Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 2339 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

AaTh katalóg

AaTh katalóg, aj katalóg Aarneho-Thompsona, klasifikácia Aarneho-Thompsona, AT — označenie najvýznamnejšieho medzinárodného katalógu rozprávkových typov, ktorý zostavil a 1910 publikoval fínsky folklorista Antti Aarne (*1867, †1925) a dvakrát (1928 a 1961) rozšíril americký folklorista Stith Thompson (*1885, †1976). Podnet vzišiel z tzv. fínskej školy, ktorá sa na základe porovnávania variantov folklórnych textov usilovala určiť miesto, čas vzniku a cesty šírenia folklórneho materiálu. Aarne vo svojom katalógu systemizoval rukopisný materiál helsinského archívu, zbierky dánskeho zberateľa Svenda Grundtviga (*1824, †1883) a rozprávky bratov Grimmovcov. Svoj katalóg rozprávkových sujetov (Zoznam rozprávkových typov, Verzeichnis der Märchentypen, 1910), v ktorom použil číselný systém typov, nepovažoval za úplný a predpokladal, že v budúcnosti bude doplnený o množstvo nových rozprávkových typov. Aarneho katalóg bol dvakrát revidovaný S. Thompsonom (od 1928 používaný pod názvom AaTh katalóg), podľa neho vznikli viaceré národné katalógy (slovenský od J. Polívku, 1923 – 32; český od V. Tilleho, 1929 – 37; poľský od J. Krzyżanowského, 1962 – 63; ruský od N. P. Andrejeva, 1929). R. 1960 vyšiel na Slovensku preklad AaTh katalógu v obmedzenom vydaní vo 2 zväzkoch pod názvom Typy ľudových rozprávok: klasifikácia a bibliografia. Tretíkrát bol AaTh katalóg revidovaný 2004, keď ho rozšíril Hans-Jörg Uther (Typy medzinárodných ľudových rozprávok: klasifikácia a bibliografia I – III, The Types of International Folktales: A Classification and Bibliography I – III) a začal sa používať pod názvom Aarneho-Thompsonova-Utherova klasifikácia (Aarne-Thompson-Uther classification, ATU).

Abafi, Leopold Branislav

Abafi, Leopold Branislav, aj Abaffy, pseudonym Branko Rovinov, Branko A. Rovinov, B. R., 18. 2. 1827 Slovenský Aradáč (dnes Aradáč), Srbsko (Vojvodina) – 27. 2. 1883 tamže — slovenský básnik, prozaik a dramatik, autor náboženských spisov, publicista, evanjelický kňaz a kultúrny činiteľ slovenského obyvateľstva Vojvodiny. Účastník slovenského povstania 1848 – 49 a Slovanského zjazdu v Prahe.

Autor básnickej zbierky Pomnenka na slavjanskou besedu 1848 (1848). V prvej polovici 60. rokov 19. stor. časopisecky uverejnil prózy Vidina a skutočnosť (1860, Sokol), Starý mládenec alebo jeden z Východnej Indie navrátivší sa bohatý pán... (1861, Černokňažník), Na rákosí (1963, Sokol) a Tri hroby (1864, Lipa). R. 1842 zdramatizoval Kalinčiakovu poviedku Bozkovci, originál dramatizácie i jeho odpis uverejnený 1846 v levočskom zábavníku Živuot sa však nezachovali. Za jeho článok Tým miernym (1875) uverejnený v Cirkevných listoch bol ich vydavateľ J. M. Hurban odsúdený na tri mesiace väzenia. Abafi prekladal zo slovenčiny do maďarčiny a z nemčiny do slovenčiny. Založil a redigoval náboženský časopis Slovo života.

Abafiovci

Abafiovci (Abafi), aj Abaffyovci (Abaffy) — uhorský šľachtický rod. Prvý známy člen (zakladateľ) rodu bol Aba pochádzajúci z rodu Hanva; žil v 2. pol. 13. stor. v Abovciach (pôvodne Malá Hanva), ktoré boli nazvané podľa neho. Rod sa postupne rozčlenil na viacero vetiev, ktoré mali majetky aj v iných stoliciach Uhorska a v Sedmohradsku. Jeho viacerí členovia boli hodnostármi Gemerskej a Oravskej stolice: Ján, zakladateľ oravskej vetvy rodu, prefekt a kapitán Oravského hradu, 1587 mu Juraj Turzo daroval dedinu Horná Lehota, kde si postavil kúriu a podľa ktorej začal používať predikát (z Hornej Lehoty); Jozef, manželstvom s Alžbetou Okoličániovou získal v 1. pol. 18. stor. kúriu a majetok v Mokradi (dnes miestna časť Dolného Kubína) na Orave. Za najvýznamnejšieho člena rodu sa pokladá František, 1730 Horná Lehota, okr. Dolný Kubín – 15. 3. 1817 tamže, uhorský jakobín, stoličný úradník (oravský podžupan, súdny prísediaci) a publicista. Precestoval mnohé európske krajiny a stal sa prívržencom osvietenského hnutia. Na uhorskom sneme 1790 – 91 stúpenec radikálnej opozície. Neskôr sa zapojil aj do hnutia uhorských jakobínov. Autor prác namierených proti uhorským politickým pomerom a pravdepodobne aj slovenského a maďarského prekladu Marseillaisy. Po odhalení tzv. Martinovičovho sprisahania v auguste 1794 zatknutý; v máji 1795 prepustený.

Abasıyanık, Sait Faik

Abasıyanık, Sait Faik, 23. 11. 1906 Adapazarı – 11. 5. 1954 Istanbul — turecký prozaik. Písal najskôr poéziu, neskôr už len prózu. Okrem zbierky veršov a 2 románov 1936 – 54 publikoval 13 zbierok poviedok. Priekopník moderne chápanej psychologickej poviedky. Usiloval sa preniknúť do vnútra svojho hrdinu – malého človeka konfrontovaného s rozporuplnou realitou. Mnohé poviedky sú vnútorným monológom rozvíjajúcim myšlienku o živote a jeho hodnotách, o ľuďoch a o prírode, reflexia prevláda nad epickými prvkami. Zbierky: Samovar (Semaver, 1936), Vodojem (Sarniç, 1939), Nepotrebný človek (Luzumsuz Adam, 1948), Posledné vtáky (Son kuşlar, 1952) a i., slovenský výber vyšiel pod názvom Žena v lastovičom hniezde (1982).

Abdalhalím, Ibráhím

Abdalhalím, Ibráhím, 1920 Mít Gamr – 1986 — egyptský publicista a prozaik. V časopisoch publikoval sociálne zamerané poviedky (pseudonym Muchlis Ibráhím). Otrasným spoločenským dokumentom je autobiografický román Dni detstva (Ajjám at-tufúla, 1955), v slovenskom prerozprávanom vydaní Slnko svieti na môj Níl (1962).

abeceda

abeceda — sústava písomných znakov (→ písmo) s pevne stanoveným poradím znázorňujúca zvukovú podobu hlások; každý znak v abecede zvyčajne označuje jednoduchú samohlásku alebo spoluhlásku, termín abeceda sa niekedy používa aj pri slabičnej abecede. Názov abeceda je odvodený z prvých 4 písmen latinského písma (a, b, c, d); medzinárodný výraz alfabeta je utvorený podľa prvých 2 písmen gréckej abecedy (alfa, beta; → grécke písmo); ruská abeceda sa nazýva azbuka. Pretože jednotlivé písmená mali pôvodne aj číselnú platnosť, bolo ustálené poradie nevyhnutné. Princíp usporiadania podľa abecedy hrá dôležitú úlohu vo všetkých súčasných spôsoboch uchovávania a vyhľadávania informácií (v slovníkoch, informačných príručkách, katalógoch ap.).

Vznik abecedy sa nedá presne datovať. Všeobecne sa predpokladá, že prvá abeceda, známa ako severosemitská, vznikla v oblasti vých. pobrežia Stredozemného mora v období medzi 1700 – 1500 pred n. l. Hlavný rozvoj prebiehal na konci 2. tisícročia pred n. l. Rastúci politický význam Izraela, Fenície a Aramu, obchodný význam Sábskeho kráľovstva v juhozáp. Arábii a rast spoločenstva, z ktorého sa vyvinul grécky národ, umožnili vznik 4 vetiev: kanaánskej, aramejskej, juhosemitskej (čiže sábskej) a gréckej abecedy. Od gréckej abecedy sú odvodené európske abecedy (→ latinské písmo, → cyrilské písmo); základom slovenskej abecedy, podobne ako abecied iných jazykov str. a záp. Európy, je latinská abeceda. Chýbajúce znaky tejto abecedy nahrádza slovenčina znakmi s diakritickými znamienkami (dĺžňom á, mäkčeňom – č, vokáňom – ô, dvoma bodkami – ä) a zložkami (dz, , ch). Slovenská abeceda sa skladá z týchto znakov: a, á, ä, b, c, č, d, ď, dz, , e, é, f, g, h, ch, i, í, j, k, l, ĺ, ľ, m, n, ň, o, ó, ô, p, q, r, ŕ, s, š, t, ť, u, ú, v, w, x, y, ý, z, ž. Vyskytlo sa niekoľko pokusov zostaviť dokonalú abecedu, ktorá by ideálne využívala jeden a ten istý znak pre každú hlásku jazyka. Najvýznamnejší z nich vyústil koncom 19. stor. do vytvorenia Medzinárodnej fonetickej abecedy. Pojmom abeceda sa označujú aj abecedy tvorené systémom značiek pre jednotlivé písmená, najznámejšie z nich sú Morseova abeceda a slepecká abeceda (→ Braillovo písmo). Na základe Medzinárodného signálneho kódu bola utvorená vlajková abeceda.

Ábel, Jozef

Ábel, Jozef, 16. 8. 1941 Piešťany — slovenský spevák (tenor). R. 1960 – 63 študoval spev u Imricha Gála (*1910, †1977) a Š. Hozu na konzervatóriu v Bratislave, 1963 – 67 u Vlasty Linhartovej na JAMU v Brne. Víťaz Dvořákovej súťaže v Karlových Varoch (1968). R. 1955 – 82 sólista opery Štátneho divadla v Ostrave, 1982 – 2004 Opery SND v Bratislave. Ako lyrický tenor sa uplatnil v širokom domácom i svetovom operetnom aj opernom repertoári: Jeník (Predaná nevesta), Turridu (Sedliacka česť), Záboj (Svätopluk), Alfred (Traviata), Cavaradossi (Tosca), Števo (Jej pastorkyňa).

Ábelová

Ábelová — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji vo vých. časti Krupinskej planiny, 550 m n. m.; 232 obyvateľov (2015); miestne časti: Ábelová, Madačka, Nedelište.

Písomne doložená 1275 ako Abelfeuld, 1460 Abellehota, 1773, 1786 Abelova, 1808 Ábelova, 1863 Abelova, 1873 – 82 Abellehota, 1888 – 1902 Abelova, 1907 – 13 Ábelfalva, 1920 Ábelová, Jabelová, 1927 – 48 Abelová, 1948 Ábelová.

R. 1973 bola k nej pričlenená obec Madačka (1773 Madacska, 1786 Mad[a]czka, 1808 Madácska, Madáčka, 1863 Madácska, 1873 – 1902 Madacska, 1907 – 13 Madácsi, 1920 – 73 Madačka), 1990 obec Nedelište (1773 Negyelistye, 1786 Nedelischtye, 1808 Nedelistye, Nedělisstě, 1863 –1 902 Nedelistye, 1907 – 13 Nederes, 1920 – 90 Nedelište).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Ojedinelý archeologický nález zdobeného meča z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. klasicistický kostol z 1826 – 29, zrubové domy so slamenou strechou z 19. stor. Pôsobisko Timravy (na bývalej evanjelickej fare pamätná tabuľa z 1962, v budove bývalej školy pamätný dom zriadený 1977).

Abelovič, Jaroslav

Abelovič, Jaroslav, 4. 4. 1932 Naháč, okres Trnava – 18. 5. 1996 Bratislava — slovenský geodet. Od 1958 pôsobil na Stavebnej fakulte STU; 1991 profesor. Zameriaval sa najmä na budovanie presných lokálnych sietí v oblastiach dynamiky svahových pohybov a na riešenie problémov metrológie v geodézii. Spoluautor vysokoškolskej príručky Meranie v geodetických sieťach (1990) a takmer 70 vedeckých a odborných prác. Predseda Slovenského zväzu geodetov, ako aj predstavenstva Komory geodetov a kartografov, na ktorých zriadení mal veľkú zásluhu.

Ábelovský, Ján

Abelovský, Ján, 30. 4. 1950 Trnava — slovenský historik umenia. R. 1968 –74 študoval na Katedre estetiky a dejín umenia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. R. 1975 – 89 pôsobil v SNG, 1990 – 93 v Ústave dejín umenia SAV, 1990 – 93 odborný poradca galérie MITTE vo Viedni, od 1998 výkonný riaditeľ aukčnej spoločnosti SOGA. Zaoberá sa slovenským umením 19. a 20. stor. Autor niekoľkých odborných štúdií, kurátor výstav. Autor monografií Július Jakoby (1994), Výtvarná moderna Slovenska. Maliarstvo a sochárstvo 1890 – 1949 (1997; s K. Bajcurovou), Timeless Visions (1997), J. Hála (2006), Alexy (2008).

Abendroth, Hermann

Abendroth [á- -rót], Hermann, 19. 1. 1883 Frankfurt nad Mohanom – 29. 5. 1956 Jena — nemecký dirigent. Študoval u Ludwiga Thuilleho (*1861, †1907) a Felixa Mottla (*1856, †1911). Pôsobil v Mníchove, Lübecku, Essene, Berlíne a Kolíne nad Rýnom, 1935 – 45 šéfdirigent Gewandhausorchestra v Lipsku, od 1945 šéf hudobného vysielania v lipskom a berlínskom rozhlase a profesor na Vysokej hudobnej škole vo Weimare. Významný interpret hudby L. van Beethovena, J. Brahmsa a A. Brucknera. Dirigoval aj Slovenskú filharmóniu.

Abov

Abov, maď. Abaúj — historické územie na juhových. Slovensku a v severových. Maďarsku. Pôvodné hradné županstvo a jeho sídlo dostali názov podľa Samuela Abu. Územie zahŕňalo veľkú časť dnešného vých. Slovenska a záp. časť severových. Maďarska; v 2. pol. 13. stor. sa od neho oddelili a samostatnými župami sa stali na Slovensku Šariš a v Maďarsku Heveš (Heves). Na zmenšenom území sa samostatná župa a potom šľachtická stolica Abov (vrátane samosprávnych orgánov) vyvíjala od pol. 13. do začiatku 14. stor. Pôvodné sídlo župy hrad Abaújvár, podľa archeologického výskumu postavený asi v 1. pol. 11. stor., je v súčasnosti na území Maďarska (tesne pri štátnej hranici so Slovenskom), kde ležala približne aj polovica Abovskej stolice. Administratívne centrum Abova (Abovskej župy) sa z hradu už 1262 presunulo do Forró a na iné miesta, v 2. pol. 16. stor. sa ustálilo v Gönci a od pol. 17. stor. sa trvalým sídlom stali Košice, ktoré boli vždy najvýznamnejším hospodárskym a kultúrnym strediskom celého Abova.

Abovce

Abovce, maď. Abafalva — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v juž. časti Rimavskej kotliny na nive a terase rieky Slaná, 159 m n. m.; 624 obyvateľov, 23,2 % slovenskej, 67,6 % maďarskej národnosti (2015). Písomne doložená 1339 ako Abafalva, 1382 alia Hanua, 1773, 1786, 1808 Abafalva, 1863 Abafala, 1873 – 82 Abafalva, 1888 Abafalu, 1892 – 95 Abafala, 1898 – 1913 Abafalva, 1920 Abovce, 1927 – 38 Abovce, Abafalva, 1938 – 45 Abafalva, 1945 – 48 Abovce, Abafalva, 1948 – 74, 1990 Abovce. R. 1938 – 45 pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Stavebné pamiatky: klasicistický kaštieľ Abafiovcov s barokovými prvkami z 1800 – 10, neogotický rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie z 1907.

Abovci

Abovci (Aba) — jeden z najstarších uhorských šľachtických rodov nazvaný podľa svojho najvýznamnejšieho člena Samuela Abu, ktorý sa nakrátko stal uhorským kráľom. Najstarší predkovia rodu pochádzali z tej časti Chazarov (Kozárov), ktorí sa ešte v 9. stor. odtrhli od Chazarského kaganátu a pridali sa k starým Maďarom. Najstarším, podľa mena známym predkom rodu bol Pata, ktorý si pod Matrou (Heveš) postavil hrad. Abovci mali majetky v Abovskej, Šarišskej a Nitrianskej župe a za Drávou. Z prameňov z 13. – 14. stor. možno doložiť okolo 28 vetiev rodu, z ktorého pochádzal napr. aj palatín Omodej (→ Omodejovci). R. 1067 založili Abovci rodový benediktínsky kláštor v Százde (dnes v severových. Maďarsku) a 1143 v Krásnej nad Hornádom; postavili aj hrady Slanec a Branč.

Abovská pahorkatina

Abovská pahorkatina — podcelok Bodvianskej pahorkatiny medzi dolinou Bodvy a hranicou s Maďarskom, na juhu ohraničuje Košickú kotlinu; okolo 190 m n. m. Budovaná pliocénnymi jazernými a riečnymi sedimentmi (íly, piesky, štrky) miestami pokrytými štvrtohornými sprašami. Zväčša odlesnené územie zaberajú najmä orná pôda a trávnaté porasty.

Abrahám

Abrahám — obec v okrese Galanta v Trnavskom kraji v Podunajskej nížine na nive Gidry, 125 m n. m.; 1 038 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1266 ako Scent Abraan, 1773 Sz[ent] Abraham, 1786 Abraham, Sent-Abraham, 1808 Ábrahám, Sz[ent]-Ábrahám, Abrahám, 1863 Szentábrahám, 1873 – 1913 Ábrahám, 1920 Abrahám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Jedno z najvýznamnejších archeologických nálezísk na Slovensku. Archeologické nálezy z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou, lužianska, želiezovská, lengyelská a badenská kultúra), kostrové pohrebiská z bronzovej doby (nitrianska skupina, unětická a maďarovská kultúra), halštatské sídlisko, rozsiahle žiarové a kostrové pohrebisko zo staršej i z mladšej rímskej doby (226 hrobov, keramika, spony, šperky, zbrane, importy), rímsko-barbarské sídlisko, kostrové hroby z obdobia sťahovania národov, slovanské žiarové pohrebisko s keramikou pražského typu, pohrebisko belobrdskej kultúry z 11. – 12. stor. (101 hrobov).

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol patriarchu Abraháma z 1782, pri kostole kamenný stĺp s podstavcom so sochou Krista na kríži (1759), secesný kaštieľ postavený 1899 podľa projektu Ö. Lechnera.

Abrahám Červený

Abrahám Červený, 13. stor. – okolo 1325 — uhorský veľmož. Syn Meynoltha, pravdepodobne pochádzal z rodu hradných jobagiónov. Familiár svätojurskej vetvy rodu Huntovcov-Poznanovcov, od 1292 Matúša Čáka Trenčianskeho, 1292 bránil Bratislavský hrad proti Kősegiovcom, dobyl Plavecký hrad. R. 1294 – 96 bratislavský kuriálny sudca (podžupan), od 1297 taverník Matúša Čáka. Od uhorského kráľa Ondreja II. dostal hrad Holíč s panstvom, neskôr získal aj hrad Branč s panstvom. Keď Matúš Čák napriek familiarite siahol na jeho majetky, asi od 1310 prestal byť jeho stúpencom a prešiel na stranu Karola I. Róberta.

Abrahamffy, Ján

Abrahamffy, Ján, aj Abrahamfi, 1662 Nové Mesto nad Váhom – 16. 4. 1728 Skalica — slovenský barokový náboženský spisovateľ a kňaz. R. 1679 študoval filozofiu, 1682 teológiu na univerzite v Trnave, 1684 vstúpil do františkánskej rehole v Hlohovci, 1687 vysvätený za kňaza. Od 1690 pôsobil ako učiteľ v kláštoroch v Beckove, Kremnici, Hlohovci, Prešove (Nižnej Šebastovej), Košiciach a Skalici. Písal v slovenskom (kultúrna západoslovenčina) i v latinskom jazyku.

Autor prvej slovenskej tlačenej katolíckej modlitebnej knižky Knižka modliteb nábožných (1693), ktorá obsahuje prvky barokovej františkánskej zbožnosti a reaguje na problémy doby, napr. na protiturecké a protihabsburské boje a odsudzuje neduhy v spoločenskom živote (nespravodlivá vrchnosť, úplatnosť sudcov), latinskej modlitebnej knižky Holocaustum quotidianum (Každodenná zápalná obeta, 1695; nezachovala sa), zbierky žalmov Žaltár (1697, nezachovala sa), náboženského protireformačného polemického spisu Fakule horící o pravé cirkvi Kristove (1700) a rukopisov štyroch kníh nedeľných a sviatočných kázní (Liber Abrahamffyanus, nezachovali sa).

Abrahamides, Izák

Abrahamides, Izák, aj Hrochotius, Hrochotský, Abrahamffy, 1557 Hrochoť, okres Ban. Bystrica – 30. 8. 1621 Bojnice, okres Prievidza — slovenský náboženský spisovateľ, evanjelický kňaz a cirkevný hodnostár. Po štúdiách v Prahe a Lipsku vysvätený 1595 vo Wittenbergu za kňaza, 1595 – 1607 farár vo Zvolene, 1607 – 21 v Bojniciach. Na Žilinskej synode 1610 zvolený za jedného z prvých troch superintendentov slovenskej evanjelickej cirkvi. S E. Lánim a so S. Melikiom vydal slovenský preklad Lutherovho katechizmu Katechizmus Dr. M. Luthera z nemeckého jazyka na slovenský preložený (1612). Autor latinskej humanistickej pohrebnej kázne za palatínom Jurajom Turzom Oratio exequialis... D. Georgio Thurzoni (1617), ako aj ďalších kázní (zachované v rukopise).

Abrahamides, Ján

Abrahamides, Ján, aj Ponicenus, Ponikinus, asi 1570 Poniky, okres Banská Bystrica – okolo 1630 asi Čachtice, okres Nové Mesto nad Váhom — slovenský náboženský spisovateľ a evanjelický kňaz. Roku 1604 – 27 pôsobil v Čachticiach, 1609 verejne obvinil grófku Alžbetu Bátoriovú z vraždenia dievčat. Autor latinských humanistických pohrebných veršov za zemepánom Františkom Nádašdym Carmina funebria Francisco de Nadasd (1604) a i.

Abrahámovce

Abrahámovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji na styku Nízkych Beskýd s Bartošovskou kotlinou, 265 m n. m.; 368 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1427 ako Abranfalua, 1476 Abran, 1773 Abrahamfalva, Abrahamfalu, Abrahamowez, 1786 Abrahamfalu, Abrahamowce, 1808 Ábrámfalva, Abramovce, 1863 Abrahámfalu, 1873 – 1902 Ábrahámfalu, 1907 – 13 Ábrahámfalva, 1920 Abrahamovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Rokokový rímskokatolícky Kostol sv. Anny z 2. pol. 18. stor.; archeologická lokalita (eneolitická mohyla).

Abrahámovce

Abrahámovce — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji na juhozáp. svahoch Levočských vrchov, 714 m n. m.; 263 obyvateľov (2015); miestne časti: Abrahámovce, Pikovce. Písomne doložená 1286 ako Abraham, 1323 (villa) Abrahe, 1367 Abraamfalua, 1786 Abrahamsdorf, Abrahamfalva, Abrahamowcze, 1808 Ábrahámfalva, Abrahamsdorf, Abrahámowce, 1863 Ábrahámfalva, 1873 – 92 Ábrahámfalu, 1895 – 1902 Ábrahámfalupikfalu, 1907 – 13 Ábrahámpikfalva, 1920 Abrahámovce, Pikovce, 1927 – 52 Abrahamovce-Pikovce, 1952 – 82 Abrahamovce, 1982 Abrahámovce. Patrila do Stolice 10 spišských kopijníkov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom a košikárstvom. Archeologické sídliskové nálezy z 13. stor. Stavebné pamiatky: renesančný rímskokatolícky Kostol sv. Šimona a Júdu (pôvodne gotický z 1. pol. 14. stor., neskôr upravovaný, gotický oltár s plastikami a maľbami zo 14. a z 15. stor.).

Abrahamowiczová, Danuta

Abrahamowiczová [-čo-] (Abrahamowicz), Danuta, 18. 1. 1937 Kurhany, oblasť Rivne, Ukrajina – 27. 3. 1995 Krakov, Poľsko — poľská prekladateľka a slovakistka. Venovala sa publicistickej a výskumnej práci v oblasti poľsko-slovenských literárnych vzťahov a do poľštiny prekladala slovenskú prózu a poéziu. Spoluautorka Malého slovensko-poľského a poľsko-slovenského slovníka (2 zv., 1994).

Abramová

Abramová — obec v okrese Turčianske Teplice v Žilinskom kraji v juhozáp. časti Turčianskej kotliny na úpätí Malej Fatry, 500 m n. m.; 191 obyvateľov (2015); miestne časti: Abramová, Laclavá, Polerieka.

Písomne doložená 1404 ako Abrahamfalva, 1419 Abramfalua, Abrahamfalua, v 15. stor. Polereka vulgo Abrahamova vez, 1736 Abraham falva Slauis Abrahamová, 1773 Abrahamfalva, Abranowa, 1786 Abrahámfalva, Abranowa, 1808 Ábrahámfalva, Abrahámowa, 1863 – 1907 Ábrahámfalu, 1913 Turócábrahámfalva, 1920 Abramová.

R. 1951 k nej bola pričlenená obec Laclavá (písomne doložená 1401 ako Laczloufalua, 1404 Laszlofalva, 1773 Laszlófalva, Laczlawá, 1786 Laszfalwa, Laczlawa, 1808 Lászlófalva, Laszlova, 1863 – 1907 Lászlófalu, 1913 Lászlófalva, 1920 – 51 Laclavá) a 1991 obec Polerieka (písomne doložená 1360 ako de Poreycha, 1361 Paralaka, 1363 Proloeka, 1773 Polerjeka, 1786 Polerieka, 1808 Polereka, Poleriéka, Poleřeka, 1863 Polerjeka, 1873 Polerieka, 1877 – 82 Polerjéka, 1888 Polerieka, 1892 – 1907 Polerjeka, 1913 Mezőpatak, 1920 – 91 Polerieka).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lese a povozníctvom. Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Kozmu a Damiána (1375, prevažne s barokovým interiérom, veža z 1927), renesančná kúria z 2. pol. 17. stor., klasicistická kúria z 1. pol. 19. stor.

Abranovce

Abranovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v sev. časti Košickej kotliny na záp. svahu Slanských vrchov, 475 m n. m.; 644 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1320 ako Abram, 1431 Abran, Kysabran, Naghabran, 1773 Abrahány, Abrahanowcze, 1786 Abrahany, Abrahamowcze, 1808 Abrány, Abrányfalva, Abrany, Abranowce, Obranowce, 1863 – 1913 Ábrány, 1920 Abranovce. Obyvatelia sa zaoberali prácou v lesoch a poľnohospodárstvom. Klasicistický gréckokatolícky Chrám narodenia presvätej Bohorodičky (1868).

abreviácia

abreviácia [lat.] — tvorenie slov skracovaním, najčastejšie v grafickej podobe, ako prostriedok jazykovej ekonómie. Mechanickým skracovaním slovných spojení vznikajú skratky, značky a skratkové slová. Pri skracovaní sa využívajú prvé písmená slov (t. j. – to jest, MS – Matica slovenská), prvé slabiky (Slovpap), resp. sa vynecháva časť slova (Miro – Miroslav).

Abrittus

Abrittus — rímske mesto v severových. Bulharsku (ležiace 2 km záp. od dnešného mesta Razgrad). R. 251 sa v jeho blízkosti odohrala bitka Gótov s Rimanmi, v ktorej padol rímsky cisár Decius a jeho syn Herennius Etruscus. Rímske opevnenie pochádza z 2. – 3. stor., po gótskych vpádoch v 3. – 4. stor. sa uskutočnila jeho prestavba, posledné stavebné úpravy v 6. stor. Rímske mesto malo 3 brány a 31 veží. K najvýznamnejším pamiatkam z neskoršieho obdobia patria 3 kresťanské svätyne, z ktorých najznámejšia je trojloďová bazilika zo 6. stor. Po zničení mesta Avarmi a Slovanmi tam v 6. – 10. stor. prosperovalo slovansko-bulharské sídlisko.

absencia

absencia [lat.] — neprítomnosť;

1. lek. absentia — druh epileptického záchvatu prejavujúci sa krátkodobou, niekedy len niekoľkosekundovou stratou vedomia bez straty svalového napätia a bez pádu. Počas záchvatu chorý nereaguje na vonkajšie podnety, po jeho odoznení si naň nepamätá. Vyskytuje sa najmä u starších detí;

2. práv. neprítomnosť zamestnanca na pracovisku, jeho neúčasť na výkone práce. Pracovné právo delí neprítomnosť zamestnanca v práci na ospravedlnenú a neospravedlnenú. V slovenskom práve Zákonník práce z 2001 (podobne ako Zákonník práce z 1965) rieši situácie, keď na strane zamestnanca vznikne nemožnosť plniť povinnosť pracovať (prekážky v práci na strane zamestnanca), ako aj situácie, keď zamestnávateľ nie je schopný prideľovať prácu (prekážky v práci na strane zamestnávateľa). V obidvoch prípadoch Zákonník práce absenciu zamestnanca ospravedlňuje (ospravedlnená absencia) a v určitých prípadoch je zamestnávateľ povinný poskytnúť aj náhradu mzdy.

Ospravedlnenou absenciou bola do roku 2002 (podľa Zákonníka práce z 1965) napr. práceneschopnosť zamestnanca pre chorobu alebo pre úraz, počas karantény alebo počas ošetrovania chorého člena rodiny, neprítomnosť muža v práci v období, počas ktorého mu bola poskytovaná peňažná pomoc podľa právnych predpisov, u zamestnankýň v období materskej a ďalšej dovolenky, neprítomnosť zamestnanca v práci pre prekážky z príčin všeobecného záujmu, pre výkon služby v ozbrojených silách alebo pre účasť v civilnej službe, pre školenie a štúdium popri zamestnaní, pre dôležité osobné prekážky taxatívne ustanovené pracovnoprávnym predpisom, ako aj z iných vážnych príčin, ak zamestnávateľ zamestnancovi poskytol pracovné voľno.

Podľa Zákonníka práce z 2001 medzi prekážky v práci na strane zamestnanca patria: 1. prekážky z dôvodov všeobecného záujmu; 2. prekážky z dôvodu plnenia brannej povinnosti a z dôvodu pravidelného cvičenia alebo plnenia úloh ozbrojených síl; 3. prekážky z dôvodu zvyšovania kvalifikácie; 4. dôležité osobné prekážky v práci.

V prípade prekážok z dôvodov všeobecného záujmu zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pracovné voľno na nevyhnutne potrebný čas na výkon verejných funkcií, občianskych povinností (napr. činnosť svedka, tlmočníka, znalca, pri poskytnutí prvej pomoci) a i. úkonov vo všeobecnom záujme (napr. darovanie krvi, výkon funkcie v odborovom orgáne, činnosť člena poradného orgánu vlády Slovenskej republiky), ak túto činnosť nemožno vykonať mimo pracovného času. Pracovné voľno poskytne zamestnávateľ bez náhrady mzdy, ak Zákonník práce, osobitný predpis alebo kolektívna zmluva neustanovuje inak alebo ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodne inak. V prípade zvyšovania kvalifikácie sa rozlišuje prehlbovanie kvalifikácie a zvýšenie kvalifikácie. Prehlbovanie kvalifikácie je výkonom práce a za tento čas patrí zamestnancovi mzda. Zamestnávateľ môže prehlbovanie kvalifikácie aj nariadiť. Zvýšenie kvalifikácie je prekážkou v práci na strane zamestnanca a patrí mu náhrada mzdy, ak sa zamestnávateľ zaviazal poskytnúť mu pracovné voľno a náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, najmä ak je predpokladané zvýšenie kvalifikácie v súlade s potrebou zamestnávateľa. V prípade dôležitých osobných prekážok v práci zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho dočasnej pracovnej neschopnosti pre chorobu alebo pre úraz, počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky, karantény alebo počas ošetrovania chorého člena rodiny. Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pracovné voľno s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy najmä z týchto dôvodov: vyšetrenie alebo ošetrenie zamestnanca v zdravotníckom zariadení (pracovné voľno s náhradou mzdy sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, najviac na sedem dní v kalendárnom roku, ďalšie pracovné voľno bez náhrady mzdy), sprevádzanie rodinného príslušníka do zdravotníckeho zariadenia na vyšetrenie alebo ošetrenie (pracovné voľno s náhradou mzdy sa poskytne najviac na sedem dní v kalendárnom roku), úmrtie rodinného príslušníka (pojem rodinný príslušník v tejto súvislosti bližšie vymedzuje Zákonník práce), svadba. Zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi z týchto dôvodov ďalšie pracovné voľno bez náhrady mzdy, prípadne mu môže poskytnúť pracovné voľno bez náhrady mzdy z iných dôvodov.

Zamestnávateľ je tiež povinný ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca v práci za čas jeho účasti na štrajku v súvislosti s uplatnením jeho hospodárskych a sociálnych práv; mzda ani náhrada mzdy zamestnancovi nepatrí. Účasť na štrajku po právoplatnosti rozhodnutia súdu o nezákonnosti štrajku sa považuje za neospravedlnenú neprítomnosť zamestnanca v práci. Ospravedlnená je aj absencia z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Ide o prípady, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre: 1. prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, dodávkou surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu (patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku); 2. nepriaznivé poveternostné vplyvy (zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku); 3. iné prekážky na strane zamestnávateľa (zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku).

V prípade neospravedlnenej absencie zamestnanca sa využívajú represívne opatrenia podľa Zákonníka práce. Jednou zo sankcií je možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru so zamestnancom, ďalšou možnosť zo strany zamestnávateľa za každú neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný deň) krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva dni. Neospravedlnené zameškania kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú. O tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov.

Absolón, Daniel

Absolón, Daniel, aj Lilienberg, Günther von Lilienfeld, asi 1640 Kežmarok – asi 1702 — uhorský politik, diplomat a právnik. Pôsobil v službách Š. Tököliho, od 1670 sedmohradského kniežaťa Michala Apafiho (*1632, †1690), od 1672 vyslanec u tureckého sultána, poľského kráľa a na francúzskom panovníckom dvore, kde hľadal vojenskú a finančnú podporu pre I. Tököliho na vystúpenie proti Habsburgovcom. Od 1682 Tököliho tajomník, kancelár a vyslanec v Poľsku, 1688 pri vyjednávaní v obliehanom Mukačevskom hrade zradil Tököliho manželku H. Zrínsku, prešiel na cisársku stranu a pôsobil v službách Habsburgovcov ako vojenský komisár a poradca generála A. Caraffu.

absolútna poézia

absolútna poézia — termín označujúci tvorbu tzv. prekliatych básnikov nazvaných podľa antológie Prekliati básnici (1884) obsahujúcej verše od E. A. Poea a Ch. Baudelaira až po P. Verlaina. Autori absolútnej poézie mali v programe byť absolútni vo výraze, v obraznosti a vo zvukovej organizácii verša.

Tento neurčitý termín sa však spája aj s básňami, ktorých jazyk nezávisí od významovej hodnoty slova; označovala sa ním aj postsymbolistická poézia (čistá, abstraktná, konkrétna), ale najmä poézia modernistických básnických smerov v literatúre 20. stor. V slovenskej literatúre nemá typických predstaviteľov; slovenský nadrealizmus má svoje gnozeologické a poetologické špecifiká.

abstraktná poézia

abstraktná poézia — typ modernej bezpredmetnej a významovej logickosti zbavenej poézie, ktorá si vytvára vlastný jazyk vybudovaný na zvukových vlastnostiach. Estetický zážitok nemajú vyvolávať slová a vety s konkrétnym významom, ale skladba foném a ich zvukové usporiadanie. Abstraktná poézia vychádza z dadaizmu a z ruského kubofuturizmu. Inšpirovala sa ľudovou slovesnosťou a literatúrou pre deti, v ktorej sa vyskytujú slová lexikálne neurčitého, zvukovo asociatívneho významu evokujúceho zmyslovú konkrétnosť. V niektorých západných literatúrach ožila po 2. svetovej vojne v lettrizme a v konkrétnej poézii, dokonca aj v počítačových textoch. V slovenskej literatúre mala k tejto poetike blízko poézia S. B. Hroboňa.

absurdná dráma

absurdná dráma, absurdné divadlo — dramatický text porušujúci tradičnú významovú a formálnu štruktúru (postupy) divadelnej hry v klasickom chápaní. Absurdná dráma je polytematická, nemá súvislý dej, chýba v nej motivácia (počnúc zápletkou a končiac rozuzlením) i akákoľvek charakterizácia postáv (historická, spoločenská). Devalváciou svojej komunikatívnej funkcie (dlhými bezobsažnými monológmi, prázdnymi frázami, chaotickými slovnými nezmyslami ap.) v nej dokonca stráca svoj význam aj jazyk. K najvýznamnejším predstaviteľom patria S. Beckett, E. Ionesco, A. Adamov, H. Pinter, T. Stoppard, E. Albee, S. Mrožek a i. V hodnotovom jadre slovenskej dramatickej tvorby nevznikli texty, ktoré možno jednoznačne priradiť k absurdnej dráme. Známe sú najmä absurdné humoresky M. Lasicu a J. Satinského (Nečakanie na Godota, 1969), v ktorých autori popierajú zaužívané formy vtipu.

Abwehr

Abwehr [-vér; nem.] — nemecká vojenská spravodajská služba, od 1944 súčasť Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti, 1935 – 44 bol jej náčelníkom admirál W. Canaris. Plnila najmä úlohy vojenskej rozviedky a kontrarozviedky na fronte, v prifrontovom pásme a v zázemí. Na území Slovenska, Čiech a Moravy aktívne pracovala počas 2. svet. vojny prostredníctvom rozvetvených agentúrnych sietí proti domácemu protifašistickému odbojovému hnutiu. Na Slovensku mala úradovne v Prešove, Poprade, Kežmarku, Ružomberku, Zvolene, Banskej Bystrici, Nitre a Bratislave. Všetky podliehali služobni Juh-Východ so sídlom vo Viedni, od februára 1945 nemeckej bezpečnostnej polícii Sicherheitspolizei v Bratislave, úzko spolupracovali aj s ďalšími pobočkami najmä v Prahe, Brne a Ostrave. Najviac agentov a spolupracovníkov na Slovensku mali v zbrojárskych závodoch.

Abwehrgruppe 218

Abwehrgruppe 218 [-vér-; nem.] — od septembra 1944 do apríla 1945 najaktívnejšia a najnebezpečnejšia nemecká protipartizánska jednotka na Slovensku s krycím názvom Edelweiss (Plesnivec). Veliteľom 300-členného útvaru bol major E. von Thun-Hohenstein, veliteľom 130-členného slovenského oddielu Ladislav Nižňanský (*1917, †2011). Zo sídla v Kremnici podnikla jednotka okolo 50 represívnych akcií na str. a záp. Slovensko, pri ktorých zavraždila vyše 300 obyvateľov a asi 600 zajatcov odovzdala Nemcom.

acidifikácia

acidifikácia [lat.] —

1. ekol. proces, pri ktorom dochádza k okysľovaniu zložiek prostredia. Napr. v dôsledku využívania fosílnych palív (uhlie, ropa) a rozvoja priemyslu a dopravy sa do ovzdušia dostáva veľké množstvo kyslých zlúčenín síry, uhlíka a dusíka, ktoré v ňom reagujú s vodnými kvapôčkami a vytvárajú kyslý dážď alebo sedimentujú (suchý spad). Predpokladá sa, že bez pričinenia človeka by zrážky v Európe vďaka prirodzenej prítomnosti oxidu siričitého, oxidu uhličitého a oxidov dusíka v atmosfére mali hodnotu pH 4,8 – 5,3. Za obdobie 1955 – 72 poklesla hodnota pH zrážok nad str. a sev. Európou na hodnotu 4,5. Na Slovensku sa pH pohybuje na okraji tejto hodnoty, pričom na Chopku (Nízke Tatry) boli namerané hodnoty okolo 4,3, v podkorunných zrážkach v smrečinách klesajú hodnoty niekde až na 3,5 (veľmi kyslá oblasť) a v zrážkach stekajúcich po kmeňoch smrekov až na 2,3 – 2,4. Takto okyslené zrážky acidifikujú pôdu (pokles o 0,5 – 1,0 jednotky pH) a povrchové vody (pri hodnote pH pod 5,75 hynú raky, pri nižšej hodnote ako 4,5 nastáva úhyn všetkých rýb) a spôsobujú urýchlenú koróziu, veľkoplošné odumieranie lesov a diaľkovým prenosom miliardové škody všetkým štátom bez rozdielu. So znižovaním využívania tuhých fosílnych palív na premenu energie v elektrárňach a teplárňach sa trend acidifikácie v Európe v posledných rokoch výrazne spomalil. Koncom decembra 2016 nadobudla na Slovensku (podobne ako v ostatných členských štátoch Európskej únie) účinnosť smernica Európskej únie (Smernica Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie 2284), ktorej cieľom je zníženie národných emisií látok znečisťujúcich ovzdušie, medzi ktorými sú aj látky zapríčiňujúce acidifikáciu zložiek prostredia;

2. pedol. acidifikácia pôdy → okysľovanie pôdy.

acikula

acikula [lat.], Acicula — rod z triedy ulitníky (Gastropoda), vetva Caenogastropoda, čeľaď acikulovité. Veľmi drobné mäkkýše s lesklou ihlovitou ulitou. Po prechode k životu na súši sa zmenila ich žiabrová dutina na pľúca. Na Slovensku sa vyskytujú 2 druhy, napr. acikula karpatská (Acicula parcelineata).

Adalram

Adalram, ? – január 836 — salzburský arcibiskup. R. 828 sa pravdepodobne zúčastnil na výprave Ľudovíta Nemca ml. proti Bulharom, cestou sa (pravdepodobne) zastavil v Nitre, kde na majetku kniežaťa Pribinu vysvätil kostol, ktorý bol zrejme hlavným kostolom christianizačnej misie v Nitrianskom kniežatstve a najstarším písomne doloženým kresťanským kostolom vo vých. časti str. Európy.

Adam a Eva

Adam a Eva — podľa Biblie prvý ľudský pár, prarodičia ľudského pokolenia. Podľa knihy Genesis (1 M 2 – 3) prvého človeka, Adama, stvoril Boh z prachu zeme, neskôr Evu (podľa kresťanského prekladu z jeho rebra, podľa židovského prekladu z jeho boku). Žili v rajskej záhrade (Eden), kde Eva podľahla zvodu pokušiteľa (hada), porušila zákaz jesť z plodov stromu poznania dobra a zla a ponúkla aj Adamovi. Tým sa prarodičia dopustili prvotného hriechu (→ dedičný hriech). Boli potrestaní vyhnaním z raja, aby s námahou žili z plodov zeme. Adamov trest spočíval v namáhavom obrábaní pôdy, Evin v bolestnom pôrode. Eva bola matkou Kaina, Ábela a Šéta. Nový zákon nazýva Ježiša Krista druhým Adamom, niektorí stredovekí autori ho tiež pokladali za druhého Adama a Máriu za druhú Evu. V islame podľa Koránu prvý človek Adam podľahol v rajskej záhrade našepkávaniu diabla (→ Iblís) a okúsil z plodov stromu nesmrteľnosti, Eva v ňom nie je výslovne menovaná ani považovaná za pramatku ľudstva.

Vo výtvarnom umení boli Adam a Eva námetom od neskorej antiky a raného kresťanstva a jednými z mála nahých postáv stredovekého umenia zobrazovanými takmer všetkými umeleckými druhmi. Najčastejšie témy: stvorenie Adama a Evy, prvotný hriech (s hadom podávajúcim Eve jablko zo stromu poznania), vyhnanie z raja. Boli znázorňovaní aj v iných súvislostiach, napr. v Apokalypse, v scénach ukrižovania Ježiša Krista je pri kríži často Adamova lebka (podľa starokresťanskej legendy bol Adam pochovaný na mieste, kde neskôr stál Kristov kríž). Najznámejšie diela: nástenná maľba z 3. stor. v rímskych Katakombách sv. Marcellina a Petra, mozaika v Chráme sv. Marka (San Marco) v Benátkach (12. stor.), freska v dóme v Arezze od Piera della Francesca (1466), fresky v kaplnke Brancacciovcov vo Florencii od Masaccia (15. stor.), freska v Sixtínskej kaplnke od Michelangela (1535). Na Slovensku aj obľúbená téma ľudového výtvarného umenia.

Adamčiak, Milan

Adamčiak, Milan, 16. 12. 1946 Ružomberok – 16. 1. 2017 Banská Belá, okres Banská Štiavnica — slovenský muzikológ, skladateľ, performer a výtvarník. R. 1962 – 68 študoval hru na violončele na konzervatóriu v Žiline, 1968 – 73 hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. R. 1972 – 91 pracovník SAV, 1977 – 89 prednášal hudbu 20. stor. na VŠMU v Bratislave a na Filozofickej fakulte UK. Venoval sa komponovaniu priestorových a grafických skladieb (priestorová projekcia Dislokácia II, 1970), vizuálnej poézii, akčnému umeniu a performancii. V 2. pol. 60. rokov 20. stor. sa venoval hudobno-priestorovým projektom, ktoré boli ovplyvnené umeleckým hnutím Fluxus, predovšetkým tvorbou J. Cagea (realizácia Symfonickej básne G. Ligetiho pre 6 hráčov a 100 metronómov, 1969; Grafikon, priestorová akcia v Hodoníne so 4 hudobníkmi a 4 magnetofónmi v 8 miestnostiach galérie). Jeho grafické partitúry, napr. grafické listy z cyklu Partitúry, postupne nadobudli charakter autonómneho výtvarného diela. Adamčiakova tvorba sa vyznačuje schopnosťou prepájať a usúvzťažňovať zdanlivo nesúrodé javy a objekty do nekonvenčných foriem a konštelácií. R. 1989 sa stal spoluzakladateľom a vedúcim neoavantgardného súboru Transmusic comp., 1990 založil Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu (SNEH), v rámci ktorej 1991 a 1992 zorganizoval Festival intermediálnej tvorby (FIT) v Bratislave. R. 1992 ako viceprezident Európskeho kultúrneho klubu na Slovensku usporiadal výstavu partitúr J. Cagea.

Adamčík, Samuel

Adamčík, Samuel, 23. 7. 1904 Bohunice, okres Levice – 10. 7. 1984 Bratislava — slovenský herec. Pôvodne učiteľ a dlhoročný ochotník, 1946 – 54 člen činohry Novej scény Národného divadla, 1951 – 74 Činohry SND v Bratislave. Predstaviteľ rozmanitých charakterov starcov, sedliakov, ako aj inteligentov vo svetovom i v slovenskom repertoári (Maximilián Moor, F. Schiller: Zbojníci, 1955; Serebriakov, A. P. Čechov: Ujo Váňa, 1954). Jeho realistické herectvo so zmyslom pre charakteristický detail v úlohách činorodých starcov často využívali film aj televízia (Pole neorané, 1954; Drevená dedina, 1955; Jánošík 1962 – 63; Živý bič, 1966; Rok na dedine, 1967; Hájnikova žena, 1971; Sokoliarova dcéra, 1981; Tisícročná včela, 1983).

Adamčíková, Ľubica

Adamčíková, Ľubica, 30. 8. 1940 Martin — slovenská chemička. R. 1962 – 2010 pôsobila na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave; 1996 DrSc., 1998 prof. Spočiatku sa venovala otázkam chemickej kinetiky, neskôr oscilačným reakciám. Autorka a spoluautorka 90 pôvodných vedeckých prác, o. i. práce opisujúcej prvý anorganický oscilačný systém Belousovovho-Žabotinského typu (A completly inorganic oscillating system of the B-Z type; International Journal of Chemical Kinetics, 1982), a viacerých vysokoškolských učebných textov.

Adamcová, Mária

Adamcová, Mária, rodená Blahová, 26. 8. 1930 Važec, okres Liptovský Mikuláš — slovenská speváčka (mezzosoprán). R. 1949 – 55 členka SĽUK-u, 1955 – 91 sólistka opery Štátneho divadla Košice. Vytvorila množstvo operných postáv domáceho i svetového repertoáru. Vynikla ako Azucena (Trubadúr), Eboli (Don Carlos), Amneris (Aida), Ulrika (Maškarný bál), Dalila (Samson a Dalila), Kostolníčka Buryjovka (Jej pastorkyňa), Marina Mnišková (Boris Godunov) a i. Venovala sa aj koncertnej činnosti.

Adamec, Jozef

Adamec, Jozef, 26. 2. 1942 Vrbové, okres Trnava – 24. 12. 2018 Trnava — slovenský futbalista a tréner. R. 1959 – 61, 1963 – 64 a 1966 – 76 hráč Spartaka Trnava, 1961 – 63 Sparty Praha, 1964 – 65 Slovana Bratislava. Účastník MS 1962 v Čile (strieborná medaila) a 1970 v Mexiku, 5-násobný kráľ československých prvoligových strelcov. V ankete Futbalista storočia sa umiestnil na 2. mieste.

Adamec, Jozef Viktor

Adamec, Jozef Viktor, 13. 8. 1935 Bannister, Michigan – 20. 3. 2019 Hollidaysburg, Pensylvánia — katolícky kňaz, biskup, organizátor národnokultúrneho života Slovákov v USA. Niekoľkokrát zvolený za predsedu Združenia slovenských katolíkov v USA, člen náboženskej sekcie Svetového kongresu Slovákov. R. 1985 vymenovaný pápežom za čestného preláta, 1987 za rezidenciálneho biskupa diecézy Altoona-Johnstown v Pensylvánii, od 2011 bol na dôchodku.

Adamec, Otto

Adamec, Otto, 13. 8. 1929 Ružomberok – 27. 1. 2008 Bratislava — slovenský biochemik, endokrinológ a fyziológ; 1978 DrSc. Pôsobil vo Výskumnom ústave chovu a šľachtenia hydiny, od 1980 v Ústave biochémie a genetiky živočíchov SAV v Ivanke pri Dunaji. Zaoberal sa biochémiou a fyziológiou endokrinných chorôb s ohľadom na steroidné hormóny, rozpracoval problematiku interakcie hormónov s cudzorodými látkami predovšetkým v oblasti reprodukcie hospodárskych zvierat a experimentálne overoval biotechnologické zhodnocovanie odpadov živočíšnej výroby pri metanogenéze. Dielo: Biologické účinky organochlórovaných insekticídov u hydiny (1977), Najnovšie poznatky vedy a praxe z chovu hydiny (1979).

Adamec, Štefan

Adamec, Štefan, 16. 6. 1942 Rudnianska Lehota, okres Prievidza – 5. 1. 1996 Bratislava — slovenský ekonóm. Od 1968 pôsobil vo Výskumnom výpočtovom stredisku OSN v Bratislave, od 1975 v Slovenskej plánovacej komisii, od 1990 na Ministerstve pre hospodársku stratégiu SR, od 1991 v Štátnej banke československej, od 1993 v Národnej banke Slovenska. Člen jej Bankovej rady a Rady vlády SR pre integráciu SR do Európskej únie. Významne sa zúčastňoval na tvorbe menovej politiky Národnej banky Slovenska napomáhajúcej transformačné procesy, zaoberal sa problematikou makroekonomických analýz a bankovníctva i otázkami ekonomickej a finančnej teórie.

Adamec, Vojtech

Adamec, Vojtech, 12. 7. 1926 Špania Dolina, okres Banská Bystrica – 27. 4. 1973 Košice — slovenský dirigent a skladateľ. R. 1950 – 54 študoval na VŠMU u V. Talicha a J. Strelca, 1949 – 55 pôsobil ako zbormajster v SĽUK-u, potom viedol viaceré spevácke zbory (Ľudový spevokol učiteľov Slovenska, Košický spevácky zbor učiteľov, Špišský učiteľský spevácky zbor, spevácky zbor Moyzes v Prešove a i.). Dirigoval Košický rozhlasový orchester, pedagogicky pôsobil na konzervatóriu v Košiciach. Zaslúžil sa o rozvoj slovenského zborového spevu, autor početných zborových skladieb a úprav ľudových piesní.