Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 2339 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

ankerit

ankerit, Ca(Fe2+,Mg,Mn2+)(CO3)2 — minerál, uhličitan vápenato-železnatý. Kryštalizuje v trigonálnej sústave. Tvorí klencové kryštály alebo zrnité a celistvé agregáty. Je biely, sivý, žltohnedý až hnedý. Vyskytuje sa v hydrotermálnych žilách, v metamorfovaných a sedimentárnych horninách, niekedy je horninotvorný. V prírode je veľmi rozšírený spoločne s dolomitom alebo so železnými rudami. Významné ložiská: Erzberg v Štajersku (Rakúsko), Traversella (Taliansko), v štáte New York (USA). Na Slovensku kryštály v Rudňanoch, kusový je hojný na ložiskách sideritu v Slovenskom rudohorí. Nazvaný podľa rakúskeho mineralóga Matthiasa Josepha Ankera (*1771, †1843).

annabergit

annabergit, Ni3(AsO4)2 · 8H2O — minerál, hydratovaný arzeničnan nikelnatý. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Vytvára prachovité a zemité kôry a povlaky, iba vzácne tvorí ihličkovité kryštály svetlej jablkovozelenej farby. Vyskytuje sa často v oxidačných pásmach rudných ložísk, vzniká rozkladom niklových rúd. Významné náleziská: Annaberg (podľa ktorého je nazvaný) a Richelsdorf (Nemecko), Cobalt v Ontariu (Kanada). Na Slovensku je najznámejšie nálezisko v Dobšinej.

annaberský vápenec

annaberský vápenec — hrubolavicovitý až masívny tmavosivý až čierny vápenec stredného triasu. K typickým skamenelinám annaberského vápenca patria ramenonožce Decurtella decurtata, amonit (→ amonitotvaré) Paraceratites trinodosus, zelená riasa Physoporella pauciforata. Na Slovensku sa vyskytuje vo viacerých pohoriach.

Annáš

Annáš [hebr.] — biblický židovský veľkňaz 6 – 15 n. l. za vlády rímskych cisárov Augusta a Tiberia. Do úradu ho dosadil rímsky miestodržiteľ provincie Sýria (6 – 9 n. l.) Quirinius (Publius Sulpicius Quirinius, v slovenskom ekumenickom preklade Biblie Kyrenios). Rímsky miestodržiteľ Judska (15 – 26 n. l.) Valerius Gratus ho zosadil z úradu, ale Annáš si prostredníctvom svojich synov – veľkňazov a svojho zaťa Kajfáša aj potom zachoval značný vplyv na náboženský život (v novozákonných textoch naďalej označovaný ako veľkňaz). Podľa Jánovho evanjelia (J 18,13; J 18,19 – 24) ešte pred oficiálnym výsluchom pred veľradou vypočúval Ježiša a podľa Skutkov apoštolov (Sk 4,6) bol aj pri vyšetrovaní Petra a Jána.

anofeles

anofeles [gr.], Anopheles — rod z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), podrad komáre (Nematocera), čeľaď komárovité. Niektoré druhy rodu sú najmä v tropických oblastiach nebezpečnými prenášačmi malárie. Samičky aktívne napádajú teplokrvné živočíchy a človeka. Larválny vývin prebieha vo vode. Na Slovensku žije niekoľko druhov, napr. anofeles maláriový (Anopheles messeae) a anofeles škvrnitokrídly (Anopheles maculipennis).

Anonymní alkoholici

Anonymní alkoholici — medzinárodná organizácia založená 1935 v Akrone v štáte Ohio (USA) s cieľom podporovať skupiny ľudí usilujúcich sa vyliečiť zo závislosti od alkoholu, pričom sa prísne zachováva anonymita jednotlivcov. Tvorí ju viac ako 118-tis. skupín, ktoré združujú vyše 2,1 mil. členov približne v 180 krajinách sveta. Organizácia má sídlo v New Yorku. Na Slovensku pôsobí od 1990.

Anonymova kronika

Anonymova kronika

1. najstaršia poľská kronika napísaná medzi 112 a 118 neznámym autorom, → Gallus Anonymus;

2. Gesta Hungarorum — po latinsky písaná kronika, resp. gesta; prvé zachované dielo uhorskej historiografie. Vznikla okolo 1200. Neznámy autor Anonymus v nej opisuje dejiny starých Maďarov od ich pravlasti v Skýtii cez dobytie Veľkej Moravy až po založenie uhorského štátu. Podpísal sa ako Majster P. (P. dictus magister), notár kráľa Bela. Podľa súčasných výskumov ide pravdepodobne o vzdelaného rábskeho biskupa Petra, predtým kancelára kráľa Bela III., ktorý počas štúdií vo Francúzsku napísal Trojanskú kroniku. Pre pozoruhodný počet maďarských názvov a mien v latinskom texte je aj významnou jazykovednou pamiatkou. Bola vzorom pre všetky uhorské kroniky. Rozprávanie o príchode starých Maďarov do Panónskej panvy nemá hodnotu hodnoverného historického prameňa, je akýmsi historickým románom, v ktorom sa miešajú fikcia, fakty, vymyslené postavy a udalosti. Zámerom diela bolo svojím textom o vedúcom postavení Maďarov v Uhorsku a poukazovaním na ich kontinuitu legitimizovať a ospravedlniť násilné podmanenie nemaďarských národov v Panónskej panve maďarským kmeňovým zväzom. Od 18. stor. bola kronika základom podmaniteľskej teórie Maďarov v Uhorskom kráľovstve.

anorganická chémia

anorganická chémia — veda skúmajúca prípravu, vlastnosti a chemické reakcie prvkov a ich zlúčenín s výnimkou väčšiny zlúčenín uhlíka, ktoré sú predmetom organickej chémie. Anorganická chémia vznikla a vyvíjala sa v rámci chémie ako jej najstaršia súčasť. Praktická anorganická chémia, napr. metalurgia, sklárstvo a výroba pigmentov, sa pestovala už v staroveku (Egypt, Grécko, India, Čína). Anorganická chémia bola dominantnou súčasťou chémie aj v období alchýmie, aj v období zjednocovania chémie (16. – 18. stor.). Výraznejšia diferenciácia chémie nastala v 19. stor., keď sa vyprofilovali základné chemické disciplíny: anorganická chémia, organická chémia, fyzikálna chémia a i. Medzníkom v rozvoji anorganickej chémie bol objav periodického zákona (D. I. Mendelejev, 1869) a vznik teórie koordinačných zlúčenín (A. Werner, koniec 19. stor.). Moderná anorganická chémia sa opiera o teórie chemickej väzby (teória molekulových orbitálov, teória ligandového poľa), o fyzikálno-chemické princípy chemických reakcií (chemická termodynamika, kinetika, katalýza), o výkonné experimentálne metódy štúdia štruktúry a zloženia tuhých látok (röntgenová štruktúrna analýza), ako aj o metódy štúdia štruktúry a zloženia častíc v roztokoch (elektrónová spektroskopia, vibračná spektroskopia, jadrová magnetická rezonancia). Ako relatívne samostatné súčasti anorganickej chémie sa v poslednom období vyčlenili koordinačná chémia, chémia anorganických materiálov, chémia organokovových zlúčenín a bioanorganická chémia. Najstarším časopisom anorganickej chémie, založeným 1892 a vychádzajúcim dodnes, je Zeitschrift für anorganische und allgemeine Chemie.

Na Slovensku sa anorganická chémia rozvíjala ako súčasť chemických disciplín na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Ústav anorganickej chémie na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (dnes STU), ktorý vznikol 1940 (vedúci T. Krempaský), sa 1951 zmenil na prvú katedru anorganickej chémie na Slovensku. Na Prírodovedeckej fakulte UK vznikla 1955 Katedra anorganickej a fyzikálnej chémie (vedúci M. Dillinger). Medzi zakladateľov modernej anorganickej chémie na Slovensku patria J. Gažo, M. Zikmund a F. Hanic.

Antal, Ján

Antal, Ján, 10. 4. 1934 Hačava, dnes mestská časť Hnúšte, okr. Rimavská Sobota – 22. 7. 2009 Bratislava — slovenský architekt, profesor na Fakulte architektúry STU. Hlavné diela: územný plán Trnava-Hlboká (s T. Alexym, J. Kavanom a F. Trnkusom, 1973), bytový dom na Palisádach v Bratislave (s L. Kušnírom, Ivanom Slameňom, Blaženou Havránkovou, M. Kopeckým, 1968), Kultúrny dom v Uhrovci (s Dušanom Feriancom, Viliamom Dubovským, 1978), spoluautor diela Abstrakcia a kreslenie architektonického priestoru (1968).

Antal, Ján

Antal, Ján, 17. 4. 1928 Mýtna, okres Lučenec — slovenský zootechnický odborník. Od 1952 pracovník Výskumného ústavu živočíšnej výroby v Nitre; 1974 DrSc. Zaoberal sa problematikou genetiky, plemenitby i techniky chovu a výživy hovädzieho dobytka, najmä teliat, a rozpracoval systém ich chovu v podmienkach veľkých aglomerácií.

Antal, Juraj

Antal, Juraj, 14. 6. 1912 Slovany, okres Martin – 30. 11. 1996 Bratislava, pochovaný na Národnom cintoríne v Martine — slovenský lekár, fyziológ. R. 1938 – 72 pôsobil na Lekárskej fakulte UK, zakladateľ a 1940 – 70 riaditeľ Fyziologického ústavu, súčasne 1957 – 70 externý riaditeľ Ústavu normálnej a patologickej fyziológie SAV v Bratislave, 1972 – 95 pôsobil v Ústave pre výskum srdca SAV; 1945 profesor, 1953 člen korešpondent SAV, 1961 DrSc., 1964 akademik SAV, 1968 člen korešpondent ČSAV. Zakladateľ lekárskej fyziológie na Slovensku. Zaoberal sa štúdiom vyššej nervovej činnosti na báze fyziologických aktivít, patrí k priekopníkom kontinuálneho merania krvného tlaku a prietoku krvi počas svalovej práce. Autor Protokolov k praktickým cvičeniam z fyziológie (1968), spoluautor kníh Výživa zdravých a chorých (1951), Zdravoveda (1953) a učebnice Fysiologie člověka I – III (1955 – 57), autor a spoluautor mnohých vedeckých štúdií v domácich i zahraničných časopisoch. Nositeľ viacerých ocenení.

Antal, Ondrej

Antal, Ondrej, 13. 11. 1928 Klenovec, okres Rimavská Sobota — slovenský ekonóm. Pôsobil na Slovenskej vysokej školo technickej (dnes Slovenská technická univerzita) v Bratislave, od 1960 na Vysokej škole dopravy a spojov (dnes Žilinská univerzita) v Žiline, 1969 – 72 a 1980 – 85 prorektor; 1981 profesor. Zaoberal sa štúdiom reprodukcie výrobných fondov a efektívnosťou investícií. Autor viacerých odborných monografií a vysokoškolských učebných textov. Hlavné diela: Politická ekonómia kapitalizmu (1963), Reprodukcia základných výrobných fondov v ČSSR (1964), Ekonómia kapitalizmu (1980), Zvyšovanie efektívnosti československej ekonomiky (1987), Štrukturálne zmeny a intenzifikácia socialistickej ekonomiky (1987).

Antalová, Anna

Antalová, Anna, 10. 1. 1936 Priekopa, dnes časť Martina – 15. 3. 2007 Trstice, okres Galanta — slovenská astronómka. Pôsobila v Astronomickom ústave SAV v Tatranskej Lomnici, kde sa zameriavala na štúdium časopriestorového rozloženia výskytu slnečných erupcií, kozmického žiarenia a vplyvu slnečnej činnosti na Zem. Spolu s ruským astronómom Mstislavom Gnevyševom (*1917, †1992) prispela k poznaniu dvojitého maxima cyklu slnečnej aktivity. R. 1973 – 79 prednášala fyziku na Vysokej škole železničnej v Žiline (dnes Žilinská univerzita). Je podľa nej nazvaný asteroid číslo 9823 (Annaantalová).

Antarktída

Antarktída — kontinent na južnej pologuli rozkladajúci sa okolo južného pólu; 14 mil. km2. Nachádzajú sa tam takmer všetky póly: južný geografický pól, južný geomagnetický pól, pól nedostupnosti, svetový pól vetrov, pól chladu, pól maximálneho ľadu. Až 95,5 % rozlohy pokrýva pevninský ľadovec, zvyšok tvoria pásma vrchov s výškou 3 000 – 5 140 m n. m. Priemerná výška ľadového povrchu Antarktídy je 2 200 m n. m., maximálna výška v blízkosti pólu relatívnej nedostupnosti (82° juž. zemepisnej šírky a 50° vých. zemepisnej dĺžky) 4 250 m n. m. Priemernou výškou je Antarktída najvyššia zo všetkých pevnín. Maximálnu nadmorskú výšku dosahuje masívom Vinson (4 892 m n. m.) na severe Ellsworthovej zeme. Priemerná hrúbka pevninského ľadovca dosahuje 2 040 m, maximálna okolo 4-tis. m. Objem ľadu sa odhaduje na 24 mil. km3. Antarktída sa svojou hrubou povrchovou i geologickou stavbou najviac podobá na Južnú Ameriku a do značnej miery i na Austráliu.

Zúženie pevniny medzi Rossovým morom a Weddellovým morom rozdeľuje kontinent na dve časti: na kompaktnejšiu Východnú Antarktídu, ktorá leží takmer celá na vých. pologuli s rozlohou asi 10 mil. km2, a na členitejšiu Západnú Antarktídu, z ktorej smerom k Južnej Amerike vybieha dlhý úzky Antarktický polostrov. Horopisne je Východná Antarktída stupňovito-tabuľového typu, kým Západná Antarktída viac pásmového typu. Západná Antarktída sa rozprestiera za sedemdesiatou rovnobežkou, Východná Antarktída je vysunutá viac na sever a jej okraj sa tiahne kľukato pozdĺž južnej polárnej kružnice. Jej pobrežie, dlhé vyše 30-tis. km, tvoria okrem malých skalnatých častí (asi 700 km) najmä masy ľadu (čelo pevninského ľadovca, šelfové ľadovce). Geologicky je Východná Antarktída starou kryštalickou kryhou s podobnou stavbou ako Afrika, Austrália a Brazílska vysočina, s ktorými tvorila v prvohorách pevninu Gondwana. Západná Antarktída má spoločné črty s mladým treťohorným pásmom andských vrás v Južnej Amerike a s vysočinou Nového Zélandu. S týmto pásmom súvisí nedávna intenzívna sopečná činnosť.

K zaľadneniu Antarktídy došlo až vo štvrtohorách, predtým tam bolo teplejšie podnebie, v druhohorách dokonca subtropické, v mladších treťohorách (miocén) mierne teplé. V súčasnosti má najdrsnejšie podnebie na celej zemeguli. Priemerná ročná teplota dosahuje -10 až -25 °C. Na stanici Vostok bola nameraná najnižšia známa teplota na Zemi -89,2 °C (21. 7. 1983). Zrážky v pobrežnej oblasti dosahujú 200 – 600 mm ročne. Charakteristické sú dlhotrvajúce vetry (200 – 340 dní ročne) s rýchlosťou 18 – 30 m/s. Chudobnú vegetáciu tvoria machy a lišajníky v tzv. oázach, z ktorých najznámejšia je Bungerova oáza vo Východnej Antarktíde. Na Antarktickom polostrove rastie niekoľko druhov kvitnúcich rastlín. Fauna sa obmedzuje na druhy, ktoré nachádzajú potravu v mori. Žijú tam čajky, pomorníky, tučniaky a viaceré druhy tuleňov, v okolitých moriach veľryby.

Až do 1770 boli ľudia presvedčení, že na južnej pologuli existuje veľká neznáma pevnina Terra Australis Incognita oplývajúca veľkým bohatstvom. Britská vláda, ktorá mala veľký záujem o jej objavenie, poverila 1772 J. Cooka, aby preskúmal juž. oblasť Tichého oceána. Cook 17. 1. 1773 prekročil južnú polárnu kružnicu a počas nasledujúcich dvoch rokov oboplával celú Antarktídu, pričom sa k nej priblížil až na 200 km, ale ani raz sa mu nepodarilo uvidieť ju. Na mnohé ostrovy i časti antarktického kontinentu narazili pri svojich plavbách 1800 – 20 anglickí i americkí lovci tuleňov a veľrýb. R. 1820 Nathaniel Brown Palmer (*1799, †1877) objavil ostrov Deception patriaci k Južným Shetlandom a ostrov Trinity. V rovnakom čase sa uskutočnila výprava ruských lodí pod vedením kapitána F. F. Bellingshausena. Oboplávali Antarktídu, objavili Ostrov Petra I. a 5. – 6. 2. 1820 sa priblížili k pevnine natoľko, že mohli vidieť jej zvlnený okraj. Ešte bližšie sa dostal americký kapitán John Davis (*1784, †?), ktorý vyplával z ostrova Deception smerom na juh a 7. 2. 1821 natrafil na Antarktický polostrov vybiehajúci ďaleko na sever. V tom istom roku sa Britovi J. Weddellovi podarilo na ceste od Južných Orknejí smerom na juh preniknúť na 74°15’ južnej zemepisnej šírky. R. 1830 – 31 oboplával anglický kapitán John Biscoe (*1794, †1843) celú Antarktídu a pomenoval Enderbyho zem a Grahamovu zem. O 9 rokov neskôr, 18. 1. 1840, uvidel Francúz J. S. C. Dumont d’Urville pevninu a nazval ju Adelino pobrežie. V ten istý deň, ale asi o 10 hodín skôr, sa to podarilo aj americkému poručíkovi Ch. Wilkesovi. Záliv, do ktorého vplával, nazval Pinerov záliv. Pokračoval ďalej na východ a preskúmal asi 3 000 km pobrežia. V úsilí nájsť južný magnetický pól skúmala túto oblasť aj britská výprava pod vedením J. C. Rossa, ktorý 12. 1. 1841 uvidel pevninu a nazval ju Viktóriina zem a 28. 1. 1841 neďaleko pobrežia objavil malý ostrov s činnou sopkou Erebus. Pri plavbe popri sev. strane ostrova na ceste dovnútra kontinentu narazil na ľadovú bariéru, neskôr nazvanú podľa neho Rossova ľadová bariéra. Musel sa preto obrátiť na východ a vo februári 1842 dosiahol rekordných 78°10’ juž. zemepisnej šírky.

Ďalšie výskumy Antarktídy sa uskutočnili až v 20. stor., a to najmä v súvislosti s úsilím dosiahnuť južný pól. R. 1908 sa k nemu priblížila (na vzdialenosť 155 km) britská expedícia pod vedením Íra E. H. Shackletona. O rok neskôr súperili o dobytie južného pólu dvaja bádatelia: Nór R. Amundsen a Angličan R. F. Scott. Podarilo sa to 14. 12. 1911 lepšie vystrojenému Amundsenovi, ktorý Scotta predstihol o 34 dní. Scott sa dostal na južný pól až 17. 1. 1912. R. 1912 sa pod vedením D. Mawsona vydala do Antarktídy austrálska expedícia, aby preskúmala pobrežie od Oatesovej zeme po Zem Viliama II. O dva roky neskôr, 8. 8. 1914, vyplávala z Londýna loď E. H. Shackletona, ktorý chcel prejsť naprieč celou Antarktídou. Pri jej pobreží však jeho loď zamrzla v ľadovej tabuli a úplne sa roztrieštila. Posádka musela loď opustiť a po ľadových kryhách sa dostala až na Sloní ostrov. Odtiaľ sa potom Shackleton plavil po pomoc na malom člne do Južnej Georgie vzdialenej 1 400 km.

Prvý let nad Antarktídou uskutočnil 1928 austrálsky výskumník a letec G. H. Wilkins. O rok neskôr preletel ponad južný pól Američan R. E. Byrd, ktorý viedol do Antarktídy viacero výprav (1933, 1939, 1946, 1957). Počas najvýznamnejšej expedície 1946 sa uskutočnil najrozsiahlejší výskum kontinentu. V období od októbra 1957 do 2. 3. 1958 sa podarilo uskutočniť aj cestu naprieč Antarktídou, a to britskémup bádateľovi Vivianovi Arnestovi Fuchsovi (*1908, †1999).

Zo slovenských bádateľov pôsobil od jesene 1964 do leta 1966 na stanici Novolazarevská v rámci 10. dlhodobej sovietskej expedície Štefan Pintér. Na spoločnej sovietsko-československej stanici Vostok pracoval elektrotechnik Tibor Ďuriš (od leta 1978 do leta 1979). Botanik Ľubomír Kováčik sa zúčastnil dvoch vedeckých expedícií do antarktíckého súostrovia Južné Shetlandy: počas antarktického leta 1989 – 90 pracoval v rámci československého antarktického programu na Ostrove kráľa Juraja a na Ostrove Nelson a v lete 1992 – 93 ako riadny člen 11. expedície brazílskeho antarktického programu na Sloňom ostrove. Počas antarktického leta 1995 – 96 sa uskutočnila 1. slovenská antarktická výprava na južný pól, ktorej účastníkmi boli vedúci a hlavný organizátor, filmový režisér Emil Fornay (*1943), lekár Peter Hrúzik, geológ P. Valušiak a tlačiar Marián Zaťko. V spolupráci slovenskej a ruskej expedície sa vytvorila a zabezpečila trojčlenná medzinárodná športová skupina, v ktorej boli dvaja Rusi (Vladimir Čukov a Ivan Kuželivskij) a Slovák P. Valušiak. Autonómnym spôsobom prešli na lyžiach vyše tisíc km až na 87° 26’ južnej zemepisnej šírky, odtiaľ však boli pre zhoršujúce sa počasie prepravení lietadlom na južný pól. P. Valušiak sa takto stal prvým Slovákom, ktorý stál na tomto bode Zeme (29. 1. 1996).

Až do 20. rokov 20. stor. bola Antarktída krajinou nikoho. V súvislosti s rozvojom letectva, s objavmi značných ložísk čierneho uhlia a rúd neželezných kovov (na Antarktickom polostrove) i s prípravami na 2. svet. vojnu bola štátmi, ktoré robili v Antarktíde výskumy, jednostranne vyhlásená anexia jednotlivých sektorov vyznačených poludníkmi. Na odôvodnenie svojich nárokov na ďalšie časti Antarktídy začali aj ostatné štáty zakladať vedecké stanice. Za účasti 12 štátov sa na území Antarktídy zriadilo 54 staníc (najmä observatórií). R. 1959 bola prijatá medzinárodná Zmluva o Antarktíde platná pre oblasť južne od 60. rovnobežky južnej zemepisnej šírky vrátane plávajúcich ľadovcov, ktorá je prvou významnou dohodou o obmedzení zbrojenia v určitej oblasti sveta. Podľa nej možno Antarktídu využívať iba na mierové účely, zakázané sú všetky opatrenia vojenského charakteru. Zabezpečená je sloboda vedeckého výskumu. Bolo vyhlásené moratórium na dovtedajšie nároky štátov na časti Antarktídy. Zmluvu pôvodne uzavreli Argentína, Austrália, Belgicko, Francúzsko, Čile, Japonsko, Južná Afrika, Nórsko, Nový Zéland, USA, Spojené kráľovstvo a bývalý ZSSR. Prostredníctvom pozorovateľov (občanov zmluvných strán) bol vytvorený špeciálny kontrolný systém. Zmluva je otvorená pre všetky štáty a depozitárom je vláda USA. Do platnosti vstúpila 1961. Slovensko je jej signatárom.

AntArktis

AntArktis — združenie slovenských cestovateľov založené 1992. Pôvodne zamerané na expedičné podnikanie v polárnych oblastiach, neskôr aj na organizovanie výprav po stopách významných Slovákov. Od 1995 má status Klubu UNESCO. Zakladajúcimi členmi boli F. Kele, P. Mariot, A. Rišňovská a P. Učník. K najvýznamnejším podujatiam organizovaným združením AntArktis patria prvá slovenská severopolárna expedícia Arktický kvet (1993), expedície Tahiti (1994) a Vavau (1997) po stopách M. R. Štefánika a expedícia Antananarivo (1996) po stopách M. Beňovského na Madagaskare.

anténa

anténa [lat.] — zariadenie na vysielanie a prijímanie rádiových vĺn. Umožňuje premenu vysokofrekvenčného elektrického signálu (privádzaného na anténu napájacím vedením) na voľne sa šíriace elektromagnetické vlny a naopak. Rozlišuje sa vysielacia anténa a prijímacia anténa. Základným konštrukčným prvkom väčšiny antén je anténový žiarič. Tvar a rozmery antény závisia od jej účelu; môže ísť o obyčajný dipól, o zložitý systém vodičov alebo o sústavu parabolických diskov.

Podľa frekvenčného pásma, v ktorom pracujú, sa antény delia na dlho-, stredno-, krátko- a mikrovlnné a na antény na veľmi krátke vlny, podľa spôsobu žiarenia na všesmerové (zabezpečujú takmer rovnaký príjem signálu zo všetkých smerov) a smerové (len z vybraného smeru), podľa konštrukcie na prútové, slučkové, špirálové, štrbinové, šošovkové a i. V televízii sa používajú antény Yagi, kde sa smerový účinok a zisk antény dosahuje umiestnením pasívnych vodičov za dipól (reflektor) alebo pred dipól (direktor). Podľa účelu sa rozoznávajú zameriavacie antény (napr. rámové); antény prijímača (rozhlasové alebo televízne), ktoré môžu byť vonkajšie alebo vnútorné (napr. feritové antény); vstavané antény, ktoré sú súčasťou televíznych prijímačov; spoločné antény, ktoré sa používajú pri veľkých obytných budovách a v súčasnosti sa nahrádzajú káblovou televíziou alebo príjmom cez satelit; anténu rádioteleskopu používaného v astronómii tvorí dipól s parabolickým reflektorom. Podľa šírky pásma, v ktorom antény pracujú, sa delia na úzkopásmové a širokopásmové. Antény mobilných telefónov tvoria súčasť konštrukčného riešenia telefónu samostatne pre telefónny signál a pre internetové pripojenie. Na zlepšenie smerových vlastností sa antény zoskupujú do sústav (→ anténová sústava). Na pripojenie rôznych antén na vysielač alebo na prijímač sa používajú anténový prepínač a anténová výhybka. Na prispôsobenie impedancie antény k napájaču a ku koncovému stupňu vysielača sa používajú prispôsobovacie obvody.

Na Slovensku právne predpisy ustanovujú prípady, v ktorých je na stavbu vonkajších prijímacích rozhlasových a televíznych antén, ako aj ich zvodov potrebné stavebné povolenie a súhlas vlastníka nehnuteľnosti alebo rozhodnutie súdu. Stavebný úrad mohol podľa zákona o telekomunikáciách (zrušený od 2004) nariadiť preloženie alebo úpravu antén ohrozujúcich stavebný stav nehnuteľnosti alebo bezpečnosť okolia, príp. rušiacich vzhľad okolia.

Anti

Anti — pôvodne pravdepodobne neslovanský kmeň iránskeho pôvodu sídliaci severne od Azovského mora. Prvé písomné zmienky o Antoch sa nachádzajú u Plínia Staršieho a K. Ptolemaia. Vo 4. – 6. stor. už pravdepodobne slavizovaní Anti tvorili organizovaný kmeňový zväz, ktorý sídlil východne od Sklavínov v str. a dolnom Podneprí až po Dnester a Prut (penkovská kultúra). Udržiavali obchodné kontakty s Byzantskou ríšou a so sev. Pričiernomorím. Spolu s Gótmi bojovali proti rímskemu impériu v jeho vých. časti na dolnom Dunaji. Po porážke od Avarov 602 sa Antský zväz rozpadol a časť Antov asi spolu s Avarmi postúpila do Karpatskej kotliny, včleniac sa do polyetnického spoločenstva Avarského kaganátu. V 6. stor. o Antoch, ktorí sa popri Sklavínoch intenzívne podieľali na útokoch na Byzantskú ríšu a na osídľovaní dolného Podunajska a Balkánu, písal Jordanes, ako aj byzantskí autori, napr. Prokopios z Caesarey. Jadro Antov (penkovská kultúra) vytvorilo bázu slovanského osídlenia juž. Ukrajiny a v 6. – 9. stor. sa podieľalo aj na slovanskej kolonizácii území vých. a severových. smerom za Dneper až k Donu a k Volge i na vzniku východoslovanských národov.

antiaterosklerotiká

antiaterosklerotiká [gr.] — lieky používané v prevencii a liečbe rozvinutej aterosklerózy a aterosklerotických komplikácií (napr. ischemická choroba srdca), ktoré sú najčastejšou príčinou úmrtí na Slovensku. K antiaterosklerotikám patria antihyperlipidemiká a antitrombotiká.

antibakchej

antibakchej [gr.], palimbakchej — v antickom časomernom veršovom systéme trojslabičná päťmórová stopa vzorca — — ⋃. V sylabotonickom veršovom systéme ho nemožno realizovať, pretože každé slovo má iba jeden prízvuk. V slovenskej poézii ho používali len bernolákovci (J. Hollý), pretože v bernolákovčine neplatil rytmický zákon, t. j. mohli za sebou nasledovať dve alebo viac dlhých slabík.

antický časomerný veršový systém

antický časomerný veršový systém, antická metrika —

1. súhrn pravidiel metrickej organizácie starogréckej (vznikol v 8. stor. pred n. l.) a starorímskej (z Grécka prenikol do Ríma v 3. stor. pred n. l.) poézie. Do európskej a slovenskej literatúry prenikol v období klasicizmu. Jeho základom je metrum, ktoré má dva protikladné elementy rytmickej výstavby: dlhú (jej vyslovenie trvalo 2 móry) a krátku (1 móru) slabiku. Zaraďuje sa ku kvantitatívnej verzifikácii, pretože jeho rozhodujúcim činiteľom je čas. Rytmus verša sa zakladá na normovanom striedaní týchto prvkov: slabika je dlhá prirodzene (natura), keď je nositeľom kvantity, alebo polohou (positione), keď za ňou nasleduje skupina spoluhlások. Ak sa v skupine spoluhlások vyskytne hláska r alebo l, môže sa považovať za dlhú i za krátku (podľa potreby metra), za krátke sa považujú všetky ostatné slabiky. Dlhé a krátke slabiky sa zoskupujú do stopy, ktorá je najmenšou jednotkou metra a skladá sa z ťažkej (téza) a z ľahkej doby (arza). Metrum verša vytvárajú rovnaké alebo rozdielne stopy. Jednoduché metrum je vybudované na určitej stope, zmiešané alebo logaedické metrum sa skladá zo stôp rozličného druhu, zložené má rozličné kóla (kólon). V antickej metrike sa uplatnilo veľké množstvo stôp, ktoré sa delili podľa počtu slabík a počtu mór, ale aj podľa umiestnenia tézy, podľa zoskupenia v metre ap.;

2. verzologická (metrická) náuka o antických veršových formách a útvaroch.

Antifašistický front Slovanov

Antifašistický front Slovanov — politická a kultúrna organizácia Slovákov v Maďarsku vytvorená pod bezprostredným vplyvom Všeslovanského výboru v Moskve a jeho organizačných zložiek v bývalej Juhoslávii a Rumunsku. Ustanovujúci zjazd sa konal 18. 2. 1945 v obci Battonya (Békešská župa), kde sa i organizačne rozčlenil na slovenskú (sídlo v Békešskej Čabe) a juhoslovanskú (Päťkostolie – Pécs) sekciu. Predsedom sa stal evanjelický farár M. Francisci, tlačovým orgánom bol časopis Sloboda (1945 – 48). Slovenská sekcia svoje požiadavky zhrnula v lete 1945 v Kultúrnom programe Slovákov v demokratickom Maďarsku a v nasledujúcom období sa v rámci pripravovanej medzištátnej výmeny obyvateľstva sústredila na organizovanie presídľovania Slovákov z Maďarska na Slovensko. V októbri 1947 sa osamostatnili juhoslovanská a slovenská sekcia a boli premenované na Demokratický zväz Juhoslovanov v Maďarsku a Zväz Slovanov v Maďarsku. Jeho predsedom sa stal A. Horák (od marca 1948 Ján Žúrik) a generálnym tajomníkom František Bartošek (redaktor Slobody). Po celom území Maďarska sa utvorilo 164 odbočiek, v ktorých bolo organizovaných viac ako 25-tis. Slovákov. Na zásah vládnucej Maďarskej strany pracujúcich bola táto organizácia zlikvidovaná a na pôsobenie medzi Slovákmi v Maďarsku vytvorila 1948 vlastnú organizáciu pod názvom Zväz demokratických Slovákov (od 1956 Demokratický zväz Slovákov, dnes Zväz Slovákov v Maďarsku).

antigorit

antigorit, (Mg,Fe2+)3Si2O5(OH)4 — minerál, zásaditý kremičitan horečnatý zo skupiny serpentínu. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Tvorí masívne jemnozrnné lupienkovité agregáty, vyskytuje sa vo všetkých odtieňoch zelenej a žltej farby. Vzniká premenou ultrabázických hornín. Klasické nálezisko je Valle Antigorio v Piemonte v Taliansku (podľa neho nazvaný). Na Slovensku patrí k bežným minerálom ultrabázických hornín Slovenského rudohoria. Odroda s obsahom vyše 2,8 % oxidu nikelnatého sa nazýva nikelantigorit.

antikoncepcia

antikoncepcia [gr. + lat.] — súbor opatrení na dočasné reverzibilné zabránenie otehotneniu; ochrana pred počatím. Existuje niekoľko spôsobov antikoncepcie s rôznou spoľahlivosťou, výhodami a nevýhodami.

Metódy periodickej abstinencie (metódy bez použitia mechanických alebo iných prostriedkov): 1. Oginova-Knausova metóda (vypočítava plodné dni na základe hodnotenia začiatku menštruácie); 2. meranie bazálnej teploty (plodných je 5 dní pred ovulačným výstupom teploty a 2 dni po ňom); 3. prerušovaný pohlavný styk. Tieto metódy sa pokladajú za nespoľahlivé.

Bariérové metódy (metódy s použitím mechanických prostriedkov): 1. mužský prezervatív (účinne zabraňuje vstupu spermií do krčka maternice ženy a súčasne je aj prevenciou proti chorobám prenášaným pohlavným stykom); 2. ženský pesar (zabraňuje vstupu spermií do krčka maternice); 3. vnútromaternicové teliesko (účinnosť tejto metódy nie je absolútna a gravidita je možná).

Ďalším spôsobom antikoncepcie je používanie antikonceptív (látok na prevenciu vzniku tehotenstva), ktoré sa rozdeľujú na hormonálne (perorálne a implantačné) a miestne (aplikácia spermicídnych látok deštruujúcich spermie vo forme krémov, želé ap.). Na perorálnu antikoncepciu sa používajú 2 typy prípravkov: 1. kombinácia estrogénov a gestagénov; 2. gestagény bez súčasného podávania estrogénov. Antikoncepčný účinok kombinácie estrogénov a gestagénov spočíva v potlačení vylučovania gonadotropínov, čo vedie k zabráneniu ovulácie (estrogén bráni ovulácii a pridaný gestagén zaisťuje rýchlo sa začínajúce a nie príliš dlho trvajúce menštruačné krvácanie po vysadení hormónu). Účinnosť trvalo podávaných gestagénov je nižšia v porovnaní s uvedenou kombináciou. Spoľahlivosť kombinovaných prípravkov je 0,5 – 1 tehotenstvo na 100 žien s rizikom otehotnenia. Pri užívaní hormonálnych antikonceptív je potrebné vylúčiť stavy, ktoré by mohli spôsobiť komplikácie (zápaly žíl, hypertenzia, hyperlipidémia ap.). U zdravých žien, nefajčiarok, je bez vedľajších nepriaznivých účinkov. Miestna antikoncepcia sama nie je spoľahlivá, preto ju treba kombinovať s mechanickou (bariérovou) ochranou.

Na Slovensku sa do 2004 podľa zákona o Liečebnom poriadku poskytovala dispenzárna starostlivosť ženám používajúcim hormonálnu a vnútromaternicovú antikoncepciu.

antimón

antimón [lat.], stibium, Sb — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy, protónové č. 51, relatívna atómová hmotnosť 121,760; krehký sivý na vzduchu stály lesklý kov; teplota topenia 630,7 °C, teplota varu 1 587 °C, hustota 6,697 g/cm3, tvrdosť 3 – 3,5 Mohsovej stupnice. Má pomerne veľký merný elektrický odpor (rezistivitu) 0,417 μΩ · m. Nerozpúšťa sa v neoxidujúcich kyselinách (chlorovodíkovej, zriedenej sírovej), reaguje s koncentrovanou kyselinou dusičnou za vzniku hydratovaného Sb2O5. Chemicky je menej reaktívny ako arzén. Pri zahrievaní sa oxiduje za vzniku Sb2O3 alebo Sb2O5 v závislosti od podmienok. Priamo reaguje s halogénmi a pri zvýšenej teplote aj so sírou.

V zlúčeninách má atóm antimónu oxidačné číslo III alebo V a viaže sa prevažne kovalentnými väzbami. Najdôležitejšie zlúčeniny antimónu sú oxid antimonitý Sb2O3 (antimónový kvet), amfotérna biela látka s teplotou topenia 656 °C, a sulfid antimonitý Sb2S3, ktorý vytvára kovovolesklé ihlicovité kryštály (teplota topenia 547 °C). Ak sa pripravuje zrážaním vodných roztokov antimonitých solí, napr. dusičnanu antimonitého Sb(NO3)3 sulfánom, má oranžovú farbu, čo je analytickým dôkazom antimónu. Sulfid antimonitý sa používa pri výrobe zápaliek, pyrotechnických výrobkov a rubínovočerveného skla. Zo zlúčenín antimónu v oxidačnom stupni V je to kyselina hexahydroxidoantimoničná H[Sb(OH)6] a jej soli, napr. hexahydroxidoantimoničnan draselný K[Sb(OH)6], sulfid antimoničný Sb2S5 (vulkanizačná prísada, liečivo) a oxid antimoničný Sb2O5.

V prírode tvorí antimón súčasť minerálov antimonit, tetraedrit a valentinit. Z hľadiska výskytu v zemskej kôre je na 62. mieste (0,2 g/t). Vyskytuje sa vo viacerých alotropických modifikáciách (→ alotropia), najmä v zlúčeninách s kyslíkom a sírou, v mineráloch ako antimonit, na Slovensku aj ako komplexný sulfid medi a antimónu, nazývaný tetraedrit. Výnimočné postavenie vo svetových zásobách antimónových rúd má Ázia (bez bývalého ZSSR), na území ktorej sa nachádza 64 % svetových zásob, z toho len v Číne asi 45 % (Si-kchuang-šan, Xikuangshan), ďalej Bolívia, Južná Afrika (Gravelotte), krajiny bývalého ZSSR a Kanada. Na Slovensku sú ložiská v Malých Karpatoch (Pezinok-Cajla) a Nízkych Tatrách (Dúbrava, okres Liptovský Mikuláš; Magurka, dnes miestna časť Partizánskej Ľupče).

Antimón sa získava z antimonitu redukciou železom. Chudobná antimónová ruda sa spracuje gravitačným rozdružovaním alebo flotáciou. Získaný koncentrát sa oxidačne praží pri 450 °C. Prchavý oxid antimonitý Sb2O3, ktorý vzniká pri pražení, sa po kondenzácii redukuje drevným uhlím pod vrstvou tavidla (uhličitanu sodného) v tégliku umiestnenom v malej nistejovej peci. Rudy s vysokým obsahom antimonitu sa bez predbežnej úpravy redukujú železom. Surový antimón sa rafinuje pridaním síry (odstránia sa meď a železo) a oxidáciou (odstráni sa arzén). Antimón sa používa na výrobu zliatin s cínom, olovom a inými kovmi (dodáva im tvrdosť), ktoré sú vhodné napr. na výrobu ložísk (5 % cínu, 10 % antimónu, 85 % olova), príborov (zliatina s cínom), rôznych súčiastok používaných v chemickom priemysle, v polygrafii na výrobu tlačiarenských písmen (zliatiny antimónu s olovom). Asi 10 % celkovej produkcie antimónu sa používa pri výrobe olovených dosiek do elektrických akumulátorov.

antimónový oker

antimónový oker — súhrnné pomenovanie žltkastých zemitých druhotných oxidačných minerálov antimonitu. Antimónový oker najčastejšie tvoria cervantit Sb3+Sb5+O4, na Slovensku známy už začiatkom 19. stor. (napr. Pernek), a stibikonit \(\mathrm{Sb^{3+}Sb^{5+}_2O_6(OH)}\), nájdený napr. v Dúbrave (okres Liptovský Mikuláš) a Kremnici.

antitéza

antitéza [gr.] — tvrdenie, ktoré je v rozpore s iným tvrdením, tvrdenie odporujúce téze, jej opak, protiklad;

1. biol. druhá časť položky v určovacích kľúčoch živých organizmov, ktorá je protikladom prvej časti položky (tézy); napr. v téze sa hovorí, že ide o dreviny, v antitéze, že o byliny;

2. filoz., log. z logického hľadiska výrok (súd), protiklad iného výroku (napr. Kantove antinómie). V heglovskej dialektike druhý stupeň triády (téza, antitéza, syntéza) tvoriaci negáciu predchádzajúceho (tézy) nevyhnutnú z hľadiska vývinu danej sféry skutočnosti. Má teda už nielen logický, ale aj ontologický charakter;

3. jaz. protiklad, rétorická figúra — široko rozvité formálne prirovnanie protikladom. Máva tri časti, pričom kladie do protikladu dva motívy. V prvej sa uvádza isté konštatovanie, ktoré sa v druhej popiera, v tretej sa uvádza nová skutočnosť, ktorá vyjadruje protiklad oproti predchádzajúcim tvrdeniam, a tým pomenúva realitu výstižnejšie ako prvé dve tézy. Napr. Odišiel, a viac sa nevrátil, navždy sa stratil;

4. lit. štylistická figúra alebo básnický zvrat, v ktorých sa kladú do ostrého protikladu dva motívy, pojmy, slovné spojenia, myšlienky alebo charakterové črty postáv umeleckého diela.

Nač sloboda?! I v nej ma rabstvo čaká!

(S. H. Vajanský: Segedínsky plnomesiac)

Alebo:

Je boh, je diabol, nebo, peklo,

je dobro, zlo, je telo, duch.

(J. Jesenský: Človek)

V poetike je známa tzv. slovanská alebo metaforická antitéza, ktorá sa stáva výstavbou umeleckého textu a skladá sa z troch častí: obrazu, jeho popretia a nového obrazu. Na princípe antitézy ako na kompozičnom princípe sú vybudované slovenské ľudové piesne. Napr.:

Spievanky, spievanky, kdeže ste sa vzali,

či ste z neba spadli, či ste rástli v háji?

Z neba sme nespadli, v háji sme nerástli,

ale nás mládenci a dievčence našli.

5. výtv. alegorický spôsob znázornenia protikladných síl a zásad formou tézy a antitézy, typu a antitypu (Dobro a Zlo, Cnosť a Neresť, Kristus a Antikrist) prostredníctvom personifikácie alebo cyklických výjavov.

antitrinitári

antitrinitári [gr. + lat.] — označenie kresťanských skupín popierajúcich cirkevné učenie o trojjedinosti Boha (→ Trojica); v užšom zmysle novodobí (najmä reformační) kresťanskí odporcovia dogmy o Božej trojjedinosti: v 16. stor. skupiny antitrinitárov v Poľsku (sociniáni), Sedmohradsku, malé skupiny v baníckom prostredí aj na Slovensku, vo Veľkej Británii a koncom 18. stor. v USA (→ unitárstvo). V širšom zmysle obdobné hnutia v kresťanských dejinách, najmä arianizmus.

antofylit

antofylit [gr.], Mg7Si8O22OH2 — minerál, zásaditý silikát (kremičitan) horčíka, najdôležitejší zástupca kosoštvorcových amfibolov. Kryštalizuje v rombickej sústave. Tvorí dlhé ihlicovité až vláknité stĺpcovité agregáty. Je bezfarebný, žltastý, zelenastý až hnedý. Vyskytuje sa v hadcoch a iných metamorfovaných horninách. Na Slovensku tvorí vláknité agregáty (Muránska Dlhá Lúka, Jelšava, Málinec a i.) najčastejšie na okraji ultrabázických telies.

Antol

Antol — miestna časť obce Svätý Anton.

Anton

Anton, aj Antonius, okolo 1465 – začiatok decembra 1520 Košice — slovenský zlatník. Vyučil sa v Košiciach u Michala z Jasova. R. 1493 sa stal mešťanom v Košiciach, od 1497 do smrti mestský senior. R. 1502 pracoval prevažne pre Peréniovcov. Vytvoril napr. signované mestské pečatidlo a pravdepodobne i zlatý kalich s erbom Košíc (1502, uložený v Dóme sv. Alžbety v Košiciach), monštranciu a oltárny kríž zo Spišskej Novej Vsi.

Antoninus, Ján

Antoninus, Ján (Cassoviensis), okolo 1499 Košice – okolo 1549 Krakov — slovenský lekár a básnik, humanista. Študoval na univerzitách v Krakove, Padove a Bazileji. Pôsobil ako lekár v Košiciach (od 1524) a v Krakove (po 1525), kde sa stal jedným z kráľovských lekárov. Propagoval učenie E. Rotterdamského. Vydával spisy iných autorov, publikoval elégie, príležitostne básne a epigramy v zborníkoch.

Antoš, Kamil

Antoš, Kamil, 9. 10. 1925 Rimavská Sobota – 13. 5. 2013 Bratislava — slovenský chemik. R. 1951 – 91 pôsobil na Chemickotechnologickej fakulte STU v Bratislave (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU; 1960 – 70 vedúci Katedry organickej chémie, 1962 – 65 prodekan fakulty); 1967 profesor. Priekopník vo výskume izotiokyanátov a ich využitia ako antibakteriálnych látok a odborník v oblasti textilnej chémie. Autor a spoluautor viac ako 100 vedeckých prác v domácich i zahraničných časopisoch, 95 československých a 18 medzinárodných patentovaných vynálezov, 6 vysokoškolských učebníc a viacerých monografií. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Hanušovej medaily (1990).

antracit

antracit [gr.] — druh prírodného uhlia s najvyšším obsahom uhlíka (90 – 96 %) zo skupiny kaustobiolitov. Je čiernej farby s vysokým kovovým leskom, homogénne, ťažko zápalné. Používa sa ako tuhé palivo (náhrada koksu do vysokých pecí), na výrobu generátorového plynu a ako zdroj uhlíka (redukčné činidlo). Vyskytuje sa na dne bohatých uhoľných panví. Najväčšie svet. ložiská antracitu sú v Číne, Rusku, na Ukrajine a v USA. Na Slovensku sa vyskytuje pri Veľkej Tŕni.

antrénus

antrénus [gr. > lat.], Anthrenus, záškodník — rod z triedy hmyz (Insecta), rad chrobáky (Coleoptera), čeľaď kožiarovité. Larvy rozožierajú kožušiny a suché preparáty v zbierkach hmyzu, imága (dospelý hmyz) sa vyskytujú na rozličných kvetoch, najmä na kvitnúcom hlohu (Crataegus) a na tavoľníkovci (Sorbaria). Na Slovensku žije niekoľko druhov, napr. antrénus múzejný (Anthrenus museorum), tmavohnedý chrobák dlhý 2 mm, larva dlhá 5 mm, a antrénus krtičníkový (Anthrenus scrophulariae).

antroponymia

antroponymia [gr.] — náuka o vlastných menách ľudí. Na Slovensku sa na pomenúvanie osôb pôvodne používala jednomenná sústava, od 15. stor. dvojmenná sústava, ktorá sa v úradnom styku záväzne používa od konca 18. stor. (krstné, resp. rodné meno a priezvisko).

Apih, Josip

Apih [-ich], Josip, 16. 3. 1853 Zapuže, Radovljica – 19. 1. 1911 Klagenfurt — slovinský dejepisec, jeden zo zakladateľov profesionálnej novodobej slovinskej historiografie, jeden z prvých, ktorí začali využívať archívne pramene. Zameriaval sa na výskum kultúrnych a politických slovinských dejín 18. – 19. stor. a dejín národného školstva. Hlavné dielo: Slovinci a rok 1848 (Slovenci in leto 1848, 1888).

aplit

aplit [gr.] —

1. veľmi jemnozrnná žulová hornina zložená takmer výlučne z kremeňa a alkalického živca, na Slovensku sa vyskytuje napr. v Malých Karpatoch;

2. súhrnný názov žilných hornín, v ktorých všetky súčasti, najmä minerálne, vykryštalizovali takmer súčasne.

apódia

apódia [gr.] — jednotný názov rodov Apoda a Heterogenea z triedy hmyz (Insecta), rad motýle (Lepidoptera), čeľaď apódiovité. Majú malé sploštené telo s výrazne redukovanými nohami. Húsenice žijú na duboch a bukoch. Na Slovensku sa vyskytuje napr. hnedožltá apódia dubová (Apoda limacodes) so zelenou húsenicou.

apódiovité

apódiovité [gr.], Limacodidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad motýle (Lepidoptera). Motýle malých rozmerov. Húsenice slimákovitého vzhľadu žijúce voľne na listoch drevín sú bez panôžok (názov čeľade pochádza zo staršieho mena rodu Apoda, ktorý vyjadroval, že húsenice sú beznohé). Na Slovensku sa vyskytujú iba 2 druhy.

apolitizmus

apolitizmus [gr.] — teoretický aj praktický postoj orientovaný na znižovanie úlohy štátu a hľadanie netradičných komponentov vplyvu na spoločenský pohyb. Môže mať tri zdroje: 1. konzervatívny liberalizmus fetišizujúci schopnosť ekonomiky nahradiť štát (všetko vyrieši trh); 2. filozofický liberalizmus absolutizujúci občana, ktorý je viac ako štát, a preto občianske združenia môžu nahradiť strany aj štát; 3. socializmus vnímajúci sociálne skupiny ako nadštátne štruktúry, čo predpokladá zrušenie národných štátov. Všetky tieto prístupy smerujú k vytvoreniu superštátu či k svetovláde, považujú tradičné fenomény politiky (národ, politická strana, štát) za prekážku svetového bezkrízového, racionálneho či humánneho vývoja. Apolitizmus sa prejavil v Česko-Slovensku po novembri 1989 v hnutí okolo vtedajšieho prezidenta V. Havla (→ nepolitická politika).

Apollo

Apollo — účastinná spoločnosť v Bratislave. Založená 1895, 1896 uviedla do prevádzky rafinériu ropy. Postupne začala vyrábať benzín, petrolej, strojové oleje, parafín, sviečky, vazelíny, asfalt ap. Produkcia sa exportovala do európskych a zámorských krajín. Výrobné zariadenie sa niekoľkokrát rekonštruovalo a modernizovalo. Majiteľmi väčšiny účastinného kapitálu boli zahraničné subjekty. R. 1939 sa majoritným vlastníkom Apolla stal nemecký koncern I. G. Farben, rozsiahlymi investíciami sa významne zväčšila jeho výrobná kapacita, 80 % produkcie však vyvážal do Nemecka. Bombardovanie amerického letectva 16. 6. 1944 zničilo 80 % závodu. R. 1946 bolo Apollo znárodnené a začlenené do národného podniku Slovenské rafinérie minerálnych olejov, ktorý bol 1949 rozdelený na výrobnú časť s názvom Slovnaft a distribučnú časť s názvom Benzinol. Závod Apollo definitívne zanikol 1963 po dobudovaní novej rafinérie ropy v Bratislave – Vlčom hrdle, ktorá prebrala názov Slovnaft.

Aponiovci

Aponiovci (Aponi), aj Apponyiovci (Apponyi) — uhorský šľachtický rod pochádzajúci z bočnej vetvy rodu Péczovcov doloženej v 13. stor. Vlastným zakladateľom rodu je Tomáš, nazývaný Červený (Rufus), ktorý bol 1323 čachtickým kastelánom; jeho syn Peter dostal 1392 od Žigmunda Luxemburského zámenou za hrad Čeklís (Bernolákovo) hrad Oponice s panstvom, podľa ktorého potom začal rod používať predikát. V 16., 17. a 18. stor. získali jednotlivé vetvy Aponiovcov barónsky a potom aj grófsky titul. Členovia rodu sa uplatňovali vo vojenských a v politických funkciách. Okrem Oponíc mali majetky aj v Eberharde (Malinovo) a v Tolnianskej a Békešskej stolici.

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:

Albert, 29. 5. 1846 Viedeň – 7. 2. 1933 Ženeva — politik, syn Juraja (Györgya). R. 1872 – 1918 člen Uhorského snemu, od 1872 pôsobil v rôznych politických stranách, 1891 sa stal predsedom Národnej strany a od 1904 až do konca 1. svetovej vojny jeden z vedúcich činiteľov Strany nezávislosti. R. 1906 – 10 a 1917 – 18 minister kultu a výučby, ako zástanca politiky vytvorenia jednotného maďarského národa v Uhorsku zaviedol 1907 zákony o povinnom vyučovaní v maďarčine aj na základných školách (tzv. Aponiho školské zákony), ktoré boli jedným z vrcholov snáh o asimiláciu nemaďarských národov v Uhorsku. Počas trvania Maďarskej republiky rád (1919) žil na rodinnom majetku v Malinove, potom sa vrátil do Budapešti a stal sa vedúcim maďarskej delegácie na mierovej konferencii v Paríži 1919, ktorej výsledkom bola o. i. Trianonská zmluva. V medzivojnovom období sa snažil o jej revíziu a obnovu Uhorska v pôvodných hraniciach. Od 1923 pôsobil až do smrti ako zástupca Maďarska v Spoločnosti národov;

Anton (Antal), 7. 9. 1782 Oponice, okres Topoľčany – 17. 10. 1852 tamže — šľachtic, diplomat v službách habsburskej monarchie, syn Antona Juraja. R. 1825 dal z Viedne prepraviť vzácnu rodovú knižnicu do Bratislavy a 1827 ju sprístupnil verejnosti. Mesto postupne odmietlo prispievať na jej udržiavanie a majiteľ ju 1846 odviezol do Oponíc. Zachovali sa katalógy knižnice i časť fondu, od 2011 sú historické fondy uložené v zrekonštruovaných priestoroch Aponiovskej knižnice kaštieľa v Oponiciach (v správe Slovenskej národnej knižnice v Martine);

Anton Juraj (Antal György), 4. 12. 1751 – 17. 5. 1817 — politik. Ako radca vládnej koalície pôsobil 1774 v Haliči a 1778 v Rijeke. R. 1779 – 84 zastával funkciu radcu miestodržiteľskej rady. Od 1780 bol hlavným županom v Tolnianskej stolici (Tolna) v dnešnom Maďarsku. Známy sa stal predovšetkým ako milovník umenia a literatúry. R. 1774 založil vo Viedni knižnicu, ktorú jeho syn Anton preniesol do Bratislavy;

Juraj (György), 29. 12. 1808 Bratislava – 28. 2. 1899 Malinovo, okres Senec — politik, otec Alberta. V revolúcii 1848 – 49 a po nej zastával konzervatívne názory a aktívne vystupoval proti liberálnej opozícii. Od 1844 podkancelár a od 1846 kancelár Uhorskej dvorskej kancelárie vo Viedni, 1861 – 63 najvyšší krajinský sudca. R. 1862 vypracoval memorandum požadujúce právnu samostatnosť Uhorska.

Apoštolská cirkev na Slovensku

Apoštolská cirkev na Slovensku — kresťanská protestantská cirkev turíčno-charizmatického smeru (→ turíčne hnutie, → charizmatické hnutia) pôsobiaca na Slovensku od začiatku 20. stor. Na čele stojí biskup a Rada Apoštolskej cirkvi na Slovensku. Najvyšším orgánom je celocirkevná konferencia.

apoštolský kráľ

apoštolský kráľ, apoštolský majestát — titul uhorských kráľov počnúc Štefanom I., sv., ktorý ho 1000 dostal údajne od pápeža Silvestra II. za usilovnú činnosť pri šírení a upevňovaní kresťanstva v Uhorsku (zakladanie biskupstiev a arcibiskupstiev, škôl, podpora rehoľníkov a učiteľov). Štefan požiadal pápeža o požehnanie a udelenie kráľovského titulu, Silvester II. mu údajne poslal korunu a apoštolský kríž s právom používať titul apoštolský kráľ. Na základe tejto tradície si uhorskí králi prisvojovali najvyššie patronátne právo. Štefan III. sa síce okolo 1169 zaviazal, že bez porady s pápežom nebude ani vymenúvať, ani odvolávať biskupov, viacerí neskorší uhorskí panovníci to však nerešpektovali. Vladislav II. Jagelovský a Ferdinand I. žiadali od pápežov potvrdenie titulu apoštolský kráľ, dosiahla ho však až Mária Terézia za pápeža Klementa III. (1753) a používala ho vo svojej intitulácii. Nové biskupstvá (Spiš, Banská Bystrica a Rožňava) však zriadila 1776 so súhlasom pápežskej kúrie.

apostrofa

apostrofa [gr. > lat.] —

1. jaz. rečnícke zvolanie a oslovenie neprítomnej osoby alebo veci vyjadrujúce emocionálny vzťah rečníka k adresátovi prejavu alebo k personifikovanému predmetu reči. Apostrofa ako rečnícka figúra bola známa už v antike. Označovalo sa ňou obrátenie sa rečníka od zboru sudcov k odporcovi. V súčasnosti sa často vyskytuje v slávnostných prejavoch, v ktorých rečník v priebehu reči cituje alebo oslovuje. Často sa realizuje zvolacou vetou;

2. lit. štylistická (rečnícka) figúra: oslovenie neprítomnej, zväčša fiktívnej osoby alebo neživého predmetu, ktorý sa tým zároveň personifikuje. Apostrofa je príznačná pre slovenskú ľudovú pieseň:

Dievča, dievča, lastovička,

rád ťa vidím od malička...

a pre poéziu básnikov slov. romantizmu:

Hej, chlapci slovenskí, nič sa mi nebojme!

Len my v našich Tatrách jak tie Tatry stojme!

(J. Kráľ: Duma bratislavská)

Pomerne často sa apostrofy vyskytujú aj v poézii P. O. Hviezdoslava, S. H. Vajanského, M. Rázusa:

Ó, mládež naša, tys’ držiteľkou rána...

(P. O. Hviezdoslav: Mládeži)

Apostrofu používal aj M. Rúfus:

Poézia, aké je nepatrné

to, čím si viacej ako púhe nič!

aproximácia práva

aproximácia práva — približovanie, zlaďovanie práva jednotlivých krajín so smernicami, nariadeniami a odporúčaniami Európskej únie vrátane dohovorov Rady Európy. Predpokladá prípravu nových a novelizáciu existujúcich zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj vytváranie sústavy príslušných organizačných a administratívnych inštitúcií (štruktúr) zabezpečujúcich realizáciu a ďalší vývoj aproximovaného práva.

V Slovenskej republike úlohy aproximácie práva vychádzali z procesu integrácie Slovenska do Európskej únie (zavŕšeného vstupom SR do Európskej únie 2004) na základe Európskej dohody o pridružení medzi SR a Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi (1995). Komplexný program aproximácie národných právnych systémov krajín pridružených k Európskej únii vrátane SR obsahoval dokument Biela kniha. Príprava asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integráciu do vnútorného trhu Únie (1995). Od všetkých asociovaných krajín strednej a východnej Európy sa očakávalo vypracovanie vlastného, národného programu realizácie programu tohto dokumentu. Z Európskej dohody o pridružení SR s Európskymi spoločenstvami vyplývala pre slovenský právny systém požiadavka aproximácie najmä v oblasti slovenského colného práva, práva obchodných spoločností, bankového práva, finančného a daňového práva, práva duševného vlastníctva, ochrany zdravia a života ľudí, ochrany spotrebiteľa, ochrany zvierat a rastlín, technických noriem, práva ochrany a tvorby životného prostredia vrátane predpisov o jadrovej energii. Zlučiteľnosť návrhov právnych predpisov s právom Európskej únie sa v legislatívnom procese overovala prostredníctvom tzv. doložky zlučiteľnosti.

apt

apt, aptien — stratigrafický stupeň (vek) spodnej kriedy, ktorý vymedzil 1840 A. d’Orbigny. Významné skameneliny aptu sú amonity (→ amonitotvaré) Deshayesites deshayesi, Ancyloceras matheroni, Aconoceras nisum a i. Na Slovensku je apt vyvinutý najmä v podobe organogénnych a slienitých vápencov bradlového pásma a krížňanského príkrovu. Nazvaný podľa francúzskeho mesta Apt.

aptychy

aptychy [gr.] — vápenaté alebo rohovinové viečka uzatvárajúce ústie obývacej komôrky niektorých amonitov (→ amonitotvaré). Sú z jednej časti alebo sa skladajú z dvoch súmerných, niekedy zrastených doštičiek. Majú rozličnú skulptúru a ich obrysy zodpovedajú prierezu závitu amonitu. Aptychy sa hojne vyskytujú v niektorých vrchnojurských a spodnokriedových vápencoch francúzskych a rakúskych Álp, na Slovensku na Považí a Orave.