Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 200 z celkového počtu 2339 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

alkalita pôdy

alkalita pôdy — fyzikálno-chemická vlastnosť pôdy. Pôdy v dôsledku zvýšenej koncentrácie hydroxidových iónov (OH) prejavujú alkalickú pôdnu reakciu, ktorá je vyjadrená hodnotou pH. Na základe hodnôt pH sa rozlišuje slabo alkalická pôda so slabo zásaditou pôdnou reakciou (pH 7,2 – 8,3), alkalická pôda (pH 8,4 – 9,5) a silno alkalická pôda so silno zásaditou pôdnou reakciou (pH nad 9,5). Príčinou alkality pôdy je vysoký podiel sodíka v pôdnom sorpčnom komplexe alebo vyšší obsah uhličitanov, príp. hydrogenuhličitanov sodíka, vápnika a horčíka v pôdnej hmote a v pôdnom roztoku. Alkalizácia pôdy predstavuje nadmerné obohatenie pôdy o tieto soli vápnením alebo zasolením. Silno alkalické pôdy sa vyskytujú v suchých teplých oblastiach Afriky, Ázie a Severnej Ameriky, slabo alkalické pôdy na karbonátových horninách v Európe a v Ázii. Na Slovensku sú slabo alkalické pôdy rozšírené vo väčších celkoch (spolu približne na 16 % územia) predovšetkým ako karbonátové pôdy – černozeme, čiernice a fluvizeme Podunajskej nížiny a rendziny a pararendziny Bielych Karpát a Slovenského krasu. Silno alkalické pôdy typov solončak a slanec sa vyskytujú len sporadicky na Podunajskej rovine a vo Východoslovenskej nížine (približne na 5-tis. ha). Slabo alkalické pôdy sú vhodným stanovišťom vápnomilných rastlín, zatiaľ čo silno alkalické, t. j. zasolené pôdy sú málo úrodné a rastú na nich len slanomilné rastliny.

alkana farbiarska

alkana farbiarska, Alkanna tinctoria — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď borákovité. Zákonom chránená trvalka vyskytujúca sa v oblastiach okolo Stredozemného mora od severnej Afriky a južnej Európy až po Malú Áziu. Má dlhý kolovitý koreň, od bázy bohato rozkonarenú, poliehavú až vystúpavú byľ, podlhovasto kopijovité, štetinovito-chlpaté listy usporiadané v prízemnej ružici a striedavo na byli, a modrofialové päťpočetné kvety, plod tvrdka. Územím Slovenska prebieha severná hranica rozšírenia druhu, vyskytuje sa na jedinej lokalite v Podunajsku. Z podzemku sa v minulosti získavalo purpurové farbivo, ktoré sa využívalo na farbenie tukov, oleja a cukru.

alkaptonúria

alkaptonúria [arab. + gr.] — vylučovanie alkaptonu močom. Vzácne autozomálne recesívne dedičné ochorenie, ktorého podstatou je porucha metabolizmu aromatických aminokyselín spôsobená vrodenou mutáciou génu kódujúceho enzým homogentisát-1,2-dioxygenázu, následkom čoho dochádza v organizme k hromadeniu kyseliny homogentisovej, ktorá sa oxiduje na alkapton a vylučuje močom. Najnápadnejším príznakom alkaptonúrie je preto tmavá farba moču prítomná od narodenia. Hnedočierny pigment sa ukladá do spojivových tkanív a usádza sa aj na vnútorných orgánoch (poškodzuje srdcové chlopne, obličky a i.); najzávažnejším klinickým prejavom je postihnutie kĺbov. Ochorenie neovplyvňuje dĺžku života pacientov. Slovensko sa zaraďuje medzi krajiny s najväčším výskytom alkaptonúrie na celom svete.

alkoholizmus

alkoholizmus [arab.], etylizmus — ochorenie spôsobené dlhodobým nadmerným pitím alkoholu, vyúsťujúce do patologickej závislosti od alkoholu (ktorý sa stáva súčasťou látkovej premeny); aj psychické zmeny, ku ktorým dochádza pri alkoholovom opojení, ako súčasť psychickej a sociálnej adaptácie. Vývoj závislosti od alkoholu trvá niekoľko rokov, citlivé sú viac ženy a deti ako muži. Je to najrozšírenejšia toxikománia, býva typicky asociovaná s inými závislosťami (najmä s tabakizmom).

Začiatočné štádium alkoholizmu sa prejavuje schopnosťou zniesť vysoké dávky alkoholu bez príznakov otravy, sklonom k osamotenému pitiu, neprekonateľnou túžbou po alkohole, pitím ráno, stratou sebakontroly a zvyšovaním frekvencie pitia i dávok. V ďalšom štádiu sa zvyšuje odolnosť proti alkoholu, vzniká duševná a telesná závislosť od neho, dochádza k trvalým neuropsychickým zmenám (pokles libida až impotencia, zmena osobnosti, porucha učenia sa a pamäti ap.), je porušená kontrola pitia. Po prerušení pitia sa objavujú abstinenčné príznaky (tras, potenie, nevoľnosť, nechutenstvo, halucinácie, nespavosť ap.), ktoré môžu vyústiť až do deliriózneho stavu delirium tremens (→ delírium). Konečné štádium sa prejavuje netolerovaním alkoholu organizmom a viacdňovým pitím, ktoré sa končí úplným vyčerpaním. Degradácia osobnosti pokračuje až po alkoholovú demenciu a chronické alkoholové psychózy; vyvíja sa poškodenie viacerých orgánov a orgánových systémov (pečene, podžalúdkovej žľazy, žalúdka, srdcovo-cievneho systému, nervového systému, obličiek ap.).

Alkoholizmus je trvalá choroba, sprevádza človeka od prvých príznakov až do konca života. V minulosti sa závislosť od alkoholu považovala za poruchu správania (v súvislosti s charakterom osobnosti), v súčasnosti sa zaraďuje medzi duševné poruchy a poruchy správania (poruchy psychiky a správania zapríčinené požitím alkoholu). Liečba alkoholizmu (dobrovoľná alebo ochranná) musí byť dlhodobá, spočíva v psychoterapii (nácvik riešenia problémov, zvládania emócií a vyhýbania sa spúšťačom, relaxačné techniky ap.) a farmakoterapii. Jej cieľom je zásadná zmena životného štýlu jedinca závislého od alkoholu a jeho nasmerovanie k trvalej abstinencii; vo farmakoterapii sú na poprednom mieste lieky znižujúce túžbu po alkohole. Alkoholizmu je možné predchádzať výchovou k zdravému spôsobu života na úrovni celej spoločnosti. Ako druh sociálnej deviácie, sociálno-patologický jav, má negatívny dosah na jedinca, rodinu i spoločnosť.

Ako reakcia na masovo sa rozvíjajúci alkoholizmus, umožnený priemyselnou veľkovýrobou liehovín a piva i rozširujúcou sa sieťou predaja, vznikali od začiatku 19. stor. sociálnozdravotné hnutia zamerané proti nemiernemu pitiu, prípadne proti akejkoľvek konzumácii alkoholu (najmä v USA, škandinávskych krajinách, Spojenom kráľovstve, Nemecku, Švajčiarsku, ale aj na území dnešného Slovenska a susedných štátov). Jedna vetva abstinentského hnutia, ktorej predchádzala takmer storočná kampaň náboženských a spoločenských združení, organizácií žien a i. hnutí proti konzumácii alkoholu, sa orientovala na úplnú abstinenciu a v USA prispela k zavedeniu prohibície (1919 – 33). Druhá vetva sa viac ako reforme spoločnosti venovala pomoci postihnutým. Abstinentské spolky sa masovo rozšírili v Nórsku, vo Švédsku a Fínsku, kde dosiahli mnohé úspechy (napr. značný pokles spotreby liehovín, zvýšené porozumenie verejnosti pre kontrolu dostupnosti alkoholu). Medzinárodný ohlas si získali združenia Dobrí templári a Modrý kríž, ktoré pôsobia dodnes. Na Slovensku dosiahli v 19. stor. pozoruhodný rozmach tzv. spolky triezvosti (miernosti), ktorých sa ujala národnobuditeľská generácia štúrovcov (Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža a i.). Hnutie organizované s pomocou cirkvi nadobudlo ľudový charakter a miestami malo aj širšie vzdelávacie poslanie. Začiatkom 20. stor. rozvíjala protialkoholickú spolkovú činnosť generácia hlasistov (V. Šrobár, P. Blaho a i.). V súčasnosti popri odbornej zdravotníckej pomoci (psychologická ambulancia, psychiatrická ambulancia, protialkoholická liečebňa) sa vo svete rozšírila aj laická svojpomoc v podobe svojpomocných skupín, klubov a hnutí, z ktorých najznámejšie a najrozšírenejšie je združenie Anonymní alkoholici.

V boji proti alkoholizmu je najvšestrannejším sociálnopreventívne hľadisko, ktoré kladie dôraz na prevenciu, na verejné zdravie. Považuje alkohol za potenciálne rizikovú návykovú látku spôsobujúcu ekonomicky vyčísliteľné náklady, zdravotnú, sociálnu a psychickú ujmu i ťažšie merateľné, ale závažné poškodenia. Táto koncepcia vychádza z overenej skutočnosti, že s celkovou vyššou spotrebou alkoholu v danej spoločnosti narastá objem škôd (Slovensko patrí ku krajinám s pomerne vysokou spotrebou alkoholu, predovšetkým liehovín a v značnej miere i piva, i keď sa od 1990 zaznamenáva mierne klesajúci trend v spotrebe čistého alkoholu). Zavádza sa v nej pojem problémov súvisiacich s alkoholom, ktoré nespôsobujú iba alkoholici (napr. opitý vodič, ktorý zraní dieťa, nemusí byť ešte klinicky alkoholikom), venuje sa pozornosť dostupnosti alkoholu, spôsobu predaja, spotrebe, ako aj spotrebiteľským zvyklostiam. Preventívne programy sa usilujú zvýšiť informovanosť verejnosti o zdravotných, sociálnych a ekonomických dôsledkoch nadmerného užívania alkoholu, venujú sa rizikovým faktorom a rizikovým skupinám (napr. neodporúča sa konzumovať alkohol tehotným ženám). Na Slovensku je takýmto programom aktualizovaný Národný akčný plán pre problémy s alkoholom na roky 2013 – 20. Na predchádzanie alkoholizmu právne predpisy upravujú obmedzujúce opatrenia a osobitné povinnosti fyzických osôb i podnikateľov. Ich porušenie sa postihuje ako priestupok alebo trestný čin. Zníženie rozpoznávacej alebo vôľovej schopnosti pod vplyvom alkoholu je významné z hľadiska ustanovení Trestného zákona o príčetnosti páchateľa, o kvalifikácii skutku a ukladaní trestu, ako aj o ochrannom liečení. Spôsobenie škody v opitosti má vplyv na rozsah zodpovednosti zamestnanca za škodu.

alm

alm [nem.] —

1. geol. jemnozrnný bielosivý bahenný alebo močiarny vápenec tvorený vrstvami amorfného uhličitanu vápenatého. Obsahuje prímes humusových látok (spôsobujú jemné pásiky), zráža sa zo silno vápenatých vôd na dnách dolín, pri úpätí svahov ap. Vytvára vodorovné uloženiny alebo mierne vyklenuté kopy v blízkosti prameňov s vápnitou vodou v plochých zníženinách. Za mokra je mazľavý, za sucha piesčitý. Na Slovensku sú almy napr. na Spiši;

2. vysokohorský trvalo trávny porast v Alpách. Využíva sa ako pasienok 17 – 21 týždňov v roku (v závislosti od nadmorskej výšky). V Karpatoch je jeho obdobou hoľa.

Almadén

Almadén — mesto v juhozáp. Španielsku v autonómnej oblasti Kastília-La Mancha v provincii Ciudad Real na sev. svahoch Sierry Moreny; 5,8 tis. obyvateľov (2015).

Neďaleko Almadénu sú najbohatšie ložiská rumelky (rudy ortuti) na svete. Rumelka sa v kvarcitoch silúrskeho veku vyskytuje v rôznych formách, pričom nie je jasné, či ide o syngenetické, diagenetické alebo o epigenetické zrudnenie. Podľa viacerých autorov zrudnenie súvisí s kambrickým až s devónskym vulkanizmom. V zrudnenom komplexe sú prítomné pyroklastické horniny a nie je vylúčené, že ide o podmorské, exhalačné zrudnenie. Ťažba bola sporadická od rímskych čias, od 17. do začiatku 21. stor. systematická. R. 2000 bola ukončená. R. 2012 boli bane pri Almadéne spolu s baňami pri slovinskom meste Idrija zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO.

almanach

almanach [arab. > špan. > lat.], aj ročenka — pôvodne v 14. a 15. stor. zborník kalendárových tabuľkových a astronomických výpočtov, od polovice 16. stor. dopĺňaný rôznymi praktickými radami, anekdotami ap. Neskôr zborník literárnych prác viacerých autorov, ktorých spájala generačná príbuznosť alebo príslušnosť k určitej umeleckej skupine. Na Slovensku boli predchodcami almanachov latinské vedecké ročenky Ephemerides, ktoré 1675 – 1703 vydával M. Sentiváni. Almanachy boli najviac rozšírené v 19. stor., keď suplovali nedostatok publikačných možností beletrie a čiastočne i politickej žurnalistiky. Najvýznamnejšie almanachy písané po slovensky boli Zora, Nitra, Lipa (periodické) a Concordia.

almandín

almandín, \(\mathrm{Fe^{2+}_3Al_2(SiO_4)_3}\) — minerál, silikát (kremičitan) zo skupiny hlinitých granátov, niekedy s malou prímesou mangánu. Kryštalizuje v kubickej sústave, vytvára zaoblené zrná alebo kryštály. Je červený až hnedý, niekedy čierny. Vyskytuje sa hojne v metamorfovaných horninách (svory, ruly, amfibolity). V staroveku sa v Malej Ázii spracúval pod názvom karbunkulus. Hlavné náleziská: Rakúsko (Tirolsko), Škandinávia, Madagaskar. Na Slovensku patrí k najhojnejšie sa vyskytujúcim granátom. Nazvaný podľa náleziska Alabanda v Malej Ázii.

Almoš

Almoš, okolo 819 – 896 — maďarské knieža, otec Arpáda, od ktorého sa odvodzuje rod Arpádovcov. Pôvodne stál na čele jedného zo siedmich maďarských kmeňov. Podľa legendy bol na hraniciach Karpatskej kotliny po porážke starých Maďarov Pečenehmi 895 rituálne zabitý (obetovaný).

Almoš

Almoš, okolo 1070 – 1. 9. 1129 — uhorský vojvoda, syn uhorského kráľa Gejzu I. Zúčastnil sa na výpravách svojho strýka Ladislava I., ktorý ho vymenoval za miestodržiteľa novozískaných chorvátskych území a za svojho nástupcu. Trón však získal (na základe istého kompromisu) jeho starší brat Koloman, ktorý mu odňal i údel. Almoš, podporovaný z cudziny, ustavične bojoval o účasť na vláde. R. 1104 sa oženil s Predslavou, dcérou kyjevského veľkokniežaťa Sviatopolka (*asi 1050, †1113). Niekedy medzi 1113 – 15 ho Koloman zajal a dal spolu aj so synom, neskorším kráľom Belom II. Slepým, oslepiť. Do 1127 žil v kláštore v Dömösi, odkiaľ utiekol do Byzancie, kde i zomrel.

aloa

aloa [gr. > lat.], Aloe — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď asfodelovité. Vždyzelené stromovité alebo krovité sukulenty vysoké do 30 m alebo nízke trvalky rastúce na suchých stanovištiach v púšťach a stepných oblastiach tropickej Afriky. Majú dlhé dužinaté listy usporiadané v ružiciach a rúrkovité alebo zvončekovité kvety usporiadané v strapcoch alebo v metlinách, plod bobuľa alebo tobolka. Je známych 500 druhov. Na Slovensku sa pestujú ako okrasné (napr. izbové) rastliny druhy aloa ozbrojená (Aloe ferox), aloa strakatá (Aloe variegata), aloa pravá (Aloe vera), aloa stromčekovitá (Aloe arborescens), aloa pásikovaná (Aloe striata) a i. Z juhových. Afriky pochádza obchodný druh hybridnej lesklej aloy kapskej, resp. ugandskej, ktorej droga (zahustená šťava z listov) má laxačné účinky a v ľudovom liečiteľstve sa aplikuje na popáleniny a hnisavé rany. V starovekom Egypte sa výťažky z aloy používali pri balzamovaní. Extrakt z rastliny obsahuje vitamíny a stopové prvky, v súčasnosti sa využíva na kozmetické účely. Ľudovo sa nazýva liečivý kaktus.

alofán

alofán [gr.], Al2SixO3+2x · 2.5-3H2O — beztvarý ílový minerál, hydratovaný kremičitan hlinitý (pomer hliníka a kremíka 1 : 1). Vytvára napr. bezfarebné, bielosivé, zelenkasté alebo žltkasté útvary (obličkovité alebo hroznovité) a povlaky. Nachádza sa najmä vo zvetraninách, v pôdach a sedimentoch. Náleziská: Rusko (Chakasko), Španielsko (Katalánsko), Srbsko, Grécko, Turkménsko, Taiwan, Japonsko, USA (Utah). Na Slovensku je známy zo železných klobúkov sideritových žíl Slovenského rudohoria.

alona

alona, Alona — rod kôrovcov z radu dafniotvaré (Anomopoda), čeľaď chydorovité (Chydoridae). Veľmi drobné (s dĺžkou tela 0,35 – 1,1 mm) vodné živočíchy vyskytujúce sa v rôznych silno zarastených stojatých vodách a riekach takmer na celom svete. Majú fazuľovité alebo hráškovité priesvitné telo s malou odstávajúcou hlavou s krátkym odstávajúcim koncom (rostrum) a s dvomi takmer rovnakými očkami. Žijú na dne vôd; plávajú rýchlymi drobnými skokmi tesne nad podkladom. Živia sa nárastami rias a drobnými organickými časticami. Patrí sem okolo 150 druhov, z toho 11 sa vyskytuje na Slovensku, napr. do 1,1 mm dlhá Alona affinis žijúca na kamenitom podklade a do 0,37 mm dlhá Alona protzi (v niektorých zoologických systémoch Phrealona protzi) žijúca na hlinito-bahnitom dne Dunaja.

alopia

alopia, Alopia — rod z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva Sigmurethra, čeľaď cihovité. Majú vretenovitú ulitu, žijú na teplých vápencových stenách, za sucha sa ukrývajú v štrbinách skál. Na Slovensku sa vyskytuje jediný endemický druh Slovenského krasu alopia zádielska (Alopia clathrata).

alpidy

alpidy [lat.] — pohoria vytvorené počas alpínskeho geotektonického cyklu. Podľa geografického rozšírenia sa rozlišujú severoamerické a juhoamerické, antarktické a alpsko-himalájske alpidy. Vyznačujú sa pestrým reliéfom s veľkými výškovými rozdielmi, členitým povrchom, mnohými zaľadnenými veľhorami (Himaláje, Alpy a i.), vysokými pohoriami i hlbokými oceánskymi panvami. Predstavujú seizmicky aktívnu oblasť s mnohými činnými sopkami. Na Slovensku k nim patria i Západné Karpaty budujúce jeho geologické jadro.

alpínske rastliny

alpínske rastliny — byliny alebo dreviny rastúce vo vysokohorských pásmach nad hranicou lesa a v určitých ekologických podmienkach (extrémne teplotné a svetelné podmienky) pod pásmom snehu. Vyznačujú sa osobitými morfologickými a fyziologickými vlastnosťami. Semená mnohých vyklíčia až po predchádzajúcom vystavení silnému mrazu (fylogenetické prispôsobenie sa vysokohorskému prostrediu). Pôsobením silného svetla intenzívne fotosyntetizujú, sú však slabo zásobené minerálnymi živinami; ultrafialové lúče vyvolávajú výrazné sfarbenie kvetov, nízka teplota tvorbu rastlinných farbív antokyánov, intenzívnejšie pôsobí i kozmické žiarenie. Extrémne striedanie teploty blízkej maximu a minimu spôsobuje vznik typických morfologických znakov: stonky sú krátke, poliehavé a rastú v hustých vankúšikovitých trsoch, listy sú menšie, hrubšie a chlpatejšie. Na Slovensku sú typickými druhmi napr. dryádka osemlupienková (Dryas octopetala), jastrabník alpínsky (Hieracium alpinum), vŕba sieťkovaná (Salix reticulata), vŕba bylinná (Salix herbacea), iskerník ľadovcový (Ranunculus glacialis), mak tatranský (Papaver tatricum), rozchodník alpínsky (Sedum alpestre), lomikameň trváci (Saxifraga wahlenbergii), lomikameň ovisnutý (Saxifraga cernua).

alpínsky geotektonický cyklus

alpínsky geotektonický cyklus, alpínska orogenéza, alpínske vrásnenie — najmladší geotektonický cyklus na Zemi, ktorý prebehol v druhohorách, treťohorách až štvrtohorách. Začal sa v triase a pôsobí dodnes. Vyvolal rozsiahle a radikálne paleogeografické zmeny na Zemi, počas neho sa utvárala svetová riftová sústava (→ rift), na okrajoch litosférických dosiek vznikli mobilné zóny v cirkumpacifickej a tetydnej (názov odvodený od mena gréckej bohyne mora Téthys) oblasti, vytvorili sa mladé riftové oceány.

Rozdeľuje sa na staroalpínsky (paleoalpínsky) a mladoalpínsky (neoalpínsky) cyklus.

Najvýznamnejšie fázy staroalpínskeho cyklu sú starokimerská (začal sa pred 195 mil. rokov), mladokimerská (pred 141 mil. rokov), austrijská (pred 100 mil. rokov), subhercýnska (pred 88 – 85 mil. rokov) a laramská (pred 65 mil. rokov). Staroalpínsky cyklus zavŕšili fázy počas vrchnej kriedy a v paleogéne.

Najvýznamnejšie fázy mladoalpínskeho cyklu sú pyrenejská (začal sa pred 35 mil. rokov), sávska (pred 21 mil. rokov), štajerská (pred 15 mil. rokov), atická (pred 5,5 mil. rokov), rodanská (pred 3,0 mil. rokov), valašská (pred 1,8 mil. rokov) a pasadenská (pred 0,6 mil. rokov). Mladoalpínsky cyklus zavŕšili fázy koncom treťohôr a vo štvrtohorách.

Pohoria vytvorené počas alpínskeho geotektonického cyklu sa nazývajú alpidy. Staroalpínske pohoria sú zväčša priestorovo oddelené od mladoalpínskych pohorí (najmä v cirkumpacifickej oblasti), niekedy vytvárajú spodné štruktúrne poschodie celej sústavy (v tetydnej oblasti). Tetydný typ alpíd sa vytváral medzi obrovskými pevninskými doskami (na juhu Africkou doskou a Indoaustrálskou doskou, na severe Eurázijskou doskou) a má mnoho čiastkových vetiev. Pacifický typ alpíd vznikol na styku pevninských dosiek a veľkej oceánskej dosky Tichého oceána (Tichooceánska doska). Západné Karpaty na Slovensku sú vo vnútorných častiach produktom staroalpínskeho, vo vonkajších častiach mladoalpínskeho cyklu.

alpínsky reliéf

alpínsky reliéf — reliéf typický pre pohoria, v súčasnosti alebo v minulosti výrazne modelované činnosťou ľadovcov (→ ľadovcové procesy a formy). Vyznačuje sa veľkou amplitúdou reliéfu, ostrými hrebeňmi a hlbokými ľadovcovými dolinami (trogmi) s početnými karmi na svahoch a v záveroch dolín, ktoré sú vyplnené jazerami ľadovcového pôvodu, morénami a dejekčnými kužeľmi. Vyskytuje sa vo vysokých pohoriach (napr. Alpy, Pyreneje, Himaláje, Altaj, Kordillery). V rámci Karpát sa vyskytuje len v ich najvyšších polohách nad hornou hranicou lesa (na Slovensku Tatry).

alpínsky vegetačný stupeň

alpínsky vegetačný stupeň — vegetačný stupeň zaberajúci na Slovensku výšky od hornej hranice lesa (1 450 – 1 750 m n. m.) po subniválny vegetačný stupeň (2 400 – 2 500 m n. m.). Tvoria ho rastliny nižšieho vzrastu (20 cm i menej) s prízemnou ružicou listov, s nápadnými farebnými, relatívne veľkými kvetmi (napr. horec Clusiov, prvosienka najmenšia ap.) a so silnou schopnosťou vegetatívneho rozmnožovania a znášania i záporných teplôt počas kvitnutia; často vytvárajú trsy a vankúšikovité formy.

alpsko-himalájska sústava

alpsko-himalájska sústava — rozsiahla geomorfologická jednotka (časť zemského povrchu), do ktorej patrí celé územie Slovenska. Tvorí ju pás pohorí a medzihorských zníženín tiahnuci sa juhom a stredom Európy (napr. Sierra Nevada, Pyreneje, Alpy, Apeniny, Karpaty, Panónska panva, Stará planina, Kaukaz) a Áziou (napr. Taurus, Arménska vysočina, Iránska vysočina, Hindúkuš, Pamír, Karakoram, Himaláje, Transhimaláje). Utvára sa počas alpínskeho vrásnenia od druhohôr po súčasnosť. Hlavné črty dnešného vzhľadu získala v mladších treťohorách. Príznakom jej stáleho vývoja je vysoká seizmicita a súčasný vulkanizmus.

alpský roh

alpský roh, nem. Alphorn — ľudový dychový nástroj alpských pastierov. Tvorí ho dlhá drevená kónická trúbka s prirodzeným radom tónov; obdoba slovenskej trombity.

Alpy

Alpy, fr. Alpes, nem. Alpen, tal. Alpi, slovin. Alpe — najvyššie pohorie Európy tvoriace okolo 1 200 km dlhé a 135 – 260 km široké horské pásmo tiahnuce sa severne od Apeninského polostrova územím Francúzska, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, Nemecka, Rakúska a Slovinska.

Približne na hraniciach Rakúska a Švajčiarska sa priečnou zníženinou delia na dve hlavné časti: vyššie a mohutnejšie Západné Alpy s najvyššími vrcholmi Mont Blanc, 4 808 m n. m., a Monte Rosa (→ Rosa), 4 634 m n. m., a nižšie, ale členitejšie Východné Alpy, ktorých vrcholy nepresahujú 4 000 m n. m. Dôležité priesmyky: Veľký svätý Bernard (2 472 m n. m.), Simplonský priesmyk (2 009 m n. m.), Svätý Gotthard (2 112 m n. m.), Brennerský priesmyk (1 370 m n. m.).

Pohorie začalo vznikať koncom druhohôr (v kriede) počas alpínskeho vrásnenia, keď časť Africkej litosférickej dosky (Apeninský polostrov) narazila na okraj Európskej dosky, pričom sa mohutné vrstvy morských sedimentov zvrásnili a presunuli na veľké vzdialenosti. Utvorila sa tak súčasná prevažne vrásovo-príkrovová geologická stavba Álp. Sedimentárne horniny dnes budujú najmä okrajové časti pohoria, v jeho centrálnych častiach vplyvom treťohorného a štvrtohorného tektonického zdvihu došlo k odnosu týchto hornín a na povrch sa na mnohých miestach dostali staršie (prvohorné) kryštalické horniny. Súčasný vzhľad začali Alpy nadobúdať až od mladších treťohôr, keď došlo k ich vyklenovaniu a dvíhaniu sa pozdĺž zlomov, na ktorých si rieky utvorili hlboké doliny. Vo štvrtohorách poznačili reliéf Álp studené obdobia – glaciály, keď ľadovec prekryl celú ich centrálnu časť, modeloval ľadovcové štíty, kotly a doliny. V súčasnosti je zaľadnených vyše 3 500 km2 územia. Tektonickým poklesom, ale najmä činnosťou ľadovcov, sa v pohorí utvorili mnohé jazerá, najväčšie na okrajoch (Ženevské jazero, Bodamské jazero, Comské jazero, Gardské jazero).

Vďaka svojej výške zachytávajú Alpy vlahonosné vetry, takže ročné zrážky dosahujú vo Východných Alpách 2 500 – 3 000 mm, v Západných Alpách okolo 3 000 mm, miestami až 4 000 mm. Priemerné teploty sú najvyššie na úpätí Álp (v zime na juhozápade 8 °C, na východe len -2 °C, v lete na juhozápade 24°C, na východe 19 °C), s nadmorskou výškou klesajú (vo výške 2 500 m n. m. v zime -2 °C, v lete 5 °C). Vzhľadom na strmé svahy a nízke teploty sa väčšina zrážok (60 – 90 %) dostáva do povrchových tokov, a Alpy tak bohato zásobujú vodou horné toky viacerých veľkých riek (Rýn, Dunaj, Rhôna, Pád). Tie majú vďaka topeniu snehu a ľadovcov dostatok vody i počas leta.

Prirodzená vegetácia Álp je usporiadaná stupňovito (v súlade so zmenou klímy vplyvom zmeny nadmorskej výšky). Najnižší stupeň (asi do 500 m n. m.) tvoria na juhu teplomilné dúbravy a gaštanové lesy, na východe lesostepná vegetácia a na severe dubo-hrabiny až bučiny, nad nimi sú na okrajoch pohoria jedľo-bučiny a ešte vyššie smrekové porasty. V okolí hornej hranice lesa (na okrajoch pohoria vo výške 1 600 – 2 000 m n. m., v centre pohoria 2 000 – 2 400 m n. m.) prevládajú smrekovec a limba. Vyššie je pásmo kosodreviny, nad ním pásmo alpínskych lúk, ktoré prechádza do niválneho pásma skál, večného snehu a ľadovcov.

Asi 10 mil. obyvateľov sa sústreďuje najmä v dolinách a na úpätí pohoria. Tradičné hospodárske aktivity, pasienkarsky orientované poľnohospodárstvo a ťažbu nerastých surovín (železné rudy pri Erzbergu a kamenná soľ pri Salzburgu v Rakúsku, bauxit vo francúzskych Alpách), dnes významom jednoznačne predstihol turistický ruch. Rekreačné centrá sú zamerané na zimné športy, turistiku a kúpeľné i liečebné pobyty viazané na bohatstvo minerálnych prameňov. Cestovný ruch napomáha na veľhorské podmienky mimoriadne dobre rozvinutá dopravná infraštruktúra (železničné a diaľničné trate s tisíckami mostov a tunelov – Simplonský tunel dlhý 19,7 km, tunel pod Mont Blancom 11,6 km, stovky lanoviek a lyžiarskych vlekov), ale i množstvo ubytovacích a stravovacích zariadení. Energetika alpských krajín je do značnej miery založená na využití vodných elektrární. Alpy boli prvým vedecky skúmaným pohorím (overená teória o príkrovovej stavbe pohoria).

alstreméria

alstreméria, Alstroemeria — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď alstremériovité. Trvalky, z podzemných hľúz vyrastá byľ porastená striedavými, čiarkovitými alebo kopijovitými listami na špirálovito stočených stopkách. V lete kvitnú oranžovými, ružovými alebo červenými lievikovitými kvetmi, plod tobolka. Pochádzajú z Južnej Ameriky, na Slovensku obľúbené ako rezané kvety. Starší názov ľalia Inkov.

Altaner, Čestmír

Altaner, Čestmír, 20. 11. 1933 Luka nad Jihlavou, okres Jihlava, ČR — slovenský chemik so špecializáciou na liečivá. Od 1970 pôsobí v Ústave experimentálnej onkológie SAV (dnes súčasť Biomedicínskeho centra SAV), 1995 – 2007 riaditeľ ústavu, súčasne od 2011 vedúci Centra bunkovej terapie a regeneratívnej medicíny v Onkologickom ústave svätej Alžbety v Bratislave; 1985 DrSc. Zaoberá sa génovou terapiou rakoviny pomocou dospelých mezenchýmových kmeňových buniek, ako aj regeneratívnou medicínou. Autor viac ako 140 pôvodných vedeckých prác publikovaných v zahraničných časopisoch, spoluautor odbornej monografie Onkológia (2003). Nositeľ mnohých ocenení a Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (2008).

Altfriesack

Altfriesack [-frízak] — slovanské hradisko v severovýchodnom Nemecku v spolkovej krajine Brandenbursko datované do 9. – zač. 13. stor. Našla sa tam 1,6 m vysoká drevená mužská postava z dubového dreva s otvorom na falus. Idol znázorňuje božstvo plodnosti, rádiokarbónovou metódou je datovaný do obdobia 2. pol. 6. stor. Archeologicky spoľahlivo datované podobné idoly v slovanskom prostredí sú však známe až od prelomu 9. a 10. stor.

Altovci

Altovci (Alt) — viedenská maliarska rodina: Franz, 16. 8. 1821 Viedeň – 13. 2. 1914 tamže — učil sa u otca, študoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Pôsobil vo Viedni a v Bratislave (1845 – 48). Spracoval krajinárske námety z bratislavského okolia a interiér Dómu sv. Martina. Autor viacerých portrétov pre rodinu grófa Kazimíra Mikuláša Esterháziho (*1805, †1870);

Jakub, 27. 9. 1789 Frankfurt nad Mohanom – 30. 9. 1872 Viedeň — otec Franza a Rudolfa. Študoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Okolo 1850 navštívil spišské mestá, výtvarne spracoval motívy z okolia Bratislavy, Devína, Komárna, Levoče, Oravského zámku, Studenovodských vodopádov a i. Zaslúžil sa o rozkvet krajinárskeho žánru, veduty a litografickej techniky;

Rudolf, 28. 8. 1812 Viedeň – 12. 3. 1905 tamže — od 1826 žiak viedenskej Akadémie výtvarných umení, 1892 povýšený do šľachtického stavu. R. 1897 zakladajúci člen združenia Viedenská secesia, od 1898 jeho čestný predseda. Autor vedút, nazývaný aj viedenský Canaletto (Pohľad na Dóm sv. Štefana, 1832). Biedermeierovskú atmosféru mestského prostredia zachytil vo svojich akvareloch. Čerpal námety i zo Slovenska (akvarely a veduty Bratislavy a Košíc, litografie podľa kresieb K. Ľ. Libaia z Tatier).

alumneum

alumneum [lat.] —

1. výchovný ústav so sociálnym poslaním;

2. ústav priradený spravidla k strednej a vyššej škole, poskytujúci študentom ubytovanie a stravu. Na Slovensku boli známe alumneá pri gymnáziách v Revúcej, Turčianskom sv. Martine a Kláštore pod Znievom, kde chudobní študenti dostávali stravu zadarmo.

alunit

alunit [lat.], K2Al6(SO4)4(OH)12 — minerál, zásaditý síran obsahujúci draslík a hliník. Kryštalizuje v trigonálnej sústave. Vytvára malé klencové kryštály, hojnejšie sú rozličné zrnité, celistvé zemité a iné agregáty. Je bezfarebný, sivobiely, žltkastý a červenkastý. Surovina na výrobu kamenca. Vyskytuje sa najmä v Rumunsku (Sedmohradsko), Ukrajine (Zakarpatská oblasť), USA (Nevada, Utah), na niektorých gréckych ostrovoch, na Slovensku v horninách sopečného pôvodu (ryolity, andezity a i.).

alunogén

alunogén [lat. + gr.], Al2(SO4)3 · 17H2O — minerál, hydratovaný síran hlinitý. Kryštalizuje v triklinickej sústave. Vytvára drobné ihličkovité a tabuľkovité kryštáliky. Je sivý alebo žltastý. Vzniká ako produkt sopečných exhalácií pri pôsobení na hlinité kremičitany a i., na Slovensku v súvislosti s mladovulkanickými horninami (nálezisko drahého opálu v Červenici, v Banskej Štiavnici a i.).

Alžbeta

Alžbeta (Piastovská), okolo 1305 – 29. 12. 1380 Starý Budín (dnes časť Budapešti) — uhorská kráľovná z dynasie Piastovcov, dcéra poľského kráľa Vladislava I. Lokietka a kališskej vojvodkyne Hedvigy, štvrtá manželka uhorského kráľa Karola I. Róberta (od 6. 7. 1320). Veľký vplyv na vládu získala po nástupe syna Ľudovíta I. Veľkého na uhorský trón (1342). Keď sa Ľudovít 1370 po smrti Kazimíra III. Veľkého stal aj poľským kráľom, vymenoval matku za regentku Poľska. R. 1375 sa na krátky čas stala aj regentkou Dalmácie.

Alžbeta Durínska

Alžbeta Durínska, sv., aj Alžbeta Uhorská, 1207 Bratislava alebo Blatný Potok (Sárospatak) – 17. 11. 1231 Marburg — dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a Gertrúdy z Merana. Vyrastala na hrade Wartburg pri Eisenachu, 1221 sa vydala za Ľudovíta IV. Durínskeho (*1200, †1227). Napriek tomu, že žila v šľachtickom prostredí, mala sklon k askéze a k altruizmu a svojou dobročinnosťou vzbudzovala nevôľu medzi príbuzenstvom. Po smrti manžela, ktorý zahynul 1227 počas križiackej výpravy, ju švagor Henrich Raspe (*okolo 1204, †1247) z Wartburgu vyhnal (podľa niektorých zdrojov opustila Wartburg dobrovoľne). Pod ochranou svojho duchovného vodcu Konráda z Marburgu sa so svojimi troma deťmi uchýlila do Marburgu, kde založila nemocnicu pre chudobných (→ alžbetínky). O jej charitatívnej činnosti kolovali legendy už za jej života. R. 1235 bola pápežom Gregorom IX. vyhlásená za svätú. Po jej smrti dal veľmajster rádu nemeckých rytierov Konrád (*1206/07, †1240, jej švagor) postaviť nad jej hrobom chrám a Alžbeta Durínska sa stala patrónkou rádu. Vo výtvarnom umení býva zobrazovaná v šľachtickom i v rehoľnom rúchu, obklopená chorými alebo chudobnými, ktorým rozdáva jedlo. K jej atribútom patrí aj koruna (môžu byť tri) i model kostola a ruže. Strediskom jej kultu v Nemecku je Marburg, na Slovensku Dóm sv. Alžbety v Košiciach a kláštor alžbetínok v Bratislave. Sviatok 17. novembra, predtým 19. novembra.

Alžbeta Izabela

Alžbeta Izabela, ? – október 1304 — uhorská kráľovná, dcéra neapolsko-sicílskeho kráľa Karola I. z Anjou, od 1270 manželka uhorského kráľa Ladislava IV.; nemala deti, manžel ju dal 1286 zatvoriť do kláštora.

Alžbeta Kotromanička

Alžbeta Kotromanička, okolo 1340 – začiatok januára 1387, Novigrad (Chorvátsko) — uhorská kráľovná, dcéra bosnianskeho bána Štefana Kotromaniča a Alžbety Kujavskej, druhá manželka uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého (od 1353), s ktorým mala dcéry Katarínu (1370), Máriu (1371) a Hedvigu (1373/74). Po manželovej smrti (1382) dala za kráľovnú korunovať svoju maloletú dcéru Máriu (ako Mária I. z Anjou), ktorá sa 1385 stala manželkou Žigmunda Luxemburského. Počas Máriinej neplnoletosti vládla Alžbeta spolu so svojimi prívržencami, najmä s palatínom Mikulášom (I.) Gorjanským. Aby posilnila svoje pozície voči zaťovi Žigmundovi, nadviazala kontakty s Karolom III. Malým, ktorý mal hájiť záujmy jej dcér. Ten krátko po svojej korunovácii za uhorského kráľa (ako Karol II.) podľahol atentátu, ktorým Alžbeta poverila svojho prívrženca Blažeja Forgáča. V júli 1386 bola spolu s dcérou Máriou prepadnutá počas cesty prívržencami Karola III. Malého, uväznená pri Zadare a v januári 1387 zavraždená Jánom Horvátom.

Alžbeta Kumánska

Alžbeta Kumánska, ? – 1290 — uhorská kráľovná, dcéra kumánskeho kniežaťa Sejhána (Kötönya), manželka uhorského kráľa Štefana V., matka Ladislava IV. Kumánskeho. Po smrti manžela (1272) ju oligarchovia zbavili moci a 1273 uväznili na hrade Zniev a 1274 v Budíne. R. 1275 – 80 jej pridelili Spišský hrad a panstvo, neskôr aj majetky v pohraničných bánstvach (Mačva a Bosna).

alžbetínky

alžbetínky — ženská rehoľa založená 1622 pri mestskej nemocnici v Aachene Apolloniou Radermecherovou (Radermecher; *1571, †1626), nazvaná podľa sv. Alžbety Durínskej. R. 1627 pričlenená k rádu františkánov observantov. Riadi sa regulou sv. Františka, zasvätená je Božskému srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. Hlavným poslaním je ošetrovanie chorých (najmä onkologických pacientov). Na Slovensko (do Bratislavy) prišli prvé alžbetínky 1738 z Viedne, od 1745 pôsobili v kláštore a nemocnici pri Kostole sv. Alžbety, 1950 v rámci akcie R vyvezené, do Bratislavy sa vrátili po zmene spoločenskopolitickej situácie (1989). R. 1996 získali späť nemocnicu a kláštor.

alzonka

alzonka, Alzoniella — rod z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva Littorinimorpha, čeľaď hydrobiovité. Malé mäkkýše s viečkom. Majú štíhle valcovité do 2,5 mm dlhé ulity. Na Slovensku sa vyskytuje napr. alzonka slovenská (Alzoniella slovenica), v starších zoologických systémoch belgrandiela slovenská (Belgrandiella slovenica), ktorá je slovenským reliktom, žije v prameňoch.

Amadeovci

Amadeovci (Amadé) — uhorský šľachtický rod zo Žitného ostrova, ktorého príslušníci odvodzovali svoj pôvod od veľmožského rodu Guthovcov-Keledovcov. Prvým známym predkom rodu bol komes Homodeus (Omodej, Amadé), ktorého syn Lothard v pol. 13. stor. získal rodový majetok Várkony (Vrakúň) a 1264 panstvo Beš (dnes Gabčíkovo) na Žitnom ostrove a druhý syn Ompud majetky v Zadunajsku. Amadeovci vlastnili majetky vo Veszprémskej a v Rábskej stolici, od 16. stor. časť panstva Branč, Cífer a Slovenské Pravno, v pol. 17. stor. Želiezovce.

Členovia rodu: Michal st. († po 1574) a jeho syn Michal ml. († 1608) zastávali funkcie bratislavských podžupanov; Štefan († 1622), bratislavský podžupan, a Leonard († 1647), 1630 – 45 vicepalatín a kráľovský pokladník, boli počas povstania G. Betlena verní Habsburgovcom, začo 1622 vicepalatín Leonard získal dedičný titul barón. Začiatkom 18. stor. Amadeovci rozpredali veľkú časť majetku a rod začal upadať.

Viacerí členovia boli vysokými štátnymi úradníkmi a hudobníkmi:

Ladislav (László), 12. 3. 1703 Gabčíkovo, okres Dunajská Streda – 22. 12. 1764 Horný Bar, okres Dunajská Streda — barón, cisársky dôstojník, básnik a prekladateľ, predstaviteľ barokovej galantnej poézie. Autor vyše 200 veršov rôzneho charakteru (nábožensky ladené, vojenské veršovanky, ľúbostné verše). Písal po latinsky, maďarsky, nemecky a slovensky, jeho galantná i reflexívna poézia vyniká ľahkosťou a štylistickou i formálnou vycibrenosťou, mal veľký zmysel pre rytmiku a melodickosť verša. Od 1750 dvorský radca Bratislavskej dvorskej komory, od 1754 hospodáril na rodovom majetku;

Tadeáš st. získal 1782 od Jozefa II. povýšenie do grófskeho stavu aj pre svojich potomkov;

Tadeáš ml. (Tádé), 10. 1. 1782 Bratislava – 17. 5. 1845 Viedeň — klavirista a hudobný skladateľ. Vnuk Ladislava. Po štúdiách hospodáril na rodinných majetkoch, 1809 – 11 kapitán bratislavského jazdeckého pluku, od 1831 cisársky dvorský hudobný gróf, 1838 skutočný tajný radca, palatín predialistov. Známy svojimi klavírnymi improvizáciami, autor klavírnych a komorných skladieb. Mecenáš F. Liszta a H. Marschnera.

Amadeovci vymreli po meči 1845 Tadeášom ml., sobášom Dominiky Amadeovej (*1810, †1875) a Emila Üchtritza (*1808, †1886) rod pokračoval ako Üchtritzovci-Amadeovci.

amalgám

amalgám [gr. + arab. > lat.] — zliatina ortuti s kovmi (napr. s draslíkom, sodíkom, striebrom, zlatom, zinkom, kadmiom, cínom, olovom). Niektoré kovy, napr. železo, mangán, kobalt a nikel, sa s ortuťou nezlievajú. Amalgámy majú charakter zmesí alebo sa tvoria stechiometrické zlúčeniny (napr. amalgám sodíka Hg2Na). V prírode sa vyskytujú 4 veľmi vzácne amalgámy: amalgám zlata (zlato s ortuťou), varieta striebra kongsbergit a minerál moschellandsbergit (prirodzené zliatiny striebra a ortuti) a vzácny minerál potarit (prirodzená zliatina paládia a ortuti). Na rozdiel od iných zliatin sú viaceré amalgámy pri bežnej teplote kvapaliny alebo tuhé plastické látky, čo sa využíva napr. v stomatológii; rozpustnosť zlata v ortuti sa využíva v úpravníctve nerastných surovín. Na Slovensku sa amalgám striebra vzácne vyskytoval v rudných žilách v oblasti Vyšnej a Nižnej Boce.

Amaltheus

Amaltheus [-te-; gr.] — rod amonitov (→ amonitotvaré), vyhynutých hlavonožcov so štíhlou diskovitou schránkou, ktorej vonkajšiu ozdobu tvoria nízke priečne esovito ohnuté, rovnomerne rozložené rebrá. Žil v spodnojurských moriach, známy je i z jurských sedimentov Slovenska.

Ambro, Ján

Ambro, Ján, 27. 3. 1827 Beckov, okres Nové Mesto nad Váhom – 15. 5. 1890 Bratislava — slovenský lekár, gynekológ. Študoval v Budapešti a vo Viedni, žiak I. F. Semmelweisa, propagátor jeho názorov a metód. Od 1873 primár gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia krajinskej nemocnice a riaditeľ prvej školy pre pôrodné asistentky v Bratislave. Autor prvej slovenskej učebnice Kniha o pôrodníctve pre baby (1873), ktorá bola pokladaná za najlepšiu učebnicu pôrodníctva v Uhorsku. Priekopník modernej medicíny a verejného zdravotníctva s dôrazom na sociálne podmienky (opustené matky a deti) – Pamätný spis v záujme opustených detí a úbohých matiek (Denkschrift im Interesse der verlassenen Kindern und hilflosen Mütter, 1881).

Ambroš, Pavol

Ambroš, Pavol, 4. 8. 1935 Polichno, okr. Lučenec – 18. 7. 1990 Bratislava — slovenský ekonóm. Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na VŠE (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Zaoberal sa štúdiom a aplikáciou produkčných funkcií a kalkuláciami nákladov ako rozhodujúcimi prostriedkami racionálneho hospodárenia poľnohospodárskych podnikov. Hlavné diela: Produkčné funkcie v ekonomike poľnohospodárskych podnikov (1971), Vlastné náklady a ekonomické kalkulácie v poľnohospodárstve (1980), Ekonomika poľnohospodárstva (spoluautor, 1981, 1989), Hospodárske politika v agrokomplexe (spoluautor, 1984).

Ambrose, Anton Štefan

Ambrose, Anton Štefan, vlastným menom Ambrosi, 16. 10. 1867 Kobyly, okres Bardejov – 10. 9. 1941 štát Kalifornia, USA — slovenský novinár, spolkový kultúrny pracovník Slovákov v USA, kam sa vysťahoval 1882. Založil tam najstarší slovenský časopis Slovák v Amerike (1889, Plymouth), spoluzakladateľ Národného slovenského spolku (1890), 1901 – 12 jeho predseda. R. 1904 vydal Memorandum o postavení Slovákov v Uhorsku a predložil ho kongresu Medziparlamentnej únie v Saint Louis. Počas 1. svetovej vojny aktivizoval prostredníctvom Slovenskej ligy v Amerike česko-slovenský zahraničný odboj a získaval dobrovoľníkov z radov amerických Slovákov do česko-slovenskej armády vo Francúzsku. R. 1921 – 38 tlačový tajomník československej vlády v Prahe zodpovedný za informácie pre krajanskú tlač. R. 1938 sa vrátil do USA.

Ambrózi, Gabriel

Ambrózi, Gabriel, 23. 4. 1756 Dolný Kubín – 27. 3. 1795 Budapešť (vo väzení) — uhorský jakobín. Povolaním prokurátor stoličného a kráľovského súdu; stúpenec osvietenstva, slobodomurárstva a hnutia uhorských jakobínov. Opísal časť jakobínskeho katechizmu, čo bolo podnetom na jeho odsúdenie.

Ambrózi, Samuel

Ambrózi, Samuel, 22. 3. 1748 Liptovská Sielnica, okres Liptovský Mikuláš – 15. 2. 1806 Banská Štiavnica — evanjelický kňaz, publicista. Študoval na univerzite v Jene. R. 1785 – 87 pôsobil ako farár vo Veličnej, 1787 – 1803 v Banskej Bystrici – Radvani a od 1803 v Banskej Štiavnici. Písal príležitostnú svetskú i náboženskú literatúru. V Banskej Štiavnici založil súkromnú školu a osvietenskú učenú spoločnosť, ktorá vydávala latinské ročenky (1793 – 1803), venoval sa aj otázkam vzdelávania nižších sociálnych vrstiev.

ambrózia

ambrózia [gr.], Ambrosia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Patrí sem okolo 20 druhov pochádzajúcich prevažne z Ameriky. Majú viackrát perovito zložené listy, drobné zredukované kvety usporiadané v malých úboroch, plod nažka. Peľ ambrózie spôsobuje alergie. Na Slovensku rastie zavlečený druh ambrózia palinolistá (Ambrosia artemisiifolia).

Ambruš, Ján

Ambruš, Ján, 19. 5. 1899 Gorna Mitropolja, Bulharsko – 21. 1. 1994 Chicago, Illinois, pochovaný v Bratislave — slovenský generál. Začiatkom augusta 1939 krátko veliteľ letectva Slovenskej armády, po emigrácii 1939 – 40 operačný pilot československých zahraničných jednotiek vo Francúzsku, 1940 – 41 veliteľ 312. stíhacej perute RAF v Spojenom kráľovstve, 1941 – 43 člen československej vojenskej misie v Kanade. Organizoval nábor slovenských a českých dobrovoľníkov a riadil ich letecký výcvik. R. 1943 – 45 československý vojenský atašé v Kanade, po vojne veliteľ letectva 4. vojenskej oblasti a poslanec SNR za Demokratickú stranu (DS). R. 1948 emigroval do USA, od 1956 americký občan. Po zmene politickej situácie v Československu 1991 povýšený do hodnosti generálplukovník vo výslužbe. Nositeľ viacerých vyznamenaní, napr. Československého vojnového kríža 1939 (1940) a Radu M. R. Štefánika III. triedy (1992).

Ambrušovce

Ambrušovce — miestna časť obce Olejníkov.