Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 1985 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Kálal, Karel

Kálal, Karel, 9. 1. 1860 Rakov, dnes časť obce Bernartice, okres Písek, Česká republika – 4. 8. 1930 Praha — český učiteľ, publicista a spisovateľ. Od 1880 pôsobil ako učiteľ a riaditeľ na viacerých školách, 1918 – 20 pracovník Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe pre ľudovýchovu a organizáciu školstva na Slovensku, 1922 – 23 riaditeľ obchodnej akadémie v Banskej Bystrici, od 1923 žil v Prahe.

Slovakofil, propagátor česko-slovenskej vzájomnosti a národnej jednoty, otázku slovenského spisovného jazyka považoval za záležitosť Slovákov, ktorá nemá viesť k česko-slovenskému rozkolu. Od 1885 pravidelne navštevoval Slovensko, 1887 sa na výstave slovenského ľudového umenia v Martine zoznámil s K. Salvom, s ktorým spolupracoval na vydávaní viacerých časopisov (Priateľ dietok, Dom a škola, Slovenské listy, Noviny mladých, Dennica a i.) a bol spoluautorom Slovníka slovensko-českého a česko-slovenského (1896), česko-slovenského zborníka Od Šumavy k Tatrám (1898) a i. Od konca 19. stor. spolupracoval aj s D. Makovickým, A. Heydukom, T. G. Masarykom a s predstaviteľmi slovenského národného hnutia, najmä s hlasistami. Bol členom Českoslovanskej jednoty, iniciátorom viacerých zjazdov, na ktorých predkladal návrhy na českú pomoc Slovensku v priemyselnej a kultúrnej oblasti. Postavil sa proti prenasledovaniu slovenských politikov (A. Hlinku a V. Šrobára).

R. 1903 vydal brožúru na obranu Slovákov určenú pre zahraničnú verejnosť Útlak Slovákov Maďarmi (Die Unterdrückung der Slowaken durch die Magyaren, 1903; česky pod pseudonymom R. Targo a s názvom Vyhubit. Obraz slovenského utrpení, 1907). R. 1907 upozornil na národný útlak Slovákov a maďarizáciu a informoval B. Bjørnsona o udalostiach v Černovej, článok vyšiel aj v zahraničnej tlači (napr. v Le Courrier Européen v Paríži). Vo svojich prácach sa venoval šíreniu poznatkov o dejinách a súvekých problémoch Slovenska, popularizácii jeho prírodných krás a spôsobu života ľudu, ako aj výchove slovenskej mládeže (Zpod Tater, 1896; Na krásném Slovensku, 1903; Slovensko a Slováci, 1905; Obrázky zpod Tater, 1907; Životní program, 1909; Slovenská revolúcia, 1914; Slovenské pohledy, 1917; Tri rozprávky, 1917; Rozhled po dějinách Slovenska, 1918; Slovensko země budoucnosti, 1919; Obrazy z dejín Slovenska, 1919; Češi na Slovensku, 1919; Dějiny Slovenska, 1920; Na cestu životem, 1921; a i.). Súborné vydanie jeho prác vyšlo pod názvom Sebrané spisy Karla Kálala, ktoré sú rozdelené na Karla Kálala Spisy slovakofilské I – VI (1928), Karla Kálala Spisy pro mládež I – VI (1929) a Karla Kálala Spisy etické I – VI (1931).

Hatiar, Anton

Hatiar, Anton, 30. 1. 1901 Ružomberok – 3. 7. 1984 Zvolen — slovenský lesný odborník. R. 1946 – 52 vedúci Hospodárskej úpravy lesov pre Slovensko, 1952 – 58 hlavný inžinier Lesoprojektu vo Zvolene, 1958 – 71 kolaudátor lesných hospodárskych plánov Slovenska. Zakladateľ a organizátor modernej hospodárskej úpravy lesov na Slovensku, autor koncepcie priestorového rozdelenia lesov na trvalé jednotky (dielce); prispel aj k rozvoju lesníckej fotogrametrie. Hlavné dielo: Hospodárska úprava lesov (1961, spoluautor).

Kočtúch, Hvezdoň Dušan

Kočtúch, Hvezdoň Dušan, 31. 3. 1929 Liptovská Porúbka, okres Liptovský Mikuláš – 20. 2. 1994 Štrba, okres Poprad, pochovaný v Bratislave — slovenský ekonóm, národohospodár a politik. R. 1952 – 71 pôsobil na Národohospodárskej fakulte Vysokej školy hospodárskych vied (neskoršia Vysoká škola ekonomická, VŠE, dnes Ekonomická univerzita, EU; 1959 – 60 vedúci Katedry národohospodárskeho plánovania a cien a 1964 – 70 Katedry investícií a základných fondov, 1967 – 70 riaditeľ Výskumného ústavu teórie investícií na Národohospodárskej fakulte VŠE, 1959 – 61 prodekan fakulty) v Bratislave; 1966 DrSc., 1968 profesor. R. 1968 – 70 člen Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, 1968 – 69 člen Slovenskej národnej rady.

Zaoberal sa národohospodárskou teóriou, efektívnosťou národného hospodárstva a efektívnosťou ekonomických investícií v Československu, od polovice 60. rokov 20. stor. novou metodikou výpočtu národného dôchodku, problematikou vyrovnávania českej a slovenskej ekonomiky i prípravy ekonomickej reformy v Československu a jej vplyvom na slovenské hospodárstvo. Kritik centrálneho direktívneho plánovania a pražského unitarizmu, spoluautor ekonomickej koncepcie československej federácie, pri príprave ktorých sa dostal do konfliktu s československým prezidentom A. Novotným, keď požadoval väčšie právomoci pre slovenské národné orgány a rýchlejšie odstraňovanie hospodárskeho zaostávania Slovenska za Českom. Za postoj k okupácii ČSSR vojskami štátov Varšavskej zmluvy (21. augusta 1968) i za svoje politické a ekonomické názory bol 1971 vylúčený z Komunistickej strany Československa a profesionálne perzekvovaný. R. 1971 – 74 pracoval ako robotník v Slovnafte, 1974 – 89 pracovník v Ústave ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. Po zmene politickej situácie 1989 – 94 opäť pôsobil na Ekonomickej univerzite (1989 – 93 vedúci Katedry synergie, 1993 – 94 oddelenie synergie na Katedre hospodárskej politiky Národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity) v Bratislave. R. 1990 – 92 poslanec Federálneho zhromaždenia (člen predsedníctva a podpredseda Výboru pre plán a rozpočet), 1992 spoluzakladateľ Hnutia za demokratické Slovensko. Spoluzakladateľ Nezávislého združenia ekonómov Slovenska (NEZES, 1990 – 94 prvý predseda) a Spoločnosti slovenskej inteligencie. Rozpracoval koncepciu rozvoja ekonomiky Slovenska v podmienkach jej transformácie a orientácie na európske integračné zoskupenia, usiloval sa o slovenskú zvrchovanú demokratickú štátnosť.

Autor a spoluautor monografií, napr. Hlavné problémy reprodukcie základných fondov v ČSSR (1961), Efektívnosť technického rozvoja (1966), Ekonomický a sociálny rozvoj Slovenska (1968), K stratégii privatizácie ekonomiky ČSFR (1990), Za novú ekonomickú kvalitu česko-slovenskej federácie (1991), Dubček. Profily vzdoru (1991), i viacerých odborných článkov v zborníkoch. Člen viacerých štátnych vedeckých rád a odborných komisií. Nositeľ štátneho vyznamenania Rad Andreja Hlinku I. triedy in memoriam (2013) za mimoriadne zásluhy o vznik Slovenskej republiky a za celoživotné dielo v oblasti rozvoja ekonomickej teórie a hospodárstva Slovenskej republiky.

americkoslovenské spolky

americkoslovenské spolky — spolky, organizácie a inštitúcie zakladané slovenskými vysťahovalcami v USA od 80. rokov 19. stor. v strediskách s ich väčšou koncentráciou. Spočiatku vznikali na podpornej báze (Perši uhorsko-slovenský v nemoci podporujúci spolok založený 1883 v New Yorku, Prvý bednársky výpomocný spolok založený 1888 v Bayonne, New Jersey). Menšie spolky sa spájali do väčších na konfesionálnom základe (Prvá katolícka slovenská jednota založená 1890 v Clevelande Š. Furdekom, Prvá katolícka slovenská ženská jednota založená 1892, Slovenská evanjelická jednota založená 1893 vo Freelande, Pensylvánia). Z iniciatívy P. V. Rovnianka bol v Pittsburghu 1890 založený Národný slovenský spolok ako prvá nadkonfesionálna organizácia. R. 1907 bola v Clevelande z iniciatívy Š. Furdeka, P. V. Rovnianka, A. K. Bieleka, A. Š. Ambroseho, I. Gessaya, G. Maršalla-Petrovského založená Slovenská liga v Amerike ako strešná organizácia amerických Slovákov. Významnú úlohu v národnom kultúrnom živote malo založenie Združenia slovenských novinárov v Amerike 1907, Združenia slovenských katolíkov v Amerike 1911 J. Murgašom. Po 1945 sa politické organizácie podporujúce zachovanie ČSR (Slovenské národné združenie založené 1938) stali členmi zreorganizovanej Československej národnej rady. Národne orientovaná časť slovenskej emigrácie bola organizovaná v pobočke Slovenskej národnej rady v zahraničí (založená 1948 v Ríme), Slovenskom oslobodzovacom výbore (založený 1946 v Ríme ako Slovenský akčný výbor). Emigrácia z členov Demokratickej strany na Slovensku založila Radu slobodného Československa. S cieľom zjednotenia exilu bol 1970 v New Yorku založený pod vedením Š. B. Romana a J. Kirschbauma Svetový kongres Slovákov. V súčasnosti pôsobí v USA 6 silných fraternalistických organizácií, ktoré sú aj poisťovacími spoločnosťami.

Benža, Mojmír

Benža, Mojmír, 25. 4. 1941 Senica — slovenský etnológ. R. 1964 – 80 pôsobil v Slovenskom národnom múzeu, 1980 – 2012 vedecký pracovník Ústavu etnológie SAV. Zaoberal sa materiálnou kultúrou a etnokartografiou so zameraním na slovanské krajiny. Podieľal sa na najvýznamnejších projektoch slovenskej etnológie – na expozíciách Slovenského národného múzea v Martine, Etnografickom atlase Slovenska (1990), Encyklopédii ľudovej kultúry Slovenska (1995) a Atlase tradičnej kultúry slovenských menšín v str. a juž. Európe (2006).

Kamenec, Ivan

Kamenec, Ivan, 27. 8. 1938 Nitra — slovenský historik. R. 1961 – 63 pôsobil v Štátnom slovenskom ústrednom archíve, 1963 – 69 v Slovenskom národnom múzeu a od 1969 v Historickom ústave SAV, zároveň externe 1988 – 95 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1996 – 97 na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, 1997 – 98 na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity a od 2006 na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave.

Zaoberá sa politickými a kultúrnymi dejinami Slovenska v 20. stor., najmä obdobím slovenského štátu 1939 – 45, holokaustom na Slovensku, ako aj vývinom, dejinami a niektorými teoretickými problémami slovenskej historiografie v 20. stor. Autor monografií (výber) Po stopách tragédie (1991), Slovenský stát: 1939 – 1945 (1992), Trauma (1994), Tragédia politika, kňaza a človeka. Dr. Jozef Tiso, 1887 – 1947 (1998), Hľadanie a blúdenie v dejinách (2000), Slovenský štát v obrazoch (2007), spoluautor diel (výber) Dejiny Slovenska V, VI (1985, 1987), Židia v Bratislave (1997), Slovensko v Československu 1918 – 1939 (2004),Spoločnosť – Politika – Historiografia. Pokrivené(?) zrkadlo dejín slovenskej spoločnosti v dvadsiatom stor. (2009). V domácich a zahraničných odborných časopisoch publikoval okolo 174 štúdií, esejí a odborných článkov. Člen viacerých vedeckých inštitúcií, napr. Vedeckej rady Múzea SNP v Banskej Bystrici (1991 – 95) a redakčných rád vedeckých časopisov, napr. Historického časopisu (od 1990) a Zborníka SNM — História (1992 – 2005). Nositeľ Ceny E. E. Kischa (1999), Ceny Literárneho fondu (2004), Radu Ľ. Štúra I. triedy (2017).

Húsek, Jan

Húsek, Jan, pseudonym Slovák, Goral, 17. 10. 1884 Ostrožská Nová Ves, okres Uherské Hradiště – 6. 12. 1973 Brno — český etnograf, sociológ a dialektológ. Stredoškolský profesor na viacerých gymnáziách v Česku, 1920 – 38 v Bratislave, potom opäť v Česku. Na Slovensku pôsobil ako referent Národopisného odboru Spoločnosti Slovenského vlastivedného múzea v Bratislave, tajomník Národopisného odboru Matice slovenskej v Martine, organizátor Národopisných dní v Trenčianskych Tepliciach, Piešťanoch a Bratislave, vedúci Národopisnej rady pre Slovensko. Patril k zástancom idey kmeňovej jednoty Čechov a Slovákov a československého národa. Z tohto hľadiska sa zaoberal otázkami vplyvu hraníc na formovanie národného povedomia, zmenami v slovenskej ľudovej kultúre a vznikom autonómnych, decentralizačných tendencií. Autor prác Národopisné hranice mezi Slováky a Karpatorusy (1925), Slovenská dedina (1927), Gajary u Malacek (1930), Hranice mezi zemí Moravskoslezskou a Slovenskem (1932) a Hospodářský a sociální život chorvatských kolonistů v bývalé Bratislavské stolici (1932).

Kahoun, Karol

Kahoun, Karol, 13. 9. 1930 Boleráz, okres Trnava – 18. 5. 2019 Bratislava — slovenský historik umenia a pamiatkar, brat E. Drábikovej, manžel D. Kahounovej. Po štúdiu dejín umenia a národopisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave pôsobil 1954 – 95 na UK v Bratislave a 1995 – 2010 na Trnavskej univerzite v Trnave, prednášal aj na Vysokej škole muzických umení v Bratislave. Venoval sa vedeckovýskumnej práci, ako aj galerijnej, muzeálnej, pamiatkarskej a publicistickej činnosti, pričom sa orientoval najmä na staršie dejiny slovenskej architektúry a slovenské sochárstvo 20. stor.

Popredný odborník najmä v oblasti výskumu a interpretácie gotickej architektúry na Slovensku. Autor monografických a syntetických knižných publikácií o slovenskej gotike a slovenskom sochárstve, v ktorých venoval pozornosť najmä špecifikám slovenského umeleckohistorického a kultúrneho dedičstva, napr. Neskorogotická architektúra na Slovensku a stavitelia východného okruhu (1973), Ladislav Snopek (1974), Klára Patakiová (1978), Bratislavská primátorská reťaz: dejiny a prítomnosť mesta (1983), Vojtech Löffler (1984), Tibor Bartfay (1988) a Gotická sakrálna architektúra Slovenska (2002). R. 1995 – 2005 predseda Umeleckohistorickej spoločnosti Slovenska pri SAV. Od polovice 60. rokov 20. stor. člen a neskôr aj podpredseda Medzinárodnej organizácie výtvarných kritikov AICA pri UNESCO (Association internationale des critiques d’art založenej 1950 so sídlom v Paríži). Nositeľ viacerých významných ocenení, napr. Radu Ľ. Štúra II. triedy (2005).

Hajdušek, Jozef

Hajdušek, Jozef, 19. 2. 1923 Dunajská Streda – 31. 12. 1996 Modra — slovenský knihovník. R. 1954 – 58 šéfredaktor časopisu Knižnica, 1955 – 58 vedúci oddelenia knižníc Povereníctva školstva a kultúry, 1958 – 65 riaditeľ Slovenskej technickej knižnice, 1965 – 88 pôsobil na Katedre knihovedy a vedeckých informácií Filozofickej fakulty UK v Bratislave, súčasne šéfredaktor časopisu Knihovník, 1969 – 71 vedúci informačného a dokumentačného oddelenia Knižnice OSN v New Yorku, 1984 expert UNESCO v Pchjongjangu (KĽDR). Zaoberal sa problematikou riadenia a organizácie knižničných a informačných sústav, riadením i organizáciou knižníc a teóriou práce s náučnou literatúrou. Autor publikácií Rozvoj technických závodných knižníc na Slovensku (1956), Organizácia knižničnej a informačnej sústavy v ČSSR (1966), Organizácia vedeckých a technických informácií v socialistických krajinách (1967), Maďarsko-slovenský a slovensko-maďarský knihovnícky a bibliografický slovník (1968), Anglicko-slovenský a slovensko-anglický slovník z knihovníctva a informačnej vedy (1975), Slovník anglických skratiek a značiek z knihovníctva a informačnej vedy (1983) a Slovník maďarských skratiek z knihovníctva a informačnej vedy (1993), spoluautor Diplomatického slovníka anglicko-slovenského a slovensko-anglického (1995).

Hlinkova slovenská ľudová strana

Hlinkova slovenská ľudová strana, HSĽS — slovenská pravicová politická strana orientovaná národne a katolícky, protisocialisticky a protikomunisticky. Už koncom 19. stor. sa slovenskí katolíci politicky angažovali v Katolíckej ľudovej strane (Katholikus Néppárt), ktorej program obsahoval národné práva, sociálne otázky a riešenie niektorých cirkevných otázok. V parlamentných voľbách za ňu preto kandidovali aj viacerí slovenskí katolícki i evanjelickí predstavitelia. Neplnenie požiadaviek však viedlo k vzniku Slovenskej ľudovej strany (14. 12. 1905) ako formálnej súčasti Slovenskej národnej strany (SNS). Konfesionálne nezhody medzi katolíkmi a evanjelikmi sa stali príčinou jej odtrhnutia a založenia samostatnej Slovenskej ľudovej strany v júli 1913 v Žiline z iniciatívy A. Hlinku, ktorý sa stal jej predsedom. Počas 1. svetovej vojny strana prešla do pasivity a aktivizovala sa až 1918. Aj zásluhou jej príslušníkov vznikla Slovenská národná rada a bola prijatá Deklarácia slovenského národa (→ Martinská deklarácia). Oficiálne strana obnovila činnosť 19. 12. 1918 v Žiline ako Slovenská ľudová strana a 1925 bola premenovaná na počesť jej predsedu a zakladateľa A. Hlinku na HSĽS. Vystupovala za autonómiu Slovenska a proti čechoslovakizmu, zastávala pozície samobytnosti slovenského národa, mala celonárodný charakter, jej voličskú základňu tvorili najmä roľníci. Od župných volieb 1923 bola najsilnejšou stranou na Slovensku, pracovala však v opozícii, a to až do 1927, keď sa stala súčasťou vládnej koalície. Podporila krajinské zriadenie a modus vivendi. Po procese a odsúdení V. Tuku v októbri 1929 prešla opäť do politickej opozície, v ktorej zotrvala do októbra 1938. Predsedníctvo HSĽS prijalo na stretnutí jej výkonného výboru 6. 10. 1938 Žilinský manifest, ktorým vyhlásilo autonómiu Slovenska. Po spoločnom rokovaní so zástupcami iných politických strán bola podpísaná dohoda o zjednotení (→ Žilinská dohoda). HSĽS prijala názov HSĽS-Strana slovenskej národnej jednoty. Na Slovensku zaujala výsadné postavenie, 1939 (po vytvorení samostatnej Slovenskej republiky) sa stala jedinou stranou Slovákov založenou na národnom a autoritatívnom princípe. Jej ideológiu tvorila zmes nacionalizmu, klerikalizmu a fašizoidných prvkov. Vedenie strany bolo v rukách umierneného krídla, jej predsedom bol od 1. 10. 1939 J. Tiso. Upevňovanie autority HSĽS vyústilo do prijatia vodcovského princípu (22. 10. 1942). Tlačovými orgánmi strany boli Slovenské ľudové noviny a Slovák, ozbrojenou zložkou Hlinkova garda, organizáciou mládeže Hlinkova mládež (založená 1938). Počas SNP bola na povstaleckom území činnosť strany zakázaná, o jej definitívnom zákaze bolo rozhodnuté v marci 1945 na moskovských rokovaniach.

Chura, Alojz Ján

Chura, Alojz Ján, 11. 6. 1899 Hliník nad Váhom, dnes miestna časť Bytče – 24. 7. 1979 Trenčín — slovenský lekár, pediater, spoluzakladateľ a jeden z prvých organizátorov moderného detského lekárstva na Slovensku. R. 1923 – 25 pôsobil v Histologickom a embryologickom ústave, 1925 – 45 na Klinike pre choroby detské Lekárskej fakulty UK v Bratislave (1931 – 45 prednosta kliniky), 1938 – 39 dekan, 1939 – 40 prodekan Lekárskej fakulty UK, 1939 zástupca rektora, 1940 – 42 prorektor UK v Bratislave, 1945 – 76 primár detského oddelenia nemocnice v Trenčíne; 1933 mimoriadny profesor, 1936 profesor. Absolvoval viaceré študijné pobyty (Londýn, Amsterdam, Leiden, Berlín). Zaoberal sa infekčnými chorobami detí (navrhol systematické očkovanie proti záškrtu), dedičnými chorobami, diagnostikou myokarditíd u detí, chorobami dýchacej sústavy a reumatológiou. Zdôrazňoval význam prevencie a riešenie sociálnych otázok v starostlivosti o deti. Zriadil prvú stanicu materského mlieka a vybudoval prvú sociálnu detskú opatrovňu na Slovensku. R. 1931 založil a viedol Pedologický ústav v Bratislave, ktorý zabezpečoval vyšetrovanie a výskum duševne a telesne postihnutých detí. Autor knižných diel Programové poznámky na okraj pečlivosti o mládež na Slovensku (1933), Umelá výživa kojenca (1934), Slovensko bez dorastu? 1, 2 (1936 – 39), Sociálna pediatria (1943), Výživa kojenca (1943), Duševná hygiena slovenskej mládeže (1944), Nákazlivé choroby a ich profylaxia (1944), Infekčné choroby v detskom veku (1949), Choroby dýchacích orgánov a ich spoločenský a hospodársky význam (1962), Pneumologické problémy (1962) a Choroby dýchacieho systému u detí (1971), ako aj vyše 100 publikácií v domácich a zahraničných vedeckých, odborných a vedecko-populárnych časopisoch. Predseda Pediatrického spolku na Slovensku, prednosta Pedopsychologického ústavu pre Slovensko, člen Učenej spoločnosti Šafárikovej. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Kafendová-Zochová, Anna

Kafendová-Zochová, Anna, 24. 6. 1895 Záriečie, okres Púchov – 13. 4. 1977 Myjava — slovenská klaviristka a hudobná pedagogička, manželka F. Kafendu. Základy hry na klavíri získala u učiteľa evanjelickej školy Matheusa Rehlinga a na dievčenskej škole u K. Gräserovej v Modre, 1907 – 12 študovala na Hudobnej škole hudobného spolku (Musikschule des Musikvereins) u Josefa Pembaura (*1875, †1950; žiaka A. Brucknera) v Innsbrucku, kde získala diplom najlepšieho poslucháča, tzv. Jakob Steiner-Preis, 1912 – 17 na pražskom konzervatóriu u Josefa Procházku (*1874, †1956), ako aj u K. Hoffmeistra, u ktorého 1919 – 20 pokračovala v štúdiu na majstrovskej škole pražského konzervatória. R. 1920 sa na požiadanie M. Ruppeldta vrátila do Bratislavy, kde spolu s F. Kafendom položila základy hudobného školstva a pedagogickou prácou sa pričinila o rozvoj profesionálneho hudobného umenia na Slovensku. R. 1917 – 18 pôsobila ako učiteľka hry na klavíri v Tábore, potom v Bratislave: od 1920 na Hudobnej a dramatickej akadémii (pôvodne Hudobná škola pre Slovensko) zmenenej 1941 na konzervatórium, kde pôsobila do 1965, súčasne 1949 – 53 externe a 1958 – 70 interne na VŠMU (1965 – 69 vedúca Katedry klávesových nástrojov, 1966 – 69 prorektorka); 1962 profesorka. Od 1919 vystupovala ako sólistka a komorná interpretka (1920 účinkovala napr. na prvom Slovenskom koncerte v Prahe). Propagovala pôvodnú slovenskú tvorbu, a to najmä diela F. Kafendu i nastupujúcej generácie slovenských skladateľov (A. Moyzesa i jeho žiakov a E. Suchoňa). Jej progresívny repertoár obsahoval i klavírne diela predstaviteľov českej hudby (B. Smetanu, A. Dvořáka, J. Suka, V. Nováka, L. Janáčka a i.). Slovenské ľudové piesne interpretovala doma i v zahraničí v triu Slovensko v piesni. R. 1926 – 42 aktívne spolupracovala s hudobnou redakciou Československého a Slovenského rozhlasu v Bratislave. Uznávaná pedagogička klavírnej hry, jedna z priekopníčok najnovších európskych klavírnych metodík na Slovensku. V pedagogickej činnosti nadväzovala na skúsenosti prestížnych európskych škôl a citlivo rozvíjala individualitu svojich žiakov; vychovala niekoľko generácií slovenských hudobníkov (vyše 140 absolventov) – klavírnych virtuózov (K. Havlíkovú, M. Starostu, I. Paloviča, T. Fraňovú, J. Hodžovú-Medveckú, Z. Poulovú-Majerskú), pedagógov (E. Pappovú), dirigentov a skladateľov (T. Freša, J. Haluzického, T. Andrašovana, J. Zimmera, D. Martinčeka). Nositeľka viacerých ocenení.

Hanakovič, Štefan

Hanakovič, Štefan, 20. 8. 1931 Košolná, okres Trnava — slovenský bibliograf. R. 1956 – 92 pôsobil v Matici slovenskej, 1990 – 91 jej tajomník, 1991 – 92 správca, 1992 – 2002 riaditeľ Spolku sv. Vojtecha v Trnave, 2003 – 05 riaditeľ Diecéznej historickej knižnice biskupa Dr. Štefana Moysesa v Kláštore pod Znievom. Zaoberal sa teóriou knihovníctva a bibliografie, dejinami knižníc, Matice slovenskej i osobnosťami slovenského národného a duchovného života. Autor publikácií Katalógy a ich budovanie v ľudových knižniciach (1963), Systematický katalóg (1964), Muzeálna slovenská spoločnosť (1969), Odborné bibliografické potreby na Slovensku (1975), Metódy bibliografie (1976), Podmienky výstavby bibliografického systému na Slovensku a jeho ideový projekt (1980), Dejiny Spolku svätého Vojtecha (2005).

Kertanti, Rodion

Kertanti, Rodion, 9. 1. 1971 Čikola, Severné Osetsko, Ruská federácia — slovenský zápasník vo voľnom štýle (do 76 kg) a tréner osetského pôvodu. R. 1986 získal slovenské občianstvo. R. 1996 obsadil 2. miesto na majstrovstvách Európy, 1996 a 2000 reprezentoval Slovensko na letných olympijských hrách (15. miesto do 74 kg). Pôsobil ako tréner oddielu Dunajplavba Bratislava a 2006 – 12 aj reprezentácie Slovenskej republiky, 2006 – 08 prezident Slovenského zápasníckeho zväzu.

Bajcurová, Katarína

Bajcurová, Katarína, 7. 9. 1957 Prešov — slovenská historička umenia a kurátorka výstav. R. 1976 – 80 študovala vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte UK. R. 1983 – 94 pôsobila v Umenovednom ústave SAV (od 1990 Ústav dejín umenia). Absolvovala viaceré študijné workshopy (napr. 1999 v Múzeu moderného umenia v New Yorku). Od 1994 pôsobí v Slovenskej národnej galérii (1999 – 2009 generálna riaditeľka, od 2009 kurátorka zbierky moderného a súčasného umenia).

Špecializuje sa na problematiku slovenského sochárstva a maliarstva 20. stor. Venuje sa aj znalectvu slovenskej moderny. Autorka a spoluautorka viacerých knižných monografií (J. Kostka, 1993; Výtvarná moderna Slovenska: Maliarstvo a sochárstvo 1890 – 1949, 1997, angl. 2000; R. Uher, 1998; J. Meliš, 2002; M. Benka, 2005; Ľ. Fulla, 2009; V. Kraicová, 2015; P. Macho, 2015; R. Sikora/Sám s fotografiou, 2016). Bola kurátorkou slovenských expozícií na XLVI. bienále súčasného výtvarného umenia v Benátkach (1995) a na bienále v São Paule (2004). Autorsky sa podieľala na príprave viacerých významných výstavných projektov SNG: Šesťdesiate roky v slovenskom výtvarnom umení (1995), Dejiny slovenského výtvarného umenia – 20. stor. (2000), Pocta kubizmu (2001), Slovenské vizuálne umenie 1970 – 1985 (2002), Slovenský mýtus (2005), Nové Slovensko – (ťažký) zrod moderného životného štýlu 1918 – 1949 (2011), Sen × skutočnosť. Umenie & propaganda 1939 – 1945 (2016) a i. Pripravila aj množstvo monografických výstav významných slovenských umelcov 20. stor. Kurátorsky pripravila veľké výstavy slovenského umenia v zahraničí (napr. 2007 v Tretiakovskej štátnej galérii v Moskve alebo 2004 v Írskej národnej galérii v Dubline).

Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry

Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry — slovenská populárno-vedecká národopisná knižná edícia, ktorá vychádzala 1967 – 2006 vo Vede, vydavateľstve SAV. Prezentovala najtypickejšie prejavy ľudovej kultúry celoslovenského a regionálneho významu a populárno-vedeckou formou sprístupňovala širšej verejnosti doma i v zahraničí výsledky vedeckej práce slovenských etnografov. Autorom jej koncepcie bol A. Pranda.

V Klenotnici slovenskej ľudovej kultúry vyšlo 21 zväzkov: Pastierstvo v oblasti Vysokých Tatier (1967) od J. Podoláka, Ľudové balady na Horehroní (1969) a Vojenské a regrútske piesne (1991) od S. Burlasovej, Výšivka v oblasti Trnavy (1968) od E. Holéczyovej, Žatevné a dožinkové piesne (1969) od O. Dema a Olgy Hrabalovej (*1930), Ľudové vinohradnícke stavby a lisy (1969) a Človek vo vinici (1989) od E. Drábikovej (Kahounovej), Ľudové šperky na Slovensku (1972) od Heleny Johnovej (*1926, †2006), Cintoríny na Slovensku (1972) od R. Bednárika, Ľudové hračky na Slovensku (1972) od P. Michalidesa, Slovenské ľudové tkaniny (1976) od E. Markovej, Tradičné hry detí a mládeže na Slovensku (1976) od K. Ondrejku, Povesti o zbojníkoch zo slovenských a poľských Tatier (1979) od V. Gašparíkovej, Slovenská ľudová balada v interetnickom kontexte (1978) od O. Zilynského, Ľudové kožušníctvo na Slovensku (1981) a Ľudová výroba na Slovensku (1992) od J. Paličkovej-Pátkovej, Ľudové rybárstvo na Slovensku (1984) od J. Mjartana, Protifašistický odboj na Slovensku v rozprávaniach ľudu (1985) od J. Michálka, Roľník a jeho práca (1988) od P. Slavkovského, Dekor symbol. Dekoratívna tradícia na Slovensku a európsky kontext (2001) od O. Danglovej a Tradície hmotnej kultúry Ukrajincov na Slovensku (2006) od M. Sopoligu.

Běličová-Křížková, Helena

Běličová-Křížková, Helena, 30. 8. 1929 Lípy, dnes časť obce Slatinice, okres Olomouc — česká jazykovedkyňa a slavistka. Od 1955 pôsobila na Katedre slovanskej filológie Vysokej školy pedagogickej (dnes Filozofická fakulta Univerzity Palackého) v Olomouci, 1962 – 91 v ČSAV v Prahe; 1983 DrSc.

Zameriavala sa na výskum ruského jazyka a slovanskú komparatistiku. Medzi jej najdôležitejšie práce patria Vývoj opisného futura v jazycích slovanských, zvláště v ruštině (1961), Sémantická struktura věty a sémantika pádu (1983) a Nástin porovnávací morfologie spisovných jazyků slovanských (1998), spoluautorka kníh Slovanské souvětí (1990) a Slovanská věta (1996).

Irmler, Ján

Irmler, Ján, pseudonym J. I. Straka, J. Straka, 24. 6. 1913 Banky, dnes mestská časť Banskej Štiavnice – 30. 7. 1974 Martin — slovenský knihovník, pedagóg, redaktor a prekladateľ. Od 1936 učiteľ na gymnáziu vo Zvolene, 1947 – 52 a 1954 – 73 pracovník Matice slovenskej. R. 1953 – 54 redaktor vydavateľstva Osveta Martin. Organizátor siete ľudových knižníc na Slovensku, zakladateľ časopisu Čitateľ. Publikoval práce z knihovníctva a metodológie pre knihovníkov. Prekladal beletriu a divadelné hry z ruského, poľského, slovinského, nemeckého a francúzskeho jazyka, vydal výber slovenských rozprávok.

Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied

Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, JÚĽŠ SAV — hlavné vedecké pracovisko na Slovensku zaoberajúce sa výskumom slovenského jazyka, ako aj riešeniami otázok všeobecnej a konfrontačnej jazykovedy. Založené 1943 v Bratislave pod názvom Jazykovedný ústav Slovenskej akadémie vied a umení (SAVU), 1952 premenovaný na Ústav slovenského jazyka SAVU, od 1966 súčasný názov. Prešiel viacerými organizačnými zmenami, v súčasnosti má šesť oddelení: oddelenie súčasnej lexikológie a lexikografie, oddelenie sociálnej lingvistiky, oddelenie jazykovej kultúry a terminológie, oddelenie dejín slovenčiny, onomastiky a etymológie, dialektologické oddelenie a Slovenský národný korpus. Pracovníci ústavu dosiahli najvýznamnejšie výsledky pri skúmaní gramatickej stavby slovenského jazyka (Morfológia slovenského jazyka, 1966), pohybu v slovnej zásobe (J. Horecký, K. Buzássyová, Ján Bosák a kolektív: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny, 1989), slovnej zásoby slovenčiny (Slovník slovenského jazyka, 6 zv., 1959 – 68; Krátky slovník slovenského jazyka, 1987, posledné, 4. vydanie 2003; Synonymický slovník slovenčiny, 1995; Historický slovník slov. jazyka, 7 zv., 1991 – 2008; Slovník slovenských nárečí, doteraz 2 zv., 1994, 2006; Slovník súčasného slovenského jazyka, doteraz 3 zv., 2006, 2011, 2015), pravopisného systému spisovnej slovenčiny (Pravidlá slovenského pravopisu, 1991, 3. upravené a doplnené vydanie 2000, posledné, 4., nezmenené vydanie 2013) a územnej diferenciácie slovenských nárečí v rámci Slovenska, slovanských krajín i karpatského areálu (Atlas slovenského jazyka, 4 zv., 1968 – 84; medzinárodné projekty Slovanský jazykový atlas, od 1965, doteraz 13 zv., a Celokarpatský dialektologický atlas, doteraz 8 zv., úvodný, nečíslovaný zv. 1987, 1. – 7. zv. 1987 – 2003, z toho 5. zv. 1997 na Slov.), pri konfrontačnom výskume slovnej zásoby slovanských jazykov (Česko-slovenský slovník, 1979; Veľký rusko-slovenský slovník, 5 zv., 1960 – 70; Veľký slovensko-ruský slovník, 6 zv., 1979 – 95), v oblasti teórie spisovného jazyka – J. Dolník: Teória spisovného jazyka (so zreteľom na spisovnú slovenčinu), 2010; v korpusovom výskume (Slovenský národný korpus, budovaný od začiatku 90. rokov 20. stor., v súčasnosti obsahuje viac ako 4 mld. tokenov – textových slov; → korpus) a v sociolingvistickom a etymologickom výskume (S. Ondrejovič: Jazyk, veda o jazyku, societa, 2008; Ľ. Králik: Stručný etymologický slovník slovenčiny, 2015). Ústav vydáva aj vedecké zborníky, napr. Jazykovedné štúdie (od 1956), Sociolinguistica Slovaca (od 1995), a zborníky z vedeckých konferencií (medzi pravidelné podujatia patria konferencie venované onomastike a počítačovému spracovaniu jazyka), vedecké časopisy Jazykovedný časopis (od 1953) a Slovenská reč (od 1950; časopis založený 1932) i vedecko-popularizačný časopis Kultúra slova (od 1967). Venuje sa aj vedecko-popularizačnej činnosti (jazykové rubriky v dennej a periodickej tlači i v rozhlase a odpovede na jazykové otázky verejnosti v písomnej, telefonickej i v elektronickej podobe; → jazyková poradňa).

Amerikánsko-slovenské noviny

Amerikánsko-slovenské noviny — najstaršie slovenské noviny v USA. Vychádzali 1886 – 1922 v Pittsburghu najprv v šarišskom nárečí, potom v spisovnej slovenčine. Založili ich Janko Slovenský (*1856, †1900) a Ján Július Wolf (1859, †1930), neskôr bol ich spolumajiteľom a redaktorom P. V. Rovnianek, v redakcii o i. pracovali J. A. Ferienčík, A. Š. Ambrose, I. Gessay. Boli najrozšírenejšími slovenskými novinami nielen v USA, ale vôbec na celom svete, dosahovali náklad až 30-tis. výtlačkov. Venovali sa problémom krajanského hnutia v USA, v národnopolitických a kultúrnych otázkach mali v podstate zhodnú líniu s líniou Slovenskej národnej strany v Martine. Prispievali do nich predstavitelia verejného a kultúrneho života zo Slovenska (P. Blaho, F. V. Sasinek, F. R. Osvald a i.).

Klátik, Zlatko

Klátik, Zlatko, 24. 1. 1922 Stará Pazova, Srbsko – 24. 8. 1990 Bratislava — slovenský literárny vedec, autor kníh pre deti a mládež. R. 1936 – 41 študoval na učiteľskom ústave v Sombore, 1946 – 49 na univerzite v Belehrade, 1949 – 52 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1943 – 44 účastník protifašistického odboja v bývalej Juhoslávii, 1946 – 49 profesor na slovenskom gymnáziu v Báčskom Petrovci a redaktor novín Hlas ľudu. Od 1949 žil na Slovensku, 1950 – 52 redaktor časopisov Československého zväzu mládeže, 1952 – 60 pracovník Zväzu slovenských spisovateľov, 1960 – 64 pôsobil v Československo-sovietskom inštitúte SAV, 1964 – 73 v Ústave svetovej literatúry SAV, od 1973 v Literárnovednom ústave (dnes Ústav slovenskej literatúry) SAV v Bratislave.

V zbierkach veršov V boji a pokoji (1946) a Hurá, pionieri! (1951) i v krátkych prózach Neodovzdaný odkaz (1960) a Zázračná puška (1963) spracoval vlastné zážitky z národnooslobodzovacieho boja. Jeden zo zakladateľov literárnovedného výskumu slovenskej literatúry pre deti a mládež. Zaoberal sa analýzou života diela F. Kráľa (Fraňo Kráľ, zakladateľ slovenskej socialistickej literatúry pre mládež, 1953), Ľ. Podjavorinskej (Ľ. Podjavorinská a detská literatúra, 1955; Ľ. Podjavorinská: 1872 – 1951, 1971; Album Ľ. Podjavorinskej, 1978), M. Rázusovej-Martákovej (Poetka detstva a bolesti. Život a dielo Márie Rázusovej-Martákovej, 1957), Ľ. Ondrejova (Ondrejovov mýtus o slobode, 1969), Hronského (Krajina plná detstva. Hronského tvorba pre mládež, 1971) a H. Ch. Andersena (Veľký rozprávkár, 1962).

Autor publikácií Slovo, kľúč k detstvu (1975), ktorá obsahuje monografické štúdie o zakladateľských osobnostiach slovenskej literatúry pre deti a mládež, a Svetová literatúra pre mládež (1978) o tvorbe pre deti a mládež podľa národných literatúr od klasicizmu do polovice 20. stor., komparatívnych publikácií Štúrovci a Juhoslovania (1965), Slovensko a slovanský romantizmus (1977), Slovensko a juhoslovanská literatúra. Vývinové aspekty medziliterárnych vzťahov (1987), próz pre deti Rozprávky spod slnečníka (1964) a Tulák a Čakanka (1978), monografie o slovenskej cestopisnej literatúre Vývin slovenského cestopisu (1968) a i.

Bednárik, Rudolf

Bednárik, Rudolf, 17. 11. 1903 Nové Mesto nad Váhom – 25. 9. 1975 Bratislava — slovenský etnológ. R. 1951 – 73 pôsobil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave; 1965 profesor, 1968 DrSc. V rozsiahlej a veľmi rôznorodej bádateľskej a publikačnej činnosti sa venoval ľudovému staviteľstvu a bývaniu, ľudovému výtvarnému umeniu, ľudovým zvykom, zamestnaniu, ako aj Slovákom v zahraničí. Jeho dielo je osobitým dokladom dôležitej etapy vývinu a formovania slovenskej etnológie. Publikoval 18 knižných monografií, napr. Duchovná a hmotná kultúra slovenského ľudu (In: Slovenská vlastiveda, 1943), Ľudové náhrobníky na Slovensku (1949), Maľované ohništia v oblasti Malých Karpát (1956), Slováci v Juhoslávii (1964), Ľudové staviteľstvo na Kysuciach (1967), Cintoríny na Slovensku (1972), a vyše 70 odborných štúdií a článkov. Podieľal sa na výchove celej generácie slovenských etnológov.

Hodža, Michal Miloslav

Hodža, Michal Miloslav, 22. 9. 1811 Rakša, okres Turčianske Teplice – 26. 3. 1870 Tešín, pochovaný v Liptovskom Mikuláši — slovenský evanjelický kňaz, politik, ideológ a organizátor národného hnutia, jazykovedec a spisovateľ, strýko Milana Hodžu. R. 1822 – 29 študoval na gymnáziách v Banskej Bystrici a Rožňave, 1829 – 32 filozofiu a teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, 1832 – 34 na bratislavskom evanjelickom lýceu (tam pracoval v Spoločnosti česko-slovanskej, 1833 – 34 jej podpredseda, 1837 – 40 v tajnom spolku Vzájomnosť) a 1836 – 37 na teologickej fakulte vo Viedni. R. 1837 – 62 evanjelický farár v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa vďaka Hodžovým národnobuditeľským aktivitám stal jedným z centier slovenského národného života. R. 1842 člen delegácie vedenej P. Jozeffym, ktorá predložila na panovníckom dvore vo Viedni Slovenský prestolný prosbopis. R. 1843 účastník porád (spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom) o prijatí stredoslovenčiny za základ nového spisovného jazyka (1845 vydal v novej slovenčine činohru J. Andraščíka Šenk pálenčený a vlastnú kázeň Nepi pálenku). R. 1844 spoluzakladateľ a predseda prvého slovenského celonárodného kultúrneho spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši, ktorého úlohou bolo vydávať slovenskú spisbu a finančne podporovať nadaných študentov. R. 1848 spoluformovateľ Liptovských žiadostí a slovenského národnorevolučného programu Žiadosti slovenského národa (prednesené 10. – 12. 5. 1848 v Liptovskom Mikuláši; obsahovali progresívne návrhy na riešenie postavenia slovenského národa v Uhorsku). Po vydaní zatykača maďarskou revolučnou vládou ušiel z Uhorska, spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom sa v júni 1848 zúčastnil na Slovanskom zjazde v Prahe. Neskôr sa zapojil do organizačných príprav Slovenského povstania 1848 – 49, počas septembrovej výpravy 1848 člen prvej SNR, ktorá sa ustanovila 19. 9. 1848 ako vedúci politický orgán v ozbrojenom zápase za uznanie národných práv Slovákov počas revolúcie 1848 – 49. V zimnej výprave 1848 – 49 politický predstaviteľ slovenských dobrovoľníckych jednotiek operujúcich na juhozápadnom Slovensku. Člen deputácie, ktorá 20. 3. 1849 v Olomouci predložila panovníkovi petíciu (pamätný spis) s návrhom na štátoprávne riešenie postavenia Slovákov (o. i. vyčlenenie Slovenska z Uhorska). R. 1849 – 50 sa priklonil k austroslavistickej koncepcii, ale s podmienkou oddelenia Slovákov od Maďarov, vláda však s ním už na vedúci post v správe dvoch slovenských dištriktov nepočítala. V období bachovského absolutizmu pôsobil len v cirkevnej sfére, 1859 po vydaní Protestantského patentu na reorganizáciu vnútornej správy protestantských cirkví v Uhorsku presadzoval jeho uvedenie do života (na jeho podporu vydal 3 polemické spisy), 1862 bol suspendovaný z miesta farára, 1867 na nátlak maďarských kruhov definitívne penzionovaný a prinútený odísť do exilu v Tešíne, kde 1870 zomrel. R. 1922 boli jeho ostatky prevezené na Slovensko a uložené v Liptovskom Mikuláši.

Hodža bol spolu s Ľ. Štúrom a J. M. Hurbanom jedným z najvýznamnejších reprezentantov slovenského národného obrodenia, formovateľom ideí a programu konštituovania sa Slovákov ako novodobého moderného národa. Vystupoval proti maďarizačnému tlaku, zakladal učiteľské bratstvá, čitateľské spolky a nedeľné školy, organizoval zbierku na podporu Slovanského ústavu a Katedry reči a literatúry slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu, angažoval sa za reformu evanjelického ľudového a stredného školstva (1859 zostavil Šlabikár, 1860 Prvú čítanku). Obranným spisom Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847) obhajoval novú štúrovskú slovenčinu. V jazykovedných prácach Slovenský potomok (Epigenes slovenicus, 1847) a Větín o slovenčine (1848) oproti Štúrovmu fonetickému pravopisnému princípu zastával spolu s M. Hattalom etymologický princíp (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma). Ako spisovateľ debutoval v zborníku Plody epickou básňou Meč křivdy (1836) o bojoch Lužických Srbov proti Sasom, venoval sa tvorbe duchovnej poézie (43 náboženskými piesňami prispel do evanjelického Zpěvníka, 1842).

Svojím ideovým poňatím Hodža reprezentuje mesianistický typ myslenia opierajúci sa o náboženské poňatie sveta. Odmietal heglovstvo, uprednostňoval filozofickú optiku blízku duchovnej mystike, v jeho tvorbe sa objavujú prvky básnického hermetizmu. Jeho svojský básnický jazyk je plný významovo takmer nedešifrovateľných novotvarov a vyznačuje sa zložitou tematicko-kompozičnou výstavbou. Mesianisticky ladená lyrickoepická básnická skladba Matora (rukopis 1857; Slovenské pohľady, 1910 – 13, knižne 2003), filozofujúca skladba Slavomiersky (rukopis 1862; Slovenské pohľady, 1907) a z obdobia tešínskeho exilu pochádzajúca rozsiahla báseň didaktického zamerania Vieroslavín (Orol, 1877; Slovenské pohľady, 1912 – 13) predstavujú filozofické a básnické osobné vyznania a meditácie o svete, človeku, Bohu, slovanstve a dejinnom poslaní vlastného národa.

Bartošová, Zuzana

Bartošová, Zuzana, 30. 10. 1946 Bratislava — slovenská historička výtvarného umenia, sestra P. Bartoša a J. Bartoša, manželka L. Snopka. R. 1964 – 69 študovala dejiny umenia na Filozofickej fakulte UK. R. 1970 – 92 pôsobila v Slovenskej národnej galérii (1990 – 92 riaditeľka), 1992 – 98 pedagogicky na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity, do 2003 externe na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. R. 1993 – 2000 bola prvou (zakladajúcou) prezidentkou slovenskej sekcie Medzinárodnej asociácie výtvarných kritikov (AICA). Od 1998 pôsobí na Ústave dejín umenia SAV. Od 1993 koncipuje zbierku slovenského výtvarného umenia 20. stor. Prvej slovenskej investičnej skupiny.

Zaoberá sa umením 20. stor. s dôrazom na domácu problematiku. Programovo sa venuje tvorbe autorov neoficiálnej slovenskej i českej výtvarnej scény 70. – 80. rokov 20. stor. Pred 1989 aktívne participovala na jej aktivitách, pripravila viacero kolekcií svojpomocne organizovaných výstav i textov pre samizdatové katalógy doma i v zahraničí. R. 1989 jedna zo zakladateľov združenia Gerulata. Autorka množstva odborných štúdií a článkov. Koncepčne pripravila množstvo výstav na Slovensku i v zahraničí, napr. Výzva – Od ideológie k ideám (pre pavilón umenia na EXPO 1992 v Seville), cyklus výstav Súčasné slovenské umenie 1960 – 2000 (predstavený doma i v zahraničí), Uncaptive Spirits: A Selection of Slovak Contemporary Art (Washington 2001), Košická moderna a jej presahy (2013) a i. Autorka monografií Sochár Rudolf Uher (2001), Napriek totalite – Neoficiálna slovenská výtvarná scéna sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. stor. (2011), spoluautorka monografií Milan Paštéka (2001), Sochár Ján Koniarek (2007), Dotyky a spojenia (2002), ŠUR + ŠUP + ŠÚV 75 (2007), Umenie na Slovensku – Stručné dejiny obrazov (2007), Košická moderna (2013), editorka publikácií Očami X – Desať autorov o slovenskom výtvarnom umení (1996), Rezonancie ’98 (2001), Rezonancie 2001 (2003) a časopisu Ústavu dejín umenia SAV ARS (2008).

Kojiš, Teodor Juraj

Kojiš, Teodor Juraj, aj Koyš, 16. 4. 1909 Košeca, okres Ilava – 29. 9. 1984 Cleveland, Ohio — slovenský krajanský pracovník pôsobiaci v USA, benediktín. R. 1913 sa s matkou vysťahoval do USA, 1929 tam vstúpil do rehole benediktínov (1930 prijal rehoľné meno Teodor), vyštudoval filozofiu a teológiu na univerzite v Clevelande a na katolíckej univerzite vo Washingtone, 1936 vysvätený za kňaza. R. 1946 – 66 pôsobil ako opát benediktínskeho Opátstva sv. Andreja Svorada v Clevelande, kde sa zaslúžil o výstavbu novej budovy kláštora a o rozšírenie a prístavbu vyššej benediktínskej školy, na ktorej vyučoval matematiku. V septembri 1952 založil pri opátstve Slovenský ústav a zaslúžil sa aj o vznik Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda (1961; dnes Pápežské slovenské kolégium sv. Cyrila a Metoda) v Ríme. Od 1966 pôsobil ako kňaz v Kláštore bolestnej Panny Márie v Tinley Parku (Illinois), v slovenskej farnosti v Lakewoode a v slovenskej osade sv. Andreja Svorada v Clevelande.

Popredná osobnosť duchovného, národného a kultúrno-spoločenského života amerických Slovákov a Slovákov žijúcich v zahraničí. Zakladateľ a predseda Kultúrnej základiny A. Bernoláka, protektor Prvej katolíckej slovenskej jednoty. Podporoval založenie a činnosť Zahraničnej Matice slovenskej (1959, Buenos Aires) a vydávanie kultúrno-literárneho štvrťročníka Most, od 1949 vydával týždenník Slovenské noviny. Prispieval do časopisov amerických Slovákov a mnohých zahraničných slovenských časopisov (Slovák v Amerike, Ave Mária, Hlasy z Ríma, Katolícky Sokol, Ženská jednota a i.), autor článkov o slovenskom exile týkajúcich sa kultúrneho a duchovného života. Zhromažďoval písomný a ilustračno-dokumentačný materiál o živote Slovákov na Slovensku a vo svete, sústredil bohatý knižničný a archívny materiál k dejinám Slovákov vo svete.

americkoslovenská tlač

americkoslovenská tlač — slovenské noviny, časopisy a kalendáre vydávané v USA. R. 1885 začali prví priekopníci slovenského novinárstva v USA Janko Slovenský (*1856, †1900) a Ján Július Wolf (1859, †1930) vydávať litografovaný časopis Bulletin (20 čísel), 1886 Amerikánsko-slovenské noviny a 1893 vydal P. V. Rovnianek Národný kalendár. K najstarším nezávislým časopisom patrí Slovák v Amerike, ktorý začal vydávať 1889 A. Š. Ambrose v Plymouthe.

Významnú úlohu v národnokultúrnom živote zohrávali tlačové orgány spolkov a spolkové kalendáre: týždenník Jednota, tlačový orgán Prvej katolíckej slovenskej jednoty (od 1891 v Clevelande), Bratstvo Pensylvánskej slovenskej jednoty (od 1899 vo Wilkes Barre), Slovenský hlásnik Slovenskej evanjelickej jednoty (od 1900 v Pittsburghu), Rovnosť ľudu, tlačový orgán americkoslovenských socialistov (od 1906 v Chicagu, jeho pokračovateľmi boli Ľudový denník a Ľudové noviny).

Od zač. 20. stor. začali vychádzať i prvé denníky, napr. Slovenský denník v Pittsburghu (1901 – 15), New-Yorský denník (1914 – 75). Z nezávislých časopisov vychádzal v Clevelande a potom v Scrantone časopis Obrana (Slovenská obrana), v Chicagu 1928 – 63 Osadné hlasy a i. Dlhšiu periodicitu si zachovali aj ženské časopisy, tlačové orgány spolkov: Živena (od 1908 v Pittsburghu), Ženská jednota (od 1913 v Clevelande), Dennica (1924 – 62 v Pittsburghu). Z mládežníckych časopisov: Priateľ dietok (od 1911 v Passaicu, New Jersey), Hlas mládeže (1939 – 68), Kruh mládeže (1915 – 34). Z náboženských časopisov vychádzal Ave Mária (1917 – 94), Listy svätého Františka (od 1924), Dobrý pastier (od 1919). Prvým časopisom pre literatúru, vedu a kultúru bol štvrťročník Most (od 1954 v Clevelande). V súčasnosti sa z najstarších časopisov vydáva Slovák v Amerike, Jednota a Národné noviny (National News, vychádzajú v angličtine).

Kaliská, Elena

Kaliská, Elena, 19. 1. 1972 Zvolen — slovenská vodná slalomárka (kajakárka). Olympijská víťazka v kajaku žien (K1) na letných olympijských hrách 2004 (Atény) a 2008 (Peking). Majsterka sveta v kajaku žien (K1) 2005 (Penrith, Austrália) a v kajaku žien trojčlenných hliadok (3 x K1) 2011 (Bratislava-Čunovo), majsterka Európy v kajaku žien (K1) 1998 (Roudnice nad Labem, ČR), 2002 (Bratislava-Čunovo), 2004 (Skopje, Macedónsko), 2006 (L’Argentière-la-Bessée, Francúzsko) a 2009 Nottingham (Spojené kráľovstvo). Majsterka Európy v kajaku žien trojčlenných hliadok (3 x K1) 2000 (Mezzana, Taliansko), 2005 (Tacen, Slovinsko) a 2006 (L’Argentière-la-Bessée, Francúzsko). Viacnásobná majsterka Slovenska, 2005 celková víťazka Svetového pohára v kajaku žien (K1). R. 2004 víťazka novinárskej ankety Športovec roka na Slovensku, 2007 – 09 získala v ankete Slovenského zväzu kanoistiky na divokej vode ocenenie Kajakárka roka. Rad Ľ. Štúra I. triedy (2011).

Alexy, Janko

Alexy, Janko, 25. 1. 1894 Liptovský Mikuláš – 22. 9. 1970 Bratislava — slovenský maliar, spisovateľ a publicista.

R. 1919 – 25 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe u prof. V. Bukovaca, M. Pirnera a M. Švabinského, 1919 absolvoval študijný pobyt v Paríži. R. 1920 zostavil album reprodukcií Obrázky zo Slovenska, 1930 získal ateliér v budove Matice slovenskej, 1930 – 33 spolu s M. A. Bazovským, neskôr i so Z. Palugyayom, vytvorili tradíciu putovných výstav, na ktorých popularizovali a propagovali slovenské výtvarné umenie. R. 1933 – 37 organizoval umeleckú kolóniu v Piešťanoch. Patril k medzivojnovej generácii slovenských umelcov ovplyvnených G. Mallým a M. Benkom, ktorí sa usilovali o súdobú modernú štylizáciu a výraz typicky slovenských motívov (Slovenská madona, 1929, Dievča s krčahom, 1932, Poludnie na holiach, 1938). Autor komorných diel, krajín, zátiší i dekoratívne-monumentálnej tvorby (farebné mozaikové okná v Divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave, 1952). Zaslúžil sa o rekonštrukciu Bratislavského, neskôr i Trenčianskeho a Spišského hradu (kniha Tam ožila sláva, 1970). Priekopník slovenskej tapisérie. Autor impresionisticky ladených poviedok a románov, zväčša s autobiografickými prvkami. Zhromaždil životopisné údaje o niektorých slovenských výtvarníkoch (Osudy slovenských výtvarníkov, 1948).

Jankovič, Ladislav

Jankovič, Ladislav, 25. 6. 1917 Cífer, okr. Trnava – 18. 11. 1998 Buenos Aires, Argentína — slovenský publicista a organizátor spolkového a exilového života Slovákov. Počas štúdia na Právnickej fakulte UK (1939 – 45) sa angažoval v akademickom spolku Moyses, v Ústredí slovenského katolíckeho študentstva, ako aj vo Vyššej vodcovskej škole Hlinkovej mládeže. Ako prednosta spravodajskej služby Hlinkovej mládeže sa koncom 1944 podieľal na vypracovaní plánu činnosti spravodajskej služby na území Slovenska i v zahraničí. R. 1945 emigroval do Rakúska a Nemecka, spoluzakladateľ exilového časopisu Slobodné Slovensko, iniciátor založenia exilovej organizácie Slovenský revolučný odboj. Po kratšom pobyte v Paríži emigroval 1951 do Argentíny, kde sa stal generálnym tajomníkom Slovenského kultúrneho spolku v Buenos Aires (13 rokov bol jeho predsedom), 1976 – 96 spolu s manželkou Evou, rod. Joštiakovou, vydával a redigoval časopis Slovenský život v Argentíne. Publikoval články v exilových časopisoch. Spoluautor (s Jozefom Joštiakom) knihy spomienok Dva životy jeden osud (1996). Spomienky na Jankoviča Môj život s Lacom. Vo vyhnanstve v Argentíne (2009) napísala jeho manželka.

Bobek, Władysław

Bobek, Władysław, 1. 6. 1902 Wrzawy – jeseň 1942 Osvienčim — poľský literárny historik, slovakista a slavista. R. 1929 – 39 lektor poľského jazyka a literatúry na UK v Bratislave. Prácami Mickiewicz v slovenskej literatúre (Mickiewicz w literaturze słowackiej, 1931), Sládkovičova Marína a Vrazove Djulabije: paralela (1932), Slovensko a Slovanstvo (1936), Rusizmy, polonizmy a juhoslavizmy v literárnom jazyku slovenskom (1937), Kapitoly o Slovanstve (1937) položil na Slovensku základy komparatívneho skúmania slovensko-poľských literárnych vzťahov. Vniesol do tejto výskumnej oblasti aspekt materiálovej interpretácie, ktorý zasadzoval do širšieho rámca slovanských medziliterárnych súvislostí. V historicko-literárnych prácach Dejiny slovenského jazyka v náčrte (1938), Náčrt dejín slovenskej kultúry (1939) a Prehľadné dejiny slovenskej literatúry (1939) sa ako prvý zaoberal metodológiou koncepcie dejín slovenskej literatúry.

Klimko, Jozef

Klimko, Jozef, 10. 2. 1942 Prievidza — slovenský právnik. R. 1965 – 2009 pôsobil na Právnickej fakulte UK v Bratislave, 1994 – 98 a 2004 – 07 veľvyslanec Slovenskej republiky v Rakúsku. Od 1998 pôsobil na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky (1999 – 2004 v Slovenskom inštitúte medzinárodných štúdií, dnes Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku), od 2007 na Fakulte práva Bratislavskej vysokej školy práva (dnes Paneurópska vysoká škola; 2008 – 09 rektor) v Bratislave; od 2017 aj na Právnickej fakulte UK, 1991 DrSc. a profesor. Absolvoval viaceré študijné pobyty v zahraničí (1969 – 70 vo Würzburgu, 1974 – 77 v Paríži). Zaoberá sa dejinami štátu a práva s osobitným zameraním na problematiku utvárania československých štátnych hraníc. Autor niekoľkých monografií, napr. Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc (1980), Politické a právne dejiny hraníc predmníchovskej republiky 1918 – 1938 (1986), Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku (1986). Člen redakčných rád viacerých vedeckých a odborných časopisov a komisií. Nositeľ rakúskeho štátneho vyznamenania – Veľkej zlatej medaily so stuhou za zásluhy o Rakúsku republiku (1998).

Izakovič, Viliam

Izakovič, Viliam, 24. 6. 1925 Borová, okres Trnava – 26. 5. 1986 Bratislava — slovenský lekár, endokrinológ, genetik a pedagóg; zakladateľ lekárskej genetiky na Slovensku. R. 1950 – 57 pôsobil na internom oddelení v nemocnici vo Zvolene, 1957 – 67 v Slovenskom ústave pre doškoľovanie lekárov v Trenčíne (1964 premenovaný na Inštitút pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov), od 1965 vedúci Kabinetu klinickej genetiky, 1967 – 86 v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov v Bratislave (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), od 1971 vedúci Subkatedry klinickej genetiky, od 1976 prednosta oddelenia klinickej genetiky v Nemocnici s poliklinikou akademika L. Dérera v Bratislave; 1993 profesor (in memoriam). Zaoberal sa interným lekárstvom, bol priekopníkom modernej endokrinológie na Slovensku a prvým postgraduálnym pedagógom v tomto odbore, neskôr sa venoval lekárskej genetike, najmä konštitučným gonozómovým aberáciám, chromozómovému mozaicizmu, syndrómom chromozómovej instability (napr. Fanconiho syndrómu), fenoménu predčasného delenia centroméry pri vzniku aneuploidií a cytogenetike hemoblastóz. Zaslúžil sa o vypracovanie a schválenie prvej Koncepcie lekárskej genetiky (1972) ako samostatného lekárskeho odboru, čím sa vytvorili podmienky na zriaďovanie genetických pracovísk na celom území Slovenska, a o vypracovanie systému pregraduálneho a postgraduálneho štúdia v odbore lekárska genetika. Zaviedol cytogenetické metódy do praxe. Autor a spoluautor 14 knižných prác, napr. Cytogenetika v klinickej endokrinológii (1972), O dedičnosti (spoluautor, 1979), Klinická endokrinológia (spoluautor, 1982) a Patologická fyziológia (spoluautor, 1984), a vyše 150 odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch. Spoluzakladateľ a predseda (1981 – 86) Slovenskej spoločnosti lekárskej genetiky. Člen viacerých významných spoločností, nositeľ mnohých ocenení.

Od 1990 Slovenská spoločnosť lekárskej genetiky každoročne usporadúva po ňom nazvaný Izakovičov memoriál – celoslovenskú genetickú konferenciu s medzinárodnou účasťou, na ktorej sú poprednými odborníkmi prezentované najnovšie poznatky z oblasti lekárskej genetiky, a od 1999 udeľuje Pamätnú medailu V. Izakoviča osobnostiam, ktoré dosiahli mimoriadne výsledky v odbore lekárska genetika.

Kasáč, Zdenko

Kasáč, Zdenko, 15. 8. 1924 Poltár – 29. 3. 2017 Banská Bystrica — slovenský literárny historik a kritik. R. 1943 – 44 študoval na Právnickej fakulte a 1945 – 49 slovenčinu, filozofiu a francúzštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. R. 1948 – 50 tlačový referent, neskôr prednosta kabinetu Povereníctva zdravotníctva v Bratislave, 1950 – 52 pedagogicky pôsobil na Vyššej hospodárskej škole v Banskej Bystrici, 1953 – 55 riaditeľ Jedenásťročnej strednej školy v Žarnovici, 1955 – 58 krajský školský inšpektor, 1958 – 80 a 1983 – 90 prednášal slovenskú literatúru 20. stor. na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (dnes Univerzita Mateja Bela; 1960 – 68 prodekan), súčasne 1980 – 83 lektor slovenského jazyka v Inštitúte slovanských štúdií na univerzite v Štrasburgu; 1980 profesor.

Autor literárnovedných prác Slovenská poézia protifašistického odboja 1938 – 45 (1974), Svetová literatúra 20. stor. – krátky prehľad (1998, 2., doplnené vydanie 2001) a Povstalecká literárna tradícia (2000), recenzií, literárnych kritík, prehľadov a študijných textov (Slovenská literárna avantgarda, 1996), ako aj učebníc literatúry pre rôzne typy stredných škôl a metodických príručiek pre stredoškolských učiteľov slovenčiny, spoluautor historických a literárnovedných prác Dejiny slovenskej literatúry 5. Literatúra v rokoch 1918 – 1945 (1984), Z kultúrnych dejín Slovenska (1998) a Dotvárame obraz národnej literatúry (1991, o slovenských disidentských a exilových spisovateľoch) a vysokoškolskej učebnice Dejiny slovenskej literatúry 3. Novšia slovenská literatúra 1918 – 1945 (1986, s Albínom Baginom). Zostavil zborník Anton Prídavok (1974), viacero antológií (Slnovraty, 1974; Antológia slovenskej literatúry 20. stor., 1985) a výberov z básnickej tvorby Š. A. Brezányho, T. H. Florina, M. Krna, J. Raka a i. R. 2004 Dr. h. c. Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Kochol, Viktor

Kochol, Viktor, 13. 4. 1919 Omsk, Rusko – 8. 3. 1984 Bratislava — slovenský literárny vedec, manžel N. Krausovej. R. 1938 – 43 študoval slovanskú a germánsku filológiu na Filozofickej fakulte UK, 1945 – 51 vedecký pracovník, 1948 – 51 administratívny riaditeľ Literárnovedného ústavu SAVU (dnes Ústav slovenskej literatúry SAV), 1951 – 53 vedúci redaktor Vydavateľstva SAVU, 1953 – 83 vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, súčasne 1972 – 73 hlavný redaktor časopisu Slovenská literatúra; 1966 DrSc.

V literárnovednom výskume zo začiatku využíval štrukturálnu, neskôr marxistickú metodológiu. Zaoberal sa básnickou tvorbou štúrovcov (Poézia štúrovcov, 1955), literatúrou národného obrodenia (Problémy a postavy slovenskej obrodeneckej literatúry, 1965), komparatívnou verzológiou a teóriou prekladu (Slovo a básnický tvar, 1966) a literárnou kritikou (výbery statí a článkov Nie samým slovom, 1964; Konfrontácie, 1974; Literárne reflexie, 1979). Prekladal z ruštiny a nemčiny.

Hlaváček, Michal

Hlaváček, Michal, 17. 7. 1803 Skalica – 18. 12. 1885 Levoča — slovenský stredoškolský učiteľ, jeden z organizátorov a podporovateľov národného hnutia slovenskej mládeže. Absolvoval štúdium práva, teológie, matematiky a fyziky. Pôsobil ako kaplán v Bratislave, kde sa zapojil do činnosti Spoločnosti česko-slovanskej (1830 – 32) pri bratislavskom evanjelickom lýceu. Od 1832 profesor na evanjelickom lýceu v Levoči, kde podľa bratislavského vzoru založil Spoločnosť česko-slovanskú, čím sa Levoča stala ďalším významným centrom študentského národného hnutia; s jeho podporou vydali študenti almanach Jitřenka (1840). Po nútenom odchode z Levoče pôsobil 1854 – 74 na evanjelickom teologickom učilišti v Prešove, kde sa tiež venoval národnobuditeľskej činnosti.

Illenčík, Viliam

Illenčík, Viliam, 2. 6. 1899 Spišská Teplica, okres Poprad – 2. 7. 1973 Medellín, Kolumbia — slovenský lesnícky odborník. R. 1926 – 40 pracoval na viacerých lesných správach, 1940 – 45 pôsobil na Odbore lesníckeho a poľnohospodárskeho inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej (v súčasnosti Slovenská technická univerzita) v Bratislave, 1941 – 45 prodekan; 1940 mimoriadny profesor. R. 1945 emigroval do Nemecka, 1948 do Južnej Ameriky, 1955 prednášal na Vysokej škole lesníckej vo Valdivii (Čile), 1959 na Národnej univerzite v Medellíne (Kolumbia). Na Slovensku sa zaoberal zriaďovaním lesov a vypracúval hospodárske programy pre malorozlohové lesné majetky, v Južnej Amerike skúmal dreviny a lesné porasty v tropických a subtropických lesoch a zaslúžil sa o rozvoj tamojšej dendrológie; 1969 emeritný profesor Národnej univerzity v Medellíne.

Knižnica Slovanského ústavu

Knižnica Slovanského ústavu, neoficiálne aj Štúrova knižnica — slovenská historická knižnica. Pôvodne školská knižnica založená 1827 pri Slovanskom ústave (→ Ústav reči a literatúry československej) na bratislavskom evanjelickom lýceu, počas takmer polstoročnej existencie sa zhromažďovateľským úsilím niekoľkých generácií študentov a pedagógov stala vedeckou knižnicou orientovanou na slovanskú literatúru všetkých súdobých odborov, významnou zbierkou českej a slovenskej literatúry od 16. stor. po 70. roky 19. stor. dokumentujúcou ideovú orientáciu štúrovcov a ich odborné záujmy i literárny život. Jej fond (1 386 kníh, 92-tis. periodík, 11 rukopisov) sa v súčasnosti nachádza v Univerzitnej knižnici v Bratislave.

Ipeľ

Ipeľ, maď. Ipoly — rieka v južnej časti Slovenska, na strednom a dolnom toku hraničná rieka s Maďarskom, ľavostranný prítok Dunaja; dĺžka 232,5 km (z toho 140 km tvorí hranicu), rozloha povodia 5 151 km2 (z toho na Slovensku 3 649 km2), priemerný ročný prietok v ústí 21 m3/s. Pramení vo Veporských vrchoch Slovenského rudohoria vo výške okolo 1 050 m n. m., tečie juhovýchodným až južným smerom, približne pri ústí prítoku Suchá vstupuje do rozsiahlej aluviálnej nivy, odtiaľ smeruje na západ a juhozápad, pri výstupe z Ipeľskej kotliny sa stáča na juh, do Dunaja ústi vo výške 110 m n. m. medzi slovenskou obcou Chľaba a maďarským mestom Szob. Väčšie prítoky priberá len zo slovenského územia: Tuhársky potok, Tisovník, Krtíš, Krupinica, Štiavnica (pravostranné), Suchá (ľavostranný). Koryto Ipľa je na slovenskej strane regulované a miestami ohrádzované. Mestá na Ipli: Poltár, Šahy (Slovensko), Balassagyarmat, Szob (Maďarsko). Z iniciatívy ochranárov krajiny z obidvoch štátov bola 1992 založená Ipeľská únia, občianske združenie zaoberajúce sa ochranou prírody a kultúrnych hodnôt v povodí Ipľa.

chorvátska kolonizácia

chorvátska kolonizácia — v slovenskej historiografii zaužívané, ale nepresné označenie usídľovania sa Chorvátov na území Slovenska v 16. stor. (→ chorvátska národnostná menšina na Slovensku).

Jurkovič, Miloš

Jurkovič, Miloš, 30. 7. 1900 Modra (časť Kráľová) — 13. 12. 1987 Bratislava — slovenský muzeológ, publicista a bibliograf, otec flautistu Miloša Jurkoviča. Po absolvovaní štúdia poľnohospodárskeho inžinierstva na ČVUT v Prahe (1919 – 23) pôsobil 1924 – 26 v Štátnych výskumných ústavoch zemedelských. R. 1927 bol poverený budovaním Zemedelského múzea v Bratislave, 1930 – 40 jeho hlavný správca, zaslúžil sa o sprístupnenie jeho prvej expozície (1930) a po jeho zlúčení (1940) so Slovenským vlastivedným múzeom do Slovenského múzea (dnes SNM v Bratislave) 1940 – 48 jeho hlavný správca, 1948 – 55 riaditeľ (z funkcie musel z politických príčin odstúpiť), 1955 – 59 vedúci prírodovedného oddelenia a 1960 krátko Kabinetu múzejnej a vlastivednej práce (musel odísť do dôchodku); súčasne 1955 – 57 prednášal všeobecnú muzeológiu na Filozofickej fakulte UK. Zakladateľská osobnosť a organizátor slovenského múzejníctva. V Slovenskom múzeu sa venoval systematickému dopĺňaniu zbierok, budovaniu knižnice a odborných oddelení poľnohospodárskeho i vlastivedného zamerania, spolupracoval na budovaní stálych expozícií aj príležitostných výstav. Koncom 2. svetovej vojny zabezpečil pred príchodom frontu evakuáciu zbierok, po vojne opravu budovy, navrátenie zbierok a obnovenie činnosti múzea a 1949 sa s J. Gerykom zaslúžil o jeho zoštátnenie, ako aj o zoštátnenie SNM v Martine. Od 1939 pokladník Zväzu slovenských múzeí, od 1945 jeho podpredseda. Autor a spoluautor viacerých prác, odborných štúdií a článkov uverejňovaných v odborných muzeologických časopisoch, v zborníkoch a vo vlastivedných periodikách, v ktorých sa zaoberal dejinami a aktuálnymi problémami slovenského múzejníctva, zostavil a zredigoval súhrnnú publikáciu Slovenské múzeá, ich vznik a prehľad sbierok (1945). Zaoberal sa dokumentovaním spôsobu života slovenských roľníkov, a tým aj vývoja slovenského poľnohospodárstva, ďalej botanikou, dejinami vinohradníctva a ovocinárstva (Slovenské ovocinárstvo kedysi a dnes, 1970, spoluautor; Kronika ovocinárstva na Slovensku, 1974 – 76), autor viacerých bibliografií z oblasti poľnohospodárstva, vinohradníctva a lesníctva, člen komisie SAV pre poľnohospodársku terminológiu. Písal o významných osobnostiach slovenských kultúrnych dejín (Dr. Jozef Ľudovít Holuby, 1943; Ľudovít Orphanides – ovocinár, 1946), významne prispel ku genealogickému výskumu na Slovensku (spracoval napr. genealógiu rodu Jurkovičovcov). Autorsky spracoval heslá do Slovenského náučného slovníka (1932) a Encyklopédie Slovenska (1979 – 82). Organizátor amatérskeho fotografovania na Slovensku. Svetský funkcionár evanjelickej a. v. cirkvi. Nositeľ viacerých ocenení a vyznamenaní; 1968 vyznamenaný Cenou A. Kmeťa.

Ballo, Ivan

Ballo, Ivan, 7. 4. 1909 Dolný Kubín – 23. 4. 1977 Praha, pochovaný v Dolnom Kubíne — slovenský hudobný kritik, publicista a historik. Zakladateľ slovenskej profesionálnej hudobnej publicistiky a kritiky. R. 1926 – 39 najaktívnejší slovenský hudobný kritik. Venoval sa prevažne opere. Do slovenčiny preložil knihu R. Rollanda Ludwig van Beethoven (1927), udržiaval korešpondenciu s B. Bartókom, B. Walterom a R. Straussom. Významné štúdie: Opera Detvan V. Figuša-Bystrého (1928), Mikuláš a Alexander Moyzes (1928), Vítězslav Novák a slovenská tradícia v českom umení (1930), Slovenská hudba pred prevratom a po prevrate a i.

Karvaš, Imrich

Karvaš, Imrich, 25. 2. 1903 Varšany, dnes Kalinčiakovo, súčasť Levíc – 20. 2. 1981 Bratislava — slovenský národohospodár, otec Milana Karvaša. R. 1921 – 25 študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, kde (s prerušením) pôsobil do 1950. R. 1938 – 49 vedúci Katedry národného hospodárstva a finančnej vedy, 1947 – 48 dekan a 1948 – 49 prodekan fakulty; 1934 mimoriadny, 1940 riadny profesor. R. 1926 – 27 absolvoval štipendijný pobyt (štúdium hospodárskeho práva) v Paríži a Štrasburgu. R. 1926 – 30 tajomník Obchodnej a priemyselnej komory, 1930 – 33 tajomník Zväzu slovenských bánk, 1932 – 38 generálny tajomník Národohospodárskeho ústavu Slovenskej a Podkarpatskej Rusi v Bratislave, 1936 – 38 viceprezident Exportného ústavu v Prahe. Spolupracoval s M. Hodžom (1935 – 38 ministerský predseda ČSR) a podporoval jeho úsilie o vytvorenie združenia európskych agrárnych strán a víziu zjednotenej Európy (1935 sa zúčastnil IV. kongresu Paneurópskej únie vo Viedni). R. 1938 minister bez kresla (22. septembra – 4. októbra) a minister priemyslu, obchodu a živností (4. október – 1. december) v československej vláde. Po vzniku Slovenskej republiky (14. 3. 1939) 1939 – 44 prvý guvernér Slovenskej národnej banky a 1942 – 44 predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie.

Popredný predstaviteľ a podporovateľ národohospodárskej vedy na Slovensku, prednášal v Spojenom kráľovstve, vo Francúzsku, v Nemecku a USA, 1940 spoluzakladateľ súkromnej Vysokej obchodnej školy (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Zaoberal sa problematikou riadenia národohospodárskych inštitúcií a bánk, hospodárskej konjunktúry a monopolov (Štátne príjmy a konjunktúra, 1931; Vliv kartelov na konjunktúru, 1932). Predstaviteľ hospodárskej politiky regionalizmu na Slovensku, zástanca nevyhnutných regulatívnych štátnych zásahov do ekonomiky, v 30. rokoch 20. stor. napr. žiadal aspoň čiastočné zmiernenie nevýhodnej pozície Slovenska v rámci ČSR (Sjednocení výrobních podmínek v zemích českých a na Slovensku, 1933). Ako guvernér Slovenskej národnej banky prispel svojou premyslenou menovou politikou k udržaniu stabilnej slovenskej meny aj vo vojnových podmienkach. Podarilo sa mu zablokovať prevažnú časť slovenského zlatého pokladu a menových rezerv a zachrániť ich pre Československú republiku obnovenú po vojne, prispel aj k premene Neografie v Martine na modernú tlačiareň cenín a k jej osamostatneniu (1943).

Aktívne pôsobil v občianskom odboji. Udržiaval kontakty najmä s V. Šrobárom (v auguste 1943 sa zúčastnil na prijatí politického memoranda skupiny V. Šrobára v Bytči vo vile M. Mičuru), neskôr spolupracoval s ilegálnou SNR. Ako predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie zabezpečoval prípravu SNP z finančnej a hospodárskej stránky. Počas bombardovania Bratislavy v júni 1944 nariadil presunúť zo Slovenskej národnej banky v Bratislave do pobočiek v Banskej Bystrici a Ružomberku zásoby obeživa (asi 3 mld. korún), ako aj pohonných látok, ktoré boli k dispozícii povstalcom. Gestapo ho 3. 9. 1944 zatklo a odviezlo do Berlína, vo februári 1945 bol odsúdený na smrť a internovaný v koncentračných táboroch vo Flossenbürgu a v Dachau, potom 30. apríla (počas transportu 139 významných väzňov z Dachau do Neapola) oslobodený z rúk Gestapa v obci Niederdorf (tal. Villabassa, severových. Taliansko).

Po skončení 2. svet. vojny a návrate na Slovensko znova pôsobil na Právnickej fakulte UK v Bratislave a zúčastňoval sa na ekonomickej obnove Slovenska (poradca vlády v Komisii pre obnovu Slovenska), 1947 – 48 predseda Medzinárodného výkonného výboru kúpeľov. Po Februári 1948 sa stal politicky nežiaducim a v máji 1949 bol vo vykonštruovanom procese obvinený z vlastizrady (odsúdený na dva roky väzenia a stratu majetku). R. 1953 bol v rámci Akcie B spolu s rodinou vysťahovaný z Bratislavy, 1958 opäť obvinený z vlastizrady a zo špionáže a odsúdený na 17 rokov väzenia, 1960 amnestovaný a 1969 súdne plne rehabilitovaný.

Autor vyše 50 odborných článkov, monografií Hospodárska štatistika Slovenska (1928), Problematika času v hospodárskej teórii (1937), Základy hospodárskej vedy I a II (1947) a posmrtne vydanej autobiografie Moje pamäti. V pazúroch Gestapa (1994; napísaná 1974 – 78). Spoluzakladateľ a redaktor viacerých odborných časopisov, napr. Hospodárske rozhľady (1926 – 39, 1939 hlavný redaktor), Politika (1931 – 40). Člen a významnejší predstaviteľ viacerých odborných spoločností, napr. Učenej spoločnosti Šafárikovej a americkej Academy of Political Science a Econometric Society. Nositeľ Radu T. G. Masaryka III. triedy (1991, in memoriam), Pribinovho kríža I. triedy (2001, in memoriam) a i. ocenení.

Od 1998 udeľuje Ekonomická univerzita v Bratislave Medailu Imricha Karvaša za zásluhy o rozvoj ekonomickej vedy a vzdelanosti. Na jeho rodnom dome v Kalinčiakove sa nachádza pamätná tabuľa (2008, Miroslav Rónai), v Bratislave je podľa neho nazvaná ulica.

Kiliánová, Gabriela

Kiliánová, Gabriela, 16. 4. 1951 Bratislava — slovenská etnologička. R. 1974 – 82 pôsobila na Katedre etnografie a folkloristiky (dnes Katedra etnológie a kultúrnej antropológie) Filozofickej fakulty UK, od 1983 v Národopisnom ústave SAV (dnes Ústav etnológie SAV; 2000 – 12 riaditeľka).

Zaoberá sa slovesnou folkloristikou, výskumom kolektívnej identity a kolektívnej pamäti, modernizačnými a transformačnými procesmi v súčasnej slovenskej spoločnosti a rituálmi smrti. Spoluzakladateľka (s E. Krekovičovou) edície knižných publikácií Etnologické štúdie (1994). Autorka 3 monografií, napr. Identita a pamäť. Devín/Theben/Dévény ako pamätné miesto (2005; nem. 2011), spoluautorka 5 monografií vydaných na Slovensku, napr. My a tí druhí v modernej spoločnosti. Konštrukcie a transformácie kolektívnych identít (2009), 11 monografií vydaných v zahraničí, napr. Rituál: Konflikt a konsenzus. Prípadové štúdie z Ázie a Európy (Ritual: Conflict and Consensus. Case Studies from Asia and Europe, 2012), autorka vyše 90 vedeckých článkov, spolueditorka 7 vedeckých zborníkov, hlavná redaktorka elektronickej encyklopédie ľudovej kultúry Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom (2011) a časopisu Slovenský národopis (od 2001). Členka viacerých domácich i zahraničných vedeckých organizácií, združení a redakčných rád vedeckých časopisov. Nositeľka Herderovej ceny (2006).

Kocian, Ľudovít

Kocian, Ľudovít, 24. 12. 1947 Trstená, okres Tvrdošín — slovenský zoológ, vnuk Antona Kociana (*1836, †1916), syn Antona Kociana (*1900, †1984), manžel Eleny Kocianovej. R. 1970 – 2016 pôsobil na Katedre zoológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave; 2010 profesor. Zaoberal sa najmä faunistikou, ekológiou a ochranou vtákov a cicavcov prevažne vo vysokohorskom prostredí, ale aj vodných biotopov a mestskej aglomerácie Bratislavy. Spoluautor 90 vedeckých prác uverejnených v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch a 127 odborných článkov, recenzií a abstraktov, spoluautor knižných publikácií Tatranský národný park (1994), Rozšírenie vtákov na Slovensku (2002), Osobnosti botaniky na Slovensku (2010), Cicavce Slovenska (2012), Ornitologická príručka (2014), Tatry – príroda (2010) a Zuberec (2011), viacerých učebných textov, napr. Hodnotenie stavu ohrozenia taxónov flóry a fauny (2007), Slovník zoologických termínov a taxónov (2010), Zoologický terminologický slovník (2010). Člen viacerých odborných organizácií a komisií, napr. Slovenskej ornitologickej spoločnosti (1991 – 93 predseda) a Českej společnosti ornitologickej. Nositeľ viacerých ocenení.

Karantánia

Karantánia — historické územie vo vých. Alpách, na ktorom vzniklo zač. 7. stor. jedno z prvých slovanských kmeňových kniežatstiev, aj názov tohto kniežatstva. Zaberalo časť dnešného Rakúska (Korutánsko, Štajersko, časť Tirolska) a severových. Slovinska, jeho centrom bol pravdepodobne Karnburg (slovinsky Krnski grad). Prvým známym vládcom Slovanov, nazývaných neskôr aj alpskí Slovania alebo Karantánci (za ich potomkov sa pokladajú dnešní Slovinci), ktorí na toto územie prišli koncom 6. stor., bol knieža Valuk (Wallux dux Winedorum). V boji proti Avarom sa 623 pravdepodobne pripojili k ďalším slovanským kmeňom vedeným franským kupcom Samom (→ Samova ríša). Po jeho smrti a rozpade kmeňového zväzu (658) si však Karantánci zachovali samostatnosť. Ich christianizácia sa začala 751 a kniežatstvo sa postupne dostalo pod bavorsko-franský vplyv. Po definitívnom začlenení Bavorska do Franskej ríše sa Karantánia stala 828 jej hraničnou markou, slovanských vládcov nahradili franskí (osobitne bavorskí). R. 976 cisár Oto II. povýšil Karantániu na vojvodstvo (→ Korutánsko), ktoré však bolo územne menšie ako pôvodná Karantánia. R. 1335 získali vojvodstvo Habsburgovci (→ Rakúsko, dejiny).

Haliena, Ján

Haliena, Ján, 11. 12. 1928 Dražkovce, okres Martin – 19. 9. 2000 Martin — slovenský knihovník. Od 1955 pôsobil v Matici slovenskej v Martine ako ústredný metodik knižničnej práce, redaktor súbežnej článkovej bibliografie a vedeckovýskumný pracovník. Organizátor budovania jednotnej sústavy knižníc na Slovensku. Autor a zostavovateľ monografií, zborníkov, metodických materiálov, učebných textov, štatistických rozborov (približne 100 štúdií, recenzií a článkov) a prác K dejinám ľudových knižníc na Slovensku (1973), Funkcie a úlohy okresnej knižnice ako ústrednej knižnice regiónu (1982), Dejiny socialistického knihovníctva na Slovensku. Bibliografia (1987), Kalendárium slovenského socialistického knihovníctva (1988).

Hayeková, Matilda

Hayeková [-je-], Matilda, 6. 4. 1922 Vrútky, okres Martin – 1. 5. 2009 Bratislava — slovenská jazykovedkyňa. R. 1954 – 58 pôsobila v Ústave slovenského jazyka (dnes Jazykovedný ústav Ľ. Štúra) SAV v Bratislave, 1958 – 65 v podniku Slovenská kniha v Bratislave, 1968 – 80 na Katedre západných filológií Pedagogickej fakulty UK v Bratislave. Zaoberala sa dejinami slovenskej jazykovedy (Dejiny slovenských slovníkov do roku 1945, 1979) a problematikou najstarších jazykov na území Slovenska (viaceré štúdie o Keltoch na Slovensku).

Katolícka ľudová strana

Katolícka ľudová strana, maď. Katholikus Néppárt, KĽS — katolícky orientovaná politická strana v Uhorsku. Založená 1894, jej zakladateľom, hlavným predstaviteľom a ideológom bol gróf Ferdinand Ziči (Nándor Zichy; → Zičiovci), preto nazývaná aj Zičiho (Zichyho) ľudová strana. Ideovo vychádzala z encykliky pápeža Leva XIII. Rerum novarum (1891) a z nej vychádzajúceho kresťanskosocialistického hnutia v západoeurópskych krajinách. Žiadala obnovenie kresťanského charakteru uhorského štátu a vytvorenie tzv. kresťanskej harmónie medzi existujúcimi triedami a sociálnymi vrstvami uhorskej spoločnosti. Vyslovila sa za porozumenie medzi národnosťami Uhorska a za zavedenie Národnostného zákona 1868 do praxe (dodržiavanie ustanovenia o možnosti používania nemaďarských jazykov v úradnom styku v obciach na nižších súdoch a župných zasadaniach). Jej program obsahoval riešenie národných práv, sociálnych a niektorých cirkevných otázok, tlačovými orgánmi boli denníky Alkotmány (Ústava) a Magyar Állam (Maďarský štát) a časopisy Néppárt (Ľudová strana) a Kresťan (v slovenčine). Spočiatku si získala značné sympatie aj na Slovensku, a to najmä v 90. rokoch 19. stor., keď mala viacerých stúpencov z radov slovenského katolíckeho kléru (A. Hlinka, F. Juriga, F. Jehlička a i.) a podporovalo ju aj vedenie Slovenskej národnej strany (SNS), podľa ktorej predstavovala záchranu pred násilnou maďarizáciou. V parlamentných voľbách 1896 za ňu kandidovali aj viacerí slovenskí rímskokatolícki (kňaz Jozef Martinček, *1855, † 1937; F. Veselovský) i evanjelickí (lekár Jozef Burjan, *1859, †1916; R. Krupec) predstavitelia. Od zač. 20. stor. však postupne opustila politiku národnostnej tolerancie, 1905 sa stala súčasťou vládnucej koalície, podporovala veľkomaďarský kurz vlády, a kedže nerobila nič na zmiernenie národného útlaku Slovákov, postupne ju prestalo podporovať martinské vedenie SNS a opustili ju slovenskí predstavitelia (osamostatnilo sa slovenské ľudácke krídlo, ktoré sa v rámci strany formovalo už koncom 19. stor.; → Slovenská ľudová strana, → Hlinkova slovenská ľudová strana). Dňa 3. februára 1918 sa zlúčila s Krajinskou kresťanskosocialistickou stranou (Országos Keresztényszocialista Párt, založená 1907) do Kresťanskej sociálnej ľudovej strany (Keresztényszociális Néppárt, pôsobila 1918 – 19).

Karmasin, Franz

Karmasin [-zin], Franz, 2. 9. 1901 Olomouc, ČR – 25. 6. 1970 Steinebach am Wörthsee, dnes súčasť Wörthsee, Bavorsko, Nemecko — československý nacistický politik nemeckej národnosti pôsobiaci na Slovensku. Vzdelaním poľnohospodársky inžinier, od 1926 pôsobil na Slovensku vo viacerých nemeckých nacionalistických spolkoch. R. 1927 sa podieľal na vzniku Karpatskonemeckého národného spoločenstva (Karpathendeutschen Volksgemeinschaft), 1928 pretvorenom na stranu Karpathendeutsche Partei (KdP; od 1935 jej predseda), ktorá tesne pred voľbami 1935 uzavrela volebný spolok so Sudetonemeckou stranou (Sudetendeutsche Partei, SdP) K. Henleina, čím sa fakticky stala jej odnožou na Slovensku. Karmasin do nej sústredil väčšinu príslušníkov nemeckej národnostnej menšiny na Slovensku a stal sa zástupcom K. Henleina na Slovensku. V parlamentných voľbách 1935 získal s Henleinovou pomocou kreslo v poslaneckej snemovni národného zhromaždenia. Po zákaze činnosti KdP (30. septembra 1938) československou vládou bezprostredne po Mníchovskej dohode založil Karmasin v októbri 1938 Deutsche Partei (DP; od založenia jej vodca), ktorú autonómna slovenská vláda povolila. Zároveň sa stal štátnym tajomníkom Štátneho sekretariátu pre záležitosti nemeckej menšiny pri predsedníctve autonómnej vlády (neskôr vlády Slovenskej republiky). V decembri 1938 získal poslanecké kreslo v autonómnom slovenskom sneme a po vyhlásení Slovenskej republiky 14. marca 1939 poslanecké kreslo v Slovenskom sneme (neskôr Snem Slovenskej republiky), pričom jeho hlavným politickým cieľom sa stala nacifikácia Slovenska. Prispel k posilňovaniu pronacistických síl v mocenských orgánoch a podporoval radikálne krídlo HSĽS. Organizoval nábor príslušníkov nemeckej národnostnej menšiny do nacistických jednotiek SS, 1943 vydal výzvu na totálne vojnové nasadenie v prospech nacistického Nemecka. R. 1944 po vypuknutí SNP založil ozbrojenú zložku Domobrana (Heimatschutz), ktorá sa aktívne podieľala na potláčaní povstania i odporu civilného obyvateľstva. V apríli 1945 po príchode sovietskych vojsk ušiel s členmi slovenskej vlády do Rakúska, kde sa skrýval pod menom Franz (Paul) Dibak (aj Ing. Dibak). R. 1948 ho Národný súd v Bratislave v neprítomnosti odsúdil ako vojnového zločinca na trest smrti, ktorému však unikol. Od 1949 žil v Nemecku, ktoré ho 1966 odmietlo vydať Československu.

Kaliský, Roman

Kaliský, Roman, 23. 9. 1922 Slovenská Ľupča, okres Banská Bystrica – 8. 11. 2015 Bratislava — slovenský novinár, publicista, dramaturg a scenárista. Aktívny účastník SNP, bojoval v partizánskej skupine Jánošík. R. 1946 – 48 redaktor denníka Práca, 1948 – 53 šéfredaktor denníka Ľud, 1953 – 56 dramaturg Slovenského filmu, 1956 – 67 redaktor týždenníka Kultúrny život, 1968 – 70 redaktor Československej televízie v Bratislave (dnes Rozhlas a televízia Slovenska). R. 1948 – 54 poslanec SNR, 1954 – 60 poslanec Národného zhromaždenia. Najmä v redakcii Kultúrneho života sa analytickými a polemickými článkami i reportážami o aktuálnych spoločenských, ekonomických i sociálnych témach vyprofiloval na výraznú osobnosť s podstatným vplyvom na obsahové i myšlienkové smerovanie týždenníka. R. 1970 – 89 bol profesionálne diskriminovaný (od 1974 pomocný robotník, po vyučení 1978 – 89 murár v Pamiatkostave v Bratislave). R. 1990 riaditeľ Slovenskej televízie, 1992 redaktor Literárneho týždenníka, 1992 – 93 zástupca šéfredaktora Slovenských národných novín, 1993 denníka Republika, 1993 – 94 pracovník Kancelárie prezidenta SR. Po 1989 sa výrazne angažoval v procese vzniku a upevnenia slovenskej štátnosti na demokratických princípoch (iniciátor zasadnutia Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch v máji 1992).

Autor knihy reportáží (mnohé presiahli do literárneho žánru) z obdobia budovania socializmu na Slovensku Dlhá cesta (1961), súdničiek prinášajúcich hlboko ľudské príbehy kriminálnych procesov v 60. rokoch 20. stor. Obžalovaný, vstaňte! (1963), eseje o SNP Rok narodenia: 1944 (in: zborník Konfrontácia, 1969), knihy publicistiky z rokov 1989 – 96 Na poslednom úseku (1997), scenárov k dokumentárnym filmom Fraňo Kráľ (1954), P. O. Hviezdoslav (1954) a Za slobodu (1955) i televíznej hry Koniec a začiatok (1968, réžia Igor Ciel). Nositeľ štátneho vyznamenania Pribinov kríž I. triedy (1998), Ceny V. Zamarovského (2012) a i. Od 2016 udeľuje Literárny fond Cenu Romana Kaliského za významný prínos v oblasti žurnalistiky.