Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 2335 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Adami, Pavol

Adami, Pavol, 9. 7. 1739 Beluša, okr. Púchov – 11. 11. 1814 Viedeň — slovenský lekár, veterinár a zoológ. R. 1775 – 80 a 1810 – 12 profesor na viedenskej univerzite, 1803 – 09 na Lekárskej fakulte Jagelovskej univerzity v Krakove. Odborník v oblasti nákazlivých chorôb domácich zvierat, v strednej Európe známy ako špecialista na liečenie dobytčieho moru.

Adamic, Louis

Adamic, Louis, vlastným menom Alojz Adamič, 23. 3. 1898 Praproče pri Grosupljem, Slovinsko – 4. 9. 1951 Milford, New Jersey — americký prozaik slovinského pôvodu. Pre činnosť v protirakúskom hnutí v Slovinsku emigroval 1913 do USA. V období medzi dvoma svetovými vojnami sa vyprofiloval na výraznú spisovateľskú osobnosť v USA s hlavnou orientáciou na psychologické prehĺbenie sociálnych tém. Uviedol sa historickou sondou Dynamit: príbeh triednych násilností v Amerike (Dynamite: The Story of Class Violence in America, 1931) približujúcou dejiny pracovnej sily v USA. V autobiografii Smiech v džungli (Laughing in the Jungle, 1932) ozrejmil okolnosti svojho vysťahovalectva a opísal skúsenosti imigranta v USA. Výsledkom jeho cesty do Juhoslávie 1933 – 34 bola cestopisná esej Rodákov návrat (The Native's Return, 1934), v ktorej kritizoval režim kráľa Alexandra I. Karadjordjevića. Autor románov Vnuci: príbeh amerických životov (Grandsons: A Story of American Lives, 1935) a Kolíska života (Craddle of Life, 1936), memoárov s úvahami Moja Amerika (My America, 1938), v ktorých predostrel víziu zjednotenej Ameriky prekonávajúcej etnické napätie. Počas 2. svet. vojny výrazne prispel k informovaniu americkej verejnosti o situácii v Juhoslávii. Ako poradca sa 1942 zúčastnil schôdzky F. D. Roosevelta a W. Churchilla, ktorú ironicky opísal v diele Večera v Bielom dome (Dinner at the White House, 1946). Aj pre sympatie k režimu J. B. Tita v Juhoslávii (Orol a korene, The Eagle and the Roots, 1952) sa stal terčom obvinení McCarthyho Výboru pre neamerickú činnosť. V dôsledku zhoršujúceho sa zdravotného stavu spáchal samovraždu.

Adamka, Jozef

Adamka, Jozef, 21. 10. 1930 Malé Hoste, okr. Bánovce nad Bebravou – 7. 11. 2000 Bratislava — slovenský strojársky odborník a vysokoškolský pedagóg. Od 1960 pôsobil na STU v Bratislave; 1960 DrSc., 1979 profesor. Zaoberal sa technológiou zvárania a oteruvzdornými materiálmi. Autor práce Technológia tvárnenia, zlievarenstva a zvárania (1988, s kolektívom).

Adamovič, Jozef

Adamovič, Jozef, 23. 4. 1939 Trnava – 2. 8. 2013 Košice, pochovaný v Bratislave — slovenský herec, divadelný i televízny režisér a pedagóg, manžel B. Turzonovovej. R. 1960 absolvoval štúdium herectva na VŠMU v Bratislave, 1981 – 85 študoval divadelnú a filmovú réžiu na GITIS-e (dnes RATI) v Moskve. Od 1995 vyučoval na konzervatóriu v Košiciach (dnes Konzervatórium Jozefa Adamoviča), súčasne (1997) spoluzakladateľ Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde vyučoval na Fakulte dramatických umení. R. 1960 – 91 člen Činohry SND.

V mladosti predstaviteľ romanticky ladených hrdinov (Lysander v komédii W. Shakespeara Sen noci svätojánskej, 1965; Don Rodrigo v tragédii P. Corneilla Cid, 1972), neskôr vniesol do svojho herectva drsné tóny, nesentimentálne zvecnenie vzťahov, nepatetickosť i prvky tragizmu (Nick v hre E. Albeeho Kto sa bojí Virgínie Woolfovej?, 1965). V televízii zaujal titulnou postavou v seriáli Vivat Beňovský! (1971), hral v mnohých slovenských (Člny proti prúdu, 1981) i českých (Pták Ohnivák, 1997; Kráska a netvor 1950, 2010) filmoch.

Adamovské Kochanovce

Adamovské Kochanovce — obec v okrese Trenčín v Trenčianskom kraji v Považskom podolí na terasách Váhu a v podhorí Bielych Karpát, 210 m n. m.; 841 obyvateľov (2015); miestne časti: Adamovce, Kochanovce, Malé Bierovce.

Vznikla 1960 zlúčením obcí Adamovce-Malé Bierovce (písomne doložená 1863 ako Adamóc és Kisbiróc, 1895 – 1902 Adamóckisbiróc, 1907 –13 Ádámfalva, 1920 – 60 Adamovce-Malé Bierovce, vznikla 1895 zlúčením obce Adamovce – písomne doložená 1402 ako Adamfalva, 1494 Adamocz, 1518 Adamowcz, 1773 Adamocz, Adamowcze, 1786, 1808 Adamócz, Adamowce, 1873 – 92 Adamóc, a obce Malé Bierovce – písomne doložená 1332 ako Bur, Bir, 1439 Byroucz, 1467 Byrowcz, 1598 Nemes Byrocz, 1773 Birocz, Birowcze, 1786 Kisch-Birócz, Birowčeky, 1808 Kis-Birócz, Malé Bírowce, 1873 – 92 Kisbiróc) a Kochanovce (písomne doložená 1394 ako Kohan, 1413 Kochan, 1473 Kochanocz, 1475 Kochanowcz, 1773 Kochanocz, Kochanowcze, 1786 Kochanócz, 1808 Kochanóc, Kochanowce, 1863 Kochanoc, 1873 – 88 Kohanóc, 1892 – 1902 Kochanóc, 1907 – 13 Vágkohány, 1920 – 60 Kochanovce).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, vinohradníctvom a drevotokárstvom. Stavebné pamiatky: v časti Adamovce neskorobarokový kaštieľ z pol. 18. stor., v časti Malé Bierovce neskorobarokový kaštiel (1750 – 70) s murovanou kaplnkou (1. pol. 19. stor. ) a areálom, v časti Kochanovce barokový rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1758 – 60), evanjelický tolerančný kostol (1784, prestavaný 1904). Rodisko V. Roya (rodný dom s pamätnou tabuľou) a Štefana Križana (*1826, †1894; spisovateľ), pôsobisko Samuela Palumbiniho (*1668, †1735; náboženský spisovateľ), J. Seberiniho a P. P. Roya.

Adam z Veleslavína, Daniel

Adam z Veleslavína, Daniel, 31. 8. 1546 Praha – 18. 10. 1599 tamže — český humanistický historik, prekladateľ a vydavateľ, jeden z organizátorov českého literárneho a vedeckého života. Po ukončení štúdia na Karlovej univerzite v Prahe získal titul majstra slobodných umení (1569). Spočiatku pôsobil na univerzite (1569 – 75, od 1572 profesor histórie). R. 1576 sa oženil s Annou, dcérou Jiřího Melantricha z Aventina a začal pracovať v jeho tlačiarni, po jeho smrti a smrti jeho syna prevzal 1589 tlačiareň. R. 1578 dostal šľachtický erb. Prispel k rozvoju českého jazyka, tzv. veleslavínska čeština sa stala základom českého spisovného jazyka.

Podieľal sa na jazykovej úprave diel od cudzích autorov, do mnohých prispel predhovormi. Podľa inojazyčných slovníkových predlôh (od Basiliusa Fabera, Hadriana Junia, Helfricha Emmela) spracoval a vydal latinsko-český slovník Dictionarum linguae latinae (1579), latinsko-česko-nemecký Nomenclator tribus linguis (1586) a dva štvorjazyčné česko-latinsko-grécko-nemecké slovníky Nomenclator quadrilinguis (1598) a Sylva quadrilinguis (1598), a vydal aj ďalšie slovníky pre študujúcu mládež. V spolupráci s českými literátmi vydával pôvodné aj prekladové diela z oblasti filozofie, vierouky, histórie, lekárstva a zdravotníckej osvety (napr. diela P. A. Mattioliho), hospodárstva, morálky a náboženstva (napr. dielo Providentia Dei. O řízení a opatrování božském, 1592, od Jeana de L’Espine). Zostavil Kalendář historický (1578, 1590) obsahujúci informácie o českých a európskych dejinách, opravil a vydal cudzie preklady kroník, napr. Kroniku světa o znamenitějších věcech a proměnách (1584) od Johannesa Cariona a Kroniky dvě o založení Země české (1585; spojil dielo Historie česká, Historia Bohemica od E. S. Piccolominiho – neskoršieho pápeža Pia II., a Kroniku... od M. Kuthena zo Šprinsberku). Zaslúžil sa o aj vydanie protestantského prekladu Biblie do češtiny – Kralickej Biblie (v 6 zv., 1579 – 94), ktorej jazyk sa stal vzorovým jazykom tzv. bibličtiny na Slovensku. Obdobie pôsobenia D. Adama z Veleslavína sa zvykne nazývať aj veleslavínske obdobie.

adiant Venušin

adiant Venušin, Adiantum capillus-veneris, Venušin vlas — papraď z čeľade krídelnicovité (v starších botanických systémoch čeľaď adiantovité). Vždyzelená alebo poloopadavá papraď pochádzajúca z tropickej Ameriky. Má čiernu stonku a svetlozelené trojuholníkovité viackrát perovito zložené listy s kôpkami výtrusníc na ich okraji. Na Slovensku sa pestuje najmä v skleníkoch.

Adidovce

Adidovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v juž. časti Nízkych Beskýd v doline Udavy, 204 m n. m.; 221 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1568 ako Adzudocz, 1604 Agidocz, 1773 Agyidocz, Agyidowcze, 1786 Agyidocz, 1808 Agyidócz, Adidowce, 1863 – 1913 Agyidóc, 1920 Adzidovce, 1927 Adidovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, povozníctvom, výrobou tehál, dreveného náradia a predmetov z prútia. V chotári obce je prírodná rezervácia Iľovnica (rozloha 8,5 ha, vyhlásená 1980) zriadená na ochranu reliktného rastlinného druhu valdštejnka kuklíkovitá. V okolí obce sa počas 2. svet. vojny v septembri 1944 odohrali tuhé boje partizánov s Nemcami. Rímskokatolícky Kostol sv. Cyrila a Metoda (1930 – 31).

administratívna budova

administratívna budova — druh budovy určenej na administratívne (kancelárske) činnosti. V administratívnych budovách sídlia najmä správne a vládne orgány, finančné inštitúcie, poštové úrady, výskumné a spoločenské organizácie i kancelárie výrobných podnikov. Prvé budovy administratívneho typu začali vznikať už v renesancii (banky), napr. aj dnešná Galleria degli Uffizi vo Florencii (architekt G. Vasari, 1560 – 71) bola pôvodne určená na administratívne účely. Administratívna budova sa ako architektonický typ výrazne rozvinula s rozvojom priemyslu v 19. stor. (najmä v Spojenom kráľovstve a v USA). Koncentrácia kancelárskych činností viedla k výstavbe výškových budov. Na nich sa prvýkrát vyskúšal rad nových stavebných konštrukčných a architektonických princípov: oceľový skelet, rýchlovýťahy, ohňovzdorné konštrukcie, klimatizácia, zavesené priečelia, celosklené fasády. Americké mrakodrapy (prvé v Chicagu) boli administratívnymi budovami a často najvyššími budovami na svete (napr. Empire State Building v New Yorku). V súčasnosti mávajú veľké administratívne budovy dve fasády, medzi ktorými je klimatizovaný medzipriestor (napr. budova Národnej banky Slovenska v Bratislave, 2000, architekti M. Kusý, Pavol Paňák a kolektív). Priestorovo sa administratívne budovy skladajú z vlastných kancelárskych priestorov, z vedľajších miestností a z komunikácií (schodiská, výťahy ap.). Kancelárske priestory môžu mať podobu individuálnych kancelárií alebo celé podlažie tvorí veľkopriestor pre väčšie množstvo administratívnych pracovníkov. Medzi týmito krajnými riešeniami existuje rad medzistupňov. Veľkopriestory dovoľujú ľahšie premeny vnútorného členenia, menšie kancelárie sú pre pracovníkov psychicky príjemnejšie. Malé kancelárske budovy môžu byť veľmi rozmanito usporiadané a spojené s priestormi, ktoré slúžia aj na iné účely.

adnetský vápenec

adnetský vápenecgeol. červený alebo ružový hľuzovitý slaboslienitý vápenec často obsahujúci spodnojurské amonity (Asteroceras obtusum, Echioceras raricostatum, Uptonia jamesoni, Amaltheus margaritatus a i.). Vyskytuje sa v Rakúsku (Východné Alpy) i vo viacerých pohoriach na Slovensku (Veľká Fatra, Slovenský kras).

Adresár médií Slovenskej republiky

Adresár médií Slovenskej republiky — publikácia obsahujúca štatistické údaje o rozšírenosti periodickej tlače (ústredne registrovanej a nadregionálnej, regionálnej a lokálnej), abecedný zoznam vydavateľov periodickej tlače, ako aj informácie o televíznom a rozhlasovom vysielaní v SR v rozsahu ich pôsobnosti a právneho postavenia, o inštitúciách z oblasti masovej komunikácie na Slovensku a o reklamných agentúrach; vychádzala 1971 – 2000. R. 1971 – 77 ju vydával Slovenský úrad pre tlač a informácie, 1977 – 97 Novinársky študijný ústav, potom Mediálne informačné centrum. Spočiatku vychádzala pod názvom Atlas tlače I, 1991 – 96 pod rôznymi názvami, 1996 – 2000 pod názvom Adresár médií Slovenskej republiky.

advent

advent [lat.] — v kresťanstve časť cirkevného roka pred Vianocami. Od 4. stor. sa takto označuje štvortýždňová príprava na sviatok Božieho narodenia spojená s pokáním a modlitbami, tradične sa obmedzovalo svadobné veselie. Liturgickou farbou adventu je fialová. Prvá adventná nedeľa (pripadá na koniec novembra alebo na začiatok decembra) je zároveň začiatok cirkevného roka.

V ľudovej kultúre na Slovensku je obdobie adventu späté s predstavou o magickom význame začiatku, ktorý môže pozitívne alebo negatívne ovplyvniť budúci život aktivitou nadprirodzených síl (→ stridžie dni). Charakteristické sú ochranné obyčaje, ľúbostné čary, veštenie, obchôdzky s maskami, vinšovanie, ale aj zákaz ženských prác. S adventom súvisia aj niektoré povery. Napr. na vých. Slovensku do pol. 20. stor. sa dbalo na to, aby pri rannom zvonení kostolných zvonov všetky dvere na dome a hospodárskych budovách zostali zatvorené, aby bosorky nemohli škodiť ľuďom a domácim zvieratám. V okolí Topoľčian si dievčatá veštili budúceho ženícha pomocou kantrovnice, nite upradenej, požutej, usušenej a vyšitej na handričke, ktorú si muselo dievča pripraviť počas adventu (kantry), sediac na jednom mieste, a na noc si ju dať pod hlavu. V poslednom období sa rozšírila výzdoba interiéru adventnými vencami nesúcimi 4 sviece, z ktorých každá symbolizuje jednu adventnú nedeľu. Táto tradícia bola pôvodne charakteristická pre germanofónne krajiny.

adventizmus

adventizmus [lat.] — smer v protestantizme, ktorý vznikol v 30. rokoch 19. stor. v USA. Jeho zakladateľom bol baptistický kazateľ William Miller (*1782, †1849), ktorý 1831 na základe prorockých kníh Biblie predpovedal na rok 1843 parúziu (druhý príchod) Ježiša Krista. Toto nevyplnené proroctvo malo 1844 za následok rozpad adventizmu. Jedno zoskupenie vytvorili stúpenci W. Millera, od 1858 s názvom Americké miléniové združenie (American Millennial Association), označovaní aj ako evanjelickí adventisti, ktoré začiatkom 20. stor. zaniklo. R. 1854 sa z neho vyčlenili Adventistickí kresťania (Advent Christians) a Únia života a adventu (Life and Advent Union). Úniu tvorili milleristi, ktorí verili, že Kristus 1843 skutočne prišiel, len sa nezjavil telesne, ale duchovne.

Najväčší význam dosiahlo zoskupenie Adventisti siedmeho dňa, ktoré 1863 založili Joseph Bates (*1792, †1872), James White (*1821, †1881) a Ellen Whitová (White; *1827, †1915); jeho stúpenci si uchovali vieru vo význam adventu a v neomylnosť Biblie, jediného zdroja viery, s osobitným dôrazom na na Knihu proroka Daniela a Zjavenie Jána, prijali svätenie soboty (siedmeho dňa) namiesto nedele (prvého dňa). V sobotu nesmú nielen pracovať, ale ani pripravovať jedlo. Popierajú nesmrteľnosť duše, učenie o pekle a raji, medzi seba prijímajú len tých, čo uznávajú Krista za osobného spasiteľa. Krstia ponorením do vody. Whitová zaviedla zákaz konzumácie určitých jedál, zakazujú sa aj akékoľvek zábavy, neschvaľuje sa ani čítanie beletrie. Adventizmus vyvíja rozsiahlu misijnú činnosť. Hlása, že druhý príchod Krista závisí od toho, ako rýchlo prijmú adventizmus všetci ľudia. Z USA (centrála vo Washingtone) sa adventizmus dostal 1840 do Juž. Ameriky, 1864 do Európy, 1885 do Austrálie a 1887 do Afriky. Na Slovensku sa rozšíril po 1. svet. vojne pôvodne ako štátom neuznaná náboženská spoločnosť, počas vojnovej Slovenskej republiky zakázaná, dočasne aj v 50. rokoch, od 1970 názov → Cirkev adventistov siedmeho dňa.

advokát

advokát [lat.] — osoba vykonávajúca právnu činnosť. V starovekom Ríme bol advokát občan, znalec práva, bezplatne pomáhajúci v sporoch (čestná funkcia). V Uhorsku aj v predmníchovskej republike vykonával advokáciu ako slobodné povolanie a zároveň bol právnym poradcom i právnym zástupcom. V bývalom socialistickom zriadení bola činnosť advokáta spoločenskou funkciou, a nie slobodným povolaním. V súčasnosti nemá advokát postavenie úradnej osoby, svoju činnosť úplne oddelenú od štátnej správy realizuje ako slobodné povolanie. Obhajuje občanov v trestnom konaní, zastupuje fyzické a právnické osoby pred súdmi (všeobecnými i ústavným) a inými štátnymi orgánmi (napr. v rámci správneho konania pred úradmi), je zapísaný v zozname advokátskej komory (→ Slovenská advokátska komora). Do jeho kompetencie patrí aj spisovanie listín (najmä rôznych zmlúv, poskytovanie právnych rád) a vypracúvanie právnych rozborov a expertíz. Advokátom sa stáva právnik, ktorý musí okrem splnenia iných podmienok vykonať pred skúšobnou komisiou advokátskej komory advokátsku skúšku a je zapísaný do zoznamu advokátov vedeného advokátskou komorou. Za poskytovanie právnej pomoci, za stratu času a hotové výdavky má nárok na náhradu, pričom v zásade sa uprednostňuje zmluvná dohoda pred výškou odmien určených v právnom predpise. Odmenu hradí klient. Výnimku tvoria prípady, keď je advokát ustanovený z úradnej moci (ex offo), pretože vtedy odmenu za právnu pomoc poskytuje štát. Advokát môže vykonávať advokáciu samostatne, v združení s inými advokátmi, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti, ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

V súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie 2004 môžu na jeho území po splnení zákonom stanovených podmienok pôsobiť aj euroadvokáti, zahraniční advokáti a medzinárodní advokáti. Euroadvokátom môže byť občan členského štátu Európskej únie alebo iného zmluvného štátu Dohody o vytvorení Európskeho hospodárskeho priestoru, ktorý je oprávnený poskytovať právne služby samostatne, zahraničným advokátom občan členského štátu Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, ktorý je oprávnený v štáte registrácie (t. j. v členskom štáte Európskej únie alebo v inom zmluvnom štáte uvedených organizácií) poskytovať právne služby samostatne a bez obmedzenia a je zapísaný v zozname zahraničných advokátov vedenom komorou, a medzinárodným advokátom občan členského štátu Svetovej obchodnej organizácie, ktorý je oprávnený v štáte registrácie poskytovať právne služby samostatne a bez obmedzenia a je zapísaný v zozname medzinárodných advokátov vedenom advokátskou komorou.

advokátska komora

advokátska komora — samosprávna stavovská organizácia advokátov. Na Slovensku → Slovenská advokátska komora.

Adygejsko

Adygejsko, Adygejská republika, rus. Adygeja, Respublika Adygeja — republika Ruska, súčasť Južného federálneho okruhu a ekonomického rajónu Severný Kaukaz v sev. podhorí Kaukazu. Predstavuje enklávu v Krasnodarskom kraji. V sev. časti územia pozdĺž ľavého brehu rieky Kubáň a na jej prítoku Laba sa tiahne Kubánska nížina, juž. časť vypĺňajú predhoria Veľkého Kaukazu s výškami do 300 m n. m., na ktoré v pramennej oblasti rieky Belaja nadväzujú chrbty Veľkého Kaukazu s výškami nad 3 000 m n. m. Podnebie je mierne teplé kontinentálne, priemerná teplota v januári −2 °C, v júli okolo 22 °C, ročný úhrn zrážok okolo 700 mm. Hlavné rieky: Kubáň (na jej toku Krasnodarská priehrada a Šapsugská priehrada), Laba, Belaja. Úrodné černozeme, pôvodnú lesostep vystriedali oráčiny. Nerastné suroviny: ropa, zemný plyn, stavebné materiály. Na územie Adygejska zasahuje Kaukazská prírodná rezervácia zapísaná 1999 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Adygejsko má rozvinutý potravinársky (vinársky, tabakový, výroba rastlinných a aromatických olejov, konzervárne), drevársky, strojársky, automobilový (v meste Jablonovskij) a ťažobný (ťažba ropy, zemného plynu) priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Najväčším priemyselným centrom je hlavné mesto Majkop (potravinársky a strojársky priemysel, v blízkosti ťažba ropy). V poľnohospodárstve prevláda pestovanie obilnín (ozimná pšenica, kukurica, ryža), na východe technických plodín (slnečnica, cukrová repa, konope, tabak), rozšírené je ovocinárstvo; chov hovädzieho dobytka, koní a ošípaných. Železničná, cestná a riečna (na Kubáni a Krasnodarskej priehrade) doprava.

Obyvateľstvo: 63,6 % Rusov, 25,2 % Adygejcov, 3,7 % Arménov, 1,4 % Ukrajincov, 6,1 iných (2016). Náboženstvo: sunnitský islam (Adygejci), pravoslávne kresťanstvo. Používané jazyky: adygejčina, ruština. Najväčšími sídlami sú hlavné mesto Majkop a osada mestského typu Jablonovskij.

Dejiny Adygejska, v minulosti nazývaného Čerkesko (→ Čerkesi), sú úzko späté s dejinami susedných severokaukazských štátov. Územie oddávna obývali Adygovia, ktorí v 6. stor. pod vplyvom Byzancie prijali kresťanstvo, v 17. – 18. stor. sa pod tlakom Osmanskej ríše islamizovali. V 1. pol. 19. stor. bolo Adygejsko nezávislým štátom, ktorý sa rozprestieral od rieky Kubáň až k čiernomorskému pobrežiu, 1830 – 64 pripojené k Rusku. V máji 1917 vo Vladikavkaze Zväz zjednotených horalov Kaukazu vyhlásil nezávislú Horskú republiku, ktorej členmi okrem Čerkeska boli aj Ingušsko, Čečensko, Kabardsko, Balkarsko, Karačajsko, Dagestan a Severné Osetsko. R. 1918 – 19 súčasť Terskej sovietskej republiky a od januára 1921 Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky, dňa 27. 7. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky ustanovená Adygejská autonómna oblasť. Po rozpade ZSSR sa Adygejsko 24. 3. 1992 stalo republikou na čele s prezidentom, vlastnou ústavou a zákonodarstvom v rámci Ruskej federácie. R. 2000 sa stalo súčasťou Južného federálneho okruhu.

Adygejsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (adygejsky Adygė Respublikėm i Qėralygo Sovet – Xasėm, slovenský prepis Adyga Respublikam i Qaralygo Sovet – Chasam, rusky Gosudarstvennyj Sovet – Chase Respubliki Adygeja), ktorý má 50 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Adygejska
1992 – 2002 Aslan Džarimov
2002 – 2007 Chazret Sovmen
2007– 2017 Aslan Tchakušinov
2017 – Murat Kumpilov

aes grave

aes grave [és; lat. ťažká meď] — najstaršia rímska minca okrúhleho tvaru, liata z medi, s reliéfnym vyobrazením hlavy bohyne Romy a býka, resp. hlavy Romy a kolesa, hlavy bohov Fonta (Fons), Merkúra, Apolóna a Jana (Janus); používaná od 3. stor. pred n. l. Vážila 327 g, v staršom období 273 g. Našla sa aj na Slovensku (laténske sídlisko v Nitre).

afilácia

afilácia [lat.], afiliácia —

1. vstup, resp. prijatie do organizácie (korporácie rôzneho druhu);

2. spoločnosť (spol. s r. o., akciová spoločnosť) vystupujúca ako domáci podnik, pričom jej zakladateľom a vlastníkom väčšiny kapitálu je materská firma v zahraničí. Ich vzájomné spojenie nemusí byť navonok zrejmé. Na rozdiel od zahraničnej filiálky vystupuje afilácia ako samostatný právny subjekt riadiaci sa právnymi predpismi krajiny, kde má sídlo. Zriaďovateľ chce pomocou afilácie preniknúť na trh druhej krajiny, prekonať tam colné a i. bariéry i obmedzenia a získať rovnaké podmienky (daňové, úverové a i.), ako majú tamojšie podniky. K prednostiam afilácií zabezpečujúcich odbyt či nákup tovaru, výrobnú činnosť alebo poskytovanie služieb patrí poznanie osobitostí miestneho trhu, ako aj skutočnosť, že spotrebitelia prijímajú tovar a služby ako produkciu domácich výrobcov. Zriaďovateľ musí mať súhlas príslušných orgánov podľa právneho poriadku štátu, v ktorom sa bude afilácia nachádzať. U nás je na zriadenie afilácie potrebný súhlas Ministerstva financií SR a Národnej banky Slovenska;

3. domáci podnik, zvyčajne obchodná spoločnosť, s prevažne kapitálovou účasťou iného podniku, resp. spoločnosti, ktorá mala obchodnoprávne väzby na materskú firmu buď doma, alebo v zahraničí. Za predmníchovskej ČSR boli napr. Americko-slovenská banka, účastinná spol., a Slovenská všeobecná úverná banka, účastinná spol., afilovanými ústavmi Banky československých légií (Legiobanky).

aforizmus

aforizmus [gr.] — krátka reflexívna literárna forma; stručne, vtipne až ironicky vyjadrená originálna myšlienka či výrok, ktorých obsahom je životná pravda alebo nejaký morálny princíp. V slovenskom kontexte je populárnym aforistom T. Janovic.

africké výtvarné umenie

africké výtvarné umenie — výtvarné umenie zahŕňajúce tradičné etnické umenie a súčasnú výtvarnú tvorbu. Tradičné africké umenie malo náboženské, magické a v širšom zmysle sociálne poslanie. Typická je prevaha skulptúry, maliarstvo je ojedinelé.

Najstarším výtvarným prejavom sú praveké a staroveké skalné maľby a rytiny lovcov a zvierat v horách Tibesti, Ahaggar, Tassili, ktoré sú jediným príkladom zobrazenia pohybu v tradičnom africkom umení. Zachovalo sa vyše 10-tis. skalných malieb a rytín Sanov (Krovákov) v juž. Afrike.

Na priečelí dogonských svätýň, kde sa uchovávajú vzory tzv. Veľkých masiek, sa zachovali schematické kresby kolorované červeným, bielym a čiernym okrom, štylizované do znakov a podobné trojrozmerným plastikám. Najstaršie známe skulptúry sú terakotové hlavy a plastiky kultúry Nok z Nigérie (500 – 200 pred n. l.). Odtiaľ pochádzajú aj najstaršie dôkazy o spracovaní železa v subsaharskej Afrike. Najstarší dôkaz o spracovaní medi a jej zlúčenín pochádza z ibskej dediny Igbo-Ukwu z Nigérie, kde sa v archeologických náleziskách z 9. stor. našli medzi inými umeleckými predmetmi odlievané bronzové regálie (odznaky kráľovskej moci), ktoré však nesúvisia s bronzovými plastikami z jorubského mesta Ife (11. – 15. stor.) ani s bronzmi z Beninu (15. – 19. stor.) v Nigérii.

Podľa vzťahu k náboženstvu alebo k mágii sa rozoznávajú 3 druhy skulptúr: fetiše, ktoré môžu ovplyvniť priebeh udalostí (drevené figúrky minsereh Mendov zo Sierry Leone mali liečiť choroby, ašantské bábiky akua mma nosili tehotné ženy), sochy stelesňujúce nehmotné bytosti alebo sily predkov, božstiev (Senufo, Fang, Wakerewe, Ekpu) a pamätné sochy, ktoré pripomínajú legendárnu alebo historickú postavu či udalosť.

Najčastejším motívom je ľudská alebo zvieracia figúra, hlava, resp. tvár (maska). Balubovia z Konga zdobili ľudskými postavami stolce a podpierky hlavy. Používali sa najrozličnejšie prírodné materiály, ktoré podliehali rýchlej skaze, prevládala drevená plastika. K najstarším zachovaným dreveným plastikám patria portréty balubských kráľov (str. Kongo) datované do 17. stor., niektoré ukážky pochádzajú až z 20. stor. od jorubských umelcov, ako bol Olowe z Ise (* okolo 1873, † okolo 1938) alebo Areogun z Osi-Ilorinu (*okolo 1880, †1954). Drevenú skulptúru charakterizuje jednoduchosť, strohosť, vertikálna symetrickosť, statickosť, zovšeobecňujúca forma smerujúca ku geometrizmu a k abstrakcii a relatívne malé rozmery. Štylizácia výtvarného prejavu vychádza z etnických tradícií (kanonizácia výrazových prostriedkov).

Kamenné plastiky sú známe z Guiney, zo Sierry Leone (plastiky etnických skupín Kissi, Mende a Sherbro datované do 16. stor.), z Nigérie (Ife, Esie), z ústia rieky Kongo a Zimbabwe (kamenné vtáky a zvieratá na stĺpoch).

Plastiky vyrezávané zo slonoviny sú známe z Beninu. Slonovina sa v Kongu používala na zhotovovanie hudobných nástrojov a na obradné účely. Bronzové a zlaté predmety z Beninu a Ife, ale aj drobné figúrky, ktoré sa používali ako závažia pri vážení zlata na území dnešnej Ghany, sa zhotovovali technikou strateného vosku (→ cire perdue).

Na výrobkoch z hliny sa uplatňovala technika modelovania. U niektorých etník, napr. Dogonov a Bambarov v Mali, Senufov (Pobrežie Slonoviny), Bakubov (Kongo) a v Dahome (dnes Benin), vznikli diela zo železa alebo vytepané z kovovej hmoty bez zvárania a nitovania.

Najstaršie zachované textílie z lyka pochádzajú z Igbo-Ukwu (9. stor.). Bavlnené a vlnené textílie Tellemov, ktoré sa našli v jaskyniach v oblasti Bandiagara v Mali, sú z obdobia pred 11. stor.

Neobyčajnou rozmanitosťou výrazu, tvarov sa vyznačujú rituálne masky zhotovované z dreva, prútia, slamy, látky, slonoviny, pergamenu a najrozličnejších kombinácií materiálov. Drevené masky boli maľované, zdobené rôznymi farebnými semenami, poťahované kožou. Používali sa pri rôznych príležitostiach a predstavovali predkov (masky bundu Mendov zo Sierry Leone) alebo nadprirodzené sily, ktoré mohli pozitívne ovplyvňovať záležitosti spoločnosti (masky gelede u Jorubov), zabezpečiť dážď alebo úspešnú žatvu (dogonské masky kanaga, bambarské antilopie masky, masky nimba guinejských Bagov, ktoré patria k najväčším v Afrike, sú vysoké vyše 1 metra a znázorňovali bohyňu zodpovednú za dobrú úrodu ryže). Masky sa nosili aj pri iniciačných slávnostiach (masky mbuya konžských Bapendov), používali ich aj mnohé africké tajné spoločnosti, napr. Poro zo Sierry Leone a Libérie, Ekpo z Nigérie. Maska zakrývala tvár (tvárová maska), alebo sa nosila na vrchole hlavy. Často sa k nej pripájali rafiové vlákna alebo látka, ktorá úplne zahaľovala postavu maskovanej osoby. Niektoré masky nemali náboženský a rituálny význam, ale čisto dekoratívny (malé masky, ktoré sa nosili ako prívesok, alebo slúžili ako amulet) a zábavný (jorubské tance a tance na chodúľoch u Mamumov v Kamerune). Nie všetky masky boli určené na nosenie. Maska nazývaná Matka masiek býva u Dogonov z Mali vysoká vyše 10 m a zhotovuje sa raz za 60 rokov.

Umelecká kultivovanosť, rozmanitosť a vysoká kvalita sa uplatňujú aj pri predmetoch dennej potreby, v zariadení domácností a pri dielach viazaných na architektúru panovníckych palácov a svätýň, ako sú vyrezávané dvere a okenice (u Swahilčanov, Jorubov a Ibov), nízke reliéfy a bronzové dosky u Dogonov, Senufov, Baulov a v Benine.

V koloniálnom období vplyv európskej kultúry a kresťanstva viedol k rozpadu tradičných duchovných hodnôt a k úpadku až k zániku tradičného umenia. Z iniciatívy jednotlivcov dochádzalo v 40. rokoch 20. stor. k renesancii niektorých druhov umenia. Ghanský výtvarník Oku Ampofo (*1908, †1998) zhromaždil okolo seba v meste Mampong skupinu umelcov pod názvom Akwapim Six (okrem neho do nej patrili maliar John Christopher Okyere, *1912, †1983, keramikár John Cobblah, textilný výtvarník E. Asare, maliar a sochár F. A. Gympo, sochár A. A. Opoku, maliar J. D. Okae) a 1944 zorganizoval výstavu pod názvom New African Art (ďalšie výstavy 1946 a 1948). R. 1950 založil spoločnosť Gold Coast Arts Society, ktorá sa po získaní nezávislosti zmenila na Ghana Arts Council. Výtvarné návrhy nigérijského výtvarníka a architekta Demasa Nwoka (*1935) viedli k oživeniu výroby beninských bronzov.

Prví africkí profesionálni výtvarníci vyštudovali na umeleckých školách v Európe a v USA, od 60. rokov 20. stor. vznikali v nezávislých afrických krajinách umelecké fakulty na univerzitách (Makerere v ugandskej Kampale, v nigérijskom Ibadane a Zarii, v Nairobi, v ghanskom Kumasi, École des Arts v Dakare, v Chartúme a i.), zriaďovali sa galérie súčasného afrického umenia (napr. galéria Paa-Ya-Paa, ktorú založil v Nairobi sochár, maliar a textilný výtvarník Elimo Philip Njau, *1932; galéria KIBO pod Kilimandžárom; galéria NOMMO v ugandskej Kampale ap.). Na umeleckých fakultách pôsobili mnohí významní africkí výtvarníci (Uche Okeke, *1933, †2016, na univ. Nsukka v Nigérii, Ibrahim el Salahi, *1930, v Chartúme, Vincent Kofi, *1923, †1974, v Kumasi, Ben Enwonwu, *1917 al. 1921, †1994, v Ife a i.). Z európskeho umenia prevzali africkí umelci nové výtvarné techniky a materiály (olejomaľba, grafika, napr. Louis Mbughuni, Sam J. Ntiro, *1923, †1993, Elias Jengo, *1936, z Tanzánie, Henry Tayali, *1943, †1987, zo Zambie, Muraina Oyelami, *1940, z Nigérie, Louis Mwaniki, *1934, †2013, z Kene, Sydney Kumalo, *1935, †1988, z Juhoafrickej republiky, Gebre Kristos Desta, *1932, †1981, a Tekle Afewerk z Etiópie, Kofi Antubam, *1922, †1964, z Ghany), iní dávajú prednosť tradičným (drevo, kameň, kov), ale aj novým materiálom, napr. cementu (ghanský sochár Vincent Kofi, nigérijský sochár a maliar B. Enwonwu, ugandský sochár Francis X. Nnagenda, *1936, zambijský sochár Petson Lombe, *1933, George Kakooza, *1936, †1982 z Ugandy).

V súčasnom africkom výtvarnom umení aj naďalej dominuje figurálny prejav, rozšírené je nástenné maliarstvo (nástenné maľby tvoria Musa Yolo z Nigérie, Kafungulwa Mubitana zo Zambie, Teresa Musokeová, *1942, z Ugandy, E. P. Njau z Tanzánie a i., tapisériami a gobelínmi sa preslávili senegalskí výtvarníci Papa Ibra Taal, *1935, Ousmane Faye, *1940, †2001, Modou Niang, *1945). Sudánski umelci I. el Salahi, Ahmed Shibrain (*1931), Musa Khalifa (*1941), Kamapa Ishag, ktorým islam zakazoval zobrazovať ľudské postavy, vyšli z arabskej kaligrafie a v maľbách, kresbách a grafikách oživovali arabské písmo na iné abstraktné tvary, prvou sudánskou ženskou autorkou je Kamala Ishaqová (Ishaq, *1939).

Popri akademicky školených výtvarníkoch pôsobia aj tzv. naivní umelci. Charakteristické sú maľované reklamy, reklamné pútače z nigérijských miest Oshogbo a Onitsha, kadernícke vzorníky tzv. barber shop style z Nigérie, Mali, Kamerunu, Ghany, Toga, Pobrežia Slonoviny, Beninu ap., maľby na skle z Nigérie, maľby na korbách nákladných automobilov, obrázky naivných umelcov, ako bol Katerikawe z Ugandy, Saidi Tingatinga z Tanzánie, Hezbon Owiti z Kene. V 50. rokoch 20. stor. vznikol v štvrti konžského hl. m. Brazzaville nazývanej Poto-Poto rovnomenný špecifický maliarsky štýl Poto-Poto (Francis Iloki, Jacques Zigoma) s charakteristickými živými žánrovými obrázkami z tradičného afrického života s postavičkami miké s dlhými tenkými údmi a slamenými sukničkami, ktorý sa rozšíril po čiernej Afrike a ďalej ho tvorivo rozvíjali Nicolas Ondongo, Philipps Ouassa a Eugène Malonga.

V konžskom Lubumbashi vznikla koncom 40. rokov 20. stor. maliarska škola, pre ktorú bol charakteristický plošný dekoratívny štýl; jeho najznámejší predstaviteľ Pili-Pili vypĺňal plochy jemnými farebnými súbežnými čiarkami. K lubumbashskému dekorativizmu patrí aj Nkutu A. Zowa, Mwenze Kibwanga, Joseph Kabongo, Mode Muntu a i. V 60. rokoch 20. stor. organizoval nigérijský klub spisovateľov a umelcov MBARI MBAYO pozoruhodné letné výtvarné školy a výstavy naivných umelcov v meste Oshogbo, na ktorých sa predstavili kresbami a rytinami Taiwo Olanyi (známy ako Twins Seven-Seven), grafikami Rufus Ogundele a Jacob Afolabi, obrazmi z farebných korálikov Jimoh Buraimoh, cementovými plastikami Adebisi Akanji, reliéfmi tepanými do kovu Asiru, skulptúrami Buraimoh Gbadamosi a i. Najznámejší mozambický maliar samouk Malangatana Valente Ngwenya sa preslávil surrealistickými olejomaľbami a grafikami s apokalyptickými výjavmi preplnenými upírmi, démonmi, monštrami.

V Zimbabwe sa ako výtvarný materiál presadil predovšetkým kameň. Od 60. rokov 20. stor. pri galérii v Salisbury pôsobili amatérski šonskí sochári John Takawira, Henry Makorekoro, Moses Masaya, Nicholas Mukoremberanwa, Lemon Mosese a i. známi kamennými sochami vystavovanými aj v parížskom Rodinovom múzeu. Thomas Mukarobgwa v abstraktných maľbách využíva oranžovú, modrú a žltú farbu.

Makondovia v Mozambiku a v Tanzánii sa preslávili tradičným umením, drevenými plastikami a maskami vyrezávanými z ťažkého tmavého dreva. Tradičné makondské umenie zaniklo v prvých dvoch desaťročiach 20. stor., v 50. rokoch 20. stor. sa v Tanzánii zrodilo nové makondské umenie, ktoré vzbudilo záujem odborníkov, zberateľov a galérií (ebenové skulptúry démonov a mytologických postáv v štýle shetani a rôzne vysoké ebenové stĺpové súsošia obrastené postavičkami ľudí, duchov a predkov ujamaa).

S drevom pracujú aj nigérijskí sochári Avia Idah, Felix Idubor a Lamidi Fakeye. Yemi Bisiri z Nigérie odlieva bronzové plastiky tradičnou metódou cire perdue na námety súvisiace s africkou tajnou spoločnosťou Ogboni.

Interpretácia afrického výtvarného umenia bola dlho skreslená najmä pre nedostatok základných informácií o vzťahu výtvarnej produkcie k africkým náboženstvám a mytológiám, tradičné umelecké predmety sa dostávali do Európy ako kuriozity. Až začiatkom 20. stor. upozornili na diela afrického výtvarného umenia predstavitelia moderného európskeho umenia P. Picasso, G. Braque, H. Matisse, M. de Vlaminck, A. Derain a expresionisti zo skupiny Die Brücke, ktorí v ňom videli zdroj inšpirácie. Zaujímala ich predovšetkým dekoratívna a štylistická stránka umeleckých diel. Zbierky afrického výtvarného umenia uschovávajú v súčasnosti mnohé svetové galérie a múzeá. Na Slovensku sa artefakty afrického výtvarného umenia nachádzajú v zbierkach Historického múzea Slovenského národného múzea v Bratislave a niekoľkí súkromní zberatelia programovo budujú súkromné zbierky afrického umenia.

afrodiziakum

afrodiziakum [gr.] — látky rastlinného alebo živočíšneho pôvodu na zvýšenie pohlavného pudu a potencie; dráždivé látky (napr. johimbín), ktoré môžu vyvolať prekrvenie pohlavných orgánov, ich špecifické pôsobenie nie je dokázané.

V tradičnej kultúre na Slovensku sa vlastnosti afrodiziaka pripisovali napr. cesnaku (Allium), ľubovníku (Hypericum), hadivke obyčajnej (Ophioglossum vulgatum), zelerovému koreňu, lastovičiemu srdcu, rozmnožovacím orgánom zvierat vyznačujúcich sa veľkou potenciou a plodnosťou, vajciam, ľudskému moču, menštruačnej krvi, chlpom z prirodzenia. Tieto prostriedky sa pridávali do jedla, resp. do nápoja (nápoj lásky) a hrali dôležitú úlohu v erotickej mágii. Nazvané podľa bohyne Afrodity.

agát

agát [gr.], Robinia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bôbovité. Rýchlorastúce jedovaté opadavé stromy alebo kry pochádzajúce zo Severnej Ameriky. Majú nepárnoperovito zložené listy, biele alebo ružové kvety usporiadané v strapcovitých súkvetiach, plod struk. Na Slovensku zdomácnel invázny, do 25 m vysoký druh agát biely (Robinia pseudoacacia) so sivohnedou hlboko zbrázdenou borkou, zriedkavejšie sa pestuje v parkoch agát srstnatý (Robinia hispida) a agát lepkavý (Robinia viscosa) s fialovoružovými kvetmi. Agát Holdtov je hybridom agáta bieleho a druhu Robinia luxurians. Agát tvorí prevažne súčasť nízkych lesov, vyznačuje sa bohatou výmladnosťou. Pre mohutnú koreňovú sústavu sa využíva pri zalesňovaní strží a neúrodných pôd. V lesoch na Slovensku je zastúpený 1,72 % (agát biely; údaj 2012). Drevo má žltozelené jadro, pre tvrdosť sa používa na výrobu náradia, v rezbárstve a nábytkárstve.

Agathosma

Agathosma [-tos-] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď rutovité. Vždyzelené aromatické kríky a polokry s malými protistojnými kožovitými listami a s drobnými päťpočetnými bielými, ružovými, purpurovými alebo červenými kvetmi, plod hranatá tobolka. Na Slovensku sa pestuje Agathosma pulchella s bielymi alebo s purpurovými kvetmi.

agáva

agáva [gr.], Agave — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď asparágovité, podčeľaď agávovité. Sukulentné trváce monokarpické byliny pochádzajúce z oblasti Karibiku a z juhu Severnej, Strednej a Južnej Ameriky, zdomácnené v Európe, Afrike, Indii a na Ďalekom východe. Majú mäsité mečovité, vajcovité alebo kopijovité, na vrcholoch ostnaté, na okrajoch zúbkaté alebo nezúbkaté listy usporiadané v ružiciach a lievikovité kvety so šiestimi korunnými lupienkami usporiadané v okolíkoch, strapcoch alebo metlinách, plod tobolka. Agáva prežíva zvyčajne 12 – 15 rokov, kvitne ale iba raz za život (kvety produkujú veľa nektáru, opeľované sú kolibríkmi a hmyzom, rod Agave palmeri netopiermi rodu Leptonycteris; materská rastlina po odkvitnutí hynie). Jedna z prvých rastlín pestovaných Indiánmi.

Patrí sem okolo 300 druhov, napr. agáva jukatánska (Agave fourcroydes), nazývaná aj jukatánsky sisal, ktorá sa pestuje pre pevné vlákno henequen používané v textilnom priemysle na povrazy, laná a vrecovinu. Rastie najmä v Mexiku (90 %), ale aj Strednej Amerike a na Kube. Agáva americká (Agave americana) sa v 16. stor. udomácnila v oblastiach okolo Stredozemného mora, poskytuje vlákno domingo, na Slovensku sa zvyčajne pestuje na ozdobné účely. Agáva sisalová (Agave sisalana) poskytuje vlákno sisal, Agave falcata vlákno guapilla dlhé 50 – 80 cm, Agave cantalata vlákno cantala, Agave letonae vlákno letona. Z vylisovanej šťavy agávy pulkvovej (Agave atrovirens alebo Agave salmiana) sa pripravuje fermentáciou mexický národný alkoholický nápoj pulque, šťava z čerstvých agáv sa nazýva aguamiel. Obidva nápoje používali okolo 1 000 rokov domorodci výlučne na náboženské a mýtické rituály, v súčasnosti sa v oblastiach bez vody stali zdrojom tekutín. Zo zmesi lisovaných listov ostatných druhov, najmä druhu agáva tekilová (Agave tequilana), sa vyrába alkoholický nápoj tequila (z jednej rastliny sa vyrobí asi 5 litrov). Z druhu Agave angustifolia (synonymum Agave pacifica), zbieraného v horách pomocou somárov a mulíc, sa získava alkoholický nápoj mezcal. Domorodci nazývajú agávu najčastejšie mezcal, mescal alebo metl.

AG Banka

AG Banka, a. s. — peňažný ústav so sídlom v Banskej Bystrici. Založený 1997, vznikol zo slovenskej pobočky Agrobanky Praha. Univerzálna banka s povolením na vykonávanie činnosti v devízovej oblasti. R. 2000 jej Národná banka Slovenska odobrala bankovú licenciu.

agentúra

agentúra [lat.] —

1. organizácia alebo spoločnosť sprostredkujúca služby, napr. umelecká agentúra (divadelná, filmová, literárna a i.), personálna agentúra, cestovná agentúra, grantová agentúra, ratingová agentúra;

2. novin. spravodajská agentúra — inštitúcia, ktorej hlavnou úlohou je každodenne vyhľadávať, zhromažďovať, triediť, spracúvať, distribuovať a doručovať presné, rýchle a objektívne informácie žurnalistického charakteru v slovnej a obrazovej podobe odberateľom najmä z mediálnej sféry (tlači, rozhlasu a televízii), ale aj nemediálnym klientom. Spravodajské agentúry možno typologicky rozdeliť na univerzálne a špecializované. Univerzálne agentúry sa členia na svetové (alebo medzinárodné) a národné, ako aj na globálne systémy s celosvetovým pôsobením. Podľa formy vlastníctva sa spravodajské agentúry delia na komerčné (v súkromnom vlastníctve médií, družstiev alebo iných subjektov) a štátne (priamo riadené štátom alebo s verejnoprávnym štatútom).

Vznik agentúry je spojený s potrebou informovanosti. Počas historického vývinu sa informácie rozličného charakteru doručovali v tlačenej podobe, neskôr telegraficky (odtiaľ názov tlačové a telegrafné agentúry); základným poslaním agentúry je informovať, prinášať správy, preto sa niektoré nazývajú spravodajské alebo informačné. Prvou spravodajskou agentúrou na svete bola Agence Havas založená 1835 v Paríži CH. L. Havasom, ktorá položila základy nezávislej medzinárodnej spravodajskej výmeny. Prostredníctvom poštových holubov boli parížske denníky už 1840 každodenne informované o udalostiach z Londýna a Bruselu. Vynález elektrického telegrafu 1837 podnietil vznik ďalších svetových agentúr; 1848 bola v USA založená Harbor News Association, 1849 v Nemecku Wolffsches Telegraphenbüro, 1851 v Anglicku Reuter a i. R. 1859 podpísali majitelia 3 najväčších európskych agentúr (Havas, Wolff, Reuter) zmluvu, ktorou si medzi sebou rozdelili svet na sféry zberu a distribúcie spravodajstva (neskôr sa k nim pridala americká agentúra Associated Press) a ktorá platila vyše 70 rokov. R. 1957 vzniklo Európske združenie spravodajských agentúr s cieľom navzájom rozvinúť technickú spoluprácu, od 1971 bola jeho členom aj Československá tlačová kancelária (ČTK). Prvou spravodajskou agentúrou na Slovensku bola Slovenská tlačová kancelária založená 1919 v Žiline, neskôr sa zlúčila s ČTK ako jej pobočka v Bratislave (takto činná do 1939), od 1951 pôsobilo v Bratislave Oblastné riaditeľstvo ČTK pre Slovensko (od 1968 skratka ČSTK). R. 1992 rozdelením ČTK vznikla Česko-slovenská tlačová kancelária Slovenskej republiky (samostatné vysielanie od 1. 1. 1993), od 1993 ako Tlačová agentúra SR – Slovakia, od 2008 Tlačová agentúra SR (TASR), od 1997 pôsobí aj Slovenská tlačová agentúra, a. s. (SITA). Zo súčasných svetových agentúr sú najdôležitejšie Reuters (Spojené kráľovstvo), AFP (Francúzsko), AP a United Press International (UPI; obidve USA) a TASS (Rusko);

3. organizácie Spojených národov pre zvláštne úlohy zriaďované podľa Charty Organizácie Spojených národov na plnenie medzinárodne významných úloh v hospodárskej, sociálnej, zdravotnej, kultúrnej a i. oblasti;

4. výzvedná organizácia.

agerát

agerát [gr. > lat.], Ageratum — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Jednoročné alebo trváce byliny alebo kry pochádzajúce zo Severnej Ameriky a z tropických oblastí Južnej Ameriky. Sú vysoké 10 – 90 cm, majú oválne alebo kopijovité listy, biele, svetloružové až fialové rúrkovité kvety a plievkaté lôžko úboru, plod nažka; voňajú kumarínom.

Patrí sem okolo 40 druhov, na Slovensku sa ako okrasné rastliny pestuju agerát hnidákovitý (Ageratum conyzoides), agerát mexický (Ageratum houstonianum alebo Ageratum mexicanum ) a jeho variety a agerát chocholíkatý (Ageratum corymbosum).

Aggtelek

Aggtelek — obec v sev. Maďarsku pri hranici so Slovenskom; 557 obyv. (2015). Stredisko krasovej oblasti prechádzajúcej v podzemí ako jaskynný systém Aggtelek-Baradla do Domice na slovenskú stranu (jedna z najväčších krasových jaskýň Európy). Okolo 25 km podzemných chodieb, 2 vchody, jeden z maďarskej, druhý zo slovenskej strany. Podzemné rieky (Stiks a Acheron) i jazerá. Sanatórium a koncertná sála. Archeologické nálezy z neskorej bronzovej a staršej železnej doby, turistický ruch. R. 1995 bol jaskynný systém Aggteleckého krasu a Slovenského krasu zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Ághová, Lívia

Ághová [-go-], Lívia, 7. 10. 1963 Šaľa — slovenská speváčka (soprán). R. 1984 absolvovala spev na konzervatóriu v Bratislave u M. Fidlerovej. Od 1985 sólistka Opery SND v Bratislave, 1987 – 2001 Opery Národného divadla v Prahe. R. 1985 získala prvé miesto v speváckej súťaži M. Schneidera-Trnavského, 1986 druhé miesto (pri neudelení prvého) na Pražskej jari, 1988 druhé miesto na medzinárodnej súťaži ARD v Mníchove. Uplatnila sa v štýlovo rozmanitom repertoári, úspešná interpretka postáv nemeckého a talianského repertoáru. Hosťovala na viacerých svetových operných scénach (Berlín, Hamburg, Mníchov, Houston a i.), kde stvárnila hlavné postavy ako Donna Elvíra (Don Giovanni), Fiordiligi (Così fan tutte), Micaela (Carmen), Mimi (Bohéma), Jenůfa (Jej pastorkyňa), Líška Bystrouška, Júlia (Ch. Gounod: Romeo a Júlia), Sophie (Gavalier s ružou) a i. Úspešná bola aj na svetových koncertných pódiách, napr. sopránovým sólom v 9. symfónii L. van Beethovena sa uviedla v Prahe, Kolíne nad Rýnom, Bonne a Passau. Venovala sa aj interpretácii kantátovej a oratórnej literatúry. Realizovala mnohé nahrávky na hudobné nosiče, za nahrávku Stabat mater A. Dvořáka získala cenu Grand Prix du Disque a za nahrávku opery A. Dvořáka Král a uhlíř cenu MIDEM Classical Award 2008. V súčasnosti vyučuje spev na Konzervatóriu J. Ježka v Prahe.

Agócs, Zoltán

Agócs [-góč], Zoltán, 24. 4. 1938 Fiľakovo, okr. Lučenec — slovenský technik. R. 1962 – 2012 pôsobil na Stavebnej fakulte STU v Bratislave (1990 – 94 prodekan, 1994 – 2000 vedúci Katedry kovových a drevených konštrukcií); 1994 profesor. Zaoberal sa kovovými konštrukciami, najmä lanovými nosnými sústavami. Zaslúžil sa o rekonštrukciu Mosta Márie Valérie cez Dunaj spájajúceho Štúrovo a Ostrihom (1944 zničený, 2000 – 2001 obnovený). Spoluautor kníh Kov v architektúre (1989), Diagnostika a rekonštrukcie oceľových konštrukcií (Assessment and Refurbishment of Steel Structures; 2004). Nositeľ viacerých cien a vyznamenaní, o. i. Radu Ľudovíta Štúra III. triedy (2000), Ceny Štefana Jedlíka (2000), Veľkej medaily svätého Gorazda (2003) a Striebornej medaily Zväzu slovenských vedecko-technických spoločností (2004).

agrarizmus

agrarizmus [lat.] — politika orientovaná na zastupovanie záujmov a potrieb poľnohospodárskeho obyvateľstva, najmä na ekonomickú sebareprodukciu, nerozvíjanie miest a priemyslu na úkor uspokojovania potrieb a požiadaviek vidieka, na dohovor medzi sférou obchodných a bankových služieb na jednej strane a poľnohospodárskou výrobou na druhej strane a na vládnu akceptáciu rozvoja poľnohospodárstva bez ohľadu na zastúpenie agrárnych strán (reprezentantov agrarizmu) vo vláde.

Agrarizmus ako sociálnopolitická doktrína vznikol v 2. pol. 19. stor. v Nemecku, začiatkom 20. stor. sa začal presadzovať v politickom živote Európy najmä v súvislosti so zavádzaním zastupiteľskej demokracie a s rýchlou industrializáciou (Nemecko, Poľsko, Balkán, Dánsko, Rakúsko-Uhorsko). Agrárne strany sa v medzivojnovom období stali dôležitou súčasťou politického spektra, ich vplyv postupne znížil trvalý pokles vidieckeho obyvateľstva, po 2. svet. vojne boli obnovené v Maďarsku, Poľsku a Bulharsku, kde podporili komunistov v ich úsilí o mocenský prevrat. Novú dimenziu nadobudol agrarizmus po vytvorení európskeho spoločného trhu usilujúceho sa o ochranu menej výkonnej časti poľnohospodárskej produkcie pred výkonnejšou (obmedzenie liberalizácie trhu). Problémy vidieka sa stali súčasťou veľkých (konzervatívnych aj socialistických), ako i nových (zelení) politických strán. Preto v modernej spoločnosti reprezentuje agrarizmus iba menšinu obyv. (3 – 7 %) a v politike sa nemôže stať určujúcou silou. V postsocialistických krajinách predstavuje ochranu poľnohospodárstva počas jeho začleňovania do trhovej ekonomiky (otázky zmien vlastníckych vzťahov, zefektívnenia a ekologizácie výroby, vytvorenia systému potravinovej bezpečnosti).

Na Slovensku položil ideové a programové základy agrarizmu v prvých rokoch 20. stor. M. Hodža, ďalej ho propagovali P. Blaho, F. Juriga, Ľ. Okánik, Ľ. Medvecký, F. Houdek, A. Štefánek, M. M. Bella a i. Ich koncepcia vychádzala z tézy, že politická a hospodárska emancipácia slovenského národa sa musí opierať o najpočetnejšiu sociálnu vrstvu – roľníctvo. Na účinnejšie presadzovanie požiadaviek demokratizácie verejného života a reforiem v agrárnej sfére hlásali potrebu vytvorenia masovej základne agrárneho hnutia. V politickej oblasti išlo o programové a organizačné pretvorenie Slovenskej národnej strany na roľnícku stranu. R. 1908 M. Hodža s M. M. Bellom zorganizovali s týmto zámerom v Budapešti zjazd slovenského roľníctva, ale vplyv agrarizmu v Slovenskej národnej strane vzrastal len postupne. V hospodársko-sociálnej oblasti bolo hlavnou úlohou budovanie siete spolkov a družstiev (1912 vzniklo v Budapešti Ústredné družstvo pre hospodárstvo a obchod). V medzivojnovom období reprezentovala agrarizmus v ČSR Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (známejšia ako agrárna strana). Dejiny agrarizmu sa na Slovensku skončili rozhodnutím reprezentantov londýnskeho a moskovského odboja nepripustiť po vojne obnovenie jej činnosti. Politické zápasy o slovenskú dedinu sa skoncentrovali okolo jednotlivých etáp pozemkovej reformy a po Februári 1948 sa otvoril priestor na presadzovanie koncepcií KSČ. Po politických zmenách 1989 pôsobili na Slovensku od začiatku 90. rokov 20. stor. Hnutie poľnohospodárov SR a Roľnícka strana Slovenska (po voľbách 1994 boli obidve súčasťou vládnej koalície), ktoré sa 1997 zlúčili do Novej agrárnej strany (pôsobila do 1998).

agrárna mágia

agrárna mágia — komplex magických úkonov, ktoré mali pozitívne ovplyvniť vegetáciu (→ mágia). Boli súčasťou vykonávanej práce alebo sa vykonávali v určitých dňoch roka. Časť úkonov agrárnej mágie mala za cieľ ovplyvniť bonitu pôdy a viazala sa na vynášanie hnoja na pole (napr. nemal sa vynášať v piatok a v období pôstu, do prvej alebo do poslednej kopy sa zapichovala čečina, aby sa pole rýchlo zazelenalo, na severozáp. Slovensku cez fašiangy sa turoň váľal po hnojisku). Významnými príležitosťami na zabezpečenie bohatej úrody boli prvá orba a sejba. Pred záprah, ktorý sa pri odchode okiadzal dymom z určitých rastlín, sa položilo vajce a chlieb; oráč si musel vziať so sebou viac chleba, ako stačil zjesť; do prvej brázdy sa dávali omrvinky z vianočného stola, kosť z veľkonočnej šunky, vajíčko alebo škrupiny. Do plachty na vysievanie sa upevnila minca, aby bola bohatá úroda, do siatin obilnín sa vkladal chlieb, vaječné škrupiny, zrno z dožinkového venca, zo snopa, ktorý bol v izbe na Štedrý večer, ap. Medzi ľanové semená sa vkladala slanina, aby vlákna boli jemné, medzi konopné semená zasa vajíčko, aby skoro kvitli. Siať ich mal vysoký človek, aby narástli vysoké. Mak mal siať tučný človek a pri siatí nafukovať líca, aby narástli veľké makovice. Kapustu sadili ženy v bielych šatkách a chytali sa za hlavu, aby boli kapustné hlavy biele a tvrdé. Špecializované úkony boli známe aj na zabezpečenie úrody zemiakov, zeleniny, strukovín a ovocných stromov. Na Štedrý večer sa na štedrovečerný stôl dávali všetky doma dopestované plody a semená rastlín. Na Hromnice sa varili dlhé cestoviny, ženy sa sánkovali a kĺzali, na fašiangy vyskakovali pri tanci a pili na ľan a konope. Bohatá úroda bola ústrednou témou vianočných a novoročných kolied a jarných vinšov.

Agricola, Juraj

Agricola [-ko-], Juraj (Georgius), vlastným menom Georg Bauer, 24. 3. 1494 Glauchau, Sasko – 21. 11. 1555 Chemnitz, pochovaný v Zeitzi — nemecký humanistický lekár a prírodovedec. Pôsobil v Zwickau, Jáchymove a Chemnitzi. Zaoberal sa štúdiom baníctva, geológie, hutníctva a mineralógie, považovaný za jej zakladateľa. Napísal prvú príručku mineralógie O prirodzenosti minerálov (De natura fossilium, 1546) a dielo Dvanásť kníh o baníctve (De re metallica libri XII, 1556) obsahujúce dôležité údaje aj o baníctve v stredoslovenskej banskej oblasti, ktoré mu poskytol J. Dernschwam.

Agrobanka Praha

Agrobanka Praha, a. s. — česká banka so sídlom v Prahe založená 1990, od 2014 v likvidácii. Na Slovensku pôsobila od 1991 v Banskej Bystrici pobočka, z ktorej 1997 vznikla samostatná AG Banka (zanikla 2000).

agrokomplex NÁRODNÉ VÝSTAVISKO

agrokomplex NÁRODNÉ VÝSTAVISKO, štátny podnik — slovenská veľtrhová a výstavnícka spoločnosť so sídlom v Nitre. Organizuje veľtrhy a výstavy vo vlastnom areáli, ako aj národné expozície na výstavách v zahraničí a prostredníctvom nich podporuje komunikáciu medzi spoločnosťami a podnikateľmi na národnej i medzinárodnej úrovni, ako aj rozvíjanie obchodu a medzinárodnej ekonomickej i vedecko-technickej spolupráce. Povinným predmetom jej činnosti je uspokojovanie verejnoprospešných záujmov, ktoré zabezpečuje prostredníctvom Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre so zameraním na dokumentáciu agrárnych dejín Slovenska.

Založená 1973 ako Výstavníctvo poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu so sídlom v Nitre so zameraním na podporu agropotravinárskeho komplexu a na zvýšenie účinnosti propagácie rezortu poľnohospodárstva. R. 1974 začlenená do majetku stálej celoslovenskej poľnohospodárskej výstavy, 1976 bola zriadená účelová organizácia Agrokomplex – Výstavníctvo stálej celoštátnej poľnohospodárskej výstavy v Nitre, ktorá sa 1989 pretransformovala na príspevkovú organizáciu Agrokomplex – Výstavníctvo Nitra, od 2008 pôsobila v novej právnej forme ako Agrokomplex – Výstavníctvo Nitra, štátny podnik, od 2017 súčasný názov.

Prvotným cieľom bolo organizovanie výstavy Agrokomplex s poľnohospodárskym zameraním, pričom sprievodné semináre, súťaže a prednášky pomáhali zdokonaľovať odvetvie poľnohospodárstva. Významná bola i propagácia progresívnych projektov sadovej architektúry a starostlivosti o pôdu, moderných foriem v rastlinnej a živočíšnej výrobe i najnovších vynálezov poľnohospodárskej mechanizácie. Na prvom ročníku výstavy Agrokomplex (1973) sa zúčastnilo 53, na štyridsiatomštvrtom (2017) viac ako 600 vystavovateľov. Od 1989 sa postupne pripravovali nové témy výstav a veľtrhov a ich pôvodné, náučné zameranie sa menilo na komerčné s cieľom vytvoriť moderné, trhovo orientované informačné výstavné a veľtrhové podujatia. Najúspešnejšie z nich sú tematicky zamerané na nábytok a bývanie, strojárstvo, zváranie, zlievanie a elektrotechniku, automobily a dopravnú techniku, stavebníctvo, záhradkárstvo, lesníctvo a drevospracujúce technológie, rybárstvo, poľovníctvo, včelárstvo, farmárske trhy, svadobnú módu a vzdelávanie. Rozloha výstavného areálu je v súčasnosti (2018) 143 ha. Súčasťami výstaviska sú Slovenské poľnohospodárske múzeum (s knižnicou a so skanzenom s Nitrianskou poľnou železnicou), výstavné políčka a 4 jazerá.

agroturistika

agroturistika [gr. + fr.], vidiecka turistika — osobitná forma rekreácie vo vidieckom prostredí s využitím jeho najrôznejších daností; forma cestovného ruchu. Súčasťou rekreácie na vidieku je aj využívanie rôznych pohybových aktivít v prírode vrátane druhov turistiky a športov v prírode. Cieľom agroturistiky je zachovanie pôvodného rázu krajiny, využitie voľných objektov v obciach a nevyužitých rekreačných kapacít, ubytovanie pre menej solventnú klientelu ap. Priamou väzbou na poľnohospodársku výrobu poskytuje agroturistika zázemie poľnohospodárstvu (predaj poľnohospodárskych produktov), rozvojom služieb pomáha riešiť problémy zamestnanosti. R. 1992 vypracovalo Ministerstvo poľnohospodárstva SR (dnes Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR) Rezortný program rozvoja agroturistiky, do ktorého bolo zapojených 92 podnikateľských subjektov z 13 regiónov Slovenska. S agroturistikou úzko súvisí aj Program obnovy dediny schválený 1991 vládou SR. Slovenský zväz vidieckeho turizmu a agroturizmu (dnes Slovenský zväz vidieckej turistiky a agroturistiky) je od 1994 členom Európskej federácie vidieckej turistiky (European Federation of Rural Tourism, EuroGites).

Ahlers, Ivan

Ahlers [álers], Ivan, 21, 3. 1933 Košice — slovenský fyziológ a lekár, manžel Evy Ahlersovej. R. 1962 – 64 pôsobil vo Vojenskej nemocnici v Košiciach (1962 spolupracoval pri prvej hemodialýze na Slovensku), 1964 – 67 v Ústave experimentálnej biológie, 1967 – 90 na Katedre všeobecnej biológie a 1990 – 97 na Katedre fyziológie živočíchov a človeka (založil ju spolu s manželkou) Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (1991 – 97 prorektor pre vedu a umenie); 1986 DrSc, 1989 profesor. Zaoberá sa metabolickými zmenami pri ožiarených potkanoch, metabolickými rytmami a experimentálnou mamárnou karcinogenézou. Autor monografie Vplyv faktorov kozmického letu na tkanivové lipidy pri potkanoch (1984), 20 odborných príspevkov v rôznych monografiách a okolo 250 vedeckých prác. Člen viacerých medzinárodných odborných organizácií, napr. Medzinárodnej astronautickej spoločnosti (International Society of Astronautics). Nositeľ viacerých vyznamenaní, napr. Striebornej (1978) a Zlatej (1987) medaily Československej akadémie vied za prácu v kozmickej biológii a medicíne.

Ahlersová, Eva

Ahlersová [áler-], Eva, 12. 11. 1934 Ostrava — slovenská fyziologička a lekárka, manželka Ivana Ahlersa. R. 1962 pôsobila na Katedre lekárskej biológie Lekárskej fakulty, 1963 – 90 na Katedre všeobecnej biológie, 1990 – 97 na Katedre fyziológie živočíchov a človeka (1990 ju založila spolu s manželom) Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach; 1990 DrSc., 1992 profesorka. Zaoberá sa hormonálnymi a metabolickými zmenami pri ožiarených potkanoch, metabolickými a hormonálnymi biorytmami a funkciou pineálnej žľazy po ožiarení. Autorka 20 odborných príspevkov v rôznych monografiách a okolo 150 vedeckých prác. R. 1982 – 98 predsedníčka Rádiobiologickej sekcie Spoločnosti nukleárnej medicíny a radiačnej hygieny Slovenskej lekárskej spoločnosti a 1998 – 2001 Spoločnosti pre rádioterapiu, rádiofyziku a rádiobiológiu. Členka viacerých odborných organizácií, napr. Európskej pineálnej spoločnosti (European Pineal Society). Nositeľka viacerých vyznamenaní.

Áchim, Ondrej

Áchim, Ondrej, 15. 3. 1871 Békešská Čaba, Maďarsko – 15. 5. 1911 tamže — uhorský roľnícky politik, redaktor, potomok slovenských dolnozemských vysťahovalcov, roľník. Hospodáril na vlastnej pôde, od 1903 viedol Ľudový spolok, 1905 – 06 a 1910 – 11 poslanec uhorského snemu za Reorganizovanú sociálnodemokratickú stranu Uhorska. R. 1906 založil vlastnú Roľnícku stranu (pôv. Nezávislá socialistická strana Uhorska) s tlačovým orgánom, týždenníkom Paraszt Újság (Roľnícke noviny). Zakladateľ odborovej organizácie maloroľníkov, poľnohospodárskych robotníkov a nádenníkov (1908). Vystupoval s programom pozemkovej reformy, úprav daňového systému, priznania sociálnych práv a demokratizácie verejného života. Smrteľne postrelený bratmi Zsilinszkovcami, ktorí patrili k jeho politickým odporcom.

Aigner, Róbert

Aigner, Róbert, 11. 4. 1922 Bratislava – 6. 7. 2001 Paríž — slovenský novinár, publicista a politológ pôsobiaci v Paríži. Od 1969 redaktor slovenského vysielania parížskeho rozhlasu, od 1975 analytik a dokumentátor Inštitútu pre porovnávacie právo v Ivry pri Paríži. Funkcionár Svetového kongresu Slovákov (zástupca jeho generálneho sekretára pre Európu), podpredseda Spolku francúzsko-slovenského priateľstva. Publikoval v slovenskej zahraničnej i vo francúzskej tlači štúdie o situácii na Slovensku i v ďalších krajinách za tzv. železnou oponou.

aikido

aikido [jap.], cesta harmónie (jednoty) — moderná japonská sebaobrana; prostriedok kultivácie myslenia a tela v súlade s prírodou. Aikido existovalo už v 9. storočí ako aiki-džucu, od 1922 súčasný názov. Používa sa v sebaobrane proti neozbrojenému alebo ozbrojenému útočníkovi. Je to kodifikovaný systém s morálnymi, filozofickými a výchovnými návodmi s ucelenou metodikou rozvoja telesných a duševných síl a ich regenerácie. Uplatňujú sa zväčša horizontálne pohyby telesného centra a vertikálne pohyby paže vychádzajúce zo spôsobu práce s mečom, ktoré po spojení vytvárajú špirálovitý pohyb paže i tela. Činnosť sa riadi princípom súladu s útočníkom a jeho stálou kontrolou, t. j. princípom využitia sily súpera, princípom koncentrácie vlastnej sily, duševným princípom a princípom aiki. Zakladateľom aikida bol Morihei Uješiba (*1883, †1969). Od 1960 je organizované Medzinárodnou federáciou aikida (IAF). Na Slovensku sa rozvíja od 1989.

aikinit

aikinit [gr.], PbCuBiS3 — minerál, komplexný sulfid olova, medi a bizmutu, hlavný člen aikinitového radu. Kryštalizuje v rombickej sústave. Vytvára celistvé agregáty alebo ihlicovité a stĺpcovité kryštály. Je tmavoolovenosivý alebo medený, nepriehľadný, má kovový lesk. Hlavné nálezisko Beriozovsk na Urale (Rusko). Na Slovensku bol aikinit vo forme ihličkovitých kryštálikov zistený aj v nerastnej výplni hydrotermálnych žíl pri Slovinkách.

Aischylos

Aischylos, genitív Aischyla, 525/524 pred n. l. Eleuzína – 456/455 pred n. l. Gela, Sicília — grécky autor tragédií, popri Sofoklovi a Euripidovi najväčší z gréckych dramatikov. Počas grécko-perzských vojen bojoval v bitke pri Maratóne (490 pred n. l.). Väčšinu života trávil v Aténach.

Údajne napísal do 90 hier, z ktorých sa zachovalo 7 úplných (pôvodne v rámci trilógií či tetralógií): Peržania (Persai, 472 pred n. l.) – na politicky aktuálnej téme hodnotí perzskú expanziu ako porušenie božského poriadku; Siedmi proti Tébam (Hepta epi Thébas, 467 pred n. l.) – na pozadí mýtu o dôsledkoch Laiovej viny, ktorú zmýva až krv Oidipových synov, vyzdvihuje nepokorenosť demokratických Atén; Prosebníčky (Hiketides) – Danaove dcéry utekajú pred núteným sobášom a nájdu útočisko v meste Argos; Prikovaný Prométheus (Prométheus desmótés; slovenský preklad M. Okál, 1960) – ukazuje cenu pokroku, dobrodinec ľudstva si musí krádež ohňa odpykať prikutý ku kaukazskému bralu, v závere trilógie sa zrejme zmieruje s Diom (Zeus). V jedinej zachovanej trilógii Oresteia (458 pred n. l.; slovenský preklad V. Mihálik, 1988) – Agamemnón, Obeť za mŕtveho (Choéforoi) a Skrotenie fúrií (Eumenides), rozoberá problém krvnej pomsty, ktorú nahrádza vyspelejšia mravná i právna ustanovizeň súdu. Hlavná myšlienka Aischylovej tvorby: ľudský i božský poriadok sa zdokonaľujú, ručiteľom je najvyšší boh Zeus, ktorý trestá človeka, ak jeho pýcha naruší danú rovnováhu sveta. Aischylos je klasikom tragédie, ktorú zdokonalil zavedením druhého herca, posilnil dialogickosť a dramatickosť; na konci života zaviedol (podľa Sofoklovho vzoru) tretieho herca (v trilógii Oresteia).

Ajgi, Gennadij Nikolajevič

Ajgi, Gennadij Nikolajevič, vlastným menom G. N. Lisin, 21. 8. 1934 Šajmurzino, Čuvašsko – 21. 2. 2006 Moskva — ruský čuvašský básnik a literárny historik. Do 1960 písal po čuvašsky, predstaviteľ súdobej čuvašskej intelektuálnej poézie. Neskôr pôsobil v Moskve a začal písať po rusky. V tvorbe nadviazal na výdobytky svetového, najmä francúzskeho a ruského modernizmu i avantgardy s využitím zdrojov čuvašského folklóru. Patril do neoficiálnej kultúry Sovietskeho zväzu. Prvé knihy vydal v cudzine, v Rusku až 1991 vyšla zbierka Tu (Zdes). Ďalšie diela: Veronikin zošit (Tetraď Veroniki), Poklona – spevu (Poklon – peniu) a i. V slovenskom preklade: Žena sprava (1967), Predlžovanie odchodu (1995), Obdarená zima (2008). Nositeľ Petrarcovej ceny a ďalších ocenení za poéziu.

Akadémia múzických umení

Akadémia múzických umení, AMU — umelecká škola v Prahe založená 1945. Vychováva umelcov a teoretikov umenia v odboroch divadelného (Divadelná fakulta AMU, DAMU), filmového a televízneho (Filmová a televízna fakulta AMU, FAMU), ako aj hudobného a tanečného (Hudobná a tanečná fakulta AMU, HAMU) umenia. Súčasťou AMU sú aj filmové a nahrávacie štúdiá, galéria, Divadlo DISK, Divadlo Inspirace, nakladateľstvo a ubytovacie a účelové zariadenia. Jej absolventmi sú významné osobnosti umeleckého života v Čechách (J. Bělohlávek, M. Forman, V. Chytilová, Jan Hřebejk, *1967; J. Menzel) i na Slovensku (O. Dohnányi, J. Jakubisko, M. Lapšanský, P. Toperczer).

akademická tlačiareň

akademická tlačiareň

1. kníhtlačiareň pri Trnavskej univerzite 1646 – 1777, v tomto období jedna z najvýznamnejších tlačiarní v Uhorsku. Produkovala najväčšie množstvo kníh a i. tlačovín na Slovensku (spolu takmer 5-tis.), predovšetkým učebnice, príručky ap. pre potreby Trnavskej univerzity, ďalej pastoračné a katechetické príručky, liturgické knihy a i., ktoré vychádzali v latinskom, maďarskom, nemeckom a slovenskom jazyku, ako i v ďalších slovanských jazykoch. V produkcii prevažovali učebnice a diela s náboženskou tematikou, vyšiel tu Cantus catholici B. Sőlőšiho, Miscelanea M. Sentivániho, Topografia S. Timona a i. Mala vlastnú písmolejáreň a papiereň, 1774 disponovala 6 tlačiarenskými strojmi, pracovalo v nej 8 sadzačov a 10 strojníkov. Po preložení univerzity do Budína (1777) zostala v Trnave pôsobiť len časť tlačiarne, ktorá mala privilégium na vydávanie učebníc;

2. jezuitská tlačiareň pri Košickej univerzite 1673 a 1716 – 73. Mala privilégium na tlačenie kalendárov a viacjazyčných učebníc, vyšli tu diela S. Timona, J. A. Komenského a i. Po zrušení jezuitského rádu ju 1774 odkúpili Landererovci.

akademické tituly

akademické tituly — tituly, ktoré priznávajú vysoké školy absolventom po vykonaní štátnych alebo rigoróznych skúšok podľa zákona. Priznávanie akademických titulov má históriu siahajúcu do stredoveku. Od 13. stor. je najnižší akademický titul bakalár (priznaný prvýkrát na Sorbone). Najvyšší akademický titul priznávaný vtedajšími filozofickými fakultami bol magister, právnické a teologické fakulty udeľovali titul doktor. V priznávaní akademických titulov v súčasnosti sú medzi krajinami značné rozdiely.

Vo Francúzsku je udeľovanie akademických titulov veľmi diferencované. Bakalaureátom (bacalauréat) sa končí stredná škola a umožňuje prístup na vysokú školu, licenciát oprávňuje držiteľov vyučovať, resp. vykonávať advokátske povolanie. Titul magister (maîtrise) sa priznáva po 2. roku štúdia na školách 2. cyklu, napr.: M. S. T. – maîtrise de sciences et technique, M. S. G. – maîtrise de gestion, M. I. A. G. E. – maîtrise de méthodes informatiques appliquées à la gestion des entreprises. Diplom (diplôme) môže byť vysokoškolským vysvedčením, napr. D. E. U. G. – Diplôme d’études universitaires générales, ale i dokladom o absolvovaní neakademických inštitúcií. Pri doktoráte (docteur) sa rozlišuje medzi Doctorat de troisième cycle (vo výskume), Doctorat d’état (najvyšší stupeň) a Doctorat d’université (spravidla sa priznáva zahraničným študentom).

V Nemecku je akademický titul bakalár zriedkavý. Titul magister sa priznáva spravidla po 8-semestrálnom profesijnom štúdiu v odbore spoločenských (M. A. – Magister Artium) a prírodných vied (M. Sc. – Magister Scientiarium). Predovšetkým v prírodovedných a hospodárskych odboroch štúdia na odborných vysokých školách (Fachhochschulen) a odborných akadémiách je profesijné štúdium ukončené udelením diplomu (Dipl. Ing. – diplomovaný inžinier, Dipl. Päd. – diplomovaný pedagóg). Vyšším akademickým stupňom je doktor (napr.: Dr. med. – Doctor medicinae, Dr. phil. – Doctor philosophiae), najvyšším habilitácia.

V Spojenom kráľovstve je najnižší akademický titul (First degree s výnimkou škótskych vysokých škôl) bakalár (Bachelor) priznávaný spravidla po 3- až 4-ročnom štúdiu, napr.: B. A. – Bachelor of Art, B. Sc., B. S. – Bachelor of Science, B. A. (Law) – Bachelor of Arts (Law), B. Litt. – Bachelor of Literature, Bachelor of Letters, B. Phil. – Bachelor of Philosophy. Oxfordská univerzita udeľuje po odovzdaní práce z odboru prírodných vied titul B. Sc. – Bachelor of Science. Titul magister (Master) sa priznáva po ukončení odborného štúdia nasledujúceho po bakalárskom štúdiu (Postgraduate degree) a trvajúcom spravidla 1 – 2 roky: M. A. – Master of Arts, M. Sc., M. S. – Master of Science. Titul M. Sc. udeľovaný Cambridgeskou univerzitou sa priznáva vedeckým pracovníkom. Najvyšší titul je doktor: PhD. – Philosophiae Doctor (v Oxforde D. Ph.), D. Litt. – Doctor of Letters, Doctor of Literature, D. D. – Doctor of Divinity (teológie), D. Sc. – Doctor of Science (vied), LL. D. – Doctor of Laws (právo).

V USA je titul bakalár (Bachelor) najnižší, priznávaný po štvorročnom štúdiu (B. A. – Bachelor of Arts, B. LL. – Bachelor of Laws, B. SC., B. S. – Bachelor of Science ap.). Titul magister (Master) sa získava zvyčajne po ďalšom štúdiu trvajúcom spravidla jeden rok (napr.: M. Sc. – Master of Science, so špecializáciou: M. S. E. – Master of Science in Education, M. S. E. E. – Master of Science in Electrical Engineering, a i.). Najvyšší akademický titul je doktor (napr.: M. Sc. D. – Doctor of Medical Science, LL. D. – Doctor of Laws, Ph. D. – Doctor of Philosophy, a i.).

V Slovenskej republike sa podľa zákona o vysokých školách priznávajú tieto akademické tituly: najnižším je bakalár (Bc.) udeľovaný absolventom prvého stupňa vysokoškolského vzdelávania (bakalársky študijný program) trvajúceho spravidla 3, najviac však 4 akademické roky (v externej forme najmenej 3 a najviac 5 akademických rokov). V študijnom programe druhého stupňa (magisterský, inžiniersky a doktorský študijný program) sa absolventom štúdia (v dennej forme trvajúceho najmenej 1 a najviac 3 akademické roky a v externej forme najmenej 2 a najviac 4 akademické roky) na univerzitách spoločenskovedného charakteru udeľuje akademický titul magister (Mgr.), absolventom umeleckých odborov magister umenia (Mgr. art.), absolventom lekárskych fakúlt doktor všeobecného lekárstva (MUDr.) a doktor zubného lekárstva (MDDr.), v odbore veterinárnej medicíny doktor veterinárnej medicíny (MVDr.), absolventom inžinierskeho štúdia v technických, pôdohospodárskych a ekonomických odboroch inžinier (Ing.), v odboroch architektúra a urbanizmus inžinier architekt (Ing. arch.). Absolventom študijných odborov, v ktorých sa udeľuje akademický titul magister, sa po vykonaní rigoróznej skúšky priznávajú tieto akademické tituly: v prírodovedných študijných odboroch doktor prírodných vied (RNDr.), vo farmaceutických odboroch doktor farmácie (PharmDr.), v spoločenskovedných a umenovedných odboroch doktor filozofie (PhDr.), v právnických a bezpečnostných odboroch doktor práv (JUDr.), v teologických odboroch doktor teológie (ThDr.) a v učiteľských a telovýchovných študijných odboroch doktor pedagogiky (PaedDr.). Najvyšším, tretím stupňom vysokoškolského vzdelávania je doktorandské štúdium, ktorého absolventom sa udeľuje vedecko-akademická hodnosť philosophiae doctor (PhD.), v umeleckých odboroch artis doctor (ArtD.) a v oblasti katolíckej teológie licenciát teológie (ThLic.).