorov uložených v rôznych vrstvách kože, umožňuje poznávať tvary a povrchy predmetov aj nevidených predmetov. Senzitívne podnety zaznamenáva najmä prostredníctvom mechanoreceptorov, ktoré sprostredkúvajú vnímanie dotyku, tlaku a vibrácií. Mechanoreceptory spolu s receptormi bolesti, teploty a chladu poskytujú komplexný vnem povrchovej citlivosti. Po zaznamenaní vlastného podnetu (dotyku, tlaku alebo vibrácií) sa podnet v podobe vzruchu prenáša senzitívnymi nervovými vláknami do príslušných senzitívnych oblastí mozgovej kôry, kde sa lokalizuje časť tela a miesto, z ktorého podnet prichádza. Výsledkom spracovania týchto informácií v mozgovej kôre je pocit (dotyk, tlak, vibrácia a i.). Receptory hmatu sa vyskytujú na rôznych miestach tela a majú rozličnú funkciu. Napr. voľné receptory sa vyskytujú na dlhých fúzoch šeliem, v okolí nosa, úst a v obočí a slúžia na reflexnú dotykovú orientáciu v teréne.

U človeka sú v pokožke uložené Merkelove bunky reagujúce na zmeny intenzity tlaku (detektory intenzity), na dotyk reagujúce Meissnerove telieska a receptory vlasových pošiev, pre ktoré je dôležitá rýchlosť zmeny podnetu (detektory rýchlosti), a Paciniho telieska špecializované na vnímanie vibrácií (detektory zrýchlenia). Podobné receptory sú aj vo svaloch, v šľachách a kĺbových puzdrách a majú význam najmä pri hĺbkovej citlivosti. Koža obsahuje aj voľné nervové zakončenia, ktorých veľká časť tvorí pravdepodobne receptory bolesti, ale detekujú aj dotyk, teplo a chlad.

Receptory hmatu nie sú rovnomerne rozložené po celom tele. U človeka sa vo veľkom počte vyskytujú v koži prstov, pier, jazyka, vonkajších pohlavných orgánov a prsných bradaviek, preto sú tieto miesta mimoriadne citlivé. Pri najprimitívnejších živočíchoch sú umiestnené v celej vonkajšej časti pokožky, pri vyvinutejších najmä na vhodných miestach tela (napr. konce prstov, hmatadlá, tykadlá), pri rybách najmä na hmatových fúzoch pri ústach a okolo nich. Pri hmyze sú receptormi hmatu zmyslové brvy umiestnené najmä na tykadlách, ale aj na iných častiach povrchu tela.

hnacie stroje

hnacie stroje — technické systémy, v ktorých sa privádzaná energia mení na formu energie potrebnú na pohon iných strojov (→ hnané stroje). Ako hnacie stroje sa využívajú elektrické motory, spaľovacie motory, prúdové a raketové motory, ako aj rôzne hydraulické a pneumatické stroje. Elektrické motory, v ktorých sa elekrická energia mení na pohybovú, sa najčastejšie používajú v priemysle na pohon obrábacích strojov, zdvihákov, dopravných systémov, čerpadiel, kompresorov ap.; ich účinnosť je až 70 – 95 %. Konštruujú sa s výkonom niekoľko W až niekoľko tisíc kW. Majú nízku hlučnosť a vibrácie, sú hneď pripravené na prevádzku, možno ich krátkodobo preťažiť, a keďže neprodukujú výfukové plyny, nezaťažujú životné prostredie. Spaľovacie motory, v ktorých sa chemická energia uložená v palive spaľovaním mení najprv na tepelnú a potom termodynamickou premenou na pohybovú energiu, sú napr. plynová turbína a zážihový a vznetový motor. Používajú sa najmä v automobiloch a stavebných strojoch; ich účinnosť je 30 – 40 %. Moderné použitie spaľovacích motorov je v kogeneračných zariadeniach, kde napr. vznetový (dieselový) motor poháňa generátor, ktorý vyrába elektrický prúd, a odpadové teplo vznetového motora sa využíva na vykurovanie budov. Celková účinnosť kogeneračných zariadení je až 90 %. Hydraulické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia kvapalín premieňa na mechanickú energiu, sú vodné turbíny alebo rotačné a priamočiare hydromotory poháňajúce napr. rotory elektrických generátorov. Vysokým tlakom v hydraulických zariadeniach môžu v malom priestore vznikať veľmi veľké sily slúžiace na pohyb častí obrábacích alebo stavebných strojov. Pneumatické stroje, v ktorých sa energia prúdenia alebo tlaková energia pohybujúceho sa alebo stlačeného vzduchu mení na mechanickú pohybovú energiu, sú veterné motory, príp. pneumatické motory, ktoré sa používajú v pneumatických nárazových uťahovačoch, v motoroch poháňaných stlačeným vzduchom, v rôznych druhoch ručného náradia alebo v iných zariadeniach. Prúdové motory sa používajú na pohon moderných vojenských a civilných lietadiel, raketové na pohon rakiet a raketoplánov.

kapacita

kapacita [lat.] — schopnosť niečo pojať do seba, niečo obsiahnuť, ako aj miera, objem alebo rozsah tejto schopnosti;

1. antropol. kapacita lebky — objem mozgovej časti lebky (mozgovne) vyjadrený v cm3; údaj poskytujúci informáciu o veľkosti mozgu, využívaný predovšetkým pri štúdiu kostrových pozostatkov vývojového radu človeka. Pri dobre zachovanej lebke sa jej kapacita zisťuje priamo naplnením mozgovne kvapalinou alebo drobnými semenami (zvyčajne semenami horčice) a odmeraním objemu náplne pomocou odmerného valca, najčastejšie však z jednotlivých rozmerov lebky získaných jej meraním alebo z röntgenových alebo tomografických snímok lebky. Kapacita lebky človeka sa počas evolúcie postupne a nepravidelne zväčšovala od živočíšnych predchodcov človeka až po neandertálskeho človeka, u predstaviteľov Homo sapiens sa mierne zmenšila a jej priemerná hodnota u dospelého jedinca v dnešnej populácii dosahuje 1 350 cm3. Určovanie kapacity lebky sa používa na približný odhad inteligencie, resp. duševných schopností hominidov, jej hodnota však pomerne úzko súvisí s veľkosťou, resp. s hmotnosťou tela a čiastočne aj so životnými podmienkami;

2. ekon. → výrobná kapacita;

3. el.tech. kapacita kódu → dĺžka (kódu);

4. fyz. veličina charakterizujúca: a) mieru schopnosti vodiča, sústavy vodičov alebo kondenzátora uchovávať elektrický náboj, → elektrická kapacita; b) mieru schopnosti telesa prijať teplo; → tepelná kapacita;

5. chem. kapacita adsorbentu — miera schopnosti adsorbentu viazať určitú zložku (adsorptív) alebo skupinu zložiek z plynnej alebo z kvapalnej zmesi; rovnovážna veličina, ktorá závisí od vlastností adsorbentu, od stavových a procesných podmienok (teplota, tlak, pH, iónová sila) i od zloženia plynnej alebo kvapalnej zmesi. Pri dostatočne vysokej koncentrácii adsorbovanej látky často dochádza k úplnému nasýteniu povrchu aktívnych centier adsorbentu a dosahuje sa maximálna (saturačná) kapacita adsorbentu. V technickej praxi sa kapacita adsorbentu najčastejšie vyjadruje ako látkové množstvo (alebo hmotnosť) naadsorbovanej látky (adsorbátu) pripadajúce na jednotkovú hmotnosť suchého adsorbentu. Prepočtom na celkovú hmotnosť adsorbentu (resp. jeho objem) v adsorpčnej kolóne (adsorbéri) sa určí kapacita celej náplne. Adsorpcia prebieha v kolóne iba v tzv. adsorpčnej zóne, čo je vrstva adsorbentu medzi tou jeho časťou, v ktorej už došlo k stavu nasýtenia, a miestom, v ktorom sa práve dosiahne fakticky nulová koncentrácia adsorbátu v pretekajúcej zmesi (čelo adsorpčnej zóny). Adsorpčná zóna sa teda na začiatku procesu vytvára pri vstupe do kolóny a postupne sa pohybuje smerom k výstupu. Množstvo zložky adsorbovanej na jednotkovom množstve adsorbentu v momente, keď čelo adsorpčnej zóny dosiahne výstup z kolóny, sa označuje ako dynamická kapacita adsorbentu. V praxi sa táto hodnota často vzťahuje na neskorší moment, keď už koncentrácia adsorptívu vo vytekajúcej zmesi dosiahne určité, ešte prijateľné percento (ako podiel koncentrácie adsorptívu v zmesi na výstupe a jeho začiatočnej koncentrácie pri vstupe do kolóny), teda keď výstup z kolóny dosiahne významnú časť adsorpčnej zóny. Dynamická kapacita adsorbentu nie je výlučne rovnovážnou veličinou, na jej hodnotu vplývajú aj kinetické efekty. Ak pretekanie zmesi pokračuje, celá náplň adsorbéra sa nasýti, adsorpčná zóna zanikne a koncentrácia adsorptívu vo vystupujúcej zmesi dosiahne začiatočnú koncentráciu. Množstvo zložky adsorbovanej na jednotkovom množstve adsorbentu v stave jeho úplného nasýtenia sa označuje ako statická kapacita adsorbentu. Z hľadiska praktického návrhu adsorpčných kolón je kľúčová dynamická kapacita adsorbentu, ktorá zvyčajne tvorí menej ako 80 % hodnoty statickej kapacity;

6. inform. kapacita pamäte — množstvo pamäťových buniek digitálneho zariadenia uchovávajúcich informácie pomocou logických hodnôt 0 a 1 (→ bit). Kapacita pamäte určuje maximálne množstvo údajov, ktoré je možné uložiť do pamäte zariadenia a vyjadruje sa v základných jednotkách bajtoch (angl. byte, slov. slabika, označenie B) alebo v odvodených väčších jednotkách kilo-, mega-, giga-, tera-, peta-, exa-, zetta- alebo yottabajtoch (napr. kapacita pamäte kompaktného disku je 700 MB). Kým v začiatkoch vývoja počítačov obsahoval bajt 6, 7, 8 alebo 9 bitov, takmer všetky súčasné pamäťové zariadenia obsahujú 8-bitové bajty (tzv. oktety, angl. octet). Z technologických príčin sa kapacita počítačových pamätí udáva aj ako násobok mocniny dvoch (napr. 210) a vyjadruje sa pomocou binárnych predpôn kibi-, mebi-, gibi-, tebi-, pebi-, exbi-, zebi-, yobi- alebo zodpovedajúcich skratiek pred značkou bajtu. Spôsob vyjadrenia kapacity pamäte pomocou predpôn sústavy SI a pomocou binárnych predpôn podľa normy IEC 60027 – 2 je uvedený v tabuľke Jednotky kapacity pamäte;

7. lek. kapacita pľúc → dychový objem;

8. molek. biol.klonovacia kapacita;

9. pedol. kapacita pôdy schopnosť pôdy viazať (adsorbovať) alebo pohlcovať (absorbovať) teplo, vzduch, vodu a iné chemické látky. Tepelná kapacita pôdy charakterizuje mieru jej schopnosti prijímať a zadržiavať teplo. Vyjadruje sa v J/m3. Najviac tepla sa spotrebuje na zahriatie kvapalnej, menej na zahriatie tuhej a najmenej na zahriatie plynnej fázy pôdy (→ fáza). Najväčšiu tepelnú kapacitu majú preto zamokrené ílovité a najmenšiu tepelnú kapacitu výsušné piesočnaté pôdy. Vzdušná kapacita pôdy je mierou schopnosti pôdy zadržiavať vo svojich póroch vzduch. Vyjadruje sa v objemových % ako podiel objemu vzduchu v póroch a celkovej pórovitosti pôdy (pomer objemu pórov k celkovému objemu pôdy vyjadrený v percentách). Celková vzdušná kapacita predstavuje obsah vzduchu prítomného v pôde obsahujúcej len hygroskopickú vodu (pôda vysušená na vzduchu s 95 % vlhkosťou). Minimálna vzdušná kapacita predstavuje obsah vzduchu v póroch pôdy po jej nasýtení kapilárnou vodou. Dostatočná prevzdušnenosť pôdy je dôležitá pre rastliny, optimálny obsah vzduchu v pôde by mal byť 20 – 25 % z celkovej pórovitosti, pri väčšine rastlín by nemal klesnúť pod 10 % (pri trávach pod 5 %). Póry nenaplnené vzduchom sú zaplnené vodou. Miera schopnosti prijať a udržať vodu sa označuje ako vodná kapacita pôdy a súvisí s vododržnosťou pôdy. Najčastejšie sa vyjadruje v objemových % ako podiel objemu vody v póroch a celkovej pórovitosti. Pri jej stanovovaní sa môže merať stav, keď sú všetky póry naplnené vodou (→ plná vodná kapacita), alebo sa osobitne berú do úvahy kategórie pôdnej vody (napr. gravitačná, kapilárna, hygroskopická). Niektoré z takto stanovených hodnôt patria medzi hydrolimity (napr. poľná vodná kapacita, koeficient hygroskopickosti). Ak je obsah vody v pôde vyšší než poľná vodná kapacita, pôda už nie je dostatočne prevzdušnená. Na druhej strane aj nižší obsah vody, než je bod vädnutia, je pre rastliny škodlivý. Sorpčná kapacita pôdy vyjadruje schopnosť pôdy viazať chemické látky (najčastejšie vo forme katiónov) v sorpčnom komplexe pôdy. Celková sorpčná kapacita predstavuje maximálne látkové množstvo katiónov, ktoré môžu byť viazané v 1 kg pôdy. Najväčšiu sorpčnú kapacitu má humózna ílovitá, najmenšiu piesočnatá pôda. Viazanie a výmena iónov v pôde majú veľký význam z hľadiska funkcií pôdy, ale najmä pri výžive rastlín;

10. tech. kapacita akumulátora — množstvo elektrického náboja, ktoré je možné nahromadiť v akumulátore, resp. množstvo náboja, ktoré môže akumulátor dodávať istý čas; udáva sa v ampérhodinách (značka Ah). Závisí najmä od materiálu a objemu elektród akumulátora, od spôsobu jeho nabíjania a vybíjania i od teploty. S rastúcim nabíjacím alebo vybíjacím prúdom klesá nielen v dôsledku rastúcich strát na vnútornom odpore článkov, ale aj preto, lebo chemické procesy v akumulátore prebiehajú ohraničenou rýchlosťou. Na objektívne posudzovanie akumulátorov sa používa menovitá kapacita akumulátora vzťahujúca sa na menovitý vybíjací prúd a na časový interval, za ktorý dosiahne akumulátor minimálne napätie, na ktoré je dovolené akumulátor vybiť z nabitého stavu. Menovitá kapacita akumulátora je potom daná súčinom menovitého prúdu (v ampéroch) a doby vybíjania (v hodinách). Menovité hodnoty kapacity akumulátora sú pri rôznych typoch akumulátorov rôzne a zvyčajne ich uvádza výrobca;

11. v prenesenom význame vynikajúci odborník.

Jednotky kapacity pamäte
Predpona SI Binárna predpona
názov značka násobok názov značka násobok
kilobajt kB 103 = 1 000 B kibibajt KiB 210 = 1 024 B
megabajt MB 106 = 1 000 000 B mebibajt MiB 220 = 1 048 576 B
gigabajt GB 109 = 1 000 000 000 B gibibajt GiB 230 = 1 073 741 824 B
terabajt TB 1012 = 1 000 000 000 000 B tebibajt TiB 240 = 1 099 511 627 776 B
petabajt PB 1015 = 1 000 000 000 000 000 B pebibajt PiB 250 = 1 125 899 906 842 624 B
exabajt EB 1018 = 1 000 000 000 000 000 000 B exbibajt EiB 260 = 1 152 921 504 606 846 976 B
zettabajt ZB 1021 = 1 000 000 000 000 000 000 000 B zebibajt ZiB 270 = 1 180 591 620 717 411 303 424 B
yottabajt YB 1024 = 1 000 000 000 000 000 000 000 000 B yobibajt YiB 280 = 1 208 925 819 614 629 174 706 176 B

kachlica

kachlica [gr. > lat. > nem.], kachľa — keramický dielec akumulujúci teplo, používaný na stavbu kachľových pecí, kachľových sporákov a kozubov. Ústie kachlice môže byť kruhového tvaru, štandardný je však štvorcový alebo obdĺžnikový tvar, čelná stena máva rozmanitú výzdobu.

Výroba kachlíc sa rozvíjala spolu s vývojom kachľových pecí, v záp. Európe bola známa od 2. pol. 13. stor., v Uhorsku od 14. stor. Kachlice spočiatku vyrábali hrnčiari a džbankári, neskôr sa vyvinulo špecializované remeslo kachliarstvo.

Formy a výzdobu kachlíc ovplyvňovali jednotlivé slohové obdobia (gotika, renesancia, barok, klasicizmus, historizmus, secesia).

Najstaršími typmi kachlíc boli duté nádobkové kachlice (v tvare nádoby; mohli byť hrncovité alebo miskovité), ktoré mali štvorcové alebo obdĺžnikové ústie obrátené k zdroju tepla (ohnisku), čelná stena bola prázdna a smerovala od zdroja tepla do miestnosti.

Vyrábali sa aj cibuľovité kachlice s uzatvorenou čelnou stenou a ústím otvoreným k zdroju tepla. Tieto typy kachlíc sa vytáčali na hrnčiarskom kruhu a vtláčali do drevenej formy.

V období neskorého stredoveku sa vyrábali aj výklenkové (nikové) kachlice s prelamovanou čelnou stenou. V 15. stor. mali čelné steny kachlice výzdobu, ktorá napodobňovala gotické architektonické prvky (kružby, rozety, fiály). Rozšírená bola aj reliéfna výzdoba s náboženskými, profánnymi, heraldickými, mytologickými či ornamentálnymi motívmi.

Neskorogotické a renesančné kachlice mali vysokú umeleckú úroveň, mnohé z nich sú samostatnými umeleckými dielami. Jednotlivé kachlice sa vyrábali v sériách. V 16. stor. sa technickým zdokonaľovaním vykurovacieho systému rozmery kachlíc zväčšovali. Na ich výrobu sa používala špeciálna hlina, do ktorej sa pridával jemný kremičitý piesok, aby bol črep ohňovzdorný (tzv. kachliarska hlina, ktorá sa používala aj pri stavbe kachľových pecí).

V 17. stor. sa rozšírila výroba komorových kachlíc, ktorých konštrukcia bola pokročilejšia. Boli pomerne veľké a rozlične tvarované, ich vyhrievací otvor viedol do telesa kachľovej pece a ich čelná stena bola uzatvorená. Proces výroby komorových kachlíc bol pomerne zložitý. Začínal sa výrobou modelu a následne negatívnej formy jednotlivých kachlíc. Model bol z dreva (drevené formy mohli zhotovovať rezbári), z hliny alebo zo sadry. Do negatívnej formy sa vtláčali čelné steny ďalších kachlíc. Na tie sa prilepovala funkčná časť kachlíc – komora, ktorá mohla byť vytočená na hrnčiarskom kruhu alebo modelovaná rukou. Po vysušení sa kachlice vypaľovali a zdobili, pričom plné čelné steny komorových kachlíc umožňovali ich umelecké stvárnenie (povrchovo boli upravované jednofarebnou glazúrou, príp. doplnené barokovým alebo rokokovým ornamentom, najčastejšie reliéfnym, ale aj polychrómovaným dekorom). Následne sa z vypálených a naglazúrovaných kachlíc stavala kachľová pec.

Na Slovensku sa v 19. – 20. stor. používali na stavbu pecí prevažne jednoduché, jednofarebne glazované (najčastejšie hnedé alebo zelené) kachlice, ktoré sa vyrábali v kachliarskych, ale najmä v hrnčiarskych dielňach popri úžitkovom sortimente. Špecifikom dielní v Modre koncom 19. stor. boli flamované kachlice (→ flamovanie). V stredoslovenských hrnčiarskych lokalitách sa vyrábali aj kachlice s rytou výzdobou (napr. s motívom vtáčika). V ľudovom prostredí reliéfne kachlice ustúpili v 30. rokoch 20. stor. hladkým glazovaným kachliciam, ktoré sa väčšinou dovážali. Na tradíciu zdobených kachlíc nadviazal vo svojej tvorbe I. Bizmayer.

kachľová pec

kachľová pec — vykurovacie zariadenie zo šamotových dielcov s vonkajším plášťom z keramických kachlíc. Jeho súčasťou je uzavreté ohnisko na tuhé palivo (drevo, uhlie, brikety ap.) a systém šamotových prieduchov, ktorými prechádzajú spaliny, pričom teplo vzniknuté horením sa akumuluje v telese kachľovej pece a formou sálavého tepelného žiarenia sa šíri z jej povrchu do vykurovanej miestnosti; ochladené spaliny sa odvádzajú komínom do ovzdušia. Vďaka vertikálnej orientácii veľkej výhrevnej plochy sa kúrením v kachľovej peci dosahuje v porovnaní s inými vykurovacími zariadeniami rovnomernejšie rozloženie teploty v miestnosti.

Vznik kachľových pecí súvisí s rozvojom bytovej kultúry v záp. Európe na prelome 13. a 14. stor., keď postupne začali nahrádzať kozuby a vznikali tzv. svetlé izby (zbavené dymu). Vykurovanie kachľovou pecou umožnilo rozšíriť počet obytných miestností v budove. Kachľová pec bola zvyčajne najnákladnejšou súčasťou interiéru, okrem funkčného uplatnenia reprezentovala svojho majiteľa (napr. nachádzali sa na nej erby). Pre väčšinu typov kachľových pecí bolo charakteristické, že ohnisko sa nachádzalo mimo pecí, vo vedľajšej miestnosti, odkiaľ boli vykurované. Obyčajne bývali postavené v malej vzdialenosti od steny (najčastejšie v rohu miestnosti) a s ohniskom boli spojené tunelom alebo rúrou.

Najjednoduchším typom kachľovej pece bola uzatvorená kupolovitá pec vykurovaná z čiernej kuchyne. Jej kupola bola vytvorená z dutých nádobkových kachlíc čelnou stenou otvorených do priestoru, čím sa zväčšila výhrevná plocha pece. K základným neskorším typom patrí dvojposchodová kachľová pec rozšírená v 15. stor. Skladala sa zo spodnej a z vrchnej časti, ktoré boli vymurované z kachlíc a stáli na hranolovitom, obvykle kamennom sokli. Spodná časť v tvare valca alebo hranola stála obyčajne na nôžkach, vrchná časť v tvare valca bola užšia než spodná. Najčastejším typom bola trojposchodová kachľová pec na nôžkach skladajúca sa zo spodného dielu (najčastejšie hranolového tvaru), vrchného telesa (kupolového alebo valcového tvaru) a z lievikovitého dymníka navrchu. Kachľové pece sa stavali z miskových alebo nádobkových kachlíc, z pálených alebo nepálených tehál alebo z malých keramických segmentových alebo polkruhových článkov (bahríkov), ktoré sa spájali kachliarskou hlinou, prípadne aj drôtom. Gotická kachľová pec bola obyčajne navrchu dotvorená cimburím, drobnou plastikou alebo plasticky stvárneným architektonickým dekorom.

Používanie kachľových pecí sa na území dnešného Slovenska rozšírilo z Rakúska, Nemecka a Čiech. Prvé kachľové pece sa objavili na prelome 14. a 15. stor. v panských sídlach a v bohatých kláštoroch (napr. v benediktínskom kláštore v Hronskom Beňadiku, okolo polovice 15. stor.) a v 16. stor. sa rozšírili aj do bohatých meštianskych domov. V ľudových obydliach sa uplatňovali od 18. stor. spočiatku v kombinácii so sporákom ako kachľový nadstavec (do začiatku 20. stor.), od 19. stor. aj samostatne. Klasické kachľové pece sa stavali do začiatku 20. stor. V súčasnosti majú kachľové pece rozmanitý dizajn. Stavebne môžu byť riešené tak, že vykurujú viac susediacich miestností, prípadne pomocou zabudovaného teplovzdušného výmenníka aj miestnosti na poschodí.

Kern, Jerome David

Kern, Jerome David, 27. 1. 1885 New York – 11. 11. 1945 tamže — americký hudobný skladateľ, tvorca prvého moderného amerického muzikálu. Základy hudobného vzdelania získal od matky. R. 1902 – 03 študoval harmóniu, hudobnú teóriu a hru na klavíri na New York College of Music (dnes Steinhard School of Culture, Education and Human Development), 1903 – 05 súkromne v nemeckom Heidelbergu. Po návrate do USA krátko pôsobil ako korepetítor v divadlách na Broadwayi a súčasne ako piesňový agent (song plugger) hudobných vydavateľstiev Tin Pan Alley.

Jeho prvé piesne boli zaraďované do amerických adaptácií londýnskych revue a európskych operiet. R. 1914 sa úspešne predstavil piesňou They didn’t Believe Me uvedenou v anglickom muzikáli Dievča z Utahu (The Girl from Utah) od Paula Rubensa (*1875, †1917). R. 1915 – 18 vytvoril spolu s libretistom Guyom Boltonom (*1884, †1979) a textárom P. G. Wodehousom sériu štyroch komorných muzikálov pre divadlo Princess, z ktorých najúspešnejšie boli Veľmi dobrý Eddie (Very Good Eddie, 1915) a Ó, chlapče! (Oh Boy!, 1917; šlágrom sa stala pieseň Till The Clouds Roll By). Položil základy nového typu amerického hudobného divadla, ktoré bolo v porovnaní s európskymi operetami charakteristické realisticky prepracovanými postavami a piesňami väčšmi integrovanými do deja. Nové postupy a ponímanie hudobného divadla zreteľne definoval v muzikáli Oh Lady! Lady! (1918) obsahujúcom piesne (napr. Bill), ktoré ovplyvnili mladších nasledovníkov, napr. G. Gershwina a R. Rodgersa.

Prelomovým dielom sa stal muzikál Loď komediantov (Show Boat) podľa rovnomenného románu E. Ferberovej, ktorý mal premiéru 1927 v broadwayskom Ziegfeldovom divadle a zásadne inšpiroval ďalších tvorcov muzikálov. Kern spolu s textárom a libretistom O. Hammersteinom II. vytvoril v tomto muzikáli prvé kompaktné hudobnodramatické dielo, v ktorom piesne posúvajú dej a charakterizujú postavy. V librete sa spája romantika s realitou (prvýkrát sa na broadwayskom javisku objavil problém rasovej segregácie) a hudba je zbavená operetných prvkov. Piesne majú ľudový charakter a viaceré sa stali svetovými evergreenmi i obľúbenými témami džezových improvizácií (Ol’ Man River, Can’t Help Lovin’ Dat Man, Make Believe, Why do I Love You?). Muzikál bol uvádzaný v anglických reprízach aj v inojazyčných naštudovaniach (na Slovensku prvýkrát uvedený 1971) a bol viackrát sfilmovaný (1929, réžia Harry A. Pollard; 1936, réžia James Whale; 1951, réžia George Sidney).

Kernove nasledujúce diela už nedosiahli umeleckú úroveň Lode komediantov a presadili sa skôr ako filmové muzikály (Roberta, 1933; sfilmované 1935, réžia William A. Seiter; titulná pieseň Smoke Gets In Your Eyes). Po neúspechu muzikálu Veľmi teplo na máj (Very Warm for May, 1939) odišiel Kern do Hollywoodu, kde sa venoval iba filmovej hudbe, mnohé jeho piesne sa stali trvalou súčasťou svetového repertoáru modernej populárnej hudby. Autor aj pôvodných filmových muzikálov, napr. Čas swingu (Swing Time, 1936; titulná pieseň The Way You Look Tonight).

klimatizácia

klimatizácia [gr.] —

1. angl. air condition — technický proces na zabezpečenie požadovanej teploty, vlhkosti, kvality (obsahu oxidu uhličitého, čistoty) a optimálneho prúdenia vzduchu v uzavretom objekte (resp. v interiéri) so zreteľom na druh stavby a činnosť vykonávanú v objekte a nezávisle od pôsobenia vnútorných zdrojov tepla a vlhkosti (ľudí, osvetlenia, prístrojov) a vonkajšieho prostredia (teploty a vlhkosti vzduchu, vetra, slnečného žiarenia), ktoré v objekte (interiéri) spôsobujú tepelné zisky alebo tepelné straty. Na klimatizáciu sa používajú klimatizačné zariadenia, ktoré teplo z priestorov odvádzajú (ochladzujú ich) alebo ho do priestorov privádzajú (vykurujú ich), prípadne zvlhčovaním a odvlhčovaním zvyšujú a znižujú vlhkosť vzduchu. Do oblasti klimatizácie nepatrí prirodzené (aeračné) vetranie, ktoré môže byť vyvolané rozdielom tlakov medzi dolnou a hornou úrovňou objektu, spôsobené rozdielnou teplotou vzduchu a gravitáciou, jednou z nutných podmienok klimatizácie je totiž vynútená doprava upraveného vzduchu (ventilátorom) do interiérov. Klimatizácia sa delí na hygienickú, technologickú a špeciálnu.

Hygienická klimatizácia sa zameriava na vytvorenie tepelnej pohody v administratívnych, verejných a obytných budovách (zdravotnícke zariadenia, divadelné a koncertné sály, kinosály, hotely, športové haly vrátane zimných štadiónov, obchodné domy a supermakety) i v dopravných prostriedkoch – automobiloch, vlakoch, lietadlách, lodiach ap. (požadované vlastnosti vzduchu zvyčajne sú: teplota 19 – 27 °C, relatívna vlhkosť vzduchu 30 – 60 %, pohyb vzduchu v pásme pobytu bez vyvolania pocitu prievanu menší než 0,2 m/s), technologická klimatizácia na vytvorenie prostredia s pomerne úzkym rozmedzím teploty a vlhkosti vzduchu potrebného na zabezpečenie bezporuchového chodu zariadení (napr. v rozhlasových, televíznych a filmových štúdiách) a priemyselných technologických procesov (v textilnom, papierenskom, polygrafickom, farmaceutickom, chemickom a potravinárskom priemysle), na uskladňovanie produktov citlivých na teplotu a vlhkosť (potraviny, ovocie, zelenina) a na úschovu umeleckých a knižných diel (v múzeách, galériách, knižniciach ap.), špeciálna klimatizácia na vytvorenie prostredia s požadovanou teplotou a vlhkosťou a s mimoriadnou čistotou vzduchu (v operačných sálach, laboratóriách, prevádzkach elektronického priemyslu, jadrových elektrárňach, metrologických zariadeniach ap.).

Spôsob klimatizácie objektov je zvyčajne daný ich veľkosťou, tvarom, konštrukciou a účelom, ako aj ich geografickou a miestnou polohou. Pri návrhu klimatizácie sa vychádza z meteorologických údajov platných pre územie, v ktorom sa klimatizovaný objekt (priemyselná hala, budova) nachádza, z hygienických predpisov na určovanie potrebných prietokov vonkajšieho (čerstvého) vzduchu na jednu osobu v klimatizovanom priestore, z tepelných záťaží a tepelných strát tohto priestoru, ako aj z kritérií na zabezpečenie požadovanej kvality vnútorného vzduchu. Pri technologickej klimatizácii sú nevyhnutné aj údaje o parametroch vzduchu (požadovanej teplote, vlhkosti a čistote), ktoré vyžaduje realizácia technologických procesov. Najmä pri hygienickej klimatizácii sa musia rešpektovať kritériá hospodárnosti prevádzky, preto sú klimatizované budovy z hľadiska celoročnej spotreby energií certifikované na prevádzku klimatizácie a zaraďované do príslušných tried (podobne ako domáce elektrické spotrebiče). Za nedostatky, resp. obmedzenia klimatizácie možno pokladať pomerne vysoké investičné náklady, pri neodbornej prevádzke veľkú spotrebu energie, vytváranie podmienok na vznik baktérií a plesní pri nedostatočnej alebo zanedbávanej údržbe, ako aj na vznik prievanu pri nesprávnom rozdeľovaní vzduchu v klimatizovaných priestoroch;

2. technický odbor, ktorého jednou zo základných úloh je skúmať kvalitu vnútorného vzduchu a vytvárať podmienky a prostriedky na celoročné zabezpečenie požadovaného stavu vzduchu v interiéri a na jeho udržanie nezávisle od pôsobenia faktorov vnútorného a vonkajšieho prostredia. Jeho základy položil americký inžinier a vynálezca Willis (Haviland) Carrier (*1876, †1950), ktorý 1902 skonštruoval prvé zariadenie (sprchovú komoru) na úpravu teploty a vlhkosti vzduchu v interiéri a napísal prvé teoretické práce týkajúce sa problematiky klimatizácie budov.

komínový ťah

komínový ťah — podtlak v komíne zabezpečujúci odstraňovanie spalín z kúrenísk kotlov, priemyselných pecí ap. a dopravu čerstvého vzduchu do nich. Je spôsobený nižším aerostatickým tlakom plynov v komíne, ako je tlak okolitého vzduchu (tzv. komínový efekt), keďže plyny vypĺňajúce prieduch komína sú teplejšie a majú nižšiu hustotu ako okolitý vzduch.

Pre maximálny teoreticky možný rozdiel tlakov, tzv. statický komínový ťah, platí \(\Delta p =\)\(Chb(1/T_0 - 1/T_k)\), kde \(h\) je účinná výška prieduchu, \(b\) tlak vzduchu, \(T_0\) teplota okolitého vzduchu, \(T_k\) priemerná teplota v komíne a \(C = 0,034 2\) koeficient vyjadrujúci termodynamické vlastnosti vzduchu (v skutočnosti je ťah nižší o odpor prúdenia, čo sa zohľadňuje použitím koeficientu \(C\) zisteného na základe skúšok). Komínový ťah teda ovplyvňujú aj meteorologické podmienky (teplota okolia, tlak vzduchu, jeho teplota a vlhkosť, ako aj rýchlosť vetra). Výšku komína neurčuje iba potrebný ťah, ale často ju ovplyvňuje aj napr. výška okolitej zástavby a pri veľkých priemyselných zariadeniach aj cieľ dosiahnuť požadovaný rozptyl spalín v atmosfére v prevažujúcich meteorologických podmienkach. Komínový ťah je preto premenlivý a často iný, než je potrebné na optimálnu prevádzku spaľovacieho zariadenia s dobrou účinnosťou (príliš veľký ťah zbytočne ochladzuje kúrenisko, príliš malý znižuje výkon zariadenia; v obidvoch prípadoch môže nastať nedokonalé spaľovanie). Väčšie priemyselné zariadenia majú preto ručnú al. aj automatickú reguláciu ťahu (napr. klapkou al. posúvačom v prieduchu).

Keďže teplo odchádzajúce komínom sa iba z veľmi malej časti využije na vytváranie ťahu, pričom však výrazne zhoršuje účinnosť tepelných zariadení, teplota spalín vychádzajúcich zo zariadení by mala byť čo najnižšia, aby sa znížila tzv. komínová strata. Ak je však teplota spalín v komíne príliš malá, dochádza k vyzrážaniu vlhkosti, ktorá agresívne pôsobí na konštrukciu komína. Najmenšia teplota spalín pri tuhých palivách a ťažkých vykurovacích olejoch sa volí bežne okolo 250 °C, pri plynoch a ľahkých vykurovacích olejoch 150 °C. Ak je komínový prieduch vybavený vložkou odolnou proti korózii, je možné výstupnú teplotu spalín znížiť. Ak ťah komína nie je postačujúci, treba ho zabezpečiť iným spôsobom (umelý ťah), napr. dopravou spalín ventilátorom, ktorý odsáva spaliny z kúreniska a tlačí ich do komína al. (zriedkavejšie) tlačí čerstvý vzduch do kúreniska (pretlakové kúrenisko). V prípade kondenzačných kotlov je vzhľadom na nízku teplotu spalín vždy potrebné vytvárať umelý ťah, ktorý je často energeticky výhodnejší ako vytváranie potrebného ťahu len komínom.

— V minulosti pri parných rušňoch nebola vzhľadom na prejazdový profil výška ich komína (najčastejšie odlievaného zo sivej liatiny) na prevádzku kotla postačujúca, preto sa umelý ťah dosahoval strhávaním spalín prúdom výfukovej pary v komíne (→ ejektor, dyšňa). Pri parných lokomobilách bol plechový komín sklápateľný a jeho ťah bol podporovaný aj prúdom výfukovej pary. Komínový ťah parných lodí bol väčšinou postačujúci, iba v niektorých prípadoch (bojové plavidlá) sa používal umelý ťah, a to zväčša ventilátorom poháňaným parnou turbínou. Komín riečnych lodí bol kvôli plavbe pod mostami tiež sklápateľný. V súčasnosti, aby spaliny neobťažovali cestujúcich a posádku, sú výfukové potrubia hlavných a pomocných motorov lodí vyvedené do vyvýšenej vežovej nadstavby nazývanej aj komín.

jin-jang

jin-jang [čín.], yinyang — základné komplementárne pojmy bipolárnych strán jednej spoločnej procesuality životných premien, ktorými klasická čínska filozofia definuje povahu a podstatu nekonečného Univerza v jeho neustálom kolobehu Cesty Tao. V kozmológii predstavujú jin a jang metafyzicky komplementárne nábojové protipóly bytia, ktoré svojím vzájomne synergickým striedaním určujú všetky prírodné procesy a celý vesmírny poriadok časopriestorovej reality. Sú protikladnými pólmi i nábojmi základnej a prapodstatnej energie univerza (Te), vďaka ktorej v časopriestore vesmíru (v Nebesiach) neprestajne vznikajú a zanikajú všetky jeho reálne, nielen hmotné, ale aj duchovné formy a obsahy bytia. Je to organicky živý a nerozfragmentovateľný kolobeh vznikov a zánikov v rámci tzv. Cesty Nebies, t. j. celého reálne sa dejúceho a pohybujúceho vesmíru. Jin a jang sú zároveň označenia dvoch protikladných strán jednej a tej istej hory, konkrétne znamenajú jej tienistú (jin) a slnečnú stranu (jang). Jin je zároveň symbolom Zeme predstavujúcim ženský (pasívny) princíp, chlad a tmu, naopak, jang symbolom mužského (aktívneho) princípu reprezentujúceho nebo, svetlo a teplo. Jin všetko znehybňuje a oslabuje, jang uvádza všetko do pohybu a tvorivo premieňa. Jin zároveň symbolizuje párne čísla, jang nepárne čísla. Jin a jang sú zároveň jeden v druhom, a pritom sú si neoddeliteľne vždy tvorivo i likvidačne vzájomne nápomocné, ich kooperácia je stelesnením harmónie protikladov, pričom každý z atribútov obsahuje vždy aj zárodok toho druhého. Graficky sa jin-jang znázorňuje ako dve navzájom sa prelínajúce vlny (tmavá a svetlá).

Objav jinovo-jangovej komplementarity a grafické znázornenie v tzv. trigramoch (pa-kua) sa pripisuje legendárnemu čínskemu cisárovi Fu-simu (3. tisícročie pred n. l.). Jedna z prvých zmienok o pojme jin-jang je v Knihe premien z obdobia dynastie Sia (2100 – 1600 pred n. l.), ktorá zachytáva aj prvý spôsob zobrazenia jin-jang 64 hexagramami (→ hexagram). Podľa nej to, čo sa deje a jestvuje vďaka jin a jang, sa nazýva Tao (Cesta). Prejavom všezahŕňajúceho princípu tejto Cesty je nebeská (vesmírna) energia Te chápaná aj ako jej mravná sila (resp. každému súcnu inherentný mravný princíp, vlastnosť a zákonitosť), ktorá každé jednotlivé súcno determinuje v rámci Cesty Tao a ktorá činí v danej chvíli jednotlivé súcna tým, čím sú a čím sa v javovom svete prejavujú. Takto jinovo-jangové komplementárne Te v čínskej filozofii označuje aj hlavnú konfuciánsku etickú kategóriu – dokonalú cnosť symbolizujúcu schopnosť konať podľa princípu stredu, čiže podľa princípu ustavičného vyvažovania a harmonizácie protikladov jin-jang v spoločenskom bytí. V čínskych historických prameňoch sa zmienka o jinovo-jangovej komplementarite premien prvýkrát objavila v Kronike od jari do jesene (aj Anály jarí a jesení, Čchun-čchiou), ktorá obsahuje stručné zápisy o vybraných udalostiach v Konfuciovom rodnom štáte Lu v období 722 – 468 pred n. l. Neskôr, v období tzv. zlatého veku klasickej čínskej filozofie (5. – 3. stor. pred n. l.), vznikla filozofická škola prírodnej dialektiky jin-jang (Jin-jang-t’ia, Yinyangjia) ako jeden z dôležitých smerov vtedajšej čínskej filozofie. Na tejto filozofickej doktríne obohatenej o tzv. teóriu piatich elementov (→ wu-sing) vytvoril v období dynastie Chan jej hlavný ideológ, filozof Tung Čung-šu, základy klasickej čínskej monarchistickej štátnej doktríny, podľa ktorej sú všetky prírodné i spoločenské procesy v komplementárne synergickej jinovo-jangovej súčinnosti, pričom jedna strana predstavuje jinový a druhá strana jangový protipól v spoločenskom bytí a naopak (napr. v súžití vládcu a poddaného, otca a syna, muža a ženy ap.). V rámci toho sa má všetko v ríši udržiavať pomocou štátneho aparátu vo vzájomnom vyvažovaní a udržiavaní na princípe stredu podľa svojej konkrétnej funkčnosti. Každý odklon od tohto fiktívneho stredu hrozí katastrofou a spoločenskými rebéliami.

atmosféra Zeme

atmosféra Zeme, ovzdušie — plynný obal Zeme otáčajúci sa spolu so Zemou. Zložka klimatického systému Zeme. Tvorí ho zmes niekoľkých plynov a vodnej pary, ako aj kvapalné a tuhé prímesi, napr. prach, sadze, kryštáliky ľadu a čiastočky organického pôvodu. Z plynov najväčší podiel v suchej atmosfére pripadá na dusík (78,09 objemových %), kyslík (20,95 objemových %), oxid uhličitý (0,04 objemových %) a zvyšných 0,92 % na vzácne plyny (hélium, neón, argón, kryptón, xenón), metán, vodík a oxid dusný, v stopových množstvách ozón, oxid siričitý, oxid dusičitý, oxid uhoľnatý a ďalšie imisné plyny. Percentuálny podiel jednotlivých plynov sa až do výšky približne 100 km nemení, pretože sa vyrovnáva ustavičným premiešavaním horizontálnymi a vertikálnymi vzdušnými prúdmi. Výnimkou je oxid uhličitý, ktorého množstvo kolíše v závislosti od času (vo dne je ho menej ako v noci, pričom v posledných desaťročiach v dôsledku ľudskej činnosti badať jeho trvalo rastúci obsah v atmosfére), a ozón, ktorého množstvo sa mení s výškou (v našich zemepisných šírkach je maximum koncentrácie vo výške okolo 22 km). Vo vyšších vrstvách atmosféry sa kyslík a dusík objavujú aj v atómovej forme. Vodná para a produkty jej kondenzácie, napr. vodné kvapôčky a ľadové kryštáliky, sa v atmosfére Zeme vyskytujú v premenlivom množstve podľa konkrétnych podmienok (4 a viac objemových %; sústredené sú najmä vo vrstve ovzdušia do výšky 10 km).

Atmosféra Zeme sa delí podľa niekoľkých hľadísk na viaceré vrstvy. Podľa vertikálneho profilu teploty vzduchu sa rozlišuje troposféra (do 9 – 17 km, podľa zemepisnej šírky a ročného obdobia), stratosféra (do 50 – 55 km), mezosféra (do 80 – 90 km), termosféra (do 500 km) a exosféra (od 500 km). Úzke rozhranie medzi sférami sa nazýva pauza: tropopauza, stratopauza, mezopauza, termopauza. Podľa koncentrácie atmosférických iónov a voľných elektrónov sa atmosféra Zeme člení na neutrosféru (do výšky 70 km) a ionosféru. Vrstva atmosféry s najvyšším obsahom ozónu absorbujúca nad Zemou fyziologicky škodlivú ultrafialovú časť slnečného žiarenia sa nazýva ozonosféra (20 – 30 km). Najmä v minulosti bola ozónová vrstva rozrúšaná rozličnými antropogénnymi látkami (napr. freónmi), ktoré zmenšujú ochrannú funkciu stratosférického ozónu, po prijatí Viedenskej konvencie o ochrane ozónovej vrstvy (1985), ktorá bola 1987 doplnená Montrealským protokolom o látkach poškodzujúcich ozónovú vrstvu, sa však ozonosféra začala pozvoľna zotavovať. Atmosféra Zeme prakticky nemá hornú hranicu a prechádza plynulo do medziplanetárneho priestoru.

Charakteristickou črtou atmosféry Zeme je pokles hustoty a tlaku vzduchu s výškou: s výškou sa atmosférický tlak každých 5,5 km znižuje o polovicu. Pri hladine mora a teplote 0 °C má hodnotu 101 325 Pa. Asi polovica hmotnosti atmosféry je sústredená vo vrstve do 5 km, 90 % hmotnosti atmosféry Zeme je vo výške do 20 km. Teplota vzduchu v troposfére s výškou klesá približne až na hodnotu -55 °C vo výškach okolo 15 km, v stratosfére rastie až k 0 °C a v mezosfére opäť klesá. V termosfére teplota vzduchu s výškou rastie v dôsledku absorpcie ultrafialového žiarenia molekulami kyslíka. Preto teplota vzduchu v týchto oblastiach veľmi závisí od slnečnej aktivity a kolíše vo výškach okolo 300 km približne od 700 do 1 700°C. Vzhľadom na to, že vzduch je v týchto výškach extrémne riedky, zatienené časti telies, napr. kozmických lodí, získavajú od molekúl vzduchu len nepatrné množstvo energie, súčasne však rýchlo strácajú teplo vyžarovaním, takže výsledkom je intenzívne ochladzovanie povrchu umelých družíc alebo skafandrov kozmonautov, ktorí sa v týchto výškach môžu pohybovať.

Vlastnosti a zmeny atmosféry vrátane ozonosféry nie sú na zemskom povrchu všade rovnaké, ale v závislosti od pôsobenia meteorologických prvkov, t. j. slnečného žiarenia, teploty, tlaku, vlhkosti a pohybu vzduchu, zrážok ap., sa lokálne menia. Výsledkom dlhodobého priemerného stavu atmosféry je klíma (podnebie), ktorá výrazne ovplyvňuje vývoj a vzhľad jednotlivých krajín. Najnižšia časť troposféry, v ktorej sa bezprostredne prejavuje vplyv zemského povrchu na polia meteorologických prvkov a v závislosti od drsnosti povrchu, rýchlosti vetra a teplotného zvrstvenia siaha do výšky 1 – 1,5 km, tvorí hraničnú vrstvu atmosféry. Jej súčasťou je prízemná vrstva atmosféry s hornou hranicou nepresahujúcou zyčajne 50 m. Medzi zemským povrchom a atmosférou prebieha kolobeh vody (→ hydrologický cyklus) a výmena tepla, v atmosfére vznikajú oblaky, z ktorých môžu vypadávať zrážky (→ atmosférické zrážky). V dôsledku nerovnomerného zohrievania atmosféry od zemského povrchu vznikajú oblasti vysokého a nízkeho tlaku a nastáva výmena hmoty medzi nimi (vietor).

Vplyv ovzdušia na prírodu a krajinu je mnohostranný a veľmi významný. Prejavuje sa pri zvetrávaní hornín a vytváraní pôd, vo vodnom režime, vývoji rastlinného krytu a živočíšstva, ako aj v produkcii potravy. V súčasnosti je atmosféra znečisťovaná rôznymi tuhými, kvapalnými a plynnými látkami. V takmer čistom stave je len pri obzvlášť priaznivých podmienkach (nad morom, v rozsiahlych zalesnených horských komplexoch ap.). Ak sa za východisko hodnotenia stavu znečistenia atmosféry pokladá jej čistota nad morom, znečistenie ovzdušia na vidieku je v priemere 10-, nad malými mestami 35-, nad veľkomestami 150- a v priemyselných centrách za nepriaznivých meteorologických podmienok až 1 000-násobne väčšie. Takéto znečistenie je už veľmi nebezpečné a môže spôsobiť ťažké hospodárske problémy a zdravotné poruchy obyvateľov, úmrtie desiatok ľudí, čoho dôkazom sú napr. niektoré katastrofálne prípady (1930 v Liège , 1940 v Los Angeles, 1952 v Londýne a i.). Priemyselné emisie sa rozptyľujú asi do výšky 2 km, z toho vo výške do 50 m sa priebežne akumuluje 60 % z celkového množstva, ďalších 35 % vo výške do 200 m. Zároveň sa šíria v horizontálnom smere a znečisťujú atmosféru lokálne, regionálne i globálne. Zlepšovať stav atmosféry možno technickými opatreniami (odprašovanie a odlučovanie), ale aj pomocou vegetácie. Lesné porasty (a dreviny vôbec) majú veľký filtračný účinok. Odhaduje sa tiež, že fotosyntetizujúce rastliny spotrebujú ročne 2,38 · 1014 kg oxidu uhličitého, teda približne 5 % jeho obsahu v atmosfére a vo vrchných vrstvách hydrosféry. Pri fotosyntetickej asimilácii oxidu uhličitého sa súčasne uvoľňuje úmerné množstvo kyslíka, takže rastlinstvo našej zemegule ho vyprodukuje ročne 1,2 · 1014 kg.

kozub

kozub

1. aj krb — zariadenie primárne slúžiace na kúrenie alebo na doplnkové vykurovanie obytných priestorov budov s čiastočne (neúplne) uzatvoreným ohniskom napojeným na komín odvádzajúci spaliny. Kozuby sa v menšej miere využívajú aj na grilovanie či na svietenie a sú výrazným estetickým prvkom v interiéri i v exteriéri. Otvorený interiérový kozub (historicky tradičný kozub) je spojený so stavebnou konštrukciou budovy a jeho základom je hranatý alebo oblúkový výklenok siahajúci približne do výšky ľudskej postavy. Ohnisko kozuba, ktoré býva ploché (bez roštu) a z troch strán obmurované, pričom čelná plocha je otvorená smerom do miestnosti, plynulo prechádza do širokého sopúcha (prieťah; horizontálny otvor), ktorý odvádza spaliny do komína. Z hľadiska správnej funkcie kozuba (dostatočný prístup vzduchu na horenie a odvod spalín do komína) je dôležitý vhodný pomer plochy otvoru kozuba a prierezu komína. Otvorený kozub je vhodným dekoračným prvkom obydlí, jeho dôležitým pozitívom je možnosť pohľadu na otvorený oheň, nevýhodou v porovnaní s kachľami, resp. s kachľovou pecou (vykurovacie zariadenia s uzatvoreným ohniskom, zväčša s roštom) je však príliš malá účinnosť vykurovania v dôsledku tepelných strát. Ďalšími nevýhodami otvorených kozubov sú nerovnomerné rozloženie teploty v miestnosti, vysoká prašnosť a pri nevhodných podmienkach tlaku vzduchu aj dymenie do miestnosti. Počas historického vývoja sa na zvýšenie efektivity a zníženie príliš silného sálavého tepla aplikovalo viacero zlepšení, napr. zmenšil sa otvor kozuba, čo sa dosiahlo pomocou kovovej (zväčša liatinovej) platne, ktorá sa namontovala do jeho hornej časti a odtienila (presmerovala) časť sálavého tepla z otvoreného plameňa a ohrievala okolitý vzduch. Neskôr sa aj časti sopúcha robili z tepelne vodivého materiálu, vďaka čomu sa dostalo do miestnosti viac tepla, alebo sa zhotovoval sopúch s dvojitou stenou, pričom vzduch nachádzajúci sa medzi stenami sa ohrial a vystupoval otvormi cez mriežku v hornej časti sopúcha. Na zmiernenie sálania tepla a zabránenie úletu iskier z ohňa do miestnosti sa pred otvor kozuba niekedy umiestňovala aj premiestniteľná zástena. Na ochranu pred popálením mal otvor kozuba často mrežové dvere. Nevhodné ťahové pomery kozuba (odťah spalín do komína) je možné riešiť pomocou regulovateľnej klapky v sopúchu. Tá sa s cieľom zabrániť unikaniu teplého vzduchu z miestnosti v čase mimo prevádzky kozuba zatvára.
Ďalším spôsobom na zlepšenie účinnosti využitia tepla je zabudovanie kozubového výmenníka (nazýva sa aj krbový výmenník). Je to kovová nádoba alebo rúrový had vnútri kozuba, ktoré slúžia na ohrev úžitkovej vody či vody na vykurovanie miestností (teplovodný kozub), alebo sústava hrubších rúr či lamiel, v ktorých sa ohrieva vzduch (teplovzdušný kozub), ktorý môže byť vedený ďalej na vykurovanie susedných miestností, prípadne aj celého domu. Pri moderných teplovzdušných kozuboch je cirkulácia vzduchu často podporovaná elektrickým ventilátorom, pri teplovodných kozuboch sa používa obehové čerpadlo.
V modernej dobe úsilie skombinovať výhody kozubov a kachieľ, t. j. popri zachovaní vzhľadu zlepšiť účinnosť a znížiť spotrebu paliva, viedlo k vytvoreniu alternatívnych konštrukcií. Vznikli kozubové kachle (aj krbové kachle; rozšírené od 70. rokov 20. stor.), čo sú väčšinou kovové, zriedka murované, samostatne stojace kachle, pri ktorých dvierka z tepelne odolného skla umožňujú pohľad na plamene.
V súčasnosti sa namiesto klasických, otvorených kozubov zhotovujú prevažne kozuby s kozubovou vložkou (nazýva sa aj krbová vložka), čo sú vlastne kozubové kachle obmurované tzv. obstavbou. Dekoratívny architektonický vzhľad podobný otvorenému kozubu zostáva pri nich zachovaný, vďaka zatvárateľným dvierkam je však prívod vzduchu regulovaný, teplota výrazne vyššia a dosahovaná účinnosť až 80-percentná (15-percentná pri otvorenom kozube). Kozubové vložky sa často kombinujú s výmenníkmi tepla.
Pri stavbe kozuba i obstavby sa používajú špeciálne stavebné materiály schopné odolávať tepelným šokom (rozpínanie materiálu pri ohriatí a následný návrat do pôvodného stavu), napr. žiaruvzdorné prefabrikované tvarovky alebo žiaruvzdorné omietky. Na obklad sa používa obkladová keramika, prírodný alebo leštený kameň (pieskovec, vápenec, mramor, žula) alebo ušľachtilé kovy a zliatiny (oceľ, chróm, nikel), prípadne aj drevo. V kozube sa tradične vykurovalo drevom (drevenými polenami), v novších konštrukciách (kozubové kachle, kozubové vložky) je možné vykurovať takmer všetkými druhmi tuhých palív (drevo, drevené brikety, uhlie).
Ako kozuby sa označujú aj plynové alebo elektrické zariadenia, pri ktorých je zachovaný architektonický vzhľad kozubov, vytvára sa však v nich len ilúzia plameňov plápolaním vhodne zafarbených textilných pásikov v prúde vzduchu elektrického ventilátora či ilúzia žeravých uhlíkov rozžeravením vhodných objektov pomocou elektrických odporových špirál alebo sa v nich len premieta obraz ohňa z elektronickej nahrávky. Kozuby spaľujúce lieh sú takmer výlučne estetickým prvkom moderných interiérov, vykurujú len minimálne. Okrem interiérových kozubov sa budujú aj exteriérové, záhradné kozuby, t. j. architektonicky stvárnené otvorené ohniská, ktoré slúžia najmä na grilovanie.

Otvorené interiérové kozuby sa používali pravdepodobne už v 9. stor. (zachovaný ideálny plán kláštora Sankt Gallen v dnešnom Švajčiarsku, okolo 820). Neskôr sa uplatňovali najmä v gotických hradných sieňach a v renesančných zámkoch, a to často v nikách miestností. Od 15. stor. sa rozšírili aj do domov bohatých mešťanov, kde predstavovali výnimočnú súčasť interiérového zariadenia. Vertikálne kovové platne (zväčša zo železnej liatiny), ktoré sa od konca 15. stor. umiestňovali do hornej časti otvoru kozuba a ktorých funkciou bolo sústreďovať (kumulovať) teplo a vyžarovať ho do miestnosti, boli často reliéfne zdobené. Vonkajší obklad (čelo) kozuba býval zhotovovaný z kameňa (najmä z mramoru), tehál, z glazovanej hliny alebo zo štuky a mával bohatú reliéfnu výzdobu ovplyvnenú dobovými slohmi. Na kozubovú rímsu bývali umiestňované hodiny, svietniky alebo vázy, prípadne menšie plastiky. Kozuby boli rozšírené najmä v románskych krajinách (od 14. stor. Taliansko, Francúzsko), obzvlášť obľúbené boli v anglosaských krajinách, kde symbolizovali tradíciu v bývaní a prispievali k vytvoreniu pocitu intimity v obydliach. V súčasnosti vzhľadom na vysokú nehospodárnosť (neefektívnosť) tohto spôsobu vykurovania plní otvorený kozub čoraz viac len funkciu interiérového dekoratívneho prvku.

2. v minulosti čiastočne uzatvorené ohnisko umiestnené vo výške okolo 70 cm nad podlahou, používané na varenie; pec.