Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 2001 – 2050 z celkového počtu 2339 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kips, Milan

Kips, Milan, 1. 8. 1944 Čataj, okr. Senec — slovenský pedagóg, teoretik pedagogiky a didaktik. R. 1968 – 86 pôsobil na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, 1986 – 2006 na Fakulte telesnej výchovy a športu UK, 2006 – 07 na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, 2007 – 10 na Materiálovotechnologickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Trnave, 2010 – 11 na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a 2012 – 15 na Fakulte humanitných vied Žilinskej univerzity; 2002 profesor.

Zaoberá sa dejinami školstva a pedagogiky, osobitne dejinami česko-slovenských vzťahov v oblasti školstva, ďalej teóriou vzdelávania dospelých a didaktikou s osobitným zreteľom na športovú edukáciu a športovú humanistiku. Autor a spoluautor viacerých štúdií a publikácií, napr. Česko-slovenské vzťahy v dejinách školstva v rokoch 1848 – 1918 (1998, prepracované vydanie 2000), Slováci v českých stredných školách v rokoch 1848 – 1918 (2000), Život a dielo Vladimíra Václavíka (2009). Autorsky sa podieľal aj na príprave diel Pedagogická encyklopédia Slovenska (2 zväzky, 1984 – 85) a Telesná výchova a šport. Terminologický a výkladový slovník (1995).

kirgizská literatúra

kirgizská literatúra — literatúra Kirgizov žijúcich prevažne v Kirgizsku. Vychádza z bohatých tradícií stredoázijskej ľudovej slovesnosti a zahŕňa širokú škálu žánrov od lyrických piesní až po rozsiahle eposy. Typickými žánrami kirgizskej literatúry sú ľudové piesne, napr. pastierske (bekbekej), ľúbostné (seketbaj, kjujgen) a žalostné (arman), náreky (košok), chválospevy (maktoo), kliatby (kordoo), príslovia a porekadlá (makal-lakap) a rozprávky. Ústnym podaním prostredníctvom ľudových spevákov manasčov sa šíril a rozvíjal trojdielny národný epos Manas, ktorý patrí k najdlhším na svete, a prostredníctvom ľudových spevákov akynov tzv. malé eposy.

Po Októbrovej revolúcii 1917 pôsobili ľudoví speváci T. Satylganov, ktorý skladal lyrické i epické, prevažne satirické básne so sociálnou a politickou tematikou, a T. Moldo, ktorý postupne prešiel od didaktickej k agitačnej poézii. Niektorí ľudoví speváci mali konzervatívnejšie názory, obhajovali tradičný patriarchálno-feudálny spôsob života, oslavovali islam, vyzývali k trpezlivosti a k pokore, prípadne vystupovali s panturkickými a antisovietskymi názormi. Písomná literatúra do Októbrovej revolúcie 1917 existovala len ojedinele, v 20. a 30. rokoch 20. stor. sa formovala pod vplyvom politických zmien (nastolenie sovietskej vlády).

Zakladateľom kirgizskej sovietskej literatúry, ktorá uplatňovala metódu socialistického realizmu, bol básnik a prozaik A. Tokombajev, autor poémy s témou kolektivizácie Na vlastné oči (Svojimi glazami, 1952), v ktorej zachytil vnútorný zápas roľníka Nurbaja. Osudom kirgizských žien pred revolúciou sa venovali prozaik Kasymaly Bajalinov (*1902, †1979) v románe Adžar (Ažar, 1926) a Moldogazy Tokobajev (*1905, †1974) v divadelnej hre Nešťastná Kakej (Kajgyluu K., 1927). K významným básnikom a dramatikom patrili Temirkul Umetalijev (*1908, †1991), autor básnickej zbierky Krajina kvetov (Güldör ölkösü, 1940) a zbierky s vlasteneckou tematikou Melódia vlasti (Melodii Rodiny, 1949), Žusup Turusbekov (*1910, †1944), autor básnickej zbierky Žusupove básne (Žusuptun yrlary, Stichi Džusupa, 1932) a drámy Miesto smrti (Ažal orduna, 1935), ďalej Žoomart Bokonbajev (*1910, †1944), ktorý sa venoval písaniu politickej satiry a divadelných hier (Zlatá dievčina, Altyn kyz, 1937), a T. Sydykbekov. V 40. a 50. rokoch 20. stor. sa posilňovalo vlastenecké protivojnové cítenie, autori spracúvali prevažne vojnové námety, napr. Kubanyčbek Malikov (*1911, †1978) v poéme Krv za krv (Kanga – kan, 1942) a K. Bajalinov vo vojnovej próze Šťastie (Bakyt, 1947), v ktorom zachytil príbeh lásky odvážneho džigita Žapara a krásnej Žamily. Lyrické básne s vlasteneckou tematikou písal A. Osmonov. V 50. rokoch 20. stor. začala v kirgizskej literatúre postupne prevažovať próza nad tradičnou poéziou, k prozaikom patrili napr. Nasirdin Bajtemirov (*1916, †1996) a Šukurbek Bejšenalijev (*1928), ktorý napísal novelu Kyčan (Kyčan, 1956). K rozvoju drámy prispeli Toktobolot Abdumomunov (*1922, †1989) divadelnou hrou Atabekova dcéra (Doč Atabeka, 1955) a A. Tokombajev hrou Zrnko nesmrteľnosti (Ölböstün ürönü, 1963). Na konci 50. rokov 20. stor. sa najpopulárnejším a najznámejším kirgizským prozaikom stal Č. Ajtmatov, ktorý písal po kirgizsky i po rusky.

Voľný verš do kirgizskej literatúry priniesol básnik Sujunbaj Eralijev (*1921, *2016) v knihe básní, rozprávok a poém Nesmelé hviezdy (Zastenčivyje zvezdy, 1963) s tematikou poznávania vesmíru (na Slovensku vyšiel výber jeho básní pod názvom Mame, láske a hviezdam, 1967). V 60. rokoch 20. stor. sa rozvíjala najmä próza (a to najmä román), k najvýznamnejším tvorcom patrili Mamasaly Abdukarimov (*1910, †1999) a Tölögön Kasymbekov (*1931, †2011), autor románu Zlomený meč (Slomannyj meč, 1966 – 71), k prozaikom 70. rokov 20. stor. patrili Murza Gaparov (*1936), autor zbierok próz, napr. Divá hus (Dikij gus, 1984), a Orozbek Ajtymbetov (*1949), autor zbierky Vôňa strniska (Zapach žnivia, 1976). Poéziu tvorili Sooronbaj Žusujev (1925, †2016), Omor Sultanov (*1935) a Turar Kožomberdijev (*1941, †1989). V 80. rokoch 20. stor. vynikli Aman Saspajev (*1929) zbierkou poviedok Posvätný cit (Sviatoje čuvstvo, 1987) a Žylkyčy Žapijev (*1943) zbierkou poviedok Tanec dažďa (Tanec dožďa, 1980). K ďalším kirgizským spisovateľom tvoriacim na konci 20. stor. patrili Kazat Akmatov (*1941, †2015), Nurpais Žarkynbajev (*1939), ktorý upútal knihou Kirgizské kočovanie (Kyrgyz köčü, 1986), poetka Sagyn Akmatbeková (Akmatbek; *1949), ďalej Bajdylda Sarnogojev (*1932, †2004) a Žolon Mamytov (*1940, †1988).

Vyhlásením nezávislosti Kirgizska (1991) nastala nová etapa rozvoja kirgizskej literatúry, v ktorej sa prejavila väčšia uvoľnenosť, mladší autori, ktorí píšu po kirgizsky alebo po rusky, sa postupne oslobodili od ideologizovania a opustili metódu socialistického realizmu. K významným súčasným autorom patria prozaik, dramatik a scenárista Žanyš Kulmambetov (*1955), básnik a dramatik Kožogeldi Kultegin (*1960, vlastné meno Kožogeldi Kulujev), básnik a prekladateľ Nurlan Kalybekov (*1973) a básnik a publicista Šerboto Tokombajev (*1974) žijúci v USA.

Kirilová, Ida

Kirilová, Ida, 6. 5. 1949 Prešov – 21. 7. 2004 Bratislava — slovenská operná speváčka (mezzosoprán). R. 1972 – 76 študovala spev u Iľju Josifova (*1912, †1993) na hudobnej akadémii v Sofii. R. 1976 – 79 sólistka opery Štátneho divadla v Košiciach, 1979 – 2004 Opery Slovenského národného divadla, súčasne 1982 – 85 operného divadla v Bonne v Nemecku.

Svoj farebne bohatý hlasový fond a mäkkú legatovú kantilénu uplatnila v dielach talianskeho romantického repertoáru, najmä v operách G. Verdiho, a to v úlohách Feneny (Nabucco), Azuceny (Trubadúr), Ulriky (Maškarný bál), Preziosilly (Sila osudu), Eboli (Don Carlos), Amneris (Aida) a Pani Quicklyovej (Falstaff), ako aj vo virtuóznejších partoch Dorabelly (Così fan tutte), Rosiny (Barbier zo Sevilly) či Giovanny (Anna Boleynová). Okrem Carmen (Carmen) zaujala aj v úlohách vyžadujúcich veľkú hlasovú expresivitu, napr. v postave Princeznej de Bouillon (Adriana Lecouvreur). Širokú farebnú škálu svojho hlasu uplatnila aj v ruskom klasickom opernom repertoári (Končakovna, Knieža Igor; Oľga, Eugen Onegin). Pre svoju drobnú postavu bola obsadzovaná aj v tzv. nohavičkových úlohách, napr. v úlohe Cherubína (Figarova svadba) alebo Siebela (Faust a Margaréta). R. 1982 vytvorila v slovenskej premiére opery Osud zhýralca od I. Stravinského jednu z hlavných postáv Babu Turek, zaujala aj v dramaticky poňatej úlohe Blagoty v Svätoplukovi od E. Suchoňa. Vystupovala aj v zahraničí, o. i. vo Viedenskej štátnej opere ako Amneris (Aida, 1987). Venovala sa aj koncertnej činnosti, uplatnila sa v oratórnej, kantátovej i v komornej tvorbe. V Československom rozhlase v Bratislave (dnes RTVS) nahrala viaceré operné árie a stvárnila postavu Siebela v nahrávke opery Faust a Margaréta (1983). Finalistka a laureátka viacerých prestížnych medzinárodných speváckych súťaží. R. 1994 vznikol televízny filmový medailón Tvár Idy Kirilovej (réžia M. Chudovský).

Kiripolský, Milan

Kiripolský, Milan, 3. 3. 1946 Nové Zámky – 27. 8. 1999 Martin — slovenský muzeológ, spisovateľ a publicista. Po ukončení štúdií pracoval v Okresnej pamiatkovej správe v Považskej Bystrici. R. 1979 bol iniciátorom zriadenia dnešného Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici (zriadené 1984; autor libreta a scenára prvej stálej expozície dejín a národopisu považskobystrického regiónu). R. 1982 – 90 pôsobil v Kysuckom múzeu v Čadci. Zaslúžil sa o rozvoj kysuckého múzejníctva v kontexte Múzea kysuckej dediny v Novej Bystrici v časti Vychylovka (aj Skanzen Vychylovka, otvorený 1981) a 1983 sa podieľal na tvorbe scenára stálej expozície starších dejín Kysúc v kaštieli v Radoli. Od 1990 pôsobil v Etnografickom múzeu SNM v Martine (1990 – 91 vedúci oddelenia Múzea slovenskej dediny, 1991 – 95 jeho riaditeľ). Zaslúžil sa o opätovné sprístupnenie a rekonštrukciu Botanickej záhrady Etnografického múzea SNM v Martine, o obnovu, reinštaláciu a sprístupnenie Múzea Martina Benku a o zreštaurovanie a expozičné sprístupnenie dreveného kostolíka z Rudna (sprístupnený 1994) a filagórie zo Slovenského Pravna v Múzeu slovenskej dediny. Jeden z autorov projektu SNM Múzeá a etniká zameraného na výskum, dokumentáciu a propagáciu kultúr etnických minorít na Slovensku. Po 1990 člen Asociácie európskych múzeí v prírode a prezident Únie múzeí v prírode na Slovensku. Autor literárno-dramatických a historicko-národopisných rozhlasových relácií Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici a scenárov rozsiahleho cyklu Encyklopédia slovenských obcí Slovenskej televízie (dnes RTVS). Významnou mierou sa podieľal na zostavení monografií o niektorých kysuckých obciach (Makove, Ochodnici, Svrčinovci a Turzovke). Od pol. 60. rokov 20. stor. literárne činný (autor niekoľkých prozaických prác a básní publikovaných v novinách a časopisoch).

Kirschbaum, Jozef

Kirschbaum [kirš-], Jozef (Marian), pseudonymy Jozef Kirschbaum-Čerešňa, J. Višňovan, J. Višňovský, J. K. Čerešňa, M. Čerešňa a i., 25. 3. 1913 Dolné Vestenice, okres Prievidza – 16. 8. 2001 Willowdale, časť Toronta, Kanada — slovenský politik, diplomat, slavista a slovakista, otec Stanislava Kirschbauma.

Študoval právo na UK v Bratislave (1933 – 38) a na univerzite vo Varšave a v Krakove (1934 – 35). Už počas štúdia na gymnáziu publikoval pod pseudonymom Marian Čerešňa články, v ktorom polemizoval s ideami čechoslovakizmu a hlásil sa k autonomizmu. R. 1938 šéfredaktor radikálne pronárodne orientovaného dvojtýždenníka Nástup, 1939 – 40 generálny tajomník HSĽS. Po Salzburských rokovaniach v lete 1940 bol na príkaz A. Hitlera odstránený z vedúcich politických pozícií a odišiel do diplomacie; 1941 – 42 legačný radca v Ríme, kde zároveň študoval politické vedy, 1942 – 45 vyslanec v Berne, kde po 1945 zostal v emigrácii. R. 1945 – 48 pôsobil vo výbore Medzinárodnej organizácie pre utečencov v Ženeve ako delegát Slovenskej ligy v Amerike.

Po nástupe komunistickej moci v Československu (február 1948) bol v neprítomnosti odsúdený na dvadsať rokov väzenia. V novembri 1949 sa vysťahoval do Kanady, kde študoval a 1951 – 62 prednášal slavistiku na univerzite v Montreale, potom v Toronte a Ottawe, kde 1990 založil na univerzite ako uznávaný slavista Katedru slovenskej histórie a kultúry. Od 1971 podpredseda Svetového kongresu Slovákov, pri príležitosti jeho piateho generálneho zhromaždenia 1981 zostavil knihu Desať rokov činnosti Svetového kongresu Slovákov (1981).

Autor viacerých politologických a historických prác a mnohých odborných článkov z oblasti histórie a slavistiky, napr. knihy dokumentov Krvácajúca hranica (1940), spisov Náš boj o samostatnosť Slovenska (1958), Slováci v Kanade (Slovaks in Canada, 1967), Slovenský jazyk a literatúra (Slovak Language and Literature, 1975), Slováci na Podkarpatskej Rusi a ich presídľovanie do Československa v roku 1947 (1998) a i. Časopisecky publikoval aj básne, črty, poviedky, literárne kritiky, recenzie a úvahy.

Kirschbaum, Stanislav

Kirschbaum [kirš-], Stanislav, 6. 8. 1942 Bratislava — slovenský slovakista a slavista, syn Jozefa Kirschbauma. Od 1949 žije v Kanade. R. 1959 – 64 študoval na univerzite v Ottawe, 1964 – 68 na univerzite v Toronte, neskôr politické vedy na univerzite v Paríži. Od 1970 pôsobí ako profesor medzinárodných štúdií na Glendon College of York University v Toronte (vedúci Katedry medzinárodných štúdií), súčasne hosťujúci profesor na viacerých univerzitách, o. i. na Trnavskej univerzite.

Zaoberá sa najmä politickými dejinami Slovenska v 2. pol. 20. stor. a medzinárodnými vzťahmi. Autor monografií Slovenský nacionalizmus v socialistickom Československu (Slovak Nationalism in Socialist Czechoslovakia, 1977), Slováci a Česi: Pokus o nový náčrt ich politických dejín (Slovaques et Tchèques, essai sur un nouvel aperçu de leur histoire politique, 1987), Dejiny Slovenska. Boj o prežitie (A History of Slovakia. The Struggle for Survival, 1995), Historický slovník Slovenska (Historical Dictionary of Slovakia, 1998), Historické úvahy o strednej Európe (Historical Reflections on Central Europe, 1999), Úvod do problematiky slovenských dejín po roku 1945 (2003), Stredoeurópske dejiny a Európska únia (Central European History and the European Union, 2007), Význam Európy, strednej Európy a Európskej únie (The Meaning of Europe, Central Europe and The European Union, 2007), Slovensko od A do Z (The A to Z of Slovakia, 2010) a i.

R. 1980 – 2010 tajomník Medzinárodnej rady stredo- a východoeurópskych štúdií (International Council for Central and East European Studies, ICCEES) so sídlom v Berlíne, od 1995 člen Francúzsko-kanadskej asociácie strategických štúdií (L’Association France-Canada d’études stratégiques, AFCES) so sídlom v Grenobli, člen Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie (International Institute for Strategic Studies, IISS) so sídlom v Londýne, 2002 zvolený za člena Kanadskej kráľovskej spoločnosti (Royal Society of Canada). Nositeľ viacerých ocenení, napr. 1994 francúzskeho štátneho vyznamenania Chevalier dans l’Ordre des Palmes académiques.

Kírť

Kírť — miestna časť obce Čeláre.

Kisch, Egon Erwin

Kisch [kiš], Egon Erwin, 29. 4. 1885 Praha – 31. 3. 1948 tamže — po nemecky píšuci židovský novinár a spisovateľ, predstaviteľ pražskej nemeckej literatúry. Zakladateľ literárnej reportáže ako samostatného literárneho žánru, majster živého, vtipného a zároveň vecného rozprávania, pre ktoré je charakteristická presnosť faktov. R. 1906 – 13 reportér pražského nemeckého denníka Bohemia. R. 1913 sa presťahoval do Berlína, kde pracoval v novinách Berliner Tageblatt (Berlínsky denník). Počas 1. svetovej vojny slúžil ako vojak rakúsko-uhorskej armády v Srbsku a Rusku.

V reportážach a drobných prózach zbierok Z pražských uličiek a nocí (Aus Prager Gassen und Nächten, 1912) a Pražské deti (Prager Kinder, 1913), v románe Pasák (Der Mädchenhirt, 1914; sfilmovaný 1919, réžia Karl Grune, a 1930, réžia Hans Tintner) čerpajúcom z pražského podsvetia, v sociálnokritických reportážach Pražské dobrodružstvá (Die Abenteuer in Prag, 1920), v zbierke kriminálnych príbehov z pražského podsvetia Pražský pitaval (Prager Pitaval, 1931) a v spomienkach na detstvo v Prahe Trhovisko senzácií (Marktplatz der Sensationen, 1942; sfilmované 1963, réžia Fred Mahr) prejavil dôvernú znalosť pražského prostredia a sympatie k vydedencom spoločnosti. Zblížil sa s pražskou divadelnou avantgardou, Revoluční scéna E. A. Longena uviedla jeho komédie Nanebevstoupení Tonky Šibenice (1921, Die Himmelfahrt der Galgentoni, vydaná 1922; sfilmovaná pod názvom Tonka Šibenice ako prvý český zvukový film, 1930, réžia K. Anton) a Pasáci, pasáci (1921, podľa románu Pasák) a Pražské nemecké divadlo a divadlo Apollo historickú komédiu Ukradená Praha (1923 a 1924, Die gestohlene Stadt, vydaná 1922). Otrasné vojnové zážitky zobrazil vo vojnovom denníku Vojakom pražského zboru (Als Soldat im Prager Korps, 1922) a v diele Napíš to, Kisch! (Schreib das auf, Kisch!, 1930), ktoré sú už prejavom jeho reportérskeho majstrovstva a vyhraneného antimilitarizmu. Po 1. svetovej vojne sa zdržiaval vo Viedni, 1921 sa opäť presunul do Berlína (dopisovateľ Lidových novin a iných českých tlačovín), kde 1923 vydal antológiu svetových novinárov Klasický žurnalizmus (Klassischer Journalismus). R. 1922 – 26 cestoval po Európe, Južnej Afrike a Sovietskom zväze. R. 1925 sa stal členom Nemeckej komunistickej strany a svoje presvedčenie potvrdil zbierkou reportáží Zúrivý reportér (Der rasende Reporter, 1925). V tomto diele, s ktorého názvom sa sám identifikoval, kultivoval svoj obraz duchaplného, odhodlaného a bravúrneho reportéra. Medzinárodný úspech získal reportážou Prípad šéfa generálneho štábu Redla (Der Fall des Generalstabschefs Redl, 1924; sfilmovaná 1931, réžia K. Anton) o špionážnom prípade plukovníka generálneho štábu Alfreda Redla (*1846, †1913) z 1913. R. 1933 bol väznený v nacistickom žalári, po intervencii československých úradov prepustený a vypovedaný z Nemecka, svedectvo o tom podal v diele V žalári Tretej ríše (In den Kasematten von Spandau, 1933). R. 1934 podnikol ilegálnu cestu do austrálskeho Melbourne, kde sa zúčastnil na svetovom kongrese proti vojne a fašizmu, čo opísal v reportáži Pristátie v Austrálii (Landung in Australien, 1937), 1937 – 38 bojoval v radoch interbrigadistov v španielskej občianskej vojne (Vojaci na morskej pláži, Soldaten am Meeresstrand, 1938; Tri kravy, Die drei Kühe, 1938). V 30. rokoch 20. stor. zúročil svoju cestovateľskú vášeň a napísal veľký cyklus cestopisných reportáží Cári, popi, boľševici (Zaren, Popen, Bolschewiken, 1927), Americký raj (Paradies Amerika, 1930), Ázia zmenená od základov (Asien gründlich verändert, 1932), Tajná Čína (China geheim, 1933) a Dobrodružstvá na piatich kontinentoch (Abenteuer in fünf Kontinenten, 1936; slov. 1951), v ktorých sa usiloval o zobrazenie revolučnej premeny sveta. Autor zbierky reportáží napísaných do 1934 Vstup zakázaný (Eintritt verboten, 1934), reportáží a poviedok so židovskou tematikou Príbehy zo siedmich get (Geschichten aus sieben Ghettos, 1934) a i. R. 1940 – 46 bol prinútený žiť v mexickom exile, kde založil vydavateľstvo Slobodná kniha (El Libro Libre). Tento pobyt neskôr opísal v knihe reportáží Objavy v Mexiku (Entdeckungen in Mexiko, 1945).

V slovenčine vyšiel výber z jeho reportáží pod názvom Dobrodružstvá z celého sveta (1955). Viaceré jeho diela boli sfilmované. R. 1986 nakrútil slovenský režisér M. Hollý ml. päť filmov na motívy Kischových poviedok (Šnorer, Predvianočná nádielka, Nedozierne následky, Tetovaný portrét, Na Bertramke straší), z ktorých vznikli neautorizované zostrihy Zuřivý reportér (1988) a Lovec senzací (1989). Od 1992 udeľuje Obec spisovateľov ČR a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska českým a slovenským spisovateľom Cenu E. E. Kischa za výnimočné diela v oblasti literatúry faktu.

Kišiday, František Alexander

Kišiday [-daj], František Alexander, 22. 9. 1940 Kalinov, okres Medzilaborce – 24. 8. 1987 Bratislava, pochovaný v Obišovciach, okres Košice-okolie — slovenský rímskokatolícky kňaz, teológ a náboženský publicista. R. 1963 bol vysvätený za kňaza, 1963 – 65 pôsobil ako kaplán v Zborove a 1965 – 66 v Bardejove, 1966 – 73 správca farnosti v Kostoľanoch nad Hornádom, 1973 – 77 vo Fričovciach a od 1977 v Bratislave (v mestskej časti Jarovce). Súčasne od 1977 pôsobil na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde prednášal fundamentálnu teológiu a teológiu náboženstiev. Priekopník religionistiky na Slovensku, o. i. sa zaoberal otázkami nekatolíckych náboženských tradícií (významné sú najmä jeho komparatistické štúdie) a dialógom s neveriacimi. Autor niekoľkých vysokoškolských skrípt, spoluautor práce Malá koncilová konkordancia (1980). Člen redakčnej rady časopisu Duchovný pastier, do ktorého prispieval aj teologickými štúdiami a článkami.

Kiska, Andrej

Kiska, Andrej, 2. 2. 1963 Poprad — slovenský politik, prezident SR (od 2014). Po absolvovaní štúdia na Elektrotechnickej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave v odbore mikroelektronika (1986) pracoval ako projektant v spoločnosti Naftoprojekt v Poprade. R. 1990 odišiel do USA, kde vykonával rôzne profesie. Po návrate na Slovensko pracoval 1991 – 2014 ako manažér. Založil viaceré spoločnosti poskytujúce finančné služby, najúspešnejšie boli Triangel (založená 1996) a Quatro (založená 1998). R. 2006 založil s Igorom Brossmannom (*1966) neziskovú organizáciu Dobrý anjel, ktorá sa zameriava na poskytovanie pomoci najmä osobám s onkologickým ochorením, rodinám s chorými deťmi v hmotnej núdzi a deťom v detských domovoch, 2011 sa podieľal na založení tejto organizácie v Česku. R. 2014 bol ako nezávislý kandidát v druhom kole priamych prezidentských volieb zvolený za prezidenta SR, inaugurovaný 15. 6. 2014. Nositeľ viacerých ocenení.

Kišon, Efraim

Kišon, Efraim, aj Kishon, Ephraim, vlastným menom Ferenc Hoffmann, 23. 8. 1924 Budapešť – 29. 1. 2005 Appenzell, Švajčiarsko, pochovaný v Tel Avive-Jaffe, Izrael — izraelskomaďarský spisovateľ, satirik, humorista, scenárista a režisér. Počas 2. svetovej vojny bol 1944 pre svoj židovský pôvod deportovaný do pracovného tábora v Jelšave, neskôr sa dostal do ďalších koncentračných táborov, z ktorých sa mu podarilo ujsť. Až do konca vojny žil pod nepravou slovenskou identitou, 1945 bol zajatý a deportovaný do Bieloruska, odkiaľ ušiel. R. 1948 skončil štúdium dejín umenia na univerzite v Budapešti a zamestnal sa v satirických novinách Ludas Matyi. R. 1949 emigroval do Izraela. R. 1951 začal písať pre noviny Új Kelet (Nový východ) vychádzajúce v maďarčine, po osvojení si hebrejčiny pre denník Ma’ariv, do ktorého pravidelne prispieval humoristickými fejtónmi. Od 1981 žil striedavo vo Švajčiarsku a v Izraeli.

Písal satirické a humoristické poviedky, romány, divadelné hry a filmové scenáre, pričom niektoré filmy aj sám režíroval. Autor viac ako 50 kníh preložených do 38 jazykov, napr. Pardon, vyhrali sme (Sliha Še-Nicahnu, 1967), Všetko, čo je v Efraimovi Kišonovi (Ha-kol-bo šel Efraim Kišon, 1972), knihy spomienok zo života v totalitnom režime Nebolo sa na čom smiať (Chiuch ba-bacoret, 1978), knihy politických satír Blahoslavený, kto uverí (Wer’s glaubt, wird selig, 2000; slov. 2002), divadelných hier Čierna na bielom (Šahor Al Gabei Lavan, 1956) a Manželská zmluva (Ha-ketuba, 1959), muzikálu Salah Šabati (S. Š., 1988) a kníh pre deti. Režisér filmov Salah Šabati (1964; nominovaný na Oscara, ocenený Zlatým glóbusom za najlepší cudzojazyčný film, 1964), Veľký kanál (Blaumilch Kanal, 1969; nominovaný na Zlatý glóbus, 1971), Policajt (Ha-šoter Azoulay, 1971; nominovaný na Oscara, ocenený Zlatým glóbusom za najlepší cudzojazyčný film, 1972) a i.

Na Slovensku vyšli výbery Kišonových poviedok pod názvami To sa iným nestane (1999), Pomsta je sladká (2000) a Zostane to v rodine (2001). Nositeľ viacerých literárnych, novinárskych a filmových ocenení.

Kišonová-Hubová, Mária

Kišonová-Hubová, Mária, 17. 3. 1915 Láb, okr. Malacky – 11. 8. 2004 Bratislava — slovenská operná speváčka (soprán) a pedagogička, manželka herca Mikuláša Hubu, matka Martina Hubu. Študovala súkromne u Jozefa Egema (*1874, †1939) a u A. Korínskej, 1937 – 38 na Novom viedenskom konzervatóriu. R. 1938 – 78 sólistka Opery SND, v koncertnej sezóne 1946/47 pôsobila vo Velkej opere 5. května v Prahe. R. 1951 – 55 a od 1972 vyučovala spev na VŠMU v Bratislave; 1978 profesorka. Jedna zo zakladateľských osobností slovenského operného interpretačného umenia. Umeleckú dráhu začala operetnými úlohami, jej prvou postavou na scéne SND bola Ľubica (Keď rozkvitne máj, 1938). V prvých sezónach popri viacerých hlavných postavách v klasických operetách (L. Fall, F. Lehár, G. Dusík, M. Schneider-Trnavský) úspešne stvárnila aj úlohy lyrického koloratúrneho odboru (Rosina, Barbier zo Sevilly; Gilda, Rigoletto; Phillina, Mignon). V 40. a 50. rokoch 20. stor. bola vedúcou osobnosťou v odbore lyrického sopránu na Slovensku, legendárnou sa stala v úlohe Mussetty (Bohéma, 1939, 1948), stvárnila aj Norinu (Don Pasquale, 1939, 1954), Gildu (Rigoletto, 1940, 1945, 1953), Violettu Valéry (Traviata, 1941, 1948, 1955) a Rosinu (Barbier zo Sevilly, 1941, 1951), k jej interpretačným vrcholom však patrí úloha Liu (Turandot, 1942). Vynikla aj v operách W. A. Mozarta ako Blonda (Únos zo serailu, 1950), ZuzankaGrófka (Figarova svadba, 1955, 1971), Donna Elvíra (Don Giovanni, 1940, 1956, 1961) a Pamina (Čarovná flauta, 1949, 1961) i v operách francúzskeho romantizmu ako Margaréta (Faust a Margaréta, 1948, 1956), Micaela (Carmen, 1946, 1954) a Mélisanda (C. Debussy: Pelléas a Mélisanda, v slovenskej premiére opery 1958). V 60. rokoch 20. stor. účinkovala aj v herecky náročných postavách opery 20. stor. napr. ako Primadona (P. Hindemith: Cardillac, 1964) a Lady Billowsová (B. Britten: Albert Herring, 1966). So svojím čírym, jasným tónom (najmä vo vysokej polohe), poetizujúcim výrazom a vycibrenou muzikalitou sa uplatnila i v exponovaných postavách slovanského (Marienka, Predaná nevesta, 1953; Rusalka, 1953; Barča, Hubička, 1953; Lišiak Zlatohlávok, Líška Bystrouška, 1958; Tatiana, Eugen Onegin, 1952, 1963) i slovenského repertoáru (Ľutomíra v prvom uvedení Svätopluka E. Suchoňa, 1960; Zuzka, Juro Jánošík, 1954, a Katka, Beg Bajazid, 1957 v prvých dvoch operách J. Cikkera). Venovala sa aj koncertnej činnosti, účinkovala v sopránových sólových partoch v dielach G. Verdiho (Rekviem), A. Dvořáka (Stabat Mater) a L. van Beethovena (Symfónia č. 9, d mol). Mnohé árie a piesne zo svojho bohatého repertoáru nahrala v Československom rozhlase v Bratislave (veľký úspech získala interpretáciou piesne Ružičky M. Schneidera-Trnavského) i na gramofónové platne (profilová platňa Mária Kišonová-Hubová, 1972, a i.). Nositeľka viacerých ocenení, 1968 národná umelkyňa.

Kišovce

Kišovce — miestna časť obce Hôrka.

Kišovce-Švábovce

Kišovce-Švábovce — ložisko mangánovej rudy na severových. Slovensku juhových. od mesta Poprad v blízkosti obcí Kišovce (dnes miestna časť obce Hôrka), Švábovce a Hozelec. Ruda v ložisku má sedimentárny pôvod a je súčasťou pieskovcovo-ílovcového komplexu paleogénneho veku. Rudné minerály sú rodochrozit, manganokalcit a manganit. Ruda sa od 17. stor. ťažila povrchovo (hlavný sloj mal pôvodne hrúbku okolo 70 cm, zriedkavo až 3 m a obsahoval 15 – 23 % mangánu), pre vyčerpanie povrchových zásob sa na začiatku 20. stor. začalo ťažiť hlbinne. Banská činnosť bola ukončená 1971 pre nízky dopyt, vysoké ťažobné náklady a nízku predajnú cenu rudy, ako aj pre únik metánu v banských priestoroch. V súčasnosti sa ložisko nevyužíva.

Kišš, Igor

Kišš, Igor, 21. 7. 1932 Uhrovec, okr. Bánovce nad Bebravou – 15. 1. 2018 Bratislava — slovenský evanjelický teológ a filozof. R. 1950 – 52 a 1955 – 56 študoval na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave (1952 vylúčený pre kritiku stalinizmu), 1975 – 76 v Štrasburgu a 1979 v Erlangene. R. 1956 ordinovaný za kňaza, 1958 – 82 pôsobil v Bzinciach pod Javorinou, 1983 – 87 v Bratislave-Petržalke, 1987 – 93 v Šahách a 1993 – 97 vo Veľkých Levároch, súčasne 1980 – 87 pedagogicky pôsobil na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave (od 1990 Evanjelická bohoslovecká fakulta UK), 1987 musel z politických príčin odísť a nesmel publikovať. Po zmene politickej situácie opäť pôsobil 1991 – 2006 na fakulte (1991 – 96 vedúci Katedry systematickej teológie, 1997 – 2003 dekan, 2004 – 2006 prodekan); 1997 profesor. Zaoberal sa systematickou teológiou, najmä dielom M. Luthera a J. A. Komenského, ako aj pôsobením vierozvestov Cyrila (Konštantína) a Metoda. Autor asi 700 teologických článkov, štúdií a knižných diel, napr.: Výchova kresťana k duchovnej dospelosti (1994), Symbolika a ekumenika (1997), Dogmatika (2000), Sociálna etika (2006). R. 1991 – 93 sa podieľal na založení 4 bilingválnych (slovensko-anglických) evanjelických gymnázií a 1994 – 95 spolupracoval s Ministerstvom obrany SR pri zakladaní vojenskej duchovnej služby v Armáde SR (dnes Ozbrojené sily SR). Člen medzinárodnej vedeckej spoločnosti Societas ethica, nositeľ viacerých ocenení, napr. 2004 rakúskeho štátneho vyznamenania Čestný kríž 1. triedy za vedu a umenie., 2013 Dr. h. c. Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici.

Kissling, Barnabáš

Kissling, Barnabáš, 11. 1. 1925 Krátke Kesy, dnes časť Marcelovej, okres Komárno – 1. 5. 1994 Bratislava — slovenský architekt. Študoval na Technickej univerzite Józsefa Nádora a na Umelecko-technickej univerzite v Budapešti, štúdium dokončil 1952 na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave. Zamestnal sa v Spojprojekte v Bratislave, kde sa špecializoval na projektovanie poštových a telekomunikačných stavieb, jeho projekty boli realizované na celom území Slovenska a na Morave. Naprojektoval aj viacero bytových domov.

Od 1966 pôsobil v Štátnom výskumnom, projektovom a typizačnom ústave (ŠPTÚ) v Bratislave, kde so Š. Ďurkovičom a Š. Svetkom vytvoril svoj najvýznamnejší projekt – budovu Československého rozhlasu v Bratislave (dnes Slovenský rozhlas, súčasť RTVS, 1968 – 84). Najvýznamnejšie práce: bytový komplex na Miletičovej a Záhradníckej ulici v Bratislave (1956), budova krajového štúdia Československého rozhlasu, dnes štúdio Rádia Regina (1959) a budova správy telefónnych ústrední v Banskej Bystrici (1960), hlavná budova spojov v Žiline (1960), budovy telekomunikácií a pošty v Uherskom Hradišti (1961), Nových Zámkoch (1963) a vo Fiľakove (1965), budova zosilňovacej stanice v lokalite Ahoj v Bratislave (1964), obytný dom na Gajovej ulici v Bratislave (1968).

Kisvárda

Kisvárda [kiš-] — mesto v severových. Maďarsku v župe Szabolcs-Szatmár-Bereg v blízkosti hraníc so Slovenskom a s Ukrajinou; 18-tis. obyvateľov (2013). Obchodné stredisko poľnohospodárskej a vinohradníckej oblasti. Mestom prechádza hlavný železničný ťah z Budapešti na Ukrajinu. Turistické stredisko.

Osídlené už v neolite, neskôr tam existovalo hradisko, ktoré 895 obsadili Maďari a vytvorili z neho súčasť svojho obranného systému, v 12. stor. jeho význam upadol. Kisvárda prvýkrát písomne doložená 1271, stala sa významným obchodným centrom, kde sa od 1421 konali trhy. R. 1465 – 70 bol postavený hrad. R. 1670 vyhorela. Od 19. stor. tvorili štvrtinu obyvateľstva Židia, ktorí boli počas 2. svetovej vojny deportovaní do Osvienčimu a väčšina zahynula. Od 1970 mesto. Stavebné pamiatky: zvyšky gotického hradu (1465 – 70), gotický Kostol sv. Ladislava (15. stor.), gréckokatolícky chrám (1877), eklektický reformovaný kostol (1896). Múzeum (Rétközi Múzeum; 1983, sídli v budove bývalej synagógy z 1900).

Kiszely, Karol Ivan

Kiszely [-se-], Karol Ivan, 12. 10. 1881 Ban. Bystrica – 12. 4. 1947 tamže — slovenský múzejník a knihovník. Študoval orientalistiku, históriu a zemepis na univerzite v Budapešti, uskutočnil viacero študijných ciest (napr. do Turecka a i. orientálnych krajín, precestoval takmer celú Európu).

Trvalo pôsobil v Banskej Bystrici, 1914 – 18 učiteľ dejepisu a prírodopisu na evanjelickom gymnáziu, 1917 – 47 správca Mestského múzea (dnes Stredoslovenské múzeum) v Banskej Bystrici. Zakladateľ (1926) a do 1946 prvý riaditeľ Mestskej verejnej knižnice (dnes Štátna vedecká knižnica) v Banskej Bystrici. Počas SNP po jeho ústupe do hôr (1944) ukryl v Mestskom múzeu v Banskej Bystrici časť archívu SNM vrátane tajného archívu V. Šrobára. Zaslúžil sa o budovanie múzea v Banskej Bystrici, ktoré 1925 prihlásil do Zväzu československých múzeí. Iniciátor budovania vedeckej knižnice v Banskej Bystrici spojením viacerých tamojších historických knižníc a zbierok. Všestranný kultúrny pracovník, ako znalec dejín Banskej Bystrice vykonával lektorskú činnosť a organizoval kurzy sprievodcov. Spracoval dejiny Matice slovenskej v Banskej Bystrici 1863 – 75. Bibliofil, majiteľ bohatej knižnice.

Autor mnohých štúdií a článkov publikovaných v slovenských i v maďarských časopisoch a zborníkoch, v ktorých informoval o činnosti múzea a knižnice, o knižnici evanjelického gymnázia a o prvej knižnej zbierke J. Čaploviča. Autor publikácií Sprievodca Mestského múzea v Banskej Bystrici (1937) a Banská Bystrica – perla Slovenska (1941). Člen viacerých vedeckých spoločností, napr. Uhorskej zemepisnej spoločnosti, od 1925 Zväzu československých múzeí, od 1939 člen a 1943 – 45 podpredseda muzeálnej rady Zväzu slovenských múzeí.

Kita, Jaroslav

Kita, Jaroslav, 8. 4. 1949 Kežmarok — slovenský ekonóm. Od 1975 pôsobí na Ekonomickej univerzite v Bratislave (2000 – 07 prodekan, 2007 – 11 dekan Obchodnej fakulty); 2002 profesor. Absolvoval niekoľko stáží na zahraničných univerzitách vo Francúzsku (1992 – 2001, Grenoble, Poitiers, Rennes) a v Spojenom kráľovstve (2000, Newcastle upon Tyne). Zaoberá sa problematikou obchodu a marketingu, modelov marketingového rozhodovania, nákupu a predaja, riadenia ponuky priemyselných podnikov, ako aj reštrukturalizácie podnikov, hospodárstva a spoločnosti v krajinách Vyšehradskej skupiny v rámci medzinárodnej vedeckovýskumnej siete PGV (Pays du Groupe de Visegrad; člen jej riadiaceho výboru). Koordinátor a garant frankofónneho štúdia na Ekonomickej univerzite a celouniverzitného programu Manažment predaja vo francúzskom jazyku. Autor alebo vedúci autorského kolektívu viacerých monografií, napr. Nákup a predaj (1998), Marketingové aplikácie (2000), učebníc Marketing (2000), Nákup a predaj – základné obchodné funkcie výrobného podniku (2010), Modely marketingového rozhodovania (2012), Plánovanie predaja na trhu výrobnej sféry (2014), ako aj niekoľkých vysokoškolských učebných textov. Člen redakčných a programových rád viacerých vedeckých časopisov. Nositeľ francúzskeho štátneho vyznamenania Rytier rádu akademických paliem (Chevalier dans l’Ordre des Palmes académiques, 2002).

Kitaibel, Paul

Kitaibel, Paul, aj Pál, Paulus, 3. 2. 1757 Mattersburg, Burgenland, Rakúsko – 13. 12. 1817 Pešť, dnes súčasť Budapešti — uhorský prírodovedec. R. 1770 – 76 študoval na gymnáziu v Šoprone a 1776 – 77 na gymnáziu v Győri, od 1780 právo a potom medicínu na univerzite v Budíne. R. 1784 – 1810 pôsobil na univerzite v Budíne (1784 študent asistent, od 1789 kustód zbierky prírodnín, od 1790 kustód herbára, 1794 poverený dozorom botanickej záhrady, 1803 vedúci Katedry chémie a botaniky, 1810 riaditeľ botanickej záhrady), 1810 – 16 vedúci Katedry botaniky na univerzite v Pešti; 1802 profesor. Zakladateľ modernej botaniky v Uhorsku, žiak J. J. Winterla.

Zaoberal sa prírodnými vedami, najmä botanickým, hydrologickým a balneologickým výskumom Uhorska. Vedecky prebádal takmer celé jeho územie, napr. na území dnešného Slovenska okolie Vysokých Tatier, Kežmarku, Rožňavy, Vyšných a Nižných Ružbách a Banskej Štiavnice, ďalej Oravu, Liptov a Turiec, pričom opísal 275 nových taxónov rastlín (vyše 50 je podľa neho nazvaných, napr. rod kitaibela, druh chrastavec Kitaibelov, Knautia Kitaibelii), čím významne prispel k poznaniu flóry Slovenska Jeho herbár s vyše 14-tis. položkami je uložený v Maďarskom prírodovednom múzeu v Budapešti. Zo svojich ciest (napr. z Banátu a 1792 – 1813 z územia dnešného Slovenska) si písal denníky, do ktorých okrem vedeckého opisu lokalít zaznamenával aj ľudové názvy rastlín a národopisné poznatky; zostali v rukopisoch, uložené sú napr. aj v Štátnom oblastnom archíve v Prahe.

Zaoberal sa aj zoológiou (opísal niektoré nové druhy živočíchov, napr. krátkonôžku štíhlu, Ablepharus kitaibelii), baníctvom, chémiou (1789 nezávisle od F. J. Müllera von Reichenstein objavil telúr) a národopisom. Odborne opísal zemetrasenie v Uhorsku, z chemického a medicínskeho hľadiska analyzoval viac ako 150 minerálnych prameňov v Uhorsku (na Slovensku napr. v Bardejove, Turčianskych Tepliciach, Slatine). Riadny a čestný člen viacerých vedeckých spoločností (v Berlíne, Jene, Mníchove, Moskve, Petrohrade). Autor a spoluautor viacerých odborných príručiek a diel, v diele Opisy a vyobrazenia zriedkavých uhorských rastlín (Descriptiones et icones plantarum rariorum Hungariae, 1 – 3, 1802 – 12) s F. A. Waldsteinom-Wartenbergom opísali 80 nových taxónov s autorským označením Waldst. et Kit. a uverejnili 280 ručne kolorovaných medirytov.

kitaibela

kitaibela, Kitaibela — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď slezovité; v niektorých botanických systémoch uvádzaný nesprávne ako kitaibelia (Kitaibelia). Trváce byliny pochádzajúce z oblastí Stredozemného mora. Patria sem dva druhy: do 2 m vysoká kitaibela viničolistá (Kitaibela vitifolia) so striedavými laločnatými, na okraji pílkovitými listami, s riedkymi strapcovitými súkvetiami zloženými z nápadných bielych alebo ružovočervených kvetov s priemerom 5 cm a so suchým rozpadavým diskovitým plodom (rozpadá sa na jednosemenné časti), ktorá rastie v Slovinsku, Srbsku, Chorvátsku, Bosne a Macedónsku, a Kitaibela balansae s kopijovitými alebo s trojuholníkovitými, na okraji zúbkatými listami a s tmavoružovými alebo s červenými kvetmi, ktorá rastie prevažne v Turecku a Izraeli. Nazvaná podľa P. Kitaibela.

Kitka, Miroslav

Kitka, Miroslav, 31. 5. 1955 Košice — slovenský lekár, chirurg. Od 1980 pôsobí na Klinike úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice s poliklinikou (dnes Fakultná nemocnica Louisa Pasteura) v Košiciach (1995 námestník riaditeľa), súčasne od 1990 na Lekárskej fakulte UPJŠ (1997 – 2003 prodekan), od 1999 prednosta Kliniky úrazovej chirurgie Lekárskej fakulty UPJŠ a Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura v Košiciach; 2004 profesor. Absolvoval krátkodobé študijné pobyty a kurzy v Rakúsku (1987, 1995), vo Švajčiarsku (1984, 2011) a v USA (1992).

Zaoberá sa nízko invazívnymi technikami na hornej končatine a panve, ako aj chirurgickou liečbou instabilného hrudníka, rozpracoval endoskopické techniky pri dutinových poraneniach hrudníka a brucha, do klinickej praxe zaviedol replantácie hornej končatiny a navrhol flexibilný externý fixátor hornej a dolnej končatiny. Od 1990 súdny znalec v odbore chirurgia. Od 1986 člen Rakúskej spoločnosti pre úrazovú chirurgiu (Österreichische Gesellschaft für Traumachirurgie), člen a 2004 – 06 predseda Slovenskej spoločnosti pre úrazovú chirurgiu Slovenskej lekárskej spoločnosti. Autor a spoluautor monografií Diafyzárne zlomeniny predlaktia (2000), Kryté osteosyntézy humeru (2000) a Poranenia orgánov brušnej dutiny (2003), ako aj vyše 70 vedeckých prác publikovaných v odborných domácich a zahraničných časopisoch. Nositeľ viacerých ocenení.

Kittler, Ferdinand

Kittler, Ferdinand, 22. 4. 1839 Bratislava – 1906 tamže — slovenský architekt a stavebný podnikateľ. Pochádzal z bratislavskej rodiny staviteľov. R. 1876 založil so stavebným podnikateľom Karlom Gratzlom stavebnú firmu Kittler a Gratzl, ktorá bola mimoriadne úspešná a v rámci veľkého územného rozvoja Bratislavy v posledných desaťročiach 19. stor. realizovala celý rad stavieb. Firma navrhla a realizovala viaceré paláce, nájomné domy a vily najmä v novobudovanej oblasti dnešných Palisád, Štefánikovej ulice a Štúrovej ulice.

Kittler vo svojich dielach uplatňoval neorenesančné a neobarokové stavebné formy, ktoré eklekticky kombinoval na fasádach. Jeho stavby sa vyznačujú kvalitnými dispozičnými riešeniami, v ktorých zohľadnil súdobé trendy obytnej architektúry.

K jeho najvýznamnejším stavbám patria obytný dom bratislavského evanjelického a. v. cirkevného zboru prepájajúci Laurinskú ulicu s Kamenným námestím (1875 – 81, zložitý pôdorys s pasážou a vnútorným dvorom kruhového pôdorysu), evanjelická škola na Konventnej ulici (1882, dnes sídlo evanjelického farského úradu), Karáčoniho palác (1883 – 84), vila dr. Tauschera (1891) na Štefánikovej ulici, obytný dom s Lekárňou u Salvátora (1904) na Panskej ulici, obytná a administratívna budova na Štúrovej ulici (1891, bývalý hotel Krym), ktorá slúžila ako sídlo firmy, a hrobka rodiny Kittlerovcov (1900). Jeho najvýznamnejším eklektickým dielom je romanticky poňatý kaštieľ grófa Edmunda Čákiho v Prievoze (1901, dnes kláštor Kongregácie Dcér sv. Františka z Assisi v Bratislave v mestskej časti Ružinov), pri ktorom sa inšpiroval anglickými šľachtickými vidieckymi sídlami.

Kittler, Richard

Kittler, Richard, 6. 12. 1930 Bratislava — slovenský stavebný fyzik. Od 1954 pôsobí v Ústave stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave, 1967 – 89 vedúci oddelenia stavebnej fyziky; 1966 DrSc. Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na domácich (STU) a zahraničných univerzitách (Austrália, USA, Japonsko). Celosvetovo uznávaný vedec a odborník v oblasti denného osvetlenia budov. Vypracoval výpočtové metódy na insoláciu a denné osvetlenie budov a interiérov, navrhol a vybudoval model umelej oblohy na výskum distribúcie svetla, vypracoval normy a vzťahy na výpočet rozloženia jasov na oblohe; autor praktických pomôcok na navrhovanie denného osvetlenia v budovách (Kittlerove protraktory). Navrhol systém jasov a osvetleností z 15 homogénnych oblôh, ktorý bol prijatý ako ISO/CIE štandard zdroja oblohového osvetlenia.

Autor a spoluautor viac ako 320 vedeckých a odborných prác s vysokou citovanosťou, 29 monografií a 7 kníh, napr. Slnko a svetlo v architektúre (1956), Návrh a hodnotenie denného osvetlenia (1968), Základy využívania slnečného žiarenia (1986) a Osvětlování světlovody (2009). Člen viacerých odborných komisií a medzinárodných spoločností, napr. Európskej akadémie vied a umení (2002), Učenej spoločnosti SAV (2005), CIE (Commission internationale de l’eclairage, Medzinárodná komisia pre osvetľovanie) a CIB (International Council for Research and Innovation in Building and Construction, Medzinárodná rada pre výskum a inovácie v budovách a konštrukciách). Nositeľ viacerých vyznamenaní, o. i. Wyszeckého ceny udeľovanej CIE za mimoriadny a dlhoročný prínos v základnom výskume osvetlenia (2007).

Kizak, Jozef

Kizak, Jozef, 23. 3. 1898 Kamienka, okres Stará Ľubovňa – 21. 12. 1966 Košice — gréckokatolícky teológ, verejný činiteľ, publicista. Teológiu študoval v Budapešti, teológiu a prírodné vedy v Prahe. Od 1920 pôsobil v kantorsko-učiteľskom ústave (tzv. preparandia), na gréckokatolíckej ruskej meštianskej škole a na Gréckokatolíckej teologickej akadémii v Prešove (dnes Gréckokatolícka teologická fakulta Prešovskej univerzity). R. 1928 založil a viedol prvú rusínsku skautskú organizáciu, 1929 založil a do 1939 viedol Literárny kruh A. Duchnoviča. R. 1929 delegát Prešovského biskupstva pre katolícke školstvo na Slovensku, od 1932 titulárny kanonik Gréckokatolíckej eparchie v Prešove. Po 1945 pôsobil na odborných školách v Prešove, od 1945 na Gréckokatolíckej teologickej akadémii v Prešove (1947 – 48 prodekan). Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v Československu 1950 (→ Prešovský sobor) prijal pravoslávie a bol vymenovaný za profesora na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove (1954 – 55 prodekan). Autor viacerých prác z filozofie, zo všeobecnej a špeciálnej dogmatiky a z cirkevného práva, ako aj rozhlasových relácií a divadelných hier.

Kizlink, Karel

Kizlink, Karel, 10. 10. 1895 Uherské Hradiště – 8. 5. 1976 Bratislava — slovenský právnik českého pôvodu. R. 1923 – 29 pôsobil na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, 1929 – 50 na Právnickej fakulte UK v Bratislave (v školskom roku 1935/36 dekan, 1936/37, 1939/40 a 1945/46 prodekan), 1946/47 rektor a 1947/48 prorektor univerzity, súčasne riaditeľ Seminára obchodného a zmenkového práva a 1945 – 50 Ústavu právnej filozofie Právnickej fakulty UK; 1929 mimoriadny, 1934 riadny profesor. Od 1950 poradca Československej obchodnej komory, od 1969 člen Rozhodcovského súdu Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Zaoberal sa obchodným právom a právom cenných papierov, osobitne zmenkovým právom (medzinárodne uznávaný odborník), ako aj právnou históriou. Autor a spoluautor viacerých vedeckých kníh a štúdií, napr. Obchodné právo na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi (1935), Úvod do obchodního práva (1935), Verejná a komanditná spoločnosť (1945), Cenné papiere (1944), Zmenkové právo (1944), Právo Veľkej Moravy (1967). Člen viacerých vedeckých spoločností.

kjógen

kjógen [jap.] — forma tradičného japonského divadla, krátky útvar komického charakteru, fraška (kjógen = bláznivé slová) tradične vkladaná medzi jednotlivé predstavenia alebo časti lyrickej drámy nó, v súčasnosti uvádzaná aj samostatne. Námet kjógenu a spracovanie sú väčšinou ľudového pôvodu, text je prevažne prozaický s krátkymi veršovanými úsekmi. Vyznačuje sa láskavým humorom, ktorého cieľom je uvoľniť tragické napätie z hlavnej hry (nó) a zabaviť diváka. Na rozdiel od nó kladie dôraz na komické dialógy a menej používa hudbu, od nó sa odlišuje aj kostýmami, ktoré sú realistickejšie a tlmenejších farieb (s ľudovými vzormi), ďalej pohybmi a javiskovou rečou, ktorá je bližšia súčasnej japončine.

Kjógen sa rovnako ako dráma nó vyvinul z modlitebného tanca Okina a z čínskych komických scénok sangaku prevzatých asi v 8. stor., ktoré sa postupne (asi od roku 1000) menili na japonské žartovné scénky sarugaku (opičie hry) a ďalšie divadelné formy, napr. klasický dialóg (mondó). Hoci bol kjógen súčasťou divadla nó (používal to isté javisko) a obidve formy divadelných vystúpení sa navzájom kombinovali, herci kjógenu a nó vždy tvorili samostatné skupiny. Pre odľahčujúci charakter predstavení mali herci kjógenu spoločensky nižšie postavenie, boli však rovnako podporovaní patrónmi z radov najvyššej šľachty.

Prvé zmienky o kjógene sú v japončine doložené v zbierke japonskej poézie Zbierka desaťtisíc listov (Manjóšú, po 759), ako pomenovanie komických frašiek je kjógen doložený až od 14. stor. napr. v historických prameňoch o kjótskom mníchovi Gen’e Hoinovi (†1350) z buddhistickej sekty tendai-šú, ktorý je údajne autorom 59 hier kjógen, a v teoretických spisoch Zeamiho Motokija Cesta učenia (Šudóšo, asi 1430) a Rozpravy o sarugaku (Sarugaku dangi, asi 1430), v ktorom sa spomína majster kjógenu Cučidajú. V 17. stor. sa v japonskom divadle ustálil model gobandate (päť kusov), ktorého základom bolo päť hier nó, medzi ktoré sa ako interlúdiá vkladali odľahčujúce frašky kjógen. Do začiatku 17. stor. sa scenáre kjógenu presne nezapisovali a tradovali sa väčšinou ústne, hrubý náčrt osnovy deja vznikal až tesne pred začiatkom predstavenia (improvizácia hercov), od 1642 scenáre kjógenu písomne zaznamenával významný herec Ókura Toraaki (*1597, †1662), ktorý o. i. napísal príručku pre hercov Bylina smiechu (Warambegusa, 1642). Vnútorná organizačná štruktúra kjógenu sa začala meniť na začiatku obdobia Tokugawa (aj obdobie Edo, 1603 – 1868), keď šógun Tokugawa Iemicu vydal príkaz na reorganizáciu hereckých rodov, ktoré vytvorili tri herecké školy kjógenu (rjúha): Ókura, Izumi a Sagi. Každá zo škôl si v nasledujúcich troch storočiach vytvorila vlastné, navzájom odlišné úpravy scenárov a dialógov, ako aj hereckú techniku a repertoár každej obsahoval okolo 180 – 250 hier. Na začiatku 20. stor. školy kjógenu fakticky zanikli, v súčasnosti sú opäť činné školy Ókura a Izumi.

Hry kjógenu sa delia na tri základné skupiny: prvú tvoria rola Sanbasó a tanečné výstupy furjú v blahoprajnej hre Okina divadla nó (hogaibito, macutake furjú, curukame furjú), druhú predstavuje tzv. vsunutý kjógen (aikjógen), ktorý sa zväčša hráva medzi prvou a druhou polovicou hry nó, a tretiu tzv. samostatný kjógen (dokuricu kjógen alebo hon kjógen).

V kjógene najčastejšie účinkujú traja alebo štyria herci s vopred vymedzenými rolami protagonistu (šite), protihráča (ado) a vedľajších postáv (koado, tačišú); stvárňujú pánov, sluhov, démonov, zvieratá (opica, kôň, krab, komár, líška) ap. Repertoár kjógenu sa člení podľa úlohy protagonistu (šite), ktorý môže stvárňovať karikatúrnu postavu feudálneho pána (daimjó kjógen), prešibaného sluhu Tarókadžu (šómjó kjógen), ženícha alebo vzdorovitú ženu (muko onna kjógen), karikatúru démona alebo asketického pustovníka (oni jamabuši kjógen), slepca či inak postihnutého človeka (šukke zató kjógen) alebo iné postavy, tzv. ostatné kjógeny (acume kjógen). Štruktúra predstavenia kjógenu je podobná hre nó. Na začiatku sa každá postava predstaví (nanori) a uvedie divákov do deja. V peripetii sa postavy uzmieria (šagiri), prípadne sa na seba hnevajú (šikaridome).

Herci (na rozdiel od drámy nó) nepoužívajú jazyk zo 14. a z 15. stor., ale omnoho živší jazyk zo 17. stor., plne využívajú satiru (zosmiešňujú predstaviteľov moci a sveta duchov), slovné hračky, zvukomalebné slová i jemnú paródiu. Ich prejav je realistickejší, spontánny, neviazaný, naplno prejavujú emócie a pri hre využívajú celý priestor javiska, na ktorom sa pohybujú technikou kĺzavej chôdze v palcových ponožkách tabi. Jednotlivé postavy (hrané len mužmi) často vyjadrujú ľudské slabosti (opilstvo, hlúposť a i.) a humorným pohľadom predstavujú každodenný život obyčajného človeka, čím však nenarúšajú tragickú a poetickú náladu hier nó. Rekvizity, napr. motyka, kosa, rýľ a vejár (najpoužívanejšia rekvizita zastupujúca ostatné), ako aj zriedkavo používané masky (väčšinou drevené tvárové masky starcov, starien, závistlivých žien, démonov, ale aj prevtelených zvierat) sú veľmi jednoduché (pozornosť divákov sa má sústrediť na herectvo).

Frašky kjógen sú populárne dodnes, pričom na javiskách sa uvádzajú tradičné hry, ktorých scenár, ale i hlasový a pohybový prejav sa odovzdávajú v rámci rodov z generácie na generáciu, i tzv. novovytvorené kjógeny (šinsaku kjógen) napísané v súčasnosti s použitím pôvodných scenáristických postupov a realizované klasickou hereckou technikou. R. 2001 bol kjógen (spolu s divadlom nó) zapísaný do Zoznamu majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO. Na Slovensku sa frašky kjógen prvýkrát hrali 2013 v Košiciach (Malé divadlo kjógenu z Brna uviedlo v Štátnom divadle Košice hry Bóšibari a Buaku).

Kjótsky protokol

Kjótsky protokol — vykonávací protokol Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy prijatý 1997 v Kjóte zmluvnými stranami dohovoru s cieľom zamedziť nárast antropogénnych emisií skleníkových plynov v atmosfére Zeme, a tým zvyšovanie jej teploty (→ globálne otepľovanie atmosféry). Medzinárodná dohoda, ktorou sa hospodársky vyspelé krajiny zaviazali, že v období 2008 – 12 znížia množstvo emisií skleníkových plynov v porovnaní s 1990 najmenej o 5,2 %. Týka sa šiestich skleníkových plynov: oxidu uhličitého CO2, metánu CH4, oxidu dusného N2O, halogénovaných uhľovodíkov obsahujúcich fluór (HFCs), perfluórovaných uhľovodíkov (PFCs) a fluoridu sírového SF6. Protokol bol otvorený na podpis v období marec 1998 – marec 1999, platnosť nadobudol 16. februára 2005 (po ratifikácii Ruskom 2004). Celkove ho ratifikovalo 191 štátov a EÚ ako celok (Slovensko v máji 2002), viaceré štáty (o. i. USA) ho však neratifikovali (Kanada 2012 od svojich záväzkov odstúpila).

Kjótsky protokol určuje jednotlivým štátom redukciu emisií skleníkových plynov, napr. Európskej únii o 8 %, USA o 7 %, Japonsku o 6 % a Rusku o 0 %, niektorým štátom však povoľuje aj ich nárast, napr. Austrálii o 8 % a Islandu o 10 %. Povoľuje aj obchodovanie s emisnými kvótami medzi štátmi navzájom, napr. ak má krajina kvóty emisií stanovené nad ich skutočné hodnoty alebo opatreniami dosiahne ušetrenie emisií, rozdiel môže predať iným krajinám, ale získané prostriedky musí využiť na opatrenia vedúce k ďalšiemu znižovaniu emisií skleníkových plynov. Do inventúr emisií jednotlivých štátov sa započítavajú aj efekty programov na znižovanie obsahu skleníkových plynov v atmosfére, napr. zalesňovanie (resp. zastavenie odlesňovania), podpora rozvoja obnoviteľných energetických zdrojov, efektívneho využívania existujúcich energetických zdrojov ap. Prijatím Kjótskeho protokolu boli prvýkrát v histórii kvantitatívne stanovené ciele, ktoré súvisia s redukciou emisií skleníkových plynov a ktoré sú pre zúčastnené strany právne záväzné, ďalšie opatrenia majú viesť k prijatiu dohovoru záväzného pre všetky hospodársky vyspelé, ako aj pre menej vyspelé (rozvojové) štáty. Na konferencii OSN o klimatických zmenách 2012 v Katare v Dauhe bola platnosť Kjótskeho protokolu predĺžená do 2020, keď ho nahradí Parížska dohoda prijatá v decembri 2015 na konferencii OSN o klimatických zmenách v Paríži.

Klačanský, Ivan

Klačanský, Ivan, 21. 11. 1923 Čadca – 21. 11. 2009 Bratislava — slovenský lekár, otorinolaryngológ, otec Juraja Klačanského. R. 1948 – 90 pôsobil na otorinolaryngologickom oddelení Katedry pediatrie II. lekárskej fakulty UK a Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave (od 1986 Detská otorinolaryngologická klinika Lekárskej fakulty UK a Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou), zakladateľ a 1986 – 90 prednosta kliniky; 1979 DrSc., 1990 profesor.

Zaoberal sa otorinolaryngológiou detského veku, najmä endoskopiou (zostrojil novorodenecký bronchoskop a zaviedol do praxe endoskopiu bronchov u novorodencov), meraním impedancie blanky bubienka, objektívnou audiometriou, papilomatózou hrtana (ako prvý zaviedol v Československu liečbu bradavičnatosti hrtana u detí) a rekonštrukčnými operačnými výkonmi pri vrodených chybách ucha u detí.

Spoluautor viacerých vedeckých monografií, napr. Chirurgia stredného ucha (1954), Príhody a nebezpečenstvá v otorinolaryngológii (1959), Bronchoskopia u novorodenca a dojčaťa (1967), Otorinolaryngológia pre poslucháčov pediatrickej vetvy (1976) a Choroby dýchacích orgánov u detí (1981), vysokoškolských učebníc, napr. Detská otorinolaryngológia (1992), a okolo 115 odborných a vedeckopopulárnych článkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Nositeľ mnohých ocenení a vyznamenaní, napr. Radu Ľ. Štúra II. triedy (2006).

Klačanský, Juraj

Klačanský, Juraj, 29. 5. 1950 Bratislava — slovenský lekár, otorinolaryngológ, syn Ivana Klačanského. R. 1974 – 95 pôsobil na I. otorinolaryngologickej klinike Fakultnej nemocnice a Lekárskej fakulty UK v Bratislave (dnes Univerzitná nemocnica Bratislava; 1990 – 95 prednosta kliniky), medzitým 1982 – 84 v nemocnici v Misuráte (Líbya), 1995 – 2005 na Otorinolaryngologickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci (prednosta), 2005 – 09 v nemocnici v Abú Zabí (Spojené arabské emiráty), 2009 – 12 prednosta II. otorinolaryngologickej kliniky (od 2013 oddelenie otorinolaryngológie) Lekárskej fakulty UK a Univerzitnej nemocnice Bratislava, od 2013 vedúci oddelenia otorinolaryngológie v nemocnici v Abú Zabí; 1995 profesor.

Zaoberá sa najmä chirurgiou stredného ucha, inicioval výrobu stredoušných akrylátových protéz a fibrínového tkanivového lepidla, navrhol originálny typ myringoplastiky s ostrovčekovitým alebo s prstencovitým chrupkovitým transplantátom. Spoluautor viacerých kníh, napr. Špeciálna chirurgia 4, Chirurgia krku a hlavy (1995), a vyše 120 článkov v domácich a zahraničných odborných a vedeckých časopisoch. Člen mnohých domácich a zahraničných odborných spoločností, 1990 – 99 predseda Slovenskej spoločnosti pre otorinolaryngológiu a chirurgiu hlavy a krku Slovenskej lekárskej spoločnosti. Nositeľ mnohých ocenení.

Kľačany

Kľačany — obec v okrese Hlohovec v Trnavskom kraji v juhozáp. časti Nitrianskej pahorkatiny, 170 m n. m.; 1 064 obyvateľov (2015). Pahorkatinné prevažne odlesnené územie, miestami ostrovčeky dubín s prímesou agáta.

Obec písomne doložená 1256 ako Kelechent, 1297, 1316, 1324 Kelechen, 1571 – 73 Kelczeni, 1773 Kelecsény, Klatzany, 1786 Kelecschény, 1808 Kelecsény, Klačany, 1863 – 1907 Kelecsény, 1913 Décskelecsény, 1920 Klačany, 1927 Kľačany.

Jej prvými známymi majiteľmi boli komes Aba, syn magistra Abu, a magister Abrahám Rufus. Neskôr ju vlastnili Ilmerovci a od 1360 palatín Mikuláš Kont a Ujlakiovci. Patrila panstvu Hlohovec. V katastri obce existovala od 13. stor. osada Díč (doložená 1256 ako Dychy, 1275 Guyche, patrila hradu Posádka). Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.

Archeologické hrobové nálezy zo stredoveku. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Martina biskupa (1933).

Kľačany

Kľačany — miestna časť obce Urmince.

Kľačany

Kľačany — miestna časť obce Trnavá Hora.

Kľače

Kľače — obec v okrese Žilina v Žilinskom kraji v Žilinskej kotline v doline rieky Rajčianka, 432 m n. m.; 391 obyvateľov (2015). Pahorkatinné odlesnené územie.

Obec písomne doložená 1511 ako Kleczen, 1773 Klacsany, Klacsanj, Klačany, 1786 Klacschanj, 1808 Klacsán, Klačany, 1863 Klacsan, 1873 – 88 Klacsán, 1892 – 1902 Klacsan, 1907 – 13 Kalacsány, 1920 Kľačany, 1927 – 71, 1990 Kľače.

R. 1971 – 90 bola súčasťou obce Jasenové. Patrila zemianskym rodinám Práznovskovcov a Kľačianskovcov, neskôr časť panstvu Lietava. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Stavebné pamiatky: Kaplnka Lurdskej Panny Márie (1934).

Kľačianska Magura

Kľačianska Magura — vrch v sev. časti Malej Fatry v podcelku Krivánska Fatra, 1 367 m n. m. Vrcholová časť je národnou prírodnou rezerváciou (súčasť NP Malá Fatra) zasahujúcou do katastrov obcí Lipovec, Sučany a Turčianske Kľačany v okrese Martin (vyhlásená 1976, rozloha 204,5 ha), zriadenou na ochranu komplexu prírodných lesov hrebeňových polôh s porastmi smrečín pralesovitého charakteru. Na juž. svahu Kľačianskej Magury sa nachádza horská chata.

Klačko, Rudolf

Klačko, Rudolf, pseudonym Marián Rudavský, 12. 4. 1892 Zákopčie, okres Čadca – 16. 2. 1975 Bratislava — slovenský pedagóg, zoológ a prekladateľ. R. 1911 – 14 študoval prírodné vedy na univerzite v Budapešti, 1923 ukončil pedagogické štúdium na Karlovej univerzite v Prahe a 1926 na Masarykovej univerzite v Brne. Počas 1. svetovej vojny 1914 narukoval do rakúsko-uhorskej armády a bojoval na vých. fronte, kde 1917 padol do ruského zajatia. V Rusku sa 1917 – 20 zapojil do československého zahraničného odboja, vstúpil do česko-slovenských légií v Rusku, spolupracoval s Československou národnou radou (člen jej pobočky v Rusku) a redigoval noviny Slovenské hlasy. R. 1921 – 22 a 1933 – 45 pôsobil na gymnáziách v Bratislave, 1922 – 26 v Revúcej a 1927 – 32 v Martine. Po 2. svetovej vojne sa podieľal na budovaní jednotnej školskej sústavy a prispel k rozvoju slovenského pedagogického školstva. R. 1945 – 49 prednosta prezídia Povereníctva školstva a osvety, 1949 – 51 pôsobil na Katedre biológie Pedagogickej fakulty UK, 1951 – 56 vedúci Katedry biológie na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave.

Zaoberal sa zoológiou, je autorom a spoluautorom viacerých zoologických učebníc (Sústavná zoológia 1, 2, 1954, 1965; Mená chordátov, 1965; Slovenské mená hmyzu, 1975). Významný kultúrny pracovník, 1927 – 32 tajomník Matice slov. a redaktor jej výročných správ (so Š. Krčmérym). R. 1926 so Š. Krčmérym založil a redigoval detský časopis Slniečko, 1929 založil edíciu pre mládež Dobré slovo. S J. Cígerom-Hronským zostavoval čítanky pre ľudové školy. R. 1934 – 35 redaktor edície Slovenskí umelci, 1935 – 40 edície Spoločnosť priateľov krásnych kníh a 1936 – 40 edície Ľudia a príroda. Prekladal z poľštiny, nemčiny (A. Brehm: Život zvierat I – IV) a ruštiny (diela N. V. Gogoľa, I. S. Turgeneva, L. N. Tolstého, A. P. Čechova, F. M. Dostojevského, A. I. Kuprina, I. A. Bunina a i.).

Kľačno

Kľačno — obec v okrese Prievidza v Trenčianskom kraji v sev. výbežku Hornonitrianskej kotliny medzi Žiarom, Strážovskými vrchmi a Malou Fatrou v hornej časti doliny rieky Nitra, 368 m n. m.; 1 113 obyvateľov (2015). Pahorkatinné územie doliny je odlesnené, svahy pohorí sú porastené smrečinami a jedľo-bučinami.

Obec písomne doložená 1413 ako Geydel, 1430 Gedel, 1437 Gedelhota, 1464 Gajdellehota, 1560, 1571 – 73 Gaydel, 1773 Gajdell, 1786, 1808 Gajdel, 1863 – 82 Gajdell, 1888 – 1907 Gajdel, 1913 Nyitrafő, 1920 Gajdeľ, 1927 – 48 Gajdel, 1948 Kľačno. Vznikla na zákupnom práve pravdepodobne v 2. polovici 14. stor. Usádzali sa tam nemeckí hostia. Patrila panstvu Bojnice. V 16. – 17. stor. mala charakter zemepanského mestečka. R. 1653 tam pôsobil cech kováčov. R. 1658 spustošená kurucmi. Od 1726 ju vlastnili Pálfiovci. Počas SNP tam prebiehali ťažké boje, o život prišlo 18 zajatých partizánov, v apríli 1945 bola obec vypálená. Po vojne bolo nemecké obyvateľstvo z obce odsunuté a nahradené slovenským. Obyvatelia sa zaoberali baníctvom, ťažbou dreva, remeslami, poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Mikuláša (pravdepodobne 13. stor., doložený 1464; obnovený a rozšírený 1686, v polovici 18. stor. barokovo prestavaný a pristavená sakristia, opravený začiatkom 90. rokov 20. stor.), barokový mariánsky stĺp (1749, od 2011 reštaurovaný), Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1777), klasicistická Kaplnka nepoškvrneného počatia Panny Márie (1824, zrekonštruovaná 1890, v 1. polovici 20. stor. a 1998).

kladistika

kladistika [gr.], kladizmus — analýza a rekonštrukcia fylogenetických vzťahov recentných alebo fosílnych organizmov (ich vývojových línií) na základe genealogických vzťahov medzi taxónmi (nie na základe všeobecnej podobnosti; → fenetika). Výsledkom je kladistická klasifikácia taxónov organizmov, ktorá musí jednoznačne odrážať fylogenézu (príslušný taxón by mal zahŕňať všetkých potomkov spoločného predka a žiadnych iných), a kladogram. Z princípov kladistiky vychádzajú aj najnovšie botanické a zoologické systémy, na Slovensku napr. Systematika cievnatých rastlín P. Mártonfiho (2006).

Kladzany

Kladzany — obec v okrese Vranov nad Topľou v Prešovskom kraji v sev. časti Východoslovenskej nížiny, 130 m n. m.; 537 obyvateľov (2015). Rovinné prevažne odlesnené územie, vo vých. pahorkatinnej časti teplomilné lesíky.

Obec písomne doložená 1391 ako Kladeen, 1414 Clazan, 1428 Claczan, 1467 Keleschen, 1521 Klazan, Klazzan, 1567, 1582, 1600 Klazan, 1700 Kladzány, 1773, 1786 Klaczan, 1808 Kladzany, 1863 Kladzan, 1873 – 1902 Kladzán, 1907 – 13 Klazány, 1920 Kladzany.

Tvorilo ju viacero usadlostí okolo majera, resp. zemianskej kúrie patriacej panstvu v Nižnom Hrušove. R. 1414 bol majiteľom obce Juraj Geče, neskôr patrila viacerým zemianskym rodinám. V súpise 1598 mala sedem majiteľov. R. 1599 je tam doložený evanjelický a. v. kazateľ. R. 1831 sa obyvatelia zúčastnili východoslovenského roľníckeho povstania. R. 1840 tam mali majetok a kaštieľ (vyhorel 1944) Vladárovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, chovom koní a oviec.

Archeologické nálezy aurignacienskej a gravettienskej kultúry, mohyly kultúry východoslov. mohýl, stopy osídlenia z mladšej a zo strednej bronzovej doby (kultúra Suciu de Sus a gávska kultúra). Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. kostol (1808 – 14, rekonštruovaný 1910, 1976 – 78 dobudovaná veža).

Klagenfurt am Wörthersee

Klagenfurt am Wörthersee [klá- vörterzé], do 2007 Klagenfurt — mesto v juž. časti Rakúska na rieke Glan (prítok Drávy) 4 km vých. od jazera Wörthersee, administratívne stredisko spolkovej krajiny Korutánsko; 94-tis. obyvateľov (2013). Priemysel drevársky, kožiarsky, obuvnícky, kovoobrábací, strojársky, potravinársky. Železničný a cestný uzol na trase Viedeň – Rím, medzinárodné letisko. Turistické stredisko. Umelým kanálom (tzv. Lendkanal, dĺžka 4 km) splavným pre výletné lode spojené s jazerom Wörthersee.

Mesto vzniklo na križovatke dôležitých obchodných ciest (doložené 1192 – 99 ako Chlagenvurth), bývalo však opakovane zaplavované, preto bolo opätovne založené 1246 – 52 na dnešnom mieste, asi od 1252 mesto. R. 1268 doložený hrad s mohutným mestským opevnením. Od konca 10. stor. súčasť Korutánskeho vojvodstva (v rámci Nemeckej ríše), od 1335 súčasť rodových dŕžav Habsburgovcov (od 1526 habsburskej ríše). Viackrát postihnuté požiarmi (1329, 1514, 1723) a zemetraseniami (1511, 1690). R. 1518 Maximilián I. daroval mesto korutánskym zemským stavom, 1518 – 1848 hlavné mesto Korutánska (1787 – 93 aj sídlo katolíckych biskupov); v priebehu 16. stor. zrekonštruované a rozšírené. V 2. polovici 16. stor. sa veľká časť korutánskej šľachty pridala k reformácii, od 1595 počas protireformácie sa veľa protestantov z mesta vysťahovalo. R. 1797, 1805 a 1809 obsadené napoleonskými vojskami, ktoré zničili mestské hradby. V 19. stor. centrum kultúrneho rozvoja Korutánskych Slovincov (slovinský názov Klagenfurtu Celovec). R. 1919 – 20 súčasť Kráľovstva SHS. Počas 2. svetovej vojny viackrát bombardované. Od 2007 súčasný názov. Stavebné pamiatky: pôvodne gotický rímskokatolícky kostol Heiligengeistkirche (14. stor., 1630 – 39 barokovo prestavaný, 1674 pristavený kláštor uršulínok), renesančný palác krajinského snemu Landhaus (1574 – 94, barokové fasády z 1740), Klagenfurter Dom (Dom- und Stadtpfarrkirche Heiligen Petrus und Paulus, 1582 – 91; pôvodne protestantský kostol priľahlej nemocnice, 1600 odovzdaný jezuitom, od 1787 katedrála), renesančný dom, tzv. Alte Burg (pôvodne kolégium pre protestantskú šľachtu, 1586; baroková kaplnka s pôvodne iluzívnymi freskovými maľbami, 1734; v súčasnosti tam sídli Múzeum moderného umenia), kostoly Marienkirche (1613 – 24, prestavaný v 18. stor.) a Benediktinerkirche (1613), rímskokatolícky barokový kostol Sankt Egid (1692 – 97; na mieste pôvodného zo 14. stor.), námestie so stavbami zo 16. – 18. stor. (Stará radnica alebo Welzerov palác, 1600; viacero meštianskych domov; fontána s drakom v štýle manierizmu, koniec 16. – 17. stor.), barokový dvojvežový kostol Kreuzberglkirche (1742), biskupský palác (1769 – 76), evanjelický kostol Johanneskirche (1864), secesné Mestské divadlo s prvkami historizmu (1908 – 10, architekti F. Fellner a H. Helmer), v časti Viktring bývalý cisterciánsky kláštor s kostolom (začiatok 13. stor., viackrát prestavaný); kanál k jazeru Wörthersee (Lendkanal, polovica 16. stor.). Univerzita. Divadlá, galérie, múzeá.

Kľak

Kľak — obec v okrese Žarnovica v Banskobystrickom kraji v pohorí Vtáčnik, 650 m n. m.; 218 obyvateľov (2015). Hornatinné územie je zalesnené prevažne bukovými lesmi. Na územie obce zasahuje národná prírodná rezervácia Vtáčnik.

Obec je písomne doložená 1828, 1863, 1877 – 88 ako Klak, 1892 – 1913 Madaraszalja, 1920 Klak.

Vznikla pravdepodobne koncom 17. alebo zač. 18. stor. z osady obce Horné Hámre, prvými osadníkmi boli drevorubači a uhliari (kráľovskí poddaní), ktorí prišli zač. 17. stor. zo Sliezska a sev. Moravy. Patrila do správy Banskej komory v Banskej Štiavnici. Koncom 18. stor. tam bola v prevádzke sklená huta (do 1840). Obyvatelia sa zaoberali drevorubačstvom a uhliarstvom.

Počas 2. svetovej vojny sa obyvatelia obce aktívne zapájali do protifašistického odboja, podporovali najmä partizánsku brigádu kapitána J. Nálepku. Zásobovanie partizánov organizoval revolučný národný výbor. Pre pomoc povstalcom pôsobiacim v pohorí Vtáčnik bola obec (spolu s obcou Ostrý Grúň) 21. januára 1945 vypálená (132 domov a hospodárskych stavieb), vyrabovaná a 84 občanov zavraždených jednotkami Waffen-SS (špeciálny protipartizánsky oddiel Edelweiss a príslušníci Heimatschuzu). Po oslobodení (marec 1945) obnovená.

Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol sv. Terézie z Ávily (1753). V obci sa nachádzajú pamätník zavraždeným občanom a partizánom (1959) od Jozefa Hučka a pamätná izba protifašistického odboja a vypálenia obce (1963), v blízkosti obce menší pomník nad spoločným hrobom zavraždených (1962) a asi 5 km severových. od obce pamätná turistická Chata na Škurátke (Partizánska chata, 1938 – 39), v ktorej sídlil partizánsky štáb.

Kľak

Kľak — vrch vo Veľkej Fatre v záp. časti hlavného hrebeňa, jeden z najmohutnejších a najvýraznejších vrchov pohoria, 1 394 m n. m. Vrchol Kľaku umožňujúci jedny z najkrajších výhľadov na Veľkú Fatru a Malú Fatru i na Nízke Tatry a Západné Tatry má výrazný skalnatý reliéf vytvorený na vápencových skalách porastených vápnomilným rastlinstvom.

Kľak

Kľak — geomorfologický pododdiel v juž. časti Malej Fatry v najjužnejšej časti podcelku Lúčanská Fatra. Budovaný najmä druhohornými slieňovcami a piesčitými vápencami, na ktorých sú vápencovo-dolomitické zvyšky chočského príkrovu tvoriace odolné príkrovové trosky, medzi ktorými vyniká vrch Kľak, 1 352 m n. m. Vrchovinný až hornatinný reliéf. Lesný porast, ktorý je najmä v nižších nadmorských výškach čiastočne odstránený, predstavujú bučiny, jedľo-bučiny a sutinové lesy s javorom, jaseňom, brestom a lipou, vo vyšších nadmorských výškach výskyt smreka.

Kľak

Kľak — najvyšší vrch Muránskej planiny v centrálnej časti pohoria severozáp. od obce Muráň, 1 409 m n. m. V pestrej geologickej stavbe sú pozoruhodné denudačné zvyšky neovulkanických andezitových aglomerátov výrazne sa odlišujúcich od okolitých mezozoických vápencov a dolomitov s krasovými formami reliéfu. Rozsiahly vrchol je zalesnený, výhľad je možný z malých lúk na okrajoch vrcholovej plošiny. Celý masív je súčasťou NP Muránska planina.

kľakanica

kľakanica — démonická bytosť zo slovanskej mytológie. Objavovala sa v ľudovej slovesnosti najmä v oblasti záp. Slovenska (okolie Trenčína, Záhorie), Čiech a Moravy (česky klekánice). Patrila k takzvaným výchovným alebo pedagogickým strašidlám. Bola opisovaná ako škaredá starena, ktorá po takzvanom kľakaní (večernom zvonení) obchádzala okolo domov a strašila alebo kradla deti, ktoré zostali vonku samy (unesené deti nútila za trest celú noc kľačať na tvrdej podložke). Miestami, napr. v záp. Čechách, mala aj mužský náprotivok (zlého škriatka klekáníčka), ktorý volal alebo pískal na ľudí. Človeku, ktorý mu odpovedal, skočil na chrbát a umáral ho.

klampiarstvo

klampiarstvo — kovospracujúce remeslo alebo odbor zameraný na zhotovovanie rozličných predmetov z plechu potrebných na ochranu stavieb pred dažďovou vodou (odkvapové žľaby, odpadové rúry, žľabové a upevňovacie dielce) i na rôzne druhy oplechovania (strešné, štítové, rímsové, atikové), v minulosti aj na zhotovovanie plechových nádob a i. potrieb do domácností (hrnce, kade, formy, krhly, lieviky, paráky).

V minulosti tvorili zariadenie klampiarskej dielne ohýbačky plechu, vrúbkovací a tvarovací ručný stroj, valcovací stroj, nitovačka, nákova a rohatina, piecka, pracovný stôl so zverákmi (kováčskym a zámočníckym) a sochorové nožnice. Používali sa meracie a rysovacie šablóny i rôzne špeciálne nástroje na sekanie a vysekávanie, rezanie, strihanie a vystrihovanie, ohýbanie, lisovanie, prebíjanie, nitovanie, stáčanie a vyrovnávanie, obrubovanie, zakladanie drôtu, spájkovanie a tepanie spojené s rôznymi spôsobmi opracovania plechu. V súčasnosti sú klampiarske dielne okrem ručných nástrojov vybavené aj moderným strojovým zariadením.

Klampiari boli na území dnešného Slovenska už v stredoveku, cech si založili len v Bratislave (1754). R. 1828 bolo na Slovensku 39 klampiarov, do konca 19. stor. nastal veľký rozvoj klampiarstva spojený s rozmachom stavebnej činnosti a s uprednostňovaním lacnejších a praktickejších klampiarskych výrobkov pred drevenými a hlinenými. R. 1900 bolo v 18 slovenských župách spolu 402 klampiarskych dielní, pričom do 1910 ich počet vzrástol na 549. Začiatkom 40. rokov 20. stor. patrili k najväčším centrám klampiarskej výroby Bratislava, Banská Bystrica, Žilina, Nitra, Poprad, Slovenská Ľupča, Hlohovec, Nové Mesto nad Váhom, Michalovce, Liptovský Mikuláš, Modra, Pezinok, Ružomberok, Trenčín a Zvolen. Na západnom Slovensku nadobudla klampiarska výroba vyspelé umelecké formy dotvárajúce architektonický výraz domov. Neskôr sa klampiarske výrobky začali vyrábať aj priemyselne, v súčasnosti sa klampiarstvo ako remeslo uplatňuje najmä na stavbách (→ klampiarske práce) a pri opravách karosérií áut.

klanopórovkovité

klanopórovkovité, Schizoporaceae — čeľaď z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, rad kožnačkotvaré (Hymenochaetales). Majú biele, žltkasté alebo hnedé plodnice s rúrkovitým alebo s ostnitým hymenoforom. Rastú na živom i na odumretom dreve listnatých a ihličnatých stromov.

Patrí sem 14 rodov, napr. kozmopolitný rod klanopórovka (Schizopora), ktorej rozliate plodnice s rúrkovitým hymenoforom so zvyčajne nepravidelnými ústiami rúrok vytvárajú biele alebo krémové povlaky s priemerom 50 – 200 cm. Patrí doň šesť druhov, na Slovensku sa vyskytujú tri druhy rastúce na dreve listnatých stromov: klanopórovka zriedkavá (Schizopora paradoxa), klanopórovka struháčikovitá (Schizopora radula) a klanopórovka drobnopórová (Schizopora flavipora).

Klapáč, Jozef

Klapáč, Jozef, 4. 6. 1924 Kaľava, okr. Spišská Nová Ves – 18. 12. 1997, pochovaný v Bratislave — slovenský právnik. R. 1948 – 53 pôsobil na Finančnej prokuratúre v Bratislave a Prešove a na Krajskej prokuratúre v Bratislave, 1953 – 72 na Ministerstve národnej obrany, 1972 – 91 v Ústave štátu a práva SAV, súčasne 1974 – 88 na Právnickej fakulte UK v Bratislave, 1980 – 86 na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a 1986 – 88 na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave; 1993 DrSc.

Zaoberal sa teoretickými otázkami občianskeho, hospodárskeho a rodinného práva (napr. zodpovednosť v občianskom práve, premlčanie a preklúzia, osobné a osobnostné práva), ako aj otázkami prevencie a zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel, problematikou tvorby a ochrany životného prostredia a z toho vyplývajúcej prevencie a zodpovednosti, ako aj prevenciou a zodpovednosťou v banskom práve. Autor početných vedeckých prác a 11 monografií a monografických štúdií, napr. Zodpovednosť za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel (1981), Právo na životné prostredie a právo životného prostredia (1985). Člen viacerých vedeckých a odborných spoločností.

klarisky

klarisky [vl. m.], Rád svätej Kláry, lat. Ordo Sanctae Clarae, OSC — rímskokatolícka ženská rehoľa, druhý františkánsky rád (→ františkáni). Založená 1212 pri Assisi sv. Klárou a sv. Františkom z Assisi na podnet Kláry, ktorá pod vplyvom Františkovho účinkovania opustila rodičovský dom, vyhľadala Františka a zaviazala sa žiť mimo svetského života v úplnej chudobe podľa reguly františkánskeho rádu. Klára a jej nasledovníčky (o. i. aj jej sestry Agnes a Beatrice i matka Ortolana) sa 1214 usídlili v kláštore pri Kostole sv. Damiána v Assisi, podľa ktorého sa nazývali Chudobné panie od sv. Damiána (Pauperes dominae de San Damiano, lat. Pauperes dominae Sancti Damiani) alebo Rád chudobných panien, neskôr aj Chudobné sestry od sv. Damiána (damiánky, po smrti Kláry od 1263 klarisky), a 1215 sa Klára stala abatišou.

Klarisky v úsilí čo najlepšie sa pripodobniť chudobnému, trpiacemu a milujúcemu Ježišovi Kristovi žili v prísnej klauzúre a chudobe. Členky rádu nesmeli opustiť kláštor, ako sprostredkovateľky medzi ním a okolitým svetom slúžili tzv. vonkajšie sestry. Ideál chudoby nemohli napĺňať voľným žobraním po mestách, preto vytvorili novú formu kláštorného života, bez pozemkov, majetkov a príjmov. Klára sa pokúšala dosiahnuť u pápežov schválenie prísnej chudoby (tzv. Privilégium chudoby, Privilegium paupertatis). Po vzniku nových kláštorov na severe Talianska bol rád vystavený tlaku vzdať sa požiadavky absolútnej chudoby, čo bolo cirkevnými úradmi považované pri ženských kláštoroch za nepraktické. R. 1219 vydal pápež Honorius III. regulu vypracovanú kardinálom Hugolinom de Segni (neskorší pápež Gregor IX.), ktorá povoľovala rádu vlastniť spoločný majetok, proti čomu sa Klára postavila a regulu neprijala. R. 1228 jej Gregor IX. udelil Privilégium chudoby (Privilegium paupertatis), ktoré jej a Kláštoru sv. Damiána poskytovalo možnosť žiť len z almužien (klarisky prijímali len to, čo vyžobrali bratia františkáni), bez akéhokoľvek záväzku z vlastníctva majetku. Klára na konci života osobne spísala regulu vlastného chápania františkánskej formy zasväteného života, ktorú Inocent IV. potvrdil dva dni pred jej smrťou (9. augusta 1253) pápežskou bulou Solet annuere (uchovávaná v Kláštore sv. Kláry v Assisi).

Klarisky sa rýchlo rozšírili aj do ostatných regiónov Talianska a po celej Európe, ich kláštory sa budovali spoločne s mužskými františkánskymi kláštormi, pričom františkáni boli duchovnými správcami a vodcami klarisiek. R. 1233 prišli klarisky na pozvanie sv. Anežky Českej do Prahy (z Tridentu), kde založili kláštor (dnes Kláštor sv. Anežky Českej) ako jeden z prvých v zaalpskej časti Európy; 1420 boli vyhnané husitmi a usadili sa v Týnci (dnes Panenský Týnec, okres Louny), do Prahy sa vrátili 1627. Boj o tzv. pravú regulu v 13. stor. spôsobil rozštiepenie klarisiek na viacero vetiev, väčšina kláštorov však nakoniec prijala neskoršiu, miernejšiu regulu pápeža Urbana IV. (1263), ktorý zrušil privilégium chudoby a príslušníčky kláštorov riadiacich sa touto regulou sa začali nazývať urbanky (na odlíšenie od klarisiek, ktoré sa riadili pôvodnou, prísnejšou regulou). V 15. – 16. stor. prebehlo vnútri františkánskych hnutí niekoľko reforiem, ktoré spôsobili rozštiepenie klarisiek na ďalšie rehoľné vetvy, napr. na kolektínky založené zač. 15. stor. Colette z Corbie (vl. m. Nicolette Boilletová, Boillet, *1381, †1447), ktorá zaviedla reformu v duchu požiadavky prísnej chudoby, a klarisky-kapucínky založené 1535 v Neapole Mariou Laurenciou Longovou (Longo, *asi 1463, †asi 1542), ktoré patria pod správu kapucínov (odtiaľ ich názov; uznané 1538 pápežom Pavlom III. ako tzv. kláštor najprísnejšej disciplíny sv. Kláry; kontemplatívny rád žijúci v pápežskej klauzúre).

Klarisky skladajú sľub duchovnej čistoty, poslušnosti a chudoby. Žijú predovšetkým z darov dobrodincov. Venujú sa modlitbe a kontemplácii, práci v klauzúre kláštora (obyčajne v kláštorných nemocniciach) a poskytovaniu duchovnej útechy. Rehoľný odev sa skladá z hnedého (čierneho) habitu strihaného v tvare kríža (symbolizuje Ježiša Krista), opásaného namiesto opaska (akt zanechania opaska, ktorý v stredoveku vyjadroval spoločenské postavenie, priniesol František, aby tak demonštroval svoj vzťah k chudobe) bielym cingulom s 3 uzlami (symboly chudoby, poslušnosti a čistoty) a z hnedého (čierneho, u laických sestier bieleho) závoja pokrývajúceho hlavu, obmedzujúceho úplný rozhľad do strán, čím pomáha pri koncentrácii na modlitbu. Na čele kláštora stála v minulosti abatiša, v súčasnosti predstavená (opátka). Kláštory spravidla patria pod príslušnú regionálnu konfederáciu a podliehajú vedeniu provinciála františkánov alebo miestneho diecézneho biskupa. V súčasnosti existuje vo svete okolo 750 kláštorov, v ktorých žije asi 13-tis. sestier.

Na územie Slovenska prišli klarisky na pozvanie uhorského kráľa Bela IV. R. 1239 sa usadili v Trnave, o čom svedčí listina pápeža Gregora IX. adresovaná trnavským klariskám a zmienka v listine z 1240 o udelení dôchodkov z dediny Boleráz Belom IV. Koncom 13. stor. sa usadili aj v Bratislave (komunita bola schválená 1297 pápežom Bonifácom VII.), kde im Ondrej III. daroval opustený kláštor cisterciánok, v 14. stor. pri ňom vybudovali aj kostol. R. 1782 bol rád v habsburskej monarchii dekrétom cisára Jozefa II. zrušený. V súčasnosti (od 2001) sa na Slovensku nachádza jediný kláštor klarisiek-kapucínok v Kopernici (okres Žiar nad Hronom). Klarisky zo Slovenska tvoria súčasť komunity klarisiek pôvodne obývajúcej kláštor v Paderborne (Severné Porýnie-Vestfálsko) v Nemecku, ktorá sa ako konvent 2014 presťahovala do areálu františkánskeho ženského rádu v Salzkottene, kde žije v spoločenstve s ním.

Klas, Antonín

Klas, Antonín, 4. 9. 1927 Bratislava – 8. 7. 2014 tamže — slovenský ekonóm a informatik. R. 1950 – 68 pôsobil na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita; 1960 – 64 prorektor pre vedu), kde 1964 založil a do 1967 viedol Výskumný ústav národohospodársky, 1968 – 90 riaditeľ Výskumného výpočtového strediska (v rámci Programu OSN) a 1991 – 2012 vedúci výskumný pracovník v Ústave ekonomickej teórie SAV (dnes Ekonomický ústav SAV) v Bratislave; 1968 profesor.

Zaoberal sa teóriou štatistiky, teóriou informácií, ekonomickou kybernetikou, znalostnou ekonomikou a informatizáciou spoločnosti. R. 1971 založil odborný časopis Informačné systémy (1971 – 90 šéfredaktor) a medzinárodný seminár o integrovanom štatistickom informačnom systéme Európskej hospodárskej komisie OSN (1971 – 90 predseda), 1975 – 89 koordinátor výskumného programu Európskej hospodárskej komisie OSN na aplikáciu počítačov v štatistike (Statistical Computing), 1977 spoluzakladateľ Medzinárodnej asociácie pre výpočtovú štatistiku (International Association for Statistical Computing, IASC; 1987 organizátor Svetového kongresu IASC v Tokiu; 1997 – 2005 viceprezident), 1981 – 83 autor a koordinátor projektu OSN Metainformačný systém, 2006 – 10 vedúci riešiteľ národného projektu Dlhodobá vízia a stratégie rozvoja znalostnej ekonomiky a spoločnosti.

Autor a spoluautor viacerých publikácií, napr. Základné otázky produktivity práce (1961), Informatizácia a spoločnosť: Vyspelé kapitalistické štáty (1988), Informatizácia ako faktor rozvoja ekonomiky a spoločnosti (2002), Technologický a inovačný rozvoj v SR (2005), Vývoj inštitúcií výskumu a vyššieho vzdelávania na Slovensku (860 – 2005), vydaná 2006, ako aj vedeckých článkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Nositeľ viacerých ocenení.