Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 2773 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Flóra Slovenska

Flóra Slovenska — edícia knižných publikácií, ktoré sumarizujú poznatky o rastlinných taxónoch Slovenska. Prvý zväzok (Flóra Slovenska I, 1966) je všeobecnou časťou, v ďalších (doteraz vyšli: Flóra Slovenska II, 1966; Flóra Slovenska III, 1982; Flóra Slovenska IV/1, 1984; Flóra Slovenska IV/2, 1985; Flóra Slovenska IV/4, 1988; Flóra Slovenska IV/3, 1992; Flóra Slovenska V/1, 1993; Flóra Slovenska X/1, 1995; Flóra Slovenska V/2, 1997; Flóra Slovenska V/4, 2002, Flóra Slovenska V/3, 2006; Flóra Slovenska VI/1, 2008; Flóra Slovenska X/2, 2010; Flóra Slovenska VI/3, 2012; Flóra Slovenska VI/4, 2016) sú opísané taxóny podľa systematického začlenenia (vo zväzkoch Flóra Slovenska II-VII papraďorasty a semenné rastliny, vo zväzkoch Flóra Slovenska X a v ďalších nižšie rastliny). Edícia vychádza vo vydavateľstve SAV Veda; prvým editorom bol J. Futák, autormi sú botanici z akademických a univerzitných vedeckých pracovísk zo Slovenska aj z Českej republiky. Pred začiatkom vydávania jednotlivých zväzkov Flóry Slovenska napísal kompletnú flóru Slovenska iba G. Reuss (Květena Slovenska čili opis všech jevnosnubných divorostoucích rostlin, 1853).

Hlinkova slovenská ľudová strana

Hlinkova slovenská ľudová strana, HSĽS — slovenská pravicová politická strana orientovaná národne a katolícky, protisocialisticky a protikomunisticky. Už koncom 19. stor. sa slovenskí katolíci politicky angažovali v Katolíckej ľudovej strane (Katholikus Néppárt), ktorej program obsahoval národné práva, sociálne otázky a riešenie niektorých cirkevných otázok. V parlamentných voľbách za ňu preto kandidovali aj viacerí slovenskí katolícki i evanjelickí predstavitelia. Neplnenie požiadaviek však viedlo k vzniku Slovenskej ľudovej strany (14. 12. 1905) ako formálnej súčasti Slovenskej národnej strany (SNS). Konfesionálne nezhody medzi katolíkmi a evanjelikmi sa stali príčinou jej odtrhnutia a založenia samostatnej Slovenskej ľudovej strany v júli 1913 v Žiline z iniciatívy A. Hlinku, ktorý sa stal jej predsedom. Počas 1. svetovej vojny strana prešla do pasivity a aktivizovala sa až 1918. Aj zásluhou jej príslušníkov vznikla Slovenská národná rada a bola prijatá Deklarácia slovenského národa (→ Martinská deklarácia). Oficiálne strana obnovila činnosť 19. 12. 1918 v Žiline ako Slovenská ľudová strana a 1925 bola premenovaná na počesť jej predsedu a zakladateľa A. Hlinku na HSĽS. Vystupovala za autonómiu Slovenska a proti čechoslovakizmu, zastávala pozície samobytnosti slovenského národa, mala celonárodný charakter, jej voličskú základňu tvorili najmä roľníci. Od župných volieb 1923 bola najsilnejšou stranou na Slovensku, pracovala však v opozícii, a to až do 1927, keď sa stala súčasťou vládnej koalície. Podporila krajinské zriadenie a modus vivendi. Po procese a odsúdení V. Tuku v októbri 1929 prešla opäť do politickej opozície, v ktorej zotrvala do októbra 1938. Predsedníctvo HSĽS prijalo na stretnutí jej výkonného výboru 6. 10. 1938 Žilinský manifest, ktorým vyhlásilo autonómiu Slovenska. Po spoločnom rokovaní so zástupcami iných politických strán bola podpísaná dohoda o zjednotení (→ Žilinská dohoda). HSĽS prijala názov HSĽS-Strana slovenskej národnej jednoty. Na Slovensku zaujala výsadné postavenie, 1939 (po vytvorení samostatnej Slovenskej republiky) sa stala jedinou stranou Slovákov založenou na národnom a autoritatívnom princípe. Jej ideológiu tvorila zmes nacionalizmu, klerikalizmu a fašizoidných prvkov. Vedenie strany bolo v rukách umierneného krídla, jej predsedom bol od 1. 10. 1939 J. Tiso. Upevňovanie autority HSĽS vyústilo do prijatia vodcovského princípu (22. 10. 1942). Tlačovými orgánmi strany boli Slovenské ľudové noviny a Slovák, ozbrojenou zložkou Hlinkova garda, organizáciou mládeže Hlinkova mládež (založená 1938). Počas SNP bola na povstaleckom území činnosť strany zakázaná, o jej definitívnom zákaze bolo rozhodnuté v marci 1945 na moskovských rokovaniach.

Kanadská slovenská liga

Kanadská slovenská liga, angl. Canadian Slovak League — najstaršia a najvýznamnejšia národná a spoločensko-kultúrna organizácia Slovákov v Kanade so sídlom v Mississauge. Vznikla v decembri 1932 vo Winnipegu z kanadských pobočiek Slovenskej ligy v Amerike pod názvom Slovenská liga v Kanade ako fraternalisticko-dobročinná a poisťovacia organizácia. Zakladatelia: Andrej Kučera (*1899, †1974, prvý predseda), Juraj Rondoš (*1900, †1985) a Pavol A. Sabo (*?, †1950). Od februára 1934 úradne povolená, od 1935 súčasný názov. Svoje aktivity rozvíja prostredníctvom miestnych pobočiek (zborov). Hoci v období svojho najväčšieho rozmachu v 60. rokoch 20. stor. mala 55 miestnych pobočiek a po 2000 sa ich počet znížil na 25 (počet členov klesol pod 2 000), v súčasnosti má najväčšiu členskú základňu spomedzi všetkých slovenských krajanských organizácií v Kanade (1 200 členov, 2013). Je vedená Správnou radou (Board of Directors; 10 členov volených každé tri roky na konferencii ligy) na čele s predsedom (prezidentom). Oficiálnym tlačovým orgánom je týždenník Kanadský Slovák.

Apoštolská cirkev na Slovensku

Apoštolská cirkev na Slovensku — kresťanská protestantská cirkev turíčno-charizmatického smeru (→ turíčne hnutie, → charizmatické hnutia) pôsobiaca na Slovensku od začiatku 20. stor. Na čele stojí biskup a Rada Apoštolskej cirkvi na Slovensku. Najvyšším orgánom je celocirkevná konferencia.

Klub reklamných agentúr Slovenska

Klub reklamných agentúr Slovenska, KRAS — výberové združenie reklamných agentúr sídliacich na Slovensku, poskytujúcich komplexné služby v oblasti marketingovej komunikácie. Založené 1993 s cieľom zvyšovať úroveň slovenskej reklamy a marketingovej komunikácie, vytvárať dobré meno reklamy a obhajovať spoločné záujmy členskej základne doma i v zahraničí. Členmi KRAS-u sa môžu stať len agentúry, ktoré na vysokej profesionálnej úrovni zabezpečujú komplexné služby v oblasti reklamy a komunikácie a majú najmenej 5 pracovníkov a najmenej 3 stálych klientov, ako aj mediálne agentúry. KRAS od 1994 každoročne organizuje vrcholnú súťaž slovenskej kreativity v reklame (Zlatý klinec) a od 1999 súťaž efektívnosti Effie Slovakia (z angl. effectiveness = efektívnosť). Od 1993 člen Európskej asociácie komunikačných agentúr (European Association of Communications Agencies, EACA), 1995 zakladajúci člen Rady pre reklamu SR.

Amerikánsko-slovenské noviny

Amerikánsko-slovenské noviny — najstaršie slovenské noviny v USA. Vychádzali 1886 – 1922 v Pittsburghu najprv v šarišskom nárečí, potom v spisovnej slovenčine. Založili ich Janko Slovenský (*1856, †1900) a Ján Július Wolf (1859, †1930), neskôr bol ich spolumajiteľom a redaktorom P. V. Rovnianek, v redakcii o i. pracovali J. A. Ferienčík, A. Š. Ambrose, I. Gessay. Boli najrozšírenejšími slovenskými novinami nielen v USA, ale vôbec na celom svete, dosahovali náklad až 30-tis. výtlačkov. Venovali sa problémom krajanského hnutia v USA, v národnopolitických a kultúrnych otázkach mali v podstate zhodnú líniu s líniou Slovenskej národnej strany v Martine. Prispievali do nich predstavitelia verejného a kultúrneho života zo Slovenska (P. Blaho, F. V. Sasinek, F. R. Osvald a i.).

Jednotný zväz slovenských roľníkov

Jednotný zväz slovenských roľníkov, JZSR — záujmová roľnícka organizácia. Vznikla 1945 v intenciách Košického vládneho progamu o dobrovoľných organizáciách rôzneho druhu. V júli 1945 Predsedníctvo SNR vymenovalo Prípravný výbor JZSR, ktorý bol paritne zložený zo zástupcov DS a KSS. Tieto strany potom zvádzali o smerovanie JZSR politický zápas. V tom čase JZSR existoval len de facto, pretože právnu normu o jeho vzniku prijalo Ústavodarné národné zhromaždenie až 11. 7. 1947 (zákon č. 145). Po komunistickom prevrate vo februári 1948 bolo vymenované nové vedenie zväzu už bez členov DS. Zo stavovskej roľníckej organizácie sa stal len politický nástroj KSČ, ktorá presadzovala svoju politiku bez ohľadu na záujmy a potreby roľníkov. Vplyv JZSR postupne slabol, komunistický režim sa orientoval na ovládnutie dediny prostredníctvom kolektivizácie a vytvárania jednotných roľníckych družstiev (JRD). Od 1951 sa začala činnosť JZSR obmedzovať, v marci 1952 sa rozhodlo o jeho rozpustení, 1953 sa v Bratislave uskutočnil likvidačný zjazd.

Knižnica Slovanského ústavu

Knižnica Slovanského ústavu, neoficiálne aj Štúrova knižnica — slovenská historická knižnica. Pôvodne školská knižnica založená 1827 pri Slovanskom ústave (→ Ústav reči a literatúry československej) na bratislavskom evanjelickom lýceu, počas takmer polstoročnej existencie sa zhromažďovateľským úsilím niekoľkých generácií študentov a pedagógov stala vedeckou knižnicou orientovanou na slovanskú literatúru všetkých súdobých odborov, významnou zbierkou českej a slovenskej literatúry od 16. stor. po 70. roky 19. stor. dokumentujúcou ideovú orientáciu štúrovcov a ich odborné záujmy i literárny život. Jej fond (1 386 kníh, 92-tis. periodík, 11 rukopisov) sa v súčasnosti nachádza v Univerzitnej knižnici v Bratislave.

Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry

Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry — slovenská populárno-vedecká národopisná knižná edícia, ktorá vychádzala 1967 – 2006 vo Vede, vydavateľstve SAV. Prezentovala najtypickejšie prejavy ľudovej kultúry celoslovenského a regionálneho významu a populárno-vedeckou formou sprístupňovala širšej verejnosti doma i v zahraničí výsledky vedeckej práce slovenských etnografov. Autorom jej koncepcie bol A. Pranda.

V Klenotnici slovenskej ľudovej kultúry vyšlo 21 zväzkov: Pastierstvo v oblasti Vysokých Tatier (1967) od J. Podoláka, Ľudové balady na Horehroní (1969) a Vojenské a regrútske piesne (1991) od S. Burlasovej, Výšivka v oblasti Trnavy (1968) od E. Holéczyovej, Žatevné a dožinkové piesne (1969) od O. Dema a Olgy Hrabalovej (*1930), Ľudové vinohradnícke stavby a lisy (1969) a Človek vo vinici (1989) od E. Drábikovej (Kahounovej), Ľudové šperky na Slovensku (1972) od Heleny Johnovej (*1926, †2006), Cintoríny na Slovensku (1972) od R. Bednárika, Ľudové hračky na Slovensku (1972) od P. Michalidesa, Slovenské ľudové tkaniny (1976) od E. Markovej, Tradičné hry detí a mládeže na Slovensku (1976) od K. Ondrejku, Povesti o zbojníkoch zo slovenských a poľských Tatier (1979) od V. Gašparíkovej, Slovenská ľudová balada v interetnickom kontexte (1978) od O. Zilynského, Ľudové kožušníctvo na Slovensku (1981) a Ľudová výroba na Slovensku (1992) od J. Paličkovej-Pátkovej, Ľudové rybárstvo na Slovensku (1984) od J. Mjartana, Protifašistický odboj na Slovensku v rozprávaniach ľudu (1985) od J. Michálka, Roľník a jeho práca (1988) od P. Slavkovského, Dekor symbol. Dekoratívna tradícia na Slovensku a európsky kontext (2001) od O. Danglovej a Tradície hmotnej kultúry Ukrajincov na Slovensku (2006) od M. Sopoligu.

Adresár médií Slovenskej republiky

Adresár médií Slovenskej republiky — publikácia obsahujúca štatistické údaje o rozšírenosti periodickej tlače (ústredne registrovanej a nadregionálnej, regionálnej a lokálnej), abecedný zoznam vydavateľov periodickej tlače, ako aj informácie o televíznom a rozhlasovom vysielaní v SR v rozsahu ich pôsobnosti a právneho postavenia, o inštitúciách z oblasti masovej komunikácie na Slovensku a o reklamných agentúrach; vychádzala 1971 – 2000. R. 1971 – 77 ju vydával Slovenský úrad pre tlač a informácie, 1977 – 97 Novinársky študijný ústav, potom Mediálne informačné centrum. Spočiatku vychádzala pod názvom Atlas tlače I, 1991 – 96 pod rôznymi názvami, 1996 – 2000 pod názvom Adresár médií Slovenskej republiky.

Klub slovenských turistov a lyžiarov

Klub slovenských turistov a lyžiarov, KSTL — slovenská organizácia turistov v období 1939 – 49. Jej vznik bol vyvolaný politickými udalosťami 1938 vedúcimi k zániku Československa, k vzniku vojnovej Slovenskej republiky a k utváraniu samostatných slovenských organizácií. KSTL vznikol v januári 1939 ako nástupnícka organizácia Klubu československých turistov (KČST), Zväzu lyžiarov Republiky česko-slovenskej, spolku horolezcov JAMES (IAMES) a záchrannej služby a do jeho vlastníctva prešiel všetok majetok týchto organizácií na Slovensku. Pozostával zo 6 relatívne autonómnych zborov (vznikli zlúčením viacerých dovtedy samostatne pôsobiacich spolkov) na čele s náčelníkmi. R. 1939 mal 68 odborov a takmer 4-tisíc dospelých členov, 1947 mal 93 odborov a asi 13 400 členov. Od 1947 boli odbory začlenené do 8 oblastí (Malokarpatskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Tatranskej, Fatranskej, Stredoslovenskej, Krasovej a Východoslovenskej). Počas 2. svetovej vojny a SNP funkcionári a členovia KSTL významne pomáhali protifašistickému odboju (aj ako aktívni bojovníci) a v chatách patriacich klubu poskytovali úkryt prenasledovaným, povstaleckým vojakom a partizánom. V tomto období bolo úplne zničených (zväčša vypálených) 56 a poškodených 15 turistických chát KSTL, väčšina z nich bola po vojne obnovená. V povojnových rokoch rozvinul KSTL bohatú činnosť (každoročné organizovanie národného výstupu na Kriváň a horolezeckého týždňa v Tatrách, objavovanie a sprístupňovanie jaskýň, obnovenie vydávania časopisu Krásy Slovenska a dvojtýždenníka Hosť – turista, vydávanie máp a sprievodcovskej i metodickej literatúry). Po Februári 1948 došlo k násilnému zjednoteniu telovýchovy a turistiky pod Jednotnú telovýchovnú organizáciu Sokol (JTO Sokol, pôsobila 1948 – 52). V júli 1949 bol prijatý zákon o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport a v tejto oblasti aktivít bola povolená len činnosť JTO Sokol, ktorá získala aj majetok zaniknutých spolkov. Na X. valnom zhromaždení KSTL 24. – 25. 9. 1949 bola jeho činnosť ukončená. Neskôr sa zjednotená telovýchova zbavila väčšiny turistických objektov a nenávratne boli zničené aj knižnica KSTL s vyše 3-tisíc zväzkami i bohatý archív.

Klub slovenských turistov

Klub slovenských turistov, KST — občianske združenie združujúce prostredníctvom svojich základných organizačných jednotiek turistov a záujemcov o turistiku na Slovensku, jedna z najväčších občianskych organizácií v oblasti športu, turistiky a voľnočasových aktivít. Založené 1990 ako nástupnícka organizácia Zväzu turistiky Slovenského ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy (ČSZTV), nadviazal aj na činnosť predošlých organizácií, Klubu československých turistov (KČST) a Klubu slovenských turistov a lyžiarov (KSTL). Poslaním KST je zastupovať záujmy svojich členov a organizačných jednotiek, vytvárať podmienky na turistické aktivity a organizovať ich, angažovať sa v ochrane prírody a starostlivosti o životné prostredie a viesť k tomu svojich členov, budovať a zveľaďovať materiálne zázemie turistiky (chaty, útulne, lodenice ap.) a i. Základnými organizačnými zložkami KST sú miestne odbory (ak sú súčasťou telovýchovných jednôt, sú bez právnej subjektivity) a turistické kluby, ktoré sú samostatnými právnickými subjektmi. R. 2016 aktívne pôsobilo na Slovensku okolo 450 klubov a odborov, v ktorých bolo registrovaných takmer 20-tisíc členov (asi tretinu tvoria deti a mládež). Kluby a odbory sú v regiónoch združené v regionálnych radách s právnou subjektivitou, ktorých úlohou je koordinovať turistickú činnosť klubov a odborov v danom regióne. Odbory a kluby KST sú orientované všestranne alebo len na niektorý druh (sekciu) turistiky, vyvíjajú pestrú činnosť v oblasti pešej, lyžiarskej, vodnej, jazdeckej i vysokohorskej turistiky, ako aj v cykloturistike a turistike zdravotne postihnutých. Organizujú kultúrno-spoločenské aktivity, táborenie a akcie zamerané na ochranu prírody, značenie a úpravu turistických chodníkov (vyše 13-tisíc km), a najmä na pešiu a lyžiarsku turistiku. Venujú sa aj propagačnej činnosti (celoročne pripravované turistické podujatia – zrazy, výstupy, prechody, splavy ap., sú zverejňované v turistickom kalendári a otvorené aj pre neorganizovaných turistov), ako aj výkonnostnej turistike a učebno-metodickej činnosti. KST pravidelne organizuje celoslovenské zrazy turistov vo všetkých sekciách, mnohé z nich majú viac ako 50-ročnú tradíciu.

Ústredie KST je spolumajiteľom Chaty M. R. Štefánika pod Ďumbierom (1928) v Nízkych Tatrách, 4 turistických chát vo Vysokých Tatrách – Chaty pri Zelenom plese, Téryho chaty, Zbojníckej chaty a Chaty pod Rysmi, ako aj Rekreačného strediska Kokava-Háj v Kokave nad Rimavicou. Vo vlastníctve odborov alebo regionálnych rád sú aj niektoré ďalšie chaty a útulne, napr. Chata na Martinských holiach, Chata pod Borišovom vo Veľkej Fatre, Chata pod Suchým v Malej Fatre, Chata pod Kľačianskou Magurou v Malej Fatre, Chata Zverovka v Západných Tatrách a Útulňa Ďurková pod Chabencom v Nízkych Tatrách. KST je členom viacerých medzinárodných organizácií, napr. Európskej federácie pešej turistiky (Europäische Wandervereinigung, EWV) a Medzinárodnej federácie ľudového športu (Internationaler Volkssportverband, IVV). Spolupracuje so Slovenským horolezeckým spolkom JAMES, Slovenským cykloklubom a Slovenským vysokohorským turistickým spolkom, ako aj s poľskými, českými a maďarskými turistickými organizáciami. Vydáva časopis Krásy Slovenska (vychádza od 1921).

Jazykovedný odbor Matice slovenskej

Jazykovedný odbor Matice slovenskej, JO MS — vedecké pracovisko Matice slovenskej (MS) v Martine zamerané na výskum, redakčnú, edičnú, poradenskú a expertíznu činnosť v oblasti slovenského jazyka, založené 1920 pod názvom Jazykospytný odbor MS, neskôr premenované na Jazykový odbor MS, potom na JO MS. Jeho predsedami boli V. Vážný (1921 – 32), J. Škultéty (1933 – 44) a J. Stanislav (1945 – 49). K významným aktivitám odboru v začiatočnom období patril dialektologický výskum slovenských nárečí realizovaný pod vedením J. Vlčka a J. Škultétyho v spolupráci s českými lingvistami Antonínom Frintom (*1884, †1975), B. Havránkom, Janom Menšíkom (*1885, †1949) a F. Trávníčkom, ako aj s viacerými ďalšími spolupracovníkmi a korešpondentmi MS. Jeho cieľom bolo zhromaždiť nárečové údaje do plánovaného nárečového slovníka, ktorý sa však nepodarilo vydať; čiastkové štúdie z výskumu boli postupne uverejňované v Slovenských pohľadoch, v Sborníku MS a v Letopise MS. V duchu čechoslovakistickej teórie (→ čechoslovakizmus) o jednotnom československom spisovnom jazyku vo dvoch verziách (českej a slovenskej) zostavila pravopisná komisia JO MS pod vedením V. Vážneho prvé oficiálne Pravidlá slovenského pravopisu (Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom, 1931), proti ktorým sa však zdvihla rozsiahla odborná (H. Bartek) i verejná kritika. Od 1945 pracoval odbor na príprave Slovníka slovenského jazyka, ktorý začal vychádzať 1946 vo viacerých zošitoch, ale po dokončení prvého dielu (A – J) bolo jeho vydávanie zastavené. Odbor vydával aj viacero časopisov, od 1923 Sborník MS s podtitulom Sborník pre jazykospyt, národopis a literárnu históriu, od 1935 s osobitnou časťou Jazykoveda, od 1946 pod názvom Jazykovedný sborník, od 1950 ho vydávala SAVU (dnes SAV), od 1953 ho pod názvom Jazykovedný časopis vydáva Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV. R. 1932 začal v Miestnom odbore MS v Košiciach vychádzať časopis Slovenská reč (neskôr ho vydávala MS v Martine, od 1950 Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV v Bratislave). Pracovníci odboru pripravovali jazykovú poradňu vysielanú 1947 – 48 pod názvom Hovoríte správne? v Československom rozhlase (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave a pôsobili aj v Stálej komisii pre stanovenie názvov miest, obcí a osád pri Povereníctve vnútra v Bratislave. Po organizačných zmenách v MS (1945) vydávanie vedeckých zborníkov a časopisov, ako aj vedeckovýskumná činnosť postupne prešli do Slovenskej akadémie vied a umení (SAVU, založená 1942) a k 1. 1. 1950 odbor svoju činnosť ukončil. R. 1992 bol obnovený, jeho aktivity sa však uskutočňujú len na záujmovej báze.

Kartografická spoločnosť Slovenskej republiky

Kartografická spoločnosť Slovenskej republiky — organizácia združujúca profesionálnych odborníkov pracujúcich v oblasti kartografie, ako aj záujemcov o kartografické diela, kartografické informácie a geografické informačné systémy, o rozvoj kartografickej vedy, techniky a kartografických technológií, ako aj o výchovu a vzdelávanie kartografov, históriu kartografie, tvorbu, výrobu a využívanie rôznych typov máp a atlasov a ostatné kartografické aktivity; založená 1993 rozdelením Kartografickej spoločnosti ČSFR (založená 1990). Organizuje kartografické vedecké a odborné podujatia, vydáva časopis Kartografické listy a zastupuje Slovensko v Medzinárodnej kartografickej asociácii (ICA). Vrcholným orgánom Kartografickej spoločnosti Slovenskej republiky je plenárne zasadnutie jej členov (v období medzi nimi riadi jej činnosť Výkonný výbor).

Knižnica Muzeálnej slovenskej spoločnosti

Knižnica Muzeálnej slovenskej spoločnosti — vedecká knižnica slúžiaca potrebám členov spoločnosti, budovaná od 1893. Akvizícia v knižnici bola zabezpečovaná darmi, formou nákupu, ale aj výmenou s českými, maďarskými a i. inštitúciami, redakciami a vydavateľstvami. Po 1. svet. vojne sa stala súčasťou bibliotéky Matice slovenskej a plnila viaceré úlohy pripravovanej národnej knižnice. V súčasnosti je súčasťou fondov Slovenskej národnej knižnice.

Justičná akadémia Slovenskej republiky

Justičná akadémia Slovenskej republiky — nezávislá vzdelávacia inštitúcia s celoštátnou pôsobnosťou so sídlom v Pezinku, ktorá zabezpečuje, organizuje a vykonáva vzdelávanie sudcov, prokurátorov a súdnych úradníkov. Založená 2003 ako rozpočtová organizácia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, činnosť začala 2004. R. 2017 mala Katedru verejného práva a Katedru súkromného práva.

Kancelária prezidenta Slovenskej republiky

Kancelária prezidenta Slovenskej republiky — špecializovaný úrad zabezpečujúci činnosti spojené s výkonom funkcie prezidenta SR (vyplývajúce z Ústavy SR, z ústavných zákonov a z iných všeobecne záväzných právnych predpisov) a s jeho politickou a verejnou činnosťou. Zriadený zákonom Národnej rady SR v decembri 1992 (rozpočtová organizácia so samostatnou rozpočtovou kapitolou). Plní úlohy spojené s odborným, organizačným a materiálno-technickým zabezpečením činnosti prezidenta. Vnútornú organizáciu kancelárie určuje prezident v organizačnom poriadku, jej štatutárnym orgánom je vedúci Kancelárie prezidenta SR, ktorého vymenúva a odvoláva prezident. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky môže zriaďovať rozpočtové a príspevkové organizácie a na plnenie svojich úloh vyžadovať od štátnych orgánov správy a vysvetlenia vo veciach patriacich do pôsobnosti prezidenta, jej zamestnanci však bez splnomocnenia nemôžu vystupovať v jeho mene. Pre prezidenta a jeho manželku zabezpečuje aj činnosti zodpovedajúce ústavnému postaveniu prezidenta (vykonáva tzv. osobný servis prezidenta).

Jednota mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku

Jednota mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku, Bratstvo slovenskje — združenie slovenskej študujúcej mládeže v období 1845 – 48. Jeho zakladajúce valné zhromaždenie sa konalo 6. 8. 1845 v Liptovskom Mikuláši, ústredným sídlom bola Levoča, v školskom roku 1847/48 Bratislava. Vzniklo a pôsobilo s podporou spolku Tatrín, prípravy vzniku viedol a jej predsedom (hlavným správcom) sa stal J. Francisci, od 1847 P. Kellner-Hostinský. Výročné všeobecné zasadnutia sa konali v Banskej Štiavnici (1846) a Liptovskom Mikuláši (1847). Poslanie, úlohy a organizačné usporiadanie ako súkromnej, neverejnej formy tohto združenia určovali stanovy (Sústava). Princíp jednotného vedenia zabezpečovalo centralizované rozhodovanie a usmerňovanie hlavným správcom v spolupráci s tzv. vyššou radou. Združenie sa zameriavalo na morálnu, národno-politickú a kultúrno-osvetovú výchovu a vzdelávanie študentov podľa záväzných spoločných zásad a pripravovalo ich (v duchu ideovo-politickej koncepcie národného hnutia) na pôsobenie v prostredí ľudových vrstiev. Organizačnými zložkami boli jednoty na evanjelických lýceách v Levoči, Prešove, Kežmarku, Banskej Štiavnici, Bratislave a Szarvasi (Maďarsko). Hlavnou činnosťou boli samovzdelávacie aktivity, schôdze s prednáškami a besedami, jazykovo-literárne a rečnícke cvičenia, divadelné a spevácke predstavenia, starostlivosť o knižnice a čitárne, vydávanie písaných zborníkov (zábavníky) a zbieranie ľudovej slovesnosti. Pri jednote účinkovali Spolky miernosti mládeže slovenska ako súčasť protialkoholického hnutia. Počas revolučných udalostí na jar 1848 jednota svoju činnosť ukončila.

Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied

Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, JÚĽŠ SAV — hlavné vedecké pracovisko na Slovensku zaoberajúce sa výskumom slovenského jazyka, ako aj riešeniami otázok všeobecnej a konfrontačnej jazykovedy. Založené 1943 v Bratislave pod názvom Jazykovedný ústav Slovenskej akadémie vied a umení (SAVU), 1952 premenovaný na Ústav slovenského jazyka SAVU, od 1966 súčasný názov. Prešiel viacerými organizačnými zmenami, v súčasnosti má šesť oddelení: oddelenie súčasnej lexikológie a lexikografie, oddelenie sociálnej lingvistiky, oddelenie jazykovej kultúry a terminológie, oddelenie dejín slovenčiny, onomastiky a etymológie, dialektologické oddelenie a Slovenský národný korpus. Pracovníci ústavu dosiahli najvýznamnejšie výsledky pri skúmaní gramatickej stavby slovenského jazyka (Morfológia slovenského jazyka, 1966), pohybu v slovnej zásobe (J. Horecký, K. Buzássyová, Ján Bosák a kolektív: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny, 1989), slovnej zásoby slovenčiny (Slovník slovenského jazyka, 6 zv., 1959 – 68; Krátky slovník slovenského jazyka, 1987, posledné, 4. vydanie 2003; Synonymický slovník slovenčiny, 1995; Historický slovník slov. jazyka, 7 zv., 1991 – 2008; Slovník slovenských nárečí, doteraz 2 zv., 1994, 2006; Slovník súčasného slovenského jazyka, doteraz 3 zv., 2006, 2011, 2015), pravopisného systému spisovnej slovenčiny (Pravidlá slovenského pravopisu, 1991, 3. upravené a doplnené vydanie 2000, posledné, 4., nezmenené vydanie 2013) a územnej diferenciácie slovenských nárečí v rámci Slovenska, slovanských krajín i karpatského areálu (Atlas slovenského jazyka, 4 zv., 1968 – 84; medzinárodné projekty Slovanský jazykový atlas, od 1965, doteraz 13 zv., a Celokarpatský dialektologický atlas, doteraz 8 zv., úvodný, nečíslovaný zv. 1987, 1. – 7. zv. 1987 – 2003, z toho 5. zv. 1997 na Slov.), pri konfrontačnom výskume slovnej zásoby slovanských jazykov (Česko-slovenský slovník, 1979; Veľký rusko-slovenský slovník, 5 zv., 1960 – 70; Veľký slovensko-ruský slovník, 6 zv., 1979 – 95), v oblasti teórie spisovného jazyka – J. Dolník: Teória spisovného jazyka (so zreteľom na spisovnú slovenčinu), 2010; v korpusovom výskume (Slovenský národný korpus, budovaný od začiatku 90. rokov 20. stor., v súčasnosti obsahuje viac ako 4 mld. tokenov – textových slov; → korpus) a v sociolingvistickom a etymologickom výskume (S. Ondrejovič: Jazyk, veda o jazyku, societa, 2008; Ľ. Králik: Stručný etymologický slovník slovenčiny, 2015). Ústav vydáva aj vedecké zborníky, napr. Jazykovedné štúdie (od 1956), Sociolinguistica Slovaca (od 1995), a zborníky z vedeckých konferencií (medzi pravidelné podujatia patria konferencie venované onomastike a počítačovému spracovaniu jazyka), vedecké časopisy Jazykovedný časopis (od 1953) a Slovenská reč (od 1950; časopis založený 1932) i vedecko-popularizačný časopis Kultúra slova (od 1967). Venuje sa aj vedecko-popularizačnej činnosti (jazykové rubriky v dennej a periodickej tlači i v rozhlase a odpovede na jazykové otázky verejnosti v písomnej, telefonickej i v elektronickej podobe; → jazyková poradňa).

Knihopis českých a slovenských tisků od doby nejstarší až do konce XVIII. století

Knihopis českých a slovenských tisků od doby nejstarší až do konce XVIII. století — bibliografia bohemikálnych tlačí (t. j. kníh napísaných v českom jazyku vrátane kníh obsahujúcich minimálne jedno české slovo) vydaných 1501 – 1800 na území bývalého Československa a v zahraničí, jedna z najväčších a najúplnejších bibliografií staršieho českého písomníctva vypracovaná na základe excerpcií z historických fondov celého Československa. Jej začiatky siahajú do 1923, keď Ministerstvo školstva a národnej osvety zriadilo v Prahe komisiu pre súpis starých tlačí (oficiálny názov Komise pro knihopisný soupis československých tisků až do konce XVIII. století) vedenú V. Z. Tobolkom. Výsledkom jej práce bolo vydanie 1. dielu Knihopisu pod názvom Knihopis československých tisků od doby nejstarší až do konce XVIII. století. Díl 1. Prvotisky (do roku 1500), ktorý obsahoval 31 záznamov o inkunábulách českého a moravského pôvodu. Druhý diel bibliografie Knihopis českých a slovenských tisků od doby nejstarší až do konce XVIII. století. Díl 2. Tisky z let 1501 – 1800, zväzok 1 – 9, ktorý vyšiel 1939 – 67, obsahuje 17 631 záznamov (písmená A – Ž vrátane dodatkov k 1. dielu). Redakčne ho viedol Z. V. Tobolka a po jeho smrti (1951) F. Horák.

Štruktúra bibliografických záznamov sa vyznačuje podrobným opisom každej starej tlače, každý záznam obsahuje základné údaje o autorovi, úplný diplomatický prepis titulného listu, stručné rozpísanie všetkých častí knihy vrátane kolofónu či impressa, ďalej rozsah a formát diela, typ písma, všetky ozdoby, obrázky a kolácie, ako aj odkazy na známe bibliografie a na miesto uschovania, ako aj signatúru všetkých zachovaných, príp. z literatúry známych exemplárov. Prvý diel Dodatkov ku Knihopisu vydala 1994 Emma Urbánková (*1909, †1992) v publikácii Knihopis českých a slovenských tisků od doby nejstarší až do konce XVIII. století. Dodatky. Díl I. Prvotisky (do roku 1500), v ktorých rozšírila počet záznamov o prvotlačiach (inkunábulách) na 44. Druhý diel Dodatkov Knihopis českých a slovenských tisků od doby nejstarší až do konce XVIII. století. Dodatky. Díl II., Tisky z let 1501 – 1800 vyšiel 1994 – 2010. Na jeho redigovaní sa (po písmeno O) podieľala predovšetkým Bedřiška Wižďálková (*1926, †2006), na spracovaní ďalších písmen Jan Andrle (*1977) a Vladimír Jarý (*1947). Cieľom Dodatkov bolo zachytiť doplnené alebo korigované identifikované staré, ale aj úplne nové a neznáme záznamy a zároveň ich sprístupniť z rozličných aspektov formou registrov. Okrem dodatkov vyšlo 11 zväzkov Príspevkov ku Knihopisu: tri zväzky monografie Petra Voita (*1956) Příspěvky ke Knihopisu 1. Rejstřík autorů, překladatelů a editorů; Příspěvky ke Knihopisu 2. Rejstřík anonymních záhlaví; Příspěvky ke Knihopisu 3. Rejstřík názvový (všetky 1985), publikácia Petra Mašeka (*1959) Příspěvky ke Knihopisu 4. Význam Bartoloměje Netolického pro český knihtisk 16. století (1987), práca P. Voita Příspěvky ke Knihopisu 5. Moravské prameny z let 1567 – 1568 k dějinám bibliografie, cenzury, knihtisku a literární historie (1987), päť Príspevkov (zväzok 6 – 10) B. Wižďálkovej pod spoločným názvom Příspěvky ke Knihopisu. Konkordance Koniášových Klíčů, Indexu, Jungmanna a Knihopisu (1987 – 88), pričom registre spracoval Karel Bezděk (*1920, †2009). Posledný, 11. zväzok Príspevkov (1996) je zborník venovaný B. Wižďálkovej a o. i. obsahuje súpis jej publikačnej činnosti.

Digitalizovanú formu Knihopisu dokončili 2003 Jiří K. Kroupa (*1964), Martin Svatoš (*1951), Václav Pumprla (*1937) a Jiří Žůrek (*1974) v Kabinete pro klasická studia Filozofického ústavu Akademie věd Českej republiky. K tejto bibliografii pripravil V. Pumprla databázu autorov Knihopisný slovník českých, slovenských a cizích autorů 16. – 18. století, ktorý obsahuje biografie 2-tis. osobností (CD ROM, Praha 2010). Redakcia Knihopisu sa spočiatku nachádzala v Základnej knižnici ČSAV v Prahe a 1967 prešla do Klementina (dnes Národní knihovna Českej republiky v Prahe). Nespracované záznamy z akademickej knižnice vydala 1990 Bohuslava Brtová (*1925, †1999) pod názvom Dodatky ke Knihopisu českých a slovenských tisků od doby nejstarší až do konce XVIII. století z fondu Základní knihovny – Ústředí vědeckých informací ČSAV.

Knižnice na území Slovenska spolupracovali od začiatku na spoločnom projekte Knihopisu pod vedením Univerzitnej knižnice v Bratislave, ktorá do 1954 plnila funkciu slovenskej národnej knižnice a od 20. rokov 20. stor. budovala katalóg slovenských historických knižníc ako podkladový materiál Knihopisu. Významná bola činnosť riaditeľa Univerzitnej knižnice, vládneho komisára a člena knihopisnej komisie J. Emlera, v neskoršom období J. Čaploviča (*1904, †1976) z Lyceálnej knižnice SAV v Bratislave, po 1983 pracovala na overovaní údajov a zisťovaní doplnkov znova Univerzitná knižnica v Bratislave, ako aj Slovenská národná knižnica v Martine (do 2000 súčasť Matice slovenskej). Knihopis predstavuje jednu z najväčších a najúplnejších bibliografií staršieho písomníctva a má veľký význam vzhľadom na rozsiahlosť a kvalitu záznamov, ako aj vzhľadom na záber excerpcie v historických fondoch na území celého bývalého Československa. Možno ho považovať aj za jeden zo základných prameňov slovenskej národnej retrospektívnej bibliografie, je veľkým prínosom pre slovenskú kultúru a východiskom pre bádateľov rozličného zamerania.

Karantánia

Karantánia — historické územie vo vých. Alpách, na ktorom vzniklo zač. 7. stor. jedno z prvých slovanských kmeňových kniežatstiev, aj názov tohto kniežatstva. Zaberalo časť dnešného Rakúska (Korutánsko, Štajersko, časť Tirolska) a severových. Slovinska, jeho centrom bol pravdepodobne Karnburg (slovinsky Krnski grad). Prvým známym vládcom Slovanov, nazývaných neskôr aj alpskí Slovania alebo Karantánci (za ich potomkov sa pokladajú dnešní Slovinci), ktorí na toto územie prišli koncom 6. stor., bol knieža Valuk (Wallux dux Winedorum). V boji proti Avarom sa 623 pravdepodobne pripojili k ďalším slovanským kmeňom vedeným franským kupcom Samom (→ Samova ríša). Po jeho smrti a rozpade kmeňového zväzu (658) si však Karantánci zachovali samostatnosť. Ich christianizácia sa začala 751 a kniežatstvo sa postupne dostalo pod bavorsko-franský vplyv. Po definitívnom začlenení Bavorska do Franskej ríše sa Karantánia stala 828 jej hraničnou markou, slovanských vládcov nahradili franskí (osobitne bavorskí). R. 976 cisár Oto II. povýšil Karantániu na vojvodstvo (→ Korutánsko), ktoré však bolo územne menšie ako pôvodná Karantánia. R. 1335 získali vojvodstvo Habsburgovci (→ Rakúsko, dejiny).

Kaliská, Elena

Kaliská, Elena, 19. 1. 1972 Zvolen — slovenská vodná slalomárka (kajakárka). Olympijská víťazka v kajaku žien (K1) na letných olympijských hrách 2004 (Atény) a 2008 (Peking). Majsterka sveta v kajaku žien (K1) 2005 (Penrith, Austrália) a v kajaku žien trojčlenných hliadok (3 x K1) 2011 (Bratislava-Čunovo), majsterka Európy v kajaku žien (K1) 1998 (Roudnice nad Labem, ČR), 2002 (Bratislava-Čunovo), 2004 (Skopje, Macedónsko), 2006 (L’Argentière-la-Bessée, Francúzsko) a 2009 Nottingham (Spojené kráľovstvo). Majsterka Európy v kajaku žien trojčlenných hliadok (3 x K1) 2000 (Mezzana, Taliansko), 2005 (Tacen, Slovinsko) a 2006 (L’Argentière-la-Bessée, Francúzsko). Viacnásobná majsterka Slovenska, 2005 celková víťazka Svetového pohára v kajaku žien (K1). R. 2004 víťazka novinárskej ankety Športovec roka na Slovensku, 2007 – 09 získala v ankete Slovenského zväzu kanoistiky na divokej vode ocenenie Kajakárka roka. Rad Ľ. Štúra I. triedy (2011).

Hlas Ameriky

Hlas Ameriky, angl. Voice of America, VoA — americká rozhlasová stanica vysielajúca do zahraničia v jazykoch zrozumiteľných v cieľových krajinách vecné a vyvážené informácie o USA a o dianí vo svete, a usilujúca sa podporovať tak slobodu a demokraciu. Zriadená 1942 s cieľom šíriť pravdivé informácie do Európy a do Nemeckom okupovanej severnej Afriky, od 1947 aj na územie Sovietskeho zväzu a postupne prostredníctvom vlastných vysielačov do vyše 100 krajín na celom svete vo vyše 50 jazykoch (od marca 1942 aj v češtine a slovenčine). V období studenej vojny bolo sledovanie vysielania na území Československa a v iných krajinách bývalého komunistického bloku zakázané a signál rušený, po demokratizačných zmenách bolo vysielanie 2000 obmedzené zo 60 na 15 minút denne a 27. 2. 2004 na Slovensku, v Česku, Poľsku, Maďarsku, Rumunsku, Bulharsku, Slovinsku, Estónsku, Litve a Lotyšsku ukončené; cieľovými krajinami zostali najmä krajiny Afriky a Ázie (v súčasnosti sa vysiela približne v 42 jazykoch). Okrem rozhlasového vysielania Hlas Ameriky produkuje aj televízne programy a od 1994 aj aktuálny spravodajský servis prostredníctvom internetu. Sídlom Hlasu Ameriky bol spočiatku New York, od 1954 Washington.

Kidričevo

Kidričevo — mesto v severovýchodnej časti Slovinska, administratívne stredisko územnosprávnej jednotky (občiny) Kidričevo; 1,4 tis. obyvateľov (2013). Hlinikáreň. Pôvodne nazývané Strnišče. Počas 2. svetovej vojny bol na území Kidričeva nemecký pracovný tábor Sterntal (budovanie hlinikárne), ktorý po vojne slúžil od mája do septembra 1945 ako koncentračný tábor (Taborišče Šterntal alebo Strnišče) – zberné miesto pre vyhnaných etnických Nemcov z celého Slovinska, najmä z oblasti Dolného Štajerska (nem. Untersteiermark) a z oblasti v okolí mesta Kočevje (nem. Gottschee). Od 1947 názov Kidričevo.

Benža, Mojmír

Benža, Mojmír, 25. 4. 1941 Senica — slovenský etnológ. R. 1964 – 80 pôsobil v Slovenskom národnom múzeu, 1980 – 2012 vedecký pracovník Ústavu etnológie SAV. Zaoberal sa materiálnou kultúrou a etnokartografiou so zameraním na slovanské krajiny. Podieľal sa na najvýznamnejších projektoch slovenskej etnológie – na expozíciách Slovenského národného múzea v Martine, Etnografickom atlase Slovenska (1990), Encyklopédii ľudovej kultúry Slovenska (1995) a Atlase tradičnej kultúry slovenských menšín v str. a juž. Európe (2006).

Bobek, Władysław

Bobek, Władysław, 1. 6. 1902 Wrzawy – jeseň 1942 Osvienčim — poľský literárny historik, slovakista a slavista. R. 1929 – 39 lektor poľského jazyka a literatúry na UK v Bratislave. Prácami Mickiewicz v slovenskej literatúre (Mickiewicz w literaturze słowackiej, 1931), Sládkovičova Marína a Vrazove Djulabije: paralela (1932), Slovensko a Slovanstvo (1936), Rusizmy, polonizmy a juhoslavizmy v literárnom jazyku slovenskom (1937), Kapitoly o Slovanstve (1937) položil na Slovensku základy komparatívneho skúmania slovensko-poľských literárnych vzťahov. Vniesol do tejto výskumnej oblasti aspekt materiálovej interpretácie, ktorý zasadzoval do širšieho rámca slovanských medziliterárnych súvislostí. V historicko-literárnych prácach Dejiny slovenského jazyka v náčrte (1938), Náčrt dejín slovenskej kultúry (1939) a Prehľadné dejiny slovenskej literatúry (1939) sa ako prvý zaoberal metodológiou koncepcie dejín slovenskej literatúry.

Bobrownická, Maria

Bobrownická (Bobrownicka), Maria, 8. 6. 1920 Krakov – 29. 5. 2012 tamže — poľská literárna historička, slovakistka a slavistka. Zaoberala sa výskumom medziliterárnych súvislostí v južnoslovanských a západoslovanských literatúrach vrátane slovenskej, do ktorej vniesla aspekt typologickej komparácie slohových a žánrových súvislostí: Česká a slovenská dráma na poľských scénach (Dramat czeski i słowacki na scenach polskich, 1965), Mladé Poľsko a slovenská moderna (Młoda Polska a Slovenská moderna, 1972), Z problémov slovanských literatúr (Z problemów literatur słowiańskich, 1976).

Hatiar, Anton

Hatiar, Anton, 30. 1. 1901 Ružomberok – 3. 7. 1984 Zvolen — slovenský lesný odborník. R. 1946 – 52 vedúci Hospodárskej úpravy lesov pre Slovensko, 1952 – 58 hlavný inžinier Lesoprojektu vo Zvolene, 1958 – 71 kolaudátor lesných hospodárskych plánov Slovenska. Zakladateľ a organizátor modernej hospodárskej úpravy lesov na Slovensku, autor koncepcie priestorového rozdelenia lesov na trvalé jednotky (dielce); prispel aj k rozvoju lesníckej fotogrametrie. Hlavné dielo: Hospodárska úprava lesov (1961, spoluautor).

Balkán

Balkán1. súhrnné označenie štátov a území na Balkánskom polostrove, t. j. Albánska, Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Čiernej Hory, Grécka, Chorvátska, Severného Macedónska, Rumunska, Slovinska, Srbska a európskej časti Turecka;

2. → Stará planina.

Hrdlička, Ľudovít Jaroslav

Hrdlička, Ľudovít Jaroslav, 15. 5. 1873 Nadlak, Rumunsko – 19. 9. 1953 Bratislava — slovenský publicista a prekladateľ, syn K. Hrdličku. R. 1896 – 98 evanjelický kaplán v Myjave, 1898 – 1904 farár v Turanoch, 1904 – 20 v Slovenskom Komlóši (Maďarsko). Pre národnouvedomovaciu činnosť medzi Slovákmi v Maďarsku bol prenasledovaný, 1920 sa vrátil na Slovensko, 1921 – 22 učil na gymnáziu v Martine, 1922 – 33 v Bratislave. R. 1922 vypracoval Memorandum Slovákov v Maďarsku, ktoré 1931 predložil Kongresu národnostných menšín v Ženeve. Svoje memoáre Spoveď a účtovanie exulanta (1945) venoval dolnozemským Slovákom. Prekladal z ruštiny.

Kasáč, Zdenko

Kasáč, Zdenko, 15. 8. 1924 Poltár – 29. 3. 2017 Banská Bystrica — slovenský literárny historik a kritik. R. 1943 – 44 študoval na Právnickej fakulte a 1945 – 49 slovenčinu, filozofiu a francúzštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1948 – 50 tlačový referent, neskôr prednosta kabinetu Povereníctva zdravotníctva v Bratislave, 1950 – 52 pedagogicky pôsobil na Vyššej hospodárskej škole v Banskej Bystrici, 1953 – 55 riaditeľ Jedenásťročnej strednej školy v Žarnovici, 1955 – 58 krajský školský inšpektor, 1958 – 80 a 1983 – 90 prednášal slovenskú literatúru 20. stor. na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (dnes Univerzita Mateja Bela; 1960 – 68 prodekan), súčasne 1980 – 83 lektor slovenského jazyka v Inštitúte slovanských štúdií na univerzite v Štrasburgu; 1980 profesor.

Autor literárnovedných prác Slovenská poézia protifašistického odboja 1938 – 45 (1974), Svetová literatúra 20. stor. – krátky prehľad (1998, 2., doplnené vydanie 2001) a Povstalecká literárna tradícia (2000), recenzií, literárnych kritík, prehľadov a študijných textov (Slovenská literárna avantgarda, 1996), ako aj učebníc literatúry pre rôzne typy stredných škôl a metodických príručiek pre stredoškolských učiteľov slovenčiny, spoluautor historických a literárnovedných prác Dejiny slovenskej literatúry 5. Literatúra v rokoch 1918 – 1945 (1984), Z kultúrnych dejín Slovenska (1998) a Dotvárame obraz národnej literatúry (1991, o slovenských disidentských a exilových spisovateľoch) a vysokoškolskej učebnice Dejiny slovenskej literatúry 3. Novšia slovenská literatúra 1918 – 1945 (1986, s Albínom Baginom). Zostavil zborník Anton Prídavok (1974), viacero antológií (Slnovraty, 1974; Antológia slovenskej literatúry 20. stor., 1985) a výberov z básnickej tvorby Š. A. Brezányho, T. H. Florina, M. Krna, J. Raka a i. R. 2004 Dr. h. c. Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Kálal, Karel

Kálal, Karel, 9. 1. 1860 Rakov, dnes časť obce Bernartice, okres Písek, Česká republika – 4. 8. 1930 Praha — český učiteľ, publicista a spisovateľ. Od 1880 pôsobil ako učiteľ a riaditeľ na viacerých školách, 1918 – 20 pracovník Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe pre ľudovýchovu a organizáciu školstva na Slovensku, 1922 – 23 riaditeľ obchodnej akadémie v Banskej Bystrici, od 1923 žil v Prahe.

Slovakofil, propagátor česko-slovenskej vzájomnosti a národnej jednoty, otázku slovenského spisovného jazyka považoval za záležitosť Slovákov, ktorá nemá viesť k česko-slovenskému rozkolu. Od 1885 pravidelne navštevoval Slovensko, 1887 sa na výstave slovenského ľudového umenia v Martine zoznámil s K. Salvom, s ktorým spolupracoval na vydávaní viacerých časopisov (Priateľ dietok, Dom a škola, Slovenské listy, Noviny mladých, Dennica a i.) a bol spoluautorom Slovníka slovensko-českého a česko-slovenského (1896), česko-slovenského zborníka Od Šumavy k Tatrám (1898) a i. Od konca 19. stor. spolupracoval aj s D. Makovickým, A. Heydukom, T. G. Masarykom a s predstaviteľmi slovenského národného hnutia, najmä s hlasistami. Bol členom Českoslovanskej jednoty, iniciátorom viacerých zjazdov, na ktorých predkladal návrhy na českú pomoc Slovensku v priemyselnej a kultúrnej oblasti. Postavil sa proti prenasledovaniu slovenských politikov (A. Hlinku a V. Šrobára).

R. 1903 vydal brožúru na obranu Slovákov určenú pre zahraničnú verejnosť Útlak Slovákov Maďarmi (Die Unterdrückung der Slowaken durch die Magyaren, 1903; česky pod pseudonymom R. Targo a s názvom Vyhubit. Obraz slovenského utrpení, 1907). R. 1907 upozornil na národný útlak Slovákov a maďarizáciu a informoval B. Bjørnsona o udalostiach v Černovej, článok vyšiel aj v zahraničnej tlači (napr. v Le Courrier Européen v Paríži). Vo svojich prácach sa venoval šíreniu poznatkov o dejinách a súvekých problémoch Slovenska, popularizácii jeho prírodných krás a spôsobu života ľudu, ako aj výchove slovenskej mládeže (Zpod Tater, 1896; Na krásném Slovensku, 1903; Slovensko a Slováci, 1905; Obrázky zpod Tater, 1907; Životní program, 1909; Slovenská revolúcia, 1914; Slovenské pohledy, 1917; Tri rozprávky, 1917; Rozhled po dějinách Slovenska, 1918; Slovensko země budoucnosti, 1919; Obrazy z dejín Slovenska, 1919; Češi na Slovensku, 1919; Dějiny Slovenska, 1920; Na cestu životem, 1921; a i.). Súborné vydanie jeho prác vyšlo pod názvom Sebrané spisy Karla Kálala, ktoré sú rozdelené na Karla Kálala Spisy slovakofilské I – VI (1928), Karla Kálala Spisy pro mládež I – VI (1929) a Karla Kálala Spisy etické I – VI (1931).

Jankovič, Ladislav

Jankovič, Ladislav, 25. 6. 1917 Cífer, okr. Trnava – 18. 11. 1998 Buenos Aires, Argentína — slovenský publicista a organizátor spolkového a exilového života Slovákov. Počas štúdia na Právnickej fakulte UK (1939 – 45) sa angažoval v akademickom spolku Moyses, v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva, ako aj vo Vyššej vodcovskej škole Hlinkovej mládeže. Ako prednosta spravodajskej služby Hlinkovej mládeže sa koncom 1944 podieľal na vypracovaní plánu činnosti spravodajskej služby na území Slovenska i v zahraničí. R. 1945 emigroval do Rakúska a Nemecka, spoluzakladateľ exilového časopisu Slobodné Slovensko, iniciátor založenia exilovej organizácie Slovenský revolučný odboj. Po kratšom pobyte v Paríži emigroval 1951 do Argentíny, kde sa stal generálnym tajomníkom Slovenského kultúrneho spolku v Buenos Aires (13 rokov bol jeho predsedom), 1976 – 96 spolu s manželkou Evou, rod. Joštiakovou, vydával a redigoval časopis Slovenský život v Argentíne. Publikoval články v exilových časopisoch. Spoluautor (s Jozefom Joštiakom) knihy spomienok Dva životy jeden osud (1996). Spomienky na Jankoviča Môj život s Lacom. Vo vyhnanstve v Argentíne (2009) napísala jeho manželka.

Hrušovský, František

Hrušovský, František, 7. 9. 1903 Dolné Lovčice, okres Trnava – 9. 9. 1956 Cleveland, Pensylvánia — slovenský historik a politik. Po absolvovaní štúdia histórie, geografie a slavistiky na univerzite v Prahe, Krakove a Bratislave pôsobil od 1929 ako učiteľ a 1931 – 44 ako riaditeľ gymnázia v Kláštore pod Znievom. Od 1932 tajomník historického odboru a od 1937 vedeckého odborov Matice slovenskej. R. 1938 – 39 poslanec autonómneho slovenského snemu, počas vojnovej Slovenskej republiky 1939 – 45 poslanec slovenského snemu. R. 1944 – 45 profesor histórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Politicky bol stúpencom polonofilsky orientovanej ideológie K. Sidora, patril k reprezentantom umierneného krídla politiky HSĽS. R. 1945 emigroval cez Rakúsko a Bavorsko do Talianska, od 1947 žil v USA, kde sa aktívne zapojil do kultúrneho a spolkového života slovenských emigrantov. Od 1947 lektor na vyššej benediktínskej škole v Clevelande, 1948 tajomník Slovenskej ligy v USA, 1952 – 56 spoluzakladateľ a riaditeľ Slovanského ústavu v Clevelande, od 1953 predseda Slovenskej národnej rady v zahraničí. Jeden z organizátorov protikomunistického odboja v Československu a propagátor myšlienky federácie podunajských katolíckych štátov.

Ako historik patril k popredným predstaviteľom slovenskej pozitivistickej historiografie medzivojnového obdobia. Zaoberal sa staroslovenskou a cirkevnohistorickou problematikou, slovensko-poľskými vzťahmi v období stredovekých dejín Uhorska, neskôr aj novšími slovenskými dejinami. Podieľal sa na tvorbe učebníc dejepisu, odbornými i populárno-vedeckými článkami a štúdiami prispieval do početných exilových periodík. Autor monografie Slovensko v dejinách strednej Európy (1939) a syntetickej práce Slovenské dejiny, spoluautor diela Obrázkové dejiny Slovenska (1942, s J. Cincíkom a J. C. Hronským). Počas exilu napísal monografiu Slovenskí vladári (1948) a Slovenské rehole v Amerike (1955).

Klátik, Zlatko

Klátik, Zlatko, 24. 1. 1922 Stará Pazova, Srbsko – 24. 8. 1990 Bratislava — slovenský literárny vedec, autor kníh pre deti a mládež. R. 1936 – 41 študoval na učiteľskom ústave v Sombore, 1946 – 49 na univerzite v Belehrade, 1949 – 52 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1943 – 44 účastník protifašistického odboja v bývalej Juhoslávii, 1946 – 49 profesor na slovenskom gymnáziu v Báčskom Petrovci a redaktor novín Hlas ľudu. Od 1949 žil na Slovensku, 1950 – 52 redaktor časopisov Československého zväzu mládeže, 1952 – 60 pracovník Zväzu slovenských spisovateľov, 1960 – 64 pôsobil v Československo-sovietskom inštitúte SAV, 1964 – 73 v Ústave svetovej literatúry SAV, od 1973 v Literárnovednom ústave (dnes Ústav slovenskej literatúry) SAV v Bratislave.

V zbierkach veršov V boji a pokoji (1946) a Hurá, pionieri! (1951) i v krátkych prózach Neodovzdaný odkaz (1960) a Zázračná puška (1963) spracoval vlastné zážitky z národnooslobodzovacieho boja. Jeden zo zakladateľov literárnovedného výskumu slovenskej literatúry pre deti a mládež. Zaoberal sa analýzou života diela F. Kráľa (Fraňo Kráľ, zakladateľ slovenskej socialistickej literatúry pre mládež, 1953), Ľ. Podjavorinskej (Ľ. Podjavorinská a detská literatúra, 1955; Ľ. Podjavorinská: 1872 – 1951, 1971; Album Ľ. Podjavorinskej, 1978), M. Rázusovej-Martákovej (Poetka detstva a bolesti. Život a dielo Márie Rázusovej-Martákovej, 1957), Ľ. Ondrejova (Ondrejovov mýtus o slobode, 1969), Hronského (Krajina plná detstva. Hronského tvorba pre mládež, 1971) a H. Ch. Andersena (Veľký rozprávkár, 1962).

Autor publikácií Slovo, kľúč k detstvu (1975), ktorá obsahuje monografické štúdie o zakladateľských osobnostiach slovenskej literatúry pre deti a mládež, a Svetová literatúra pre mládež (1978) o tvorbe pre deti a mládež podľa národných literatúr od klasicizmu do polovice 20. stor., komparatívnych publikácií Štúrovci a Juhoslovania (1965), Slovensko a slovanský romantizmus (1977), Slovensko a juhoslovanská literatúra. Vývinové aspekty medziliterárnych vzťahov (1987), próz pre deti Rozprávky spod slnečníka (1964) a Tulák a Čakanka (1978), monografie o slovenskej cestopisnej literatúre Vývin slovenského cestopisu (1968) a i.

Kohútová, Mária

Kohútová, Mária, 7. 6. 1945 Dolná Súča, okres Trenčín — slovenská historička. R. 1967 – 72 študovala históriu a latinčinu na Univerzite Komenského v Bratislave, od 1972 pôsobí v Historickom ústave SAV v Bratislave, súčasne od 1993 na Trnavskej univerzite v Trnave; 2011 profesorka. Zaoberá sa novovekými slovenskými dejinami, najmä historicko-demografickým a hospodárskym vývojom, cirkevnými dejinami a spoločenskou štruktúrou. Autorka monografií Demografický a sídlištný obraz západného Slovenska (1990), Slovensko a Slováci v novoveku (2008) a Vybrané kapitoly z dejín novoveku (2008) i viacerých štúdií a článkov uverejnených v odborných časopisoch. Spoluautorka Dejín Slovenska II, 1526 – 48 (1987), Lexikónu slovenských dejín (1997), Hospodárskych dejín Slovenska 1526 – 1848 (2006) a Chronológie dejín Slovenska a Slovákov: od najstarších čias po súčasnosť (2014).

industrializácia

industrializácia [lat.], spriemyselňovanie — proces premeny poľnohospodárskej krajiny (štátu) na priemyselnú charakteristický zavádzaním a rozvíjaním priemyslu, šírením vysokoproduktívnych priemyselných metód výroby vo všetkých oblastiach ekonomiky a zvyšovaním podielu priemyslu na ekonomike štátu. Je náročný na vnútorné (pracovná sila, akumulácia národného dôchodku, zisky, úspory) i vonkajšie zdroje (hmotné a finančné zdroje, úvery, výnosy, zisky z kolónií). Industrializácia sa spravidla začína budovaním textilného a potravinárskeho priemyslu, rozvojom dopravy a postupne rozvojom ťažkého priemyslu (strojársky, hutnícky, chemický, energetický). Od tempa rozvoja industrializácie závisí aj rast životnej úrovne obyvateľstva. Proces industrializácie môže brzdiť viacero faktorov, napr. nedostatočná odborná pripravenosť pracovnej sily a nedostatok kapitálu. Stupeň industrializácie sa meria rôznymi ukazovateľmi, napr. podielom priemyslu na tvorbe hrubého národného produktu a národného dôchodku alebo objemom priemyselnej produkcie na jedného obyvateľa.

Začiatok industrializácie v Európe (v Anglicku) a neskôr aj v Severnej Amerike v 18. stor. je označovaný ako priemyselná revolúcia, ktorá sa vyznačovala nevídaným rozvojom najmä technických vied (napr. využitie parného stroja) a pretváraním predindustriálnej spoločnosti na modernú industriálnu spoločnosť. V procese industrializácie dochádza k zmenám v deľbe práce (pracovné sily z poľnohospodárskeho sektora sa presúvajú do priemyslu, neskôr do služieb) i k zvyšovaniu produktivity práce. Rozvíja sa veľkovýroba (výroba na bežiacom páse). Mechanizácia práce (pracovník vykonáva často len jeden úkon a stáva sa akoby súčiastkou stroja, nástrojom) vedie k inštrumentalizácii pracovnej sily. Pracovník stráca kontrolu nad postupom aj výsledkom celej produkcie, dochádza k odcudzeniu (alienácii). Industrializácia prinášala v minulosti so sebou aj významné sociálne dôsledky spojené s uvoľňovaním pracovnej sily z trhu práce, a to najmä rast nezamestnanosti (aj tzv. technologickej nezamestnanosti spôsobenej nahradením živej práce technikou). V snahe presadiť záujmy zamestnancov u majiteľov vznikli na začiatku 19. stor. odbory. Vlastníctvo podnikov sa oddelilo od riadenia, rástla ich veľkosť a byrokratizácia. Prudký rozvoj technickej a technologickej stránky výroby od konca 18. stor. viedol k ďalšiemu rozvoju vied a neskôr k vedecko-technickej revolúcii. V 20. stor. sa podnik stal priestorom na sebarealizáciu zamestnancov s dôrazom na samostatnosť, tvorivosť, tímovosť a podnikovú kultúru. Proces industrializácie má často za následok výrazné zmeny v životnom prostredí (znečistenie a zamorenie ovzdušia, vody, pôdy).

Hoci sa industrializácia Slovenska začala už koncom 19. stor., aj po vzniku Československa 1918 bolo Slovensko ešte dlho agrárnou krajinou. V medzivojnovom období prebehla pod tlakom českej i zahraničnej konkurencie čiastočná reštrukturalizácia a technická modernizácia slovenského priemyslu, jeho podiel na priemyselnej výrobe Československa však nepresiahol 8 %. Po prekonaní hospodárskej krízy 1929 – 33 sa priemyselný potenciál Slovenska postupne rozširoval najmä umiestnením novobudovaných zbrojoviek na stredné Považie a neskôr vojnovou konjunktúrou a militarizáciou ekonomiky podriadenej vojnovým potrebám Nemecka. Rozsiahla industrializácia, neskôr označovaná ako sociálna industrializácia, sa začala po 2. svetovej vojne koncom 40. rokov 20. stor. Urýchlil ju presun priemyselných kapacít z českého pohraničia na Slovensko. Industrializácia Slovenska bola aj jednou z priorít dvojročného hospodárskeho plánu 1947 – 48; na konci tohto obdobia zamestnával slovenský priemysel o 60 % pracovníkov viac ako pred 10 rokmi (1938) a výroba bola o 96 % vyššia (oproti 1946 o 62 %). Po skončení dvojročnice až do polovice 80. rokov 20. stor. zostávala industrializácia Slovenska trvalou súčasťou hospodárskej politiky. Ďalšia veľká vlna industrializácie Slovenska nasledovala od prelomu 50. a 60. rokov. Už začiatkom 60. rokov 20. stor. sa Slovensko premenilo na priemyselno-agrárnu krajinu. Vybudovala sa rozsiahla priemyselná základňa, hoci za cenu veľkého ekologického zaťaženia, urbanizačných problémov a modernizačného zaostávania, čo bol dôsledok postavenia Československa v rámci sovietskeho bloku. Industrializáciu Slovenska možno považovať v podstate za ukončenú v 2. polovici 80. rokov, keď Slovensko prešlo do postindustriálneho štádia. R. 1948 – 89 vzrástol podiel Slovenska na celkovom počte obyvateľov Československa z 29,7 % na 33,7 % a jeho podiel na priemyselnej výrobe z 13,5 % na 30,0 %. R. 1989 dosiahlo Slovensko v prepočte na jedného obyvateľa 89 % úrovne českých krajín a produktivita práce na jedného pracovníka v priemysle bola na Slovensku o 10 % vyššia. Z regionálneho hľadiska pretrvávalo určité zaostávanie východného Slovenska za západnou a strednou časťou krajiny. Spoločensko-politické zmeny koncom 1989 spolu s dôsledkami medzinárodnopolitického vývoja priniesli útlm zbrojárskej výroby, ktorá mala na Slovensku výrazné zastúpenie, čo spôsobilo aj sociálne problémy.

Hodža, Michal Miloslav

Hodža, Michal Miloslav, 22. 9. 1811 Rakša, okres Turčianske Teplice – 26. 3. 1870 Tešín, pochovaný v Liptovskom Mikuláši — slovenský evanjelický kňaz, politik, ideológ a organizátor národného hnutia, jazykovedec a spisovateľ, strýko Milana Hodžu. R. 1822 – 29 študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a Rožňave, 1829 – 32 filozofiu a teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, 1832 – 34 na bratislavskom evanjelickom lýceu (tam pracoval v Spoločnosti česko-slovanskej, 1833 – 34 jej podpredseda, 1837 – 40 v tajnom spolku Vzájomnosť) a 1836 – 37 na teologickej fakulte vo Viedni. R. 1837 – 62 evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa vďaka Hodžovým národnobuditeľským aktivitám stal jedným z centier slovenského národného života. R. 1842 člen delegácie vedenej P. Jozeffym, ktorá predložila na panovníckom dvore vo Viedni Slovenský prestolný prosbopis. R. 1843 účastník porád (spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom) o prijatí stredoslovenčiny za základ nového spisovného jazyka (1845 vydal v novej slovenčine činohru J. Andraščíka Šenk pálenčený a vlastnú kázeň Nepi pálenku). R. 1844 spoluzakladateľ a predseda prvého slovenského celonárodného kultúrneho spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši, ktorého úlohou bolo vydávať slovenskú spisbu a finančne podporovať nadaných študentov. R. 1848 spoluformovateľ Liptovských žiadostí a slovenského národnorevolučného programu Žiadosti slovenského národa (prednesené 10. – 12. 5. 1848 v Liptovskom Mikuláši; obsahovali progresívne návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v Uhorsku). Po vydaní zatykača maďarskou revolučnou vládou ušiel z Uhorska, spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom sa v júni 1848 zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe. Neskôr sa zapojil do organizačných príprav Slovenského povstania 1848 – 49, počas septembrovej výpravy 1848 člen prvej SNR, ktorá sa ustanovila 19. 9. 1848 ako vedúci politický orgán v ozbrojenom zápase za uznanie národných práv Slovákov počas revolúcie 1848 – 49. V zimnej výprave 1848 – 49 politický predstaviteľ slovenských dobrovoľníckych jednotiek operujúcich na juhozápadnom Slovensku. Člen deputácie, ktorá 20. 3. 1849 v Olomouci predložila panovníkovi petíciu (pamätný spis) s návrhom na štátoprávne riešenie postavenia Slovákov (o. i. vyčlenenie Slovenska z Uhorska). R. 1849 – 50 sa priklonil k austroslavistickej koncepcii, ale s podmienkou oddelenia Slovákov od Maďarov, vláda však s ním už na vedúci post v správe dvoch slovenských dištriktov nepočítala. V období bachovského absolutizmu pôsobil len v cirkevnej sfére, 1859 po vydaní Protestantského patentu na reorganizáciu vnútornej správy protestantských cirkví v Uhorsku presadzoval jeho uvedenie do života (na jeho podporu vydal 3 polemické spisy), 1862 bol suspendovaný z miesta farára, 1867 na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovaný a prinútený odísť do exilu v Tešíne, kde 1870 zomrel. R. 1922 boli jeho ostatky prevezené na Slovensko a uložené v Liptovskom Mikuláši.

Hodža bol spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom jedným z najvýznamnejších reprezentantov slovenského národného obrodenia, formovateľom ideí a programu konštituovania sa Slovákov ako novodobého moderného národa. Vystupoval proti maďarizačnému tlaku, zakladal učiteľské bratstvá, čitateľské spolky a nedeľné školy, organizoval zbierku na podporu Slovanského ústavu a Katedry reči a literatúry slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu, angažoval sa za reformu evanjelického ľudového a stredného školstva (1859 zostavil Šlabikár, 1860 Prvú čítanku). Obranným spisom Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847) obhajoval novú štúrovskú slovenčinu. V jazykovedných prácach Slovenský potomok (Epigenes slovenicus, 1847) a Větín o slovenčine (1848) oproti Štúrovmu fonetickému pravopisnému princípu zastával spolu s M. Hattalom etymologický princíp (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma). Ako spisovateľ debutoval v zborníku Plody epickou básňou Meč křivdy (1836) o bojoch Lužických Srbov proti Sasom, venoval sa tvorbe duchovnej poézie (43 náboženskými piesňami prispel do evanjelického Zpěvníka, 1842).

Svojím ideovým poňatím Hodža reprezentuje mesianistický typ myslenia opierajúci sa o náboženské poňatie sveta. Odmietal heglovstvo, uprednostňoval filozofickú optiku blízku duchovnej mystike, v jeho tvorbe sa objavujú prvky básnického hermetizmu. Jeho svojský básnický jazyk je plný významovo takmer nedešifrovateľných novotvarov a vyznačuje sa zložitou tematicko-kompozičnou výstavbou. Mesianisticky ladená lyrickoepická básnická skladba Matora (rukopis 1857; Slovenské pohľady, 1910 – 13, knižne 2003), filozofujúca skladba Slavomiersky (rukopis 1862; Slovenské pohľady, 1907) a z obdobia tešínskeho exilu pochádzajúca rozsiahla báseň didaktického zamerania Vieroslavín (Orol, 1877; Slovenské pohľady, 1912 – 13) predstavujú filozofické a básnické osobné vyznania a meditácie o svete, človeku, Bohu, slovanstve a dejinnom poslaní vlastného národa.

Antifašistický front Slovanov

Antifašistický front Slovanov — politická a kultúrna organizácia Slovákov v Maďarsku vytvorená pod bezprostredným vplyvom Všeslovanského výboru v Moskve a jeho organizačných zložiek v bývalej Juhoslávii a Rumunsku. Ustanovujúci zjazd sa konal 18. 2. 1945 v obci Battonya (Békešská župa), kde sa i organizačne rozčlenil na slovenskú (sídlo v Békešskej Čabe) a juhoslovanskú (Päťkostolie – Pécs) sekciu. Predsedom sa stal evanjelický farár M. Francisci, tlačovým orgánom bol časopis Sloboda (1945 – 48). Slovenská sekcia svoje požiadavky zhrnula v lete 1945 v Kultúrnom programe Slovákov v demokratickom Maďarsku a v nasledujúcom období sa v rámci pripravovanej medzištátnej výmeny obyvateľstva sústredila na organizovanie presídľovania Slovákov z Maďarska na Slovensko. V októbri 1947 sa osamostatnili juhoslovanská a slovenská sekcia a boli premenované na Demokratický zväz Juhoslovanov v Maďarsku a Zväz Slovanov v Maďarsku. Jeho predsedom sa stal A. Horák (od marca 1948 Ján Žúrik) a generálnym tajomníkom František Bartošek (redaktor Slobody). Po celom území Maďarska sa utvorilo 164 odbočiek, v ktorých bolo organizovaných viac ako 25-tis. Slovákov. Na zásah vládnucej Maďarskej strany pracujúcich bola táto organizácia zlikvidovaná a na pôsobenie medzi Slovákmi v Maďarsku vytvorila 1948 vlastnú organizáciu pod názvom Zväz demokratických Slovákov (od 1956 Demokratický zväz Slovákov, dnes Zväz Slovákov v Maďarsku).

Hložník, Jozef

Hložník, Jozef, aj Hložanský, Hložný, 16. 2. 1836 Svederník, okr. Žilina – 24. 4. 1876 Tula, Rusko — slovenský historik a novinár. R. 1869 – 70 redaktor Slovenských novín, za článok Rušia sa staré budoviská Európy bol odsúdený na 10 mesiacov väzenia vo Váci. R. 1871 – 72 profesor gymnázia v Satu Mare (Rumunsko), 1872 – 74 štipendista Slovanského učiteľského ústavu v Petrohrade, 1874 profesor klasických jazykov gymnázia v Tule. Vo vlastnom časopise Biele Uhorsko (1868 – 72) publikoval Rozhľad po histórii kráľovstva uhorského od 890 do 1000 a historické úvahy s argumentáciou na podporu slovenských politických snáh o národnú autonómiu. Podporoval zásadu memorandového Okolia slovenského, na rozdiel od memorandistov však nárok na územnú autonómiu Slovákov zdôvodňoval historickogeografickými argumentmi. V Pešťbudínskych vedomostiach (1868) uverejnil práce o dejinách slovenského národa a Slovenska.

Katedra reči a literatúry československej

Katedra reči a literatúry československej, aj Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, Katedra reči a literatúry českoslovanskej, Katedra reči a literatúry slovenskej — katedra na bratislavskom evanjelickom lýceu utvorená 1803 z Ústavu reči a literatúry československej (1801 – 03) so zámerom vyučovať budúcich kňazov a učiteľov bibličtinu. V zakladacích listinách a výkazoch o vyučovaní sa označovala ako Cathedra Slavica (Slovenská katedra) alebo Katedra slovenská prešpurská, názov Katedra reči a literatúry československej zaviedli neskôr českí literárni historici a v súčasnosti sa používa najčastejšie. Spoluzakladateľom (spolu s B. Tablicom a M. Hamaliarom) a profesorom na katedre bol až do 1850 J. Palkovič (*1769, †1850) a v 30. a 40. rokoch 19. stor. sa stala najvýznamnejším centrom slovenského národného hnutia (→ štúrovci). R. 1827 založili študenti pri katedre (resp. pri obnovenom Ústave reči a literatúry československej) knižnicu, neskôr aj archív a pokladnicu a 1829 samovzdelávací spolok Spoločnosť česko-slovanská. V školskom roku 1836/37 sa námestníkom (zástupcom) J. Palkoviča na katedre stal Ľ. Štúr (vymenovaný 1. februára 1837 dištriktuálnym konventom evanjelickej cirkvi a. v.). V tom období došlo v Uhorsku k študentským nepokojom (nespokojnosť študentov so školským senátom a s učiteľmi ap.), čoho dôsledkom bol zákaz študentských spoločností a spolkov v Uhorsku (20. 9. 1836) a 5. 4. 1837 aj Spoločnosti česko-slovanskej. Jej činnosť sa preniesla na katedru (Ľ. Štúr sa usiloval preniesť časť náplne jej činnosti do svojich prednášok), ktorá bola preto vystavená maďarizačnému tlaku. Na návrh A. B. Vrchovského sa preto knižnica, archív a pokladnica nezlúčili s katedrou, ale prešli do majetku Ústavu reči a literatúry československej, čím boli uchránené na ďalšie vzdelávanie študentov na lýceu. Nepoľavujúci tlak zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Ľ. Štúra a slovenských národovcov požiadať o ochranu u panovníka a v rámci Slovenského prestolného prosbopisu (5. júna 1842) o. i. o potvrdenie katedry na evanjelickom lýceu v Bratislave a o zriadenie podobných ustanovizní aj na iných lýceách v Uhorsku. Požiadavky prosbopisu však boli zamietnuté. V decembri 1843 bol Ľ. Štúr suspendovaný a v marci 1844 odišlo na protest z lýcea 22 študentov. Katedra však existovala aj naďalej, ale už len na zdokonaľovanie sa v bibličtine.

akademická tlačiareň

akademická tlačiareň

1. kníhtlačiareň pri Trnavskej univerzite 1646 – 1777, v tomto období jedna z najvýznamnejších tlačiarní v Uhorsku. Produkovala najväčšie množstvo kníh a i. tlačovín na Slovensku (spolu takmer 5-tis.), predovšetkým učebnice, príručky ap. pre potreby Trnavskej univerzity, ďalej pastoračné a katechetické príručky, liturgické knihy a i., ktoré vychádzali v latinskom, maďarskom, nemeckom a slovenskom jazyku, ako i v ďalších slovanských jazykoch. V produkcii prevažovali učebnice a diela s náboženskou tematikou, vyšiel tu Cantus catholici B. Sőlőšiho, Miscelanea M. Sentivániho, Topografia S. Timona a i. Mala vlastnú písmolejáreň a papiereň, 1774 disponovala 6 tlačiarenskými strojmi, pracovalo v nej 8 sadzačov a 10 strojníkov. Po preložení univerzity do Budína (1777) zostala v Trnave pôsobiť len časť tlačiarne, ktorá mala privilégium na vydávanie učebníc;

2. jezuitská tlačiareň pri Košickej univerzite 1673 a 1716 – 73. Mala privilégium na tlačenie kalendárov a viacjazyčných učebníc, vyšli tu diela S. Timona, J. A. Komenského a i. Po zrušení jezuitského rádu ju 1774 odkúpili Landererovci.

chorvátska kolonizácia

chorvátska kolonizácia — v slovenskej historiografii zaužívané, ale nepresné označenie usídľovania sa Chorvátov na území Slovenska v 16. stor. (→ chorvátska národnostná menšina na Slovensku).

americkoslovenské spolky

americkoslovenské spolky — spolky, organizácie a inštitúcie zakladané slovenskými vysťahovalcami v USA od 80. rokov 19. stor. v strediskách s ich väčšou koncentráciou. Spočiatku vznikali na podpornej báze (Perši uhorsko-slovenský v nemoci podporujúci spolok založený 1883 v New Yorku, Prvý bednársky výpomocný spolok založený 1888 v Bayonne, New Jersey). Menšie spolky sa spájali do väčších na konfesionálnom základe (Prvá katolícka slovenská jednota založená 1890 v Clevelande Š. Furdekom, Prvá katolícka slovenská ženská jednota založená 1892, Slovenská evanjelická jednota založená 1893 vo Freelande, Pensylvánia). Z iniciatívy P. V. Rovnianka bol v Pittsburghu 1890 založený Národný slovenský spolok ako prvá nadkonfesionálna organizácia. R. 1907 bola v Clevelande z iniciatívy Š. Furdeka, P. V. Rovnianka, A. K. Bieleka, A. Š. Ambroseho, I. Gessaya, G. Maršalla-Petrovského založená Slovenská liga v Amerike ako strešná organizácia amerických Slovákov. Významnú úlohu v národnom kultúrnom živote malo založenie Združenia slovenských novinárov v Amerike 1907, Združenia slovenských katolíkov v Amerike 1911 J. Murgašom. Po 1945 sa politické organizácie podporujúce zachovanie ČSR (Slovenské národné združenie založené 1938) stali členmi zreorganizovanej Československej národnej rady. Národne orientovaná časť slovenskej emigrácie bola organizovaná v pobočke Slovenskej národnej rady v zahraničí (založená 1948 v Ríme), Slovenskom oslobodzovacom výbore (založený 1946 v Ríme ako Slovenský akčný výbor). Emigrácia z členov Demokratickej strany na Slovensku založila Radu slobodného Československa. S cieľom zjednotenia exilu bol 1970 v New Yorku založený pod vedením Š. B. Romana a J. Kirschbauma Svetový kongres Slovákov. V súčasnosti pôsobí v USA 6 silných fraternalistických organizácií, ktoré sú aj poisťovacími spoločnosťami.

Kochol, Viktor

Kochol, Viktor, 13. 4. 1919 Omsk, Rusko – 8. 3. 1984 Bratislava — slovenský literárny vedec, manžel N. Krausovej. R. 1938 – 43 študoval slovanskú a germánsku filológiu na Filozofickej fakulte UK, 1945 – 51 vedecký pracovník, 1948 – 51 administratívny riaditeľ Literárnovedného ústavu SAVU (dnes Ústav slovenskej literatúry SAV), 1951 – 53 vedúci redaktor Vydavateľstva SAVU, 1953 – 83 vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, súčasne 1972 – 73 hlavný redaktor časopisu Slovenská literatúra; 1966 DrSc.

V literárnovednom výskume zo začiatku využíval štrukturálnu, neskôr marxistickú metodológiu. Zaoberal sa básnickou tvorbou štúrovcov (Poézia štúrovcov, 1955), literatúrou národného obrodenia (Problémy a postavy slovenskej obrodeneckej literatúry, 1965), komparatívnou verzológiou a teóriou prekladu (Slovo a básnický tvar, 1966) a literárnou kritikou (výbery statí a článkov Nie samým slovom, 1964; Konfrontácie, 1974; Literárne reflexie, 1979). Prekladal z ruštiny a nemčiny.

Karmasin, Franz

Karmasin [-zin], Franz, 2. 9. 1901 Olomouc, ČR – 25. 6. 1970 Steinebach am Wörthsee, dnes súčasť Wörthsee, Bavorsko, Nemecko — československý nacistický politik nemeckej národnosti pôsobiaci na Slovensku. Vzdelaním poľnohospodársky inžinier, od 1926 pôsobil na Slovensku vo viacerých nemeckých nacionalistických spolkoch. R. 1927 sa podieľal na vzniku Karpatskonemeckého národného spoločenstva (Karpathendeutschen Volksgemeinschaft), 1928 pretvorenom na stranu Karpathendeutsche Partei (KdP; od 1935 jej predseda), ktorá tesne pred voľbami 1935 uzavrela volebný spolok so Sudetonemeckou stranou (Sudetendeutsche Partei, SdP) K. Henleina, čím sa fakticky stala jej odnožou na Slovensku. Karmasin do nej sústredil väčšinu príslušníkov nemeckej národnostnej menšiny na Slovensku a stal sa zástupcom K. Henleina na Slovensku. V parlamentných voľbách 1935 získal s Henleinovou pomocou kreslo v poslaneckej snemovni národného zhromaždenia. Po zákaze činnosti KdP (30. septembra 1938) československou vládou bezprostredne po Mníchovskej dohode založil Karmasin v októbri 1938 Deutsche Partei (DP; od založenia jej vodca), ktorú autonómna slovenská vláda povolila. Zároveň sa stal štátnym tajomníkom Štátneho sekretariátu pre záležitosti nemeckej menšiny pri predsedníctve autonómnej vlády (neskôr vlády Slovenskej republiky). V decembri 1938 získal poslanecké kreslo v autonómnom slovenskom sneme a po vyhlásení Slovenskej republiky 14. marca 1939 poslanecké kreslo v Slovenskom sneme (neskôr Snem Slovenskej republiky), pričom jeho hlavným politickým cieľom sa stala nacifikácia Slovenska. Prispel k posilňovaniu pronacistických síl v mocenských orgánoch a podporoval radikálne krídlo HSĽS. Organizoval nábor príslušníkov nemeckej národnostnej menšiny do nacistických jednotiek SS, 1943 vydal výzvu na totálne vojnové nasadenie v prospech nacistického Nemecka. R. 1944 po vypuknutí SNP založil ozbrojenú zložku Domobrana (Heimatschutz), ktorá sa aktívne podieľala na potláčaní povstania i odporu civilného obyvateľstva. V apríli 1945 po príchode sovietskych vojsk ušiel s členmi slovenskej vlády do Rakúska, kde sa skrýval pod menom Franz (Paul) Dibak (aj Ing. Dibak). R. 1948 ho Národný súd v Bratislave v neprítomnosti odsúdil ako vojnového zločinca na trest smrti, ktorému však unikol. Od 1949 žil v Nemecku, ktoré ho 1966 odmietlo vydať Československu.

Horváth, Pavel

Horváth [-vát], Pavel, 10. 10. 1926 Šišov, okres Bánovce nad Bebravou – 5. 8. 1999 Bratislava — slovenský historik, manžel E. Horváthovej. Od 1953 pôsobil v Historickom ústave SAV v Bratislave. Svoj výskum orientoval na hospodárske a sociálne dejiny obdobia novoveku. Spoluautor syntéz slovenských a československých dejín Dejiny Slovenska 1, 2 (1961, 1987), Přehled dějin Československa I/2 (1981). Autor hesiel v Encyklopédii Slovenska (1977 – 82) a v Slovenskom biografickom slovníku (1986 – 94), spolupracoval na práci Vojenské dějiny Československa (II. diel, 1986) a i. Vydal niekoľko edícií prameňov (Listy poddaných z rokov 1538 – 1848, 1955; Rabovali Turci... výber z kroník a listov zo 16. a 17. stor., 1972) a monografií (Poddaný ľud na Slovensku v prvej polovici 18. stor., 1963; Turci na Slovensku, 1971, v spolupráci s V. Kopčanom). Výsledkom jeho genealogického výskumu boli práce o pôvode rodiny Ľ. Štúra a A. Bernoláka Trenčín a rodina Štúrovcov (1983), Rodokmeň a osudy Štúrovcov (1988) a Anton Bernolák (1762 – 1813). Pôvod a osudy jeho rodiny, život a dielo (1998). Autor početných odborných štúdií, populárno-náučných článkov a recenzií. Zaoberal sa aj problematikou transkripcie starých rodových mien a priezvisk z uhorského obdobia našich dejín.

Hrozienčik, Jozef

Hrozienčik, Jozef, 13. 5. 1915 Priekopa, dnes mestská časť Martina – 11. 12. 1990 Bratislava — slovenský historik. R. 1939 – 42 pôsobil na gymnáziu v Martine a Banskej Štiavnici, 1942 – 44 na obchodnej akadémii v Martine. Počas 2. svetovej vojny sa zapojil do odboja, 1944 účastník SNP, 1944 – 45 väznený vo viacerých koncentračných táboroch v Nemecku. R. 1945 – 46 inšpektor na Povereníctve školstva a osvety, 1946 – 50 riaditeľ gymnázia v Rožňave a v Banskej Bystrici, kde od 1948 pôsobil aj ako riaditeľ Múzea SNP, o ktorého vybudovanie sa pričinil. R. 1950 – 51 pracovník Krajského národného výboru v Nitre, 1951 – 64 tajomník a riaditeľ Československo-sovietskeho inštitútu pri SAVU, resp. SAV, 1964 – 83 riaditeľ Ústavu dejín európskych socialistických krajín SAV. Od 1970 zároveň prednášal históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave; 1970 profesor, 1972 DrSc. Jeden z hlavných predstaviteľov a organizátorov marxistickej historiografie na Slovensku. Zaoberal sa najmä problematikou SNP, výrazne sa však venoval aj dejinám slovenského rusofilstva, balkanistike a slavistike. Člen a funkcionár slovenských, československých i medzinárodných historických a slavistických spoločností, expert UNESCO pre výskum slovanských kultúr v Európe. Publikoval desiatky vedeckých štúdií a odborných článkov, autor monografií Medzinárodná solidarita v Slovenskom národnom povstaní (1959), Bojová družba (1959), Neboli sme sami (1964), Poliaci a my (1964), Internacionálny charakter Slovenského národného povstania (1974), V spoločnom boji (1978), Turčianski olejkári a šafraníci (1981), Slováci v Bulharsku (1985).

Kamenec, Ivan

Kamenec, Ivan, 27. 8. 1938 Nitra — slovenský historik. R. 1961 – 63 pôsobil v Štátnom slovenskom ústrednom archíve, 1963 – 69 v Slovenskom národnom múzeu a od 1969 v Historickom ústave SAV, zároveň externe 1988 – 95 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1996 – 97 na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, 1997 – 98 na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity a od 2006 na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave.

Zaoberá sa politickými a kultúrnymi dejinami Slovenska v 20. stor., najmä obdobím slovenského štátu 1939 – 45, holokaustom na Slovensku, ako aj vývinom, dejinami a niektorými teoretickými problémami slovenskej historiografie v 20. stor. Autor monografií (výber) Po stopách tragédie (1991), Slovenský stát: 1939 – 1945 (1992), Trauma (1994), Tragédia politika, kňaza a človeka. Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947 (1998), Hľadanie a blúdenie v dejinách (2000), Slovenský štát v obrazoch (2007), spoluautor diel (výber) Dejiny Slovenska V, VI (1985, 1987), Židia v Bratislave (1997), Slovensko v Československu 1918 – 1939 (2004),Spoločnosť – Politika – Historiografia. Pokrivené(?) zrkadlo dejín slovenskej spoločnosti v dvadsiatom stor. (2009). V domácich a zahraničných odborných časopisoch publikoval okolo 174 štúdií, esejí a odborných článkov. Člen viacerých vedeckých inštitúcií, napr. Vedeckej rady Múzea SNP v Banskej Bystrici (1991 – 95) a redakčných rád vedeckých časopisov, napr. Historického časopisu (od 1990) a Zborníka SNM — História (1992 – 2005). Nositeľ Ceny E. E. Kischa (1999), Ceny Literárneho fondu (2004), Radu Ľ. Štúra I. triedy (2017).