Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 201 – 250 z celkového počtu 2339 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

amébiáza

amébiáza [gr.], amebóza, amoebiasis — endemické protozoárne ochorenie ľudí vyvolané parazitickou meňavkou úplavičnou (Entamoeba histolytica). Vyskytuje sa najmä v tropických a subtropických oblastiach. Človek sa infikuje zjedením cýst parazita (potrava, voda); zdrojom infekcie je stolica infikovaného človeka. Klinicky sa prejavuje prudkými hnačkami (amébová dyzentéria), v stolici je prímes hnisu, hlienu a krvi. V stene hrubého čreva sa tvoria vredy. Parazit môže preniknúť z čreva do krvi a pečene a tvoriť tam abscesy. Diagnostika sa opiera o zistenie cýst alebo pohyblivých meňaviek v stolici. Liečba chemoterapeutikami je účinná. Výskyt amébiázy súvisí s hygienickým štandardom a životnou úrovňou obyvateľstva. Prevencia: hygiena, dezinfekcia výkalov chorých ľudí a nosičov. Prekonanie amébiázy nezaručuje imunitu. Na Slovensku patrí k tzv. importovaným parazitózam.

Americká akadémia filmového umenia a vedy

Americká akadémia filmového umenia a vedy, angl. Academy of Motion Picture Arts and Sciences — nezisková profesijná prestížna organizácia so sídlom v USA. Vznikla 1927 z iniciatívy filmového producenta L. B. Mayera, ktorý s úsilím podporiť rozvoj filmového priemyslu a umenia, zorganizoval zakladajúce stretnutie 36 popredných osobností amerického filmu. Prvým prezidentom akadémie bol D. Fairbanks, členmi o. i. M. Pickfordová, R. Walsh a L. B. Mayer. Neskôr ich počet v rámci jednotlivých filmových profesií vrátane producentov a kritikov vzrástol na vyše 5-tis. Členom (na pozvanie) sa môže stať významná osobnosť svetovej kinematografie so vzťahom k americkému filmu. Akadémia okrem podpory technického rozvoja a dokumentácie historického vývinu americkej kinematografie každoročne od 1927 – 28 udeľuje v jednotlivých kategóriách výročné ceny Academy Award známe pod menom Oscar. Pri nominácii v kategórii cudzojazyčný film s ňou spolupracuje za Slovensko od 1996 Slovenská filmová a televízna akadémia.

americkoslovenská tlač

americkoslovenská tlač — slovenské noviny, časopisy a kalendáre vydávané v USA. R. 1885 začali prví priekopníci slovenského novinárstva v USA Janko Slovenský (*1856, †1900) a Ján Július Wolf (1859, †1930) vydávať litografovaný časopis Bulletin (20 čísel), 1886 Amerikánsko-slovenské noviny a 1893 vydal P. V. Rovnianek Národný kalendár. K najstarším nezávislým časopisom patrí Slovák v Amerike, ktorý začal vydávať 1889 A. Š. Ambrose v Plymouthe.

Významnú úlohu v národnokultúrnom živote zohrávali tlačové orgány spolkov a spolkové kalendáre: týždenník Jednota, tlačový orgán Prvej katolíckej slovenskej jednoty (od 1891 v Clevelande), Bratstvo Pensylvánskej slovenskej jednoty (od 1899 vo Wilkes Barre), Slovenský hlásnik Slovenskej evanjelickej jednoty (od 1900 v Pittsburghu), Rovnosť ľudu, tlačový orgán americkoslovenských socialistov (od 1906 v Chicagu, jeho pokračovateľmi boli Ľudový denník a Ľudové noviny).

Od zač. 20. stor. začali vychádzať i prvé denníky, napr. Slovenský denník v Pittsburghu (1901 – 15), New-Yorský denník (1914 – 75). Z nezávislých časopisov vychádzal v Clevelande a potom v Scrantone časopis Obrana (Slovenská obrana), v Chicagu 1928 – 63 Osadné hlasy a i. Dlhšiu periodicitu si zachovali aj ženské časopisy, tlačové orgány spolkov: Živena (od 1908 v Pittsburghu), Ženská jednota (od 1913 v Clevelande), Dennica (1924 – 62 v Pittsburghu). Z mládežníckych časopisov: Priateľ dietok (od 1911 v Passaicu, New Jersey), Hlas mládeže (1939 – 68), Kruh mládeže (1915 – 34). Z náboženských časopisov vychádzal Ave Mária (1917 – 94), Listy svätého Františka (od 1924), Dobrý pastier (od 1919). Prvým časopisom pre literatúru, vedu a kultúru bol štvrťročník Most (od 1954 v Clevelande). V súčasnosti sa z najstarších časopisov vydáva Slovák v Amerike, Jednota a Národné noviny (National News, vychádzajú v angličtine).

americkoslovenské spolky

americkoslovenské spolky — spolky, organizácie a inštitúcie zakladané slovenskými vysťahovalcami v USA od 80. rokov 19. stor. v strediskách s ich väčšou koncentráciou. Spočiatku vznikali na podpornej báze (Perši uhorsko-slovenský v nemoci podporujúci spolok založený 1883 v New Yorku, Prvý bednársky výpomocný spolok založený 1888 v Bayonne, New Jersey). Menšie spolky sa spájali do väčších na konfesionálnom základe (Prvá katolícka slovenská jednota založená 1890 v Clevelande Š. Furdekom, Prvá katolícka slovenská ženská jednota založená 1892, Slovenská evanjelická jednota založená 1893 vo Freelande, Pensylvánia). Z iniciatívy P. V. Rovnianka bol v Pittsburghu 1890 založený Národný slovenský spolok ako prvá nadkonfesionálna organizácia. R. 1907 bola v Clevelande z iniciatívy Š. Furdeka, P. V. Rovnianka, A. K. Bieleka, A. Š. Ambroseho, I. Gessaya, G. Maršalla-Petrovského založená Slovenská liga v Amerike ako strešná organizácia amerických Slovákov. Významnú úlohu v národnom kultúrnom živote malo založenie Združenia slovenských novinárov v Amerike 1907, Združenia slovenských katolíkov v Amerike 1911 J. Murgašom. Po 1945 sa politické organizácie podporujúce zachovanie ČSR (Slovenské národné združenie založené 1938) stali členmi zreorganizovanej Československej národnej rady. Národne orientovaná časť slovenskej emigrácie bola organizovaná v pobočke Slovenskej národnej rady v zahraničí (založená 1948 v Ríme), Slovenskom oslobodzovacom výbore (založený 1946 v Ríme ako Slovenský akčný výbor). Emigrácia z členov Demokratickej strany na Slovensku založila Radu slobodného Československa. S cieľom zjednotenia exilu bol 1970 v New Yorku založený pod vedením Š. B. Romana a J. Kirschbauma Svetový kongres Slovákov. V súčasnosti pôsobí v USA 6 silných fraternalistických organizácií, ktoré sú aj poisťovacími spoločnosťami.

Amerikánsko-slovenské noviny

Amerikánsko-slovenské noviny — najstaršie slovenské noviny v USA. Vychádzali 1886 – 1922 v Pittsburghu najprv v šarišskom nárečí, potom v spisovnej slovenčine. Založili ich Janko Slovenský (*1856, †1900) a Ján Július Wolf (1859, †1930), neskôr bol ich spolumajiteľom a redaktorom P. V. Rovnianek, v redakcii o i. pracovali J. A. Ferienčík, A. Š. Ambrose, I. Gessay. Boli najrozšírenejšími slovenskými novinami nielen v USA, ale vôbec na celom svete, dosahovali náklad až 30-tis. výtlačkov. Venovali sa problémom krajanského hnutia v USA, v národnopolitických a kultúrnych otázkach mali v podstate zhodnú líniu s líniou Slovenskej národnej strany v Martine. Prispievali do nich predstavitelia verejného a kultúrneho života zo Slovenska (P. Blaho, F. V. Sasinek, F. R. Osvald a i.).

Ammianus Marcellinus

Ammianus Marcellinus, genitív Ammiana Marcellina, okolo 330 Antiochia (dnes Antakya, Turecko) – okolo 400 Rím — rímsky historik; pôvodom Grék, posledný veľký historik rímskej antiky. Autor rozsiahlych Rímskych dejín (Rerum gestarum libri), z ktorých sa zachovali iba knihy 14 – 31 o období 354 – 378, dôležitý prameň o dejinách územia Slovenska. Používal bohatý až patetický metaforický štýl, rytmické členenie súvetí, v pozadí cítiť grécke jazykové myslenie. Učenosť demonštrujú rozsiahle historické, topografické, etnografické i prírodovedné odbočky. Ako vyšší dôstojník mal o udalostiach spoľahlivé informácie, použil i archívne dokumenty, k prameňom pristupoval kriticky. Podľa Tacita mal zámer byť objektívny, prejavoval sympatie voči cisárovi Juliánovi (Apostatovi).

Amnesty International

Amnesty International [em-, -nešnl], AI — medzinárodná mimovládna organizácia so sídlom v Londýne založená 1961; poradný orgán OSN. Jej cieľom je sledovanie a ochrana občianskych práv na celom svete i poskytovanie pomoci osobám väzneným z politických a náboženských príčin; hlása slobodu slova a vyznania zaručenú Všeobecnou deklaráciou ľudských práv. V každoročne publikovanej správe hodnotí vzťahy vlád k masmédiám, počty politických procesov a väzňov i ústavné a praktické garancie občianskych práv. Vo viac ako 150 krajinách a oblastiach sveta má sedem miliónov aktívnych členov, prispievateľov a podporovateľov v dobrovoľníckych skupinách a národných sekciách. Jedným z jej zakladateľov bol britský právnik Peter Benenson (*1921, †2005) obhajujúci politických väzňov v Maďarsku, Južnej Afrike a Španielsku, ktorý sa stal aj jej prvým predsedom (1961 – 66). R. 1977 získala Amnesty International Nobelovu cenu mieru.

Na Slovensku po vzniku iniciatívnej skupiny Amnesty International v Bratislave (1991) bolo 1994 oficiálne zaregistrované Združenie Amnesty International na Slovensku koordinujúce prácu jeho skupín i desiatok individuálnych členov.

Ampringen, Ján Gašpar

Ampringen, Ján Gašpar, 19. 1. alebo 20. 3. 1619 – 9. 9. 1684 Vroclav — veľmajster rádu nemeckých rytierov, účastník protitureckých bojov. R. 1673 – 79 gubernátor Uhorska (stál na čele gubernia zriadeného po odhalení Vešeléniho sprisahania) so sídlom na Bratislavskom hrade. Počas svojho pôsobenia zriadil v Bratislave i iných mestách mimoriadne súdy, ktoré odsúdili desiatky protestantských kňazov a učiteľov. Od 1679 miestodržiteľ Sliezska.

Amslico

Amslico [-ko], First American Slovak Insurance Company, Prvá americko-slovenská poisťovňa, a. s. — zahraničná životná poisťovňa v SR so sídlom v Bratislave pôsobiaca na Slovensku od 1995. Člen American International Group. Poskytovala základné životné poistenie, ako aj doplnkové, úrazové, cestovné, skupinové a iné poistenie. R. 2002 – 2010 názov Amslico AIG Life poisťovňa, a. s., 2010 – 12 Amslico poisťovňa – Alico, a. s., 2012 – 2015 MetLife Amslico poisťovňa, a. s. R. 2015 spoločnosť zanikla bez likvidácie a jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť MetLife Europe Limited so sídlom v Írsku.

amulet

amulet [lat.] — predmet nosený spravidla na krku alebo zašitý v odeve. Pripisujú sa mu ochranné a iné blahodarné účinky, má chrániť pred zlými démonmi, upírmi, urieknutím, chorobami, zranením, nešťastím ap.

Nosenie amuletov je známe od praveku a bolo rozšírené vo všetkých kultúrach a stupňoch vývinu. Ich pôvod je spojený s ranými formami náboženstva, viera v amulety súvisí s mágiou a fetišizmom. Prvotné amulety boli prírodné predmetmi (kamienky, zvieracie zuby, mušle, kostičky ap.). Neskôr nadobudli esteticko-dekoratívnu funkciu, napr. v podobe šperku (gemy, kamey). Funkciu amuletu plnilo aj maľovanie tela a tetovanie. Na Slovensku sa ako amulety používali nielen medailóny s obrazom kresťanského svätca (→ agnusky, → škapuliar, → ruženec), predmety v tvare ochranných symbolov (srdce, kríž, znaky zvieratníka), ale aj texty zariekaní, hromový kameň a tzv. merindička, uzlík s rozličnými predmetmi, medzi ktorými boli posvätené bylinky, zrnká obilia, soľ, uhlík, minca ap. Amulety nosili prevažne ženy, a to buď stále, alebo pri významných príležitostiach. Viera v účinnosť amuletov pretrvala ojedinele až do súčasnosti. Podobnú funkciu plní aj talizman.

ANABEX

ANABEX® — registrovaná ochranná známka Skupiny spoločností a podnikov Slovnaft pre prísady do ropných výrobkov. Prvá prísada s týmto názvom ANABEX®-99 chránila pred poškodením sedlá výfukových ventilov automobilov používajúcich bezolovnatý benzín, ktoré boli konštruované na prevádzku na benzín obsahujúci olovnaté antidetonátory. Prísada ANABEX®-99 sa používala v období 1992 – 2005 pri výrobe bezolovnatých benzínov radu UNI (UNIbenzín 91 a UNIsuper 95), ktoré úplne nahradili olovnaté benzíny. R. 1995 patrilo Slovensko medzi prvých päť štátov v Európe, v ktorých sa používali výhradne bezolovnaté automobilové benzíny. Zriedený roztok prísady ANABEX®-99 vo forme malospotrebiteľského balenia sa označoval ako ANABEX®-UNI. Aktívnou zložkou prísady ANABEX®-99 boli alkalické soli (sodné, neskôr draselné) alkylaryldikarboxylových kyselín. Názov ANABEX vznikol z pôvodne používaného názvu tejto skupiny produktov (Aditíva do motorovej NAfty a automobilových BEnzínov).

anacyklus

anacyklus [gr.], Anacyclus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Jednoročné alebo trváce byliny vysoké až do 50 cm, pochádzajúce z oblastí okolo Stredozemného mora. Majú striedavé, 2- až 3-krát perovito strihané sediace listy a rúrkovité obojpohlavné žlté, biele alebo fialkasté kvety, plod nažka. Patrí sem okolo 15 druhov, napr. anacyklus lekársky (Anacyclus clavatus) pochádzajúci z juž. Európy, v minulosti na Slovensku pestovaný ako liečivá rastlina, dnes sem len ojedinele zavlečený, a anacyklus lúčovitý (Anacyclus radiatus) pochádzajúci zo sev. Afriky, na Slovensku pestovaný v záhradách ako okrasná letnička.

anakreontika

anakreontika, anakreontská poézia — druh rokokovej poézie hedonisticky oslavujúcej radosť zo života, priateľstvo, lásku a víno; nazvaná podľa Anakreonta. Pri jej zrode boli francúzski salónni básnici (Charles-Auguste de La Fare, *1644, †1712; Guillaume Amfrye de Chaulieu, *1639, †1720; a i.), uprednostňovanou básnickou formou sa však stala najmä v anglickej (J. Gay, E. Waller a i.) a nemeckej poézii (F. von Hagedorn, J. W. L. Gleim a i.) obdobia osvietenstva. Uplatnila sa aj v ruskej (A. S. Puškin, M. V. Lomonosov, G. R. Deržavin a i.), poľskej (F. Karpiński, F. D. Kniaźnin a i.), českej (A. J. Puchmajer, Š. Hněvkovský a i.) a slovenskej (J. Palkovič, B. Tablic, P. J. Šafárik, S. Rožnay) poézii.

Aňala

Aňala — miestna časť obce Nesvady.

analcím

analcím [gr.], Na[AlSi2O6] · H2O — minerál, hydratovaný hlinitokremičitan sodný. Kryštalizuje v kubickej sústave. Tvorí jednotlivé kryštály alebo drúzy a zrnité i celistvé agregáty. Je číry, sivobiely, žltý a červený. Vzniká najmä hydrotermálne, napr. v dutinách čadičov a na rudných žilách. Hlavné náleziská sú v Nemecku, v Taliansku, na Islande, v USA (v štáte New Jersey). Na Slovensku sa vyskytuje v dutinách andezitu v okolí Banskej Štiavnice.

analytická chémia

analytická chémia — odbor chémie zaoberajúci sa identifikáciou a stanovením látok (chemická analýza), hľadaním a formulovaním zákonitostí, kritérií a metód umožňujúcich určiť ich kvalitatívne a kvantitatívne zloženie. Na vývoj efektívnych postupov chemických analýz využíva poznatky z iných odborov chémie, z fyziky, biológie, informatiky a niektorých technických odborov. Analytická chémia sa rozdeľuje na kvalitatívnu, zaoberajúcu sa určením (identifikáciou) druhu a počtu zložiek analyzovanej vzorky (analytický dôkaz), a kvantitatívnu, ktorá určuje množstvo a pomerné zastúpenie jednotlivých zložiek (analytické stanovenie). Analýza môže byť doplnená aj určením priestorového usporiadania (štruktúry) molekúl.

Klasické metódy kvalitatívnej anorganickej analýzy sú založené na chemickej reakcii analyzovanej vzorky s vhodným činidlom, čo sa môže prejaviť zmenou sfarbenia, vznikom alebo rozpustením zrazeniny, vývojom plynu ap. Týmto metódam obyčajne predchádzajú predbežné skúšky analyzovaných látok (skúma sa správanie látky pri zahrievaní, žíhaní v plameni ap.). Katióny a anióny sú na základe zrážacích reakcií s vhodnými činidlami (sírovodík, kyselina chlorovodíková, hydroxid sodný, amoniak ap.) zaradené do analytických tried, čo sa využíva na orientačné zistenie prítomnosti iónov vo vzorke na začiatku analýzy. Tie sa potom dokazujú selektívnymi reakciami. Klasická analýza organických zlúčenín spočíva v zisťovaní prítomnosti atómov prvkov v molekule a ich vzájomného pomeru (→ elementárna analýza), v určení funkčných skupín (na základe chemickej reakcie charakteristickej pre danú funkčnú skupinu; takto sú organické zlúčeniny tiež zaradené do tried) a fyzikálnych konštánt danej látky (teplota topenia, teplota varu, hustota, index lomu ap.). Najdlhšie používanými metódami kvantitatívnej analýzy sú odmerná analýza (titrácia) a vážková analýza (gravimetria), ktoré sa používali už v 1. polovici 19. stor. a zostali hlavnými pracovnými metódami až do polovice 20. stor.

Súčasná analytická chémia používa separačné metódy (chromatografické metódy – plynová a kvapalinová chromatografia, a elektromigračné metódy – elektroforéza), metódy odmernej analýzy (acidimetria, alkalimetria, komplexometria, chelatometria, oxidimetria, reduktometria a i.), termickej analýzy (termogravimetria, diferenčná termická analýza, voluminometria, dilatometria), elektrochemické metódy (potenciometria, ampérometria, polarografia, voltampérometria, coulometria, elektrogravimetria, konduktometria atď.), optické metódy (plameňová fotometria, fluorimetria, kolorimetria, nefelometria, polarimetria, refraktometria), spektrometrické, resp. spektroskopické metódy (atómová absorpčná a atómová fluorescenčná spektrometria, infračervená, ultrafialová a Ramanova spektrometria, fotoelektrónová spektrometria, röntgenová mikroanalýza, Mössbauerova spektrometria, spektrometria jadrovej magnetickej rezonancie a spektrometria elektrónovej paramagnetickej rezonancie atď.), rádioanalytické metódy (rádiometrická mikroanalýza, aktivačná analýza, izotopová analýza) a metódu hmotnostnej spektrometrie. Dôležitou súčasťou analýzy je hodnotenie výsledkov z hľadiska správnosti a presnosti, prípadná modifikácia metódy s cieľom odstrániť chyby a záverečné matematicko-štatistické vyhodnotenie výsledkov stanovení. V chemickej analýze sa vývojom nových metód prešlo od analyzovania gramových vzoriek k nepatrným množstvám látok (→ mikroanalýza). Súčasná prístrojová technika a metodika umožňujú stanoviť stopové koncentrácie látky vo vzorke a analyzovať vzorky, ktorých hmotnosť je menšia ako jeden miligram. Analytické metódy vyvinuté najmä v 20. stor. sú základným prostriedkom poznania v chémii, biochémii, geochémii a agrochémii. Vysoká presnosť a automatizácia metód chemických analýz umožnili, že sú nezastupiteľné pri kontrole a riadení technologických procesov, pri kontrole a tvorbe životného prostredia, v potravinárstve, lekárskej diagnostike, farmácii, kriminalistike, archeológii ap.

Chemické skúšanie (ars probandi) materiálov (napr. kupelácia) je doložené už v staroveku a v epochách alchýmie a chemiatrie. V 17. – 18. stor. boli vyvinuté kvalitatívne a gravimetrické metódy analýzy minerálov, kovov, rúd, minerálnych vôd a boli položené základy organickej elementárnej analýzy. Vývoj empirických titračných metód na skúšanie kvality v textilnom priemysle vyústil do vzniku odmernej analýzy.

Vyčleňovanie analytickej chémie z chémie je spojené s vydaním prvých učebníc T. O. Bergmana 1780, Johanna Friedricha Augusta Göttlinga (*1755, †1809) 1790 a Wilhelma Augusta Lampadiusa (*1772, †1842) 1801. K rozvoju analytickej chémie prispeli R. Boyle (zaviedol pojem analýza v chemickom význame, používal acidobázické indikátory), L. J. Gay-Lussac, Karl Friedrich Mohr (*1806, †1879) (rozvoj titračných metód), A. L. Lavoisier (kvantitatívna analýza), C. Winkler (elektrochemické metódy), J. von Liebig (organická analýza), R. W. Bunsen, G. R. Kirchhoff (rozvoj spektroskopie). Teoretické fyzikálno-chemické základy analytickej chémie položil W. Ostwald (Die wissenschaftlichen Grundlagen der analytischen Chemie, 1894). Prvý časopis analytickej chémie Zeitschrift für analytische Chemie vychádzajúci dodnes (od 2002 pod názvom Analytical and Bioanalytical Chemistry) založil 1861 nemecký chemik C. R. Fresenius. V 19. stor. sa vyvinula klasická systematická kvalitatívna elementárna analýza, organická elementárna analýza, kolorimetria, elektrogravimetria, atómová emisná spektroskopia a luminiscenčná analýza. Všetky ostatné analytické metódy boli vyvinuté najmä po 2. svet. vojne a znamenali prelom nielen v rozvoji analytickej chémie, ale aj v možnostiach jej použitia.

Na Slovensku sa od 1763 analytická chémia rozvíjala na Banskej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. R. 1950 vznikla Katedra analytickej chémie na SVŠT (resp. na Slovenskej technickej univerzite; prvý vedúci D. Prístavka), na Prírodovedeckej fakulte UK bola Katedra analytickej chémie založená 1955 S. Stankovianskym (1942 vydal prvú slovenskú monografiu z oblasti analytickej chémie).

anapest

anapest [gr.] — trojslabičná, v časomiere štvormórová stopa vzorca ⋃ ⋃ —, opak daktylskej stopy (— ⋃ ⋃). V slovenskej poézii sa štvorstopový anapest vyskytuje iba v časomernom veršovom systéme (J. Hollý), v sylabotonickom veršovom systéme sa vzhľadom na prozodické vlastnosti slovenčiny (stály prízvuk na prvej slabike slova) nedá realizovať. Používa sa v jazykoch s pohyblivým prízvukom (angličtina, ruština a i.).

anarchizmus

anarchizmus [gr.] — hnutie, ktorého základným cieľom je anarchia. Jeho východiskom je neuznanie žiadneho morálneho zdôvodnenia existencie vlády a politického systému. Hnutie odmieta uznať legitimitu a nevyhnutnosť akejkoľvek moci, preto chce odstrániť politickú aj ekonomickú moc (vlastníctvo je krádež). Anarchizmus je viac morálnym a sociálnym ako politickým hnutím. Ako politická doktrína je založený na presvedčení, že spoločnosť nepotrebuje štát a ľudia majú uspokojovať vlastné potreby priamo, bez organizujúceho sprostredkovateľa. Človek by mal požívať absolútnu slobodu, preto anarchizmus preferuje priamu demokraciu. O koncepcii usporiadania spoločnosti bez existencie akýchkoľvek vládnucich či aspoň organizačných štruktúr teoretizovali už antickí filozofi. V novoveku jej náčrt podal T. Hobbes. Filozofický základ anarchizmu položil M. Stirner, ktorý Heglovu ideu odcudzenia aplikoval na také sociálne javy, ako sú štát, právo, morálka, rodina ap. Pojem anarchizmus zaviedol francúzsky socialista J. P. Proudhon; okrem neho najvýznamnejšími ideovými tvorcami anarchizmu boli W. Godwin a M. A. Bakunin. Obhajcami nenásilného anarchizmu boli L. N. Tojstoj a M. Gándhí. Anarchizmus našiel ohlas aj na Slovensku (anarchistické skupiny sústredené okolo časopisu Der Sozialist, ktorý vydával koncom 19. stor. J. Zlocha z Trnavy). Anarchizmus má dva smery: jeden používa akékoľvek prostriedky na odstránenie štátu (vrátane politického teroru a vrážd), druhý má blízko k pacifizmu a nenásilným odporom chce rozvrátiť štátny mechanizmus. Idey anarchizmu využil aj K. Marx, ktorý vo svojej teórii medzi odstránenie existujúceho štátu a úplnú likvidáciu štátu postavil neurčité obdobie diktatúry, čím získal prvotnú podporu anarchistov v boji proti buržoáznemu štátu. V. I. Lenin sa spojil s anarchistami pri získavaní moci, boľševici po revolúcii odstraňovali vplyv anarchistov aj s ich nositeľmi. K významnejším anarchistickým politickým akciám v 20. stor. patrilo zavraždenie amerického prezidenta W. McKinleyho 1901 a následníka rakúsko-uhorského trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este 1914. Vraždy ukázali neschopnosť akéhokoľvek systému uchrániť jednotlivého politika pred teroristickou akciou, no zároveň nemožnosť deštruovať politický systém individuálnym terorom, hoci tento môže byť zámienkou na aktivity s ďalekosiahlymi dôsledkami (napr. začatie svet. vojny). V Česku v 1. polovici 90. rokov 20. stor. dochádzalo k súčinnosti anarchistických a pacifistických skupín, čo bol dôsledok prevládania nenásilnej filozofie v anarchizme. Tieto skupiny mali blízko ku Gándhího názoru na maximálnu redukciu štátnych zásahov do života človeka. Vo Francúzsku sa anarchizmus dostal do odborárskeho hnutia, čo spôsobilo jeho radikalizáciu. Na prelome 60. a 70. rokov 20. stor. sa anarchizmus výrazne prejavil v študentských aktivitách, najmä vo Francúzsku a v USA. V Paríži vypukli pouličné boje za spojenia anarchistov a radikálov. Vlna anarchie prešla cez Mexiko a Južnú Ameriku do Japonska a Južnej Kórey. V modernej teórii vedeckého poznania sa stretávame s tzv. metodologickým anarchizmom (P. K. Feyerabend), ktorý súvisí s postmodernistickým myslením.

anatas

anatas [gr.], TiO2 — minerál, oxid titaničitý. Kryštalizuje v tetragonálnej sústave. Tvorí drobné dipyramidálne kryštáliky, ktoré sa vyskytujú v žilách alpskej paragenézy. Je modročierny, čierny, hnedý alebo žltý. Významné náleziská: v Rakúsku (Rauris), vo Švajčiarsku (Tavetsch), Francúzsku (Le Bourg d’Oisans), Rusku (na Urale), Brazílii (štát Minas Gerais). Na Slovensku sú kryštáliky anatasu s brookitom známe z migmatitov pri Tisovci, Banskej Štiavnici a i.

Andač

Andač — miestna časť obce Zbehy.

Andel, Marián

Andel, Marián, 10. 9. 1950 Modra, okres Pezinok — slovenský politik. R. 1986 – 89 pôsobil v Slovenskej odborovej rade v Bratislave. Znovuzakladateľ a čestný predseda SNS. R. 1990 – 2002 poslanec SNR, resp. NR SR, 1992 – 94 predseda Výboru NR SR pre vzdelanie, vedu a kultúru a predseda klubu poslancov SNS, december 1994 – 2000 podpredseda NR SR. Od novembra 1993 do marca 1994 podpredseda vlády SR. Rad Andreja Hlinku 1. triedy (1998).

Anderlovci

Anderlovci — slovenská rodina kočovných bábkarov, marionetárov, pokračovateľov tradície slovenského kočovného bábkarstva. Rodinnú tradíciu založila Eva, rodená Kouřilová (24. 12. 1880 Jevíčko, okres Svitavy, Česko – 25. 9. 1969 Banská Bystrica), ktorá vyrástla v rodine kočovného bábkara J. Stražana (→ Stražanovci). Od 1919 hrávala aj s manželom Michalom (29. 9. 1878 Banská Bystrica – 19. 9. 1935 tamže). Ich synovia Bohuslav (23. 12. 1913 Ružomberok – 26. 11. 1976 Banská Bystrica) a Jaroslav (19. 11. 1916 Čadca – 2. 9. 1982 Banská Bystrica) pokračovali v rodinnej tradícii. V 30. a 40. rokoch 20. stor. hrávali po slovenských dedinách tradičný repertoár kočovných bábkarov (príležitostne až do 1971). Spolu s rezbárom Móricom Foukalom z Liskovej zhotovili bábky, ktoré sa 1969 stali majetkom Matice slovenskej v Martine. V rodinnej marionetovej tradícii od 1972 samostatne pokračoval Bohuslavov syn Anton (20. 11. 1944 Dolná Lehota, okres Banská Bystrica – 16. 5. 2008 Banská Bystrica), ktorý 1990 založil profesionálne Tradičné bábkové divadlo A. Anderleho v Banskej Bystrici, kde hrával repertoár kočovných bábkarov. Reštauroval bábky, vyrezával a rekonštruoval marionety. Vystupoval na domácich a zahraničných bábkarských festivaloch a podujatiach.

Andersen, Hans Christian

Andersen, Hans Christian, 2. 4.1805 Odense – 4. 8.1875 Kodaň — dánsky spisovateľ, rozprávkar. Pochádzal z chudobných pomerov. Po otcovej smrti prestal chodiť do školy a začal pracovať v miestnej továrni. R. 1819 (ako 14-ročný) odišiel do Kodane, kde sa chcel venovať divadlu, neúspešne sa pokúsil uplatniť ako herec a neskôr ako spevák. Vďaka riaditeľovi Kráľovského divadla Jonasovi Collinovi (*1776, †1861), ktorý sa stal jeho mecenášom, pokračoval v štúdiu (v Slagelse a Helsingøre). V tom čase napísal prvú poviedku Duch v Palnatokovom hrobe (Gjenfærdet ved Palnatokes grav, 1822; vyšla pod pseudonymom William Christian Walter vytvorenom z mien jeho obľúbených autorov W. Shakespeara a W. Scotta), uznanie však získal fantastickým príbehom Prechádzka od Holmenského kanála k východnému bodu ostrova Amager v rokoch 1828 a 1829 (Fodreise fra Holmens Canal til Østpynten af Amager i årene 1828 og 1829).

Mal mimoriadne široký okruh známych a priateľov medzi spisovateľmi (Ch. Dickens, O. Wilde), vzdelancami (S. A. Kierkegaard) i osobnosťami na kráľovských dvoroch. Bol populárny ako zábavný spoločník a pútavý rozprávač, dlhodobo bol hosťom šľachtických rodín v Dánsku i v cudzine. Podnikol asi 30 ciest do zahraničia – v Európe (Bratislavu navštívil 4. júna 1841), do Orientu i sev. Afriky, celkove strávil v zahraničí asi 9 rokov. Jeho denníky z ciest s poznámkami a ilustráciami sa stali podkladom cestopisov (Rozprávkarov bazár, H. Ch. Andersen známy a neznámy, En digters bazar, 1842; slov. 2007; Vo Švédsku, I Sverrig, 1851; V Španielsku, I Spanien, 1863), v ktorých sa prelína novinársky štýl s poetickým a so sociálne angažovaným zobrazením skutočnosti.

Preslávil sa najmä ako autor rozprávok a fantazijných príbehov (obidva žánre sa v jeho tvorbe úzko prelínajú). Originálnym spôsobom inovoval výrazové prostriedky žánru umelej rozprávky, používal napr. hovorovú dánčinu, ktorú ozvláštnil poetickým hraním sa so slovami. Jeho rozprávky sú charakteristické neobyčajným rozprávačským umením, vynikajú humorom, iróniou, satirou a typickým zosmiešňovaním hlúposti a namyslenosti, ale aj súcitom so sociálne slabými, ich ústrednými postavami sú aj predmety (porcelánové i cínové figúrky, snehuliak, ihla) a zvieratá (slávik, labuť), ktoré oživil (personifikoval) a prostredníctvom nich vykreslil krásne i smutné stránky života. Andersen napísal vyše dvesto rozprávok a poviedok fantazijného charakteru, k najznámejším patria Kresadlo (Fyrtøiet, 1835), Princezná na hrášku (Prinsessen paa ærten, 1835), Palculienka (Tommelise, 1835), Malá morská víla (Den lille Havfrue, 1837), O škaredom káčatku (Den grimme ælling, 1843), Cisárov slávik (Nattergalen, 1843), Snehová kráľovná (Sneedronningen, 1844) a Dievčatko so zápalkami (Den lille pige med svovlstikkerne, 1848). R. 1835 vyšiel prvý zošit Rozprávky pre deti (Eventyr, fortalte for børn) so štyrmi rozprávkami, do 1841 vyšlo ďalších päť zošitov, 1843 vyšiel ďalší pod názvom Nové rozprávky (Nye eventyr) a do 1872 vychádzali zošity rozprávok pod názvom Rozprávky a príbehy (Eventyr og historier) určené deťom i dospelým čitateľom. Andersenova tvorba bola ovplyvnená aj jeho osobnými problémami (cítil sa nedocenený) a zložitými, väčšinou platonickými vzťahmi. Svoj život považoval za rozprávkový príbeh a zdôrazňoval, že poznanie jeho života je súčasne kľúčom k pochopeniu jeho rozprávok; často ich ilustroval vlastnými kresbami a kolážami. Vytváral rôzne obrázkové knihy, a najmä vystrihovačky z papiera, z ktorých mnohé boli rozmerné a veľmi komplikované, väčšinou s ornamentálno-figurálnymi motívmi. Veľakrát vznikali počas rozprávania vlastných príbehov v spoločnosti detí a Andersenových hostiteľov.

Rozsiahla a žánrovo rozmanitá je aj jeho beletristická a publicistická tvorba. Patril k prvým autorom románov zo súčasnosti v dánskej literatúre, zaslúžil sa o povznesenie tohto žánru. Úspech získal už prvými románmi Improvizátor (Improvisatoren, 1835), O.T. (1836) a Iba muzikant (Kun en spillemand, 1837), ako aj zbierkou krátkych, lyricky ladených próz Obrázková kniha bez obrázkov (Billedbog uden billeder, 1839, slov. 2012) a posledným románom Šťastný Peer (Lykke-Peer, 1870). Životné zážitky spracoval v niekoľkých autobiografiách, k najznámejším patrí Rozprávka môjho života (nem. Märchen meines Lebens ohne Dichtung, 1847; v dánčine Mit livs eventyr, 1855; slov. 1956). Napísal takmer tisíc básní, ktoré boli sčasti publikované v 8 básnických zbierkach. Viaceré z básní boli zhudobnené a stali sa súčasťou dánskeho hudobného dedičstva, napr. pieseň Dánsko, moja domovina (Danmark, mit fædreland, aj V Dánsku som sa narodil, I Danmark er jeg født, 1850; hudba Henrik Rung a Poul Schierbeck). Andersenova úspešná kariéra a medzinárodné uznanie však boli v rozpore s jeho nie veľmi šťastným osobným životom.

Už za Andersenovho života boli jeho diela preložené do viacerých jazykov, niektoré vyšli najprv v angličtine (1869 – 71 bolo v USA vydané v desiatich zväzkoch jeho súborne dielo) alebo v nemčine (Improvizátor, Der Improvisator, 1835) a v súčasnosti sú v opakovaných reedíciách vydávané vo viacerých krajinách. Na Slovensku k prvým vydaniam patria Konvalinky. Vybrané poviedky H. Ch. Andersena pre milú našu mlaď a jej priateľov (1888; 11 rozprávok) a Andersenove poviedky (1910), odvtedy vychádzajú nepretržite (s rôznym časovým odstupom) v rôznych výberoch. Viaceré rozprávky boli adaptované, na ich motívy vznikli mnohé divadelné hry, muzikály, balety (Lera Auerbachová, Auerbach: Malá morská víla), animované i hrané filmy a výtvarné (ilustrácie D. Kállaya a K. Štanclovej) i hudobné (I. Stravinský: Slávik, J. Hatrík: Statočný cínový vojačik) diela. V Andersenovom rodnom dome v Odense je na jeho počesť od 1908 zriadené múzeum, vo viacerých mestách sa nachádzajú pamätníky, napr. v Kodani na pobreží je socha malej morskej víly (1913) od sochára Edvarda Eriksena (*1876, †1959), v Bratislave Andersenova socha od T. Bártfaya (2006). Od 1956 (každé dva roky) Medzinárodné združenie pre detskú knihu IBBY udeľuje Cenu Hansa Christiana Andersena v oblasti literárnej tvorby pre deti a mládež a za ilustračnú tvorbu, 1967 bol deň Andersenovho narodenia vyhlásený IBBY za Medzinárodný deň detskej knihy.

Andice

Andice — mestská časť Liptovského Mikuláša.

Andovce

Andovce, maďarsky Andód — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji na rovine medzi Váhom a Nitrou, 113 m n. m.; 1 417 obyvateľov, 43,9 % slovenskej, 50,1 % maďarskej národnosti (2015). Osídlenie od neolitu. Obec písomne doložená 1421 ako Ondod, 1433 a 1773 Andod, 1786 Andód, 1808 Andód, Ondod, 1863 – 73 Andód, 1877 – 82 Andod, 1888 – 1948 Andód, 1948 Andovce. Archeologické nálezy: sídlisko volútovej a maďarovskej kultúry, sídlisko z rímsko-barbarského obdobia, slovansko-avarské pohrebisko, sídlisko z veľkomoravského obdobia; zaniknutý románsky kostol. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol sv. Rozálie (1741, pôvodne klasicistický, 1858 rozšírený, 1910 neogoticky prefasádovaný, zrekonštruovaný 1970 a 2008), kalvária (1928). Rodisko maďarského básnika a jazykovedca G. Czuczora (pamätná tabuľa z 1875, busta z 1998, pamätná izba z 2002 a socha z 2004).

andozem

andozem, andosol — pedol. typ pôdy s fulvickým či melanickým A pôdnym horizontom alebo s andickými varietami A horizontov nad kambickým andickým horizontom vyvinutý na zvetraninách vulkanických hornín s prevahou sopečného skla. Hnedočierny humusový horizont je hrubý viac ako 30 cm, obsahuje 5 – 10 % humusu, s prevahou fulvokyselín a s objemovou hmotnosťou menšou ako 900 kg/m3. Spravidla má tixotropné vlastnosti (→ tixotropia). Tmavohnedý kambický horizont obsahuje veľa amorfného ílovitého materiálu alofánu. Andozeme sú produkčné poľnohospodárske a lesné pôdy. Na svete sa najviac vyskytujú v Japonsku, Indonézii, Etiópii a na Novom Zélande, na Slovensku sporadicky v Kremnických vrchoch, na Poľane, Sitne a iných pohoriach s vulkanickými horninami.

andradit

andradit, \(\mathrm{Ca_3Fe^{3+}_2(SiO_4)_3}\) — minerál zo skupiny železitých granátov. Kryštalizuje v kubickej sústave. Je bezfarebný, hnedý, zelený alebo čierny. Vyskytuje sa v skarnoch, niekedy vytvára horninu (andraditovec). Náleziská: Rusko (Jakutsko), Španielsko (Kanárske ostrovy), Kazachstan, Irán, Mali, Keňa, Kuba, Mexiko (Chiapas). Na Slovensku je typickým minerálom skarnov vo Vyhniach a v Tisovci. Nazvaný podľa brazílskeho štátnika a prírodovedca Josého Bonifácia de Andrada e Silva (*1763, †1838).

Andráš, Matej

Andráš, Matej, 9. 9. 1921 Ždiar, okres Poprad – 5. 3. 2012 Bratislava — slovenský publicista, prekladateľ a právnik. Od augusta 1945 pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe, 1946 – 47 osobný tajomník V. Clementisa, 1947 – 50 konzul ČSR v Katoviciach. Počas svojho diplomatického pôsobenia v Poľsku riešil problémy a zastupoval práva slovenských obyvateľov v obciach sev. Spiša a Hornej Oravy, ktoré v máji 1945 opätovne pripadli Poľsku. R. 1950 prepustený z Ministerstva zahraničných vecí, 1951 – 55 pracoval ako sústružník v ČKD Sokolovo v Prahe, po návrate na Slovensko 1955 – 69 vedúci sekretariátu Zväzu slovenských spisovateľov, 1969 – 71 námestník ministra kultúry, 1972 – 77 riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ, 1977 – 89 riaditeľ Slovenskej literárnej agentúry (LITA). Prekladal z poľskej (B. Jasieński, B. Prus) a ruskej (D. A. Granin) literatúry. Nositeľ poľského vyznamenania Polonia Restituta (1947). Udržiaval kontakty s viacerými známymi spisovateľmi a osobnosťami kultúrneho a politického života (L. Novomeský, V. Mináč, L. Hanus, V. Hložník).

Andraščík, Michal

Andraščík, Michal, 18. 1. 1919 Kamenica nad Torysou, okres Prešov – 28. 8. 1986 Nitra — slovenský poľnohospodársky inžinier. R. 1956 – 86 pôsobil na Agronomickej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), 1970 – 72 prorektor; 1973 mimoriadny profesor, 1977 DrSc., 1979 riadny profesor. Zaoberal sa obilninárstvom, najmä zvyšovaním úrod, odrodovou agrotechnikou, delenou výživou, ako aj biologickou hodnotou osiva pšenice. R. 1969 – 76 pôsobil v medzinárodných postgraduálnych kurzoch UNESCO. Autor vyše 75 pôvodných vedeckých prác a štúdií, spoluautor viacerých celoštátnych učebníc, napr. Základy rastlinnej výroby pre poľnohospodárskych mechanizátorov a zootechnikov (1970) a Úvod do štúdia poľnohospodárskeho inžinierstva (1978). Člen viacerých vedeckých rád vysokých škôl a výskumných pracovísk, nositeľ viacerých ocenení.

Andrášiovci

Andrášiovci (Andráši), aj Andrássyovci (Andrássy) — uhorský šľachtický rod pôvodom zo Sedmohradska.

Najstarší známy člen rodu Peter (asi 1533 – 1591), syn Martina, po úteku zo Sedmohradska bol od 1578 kapitánom hradu Krásna Hôrka, získal majetky po plešiveckej vetve Bubekovcov. Jeho syn Matej (? – 1598) bol od 1591 kapitánom Krásnej Hôrky, 1593 sa zúčastnil dobývania Fiľakovského hradu; Matej (1598 – asi 1654) dostal 1642 hradné panstvo Krásna Hôrka a Betliar s majetkami do dedičného vlastníctva; ženbou s Annou Monokiovou získal aj panstvá Monok (v Maďarsku), Štítnik a Drnava. Jeho syn Mikuláš (asi 1633 – 1686), gemerský župan a kráľovský radca, dostal 1676 barónsky titul za boj proti Turkom. Prebudoval hrad Krásna Hôrka na reprezentačné sídlo.

Koncom 17. stor. sa rod rozdelil na dve hlavné vetvy: Štefan (okolo 1650 – 20. roky 18. stor.), účastník povstania I. Tököliho, generál vo vojsku Františka II. Rákociho, 1706 dobyl Ráb, bol zakladateľom staršej alebo betliarskej vetvy so sídlom v Betliari, ktorá 1780 získala grófsky titul, a Juraj (okolo 1650 – 1725), generál vo vojsku Františka II. Rákociho, založil mladšiu, dlholúcku alebo monockú vetvu so sídlom v Krásnej Hôrke, grófsky titul od 1766. Príslušníci rodu zastávali aj funkcie županov v Gemeri; Andrášiovci boli jednou z najbohatších rodín v Uhorsku.

Významní členovia rodu:

Anton, 28. 10. 1742 Rumanová, okres Nitra – 12. 11. 1799 — barón, 1760 vstúpil do jezuitskej rehole, 1780 rožňavský biskup, v meste významne podporoval školstvo a vzdelávanie;

Juraj, 5. 2. 1797 Košice – 17. 12. 1872 Viedeň — popredný predstaviteľ kultúrneho a hospodárskeho života v Uhorsku, otec Dionýza. R. 1831 založil v Rožňave kasíno (združenie aristokratov a intelektuálov), priateľ grófa a politika Štefana Séčéniho, od ktorého získal objednávku na odliatie dielov v železiarni v Drnave na reťazový most spájajúci Budín a Pešť (Séčéniho most);

Dionýz, 18. 11. 1835 Krásnohorské Podhradie, okres Rožňava – 23. 2. 1913 Palermo, Taliansko, pochovaný v Krásnohorskom Podhradí — syn Juraja. Predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti, mecenáš umenia, dal postaviť mauzóleum pod hradom Krásna Hôrka, zaslúžil sa o vybudovnie múzea na hrade Krásna Hôrka, ktoré 1875 sprístupnil verejnosti;

Emanuel, 3. 3. 1821 Košice – 23. 4. 1891 Gorizia, Taliansko — železiarsky podnikateľ, veľkostatkár, významný cestovateľ, 1867 – 81 hlavný župan Gemerskej župy;

Gejza, 22. 7. 1856 Budapešť – 29. 8. 1938 tamže — podnikateľ, organizátor športového hnutia, predseda Maďarského atletického klubu. Syn Emanuela;

Július st. (Gyula), 8. 3. 1823 Trebišov – 18. 2. 1890 Volosko, dnes súčasť Opatije, Chorvátsko, pochovaný v Trebišove — politik. Účastník revolúcie 1848 – 49, ako vyslanec revolučnej vlády pôsobil 1849 v Carihrade. V neprítomnosti odsúdený na trest smrti (1851), amnestovaný (1858). Patril k ideológom a tvorcom rakúsko-maďarského vyrovnania. R. 1867 – 71 ministerský predseda uhorskej vlády, 1871 – 79 minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska. Prívrženec a realizátor politiky úzkeho spojenectva s cisárskym Nemeckom a expanzie na Balkán;

Július ml. (Gyula), 30. 6. 1860 Trebišov – 11. 6. 1929 Budapešť — politik. Syn Júliusa st. Ako prívrženec dualizmu pôsobil vo vládnucej Liberálnej strane. Po jej zániku založil 1905 vlastnú Ústavnú stranu, ktorá mala silné zázemie najmä na Slovensku. R. 1906 – 10 minister vnútra v koaličnej vláde. Po rozpade koalície stranu rozpustil, aby tak umožnil zoskupenie stúpencov dualizmu na čele s grófom I. Tiszom. R. 1913 však Ústavnú stranu znova obnovil. R. 1918 pôsobil ako posledný minister zahraničných vecí uhorskej monarchie. Až do smrti bol zástancom legitimizmu.

Andrašovan, Tibor

Andrašovan, Tibor, 3. 4. 1917 Slovenská Ľupča, okres Banská Bystrica – 14. 6. 2001 Bratislava — slovenský skladateľ a dirigent. R. 1937 – 41 študoval na Filozofickej fakulte UK, 1940 – 45 skladbu u E. Suchoňa a A. Moyzesa a dirigovanie u J. Vincoureka a K. Schimpla na konzervatóriu v Bratislave a 1945 dirigovanie u P. Dědečka a Miroslava Doležila (*1885, †1971) v Prahe. R. 1946 – 57 dirigent a korepetítor Opery SND, od 1947 jej dramaturg, 1955 – 57 a 1968 – 74 umelecký vedúci SĽUK-u. Autor bohatej, tematicky a štýlovo rozmanitej tvorby. Významné diela: balety Orfeus a Eurydika (1949), Pieseň mieru (1950), Slávnosti slnovratu (1965), Ikaros (1965), opery Figliar Geľo (1958), Biela nemoc (1968), Hájnikova žena (1974), opereta Pánska volenka (1960) a i. Patrí k priekopníkom slovenskej filmovej hudby (Juro Jánošík, 1962 – 63). Významná je jeho tvorba pre Lúčnicu a SĽUK: Detvianska veselica, Radvanský jarmok, Svadba Eža Vlkolinského, Povesť o hôrnych chlapcoch a i., autor mnohých orchestrálnych, komorných a inštrumentálnych skladieb.

Andreánsky, Vojtech

Andreánsky, Vojtech, 27. 8. 1917 Prešov – 6. 10. 1993 Bratislava — slovenský filmový režisér, priekopník populárno-vedeckých filmov na Slovensku. Venoval sa lekárskej tematike: Umelé srdce (1960), Mimotelový obeh (1960), Mozog (1965); kultúrnej histórii slovenského národa: Bukovohorská kultúra (1966), Limes Romanus na Slovensku (1968), Bratislavské korunovácie (1968); nakrútil filmové portréty slovenských umelcov: Mária Markovičová (1970), Paľo Bielik (1971), Dr. Janko Blaho (1975), Ladislav Chudík recitátor (1980).

Andrejčák, Imrich

Andrejčák, Imrich, 12. 7. 1941 Haniska, okres Košice – 5. 9. 2018 Trenčín — slovenský vojenský a politický činiteľ, generálplukovník. Ako vojak z povolania vykonával od 1961 v Československej armáde rôzne veliteľské funkcie. R. 1989 veliteľ Východného vojenského okruhu, 1990 námestník ministra obrany, 1992 minister obrany ČSFR. Od 1. 1. 1993 poradca predsedu vlády SR, od marca 1993 do marca 1994 minister obrany SR. R. 1994 – 98 poslanec NR SR za HZDS, predseda Výboru pre obranu a bezpečnosť. Rad Ľudovíta Štúra II. triedy (1998).

Andrejová

Andrejová, ukrajinsky Andrijova — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v Nízkych Beskydách, 325 m n. m.; 371 obyvateľov, 60,9 % slovenskej, 16,4 % rusínskej, 2,7 % ukrajinskej národnosti (2015). Písomne doložená 1355 ako Andras Vagasa, 1414 Endreuagasa, 1618 Andreova, 1773 Andrejova, Andrejowa, 1786 Andrejowa, 1808 Andrejova, Ondrejowá, Ondřejowá, 1863 – 1902 Andrejova, 1907 – 13 Endrevágása, 1920 Andrejová. Stavebné pamiatky: neoklasicistický gréckokatolícky Chrám ochrany presv. Bohorodičky z 1893, kaplnka z 1925 so zariadením zo staršieho dreveného kostola.

Andrik, Pavel

Andrik, Pavel, 20. 12. 1917 Michal nad Žitavou, okres Nové Zámky – 18. 8. 1991 Bratislava — slovenský lekár, stomatológ. R. 1938 – 40 zubný laborant v Budapešti, počas 2. svet. vojny 1940 – 45 bol internovaný v pracovných a koncentračných táboroch, 1948 – 50 sekundárny lekár na I. stomatologickej klinike, od 1950 pôsobil na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, 1965 – 70 vedúci Katedry ortodontickej stomatológie, 1968 DrSc., 1973 profesor. Zaoberal sa ortodontickými anomáliami, vývinom chrupu so zreteľom na dynamiku a antropológiou. Na I. stomatologickej klinike v Bratislave vybudoval oddelenie čeľustnej ortopédie a prvú takúto verejnú ambulanciu na Slovensku. Autor a spoluautor mnohých článkov a štúdií publikovaných v domácich i zahraničných časopisoch a zborníkoch, vysokoškolských učebníc, napr. Stomatologická protetika (1954), učebných textov, napr. Čeľustná ortopédia (1970), ako aj 8-jazyčného slovníka Prekladový stomatologický slovník (1987). Člen viacerých domácich i zahraničných odborných spoločností.

Andris, Mikuláš

Andris, Mikuláš, 19. 2. 1925 Vyšný Kubín, okres Dolný Kubín — slovenský právnik a ekonóm. Od 1964 pedagóg na VŠE (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave, od 1991 profesor. Zaoberal sa najmä organizáciou, technológiou a riadením obchodu. Autor vysokoškolských a stredoškolských učebníc a vedeckých článkov (aj v zahraničí). Hlavné diela: Organizácia a riadenie obchodnej činnosti (1978), ASR vnútorného obchodu (1988), Organizácia riadenia obchodných systémov (1990).

andromédka

andromédka [gr.], andromeda, Andromeda — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď vresovcovité. Drobný ker vysoký 10 – 40 cm s ihlicovitými na rube sivými listami a ružovými až belavými kvetmi v chudobnom chocholíku. Rastie na rašeliniskách a vresoviskách. Známych 12 druhov, na Slovensku len andromédka sivolistá (Andromeda polifolia).

angažované umenie

angažované umenie — umenie, ktoré vychádza z aktuálnej spoločensko-politickej situácie. Slúži politike a má propagandistický charakter. Za angažované umenie sa dnes považuje tvorba, ktorá sa vyhranila po Októbrovej revolúcii 1917 v krajinách bývalého socialistického spoločenstva. Na Slovensku sa prejavila v schematizme 50. rokov 20. stor. (→ socialistický realizmus).

angelika

angelika [lat.], Angelica — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mrkvovité. Trváce alebo dvojročné byliny vysoké 1 – 1,5 m. Majú nepárnoperovito zložené listy s nafúknutými pošvami, dolný list s dlhou stopkou, biele alebo ružovkasté kvety vo veľkých zložených okolíkoch, plod dvojnažka. Na Slovensku sa vyskytujú druhy angelika lesná (Angelica sylvestris) rastúca vo vlhkejších lesoch a angelika horská (Angelica montana) rastúca v hornatých oblastiach.

Angermayerovci

Angermayerovci [-majer-] — rodina bratislavských kníhtlačiarov, nakladateľov a novinárov: Karol st. (4. 11. 1838 Bratislava – 7. 12. 1917 tamže) kúpil 1871 kníhtlačiareň v Bratislave, od 1873 tlačil denník Pressburger Zeitung, 1880 – 85 jeho zodpovedný redaktor. Jeho syn Karol ml. (9. 3. 1877 Bratislava – 18. 5. 1938 tamže) viedol tlačiareň od 1906 s bratom Ľudovítom (8. 7. 1879 Bratislava – 1. 10. 1958 tamže), od 1907 aj vedenie denníka Pressburger Zeitung. Ľudovít viedol tlačiareň až do znárodnenia 1948, bol predsedom grémia majiteľov tlačiarní. Po 1918 patrila tlačiareň k najväčším v Bratislave.

Angiolieri, Cecco

Angiolieri [-džo-], Cecco, asi 1260 Siena – 1313 tamže — taliansky básnik. Najvýznamnejší predstaviteľ burlesknej poézie, autor 110 sonetov, napr. Keby som bol oheň (S’i’ fosse foco) a Moja melanchólia (La mia malinconia). Parodoval a deformoval lyriku sladkého nového štýlu (dolce stil nuovo) a uplatňoval formy komického žánru. Dáma jeho srdca Becchina je protikladom Danteho Beatrice, ktorú posmešne paroduje. V slovenskom preklade vyšiel výber z jeho poézie v antológii Víno milencov (1964, zostavil I. Kupec).

anglesit

anglesit, PbSO4 — minerál, síran olovnatý. Kryštalizuje v rombickej sústave. Vytvára tabuľkovité a krátkostĺpcovité kryštály alebo jemnozrnné kôry na galenite. Je bezfarebný, biely, sivý alebo žltkastý. Vzniká oxidáciou galenitu. Náleziská kryštálových tvarov: beriozovské ložisko na Urale (Rusko), Wheatley Mines (Pensylvánia, USA); na Slovensku vzácne neďaleko Žarnovice. Nazvaný podľa ostrova Anglesey v Anglicku.

angorský králik

angorský králik — jedno z najstarších plemien králika. Do 1. svetovej vojny bol v Čechách a na Slovensku športovým plemenom, v súčasnosti sa chová najmä pre dlhú jemnú a hustú srsť vo viacerých farebných odtieňoch (najväčšie praktické uplatnenie má srsť bielych králikov), ktorá sa musí pravidelne zostrihávať. Produkcia srsti samíc a kastrátov je väčšia.

anis

anis, anisien — geol. spodný stupeň (vek) stredného triasu v alpskom vývoji. Pojem anis bol zavedený 1895; odvodený je od názvu rieky Enže (lat. Anisus) v Rakúsku. Významnými skamenelinami sú riasy z čeľade Dasycladaceae (druh Diplopora amulatussima) a amonit Ceratites trinodosus. Vápence a dolomity anisu (gutensteinské a wettersteinské) sú veľmi rozšírené v Alpách i na Slovensku, v Západných Karpatoch v krížňanskom a chočskom príkrove.

Anjouovci

Anjouovci [-žu-] — vedľajšia vetva francúzskej panovníckej dynastie Kapetovcov, ktorá vládla v Uhorsku 1301 – 87 (1395) a v Poľsku 1370 – 99. Jej meno je odvodené od základného majetku v Anjou vo Francúzsku. Keď sa grófstvo Anjou 1204 dostalo opäť do vlastníctva francúzskej koruny, francúzsky kráľ Ľudovít IX. Svätý ho dal 1246 ako údel mladšiemu bratovi Karolovi (→ Karol I. z Anjou), zakladateľovi bočnej vetvy Kapetovcov nazývanej Anjouovci. Karol, gróf z Anjou a Provence, sa za pomoci pápeža Klementa IV. stal 1266 sicílskym, 1282 neapolským kráľom. R. 1270 sa jeho dcéra Alžbeta Izabela stala manželkou Ladislava IV. Kumánskeho a jeho syn Karol II. z Anjou si vzal za ženu Máriu Uhorskú (*asi 1257, †1323 alebo 1324), dcéru uhorského kráľa Štefana V. a sestru Ladislava IV. Kumánskeho. Po smrti Ladislava IV. (1290) preniesla Mária Uhorská dedičské práva Arpádovcov na uhorskú korunu na svojho syna Karola Martela z Anjou, ktorý sa stal titulárnym uhorským kráľom. Kráľ Karol II. z Anjou po vymretí Arpádovcov (1301) určil svojho vnuka Karola I. Róberta za uhorského kráľa, čím sa neapolský rod Anjouovcov rozdelil na neapolskú a uhorskú vetvu.

Po Karolovi I. Róbertovi nastúpil na uhorský trón jeho syn Ľudovít I. Veľký a po ňom jeho dcéra Mária, no po korunovácii sa od 31. 3. 1387 stal uhorským kráľom jej manžel Žigmund Luxemburský. V priebehu 14. stor. po smrti následníkov z hlavnej línie si obidve vetvy Anjouovcov (neapolská i uhorská) robili vzájomne nástupnícke nároky. Keď neapolskému kráľovi Róbertovi I. Múdremu (1309 – 42) zomrel 1328 jediný syn Karol (*1298, †1328), pokúšal sa uhorský kráľ Karol I. Róbert 1333 zaistiť nástupníctvo svojmu najmladšiemu synovi Ondrejovi (*1327, †1345) sobášom s vnučkou kráľa Róberta I. Janou I. (*okolo 1326, †1382). Sobáš sa síce uskutočnil, nie však intronizácia. Uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký vyvinul veľké úsilie, aby sa jeho mladší brat stal neapolským kráľom, a po jeho zavraždení (1345) sa sám uchádzal o neapolskú kráľovskú korunu. Napriek vynaloženiu značných prostriedkov a veľkej vojenskej intervencii sa mu to nepodarilo a neapolskí Anjouovci ubránili svoje postavenie. R. 1370 sa Ľudovít I. Veľký stal poľským kráľom, čím vznikla uhorsko-poľská personálna únia, po jeho smrti bola 1384 – 99 poľskou kráľovnou dcéra Hedviga. Neapolský kráľ Karol III. Malý (1381 – 86) uchádzajúci sa o nástupníctvo po Ľudovítovi I. sa dal 1385 korunovať za uhorského kráľa ako Karol II. a uchádzal sa aj o ruku Ľudovítovej dcéry Márie (*1371, †1395). Bol zavraždený z popudu kráľovnej matky Alžbety Kotromaničky.

Anjouovci
Grófi z Anjou Neapolskí králi Poznámka
Karol I. z Anjou, 1245 – 85 1282 – 85 (1266 – 82 sicílsky kráľ)
Karol II. z Anjou, 1285 – 90 1289 – 1309 manželka Mária, dcéra uhorského kráľa Štefana V., syn Karol Martel, vnuk Karol I. Róbert
Karol III. z Valois, 1290 – 1325 manželka Margaréta, dcéra Karola II.
Filip (VI.), 1325 – 50, francúzsky kráľ 1328 – 50 (zakladateľ dynastie Valoisovcov) syn Karola III. z Valois
Róbert I. Múdry, 1309 – 43
Jana I., 1343 – 81
Karol III. Malý, 1381 – 86, aj uhorský kráľ ako Karol II.
syn Karola III. z Valois
Vojvodovia z Anjou
Ľudovít I., 1360 – 84 1386 – 1414
Ľudovít II., 1384 – 1417
Ľudovít III., 1417 – 34
Jana II., 1414 – 1435
René, 1434 – 80 1435 – 42
Uhorskí králi
Karol I. Róbert, 1308 – 42 vnuk neapolského kráľa Karola II.
Ľudovít I. Veľký, 1342 – 82 (od 1370 aj poľský kráľ)
Mária, 1382 – 85 a 1387 – 95
Karol II., 1385 – 86, aj neapolský kráľ ako Karol III. Malý