Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 2339 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Aquila, Johannes

Aquila [akvi-], Johannes, činný v poslednej štvrtine 14. stor. — uhorský maliar. Zachovalo sa niekoľko jeho diel, napr. nástenné maľby v kostoloch v prihraničných oblastiach dnešného Maďarska, Slovinska a Rakúska: Velemér (1378), Turnišče, Martjanci (1392), Bad Radkersburg (1400), Fürstenfeld. Jeho dielo je syntézou podnetov talianskeho maliarstva 14. stor. a aktuálnych stredoeurópskych trendov z obdobia okolo 1400, najmä maliarstva pražského cisárskeho dvora.

arabeska

arabeska [gr. > tal. > fr.] —

1. balet. fr. arabesque — jedna zo základných póz klasického tanca, pri ktorej je jedna dolná končatina natiahnutá vzad a zviera s druhou (stojnou) dolnou končatinou pravý uhol, resp. 45°. Často využívaná póza v romantickom balete. Podľa polohy dolnej končatiny k divákom sa rozlišuje arabeska effacée, arabeska croisée, pričom horné končatiny zaujímajú rôzne polohy. Podľa A. J. Vaganovovej existujú štyri arabesky, podľa E. Cecchettiho päť. Arabeska sa môže predviesť so stojnou dolnou končatinou v demi-plié, na špičke (arabeska sur la pointe), s poskokom (arabeska sautée), s rotáciou (arabeska en tournant);

2. hud. fr. arabesque — na arabský spôsob; termín, ktorý použil R. Schumann, C. Debussy a po nich mnohí iní skladatelia vo význame charakteristickej skladby pripomínajúcej arabský kolorit;

3. lit. prozaický žáner neveľkého rozsahu s jednoduchou kompozíciou, nekomplikovaným dejom, bohatou fantáziou a so zmyslom pre iróniu. Prvý raz použil tento termín F. Schlegel. V slovenskej literatúre sa neudomácnil (ak sa nebudú za arabesky považovať niektoré krátke prozaické útvary J. Alexyho);

4. výtv. geometrický alebo rastlinný ornament (často ho tvoria listy lotosu, akantu, viniča, gaštana alebo citrusových plodov a množstvo navzájom prepletených úponkov), niekedy v kombinácii s figurálnymi motívmi. Arabeska má pôvod v helenistickom umení, znovuobjavená talianskou renesanciou. Využívala sa v maliarstve (v stredoveku najmä v knižnej maľbe), v architektúre a v umeleckých remeslách; rozšírená aj v klasicizme. V Oriente pokrýva celé plochy stien islamských chrámov alebo obytných budov. Arabeska nie je štylizovaná ako groteska (význam 2) alebo ako maureska.

arábka

arábka [gr. > lat.], Arabis — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Jednoročné, dvojročné aj trvalé rastliny. Listy objímavé, na okraji zubaté, kvety štvorpočetné, biele, ružové alebo žlté. Plod šešuľa, semená sieťkované. Patrí sem asi 140 druhov, z toho na Slovensku rastie 10. Najčastejšie sa vyskytujú arábka chlpatá (Arabis hirsuta), arábka alpínska (Arabis alpina), ktorá rastie najmä od Malých Karpát po Pieniny, a arábka ovisnutá (Arabis turrita), ktorá je roztrúsená vo vápencových obvodoch Karpát a v Slovenskom krase.

Arad

Arad — miestna časť obce Nová Vieska.

araukária štíhla

araukária štíhla, Araucaria heterophylla — druh nahosemenných rastlín, čeľaď araukáriovité. Do 50 m vysoký ker alebo strom pochádzajúci z ostrova Norfolk v Tichom oceáne. Má kužeľovitú korunu a v praslenoch vyrastajúce konáre po piatich pokryté zbiehavými ihlicovitými, do 5 cm dlhými svetlozelenými listami. Kvetné orgány sú zoskupené do šištíc, z ktorých sa po opelení vyvinú guľovité samičie šišky dlhé okolo 10 cm a valcovité samčie šišky dlhé okolo 7 cm. Na Slovensku sa pestuje ako izbový strom (nazývaný aj stromček pre šťastie).

arborétum

arborétum [lat.] — záhrada alebo park, kde je sústredená živá zbierka drevín cudzieho, ale aj domáceho pôvodu, ktoré sú schopné rásť v daných klimatických podmienkach. Slúži na všeobecnú demonštráciu drevín alebo na štúdium (napr. na výskum biologických vlastností samostatne rastúcich drevín alebo ich prirodzených skupín, na výskum introdukcie cudzokrajných drevín, ekotypov, geografických variantov ap., ich aklimatizácie, rozmnožovania alebo kríženia). Zakladá sa buď v parkovom usporiadaní (aby sa uplatnilo estetické pôsobenie drevín), alebo vo forme malých porastov rovnakého druhu. Vysádza sa podľa geografickej, ekologickej alebo systematickej príbuznosti. Prvé arborétum na svete bolo založené v 17. stor. vo Francúzsku.

Na Slovensku je najznámejšie Arborétum Mlyňany (pri Tesárskych Mlyňanoch) patriace Slovenskej akadémii vied, ktoré založil 1892 dendrológ Štefan Ambrózy-Migazz (*1869, †1933) ako unikátnu zbierku najmä vždyzelených drevín (v súčasnosti je tam vysadených okolo 1 107 taxónov). Lesnícke arborétum Kysihýbel pri Banskej Štiavnici patriace Národnému lesníckemu centru vo Zvolene, ktorého založenie (1900) pripravil a viedol Ján Tuzson (*1870, †1943), predstavuje unikátny objekt v oblasti introdukcie lesnícky významných drevín vysádzaných formou miniporastov (15 × 15 m). V Arboréte Borová Hora, založenom 1965 Vysokou školou lesníckou a drevárskou vo Zvolene, dnes patriacom Technickej univerzite vo Zvolene, sú sústredené najmä domáce dreviny a rôzne sorty ruží. V Česku je známe Arborétum Nový Dvůr pri Opave (založené 1958), v Poľsku arborétum v Kórniku (1. pol. 19. stor.) patriace Poľskej akadémii vied, v USA Arnoldovo arborétum (Arnold Arboretum, 1872) v Bostone (Massachusetts, USA) patriace Harvardovej univerzite a i. (→ botanická záhrada).

Arcichovskij, Artemij Vladimirovič

Arcichovskij, Artemij Vladimirovič, 26. 12. 1902 Petrohrad – 17. 2. 1978 tamže — ruský archeológ, jeden zo zakladateľov sovietskej archeológie. Od 1937 profesor moskovskej univerzity. Venoval sa slovanskej archeológii a štúdiu miest starej Rusi, najmä mohýl v okolí Moskvy, viedol systematický výskum v Novgorode (k svetovým objavom patria stredoveké písomné záznamy na brezovej kôre). Hlavné dielo: Základy archeológie (Osnovy archeologii, 1955).

Ardanovce

Ardanovce — obec v okrese Topoľčany v Nitrianskom kraji v severozáp. časti Nitrianskej pahorkatiny na úpätí Považského Inovca, 251 m n. m., 209 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1317 ako Jardan, 1773 Ardanocz, Ardanowitz, Ardanowcze, 1786 Ardanócz, 1808 Ardánócz, Ardánowce, 1863 – 1907 Ardanóc, 1913 Árdánfalva, 1920 – 75, 1990 Ardanovce.

Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Michala (1503, pôv. neskorogotický, zbarokizovaný 1705 – 07), fara (1787, s klasicistickou úpravou z 1804). Hlinené domy s valbovou strechou z 19. stor., malé stodoly a šopy so stĺpikovou a s rámovou konštrukciou s vypletanými stenami a so slamenými strechami; ľudové kroje.

Ardovo

Ardovo, maď. Pelsőcardó — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji na záp. okraji Silickej planiny v Slovenskom krase, 277 m n. m.; 169 obyvateľov, 52,1 % slovenskej, 47,9 % maďarskej národnosti (2015).

Písomne doložená 1243 ako Erdes, 1318 Ordou, Ordov, 1320 Ardo, 1359 Ardow, 1773 Pelsőcz Ardó, 1786 Ardó, 1873 – 1913 Pelsőcardó, 1920 Ardovo, 1927 – 38 Ardovo, Ardó, 1938 – 45 Pelsőcardó, 1945 – 48 Ardovo, Ardó, 1948 Ardovo.

Obyvatelia sa zaoberali hájnictvom, baníctvom, chovom oviec a pálením uhlia. V blízkosti obce sa nachádza Ardovská jaskyňa s vyvieračkou, jaskynné sídlisko s dokladmi osídlenia v praveku (výskumy uskutočnil J. Böhm, J. Lichardus a Vladimir Jaroslav Fewkes , *1901, †1941) je dôležitým náleziskom z hľadiska stratigrafie a chronológie viacerých kultúr kamennej doby: potiskej, bukovohorskej a želiezovskej s bohatým archeologickým materiálom (keramika, štiepaná kamenná industria, kostené predmety). Nálezy z bronzovej doby patria pilinskej kultúre, z obdobia kyjatickej kultúry pochádza okrem keramiky aj poklad bronzových predmetov a ojedinelý nález bronzových nástrojov.

Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol z 1788, roľnícka usadlosť s ľudovým domom z 1852.

Arendarčík, Jozef

Arendarčík, Jozef, 23. 4. 1922 Batizovce, okres Poprad – 8. 12. 1993 Košice — slovenský veterinárny fyziológ, endokrinológ a hematológ. R. 1954 – 90 pôsobil na Vysokej škole veterinárskej (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie) v Košiciach, 1957 – 80 vedúci Katedry porovnávacej fyziológie, 1980 – 87 po reštrukturalizácii sústavy katedier vedúci Oddelenia porovnávacej fyziológie Katedry normálnej a patologickej fyziológie; 1968 mimoriadny profesor, 1970 DrSc.

Predstaviteľ porovnávacej fyziológie, zakladateľ a priekopník veterinárnej endokrinológie na Slovensku. Zaoberal sa niektorými hematologickými ukazovateľmi a ich praktickým využitím, ale najmä izoláciou a stanovením aktivity hypofyzárnych a extrahypofyzárnych gonadotropných hormónov pri domácich zvieratách so zameraním na reguláciu a riadenie ich reprodukcie, ďalej endokrinnými a funkčno-morfologickými ukazovateľmi systému hypotalamus – hypofýza – ováriá pri prežúvavcoch, ako aj vplyvom jednorazového a chronického rádioaktívneho žiarenia na gonadotropnú funkciu hypotalamo-hypofyzárneho systému oviec.

Spoluautor učebníc Fyziologie hospodářských zvířat (1969) a Veterinárna medicína pre farmaceutov (1974), autor a spoluautor okolo 190 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Člen výboru Slovenskej fyziologickej spoločnosti a Slovenskej endokrinologickej spoločnosti pri Slovenskej lekárskej spoločnosti, 1964 – 80 výkonný redaktor vedeckého časopisu Folia veterinaria. Nositeľ mnohých ocenení.

argentit

argentit [lat.], Ag2S — minerál, sulfid strieborný. Kryštalizuje v kubickej sústave. Tvorí nedokonalé kubické a oktaédrické kryštály, zvyčajne drôtiky, ihličky a celistvé alebo spletené agregáty (dendrity). Nad 179 °C je kubický argentit stály, pod touto teplotou vzniká rombický akantit. Argentit je čierny alebo tmavoolovenosivý. Vyskytuje sa na hydrotermálnych ložiskách strieborných rúd, obsahuje 87 % striebra, preto je najbohatšou striebornou rudou. Významné náleziská sú v Nórsku (Kongsberg), USA (Nevada), Mexiku (Zacatecas), Bolívii, Peru a Čile. Na Slovensku sa vyskytoval v Banskej Štiavnici, Hodruši-Hámroch (dendrity) a i. V súčasnosti sa nepovažuje za samostatný druh minerálu, iba za vysokoteplotnú modifikáciu akantitu.

argna karpatská

argna karpatská, Argna bielzi — druh z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva Stylommatophora, čeľaď argnovité. Má valcovitú, 4,8 – 5,5 mm vysokú a 1,8 – 2 mm širokú ulitu. Karpatský, výlučne lesný mäkkýš žijúci v sutinových lesoch, najmä pod rozkladajúcim sa drevom, ale aj v pásme kosodreviny; na Slovensku sa vyskytuje najmä v Pieninách a Belianskych Tatrách.

argnovité

argnovité, Argnidae — čeľaď z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva Stylommatophora. Malé mäkkýše s výrazne podlhovastou valcovitou ulitou, ktoré sa vyskytujú v Európe, na Slovensku iba jeden druh argna karpatská (Argna bielzi). Podľa nemeckých zoológov sem patrí aj rod Agardhiella.

archeobotanika

archeobotanika [gr.] — časť paleoetnobotaniky orientovaná na analýzu a vyhodnocovanie rastlinných zvyškov z archeologických nálezov. Rôznorodosť nálezov spôsobuje špecializáciu na viaceré odbory: analýzou semien sa zaoberá karpobiológia, analýzou driev antrakotómia, fosílnymi peľovými zrnami palynológia. Na Slovensku sa archeobotanikou zaoberá Archeologický ústav SAV v Nitre.

Archív mesta Bratislavy

Archív mesta Bratislavy — najvýznamnejší mestský archív na Slovensku, najstaršia kultúrna a vedecká inštitúcia v Bratislave. Patrí do sústavy verejných archívov Slovenskej republiky v zriaďovateľskej pôsobnosti hlavného mesta SR Bratislavy. Jeho začiatky siahajú ku koncu 13. stor. Zhromažďuje, uschováva a sprístupňuje písomné pramene k dejinám mesta od pol. 13. stor. až do súčasnosti. Má najbohatší stredoveký materiál mestského charakteru v strednej Európe (listiny, listy a kompletné série mestských úradných kníh). Jeho súčasťou je aj odborná (bývalá vedecká či regionálna) knižnica zameraná na odbornú literatúru, staré tlače a posoniensiá (asi 90-tis. zväzkov). Jeho sídlom bola pôvodne historická budova bratislavskej Starej radnice, v súčasnosti sídli v budove bývalej škôlky v mestskej časti Petržalka.

Arma

Arma — miestna časť obce Málaš.

arrestatorium

arrestatorium [lat.] — v občianskom procesnom práve opatrenie súdu obsiahnuté v uznesení o nariadení výkonu rozhodnutia (exekúcie) prikázaním peňažnej pohľadávky, ktorú má dlžník voči tretej osobe (poddlžníkovi), veriteľovi dlžníka. Podstata tohto opatrenia spočíva v tom, že súd zakazuje poddlžníkovi, aby po doručení nariadenia výkonu splnil svoj peňažný dlh dlžníkovi; súčasne sa poddlžníkovi prikazuje, aby po právoplatnosti nariadenia výkonu, o čom bude súdom osobitne upovedomený, vyplatil pohľadávku, ktorú má voči nemu dlžník, priamo veriteľovi dlžníka (v Slovenskej republike od 2016 justičnej pokladnici). Tým bude uspokojená peňažná pohľadávka (veriteľa voči dlžníkovi), ktorej splnenie sa exekučne vymáha.

arzeničnany

arzeničnany [gr.] — soli kyseliny trihydrogenarzeničnej H3AsO4. Fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami sa podobajú fosforečnanom. Pripravujú sa oxidáciou arzenitanov vzdušným kyslíkom, roztokom alkalického chlórnanu alebo elektrolyticky. Arzeničnany patria medzi prvé široko používané insekticídy (arzeničnan meďnatý 1867 proti pásavke zemiakovej). Arzeničnan meďnatý a arzeničnan olovnatý, ktoré sa používali pôvodne, boli neskôr nahradené menej toxickými arzeničnanmi hydrogenarzeničnanom disodným Na2HAsO4 · 7H2O a bis(arzeničnanom) trivápenatým Ca3(AsO4)2. Arzeničnany ničia hmyz tým, že blokujú činnosť dýchacieho systému (respiračné insekticídy). Na Slovensku je ich používanie zakázané.

arzenolit

arzenolit [gr.], arzenit, As2O3 — minerál, oxid arzenitý. Kryštalizuje v kubickej sústave. Je bezfarebný, sivobiely, modrastý alebo žltastý. Tvorí povlaky alebo zrnité agregáty. Vyskytuje sa v oxidačných pásmach na ložiskách arzénových rúd, kde vzniká vzácne ako produkt oxidácie arzénových minerálov. Hlavné nálezisko je Freiberg (Nemecko), vyskytuje sa i vo Švédsku, vo Francúzsku, v Sev. Amerike a v juž. Číne. Na Slovensku tvorí práškovité zhluky v Tajove pri Banskej Bystrici, jeho kryštály sa vytvorili pri požiari huty v Smolníku.

asanácia

asanácia [lat.] — ozdravenie, zlepšovanie zo zdravotného, hygienického, estetického a i. hľadiska;

1. ekol. ľudská činnosť zameraná na ozdravenie prostredia alebo jeho zložiek, prípadne na odstránenie nečistôt a i. zdraviu škodlivých látok. Asanácia krajiny je súbor opatrení, ktoré na asanačnom území (zahŕňa územné plochy mimo zastavanej časti obce) odstraňuje podstatné škody vzniknuté prírodnými vplyvmi (zosuvmi pôdy, podmočením ap.) alebo ľudskou činnosťou (zlým hospodárením na pôde, banskou činnosťou ap.). Asanácia pôdy sa vykonáva najmä znižovaním množstva škodlivín, ktoré sa dostávajú do pôdy, alebo zmenou vlastností pôdy (regulačné metódy). Asanáciu a inaktiváciu chemických látok dodávaných do pôdy najmä vo forme pesticídov možno dosiahnuť urýchľovaním fotochemickej oxidácie, hydrolýzou, a najmä biochemickou degradáciou mikroorganizmami (napr. baktériami, aktinomycétami), t. j. zintenzívňovaním mikrobiálnej činnosti, a to predovšetkým zvyšovaním obsahu organickej hmoty, optimalizáciou vodného režimu pôdy a zlepšovaním zrnitosti i štruktúry pôdy. Toto regulovanie pôdnych procesov vzhľadom na zmenený kolobeh látok sa uskutočňuje najmä vhodnou agrotechnikou, hnojením (napr. fosforečnými hnojivami), vápnením, sadrovaním, zvyšovaním obsahu organických látok, očkovaním pôdy mikroorganizmami ap. Ak sú tieto metódy málo účinné a nebezpečenstvo kontaminácie pôdy vysoké, je nevyhnutné prikročiť k radikálnym metódam asanácie, pri ktorých sa odstraňuje pôdna vrstva poškodená jedovatými látkami (napr. pri poškodení pôdy rádioaktívnymi látkami). Na Slovensku sa používajú iba metódy zmierňujúce škodlivý účinok (paliatívne). Správna voľba asanácie pôd predpokladá predovšetkým poznanie príčin a povahy škodlivín, ich účinkov na pôdu, rastlinstvo a ostatné zložky ekosféry. Preto je nevyhnutné uskutočniť rajonizáciu územia podľa druhu a stupňa poškodzovania pôd ich obhospodarovaním, hnojením, zaťažovaním živočíšnymi exkrementmi, biocídmi, ako aj priemyselnými, automobilovými a závlahovými škodlivinami, pričom osobitnú pozornosť treba venovať priemyselným oblastiam, prímestským zónam, povodiam s pitnou vodou a s veľkými zásobami podzemných vôd, zdravotno-rekreačným územiam i územiam s veľkokapacitnými živočíšnymi objektmi. Pri asanácii zosuvných území (svahové pohyby pôdy na Slovensku postihujú najmä územie karpatského flyšového pásma) je potrebné zabezpečiť odvodnenie s trvalou funkčnosťou takýchto zariadení a výsadbu hlboko koreniacich listnatých drevín a drevín s vysokou transpiráciou, a tým aj s vysúšajúcou schopnosťou. Rovnako aktuálna je aj asanácia ovzdušia znečisteného emisiami, ktorá sa realizuje znižovaním ich množstva odlučovačmi, zmenou technológií výroby a znižovaním ich škodlivých účinkov vhodným obhospodarovaním ekosystémov;

2. stav. odstraňovanie technických, zdravotných i estetických nedostatkov stavieb, nevhodných doplnkov a prístavieb pri obnove stavby, ako aj celých skupín stavieb v zastavanej časti obce (asanácia obcí), ktoré nevyhovujú z hľadiska výstavby obce pre značné nedostatky spravidla hospodárskeho charakteru a ohrozujú zdravie obyvateľstva (schátranosť, vlhkosť domov ap.). Asanované môžu byť jednotlivé stavby alebo celý blok domov. V slovenských mestách bolo v 60. – 80. rokoch 20. stor. celoplošne asanovaných mnoho stavieb pochádzajúcich najmä z 19. stor. Podľa zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku je asanácia jedným z možných dôvodov vyvlastnenia vo verejnom záujme.

Asbóth, Oszkár

Asbóth [ašbót], Oszkár, 10. 8. 1852 Újarad, dnes Aradul Nou, mestská časť Aradu – 24. 8. 1920 Budapešť — maďarský jazykovedec, profesor slovanskej jazykovedy na univerzite v Budapešti. Venoval sa najmä výskumu slovansko-maďarských jazykových vzťahov. Jeho najdôležitejšou prácou sú Slovanské prvky v maďarskej kresťanskej terminológii (Szlávság a magyar keresztény terminologiában, 1884).

asfalt

asfalt [gr.] — čierna plastická až tvrdá a krehká zmes zlúčenín (najmä oligomérnych asfalténov rozpustených v olejových podieloch); živica. Zahrievaním sa postupne roztápa. Vyskytuje sa v prírode (prírodný asfalt) alebo vzniká ako destilačný zvyšok pri destilácii ropy (ropný asfalt). Prírodný asfalt obsahuje asi 84 % uhlíka, 10 % vodíka, 6 % kyslíka, zvyčajne i anorganické prímesi (piesok, úlomky hornín, vodu, plyny, síru a niekedy stopy uránu) a môže byť nasiaknutý v horninách. Vzniká okysličovaním ťažkej ropy a i. tekutých živíc. V prírode impregnuje pórovité horniny (piesky, pieskovce, štrky, niekedy vápence). Významné ložiská sú na juhu Trinidadu (100 × 800 m, hrúbka asi 60 m), kde tvorí asfaltové jazerá, ďalej v Peru, Venezuele, Mexiku, USA, Kanade, Francúzsku, Izraeli, Sýrii. Na Slovensku sa vyskytuje v triasových dolomitoch pri Varíne, kde sa aj ťažil.

Asfalt sa používa ako izolačný materiál v stavebníctve (na izoláciu pozemných a inžinierskych stavieb proti vode a vlhkosti), na výrobu izolačných dosák a lakov, a najmä na stavbu ciest. Dôležitými charakteristikami jeho fyzikálnych vlastností sú bod mäknutia, bod lámavosti, duktilita a penetrácia. Zvýšenie tvrdosti a bodu mäknutia asfaltov sa dosahuje oxidáciou ropného asfaltu prefúkavaním vzduchom za zvýšenej teploty. Oxidovaný asfalt sa používa na výrobu tvrdších druhov cestných a izolačných asfaltov. Cestný asfalt sa zvyčajne mieša s kamenivom; na zlepšenie priľnavosti asfaltu ku kamenivu sa najčastejšie používajú vyššie alifatické amíny. Prísadami (polyetylén, polypropylén alebo polybutén, resp. kopolyméry styrénu) sa zlepšujú mechanické vlastnosti asfaltu, čo sa využíva pri výstavbe veľmi namáhaných cestných úsekov (napr. križovatiek).

askalafus

askalafus [gr. > lat.], Ascalaphus — rod hmyzu z radu sieťokrídlovce (Neuroptera), čeľaď askalafusovité. Žijú v stepných a lesostepných lokalitách, dobre lietajú. Na Slovensku 2 chránené druhy: askafalus škvrnitokrídly (Ascalaphus macaronius) a askalafus žltý (Ascalaphus coccajus).

askos

askos [gr.] —

1. grécky kožený mech na vodu alebo na víno prevažne z kozej kože;

2. keramická nádoba s excentricky umiestneným hrdlom a z neho vychádzajúcim vyklenutým uchom. Askosy bývali zdobené červenofigúrovými maľbami alebo potiahnuté len čiernou glazúrou. Používali sa aj na nalievanie oleja do lampičiek. Na Slovensku sa objavili v badenskej kultúre, neskôr i v bronzovej dobe.

Asociácia priemyslu a ochrany prírody

Asociácia priemyslu a ochrany prírody, APOP — mimovládna nezisková organizácia na Slovensku usilujúca sa o zosúladenie požiadaviek ochrany prírody s priemyselnou činnosťou. Existovala 1993 – 2010. Spracúvala a realizovala revitalizačné projekty ochrany prírody v bratislavskom regióne. Jej členmi boli Slovnaft, Hlavné mesto SR Bratislava, Slovenská agentúra životného prostredia, Povodie Dunaja, Vodohospodárska výstavba, Istrochem, Volkswagen Bratislava, Hydrostav, Hydrovrt, Západoslovenské energetické závody, Geotest Bratislava, Geosan, Prírodovedecká fakulta UK, Slovenský pozemkový fond a mestské časti Bratislavy Staré Mesto, Ružinov, Lamač, Nové Mesto, Vrakuňa a Vajnory.

asonancia

asonancia [lat.] — zvuková zhoda samohlások na konci veršov, polveršov, syntaktických úsekov alebo viet bez ohľadu na spoluhlásky: nebažena, senoleto, šuhajDunaj, konevode ap. Typická pre slovenskú ľudovú poéziu a básnickú tvorbu slovenských romantikov. Asonancia sa nesprávne považuje za tzv. nepresný, prípadne nedokonalý rým.

asparágus

asparágus [gr.], Asparagus — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď asparágovité. Trváce byliny rastúce v Európe, Afrike aj v Ázii. Majú drobné šupinovité listy, z pazuchy ktorých vyrastajú sploštené bočné konáriky plniace funkciu listov. Kvitnú drobnými bielymi kvetmi, plod červená bobuľa. Je známych 300 druhov. Na Slovensku rastie v teplejších oblastiach asparágus lekársky (Asparagus officinalis), ktorý dorastá až do výšky 1,5 m. Pestuje sa pre mladé výhonky nazývané špargľa, ktoré sa používajú ako zelenina. V bytoch sa pestuje ako izbová rastlina.

Asparuch

Asparuch, aj Isperich, Isperik, Ispor, asi 644 – 700 — prvý panovník a zakladateľ Bulharskej ríše, syn chána Kubrata. Previedol časť turkických Bulharov (Protobulharov) do dunajskej delty, odtiaľ podnikal nájazdy na územie dnešnej Dobrudže a ovládol vtedajšie byzantské teritóriá v sev. časti Balkánu i miestne viac-menej nezávislé slovanské kmene. Po uzavretí mieru s Byzantskou ríšou (682) bol i formálne uznaný za panovníka nového bulharského štátu.

Aspremontovci

Aspremontovci (Aspremont) — uhorský šľachtický rod pôvodom z Lotrinska. Do Uhorska sa dostali zač. 18. stor. manželským zväzkom cisárskeho generála Ferdinanda Goberta (*okolo 1645, †1708) s Julianou Barborou Rákociovou (*1669, †1717), sestrou Františka II. Rákociho. Získali tak polovicu rákociovských majetkov, panstvo Makovica a Veľký Šariš. R. 1769 odkúpil gróf Ján Nepomuk Gobert I. (*1732, †1805) erdödiovský park (dnešná Medická záhrada) v Bratislave a dal v ňom postaviť pavilónový palác v barokovom štýle (dnes sídlo dekanátu Lekárskej fakulty UK). Posledným mužským členom rodu bol Ján Nepomuk Gobert II. (*1757, †1819).

asteroid

asteroid [gr.], malá planéta, planétka, planetoid — menšie neaktívne teleso podobné planéte, obiehajúce okolo Slnka. Asteroidy sa vyskytujú vo veľkom množstve najmä v oblasti medzi Marsom a Jupiterom. Vzdialenosť medzi Marsom a Jupiterom je taká veľká, že existenciu telesa v tejto oblasti predpokladal už J. Kepler. R. 1772 nemecký astronóm Johann Daniel Titius (*1729, †1796) upozornil na zákonitosť v rozložení veľkých polosí dráh planét (→ Titiusov-Bodeho zákon) a predpovedal ďalšiu planétu vo vzdialenosti 2,8 AU od Slnka. Neskôr sa ukázalo, že takýchto telies sú tisíce.

Prvý asteroid objavil 1801 taliansky astronóm Giuseppe Piazzi (*1746, †1826) a nazval ho Ceres (2006 bola ustanovená nová trieda objektov, tzv. trpasličích planét, kam sa zaraďuje aj Ceres). Na rozdiel od planét nebol pozorovaný žiadny kotúčik, preto nové teleso dostalo názov asteroid (t. j. podobný hviezde), po zistení jeho malých rozmerov pribudli i názvy planétka, malá planéta, planetoid. R. 1802 bol objavený asteroid Pallas, 1804 Juno a 1807 Vesta. Po uplatnení fotografickej metódy 1892 počet známych asteroidov rýchlo vzrástol, na ich objavovanie boli vyvinuté špeciálne metódy (Wolfova metóda, Metcalfova metóda). Do konca 19. stor. bolo známych 452 asteroidov, koncom marca 2017 viac ako 488-tis. očíslovaných a viac ako 241-tis. objavených, ale ešte neočíslovaných asteroidov (očíslujú sa po napozorovaní dostatočného počtu údajov na určenie presnej dráhy).

Každý asteroid dostáva predbežné označenie, ktoré sa skladá z roku objavu a z dvoch písmen charakterizujúcich polmesiac objavu (rok je rozdelený na 24 polmesiacov) a poradie v danom polmesiaci (napr. prvý asteroid objavený v 1. pol. februára 1986 má označenie 1986 CA). Po určení presnej dráhy sa asteroidom priraďujú okrem poradového čísla aj mená (spočiatku sa používali ženské mená, neskôr aj mená podľa priezvisk významných osobností, postáv z umeleckých diel a geografických názvov); do konca 2016 malo 66 asteroidov meno vzťahujúce sa k Slovensku.

Až 97 % asteroidov je sústredených v oblasti medzi Marsom a Jupiterom, kde tvoria hlavný pás so šírkou až 2 AU (odhaduje sa, že v hlavnom páse je 1,1 mil. – 1,9 mil. asteroidov väčších ako 1 km a niekoľkonásobné množstvo menších). Asteroidy sa tam nevyskytujú vo všetkých heliocentrických vzdialenostiach rovnomerne; niektoré komenzurability s obežnou dobou Jupitera sú prázdne, v iných sú pozorované skupiny asteroidov. Asteroidy obiehajú okolo Slnka rovnakým smerom ako všetky veľké planéty, sklon rovín ich dráh k rovine ekliptiky je malý. Rodiny asteroidov sú tvorené asteroidmi s podobnými dráhami a fyzikálnymi vlastnosťami. Známe sú 2 významné skupiny asteroidov, ktoré sa nenachádzajú v hlavnom páse: asteroidy na dráhach približujúcich sa k Zemi (→ NEA) a asteroidy v libračných centrách sústavy Slnko – Jupiter (→ Trójania). Existujú aj asteroidy na prechodných dráhach, ktoré nepatria do žiadnej z uvedených skupín, napr. Pholus alebo 1996 objavený asteroid 1996 PW, ktorý má vzdialenosť afélia až 2 537 AU.

Asteroidy sú z kozmického hľadiska malé telesá. Po preradení Ceresu medzi trpasličie planéty je najväčším asteroidom Vesta s priemerom 525 km (25 asteroidov má priemer nad 200 km, 140 asteroidov nad 120 km). Najmenší pozorovaný asteroid, 2015 TC25, má priemer len 2 m (pri týchto rozmeroch asteroidy prechádzajú plynulo do meteoroidov). Asteroidy s výnimkou desiatky najväčších telies nie sú sféricky symetrické, ale veľmi nepravidelne tvarované. Gravitačná sila na ich povrchu nie je dostatočne veľká na vytvorenie guľového tvaru. Najnepravidelnejší tvar má asteroid Geographos s pomerom osí 1 : 6. Asteroid s najväčšou hmotnosťou, Vesta, má hmotnosť približne 2,6 · 1020 kg. Hmotnosť všetkých asteroidov je menšia ako tridsatina hmotnosti Mesiaca. Hustota asteroidov sa pohybuje v širokom rozsahu hodnôt, najviac ich je v intervale 1 200 – 3 700 kg/m3, čo je v priemere menej ako polovica hustoty Zeme. Iba jeden z asteroidov, Vesta, leží na hranici viditeľnosti voľným okom, ostatné vidno len ďalekohľadom.

Prevažná časť asteroidov má rotačnú periódu 8 – 11 h (známych je viac ako 5 500 rotačných periód). Rozptyl hodnôt je však pomerne veľký, najdlhšie rotačné časy sa pohybujú mierne nad 1 000 hodín. Zloženie asteroidov je dosť rozdielne. Podľa typu nameraného infračerveného spektra a hodnoty albeda sa rozlišujú 4 základné typy asteroidov: C, D, S, M. Typ C (75 % asteroidov) má veľmi nízke albedo; jeho zloženie je podobné uhlíkovým meteorickým chondritom. Asteroidy typu D (5 %) sú tiež veľmi tmavé. Podobajú sa objektom vo vonkajších oblastiach slnečnej sústavy, napr. nízkoaktívnym kométam. Typ S (15 % asteroidov) má vysoké albedo, jeho zloženie môže byť podobné železno-kamenným meteoritom. Asteroidy typu M (4 %) majú albedo približne 0,10 a zloženie podobné železným meteoritom. Najprimitívnejšie, najmenej metamorfované typy C a D sa vyskytujú vo väčších vzdialenostiach od Slnka.

Na rozdiel od minulosti sa asteroidy nepovažujú za zvyšky rozpadnutej planéty. Pravdepodobne sú to zvyšky pôvodného materiálu, z ktorého sa tvorili planéty. V oblasti silného rušivého pôsobenia Jupitera sa nemohli pospájať a vytvoriť väčšie teleso. V oblasti mimo tejto majoritnej skupiny sa k asteroidom zaraďujú aj pravdepodobne vyhasnuté alebo oddychujúce kometárne jadrá.

astra

astra [gr.], Aster — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Prevažne trvalky alebo polokry s kopijovitými listami a úborom kvetov v metlinách alebo v chocholíkoch. Na Slovensku 9 druhov pôvodných a 10 zavlečených prevažne z Ameriky, viaceré sa pestujú ako okrasné rastliny pre belasé, fialové, ružové alebo biele kvety. Plod nažka. Pestujú sa astra novoanglická (Aster novae-angliae), astra novobelgická (Aster novi-belgii), domácim druhom je napr. chránená astra alpínska (Aster alpinus), trvalka s tmavozelenými kopijovitými listami a purpurovomodrými úbormi s oranžovým terčom, ktorá rastie na vápencových skalách v horskom a podhorskom pásme, často sa pestuje aj v skalkách.

astronómia

astronómia [gr.] — veda skúmajúca vesmír a jeho jednotlivé časti (planéty a ich mesiace, hviezdy a hviezdne sústavy, meteoroidy, asteroidy, kométy, medzihviezdny a medziplanetárny prach atď.), jeho vznik, vývoj a stavbu, ako aj povahu, pohyb a vzájomné vzťahy jeho jednotlivých telies. Súčasná astronómia sa delí na astronómiu a astrofyziku, ktorá sa začala v rámci astronómie rozvíjať v 19. stor. Astronómia v užšom zmysle zahŕňa astrometriu (pozičnú astronómiu), nebeskú mechaniku, stelárnu astronómiu, kozmogóniu a kozmológiu. V 20. stor. sa začala rozvíjať rádioastronómia.

Praktický výskum astronómie sa dotýka vývoja astronomických prístrojov a techník (astronomická optika, rádiové ďalekohľady, fotografické materiály, kozmická technika, metódy pozorovaní a spracovania údajov), otázok týkajúcich sa astrometrie a nebeskej mechaniky (astronomické konštanty a referenčné systémy, rotácia Zeme a pohyb pólov, astronomická a družicová geodézia a navigácia, výpočet efemeríd, určovanie času, kalendárne údaje), kozmického výskumu (navigácia kozmických lodí, umelé družice, kozmické sondy), problémov teoretickej astrofyziky (nukleosyntéza, elementárne častice, plazma, prenos žiarenia, hviezdna atmosféra, stavba a evolúcia hviezd, gravitačná teória, neutrónové hviezdy, čierne diery), výskumu Slnka, Zeme (stavba a tvar Zeme, jej atmosféra vo vzťahu k astronomickým pozorovaniam, vzťahy Slnka a Zeme), slnečnej sústavy, hviezd, medzihviezdnej hmoty a hmlovín, rádiových zdrojov, röntgenových zdrojov a kozmického žiarenia, hviezdnych systémov – galaxií (otázky kinematiky a dynamiky, naša Galaxia a jej zložky, galaxie a ich kopy, kvazary), výskumu vesmíru ako celku (otázky kozmológie, reliktové žiarenie). Astronómia využíva poznatky matematiky, fyziky, chémie, biológie a filozofie, ale aj prispieva do ich poznatkovej bázy skúmaním hmoty v podmienkach vesmíru, ktoré sú nedosiahnuteľné v pozemských laboratóriách. Stála pri zrode kozmonautiky, ktorá priniesla nesmierny rozvoj techniky a technológií.

Základným zdrojom informácií pri astronomickom výskume sú astronomické pozorovania a merania. Nositeľom informácií o jednotlivých objektoch je žiarenie dopadajúce z vesmíru na Zem, ktoré sa analyzuje kvantitatívne i kvalitatívne astrofyzikálnymi metódami, najmä fotometrickými a spektrálnymi (→ astrofyzika). Astronomické pozorovania sa uskutočňujú v astronomických observatóriách vybavených astronomickými prístrojmi, najmä optickými alebo rádiovými ďalekohľadmi, zariadeniami na spracúvanie údajov, výpočtovou technikou atď.

Astronómia je jednou z najstarších vied, vyvinula sa z praktických potrieb dávnych spoločností. Správy o astronomických pozorovaniach sa vyskytujú už v najstarších historických záznamoch a sú predmetom štúdia astroarcheológie. Korene súčasnej astronómie siahajú do starého Egypta, Mezopotámie a Číny a spájajú sa so systematickým pozorovaním astronomických javov (zatmenie, pohyb planét), s určovaním času a so vznikom kalendára. Napr. prvé objavenie Síria na svitaní v Egypte (→ heliaktický východ) znamenal začiatok obdobia záplav na Níle a pokladal sa za začiatok nového roka. Čínski astronómi vedeli predpovedať zatmenia Slnka a Mesiaca, zostavili katalóg polôh 809 hviezd (4. stor. pred n. l.) a presné tabuľky na výpočet zatmení (1. stor. n. l.). Významný je záznam o novej hviezde z 1054 n. l., supernove, ktorej pozostatkom je Krabia hmlovina v súhvezdí Býka. Tabuľky Chaldejcov (200 pred n. l.) založené na veľkom množstve pozorovaných údajov boli také presné, že umožňovali predpovedať pohyby planét a okamihy zatmení. Využívali sa najmä v astrológii. Písomné zmienky v Indii zaznamenávajúce pohyb Mesiaca sa datujú do obdobia okolo 1500 pred n. l. Indický kalendár založený na slnečnom roku pochádza z obdobia okolo 1100 pred n. l. V 10. stor. pred n. l. vznikli presné tabuľky planetárnych pohybov. Záznamy dokladajú, že v Číne i v Indii poznali precesiu. O astronomických poznatkoch stredo- a juhoamerických civilizácií (Aztéci, Mayovia, Inkovia) svedčia skôr architektonické pamiatky (orientácia významných stavieb a ulíc), pretože písomné záznamy zničili španielski dobyvatelia.

O skutočný rozkvet astronómie sa zaslúžila grécka civilizácia. Základy astronómie ako vedy sa spájajú s Tálesom z Miléta, ktorý pozoroval a úspešne predpovedal zatmenia Slnka a dokazoval, že Mesiac iba odráža slnečné svetlo, kým hviezdy sú zdrojom vlastného svetla. Jeho nasledovníci zaviedli predstavy o guľatosti Zeme (Pytagoras) a jej obehu okolo centrálneho ohňa (Filolaova sústava), vypočítali vzdialenosť Mesiaca a Slnka, navrhli prvú heliocentrickú teóriu (→ Aristarchova sústava) a zostavili rozsiahly katalóg polôh hviezd (Hipparchov katalóg). Rozvoj astronómie v starom Grécku a neskôr v celej Európe však ovplyvnil najmä Aristoteles, ktorý síce odvodil guľový tvar Zeme, ale odmietal jej pohyb a umiestnil ju do stredu svojej svetovej sústavy (→ Aristotelova sústava). K. Ptolemaios staval na myšlienkach Aristotela a všetky dovtedy dostupné astronomické poznatky zhrnul v diele Almagest. Potreba presného kalendára bola hlavným dôvodom záujmu arabských učencov o astronómiu. Vďaka nim sa zachovalo veľké poznatkové bohatstvo gréckej astronómie. Arabská stredoveká astronómia dosahovala vysokú úroveň a opierala sa o Ptolemaiovu geocentrickú sústavu. Medzi arabskými astronómami boli viacerí vynikajúci učenci: al-Battání, Abu ’l-Vafá, al-Birúní, Ibn Síná (Avicenna), O. Chajjám, al-Káší a i.

V 12. stor. prenikla arabská a sprostredkovane aj grécka astronómia do západoeurópskej civilizácie cez Španielsko. Tam aj v 13. stor. vznikli nové tabuľky planetárnych pohybov, pretože polohy planét vypočítané podľa Ptolemaiových tabuliek sa už vôbec nezhodovali s pozorovanou skutočnosťou (→ Alfonzínske tabuľky). Až do začiatku renesancie sa astronomické pozorovania robili najmä pre potreby moreplavby. Európska astronómia na sklonku 16. stor. stála na základoch položených starými Grékmi. V jeho 1. pol. M. Kopernik oživil ideu obehu planét okolo centrálneho ohňa (Slnka) na základe svojich pozorovaní, pomocou ktorých určil pomerné vzdialenosti planét od Slnka a zistil, že rýchlosť pohybu planéty závisí od jej vzdialenosti od Slnka. Tycho Brahe v 2. pol. 16. stor. zhromaždil veľké množstvo presných pozorovaní pohybov planét. Na ich základe J. Kepler sformuloval zákony, podľa ktorých planéty obiehajú okolo Slnka po eliptických dráhach (→ Keplerove zákony). Začiatkom 17. stor. G. Galilei skonštruoval a použil na pozorovania ďalekohľad a objavil, že povrch Mesiaca je pokrytý krátermi, Mliečna cesta sa skladá z nespočetného množstva hviezd, Jupiter má mesiace a Venuša ukazuje fázy podobne ako Mesiac. Najmä posledné dva objavy vážne narušili geocentrickú koncepciu usporiadania sveta. Rozvoj matematiky (infinitezimálny počet), mechaniky (gravitačný zákon, zákony pohybu), fyziky (podstata svetla) a optiky (konštrukcia optických prístrojov a ďalekohľadov) mal vplyv aj na rozvoj astronómie.

Osemnáste storočie prinieslo aplikáciu Newtonovej teórie gravitácie na riešenie astronomických problémov (predpovedanie a objavy nových planét), rozvíjala sa nebeská mechanika. E. Halley študoval historické záznamy o pozorovaniach komét a vyslovil domnienku o jedinej kométe zjavujúcej sa každých 75 rokov; jej návrat predpovedal na 1758. Do riešenia teoretických problémov astronómie sa zapojili aj matematici, napr. A. C. Clairaut, Bernoulliovci, L. Euler, J. d’Alembert, J. L. Lagrange a P. S. Laplace (problém troch telies aplikovaný na vzťah Slnko – Zem – Mesiac). R. 1781 W. Herschel objavil planétu Urán, 1846 J. G. Galle planétu Neptún. V 18. stor. bol sformulovaný aj Titiusov-Bodeho zákon ako matematická postupnosť charakterizujúca rozdelenie vzdialeností planét v rámci slnečnej sústavy, čo viedlo k objavu asteroidu Ceres a i.; bola objavená aberácia svetla (1728 J. Bradley), študoval sa pohyb hviezd (E. Halley, W. Herschel a i.), dráhy asteroidov (K. F. Gauss), kométy (J. F. Encke), veľká pozornosť sa venovala meraniu polôh nebeských telies (F. W. Bessel). Veľký prínos z hľadiska astronómie 19. stor. znamenali objav a rozvoj fotografie a zdokonalenie ďalekohľadu. Objav spektrálnej analýzy podnietil vznik astrofyziky. Študovalo sa spektrum Slnka (J. von Fraunhoffer, A. E. Becquerel, A. J. Ångström, J. N. Lockyer, P. J. C. Janssen, H. A. Rowland), spektrálny výskum hviezd (A. Secchi, H. Draper; E. C. Pickering a i.) viedol k zavedeniu spektrálnej klasifikácie a zostaveniu spektrálnych katalógov hviezd. Rozvoj fotometrických metód umožnil určovanie jasnosti hviezd a ich zostavovanie do katalógov (fotometrický katalóg hviezd). R. 1912 – 13 bol uverejnený diagram vyjadrujúci vzťah medzi spektrálnym typom a svietivosťou hviezd (→ Hertzsprungov-Russellov diagram), z ktorého možno získať informácie o veku a vývoji hviezd. Od 2. pol. 19. stor. sa veľká pozornosť venovala štúdiu vnútornej stavby hviezd; prelom v tejto problematike znamenal objav termonukleárnych procesov.

Rozvoj rádioastronómie v 20. stor. priniesol množstvo nových poznatkov (objavy rádiových zdrojov, kvazarov, objav reliktového žiarenia) najmä po konštrukcii veľkých ďalekohľadov a následnom vzniku významných centier astronomického výskumu, v súčasnosti je najväčším rádiovým ďalekohľadom na svete ďalekohľad FAST v Číne s priemerom antény 500 m, uvedený do prevádzky 2016. V rámci astrofyziky sa rozvíjajú aj metódy pozorovania nebeských telies v neviditeľných oblastiach spektra (infračervená astronómia, ultrafialová astronómia, röntgenová astronómia, gamaastronómia). Cenným zdrojom poznatkov o telesách slnečnej sústavy je súbežne sa rozvíjajúci kozmický výskum pomocou kozmických sond a umelých družíc Zeme.

V 2. pol. 20. stor. sa vyspelé štáty združujú do medzinárodných konzorcií (Európske juž. observatórium, Cerro Tololo Inter-American Observatory, konzorcium spravujúce ďalekohľad SALT, Southern African Large Telescope, v Juhoafrickom astronomickom observatóriu v Južnej Afrike), v ktorých koncentrujú sily a prostriedky na najdôležitejšie smery astronomického výskumu. V súčasnosti je na svete viac ako 10-tis. profesionálnych astronómov, väčšinou z USA a zo západoeurópskych krajín. Najmodernejšie a najväčšie pozemské ďalekohľady, napr. GTC (Gran Telescopio Canarias; priemer primárneho zrkadla 10,4 m, v prevádzke od 2009) na Kanárskych ostrovoch, HET (Hobby Eberly Telescope; efektívny priemer segmentovaného primárneho zrkadla 10 m, 1997) v McDonald Observatory v záp. Texase v USA, Keckove ďalekohľady na ostrove Havaj (→ havajské observatóriá), SALT (Southern African Large Telescope; efektívny priemer segmentovaného primárneho zrkadla 9,2 m, 2005), 4 veľké ďalekohľady (VLT, Very Large Telescope; priemer primárneho zrkadla 8,2 m, spolu v prevádzke od 2001) v Čile spravované Európskym južným observatóriom, ako aj Hubblov vesmírny ďalekohľad sa zameriavajú najmä na výskum exoplanét v našej Galaxii, na mimogalaktickú astronómiu, otázky vzniku a vývoja kozmických telies (kozmogóniu) a vzniku a vývoja vesmíru (kozmológiu). Rozvoj astronómie na celom svete podporuje Medzinárodná astronomická únia, ktorá vznikla 1919.

Na území dnešného Slovenska sa astronómia rozvíjala od 2. pol. 15. stor. so zriadením Academie Istropolitany. R. 1578 vyšiel prvý odborný astronomický spis Tractatus de Cometa od J. Pribicera, 1632 Anatomae revolutionibus mundanae od D. Frölicha. R. 1670 bolo v Prešove založené astronomické observatórium. Samostatnú katedru astronómie zriadili 1740 na Trnavskej univerzite, kde bolo 1753 podľa projektov M. Hella postavené aj astronomické observatórium vybavené 3 zrkadlovými ďalekohľadmi, kvadrantmi a hodinami. Observatórium pracovalo až do 1777, keď bola univerzita presťahovaná do Budapešti. R. 1871 gróf M. Konkoly-Thege založil hvezdáreň v Starej Ďale (dnešné Hurbanovo). Mala 11 kupol s prístrojmi, chemické laboratórium, dielňu na výrobu astronomických prístrojov podľa vlastných návrhov a dobre vybavenú knižnicu; 1919 sa stala Československým štátnym astrofyzikálnym observatóriom Štátnej hvezdárne v Prahe, významné vedecké výsledky sa tam dosiahli 1927 – 38 pod vedením B. Šternberka (dnes Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo). R. 1941 – 43 sa zásluhou A. Bečvářa vybudovalo observatórium na Skalnatom plese, kde sa zaviedlo systematické pozorovanie slnečnej fotosféry, bolo objavených 18 nových komét a bol zostavený v minulom storočí na celom svete používaný atlas hviezdnej oblohy (→ Atlas Coeli Skalnaté Pleso 1950.0). Z tohto pracoviska vznikol 1953 Astronomický ústav SAV so sídlom v Tatranskej Lomnici. R. 1955 sa astronómia začala prednášať na Prírodovedeckej fakulte UK ako špecializácia a 1989 vznikla samostatná Katedra astronómie a astrofyziky Matematicko-fyzikálnej fakulty UK (dnes Katedra astronómie, fyziky Zeme a meteorológie Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK), 1992 bolo dobudované Astronomické a geofyzikálne observatórium UK v Modre. R. 1997 bolo otvorené štúdium astronómie na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, ktoré zabezpečuje Katedra teoretickej fyziky a astrofyziky v spolupráci s Astronomickým ústavom SAV. Pozorovací pavilón je umiestnený v Astronomickom observatóriu Vihorlatskej hvezdárne na Kolonickom sedle. Zameranie astronomického výskumu na Slovensku sa historicky vyvinulo najmä v oblasti výskumu komét, asteroidov a meteorov, fyziky Slnka a hviezdnej astrofyziky, v súčasnosti je doplnené aj o výskum exoplanét. Na Slovensku je aj sieť ľudových hvezdární, kultúrno-osvetových zariadení so Slovenskou ústrednou hvezdárňou v Hurbanove ako ich metodickým centrom. Slovenská astronómia má silné medzinárodné postavenie, čo dokazuje aj zvolenie Ľ. Kresáka za viceprezidenta Medzinárodnej astronomickej únie na obdobie 1979 – 85.

Vo svete vychádza viac ako 100 titulov astronomických časopisov. Z tých, ktoré pokrývajú celú problematiku astronómie, sú najvýznamnejšie: The Astronomical Journal, Astronomy and Astrophysics, The Astrophysical Journal, Monthly Notices of the Royal Astronomical Society a Astronomische Nachrichten. Užšie špecializované sú Icarus a Solar Physics. Z astronomických časopisov určených pre záujemcov neprofesionálov je najznámejší Sky and Telescope. Na Slovensku vychádza v tlačenej podobe vedecký časopis Contributions of the Astronomical Observatory Skalnaté Pleso (od 1955), odborná periodická publikácia Meteorické správy (od 1978) a populárno-vedecký časopis Kozmos (od 1970).

Astronomická ročenka

Astronomická ročenka — slovenská ročenka prinášajúca súhrn najdôležitejších astronomických úkazov v danom roku. Vychádza od 1982, prvý ročník pod názvom Astronomický kalendár. Jej vydavateľom bolo do 1991 vydavateľstvo Obzor, v súčasnosti Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo. Obsahuje údaje o čase, oblohe v jednotlivých obdobiach roka, východoch a západoch Slnka, Mesiaca a planét, o kométach, asteroidoch a premenných hviezdach, ako aj príspevky o najzaujímavejších astronomických úkazoch uplynulého roka a novinky z rôznych oblastí astronómie a kozmonautiky.

Astronomické a geofyzikálne observatórium UK v Modre

Astronomické a geofyzikálne observatórium UK v Modre — astronomické observatórium Katedry astronómie, fyziky Zeme a meteorológie Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave budované 1988 – 94 pod vedením P. Paľuša v Modre-Piesku (535 m n. m.). Je vybavené zrekonštruovaným 60 cm ďalekohľadom, ktorý bol predtým umiestnený v observatóriu v Starej Ďale, dnešné Hurbanovo (1926 – 38), a v observatóriu na Skalnatom plese (1943 – 78), a 2 refraktormi (0,2 m s ohniskovou vzdialenosťou 3,04 m a 0,1 m s ohniskovou vzdialenosťou 1 m). V areáli observatória sa nachádza stanica Slovenskej siete na detekciu meteorov videotechnikou, seizmografy a magnetometre. Okrem vedeckého výskumu komét, asteroidov, hviezd a Slnka slúži aj na praktický výcvik poslucháčov astronómie.

astronomický ďalekohľad

astronomický ďalekohľad1. najdôležitejší astronomický prístroj (→ ďalekohľad). Zväčšuje zorný uhol pozorovaného vesmírneho objektu a skoncentrovaním elektromagnetického žiarenia na malú plochu zvyšuje jasnosť objektu a rozlišovaciu schopnosť ďalekohľadu. Základnou časťou astronomického ďalekohľadu je objektív, ktorým žiarenie prechádza (→ refraktor) alebo sa od neho odráža (→ reflektor). Obraz objektu vytvorený objektívom v ohniskovej rovine sa pozoruje okulárom alebo sa sníma fotograficky, fotometrom, fotonásobičom alebo CCD snímačmi. Čím je zberná plocha objektívu väčšia a ohnisková vzdialenosť okulára kratšia, tým lepšie možno vidieť menej jasné objekty. Zväčšenie zorného uhla rastie s veľkosťou pomeru ohniskových vzdialeností objektívu a okulára, rozlišovacia schopnosť ďalekohľadu rastie s priemerom objektívu. Technické problémy spojené s výrobou objektívov (objektív nemôže byť ľubovoľne veľký), s montážou ďalekohľadu a s jeho pohybom i s chvením atmosféry (seeing) sú limitujúcimi faktormi výroby ďalekohľadov. Niektoré nedostatky (deformácie zrkadla, atmosférické vplyvy) odstraňuje aktívna optika a adaptívna optika.

Prvý ďalekohľad zostrojil 1608 Holanďan Hans Lippershey (aj Johann; 1570 – 1619). Podobný šošovkový ďalekohľad skonštruoval 1609 aj G. Galilei → Galileiho ďalekohľad). Jeho najväčší ďalekohľad mal priemer objektívu 4,4 cm a 33-násobné zväčšenie. Pomocou ďalekohľadov objavil Galilei pohoria a krátery na povrchu Mesiaca, mesiace Jupitera, hviezdnu povahu Mliečnej cesty a fázy Venuše. I. Newton je autorom prvého zrkadlového ďalekohľadu (1671), ktorý značne zdokonalil W. Herschel považovaný za otca stelárnej astronómie (1781 pomocou svojho reflektora s priemerom objektívu 16 cm objavil planétu Urán).

Najrozšírenejšie sú zrkadlové ďalekohľady (najmä veľké s priemerom objektívu nad 1 m), pretože ich výroba je technicky menej náročná, a tým aj lacnejšia ako výroba refraktorov (najväčší refraktor na svete s priemerom objektívu 102 cm vybudovaný 1897 je v Yerkes Observatory, Wisconsin, USA). Reflektory sa navzájom konštrukčne odlišujú spôsobom, akým sa svetelný zväzok dostáva z objektívu do detektora, na fotografickú platňu, na fotoelektrické médium, do CCD kamery alebo do spektrometra. K základným typom reflektorov patria Newtonov ďalekohľad, Cassegrainov ďalekohľad, coudé ďalekohľad, Ritcheyho-Chrétienov ďalekohľad, Schmidtov ďalekohľad , Maksutovov ďalekohľad, Bakerova-Schmidtova komora a i. Na rovnakom princípe ako optické zrkadlové ďalekohľady pracujú rádiové ďalekohľady (→ rádioteleskop). Infračervené ďalekohľady skúmajú objekty v infračervenej oblasti spektra (ich súčasťou je citlivý prijímač infračerveného žiarenia), röntgenové ďalekohľady zdroje röntgenového žiarenia.

Vplyv atmosféry Zeme pohlcujúcej značnú časť elektromagnetického žiarenia sa odstraňuje umiestnením astronomických ďalekohľadov na umelých družiciach Zeme a na kozmických sondách. Z týchto ďalekohľadov je najväčší Hubblov vesmírny ďalekohľad, ktorý má priemer objektívu 2,4 m.

Najväčšie ďalekohľady na svete sú v súčasnosti Keckove ďalekohľady (Keck I, Keck II) v observatóriu na vrchole sopky Mauna Kea na Havaji, ktoré majú priemer zrkadla 10 m (→ havajské observatóriá). Výhodné je aj budovanie viacerých menších astronomických ďalekohľadov spojených počítačom, pričom rozlišovacia schopnosť takéhoto zariadenia, ktorého výsledný signál (obraz) vytvárajú signály z jednotlivých ďalekohľadov, je taká, akú by mal jediný ďalekohľad vytvorený súčtom plôch zrkadiel jednotlivých ďalekohľadov tvoriacich daný systém. Napr. 4 ďalekohľady s priemerom zrkadla 8,2 m na Cerro Paranal v Chile, spravované Európskym južným observatóriom, majú výslednú rozlišovaciu schopnosť ďalekohľadu s priemerom zrkadla 16 m (VLT, Very Large Telescope; spolu v prevádzke od 2001).

Najväčšími astronomickými ďalekohľadmi na Slovensku sú reflektor s priemerom objektívu 1,3 m umiestnený v observatóriu na Skalnatom plese a reflektor s priemerom na 1,0 m umiestnený v observatóriu na Kolonickom sedle.

2. synonymum Keplerovho ďalekohľadu.

atestácia

atestácia [lat.] —

1. overenie, hodnotenie odbornej spôsobilosti kvalifikovaných osôb, kvalifikačná skúška. Podľa slovenského práva sa atestácii podrobujú napr. vedeckí pracovníci, ktorých zvyšovanie kvalifikácie sa realizuje podľa plánu osobného rozvoja a potvrdzuje sa periodickými atestáciami pred atestačnou komisiou. Lekári a farmaceuti získavajú počas špecializačnej prípravy vedomosti potrebné na výkon kvalifikovanej činnosti v určitom odbore. Po jej skončení vykonajú kvalifikačnú atestáciu pred skúšobnou komisiou Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), ktorý vydáva diplom o špecializácii (I. a II. stupňa a nadstavbová špecializácia);

2. → atest.

atlas podnebia

atlas podnebia, klimatologický atlas — ucelený súbor máp prevažne s klimatologickou charakteristikou. Obsahuje predovšetkým mapy mesačných a ročných charakteristík hlavných klimatických prvkov z dostatočne dlhého časového obdobia.

Základným atlasom podnebia územia Slovenska bol donedávna Atlas podnebia Československej republiky (1958), ktorý obsahuje 89 klimatologických a i. máp v mierke 1 : 106 a 11 strán diagramov väčšinou z obdobia 1901 – 50. Vybrané klimatické a fenologické mapy obsahovali v špecializovaných kapitolách aj Atlas Slovenskej socialistickej republiky (1980) a Atlas krajiny Slovenskej republiky (2002). Najnovšie atlasové dielo, Klimatický atlas Slovenska (2015), obsahuje 175 máp (mierka nosných máp 1 : 106) a vyše 200 grafov a tabuliek väčšinou z obdobia 1961 – 2010.

atmosférické zrážky

atmosférické zrážky, starší názov ovzdušné zrážky — častice vody, ktoré vznikajú kondenzáciou alebo desublimáciou vodnej pary, vyskytujú sa v ovzduší pri poklese teploty vzduchu na teplotu rosného bodu a dopadajú na zemský povrch alebo vznikajú na ňom alebo na predmetoch v atmosfére. Ide teda o vodu v kvapalnom alebo v tuhom skupenstve, ktorá vypadáva z rôznych druhov oblakov (príp. z hmly) alebo sa usádza na zemskom povrchu. Atmosférické zrážky patria k hydrometeorom, ale nie všetky hydrometeory sú atmosférickými zrážkami (k zrážkam nepatria hydrometeory ako hmla, dymno, zvírený sneh, vodná triešť). V prípade, že vypadávajúce zrážky nedosahujú zemský povrch, nazývajú sa virga alebo zrážkové pruhy.

Podľa skupenstva sa atmosférické zrážky delia na kvapalné (dážď, mrholenie, rosa) a tuhé (sneh, mrznúci dážď, krúpy), podľa pôvodu (vzniku) na padajúce, t. j. vertikálne (dážď, mrholenie, sneh, snehové krúpky, krúpy a ľadové ihličky), a usadené, t. j. horizontálne, ktoré sú produktmi kondenzácie vodnej pary na zemskom povrchu a na predmetoch na zemi. Vodná para pri dotyku vlhkého vzduchu so studeným povrchom kondenzuje alebo desublimuje, čím vzniká voda alebo ľad, ktoré tieto predmety pokrývajú. Podľa podmienok, za ktorých kondenzácia nastáva, vznikajú tekuté (rosa a ovlhnutie) a tuhé horizontálne zrážky často nazývané aj námrazky (sivý mráz, inovať, námraza, ľadovica a námraza na lietadlách). V prípade ľadovice a námrazy na lietadlách spravidla nejde o vznik ľadu na povrchu predmetov, ale o zamŕzanie prechladenej vody oblakov alebo zrážok. Z hľadiska dĺžky trvania výskytu sa atmosférické zrážky delia na trvalé (padajúce nepretržite alebo s malými prestávkami dlhší čas, a to spravidla z dažďovej slohy alebo z nimbostratu), občasné (prerušované zrážky, ktoré však nemajú charakter prehánok) a prehánky (zrážky s krátkym trvaním, s náhlym začiatkom a koncom, s častým kolísaním intenzity, predovšetkým z búrkového oblaku kumulonimbu), podľa podmienok vzniku na frontálne, ktoré vypadávajú v oblasti atmosférického frontu (spravidla teplého) a môžu byť trvalejšieho charakteru, orografické, ktoré vypadávajú spravidla na náveterných svahoch horských masívov pri ochladzovaní stúpajúceho vzduchu (môžu zosilňovať frontálne zrážky), a miestne, ktoré vypadávajú na pomerne malú plochu z izolovaných skupín oblakov na rozdiel od regionálnych zrážok, ktoré pokrývajú veľkú plochu.

Pri pozorovaní zrážok na meteorologických staniciach sa určuje ich druh, dĺžka trvania a intenzita (t. j. množstvo spadnutých zrážok za určitý časový úsek) a meria sa úhrn zrážok, ako aj výška snehovej pokrývky a jej vodnej hodnoty. Úhrn (množstvo) zrážok udáva výška vodného stĺpca v milimetroch: 1 mm zrážok zodpovedá 1 litru vody na ploche 1 m2. Je to vrstva vody zo spadnutých a z usadených zrážok, ktorá by sa na vodorovnom povrchu vytvorila bez vyparovania, vsiaknutia a odtoku (množstvo zrážok spadnutých v tuhom skupenstve, ako sneh a krúpy, sa určuje po ich voľnom roztopení v miestnosti). Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje od nemerateľných množstiev (púšť Atacama, Južná Amerika) až po 12-metrovú vrstvu vody (Čerápundží, India). Priemerný ročný úhrn zrážok na území Slovenska je 768 mm a pohybuje sa od 550 mm (juž. Slovensko) do 1 200 mm (Vysoké Tatry). Najväčší nameraný úhrn dažďa za hodinu na Slovensku bol 110 mm. Ročný chod zrážok sa vyznačuje veľkou rozmanitosťou v závislosti od klimatických zvláštností danej oblasti.

Úhrn zrážok sa meria zrážkomerom, intenzita zrážok ombrografom, automatickými zrážkomermi, ako aj pomocou meteorologického rádiolokátora.

atomária

atomária [gr.], Atomaria — rod z triedy hmyz (Insecta), rad chrobáky (Coleoptera), čeľaď krytohlodovité. Na Slovensku sa vyskytuje atomária repová (Atomaria linearis) s úzkym žltohnedým až tmavohnedým telom dlhým 1,2 – 1,5 mm, škodca cukrovej repy.

atrazín

atrazín, 2-chlór-4-etylamino-6-izopropylamino-1,3,5-triazín, C8H14N5Cl — herbicíd zo skupiny substituovaných triazínov. Používa sa na ničenie burín v kukurici a v cukrovej trstine. Zavedený na trh firmou Ciba-Geigy (1956); na Slovensku pod obchodnou značkou Zeazin. Od 2005 je jeho používanie u nás zakázané .

Augustín, Jozef

Augustín, Jozef, 18. 7. 1935 Senohrad, okres Krupina — slovenský chemik. R. 1960 – 61 pôsobil v Kúpeľoch Sliač a na I. detskej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1961 – 65 v Biologickom ústave SAV, 1965 – 2000 na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT, resp. Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave (1984 – 87 vedúci Katedry biochemickej technológie, 1981 – 89 prodekan fakulty) a súčasne 1993 – 2000 v Ústave mikrobiológie SAV, 2000 – 2014 na Prírodovedeckej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, od 2014 emeritný profesor; 1989 DrSc., 1991 profesor.

Spočiatku sa zaoberal reakčnou kinetikou a vzťahmi medzi štruktúrou a biologickým účinkom syntetických antimikrobiálnych látok najmä zo skupiny izotiokyanátov (R-NCS) a ich prekurzorov, mechanizmom účinku a subcelulárnej distribúcie týchto látok značených rádionuklidmi 3H, 14C a 35S, neskôr zákonitosťami šírenia rádioaktívnych látok v životnom prostredí a biochemickým rozkladom xenobiotík. Pomocou matematických vzťahov formuloval zákonitosti sorpcie a transportu rádionuklidov 60Co, 65Zn,75Se, 85Sr,109Cd a 137Cs v mikroorganizmoch, pôde a v rastlinách.

Autor a spoluautor okolo 150 publikácií v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch a zborníkoch, spoluautor 6 monografií a vysokoškolských učebníc, napr. Chémia kyanátov a ich tioderivátov (The Chemistry of Cyanates and their Thio Derivatives, 1977), Antibiotiká. Mechanizmy účinku a rezistencie (1978), Biochemické laboratórne metódy (1981), Rekombinantné DNA a biotechnológie (1990), spoluautor 8 patentov. Nositeľ mnohých ocenení.

autokefálna cirkev

autokefálna cirkev — administratívne (organizačne a právne) nezávislá kresťanská cirkev nepodliehajúca žiadnej vonkajšej autorite. Má vlastného voleného najvyššieho predstaviteľa (hlavu; gr. autos = sám, kefalé = hlava, odtiaľ názov), ktorým môže napr. byť patriarcha, katolikos (katholikos), katolikos-patriarcha, arcibiskup alebo metropolita. V súčasnosti sa termín autokefálna cirkev najčastejšie používa v súvislosti s východnými cirkvami, pričom za autokefálne cirkvi sa pokladajú: Asýrska cirkev Východu a Starobylá cirkev Východu, skupina (spoločenstvo) šiestich orientálnych ortodoxných cirkví (Arménska apoštolská cirkev, Koptská ortodoxná cirkev, Etiópska ortodoxná cirkev, Eritrejská ortodoxná cirkev, Sýrska ortodoxná cirkev, Malankarská ortodoxná sýrska cirkev) a spoločenstvo 14 (resp. 15) národných alebo regionálnych pravoslávnych cirkví (albánska, alexandrijská, antiochijská, bulharská, cyperská, spoločná česká a slovenská, grécka, gruzínska, jeruzalemská, konštantínopolská, poľská, rumunská, ruská, srbská, ako aj americká, ktorej autokefálny status však uznávajú len niektoré pravoslávne cirkvi). Okrem nich sa za autokefálne považujú aj niektoré ďalšie pravoslávne cirkvi stojace mimo tohto spoločenstva (napr. Macedónska pravoslávna cirkev).

Vznik autokefálnych cirkví pôvodne súvisel s rozhodnutím 1. nicejského koncilu (325), ktorý dal trom biskupským sídlam (neskôr nazývané patriarcháty) osobitnú právnu a učiteľskú právomoc nad ostatnými kresťanskými spoločenstvami v danej oblasti, a to Alexandrii nad Egyptom a priľahlými oblasťami, Rímu nad Západom a Antiochii nad Sýriou a priľahlými oblasťami, ako aj s rozhodnutím chalcedónskeho koncilu (451), ktorý k nim priradil Konštantínopol a Jeruzalem. V dôsledku vieroučných sporov sa po efezskom koncile (431) osamostatnila Cirkev Východu (dnes sú jej pokračovaním Asýrska cirkev Východu a Starobylá cirkev Východu) a po chalcedónskom koncile (451) aj prvé orientálne ortodoxné cirkvi. Na základe národného alebo regionálneho princípu sa pri zachovaní rovnakej vierouky postupne z niektorých existujúcich autokefálnych cirkví vyčlenili ďalšie autokefálne pravoslávne, ako aj orientálne ortodoxné cirkvi.

autoportrét

autoportrét [gr. + fr.] — umelcom (maliarom, sochárom, grafikom) vytvorená vlastná podobizeň. Autoportrét sa vyvíjal od neindividualizovanej formy až po skutočnú podobu umelca. V staroveku sa autoportrét vyskytoval len ojedinele, v stredoveku mal idealizovaný charakter, od renesancie nadobúdal dôležité postavenie súčasne so vzrastajúcim významom úlohy umelca. Postupne sa objavovali i psychologické črty portrétovanej osoby, čo súviselo s vývojom portrétu. Niektoré autoportréty mali intímny, komorný charakter, postava autora bola zobrazovaná v domácom prostredí alebo v ateliéri v popredí s paletou, so štetcom alebo s dlátom. V 17. a 18. stor. sa dostali do popredia reprezentačné autoportréty, ale vznikali i autokarikatúry (→ karikatúra). Najčastejším typom sú samostatné autoportréty známe už od neskorého stredoveku i v neskorších slohových obdobiach (napr. Rembrandt). Naproti tomu vznikali aj scénicky viazané autoportréty, v talianskom umení známe už od sklonku 15. stor. najmä v podobe tzv. asistentskej figúry. Autor vystupuje buď priamo, alebo niektorá z postáv figurálnej kompozície nesie jeho črty (skrytý autoportrét; → kryptoportrét). Hlboká introspekcia, filozofická kontemplácia a oslobodenie sa od tradičných zobrazovacích prostriedkov sa odrazili v autoportrétoch V. van Gogha, O. Kokoschku, E. Barlacha, P. Kleea, M. Chagalla a i.

Jedným z prvých autoportrétov na Slovensku je sebazobrazenie staviteľa a kamenára Štefana z Košíc v Kostole sv. Egídia v Bardejove (1464), na rozhraní 17. a 18. stor. mala európsky význam tvorba autoportrétov J. Kupeckého, v 19. a 20. stor. tvorili autoportréty napr. J. Rombauer, Leopold Horovitz (*1838, †1917), D. Skutecký, M. T. Mitrovský, Andor Borúth (*1873, †1955), M. Schurmann, E. Gwerk, I. Weiner-Kráľ a i. Zriedkavejšie sú grafické (J. Selepčéni-Pohronec, E. Zmeták, A. Eckerdt, A. Ilečko, J. Szabó) a sochárske autoportréty (J. Bártfay; Pavol Bán *1892, †1959; F. Gibala). Samostatné výstavy autoportrétov usporiadali M. Laluha (1969) a E. Zmeták (1974).

autorské dielo

autorské dielo — predmet autorského práva, ideálny právny objekt; objektívne vyjadrený výsledok individuálnej alebo kolektívnej literárnej, vedeckej či umeleckej tvorivej činnosti. Bez ohľadu na odbor tvorby (vrátane jej interdisciplinárnych prienikov) sa autorské dielo vyznačuje unikátnosťou spočívajúcou v jednote obsahu a formy stvárnenia, pre ktoré je príznačná absolútna ontologická spätosť s osobnosťou autora v tom zmysle, že ako výsledok činnosti autorovej tvorivej osobnosti nemôže pochádzať od nikoho iného. Pri dvoch zhodných výsledkoch buď ani jeden z nich nezodpovedá právnym požiadavkám na predmet autorského práva, alebo prinajmenej v jednom prípade musí ísť o plagiátorstvo. V niektorých právnych poriadkoch sa síce pri tzv. dielach malej mince (spravidla menšej umeleckej a tvorivostnej hodnoty) možnosť vzniku dvoch zhodných autorských diel nevylučuje, hoci sa pokladá za zriedkavú; slovenská (a predtým aj československá) teória autorského práva však dlhodobo a nemenne zotrváva na požiadavke unikátnosti autorského diela.

Predmetom ochrany autorského práva je autorské dielo v jeho úplnej integrite (celok i časti). Autorskoprávne je chránený aj nedokončený výsledok literárnej, vedeckej a umeleckej činnosti za predpokladu, že je už dostatočne individualizovaným prejavom osobnosti svojho tvorcu. S privolením autora alebo iného oprávneného subjektu môže na existujúce autorské dielo nadväzovať odvodená či závislá autorská tvorba (spracovanie, preklad), ktorej výsledok bude za analogických podmienok samostatným predmetom autorského práva. Naproti tomu výsledky technickej tvorivej činnosti nie sú predmetom autorského práva (z hľadiska autorského práva je výraz technické dielo contradictio in adiecto), ale iných foriem ochrany duševného vlastníctva, ako sú najmä vynález alebo úžitkový vzor. Niektoré ideálne objekty, ktoré by inak mohli zodpovedať pojmu autorské dielo, sú z predmetu ochrany autorského práva zákonom výslovne vylúčené (najmä tzv. úradné diela). Od autorského diela treba odlišovať aj interpretačný umelecký výkon. Rozmanitosť literárnej, vedeckej a umeleckej tvorby určuje rozmanitosť druhov autorských diel, preto ich zákonná úprava môže byť len demonštratívna.

Zložitá právna problematika je spojená s rôznymi kolektívnymi formami autorskej tvorby (architektonické diela, kartografické diela, audiovizuálne diela, spojené diela, súborné diela). Od pol. 80. rokov sa vo svete presadzuje ako autorské dielo aj počítačový program, od 1990 i v Česko-Slovensku a na Slovensku, hoci prax potvrdzuje vážne pochybnosti odborníkov o vhodnosti ochrany takého špecifického právneho predmetu v rámci autorského práva a väčšina odborníkov z oblasti teórie presadzuje pre počítačový program konštituovanie inej právnej ochrany či už sui generis, alebo v rámci priemyselných práv. Autorské dielo treba odlišovať od diela vo všeobecnom občianskoprávnom alebo v obchodnoprávnom význame, kde ide najmä o materiálne právne objekty. Osobitná zákonná úprava platí pre tvorbu autorského diela v pracovnom pomere.

autorský zákon

autorský zákon — základný prameň autorského práva. Za prvý autorský zákon na svete sa pokladá anglický Zákon kráľovnej Anny z 1710, prvý uhorský autorský zákon bol vydaný 1884, po ktorom nasledovali československý autorský zákon z 1926, 1953, 1965 a slovenský z 1997, 2003 a 2015. Vývoj autorského práva vo svete je pod vplyvom najnovšieho vedecko-technického rozvoja s jeho dosahmi na oblasť tvorby i spoločenského uplatňovania autorských diel, ako aj na medzinárodné záväzky Slovenska v rámci celosvet. globálnych pohybov (Dohoda o obchodných aspektoch duševného vlastníctva, TRIPs; Svetová organizácia duševného vlastníctva, WIPO; Svetová obchodná organizácia, WTO) i európskych integračných procesov (EÚ, harmonizačné smernice Európskej únie). Okrem autorského práva sú predmetom úpravy autorského zákona aj práva príbuzné autorskému právu. Obsah autorského zákona jednotlivých štátov podstatne ovplyvňujú medzinárodné zmluvy na ochranu autorského práva a práv príbuzných autorskému právu, ktorými je príslušný štát viazaný (→ medzinárodné zmluvy na ochranu duševného vlastníctva).

axinit

axinit [gr.], Ca2(Fe,Mn)Al2[BO3OH | Si4O12] — minerál, silikát (kremičitan) vápnika, železa, mangánu a hliníka s bórom. Kryštalizuje v triklinickej sústave. Tvorí tabuľkovité kryštály klinovitého alebo sekerkovitého tvaru, niekedy zrnité agregáty. Je hnedý, zelený alebo fialkastý. Vzniká pri pneumatolýze alebo aj metasomaticky. Známe náleziská axinitu a jeho kryštalických tvarov: Francúzsko, Švajčiarsko, Rusko (Ural), na Slovensku Gemerská Poloma, novšie náleziská pri Spišskej Novej Vsi a Prešove.

V súčasnosti sa axinit za samostatný druh minerálu nepovažuje. Termín sa používa na skupinové označenie minerálov fero-axinit Ca2Fe2+Al2BSi4O15(OH), magnezio-axinit Ca2MgAl2BSi4O15(OH), mangánaxinit Ca2Mn2+Al2BSi4O15(OH) a tinzenit (Ca,Mn2+,Fe2+)3Al2BSi4O15(OH).

Azud, Ján

Azud, Ján, 15. 6. 1928 Trebejov, okres Košice-okolie – 20. 3. 2014 Bratislava — slovenský právnik. Od 1952 pôsobil v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied, 1969 – 76 jeho riaditeľ. Od 1995 súčasne pedagóg na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 1996 – 2005 vedúci Katedry diplomacie a svet. dejín, resp. Katedry medzinárodných vzťahov a diplomacie; 1977 DrSc., 1998 profesor. Prednášal na viacerých zahraničných univerzitách. R. 1973 – 74 podpredseda Osobitného výboru OSN pre definovanie agresie, od 1976 člen Stáleho arbitrážneho dvora v Haagu. Pôsobil aj ako expert Strediska pre predchádzanie konfliktom OBSE, člen Európskej asociácie pre výskum mieru. Vo vedeckej a pedagogickej práci sa venoval medzinárodnému verejnému právu.

Autor početných vedeckých štúdií, článkov a monografií: Mierové riešenie sporov a OSN (The Peaceful Settlement of Disputes and the United Nations, 1970), Vedecko-technická revolúcia, mierové spolužitie a medzinárodné právo (1983), Boj za zákaz násilia v medzinárodných vzťahoch (1986), Medzinárodnoprávne problémy kozmického priestoru (1989), Záruky bezpečnosti Slovenskej republiky; problémy globálnych a európskych bezpečnostných štruktúr (1995), Úvod do medzinárodných vzťahov a medzinárodného práva (1996), Medzinárodné právo (2003) a i. R. 1988 – 2003 predseda Slovenskej spoločnosti pre medzinárodné právo. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

ažúr

ažúr [fr.], ažúra, ažúrka —

1. vyšívaná alebo tkaná prelamovaná výzdoba tkanín vyznačujúca sa medzerami medzi jednotlivými niťami. Spevňuje okraje pred vystrapkaním, prevzdušňuje tkaninu. Vyšívaný ažúr (→ ažúrovanie) má voľné nite zošité do ozdobného ornamentu, pruhov alebo štvorcov. Tkaný ažúr vzniká špeciálnym zakladaním útku a krížením osnovných nití v perlinkovej väzbe. Na Slovensko prenikol do ľudovej výšivky na Záhorí, v okolí Myjavy, Trnavy, Bánoviec nad Bebravou, Topoľčian, Komárna koncom 19. stor., neskôr i na vých. Slovensko;

2. kaz pleteniny vo forme nevytvoreného alebo vypáraného očka v stĺpiku.

azyl

azyl [gr.] —

1. miesto poskytujúce pocit bezpečia, pokoja; útočisko; útulok na prechodné ubytovanie osôb potrebujúcich pomoc;

2. práv. politické útočisko, povolenie pobytu cudzincovi. Rozoznáva sa územný (teritoriálny) a diplomatický (exteritoriálny) azyl. Ako územný azyl je označované právo štátu prijímať na svojom území politicky prenasledované osoby a poskytnúť im ochranu a právo pobytu, čiže azyl. Diplomatický azyl je poskytovaný politicky stíhaným osobám v priestoroch diplomatickej misie. Právo na diplomatický azyl existuje najmä ako partikulárne právo v štátoch Latinskej Ameriky s podmienkou, že existuje bezprostredné nebezpečenstvo ohrozujúce život osoby domáhajúcej sa azylu.

Deklarácia o územnom azyle prijatá Valným zhromaždením OSN 1967 odporučila štátom, aby poskytovali azyl osobám, ktoré sa ho dovolávajú podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv, alebo osobám, ktoré bojovali proti kolonializmu. Takéhoto práva sa nemožno dovolávať pri nepolitických trestných činoch alebo pri konaniach odporujúcich cieľom a zásadám Charty OSN. Právo diplomatického azylu súvisí s otázkou nedotknuteľnosti priestorov diplomatickej misie, t. j. diplomatickí zástupcovia majú právo poskytovať v priestoroch diplomatickej misie azyl osobám, ktoré nepožívajú diplomatické imunity a výsady a sú prenasledované v prijímajúcom štáte pre politické trestné činy. Priestormi diplomatickej misie sú budovy alebo iba časti budov a pozemky k nim patriace, používané na účely misie vrátane rezidencie vedúceho misie. Orgány prijímajúceho štátu nemôžu za nijakých okolností vstúpiť do budovy misie. Nedotknuteľnosť priestorov diplomatickej misie bola zdôvodňovaná teóriou exteritoriality (podľa Dohovoru o diplomatických stykoch z 1961 územie misie je územím vysielajúceho štátu). Podľa článku 53 Ústavy Slovenskej republiky poskytuje Slovenská republika azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami.

Báb

Báb — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v juhozáp. časti Nitrianskej pahorkatiny, 150 m n. m.; 1 093 obyvateľov (2015); miestne časti Alexandrov Dvor, Malý Báb, Veľký Báb.

Vznikla 1955 zlúčením Veľkého Bábu (písomne doložený 1156 ako Bab, 1268 terra Baab, 1365 Obaab, 1773 Nagy-Baab, Gros-Baab, 1786 Nagy-Bab, 1808 Nagy-Báb, Gross-Baab, Welký Báb, 1863 Nagybaáb, 1873 – 1913 Nagybáb, 1920 – 55 Veľký Báb) a Malého Bábu (1365 Wybaab, 1773 Kiss-Baab, Klein-Baab, 1786 Kisch-Bab, 1808 Kis-Báb, Klein-Baab, Malý Báb, 1863 Kisbaáb, 1873 – 1913 Kisbáb, 1920 – 55 Malý Báb).

Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy: sídlisko čačianskej kultúry z mladšej bronzovej doby, sídliskové nálezy z 10. a 11. stor. Stavebné pamiatky: v miestnej časti Veľký Báb secesný kaštieľ (1908) s areálom (19. a 20. stor.), v miestnej časti Malý Báb barokový rímskokatolícky Kostol sv. Imricha (18. stor.), hlinené domy so slamenou valbovou strechou (19. stor.). Výskumný ústav tabakového priemyslu a výskumná stanica Botanického ústavu SAV. V miestnej časti Veľký Báb národná prírodná rezervácia Bábsky les.