Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 401 – 450 z celkového počtu 2339 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

bahniarkovité

bahniarkovité, Limoniidae — čeľaď hmyzu, rad dvojkrídlovce, podrad komáre (Nematocera). Larválny vývin prebieha vo vode, vo vlhkej pôde alebo v hubách, larvy sú zväčša rastlinožravé. Na Slovensku sa vyskytuje 314 druhov.

bahnovka

bahnovka, Leydigia — rod kôrovcov z radu dafniotvaré (Anomopoda). Drobné vodné živočíchy žijúce na dne menších bahnitých vôd vo vynorenej (emergentnej) vegetácii; plávajú pomocou tzv. antén pomalými drobnými skokmi tesne nad podkladom. Na Slovensku sa vyskytujú 2 druhy, bežnejšia je takmer diskovitá do 0,8 mm dlhá bahnovka obyčajná (Leydigia leydigii) belavej farby, ktorá sa živí najmä detritom.

Bachratý, Anton

Bachratý, Anton, 3. 9. 1933 Svätý Jur, okres Pezinok — slovenský lekár, stomatológ. Od 1962 pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave; 1990 DrSc. Spoluautor viacerých učebníc a učebných textov zo stomatológie. Venoval sa najmä intenzifikácii čeľustnoortopedickej liečby snímateľnými aparátmi. Výsledky vedeckovýskumnej činnosti zhrnul v práci Stimulované rastové zmeny sánky pri intenzívnej liečbe A II/I (1990). Držiteľ osvedčenia Ministerstva zdravotníctva SR o autorstve nového spôsobu liečby chorôb.

Bajan, Anton

Bajan, Anton, 4. 11. 1927 Veľké Vozokany, okres Zlaté Moravce – 4. 2. 2009 Bratislava — slovenský lekár, epidemiológ. Od 1957 pôsobil v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita) v Bratislave, vedúci Katedry tuberkulózy a pľúcnych chorôb; 1982 DrSc., 1986 profesor. Zaoberal sa epidemiológiou, prevenciou a organizáciou boja proti tuberkulóze a chronickým chorobám dýchacieho systému. Vypracoval koncepciu liečby tuberkulózy a pľúcnych ochorení na Slovensku. R. 1982 – 1996 hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre tuberkulózu a pľúcne choroby. Člen viacerých slovenských a medzinárodných odborných spoločností. Autor monografií Chronická bronchitída (Bronchitis chronica, 1983) a Tuberkulóza (1990), spoluautor viac ako 360 odborných prác a 17 knižných publikácií.

Bajcsy, Július

Bajcsy [-či], Július, 12. 12. 1930 Nové Zámky — slovenský elektrotechnik. R 1953 - 2000 pôsobil na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave, 1990 - 1994 vedúci Katedry merania; 1990 profesor. Zaoberal sa teoretickými otázkami merania fyzikálnych (najmä elektrických) i nefyzikálnych veličín (meranie množstva vedomostí, programované vyučovanie a testové skúšky), analýzou citlivosti elektrických obvodov a problémami technickej diagnostiky. Tvorca prvých československých vyučovacích strojov (vyučovací a skúšací stroj Repex). Autor alebo spoluautor 7 knižných publikácií napr. Elektrické meranie: Programované úlohy (1980), Automatické systémy merania riadené počítačmi (1986), 25 vysokoškolských učebných textov, 60 vedeckých článkov, 126 populárno-vedeckých článkov a 7 patentov, držiteľ viacerých vyznamenaní (napr. Veľká medaila sv. Gorazda, 2005).

Bajcura, Andrej

Bajcura, Andrej, 5. 5. 1924 Sukov, okres Medzilaborce – 24. 9. 2013 Bratislava — slovenský ekonóm. R. 1951 – 70 pôsobil na Vysokej škole hospodárskych vied, neskôr VŠE (dnes Ekonomická univerzita), 1970 – 90 riaditeľ Inštitútu riadenia v Bratislave; 1970 profesor, 1981 DrSc.

Zaoberal sa najmä ekonomikou a riadením podnikov. Hlavné diela: Surovinová a energetická základňa československého priemyslu (1963), Hmotná zainteresovanosť v priemysle (1969), Teória a prax riadenia (1980). Autor štúdií v odborných časopisoch, spoluautor vysokoškolských učebníc. Člen vedeckých rád a odborných komisií a výborov.

Bajcura, Ivan

Bajcura, Ivan, 21. 12. 1930 Sukov, okres Medzilaborce – 13. 12. 1986 Prešov — slovenský historik. Od 1955 pôsobil na Filologickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Bratislave so sídlom v Prešove (od 1959 na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove), od 1970 riaditeľ Ústavu marxizmu-leninizmu UPJŠ v Košiciach; 1970 profesor, 1982 DrSc. Autor monografie Ukrajinská otázka v ČSSR (1967) a i.

Bajcurová, Katarína

Bajcurová, Katarína, 7. 9. 1957 Prešov — slovenská historička umenia a kurátorka výstav. R. 1976 – 80 študovala vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte UK. R. 1983 – 94 pôsobila v Umenovednom ústave SAV (od 1990 Ústav dejín umenia). Absolvovala viaceré študijné workshopy (napr. 1999 v Múzeu moderného umenia v New Yorku). Od 1994 pôsobí v Slovenskej národnej galérii (1999 – 2009 generálna riaditeľka, od 2009 kurátorka zbierky moderného a súčasného umenia).

Špecializuje sa na problematiku slovenského sochárstva a maliarstva 20. stor. Venuje sa aj znalectvu slovenskej moderny. Autorka a spoluautorka viacerých knižných monografií (J. Kostka, 1993; Výtvarná moderna Slovenska: Maliarstvo a sochárstvo 1890 – 1949, 1997, angl. 2000; R. Uher, 1998; J. Meliš, 2002; M. Benka, 2005; Ľ. Fulla, 2009; V. Kraicová, 2015; P. Macho, 2015; R. Sikora/Sám s fotografiou, 2016). Bola kurátorkou slovenských expozícií na XLVI. bienále súčasného výtvarného umenia v Benátkach (1995) a na bienále v São Paule (2004). Autorsky sa podieľala na príprave viacerých významných výstavných projektov SNG: Šesťdesiate roky v slovenskom výtvarnom umení (1995), Dejiny slovenského výtvarného umenia – 20. stor. (2000), Pocta kubizmu (2001), Slovenské vizuálne umenie 1970 – 1985 (2002), Slovenský mýtus (2005), Nové Slovensko – (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 – 1949 (2011), Sen × skutočnosť. Umenie & propaganda 1939 – 1945 (2016) a i. Pripravila aj množstvo monografických výstav významných slovenských umelcov 20. stor. Kurátorsky pripravila veľké výstavy slovenského umenia v zahraničí (napr. 2007 v Tretiakovskej štátnej galérii v Moskve alebo 2004 v Írskej národnej galérii v Dubline).

bajok

bajok, bajocien — stupeň (vek) strednej jury, ktorý 1847 definoval A. d’Orbigny. Hlavné skameneliny sú amonity (→ amonitotvaré) Sonninia sowerbyi, Otoites sauzei, Stephanoceras humpriesianum a Parkinsonia parkinsoni. Na Slovensku patria do bajoku rozličné typy vápencov v bradlovom pásme a krížňanskom príkrove. Nazvaný podľa francúzskeho mesta Bayeux.

Bajus, Martin

Bajus, Martin, 30. 1. 1943 Vojčice, okres Trebišov — slovenský chemik. R. 1966 – 2014 pôsobil na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave; 1989 DrSc., 1995 profesor. Absolvoval dlhodobé študijno-prednáškové pobyty v Eindhovene (Holandsko), Calgary a Ottawe (Kanada) i niekoľko stáži v zahraničných firmách (USA, Nemecko).

Venoval sa problematike spracovania ropy na ekologické palivá a petrochemikálie. Osobitne významný je jeho prínos do teórie pyrolýzy uhľovodíkov, patrí k zakladateľom školy pyrolýzy na STU v Bratislave. Úzko spolupracoval s poprednými chemickými pracoviskami na viacerých projektoch (Slovnaft, a. s.; VÚRUP, a. s.; Ekoil, a. s.; Chemopetrol, a.s.), viaceré poznatky boli aplikované v priemyselnej praxi, o. i. priemyselná reálizácia navrhovaných chemických technológií recyklácie odpadov
– originálny proces hĺbkového termického krakovania odpadov s aktiváciou realizovaný na Slovensku v Mliečanoch pri Dunajskej Strede (materiálová recyklácia ojazdených pneumatík).

Autor a spoluautor 314 odborných vedeckých prác so značným citačným ohlasom, 47 patentov, 5 monografii, napr. Sulfur Reports (1989), Bibliografia 1966 2008, Uhľovodíkové technológie (2013), a 10 vysokoškolských učebníc a skrípt, napr. Petrochémia (1989), Organická technológia a petrochémia: uhľovodíkové technológie (2002). Nositeľ viacerých významných ocenení.

Bajza, Adolf

Bajza, Adolf, 8. 7. 1940 Beluša, okres Púchov — slovenský technik. Od 1963 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave (1994 – 2000 vedúci Katedry materiálového inžinierstva), 1995 profesor, od 2013 emeritný profesor. Zaoberá sa problematikou štruktúry cementových kompozitov a jej vzťahom k ich technicky významným vlastnostiam, problematikou korózie cementových kompozitov, cementovými kompozitmi s veľmi vysokými pevnosťami, využitím priemyselných odpadov do cementových kompozitov, solidifikáciou ťažkých kovov z galvanického pokovovania, rozvojom nových necementových kompozitov, ako aj problematikou vplyvu výroby kameniva a cementových kompozitov na životné prostredie.

Autor a spoluautor okolo 100 vedeckých štúdií a článkov v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch, viacerých vysokoškolských učebníc a monografií z oblasti stavebných materiálov, napr. Fyzikálne vlastnosti cementu, cementovej pasty a malty zhutňovaných vysokotlakovým lisovaním (Physical properties of cement, cement paste and mortar compacted by high pressure, 1970), Maltoviny (1985), Konštrukcie budov z monolitického betónu (2005), Technológia betónu (2006), Transportbetón (2010), ako ja spoluprekladateľ monografie Urýchľovanie tvrdnutia betónu (Betonschnellerhärtung, 1983). Člen viacerých vedeckých rád a komisií, 1993 – 2008 šéfredaktor vedeckého časopisu Slovak Journal of Civil Engineering.

Bajzíková, Eugénia

Bajzíková, Eugénia, 28. 1. 1937 Šaľa — slovenská jazykovedkyňa. R. 1961 – 75 pôsobila na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Nitre, od 1975 na Katedre slovenského jazyka Filozofickej fakulty UK v Bratislave (1981 – 89 vedúca katedry), 1986 – 89 prorektorka UK; 1997 profesorka. Venuje sa výskumu gramatiky, najmä syntaxe súčasného slovenského jazyka, a teórii textu. Autorka viacerých štúdií, jej monografie Úvod do textovej syntaxe (1979) a Slovenský jazyk – Textová syntax (1995) sú základnými prácami zo slovenskej teórie textu.

bakačín

bakačín [tur. > nem.] — pôvodne biela damasková tkanina s geometrickým vzorom (nazývaná aj → cvilich); v súčasnosti názov stredovekých a novovekých damaskových tkanín (nazývaných pôvodne barchan, barchet) zdobených farebnými, najčastejšie červenými alebo modrými preberanými pruhmi. Doklady o použití bakačínu na Slovensku sú zo 14. stor. (tabuľové maľby), prvá zmienka o výrobe je z 15. stor. (Košice).

bakchanálie

bakchanálie [gr. > lat.], lat. bacchanalia —

1. divoké mysticko-orgiastické kultové slávnosti na počesť boha vína Bakcha (→ Dionýzos) rozšírené od 3. stor. pred n. l. v Malej Ázii, Grécku a Ríme. Ich účastníci sa schádzali na hostinách, na ktorých sa pilo víno a ktoré vrcholili orgiami. Kvôli zamedzeniu najväčším výstrednostiam boli 186 pred n. l. uznesením rímskeho senátu čiastočne obmedzené (Senatus consultum de Bacanalibus). Bakchanálie boli častým námetom antického výtvarného umenia (fresky z vily Item v Pompejach), v novoveku motív najmä v renesancii a baroku;

2. hud. tanec v rýchlom tempe vyjadrujúci orgiastickú atmosféru. V hudobnej literatúre sa s bakchanáliami možno stretnúť najmä v opernej a baletnej tvorbe (L. Cherubini, G. Spontini, Ch. Gounod, C. Saint-Saëns, R. Wagner, M. Ravel a i.);

3. prenesene bujná, neviazaná zábava, orgie.

Bakchus

Bakchus, gr. Bakchos, lat. Bacchus — v antickej mytológii iné meno boha plodnosti a vína Dionýza. V európskych krajinách bol Bakchus a jeho sprievod súčasťou stredovekých mestských karnevalových sprievodov i postavou alegorických sprievodov pri oberačkových slávnostiach. V tradičnej slovenskej kultúre fašiangová obchôdzková mužská maska v obrátenom kožuchu alebo v odeve vypchatom slamou, symbol plodnosti, dobrej úrody (pomenovania Bakus, brucháč a i.).

Bako, Michal

Bako, Michal, 10. 11. 1924 Komárany, okres Vranov nad Topľou — 22. 3. 2004 Bratislava — slovenský informatik. R. 1972 – 1990 pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberal sa lingvistickými a matematickými nástrojmi v automatických prieskumných informačných systémoch. Priekopník nových metód v knižnično-informačnej praxi. Autor monografií, vysokoškolských učebníc, štúdií a projektov: Automatizácia knižníc (1978), Mechanizácia a automatizácia v knižniciach a informačných strediskách (spoluautor Š. Kimlička, 1981), Výstavba a prevádzka automatizovaných informačných systémov v oblasti knižníc a vedeckotechnických informácií (spoluautor Š. Kimlička, 1982).

Bakoš, Dušan

Bakoš, Dušan, 18. 6. 1946 Levice — slovenský chemik. R. 1969 – 75 pracoval v Ústave polymérov SAV, od 1980 pôsobí na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave (2000 – 03 prodekan, 2003 – 11 dekan), zakladateľ Ústavu prírodných a syntetických polymérov (2007); 1995 DrSc., 1997 profesor.

Venuje sa chémii a technológii makromolekulových látok, osobitne biomateriálovému inžinierstvu so zameraním na biopolymérne materiály. Vyvinuté nové implantačné materiály našli uplatnenie v lekárskej praxi. Autor a spoluautor viac ako 200 vedeckých odborných prác v renomovaných zahraničných vedeckých časopisoch so značným citačným ohlasom, monografie, kapitol v 7 monografiách, napr. Polymérne materiály (Polymeric Materials: New Research, 2006), a 15 patentov. Expert na environmentálne degradovateľné polyméry v ICS-UNIDO (International Centre for Science and High Technology) v Terste (2004 – 10). Nositeľ niekoľkých významných ocenení za vedeckú prácu.

Bakoš, Ľudovít

Bakoš, Ľudovít, 9. 10. 1919 Pukanec, okres Levice – 15. 2. 1974 Bratislava — slovenský pedagóg. R. 1938 – 42 študoval filozofiu a klasickú filológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave; 1963 profesor. Po 1945 pôsobil na gymnáziu v Banskej Štiavnici a na Povereníctve školstva a národnej osvety, 1946 – 47 na Filozofickej fakulte UK, 1953 – 59 na Vysokej škole pedagogickej, od 1959 na Filozofickej fakulte UK (1965 – 69 dekan), súčasne 1959 – 72 riaditeľ Ústavu pre učiteľské vzdelávanie UK v Bratislave.

Zaoberal sa dejinami školstva a pedagogiky, teóriou výchovy a vzdelávaním učiteľov, dielom J. A. Komenského a J. J. Rousseaua, po 1969 otázkami komunistickej výchovy. Autor monografií Ľudovít Štúr ako vychovávateľ a bojovník za slovenskú školu (1957), Štúrovci a slovenská škola v prvej pol. 19. stor. (1960), mnohých vedeckých štúdií a odborných článkov, spoluautor diel Rozhovory s rodičmi (1964), Teória výchovy (1968), Problémy rodinnej výchovy (1968) a i.

Bakošová Hlavenková

Bakošová Hlavenková, Zuzana, aj Bakošová-Hlavenková, Zuzana; Bakošová, Zuzana Anna, 28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 tamže — slovenská teatrologička, dcéra M. Bakoša, sestra J. Bakoša a filozofa i historika Vladimíra Bakoša (*1949, †2009). R. 1970 – 78 pôsobila v Umenovednom ústave SAV (dnes Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV), 1978 – 83 v Ústave pre informácie a riadenie kultúry, 1983 – 90 v divadelnom oddelení Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, 1991 v Slovenskom divadelnom ústave – Národnom divadelnom centre (dnes Divadelný ústav), 1991 – 2019 na Katedre divadelnej vedy Divadelnej fakulty VŠMU, 1993 – 98 prodekanka fakulty pre vedu a výskum; 2003 profesorka.

Zaoberala sa teóriou a dejinami herectva, metódami a technikami hereckého umenia, aktuálnymi tendenciami súčasného činoherného divadla a jeho premenami, ako aj inscenačným umením 20. stor. na Slovensku a vo svete. Autorka množstva článkov, kritík a štúdií, ako aj knižných publikácií Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), Čas činohry (1990), monografií Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci (2010, 2012), Divadlo a intermedialita (2012), Čas činohry našich čias (2017). Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Divadlo na Korze (1994), Ctibor Filčík (1996), Mikuláš Huba (1995), Hana Meličková (1996), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1995), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I (2005), Čechov medzi nami (2005), Dušan Hanák – 3 scenáre (2006), Peter Scherhaufer – "režisér šašků" (2006), Magda Lokvencová-Husáková – prvý hlas profesionálnej režisérky (2008), Časovosť a nadčasovosť v dráme a divadle (2008), Idea Národného divadla (2010), Večný nepokoj po-etika (2011), Teoretici v praxi: Patrice Pavis (2012), Teoretici v praxi: Peter Bu (2013), Generačné premeny a podoby slovenského divadla (2012), Emília V a tí druhí (2012), Divadlo a intermedialita (2012), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014), Mikuláš Bakoš a moderná literárna veda (2016).

Autorka e-learningového projektu Herec v 20. storočí (2008) a e-publikácie Čas činohry našich čias (2015). Písala divadelné kritiky do elektronického média Divadelného ústavu Monitoring divadiel na Slovensku. Autorka niekoľkých častí rozhlasového cyklu Fokus: herectvo (2014) a i. rozhlasových relácií. Spoluautorka domácich a zahraničných encyklopédií a slovníkov (Encyklopédia dramatických umení Slovenska I – II, 1989, 1990; Slovník světového divadla 1945 – 1990, 1998; Encyclopaedia Beliana, 1999 –), prispievala do zahraničných zborníkov (Acteur/Actrice en scéne, 1996; Don Juan and Faust in the XXth Century, 1991; Divadlo v člověku, Člověk v divadle, 1997; L’Europe et son combat pour la liberté, 1996, Modern Theatre in different cultures (1997), Teatry narodowe – tradycja i wspolczesnošč, 2003; Collective creation, 2007; Commedia dell’Arte v Divadle na provázku, 2012; Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury, 2013; Am a Ea, 2015). Autorka dramatizácie Gulliverove cesty, inscenácia uvedená v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave (dnes Bratislavské bábkové divadlo, 1985, réžia J. Bednárik). Autorka rozhlasových hier Hra s hlasmi a Jeanne, Johanna, Janam uvedených v Slovenskom rozhlase (1996, 1998). Členka viacerých zahraničných asociácií.

Bakoss, Pavol

Bakoss [-koš], Pavol, 4. 7. 1933 Levoča — slovenský lekár, epidemiológ. Od 1957 pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave; 1982 DrSc., 1986 profesor. R. 1986 – 2000 prednosta Ústavu epidemiológie Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Zaoberá sa zoonózami, najmä leptospirami a nimi spôsobenými ochoreniami. Člen viacerých odborných spoločností, predseda Mikrobiologicko-epidemiologickej spoločnosti. Spoluautor diel Leptospiry a leptospirózy (Leptospiren und Leptospirosen, 1967), Zdravoveda (1980), Epidemiológia (1983), Špeciálna epidemiológia (1985), Anestéziológia, resuscitológia a intenzívna starostlivosť (1992).

Bakunin, Michail Alexandrovič

Bakunin, Michail Alexandrovič, 30. 5. 1814 Tver, Tverská oblasť – 1. 7. 1876 Bern — ruský revolucionár a filozof, jeden zo zakladateľov a ideológov anarchizmu. Pôvodom šľachtic, v mladosti ovplyvnený nemeckou, najmä Heglovou a Fichteho filozofiou. Od 1840 v emigrácii, kde sa priklonil k mladoheglovstvu a k L. Feuerbachovi, ktorého názory eklekticky spájal s Comtovými, neskôr Marxovými a v politike s Proudhonovými názormi. V 40. rokoch 19. stor. rozvíjal slavianofilské politické vízie, 1848 sa zúčastnil na Slovanskom zjazde a na povstaní v Prahe, z čoho sa neskôr odvíjal jeho vplyv na formovanie ideológie ruských národníkov. R. 1849 viedol povstanie v Drážďanoch, začo bol odsúdený na smrť, trest bol neskôr zmenený na doživotné väzenie a na vypovedanie do Ruska. Z vyhnanstva na Sibíri ušiel 1861 cez Japonsko a Ameriku do Londýna, kde spolupracoval s A. I. Gercenom. Až do smrti žil vo Švajčiarsku. V rôznych štátoch Európy organizoval revolučné skupiny a zbližoval sa so socialistickým hnutím. Začas bol členom 1. internacionály, z ktorej ho 1871 na Marxov podnet vylúčili pre anarchistické názory, ale najmä pre odmietanie štátu, a teda i diktatúry proletariátu. Dejiny chápal ako proces prechodu zo „živočíšnej ríše” do „ríše slobody”, čo sa dosiahne zrušením štátu a s ním spätých inštitúcií, v ktorých videl utláčateľov ľudstva, pričom náboženstvo pokladal za ich dôležitú oporu a nazval ho „kolektívnym šialenstvom”. Veril v socialistické inštinkty a v živelnú revolučnosť prostého ľudu. Hlavné dielo: Štátnosť a anarchia (Gosudarstvennosť i anarchija, 1873).

Bakytová, Hedviga

Bakytová, Hedviga, 12. 8. 1932 Podhradie, okres Prievidza — slovenská ekonómka. Do 1964 v hospodárskej praxi, od 1964 pôsobila na VŠE (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave, 1990 – 97 dekanka Fakulty hospodárskej informatiky; 1991 profesorka. Členka hlavného výboru Slovenskej štatistickej a demografickej spoločnosti pri SAV a Slovenskej štatistickej rady. Orientovala sa na teóriu štatistiky, viacrozmernú analýzu, štatistiku obchodu a spotreby. Hlavné diela: Základy štatistiky (1975, 1979), Príklady zo štatistických metód (spoluautorka, 1972), Statistická indukce pro ekonomy (spoluautorka, 1986), Viacrozmerná analýza (1990).

Balajka, Jiří

Balajka, Jiří, 18. 5. 1936 Zlín, ČR — slovenský energetik českého pôvodu. Pôsobil vo Výskumnom ústave pre ropu a uhľovodíkové plyny, od 1965 vo Výskumnom ústave energetickom v Bratislave, od 1992 riaditeľ firmy PROFING, spol. s r. o.; 1992 DrSc. Zaoberal sa problematikou spaľovania fosílnych palív v energetických zdrojoch v súvislosti s koróziami energetických zariadení, ako aj výskumom systémových analýz energetického hospodárstva vzhľadom na možnosť uplatnenia nekonvenčných energetických systémov (Vodík a iné nosiče energie, 1982). Autor knihy Kvapalné palivá v energetickej prevádzke, 1976.

Baláš, Pavol

Baláš, Pavol, 25. 1. 1811 Zvolen – 17. 1. 1871 Hodruša-Hámre, okres Žiar nad Hronom — slovenský banský inžinier, projektant. R. 1833 – 37 študoval na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, od 1837 pôsobil ako banský inžinier – merač. Meračsky zdokumentoval takmer všetky erárne bane v Banskej Štiavnici a v okolí (Vyhne, Banská Hodruša, Nová Baňa). Zabezpečoval meračské práce pri razení voznickej dedičnej štôlne a na podzemné prepojenie šácht v Banskej Hodruši a pri Banskej Štiavnici. Autor projektu a vedúci výstavby úzkokoľajnej železnice Banská Štiavnica – Hronská Dúbrava a tunela v Budapešti (Budíne). Zberateľ minerálov.

Balaš, Robert

Balaš, Robert, 16. 2. 1881 Uherské Hradiště – 9. 8. 1942 Praha — český knihovník. Spolupracoval na príprave zákona o verejných knižniciach z 1919, ktorý sa po 1925 začal uplatňovať aj na Slovensku. Organizačne sa podieľal na vytvorení systému a budovaní fondov knižníc. Autor Príručky pre verejné knižnice na Slovensku (1925).

Balašovci

Balašovci, aj Balassovci — uhorský šľachtický rod, ktorého najstarší známy predok bol Synko, otec Detrika (spomínaný prvýkrát 1222 ako zvolenský župan). Pôvodné majetky rodu sa nachádzali vo zvolensko-hontiansko-novohradskej oblasti, za vlády Ondreja II. dostali Tepličku nad Váhom, Varín (Starý hrad) a Žilinu, ktoré potom získal Matúš Čák Trenčiansky; výmenou za tieto majetky dostali Balašovci Ďarmoty, ktoré používali v predikáte (Balašské Ďarmoty), a Modrý Kameň s okolím (panstvom), vlastnili aj Lietavu a Budatín. V 14. – 17. stor. získali trvalo alebo dočasne majetky vo viacerých župách, najmä na Slovensku (plavecké panstvo, Liptovský Hrádok, považskobystrické panstvo, divínske panstvo). Členovia rodu pravidelne zastávali dôležité funkcie v župnej správe: Detrik II. — 1250 – 54 spišský župan; magister Demeter, zač. 14. stor. — bratislavský, zvolenský a šarišský župan a krajinský sudca; magister Donč, ? – pol. 14. stor. — zvolenský, rábsky a komárňanský župan. Ďalší významní členovia rodu:

František, 1731 – 28. 8. 1807 Veľký Krtíš, pochovaný vo Veľkých Zlievcach — uhorský hodnostár, stúpenec osvietenského absolutizmu. Vo vysokých funkciách presadzoval politiku Jozefa II. Od 1777 riaditeľ bratislavského školského obvodu, 1783 predseda Uhorskej komory a strážca koruny, 1785 – 90 chorvátsko-dalmátsky bán. Po 1790 sa venoval otázkam reformy univerzity. Autor historických prác;

Ján, ? – 1575 — zvolenský a hontiansky župan, hlavný kapitán banských miest (1554 – 62), 1562 utrpelo uhorské vojsko pod jeho vedením v bitke pri Sečanoch zdrvujúcu porážku od Turkov, pričom z 12-tis. armády padlo takmer 10-tis. mužov; 1569 bol obvinený z účasti na sprisahaní proti cisárovi, zatknutý a uväznený na Bratislavskom hrade, z ktorého 1570 ušiel, 1575 dobyli Turci rodové sídlo Balašovcov Modrý kameň;

Melicher, okolo 1510 – 9. 2. 1568 Viedeň, pochovaný v Sološnici — uhorský krajinský hodnostár, hontiansky a tekovský župan, 1552 hlavný kapitán uhorských vojsk; protiturecký bojovník, prívrženec Jána Zápoľského, plienil majetky jeho odporcov (preto zbojnícky rytier);

Valent (Bálint), aj Balassi, Balassa, 20. 10. 1554 Zvolen – 30. 5. 1594 Ostrihom, pochovaný v Hybiach — syn Jána, uhorský básnik, prvý predstaviteľ po maďarsky písanej renesančnej lyriky a ľúbostnej lyriky, písal po maďarsky, slovensky i turecky. Od 1575 účastník bojov v Sedmohradsku proti Štefanovi Bátorimu, po jeho voľbe za poľského kráľa s ním odišiel do Poľska, kde sa 1577 zúčastnil bojov pri Gdansku. Vlastnil hradné panstvo Liptovský Hrádok, v 80. rokoch 16. stor. pôsobil v Jágri, Nových Zámkoch, Sedmohradsku a Krakove. Od 1593 účastník protitureckých bojov v pätnásťročnej vojne, zúčastnil sa dobýjania hradov Divín a Modrý Kameň, zomrel na následky zranenia pri obliehaní Ostrihomu. Autor ľúbostných, hrdinských a náboženských básní patriacich k vrcholom európskej renesančnej lyriky, napr. Básní o Júlii (Júlia-versek, 1587 – 88), ktoré vznikli na základe nenaplnenej lásky, ospevujú nedosiahnuteľnú ženu a symbolizujú túžbu po plnom živote. Vytvoril tzv. Balašovu stancu (forma básne), vzor mnohých básnikov. Komédiou Credulus a Júlia (aj Krásna maďarská komédia, Szép magyar komédia, 1588), ktorú 1958 objavil J. Mišianik vo Viedni, položil základy maďarskej ľúbostnej renesančnej komédie a ovplyvnil aj slovenskú renesančnú poéziu. V slovenčine písal najmä nábožensky ladené básne, Pieseň v mene peknej devy je najstaršou svetskou ľúbostnou poéziou napísanou v slovenskom jazyku (uverejnená vo Fančaliho kódexe).

Baláž, Gerhard

Baláž, Gerhard, 14. 5. 1930 Panoší Újezd, okres Rakovník, Česko — slovenský jazykovedec, rusista. R. 1953 – 95 pôsobil na Katedre ruského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty UK v Bratislave (1992 – 95 vedúci katedry). Zaoberal sa najmä morfológiou a syntaxou ruského jazyka a teóriou vyučovania ruského jazyka. Autor vysokoškolských učebníc a príručiek z fonetiky a fonológie ruského jazyka, ako aj Krátkej gramatiky ruského jazyka (1967).

Baláž, Ondrej

Baláž, Ondrej, 6. 5. 1922 Tôň, okres Komárno – 25. 6. 2016 Rohovce, okres Dunajská Streda — slovenský pedagóg. R. 1959 sa stal riaditeľom Pedagogického inštitútu (resp. od 1964 Pedagogickej fakulty UK) v Trnave (1964 – 66 dekan); 1968 profesor. Od 1973 pôsobil v Ústave experimentálnej pedagogiky SAV (1981 – 87 riaditeľ) v Bratislave; 1975 DrSc.

Zaoberal sa otázkami vzdelávania a spoločenského postavenia učiteľov, poľnohospodárskym školstvom (Príprava kvalifikovaných pracovníkov v poľnohospodárstve, 1963), teóriou a praxou pracovnej výchovy (Pracovná výchova žiakov ZDŠ, 1970), profesijnou orientáciou, ako aj sociálnou pedagogikou (pokladaný za jej zakladateľa na Slovensku). Autor monografie Učiteľ a spoločnosť (1973), spoluautor prác Rozvoj spoločnosti a výchova (1977), Sociálne aspekty výchovy (1981) a Výchova, činnosť, spoločenské prostredie (1983) i množstva vedeckých štúdií a odborných článkov. Člen viacerých vedeckých rád univerzít a redakčných rád časopisov.

Baláž, Peter

Baláž, Peter, 27. 6. 1928 Potvorice, okres Nové Mesto nad Váhom — slovenský jazykovedec. Od 1953 pôsobil na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, 1962 – 65 na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, 1965 – 95 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, od 1997 na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Zaoberal sa výskumom jazyka a štýlu prostriedkov masovej komunikácie a výskumom didaktiky slovenčiny ako cudzieho jazyka. Autor a spoluautor vysokoškolských a stredoškolských učebníc, napr. Slovenský jazyk pre cudzincov (1966), Učebnica slovenského jazyka pre slavistov (Lehrbuch der slowakischen Sprache für Slavisten, 1972). Dlhoročne pôsobil ako zástupca riaditeľa letného seminára slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca.

Baláž, Peter

Baláž, Peter, 23. 9. 1954 Skalica – 21. 8. 2019 Bratislava — slovenský ekonóm. R. 1978 – 2019 pôsobil na VŠE, resp. na Ekonomickej univerzite v Bratislave, 1990 – 97 dekan Obchodnej fakulty, 2001 – 19 vedúci Katedry medzinárodného obchodu; 1997 profesor. Absolvoval zahraničné študijné a profesijné pobyty vo Francúzsku, v USA, Nemecku, Južnej Kórei a i. Bol predsedom, resp. členom predstavenstva dozorných rád viacerých podnikov, 1994 – 98 člen Prezídia SAV pre ekonomické vedy. Hlavné diela: Medzinárodné podnikanie (1995, 1997), Rast konkurenčnej výkonnosti ekonomiky SR (1996), Čínska ekonomika: nová dimenzia globalizácie svetového hospodárstva (Bude XXI. storočie storočím Číny?) (2012), Konkurencieschopnosť a jej význam v národnej ekonomike (2015).

Baláž, Rudolf

Baláž, Rudolf, 20. 11. 1940 Nevoľné, okres Žiar nad Hronom – 27. 7. 2011 Banská Bystrica, pochovaný v Nevoľnom — slovenský rímskokatolícky teológ. Pôsobil na viacerých miestach ako kaplán a farár, 1971 – 82 mal zakázané vykonávať kňazské povolanie, pracoval vo výrobe, 1982 – 89 farár v Turčianskom Petre, od 1990 biskup Banskobystrickej diecézy a predseda Komisie pre katechizáciu a školstvo pri Biskupskej konferencii Slovenska, 1994 – 2000 predseda Konferencie biskupov Slovenska.

Balažovjech, Ivan

Balažovjech, Ivan, 6. 6. 1936 Bratislava — slovenský lekár, internista a kardiológ. R. 1960 – 2015 pôsobil na Lekárskej fakulte UK (1962 – 90 na I. internej klinike, 1990 – 2000 prednosta II. internej kliniky), 1989 – 95 prodekan Lekárskej fakulty UK v Bratislave, od 2000 lekár privátnej kardiologickej ambulancie; 1986 DrSc., 1989 profesor, od 2013 emeritný profesor.

Zaoberá sa vnútorným lekárstvom a kardiológiou, najmä patogenézou a liečbou artériovej hypertenzie. Na Slovensku zaviedol do klinickej praxe vyšetrovanie katecholamínov. R. 1983 založil a viedol Komisiu pre hypertenziu, neskôr pracovnú skupinu Slovenskej kardiologickej spoločnosti. R. 1995 zakladateľ a prvý prezident Slovenskej hypertenziologickej spoločnosti, podpredseda Slovenskej kardiologickej spoločnosti, 1990 – 96 predseda Spolku slovenských lekárov v Bratislave.

Autor a spoluautor viacerých monografií, napr. Katecholamíny pri arteriálnej hypertenzii (1989), Artériová hypertenzia (1999), spoluautor viacerých učebníc a učebných textov, napr. Klinická endokrinológia (1982), Interná medicína (1984), Patologická fyziológia (1984), Vnútorné choroby (1987), Propedeutika vnútorného lekárstva (1998), autor 86 vedeckých a odborných prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Člen a čestný člen viacerých slovenských a medzinárodných odborných spoločností, člen redakčných rád mnohých časopisov. Nositeľ mnohých ocenení.

Balažovjech, Vojtech

Balažovjech, Vojtech, 13. 4. 1908 Dolné Držkovce, okres Topoľčany – 6. 12. 1976 Bratislava — slovenský technik. R. 1939 – 45 a 1952 – 76 pôsobil na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave (1958 – 73 vedúci Katedry stavebnej mechaniky); 1962 profesor. Priekopník v stavebnej mechanike na Slovensku. Autor statických výpočtov viacerých inžinierských stavieb, expertíz a odborných posudkov pre stavebnú prax. Autor viacerých kníh, napr. Stavebná mechanika (1952), Statika v príkladoch (1958), Teoretická mechanika (1973).

Balco, Mikuláš

Balco, Mikuláš, 9. 7. 1927 Liptovský Ján, okres Liptovský Mikuláš – 11. 12. 2007 Bratislava — slovenský hydrológ. R. 1953 – 91 pôsobil v Ústave hydrológie SAV; 1980 DrSc. Zaoberal sa výskumom časového rozdelenia odtoku vody z povodí a analýzou extrémnych, t. j. maximálnych a minimálnych prietokov v slovenských tokoch. Autor početných článkov a monografie Malá vodnosť slovenských tokov (1990) opisujúcej charakteristiky režimu minimálnych prietokov vody v slovenských tokoch.

Bálent, Boris

Bálent, Boris, 16. 9. 1912 Gorna Mitropolija, Bulharsko – 17. 7. 1994 Bratislava — slovenský literárny historik, knihovedec. Venoval sa výskumu staršej slovenskej literatúry, najmä dejín kníhtlačiarstva a knihovedy, znalec historických knižných fondov. Autor práce Prvý pokus o spisovnú slovenčinu (1944), súpisov Banskobystrické púťové tlače (1947), Prvotlače v banskobystrických knižniciach (1948). Pripravil faksimilové vydanie Piesní Jána Silvána (1957) a tzv. bardejovských katechizmov z 1581 a 1612 (1947).

Balgavý, Miloš, ml.

Balgavý, Miloš, ml., 15. 1. 1955 Bratislava — slovenský sklársky výtvarný umelec, syn M. Balgavého st. R. 1970 – 74 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (dnes Škola úžitkového výtvarníctva J. Vydru), 1978 – 84 na oddelení sklárskeho výtvarníctva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (u V. Ciglera a A. Žáčka).

Venuje sa tvorbe sklenej plastiky, je považovaný za významného európskeho sklárskeho umelca (jeho diela sa nachádzajú vo významných európskych zbierkových inštitúciách, napr. v Múzeu dizajnu a súčasných umeleckých remesiel v Lausanne, Uměleckoprůmyslovom muzeu v Prahe a v Slovenskej národnej galérii v Bratislave). Vo svojich dielach uplatňuje minimalistický jazyk geometrickej abstrakcie s dôrazom na farbu, s ktorou sústredene pracuje v hmote optického skla, v jej tónoch i kontraste. Základom vyvážených kompozícií jeho diel je dokonalosť geometrických foriem. Strohé tvaroslovie, jasné kompaktné tvary a čisté, jemne napäté obrysové línie dávajú jeho dielam dokonalú eleganciu a presvedčivosť pôsobenia v priestore (Steblá snov, 1995). Cieľom rôznych variácií priestorových kompozícií je skúmanie ich vzájomných vzťahov i v závislosti od použitej farebnosti, priehľadnosti alebo naopak, nepriehľadnosti sklenej hmoty (Obraz I., 1995). Skúma aj zmeny intenzity farebnosti v závislosti od hrúbky telesa. Jeho diela majú hĺbavý a lyrický charakter (Kvet I., 2001).

Balgavý, Miloš, st.

Balgavý, Miloš, st., 7. 11. 1925 Malé Leváre, okres Malacky – 28. 9. 1999 Trnava — slovenský keramikár a sochár, otec M. Balgavého ml. R. 1942 – 44 študoval na Štátnej odbornej keramickej škole v Modre, 1947 – 50 výtvarné spracovanie keramiky a porcelánu na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (dnes Škola úžitkového výtvarníctva J. Vydru), 1950 – 54 sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (u J. Kostku, R. Pribiša a F. Štefunka). Od 1955 do konca svojho života pôsobil ako umelec v slobodnom povolaní.

Významný predstaviteľ modernej slovenskej keramiky. V keramickej tvorbe, ktorá je charakteristická sochárskym chápaním tvaru, prácou so svetlom, ako aj efektmi zrkadlenia (používal vysoko lesklé jednofarebné glazúry) a pohybu, osciloval medzi voľnou a dizajnérskou tvorbou. Pracoval najmä s červenicou (druh keramickej hliny, ktorej črep má charakteristickú červenú farbu) a šamotom, používal techniku liatia do foriem, venoval sa aj ručnému modelovaniu a práci na hrnčiarskom kruhu. Vytváral plastiky, reliéfy, dekoratívne misy a rozmerné interiérové vázy (Džbány, 1958 – 60; interiérová keramická plastika, 1985; Kvet, závesná keramická plastika, 1987). Zaoberal sa aj exteriérovou tvorbou. V ateliérových podmienkach vytvoril viac ako 2-tis. originálov keramických diel a vyše dvesto realizovaných prototypov pre malosériovú keramickú výrobu (rovnaký počet návrhov prototypov zostal nerealizovaný).

Balhar, Víťezslav

Balhar, Vítězslav, 25. 1. 1930 Kyjovice, okres Opava, Česká republika — český ekonóm. R. 1954 – 90 pôsobil na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita; 1970 – 90 dekan Obchodnej fakulty) v Bratislave, 1992 – 2000 na Obchodno podnikateľskej fakulte v Karvinej Slezskej univerzity v Opave (Česká republika), 2008 – 09 dekan Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave; 1978 profesor.

Podieľal sa na tvorbe odvetvia zahraničného obchodu na Slovensku, zaslúžil sa o založenie Katedry ekonomiky zahraničného obchodu Vysokej školy ekonomickej v Bratislave (1964), Fakulty ekonomiky služieb a cestovného ruchu Vysokej školy ekonomickej v Banskej Bystrici (1977; dnes Ekonomická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici). Vo vedeckovýskumnej práci sa zameriaval na otázky ekonomiky a riadenia zahraničného obchodu, na medzinárodnú ekonomickú integráciu a na ekonomickú situáciu rozvojových krajín. Autor vysokoškolských učebníc, článkov a statí v odborných a vo vedeckých časopisoch. Hlavné diela: Ekonomika zahraničného obchodu (1967), Súčasnosť a perspektívy rozvojových krajín (1982), Medzinárodné hospodárske vzťahy v kapitalizme: Aktualizácia 1 (1989), Dejiny svetového hospodárstva (2001, 2003), Alternatívne prístupy k riešeniu problémov ekonomiky SR: štúdia 11 (2008).

Bálint, Ondrej

Bálint, Ondrej, 16. 2. 1936 Nyíregyháza, Maďarsko – 9. 5. 2006 Bratislava — slovenský lekár, infektológ. Od 1967 pôsobil v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov, 1990 – 2003 prednosta Kliniky infektológie a geografickej medicíny Lekárskej fakulty UK v Bratislave; 1993 profesor.

Zaoberal sa problematikou zoonóz (ochorení prenosných zo zvierat na ľudí), tropickou a cestovnou medicínou, ako aj imunoalteráciou – imunodeficienciou pacientov. Člen viacerých slovenských a medzinárodných odborných spoločností. Predseda a vedecký sekretár Slovenskej infektologickej spoločnosti pri Slovenskej lekárskej spoločnosti. Autor a spoluautor mnohých odborných článkov, spoluautor dielTropická a cestovná medicína (1997), Štandardné diagnostické a terapeutické metódy v medicíne (1997) a Praktické a rodinné lekárstvo (1997), zostavovateľ diela Infektológia a antiinfekčná terapia (2000).

Bališ, Milan

Bališ, Milan, 12. 12. 1924 Ipeľský Sokolec, okres Levice – 19. 11. 1996 Vyšné Hágy, pochovaný v Tatranskej Javorine, okres Poprad — slovenský ornitológ, teriológ, poľovnícky zoológ. R. 1953 – 57 pôsobil v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave, 1957 – 71 vo Výskumnej stanici a Múzeu TANAP-u v Tatranskej Lomnici, od 1971 vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva vo Zvolene a na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach.

Venoval sa najmä jelenej a danielej zveri i veľkým šelmám. R. 1949 – 53 ornitologický, 1954 – 56 poľovnícky referent, 1963 – 74 člen poľovníckej komisie Ústredného výboru Slovenského poľovníckeho zväzu, člen redakčnej rady časopisu Ochrana fauny. Autor publikácií Dravá pernatá zver (1956), Jelenia zver (1980), spoluautor okolo 20 odborných článkov publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch. Nositeľ viacerých ocenení.

Balkán

Balkán1. súhrnné označenie štátov a území na Balkánskom polostrove, t. j. Albánska, Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Čiernej Hory, Grécka, Chorvátska, Severného Macedónska, Rumunska, Slovinska, Srbska a európskej časti Turecka;

2. → Stará planina.

Ballay, Štefan

Ballay, Štefan, 1792 – 1875 — slovenský knihovník. Usporiadal františkánsku knižnicu v Šebeši (dnes časť Prešova) a skatalogizoval jej fond (1833). Knižnica mala vzácne fondy, inkunábuly, tlače zo 16. stor. i knihy zo starších kláštorných knižníc.

Ballo, Ivan

Ballo, Ivan, 7. 4. 1909 Dolný Kubín – 23. 4. 1977 Praha, pochovaný v Dolnom Kubíne — slovenský hudobný kritik, publicista a historik. Zakladateľ slovenskej profesionálnej hudobnej publicistiky a kritiky. R. 1926 – 39 najaktívnejší slovenský hudobný kritik. Venoval sa prevažne opere. Do slovenčiny preložil knihu R. Rollanda Ludwig van Beethoven (1927), udržiaval korešpondenciu s B. Bartókom, B. Walterom a R. Straussom. Významné štúdie: Opera Detvan V. Figuša-Bystrého (1928), Mikuláš a Alexander Moyzes (1928), Vítězslav Novák a slovenská tradícia v českom umení (1930), Slovenská hudba pred prevratom a po prevrate a i.

Ballo, Miloš

Ballo, Miloš, 18. 1. 1931 Šahy, okres Levice — slovenský technik. R. 1953 – 92 pôsobil na Stavebnej fakulte STU, 1990 profesor v odbore konštrukcií inžinierskych stavieb. Venoval sa výpočtovej mechanike betónových konštrukcií, priekopník v aplikovaní metódy konečných prvkov na stavebné konštrukcie.

Ballus, Pavol

Ballus, Pavol, 18. 12. 1783 Modra, okres Pezinok – 30. 3. 1848 Bratislava — slovenský botanik, ovocinár, vinohradník. Študoval teológiu (v Bratislave) a prírodné vedy. Pôsobil ako mestský radca v Bratislave. Zaoberal sa ovocinárstvom, vinohradníctvom a regionálnymi dejinami Bratislavy. R. 1823 napísal dodatky k dielu Kvetena Bratislavy (Flora Posoniensis) od Š. Lumnicera. Autor odborných článkov.

Balogh, Edgár

Balogh [-log], Edgár, 7. 9. 1906 Temešvár, Rumunsko – 19. 6. 1996 Kluž, Rumunsko — maďarský spisovateľ a publicista. Zakladateľ a hlavný predstaviteľ hnutia Sarló (Kosák). Gymnázium absolvoval v Bratislave, etnografiu študoval na filozofickej fakulte Nemeckej univerzity v Prahe. Pôsobil v ČSR, odkiaľ bol pre komunistickú činnosť 1935 vyhostený, potom žil v Rumunsku.

V prácach presadzoval myšlienky pokroku, sociálnej spravodlivosti a porozumenia medzi podunajskými národmi. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria štúdia Skutočnosť a kultúra v živote maďarstva v Československu (Valóság és kultúra a csehszlovákiai magyarság életében, 1935), v ktorej načrtol problematiku národnostného hnutia na Slovensku, a memoáre Sedem pokusov (Hét próba, 1965), v ktorých spracoval dejiny hnutia Sarló. Autor štúdií Nepísaná história (Íratlan történelem, 1939), Od Sudet po Čierne more (A Szudétáktól a Fekete-tengerig, 1945), Priama reč (Egyenes beszéd, 1957), Pero a ľudskosť (Toll és emberség, 1965), Maďari, Rumuni, Slovania (Magyarok, románok, szlávok, 1986) a zbierky poviedok Krídlový oltár (Szárnyas oltár, 1978).

banícke múzeum

banícke múzeum, banské múzeum — špecializovaný druh múzea zaoberajúci sa výskumom a dokumentáciou baníctva. Na Slovensku pôsobia: Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici (s celoslovenskou pôsobnosťou), ktoré 2015 otvorilo aj expozíciu uhoľného baníctva na Slovensku v Handlovej; Banícke múzeum v Gelnici — založené 1963; dokumentuje históriu baníctva v Gelnici a okolí (banícke svietidlá, modely baní, zariadenia na vynášanie rudy, čerpacie zariadenia a i.), ako aj dejiny mesta a okolia (národopisná expozícia, umelecká história, remeslá); Banícke múzeum v Rožňave — založené 1912 (od 1943 súčasť Mestského múzea); má expozíciu baníctva a hutníctva Gemera (stredoveké banícke pracovné nástroje, čerpadlá, kolekcia baníckych meracích prístrojov, exponáty venované životu a kultúre baníkov), expozíciu prírody Slovenského krasu a regionálnej histórie. Banská expozícia Slovenského technického múzea v Košiciach dokumentuje vývoj banskej techniky na vých. Slovensku. Dejinám baníctva na Slovensku sú venované i expozície Múzea mincí a medailí v Kremnici, Pohronského múzea v Novej Bani, Baníckeho domu vo Vyšnej Boci a i.

banícky folklór

banícky folklór — folklórne prejavy tematicky a funkčne späté so životom a prácou baníkov. V oblasti s baníckymi tradíciami časť širšieho folklórneho repertoáru. Banícke piesne na Slovensku sú ľudové, zľudovené i umelé, ktoré sú vývinovo novšie, najstarší je zápis piesne Stávaj Hanzo hore... z 1791. Tematika ťažkej práce, obáv z nešťastia i zo smrti sa v nich prelína s ľúbostnou, sociálnou, satirickou i s humoristickou tematikou. Osobité sú hymnické a stavovské piesne. V slovesných žánroch sa banícke historky uchovali vo forme spomienkových a humoristických rozprávaní. Známe sú anekdoty s postavami Nácka a Hanzka. Povesti rozprávajú o vzniku banských miest, objavení rudných žíl, o šachtách, podzemných úkazoch a bytostiach (permoníkoch) ap. Súčasťou baníckeho folklóru sú aj banícke obyčaje, s ktorými súvisia špecifické ceremoniálne tance. V širšom význame dopĺňa banícky folklór ľudová výtvarná tvorba reprezentovaná figurálnym rezbárstvom (betlehemy, sakrálne plastiky), maľovaním prospektov k betlehemom, miniatúrami banských objektov a zariadení i vkladačkami do fliaš.

banková a úverová sústava

banková a úverová sústava — systém bánk, sporiteľní a i. peňažných ústavov zhromažďujúcich najmä dočasne voľné peňažné prostriedky a poskytujúcich rôzne druhy krátkodobých a dlhodobých úverov podnikom aj jednotlivcom. Pozostáva z rôznych druhov bánk a z centrálnej emisnej (ceduľovej) banky predstavujúcej vrcholný článok, z rôznych druhov sporiteľní, ako aj z ústavov ľudového peňažníctva. Banková a úverová sústava je aj súhrnným názvom všetkých metód a foriem úverovania používaných v určitej krajine alebo v určitom spoločenstve. Vyvíja sa na základe obchodných zvyklostí, teda nie je záväzne predpísaná. Odchýlky v jednotlivých krajinách sú dané miestnymi a historickými zvláštnosťami. V podmienkach trhovej ekonomiky tvorí bankovú sústavu centrálna banka (na Slovensku Národná banka Slovenska) a celá sieť komerčných bánk. Centrálna banka plní funkciu makroekonomického menového centra, jej cieľom je menová alebo cenová stabilita. Cieľom komerčných bánk je zisk.

banková ceduľa

banková ceduľa, bankocetla — papierová úverová náhradka peňazí vydávaná v Rakúsku od 1762 Viedenskou mestskou bankou; jedna z prvých bankoviek obiehajúcich aj na Slovensku. S rastúcimi štátnymi výdavkami sa množstvo týchto papierových peňazí v obehu zvyšovalo, a tak po znížení ich hodnoty na pätinu boli 1811 stiahnuté z obehu a nahradené šajnmi.