Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 823 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kanadská slovenská liga

Kanadská slovenská liga, angl. Canadian Slovak League — najstaršia a najvýznamnejšia národná a spoločensko-kultúrna organizácia Slovákov v Kanade so sídlom v Mississauge. Vznikla v decembri 1932 vo Winnipegu z kanadských pobočiek Slovenskej ligy v Amerike pod názvom Slovenská liga v Kanade ako fraternalisticko-dobročinná a poisťovacia organizácia. Zakladatelia: Andrej Kučera (*1899, †1974, prvý predseda), Juraj Rondoš (*1900, †1985) a Pavol A. Sabo (*?, †1950). Od februára 1934 úradne povolená, od 1935 súčasný názov. Svoje aktivity rozvíja prostredníctvom miestnych pobočiek (zborov). Hoci v období svojho najväčšieho rozmachu v 60. rokoch 20. stor. mala 55 miestnych pobočiek a po 2000 sa ich počet znížil na 25 (počet členov klesol pod 2 000), v súčasnosti má najväčšiu členskú základňu spomedzi všetkých slovenských krajanských organizácií v Kanade (1 200 členov, 2013). Je vedená Správnou radou (Board of Directors; 10 členov volených každé tri roky na konferencii ligy) na čele s predsedom (prezidentom). Oficiálnym tlačovým orgánom je týždenník Kanadský Slovák.

Hričov

Hričov — zrúcaniny hradu v chotári obce Hričovské Podhradie, okres Žilina. Hradný vrch bol osídlený už v praveku, vo veľkomoravskom období a v 12. – 13. stor. pravdepodobne slúžil ako útočisko. Hrad bol postavený na kontrolu dôležitej obchodnej komunikácie po mongolskom (tatárskom) vpáde (1241 – 42), písomne doložený 1265. R. 1254 ho kráľ Belo IV. daroval magistrovi Tolušovi, neskôr patril viacerým šľachtickým rodom (napr. v 16. stor. Podmanickovcom, v 16. – 17. stor. Turzovcom). V 16. stor. bol sídlom panstva, ktoré Turzovci dočasne zlúčili s panstvom Bytča. Pôvodná podoba hradu z 13. stor. nie je známa, v 14. – 15. stor. bol viackrát prestavovaný, v 16. stor. renesančne obnovený a prestavaný. Po 1605 začal pustnúť. Zachovali sa zvyšky opevnenia a paláca s architektonickými detailmi.

Andrášiovci

Andrášiovci (Andráši), aj Andrássyovci (Andrássy) — uhorský šľachtický rod pôvodom zo Sedmohradska.

Najstarší známy člen rodu Peter (asi 1533 – 1591), syn Martina, po úteku zo Sedmohradska bol od 1578 kapitánom hradu Krásna Hôrka, získal majetky po plešiveckej vetve Bubekovcov. Jeho syn Matej (? – 1598) bol od 1591 kapitánom Krásnej Hôrky, 1593 sa zúčastnil dobývania Fiľakovského hradu; Matej (1598 – asi 1654) dostal 1642 hradné panstvo Krásna Hôrka a Betliar s majetkami do dedičného vlastníctva; ženbou s Annou Monokiovou získal aj panstvá Monok (v Maďarsku), Štítnik a Drnava. Jeho syn Mikuláš (asi 1633 – 1686), gemerský župan a kráľovský radca, dostal 1676 barónsky titul za boj proti Turkom. Prebudoval hrad Krásna Hôrka na reprezentačné sídlo.

Koncom 17. stor. sa rod rozdelil na dve hlavné vetvy: Štefan (okolo 1650 – 20. roky 18. stor.), účastník povstania I. Tököliho, generál vo vojsku Františka II. Rákociho, 1706 dobyl Ráb, bol zakladateľom staršej alebo betliarskej vetvy so sídlom v Betliari, ktorá 1780 získala grófsky titul, a Juraj (okolo 1650 – 1725), generál vo vojsku Františka II. Rákociho, založil mladšiu, dlholúcku alebo monockú vetvu so sídlom v Krásnej Hôrke, grófsky titul od 1766. Príslušníci rodu zastávali aj funkcie županov v Gemeri; Andrášiovci boli jednou z najbohatších rodín v Uhorsku.

Významní členovia rodu:

Anton, 28. 10. 1742 Rumanová, okres Nitra – 12. 11. 1799 — barón, 1760 vstúpil do jezuitskej rehole, 1780 rožňavský biskup, v meste významne podporoval školstvo a vzdelávanie;

Juraj, 5. 2. 1797 Košice – 17. 12. 1872 Viedeň — popredný predstaviteľ kultúrneho a hospodárskeho života v Uhorsku, otec Dionýza. R. 1831 založil v Rožňave kasíno (združenie aristokratov a intelektuálov), priateľ grófa a politika Štefana Séčéniho, od ktorého získal objednávku na odliatie dielov v železiarni v Drnave na reťazový most spájajúci Budín a Pešť (Séčéniho most);

Dionýz, 18. 11. 1835 Krásnohorské Podhradie, okres Rožňava – 23. 2. 1913 Palermo, Taliansko, pochovaný v Krásnohorskom Podhradí — syn Juraja. Predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti, mecenáš umenia, dal postaviť mauzóleum pod hradom Krásna Hôrka, zaslúžil sa o vybudovnie múzea na hrade Krásna Hôrka, ktoré 1875 sprístupnil verejnosti;

Emanuel, 3. 3. 1821 Košice – 23. 4. 1891 Gorizia, Taliansko — železiarsky podnikateľ, veľkostatkár, významný cestovateľ, 1867 – 81 hlavný župan Gemerskej župy;

Gejza, 22. 7. 1856 Budapešť – 29. 8. 1938 tamže — podnikateľ, organizátor športového hnutia, predseda Maďarského atletického klubu. Syn Emanuela;

Július st. (Gyula), 8. 3. 1823 Trebišov – 18. 2. 1890 Volosko, dnes súčasť Opatije, Chorvátsko, pochovaný v Trebišove — politik. Účastník revolúcie 1848 – 49, ako vyslanec revolučnej vlády pôsobil 1849 v Carihrade. V neprítomnosti odsúdený na trest smrti (1851), amnestovaný (1858). Patril k ideológom a tvorcom rakúsko-maďarského vyrovnania. R. 1867 – 71 ministerský predseda uhorskej vlády, 1871 – 79 minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska. Prívrženec a realizátor politiky úzkeho spojenectva s cisárskym Nemeckom a expanzie na Balkán;

Július ml. (Gyula), 30. 6. 1860 Trebišov – 11. 6. 1929 Budapešť — politik. Syn Júliusa st. Ako prívrženec dualizmu pôsobil vo vládnucej Liberálnej strane. Po jej zániku založil 1905 vlastnú Ústavnú stranu, ktorá mala silné zázemie najmä na Slovensku. R. 1906 – 10 minister vnútra v koaličnej vláde. Po rozpade koalície stranu rozpustil, aby tak umožnil zoskupenie stúpencov dualizmu na čele s grófom I. Tiszom. R. 1913 však Ústavnú stranu znova obnovil. R. 1918 pôsobil ako posledný minister zahraničných vecí uhorskej monarchie. Až do smrti bol zástancom legitimizmu.

Francisci, Ján

Francisci, Ján, pseudonym Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský, 1. 6. 1822 Hnúšťa, okres Rimavská Sobota – 7. 3. 1905 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský politik a kultúrny dejateľ, básnik a prozaik, otec M. Francisciho. R. 1834 – 39 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, 1839 – 43 na evanjelickom lýceu v Bratislave, 1845 – 47 právo na evanjelickom kolégiu v Prešove. R. 1847 – 48 praktikant u podžupana Gemerskej stolice, 1850 – 53 expedítor Zvolenskej stolice, 1853 – 59 župný komisár v Debrecíne, 1859 – 60 miestodržiteľský radca vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea), 1860 – 61 radca Kráľovskej miestodržiteľskej rady v Budíne, 1861 – 63 vydavateľ a redaktor Pešťbudínskych vedomostí, 1864 – 65 župan Liptovskej stolice, 1867 penzionovaný, 1868 hlavný dozorca slovenského gymnázia v Revúcej, od 1872 žil v Martine, kde bol do 1898 správcom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku.

Už počas štúdií v Levoči, Bratislave a Prešove sa aktívne zapojil do štúrovského hnutia a stal sa jeho popredným predstaviteľom. Ako iniciátor založenia Jednoty mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku (1845 – 48) a do 1847 jej predseda sa zaslúžil o organizovanie národnobuditeľskej činnosti. Aktívne sa zúčastnil revolúcie 1848 – 49. R. 1848 so Š. M. Daxnerom spoluorganizátor národnoemancipačných aktivít (národných gárd) v Gemeri-Malohonte, účastník národného zhromaždenia v Liptovskom Mikuláši, ktoré 10. 5. 1848 prijalo Žiadosti slovenského národa. V novembri 1848 štatariálnym súdom v Plešivci odsúdený na smrť, z väzenia v Pešti oslobodený cisárskym vojskom v januári 1849. Počas Slovenského povstania 1848 – 49 kapitán dobrovoľníckeho zboru. R. 1861 predseda Slovenského národného zhromaždenia, na ktorom bolo prijaté Memorandum národa slovenského, a predseda Stáleho národného výboru. Stal sa predsedom prípravného výboru založenia Matice slovenskej (jeho manželka Amália vyšila 1863 obal jej stanov) a 1863 bol zvolený za jej doživotného čestného podpredsedu. Patril k vedúcim činiteľom Starej školy slovenskej a Slovenskej národnej strany (1861 a 1869 kandidát na poslanca uhorského snemu).

Francisci bol talentovaný básnik a prozaik, jeho báseň Svojim vrstovníkom (1844) bola prvou samostatnou tlačou v štúrovskej spisovnej slovenčine. Jeho ďalšie básne vychádzali časopisecky, neskôr boli zhrnuté v zbierke Iskry zo zaviatej pahreby (1889). Historická povesť Janko Podhorský vyšla v almanachu Nitra 1844 ako prvá próza v štúrovskej slovenčine. Zapisoval a zbieral slovenské ľudové rozprávky, spolupracoval s P. Dobšinským a A. H. Škultétym. R. 1842 – 44 zostavil dvojdielny rukopis Prostonárodný zábavník s rôznymi zápismi ľudových rozprávaní, piesní a zvykov. R. 1845 vydal Slovenské povesti, ktoré sú prvou publikovanou slovenskou zbierkou rozprávok (obsahujú 10 čarovných rozprávok). Prekladal a poslovenčoval divadelné hry, ktoré vychádzali v edícii Slovenský divadelný ochotník (napr. W. Shakespeare: Láska zdolá všetko alebo Skrotená divočka). Svojou publicistickou tvorbou prispel k formovaniu moderného národnoemancipačného programu a angažoval sa v obrane národných práv. Autor dokumentárne cenných prác autobiografického charakteru Črty z doby moyzesovskej (1897) a Vlastný životopis (1909). Svojou mnohostrannou kultúrnospoločenskou aktivitou sa stal jednou z najvýznamnejších postáv martinského strediska národného hnutia.

Halič

Halič — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji v severozápadnej časti Lučenskej kotliny v doline Tuhárskeho potoka, 267 m n. m., 1 632 obyvateľov (2017). Prevažne odlesnené územie miestami pokrývajú teplomilné dubiny a agátové porasty.
Obec vznikla pod hradom, ktorý pravdepodobne jestvoval už v 12. stor. Písomne doložená 1299 ako Holuch, 1350 Gaach, 1386 Gach, 1424 Galch, 1435 Gaach, 1773 Gács, 1786 Gacsch, 1808 Gács, Gácsvárallya, Halič, 1863 – 1913 Gács, 1920 – 38 Halič, 1938 – 45 Gács, 1945 Halič. R. 1332 sa v obci spomína fara. R. 1554 – 94 bola poplatná Turkom, 1765 dostala štatút mestečka. Tradičným zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo, ovocinárstvo a hrnčiarstvo. R. 1767 založili Forgáčovci v Haliči prvú manufaktúru na súkno na Slovensku, z ktorej sa v 19. stor. vyvinula továreň. R. 1792 tam dali do prevádzky prvé spriadacie stroje, 1832 prvý parný stroj v priemyselnej výrobe na Slovensku, 1867 prvý mechanický tkáčsky stroj na Slovensku. V rámci manufaktúry pracovala od konca 18. stor. aj dielňa na majoliku a výrobňa papiera, ozdobných kníh a ceruziek, 1836 – 1852 cukrovar a mlyny. R. 1926 bola textilná továreň zatvorená. Archeologické nálezy zo stredoveku.

Stavebné pamiatky: zámok, pôvodne hrad, ktorý pred 14. stor. patril rodu Tomajovcov, stúpencov Karola I. Róberta, preto ho Matúš Čák Trenčiansky dobyl a vypálil. R. 1450 – 51 sa spomína aj ako tvrdza patriaca J. Jiskrovi. V 2. pol. 15. stor. bol hrad zbúraný, jeho majitelia Lošonciovci ho však zač. 16. stor. obnovili bez kráľovského povolenia, preto stavbu na základe rozhodnutia krajinského snemu z 1544 opäť zbúrali a panstvo sa stalo majetkom rodu Forgáčovcov. R. 1612 postavil Žigmund Forgáč na mieste niekdajšieho stredovekého hradu veľký opevnený renesančný kaštieľ so šiestimi baštami, ktorý bol 1762 A. Meyerhoferom barokovo prestavaný (zachované sú aj vyrezávané maľované renesančné stropy, rokoková štukatúra stropov a kachle, v parku fragmenty barokových sôch; 2006 – 16 prestavaný na hotel); barokovo-klasicistická budova bývalého soľného skladu (koniec 18. stor.); klasicistická budova bývalej manufaktúry na súkno (zač. 19. stor.); klasicistický rímskokatolícky Kostol povýšenia sv. Kríža (1835); kaplnka na cintoríne (1843).

Abafi, Leopold Branislav

Abafi, Leopold Branislav, aj Abaffy, pseudonym Branko Rovinov, Branko A. Rovinov, B. R., 18. 2. 1827 Slovenský Aradáč (dnes Aradáč), Srbsko (Vojvodina) – 27. 2. 1883 tamže — slovenský básnik, prozaik a dramatik, autor náboženských spisov, publicista, evanjelický kňaz a kultúrny činiteľ slovenského obyvateľstva Vojvodiny. Účastník slovenského povstania 1848 – 49 a Slovanského zjazdu v Prahe.

Autor básnickej zbierky Pomnenka na slavjanskou besedu 1848 (1848). V prvej polovici 60. rokov 19. stor. časopisecky uverejnil prózy Vidina a skutočnosť (1860, Sokol), Starý mládenec alebo jeden z Východnej Indie navrátivší sa bohatý pán... (1861, Černokňažník), Na rákosí (1963, Sokol) a Tri hroby (1864, Lipa). R. 1842 zdramatizoval Kalinčiakovu poviedku Bozkovci, originál dramatizácie i jeho odpis uverejnený 1846 v levočskom zábavníku Živuot sa však nezachovali. Za jeho článok Tým miernym (1875) uverejnený v Cirkevných listoch bol ich vydavateľ J. M. Hurban odsúdený na tri mesiace väzenia. Abafi prekladal zo slovenčiny do maďarčiny a z nemčiny do slovenčiny. Založil a redigoval náboženský časopis Slovo života.

Abafiovci

Abafiovci (Abafi), aj Abaffyovci (Abaffy) — uhorský šľachtický rod. Prvý známy člen (zakladateľ) rodu bol Aba pochádzajúci z rodu Hanva; žil v 2. pol. 13. stor. v Abovciach (pôvodne Malá Hanva), ktoré boli nazvané podľa neho. Rod sa postupne rozčlenil na viacero vetiev, ktoré mali majetky aj v iných stoliciach Uhorska a v Sedmohradsku. Jeho viacerí členovia boli hodnostármi Gemerskej a Oravskej stolice: Ján, zakladateľ oravskej vetvy rodu, prefekt a kapitán Oravského hradu, 1587 mu Juraj Turzo daroval dedinu Horná Lehota, kde si postavil kúriu a podľa ktorej začal používať predikát (z Hornej Lehoty); Jozef, manželstvom s Alžbetou Okoličániovou získal v 1. pol. 18. stor. kúriu a majetok v Mokradi (dnes miestna časť Dolného Kubína) na Orave. Za najvýznamnejšieho člena rodu sa pokladá František, 1730 Horná Lehota, okr. Dolný Kubín – 15. 3. 1817 tamže, uhorský jakobín, stoličný úradník (oravský podžupan, súdny prísediaci) a publicista. Precestoval mnohé európske krajiny a stal sa prívržencom osvietenského hnutia. Na uhorskom sneme 1790 – 91 stúpenec radikálnej opozície. Neskôr sa zapojil aj do hnutia uhorských jakobínov. Autor prác namierených proti uhorským politickým pomerom a pravdepodobne aj slovenského a maďarského prekladu Marseillaisy. Po odhalení tzv. Martinovičovho sprisahania v auguste 1794 zatknutý; v máji 1795 prepustený.

Ábelová

Ábelová — obec v okrese Lučenec v Banskobystrickom kraji vo vých. časti Krupinskej planiny, 550 m n. m.; 232 obyvateľov (2015); miestne časti: Ábelová, Madačka, Nedelište.

Písomne doložená 1275 ako Abelfeuld, 1460 Abellehota, 1773, 1786 Abelova, 1808 Ábelova, 1863 Abelova, 1873 – 82 Abellehota, 1888 – 1902 Abelova, 1907 – 13 Ábelfalva, 1920 Ábelová, Jabelová, 1927 – 48 Abelová, 1948 Ábelová.

R. 1973 bola k nej pričlenená obec Madačka (1773 Madacska, 1786 Mad[a]czka, 1808 Madácska, Madáčka, 1863 Madácska, 1873 – 1902 Madacska, 1907 – 13 Madácsi, 1920 – 73 Madačka), 1990 obec Nedelište (1773 Negyelistye, 1786 Nedelischtye, 1808 Nedelistye, Nedělisstě, 1863 –1 902 Nedelistye, 1907 – 13 Nederes, 1920 – 90 Nedelište).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Ojedinelý archeologický nález zdobeného meča z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: evanjelický a. v. klasicistický kostol z 1826 – 29, zrubové domy so slamenou strechou z 19. stor. Pôsobisko Timravy (na bývalej evanjelickej fare pamätná tabuľa z 1962, v budove bývalej školy pamätný dom zriadený 1977).

Abov

Abov, maď. Abaúj — historické územie na juhových. Slovensku a v severových. Maďarsku. Pôvodné hradné županstvo a jeho sídlo dostali názov podľa Samuela Abu. Územie zahŕňalo veľkú časť dnešného vých. Slovenska a záp. časť severových. Maďarska; v 2. pol. 13. stor. sa od neho oddelili a samostatnými župami sa stali na Slovensku Šariš a v Maďarsku Heveš (Heves). Na zmenšenom území sa samostatná župa a potom šľachtická stolica Abov (vrátane samosprávnych orgánov) vyvíjala od pol. 13. do začiatku 14. stor. Pôvodné sídlo župy hrad Abaújvár, podľa archeologického výskumu postavený asi v 1. pol. 11. stor., je v súčasnosti na území Maďarska (tesne pri štátnej hranici so Slovenskom), kde ležala približne aj polovica Abovskej stolice. Administratívne centrum Abova (Abovskej župy) sa z hradu už 1262 presunulo do Forró a na iné miesta, v 2. pol. 16. stor. sa ustálilo v Gönci a od pol. 17. stor. sa trvalým sídlom stali Košice, ktoré boli vždy najvýznamnejším hospodárskym a kultúrnym strediskom celého Abova.

Abovce

Abovce, maď. Abafalva — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v juž. časti Rimavskej kotliny na nive a terase rieky Slaná, 159 m n. m.; 624 obyvateľov, 23,2 % slovenskej, 67,6 % maďarskej národnosti (2015). Písomne doložená 1339 ako Abafalva, 1382 alia Hanua, 1773, 1786, 1808 Abafalva, 1863 Abafala, 1873 – 82 Abafalva, 1888 Abafalu, 1892 – 95 Abafala, 1898 – 1913 Abafalva, 1920 Abovce, 1927 – 38 Abovce, Abafalva, 1938 – 45 Abafalva, 1945 – 48 Abovce, Abafalva, 1948 – 74, 1990 Abovce. R. 1938 – 45 pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Stavebné pamiatky: klasicistický kaštieľ Abafiovcov s barokovými prvkami z 1800 – 10, neogotický rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie z 1907.

Abovci

Abovci (Aba) — jeden z najstarších uhorských šľachtických rodov nazvaný podľa svojho najvýznamnejšieho člena Samuela Abu, ktorý sa nakrátko stal uhorským kráľom. Najstarší predkovia rodu pochádzali z tej časti Chazarov (Kozárov), ktorí sa ešte v 9. stor. odtrhli od Chazarského kaganátu a pridali sa k starým Maďarom. Najstarším, podľa mena známym predkom rodu bol Pata, ktorý si pod Matrou (Heveš) postavil hrad. Abovci mali majetky v Abovskej, Šarišskej a Nitrianskej župe a za Drávou. Z prameňov z 13. – 14. stor. možno doložiť okolo 28 vetiev rodu, z ktorého pochádzal napr. aj palatín Omodej (→ Omodejovci). R. 1067 založili Abovci rodový benediktínsky kláštor v Százde (dnes v severových. Maďarsku) a 1143 v Krásnej nad Hornádom; postavili aj hrady Slanec a Branč.

Abovská pahorkatina

Abovská pahorkatina — podcelok Bodvianskej pahorkatiny medzi dolinou Bodvy a hranicou s Maďarskom, na juhu ohraničuje Košickú kotlinu; okolo 190 m n. m. Budovaná pliocénnymi jazernými a riečnymi sedimentmi (íly, piesky, štrky) miestami pokrytými štvrtohornými sprašami. Zväčša odlesnené územie zaberajú najmä orná pôda a trávnaté porasty.

Abrahám

Abrahám — obec v okrese Galanta v Trnavskom kraji v Podunajskej nížine na nive Gidry, 125 m n. m.; 1 038 obyvateľov (2015).

Písomne doložená 1266 ako Scent Abraan, 1773 Sz[ent] Abraham, 1786 Abraham, Sent-Abraham, 1808 Ábrahám, Sz[ent]-Ábrahám, Abrahám, 1863 Szentábrahám, 1873 – 1913 Ábrahám, 1920 Abrahám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Jedno z najvýznamnejších archeologických nálezísk na Slovensku. Archeologické nálezy z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou, lužianska, želiezovská, lengyelská a badenská kultúra), kostrové pohrebiská z bronzovej doby (nitrianska skupina, unětická a maďarovská kultúra), halštatské sídlisko, rozsiahle žiarové a kostrové pohrebisko zo staršej i z mladšej rímskej doby (226 hrobov, keramika, spony, šperky, zbrane, importy), rímsko-barbarské sídlisko, kostrové hroby z obdobia sťahovania národov, slovanské žiarové pohrebisko s keramikou pražského typu, pohrebisko belobrdskej kultúry z 11. – 12. stor. (101 hrobov).

Stavebné pamiatky: neskorobarokový rímskokatolícky Kostol patriarchu Abraháma z 1782, pri kostole kamenný stĺp s podstavcom so sochou Krista na kríži (1759), secesný kaštieľ postavený 1899 podľa projektu Ö. Lechnera.

Abrahám Červený

Abrahám Červený, 13. stor. – okolo 1325 — uhorský veľmož. Syn Meynoltha, pravdepodobne pochádzal z rodu hradných jobagiónov. Familiár svätojurskej vetvy rodu Huntovcov-Poznanovcov, od 1292 Matúša Čáka Trenčianskeho, 1292 bránil Bratislavský hrad proti Kősegiovcom, dobyl Plavecký hrad. R. 1294 – 96 bratislavský kuriálny sudca (podžupan), od 1297 taverník Matúša Čáka. Od uhorského kráľa Ondreja II. dostal hrad Holíč s panstvom, neskôr získal aj hrad Branč s panstvom. Keď Matúš Čák napriek familiarite siahol na jeho majetky, asi od 1310 prestal byť jeho stúpencom a prešiel na stranu Karola I. Róberta.

Abrahamffy, Ján

Abrahamffy, Ján, aj Abrahamfi, 1662 Nové Mesto nad Váhom – 16. 4. 1728 Skalica — slovenský barokový náboženský spisovateľ a kňaz. R. 1679 študoval filozofiu, 1682 teológiu na univerzite v Trnave, 1684 vstúpil do františkánskej rehole v Hlohovci, 1687 vysvätený za kňaza. Od 1690 pôsobil ako učiteľ v kláštoroch v Beckove, Kremnici, Hlohovci, Prešove (Nižnej Šebastovej), Košiciach a Skalici. Písal v slovenskom (kultúrna západoslovenčina) i v latinskom jazyku.

Autor prvej slovenskej tlačenej katolíckej modlitebnej knižky Knižka modliteb nábožných (1693), ktorá obsahuje prvky barokovej františkánskej zbožnosti a reaguje na problémy doby, napr. na protiturecké a protihabsburské boje a odsudzuje neduhy v spoločenskom živote (nespravodlivá vrchnosť, úplatnosť sudcov), latinskej modlitebnej knižky Holocaustum quotidianum (Každodenná zápalná obeta, 1695; nezachovala sa), zbierky žalmov Žaltár (1697, nezachovala sa), náboženského protireformačného polemického spisu Fakule horící o pravé cirkvi Kristove (1700) a rukopisov štyroch kníh nedeľných a sviatočných kázní (Liber Abrahamffyanus, nezachovali sa).

Abrahamides, Ján

Abrahamides, Ján, aj Ponicenus, Ponikinus, asi 1570 Poniky, okres Banská Bystrica – okolo 1630 asi Čachtice, okres Nové Mesto nad Váhom — slovenský náboženský spisovateľ a evanjelický kňaz. Roku 1604 – 27 pôsobil v Čachticiach, 1609 verejne obvinil grófku Alžbetu Bátoriovú z vraždenia dievčat. Autor latinských humanistických pohrebných veršov za zemepánom Františkom Nádašdym Carmina funebria Francisco de Nadasd (1604) a i.

Abrahámovce

Abrahámovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji na styku Nízkych Beskýd s Bartošovskou kotlinou, 265 m n. m.; 368 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1427 ako Abranfalua, 1476 Abran, 1773 Abrahamfalva, Abrahamfalu, Abrahamowez, 1786 Abrahamfalu, Abrahamowce, 1808 Ábrámfalva, Abramovce, 1863 Abrahámfalu, 1873 – 1902 Ábrahámfalu, 1907 – 13 Ábrahámfalva, 1920 Abrahamovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Rokokový rímskokatolícky Kostol sv. Anny z 2. pol. 18. stor.; archeologická lokalita (eneolitická mohyla).

Abrahámovce

Abrahámovce — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji na juhozáp. svahoch Levočských vrchov, 714 m n. m.; 263 obyvateľov (2015); miestne časti: Abrahámovce, Pikovce. Písomne doložená 1286 ako Abraham, 1323 (villa) Abrahe, 1367 Abraamfalua, 1786 Abrahamsdorf, Abrahamfalva, Abrahamowcze, 1808 Ábrahámfalva, Abrahamsdorf, Abrahámowce, 1863 Ábrahámfalva, 1873 – 92 Ábrahámfalu, 1895 – 1902 Ábrahámfalupikfalu, 1907 – 13 Ábrahámpikfalva, 1920 Abrahámovce, Pikovce, 1927 – 52 Abrahamovce-Pikovce, 1952 – 82 Abrahamovce, 1982 Abrahámovce. Patrila do Stolice 10 spišských kopijníkov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom a košikárstvom. Archeologické sídliskové nálezy z 13. stor. Stavebné pamiatky: renesančný rímskokatolícky Kostol sv. Šimona a Júdu (pôvodne gotický z 1. pol. 14. stor., neskôr upravovaný, gotický oltár s plastikami a maľbami zo 14. a z 15. stor.).

Abramová

Abramová — obec v okrese Turčianske Teplice v Žilinskom kraji v juhozáp. časti Turčianskej kotliny na úpätí Malej Fatry, 500 m n. m.; 191 obyvateľov (2015); miestne časti: Abramová, Laclavá, Polerieka.

Písomne doložená 1404 ako Abrahamfalva, 1419 Abramfalua, Abrahamfalua, v 15. stor. Polereka vulgo Abrahamova vez, 1736 Abraham falva Slauis Abrahamová, 1773 Abrahamfalva, Abranowa, 1786 Abrahámfalva, Abranowa, 1808 Ábrahámfalva, Abrahámowa, 1863 – 1907 Ábrahámfalu, 1913 Turócábrahámfalva, 1920 Abramová.

R. 1951 k nej bola pričlenená obec Laclavá (písomne doložená 1401 ako Laczloufalua, 1404 Laszlofalva, 1773 Laszlófalva, Laczlawá, 1786 Laszfalwa, Laczlawa, 1808 Lászlófalva, Laszlova, 1863 – 1907 Lászlófalu, 1913 Lászlófalva, 1920 – 51 Laclavá) a 1991 obec Polerieka (písomne doložená 1360 ako de Poreycha, 1361 Paralaka, 1363 Proloeka, 1773 Polerjeka, 1786 Polerieka, 1808 Polereka, Poleriéka, Poleřeka, 1863 Polerjeka, 1873 Polerieka, 1877 – 82 Polerjéka, 1888 Polerieka, 1892 – 1907 Polerjeka, 1913 Mezőpatak, 1920 – 91 Polerieka).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lese a povozníctvom. Stavebné pamiatky: gotický rímskokatolícky Kostol sv. Kozmu a Damiána (1375, prevažne s barokovým interiérom, veža z 1927), renesančná kúria z 2. pol. 17. stor., klasicistická kúria z 1. pol. 19. stor.

Abranovce

Abranovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v sev. časti Košickej kotliny na záp. svahu Slanských vrchov, 475 m n. m.; 644 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1320 ako Abram, 1431 Abran, Kysabran, Naghabran, 1773 Abrahány, Abrahanowcze, 1786 Abrahany, Abrahamowcze, 1808 Abrány, Abrányfalva, Abrany, Abranowce, Obranowce, 1863 – 1913 Ábrány, 1920 Abranovce. Obyvatelia sa zaoberali prácou v lesoch a poľnohospodárstvom. Klasicistický gréckokatolícky Chrám narodenia presvätej Bohorodičky (1868).

Absolón, Daniel

Absolón, Daniel, aj Lilienberg, Günther von Lilienfeld, asi 1640 Kežmarok – asi 1702 — uhorský politik, diplomat a právnik. Pôsobil v službách Š. Tököliho, od 1670 sedmohradského kniežaťa Michala Apafiho (*1632, †1690), od 1672 vyslanec u tureckého sultána, poľského kráľa a na francúzskom panovníckom dvore, kde hľadal vojenskú a finančnú podporu pre I. Tököliho na vystúpenie proti Habsburgovcom. Od 1682 Tököliho tajomník, kancelár a vyslanec v Poľsku, 1688 pri vyjednávaní v obliehanom Mukačevskom hrade zradil Tököliho manželku H. Zrínsku, prešiel na cisársku stranu a pôsobil v službách Habsburgovcov ako vojenský komisár a poradca generála A. Caraffu.

Adalram

Adalram, ? – január 836 — salzburský arcibiskup. R. 828 sa pravdepodobne zúčastnil na výprave Ľudovíta Nemca ml. proti Bulharom, cestou sa (pravdepodobne) zastavil v Nitre, kde na majetku kniežaťa Pribinu vysvätil kostol, ktorý bol zrejme hlavným kostolom christianizačnej misie v Nitrianskom kniežatstve a najstarším písomne doloženým kresťanským kostolom vo vých. časti str. Európy.

Adamec, Jozef Viktor

Adamec, Jozef Viktor, 13. 8. 1935 Bannister, Michigan – 20. 3. 2019 Hollidaysburg, Pensylvánia — katolícky kňaz, biskup, organizátor národnokultúrneho života Slovákov v USA. Niekoľkokrát zvolený za predsedu Združenia slovenských katolíkov v USA, člen náboženskej sekcie Svetového kongresu Slovákov. R. 1985 vymenovaný pápežom za čestného preláta, 1987 za rezidenciálneho biskupa diecézy Altoona-Johnstown v Pensylvánii, od 2011 bol na dôchodku.

Adamovské Kochanovce

Adamovské Kochanovce — obec v okrese Trenčín v Trenčianskom kraji v Považskom podolí na terasách Váhu a v podhorí Bielych Karpát, 210 m n. m.; 841 obyvateľov (2015); miestne časti: Adamovce, Kochanovce, Malé Bierovce.

Vznikla 1960 zlúčením obcí Adamovce-Malé Bierovce (písomne doložená 1863 ako Adamóc és Kisbiróc, 1895 – 1902 Adamóckisbiróc, 1907 –13 Ádámfalva, 1920 – 60 Adamovce-Malé Bierovce, vznikla 1895 zlúčením obce Adamovce – písomne doložená 1402 ako Adamfalva, 1494 Adamocz, 1518 Adamowcz, 1773 Adamocz, Adamowcze, 1786, 1808 Adamócz, Adamowce, 1873 – 92 Adamóc, a obce Malé Bierovce – písomne doložená 1332 ako Bur, Bir, 1439 Byroucz, 1467 Byrowcz, 1598 Nemes Byrocz, 1773 Birocz, Birowcze, 1786 Kisch-Birócz, Birowčeky, 1808 Kis-Birócz, Malé Bírowce, 1873 – 92 Kisbiróc) a Kochanovce (písomne doložená 1394 ako Kohan, 1413 Kochan, 1473 Kochanocz, 1475 Kochanowcz, 1773 Kochanocz, Kochanowcze, 1786 Kochanócz, 1808 Kochanóc, Kochanowce, 1863 Kochanoc, 1873 – 88 Kohanóc, 1892 – 1902 Kochanóc, 1907 – 13 Vágkohány, 1920 – 60 Kochanovce).

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, vinohradníctvom a drevotokárstvom. Stavebné pamiatky: v časti Adamovce neskorobarokový kaštieľ z pol. 18. stor., v časti Malé Bierovce neskorobarokový kaštiel (1750 – 70) s murovanou kaplnkou (1. pol. 19. stor. ) a areálom, v časti Kochanovce barokový rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1758 – 60), evanjelický tolerančný kostol (1784, prestavaný 1904). Rodisko V. Roya (rodný dom s pamätnou tabuľou) a Štefana Križana (*1826, †1894; spisovateľ), pôsobisko Samuela Palumbiniho (*1668, †1735; náboženský spisovateľ), J. Seberiniho a P. P. Roya.

Adidovce

Adidovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v juž. časti Nízkych Beskýd v doline Udavy, 204 m n. m.; 221 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1568 ako Adzudocz, 1604 Agidocz, 1773 Agyidocz, Agyidowcze, 1786 Agyidocz, 1808 Agyidócz, Adidowce, 1863 – 1913 Agyidóc, 1920 Adzidovce, 1927 Adidovce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, povozníctvom, výrobou tehál, dreveného náradia a predmetov z prútia. V chotári obce je prírodná rezervácia Iľovnica (rozloha 8,5 ha, vyhlásená 1980) zriadená na ochranu reliktného rastlinného druhu valdštejnka kuklíkovitá. V okolí obce sa počas 2. svet. vojny v septembri 1944 odohrali tuhé boje partizánov s Nemcami. Rímskokatolícky Kostol sv. Cyrila a Metoda (1930 – 31).

Agricola, Juraj

Agricola [-ko-], Juraj (Georgius), vlastným menom Georg Bauer, 24. 3. 1494 Glauchau, Sasko – 21. 11. 1555 Chemnitz, pochovaný v Zeitzi — nemecký humanistický lekár a prírodovedec. Pôsobil v Zwickau, Jáchymove a Chemnitzi. Zaoberal sa štúdiom baníctva, geológie, hutníctva a mineralógie, považovaný za jej zakladateľa. Napísal prvú príručku mineralógie O prirodzenosti minerálov (De natura fossilium, 1546) a dielo Dvanásť kníh o baníctve (De re metallica libri XII, 1556) obsahujúce dôležité údaje aj o baníctve v stredoslovenskej banskej oblasti, ktoré mu poskytol J. Dernschwam.

Áchim, Ondrej

Áchim, Ondrej, 15. 3. 1871 Békešská Čaba, Maďarsko – 15. 5. 1911 tamže — uhorský roľnícky politik, redaktor, potomok slovenských dolnozemských vysťahovalcov, roľník. Hospodáril na vlastnej pôde, od 1903 viedol Ľudový spolok, 1905 – 06 a 1910 – 11 poslanec uhorského snemu za Reorganizovanú sociálnodemokratickú stranu Uhorska. R. 1906 založil vlastnú Roľnícku stranu (pôv. Nezávislá socialistická strana Uhorska) s tlačovým orgánom, týždenníkom Paraszt Újság (Roľnícke noviny). Zakladateľ odborovej organizácie maloroľníkov, poľnohospodárskych robotníkov a nádenníkov (1908). Vystupoval s programom pozemkovej reformy, úprav daňového systému, priznania sociálnych práv a demokratizácie verejného života. Smrteľne postrelený bratmi Zsilinszkovcami, ktorí patrili k jeho politickým odporcom.

Aigner, Róbert

Aigner, Róbert, 11. 4. 1922 Bratislava – 6. 7. 2001 Paríž — slovenský novinár, publicista a politológ pôsobiaci v Paríži. Od 1969 redaktor slovenského vysielania parížskeho rozhlasu, od 1975 analytik a dokumentátor Inštitútu pre porovnávacie právo v Ivry pri Paríži. Funkcionár Svetového kongresu Slovákov (zástupca jeho generálneho sekretára pre Európu), podpredseda Spolku francúzsko-slovenského priateľstva. Publikoval v slovenskej zahraničnej i vo francúzskej tlači štúdie o situácii na Slovensku i v ďalších krajinách za tzv. železnou oponou.

akademická tlačiareň

akademická tlačiareň

1. kníhtlačiareň pri Trnavskej univerzite 1646 – 1777, v tomto období jedna z najvýznamnejších tlačiarní v Uhorsku. Produkovala najväčšie množstvo kníh a i. tlačovín na Slovensku (spolu takmer 5-tis.), predovšetkým učebnice, príručky ap. pre potreby Trnavskej univerzity, ďalej pastoračné a katechetické príručky, liturgické knihy a i., ktoré vychádzali v latinskom, maďarskom, nemeckom a slovenskom jazyku, ako i v ďalších slovanských jazykoch. V produkcii prevažovali učebnice a diela s náboženskou tematikou, vyšiel tu Cantus catholici B. Sőlőšiho, Miscelanea M. Sentivániho, Topografia S. Timona a i. Mala vlastnú písmolejáreň a papiereň, 1774 disponovala 6 tlačiarenskými strojmi, pracovalo v nej 8 sadzačov a 10 strojníkov. Po preložení univerzity do Budína (1777) zostala v Trnave pôsobiť len časť tlačiarne, ktorá mala privilégium na vydávanie učebníc;

2. jezuitská tlačiareň pri Košickej univerzite 1673 a 1716 – 73. Mala privilégium na tlačenie kalendárov a viacjazyčných učebníc, vyšli tu diela S. Timona, J. A. Komenského a i. Po zrušení jezuitského rádu ju 1774 odkúpili Landererovci.

akcia

akcia [lat.] — podujatie, čin; organizovaná činnosť; hist. označenie konkrétneho prípadu represívneho postupu mocenských orgánov totalitného režimu v Československu proti tzv. nepriateľským živlom používané od februára 1948 až do konca 80. rokov 20. stor. Napr. akcia P – nútený prechod gréckokatolíkov k pravoslávnej cirkvi (1950), akcia Turiec – likvidácia skupiny V. Žingora (1949), akcia Duben – likvidácia Bielej légie (1951), akcia B, akcia K ap.

akcia B

akcia B — čistky organizované začiatkom 50. rokov 20. stor. totalitným režimom v Československu s cieľom vysídliť politicky a triedne nežiaduce osoby z Prahy, Brna, Bratislavy a ďalších väčších miest. Uskutočňovali sa už krátko po komunistickom štátnom prevrate vo februári 1948 (→ Február 1948), nemali však taký masový charakter ako v neskorších rokoch. Akcia B sa pripravovala od začiatku 1952 a fakticky prebiehala od leta 1952 do jesene 1953. Na Slovensku bolo jej ťažisko v Bratislave, no uskutočnila sa vo všetkých krajských mestách a väčšine okresných miest. Z Bratislavy v jej priebehu nútene vysídlili 678 rodín. Ucelený prehľad za celé Slovensko neexistuje, išlo však o tisícky nespravodlivo postihnutých rodín.

akcia K

akcia K

1. (K – kláštory) — nútené sústredenie príslušníkov mužských rádov do vopred určených kláštorov organizované v 50. rokoch 20. stor. totalitným režimom v Československu. O akcii, ktorá mala za cieľ oslabiť katolícku cirkev, rozhodlo vedenie KSČ a organizovala ju Štátna bezpečnosť. Začala sa v noci z 13. na 14. apríla 1950 a skončila sa v noci z 3. na 4. mája 1950. Celkove bolo na Slovensku zo 75 kláštorov vysťahovaných 1 037 rehoľníkov, pričom 99 tzv. najnebezpečnejších bolo sústredených v trestnom tábore. Obdobný zásah pod názvom akcia R (rehole) sa uskutočnil 29. – 31. 8. 1950 aj proti ženským rádom;

2. (K – kulaci) — celoštátne zamerané vysídľovanie tzv. dedinských boháčov alebo kulakov vrátane ich rodinných príslušníkov z miesta ich dovtedajšieho bydliska. Akcia sa začala 1. 11. 1952 a pokračovala až do septembra 1953. Podľa oficiálnych údajov postihla na Slovensku 309 rodín, ktoré boli väčšinou nútene vysťahované do českých krajín. Skutočné počty postihnutých však boli vyššie, pretože nie všetky prípady boli centrálne evidované, prípadne vysťahovanie pokračovalo aj po oficiálnom ukončení celej akcie.

akčné výbory Národného frontu

akčné výbory Národného frontu — represívne orgány bez zákonného podkladu, ktoré po komunistickom štátnom prevrate vo februári 1948 (→ Február 1948) uskutočňovali v Československu politicky motivované čistky v politických stranách, záujmových organizáciách, verejnej správe, štátnom a hospodárskom aparáte a kultúrnych inštitúciách. Po vytvorení Ústredného akčného výboru Národného frontu v Prahe 23. 2. 1948 a následne aj v Bratislave sformovali komunisti tisícky akčných výborov Národného frontu v krajoch, okresoch, obciach, závodoch, úradoch a i. Čistky sa uskutočňovali najintenzívnejšie od konca februára do zač. apríla 1948, ale pokračovali aj neskôr. Národné zhromaždenie prijalo 21. 7. 1948 zákon o úprave niektorých pomerov na ochranu verejných záujmov, podľa ktorého sa spätne legalizovali všetky opatrenia a rozhodnutia akčných výborov Národného frontu, a to aj vtedy, keď neboli v súlade s právnym poriadkom. Akčné výbory Národného frontu v závodoch, inštitúciách a úradoch už vtedy splnili svoje poslanie a zanikli na rozdiel od akčných výborov Národného frontu v ústredí, krajoch, okresoch a obciach, ktoré až do 1954 pôsobili ako koordinačné orgány na presadzovanie politiky režimu v okruhu svojej pôsobnosti.

Ákošovci

Ákošovci (Ákoš), aj Ákosovci (Ákos) — uhorský veľmožský rod. Jeho najstarší, podľa mena známy príslušník komes Akusis žil v 12. stor. a bol popredným dvoranom uhorského kráľa Štefana II. Meno Ákošovci pravdepodobne pochádza z tur. aq quš (biely sokol). Majetky rodu boli na viacerých miestach v Uhorsku, na Slovensku najmä v Gemeri (Plešivec, Brzotín a i.). Už na prelome 13. a 14. stor. mal rod na Slovensku viacero vetiev; boli to najmä Bubekovci, Štítnickovci a Mičkbánovci, z ktorých mnohí zastávali aj vysoké dvorské funkcie.

Aksamitka

Aksamitka — jaskyňa na Slovensku vo vých. časti Pienin pri obci Haligovce. Vchod sa nachádza vo vých. svahu Tupého vrchu vo výške 750 m n. m. Puklinová jaskyňa má 3 hlavné chodby dlhé 330 m so slabou a značne zničenou kvapľovou výzdobou. R. 1874 prvý paleolitický nález v Uhorsku (aurignacien), nálezy neolitického a stredovekého osídlenia. Nazvaná podľa bratríckeho veliteľa P. Aksamita z Lidéřovic a Kosova. Národná prírodná pamiatka (1979).

Alabastrová jaskyňa

Alabastrová jaskyňa — jaskyňa na Slovensku v Belianskych Tatrách, súčasť Belianskeho krasu. Nachádza sa v masíve Bujačieho vrchu, 1 390 m n. m. Vznikla v gutensteinských strednotriasových vápencoch ako vrstevno-rútivá jaskyňa. Dĺžka chodieb je 300 m. Výplň tvoria zvetrané kvapľové útvary.

Albínov

Albínov — miestna časť obce Sečovce.

Alekšince

Alekšince — obec v okrese Nitra v Nitrianskom kraji v juž. časti Nitrianskej pahorkatiny, 160 m n. m.; 1 682 obyvateľov (2015). Písomne doložená 1156 ako Alexu, 1275 Elekchy, 1773 Elecske, Alaxinetz, Alaxincze, 1786 Elecschke, Alaxince, 1808 Elecske, Alakssince, 1863 Eletske, 1873 – 1913 Elecske, 1920 Alekšince. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Po 2. svetovej vojne bola v obci vybudovaná tehelňa a chovné rybníky. Archeologické nálezy: halštatské a rímsko-barbarské sídlisko, ranostredoveké radové pohrebisko a sídlisko. Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Anny z 1802, klasicistický kaštieľ zo začiatku 19. stor.

Almoš

Almoš, okolo 819 – 896 — maďarské knieža, otec Arpáda, od ktorého sa odvodzuje rod Arpádovcov. Pôvodne stál na čele jedného zo siedmich maďarských kmeňov. Podľa legendy bol na hraniciach Karpatskej kotliny po porážke starých Maďarov Pečenehmi 895 rituálne zabitý (obetovaný).

Almoš

Almoš, okolo 1070 – 1. 9. 1129 — uhorský vojvoda, syn uhorského kráľa Gejzu I. Zúčastnil sa na výpravách svojho strýka Ladislava I., ktorý ho vymenoval za miestodržiteľa novozískaných chorvátskych území a za svojho nástupcu. Trón však získal (na základe istého kompromisu) jeho starší brat Koloman, ktorý mu odňal i údel. Almoš, podporovaný z cudziny, ustavične bojoval o účasť na vláde. R. 1104 sa oženil s Predslavou, dcérou kyjevského veľkokniežaťa Sviatopolka (*asi 1050, †1113). Niekedy medzi 1113 – 15 ho Koloman zajal a dal spolu aj so synom, neskorším kráľom Belom II. Slepým, oslepiť. Do 1127 žil v kláštore v Dömösi, odkiaľ utiekol do Byzancie, kde i zomrel.

Alžbeta

Alžbeta (Piastovská), okolo 1305 – 29. 12. 1380 Starý Budín (dnes časť Budapešti) — uhorská kráľovná z dynasie Piastovcov, dcéra poľského kráľa Vladislava I. Lokietka a kališskej vojvodkyne Hedvigy, štvrtá manželka uhorského kráľa Karola I. Róberta (od 6. 7. 1320). Veľký vplyv na vládu získala po nástupe syna Ľudovíta I. Veľkého na uhorský trón (1342). Keď sa Ľudovít 1370 po smrti Kazimíra III. Veľkého stal aj poľským kráľom, vymenoval matku za regentku Poľska. R. 1375 sa na krátky čas stala aj regentkou Dalmácie.

Alžbeta Izabela

Alžbeta Izabela, ? – október 1304 — uhorská kráľovná, dcéra neapolsko-sicílskeho kráľa Karola I. z Anjou, od 1270 manželka uhorského kráľa Ladislava IV.; nemala deti, manžel ju dal 1286 zatvoriť do kláštora.