Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 2825 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Istria

Istria, chorv., slovin., srb. Istra; lat. Histria — historické územie na polostrove Istria v Jadranskom mori. V staroveku bolo osídlené ilýrskymi kmeňmi (Istrovia, Liburnovia), 177 pred n. l. sa stalo súčasťou Rímskej ríše. R. 41 pred n. l. bola Istria v rámci správnej reformy pričlenená k Itálii, kde spolu s Venetiou tvorila 10. správny obvod (Venetia et Histria). Po páde Západorímskej ríše bola nakrátko súčasťou panstva Ostrogótov, 539 – 789 súčasťou Byzantskej ríše (752 – 774 Longobardskej ríše). V 6. – 7. stor. prišli na jej územie Slovania. Od 789 bola súčasťou Franskej ríše, 952 – 976 Bavorského vojvodstva, od 976 tvorila zvláštnu marku v rámci Korutánskeho vojvodstva. R. 1209 bola juhozápadná časť (markgrófstvo Istria) udelená aquilejskému patriarchátu, pobrežná časť bola pod nadvládou Benátok, ktoré si 1420 podriadili celú oblasť. Vnútrozemskú časť (grófstvo Istria) si 1374 podmanili Habsburgovci, ktorí 1797 mierom z Campoformia získali celú Istriu (spolu s Benátskom). R. 1805 odobral Rakúsku bývalú benátsku časť Napoleon I. Bonaparte (→ Bratislavský mier) a 1809 pripojil aj pôvodnú habsburskú časť. R. 1809 – 13 tak obidve časti (Intendenza d’Istria) tvorili spolu s Terstom a regiónom Gorizia súčasť francúzskych Ilýrskych provincií. Po Viedenskom kongrese 1814 – 15 pripadla celá Istria znova Rakúsku. Spočiatku bola súčasťou Ilýrskeho kráľovstva, od 1849 ako markgrófstvo Istria (spolu s oblasťami Gorizia, Gradisca d’Isonzo a Terst) tvorila tzv. Prímorie (Küstenland). R. 1861 bola vyhlásená za korunnú krajinu s vlastným krajinským snemom. Po 1. svetovej vojne 1919/20 sa stala súčasťou Talianska, počas 2. svetovej vojny bola 1944 obsadená juhoslovanským vojskom a od 1947 sa na základe Parížskej mierovej zmluvy stala súčasťou Juhoslávie. V súčasnosti je súčasťou Chorvátska (väčšia južná časť) a Slovinska (severná časť).

Apih, Josip

Apih [-ich], Josip, 16. 3. 1853 Zapuže, Radovljica – 19. 1. 1911 Klagenfurt — slovinský dejepisec, jeden zo zakladateľov profesionálnej novodobej slovinskej historiografie, jeden z prvých, ktorí začali využívať archívne pramene. Zameriaval sa na výskum kultúrnych a politických slovinských dejín 18. – 19. stor. a dejín národného školstva. Hlavné dielo: Slovinci a rok 1848 (Slovenci in leto 1848, 1888).

Hribar, Ivan

Hribar, Ivan, 19. 9. 1851 Trzin – 18. 4. 1941 Ľubľana — slovinský politik, diplomat a publicista. Koncom 19. stor. bol ako prívrženec tzv. novoslovanstva popredným činiteľom slovinského národného hnutia v rámci Rakúsko-Uhorska. R. 1896 – 1910 starosta Ľubľany (zaslúžil sa o jej rozvoj a modernizáciu), 1907 – 11 súčasne poslanec viedenskej ríšskej rady. R. 1919 – 21 bol prvým veľvyslancom Kráľovstva SHS v Československu. R. 1932 – 38 senátor Juhoslávie.

Jesenice

Jesenice — mesto v severozápadnom Slovinsku v blízkosti hranice s Rakúskom v pohorí Karavanky, administratívne stredisko územnosprávnej jednotky (občiny) Jesenice; 13-tis. obyvateľov (2018). Hutnícky priemysel (od 90. rokov 20. stor. v úpadku). Rekreačné a turistické stredisko (zimné športy). V blízkosti vodná elektráreň.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1004 ako Assling, oblasť osídlená v 11. stor., v 14. – 16. stor. tam vzniklo niekoľko osád, z ktorých viaceré boli začiatkom 20. stor. a po 1945 pripojené k Jeseniciam. Územie sa začalo rozvíjať v 14. stor., keď sa tam začali ťažiť a spracúvať rudy železa, v 2. pol. 19. stor. významné stredisko železiarstva. Počas 1. svet. vojny boli železiarne bombardované talianskym letectvom. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa mesto stalo súčasťou Slovinska (v rámci neho súčasť Kráľovstva SHS, resp. Juhoslávie). Počas 2. svetovej vojny 1941 obsadené Talianskom a prevzaté nacistickým Nemeckom, 1945 boli železiarne bombardované anglo-americkým letectvom. Po 2. svet. vojne nastal vďaka železiarňam výrazný ekonomický rozvoj mesta. Stavebné pamiatky: Kostol sv. Leonarda (2. pol. 15. stor., začiatkom 18. stor. barokovo prestavaný), renesančná mestská kúria rodiny Bucelleniovcov-Ruardovcov (Ruardova graščina; 1538, v 19. stor. neoklasicisticky rozšírená a upravená, dnes múzeum Hornej Sávy), renesančná mestská kúria rodiny Kosovcov (Kosova graščina; 1521, v 1. pol. 19. stor. neoklasicisticky prestavaná, dnes múzeum), secesná budova gymnázia (1914, obnovená koncom 20. stor.), v časti Koroška Bela barokový Kostol sv. Ingenuina a sv. Albuina (1745, na mieste staršieho románskeho zo 14. stor.), v časti Stara Sava barokový Kostol nanebovzatia Panny Márie a sv. Rocha (17. stor.), neskorobaroková budova bývalých kasární (dnes múzeum a galéria), technická pamiatka zlievareň z 19. stor. a i.

Karnburg

Karnburg, slovin. Krnski grad — obec v juž. Rakúsku v spolkovej krajine Korutánsko, súčasť katastrálneho územia trhovej obce Maria Saal (slovinsky Gospa Sveta). Od konca 6. stor. osídlené slovanskými Karantáncami (za ich potomkov sa pokladajú dnešní Slovinci), centrum jedného z prvých slovanských kmeňových kniežatstiev – Karantánie (do konca 8., resp. do zač. 9. stor.). V 2. pol. 9. stor. tam vznikla karolovská falc (Curtis Carantana), z ktorej sa zachovali len dnešný rímskokatolícky kostol Pfalzkirche (pôvodne kaplnka falce; doložený 927, považovaný za najstarší zachovaný kostol vo vých. Alpách) a zvyšky karolovského múru. Pri kostole sa našiel tzv. Kniežací kameň (slovinsky Knežji kamen, nem. Fürstenstein) zo sekundárne upravenej hlavice rímskeho iónskeho stĺpu, na ktorom mal prebiehať intronizačný obrad slovanských kniežat sídliacich v Karnburgu (jeho vyobrazenie sa nachádza aj na 2-centovej slovinskej eurominci).

Idrija

Idrija — mesto v západnom Slovinsku v občine Goriška na rieke Idrijca; 5,8 tis. obyvateľov (2018). Priemysel drevársky; remeslá (čipkárstvo). Cestné spojenie s Ľubľanou.

Založené koncom 15. alebo začiatkom 16. stor. v súvislosti s objavom rúd ortuti (ložiská cinabaritu objavené 1497, ťažba od 1508), jedno z najväčších a najstarších stredísk jej ťažby na svete.

Stavebné pamiatky: renesančný zámok Gewerkenegg (16. stor., dnes múzeum so zbierkou baníctva a skanzenom pôvodných banských technických stavieb v prírode), Kostol sv. Antona Paduánskeho (17. – 18. stor.).

R. 2012 boli banské diela a objekty spolu s banskými dielami a objektmi mesta Almadén v Španielsku zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Dedičstvo ortuti – Almadén a Idrija.

Kardelj, Edvard

Kardelj [-del aj -deľ], Edvard, 27. 1. 1910 Ľubľana – 10. 2. 1979 tamže — juhoslovanský politik slovinského pôvodu. Absolvoval učiteľský seminár v Ľubľane, od 1928 člen komunistickej strany, 1930 – 32 väznený. R. 1934 – 37 žil v exile, po návrate sa stal najbližším spolupracovníkom J. B. Tita, od 1938 člen politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany (ÚV KS) Juhoslávie. Počas 2. svet. vojny 1941 – 44 jeden z organizátorov národnooslobodzovacieho boja a vodcov slovinských partizánov, 1943 – 45 podpredseda Antifašistickej rady národného oslobodenia Juhoslávie (AVNOJ).

Po vojne 1945 – 53 podpredseda vlády, súčasne 1948 – 53 minister zahraničných vecí. R. 1953 – 63 námestník predsedu vlády (resp. predseda zväzovej výkonnej rady), 1963 – 67 predseda Národného zhromaždenia, od 1974 člen prezídia SFRJ, súčasne od 1960 profesor politickej ekonómie na univerzite v Ľubľane. R. 1952 – 66 člen výkonného výboru a 1958 – 66 tajomník ÚV KS Juhoslávie, od 1966 člen predsedníctva ÚV. Patril k hlavným teoretikom tzv. titoizmu, navrhol model robotníckej samosprávy, 1964/65 bol spolu s Vladimirom Bakarićom (*1912, †1983) hlavným iniciátorom hospodárskych reforiem v Juhoslávii, podieľal sa na vypracovaní novej ústavy z 1953 i nasledujúcich ústav, najmä z 1974, ktorá posilňovala federatívne usporiadanie Juhoslávie.

Jáger

Jáger — historický názov mesta Eger.

Grintovec

Grintovec — vrch v severnom Slovinsku v blízkosti hranice s Rakúskom, najvyšší vrch pohoria Kamniško-Savinjske Alpe, 2 558 m n. m. Prvé zaznamenané zdolanie vrchu bolo 1759 rakúskym botanikom G. A. Scopolim.

Balkán

Balkán1. súhrnné označenie štátov a území na Balkánskom polostrove, t. j. Albánska, Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Čiernej Hory, Grécka, Chorvátska, Severného Macedónska, Rumunska, Slovinska, Srbska a európskej časti Turecka;

2. → Stará planina.

Alpy

Alpy, fr. Alpes, nem. Alpen, tal. Alpi, slovin. Alpe — najvyššie pohorie Európy tvoriace okolo 1 200 km dlhé a 135 – 260 km široké horské pásmo tiahnuce sa severne od Apeninského polostrova územím Francúzska, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, Nemecka, Rakúska a Slovinska.

Približne na hraniciach Rakúska a Švajčiarska sa priečnou zníženinou delia na dve hlavné časti: vyššie a mohutnejšie Západné Alpy s najvyššími vrcholmi Mont Blanc, 4 808 m n. m., a Monte Rosa (→ Rosa), 4 634 m n. m., a nižšie, ale členitejšie Východné Alpy, ktorých vrcholy nepresahujú 4 000 m n. m. Dôležité priesmyky: Veľký svätý Bernard (2 472 m n. m.), Simplonský priesmyk (2 009 m n. m.), Svätý Gotthard (2 112 m n. m.), Brennerský priesmyk (1 370 m n. m.).

Pohorie začalo vznikať koncom druhohôr (v kriede) počas alpínskeho vrásnenia, keď časť Africkej litosférickej dosky (Apeninský polostrov) narazila na okraj Európskej dosky, pričom sa mohutné vrstvy morských sedimentov zvrásnili a presunuli na veľké vzdialenosti. Utvorila sa tak súčasná prevažne vrásovo-príkrovová geologická stavba Álp. Sedimentárne horniny dnes budujú najmä okrajové časti pohoria, v jeho centrálnych častiach vplyvom treťohorného a štvrtohorného tektonického zdvihu došlo k odnosu týchto hornín a na povrch sa na mnohých miestach dostali staršie (prvohorné) kryštalické horniny. Súčasný vzhľad začali Alpy nadobúdať až od mladších treťohôr, keď došlo k ich vyklenovaniu a dvíhaniu sa pozdĺž zlomov, na ktorých si rieky utvorili hlboké doliny. Vo štvrtohorách poznačili reliéf Álp studené obdobia – glaciály, keď ľadovec prekryl celú ich centrálnu časť, modeloval ľadovcové štíty, kotly a doliny. V súčasnosti je zaľadnených vyše 3 500 km2 územia. Tektonickým poklesom, ale najmä činnosťou ľadovcov, sa v pohorí utvorili mnohé jazerá, najväčšie na okrajoch (Ženevské jazero, Bodamské jazero, Comské jazero, Gardské jazero).

Vďaka svojej výške zachytávajú Alpy vlahonosné vetry, takže ročné zrážky dosahujú vo Východných Alpách 2 500 – 3 000 mm, v Západných Alpách okolo 3 000 mm, miestami až 4 000 mm. Priemerné teploty sú najvyššie na úpätí Álp (v zime na juhozápade 8 °C, na východe len -2 °C, v lete na juhozápade 24°C, na východe 19 °C), s nadmorskou výškou klesajú (vo výške 2 500 m n. m. v zime -2 °C, v lete 5 °C). Vzhľadom na strmé svahy a nízke teploty sa väčšina zrážok (60 – 90 %) dostáva do povrchových tokov, a Alpy tak bohato zásobujú vodou horné toky viacerých veľkých riek (Rýn, Dunaj, Rhôna, Pád). Tie majú vďaka topeniu snehu a ľadovcov dostatok vody i počas leta.

Prirodzená vegetácia Álp je usporiadaná stupňovito (v súlade so zmenou klímy vplyvom zmeny nadmorskej výšky). Najnižší stupeň (asi do 500 m n. m.) tvoria na juhu teplomilné dúbravy a gaštanové lesy, na východe lesostepná vegetácia a na severe dubo-hrabiny až bučiny, nad nimi sú na okrajoch pohoria jedľo-bučiny a ešte vyššie smrekové porasty. V okolí hornej hranice lesa (na okrajoch pohoria vo výške 1 600 – 2 000 m n. m., v centre pohoria 2 000 – 2 400 m n. m.) prevládajú smrekovec a limba. Vyššie je pásmo kosodreviny, nad ním pásmo alpínskych lúk, ktoré prechádza do niválneho pásma skál, večného snehu a ľadovcov.

Asi 10 mil. obyvateľov sa sústreďuje najmä v dolinách a na úpätí pohoria. Tradičné hospodárske aktivity, pasienkarsky orientované poľnohospodárstvo a ťažbu nerastých surovín (železné rudy pri Erzbergu a kamenná soľ pri Salzburgu v Rakúsku, bauxit vo francúzskych Alpách), dnes významom jednoznačne predstihol turistický ruch. Rekreačné centrá sú zamerané na zimné športy, turistiku a kúpeľné i liečebné pobyty viazané na bohatstvo minerálnych prameňov. Cestovný ruch napomáha na veľhorské podmienky mimoriadne dobre rozvinutá dopravná infraštruktúra (železničné a diaľničné trate s tisíckami mostov a tunelov – Simplonský tunel dlhý 19,7 km, tunel pod Mont Blancom 11,6 km, stovky lanoviek a lyžiarskych vlekov), ale i množstvo ubytovacích a stravovacích zariadení. Energetika alpských krajín je do značnej miery založená na využití vodných elektrární. Alpy boli prvým vedecky skúmaným pohorím (overená teória o príkrovovej stavbe pohoria).

Flóra Slovenska

Flóra Slovenska — edícia knižných publikácií, ktoré sumarizujú poznatky o rastlinných taxónoch Slovenska. Prvý zväzok (Flóra Slovenska I, 1966) je všeobecnou časťou, v ďalších (doteraz vyšli: Flóra Slovenska II, 1966; Flóra Slovenska III, 1982; Flóra Slovenska IV/1, 1984; Flóra Slovenska IV/2, 1985; Flóra Slovenska IV/4, 1988; Flóra Slovenska IV/3, 1992; Flóra Slovenska V/1, 1993; Flóra Slovenska X/1, 1995; Flóra Slovenska V/2, 1997; Flóra Slovenska V/4, 2002, Flóra Slovenska V/3, 2006; Flóra Slovenska VI/1, 2008; Flóra Slovenska X/2, 2010; Flóra Slovenska VI/3, 2012; Flóra Slovenska VI/4, 2016) sú opísané taxóny podľa systematického začlenenia (vo zväzkoch Flóra Slovenska II-VII papraďorasty a semenné rastliny, vo zväzkoch Flóra Slovenska X a v ďalších nižšie rastliny). Edícia vychádza vo vydavateľstve SAV Veda; prvým editorom bol J. Futák, autormi sú botanici z akademických a univerzitných vedeckých pracovísk zo Slovenska aj z Českej republiky. Pred začiatkom vydávania jednotlivých zväzkov Flóry Slovenska napísal kompletnú flóru Slovenska iba G. Reuss (Květena Slovenska čili opis všech jevnosnubných divorostoucích rostlin, 1853).

Hlinkova slovenská ľudová strana

Hlinkova slovenská ľudová strana, HSĽS — slovenská pravicová politická strana orientovaná národne a katolícky, protisocialisticky a protikomunisticky. Už koncom 19. stor. sa slovenskí katolíci politicky angažovali v Katolíckej ľudovej strane (Katholikus Néppárt), ktorej program obsahoval národné práva, sociálne otázky a riešenie niektorých cirkevných otázok. V parlamentných voľbách za ňu preto kandidovali aj viacerí slovenskí katolícki i evanjelickí predstavitelia. Neplnenie požiadaviek však viedlo k vzniku Slovenskej ľudovej strany (14. 12. 1905) ako formálnej súčasti Slovenskej národnej strany (SNS). Konfesionálne nezhody medzi katolíkmi a evanjelikmi sa stali príčinou jej odtrhnutia a založenia samostatnej Slovenskej ľudovej strany v júli 1913 v Žiline z iniciatívy A. Hlinku, ktorý sa stal jej predsedom. Počas 1. svetovej vojny strana prešla do pasivity a aktivizovala sa až 1918. Aj zásluhou jej príslušníkov vznikla Slovenská národná rada a bola prijatá Deklarácia slovenského národa (→ Martinská deklarácia). Oficiálne strana obnovila činnosť 19. 12. 1918 v Žiline ako Slovenská ľudová strana a 1925 bola premenovaná na počesť jej predsedu a zakladateľa A. Hlinku na HSĽS. Vystupovala za autonómiu Slovenska a proti čechoslovakizmu, zastávala pozície samobytnosti slovenského národa, mala celonárodný charakter, jej voličskú základňu tvorili najmä roľníci. Od župných volieb 1923 bola najsilnejšou stranou na Slovensku, pracovala však v opozícii, a to až do 1927, keď sa stala súčasťou vládnej koalície. Podporila krajinské zriadenie a modus vivendi. Po procese a odsúdení V. Tuku v októbri 1929 prešla opäť do politickej opozície, v ktorej zotrvala do októbra 1938. Predsedníctvo HSĽS prijalo na stretnutí jej výkonného výboru 6. 10. 1938 Žilinský manifest, ktorým vyhlásilo autonómiu Slovenska. Po spoločnom rokovaní so zástupcami iných politických strán bola podpísaná dohoda o zjednotení (→ Žilinská dohoda). HSĽS prijala názov HSĽS-Strana slovenskej národnej jednoty. Na Slovensku zaujala výsadné postavenie, 1939 (po vytvorení samostatnej Slovenskej republiky) sa stala jedinou stranou Slovákov založenou na národnom a autoritatívnom princípe. Jej ideológiu tvorila zmes nacionalizmu, klerikalizmu a fašizoidných prvkov. Vedenie strany bolo v rukách umierneného krídla, jej predsedom bol od 1. 10. 1939 J. Tiso. Upevňovanie autority HSĽS vyústilo do prijatia vodcovského princípu (22. 10. 1942). Tlačovými orgánmi strany boli Slovenské ľudové noviny a Slovák, ozbrojenou zložkou Hlinkova garda, organizáciou mládeže Hlinkova mládež (založená 1938). Počas SNP bola na povstaleckom území činnosť strany zakázaná, o jej definitívnom zákaze bolo rozhodnuté v marci 1945 na moskovských rokovaniach.

Amerikánsko-slovenské noviny

Amerikánsko-slovenské noviny — najstaršie slovenské noviny v USA. Vychádzali 1886 – 1922 v Pittsburghu najprv v šarišskom nárečí, potom v spisovnej slovenčine. Založili ich Janko Slovenský (*1856, †1900) a Ján Július Wolf (1859, †1930), neskôr bol ich spolumajiteľom a redaktorom P. V. Rovnianek, v redakcii o i. pracovali J. A. Ferienčík, A. Š. Ambrose, I. Gessay. Boli najrozšírenejšími slovenskými novinami nielen v USA, ale vôbec na celom svete, dosahovali náklad až 30-tis. výtlačkov. Venovali sa problémom krajanského hnutia v USA, v národnopolitických a kultúrnych otázkach mali v podstate zhodnú líniu s líniou Slovenskej národnej strany v Martine. Prispievali do nich predstavitelia verejného a kultúrneho života zo Slovenska (P. Blaho, F. V. Sasinek, F. R. Osvald a i.).

Kanadská slovenská liga

Kanadská slovenská liga, angl. Canadian Slovak League — najstaršia a najvýznamnejšia národná a spoločensko-kultúrna organizácia Slovákov v Kanade so sídlom v Mississauge. Vznikla v decembri 1932 vo Winnipegu z kanadských pobočiek Slovenskej ligy v Amerike pod názvom Slovenská liga v Kanade ako fraternalisticko-dobročinná a poisťovacia organizácia. Zakladatelia: Andrej Kučera (*1899, †1974, prvý predseda), Juraj Rondoš (*1900, †1985) a Pavol A. Sabo (*?, †1950). Od februára 1934 úradne povolená, od 1935 súčasný názov. Svoje aktivity rozvíja prostredníctvom miestnych pobočiek (zborov). Hoci v období svojho najväčšieho rozmachu v 60. rokoch 20. stor. mala 55 miestnych pobočiek a po 2000 sa ich počet znížil na 25 (počet členov klesol pod 2 000), v súčasnosti má najväčšiu členskú základňu spomedzi všetkých slovenských krajanských organizácií v Kanade (1 200 členov, 2013). Je vedená Správnou radou (Board of Directors; 10 členov volených každé tri roky na konferencii ligy) na čele s predsedom (prezidentom). Oficiálnym tlačovým orgánom je týždenník Kanadský Slovák.

Klub reklamných agentúr Slovenska

Klub reklamných agentúr Slovenska, KRAS — výberové združenie reklamných agentúr sídliacich na Slovensku, poskytujúcich komplexné služby v oblasti marketingovej komunikácie. Založené 1993 s cieľom zvyšovať úroveň slovenskej reklamy a marketingovej komunikácie, vytvárať dobré meno reklamy a obhajovať spoločné záujmy členskej základne doma i v zahraničí. Členmi KRAS-u sa môžu stať len agentúry, ktoré na vysokej profesionálnej úrovni zabezpečujú komplexné služby v oblasti reklamy a komunikácie a majú najmenej 5 pracovníkov a najmenej 3 stálych klientov, ako aj mediálne agentúry. KRAS od 1994 každoročne organizuje vrcholnú súťaž slovenskej kreativity v reklame (Zlatý klinec) a od 1999 súťaž efektívnosti Effie Slovakia (z angl. effectiveness = efektívnosť). Od 1993 člen Európskej asociácie komunikačných agentúr (European Association of Communications Agencies, EACA), 1995 zakladajúci člen Rady pre reklamu SR.

Apoštolská cirkev na Slovensku

Apoštolská cirkev na Slovensku — kresťanská protestantská cirkev turíčno-charizmatického smeru (→ turíčne hnutie, → charizmatické hnutia) pôsobiaca na Slovensku od začiatku 20. stor. Na čele stojí biskup a Rada Apoštolskej cirkvi na Slovensku. Najvyšším orgánom je celocirkevná konferencia.

Kálal, Karel

Kálal, Karel, 9. 1. 1860 Rakov, dnes časť obce Bernartice, okres Písek, Česká republika – 4. 8. 1930 Praha — český učiteľ, publicista a spisovateľ. Od 1880 pôsobil ako učiteľ a riaditeľ na viacerých školách, 1918 – 20 pracovník Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe pre ľudovýchovu a organizáciu školstva na Slovensku, 1922 – 23 riaditeľ obchodnej akadémie v Banskej Bystrici, od 1923 žil v Prahe.

Slovakofil, propagátor česko-slovenskej vzájomnosti a národnej jednoty, otázku slovenského spisovného jazyka považoval za záležitosť Slovákov, ktorá nemá viesť k česko-slovenskému rozkolu. Od 1885 pravidelne navštevoval Slovensko, 1887 sa na výstave slovenského ľudového umenia v Martine zoznámil s K. Salvom, s ktorým spolupracoval na vydávaní viacerých časopisov (Priateľ dietok, Dom a škola, Slovenské listy, Noviny mladých, Dennica a i.) a bol spoluautorom Slovníka slovensko-českého a česko-slovenského (1896), česko-slovenského zborníka Od Šumavy k Tatrám (1898) a i. Od konca 19. stor. spolupracoval aj s D. Makovickým, A. Heydukom, T. G. Masarykom a s predstaviteľmi slovenského národného hnutia, najmä s hlasistami. Bol členom Českoslovanskej jednoty, iniciátorom viacerých zjazdov, na ktorých predkladal návrhy na českú pomoc Slovensku v priemyselnej a kultúrnej oblasti. Postavil sa proti prenasledovaniu slovenských politikov (A. Hlinku a V. Šrobára).

R. 1903 vydal brožúru na obranu Slovákov určenú pre zahraničnú verejnosť Útlak Slovákov Maďarmi (Die Unterdrückung der Slowaken durch die Magyaren, 1903; česky pod pseudonymom R. Targo a s názvom Vyhubit. Obraz slovenského utrpení, 1907). R. 1907 upozornil na národný útlak Slovákov a maďarizáciu a informoval B. Bjørnsona o udalostiach v Černovej, článok vyšiel aj v zahraničnej tlači (napr. v Le Courrier Européen v Paríži). Vo svojich prácach sa venoval šíreniu poznatkov o dejinách a súvekých problémoch Slovenska, popularizácii jeho prírodných krás a spôsobu života ľudu, ako aj výchove slovenskej mládeže (Zpod Tater, 1896; Na krásném Slovensku, 1903; Slovensko a Slováci, 1905; Obrázky zpod Tater, 1907; Životní program, 1909; Slovenská revolúcia, 1914; Slovenské pohledy, 1917; Tri rozprávky, 1917; Rozhled po dějinách Slovenska, 1918; Slovensko země budoucnosti, 1919; Obrazy z dejín Slovenska, 1919; Češi na Slovensku, 1919; Dějiny Slovenska, 1920; Na cestu životem, 1921; a i.). Súborné vydanie jeho prác vyšlo pod názvom Sebrané spisy Karla Kálala, ktoré sú rozdelené na Karla Kálala Spisy slovakofilské I – VI (1928), Karla Kálala Spisy pro mládež I – VI (1929) a Karla Kálala Spisy etické I – VI (1931).

Kamenec, Ivan

Kamenec, Ivan, 27. 8. 1938 Nitra — slovenský historik. R. 1961 – 63 pôsobil v Štátnom slovenskom ústrednom archíve, 1963 – 69 v Slovenskom národnom múzeu a od 1969 v Historickom ústave SAV, zároveň externe 1988 – 95 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1996 – 97 na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, 1997 – 98 na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity a od 2006 na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave.

Zaoberá sa politickými a kultúrnymi dejinami Slovenska v 20. stor., najmä obdobím slovenského štátu 1939 – 45, holokaustom na Slovensku, ako aj vývinom, dejinami a niektorými teoretickými problémami slovenskej historiografie v 20. stor. Autor monografií (výber) Po stopách tragédie (1991), Slovenský stát: 1939 – 1945 (1992), Trauma (1994), Tragédia politika, kňaza a človeka. Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947 (1998), Hľadanie a blúdenie v dejinách (2000), Slovenský štát v obrazoch (2007), spoluautor diel (výber) Dejiny Slovenska V, VI (1985, 1987), Židia v Bratislave (1997), Slovensko v Československu 1918 – 1939 (2004),Spoločnosť – Politika – Historiografia. Pokrivené(?) zrkadlo dejín slovenskej spoločnosti v dvadsiatom stor. (2009). V domácich a zahraničných odborných časopisoch publikoval okolo 174 štúdií, esejí a odborných článkov. Člen viacerých vedeckých inštitúcií, napr. Vedeckej rady Múzea SNP v Banskej Bystrici (1991 – 95) a redakčných rád vedeckých časopisov, napr. Historického časopisu (od 1990) a Zborníka SNM — História (1992 – 2005). Nositeľ Ceny E. E. Kischa (1999), Ceny Literárneho fondu (2004), Radu Ľ. Štúra I. triedy (2017).

americkoslovenské spolky

americkoslovenské spolky — spolky, organizácie a inštitúcie zakladané slovenskými vysťahovalcami v USA od 80. rokov 19. stor. v strediskách s ich väčšou koncentráciou. Spočiatku vznikali na podpornej báze (Perši uhorsko-slovenský v nemoci podporujúci spolok založený 1883 v New Yorku, Prvý bednársky výpomocný spolok založený 1888 v Bayonne, New Jersey). Menšie spolky sa spájali do väčších na konfesionálnom základe (Prvá katolícka slovenská jednota založená 1890 v Clevelande Š. Furdekom, Prvá katolícka slovenská ženská jednota založená 1892, Slovenská evanjelická jednota založená 1893 vo Freelande, Pensylvánia). Z iniciatívy P. V. Rovnianka bol v Pittsburghu 1890 založený Národný slovenský spolok ako prvá nadkonfesionálna organizácia. R. 1907 bola v Clevelande z iniciatívy Š. Furdeka, P. V. Rovnianka, A. K. Bieleka, A. Š. Ambroseho, I. Gessaya, G. Maršalla-Petrovského založená Slovenská liga v Amerike ako strešná organizácia amerických Slovákov. Významnú úlohu v národnom kultúrnom živote malo založenie Združenia slovenských novinárov v Amerike 1907, Združenia slovenských katolíkov v Amerike 1911 J. Murgašom. Po 1945 sa politické organizácie podporujúce zachovanie ČSR (Slovenské národné združenie založené 1938) stali členmi zreorganizovanej Československej národnej rady. Národne orientovaná časť slovenskej emigrácie bola organizovaná v pobočke Slovenskej národnej rady v zahraničí (založená 1948 v Ríme), Slovenskom oslobodzovacom výbore (založený 1946 v Ríme ako Slovenský akčný výbor). Emigrácia z členov Demokratickej strany na Slovensku založila Radu slobodného Československa. S cieľom zjednotenia exilu bol 1970 v New Yorku založený pod vedením Š. B. Romana a J. Kirschbauma Svetový kongres Slovákov. V súčasnosti pôsobí v USA 6 silných fraternalistických organizácií, ktoré sú aj poisťovacími spoločnosťami.

Hrdlička, Ľudovít Jaroslav

Hrdlička, Ľudovít Jaroslav, 15. 5. 1873 Nadlak, Rumunsko – 19. 9. 1953 Bratislava — slovenský publicista a prekladateľ, syn K. Hrdličku. R. 1896 – 98 evanjelický kaplán v Myjave, 1898 – 1904 farár v Turanoch, 1904 – 20 v Slovenskom Komlóši (Maďarsko). Pre národnouvedomovaciu činnosť medzi Slovákmi v Maďarsku bol prenasledovaný, 1920 sa vrátil na Slovensko, 1921 – 22 učil na gymnáziu v Martine, 1922 – 33 v Bratislave. R. 1922 vypracoval Memorandum Slovákov v Maďarsku, ktoré 1931 predložil Kongresu národnostných menšín v Ženeve. Svoje memoáre Spoveď a účtovanie exulanta (1945) venoval dolnozemským Slovákom. Prekladal z ruštiny.

Hodža, Michal Miloslav

Hodža, Michal Miloslav, 22. 9. 1811 Rakša, okres Turčianske Teplice – 26. 3. 1870 Tešín, pochovaný v Liptovskom Mikuláši — slovenský evanjelický kňaz, politik, ideológ a organizátor národného hnutia, jazykovedec a spisovateľ, strýko Milana Hodžu. R. 1822 – 29 študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a Rožňave, 1829 – 32 filozofiu a teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, 1832 – 34 na bratislavskom evanjelickom lýceu (tam pracoval v Spoločnosti česko-slovanskej, 1833 – 34 jej podpredseda, 1837 – 40 v tajnom spolku Vzájomnosť) a 1836 – 37 na teologickej fakulte vo Viedni. R. 1837 – 62 evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa vďaka Hodžovým národnobuditeľským aktivitám stal jedným z centier slovenského národného života. R. 1842 člen delegácie vedenej P. Jozeffym, ktorá predložila na panovníckom dvore vo Viedni Slovenský prestolný prosbopis. R. 1843 účastník porád (spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom) o prijatí stredoslovenčiny za základ nového spisovného jazyka (1845 vydal v novej slovenčine činohru J. Andraščíka Šenk pálenčený a vlastnú kázeň Nepi pálenku). R. 1844 spoluzakladateľ a predseda prvého slovenského celonárodného kultúrneho spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši, ktorého úlohou bolo vydávať slovenskú spisbu a finančne podporovať nadaných študentov. R. 1848 spoluformovateľ Liptovských žiadostí a slovenského národnorevolučného programu Žiadosti slovenského národa (prednesené 10. – 12. 5. 1848 v Liptovskom Mikuláši; obsahovali progresívne návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v Uhorsku). Po vydaní zatykača maďarskou revolučnou vládou ušiel z Uhorska, spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom sa v júni 1848 zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe. Neskôr sa zapojil do organizačných príprav Slovenského povstania 1848 – 49, počas septembrovej výpravy 1848 člen prvej SNR, ktorá sa ustanovila 19. 9. 1848 ako vedúci politický orgán v ozbrojenom zápase za uznanie národných práv Slovákov počas revolúcie 1848 – 49. V zimnej výprave 1848 – 49 politický predstaviteľ slovenských dobrovoľníckych jednotiek operujúcich na juhozápadnom Slovensku. Člen deputácie, ktorá 20. 3. 1849 v Olomouci predložila panovníkovi petíciu (pamätný spis) s návrhom na štátoprávne riešenie postavenia Slovákov (o. i. vyčlenenie Slovenska z Uhorska). R. 1849 – 50 sa priklonil k austroslavistickej koncepcii, ale s podmienkou oddelenia Slovákov od Maďarov, vláda však s ním už na vedúci post v správe dvoch slovenských dištriktov nepočítala. V období bachovského absolutizmu pôsobil len v cirkevnej sfére, 1859 po vydaní Protestantského patentu na reorganizáciu vnútornej správy protestantských cirkví v Uhorsku presadzoval jeho uvedenie do života (na jeho podporu vydal 3 polemické spisy), 1862 bol suspendovaný z miesta farára, 1867 na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovaný a prinútený odísť do exilu v Tešíne, kde 1870 zomrel. R. 1922 boli jeho ostatky prevezené na Slovensko a uložené v Liptovskom Mikuláši.

Hodža bol spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom jedným z najvýznamnejších reprezentantov slovenského národného obrodenia, formovateľom ideí a programu konštituovania sa Slovákov ako novodobého moderného národa. Vystupoval proti maďarizačnému tlaku, zakladal učiteľské bratstvá, čitateľské spolky a nedeľné školy, organizoval zbierku na podporu Slovanského ústavu a Katedry reči a literatúry slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu, angažoval sa za reformu evanjelického ľudového a stredného školstva (1859 zostavil Šlabikár, 1860 Prvú čítanku). Obranným spisom Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847) obhajoval novú štúrovskú slovenčinu. V jazykovedných prácach Slovenský potomok (Epigenes slovenicus, 1847) a Větín o slovenčine (1848) oproti Štúrovmu fonetickému pravopisnému princípu zastával spolu s M. Hattalom etymologický princíp (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma). Ako spisovateľ debutoval v zborníku Plody epickou básňou Meč křivdy (1836) o bojoch Lužických Srbov proti Sasom, venoval sa tvorbe duchovnej poézie (43 náboženskými piesňami prispel do evanjelického Zpěvníka, 1842).

Svojím ideovým poňatím Hodža reprezentuje mesianistický typ myslenia opierajúci sa o náboženské poňatie sveta. Odmietal heglovstvo, uprednostňoval filozofickú optiku blízku duchovnej mystike, v jeho tvorbe sa objavujú prvky básnického hermetizmu. Jeho svojský básnický jazyk je plný významovo takmer nedešifrovateľných novotvarov a vyznačuje sa zložitou tematicko-kompozičnou výstavbou. Mesianisticky ladená lyrickoepická básnická skladba Matora (rukopis 1857; Slovenské pohľady, 1910 – 13, knižne 2003), filozofujúca skladba Slavomiersky (rukopis 1862; Slovenské pohľady, 1907) a z obdobia tešínskeho exilu pochádzajúca rozsiahla báseň didaktického zamerania Vieroslavín (Orol, 1877; Slovenské pohľady, 1912 – 13) predstavujú filozofické a básnické osobné vyznania a meditácie o svete, človeku, Bohu, slovanstve a dejinnom poslaní vlastného národa.

Horváth, Pavel

Horváth [-vát], Pavel, 10. 10. 1926 Šišov, okres Bánovce nad Bebravou – 5. 8. 1999 Bratislava — slovenský historik, manžel E. Horváthovej. Od 1953 pôsobil v Historickom ústave SAV v Bratislave. Svoj výskum orientoval na hospodárske a sociálne dejiny obdobia novoveku. Spoluautor syntéz slovenských a československých dejín Dejiny Slovenska 1, 2 (1961, 1987), Přehled dějin Československa I/2 (1981). Autor hesiel v Encyklopédii Slovenska (1977 – 82) a v Slovenskom biografickom slovníku (1986 – 94), spolupracoval na práci Vojenské dějiny Československa (II. diel, 1986) a i. Vydal niekoľko edícií prameňov (Listy poddaných z rokov 1538 – 1848, 1955; Rabovali Turci... výber z kroník a listov zo 16. a 17. stor., 1972) a monografií (Poddaný ľud na Slovensku v prvej polovici 18. stor., 1963; Turci na Slovensku, 1971, v spolupráci s V. Kopčanom). Výsledkom jeho genealogického výskumu boli práce o pôvode rodiny Ľ. Štúra a A. Bernoláka Trenčín a rodina Štúrovcov (1983), Rodokmeň a osudy Štúrovcov (1988) a Anton Bernolák (1762 – 1813). Pôvod a osudy jeho rodiny, život a dielo (1998). Autor početných odborných štúdií, populárno-náučných článkov a recenzií. Zaoberal sa aj problematikou transkripcie starých rodových mien a priezvisk z uhorského obdobia našich dejín.

Jankovič, Ladislav

Jankovič, Ladislav, 25. 6. 1917 Cífer, okr. Trnava – 18. 11. 1998 Buenos Aires, Argentína — slovenský publicista a organizátor spolkového a exilového života Slovákov. Počas štúdia na Právnickej fakulte UK (1939 – 45) sa angažoval v akademickom spolku Moyses, v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva, ako aj vo Vyššej vodcovskej škole Hlinkovej mládeže. Ako prednosta spravodajskej služby Hlinkovej mládeže sa koncom 1944 podieľal na vypracovaní plánu činnosti spravodajskej služby na území Slovenska i v zahraničí. R. 1945 emigroval do Rakúska a Nemecka, spoluzakladateľ exilového časopisu Slobodné Slovensko, iniciátor založenia exilovej organizácie Slovenský revolučný odboj. Po kratšom pobyte v Paríži emigroval 1951 do Argentíny, kde sa stal generálnym tajomníkom Slovenského kultúrneho spolku v Buenos Aires (13 rokov bol jeho predsedom), 1976 – 96 spolu s manželkou Evou, rod. Joštiakovou, vydával a redigoval časopis Slovenský život v Argentíne. Publikoval články v exilových časopisoch. Spoluautor (s Jozefom Joštiakom) knihy spomienok Dva životy jeden osud (1996). Spomienky na Jankoviča Môj život s Lacom. Vo vyhnanstve v Argentíne (2009) napísala jeho manželka.

Antifašistický front Slovanov

Antifašistický front Slovanov — politická a kultúrna organizácia Slovákov v Maďarsku vytvorená pod bezprostredným vplyvom Všeslovanského výboru v Moskve a jeho organizačných zložiek v bývalej Juhoslávii a Rumunsku. Ustanovujúci zjazd sa konal 18. 2. 1945 v obci Battonya (Békešská župa), kde sa i organizačne rozčlenil na slovenskú (sídlo v Békešskej Čabe) a juhoslovanskú (Päťkostolie – Pécs) sekciu. Predsedom sa stal evanjelický farár M. Francisci, tlačovým orgánom bol časopis Sloboda (1945 – 48). Slovenská sekcia svoje požiadavky zhrnula v lete 1945 v Kultúrnom programe Slovákov v demokratickom Maďarsku a v nasledujúcom období sa v rámci pripravovanej medzištátnej výmeny obyvateľstva sústredila na organizovanie presídľovania Slovákov z Maďarska na Slovensko. V októbri 1947 sa osamostatnili juhoslovanská a slovenská sekcia a boli premenované na Demokratický zväz Juhoslovanov v Maďarsku a Zväz Slovanov v Maďarsku. Jeho predsedom sa stal A. Horák (od marca 1948 Ján Žúrik) a generálnym tajomníkom František Bartošek (redaktor Slobody). Po celom území Maďarska sa utvorilo 164 odbočiek, v ktorých bolo organizovaných viac ako 25-tis. Slovákov. Na zásah vládnucej Maďarskej strany pracujúcich bola táto organizácia zlikvidovaná a na pôsobenie medzi Slovákmi v Maďarsku vytvorila 1948 vlastnú organizáciu pod názvom Zväz demokratických Slovákov (od 1956 Demokratický zväz Slovákov, dnes Zväz Slovákov v Maďarsku).

Hrušovský, František

Hrušovský, František, 7. 9. 1903 Dolné Lovčice, okres Trnava – 9. 9. 1956 Cleveland, Pensylvánia — slovenský historik a politik. Po absolvovaní štúdia histórie, geografie a slavistiky na univerzite v Prahe, Krakove a Bratislave pôsobil od 1929 ako učiteľ a 1931 – 44 ako riaditeľ gymnázia v Kláštore pod Znievom. Od 1932 tajomník historického odboru a od 1937 vedeckého odborov Matice slovenskej. R. 1938 – 39 poslanec autonómneho slovenského snemu, počas vojnovej Slovenskej republiky 1939 – 45 poslanec slovenského snemu. R. 1944 – 45 profesor histórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Politicky bol stúpencom polonofilsky orientovanej ideológie K. Sidora, patril k reprezentantom umierneného krídla politiky HSĽS. R. 1945 emigroval cez Rakúsko a Bavorsko do Talianska, od 1947 žil v USA, kde sa aktívne zapojil do kultúrneho a spolkového života slovenských emigrantov. Od 1947 lektor na vyššej benediktínskej škole v Clevelande, 1948 tajomník Slovenskej ligy v USA, 1952 – 56 spoluzakladateľ a riaditeľ Slovanského ústavu v Clevelande, od 1953 predseda Slovenskej národnej rady v zahraničí. Jeden z organizátorov protikomunistického odboja v Československu a propagátor myšlienky federácie podunajských katolíckych štátov.

Ako historik patril k popredným predstaviteľom slovenskej pozitivistickej historiografie medzivojnového obdobia. Zaoberal sa staroslovenskou a cirkevnohistorickou problematikou, slovensko-poľskými vzťahmi v období stredovekých dejín Uhorska, neskôr aj novšími slovenskými dejinami. Podieľal sa na tvorbe učebníc dejepisu, odbornými i populárno-vedeckými článkami a štúdiami prispieval do početných exilových periodík. Autor monografie Slovensko v dejinách strednej Európy (1939) a syntetickej práce Slovenské dejiny, spoluautor diela Obrázkové dejiny Slovenska (1942, s J. Cincíkom a J. C. Hronským). Počas exilu napísal monografiu Slovenskí vladári (1948) a Slovenské rehole v Amerike (1955).

industrializácia

industrializácia [lat.], spriemyselňovanie — proces premeny poľnohospodárskej krajiny (štátu) na priemyselnú charakteristický zavádzaním a rozvíjaním priemyslu, šírením vysokoproduktívnych priemyselných metód výroby vo všetkých oblastiach ekonomiky a zvyšovaním podielu priemyslu na ekonomike štátu. Je náročný na vnútorné (pracovná sila, akumulácia národného dôchodku, zisky, úspory) i vonkajšie zdroje (hmotné a finančné zdroje, úvery, výnosy, zisky z kolónií). Industrializácia sa spravidla začína budovaním textilného a potravinárskeho priemyslu, rozvojom dopravy a postupne rozvojom ťažkého priemyslu (strojársky, hutnícky, chemický, energetický). Od tempa rozvoja industrializácie závisí aj rast životnej úrovne obyvateľstva. Proces industrializácie môže brzdiť viacero faktorov, napr. nedostatočná odborná pripravenosť pracovnej sily a nedostatok kapitálu. Stupeň industrializácie sa meria rôznymi ukazovateľmi, napr. podielom priemyslu na tvorbe hrubého národného produktu a národného dôchodku alebo objemom priemyselnej produkcie na jedného obyvateľa.

Začiatok industrializácie v Európe (v Anglicku) a neskôr aj v Severnej Amerike v 18. stor. je označovaný ako priemyselná revolúcia, ktorá sa vyznačovala nevídaným rozvojom najmä technických vied (napr. využitie parného stroja) a pretváraním predindustriálnej spoločnosti na modernú industriálnu spoločnosť. V procese industrializácie dochádza k zmenám v deľbe práce (pracovné sily z poľnohospodárskeho sektora sa presúvajú do priemyslu, neskôr do služieb) i k zvyšovaniu produktivity práce. Rozvíja sa veľkovýroba (výroba na bežiacom páse). Mechanizácia práce (pracovník vykonáva často len jeden úkon a stáva sa akoby súčiastkou stroja, nástrojom) vedie k inštrumentalizácii pracovnej sily. Pracovník stráca kontrolu nad postupom aj výsledkom celej produkcie, dochádza k odcudzeniu (alienácii). Industrializácia prinášala v minulosti so sebou aj významné sociálne dôsledky spojené s uvoľňovaním pracovnej sily z trhu práce, a to najmä rast nezamestnanosti (aj tzv. technologickej nezamestnanosti spôsobenej nahradením živej práce technikou). V snahe presadiť záujmy zamestnancov u majiteľov vznikli na začiatku 19. stor. odbory. Vlastníctvo podnikov sa oddelilo od riadenia, rástla ich veľkosť a byrokratizácia. Prudký rozvoj technickej a technologickej stránky výroby od konca 18. stor. viedol k ďalšiemu rozvoju vied a neskôr k vedecko-technickej revolúcii. V 20. stor. sa podnik stal priestorom na sebarealizáciu zamestnancov s dôrazom na samostatnosť, tvorivosť, tímovosť a podnikovú kultúru. Proces industrializácie má často za následok výrazné zmeny v životnom prostredí (znečistenie a zamorenie ovzdušia, vody, pôdy).

Hoci sa industrializácia Slovenska začala už koncom 19. stor., aj po vzniku Československa 1918 bolo Slovensko ešte dlho agrárnou krajinou. V medzivojnovom období prebehla pod tlakom českej i zahraničnej konkurencie čiastočná reštrukturalizácia a technická modernizácia slovenského priemyslu, jeho podiel na priemyselnej výrobe Československa však nepresiahol 8 %. Po prekonaní hospodárskej krízy 1929 – 33 sa priemyselný potenciál Slovenska postupne rozširoval najmä umiestnením novobudovaných zbrojoviek na stredné Považie a neskôr vojnovou konjunktúrou a militarizáciou ekonomiky podriadenej vojnovým potrebám Nemecka. Rozsiahla industrializácia, neskôr označovaná ako sociálna industrializácia, sa začala po 2. svetovej vojne koncom 40. rokov 20. stor. Urýchlil ju presun priemyselných kapacít z českého pohraničia na Slovensko. Industrializácia Slovenska bola aj jednou z priorít dvojročného hospodárskeho plánu 1947 – 48; na konci tohto obdobia zamestnával slovenský priemysel o 60 % pracovníkov viac ako pred 10 rokmi (1938) a výroba bola o 96 % vyššia (oproti 1946 o 62 %). Po skončení dvojročnice až do polovice 80. rokov 20. stor. zostávala industrializácia Slovenska trvalou súčasťou hospodárskej politiky. Ďalšia veľká vlna industrializácie Slovenska nasledovala od prelomu 50. a 60. rokov. Už začiatkom 60. rokov 20. stor. sa Slovensko premenilo na priemyselno-agrárnu krajinu. Vybudovala sa rozsiahla priemyselná základňa, hoci za cenu veľkého ekologického zaťaženia, urbanizačných problémov a modernizačného zaostávania, čo bol dôsledok postavenia Československa v rámci sovietskeho bloku. Industrializáciu Slovenska možno považovať v podstate za ukončenú v 2. polovici 80. rokov, keď Slovensko prešlo do postindustriálneho štádia. R. 1948 – 89 vzrástol podiel Slovenska na celkovom počte obyvateľov Československa z 29,7 % na 33,7 % a jeho podiel na priemyselnej výrobe z 13,5 % na 30,0 %. R. 1989 dosiahlo Slovensko v prepočte na jedného obyvateľa 89 % úrovne českých krajín a produktivita práce na jedného pracovníka v priemysle bola na Slovensku o 10 % vyššia. Z regionálneho hľadiska pretrvávalo určité zaostávanie východného Slovenska za západnou a strednou časťou krajiny. Spoločensko-politické zmeny koncom 1989 spolu s dôsledkami medzinárodnopolitického vývoja priniesli útlm zbrojárskej výroby, ktorá mala na Slovensku výrazné zastúpenie, čo spôsobilo aj sociálne problémy.

Ipeľ

Ipeľ, maď. Ipoly — rieka v južnej časti Slovenska, na strednom a dolnom toku hraničná rieka s Maďarskom, ľavostranný prítok Dunaja; dĺžka 232,5 km (z toho 140 km tvorí hranicu), rozloha povodia 5 151 km2 (z toho na Slovensku 3 649 km2), priemerný ročný prietok v ústí 21 m3/s. Pramení vo Veporských vrchoch Slovenského rudohoria vo výške okolo 1 050 m n. m., tečie juhovýchodným až južným smerom, približne pri ústí prítoku Suchá vstupuje do rozsiahlej aluviálnej nivy, odtiaľ smeruje na západ a juhozápad, pri výstupe z Ipeľskej kotliny sa stáča na juh, do Dunaja ústi vo výške 110 m n. m. medzi slovenskou obcou Chľaba a maďarským mestom Szob. Väčšie prítoky priberá len zo slovenského územia: Tuhársky potok, Tisovník, Krtíš, Krupinica, Štiavnica (pravostranné), Suchá (ľavostranný). Koryto Ipľa je na slovenskej strane regulované a miestami ohrádzované. Mestá na Ipli: Poltár, Šahy (Slovensko), Balassagyarmat, Szob (Maďarsko). Z iniciatívy ochranárov krajiny z obidvoch štátov bola 1992 založená Ipeľská únia, občianske združenie zaoberajúce sa ochranou prírody a kultúrnych hodnôt v povodí Ipľa.

Karmasin, Franz

Karmasin [-zin], Franz, 2. 9. 1901 Olomouc, ČR – 25. 6. 1970 Steinebach am Wörthsee, dnes súčasť Wörthsee, Bavorsko, Nemecko — československý nacistický politik nemeckej národnosti pôsobiaci na Slovensku. Vzdelaním poľnohospodársky inžinier, od 1926 pôsobil na Slovensku vo viacerých nemeckých nacionalistických spolkoch. R. 1927 sa podieľal na vzniku Karpatskonemeckého národného spoločenstva (Karpathendeutschen Volksgemeinschaft), 1928 pretvorenom na stranu Karpathendeutsche Partei (KdP; od 1935 jej predseda), ktorá tesne pred voľbami 1935 uzavrela volebný spolok so Sudetonemeckou stranou (Sudetendeutsche Partei, SdP) K. Henleina, čím sa fakticky stala jej odnožou na Slovensku. Karmasin do nej sústredil väčšinu príslušníkov nemeckej národnostnej menšiny na Slovensku a stal sa zástupcom K. Henleina na Slovensku. V parlamentných voľbách 1935 získal s Henleinovou pomocou kreslo v poslaneckej snemovni národného zhromaždenia. Po zákaze činnosti KdP (30. septembra 1938) československou vládou bezprostredne po Mníchovskej dohode založil Karmasin v októbri 1938 Deutsche Partei (DP; od založenia jej vodca), ktorú autonómna slovenská vláda povolila. Zároveň sa stal štátnym tajomníkom Štátneho sekretariátu pre záležitosti nemeckej menšiny pri predsedníctve autonómnej vlády (neskôr vlády Slovenskej republiky). V decembri 1938 získal poslanecké kreslo v autonómnom slovenskom sneme a po vyhlásení Slovenskej republiky 14. marca 1939 poslanecké kreslo v Slovenskom sneme (neskôr Snem Slovenskej republiky), pričom jeho hlavným politickým cieľom sa stala nacifikácia Slovenska. Prispel k posilňovaniu pronacistických síl v mocenských orgánoch a podporoval radikálne krídlo HSĽS. Organizoval nábor príslušníkov nemeckej národnostnej menšiny do nacistických jednotiek SS, 1943 vydal výzvu na totálne vojnové nasadenie v prospech nacistického Nemecka. R. 1944 po vypuknutí SNP založil ozbrojenú zložku Domobrana (Heimatschutz), ktorá sa aktívne podieľala na potláčaní povstania i odporu civilného obyvateľstva. V apríli 1945 po príchode sovietskych vojsk ušiel s členmi slovenskej vlády do Rakúska, kde sa skrýval pod menom Franz (Paul) Dibak (aj Ing. Dibak). R. 1948 ho Národný súd v Bratislave v neprítomnosti odsúdil ako vojnového zločinca na trest smrti, ktorému však unikol. Od 1949 žil v Nemecku, ktoré ho 1966 odmietlo vydať Československu.

Katolícka ľudová strana

Katolícka ľudová strana, maď. Katholikus Néppárt, KĽS — katolícky orientovaná politická strana v Uhorsku. Založená 1894, jej zakladateľom, hlavným predstaviteľom a ideológom bol gróf Ferdinand Ziči (Nándor Zichy; → Zičiovci), preto nazývaná aj Zičiho (Zichyho) ľudová strana. Ideovo vychádzala z encykliky pápeža Leva XIII. Rerum novarum (1891) a z nej vychádzajúceho kresťanskosocialistického hnutia v západoeurópskych krajinách. Žiadala obnovenie kresťanského charakteru uhorského štátu a vytvorenie tzv. kresťanskej harmónie medzi existujúcimi triedami a sociálnymi vrstvami uhorskej spoločnosti. Vyslovila sa za porozumenie medzi národnosťami Uhorska a za zavedenie Národnostného zákona 1868 do praxe (dodržiavanie ustanovenia o možnosti používania nemaďarských jazykov v úradnom styku v obciach na nižších súdoch a župných zasadaniach). Jej program obsahoval riešenie národných práv, sociálnych a niektorých cirkevných otázok, tlačovými orgánmi boli denníky Alkotmány (Ústava) a Magyar Állam (Maďarský štát) a časopisy Néppárt (Ľudová strana) a Kresťan (v slovenčine). Spočiatku si získala značné sympatie aj na Slovensku, a to najmä v 90. rokoch 19. stor., keď mala viacerých stúpencov z radov slovenského katolíckeho kléru (A. Hlinka, F. Juriga, F. Jehlička a i.) a podporovalo ju aj vedenie Slovenskej národnej strany (SNS), podľa ktorej predstavovala záchranu pred násilnou maďarizáciou. V parlamentných voľbách 1896 za ňu kandidovali aj viacerí slovenskí rímskokatolícki (kňaz Jozef Martinček, *1855, † 1937; F. Veselovský) i evanjelickí (lekár Jozef Burjan, *1859, †1916; R. Krupec) predstavitelia. Od zač. 20. stor. však postupne opustila politiku národnostnej tolerancie, 1905 sa stala súčasťou vládnucej koalície, podporovala veľkomaďarský kurz vlády, a kedže nerobila nič na zmiernenie národného útlaku Slovákov, postupne ju prestalo podporovať martinské vedenie SNS a opustili ju slovenskí predstavitelia (osamostatnilo sa slovenské ľudácke krídlo, ktoré sa v rámci strany formovalo už koncom 19. stor.; → Slovenská ľudová strana, → Hlinkova slovenská ľudová strana). Dňa 3. februára 1918 sa zlúčila s Krajinskou kresťanskosocialistickou stranou (Országos Keresztényszocialista Párt, založená 1907) do Kresťanskej sociálnej ľudovej strany (Keresztényszociális Néppárt, pôsobila 1918 – 19).

Kojiš, Teodor Juraj

Kojiš, Teodor Juraj, aj Koyš, 16. 4. 1909 Košeca, okres Ilava – 29. 9. 1984 Cleveland, Ohio — slovenský krajanský pracovník pôsobiaci v USA, benediktín. R. 1913 sa s matkou vysťahoval do USA, 1929 tam vstúpil do rehole benediktínov (1930 prijal rehoľné meno Teodor), vyštudoval filozofiu a teológiu na univerzite v Clevelande a na katolíckej univerzite vo Washingtone, 1936 vysvätený za kňaza. R. 1946 – 66 pôsobil ako opát benediktínskeho Opátstva sv. Andreja Svorada v Clevelande, kde sa zaslúžil o výstavbu novej budovy kláštora a o rozšírenie a prístavbu vyššej benediktínskej školy, na ktorej vyučoval matematiku. V septembri 1952 založil pri opátstve Slovenský ústav a zaslúžil sa aj o vznik Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda (1961; dnes Pápežské slovenské kolégium sv. Cyrila a Metoda) v Ríme. Od 1966 pôsobil ako kňaz v Kláštore bolestnej Panny Márie v Tinley Parku (Illinois), v slovenskej farnosti v Lakewoode a v slovenskej osade sv. Andreja Svorada v Clevelande.

Popredná osobnosť duchovného, národného a kultúrno-spoločenského života amerických Slovákov a Slovákov žijúcich v zahraničí. Zakladateľ a predseda Kultúrnej základiny A. Bernoláka, protektor Prvej katolíckej slovenskej jednoty. Podporoval založenie a činnosť Zahraničnej Matice slovenskej (1959, Buenos Aires) a vydávanie kultúrno-literárneho štvrťročníka Most, od 1949 vydával týždenník Slovenské noviny. Prispieval do časopisov amerických Slovákov a mnohých zahraničných slovenských časopisov (Slovák v Amerike, Ave Mária, Hlasy z Ríma, Katolícky Sokol, Ženská jednota a i.), autor článkov o slovenskom exile týkajúcich sa kultúrneho a duchovného života. Zhromažďoval písomný a ilustračno-dokumentačný materiál o živote Slovákov na Slovensku a vo svete, sústredil bohatý knižničný a archívny materiál k dejinám Slovákov vo svete.

Klátik, Zlatko

Klátik, Zlatko, 24. 1. 1922 Stará Pazova, Srbsko – 24. 8. 1990 Bratislava — slovenský literárny vedec, autor kníh pre deti a mládež. R. 1936 – 41 študoval na učiteľskom ústave v Sombore, 1946 – 49 na univerzite v Belehrade, 1949 – 52 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1943 – 44 účastník protifašistického odboja v bývalej Juhoslávii, 1946 – 49 profesor na slovenskom gymnáziu v Báčskom Petrovci a redaktor novín Hlas ľudu. Od 1949 žil na Slovensku, 1950 – 52 redaktor časopisov Československého zväzu mládeže, 1952 – 60 pracovník Zväzu slovenských spisovateľov, 1960 – 64 pôsobil v Československo-sovietskom inštitúte SAV, 1964 – 73 v Ústave svetovej literatúry SAV, od 1973 v Literárnovednom ústave (dnes Ústav slovenskej literatúry) SAV v Bratislave.

V zbierkach veršov V boji a pokoji (1946) a Hurá, pionieri! (1951) i v krátkych prózach Neodovzdaný odkaz (1960) a Zázračná puška (1963) spracoval vlastné zážitky z národnooslobodzovacieho boja. Jeden zo zakladateľov literárnovedného výskumu slovenskej literatúry pre deti a mládež. Zaoberal sa analýzou života diela F. Kráľa (Fraňo Kráľ, zakladateľ slovenskej socialistickej literatúry pre mládež, 1953), Ľ. Podjavorinskej (Ľ. Podjavorinská a detská literatúra, 1955; Ľ. Podjavorinská: 1872 – 1951, 1971; Album Ľ. Podjavorinskej, 1978), M. Rázusovej-Martákovej (Poetka detstva a bolesti. Život a dielo Márie Rázusovej-Martákovej, 1957), Ľ. Ondrejova (Ondrejovov mýtus o slobode, 1969), Hronského (Krajina plná detstva. Hronského tvorba pre mládež, 1971) a H. Ch. Andersena (Veľký rozprávkár, 1962).

Autor publikácií Slovo, kľúč k detstvu (1975), ktorá obsahuje monografické štúdie o zakladateľských osobnostiach slovenskej literatúry pre deti a mládež, a Svetová literatúra pre mládež (1978) o tvorbe pre deti a mládež podľa národných literatúr od klasicizmu do polovice 20. stor., komparatívnych publikácií Štúrovci a Juhoslovania (1965), Slovensko a slovanský romantizmus (1977), Slovensko a juhoslovanská literatúra. Vývinové aspekty medziliterárnych vzťahov (1987), próz pre deti Rozprávky spod slnečníka (1964) a Tulák a Čakanka (1978), monografie o slovenskej cestopisnej literatúre Vývin slovenského cestopisu (1968) a i.

Biela voda

Biela voda, poľ. Białka — rieka na Slovensku a v Poľsku; dĺžka 41 km (z toho 13 km na území Slovenska), rozloha povodia 231 km2 (z toho na území Slovenska 77 km2), priemerný ročný prietok (pri Lysej Poľane) 3,2 m3/s. Vzniká na území Slovenska sútokom Zeleného potoka a Litvorového potoka poniže skalného prahu Kačacej doliny vo výške 1 420 m n. m., po sútoku s Rybím potokom prameniacim na území Poľska tvorí slovensko-poľskú štátnu hranicu (v dĺžke 13 km), po sútoku s vodným tokom Javorinka územie Slovenska opúšťa, na území Poľska ústi do vodnej nádrže Jezioro Czorsztyńskie vybudovanej na rieke Dunajec. Horná časť toku má bystrinný charakter.

Hlaváč, Ján

Hlaváč, Ján, 22. 10. 1798 Malý Šariš, okr. Prešov – 28. 11. 1868 Prešov — slovenský právnik. Advokát v Košiciach a komorského panstva v Solivare, po 1849 generálny prokurátor tabulárneho súdu v Prešove, 1861 kráľovský komisár Šarišskej župy. V marci 1849 bol spolu s J. Kollárom a F. Hánrichom vymenovaný za dôverníka (poradcu) viedenskej vlády v národnostných záležitostiach. Vo vlastnom návrhu na riešenie slovenskej otázky z 25. 3. 1849 odporúčal zabezpečiť rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku na základe cisárskeho nariadenia zavedením slovenčiny do správy, súdnictva, školstva a cirkevného života na slovenskom etnickom území. S J. Kollárom a F. Hánrichom odovzdali 10. 9. 1849 ríšskej vláde pamätný spis Pro memoria s návrhom štátoprávne vyčleniť Slovensko z Uhorska a zabezpečiť preň vlastnú národnú správu ako osobitnej korunnej krajiny ríše.

Klas, Peter

Klas, Peter, vlastným menom Ľudovít Kandra, 6. 7. 1904 Banská Štiavnica – 10. 9. 1993 Kitchener, provincia Ontário, Kanada — slovenský exilový spisovateľ a publicista. R. 1914 – 22 študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, 1922 – 24 na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Pôsobil ako učiteľ i riaditeľ školy na viacerých miestach, napr. v Banskej Hodruši (dnes Hodruša-Hámre) a v Čabradskom Vrbovku. R. 1945 emigroval do Rakúska, kde pôsobil ako učiteľ v Eitzingu (Horné Rakúsko) a na slovenskom gymnáziu v Aurolzmünsteri (Horné Rakúsko), od 1949 žil v Kanade.

Literárnej činnosti sa začal venovať až v exile, patril k najproduktívnejším slovenským exilovým prozaikom. Publikoval v krajanskej tlači, napr. v Literárnom almanachu novín Slovák v Amerike a v časopisoch Kanadský Slovák a Slovenská obrana. Autor románu Satan proti Bohu poskytujúceho nekonvenčný pohľad na politické a vojenské udalosti počas SNP (časopisecky 1951 – 52, knižne 1983 v 2 zv.: Víchrica – od príprav SNP až po jeho vyhlásenie 29. augusta 1944, Z trónu do otroctva – od vyhlásenia SNP po jeho potlačenie; na Slovensku vyšiel 2004). Autor tematicky rôznorodej zbierky noviel Na strome života (1959), románu z prostredia medzivojnovej slovenskej dediny Svetlo pod halenou (1974) a vyše 200 noviel s tematikou detstva, poľovníckych a vojenských zážitkov a života starousadlíkov v Kanade. Viaceré práce ostali v rukopise. Na Slovensku vyšli niektoré jeho krátke prózy vo výbere z tvorby Slovákov v zahraničí Medzi dvoma domovmi 2. Antológia slovenskej krátkej prózy v zahraničí (2010).

Kirschbaum, Stanislav

Kirschbaum [kirš-], Stanislav, 6. 8. 1942 Bratislava — slovenský slovakista a slavista, syn Jozefa Kirschbauma. Od 1949 žije v Kanade. R. 1959 – 64 študoval na univerzite v Ottawe, 1964 – 68 na univerzite v Toronte, neskôr politické vedy na univerzite v Paríži. Od 1970 pôsobí ako profesor medzinárodných štúdií na Glendon College of York University v Toronte (vedúci Katedry medzinárodných štúdií), súčasne hosťujúci profesor na viacerých univerzitách, o. i. na Trnavskej univerzite.

Zaoberá sa najmä politickými dejinami Slovenska v 2. pol. 20. stor. a medzinárodnými vzťahmi. Autor monografií Slovenský nacionalizmus v socialistickom Československu (Slovak Nationalism in Socialist Czechoslovakia, 1977), Slováci a Česi: Pokus o nový náčrt ich politických dejín (Slovaques et Tchèques, essai sur un nouvel aperçu de leur histoire politique, 1987), Dejiny Slovenska. Boj o prežitie (A History of Slovakia. The Struggle for Survival, 1995), Historický slovník Slovenska (Historical Dictionary of Slovakia, 1998), Historické úvahy o strednej Európe (Historical Reflections on Central Europe, 1999), Úvod do problematiky slovenských dejín po roku 1945 (2003), Stredoeurópske dejiny a Európska únia (Central European History and the European Union, 2007), Význam Európy, strednej Európy a Európskej únie (The Meaning of Europe, Central Europe and The European Union, 2007), Slovensko od A do Z (The A to Z of Slovakia, 2010) a i.

R. 1980 – 2010 tajomník Medzinárodnej rady stredo- a východoeurópskych štúdií (International Council for Central and East European Studies, ICCEES) so sídlom v Berlíne, od 1995 člen Francúzsko-kanadskej asociácie strategických štúdií (L’Association France-Canada d’études stratégiques, AFCES) so sídlom v Grenobli, člen Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie (International Institute for Strategic Studies, IISS) so sídlom v Londýne, 2002 zvolený za člena Kanadskej kráľovskej spoločnosti (Royal Society of Canada). Nositeľ viacerých ocenení, napr. 1994 francúzskeho štátneho vyznamenania Chevalier dans l’Ordre des Palmes académiques.

karpatskí Nemci

karpatskí Nemci — národnostná menšina v SR hlásiaca sa k nemeckej národnosti (asi 4 690; 2011). Názov karpatskí Nemci (nem. Karpatendeutsche) zaviedol zač. 20. stor. nemecký historik a etnológ Raimund Friedrich Kaindl (*1866, †1930) na odlíšenie Nemcov žijúcich v oblasti Karpát (t. j. na území dnešného Slovenska, časti Ukrajiny, Moldavska, Bosny a Hercegoviny a Rumunska; do 1918 asi 2 mil.) od ostatných Nemcov v Uhorsku, po vzniku Československa sa vzťahoval iba na Nemcov žijúcich na Slovensku (okolo 150-tis.) a v Podkarpatskej Rusi (dnes Zakarpatská Ukrajina; okolo 18-tis.). Nemci žijúci v Česku sa nazývali sudetskí Nemci, na rozdiel od nich však karpatskí Nemci neobývali geograficky súvislé územie, ale až do 1945 žili najmä v troch väčších sídelných oblastiach (jazykových ostrovoch): Bratislava a okolie (okolo 49-tis.), Hauerland (okolo 40-tis.) a Spiš (okolo 35-tis.), menšia časť (okolo 26-tis.) žila v diaspóre po celom území Slovenska (najmä v mestách, napr. vo Zvolene, v Krupine, Žiline, Košiciach, Bardejove). K hlavným zamestnaniam karpatských Nemcov v minulosti patrili ťažba a spracovanie rúd, remeselná výroba, obchod, vinohradníctvo a poľnohospodárstvo, k doplnkovým napr. čipkárstvo. Udržali si osobitný jazyk (→ nemecké nárečia na Slovensku), v sídelnej oblasti Bratislava a okolie prevládalo bavorské nárečie, v Hauerlande a na dolnom Spiši východostredonemecko-bavorská zmes nárečí, na hornom Spiši nárečie sliezskej a sudetskej jazykovej oblasti. Z konfesionálneho hľadiska mali na záp. a str. Slovensku prevahu rímskokatolíci, na vých. Slovensku (najmä Spiš) evanjelici.

Nemci prichádzali na územie dnešného Slovenska spočiatku jednotlivo, a to najmä ako kupci a misionári (od 7. stor. vysielaní salzburskými a pasovskými biskupmi), od obdobia vlády prvého uhorského kráľa Štefana I. (1000 – 38) prichádzali príslušníci vyššej spoločenskej vrstvy (duchovní, rytieri, obchodníci, odborníci a i.). Hromadne sa začali usádzať v pol. 12. stor. v niekoľkých kolonizačných vlnách (→ kolonizácia) na pozvanie uhorských kráľov a feudálov ako hostia (lat. hospites) s prísľubom, že budú môcť žiť podľa vlastného nemeckého práva (teda nie podľa obyčajového práva platného v tom čase v Uhorsku); v literatúre sa toto obdobie nazýva kolonizácia na nemeckom práve (niekedy aj nemecká kolonizácia, čo je však nepresné, pretože kolonistami neboli len Nemci, hoci tvorili väčšinu, ale aj príslušníci iných národov). Počas prvej kolonizačnej vlny (od 2. pol. 12. stor.; ešte pred mongolským vpádom 1241/42) sa v okolí Bratislavy, Trnavy a v Banskej Štiavnici usádzali nemeckí remeselníci, kupci a baníci, ktorí dostali od uhorských kráľov mestské výsady na základe nemeckého práva. Zač. 13. stor. prichádzali ďalší, ktorých časť sa usadila aj na Spiši. Najpočetnejšia vlna prišla v 2. pol. 13. stor. a zač. 14. stor., keď uhorskí panovníci (počnúc Belom IV.) pozývali nemeckých hostí aj na dosídlenie oblastí spustošených po mongolských vpádoch. V stredoveku bolo na Slovensku pravdepodobne 200- až 250-tis. Nemcov, čo predstavovalo asi pätinu vtedajšieho počtu obyvateľov. Nemeckí kolonisti priniesli do Uhorska (a teda aj na Slovensko) okrem vlastného právneho systému predovšetkým vyspelejšie formy poľnohospodárstva, baníctva a obchodu. V stredoveku tvorili Nemci najbohatšiu časť obyvateľov miest, kde mali privilegované postavenie, ovládali nielen mestskú administratívu a súdnictvo, ale aj obchod, remeselnú výrobu a školy.

Už v 14. stor. sa na Slovensku vytvorili 3 väčšie sídelné oblasti (jazykové ostrovy): Bratislava a okolie, Hauerland a Spiš.

Sídelná oblasť Bratislava a okolie zahŕňala samotné mesto Bratislava (do 1900 s prevahou nemeckého obyvateľstva), na sever od Bratislavy ležiace nemecké vinohradnícke mestá Svätý Jur, Pezinok a Modra, ktoré si uchovávali svoju starú nemeckú tradíciu, ako aj Raču (dnes mestská časť Bratislavy) a na východ od Bratislavy šesť nemeckých obcí Žitného ostrova (dnešné obce Šamorín, Kvetoslavov, Nové Košariská – dnes súčasť Dunajskej Lužnej, Most pri Bratislave, Rovinka a Prievoz – dnes súčasť mestskej časti Ružinov v Bratislave II, ktorý bol známy o. i. svojím ľudovým divadlom a nemeckým folklórom; vo viacerých obciach sa koncom 16. stor. usadili protestantskí exulanti), nemeckí kolonisti žili aj na území Petržalky (dnes mestská časť Bratislavy).

Sídelná oblasť Hauerland (aj kremnicko-pravnianska oblasť) zahŕňala územie str. Slovenska v oblasti Kremnice, Handlovej, Nitrianskeho Pravna (centrum Hauerlandu) a Veľkého Poľa. Nemecké osídľovanie str. Slovenska podnietilo bohatstvo rúd drahých kovov. V 13. a 14. stor. vzniklo sedem stredoslovenských (dolnouhorských) banských miest, k najvýznamnejším patrili popri Kremnici mestá Banská Štiavnica a Banská Bystrica (nezahŕňajú sa do oblasti Hauerland) s významným podielom nemeckého obyvateľstva (aj v priľahlých banských osadách, napr. v Španej Doline). V 14. stor. boli najmä okolo Kremnice a Nitrianskeho Pravna založené nemecké obce Krahule, Kunešov, Kremnické Bane, Kopernica, Kľačno a i. Do oblasti Hauerland patrili aj viaceré obce v Turci, napr. Čremošné, Dolná Štubňa (dnes súčasť Turčianskych Teplíc), Horná Štubňa, Sklené, Dolný a Horný Turček (dnes Turček) a i., kde sa nemeckí hostia usádzali od 13. stor. Názov Hauerland sa zaužíval po 1930, pretože nemecký názov ôsmich z 24 nemeckých obcí patriacich do oblasti sa končí slabikou -hau (napr. Handlová, nem. Krickerhau; nem. Hau = rúbaň, rúbanisko, čistina vzniknutá vyrúbaním lesa).

Sídelná oblasť Spiš zahŕňala Horný a Dolný Spiš a údolie rieky Bodva. Prechádzali ňou dôležité obchodné cesty (spájajúce o. i. Uhorsko s Poľskom). Nemecké osídľovanie územia sa začalo v 12. stor., najpočetnejší prílev nemeckého obyvateľstva nastal po mongolskom vpáde (1241/42). Sprievodným znakom osídľovania bolo zakladanie miest, ktorým boli postupne udelené rozsiahle privilégiá (→ spišské mestá, → spišské právo) a mohli sa združovať do samosprávnych celkov (→ Spoločenstvo spišských Sasov). Rozvíjali sa v nich obchod, remeslá, baníctvo a hutníctvo. K významnejším mestám patrili Kežmarok, Levoča, z ďalších napr. Spišská Sobota (dnes mestská časť Popradu), Spišská Nová Ves, Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Spišský Štvrtok, Žakovce (časť miest bola v 15. – 18. stor. súčasťou tzv. poľského zálohu). Zo spišských (hornouhorských) banských miest patrili k významným napr. Gelnica, Smolník, Hnilec, Nálepkovo, Švedlár, Mníšek nad Hnilcom, pričom Gelnica, Smolník a Spišská Nová Ves boli aj významnými strediskami hutníctva. Vo Vyšnom Medzeve, Nižnom Medzeve (dnes Medzev) a v Štóse, ako aj vo viacerých banských a hutníckych mestách pracovali hámre. Pre nemecké obyvateľstvo v regióne juž. Spiša sa zaužívalo pomenovanie mantáci.

Karpatskí Nemci sa ďalej usídlili na záp. Slovensku, kam v 16. – 17. stor. prichádzali v súvislosti s protireformáciou v Európe habáni (anabaptisti; žili vo viac ako 30 obciach, napr. vo Veľkých Levároch, v Sobotišti), ktorí sa popri mnohých iných remeslách zaoberali najmä výrobou keramiky a kameniny. Počas ďalšieho nemeckého osídľovania, ku ktorému došlo v 18. stor. v Uhorsku za vlády Márie Terézie a Jozefa II., boli v Malých Karpatoch založené nemecké drevorubačské osady (→ huncokari), 1786 prišli Nemci z rôznych nemeckých krajín do dnešného Sládkovičova a do oblasti Červeného Kláštora (vyše 100 rodín). Početné rodiny nemeckých roľníkov (z Hannoveru a z Oldenburgu) prišli 1857 – 58 na majetky ležiace pri obci Čermany v údolí Nitry. R. 1899 kúpili majetky v obci Michalok (sev. od Vranova nad Topľou) nemeckí roľníci zväčša z vých. Haliče, ktorí pochádzali pôvodne z oblasti Tachova v Českej republike, preto sa tam do 1944 hovorilo pravým nemeckým nárečím z oblasti Chebu. Podiel Nemcov na celkovom počte obyvateľov však v dôsledku jazykovej a kultúrnej asimilácie v slovenskom prostredí, ako aj vplyvom maďarizácie (na prelome 19. a 20. stor.) neustále klesal (1880 9,3 %, 1919 už len 4,87 % obyvateľov).

Po vzniku Československa sa vytvorili priaznivejšie podmienky na rozvoj národnostného života nemeckej menšiny na Slovensku; podľa sčítania ľudu z 1930 žilo na Slovensku (bez Podkarpatskej Rusi) 147 501 karpatských Nemcov, čo tvorilo 4,4 % z celkového počtu obyvateľstva. Postupne sa rozširovala sieť základných a stredných škôl poskytujúcich vzdelávanie v nemeckom jazyku, vznikali kultúrne (napr. Deutscher Kulturverband, založený 1921 – 22) a športové spolky (Deutscher Turnverein, založený 1922; Karpatský spolok, nem. Karpatenverein, založený 1922, ktorý nadviazal na činnosť turistického Uhorského karpatského spolku založeného 1873 a 1929 – 45 vydával časopis Karpatenland). Nemecká menšina na Slovensku sa (popri početne silnejších sudetských Nemcoch v Čechách, asi 3 mil.) vyprofilovala aj politicky, vznikali nemecké politické strany, napr. Zipser Deutsche Partei (ZDP, 1920 – 38) či Karpathendeutsche Partei (KdP, založená 1928) vedená F. Karmasinom. KdP sa po nástupe Hitlera k moci začala orientovať na nacistické Nemecko a na spoluprácu so Sudetonemeckou stranou vedenou K. Henleinom, po voľbách 1935 sa stala jej odnožou na Slovensku. R. 1938 sa pretvorila na Deutsche Partei (DP, vedená F. Karmasinom), po vzniku Slovenskej republiky (1939) sa stala jedinou povolenou organizáciou nemeckej menšiny na Slovensku (v jej rámci pôsobili všetky organizácie a spolky karpatských Nemcov), jej hlavným politickým cieľom bola nacifikácia Slovenska. Jednou z opôr fašistického režimu na Slovensku sa mala stať Heimatschutz (Domobrana), ozbrojená organizácia nemeckých nacistov na Slovensku (začala sa utvárať v júli 1944, v septembri 1944 začlenená do jednotiek SS), ktorej príslušníci sa spolu s príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy a protipartizánskej jednotky Edelweiss (→ Abwehrgruppe 218) podieľali na bojoch proti partizánom, po vypuknutí SNP na bojoch proti povstalcom a na teroristických akciách proti civilnému obyvateľstvu (napr. v januári 1945 na vypálení obcí Kľak a Ostrý Grúň a vraždení ich obyvateľov). Časť karpatských Nemcov sa však zapojila do protifašistického odboja (napr. príslušníci partizánskeho oddielu Thälmann, ktorý sa sformoval zač. septembra 1944).

Karpatskí Nemci museli znášať dôsledky Nemeckom vyvolanej 2. svet. vojny. Už pred vypuknutím SNP sa aj proti nim zamerali akcie niektorých partizánskych skupín, po vypuknutí SNP na jeseň 1944 najmä proti rozptýleným sídlam a Hauerlandu (masové vraždy v Ružomberku, Sklenom, Banskej Štiavnici a Nitrianskom Pravne si vyžiadali okolo 450 obetí). V novembri 1944 začalo Nemecko pre približujúci sa front evakuovať karpatských Nemcov z vých. Slovenska a z oblasti Spiša, zač. 1945 zo str. a záp. Slovenska (celkove do skončenia vojny asi 130-tis. karpatských Nemcov). Z nich sa 30- až 40-tis. pokúsilo po vojne vrátiť do svojich domovov, ale rovnako ako tí, čo zostali doma, boli zväčša internovaní v sústreďovacích táboroch, mnohí prišli o život. R. 1945 – 47 bolo zo Slovenska vysídlených ďalších asi 32 400 karpatských Nemcov (súhlas s odsunom deklarovala 1945 aj Postupimská konferencia); → odsun Nemcov z ČSR. Okolo 25-tis. ich z rôznych dôvodov na Slovensku zostalo. Ich postavenie bolo veľmi ťažké, keďže sa podľa princípu kolektívnej viny stali skupinou obyvateľstva bez základných občianskych práv. Na základe Košického vládneho programu, povojnových dekrétov E. Beneša (→ Benešove dekréty) a nariadení SNR stratili československé štátne občianstvo (okrem účastníkov odboja) a boli zbavení majetku. Situácia sa začala meniť po 1949 (po vzniku Nemeckej demokratickej republiky, NDR), keď bolo prijaté vládne nariadenie o umožnení vrátenia československého štátneho občianstva osobám nemeckej národnosti a 1953 sa karpatskí Nemci stali občanmi ČSR priamo zo zákona. Cieľavedomá asimilácia a úplná absencia nemeckého školstva však viedli k situácii, že koncom 80. rokov 20. stor. boli karpatskí Nemci existenčne úplne ohrození; pri sčítaní obyvateľstva 1950 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 5 179 obyvateľov, 1980 to bolo už len 2 918, pri sčítaní obyvateľstva 1991 sa k nemeckej národnosti prihlásilo 5 414, 2001 5 405 a 2011 len 4 690 osôb (predpokladá sa však, že tento počet je asi dvojnásobný). V súčasnosti žijú karpatskí Nemci v troch niekdajších tradičných regiónoch (v Bratislave a okolí, na str. Slovensku a na vých. Slovensku na Spiši), žijú však pomerne rozptýlene, 20 % podiel nemeckého obyvateľstva bol prekročený len v jednej obci na Slovensku, v Krahuliach (pri Kremnici), ale len vďaka tomu, že tam počet obyvateľov po 1945 klesol na desatinu, najvyššia koncentrácia nemeckého obyvateľstva je v obciach Kunešov, Vyšný Medzev, Medzev a Chmeľnica, mestom s najvyšším percentom nemeckého obyvateľstva je Bratislava.

Karpatskí Nemci sa združujú v Karpatskonemeckom spolku na Slovensku (založený 1990, má vyše 4-tis. členov, 2014) a v jeho mládežníckej organizácii, ktorej cieľom je obnova a upevnenie identity nemeckej menšiny na Slovensku, zastupovanie jej záujmov a jej všestranné pozdvihnutie v kultúrnej, spoločenskej, sociálnej, občianskej, náboženskej a hospodárskej oblasti, revitalizácia nemeckej kultúry a jazyka, podpora rozvoja školstva zameraného na nemeckú národnostnú menšinu a i. Od 1992 vydáva mesačník Karpatenblatt. Na výskum a prezentáciu dejín a kultúry karpatských Nemcov od ich príchodu na Slovensko po súčasnosť sa zameriava Múzeum kultúry karpatských Nemcov Slovenského národného múzea (založené 1994 v Bratislave, s expozíciami v Handlovej a Nitrianskom Pravne).

Nemeckí kolonisti si na územie Slovenska priniesli svoju kultúru, ktorú ďalej rozvíjali a na novom území vytvorili vlastnú, svojbytnú. Ich príchod a pôsobenie výrazne ovplyvnili nielen hospodársky, ale aj kultúrny vývoj Slovenska. Udržiavali si svoje tradície, mali vlastnú literatúru (→ nemecká literatúra na Slovensku), vydávali viaceré nemecké regionálne noviny a časopisy (najstarší bol Pressburger Zeitung, 1764 – 1929; → nemecká tlač na Slovensku). Už od 14. stor. zakladali vlastné nemecké základné a neskôr aj vyššie školy (k najvýznamnejším patrili evanjelické lýceá v Kežmarku, založené po 1531, a v Bratislave, založené 1606, ako aj Banská akadémia v Banskej Štiavnici, založená 1763; → nemecké školy), významne sa zaslúžili o rozvoj kníhtlače na našom území (→ Brewerovci, → Royerovci). Spomedzi karpatských Nemcov pochádzalo mnoho vedcov a technikov (J. A. Segner, W. Kempelen, J. M. Petzval, P. E. A. Lenard a i.) a umelcov (J. S. Kusser, J. N. Hummel, V. O. Tilgner, A. F. Oeser, J. Damko a i.).

Údaje o etnických špecifikách karpatských Nemcov sú napr. v dielach M. Bela Notície... (Notitia Hungariae novae..., 1735 – 42) a L. Bartolomeidesa Inclyti Superioris Ungariae comitatus Gömöriensis notitia... (1806 – 08), historickým vývojom spišských Nemcov sa zaoberali D. Fröhlich a J. Melzer, v 30. rokoch 20. stor. realizovala výskum Nemcov na území Slovenska Katedra germanistiky v Prahe, v 40. rokoch spolky Deutscher Kulturverband a Karpatenverein, v období 1945 – 89 sa bádatelia zaoberali výskumom len okrajovo, v rámci inej problematiky. Po 1989 vyšli viaceré práce, napr. 1991 Nemecko a nemecká menšina na Slovensku (1871 – 1945) D. Kováča, 2002 Nemci na Slovensku Margaréty Horváthovej, 2004 Karpatskí Nemci na Slovensku od druhej svetovej vojny do roku 1953 Sone Gabzdilovej-Olejníkovej a Milana Olejníka, ako aj viaceré štúdie z výsledkov výskumov etnologických a i. pracovísk na vysokých školách a v Slovenskej akadémii vied.

Hurban, Jozef Miloslav

Hurban, Jozef Miloslav, vlastným menom Jozef Ľudovít Hurban, pseudonym J. L. Trenčiansky, J. M. H., 19. 3. 1817 Beckov, okr. Trenčín – 21. 2. 1888 Hlboké, okr. Senica — jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej politiky a literatúry 19. stor., ideológ a organizátor slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz, spisovateľ a publicista, redaktor a vydavateľ, literárny kritik a literárny historik, otec Svetozára Hurbana Vajanského, manžel Anny Jurkovičovej. Pochádzal z rodiny evanjelického farára Pavla Hurbana (*1768, †1833), u ktorého získal základné vzdelanie, v rokoch 1826 – 1830 študoval na nižšej strednej škole v Trenčíne a v rokoch 1830 – 1840 teológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave.

V roku 1835 sa zoznámil s Ľ. Štúrom, ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie. Na pamätnej vychádzke mládeže na Devín 24. 4. 1836 prijal slovanské meno Miloslav a zvolil si celoživotné krédo „žiť pravde a národu“. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra, s ktorým viedol Spoločnosť česko-slovanskú a po jej zrušení Ústav reči a literatúry československej. V rokoch 1837 – 1840 bol členom a popredným aktivistom tajného mladoslovenského spolku Vzájomnosť. V roku 1839 v rámci štúrovských podujatí podnikol cez prázdniny cestu do Čiech a na Moravu, ktorú literárne spracoval v národne angažovanej reportáži Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách (1841). V roku 1840 bol vysvätený za kňaza. Medzi rokmi 1840 – 1843 pôsobil ako evanjelický kaplán v Brezovej pod Bradlom, kde v duchu štúrovských zásad organizoval prvé divadelné predstavenia, čitateľské krúžky a nedeľné školy, spoluzakladal svojpomocné pokladnice a protialkoholické spolky miernosti (národnoosvetovú prácu zhrnul v knihe Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných, 1846). V roku 1842 začal vydávať almanach Nitra. Od roku 1843 pôsobil ako farár v Hlbokom.

Bol stúpencom idey slovanskej vzájomnosti J. Kollára, spočiatku písal po česky, neskôr však ako prvý zo štúrovcov sformuloval myšlienku tzv. kmeňovej svojbytnosti Slovákov (1837). Ešte pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny sa vo februári 1843 spolu s M. M. Hodžom a Ľ. Štúrom zúčastnil na stretnutí štúrovcov s bernolákovským básnikom J. Hollým, ktorý odobril prijatie nového spisovného jazyka. Na Hurbanovej fare v Hlbokom sa 1. – 16. 7. 1843 uskutočnili porady, na ktorých Hurban spolu s Ľ. Štúrom a M. M. Hodžom prerokovali pravidlá kodifikácie nového celonárodného spisovného jazyka Slovákov na základe stredoslovenčiny. Ideu národnej svojbytnosti Slovákov a prijatie Štúrovej slovenčiny Hurban zdôvodnil v roku 1844 v úvode ku knihe B. P. Červenáka Zrcadlo Slovenska. Novú slovenčinu uviedol do literárneho života v 2. ročníku almanachu Nitra (1844), ktorý položil ideový a umelecký základ slovenskej romantickej literatúry. Bol zakladajúcim členom (1844) a jedným z najaktívnejších funkcionárov celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku Tatrín. Bol aj jedným z hlavných organizátorov odporu proti maďarizačným tlakom v evanjelickej cirkvi, svojimi vystúpeniami zmaril úsilie o spojenie slovenských evanjelikov s maďarskými kalvínmi do jednotnej protestantskej únie (polemický spis Unia, čili spojení lutheránů s kalvíny v Uhrách, 1846). V roku 1846 začal v spisovnej slovenčine vydávať prvý slovenský vedecký časopis Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru (Slovenské pohľady), na stránkach ktorého sa formovala mladá slovenská literárna kritika.

Hurbanova verejná činnosť vyvrcholila počas Slovenského povstania 1848 – 1849, keď sa stal hlavným organizátorom národnooslobodzovacieho pohybu (revolučné udalosti privítal básňou Bije zvon slobody). Rozvinul rozsiahlu revolučnú agitačnú činnosť (výzva Bratia Slováci!) v podbradliansko-podjavorinskom kraji, ktorá vyvrcholila veľkým ľudovým zhromaždením 28. 4. 1848 v Brezovej pod Bradlom. Tu boli vyhlásené Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej, tvoriace základ prvého slovenského politického programu Žiadostí slovenského národa. Pri ich verejnom vyhlasovaní 11. 5. 1848 v Liptovskom Mikuláši Hurban vysvetľoval jednotlivé body. Po vydaní zatykača maďarskou revolučnou vládou ušiel z Uhorska. Spolu s Ľ. Štúrom a M. M. Hodžom sa v júni 1848 zúčastnil Slovanského zjazdu v Prahe. Spolu s Ľ. Štúrom sa zúčastnil aj pražského povstania (22. mája), po potlačení ktorého odišiel hľadať podporu do Chorvátska a Srbska. V septembri 1848 sa stal predsedom prvého slovenského politického orgánu Slovenskej národnej rady. Viedol septembrovú výpravu slovenských dobrovoľníkov na západné Slovensko. Po jej potlačení bol politickým vodcom v druhej, zimnej (1848/1849) a tretej, letnej (1849) výprave dobrovoľníckych jednotiek. Spolu s Ľ. Štúrom skoncipoval viacero dokumentov o riešení slovenskej otázky v zmysle nezávislého postavenia Slovenska v habsburskej monarchii, ktoré predložili v roku 1849 panovníkovi a vládnym orgánom.

Po revolúcii žil pod policajným dozorom. V období bachovského absolutizmu sa venoval cirkevnej (náboženská učebnica Nauka náboženství kresťanského, 1855; dielo Církev evanjelicko-lutheránska v jejích vnitřních živlech a bojích na světě..., 1861, za ktoré získal doktorát teológie na univerzite v Lipsku) a literárnej činnosti (1851 obnovil vydávanie Slovenských pohľadov, 1853 vydal 5. ročník almanachu Nitra).

Po páde absolutizmu (1859) sa začal znova verejne angažovať: 6. – 7. 6. 1861 spoluorganizoval národné zhromaždenie v Martine, kde obhajoval koncepciu štátoprávneho riešenia slovenskej otázky Š. M. Daxnera prijatú v Memorande národa slovenského, 4. 8. 1863 bol zakladajúcim členom Matice slovenskej. V cirkevnej oblasti sa usiloval o zavedenie Protestantského patentu, v rokoch 1863 – 1875 vydával časopis Cirkevné listy (Cirkewní listy). V roku 1866 bol zvolený za superintendenta Prešporskej patentálnej superintendencie (nebol uvedený do úradu, superintendencia v roku 1867 zanikla). V článkoch Pravdivé slovo a Čomu nás učia dejiny (Pešťbudínske vedomosti, 1868 – 1869) ostro vystúpil proti rakúsko-maďarskému vyrovnaniu (1867) a uhorskému národnostnému zákonu (1868), začo bol pol roka väznený vo Vacove (1869). V roku 1876 bol odsúdený na tri mesiace väzenia za uverejnenie politického článku L. B. Abafiho (Tým miernym) v Cirkevných listoch. V roku 1871 sa ako predstaviteľ Starej školy slovenskej stal spoluzakladateľom Slovenskej národnej strany. Na protest proti zatvoreniu Matice slovenskej a slovenských gymnázií vydal posledné dva ročníky almanachu Nitra (1876 – 1877) v biblickej češtine (bibličtine).

Hurbanove literárne začiatky predstavujú básne, ktoré písal počas štúdií na bratislavskom evanjelickom lýceu. Od roku 1836 čítal na zasadnutiach Spoločnosti česko-slovanskej ódy (na Mickiewicza, na Prahu a i.) a básne (Stav Slováků, Pokora před tyrany, Rozchod Jaromíra s Boženou a i.). V roku 1837 uverejnil v Hronke báseň Žalospěv na smrt Jana Volka. Venoval sa aj satirickej (Chlebař, 1842), neskôr politickej poézii (Piesne nateraz, 1861). V roku 1876 vydal v 6. ročníku almanachu Nitra cyklus básní Z hlubiny.

Významnú súčasť Hurbanovej literárnej tvorby predstavuje próza. V historickom triptychu Osudové Nitry (Nitra, 1842), Svadba krále velkomoravského (Nitra, 1842) a Svatoplukovci aneb pád říše Velkomoravské (1845) čerpal námet z veľkomoravského obdobia. V poviedke Prítomnosť a obrazy zo života tatranského (Nitra, 1844) a v cestopisných črtách Prechádzka po považskom svete (Nitra, 1844) kritizoval panský stav a biedu poddaných a uvažoval najmä o budúcnosti slovenského národa a slovanskej vzájomnosti. V novele Olejkár (Nitra, 1846) vedome zidealizoval Matúša Čáka Trenčianskeho ako obhajcu národnej myšlienky. V novelách Korytnické poháriky (Nitra, 1847) a Od Silvestra do Troch kráľov (Nitra, 1847) satiricky zobrazil tienisté stránky slovenského života. V roku 1853 vydal v 5. ročníku almanachu Nitra novelu Slovenskí žiaci, ktorá bola pokusom o prozaické spracovanie generačných osudov počas revolúcie 1848/1849. V roku 1859 dokončil historický román Gottšalk (vyšiel po česky 1861 v Prahe), v ktorom zobrazil tragédiu kniežaťa pobaltských Slovanov. Hurbanovu najvýznamnejšiu prácu predstavuje literárnohistorická štúdia Slovensko a jeho život literárny, ktorá vychádzala na pokračovanie v rokoch 1846 – 1851 v Slovenských pohľadoch. Hurban v nej predstavil slovenskú literatúru ako prejav duchovnej sily národa, podobne ako Ľ. Štúr básnictvo považoval za „útočište Slovanov“. Hurbanovo literárne dielo vyvrcholilo prácami memoárového charakteru, na sklonku života pracoval na životopisoch Ľ. Štúra (Slovenské pohľady, 1881 – 1884) a V. Paulinyho-Tótha (Nitra, 1877) i na spomienkach na Slovenské povstanie 1848 – 1849 Rozpomienky (Slovenské pohľady, 1881 – 1887).

Význam Hurbanovej osobnosti a diela spočíva v jeho národnobuditeľskej, politickej, kultúrno-organizačnej, literárnej a publicistickej práci. Všetky svoje schopnosti venoval práci pre národ, bol najbližším spolupracovníkom a priateľom Ľ. Štúra a po jeho smrti sa stal vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia. V roku 1892 mu bol v Hlbokom z verejných zbierok postavený pomník, pri odhalení ktorého však maďarské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale aj rodine; nový náhrobný pomník vytvoril D. Jurkovič (1943). V Hlbokom sa nachádza pamätný dom (evanjelická fara) a pamätná izba (v budove bývalej cirkevnej školy) J. M. Hurbana, a pred evanjelickým kostolom pomník s jeho sochou v nadživotnej veľkosti (F. Motoška, 1929). Pomníky s Hurbanovou bustou sú v Novom Meste nad Váhom (J. Pospíšil, 1928) a Brezovej pod Bradlom. V roku 2006 bol v Žiline-Budatíne postavený monumentálny pomník s jeho jazdeckou sochou (Ladislav Berák). Pamätné tabule sú v Beckove, Myjave, Prievidzi, Senici, Čadci a vo Filipove. Jeden z prvých Hurbanových životopisov vydal v roku 1925 Július Bodnár: Dr. Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888), jeho život a dielo. Hurbanova osobnosť sa stala námetom historického románu A. Lackovej Z čírej lásky (1958), eseje V. Mináča Zobrané spory J. M. Hurbana (1974), monografie Perom a mečom (1982) a dokumentárnej publikácie Život zvoniaci činom (1988) od Tomáša Winklera, knihy pre deti a mládež od J. Repka Za úsvitom zory (1989), diela Miroslava Hvožďaru J. M. Hurban a jeho zápas o pravé hodnoty cirkvi a národa (2007), televízneho seriálu Jozefa Boba Štúrovci (1991), dokumentárneho filmu Petra Vrchovinu Pomník Hurbanovi (1997), rozhlasového diela Margaréty Horváthovej Orly lietajú vysoko (2005) a i. Rok 2007 bol vyhlásený za Rok J. M. Hurbana. Od roku 2001 Slovenská národná knižnica v Martine každoročne udeľuje Cenu a prémiu J. M. Hurbana za pôvodné slovesné životopisné diela o slovenských národných dejateľoch.

Francisci, Ján

Francisci, Ján, pseudonym Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský, 1. 6. 1822 Hnúšťa, okres Rimavská Sobota – 7. 3. 1905 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský politik a kultúrny dejateľ, básnik a prozaik, otec M. Francisciho. R. 1834 – 39 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, 1839 – 43 na evanjelickom lýceu v Bratislave, 1845 – 47 právo na evanjelickom kolégiu v Prešove. R. 1847 – 48 praktikant u podžupana Gemerskej stolice, 1850 – 53 expedítor Zvolenskej stolice, 1853 – 59 župný komisár v Debrecíne, 1859 – 60 miestodržiteľský radca vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea), 1860 – 61 radca Kráľovskej miestodržiteľskej rady v Budíne, 1861 – 63 vydavateľ a redaktor Pešťbudínskych vedomostí, 1864 – 65 župan Liptovskej stolice, 1867 penzionovaný, 1868 hlavný dozorca slovenského gymnázia v Revúcej, od 1872 žil v Martine, kde bol do 1898 správcom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku.

Už počas štúdií v Levoči, Bratislave a Prešove sa aktívne zapojil do štúrovského hnutia a stal sa jeho popredným predstaviteľom. Ako iniciátor založenia Jednoty mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku (1845 – 48) a do 1847 jej predseda sa zaslúžil o organizovanie národnobuditeľskej činnosti. Aktívne sa zúčastnil revolúcie 1848 – 49. R. 1848 so Š. M. Daxnerom spoluorganizátor národnoemancipačných aktivít (národných gárd) v Gemeri-Malohonte, účastník národného zhromaždenia v Liptovskom Mikuláši, ktoré 10. 5. 1848 prijalo Žiadosti slovenského národa. V novembri 1848 štatariálnym súdom v Plešivci odsúdený na smrť, z väzenia v Pešti oslobodený cisárskym vojskom v januári 1849. Počas Slovenského povstania 1848 – 49 kapitán dobrovoľníckeho zboru. R. 1861 predseda Slovenského národného zhromaždenia, na ktorom bolo prijaté Memorandum národa slovenského, a predseda Stáleho národného výboru. Stal sa predsedom prípravného výboru založenia Matice slovenskej (jeho manželka Amália vyšila 1863 obal jej stanov) a 1863 bol zvolený za jej doživotného čestného podpredsedu. Patril k vedúcim činiteľom Starej školy slovenskej a Slovenskej národnej strany (1861 a 1869 kandidát na poslanca uhorského snemu).

Francisci bol talentovaný básnik a prozaik, jeho báseň Svojim vrstovníkom (1844) bola prvou samostatnou tlačou v štúrovskej spisovnej slovenčine. Jeho ďalšie básne vychádzali časopisecky, neskôr boli zhrnuté v zbierke Iskry zo zaviatej pahreby (1889). Historická povesť Janko Podhorský vyšla v almanachu Nitra 1844 ako prvá próza v štúrovskej slovenčine. Zapisoval a zbieral slovenské ľudové rozprávky, spolupracoval s P. Dobšinským a A. H. Škultétym. R. 1842 – 44 zostavil dvojdielny rukopis Prostonárodný zábavník s rôznymi zápismi ľudových rozprávaní, piesní a zvykov. R. 1845 vydal Slovenské povesti, ktoré sú prvou publikovanou slovenskou zbierkou rozprávok (obsahujú 10 čarovných rozprávok). Prekladal a poslovenčoval divadelné hry, ktoré vychádzali v edícii Slovenský divadelný ochotník (napr. W. Shakespeare: Láska zdolá všetko alebo Skrotená divočka). Svojou publicistickou tvorbou prispel k formovaniu moderného národnoemancipačného programu a angažoval sa v obrane národných práv. Autor dokumentárne cenných prác autobiografického charakteru Črty z doby moyzesovskej (1897) a Vlastný životopis (1909). Svojou mnohostrannou kultúrnospoločenskou aktivitou sa stal jednou z najvýznamnejších postáv martinského strediska národného hnutia.

Kellner-Hostinský, Peter

Kellner-Hostinský, Peter, vlastným menom Peter Pavel Kellner, pseudonym Peter Dobroslav Kellner, Záboj Hostinský a i., 6. 1. 1823 Veľká Poloma, dnes súčasť Gemerskej Polomy, okres Rožňava – 10. 8. 1873 Rimavská Sobota — slovenský spisovateľ, novinár a publicista, filozof, historik, organizátor slovenského národného, kultúrneho a vedeckého života.

Pochádzal z rodiny evanjelického kňaza. R. 1832 – 36 a 1838 – 40 študoval na gymnáziu v Rožňave, 1836 – 38 v Levoči, 1840 – 44 filozofiu a teológiu na bratislavskom evanjelickom lýceu, kde sa aktívne zapojil do činnosti Ústavu reči a literatúry československej, jeden z jeho najvýznamnejších členov (v školskom roku 1843/44 člen výboru a pokladník) a blízky spolupracovník Ľ. Štúra (1842 sa podieľal na príprave Slovenského prestolného prosbopisu; 1843 jeden z účastníkov historického stretnutia štúrovcov a J. Hollého na Dobrej Vode pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny, pri tejto príležitosti zložil báseň K slávnosti mena Jánovi Hollému). R. 1844 na znak protestu proti pozbaveniu profesúry Ľ. Štúra odišiel spolu s ďalšími študentmi do Levoče. R. 1844 zložil kandidátsku teologickú skúšku u P. Jozeffyho v Tisovci, v plánovanom štúdiu teológie v Nemecku však nepokračoval a od 1844 študoval na právnickej akadémii v Bratislave a naďalej sa aktívne venoval organizovaniu slovenského národného života.

R. 1844 zakladajúci člen a člen výboru prvého celonárodného kultúrneho spolku Tatrín, 1847/48 predseda (hlavný správca) Jednoty mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku. R. 1844 vyšla v 2. ročníku almanachu Nitra (prvá knižná publikácia v štúrovskej spisovnej slovenčine) jeho báseň Hlasy k Nitre. Od 1845 spolupracovník Ľ. Štúra v redakcii Slovenských národných novín (s literárnou prílohou Orol tatranský). V nich v apríli 1848 uverejnil politické úvodníky patriace k najvýznamnejším publicistickým prácam revolučného obdobia 1848 – 49 (obhajoval v nich demokratické premeny, občianske, sociálne a národné práva). S J. M. Hurbanom spolupracoval na príprave Žiadostí slovenského národa v stolici Nitrianskej (vyhlásené v apríli 1848), v máji 1848 sa zúčastnil zhromaždenia v Liptovskom Mikuláši, ktoré prijalo Žiadosti slovenského národa. Nesúhlasil však so Štúrovou politickou orientáciou na viedenský cisársky dvor a nezúčastnil sa ani revolučných bojov (→ Slovenské povstanie 1848 – 49). Po zániku Slovenských národných novín (jún 1848) odišiel z Bratislavy a žil u rodičov v Gemerskej Polome.

Od 1851 pracoval ako úradník vo viacerých slúžnovských úradoch, ako významný národovec bol prenasledovaný a často prekladaný (Revúca, Gelnica, Levoča, Sátoraljaújhely) a po 1860 (po obnovení uhorskej štátnej správy) ako 37-ročný prvýkrát dočasne penzionovaný, 1860 – 62 žil v Licinciach, 1862 – 67 hlavný slúžny v Rimavskej Sobote. Napriek vlastným finančným problémom 1862 prispel na založenie slovenského gymnázia v Revúcej. R. 1863 zakladajúci člen Matice slovenskej. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) a zosilnení maďarizačného tlaku odišiel dobrovoľne do penzie, nepoberal však žiadny dôchodok, a až do smrti zostal bez stáleho zamestnania; v lete 1872 a 1873 pracoval ako pomocný úradník pri rekonštrukcii pozemkovej knihy Gemersko-malohontskej župy. Neprestal sa však angažovať v slovenskom národnom hnutí (usiloval sa napr. o zblíženie stanovísk Starej a Novej školy slovenskej), jeho príspevky do slovenskej tlače z tohto obdobia (Concordia, Lipa, Sokol, Pešťbudínske vedomosti, Letopis Matice slovenskej a i.) patria k najvýznamnejším v slovenskej publicistike 19. stor. a Kellner-Hostinský k priekopníkom slovenskej žurnalistiky.

Jeden z najvzdelanejších štúrovcov, všestranná a talentovaná osobnosť romantickej generácie. Písal príležitostné (P. Jozeffymu, J. Hollému, Ľ. Štúrovi, J. M. Hurbanovi, S. B. Hroboňovi a i.) a vlastenecké básne (motívy bájnej minulosti slovenského národa, Tatier a i.), ponášky na ľudovú pieseň (revolučná báseň Keby si počul všetky tie víchrice, 1844; alegorická báseň Silvestrova noc o odchode študentov bratislavského evanjelického lýcea do Levoče, almanach Nitra, 1846) a dramatické diela (veršovaná dráma Svätoslavičovci, literárny almanach Minerva, 1869; veselohra Odkundes, v rukopise). Jeho básne vyšli výberovo v antológii Keby si počul všetky tie víchrice (1966) a samostatne knižne v diele Šuhajovo dumanie (1973).

Jeden z predstaviteľov mesianistického prúdu slovenského romantizmu (→ mesianizmus), Kellnerova-Hostinského mesianistická filozofia sa prejavila najmä vo vedeckých prácach, v ktorých analyzoval historickú úlohu slovanstva v budúcnosti (vychádzal z F. Schellinga, hlásal univerzálne, individuálne a napospol celostné poznanie, tzv. videnie), mytológiu spojil s romantickou voľnou analýzou historických udalostí. V súlade so štúrovskou koncepciou rozvíjania slovanskej vedy nadviazal na úvahy J. M. Hurbana; podstatu novej slovenskej národnej vedy (noetický princíp slovanskej vedy, ktorým sa mala odlišovať od západnej) načrtol v polemike s Ctibohom Zochom (Otvoreni list p. Cťibohovi Cochiusovi a Druhí otvorení list p. Cťibohovi Cochiusovi, Orol tatranský, 1847) a rozviedol vo filozofickej štúdii Prvotina vedy slovenskej (Slovenské pohľady, 1852), v diele Vidboslovie (1849, rukopis) a v analýze systému slovenskej ľudovej mytológie Stará vieronauka slovenská (1871), v ktorej hovorí o vyspelosti a dávnovekosti kultúry Slovákov, pričom argumentuje slovenskou ľudovou rozprávkou. V historickej štúdii Slovo o tom, že Horňo-Uherské Okolie má základ historický (Pešťbudínske vedomosti, 1861) na základe uhorských právnych dokumentov odôvodňoval politický program Memoranda národa slovenského, štúdiou Slovania v Uhrách, na základe histórie národov Uhorských (Pešťbudínske vedomosti, 1862) dokazoval spolupôsobenie Slovanov v uhorskej histórii už od vzniku uhorského štátu, v štúdii Anonymus Belae regis notarius (Pešťbudínske vedomosti, 1862) na základe rozboru pramenných materiálov uvažoval o pôvode autora rukopisnej Anonymovej kroniky (Gesta Hungarorum) nájdenej vo viedenskej dvorskej knižnici (vydaná 1849), v štúdii Slovania Zadunajskí (Pešťbudínske vedomosti, 1862) sa zaoberal osídlením, históriou, kultúrou a sociálnou a cirkevnou štruktúrou Slovincov, Chorvátov a Slovákov v uhorských zadunajských župách, v rubrike Počiatky rodopisu slovenského (Pešťbudínske vedomosti, 1863 – 69) uverejňoval skice o slávnych historických postavách zo slovenských dejín (Štibor zo Štiboríc, Matúš Čák Trenčiansky ap.), v seriáli článkov Starožitné pamiatky Slovänov (Sokol, 1863) sa zaoberal najstaršími dejinami slovanských národov a ich včleňovaním sa do európskeho historického kontextu, pričom vychádzal zo slavistického diela P. J. Šafárika Slovanské starožitnosti. R. 1863 pri príležitosti tisícročného jubilea príchodu Cyrila a Metoda uverejnil v literárnej prílohe Slovesnosť časopisu Cyrill a Method rozsiahly cyklus historických úvah Trudoviny k dejepisu slovansko-obradnej cirkve v Uhrách, v ktorom sa zaoberal najstaršími dejinami šírenia kresťanstva medzi Slovanmi (pred prijatím kresťanstva kráľom Štefanom I.), neskôr spracoval aj prvú štúdiu o symbole dvojitého kríža K dejopisu härbu slovenského (Sokol, 1867), v ktorej skúmal jeho byzantský pôvod.

V ekonomickej oblasti reprezentoval ľavicové krídlo romantickej generácie (vychádzal z prác G. F. Berzeviciho o vykorisťovaní sedliakov v Uhorsku); významné sú jeho národohospodárske a ekonomicko-prírodovedné state Pohľady na naše národné hospodárstvo (1846), Príklady urbárskeho odkúpenia (1846) a i., ktoré uverejňoval v Slovenských národných novinách, kde vyšli aj jeho politicko-publicistické práce Slovo verejnosti (1846), Obzrenia sa po našom živote (1847), Zbratanie národov (1848) a i. R. 1998 vyšla monografia Pavla Pareničku Život a dielo Petra Kellnera-Záboja Hostinského.

Hviezdoslavov

Hviezdoslavov — obec v okrese Dunajská Streda v Trnavskom kraji v západnej časti Žitného ostrova v Podunajskej rovine, 126 m n. m.; 1 829 obyvateľov (2019; významný nárast počtu obyvateľstva v dôsledku rýchlej urbanizácie, 392 obyvateľov, 2006; 803 obyvateľov, 2013).

Vznikla 1936 zlúčením osád Vörösmajor, Jozefmajor a Nemčok (odčlenených od obcí Štvrtok na Ostrove a Mierovo), v ktorých sa počas pozemkovej reformy 1921 usadili slovenskí kolonisti; nazvaná podľa slovenského básnika P. O. Hviezdoslava. R. 1922 tam bola zriadená prvá slovenská škola na Žitnom ostrove. R. 1938 – 45 bola pripojená k Maďarsku ako súčasť obce Štvrtok na Ostrove a slovenské obyvateľstvo bolo vysťahované.

Stavebné pamiatky: pomník P. O. Hviezdoslava (1971).

Abov

Abov, maď. Abaúj — historické územie na juhových. Slovensku a v severových. Maďarsku. Pôvodné hradné županstvo a jeho sídlo dostali názov podľa Samuela Abu. Územie zahŕňalo veľkú časť dnešného vých. Slovenska a záp. časť severových. Maďarska; v 2. pol. 13. stor. sa od neho oddelili a samostatnými župami sa stali na Slovensku Šariš a v Maďarsku Heveš (Heves). Na zmenšenom území sa samostatná župa a potom šľachtická stolica Abov (vrátane samosprávnych orgánov) vyvíjala od pol. 13. do začiatku 14. stor. Pôvodné sídlo župy hrad Abaújvár, podľa archeologického výskumu postavený asi v 1. pol. 11. stor., je v súčasnosti na území Maďarska (tesne pri štátnej hranici so Slovenskom), kde ležala približne aj polovica Abovskej stolice. Administratívne centrum Abova (Abovskej župy) sa z hradu už 1262 presunulo do Forró a na iné miesta, v 2. pol. 16. stor. sa ustálilo v Gönci a od pol. 17. stor. sa trvalým sídlom stali Košice, ktoré boli vždy najvýznamnejším hospodárskym a kultúrnym strediskom celého Abova.

Kállay, Jozef

Kállay [-laj], Jozef, 12. 8. 1881 Liptovský Mikuláš – 10. 2. 1939 Bratislava — slovenský právnik a verejný činiteľ. R. 1899 – 1903 študoval právo na univerzite v Kluži a Budapešti. Od 1907 advokát, 1918 – 20 župan v Liptovskom Mikuláši, 1920 – 22 prednosta oddelenia na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, 1922 – 27 minister s plnou mocou pre správu Slovenska, 1927 – 38 verejný notár v Bratislave. Príslušník slovenského národného hnutia, 1914 – 18 účastník prvého česko-slovenského odboja. Po vzniku Československa (1918) stúpenec politického čechoslovakizmu a pražského centralizmu, člen krajinského výboru Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (1937 – 39 jeho predseda). Pôsobil v oblasti sporiteľníctva, člen správnych rád viacerých bánk, napr. 1927 dočasný riaditeľ Zemskej banky v Prahe a zároveň do 1939 predseda správnej rady jej bratislavskej filiálky. R. 1927 – 31 predseda Zväzu slovenských bánk, kde sa v spolupráci s predstaviteľmi slovenských peňažných ústavov usiloval uzavrieť dohodu o jednotných debetných a kreditných sadzbách. Autor odborných článkov uverejňovaných v Hospodárskych rozhľadoch a v Slovenskom denníku.

americkoslovenská tlač

americkoslovenská tlač — slovenské noviny, časopisy a kalendáre vydávané v USA. R. 1885 začali prví priekopníci slovenského novinárstva v USA Janko Slovenský (*1856, †1900) a Ján Július Wolf (1859, †1930) vydávať litografovaný časopis Bulletin (20 čísel), 1886 Amerikánsko-slovenské noviny a 1893 vydal P. V. Rovnianek Národný kalendár. K najstarším nezávislým časopisom patril Slovák v Amerike, ktorý začal vydávať 1889 A. Š. Ambrose v Plymouthe.

Významnú úlohu v národnokultúrnom živote zohrávali tlačové orgány spolkov a spolkové kalendáre: týždenník Jednota, tlačový orgán Prvej katolíckej slovenskej jednoty (od 1891 v Clevelande), Bratstvo Pensylvánskej slovenskej jednoty (od 1899 vo Wilkes Barre), Slovenský hlásnik Slovenskej evanjelickej jednoty (od 1900 v Pittsburghu), Rovnosť ľudu, tlačový orgán americkoslovenských socialistov (od 1906 v Chicagu, jeho pokračovateľmi boli Ľudový denník a Ľudové noviny).

Od zač. 20. stor. začali vychádzať i prvé denníky, napr. Slovenský denník v Pittsburghu (1901 – 15), New-Yorský denník (1914 – 75). Z nezávislých časopisov vychádzal v Clevelande a potom v Scrantone časopis Obrana (Slovenská obrana), v Chicagu 1928 – 63 Osadné hlasy a i. Dlhšiu periodicitu si zachovali aj ženské časopisy, tlačové orgány spolkov: Živena (od 1908 v Pittsburghu), Ženská jednota (od 1913 v Clevelande), Dennica (1924 – 62 v Pittsburghu). Z mládežníckych časopisov: Priateľ dietok (od 1911 v Passaicu, New Jersey), Hlas mládeže (1939 – 68), Kruh mládeže (1915 – 34). Z náboženských časopisov vychádzal Ave Mária (1917 – 94), Listy svätého Františka (od 1924), Dobrý pastier (od 1919). Prvým časopisom pre literatúru, vedu a kultúru bol štvrťročník Most (od 1954 v Clevelande). V súčasnosti sa z najstarších časopisov vydáva Jednota a Národné noviny (National News, vychádzajú v angličtine).

Kleskeň, Juraj

Kleskeň, Juraj, pseudonym Maloveský, 7. 3. 1883 Malá Vieska, dnes súčasť Turčianskych Teplíc – 29. 4. 1959 Bellevue, provincia Alberta, Kanada — slovenský krajanský pracovník, novinár a typograf. Vyučil sa za sadzača v tlačiarni Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine. Začiatkom 20. stor. sa vysťahoval do USA a potom do Kanady. Bol typografom v Baltimore (USA), v Bellevue a i. R. 1909 založil a viedol vzdelávací spolok Lipa v Clevelande. R. 1910 – 11 a 1940 vydával v Blairmore jeden z prvých slovenských časopisov v Kanade – Slovenské slovo, 1920 – 21 bol redaktorom slovenskej časti novín Kanadský Čechoslovák vychádzajúcich v Bellevue, 1932 spoluzakladateľom a funkcionárom Prvého slovenského podporovacieho spolku a vydavateľom jeho tlačových orgánov (Úvahy, okolo 1934; Hlas národa, 1934 – 37; obidva v Bellevue; 1940 bolo tlačovým orgánom spolku aj Slovenské slovo). R. 1914 – 18 sa angažoval v česko-slovenskom zahraničnom odboji.

Hrubý, Anton

Hrubý, Anton, 6. 5. 1905 Palárikovo, okres Nové Zámky – 7. 4. 2000 Buenos Aires, Argentína — slovenský publicista, organizátor spolkového života Slovákov v Argentíne, kam sa 1928 vysťahoval za prácou. Zastával viaceré funkcie v Slovenskom robotníckom spolku (neskôr Slovenskom kultúrnom spolku), založil odbočky v Montevideu, Avellanede a Berisse, spoluzakladateľ novín Slovenský ľud, 1936 – 39 ich redaktor. R. 1939 sa z politických príčin vzdal spolkových funkcií a utiahol sa do súkromia. Nositeľ Radu bieleho dvojkríža III. triedy (2001).

chorvátska kolonizácia

chorvátska kolonizácia — v slovenskej historiografii zaužívané, ale nepresné označenie usídľovania sa Chorvátov na území Slovenska v 16. stor. (→ chorvátska národnostná menšina na Slovensku).